{"guid": "ussr:f01c4cd2-24f5-4cff-92af-28fa914abe7a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.293.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 293/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 293/2020 z 4. 8. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. augusta 2020, sp. zn. III. ÚS 293/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.293.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-08-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f01c4cd2-24f5-4cff-92af-28fa914abe7a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.293.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.293.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.293.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 293/2020-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov\nIvana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, právne zastúpenej JUDr. Jánom\n\nUhlíkom, advokátom, Námestie slobody 1, Vranov nad Topľou, vo veci namietaného\nporušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom\nOkresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 335/2014\na postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 23/2016 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nVymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n25. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46\nods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom\nOkresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom\n\npod sp. zn. 7 C 335/2014 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 23/2016.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v postavení žalobkyne\ndomáhala v rámci konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 335/2014 vrátenia\ndaru žalovanou.\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 335/2014-77 zo 7. októbra 2015 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia\nkonštatoval:\n«Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že notárskou zápisnicou spísanou\ndňa 24.02.2014 č. N/144/2014, Nz/7059/2014, NCRls/7173/2014 došlo k darovaniu\nzo strany darujúcich\n\na\n\npre obdarovanú\n\nnehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č.\nvlastníctva č.\n\nk.ú.\n\na parcela č.\n\n, nehnuteľnosti na liste\n\na ďalej nehnuteľnosti, ktoré boli vo vlastníctve žalobkyni\n\nzapísané na liste vlastníctva č.\nč.\n\nk.ú.\n\nk.ú.\n\na to dom so súpisným č.\n\nna parcele\n\nzastavané plochy a nádvoria o výmere 574 m2, parcela č.\n\nzáhrady o výmere 2513 m2. Zároveň touto notárskou zápisnicou došlo k zriadeniu vecného\nbremena podľa § 151 písm. n-r Občianskeho zákonníka s tým, že žalovaná je povinná\numožniť\nužívať\n\na\nhoreuvedené\n\nnehnuteľnosti\n\n(žalobkyni) ako oprávneným do konca ich života\nv\n\ncelom\n\nrozsahu.\n\nTieto\n\nskutočnosti\n\nneboli\n\nmedzi účastníčkami sporné.\n...\nV konaní výpoveďou jednej skupiny svedkov súd zistil, že žalovaná mala\nvoči žalobkyni použiť vulgárne nadávky a to pri konflikte, ktorý vznikol pri vrátení\nmiešačky. Potvrdili to 3 svedkovia, a z ostatných prítomných to vyvrátila len žalovaná a jej\notčim uviedol, že nepočúval, kto čo kričí. Jednoznačne bolo preukázané, že vulgárne\nnadávky nepoužila žalovaná priamo do očí žalobkyne, pretože táto stalo mimo dvoru\nžalovanej na ulici. Vulgárnu nadávku mala použiť údajne ešte raz, keď žalovaná navštívila\nžalobkyňu po vrátení daru, avšak túto skutočnosť potvrdila iba nevesta žalobkyne, opäť\nz „tábora“ žalobkyne a nie žiaden nezaujatý svedok. To isté platí aj pre pľuvanie\nna žalobkyňu. Podľa tvrdenia žalobkyne vulgárne nadávky žalovaná mala použiť\n2\n\naj na notárskom úrade, pričom vypočutá notárka uviedla, že sa nepamätá, že by žalovaná\npoužila vulgárne nadávky. Notárka dokonca uviedla, že obe účastníčky na seba kričali,\nvyčítali si rôzne veci. Toto konanie súd nepovažuje za porušenie dobrých mravov značnej\nintenzity a ani za sústavné porušovanie, keďže tak sa malo stať dvakrát. Je treba však uviesť\naj skutočnosti, ktoré predchádzali incidentu pri vrátení miešačky. Po miešačku nebola\nžalobkyňa ako vlastníčka miešačky, ale táto poslala svojich synov, pričom pri vstupe\nna pozemok, kde býva žalovaná, nebol prítomní nikto z tejto rodiny. Vstup na cudzí pozemok\nbez dovolenia a pritom odnesenie veci, ktoré patria niekomu inému taktiež nespadá\npod dobré mravy.\nVykonaným dokazovaním súd ani nemohol vyhodnotiť dôkaz a to podávanie trestných\noznámení a dôvod týchto podaní, pretože sama žalobkyňa potvrdila, že z polície neostala\nžiadne vyrozumenie, vypočutá nebola a žalovanú súdu uviedla, že na polícii nie súd tieto\npodania evidované.\nŽalovaná svoju dohodu splnila, nehnuteľnosti zapísané na LV č.\n\na č.\n\nžalobkyni vrátila. Dôvodom darovania týchto nehnuteľností malo byť zabezpečenie,\naby žalobkyňa bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, aby neboli predmetom dedičstva\npo smrti manžela žalobkyne. Nehnuteľností zapísaných na LV č.\n\nsa to netýkalo.\n\nDôvodom darovania týchto nehnuteľností mala byť skutočnosť, že tieto nehnuteľnosti mala\nsľúbené do daru žalovaná prastarou matkou po dovŕšení plnoletosti. Po podaní žaloby\nžalobkyňa uviedla, že tieto nehnuteľnosti darovala žalovanej, pretože ,,ošalela“,\npričom lekárskymi správami túto skutočnosť nepotvrdila, a jej výsluchom súd usúdil,\nže vedela posúdiť následky svojho konania, a že si to rozmyslela. Raz uviedla, že chce\nnehnuteľnosť predať a peniaze z predaja rozdeliť medzi deti a raz uviedla, že si chce dom\nopraviť a nasťahovať sa tam. Preto aj týmto žalobkyňa dokazuje, že hlavným dôvodom\npodania žaloby nie je vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka, ale túžba\nžalobkyne naložiť s darovanou nehnuteľnosťou inak.\nVykonaným dokazovaním súd zhodnotil, že konanie žalovanej vytýkané žalobkyňou\nvo výzve na vrátenie daru a v žalobe nenapĺňajú znaky hrubého porušenia dobrých mravov\na nejde ani o sústavné porušovanie dobrých mravov. Negatívne správanie sa žalovanej\nk žalobkyni, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí\nprejavovať objektívne.\n3\n\nPre úplnosť treba dodať, že aj správanie sa žalobkyne nie je úplne v zhode s dobrými\nmravmi. Žiadala, aby prepustili z práce matku žalovanej, čo žalobkyňa ani nepoprela,\nneslušné gestá použila aj na otčima žalovanej. Nevhodné správanie je na oboch stranách,\npričom ak jedna strana niečo urobí, druhá jej to opätuje, a obe strany to považujú\nza štandardné správanie sa v ich rodine, pretože v každej rodine sú tieto hranice rôzne\nposunuté, pokiaľ ide o morálne pravidlá. To potvrdzuje aj spôsob vrátenia miešačky,\nnepredchádzala tomu výzva na vrátenia, vstup na pozemok, keď nikto nie je doma,\nobchádzania sa navzájom, nenavštevovanie, vyčítanie darovaných vecí, zákaz chodenia\npopod okna. Súd to však nepovažuje za hrubé poručenie dobrých mravov v tejto rodine, kde\nkaždý niekomu niečo vyčíta.»\n4. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd rozsudkom č. k. 17 Co 23/2016-103 zo 4. októbra 2016 tak, že rozsudok\nokresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozsudku konštatoval:\n„Podľa § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa\nobdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že hrubo porušuje dobré mravy.\nPodmienkou, aby došlo k vráteniu daru, je pred samotnou žalobou žiadosť o vrátenie daru\nako jednostranný adresný právny úkon majúci dôsledky odstúpenia od zmluvy. Takýto úkon\nžalobkyňa adresovala žalovanej a bol žalovanej aj doručený. Ide o výzvu na vrátenie daru\nzo dňa 26.6.2014. Obsahom tejto výzvy je aj dôvod vrátenia daru, pričom žalobkyňa\nšpecifikovala dôvod na vrátenie daru totožne, ako to uviedla v žalobe. Základným dôvodom,\nktorý vo výzve na vrátenie daru žalobkyňa uviedla je skutočnosť, že došlo k zmene\nv správaní žalovanej k žalobkyni, nejednalo sa iba o nezáujem o žalobkyňu, ale išlo\no sústavné konanie, ktoré vyústilo do najhrubšej urážky a poníženia darkyne pred vlastnými\nsynmi a došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov voči darkyni a jej synom.\nToto negatívne správanie malo predstavovať incident na Notárskom úrade vo Vranove\nnad Topľou, kde dňa 30.4.2014 malo dôjsť k hádke medzi žalobkyňou a žalovanou,\nktorú hádku upokojila notárka, pričom žalobkyňa pociťovala toto správanie ako potupu\npred všetkými prítomnými na notárskom úrade. K ďalšej konfliktnej situácii malo dôjsť\nv bydlisku žalobkyne, kedy k žalobkyni prišli žalovaná a jej matka, kde došlo k provokácii\nz ich strany, kde vyčítali žalobkyni, že nesie vinu za smrť jej manžela. Ďalším dôvodom\n\n4\n\nna vrátenie daru žalobkyňa uviedla skutočnosť, že žalovaná sťažuje žalobkyni a členom jej\nrodiny užívať uvedené nehnuteľnosti a to pozemky ku ktorým má neobmedzené užívacie\nprávo, ktoré je zapísané vo forme vecného bremena. Ako ďalší dôvod na vrátenie daru\nžalobkyňa uviedla aj to, že žalovaná a jej matka zakázali žalobkyni prechod po verejnej\nkomunikácii pred miestom ich bydliska. Ako ďalší dôvod bol zase incident z mája 2014\nv súvislosti s vrátením miešačky, kedy žalobkyňa dala pokyn svojim synom\na\n\n, aby išli k žalovanej, aby im vrátila miešačku, ktorú mala požičanú\n\nmatka žalovanej a jej manžel. Vtedy vznikol medzi prítomnými incident, do ktorého sa mala\nzapojiť aj žalovaná, kedy sa žalovaná mala na adresu žalobkyne vyjadriť vulgárnym\nspôsobom, čím žalovaná ponížila žalobkyňu a spôsobila jej ujmu na cti pred celou rodinou.\nTakto označené konanie žalovanej bolo predmetom nielen výzvy na vrátenie daru,\nale aj žaloby.\nV priebehu celého konania nebolo preukázané také správanie žalovanej, ktoré by\nbolo v rozpore s dobrými mravmi, resp. ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy, alebo by\nboli sústavne porušované dobré mravy, pretože bolo zistené, že všetky incidenty majú\nvzájomný charakter medzi stranami sporu, resp. sú vzájomne podmienené a vyprovokované\nskutkami protistrany. Incident na notárskom úrade bol obojstranný medzi účastníčkami\nkonania, notárka však vo svojej svedeckej výpovedi poprela, že by boli používané vulgárne\nslová. Incident v bydlisku žalobkyne podľa dôkazov, ktoré sa nachádzajú v spisovom\nmateriálu v súvislosti s vyčítaním zodpovednosti za smrť manžela žalobkyne, bol dôsledkom\ntiež vopred nie veľmi citlivého konania zo strany žalobkyne. Vo vzťahu k sťažovaniu\nužívania nehnuteľnosti žalobkyni a členom jej rodiny, ako aj vo vzťahu k zákazu prechodu\npo verejnej komunikácii pred miestom bydliska žalovaných, tieto konania žalovanej neboli\nzo strany žalobkyne ani preukázané. Incident v súvislosti s vrátením miešačky bol\nincidentom, kde síce žalovaná použila na adresu žalobkyne neslušné slová, avšak nebol to\nincident priamo medzi žalovanou a žalobkyňou, ale medzi príbuznými žalovanej\na medzi synmi žalobkyne.\nV priebehu prvoinštančného konania ďalej boli tvrdené aj ďalšie dôvody\nnasvedčujúce tomu, že žalovaná sa mala správať v rozpore s dobrými mravmi sústavne\nalebo hrubo mala porušovať dobré mravy (v súvislosti s pľuvaním, prípadne ďalšie\n\n5\n\nkonfliktné situácie), ktoré však neboli preukázané. Naviac, žalovaná v rámci prejavu dobrej\nvôle časť darovaných nehnuteľností žalobkyni vrátila.\nSprávne vyhodnotil prvoinštančný súd situáciu, keď nie je možné hodnotiť správanie\nžalovanej negatívne, pokiaľ ide o reakcie na nevhodné konania a úkony žalobkyne. Totiž\npri hodnotení správania sa obdarovanej je potrebné vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie\nsa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného\nsprávania sa obdarovaného voči darkyni, teda žalobkyni. Uplatnenie princípu vzájomnosti\nznamená zistenie, či aj správanie darcu nevykazuje znaky hrubého porušenia dobrých\nmravov, prípadne sústavné porušovanie dobrých mravov.\nV priebehu prvoinštančného konania bolo zistené, že práve správanie sa žalobkyne je\npríčinou niekedy nevhodného správania sa žalovanej, prípadne jej príbuzných (matky)\nvoči žalobkyni a členom jej rodiny. Darkyňa preto sa nemôže domáhať vrátenia daru\naj keby niekedy reakcia žalovanej nebola vhodná, keď sama voči žalovanej sa správa\nspôsobom, ktorý je možné podradiť pod hrubé porušenie dobrých mravov, alebo sústavné\nporušovanie dobrých mravov. Namietané incidenty v odvolaní ako podávanie trestných\noznámení, pľuvanie v dome žalobkyne, vypočítavému vyhýbaniu sa stretnutiam\nso žalobkyňou a nepodniknutie žiadnych krokov na zlepšenie vzájomných vzťahov,\nnedosahujú intenzitu odôvodňujúcu vrátenie daru, naviac, keď niektoré incidenty\nani preukázané neboli a ďalšie incidenty boli namietané až len v odvolacom konaní,\naj napriek poučeniu prvoinštančným súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p. platného v čase\nvyhlásenia rozhodnutia.\nDôkazy, ktoré boli vykonané pred prvoinštančným súdom môže vyhodnotiť len súd\npodľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach.\nPrvoinštančný\n\nsúd\n\ndôkazy\n\nhodnotil\n\npodľa\n\nzásad\n\nformálnej\n\nlogiky,\n\nvýsledky\n\nhodnotenia/dôkazov sú popísané v odôvodnení rozsudku prvoinštančného súdu. Súd stručne,\njasne a výstižne vysvetlil nielen obsah jednotlivých dôkazov, ale aj ich hodnotenie,\nktoré okolnosti boli a ktoré neboli preukázané a akými úvahami sa riadil. S hodnotením\ndôkazov prvoinštančným súdom sa odvolací súd stotožňuje a v celom rozsahu na tieto úvahy\naj poukazuje. Hodnotenie dôkazov a zistenie skutkového stavu je výlučne v kompetencii\nsúdu, preto účastník konania namietať hodnotenie dôkazov nemôže. Okolnosti, že súd\nnevyhodnotil niektoré dôkazy tak, ako si to želá žalobkyňa, nie je dôvodom na to,\n6\n\naby odvolací súd prehodnotil úvahy a hodnotenia dôkazy prvoinštančného súdu. Naopak je\nto dôvodom preskúmaniu tejto úvahy a zistenia, či skutkový a právny stav bol riadne\na zákonne zistený. V tomto smere odvolací súd nemá žiadne námietky voči rozhodnutiu\nprvoinštančného súdu a preto tento rozsudok ako zákonný a správny podľa § 387 CSP\npotvrdil.\nNa záver odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že žalovaná bola obdarovaná\ndvoma darcami, kde od darovacej zmluvy odstúpila len žalobkyňa, nie však druhý darca,\nresp. jeho právny nástupcovia. Preto aj rozsudok požadovaného vrátenia nehnuteľností\nvo vzťahu k uvedenému presahuje výšku spoluvlastníctva žalobkyne k momentu uzavretia\ndarovacej zmluvy.“\n5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie s poukazom\nna § 431 a § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktoré Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Cdo 156/2018\nz 26. júna 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol.\n6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje:\n«... závadné konanie obdarovanej spočívalo:\n- vo vykrikovaní vulgarizmov... pričom sa to udialo na dvore obdarovanej\npred viacerými ľuďmi (medzi nimi synmi a nevestou sťažovateľky) a výkriky doliehali\nna verejnú komunikáciu susediacu s dvorom, kde stála sťažovateľka a dostali sa jej tieto\nvulgarizmy do vedomia\n- v emotívnej hádke na notárskom súde pred tam prítomnými osobami\n- neoprávneným vniknutím do obydlia sťažovateľky, kde ju obdarovaná opľúvala,\nvulgarizmami ponižovala, pričom len zákrok tam prítomnej nevesty\nzabránil fyzickému napadnutiu zo strany obdarovanej\n- v ponižovaní, znevažovaní a ohrdnutí na hlavnom pojednávaní, keď na adresu\nstarej matky sa vnučka osopila „že s takými osobami, ako ONA, sa nepotrebuje stretávať“.\nPrvostupňový súd toto správanie vôbec nevyhodnotil, a napriek tomu žalobu\nzamietol. Svoje zamietnutie riadne neodôvodnil, čím spôsobil pochybnosti sťažovateľky\nv nestrannosť konajúceho súdu, a následne pochybnosť v spravodlivý proces...\n\n7\n\n... vulgárnosti však súd vôbec nevyhodnotil, resp. nevzal vôbec do úvahy,\npretože obdarovaná ich nepovedala sťažovateľke...\n... vniknutie obdarovanej spolu s jej matkou do obydlia sťažovateľky súd nehodnotí,\na to napriek tomu, že vzťah medzi nimi neboli ideálne, a ani neboli pozvané. Evidentne\ndošlo, zo strany obdarovanej k porušeniu nedotknuteľnosti obydlia.\nKým pri incidente s miešačkou výpovede synov sťažovateľky považoval súd\nako výpovede svedkov vierohodných, potvrdzujúcich skutočnosť, že došlo k vulgárnemu\nnadávaniu, svedkyňu - nevestu\n\n, ktorá svedčila o vniknutí do obydlia, tam\n\nvyslovených urážok, pľuvaní atď. súd označil za svedkyňu nevieryhodnú.\nUrážanie, znevažovanie a pohŕdanie prvostupňový súd nielenže nevyhodnotil,\nale spočiatku to ani neregistroval.\n... pri posudzovaní chovania sa obdarovanej súd uplatnil princíp vzájomnosti.\nAvšak aj tento princíp má výnimku, ktorá spočíva v tom, že správanie sa obdarovaného je\nv zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.\n... je v zrejmom nepomere k správaniu sa vyznačujúcom sa vulgarizáciou\nsťažovateľky, porušovaním jej domovej slobody a jej pohŕdaním. Sťažovateľka sa takto\nhrubo voči obdarovanej nikdy nesprávala.\n... odvolací súd si... neodpustil manipulovanie s dôkazmi, ktoré sťažovateľka\noznačila, a zaoberá sa nie vyššie uvedenými dôkazmi, ale ďalšími, ktoré boli uvádzané len\nz hľadiska sústavnosti porušovania dobrých mravov, a síce: podávanie trestných oznámení,\nvypočítavé vyhýbanie sa stretnutiam strán, nepodnikanie žiadnych krokov na zlepšenie sa\nvzťahov a z incidentu v obydlí žalobkyne uvádza iba pľuvanie.\nV dovolaní sťažovateľka namietala skutočnosť, že krajský súd rozhodol bez toho,\naby nariadil pojednávanie vo veci, a že žalobkyni tak znemožnil, aby sa vyjadrila\nk tvrdeniam uvedeným v odvolaní. Sťažovateľka poukázala na rozpor s povinnosťou\nkaždému zaručiť, že o jeho občianskoprávnych nárokoch bude rozhodovať nestranný\na nezávislý súd, pochybovala o vecnej správnosti rozsudku, a poukázala na to, že rozsudky\nneboli riadne, v súlade so zákonom odôvodnené. Súd však tieto argumenty nevzal vôbec\ndo úvahy a napríklad, pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia síce skonštatoval,\nže právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu\n\n8\n\nna dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý\nproces, avšak rozhodol tak, že toto svoje tvrdenie v odôvodnení neuplatnil.»\n7. Vzhľadom na uvedené argumenty sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal\nnález v tomto znení:\n„1. Základné právo\n\n, aby sa jej vec prerokovala podľa čl. 46 ods. 1\n\nspojený s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Vranov\nnad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn.: 7C/335/2014 a Krajského súdu v Prešove\nv konaní vedenom pod sp. zn.: 17Co/23/2016 porušené bolo.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva z titulu primeraného finančného\nzadosťučinenia čiastku 10.000,- Eur, ktorú je Slovenská republiky. Ministerstvo\nspravodlivosti SR povinná vyplatiť do 2 mesiacov po nadobudnutí právnej moci tohto\nnálezu.\n3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu,\nako budú vyčíslené pri skončení veci.“\n8. Vec napadla ústavnému súdu 25. septembra 2019 a v súlade s pravidlami\nrozdeľovania vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom\nspravodajcom pridelené, vec sťažovateľky spadala do kategórie zostávajúcich vecí,\nktoré mali byť prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu.\nPo vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5\npísm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019\ndo 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec\nsťažovateľky prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových\nprostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle\nčl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie\nod 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020\nje na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Martin Vernarský\n(predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.\n\n9\n\nII.\nRelevantná právna úprava\n9. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n13. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n10\n\n14. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území\nSlovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru\na náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť\nk národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno\nz týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nIII.\nPredbežné prerokovanie návrhu\n16. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že žalovaná sťažovateľke\nvulgárne nadávala na verejnosti, pohádala sa so sťažovateľkou na notárskom úrade,\nneoprávnene vnikla do obydlia sťažovateľky, kde ju opľula a vulgárne ponižovala, žalovaná\nsťažovateľku ponižovala aj na pojednávaní, čo nepochybne predstavuje porušenie pravidiel\nmorálky, pričom toto správanie súdy vôbec nevyhodnotili, nevzali do úvahy,\nsvoje rozhodnutia riadne neodôvodnili.\n17. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi\nnávrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom\nna začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,\nv ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43 ods. 1\nzákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným\nsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže\nústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej\nsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.\n18. Ak sťažovateľka v texte ústavnej sťažnosti poukazuje na nedostatky rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jej dovolaní podanom proti rozsudku krajského\nsúdu, ústavný súd uvádza, že do petitu ústavnej sťažnosti sťažovateľka nepojala postup\nani rozhodnutie najvyššieho súdu. Za tohto stavu, keďže ústavný súd je viazaný petitom\n\n11\n\nústavnej sťažnosti, tvrdenia sťažovateľky týkajúce sa rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný\nsúd považoval iba za súčasť jej argumentácie.\nK namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu\n19. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho\nprávomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe\nsubsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých\norgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto\nsúvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu,\nktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať\npostupnosť ústavnej ochrany, a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí\npožiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci\nústavného súdu (m. m. IV. ÚS 128/04, II. ÚS 734/2017).\n20. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa\nochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť\nodmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07,\nIV. ÚS 373/2014).\n21. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania\npostupu okresného súdu využitím účinného prostriedku nápravy, a to odvolania,\nktoré sťažovateľka napokon pred podaním ústavnej sťažnosti aj podala a o tomto jej\nodvolaní bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu. Preto právomoc krajského súdu\nna preskúmanie napadnutého postupu okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu\nna prerokovanie ústavnej sťažnosti. Vychádzajúc z uvedeného, bolo preto potrebné ústavnú\n\n12\n\nsťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti postupu okresného súdu odmietnuť podľa § 56\nods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej\nprerokovanie.\nK namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu\n22. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka skutočnosti zistené z vykonaného\ndokazovania interpretuje inak, ako okresný súd a krajský súd. Na rozdiel od krajského súdu\nje presvedčená, že správanie žalovanej voči sťažovateľke nepochybne nesie znaky konania\nv príkrom rozpore s dobrými mravmi. Sťažovateľka súdom vytýka, že pri v procese\nrozhodovania nevzali do úvahy všetky okolnosti, skutočnosti, ktoré v konaní tvrdila\na ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, kritizuje vyhodnotenie dokazovania súdmi,\nnamieta, že súdy svoje rozhodnutia náležite neodôvodnili.\n23. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho\naplikácia sa v sťažnostiach fyzických a právnických osôb v zásade viaže na porušenie\nindividuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka\nna vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu\nalebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01,\nII. ÚS 167/04, IV. ÚS 281/2012).\n24. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46\nods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných\norgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej\nústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).\n25. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám\nnemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho\nobsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.\n26. Z celkového kontextu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka krajskému\nsúdu vytýka nesprávne vyhodnotenie dôkazov, keďže je toho názoru, že krajský súd\n\n13\n\npri rozhodovaní nezohľadnil všetky podstatné skutočnosti, aspekty správania žalovanej\na namieta tiež nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu.\n27. Vo vzťahu k tej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta\nnedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ústavný súd uvádza, že posúdenie\nkvality odôvodnenia rozsudku krajského súdu prináležalo na základe dovolania podaného\nsťažovateľkou najvyššiemu súdu podľa § 420 písm. f) CSP, ktorý o ňom rozhodol tak,\nže dovolanie odmietol, keď okrem iného dospel k záveru, že: „Dovolaním napádaný\nrozsudok totiž uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobkyne\na vyjadrenia žalovanej, relevantný skutkový stav a právne posúdenie sporu. Teba mať\nna pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok\na určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich\norganickú (kompletizujúcu) jednotu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,\nako aj rozsudku súdu prvej inštancie, nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich účelu, podstaty a zmyslu. Konajúce súdy dali dostatočnú odpoveď prečo nepovažujú\nsprávanie sa žalovanej za také. ktoré hrubo porušuje dobré mravy, ktorá skutočnosť je\npodľa § 630 Občianskeho\n\nzákonníka\n\npredpokladom vrátenia daru. Žalobkyňa\n\npreto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne\nodôvodnený...“ Keďže posúdenie kvality odôvodnenia rozsudku krajského súdu bolo\nv kompetencii najvyššieho súdu, ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti konštatuje,\nže nie je daná jeho právomoc na jej meritórne posúdenie. Preto ústavnú sťažnosť v časti\nnamietaného porušenia sťažovateľkou označených práv postupom krajského súdu,\nktorý mal spočívať v nedostatočnom odôvodnení jeho odvolacieho rozsudku, odmietol\ns poukazom na § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.\n28. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazov ústavný súd\nkonštatuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\n14\n\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,\nže môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva\nalebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,\na zároveň by\n\nmali\n\nza\n\nnásledok\n\nporušenie\n\nzákladného\n\npráva\n\nalebo\n\nslobody\n\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, III. ÚS 337/2018).\n29. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 79/2012).\n30. Ústavný súd zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy.\nTakýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore uvedenými úlohami\nústavného súdu, ale popieral by aj základnú zásadu ústnosti a bezprostrednosti civilného\nsporového konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na náležité zistenie skutkového\nstavu (m. m. I. ÚS 11/2015).\n31. Ústavný súd uvádza, že subjektívne vnímanie správania žalovanej sťažovateľkou\nako hrubo porušujúce dobré mravy ešte bez ďalšieho neznamená, že toto správanie možno\naj z objektívneho hľadiska vyhodnotiť ako také, ktoré zakladá dôvod na vrátenie daru podľa\n§ 630 Občianskeho zákonníka. Z dôvodov rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom\n15\n\nokresného súdu, ktoré je z hľadiska ich odôvodnení potrebné vnímať ako celok)\nje nepochybné, že krajský súd sa náležite zaoberal tvrdením žalovanej o vulgárnom\nvyjadrovaní sa žalovanej na adresu sťažovateľky pri incidente s miešačkou, o hádke\nna notárskom úrade, o ponižovaní sťažovateľky u nej doma žalovanou, jej údajnom\nopätovnom vulgárnom vyjadrovaní, pľuvaní, ako aj ďalšími. Na účel zistenia\nopodstatnenosti tvrdení sťažovateľky okresný súd vykonal dokazovanie okrem iného\nvýsluchom viacerých svedkov – rodinných príslušníkov strán sporu a notárky. Krajský súd\nsa zaoberal argumentáciu sťažovateľky a vysvetlil, prečo v zhode s okresným súdom\nnepovažoval za preukázanú existenciu dôvodov na vyhovenie žalobe sťažovateľky. Krajský\nsúd nepovažoval za preukázané také správanie žalovanej, ktoré by hrubo porušovalo dobré\nmravy. Dospel k záveru, že incidenty medzi stranami sporu majú vzájomný charakter,\nresp. sú vzájomne podmienené a vyprovokované skutkami protistrany, pričom určité\ntvrdenia žalobkyne ani neboli preukázané. Ústavný súd konštatuje, že za tohto stavu sa\nnemožno stotožniť so sťažnostnými námietkami sťažovateľky, podľa ktorých krajský súd\nrelevantné okolnosti správania žalovanej nevyhodnocoval a nezohľadnil. Z rozsudku\nkrajského súdu je zrejmé, čo bolo vykonaným dokazovaním zistené, ktoré tvrdenia súd\npovažoval za preukázané a ktoré za nepreukázané. Ústavný súd uvádza, že podľa § 191\nods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas\nkonania najavo. Civilné sporové konanie je ovládané zásadou formálnej pravdy. Bremeno\ntvrdenia aj dôkazné bremeno vo vzťahu k otázke konania žalovanej v hrubom rozpore\ns dobrými mravmi spočívalo na sťažovateľke ako žalobkyni, ktorá sa žalobou proti\nžalovanej domáhala vrátenia daru. Za stavu, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno\nvo vzťahu k ňou tvrdeným okolnostiam správania žalovanej, nemôže ani očakávať,\nže okresný súd a krajský súd tieto jej tvrdenia napriek neuneseniu dôkazného bremena\nzohľadnia pri rozhodovaní vo veci samej.\n32. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne\nvyhodnotil vykonané dokazovanie, jeho úvahy, ktorými sa riadil pri hodnotení dôkazov,\nsú zrozumiteľné, logické, rozsudok v tomto smere nemožno označiť za svojvoľný, a preto\nho ústavný súd považuje za ústavne udržateľný. V rozsudku krajského súdu a ani postupe,\n\n16\n\nktorý mu predchádzal, ústavný súd nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným.\nÚstavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu, jeho\nrozsudkom a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nOkolnosť, že sťažovateľka s rozsudkom krajského súdu nesúhlasí, sama osebe nezakladá\nporušenie označených základných práv. Základné právo na súdnu ochranu garantované\nústavou neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho\nani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie návrhu účastníka konania\n(napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).\n33. Keďže ústavný súd nezistil existenciu okolností, ktoré by indikovali porušenie\nčl. 46 ods. 1 ústavy, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 12 ods. 2 ústavy,\npretože, ako už uviedol ústavný súd v bode 23, jeho aplikácia sa v sťažnostiach fyzických\nosôb a právnických osôb v zásade viaže na porušenie individuálne určeného základného\npráva alebo slobody sťažovateľa (vo veci sťažovateľky na čl. 46 ods. 1 ústavy). Za daného\nstavu ústavnému súdu nezostávalo iné, než ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia\nčl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu z dôvodu\nnesprávneho vyhodnotenia dokazovania odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56\nods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n34. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného\nfinančného zadosťučinenia a náhrady trov konania sťažovateľke je viazané na vyslovenie\nporušenia jej práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde),\nústavný súd o týchto častiach ústavnej sťažnosti už nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. augusta 2020\nMartin Vernarský\npredseda senátu\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "občianske súdne konanie-občiansko-právne konanie", "dar, darovanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d7dadea6-2e0b-4d6d-b21d-95d1b63d4e8f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.337.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 337/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 337/2018 z 4. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-04", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.337.2018.1"}, {"guid": "ussr:c9d30f86-ff1d-48a7-80d9-8f6fdd8ce432", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.734.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 734/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 734/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.734.2017.1"}, {"guid": "ussr:cb833675-456a-4e0f-8c9f-8037945e359f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.11.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 11/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 11/2015 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.11.2015.1"}, {"guid": "ussr:3ed292d1-c98d-43fa-a81c-179a7830217f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 373/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 373/2014 z 1. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-01", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3ed292d1-c98d-43fa-a81c-179a7830217f"}, {"guid": "ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 429, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198"}, {"guid": "ussr:fd03025a-1dfb-4a61-8cf7-1699d25ab73e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 281/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 281/2012 z 31. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-31", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd03025a-1dfb-4a61-8cf7-1699d25ab73e"}, {"guid": "ussr:ed588b68-67f8-4d2d-bd0e-80ecb182ddcf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/2012 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 202, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed588b68-67f8-4d2d-bd0e-80ecb182ddcf"}, {"guid": "ussr:de8fbfb9-af57-475c-936a-907354f73ebc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 156/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 156/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de8fbfb9-af57-475c-936a-907354f73ebc"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:2a8e61ec-ada4-4fe8-865b-bd6273e3f98d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 167/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 167/04 z 7. 7. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-07-07", "citacie_n": 116, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a8e61ec-ada4-4fe8-865b-bd6273e3f98d"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/04 z 16. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-16", "citacie_n": 632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:08aa8776-e9a0-4cb2-91f5-b4dc67406629", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 85/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08aa8776-e9a0-4cb2-91f5-b4dc67406629"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e72e134c-4274-4898-af5c-b083d2f1815e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 34/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 34/96 z 31. 10. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-10-31", "citacie_n": 112, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.1996.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "419d89a8-ffd1-4107-9ffd-9bdc9923e12f:58076c2f-6296-46f4-9019-ac9c402a7130", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8814206924.1", "spisova_znacka": "6Cdo/156/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/156/2018 z 25. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8814206924.1"}, {"guid": "72c255bd-1b69-4089-b348-648f8e907ab9:9bf82a9e-81ad-4d8d-9015-9a273eaea616", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8814206924.1", "spisova_znacka": "17Co/23/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/23/2016 z 3. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-10-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8814206924.1"}], "citovane_v": []}