{"guid": "ussr:145ee6a3-d674-47bc-b60e-683203ef9e6d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.327.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 327/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 327/2020 z 19. 8. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. augusta 2020, sp. zn. III. ÚS 327/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.327.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-08-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/145ee6a3-d674-47bc-b60e-683203ef9e6d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.327.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.327.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.327.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 327/2020-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. augusta 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov\nIvana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n, zastúpeného obchodnou\n\nspoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická 46,\nTrenčín, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Danica Birošová, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky\n\na jeho\n\npráva\n\nna\n\nspravodlivé\n\nsúdne\n\nkonanie\n\npodľa\n\nčl.\n\n6\n\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu\nBanská Bystrica sp. zn. 35 Ek 563/2019 zo 6. novembra 2019 a uznesením Okresného súdu\nBanská Bystrica sp. zn. 35 Ek 563/2019 z 19. februára 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutých uznesení a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n20. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\njeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného\nsúdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 35 Ek 563/2019 zo 6. novembra\n2019 (ďalej len „uznesenie zo 6. novembra 2019“) a uznesením okresného súdu\nsp. zn. 35 Ek 563/2019 z 19. februára 2020 [ďalej len „uznesenie z 19. februára 2020“,\n(spoločne tiež „napadnuté uznesenia“)].\n2.\n\nZ\n\nústavnej\n\nsťažnosti\n\na\n\njej príloh\n\nvyplýva,\n\nže\n\nna\n\nokresnom\n\nsúde\n\nsa pod sp. zn. 35 Ek 563/2019 vedie proti sťažovateľovi ako jednému z povinných exekučné\nkonanie pre vymoženie sumy 49 682,11 € s príslušenstvom ako náhrady škody,\nktorá vznikla oprávnenému v súvislosti so spáchaním trestného činu lúpeže. Sťažovateľ\nv rámci tohto exekučného konania podal návrh na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodnil\nustanovením § 61k ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995\nZ. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene\na doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“),\nteda že sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Uviedol,\nže exekúcia je vedená proti spoločenstvu účastníkov na strane povinných, čo považoval\nza neprípustné. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 7/2010. Súčasne predostrel názor,\nže exekúcia sa musí konať voči každému povinnému osobitne a vymáhaný nárok bolo\npotrebné prerozdeliť aj podľa miery, akou konanie jednotlivých povinných prispelo\nk spáchaniu trestného činu, následkom ktorého bola spôsobená škoda.\n2\n\n3. Okresný súd uznesením zo 6. novembra 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom\nnávrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol. K námietke sťažovateľa týkajúcej\nsa vylúčenia procesného spoločenstva na strane povinných v exekučnom konaní okresný\nsúd uviedol, že žiadne zákonné ustanovenie nebráni súdu v tom, aby súdnemu exekútorovi\nudelil poverenie na vykonanie exekúcie v prípade procesného spoločenstva povinných.\nSúdny exekútor totiž postupuje pri vykonávaní exekúcie voči každému z povinných\nsubjektov osobitne, so zreteľom na jednotlivé spôsoby vykonávania exekúcie. Vedením\njednej exekúcie u toho istého súdneho exekútora sa predchádza možnému vzniku sporov,\nako aj neúčelnému zvyšovaniu trov exekúcie. Právny názor spočívajúci v absolútnom\nzákaze plurality povinných v exekučnom konaní preto označil za neprijateľný\na neudržateľný. Na podporu svojho názoru tiež uviedol, že pluralita subjektov na strane\npovinných sa mu v tomto prípade javí ako hospodárnejšia a zmysluplnejšia. Súdny exekútor\nvie, koľko sa z uvedeného vymáhaného nároku splnilo, koľko je potrebné ešte vymôcť\na akým spôsobom sa na vymáhaní ten-ktorý povinný podieľal; pri viacerých exekúciách\nby tento informačný komfort absentoval.\n4. Proti rozhodnutiu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom podal\nsťažovateľ sťažnosť, uplatňujúc totožné námietky, aké uviedol vo svojom návrhu\nna zastavenie exekúcie. Sudca okresného súdu sťažnosť sťažovateľa zamietol, považujúc\nrozhodnutie\n\nvyššieho\n\nsúdneho\n\núradníka\n\nza\n\nsprávne.\n\nNa\n\ndoplnenie\n\nsprávnosti\n\njeho rozhodnutia uviedol, že pluralita účastníkov exekučného konania nepredstavuje\nzákonný dôvod na zastavenie exekúcie. Názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu\nz 29. marca 2011 vychádzal z právnej úpravy výkonu rozhodnutia podľa v tom čase\nplatného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov, kde významnú úlohu zohrávala viazanosť súdu návrhom oprávneného vrátane\nspôsobu výkonu rozhodnutia. V súčasnosti voľba spôsobu vedenia exekúcie spočíva\nna poverenom súdnom exekútorovi. Sudca sa zároveň stotožnil aj s myšlienkou\no hospodárnosti a zmysluplnosti takéhoto vedenia exekúcie. Za nedôvodnú považoval\nnámietku sťažovateľa týkajúcu sa povinnosti oprávneného uviesť presnú výšku súm,\nktoré žiada zaplatiť od každého z povinných. Charakter procesného spoločenstva je totiž\ndeterminovaný\n\ncharakterom\n\npredmetu\n\nkonania,\n\nteda\n\nhmotnoprávnou\n\núpravou.\n\nPri rozhodovaní o povinnosti na náhradu škody spôsobenej trestným činom, ktorý spáchali\n3\n\nviacerí obžalovaní, zodpovedajú za škodu všetci spoločne a nerozdielne podľa § 438\nods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Občiansky zákonník“). Delenú zodpovednosť za škodu (§ 438 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka) ako výnimku z tejto zásady môže založiť jedine rozhodnutie súdu, avšak o také\nrozhodnutie v danom prípade nešlo. Poškodený trestným činom teda môže požadovať\nnáhradu škody od jednej (ktorejkoľvek) zo zodpovedných osôb, od viacerých z nich\nalebo od všetkých. Námietku sťažovateľa o tom, že vedením exekúcie proti trom povinným\nv jednom exekučnom konaní by mohlo dôjsť k trojnásobnému uspokojeniu oprávneného,\npovažoval za nepresvedčivú. Riziko viacnásobného uspokojenia oprávneného vyhodnotil\nako minimálne také isté, ak nie väčšie aj pri jednotlivo vedených exekučných konaniach\nvoči každému z povinných zvlášť. Dôvodil tým, že povinní by nemali vedomosť\no vymožených plneniach v rámci iných exekučných konaní, ako aj tým, že každému\npovinnému by bol pridelený iný súdny exekútor a vedomosť troch súdnych exekútorov\no plneniach vymožených v iných exekučných konaniach by bola menej pravdepodobná\nnež v prípade vedenia exekúcie jedným súdnym exekútorom. Zároveň sudca okresného\nsúdu v rámci odôvodnenia reagoval na ostatné námietky sťažovateľa, ktorými odôvodňoval\npodanú sťažnosť.\n5. Sťažovateľ je presvedčený, že okresný súd nezákonne, nesprávne a právne\nnepreskúmateľne zamietol jeho návrh na zastavenie exekúcie. Porušenie svojich práv\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru identifikuje skrz arbitrárnosť postoja\nokresného\n\nsúdu\n\nk návrhom\n\na argumentom,\n\nktoré\n\nv rámci\n\nkonania\n\npredostrel,\n\nako aj skrz svojvôľu okresného súdu, ktorú vidí v nesprávnom vyhodnotení skutkového\nstavu a v nesprávnom právnom posúdení veci.\n6. Sťažovateľ rovnako ako v konaní pred okresným súdom stavia svoju argumentáciu\nna námietke o neprípustnosti procesného spoločenstva na strane povinného v exekučnom\nkonaní. V tomto smere kritizuje názor okresného súdu, ktorý uviedol, že uznesenie\nnajvyššieho súdu z 29. marca 2011, na ktoré sťažovateľ pri svojej obrane poukazoval,\nnie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Ustálená rozhodovacia prax\nnajvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\na rozhodnutí\n\nsúdov\n\nSlovenskej\n4\n\nrepubliky.\n\nDo\n\ntohto\n\npojmu\n\nvšak podľa názoru\n\nsťažovateľa\n\nmožno\n\nv zmysle\n\nuznesenia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017 zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých\nnepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia\nnajvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto\nnázory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Z toho sťažovateľ vyvodzuje, že aj jednotlivé\nrozhodnutia súdu najvyššej inštancie možno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax,\npretože názor obsiahnutý v uznesení najvyššieho súdu z 29. marca 2011 nebol dosiaľ\nspochybnený.\n\nExekučný\n\nsúd\n\npoukazoval\n\nlen\n\nna\n\nrozhodnutia\n\nkrajských\n\nsúdov,\n\na ak sa aj odchýlil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, mal svoje konanie zdôvodniť,\nčo však neurobil.\n7. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní\ndostatočne,\n\nústavne\n\nakceptovateľným\n\na udržateľným\n\nspôsobom\n\nnevysporiadal\n\ns jeho argumentáciou týkajúcou sa toho, že procesné spoločenstvo účastníkov exekučného\nkonania je prípustné iba u oprávnených, ktorí vychádzajú z toho istého exekučného titulu.\nV danej exekučnej veci boli dané dôvody na to, aby došlo k zastaveniu exekúcie\npre neprípustnosť procesného spoločenstva na strane povinných a na vyhlásenie exekúcie\nza neprípustnú. Rozhodnutie exekučného súdu je tak v príkrom rozpore s rozhodnutiami\niných súdov, ako aj s rozhodnutiami najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľa neexistoval\nžiaden dôvod na to, aby sa okresný súd „odlíšil od rozhodovacej praxe súdu najvyššej\ninštancie bez toho, aby svoje konanie náležite odôvodnil“.\n8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa\n\n,\n\n, trvale bytom:\n\n,\nna súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného\nsúdu Banská Bystrica sp. zn. 35Ek/563/2019 zo dňa 06.11.2019 porušené boli.\n2. Základné právo sťažovateľa\n\n,\n\n, trvale bytom:\n\n,\nna súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\n5\n\na základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného\nsúdu Banská Bystrica 35Ek/563/2019 zo dňa 19.02.2020 porušené boli.\n3. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 35Ek/563/2019 zo dňa\n06.11.2019 a Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 35Ek/563/2019 zo dňa\n19.02.2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n4. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľovi\n, trvale bytom:\n\n,\n\n,\ntrovy konania v sume 450,28 Eur (slovom\n\nštyristopäťdesiat eur a dvadsaťosem eurocentov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová,\ns.r.o., Piaristická 46,911 01 Trenčín.“\n9. Zároveň sťažovateľ podľa § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019\nZ. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť\nuznesenia okresného súdu z 19. februára 2020 do právoplatnosti rozhodnutia ústavného\nsúdu vo veci samej, pretože na základe tohto uznesenia (v spojení s uznesením\nzo 6. novembra 2019) môže súdny exekútor vykonať exekúciu v celom rozsahu,\nčo by mohlo mať dopad na jeho majetok.\nII.\nRelevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n6\n\n12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n17. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom\nvšeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,\nktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\n7\n\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva\nalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).\n18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav\na aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,\nIII. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným\nsúdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,\nale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi\nústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu\nnie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7\nods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).\n19. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie\nvšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\nIII.\nPredbežné prerokovanie návrhu\n20. Ústavná sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutým uzneseniam okresného\nsúdu, ktorých predmetom bolo posúdenie návrhu sťažovateľa na zastavenie proti nemu\n8\n\nvedenej exekúcie, pričom výsledok tohto posúdenia dáva sťažovateľ do súvisu s porušením\njeho práv.\nK\n\nnamietanému\n\nporušeniu\n\nzákladných\n\npráv\n\nsťažovateľa\n\nuznesením\n\nzo 6. novembra 2019\n21. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa uznesením\nzo 6. novembra 2019 ústavný súd poukazuje na to, že systém ústavnej ochrany základných\npráv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc\nvšeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Namietané porušenie\nniektorého zo základných práv alebo slobôd preto automaticky nezakladá aj právomoc\nústavného súdu na konanie o nich.\n22. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej\nosoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,\nporušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných\na aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným\nspôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto\nústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie\n(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).\n23. Uznesenie okresného súdu zo 6. novembra 2019 vydané vyšším súdnym\núradníkom mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané v zmysle § 239\nods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 202 ods. 1 druhou vetou Exekučného\nporiadku súdom prvej inštancie, a to na základe sťažnosti sťažovateľa ako osobitného\nprostriedku procesnej obrany. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol sudca okresného súdu\nuznesením z 19. februára 2020, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu\nvo vzťahu k uzneseniu okresného súdu zo 6. novembra 2019. Vzhľadom na túto skutočnosť\nústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56\nods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\n9\n\nK\n\nnamietanému\n\nporušeniu\n\nzákladných\n\npráv\n\nsťažovateľa\n\nuznesením\n\nz 19. februára 2020\n24.\n\nPodstatou\n\nústavnej\n\nsťažnosti\n\nje\n\nnesúhlas\n\nsťažovateľa\n\ns\n\nuznesením\n\nz 19. februára 2020, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho\nsúdneho úradníka o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie. Sťažovateľ vidí zásah\ndo svojich práv v arbitrárnom postoji sudcu okresného súdu k návrhom a argumentom,\nktoré predostrel v rámci sťažnosti. Presvedčený o relevantnosti svojich argumentov\nod ústavného súdu očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospel okresný súd,\npričom ťažiskovou námietkou je (ne)prípustnosť procesného spoločenstva na strane\npovinného v exekučnom konaní.\n25. Vzhľadom na povahu napadnutého rozhodnutia okresného súdu a podstatu\nargumentácie sťažovateľa je potrebné v úvode pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha\nhodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,\npretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.\nSúdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd,\nčo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje\nústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci\nnezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda\nvšeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého\nprocesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti\npre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou\nalebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä\nv tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne\nalebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd\n(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\n\n10\n\n26. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov\nje najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n27. K takému záveru však ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej\nsťažnosti sťažovateľa nedospel.\n28. Základom argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k návrhu na zastavenie exekúcie\nbola existencia plurality účastníkov exekučného konania na strane povinných,\nktorú považoval za neprípustnú a zakladajúcu dôvod na zastavenie exekúcie. V tomto smere\npoukazoval na existujúcu judikatúru, podľa ktorej nie je spoločenstvo povinných\nv exekučnom konaní možné (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 7/2010\nz 29. marca 2011, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE 51/2007\nz 11. júna 2007). Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle čl. 2 ods. 2 Civilného\nsporového poriadku sú súdy povinné postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších\nsúdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority je možné\npovažovať za ustálenú judikatúru. Takou sú len tie rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne\nautority publikovali, a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť.\nVzhľadom na uvedené okresný súd nepovažoval sťažovateľom označené rozhodnutia\nza ustálenú judikatúru, pričom právny záver prezentovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu,\nna ktorý sťažovateľ poukazoval, nebol bližšie argumentačne rozvedený, ale ide v ňom\nlen o jednoduchú konštatáciu. Nadväzne, poukazom na novšie rozhodnutia všeobecných\nsúdov, dospel k záveru, že pluralita povinných v jednom exekučnom konaní je prípustná\n(rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE 369/2012 z 27. marca 2013,\nrozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 CoE 69/2014 z 2. septembra 2014).\n29. Je evidentné, že rozhodovacia prax všeobecných súdov v tejto otázke nie je zatiaľ\ncelkom ustálená. V súčasnosti však nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom\nna princíp subsidiarity), ktorý z právnych názorov je správny, pretože riešenie tohto\n11\n\nproblému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti všeobecných súdov. Úloha ústavného\nsúdu spočíva v danom prípade v posúdení zlučiteľnosti obsahu napadnutého rozhodnutia\ns limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru. Ústavný súd v medziach\nsvojich právomocí posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného rozhodnutia a ústavnú\nsúladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorá bola vo veci sťažovateľa aplikovaná. Dbal\npritom na to, že súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nje aj vysporiadanie sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci z hľadiska jeho\ndôvodov, pokiaľ príslušný súd dospeje následne k opačnému názoru.\n30. Ako teda vyplýva z napadnutého uznesenia z 19. februára 2020, okresný súd\nvychádzal z toho, že žiadne ustanovenie Exekučného poriadku nevylučuje, aby na strane\npovinných vystupovalo viacero subjektov. Zároveň zdôraznil charakter predmetu\nzákladného konania, z ktorého vzišiel exekučný titul. Išlo o náhradu škody spôsobenej\ntrestným činom, ktorý spáchali viacerí obžalovaní (medzi nimi i sťažovateľ), a za túto niesli\nzodpovednosť všetci spoločne a nerozdielne podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\nPodstatné pre posúdenie veci teda bolo, že výrokom exekučného titulu bola založená\npasívna solidárna zodpovednosť, čo znamenalo, že poškodený mohol požadovať náhradu\nškody od jednej zo zodpovedných osôb, od viacerých z nich alebo od všetkých. Nadväzne\nbolo pre okresný súd smerodajné, že vzhľadom na dispozičnú zásadu uplatňujúcu\nsa v exekučnom konaní (§ 48 ods. 1 Exekučného poriadku) mal oprávnený možnosť voľby,\nako\n\nbude\n\nnútené\n\nsplnenie\n\ndlhu\n\nprostredníctvom\n\nexekútora\n\npožadovať,\n\nkeďže podľa hmotného práva existovala medzi účastníkmi na strane povinných samostatná\npovinnosť každého z nich splniť dlh. Je potrebné tiež doplniť, že i právna veda sa v prípade\njudikovaných spoločných (najmä solidárnych) záväzkov na strane povinných prikláňa\nskôr k názoru, ktorý pripúšťa existenciu procesného spoločenstva na strane oprávneného\ni povinného (Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný\nporiadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 112 – 119). Zo samotného\ninštitútu pasívneho nerozlučného spoločenstva vyplýva, že ak dlh splní jeden dlžník,\npovinnosť ostatných zanikne a súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie.\n31. Po preskúmaní napadnutého uznesenia z 19. februára 2020 ústavný súd dospel\nk záveru, že okresný súd, aplikujúc a riadne interpretujúc príslušné zákonné ustanovenia\n12\n\nExekučného poriadku v spojení s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, dostatočne\njasne a relevantne vysvetlil svoj postoj k procesnému spoločenstvu v exekučnom konaní\nna strane povinných. Dôkladne pritom zvažoval okolnosti svedčiace v prospech,\nresp. neprospech toho-ktorého názoru so zreteľom na aktuálne účinnú právnu úpravu. Tieto\nokolnosti ústavný súd zhrnul v rámci bodov 3 a 4 tohto uznesenia, a preto na ne na tomto\nmieste poukazuje bez potreby ich rekapitulácie. V rámci ich zvažovania sa okresný súd\nvysporiadal aj so súdnymi rozhodnutiami, na ktoré v rámci svojich námietok poukazoval\nsťažovateľ v snahe zvrátiť osud proti nemu vedenej exekúcie.\n32. Na tomto mieste je potrebné ozrejmiť, že v uznesení najvyššieho súdu\nz 29. marca 2011 nešlo o totožnú situáciu. Vo vykonávanom rozhodnutí, ktorý bol\nv predmetnom prípade exekučným titulom, boli v záhlaví rozhodnutia uvedení dvaja\nodporcovia, avšak vo výrokovej časti rozsudku bola stanovená povinnosť iba voči jednému\nz nich (nebolo zrejmé voči ktorému), a to bez akéhokoľvek vymedzenia rozsahu a obsahu\nplnenia. Takéto rozhodnutie nespĺňalo zákonom ustanovené náležitosti, nebolo rozhodnutím\nvykonateľným a nemohlo byť preto podkladom na vykonanie exekúcie. Hoci súd prvej\ninštancie postupom odstránil v priebehu exekučného konania zrejmé nesprávnosti vo výroku\nrozhodnutia, ktoré bolo v danom prípade exekučným titulom, toto rozhodnutie v čase\nrozhodovania najvyššieho súdu nebolo právoplatné, a preto naň najvyšší súd nemohol\nprihliadať.\n\nK otázke\n\nprocesného\n\nspoločenstva\n\nna\n\nstrane\n\npovinných\n\nuviedol,\n\nže „[Pri pasívnej solidarite má oprávnený možnosť domáhať sa celého plnenia\nvoči ktorémukoľvek povinnému. Ten povinný, ktorý splní celý dlh, má samozrejme právo\nvoči ostatným povinným domáhať sa zaplatenia toho, čo plnil za nich z titulu bezdôvodného\nobohatenia. Ak podiel spoločne zaviazaných povinných nie je v exekučnom titule uvedený\na nie je vyslovená solidárna zodpovednosť, aj v tomto prípade sa má za to, že dlh povinných\nje delený a oprávnený sa môže s úspechom domáhať na každom povinnom plnenia\niba v rozsahu podielu pripadajúceho na povinného.“. Z uvedeného možno vyvodiť,\nže najvyšší súd nevylúčil pluralitu účastníkov exekučného konania na strane povinného\nabsolútnym spôsobom, ale viazal ju na solidárnu zodpovednosť vyslovenú vo výroku\nexekučného titulu.\n\n13\n\n33. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd je toho názoru, že argumentácia okresného\nsúdu, vzťahujúca sa na dôvodnosť zamietnutia návrhu sťažovateľa na zastavenia exekúcie,\nzodpovedá príslušným ustanoveniam Exekučného poriadku. Z namietaného uznesenia\nokresného súdu nevyplýva svojvôľa alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Práve\nnaopak, právny názor okresného súdu a jeho záver o tom, že existencia procesného\nspoločenstva na strane povinného nie je vylúčená, a teda nezakladá zákonný dôvod\nna zastavenie exekúcie, možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľne\nodôvodnený, logický, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.\n34. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím\nokresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu a inú právnu\nochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd\nnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane\nich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho\nimplikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah\nopravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto\nprocesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom\nreagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného\nprocesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti\nich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05,\nIII. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru ústavného súdu učinil\nokresný súd napadnutým uznesením z 19. februára 2020 zadosť.\n35. Keďže niet žiadnej relevantnej spojitosti medzi napadnutým uznesením\nokresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\n36. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti v rámci svojej argumentácie venoval\naj Exekučnému poriadku v znení platnom od 1. apríla 2017, ktorý je podľa jeho názoru\n14\n\nv rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 143 ods. 1 a 2 ústavy. Dôvodil,\nže je porušením ústavy, ak prvostupňový súd (súd prvej inštancie, pozn.) vydáva konečné\nsúdne\n\nrozhodnutia,\n\nproti\n\nktorým\n\nuž\n\nneexistuje\n\nmožnosť\n\npodať\n\nodvolanie\n\nna druhostupňovom súde (súd druhej inštancie, pozn.) alebo dovolanie na najvyššom súde,\na taktiež považuje za rozporné s ústavou, ak sudca súdu prvej inštancie reálne zastáva\nfunkciu súdu odvolacieho a súdu dovolacieho. Keďže sťažovateľ nemá možnosť podať\nodvolanie ani dovolanie, je mu znemožnené uplatňovanie jeho ústavných práv na súde.\nZároveň mu bol podľa jeho názoru odopretý zákonný sudca i právo na spravodlivé súdne\nkonanie, a preto môže o jeho veci rozhodnúť iba ústavný súd.\n37. Uvedené námietky sťažovateľa týkajúce sa rozporu Exekučného poriadku\ns ústavou nie sú predmetom konania pred ústavným súdom, keďže neboli zahrnuté do petitu\nústavnej sťažnosti.\n38. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi\nnávrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom\nna začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,\nv ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 43 ods. 1 zákona\no ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska\npožiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť\nlen o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu\nsubjektu,\n\nktorý\n\noznačil\n\nza\n\nporušovateľa\n\nsvojich\n\npráv.\n\nPlatí\n\nto\n\npredovšetkým\n\nv situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,\nIII. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).\n39. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,\npodľa ktorej text uvedený mimo petitu sa pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti,\nktoré však nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 8/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09,\nIII. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).\n40. Pre úplnosť ústavný súd tiež považuje za potrebné uviesť, že v konaní o ústavnej\nsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je oprávnený rozhodnúť o porušení základných práv\n15\n\na slobôd, avšak nie je súčasne oprávnený posudzovať súlad právneho predpisu, na základe\nktorého označený orgán postupoval, s právnym predpisom vyššej právnej sily a v závislosti\nod výsledku takéhoto posúdenia následne rozhodnúť o porušení základného práva\nalebo slobody sťažovateľa.\n41.\n\nOkrem\n\ntoho,\n\no\n\nsúlade\n\nzákonov\n\ns\n\nústavou,\n\ns\n\nústavnými\n\nzákonmi\n\na s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej\nrepubliky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, rozhoduje\nústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Ústavná a zákonná úprava\nkoncipuje toto konanie ako osobitné konanie a nepripúšťa možnosť, aby sa uskutočnilo\nako súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom, teda ani v rámci konania o ústavnej\nsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Navyše, na toto konanie je podľa čl. 131 ods. 1 ústavy\ndaná právomoc pléna ústavného súdu a možno ho začať len na návrh aktívne procesne\nlegitimovaných subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 písm. a) až g) ústavy v spojení s § 74\npísm. a) až g) zákona o ústavom súde, ktorých výpočet je taxatívny. Sťažovateľ ako fyzická\nosoba medzi tieto osoby nepatrí, a preto nie je oprávnený domáhať sa vyslovenia nesúladu\nzákona, resp. jeho niektorých ustanovení s ústavou; na podanie takéhoto návrhu mu chýba\naktívna legitimácia.\n42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bezpredmetné\nrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej sťažnosti\nvrátane\n\njeho\n\nnávrhu\n\nna\n\nodklad\n\nvykonateľnosti\n\nuznesenia\n\nokresného\n\nz 19. februára 2020.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. augusta 2020\n\nMartin Vernarský\npredseda senátu\n\n16\n\nsúdu", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "exekúcia-exekučné konanie", "účastník konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6e6ef605-5ae1-41bb-b642-591b25224599", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 143/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 143/2014 z 26. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-26", "citacie_n": 206, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e6ef605-5ae1-41bb-b642-591b25224599"}, {"guid": "ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 287/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 287/2011 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 594, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d"}, {"guid": "ussr:2db3c67b-b3a1-4dbf-be60-f5019b1f1e84", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 174/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 174/2011 z 12. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-12", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2db3c67b-b3a1-4dbf-be60-f5019b1f1e84"}, {"guid": "ussr:49f67771-2bd2-4db1-a522-54d0c56c4516", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 559, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49f67771-2bd2-4db1-a522-54d0c56c4516"}, {"guid": "ussr:f302e9ab-60bf-4ac2-893c-225c4d249905", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 8/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f302e9ab-60bf-4ac2-893c-225c4d249905"}, {"guid": "ussr:f0f2d06e-8a31-47fc-8232-54afaf61ef03", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/2010 z 18. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-18", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0f2d06e-8a31-47fc-8232-54afaf61ef03"}, {"guid": "ussr:07134f83-ba39-439a-b539-6f16608a030a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 302/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 302/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:07134f83-ba39-439a-b539-6f16608a030a"}, {"guid": "ussr:233a8155-ce6d-4530-ac1f-7a3cd8c60675", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/09 z 21. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-21", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:233a8155-ce6d-4530-ac1f-7a3cd8c60675"}, {"guid": "ussr:76fe0655-6306-49fd-9b9d-58a45d0e4331", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 154/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 154/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:76fe0655-6306-49fd-9b9d-58a45d0e4331"}, {"guid": "ussr:214f4b83-6a9d-4b46-bce8-0904134bb4dc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 103/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 103/08 z 6. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-06", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:214f4b83-6a9d-4b46-bce8-0904134bb4dc"}, {"guid": "ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/07 z 20. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-20", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:af9b1cc2-37bc-4303-ba77-75848d859977", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 235/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 235/05 z 24. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-24", "citacie_n": 223, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af9b1cc2-37bc-4303-ba77-75848d859977"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:3ea42ef5-0b44-464b-bade-102e5a7ff819", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 106/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 106/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 294, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3ea42ef5-0b44-464b-bade-102e5a7ff819"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:273b091d-1fc9-4107-915a-d6682e12a23d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 120/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 120/04 z 30. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-30", "citacie_n": 554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:273b091d-1fc9-4107-915a-d6682e12a23d"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 1285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}], "citovane_v": []}