{"guid": "ussr:b54cd2f8-a3c6-4d26-bc75-3ab1e0da6d68", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 3/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 3/2019 z 22. 9. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 22. septembra 2020, sp. zn. III. ÚS 3/2019, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-09-22", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b54cd2f8-a3c6-4d26-bc75-3ab1e0da6d68", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 3/2019-71\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana (sudca\nspravodajca) a Petra Straku v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľov\n,\n\n,\n\n;\n\n,\n\n,\n\n;\n\n,\n\n,\n\n;\n\n,\n\n;\n\n,\n\n,\n\n;\n\n,\n\n,\n;\n\n,\n\n,\n\n;\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n;\n\n,\n,\n,\n\n;\n, a\n\n,\n,\n\n, zastúpených advokátkou JUDr. Annou\n\nŠčepkovou, advokátska kancelária, Saratovská 2/A, Bratislava, ktorou namietajú porušenie\nsvojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 4 Co 251/2017-103 z 29. septembra 2017 a takto\n\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\na\n\n,\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára\n2018 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov\n,\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\na\n\n(ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného\npráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)\nuznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 251/2017-103\nz 29. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia sa ako\nžalobcovia v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)\ndomáhali proti žalovanej\n\n(ďalej len „žalovaná“),\n\nnariadenia predaja bytu žalovanej podľa § 11 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších\n2\n\npredpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), pretože byt žalovanej bol dlhodobo\nneobývaný a na jeho lodžii sa od roku 2013 usadili holuby, ktoré znečisťovali nielen byt\nžalovanej, ale aj byty ostatných vlastníkov. Podaním doručeným okresnému súdu\n26. novembra 2015 sťažovatelia vzali žalobu späť s poukazom na to, že žalovaná na základe\npodanej žaloby vykonala na balkóne nápravu. Okresný súd uznesením č. k. 40 C 370/201571 z 8. februára 2016 konanie zastavil, sťažovateľom priznal vrátenie súdneho poplatku za\nžalobu a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne náhradu\ntrov konania. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalovaná odvolala. Krajský súd uznesením č. k.\n4 Co 215/2016-82 z 31. mája 2016 rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti trov\nkonania zmenil tak, že vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov\nkonania, a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Proti označenému\nuzneseniu krajského súdu sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy,\no ktorej rozhodol ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 678/2016-34 zo 4. júla 2017 tak, že\nvyslovil porušenie práv sťažovateľov, rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie.\n3. V označenom náleze ústavný súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie krajského\nsúdu nenapĺňa požiadavku spravodlivého procesu z hľadiska kritérií spravodlivého procesu.\nZ ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) vyplývalo, že\nak bol pre správanie žalovaného vzatý návrh späť a ten bol podaný dôvodne, je povinný\nuhradiť trovy konania žalovaný. Z uvedeného pravidla vyplývajú tri predpoklady priznania\nnáhrady trov konania žalobcovi, a to späťvzatie žaloby žalobcom, správanie žalovaného\na dôvodnosť žaloby. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že bez\nakejkoľvek opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej žaloby sťažovateľmi\na svojvoľne rozhodol. Takýto postup bol v rozpore nielen s textom § 146 ods. 2 OSP, ale aj\nso zmyslom a účelom tohto zákonného ustanovenia. Na základe uvedeného ústavný súd\nkonštatoval, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať z ústavného\nhľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedeného potom ústavný súd\nnapadnuté uznesenie krajského súdu zrušil. Zároveň ústavný súd jednoznačne uviedol, že po\nopätovnom prejednaní veci má krajský súd bez toho, aby vec vrátil okresnému súdu na\nďalšie konanie, opätovne sám rozhodnúť v súlade s právnym názorom vysloveným v náleze.\n3\n\n4. Napriek tomu, že ústavný súd v náleze inštruoval krajský súd, že má vo veci\ntýkajúcej sa už iba trov konania sám rozhodnúť, krajský súd napadnutým uznesením\nz 29. septembra 2017 uznesenie okresného súdu v príslušnej časti trov konania zrušil a vec\nvrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol,\nže okresný súd len prevzal tvrdenia sťažovateľov, a preto nedostatočne odôvodnil svoje\nrozhodnutie.\n\nTento\n\nnedostatok\n\naj\n\nvzhľadom\n\nna\n\nkonštatovanie\n\nústavného\n\nsúdu\n\no nevykonanom dokazovaní nebolo možné odvolacím súdom napraviť. Sťažovatelia tak\nústavnou sťažnosťou napádajú kasačné rozhodnutie krajského súdu, ktorý si dovolil\npolemizovať, resp. ignorovať nález ústavného súdu vydaný v ich veci. Táto okolnosť podľa\nich názoru predstavuje sama osebe porušenie ústavy.\n5. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na to, že povaha ich námietok je takého\nzásadného charakteru, že vecný ústavno-súdny prieskum napadnutého uznesenia krajského\nsúdu nie je možné odmietnuť iba s poukazom na aktuálnu neukončenosť konania pred\nvšeobecnými súdmi, ale je potrebné uprednostniť efektívnu ochranu základných práv\nsťažovateľov\n\nprocesnoprávneho\n\ni\n\nhmotnoprávneho\n\ncharakteru.\n\nArgumentujú,\n\nže\n\n«Nerešpektovanie, resp. nepodriadenie sa rozhodnutiu ústavného súdu znamená samo osebe\nhrubé a závažné porušenie ústavy zo strany iného orgánu verejnej moci (pozri nález\nústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 575/2016, zo 06.12.2017, bod 91 odôvodnenia), čo je zároveň\ntaké závažné porušenie ústavnoprocesných práv účastníka konania, ktoré vyžaduje zásah\nústavného súdu, aj keď k nemu došlo „iba“ zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu (m. m.\nIII. ÚS 46/2013).». Tieto pochybenia by podľa ich názoru mohli v ďalšom štádiu konania\nviesť k len ťažko napraviteľným alebo aj celkom nereparovateľným následkom, keďže\nkrajský súd napadnutým uznesením vmanipulováva okresný súd do toho, aby v ďalšom\nkonaní ‒ kde sa koná už len o náhrade trov konania ‒ viedol neobjasnené „dokazovanie“\no hmotnoprávnej dôvodnosti žaloby, ktoré je v tomto prípade celkom nenáležité a ktorým\nv tomto štádiu konania už ani nič preukázať nemožno.\n6. Sťažovatelia tiež poukazujú na to, že krajský súd napadnutým uznesením zrušil\nrozhodnutie okresného súdu bez toho, aby bol naplnený niektorý kasačný odvolací dôvod\nuvedený v § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a týmto svojvoľným a arbitrárnym\n4\n\npostupom porušil ich právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces. V tomto smere\nozrejmujú: „Krajský súd teda tým, že, rozhodujúc o odvolaní žalovanej v poradí prvýkrát,\nnapadnuté uznesenie okresného súdu zmenil (a teda nezrušil), svojim uznesením\nz 31.05.2016, jasne vyjadril, že nie sú splnené podmienky na zrušenie uznesenia okresného\nsúdu; o to pochybnejšie sa javí, ak krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil po tom, ako\nbolo jeho vlastné v poradí prvé uznesenie z 31.05.2016 zrušené ústavným súdom a vec mu\nbola vrátená na ďalšie konanie.“\n7. Krajský súd podľa názoru sťažovateľov porušil svojím rozhodnutím aj ich\nzákladné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku\npodľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, keď im opakovane arbitrárne nepriznal uplatnenú\nnáhradu trov konania. Tvrdenie o ich porušení sťažovatelia odôvodňujú tým, že nárok\nsťažovateľov na priznanie odmeny za právne zastúpenie, hoci vznikol v súvislosti\ns procesom (občianskym súdnym konaním) a je upravený v procesnom predpise (Občiansky\nsúdny poriadok, resp. od 1. júla 2016 Civilný sporový poriadok), je svojou povahou\nnárokom hmotnoprávnym, a je tak krytý ústavne zaručeným právom legitímneho\nočakávania uspokojenia daného nároku. Ochrana legitímneho očakávania ako integrálnej\nsúčasti základného práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy by\nmala nájsť reflexiu v jednotlivých normách jednoduchého práva, resp. v ich výklade, ktorý\npodávajú všeobecné súdy. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej\nnáhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na\nspravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia,\ns majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (nález\nústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. 5. 2012).\n8. Na základe uvedených dôvodov a v sťažnosti uvedenej argumentácie sťažovatelia\nv petite svojej sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie\na následne vo veci nálezom rozhodol o porušení ich základného práva vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku\npodľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 251/2017-103\n5\n\nz 29. septembra 2017. Zároveň žiadajú, aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského\nsúdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a súčasne si uplatňujú nárok na náhradu trov\nkonania.\n9. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 3/2019-28 z 9. januára 2019 po predbežnom\nprerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie.\n10. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k prijatej\nsťažnosti a aby uviedol, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa vtedy platného a účinného\n§ 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.\n11. Vo svojom vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. februára 2019,\nkrajský súd najprv popísal procesný postup vo veci, závery ústavného súdu vyplývajúce\nz nálezu č. k. III. ÚS 678/2016-34 zo 4. júla 2017 vo veci sťažovateľov a zhrnul\nodôvodnenie napadnutého zrušujúceho uznesenia krajského súdu. Uviedol, že v tomto\nprípade z jeho strany nedošlo k nerešpektovaniu právneho názoru ústavného súdu, keďže\nprávny názor ústavného súdu obsiahnutý v jeho rozhodnutí je záväzný v prípade, keď by sa\ntento jeho právny názor týkal jeho výkladu právnych predpisov, resp. rozporu alebo\nnesúladu s nimi, o ktorý prípad tentokrát nešlo. Keďže ústavný súd konštatoval, že krajský\nsúd bez akejkoľvek opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej žaloby\nsťažovateľmi a svojvoľne rozhodol, nemal odvolací súd pre svoje opätovné rozhodnutie\ndostatočné podklady preto, aby mohlo byť vydané presvedčivejšie rozhodnutie, ako bolo\njeho pôvodné (nálezom ústavného súdu zrušené) rozhodnutie. Zo záveru ústavného súdu,\nktorý konštatoval, že krajský súd bez opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej\nžaloby, krajský súd vyvodil, že je potrebné zrušiť uznesenie okresného súdu v otázke trov\nkonania, ktoré bolo stručne odôvodnené, a to pre účely poskytnutia možnosti sporovým\nstranám, prípadne viac vec ozrejmiť. V závere vyjadrenia krajský súd uviedol, že netrvá na\nústnom prerokovaní veci.\n\n6\n\n12. V reakcii na vyjadrenie krajského súdu sťažovatelia v stanovisku doručenom\nústavnému súdu 21. marca 2019 v podstatnom uviedli, že krajský súd vo vyjadrení\nnaznačoval, ako keby ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 678/2016-34 nevyslovil právny\nnázor, respektíve, že právny názor vyslovil, ale nešlo o právny názor, ktorý by bol pre\nkrajský súd v tejto veci záväzný. Sťažovatelia sú presvedčení, že je zjavné, že krajský súd\nzaložil svoje v poradí druhé uznesenie č. k. 4 Co 251/2017-13 z 29. septembra 2017\n(napadnuté uznesenie, pozn.) na ratione materiae totožných myšlienkových pochodoch,\nspochybňujúcich dôvodnosť žaloby sťažovateľov, ktoré už ústavný súd v náleze č. k.\nIII. ÚS 678/2016-34 zo 4. júla 2017 odmietol ako ústavnoprávne neudržateľné. Takýto\npostup má podľa sťažovateľov predstavovať z obsahového hľadiska práve nevykonanie\na nepodriadenie sa skoršiemu nálezu ústavného súdu vydanému v danej veci, ktorý musí\nbyť nepodmienene rešpektovaný (m. m. I. ÚS 575/2016). Tvrdenia krajského súdu o tom, že\nzrušujúcim uznesením a vrátením veci na opätovné konanie okresného súdu, dáva priestor\nstranám odstrániť pochybnosti je podľa sťažovateľov účelové. V konaní bolo podľa\nsťažovateľov preukázané, že stav, ktorý v žalobe opísali žalobcovia pred podaním žaloby\nexistoval a že žalovaná tento stav po doručení žaloby odstránila, čo samo osebe je\npostačujúce na záver o tom, že žalovaná procesne zavinila zastavenie konania, keď\nžalobcovia vzali späť z procesného hľadiska dôvodne podanú žalobu pre správanie\nžalovanej. Akékoľvek ďalšie polemiky a úvahy nad vhodnosťou žaloby, formuláciou\nžalobného petitu a nad rozsahom existencie závadného stavu, rozvíjané krajským súdom\ni v napadnutom uznesení, sú pre účely posudzovania procesného zavinenia na zastavení\nkonania bez právneho významu a idú nad rámec ústavne akceptovateľnej interpretácie\nustanovenia § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, resp. pôvodne § 146 ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30. júna 2016. Sťažovatelia vyjadrili\nsúhlas s upustením od ústneho pojednávania a doplnili vyčíslenie trov právneho zastúpenia.\n13. Po vrátení veci okresnému súdu na základe napadnutého uznesenia krajského\nsúdu, ktoré je predmetom ústavného prieskumu v tejto veci, okresný súd uznesením č. k.\n40 C 370/2015-117 zo 6. februára 2018 priznal sťažovateľom nárok na náhradu trov\nkonania v plnom rozsahu a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nOdvolací súd uznesením č. k. 4 Co 158/2018-192 z 31. januára 2019 toto uznesenie súdu\n7\n\nprvej inštancie v časti týkajúcej sa trov prvoinštančného konania potvrdil a v časti týkajúcej\nsa trov odvolacieho konania zmenil tak, že sťažovateľom (žalobcom) priznal nárok na\nnáhradu trov celého odvolacieho konania v plnom rozsahu. Sťažovatelia podaním\ndoručeným ústavnému súdu 31. októbra 2019 oznámili, že vzhľadom na skutočnosť, že\nkonanie pred všeobecnými súdmi v otázke náhrady trov konania bolo právoplatne skončené\núspechom sťažovateľov, nie je už objektívne možné, aby ústavný súd vyhovel tej časti ich\nústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali po zrušení napadnutého uznesenia krajského\nsúdu, vrátiť vec na ďalšie konanie. Odvolávajúc sa na rozhodnutie ústavného súdu vo veci\nsp. zn. I. ÚS 397/2014 (tzv. kauza Čentéš), v ktorej ústavný súd vyslovil porušenie\nzákladných práv sťažovateľa, napadnuté rozhodnutie zrušil, ale vec nevrátil na ďalšie\nkonanie, keďže medzičasom bola do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky\nvymenovaná iná osoba, však trvajú na podanej ústavnej sťažnosti. Uvádzajú, že napadnuté\nuznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 251/2017-103 z 29. septembra 2017 je závažným\nexcesom, v ktorom krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor ústavného súdu\na následné uznesenie krajského súdu z 31. januára 2019 na tejto skutočnosti nič nemení.\nSťažovatelia teda trvajú na podanej ústavnej sťažnosti a navrhujú, aby jej ústavný súd\nvyhovel okrem tej časti petitu, v ktorej požadujú vrátenie veci na ďalšie konanie.\n14. Zúčastnená osoba, žalovaná\n\n, bola v súlade\n\ns § 126 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie upovedomená listom\nz 12. novembra 2019, na ktorý reagovala podaním doručeným ústavnému súdu\n29. novembra 2019. Vo svojom stanovisku sa vyjadruje najmä k skutkovým okolnostiam\nprípadu, uvádza, že celá kauza bola vykonštruovaná a iniciovaná pre účely získania\nvlastníctva jej bytu, a preto sa domnieva, že v konaní boli porušené jej práva, a nie práva\nsťažovateľov.\n15. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 27. mája 2020 bol schválený Dodatok č. 1\n(ďalej len „dodatok“) k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od\n\n8\n\n1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“), ktorý nadobudol účinnosť\n1. júna 2020.\nV súlade s čl. I bodom 4 dodatku bola predmetná vec, keďže ide o vec pridelenú\ndo 31. mája 2020 sudcovi Mojmírovi Mamojkovi, ktorá nebola k tomuto dňu vybavená\nodložením podľa § 53 zákona o ústavnom súde ani v nej nebolo vydané rozhodnutie,\nktorým sa konanie pred ústavným súdom končí, pridelená sudcovi spravodajcovi Ivanovi\nFiačanovi, ktorý sa v súlade s čl. I bodom 1 dodatku stal členom tretieho senátu ústavného\nsúdu.\n16. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich\nvyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nRelevantné ustanovenia právnych predpisov\n17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n19. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd\n9\n\nmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných\npráv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej\nzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným\nzákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa\nodseku 1, obnovil stav pred porušením.\n20. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n21. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže\nústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno\nočakávať ďalšie objasnenie veci.\n22. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n23. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti\nvyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia\nústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.\nPodľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo\nopatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj\niný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa\npovaha zásahu.\nPodľa § 133 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti\nvyhovie, môže a) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou\nnečinnosťou, vo veci konal, c) zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd\nsťažovateľa, e) priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.\n\n10\n\n24. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený\nverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,\nvzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspoločnosti.\n27. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n28. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľov je tvrdené porušenie ich základného\npráva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva na ochranu\nvlastníctva a práva na majetok napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý, nerešpektujúc\nzáväzný právny názor ústavného súdu vyslovený nálezom č. k. III. ÚS 678/2016 zo 4. júla\n11\n\n2017, o trovách konania sám nerozhodol, ale uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie s konštatovaním o potrebe doplniť dokazovanie pre účely ustálenia\ndôvodnosti podanej žaloby. Na podanej ústavnej sťažnosti s výnimkou petitu, v ktorom\nsťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po zrušení napadnutého uznesenia vrátil vec na ďalšie\nkonanie krajskému súdu, sťažovatelia zotrvávajú aj napriek tomu, že následne vydané\nrozhodnutia všeobecných súdov rozhodli o nároku na náhradu trov konania v ich prospech.\n29. Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že situácia, keď\nvšeobecný súd nerešpektuje záväzný právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho\nskoršom rozhodnutí, znamená, že sťažnosť založená na takejto argumentácii nemôže byť\nneopodstatnená (II. ÚS 346/08).\nAni nezávislosť sudcov všeobecných súdov pri ich rozhodovaní (čl. 144 ústavy) nie\nje absolútna a bez akýchkoľvek hraníc a podmienok. Keby sa nezávislosť chápala tak, že\nsudca môže rozhodnúť hocijako, viedlo by to k svojvôli, pretože v takom prípade by sudca\nsám tvoril právo podľa svojich predstáv a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte\nto nemožno takto vysvetľovať. Tomu nasvedčuje aj samotný text čl. 144 ústavy, v zmysle\nktorého sudca musí rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade\nso zákonom, potom je povinný rešpektovať i zákonom stanovené hranice pre jeho\nrozhodovanie. Takouto hranicou stanovenou zákonom je aj povinnosť rešpektovať zásah do\nobsahového rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona.\nV tomto prípade bolo takýmto zákonným ustanovením ustanovenie § 134 ods. 1 zákona\no ústavnom súde, ktoré jednoznačne ustanovuje, že v ďalšom konaní po zrušení rozhodnutia\nvšeobecného súdu nálezom ústavného súdu je všeobecný súd v konaní viazaný právnym\nnázorom vysloveným ústavným súdom (m. m. II. ÚS 346/08, k viazanosti záväzným\nprávnym názorom podobne aj II. ÚS 201/2020, II. ÚS 6/2019).\n30. V právnej veci sťažovateľov (žaloba o predaj bytu podľa § 11 ods. 5 zákon\no vlastníctve bytov) okresný súd rozhodol o zastavení konania a o tom, že žalobcovia majú\nnárok na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP v spojení s § 151 ods. 1\nprvou vetou OSP, keďže dôvodne podaná žaloba bola žalobcami vzatá späť pre správanie\nžalovanej, ktorá vykonala nápravu závadného stavu (ktorý bol dôvodom podania žaloby na\n12\n\nsúd) až po podaní žaloby. Krajský súd následne uznesením č. k. 4 Co 215/2016-82\nz 31. mája 2016 výrok týkajúci sa náhrady trov konania zmenil tak, že žiadna zo strán nemá\nnárok na náhradu trov konania. Práve toto uznesenie krajského súdu z 31. mája 2016 bolo\npredmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 678/2016, ktoré\niniciovali sťažovatelia. Ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 678/2016-34 zo 4. júla 2017\nodcitoval podstatnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom\nkrajský súd najprv konštatoval, že zavinenie zastavenia konania je potrebné skúmať\nz procesného hľadiska, a následne sa pustil do hodnotenia skutkového stavu a spochybnil\ndôvodnosť podanej žaloby tým, že išlo o tvrdenia (žalobcov) proti tvrdeniam (žalovanej),\npolemizoval s tým, či k odstráneniu závadného stavu zo strany žalovanej došlo „len“\nz dôvodu podania žaloby, a v závere konštatoval, že bez vykonania dôkazov vo veci samej\nnebolo možné ustáliť záver o tom, že žaloba bola podaná dôvodne, a preto žiadnemu\nz účastníkov náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal.\n31. Ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 678/2016-34 zo 4. júla 2017 konštatoval, že\nz ustanovenia § 146 ods. 2 OSP vyplývalo, že ak bol pre správanie žalovaného vzatý návrh\nspäť a ten bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania žalovaný. Z uvedeného\npravidla vyplývajú tri predpoklady priznania náhrady trov konania žalobcovi, a to\nspäťvzatie žaloby žalobcom, správanie žalovaného a dôvodnosť žaloby (obdobne\nI. ÚS 629/2016). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že bez\nakejkoľvek opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej žaloby sťažovateľmi\na svojvoľne rozhodol. Takýto postup bol v rozpore nielen s textom § 146 ods. 2 OSP, ale aj\nso zmyslom a účelom tohto zákonného ustanovenia. Ústavný súd konštatoval, že predmetné\nuznesenie\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npovažovať\n\nz ústavnoprávneho\n\nhľadiska\n\nza\n\nakceptovateľné a udržateľné a vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesenie krajského súdu č. k.\n4 Co 215/2016-82 z 31. mája 2016 zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,\npričom vyslovil, že krajský súd má po znovuprejednaní vo veci opätovne rozhodnúť sám\nv súlade s právnym názorom vysloveným v tomto náleze bez toho, aby vrátil vec okresnému\nsúdu.\n\n13\n\n32. Následne sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia krajského\nsúdu č. k. 4 Co 251/2017-103 z 27. septembra 2017, ktoré je predmetom tejto ústavnej\nsťažnosti a ktorým krajský súd rozhodol po náleze ústavného súdu č. k. III. ÚS 678/2016-34\nzo 4. júla 2017. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie súdu prvej inštancie\nv napadnutej časti výroku týkajúcej sa trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na\nďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd opätovne zopakoval, že je nutné\nposudzovať zavinenie na zastavení konania a dôvodnosť podanej žaloby z procesného\nhľadiska, zároveň však polemizoval s primeranosťou žalobného petitu (predaj bytu), ku\nktorému by sa malo pristupovať len vo výnimočných prípadoch, rozvíjal úvahy o tom, či\nnebolo vhodné použiť iné spôsoby ochrany ako napríklad žaloba o odstránenie závadného\nstavu alebo nariadenie neodkladného opatrenia, či išlo naozaj o taký závažný stav, ktorý by\nsi vyžadoval takú formu ochrany ostatných vlastníkov, čo však bez vykonaného\ndokazovania nie je možné ustáliť. Podľa krajského súdu žalobcovia (sťažovatelia) spolu so\nžalobou nedoložili dôkazy jednoznačne preukazujúce, že išlo o taký závažný stav, ako\nuvádzali v žalobe, a že žalovaná balkón dlhodobo neudržiavala a urobila tak len po podaní\nžaloby. Ďalej krajský súd konštatoval, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne\nodôvodnil, keďže dostatočne neobjasnil, ako dospel k záveru, že žalobcovia vzali svoju\ndôvodne podanú žalobu späť pre správanie žalovanej, ktorý nedostatok aj vzhľadom na\nkonštatovanie ústavného súdu o nevykonanom dokazovaní nebolo možné odvolacím súdom\nnapraviť a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n33. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd v rozpore s ustanovením\n§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde nerešpektoval právny názor ústavného súdu vyslovený\nv náleze č. k. III. ÚS 678/2016-34 zo 4. júla 2017, jednak vo veci náhrady trov konania sám\nnerozhodol a navyše, odvolávajúc sa na toto rozhodnutie ústavného súdu, konštatoval, že\npre účely zistenia dôvodnosti podanej žaloby je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie,\npričom však takýto záver z nálezu ústavného súdu nevyplýval.\n34. Ústavný súd už v svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nie je ústavne\nakceptovateľné, aby si orgán verejnej moci viazanosť právnym názorom ústavného súdu\ninterpretoval ako viazanosť len tou časťou právneho názoru ústavného súdu, ktorá sa mu\n14\n\nhodí, ktorú si orgán verejnej moci arbitrárne vyberie v snahe zjednodušiť si svoju\nrozhodovaciu činnosť (I. ÚS 127/2019). Argumentáciu krajského súdu uvedenú\nv stanovisku k podanej ústavnej sťažnosti, v ktorej sa krajský súd snaží naznačiť, že\nviazanosť právnym názorom ústavného súdu je daná iba vtedy, ak sa týka výkladu právnej\nnormy, preto považuje ústavný súd za účelovú. Orgán verejnej moci, v tomto prípade\nkrajský súd, má ústavnú povinnosť rozhodnúť tak, ako mu prikázal ústavný súd, a nemôže\nprávny názor vyslovený ústavným súdom modifikovať. Krajský súd v tomto prípade jednak\npostupoval v priamom rozpore s príkazom ústavného súdu (nerozhodol sám) a jednak\nz odôvodnenia nálezu vyvodil argument, ktorý z neho nevyplýval a na ňom založil svoje\nrozhodnutie (údajná potreba doplniť dokazovanie). Uvedený postup krajského súdu bol\npreto podľa ústavného súdu spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľov na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n35. Ústavný súd však v svojej rozhodovacej činnosti štandardne presadzuje\nmateriálny prístup k ochrane ústavnosti. Tento materiálny prístup ústavného súdu k ochrane\nústavnosti vychádza z jeho stabilizovanej judikatúry, v ktorej uprednostňuje materiálne\npoňatie právneho štátu, založené na interpretácii a aplikácii právnych predpisov z hľadiska\nich účelu a zmyslu a tiež toho, že pri riešení konkrétnych prípadov nemožno opomínať\npožiadavku, aby prijaté rozhodnutie (riešenie) bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne\nponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 95/08, II. ÚS 463/2015).\n36. Práve materiálny prístup k ochrane ústavných práv sťažovateľov je dôvodom,\nprečo musí ústavný súd pri posúdení tejto ústavnej sťažnosti vziať zreteľ aj na ďalší postup\nvšeobecných súdov, ktorý nasledoval po podaní ústavnej sťažnosti a po jej prijatí ústavným\nsúdom na ďalšie konanie. Ako už je uvedené, po napadnutom uznesení krajského súdu č. k.\n4 Co 251/2017-103 z 27. septembra 2017 bola vec vo vzťahu k nároku na náhradu trov\nkonania po zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie vrátená na ďalšie konanie okresnému\nsúdu. Okresný súd následne uznesením č. k. 40 C 370/2015-117 zo 6. februára 2018\nsťažovateľom (žalobcom) priznal náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu\na žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania. Zhodnotil pritom v rozsiahlej\na podrobnej argumentácii, ktorá nevyžadovala ďalšie vykonávanie dôkazov, že žaloba bola\n15\n\npodaná dôvodne, bola vzatá späť na základe správania žalovanej, a preto práve žalovaná\nprocesne zavinila zastavenie konania. Následne krajský súd uznesením č. k. 4 Co158/2018192 z 31. januára 2019 výrok k náhrade trov prvoinštančného konania potvrdil a priznal\nsťažovateľom (žalobcom) aj trovy odvolacieho konania. Vo výsledku boli teda sťažovatelia\nvo vzťahu k svojmu nároku na náhradu trov konania úspešní v plnom rozsahu. Inými\nslovami, dôvod, pre ktorý sa obrátili s ústavnou sťažnosťou na ústavný súd s tvrdením\nporušenia svojich základných práv a slobôd, bol z materiálneho hľadiska odstránený ďalším\npostupom všeobecných súdov.\n37. Uvedené, samozrejme, nič nemení na konštatovaní ústavného súdu, že postup\nkrajského súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím nerešpektoval právny názor ústavného\nsúdu, bol porušením § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde, avšak v skutkových\nokolnostiach prípadu sťažovateľov by vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľov\na zrušenie napadnutého rozhodnutia bolo skôr v rovine formálnej a principiálnej a navyše\nby, naopak, mohlo pre sťažovateľov predstavovať ešte väčšiu ujmu. V prípade sťažovateľov\nje nutné zdôrazniť, že na základe ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského\nsúdu boli v ďalšom postupe vydané rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré v plnom rozsahu\nreparovali namietané porušenie základných práv sťažovateľov (snáď s výnimkou\nzbytočných prieťahov v konaní, ktoré však sťažovatelia v petite sťažnosti nenamietali)\na prípadným zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu by tak tieto následné\nrozhodnutia všeobecných súdov v prospech sťažovateľov stratili svoj právny základ.\nPrípadným zrušením napadnutého uznesenia by tak ústavný súd zasiahol do „reťazca“\nprocesných úkonov (rozhodnutí) vo veci a právnu vec sťažovateľov by tak nevyhnutne\nvrátil do stavu v roku 2017.\n38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosti sťažovateľov vo vzťahu\nk tvrdenému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru nevyhovel.\n39. Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného práva podľa\nčl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu s tvrdením, že nepriznaním\n16\n\nnáhrady trov konania, ktoré im náležia, došlo aj k zásahu do ich majetkových práv.\nNapadnuté uznesenie krajského súdu však nebolo rozhodnutím, ktorým by sa náhrada trov\nkonania priznávala jednej alebo druhej strane konania, ale bolo uznesením zrušujúcim,\nktorým sa vec dostala opätovne do štádia prvoinštančného konania. Ústavný súd preto\nkonštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu týchto\npráv sťažovateľov a ich ústavnej sťažnosti aj v tejto časti nevyhovel.\n40. Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu\nsťažovateľmi označených základných práv ústavný súd nevyhovel ani ďalším návrhom\nsťažovateľov uvedeným v petite ich ústavnej sťažnosti (§ 133 ods. 3 zákona o ústavnom\nsúde a contrario).\n41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. septembra 2020\n\nMartin Vernarský\npredseda senátu\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trovy konania-náklady konania", "rozhodnutie ústavného súdu-kasačná záväznosť", "konanie-procesný postup", "Ústavný súd Slovenskej republiky-záväznosť rozhodnutí ústavného súdu", "súd-viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8edea29d-920b-40b4-a058-7495eba0ff24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.201.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 201/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 201/2020 z 12. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.201.2020.1"}, {"guid": "ussr:a9683770-606f-41e9-b917-a64e1d6b8037", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.127.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 127/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 127/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.127.2019.2"}, {"guid": "ussr:c41b05cc-fd05-4d72-8ee3-4b5bee9ad9ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.6.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 6/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/2019 z 10. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.6.2019.1"}, {"guid": "ussr:90ef4513-52c9-4203-8464-9cc2c952ce0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 575/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 575/2016 z 6. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-06", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1"}, {"guid": "ussr:ee2f776f-6d5b-4d0f-94e4-aeb4a7975099", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.678.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 678/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 678/2016 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.678.2016.1"}, {"guid": "ussr:8cf3b6c0-85f4-46bf-bd66-2852916b8664", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.629.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 629/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 629/2016 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.629.2016.1"}, {"guid": "ussr:3977aa24-b321-447b-a440-1a6f730f15e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.463.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 463/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 463/2015 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.463.2015.1"}, {"guid": "ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 z 4. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609"}, {"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012 z 16. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-16", "citacie_n": 475, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958"}, {"guid": "ussr:eafb0c67-eeb5-4068-9ac1-c517ceb97d1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 346/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 346/08 z 15. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-15", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eafb0c67-eeb5-4068-9ac1-c517ceb97d1a"}, {"guid": "ussr:b458c6e3-04b8-4531-b0cd-c69b53efdabb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 95/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b458c6e3-04b8-4531-b0cd-c69b53efdabb"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "483398cb-cad0-434b-87cd-2d6abc472d80:3f055897-a877-4afd-babb-71564833b37d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8216204805.2", "spisova_znacka": "4Co/158/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Co/158/2018 z 9. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-09-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8216204805.2"}, {"guid": "903b5daf-e6a0-46ef-b9d3-f613d6d07057:8379b8cd-fa46-48c6-96ff-adb83e76721a", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3806206227.1", "spisova_znacka": "4Co/251/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/251/2017 z 18. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2017-10-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3806206227.1"}, {"guid": "f1dfec5d-fd57-4885-b390-f500d500258b:4e5c6c5f-d885-432f-a8e0-3c5003a1ea8d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3615204347.1", "spisova_znacka": "4Co/215/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/215/2016 z 22. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-05-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3615204347.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:97e130b7-8512-45f6-9e26-f90efc0a9008", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.656.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 656/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 656/2021 z 23. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.656.2021.1"}]}