{"guid": "ussr:1b13d066-06ba-48d2-bbb1-792ba0c114f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 283/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 283/2020 z 12. 11. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. novembra 2020, sp. zn. III. ÚS 283/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2020-11-12", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10", "nazov": "čl. 10 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1b13d066-06ba-48d2-bbb1-792ba0c114f6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2/text", "citacie_n": 11, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 283/2020-60\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020\nv senáte\n\nzloženom\n\n(sudca spravodajca)\n\nz\n\npredsedu\n\nMartina\n\na Roberta Šorla\n\nVernarského\n\nprerokoval\n\nústavnú\n\na\n\nsudcov\n\nPetra\n\nStraku\n\nsťažnosť\n, zastúpeného advokátom\n\nJUDr. Ľubomírom Zlochom, PhD., Kamenárska 17/A, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 250/2016\nzo 16. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n2 Cdo 211/2018 z 27. júna 2019 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 250/2016 zo 16. januára 2018\nporušené boli.\n\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 250/2016 zo 16. januára 2018\nz r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\n3.\n\npriznáva\n\nnáhradu trov právneho zastúpenia v sume\n\n640,65 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatpäť centov), ktorú j e Krajský súd\nv Bratislave p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľubomíra Zlochu,\nPhD., Kamenárska 17/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n4. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy\na čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 250/2016-367 zo 16. januára 2018 (ďalej len „napádaný\nrozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 211/2018 z 27. júna 2019 (ďalej len „napádané\nuznesenie najvyššieho súdu“), ktorými konajúce súdy vyhoveli žalobe\n(ďalej aj „žalobca“) o ochranu osobnosti proti sťažovateľovi. Ústavný súd uznesením\nč. k. III. ÚS 283/2020-11 z 27. augusta 2020 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.\n2. Zo sťažnosti a z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ bol v čase\npublikovania žalovaných výrokov poslancom Národnej rady Slovenskej republiky,\n2\n\nktorý v priebehu júla a augusta 2013 poukazoval na problém výšky úrokov pôžičiek\na úverov od nebankových subjektov. V tejto súvislosti označil žalobcu, ktorý v tom čase\npôsobil ako štátny tajomník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ministerstvo práce“), za človeka s kariérou úžerníka, krstného otca\núžerníckych spoločností a tiež uviedol, že žalobca zmaril prijatie pro-spotrebiteľskej právnej\núpravy zmlúv, čím pomohol vytvoriť kapitál úžerníckych firiem a vytvoriť na území\nSlovenskej republiky úžernícky „klondike“. Žalobca žalobou podanou proti sťažovateľovi\nv konaní o ochranu osobnosti žiadal, aby súd zaviazal sťažovateľa na presne formulované\nospravedlnenie uverejnené na žalobcom určených miestach, a taktiež žiadal priznanie\nnemajetkovej ujmy v sume 50 000 €. Neskôr žalobca návrh na priznanie nemajetkovej ujmy\nvzal späť.\n3. Žalobca v žalobe o ochranu osobnosti uviedol, že sťažovateľ na svojom blogu\nuverejnil tento text:\n„Štátny tajomník\n\na úžerníctvo.\n\nUverejnené 22.7.2013 o 9:50, prečítané: 3714x\nDňa 23.7.2013 o 11:00 pred Ministerstvom práce a sociálnych vecí a rodiny SR spolu\ns pánom\n\nz\n\nvyzveme štátneho tajomníka\n\n, aby odstúpil z funkcie. V prípade, že neodstúpi, bude nasledovať výzva\npremiérovi SR pánovi R. Ficovi, aby štátneho tajomníka odvolal.\nPán\n\nje invalidný dôchodca z malej dedinky na Východnom Slovensku. Stal sa\n\nobeťou úžerníckych hyen, ktoré veselo pôsobia na Slovensku. Jeho príbeh bol už\nodvysielaný aj v spravodajstve TV Markíza. Najskôr mu niekto predal predražené\nharaburdy, na ktoré si zobral pôžičku. Pôžičku s malým omeškaním splatil, napriek tomu\nod neho úžernícka firma, ktorej vlastníkom bol štátny tajomník, po niekoľkých rokoch\nvymáha úžernícke úroky. Slovensko je úžernícko-exekútorská krajina. Musíme to zastaviť.\nTo, že SMER nominoval do funkcie štátneho tajomníka rezortu, ktorý má sociálnosť\ndokonca v názve, človeka s kariérou úžerníka, je vrcholom cynizmu.\nNa niektoré veci sa už nedá pozerať a jednou z nich je to, aby\nvo svojej „misii“ na Ministerstve práce a sociálnych vecí a rodiny SR.“\n3\n\npokračoval\n\n4. Podľa žalobcu mal sťažovateľ zároveň uvedený text prezentovať aj pred budovou\nministerstva práce 23. júla 2013 o 11.00 h.\n5. Taktiež 1. augusta 2013 bol na základe žiadosti sťažovateľa Tlačovou agentúrou\nSlovenskej republiky uverejnený text, ktorý následne prevzal internetový portál\nHlavné správy: «Vyzývame klientov nebankových spoločností Pohotovosť a Ex-Credit,\naby sa na úžernícke praktiky týchto firiem prišli posťažovať ich „krstnému otcovi“,\nštátnemu tajomníkovi Ministerstva práce a sociálnych vecí a rodiny SR\n\n.\n\nsa môže považovať za krstného otca takýchto spoločností. Sám v nich pôsobil,\nspoluvlastnil, a to dokonca v čase, keď bol predsedom finančného výboru parlamentu.\nPočas prvej vlády R. Fica a pôsobenia\n\nv parlamente došlo k vytvoreniu kapitálu\n\núžerníckych firiem zo zdrojov štátu /o tejto skutočnosti budeme informovať samostatne/,\nzároveň poslanci zrušili RPMN, t.j. najvyššiu percentuálnu mieru nákladov. Tým spustili\núžernícky „klondike“ na Slovensku. Navyše,\n\nzmaril pozmeňovací návrh svojich\n\nvlastných kolegov, ktorí navrhovali jednoduchú pro-spotrebiteľskú úpravu zmlúv.\n... Klienti nebankových spoločností ! Príďte sa posťažovať krstnému otcovi\núžerníckych spoločností na Slovensku !\n\n, poslanec Národnej rady SR.»\n\n6. Sťažovateľ sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) vedenom pod sp. zn. 10 C 161/2013 bránil tým, že tieto výroky nie sú nepravdivými\nskutkovými tvrdeniami znižujúcimi česť a vážnosť navrhovateľa, ale že ide o kritické\nhodnotiace úsudky založené na pravdivom skutkovom základe, ktoré je navrhovateľ\nako verejne činná osoba povinný zniesť a ktoré nepodliehajú preskúmaniu súdu.\n7. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,\nže z vykonaného dokazovania nemožno považovať za preukázané, že by si žalobca budoval\nkariéru v spoločnostiach označovaných sťažovateľom alebo v iných spoločnostiach\npodnikajúcich v oblasti poskytovania pôžičiek a úverov. Z predložených výpisov\nz obchodného registra vedeného Okresným súdom Košice I vyplynulo, že žalobca bol\nmenšinovým spoločníkom v obchodných spoločnostiach EX CREDIT, a. s., a G.I.C. Cash,\n4\n\na. s., ktoré vykonávali podnikateľskú činnosť v súlade s platnou právnou úpravou na území\nSlovenskej republiky. Podľa súdu prvého stupňa bolo preukázané, že žalobca nikdy nebol\nvlastníkom obchodného podielu a ani sa iným spôsobom nepodieľal na činnosti spoločnosti\nPOHOTOVOSŤ, s. r. o., s činnosťou ktorej sťažovateľ spájal osobu žalobcu, resp. tvrdil, že\nosobu žalobcu spojil s touto spoločnosťou v dôsledku toho, že žalobca a uvedená\nspoločnosť boli spoločníkmi v spoločnosti EX CREDIT, a. s., a teda že v tomto kontexte\nuviedol informácie o prepojení navrhovateľa so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.\nZ vykonaného dokazovania súd taktiež nepovažoval za preukázané, že by žalobca zmaril\nprijate pozmeňovacích návrhov svojich vlastných poslaneckých kolegov, ktorí navrhovali\njednoduchú úpravu spotrebiteľských zmlúv, čím mal pomôcť vytvoriť kapitál úžerníckych\nfiriem a spustiť tak úžernícky „klondike“ na území Slovenskej republiky.\n8. Okresný súd tak dospel k záveru, že sťažovateľom uvedené výroky boli\nnepravdivé a mali difamačný charakter, poškodzujúc česť a dobrú povesť žalobcu.\nSúd ďalej uviedol, že ak by aj pripustil, že výroky sťažovateľa sú hodnotiacimi úsudkami –\nkritikou vo vzťahu k osobe žalobcu ako politika, považuje na základe vykonaného\ndokazovania za preukázané, že sťažovateľ svojimi výrokmi prednesenými na verejnosti\na prezentovanými na internetových stránkach presiahol hranice prípustnej kritiky tým,\nže jednak poskytol masovokomunikačným prostriedkom nepravdivé informácie o osobe\nžalobcu, a taktiež tým, že forma verejnej prezentácie bola neprimeraná. Sťažovateľ výrokmi\nprekračujúcimi medze toho, čo je možné tolerovať v politickej diskusii, neoprávnene\nzasiahol do osobnostných práv žalobcu, pričom tento zásah bol objektívne spôsobilý narušiť\nalebo ohroziť chránené práva žalobcu.\n9. Okresný súd uzavrel svoju argumentáciu názorom, že pokiaľ chcel sťažovateľ\npoukázať na pálčivý problém na Slovenku vo vzťahu k nebankovým spoločnostiam, ktorých\npredmet činnosti hodnotil tak, že je v rozpore s platnou právnou úpravou, resp. že platná\nprávna úprava dostatočným spôsobom nevymedzuje ich činnosť vo vzťahu k spotrebiteľom\nna úrovni odporúčaní Európskej únie, mal možnosť zvoliť legitímny spôsob v medziach\nplatnej právnej úpravy.\n\n5\n\n10. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 161/2013-296 zo 6. apríla 2016 v plnom\nrozsahu vyhovel žalobcovi a nariadil sťažovateľovi uverejniť ospravedlnenie tohto znenia:\n„Vážený pán\n\n, dňa 22.07.2013 o 09,50 hod. som na svojom blogu\nuverejnil nepravdivé tvrdenie, že ste človek s kariérou\n\núžerníka.\nNepravdivé tvrdenie, že máte kariéru v úžerníckych nebankovkách som zopakoval\nna verejnom zhromaždení, ktoré sa na môj podnet konalo dňa 23.07.2013 o 11,00 hod. pred\nMinisterstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.\nNásledne dňa 01.08.2013 som na internetovej stránke Tlačovej agentúry Slovenskej\nrepubliky www.tasr.sk uverejnil nepravdivé tvrdenia, že ste krstným otcom úžerníckych\nspoločností na Slovensku, že ste spoluvlastnili nebankovú spoločnosť Pohotovosť a pôsobili\nv nej, a že ste zmarili pozmeňovací návrh Vašich vlastných poslaneckých kolegov, ktorí\nnavrhovali jednoduchú prospotrebiteľskú úpravu zmlúv, čím ste pomohli vytvoriť kapitál\núžerníckych firiem a spustiť úžernícky klondike. Tieto nepravdivé tvrdenia som rovnakého\ndňa, teda 01.08.2013 uverejnil taktiež na internetovej stránke http://www.hlavnespravy.sk/.\nVšetky vyššie uvedené tvrdenia, ktoré som o Vašej osobe verejne uvádzal a verejne\nrozširoval sú nepravdivé, a preto sa Vám za ich verejné uvádzanie a verejné rozširovanie\núprimne ospravedlňujem. S úctou,\n\n.“\n\n11. Sťažovateľ podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie. V odvolaní\npoukázal na skutočnosť, že žalobca sa ako spoločník spoločnosti EX CREDIT, s. r. o.\npodieľal na rozhodovacích procesoch v tejto spoločnosti spolu s ostatnými spoločníkmi,\nmedzi ktorých patrila aj spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o. Sťažovateľ poukázal na to,\nže uvedená spoločnosť mala veľmi zlé meno z dôvodu úžerníckych praktík a skrytých\npoplatkov, čo kritizovala aj Európska komisia. Podľa jeho názoru mal žalobca veľmi\nobozretne zvážiť, či s takýmto subjektom vstúpi do podnikania. Poukázal na viacero\nčlánkov v týždenníku Plus 7 dní, kritizujúcich účasť žalobcu v spoločnosti EX CREDIT,\ns. r. o., ako aj praktiky tejto spoločnosti so záverom, že ak môže byť štátnym tajomníkom\nministerstva práce niekdajší spoločník nebankovky a sociálny demokrat\n\n,\n\nuž nemôže prekvapiť nič. Podľa sťažovateľa každý priemerne inteligentný človek\nby spoločné podnikanie žalobcu so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o., vnímal\n6\n\nnegatívne. K takému záveru dospeli aj svedkovia vypočutí v danej veci. Vyjadrenia\nsťažovateľa, že žalobca si vybudoval kariéru v nebankových spoločnostiach úžerníckou\nčinnosťou, je podľa sťažovateľa preto potrebné považovať za hodnotiace úsudky založené\nna pravdivom skutkovom základe. Sťažovateľ poukázal na viaceré rozpory medzi záverom\nsúdu o tom, že podnikanie spoločností EX CREDIT, s. r. o., a G. I. C. Cash, a. s., bolo\nv súlade s právnou úpravou a skutočnosťou, že spotrebiteľské zmluvy týchto spoločností\nobsahujú viaceré neprijateľné zmluvné podmienky, čo vyplývalo napríklad z rozsudku\nOkresného súdu Svidník sp. zn. 4 C 85/12. Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť,\nže žalobca je nepochybne osobou verejného záujmu, čoho dôsledkom je zníženie ochrany\njeho osobnostných práv, a musí zniesť oprávnenú kritiku. Sťažovateľ svoje vyhlásenia robil\nv rámci politickej diskusie o záležitostiach verejného záujmu, nechýba im skutkový základ,\nnavyše ide o hodnotiace úsudky. Politici alebo osobnosti verejne známe disponujú ľahším\nprístupom k médiám, majú tak možnosť sami vyvrátiť to, čo považujú za výmysel.\nAj v prípade sporov o pravdivosť skutkového tvrdenia je potrebné vychádzať z určitého\nreálneho poňatia kategórie pravdivosti, berúc do úvahy, nakoľko je výrok založený\nna spoľahlivých informáciách, ktoré autor mal.\n12. Sťažovateľ ďalej v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nevykonal ním\nnavrhnuté dôkazy, a to výsluch svedkov navrhnutých na prvom pojednávaní, ktorých mená\ndoplnil po jeho skončení a ktorých súd prvej inštancie i predvolal, no napokon k ich\nvypočutiu\n\nnedošlo.\n\nSúdom\n\nnariadené\n\nospravedlnenie\n\npovažoval\n\nsťažovateľ\n\nza nevykonateľné, keďže sú v ňom zmiešané viaceré hodnotiace úsudky, všetky označené\nza nepravdivé, pričom v skutočnosti mali reálny skutkový základ, a s takýmito tvrdeniami\nprišli v danom čase aj iné subjekty, novinári aj politici. Čo sa týka požiadavky ospravedlniť\nsa úprimne, toto nemožno podľa sťažovateľa prikázať nikomu, dotknutému subjektu zostáva\nprávo názoru na danú vec. Úprimné ospravedlnenie znamená vnútorné stotožnenie sa\ns týmto, čo je nevykonateľná požiadavka.\n13. Odvolanie uzavrel sťažovateľ konštatovaním, že neexistuje širší priestor\nna uprednostnenie slobody prejavu v prípade konfliktu slobody prejavu a ochrany\nosobnostných práv, ako je to v rámci politického súperenia vo veciach verejného záujmu.\n7\n\n14. Odvolací súd napádaným rozsudkom krajského súdu rozhodnutie súdu prvého\nstupňa\n\npotvrdil\n\n(ECLI:SK:KSBA:2018:1113228042.2;\n\ndostupné\n\nna\n\ninternete).\n\nV odôvodnení napádaného rozsudku krajského súdu zopakoval (bod 19), že je potrebné\nrozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť\npodstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Prípustná kritika musí byť\nvecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca), čo sa týka obsahu, formy a miesta. Vecnosť\nkritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís\npre hodnotiaci úsudok. Žalovaný ako pôvodca výrokov v danom prípade podľa názoru\nodvolacieho súdu prekročil medze vecnej a konkrétnej kritiky a pri formulovaní\nhodnotiacich úsudkov vychádzal z celkom nepravdivých skutočností – žalobca nikdy\nnevlastnil obchodný podiel a ani inak nepôsobil v spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,\ns činnosťou ktorej sťažovateľ spájal osobu žalobcu. Rovnako nebolo preukázané, že by\nžalobca zmaril pozmeňovací návrh jeho vlastných poslaneckých kolegov, ktorí navrhovali\njednoduchú pro-spotrebiteľskú úpravu zmlúv, čím mal pomôcť vytvoriť kapitál úžerníckych\nfiriem a spustiť tak úžernícky „klondike“ na území Slovenskej republiky. Išlo tak\no neprimeranú kritiku, ktorá bola spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti\nfyzickej osoby.\n15. Odvolací súd uzavrel svoju argumentáciu názorom, že do občianskej cti možno\nneoprávnene zasiahnuť nielen zverejnením nepravdivých skutočností, ale i neprípustnými\nhodnotiacimi úsudkami. Ak publikovaný názor vybočí z medzí demokratickou\nspoločnosťou všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, stráca charakter korektného\núsudku a ako taký sa spravidla ocitá už mimo hraníc ústavnej ochrany. Podľa názoru\nodvolacieho súdu na strane žalovaného nebol daný legitímny cieľ zdieľania informácie,\nktorú je autor v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva oprávnený aj zveličiť\na prehnať tak, aby vyvolal verejnú diskusiu a upriamil pozornosť na riešenie určitého\nspoločenského problému. Verejnosť má právo byť informovaná o minulosti politika, o jeho\nstykoch s určitým okruhom osôb a podobne. Informácia však musí byť adresná a nesmie\nvyvolávať mylné predstavy. Informácie o minulosti nesmú byť bez iných relevantných\nsúvislostí podávané ako informácie zo súčasného obdobia, nesmú byť vytrhnuté z kontextu\n8\n\na musia umožňovať nezávislé vyvodenie záveru. Ak je hlavnou témou minulosť politika,\ntak nie je možné, aby sa jeho minulosť opísala minulosťou iných osôb, s ktorými je spojený\nlen nepriamo, a údaje z jeho minulosti boli obmedzené len na konštatovanie spoločného\npodnikania, resp. majetkovej účasti v obchodnej spoločnosti.\n16. K otázke nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov odvolací súd uviedol,\nže v danom prípade v dôsledku uplatnenia koncentračnej zásady v civilnom konaní\nnavrhovanie dôkazov musí byť kvalifikované. Podanie, ktorým sa navrhuje vykonanie\ndôkazu, spravidla obsahuje nielen označenie dôkazu, ale aj jeho dostupnosť a identifikáciu.\nVýznamnou náležitosťou takého podania by malo byť aj uvedenie skutočnosti, ktorá má byť\nnavrhovaným dôkazom preukázaná. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd teda návrh\nsťažovateľa na vykonanie dôkazov za kvalifikovaný nepovažoval, a teda i postup okresného\nsúdu vyhodnotil ako súladný so zákonom stanovenými procesnými pravidlami.\n17. Odvolací súd sa stotožnil len s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa povinnosti\nuloženej mu rozsudkom súdu prvého stupňa „úprimne sa ospravedlniť“. Odvolací súd\nprisvedčil, že takúto povinnosť nemožno nikomu prikázať, pretože dotknutému subjektu\nzostáva právo názoru na danú vec. Primerané morálne zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1\nObčianskeho zákona podľa názoru odvolacieho súdu spočíva v ospravedlnení sa, v odvolaní\ndifamujúceho alebo pravdu skresľujúceho výroku v určitom kolektíve, v tlači, eventuálne\nna tom istom mieste alebo v tej istej tlačovine, ktorou bol neoprávnený zásah uskutočnený.\nÚprimné ospravedlnenie znamená vnútorné stotožnenie sa s týmto, čo je nevykonateľná\npožiadavka. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej\nsa textu ospravedlnenia zmenil (§ 388 Civilného sporového poriadku) tak, že žalovanému\nuložil povinnosť sa žalobcovi len ospravedlniť (vypustil výraz „úprimne“) a vo zvyšnej časti\nrozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil\nz hľadiska jeho vecnej správnosti.\n18. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom žiadal\nzodpovedať právnu otázku [§ 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku], či krajský\nsúd mohol zasiahnuť do žalobného petitu a upraviť ho vypustením slova „úprimne“,\n9\n\nčím zasiahol do petitu tak, že odstránil jeho vadu. Sťažovateľ vymedzil dosiaľ neriešenú\nprávnu otázku tak, „či súdy môžu svojvoľne zasahovať do textu ospravedlnenia\nobsiahnutého v žalobnom petite“.\n19. Najvyšší súd napadnutým uznesením najvyššieho súdu dovolanie odmietol.\nSvoje rozhodnutie založil na právnom názore, že predpokladom prípustnosti dovolania\nna základe sťažovateľom uvedeného ustanovenia je jednak zákonným spôsobom\nvymedzená právna otázka, ktorú dovolací súd v svojej rozhodovacej praxi dosiaľ neriešil,\na tiež dôsledné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom musí uviesť svoj\nnázor na riešenie tejto právnej otázky. Otázka, ktorú dovolateľ nastolil v dovolaní, nie je\npodľa názoru dovolacieho súdu otázkou, od riešenia ktorej by záviselo rozhodnutie vo veci.\nOtázka, či súd môže priznať žalobcovi menej, než čoho sa domáha žalobou, nie je otázkou\nprávne významnou, ale notoricky známou skutočnosťou. Dovolací súd pripomenul, že súd\nnie je doslovne viazaný žalobou, resp. petitom. V dôsledku nevymedzenia právnej otázky\nv zmysle zákona neboli podľa najvyššieho súdu dané predpoklady pre uskutočnenie\nmeritórneho dovolacieho prieskumu.\n20. Sťažovateľ zároveň s dovolaním podal i ústavnú sťažnosť. Ústavný súd\nuznesením sp. zn. IV. ÚS 412/2018 túto odmietol ako predčasne podanú, pretože ešte\nnebolo rozhodnuté o dovolaní sťažovateľa.\n21. Sťažovateľ sa po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní opätovne obrátil\nna ústavný súd. Na základe tradičného testu slobody prejavu „kto, o kom, čo, kde, kedy\na ako“ (II. ÚS 152/08) namieta porušenie slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy\na čl. 10 dohovoru a tiež základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení\ns čl. 1 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť nevypočutím ním navrhnutých svedkov\nv dôsledku nesprávneho uplatnenia koncentračnej zásady v konaní pred okresným súdom.\n22. K otázke „kto“ sťažovateľ uvádza, že v čase publikovania žalovaných výrokov\nbol opozičným poslancom. Poukazuje na to, že pri ochrane slobody prejavu treba osobitnú\nochranu poskytnúť hodnotiacim úsudkom vysloveným v politickej diskusii o veciach\n10\n\nverejného záujmu a zvlášť vtedy, ak slobodu prejavu realizujú politici, najmä opoziční,\nvo funkciách poslancov parlamentu (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 362/09\nz 15. októbra 2009).\n23. Pokiaľ ide o osobu žalobcu, ten bol v čase publikovania žalovaných výrokov\nposlancom Národnej rady Slovenskej republiky za vládnu stranu Smer-SD, bol teda osobou\nverejne činnou. Skutočnosť, že ho sťažovateľ označil slovom „úžerník“ preto, že sa podieľal\nna výsledku podnikania nebankovej spoločnosti, pričom zároveň vykonával funkciu\nposlanca Národnej rady Slovenskej republiky (od roku 2002), dokonca od roku 2006\nv pozícii predsedu výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet\na menu, a teda mohol priamo ovplyvňovať relevantnú legislatívu, považuje sťažovateľ\nza absolútne primerané a adekvátne s tým, že išlo o verejnú diskusiu o téme, ktorá bola\na neustále je predmetom verejného záujmu. Takáto kritika bývalých podnikateľských aktivít\nžalobcu sa stala o to viac oprávnenou, keď bol žalobca nominovaný do významnej\na vrcholnej exekutívnej funkcie štátneho tajomníka ministerstva práce, z ktorej mohol\nvýrazným spôsobom ovplyvňovať legislatívu v tejto oblasti. Z pohľadu právnej doktríny\nje žalobca absolútna osoba verejného záujmu (Fechner, F. Medienrecht. 5. Auflage.\nTübingen : Mohr Siebeck, 2004, s. 69, ISBN 3-8252-2154-7). Sťažovateľ poukázal na to,\nže u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku\nčoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv. Ako poslanec\nzákonodarného zboru by mal byť žalobca vzorom svojím správaním a mal by byť obzvlášť\nobozretný, s kým sa stretáva, priatelí a nehovoriac o tom, s kým podniká. Sťažovateľ tiež\npoukázal na to, že tvrdenia žalobcu uvedené v jeho výpovedi, že bol len menšinovým\nakcionárom predmetnej spoločnosti EX CREDIT, nie sú pravdivé, keďže v tom čase išlo\no spoločnosť s ručením obmedzeným.\n24. K otázke „čo“ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že vo svojom texte\nupozornil na vážny problém úžery nebankových subjektov, za ktorú kritizovali Slovenskú\nrepubliku aj európske inštitúcie. Aj napriek tomu, že podnikanie nebankových spoločností\nbolo v súlade s platnou právnou úpravou a samotná legislatíva až do roku 2014\nneposkytovala spotrebiteľom dostatočnú ochranu, bolo všeobecne známou skutočnosťou,\n11\n\nže tieto spoločnosti vrátane spoločnosti EX CREDIT, s. r. o., poskytovali splátkové úvery,\nktorých úrokové sadzby a celkové náklady pre klientov prevyšovali niekoľkonásobne\núrokové sadzby a odplaty bánk. V tomto smere nič nebráni tomu, aby sťažovateľ nazýval\ntieto spoločnosti expresívne za „úžernícke“. Do prijatia novely Občianskeho zákonníka\núčinnej od 1. júna 2014 bola úžera definovaná len ako trestný čin úžery v rámci trestného\npráva. Podľa novely Občianskeho zákonníka sa však úžera vymedzená nepriamo i v § 39a,\nktorý zakotvuje, že je neplatný právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri\nktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť,\nľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá\nsebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom\nna vzájomné plnenie v hrubom nepomere. Práve praktiky, ktoré sú v súčasnosti definované\nv § 39a Občianskeho zákonníka ako úžera, charakterizovali aj spoločnosť EX CREDIT,\ns. r. o., pričom je známe, že táto spoločnosť: (a) požičiavala peniaze, resp. poskytovala\ntzv. finančný\n\nlízing\n\nsvojim\n\nklientom,\n\npričom\n\npožadovala\n\nneprimeranú\n\nodplatu,\n\n(b) pri neplnení záväzkov požadovala neprimeranú zmluvnú pokutu, (c) zámerne\nna zmluvné vzťahy aplikovala režim Obchodného zákonníka, ktorý bol pre jej klientov\nnevýhodnejší, a (d) niektorým klientom bolo v exekúciách za neprimerané protiplnenie\nsiahnuté na hnuteľný či nehnuteľný majetok. Spotrebiteľské zmluvy, ktoré predložil\nžalobca, obsahovali viaceré ustanovenia, ktoré by podľa súčasnej právnej úpravy\na judikatúry boli považované za neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú absolútne\nneplatné, napríklad (a) dohoda o zrážkach zo mzdy zakotvená len vo všeobecných\nobchodných podmienkach,\n\n(b) dojednania\n\nzakladajúce\n\nzmluvnú pokutu (podobne\n\nako rozhodcovská doložka) obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach,\n(c) právo veriteľa jednostranne previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného veriteľa\na (d) nemožnosť dlžníka zmluvu vypovedať. Skryté poplatky uplatňované spoločnosťou\nEX CREDIT, s. r. o., boli právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Svidník\nsp. zn. 4 C 85/2012 označené za neprijateľné, keď ročná priemerná miera nákladov\n(RPIMN) bola 78,24 %.\n\n12\n\n25. K otázke „kde“ sťažovateľ odkazuje na svoj blog (bod 3 tohto rozhodnutia) a tiež\nuvádza, že ako poslanec parlamentu požiadal tlačovú agentúru TASR, aby agentúrne\nuverejnila žalovaný výrok (bod 5 tohto rozhodnutia).\n26. K otázke „kedy“ a „ako“ sťažovateľ uvádza, že o probléme úžery nebankových\nspoločností hovoril v čase, keď sa ukázalo, že štátne orgány zanedbali ochranu spotrebiteľa\nv tejto oblasti. Pomaly zavádzaná ochrana spotrebiteľov do právneho poriadku a neefektívna\nochrana Trestného zákona pred úžerou spôsobili, že naša krajina dostala od Európskej\nkomisie „pokarhanie”. Nebýva zvykom, aby sa vo vyjadreniach Európskej komisie\nspomínali aj mená spoločností, ktoré zákony porušujú. V tomto prípade komisia výslovne\nspomenula spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o. Je možné, že v tejto oblasti podnikajú\naj seriózne spoločnosti, no spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., si svojimi praktikami\nprávom vyslúžila prezývku úžernícka. Podľa sťažovateľa to, že niekto podniká v súlade\ns právnym poriadkom, ešte to neznamená, že je nekritizovateľný. Základom presadzovania\núžery pri požičiavaní peňazí sú nemorálne zmluvy, ktoré sa opierajú o nedokonalé zákony\na medzery v práve, ktoré dokážu využiť a zneužiť silné subjekty na trhu, ktorými sú práve\nposkytovatelia úverov a pôžičiek. Išlo o vážny celospoločenský problém z dosahom na tie\nnajchudobnejšie a málo vzdelané vrstvy obyvateľstva, ktoré si v týchto spoločnostiach\npožičiavali finančné prostriedky. Informácia o účasti žalobcu v nebankových subjektoch\nbola medializovaná nezávisle viacerými médiami a touto témou sa aj na pôde Národnej rady\nSlovenskej republiky zaoberali viacerí poslanci. Teda nielen sťažovateľ sa k tejto téme\nverejne vyjadroval, ako to v predložených dôkazoch uvádza žalobca, ale táto téma bola\npredmetom všeobecnej verejnej diskusie a záujmu médií na Slovensku, ako aj iných\npolitikov.\n27. Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že pojmy úžera a úžerník sa stali bežnou\nsúčasťou slovníka novinárov a používali sa aj v rámci politického boja. Osvojil si ich\naj expredseda\n\nvlády\n\nna\n\nprotikandidáta\n\nv\n\nprezidentských\n\nvoľbách\n\n, a to aj na konanie jeho spoločností, ktoré neskôr kúpili bankové domy.\nPritom banky sú kontrolované NBS a nemohli by si dovoliť kúpiť do svojho portfólia\nspoločnosti, ktoré používali takéto praktiky, lebo by mohli prísť o licenciu. Napriek tomu\n13\n\nmusel\n\nčeliť takejto kritike svojho protikandidáta. Inak povedané, podnikanie\n\nspoločností Triangel a Quattro je neporovnateľné so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.,\nktorá bola personálne aj majetkovo prepojená so spoločnosťou EX CREDIT, s. r. o. Žalobca\nspoločne so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o., boli zakladajúcimi spoločníkmi\nspoločnosti EX CREDIT, s. r. o. Štatutárnym orgánom spoločnosti EX CREDIT sa stal\n, ktorý bol v tom čase tiež štatutárnym orgánom spoločnosti POHOTOVOSŤ,\ns. r. o. Žalobca teda nielenže pôsobil, podnikal so spoločnosťou POHOTOVOSŤ,\nale spoločnosť EX CREDIT, s. r. o., bola personálne prepojená so spoločnosťou\nPOHOTOVOSŤ, s. r. o., prostredníctvom osoby konateľa.\n28. Sťažovateľ tým poukazuje na to, že jeho hodnotiace úsudky mali reálny základ\n(žalobca podnikal so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.) a on svoje vyhlásenia urobil\nv rámci politickej diskusie o záležitosti verejného záujmu. Sťažovateľ pripúšťa, že v rámci\njeho vyhlásenia došlo k drobnému omylu (použitie plurálu „krstný otec spoločností“),\nno v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ústavných súdov, v zmysle ktorej kategóriu\npravdivosti nemožno vnímať maximalisticky.\n29. Na základe takto vykonaného testu je sťažovateľ presvedčený, že krajský súd\nporušil jeho slobodu prejavu.\n30. Sťažovateľ okrem zásahu do slobody prejavu namieta i porušenia svojho práva\nna spravodlivý proces tým, že okresný súd nevykonal ním navrhovaný dôkaz výsluchom\nsvedkov z dôvodu, že sťažovateľ týchto svedkov pred koncom prvého pojednávania presne\nneoznačil, čím mal znemožniť obranu protistrane, a taktiež tým, že krajský súd zmenil\nvýrok rozhodnutia, resp. znenie ospravedlnenia vo výroku vypustením slova „úprimne“.\n31. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd vydal\ntento nález:\n„Bolo porušené ústavné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení\ns čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, bolo porušené ústavné právo sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1\na ods. 2 Ústavy SR a čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\n14\n\nslobôd, a navrhujeme, aby Ústavný súd SR zrušil: Rozsudok Krajského súdu BA\nzo dňa 16.01.2018, sp. zn. 5Co/250/2016, Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa\n27.06.2019, sp. zn. 2Cdo/211/2018 a vec vrátil na nové rozhodnutie Okresnému súdu\nBratislava I a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“\n31.1 Žalobca vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti namieta najmä to, že ústavný\nsúd by sa prieskumom danej veci stal štvrtou inštanciou, čo jeho vlastná judikatúra\nnepripúšťa. Z uvedeného dôvodu žiada sťažnosti nevyhovieť. Krajský súd sa vo svojom\nvyjadrení k ústavnej sťažnosti pridŕža svojho právneho názoru tak, ako ho prezentoval\nv odôvodnení napadnutého rozsudku.\n32. V čase nápadu na ústavný súd bola vec sťažovateľa podľa Rozvrhu práce\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019\n(ďalej len „rozvrh práce“) pridelená do tretieho senátu ústavného súdu v zložení Mojmír\nMamojka (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský. Po vzdaní sa\nMojmíra Mamojku funkcie sudcu ústavného súdu v zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu\nSlovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku\nč. 1 účinného od 1. júna 2020 „Veci, na prerokovanie ktorých sú príslušné prvý a tretí senát\nústavného súdu v zloženiach platných v obdobiach od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019,\nod 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019 a od 17. októbra 2019 do 31. mája 2020, ak bol ich\nčlenom sudca Mojmír Mamojka, prerokuje ten senát ústavného súdu, ktorého členom\nje sudca spravodajca“. Tretí senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca,\npôsobil následne v zložení, v ktorom namiesto sudcu Mojmíra Mamojku bol zaradený sudca\nIvan Fiačan a v takomto zložení ústavný súd 27. augusta 2020 prijal vec na ďalšie konanie\n(bod 1 in fine). Sudca Robert Šorl sa stal odo dňa jeho vymenovania za sudcu ústavného\nsúdu (30. septembra 2020) podľa aktuálneho rozvrhu práce sudcom tretieho senátu namiesto\nsudcu Ivana Fiačana.\n\n15\n\nII.\nReferenčné normy, relevantná právna úprava\n33. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy\nak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným\nrozhodnutím, boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie.\n34. Podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy:\n(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo\niným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie\nbez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.\nPodnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky\nustanoví zákon.\n(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť\nzákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv\na slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia\na mravnosti.\n35. Podľa čl. 10 dohovoru:\n1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory\na prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov\na bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení\nrozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\n2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže\npodliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje\nzákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,\n16\n\núzemnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo\nmorálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo\nzachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\n36. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n37. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch..\n38. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej\nosobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,\nsvojho mena a prejavov osobnej povahy.\n39. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka:\n(1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených\nzásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov\na aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.\n(2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že\nbola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti,\nmá fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n(3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej\nujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n40. Podstatou v danej veci je posúdenie, či krajský súd porušil sťažovateľovo\nzákladné právo na slobodu prejavu tým, že uprednostnil ochranu osobnosti jeho politického\n17\n\noponenta (žalobcu v konaní o ochranu osobnosti), zvlášť akcentovaním nepravdivosti\njedného z tvrdení, ktoré boli súčasťou výroku sťažovateľa, napriek tomu, že išlo o kritiku\nverejného činiteľa verejným činiteľom týkajúcu sa verejnej otázky.\n41. Ústavný súd musí predovšetkým uviesť, že spory o ochranu osobnosti\nsú populárnymi vo verejnom priestore, najmä z dôvodu, že účastník, ktorý v takomto spore\nuspeje, svoj úspech prezentuje ako autoritatívne odobrenie ním zastávanej pozície.\nPrávne hľadisko je však odlišné než hľadisko sociálne, čo musia v priebehu konania brať\ndo úvahy účastníci konania, ako aj konajúce súdy. Ústavný súd pri rozhodovaní\no predmetnej veci vychádzal z ústavného textu, z dohovoru, zo svojej dlhodobo budovanej\njudikatúry, ako i aktuálnej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva\n(Macovei v. Rumunsko, sťažnosť č. 53028/14, rozsudok z 28. 7. 2020), pričom vzal\ndo úvahy aj aktuálnu judikatúru Spolkového ústavného súdu Nemecka (uznesenie\nSpolkového ústavného súdu Nemecka z 19. 5. 2020 vo veci 1 BvR 2397/19).\n42. Spory o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka z pohľadu\nústavnoprávneho v sebe obsahujú dve odlišné konania. Ak sa sporný prejav netýka témy\nverejného záujmu (ČO) prednesenou verejnou osobou (KTO) vo verejnom priestore (KDE),\nzvlášť o inej verejnej osobe (O KOM), tak sa vec posúdi a rozhodne v rámci\nobčianskoprávneho sporu dvoch rovných súkromných osôb v rámci režimu skutkové\ntvrdenie ‒ hodnotový súd. V takomto konaní je podstatou pravdivosť tvrdení, resp. názor.\nZ výroku rozsudku súdu je následne zrejmé, či napadnutý výrok bol pravdivý, resp. či bol\nhodnotovým súdom.\n43. Pokiaľ sa však žaloba o ochranu osobnosti týka tvrdenia, ktoré sa týka verejného\nzáujmu a je súčasťou demokratickej diskusie, tak sa konanie o ochranu osobnosti „preklápa“\ndo konania, v ktorom je potrebné predovšetkým skúmať, či by vyhovenie žaloby nebránilo\nslobodnej diskusii o téme. Presnosť či skutková dokonalosť výroku môže potom byť do istej\nmiery odsunutá do úzadia. Uvedené ústavný súd už judikoval (porovnaj II. ÚS 191/2015).\nVyplýva to i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Lingens v. Rakúsko, Castells\nv Španielsko, porovnaj tiež nález Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 2051/14 ‒ kritika\n18\n\nstarostky zástupcom neziskovej organizácie). Uvedené možno uviesť príkladom, že ide\no rozdielne situácie, ak v rámci politickej súťaže označí politik iného politika slovom\n„korupčník“, čím chce vyjadriť, že jeho vláda koná nehospodárne a korupčne, a ak to isté\npovie historik na vedeckej konferencii o kolegovi.\n44. Sloboda prejavu nedáva veľký priestor na to, aby sa jednotlivec (verejná postava)\npo verejnej diskusii hmotnoprávne úspešne na súde bránil žalobou o ochranu osobnosti,\na tým v podstate žiadal nezávislú autoritu o odobrenie jeho názoru. V rámci verejnej\ndiskusie v zásade postačuje, aby sporný výrok mal kontakt s faktmi, aby bol tento výrok\nči prejav prítomný v pôdoryse širšej faktickosti. Sporný fakt nemusí byť dokonale presný,\nkeďže hovorová reč, a zvlášť demokratická výmena názorov je voľnejšia ‒ umožňuje\npoužitie zjednodušení a nadnesených prvkov vo vyjadrovaní ‒ než diskusia v kolektíve\nkolegov. Ak teda v spore o ochranu slobody prejavu uspeje žalovaný, neznamená to\nautomaticky, že mal pravdu, ale že sa o veci mohlo diskutovať. Z uvedeného vyplýva,\nže súdna sieň je len vo veľmi obmedzenej miere vhodnou arénou pre politickú súťaž.\n45. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd porušil slobodu prejavu sťažovateľa tým,\nže nevzal do úvahy skutočnosť, že sporné výroky sa týkali verejného záujmu, žalobca\nnevybočil z pôdorysu verejnej témy, a tak žalobca, ako aj sťažovateľ boli verejnými\nosobami. Ústavný súd zároveň konštatuje, že z uvedeného záveru nevyplýva doslovná\npravdivosť výrokov sťažovateľa alebo skutočnosť, že by sa ústavný súd s jeho výrokom\nstotožňoval.\n46. Ústavný súd podotýka, že z textu, ktorý je predmetom konania (bod 3 nálezu),\nby sa na prvý pohľad mohlo zdať, že je primárne zameraný na osobu žalobcu, resp. proti\nžalobcovi. No z jeho obsahu a kontextu vyplýva, že hlavnou témou výroku je činnosť\nnebankových spoločností, konkrétnejšie skutočnosť, že adresát výroku je v jednej osobe\nverejným činiteľom a (bývalým) spoločníkom v úverových nebankových spoločnostiach.\n47. Ústavný súd poukazuje na to, že z dostupných prameňov týkajúcich sa\nspoločenského diania, a napokon i zo všeobecného spoločenského rozhľadu je zrejmé, že\n19\n\npôsobenie nebankových spoločností bolo a stále je zásadnou spoločenskou témou (porov.\nbod 55). Ústavný súd už uviedol (PL. ÚS 11/2016 ‒ premlčanie spotrebiteľských úverov,\nbod 34), že žijeme v dobe úverovej, a to v dobrom aj v zlom. Ekonomika potrebuje spotrebu\nvrátane tej, ktorá je krytá spotrebiteľskými úvermi. Ťarcha úverov však môže nemálo\njednotlivcov tlačiť nielen do sociálnej siete štátu, ale aj do prostredia kriminálneho.\nV rozmanitosti spoločnosti sa spotrebné úvery používajú tak k uspokojovaniu konzumných\nvrtochov, ako aj k preklenutiu nezavinených existenčných problémov. Ústavný súd vníma\ntému pôsobenia nebankových spoločností zložitejšie, než len zameranie sa na otázku výšky\núrokov, a ako tému, ktorá by si vyžadovala triezve a vecné posúdenie a seriózny\nspoločenský dialóg. Z odborných podkladov (Pôsobenie nebankových spoločností na trhu\nspotrebiteľských úverov na Slovensku, INEKO, 2016, dostupné na www.ineko.sk) vyplýva,\nže nebankové subjekty nie sú homogénnou skupinou a je potrebné medzi nimi rozlišovať.\n48. Obe obchodné spoločnosti, v ktorých bol žalobca spoločníkom, mali vedené\nv obchodnom registri ako predmet činnosti aj „poskytovanie úverov nebankovým spôsobom\nz vlastných zdrojov“. Skutočnosť, že spoločnosti podnikali legálne, v tom zmysle, že mali\ndaný predmet činnosti zapísaný v obchodnom registri a podnikanie vykonávali v zákonnom\nrámci, nie je z hľadiska predmetu sporu relevantná a tento argument okresného súdu\nneobstojí. Relevantné je spojenie žalobcu s daným druhom podnikania v kontexte jeho\nsúbežného angažovania sa v mocenských štruktúrach štátu.\n49. Podľa ústavného súdu napadnutý výrok sťažovateľa personifikuje, i keď pomerne\nofenzívnym slovníkom, v osobe žalobcu problém nebankových spoločností. Výrok sa\nnetýka iného pôsobenia žalobcu, než je pôsobenie v parlamente a v exekutíve v spojení\ns konkrétnym druhom podnikania. Sporný výrok sa netýka neverejného pôsobenia,\nresp. súkromia žalobcu, ktoré požíva vyššiu ochranu. Je potrebné zdôrazniť, že limitom\ndiskusie je dôstojnosť osoby, o ktorej sa hovorí, útoky voči jej ľudskej dôstojnosti, nenávisť\nvoči nej, z čoho vyplýva, že je potrebné spozornieť, ak absentuje spojenie hanlivého\ntvrdenia s verejnou diskusiou alebo ak je účelom tvrdenia len pošpinenie dotknutej osoby\nbez akéhokoľvek dôvodu (porov. II. ÚS 191/2015; Strya, J.: Usnesení Spolkového\nústavního soudu ze dne 19. 5. 2020 ve věci 1 BvR 2397/19. Ústavní principy posuzování\n20\n\nkolize svobody projevu a práva na ochranu osobnosti v kontextu hanlivých tvrzení.\nIn: Bulletin\n\noddělení\n\nanalytiky\n\na srovnávacího\n\npráva\n\n3/2020,\n\ns.\n\n4,\n\ndostupné\n\nna www.nsoud.cz). Ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci nešlo o tento typ výroku.\n50. Ústavný súd podotýka, že žalovaný výrok nie je vecným konštatovaním faktov,\nale má apelatívny charakter. Výrok obsahuje metafory „krstný otec“ či „úžernícky\nklondike“. Pojem úžera, pri tomto type politických výrokov, nemá trestnoprávny význam,\nale význam sociálne-ekonomicky, blížiac sa skôr tzv. civilnej úžere, resp. len akcentujúci\núvery s úrokmi vyššími než sú tie na bankovom trhu. V politickom zápase použitie pojmu\núžerník nie je výnimočné. Hlavným adresátom žalovaného výroku bola občianska\nspoločnosť a voliči. Žalobca bol symbolom, na ktorom sťažovateľ demonštroval svoj názor\no tom, že vládna strana, ktorej bol žalobca členom, nerealizuje sociálnu politiku tak,\nako to navonok prezentuje. Výrok bol súčasťou politického zápasu.\n51. (i) Sťažovateľ bol v čase vyslovenia žalovaného výroku poslancom Národnej\nrady Slovenskej republiky a (ii) žalobca bol štátnym tajomníkom ministerstva. Sťažovateľ\nsvojím výrokom nadviazal na prejavy prednesené v parlamente, ktoré sú chránené čl. 78\nods. 2 ústavy aj pred civilnou zodpovednosťou (na základe novely ústavy č. 140/2004 Z. z.\nnemôže poslanec niesť za výroky ani na občianskoprávnu zodpovednosť, II. ÚS 146/2016,\nbod 36). V zmysle ustanovení zákona č. 385/2008 Z. z. o Tlačovej agentúre Slovenskej\nrepubliky a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov má poslanec právo\nna uverejnenie svojho oznamu. Sťažovateľ teda z pozície poslanca parlamentu požiadal\no uverejnenie pozvánky na zhromaždenie pred ministerstvom.\n52. S ohľadom na skutočnosť, že súčasťou žalovaného výroku je i zmienka\no pozmeňovacom návrhu týkajúcom sa úpravy zmlúv v prospech spotrebiteľa, ústavný súd\nsi overil vývoj a proces tvorby právnej úpravy v rozhodnom období.\n53.\n\nNa\n\nzáklade preskúmania\n\noriginálnych prameňov\n\nústavný súd\n\nzistil,\n\nže vo 4. volebnom období poslankyňa za vládnu stranu Smer navrhla stručnú novelu\nObčianskeho zákonníka, ktorá mala zabrániť tzv. revolvingu a používaniu malých písmen\n21\n\nv úverových zmluvách (návrh doručený 10. decembra 2009, tlač č. 1377). Po prvom čítaní\nvzala navrhovateľka svoj návrh späť. V uvedenom čase bol žalobca poslancom a predsedom\nVýboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu parlamentu\na členom rovnakého poslaneckého klubu ako navrhovateľka právnej úpravy. Návrh novely\nnebol pridelený výboru, ktorému predsedal žalobca.\n54. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu,\nktorého predsedom bol žalobca, uznesením č. 660 z 24. februára 2010 (tlač č. 1421) navrhol\nzmeniť navrhovanú úpravu § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Národná rada Slovenskej\nrepubliky túto zmenu schválila a zmenená právna úprava sa stala súčasťou zákona\nč. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách\npre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\n55.1 Odborná literatúra (Budjač, M. Civilnoprávna úžera a odplata pri poskytnutí\npeňažných prostriedkov spotrebiteľom, Wolters Kluwer, Bratislava 2018) o tejto zmene\nv samostatnej časti uvádza:\n«Kapitola 2.1.3: Opustenie administratívneho stropu odplaty pri spotrebiteľských\núveroch zákonom č. 129/2010 Z.z.\nAdministratívny strop najvyššej prípustnej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského\núveru pri spotrebiteľských úveroch ustanovený v nariadení vlády SR č. 238/2008 Z. z. bol\nzrušený spolu so zrušením zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý bol nahradený zákonom\nč. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách\npre spotrebiteľov a ktorý nadobudol účinnosť 11. júna 2010 (v časti novelizácie\nObčianskeho zákonníka 1. júna 2010). Ak v tejto súvislosti hovoríme o zrušení\nadministratívneho stropu odplaty pri spotrebiteľských úveroch, myslíme tým jeho zrušenie\nbez náhrady spôsobom, že nový zákon o spotrebiteľských úveroch neobsahoval zmienku\no odplate a najvyššej prípustnej výške odplaty pri poskytovaní peňažných prostriedkov\nspotrebiteľom, resp. o jej prekročení.\nSpolu s novým zákonom o spotrebiteľských úveroch došlo aj k novelizácii § 53 ods. 6\nOZ, pričom v rámci medzirezortného pripomienkového konania bolo pôvodne navrhované\nnasledujúce znenie: „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných\n22\n\nprostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami\nza spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.“ Z navrhovanej dikcie plynie, že\nzákonodarca sa mal záujem vrátiť k úrokovým sadzbám bánk ako rozhodnej referenčnej\nhodnote posudzovania hrubého nepomeru plnenia pri poskytovaní peňažných prostriedkov\nspotrebiteľom.\nPredmetnú zmenu odôvodnil zákonodarca nasledujúco: „Do § 53 OZ sa navrhuje\ndoplniť nový odsek 6, obsahom ktorého je zákaz, aby v spotrebiteľskej zmluve, ktorej\npredmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov, odplata podstatne prevyšovala odplatu\nobvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch. Bude dôležité,\no akú výšku poskytnutých prostriedkov ide. Tiež bude dôležité, či ide o zabezpečený záväzok\na obdobie, na ktoré sa peňažné prostriedky poskytujú. Tieto tri kritéria majú význam\npri určení podstatného prevýšenia odplaty a pri judikatúre možno pri tomto termíne\n(podstatného prevýšenia) badať hranicu maximálne 20 %.\"\nCieľom novej dikcie § 53 ods. 6 OZ bolo, okrem iného, zjednotenie režimu\nposudzovania odplaty pri všetkých druhoch a formách požičiavania peňažných prostriedkov\nspotrebiteľom, pretože zákon č. 129/2010 Z.z. neprevzal právnu úpravu administratívneho\nstropu odplaty ustanovenú v zákone č. 258/2001 Z.z. Návrh nového zákona\no spotrebiteľských úveroch bol z tohto dôvodu predmetom značnej kritiky, ku ktorej viedlo\nlaické vnímanie medializovanej informácie, že sa ruší administratívny strop odplaty\npri spotrebiteľských úveroch.\nV súvislosti s predmetnou problematikou považujeme za potrebné uviesť, že samotné\nopustenie administratívneho stropu pri spotrebiteľských úveroch by samo osebe\nnepredstavovalo aplikačný problém, pretože nové znenie § 53 ods. 6 OZ zavádzalo\nosvedčený všeobecne judikatúrne konštruovaný a rešpektovaný režim najvyššej prípustnej\nodplaty pri požičiavaní peňažných prostriedkov spotrebiteľom, problémom však bolo, že\nnavrhované znenie bolo na návrh nebankových spoločností a ich zástupcov v priebehu\nrokovania výboru NR SR pre financie, rozpočet a menu ako gestorského výboru v druhom\nčítaní v NR SR nahradené novým znením.\nPodľa takto upraveného znenia (v druhom čítaní návrhu zákona) mal § 53 ods. 6\nustanovovať: „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,\nnesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu\n23\n\nza spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa\nprihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho\nzáväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.“\nSpomínaný výbor NR SR zmenu dikcie odôvodnil nasledujúco: „Ide o upresnenie\núdajovej bázy, resp. ukazovateľa (benchmarku), z ktorého sa vychádza pri posudzovaní\nprimeranosti odplaty za spotrebiteľský úver. Túto údajovú bázu, pokiaľ ide o výšku\nodplaty, lehoty splatnosti, spôsoby zabezpečenia a objemy poskytnutých úverov\nna finančnom trhu, poskytujú hlásenia zverejňované štvrťročne Ministerstvom financií SR\nna základe hlásení subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Finančnú situáciu\nspotrebiteľa je potrebné zohľadniť na individuálnej báze.“\nZmenu navrhovanej dikcie nakoniec v takto navrhovanom znení schválila NR SR\na predmetná zmena, ktorá hľadisko kritéria odplaty celého finančného trhu, teda\nvšetkých veriteľov poskytujúcich (nielen spotrebiteľské) úvery a pôžičky spotrebiteľom,\npreniesla z režimu odplaty pri spotrebiteľských úveroch do všeobecného režimu kódexu\nsúkromného práva s dosahom na všetky spotrebiteľské vzťahy založené na požičiavaní\npeňazí, pretrvala až do nadobudnutia účinnosti ostatnej novelizácie § 53 ods. 6 OZ\nzákonom č. 106/2014 Z.z.\nPodľa nášho názoru, skutočným cieľom zmeny dikcie vo výbore NR SR bola\nmotivácia využiť príležitosť zmeny právnej úpravy a zmeniť referenčné kritérium\nposudzovania primeranosti odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľom\nz navrhovanej odplaty obvykle požadovanej bankami na odplatu obvyklú na celom\nfinančnom trhu, teda aj (a najmä) v tej jeho (nebankovej) časti, ktorá dlhodobo odplatu\nneprimeranosťou deformovala. Podľa nášho názoru, to, okrem iného, svedčí o skutočnosti,\nže predchádzajúca právna úprava odplaty pri spotrebiteľských úveroch, ktorá platila\ntakmer dva roky, bola pre nebankové subjekty značne vyhovujúca. Napriek uvedenej\nnegatívne (na neprospech spotrebiteľa) zameranej dikcie zvýrazňujeme už skôr\nprezentovaný záver, že právna úprava odplaty žiadnym spôsobom neneguje možnosť\nposkytnúť ochranu prostredníctvom dobrých mravov.»\n55.2 Ústavný súd považuje taktiež za potrebné upozorniť na výsledky už spomenutej\nanalýzy think-tanku INEKO, Pôsobenie nebankových spoločností na trhu spotrebiteľských\n24\n\núverov na Slovensku, INEKO, 2016, s. 5 a 6: «Všeobecné vnímanie nebankoviek\nv spoločnosti je mimoriadne negatívne. Podľa reprezentatívneho prieskumu vykonaného pre\núčely tejto analýzy vyše 90 % populácie považuje negatívne výroky o nebankovkách\nv zmysle „Nebankovky zdierajú ľudí cez vysoké úroky a poplatky, zapríčiňujú/ prehlbujú ich\nfinančné problémy“ za výstižné. Tento stav je dôsledkom neefektívnej regulácie a dlho\nabsentujúceho dohľadu nad podnikaním nebankových spoločností. Pri nevhodnom\nnastavení interných motivácií v niektorých spoločnostiach to viedlo k poskytovaniu úverov\naj nedostatočne bonitným klientom so všetkými negatívnymi dôsledkami. Vrátane\nexistenčných problémov tisícok domácností, nie vždy korektných postupov vymáhania\npohľadávok i zovšeobecňovania negatívnych skúseností na všetky nebankovky (namiesto\nrozlišovania korektných a nekorektných).\nSituáciu ešte zhoršilo zrušenie úrokových stropov začiatkom roku 2010, a teda\nlegalizácia aj neúmerne drahých úverov spotrebiteľom trvajúca až do roku 2014, sčasti\ni neskôr. Dostatočnú nápravu totiž nepriniesol ani nevydarený pokus o reguláciu ceny\núverov cez nový ukazovateľ odplata. Jeho chybná definícia určená nariadením vlády\nvýrazne skresľuje (podhodnocuje) skutočnú cenu úverov s krátkou splatnosťou – týždne\naž mesiace.\nNa nezmyselne definovanú odplatu sa od roku 2014 viazali aj stropy určujúce\nmaximálnu cenu úverov, čo umožnilo poskytovateľom najkratších pôžičiek naďalej\ninkasovať neprimerane vysoké poplatky. Napriek častým zmenám zákonov regulujúcich\núverovanie spotrebiteľov zostalo uvedené okno – legalizujúce aj mimoriadne drahé pôžičky\n– otvorené až do decembra 2015. Vtedy konečne Národná rada SR v rámci ostatnej novely\ndoplnila zákon tak, že do úrokových stropov sa musí zmestiť nielen chybne počítaná odplata\nale aj reálna cena úveru vyjadrená ročnou percentuálnou mierou nákladov (RPMN),\nako to bolo do roku 2010.\nPrieskum agentúry Focus zostavený pre účely tejto štúdie ukázal, že ľudia\nna Slovensku len málo vnímajú významné rozdiely v korektnosti rôznych nebankoviek.\nVäčšina inklinuje k plošne negatívnym hodnoteniam, a to aj bez vlastnej či sprostredkovanej\nnegatívnej skúsenosti. Pravdepodobne aj pod vplyvom komunikácie zo strany politikov\ni médií, v ktorej nekalé praktiky väčšinou nie sú spájané s konkrétnymi spoločnosťami\nale s nebankovkami. Takáto neadresnosť nielen škodí korektným poskytovateľom ale aj\n25\n\nspotrebiteľom, ktorí nedostávajú dostatok informácií o tom, u ktorých poskytovateľov\nsú nekalé praktiky bežnou praxou, aby sa im mohli vyhnúť.\nSprísnenie pravidiel podnikania nebankoviek, ku ktorému došlo v rokoch 2014\na 2015, má potenciál znížiť výskyt nekalých praktík pri poskytovaní spotrebiteľských úverov.\nV akom rozsahu sa to udeje záleží na efektivite dohľadu nad podnikaním nebankových\nspoločností. Samotné licencovanie síce výrazne zúžilo okruh subjektov s oprávnením\núverovať spotrebiteľov, nateraz však nevyčistilo trh od všetkých nekorektných spoločností.\nSpotrebitelia by preto licenciu NBS nemali považovať za garanciu korektného\nzaobchádzania, ale radšej venovať pozornosť získaniu referencií na jednotlivé spoločnosti.»\n56. Ústavný súd v rámci predmetnej veci nehodnotí vývoj spotrebiteľského práva,\nkoncepciu a dopady navrhovaných alebo prijatých legislatívnych zmien. Ústavný súd však\nuzatvára, že z už prezentovaného možno jasne odvodiť, že žalobca, ktorý v minulosti bol\nakcionárom v spoločnosti, ktorá poskytovala úvery nebankovým spôsobom z vlastných\nzdrojov, bol ako člen poslaneckého klubu a zvlášť ako predseda výboru parlamentu\nv nie bezvýznamnom kontakte s legislatívou týkajúcou sa spotrebiteľského práva v tejto\noblasti.\n57. Politická zodpovednosť je objektívna (porov. Filip, J. Ústavní právo České\nrepubliky. 1, Základní pojmy a instituty, ústavní základy ČR. 4., opr. a dopl. vyd., V nakl.\nDoplněk 2. opr. a dopl. vyd. V Brně : Masarykova univerzita, 2003, ISBN 80-210-3254-5,\ns. 64 ‒ 65), z čoho vyplýva, že na účely politickej diskusie možno účastníkom politického\nživota pričítať i skutočnosti, v danom prípade vývoj právnej úpravy, na ktorý mali čo i len\nnepriamy vplyv. Z uvedeného je nepochybné, že najvhodnejšou arénou pre politické\ndiskusie je verejný priestor, parlament a napokon i tlač, nie justícia.\n58. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno obmedziť (i) zákonom, ak ide (ii) o opatrenia v demokratickej spoločnosti (iii)\nnevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných. V predmetnej veci došlo napadnutými\nrozhodnutiami k zásahu do slobody prejavu, pretože súdy mocensky, rozsudkom nariadili\nsťažovateľovi ospravedlniť sa.\n26\n\n59. Zásah uvedený v bode 58 mal riadny formálny základ v zákone („obmedziť\nzákonom“), a to v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.\n60. Ústavný súd však musel posúdiť, či v danom prípade mala byť uprednostnená\nochrana osobnosti, alebo sloboda prejavu. (Ústavný súd tu poznamenáva, že v danej veci\ncieľ obmedzenia ‒ ochrana práv iných a vyvažované základné právo splývajú, a splývajú tak\naj test nevyhnutnosti a test proporcionality v užšom slova zmysle; II. ÚS 152/08). Ústavný\nsúd musí zdôrazniť, že priestor, v ktorom sa vyvažuje sloboda prejavu a ochrana osobnosti,\nje obmedzený i inými normami, než je len § 11 Občianskeho zákonníka a čl. 26 ústavy.\n61. Článok 26 ods. 4 ústavy umožňuje len také obmedzenie slobody prejavu,\nktoré je akceptovateľné v demokratickej spoločnosti. Článok 26 ods. 4 ústavy sa tu prepája\ns čl. 1 ods. 1 ústavy, s princípom demokracie a s čl. 31 ústavy, ktorý ustanovuje, že zákonná\núprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať\na ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.\n62. Ústavný súd pripomína, že z hľadiska systematického čl. 26 ústavy obsahujúci\nzáruky slobody prejavu je prvým ustanovením oddielu ústavy, ktorý má názov politické\npráva. Z uvedeného vyplýva, že súdy majú veľmi úzky priestor akceptovať zásah\ndo slobody prejavu v prípade, ak ide o prejav politický, osobitne, ak ide o výmenu názorov\no politickej otázke medzi politickými aktérmi.\nV súvislosti s verejnými činiteľmi býva často citovaná právna veta nálezu\nsp. zn. II. ÚS 44/00, v ktorej je uvedené, že „aj osoby verejného záujmu (vrátane verejných\nčiniteľov) majú právo na ochranu osobnosti“. Ústavný súd však podotýka, že z obsahu\nuvedeného nálezu týkajúceho sa zhotovenia fotografií mestských policajtov pri výkone\nzásahu vyplýva, že ochrana osobnosti verejného činiteľa tu nebola uprednostnená.\nPrávna veta tohto nálezu nesie v sebe najmä ten význam, že osoby verejného záujmu nie sú\napriórne či úplne pozbavené ochrany osobnosti (porov. bod 49).\n\n27\n\n63. Ústavný súd aplikuje tieto princípy prostredníctvom základných otázok\ntýkajúcich sa slobody prejavu a ochrany osobnosti, teda osobitne otázok KTO, O KOM,\na ČO, AKO a KDE vyslovil. Sťažovateľ bol v čase prejavu poslancom národnej rady\n(6. volebné obdobie), jeho kritika smerovala voči žalobcovi, ktorý bol štátnym tajomníkom,\ntýkala sa verejnej témy podnikania nebankových subjektov a sťažovateľ výroky vyslovil\nv rámci výkonu politickej činnosti, resp. politického zápasu.\n64. Z uvedeného vyplýva, že už všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) mali\nobmedzený diskréčny priestor, v rámci ktorého mohli žalobe vyhovieť. Výroky sa netýkali\nsúkromia či dôstojnosti žalobcu. Žalobca taktiež nebol v danej veci objektom diskusie,\nv rámci ktorej by sa nemohol brániť.\n65. Ústavný súd pripomína, že štátny tajomník je vrcholná exekutívna funkcia.\nV zmysle ustanovenia § 4 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády\na organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov: „Ministra v čase jeho\nneprítomnosti zastupuje v rozsahu jeho práv a povinností štátny tajomník. Minister môže\npoveriť aj v iných prípadoch štátneho tajomníka, aby ho zastupoval v rozsahu jeho práv\na povinností. Štátny tajomník má pri zastupovaní ministra na rokovaní vlády poradný hlas.“\nŠtátny tajomník sa pohybuje v priestore ústavných činiteľov. Možno tu v širšom zmysle\npripomenúť, že ústavný súd už v minulosti označil predsedu vlády ako vrcholného\npredstaviteľa exekutívy za osobu najmenej chránenú z hľadiska zásahu do cti\n(II. ÚS 191/2015).\n65.1 Právny zástupca žalobcu upozornil vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti\nna rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Lešník v. Slovenská republika (sťažnosť\nč. 35640/97, rozsudok z 11. 6. 2003) a Lavric v. Rumunsko (sťažnosť č. 22231/05, rozsudok\nzo 14. 4. 2014). Ústavný súd však podotýka, že v oboch uvedených prípadoch bol\nadresátom výrokov štátny úradník, prokurátor, nie politik, s tým, že prokurátori ako justičné\npostavy požívajú mierne zvýšenú ochranu v zmysle čl. 10 dohovoru a taktiež výroky\nv daných\n\nprípadoch\n\nnevyslovil\n\npolitik.\n\nod prejednávanej veci.\n\n28\n\nIde\n\nteda\n\no prípady\n\nskutkovo\n\nodlišné\n\n66. Ústavný súd ďalej pripomína, že žalobca bol vo formálnom aj faktickom spojení\ns nebankovými subjektmi a zároveň pôsobil vo verejných pozíciách, ktoré mali\nbezprostredný vzťah k tvorbe právnych noriem týkajúcich sa nebankových subjektov.\nAk sa žalobca po angažovaní sa v úverovom nebankovom podnikaní stal štátnym\ntajomníkom na ministerstve práce, musel očakávať, že dôjde k hodnoteniu tejto skutočnosti\nzo strany verejnosti či politických oponentov, resp. k diskusii o tejto skutočnosti.\n67. Skutočnosť, že sťažovateľ neuviedol skutkovo presne vzťah žalobcu\nk spoločnosti „POHOTOVOSŤ, s. r. o.“, nie je s ohľadom na uvedené v tomto kontexte\nrozhodujúca. Žalobca ako verejná osoba má dostatok prostriedkov, ako informovať\nverejnosť, že v danej časti bol výrok sťažovateľa nepresný.\n68. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že výrok krajského súdu o porušení\nochrany osobnosti a uložení povinnosti ospravedlniť sa je silnejším zásahom do slobody\nprejavu sťažovateľa v porovnaní s faktickým zásahom do ochrany osobnosti žalobcu,\nspočívajúcim v ním vynaloženej námahe na verejnú opravu nepresnosti alebo v nutnosti\nreakcie na vyslovené výroky (porov. Wintr, J. Alexyho vážící formule. Právník, 2016,\n155(5), s. 446 ‒ 461. ISSN 0231-662).\n69. Napriek skutočnosti, že výsledok v predmetnej veci je daný už odpoveďami\nna predchádzajúce otázky, ústavný považuje za potrebné podporne, pre úplnosť vysporiadať\nsa i s otázkou miesta, na ktorom – v rámci ktorého kritika odznela (KDE). Ústavný súd\nvníma, že čím širšie je publikum výroku, tým prísnejšie je možné výrok posudzovať.\nV deň rozhodovania ústavného súdu bolo na blogu navrhovateľa, na ktorom publikoval\npredmetné výroky, 3715 prístupov. Ústavný súd nepovažuje uvedený počet v porovnaní\nnapríklad s dopadom televízneho vysielania za vysoký z hľadiska prijímateľov žalovaných\nvýrokov.\n70. Ústavný súd si vo svojej rozhodovacej činnosti všíma, že všeobecné súdy\npri rozhodovaní obdobných sporov ako východisko svojich úvah používajú striktné\nrozlišovanie výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotové súdy. Ústavný súd však už naznačil,\n29\n\nže vo verejnej diskusii je uvedené kritérium relativizované (II. ÚS 152/08, bod 30,\nII. ÚS 326/09, bod 43) v tom zmysle, že téma diskusie je dôležitejšia než dokonalá presnosť,\npričom pri určitých výrokoch sa skutková a hodnotová zložka výroku prelínajú (porov.\nnález II. ÚS 59/2018; porov.: Kosař, D. Kritika soudců v České republice. Soudní rozhledy,\n2011, č. 4, s. 118; tiež Soudní rozhledy, 2011, č. 8, s. 311 – 314).\n71. Dobový štandard takzvanej vecnej kritiky (Knap, Karel a Švestka, Jiří. Ochrana\nosobnosti v československém občanském právu. 1. vyd. Praha : Orbis, 1969. s. 216 a nasl.;\nrozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 10 Co 21/67 ‒ R 103/67), na ktorom niektoré\nvšeobecné súdy stále zotrvávajú, má pri výrokoch vychádzajúcich z verejnej politickej\ndiskusie značne obmedzenú aplikovateľnosť. Tento štandard bol platný v dobovo\nštylizovane normalizovanej spoločnosti bez autentického verejného politického diskurzu.\n72. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že vývoj jeho judikatúry v tejto oblasti\nkorešponduje s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Ten sa vyjadril\nk obdobnej veci Macovei v. Rumunsko (sťažnosť č. 53028/14) týkajúcej sa žaloby o ochranu\nosobnosti rozsudkom z 28. júla 2020. V predmetnej veci poslankyňa Európskeho\nparlamentu Monica Macovei v roku 2009 v prejave na letnej škole brojila za prijatie\nlegislatívy, ktorá by zakazovala poslancom poskytovanie právnych služieb štátu s tým,\nže poukázala na dvoch mladých poslancov z konkurenčnej politickej strany. Senátor sa cítil\nvýrokom dotknutý a žaloval sťažovateľku v žalobe o ochranu osobnosti za zmienku\no korupcii. Prvostupňový súd žalobu zamietol s argumentom, že Monica Macovei vyslovila\nsvoj názor na verejnú otázku voči politikom. Na základe odvolania druhostupňový súd\nrozhodnutie zmenil a konštatoval, že výrok pani Macovei bol nepravdivým faktom o tom,\nže dotknutý senátor spáchal korupciu. Senátor nepodpísal žiaden kontrakt so štátom,\na tak žalovaná prekročila úroveň akceptovateľnej kritiky. Európsky súd pre ľudské práva\nuviedol, že sťažovateľka nesmerovala svoju kritiku na súkromné aktivity senátora,\nale na jeho pôsobenie v politickej pozícii poslanca a týkala sa legitímneho záujmu\nverejnosti. Súd zopakoval, že vyjadrovanie sa o skutočnosti ako volené autority vykonávajú\nich povinnosti a témy týkajúce sa ich osobnej integrity sú záležitosťou verejného záujmu\na čl. 10 dohovoru dáva malý priestor na obmedzenie politického prejavu (bod 86 rozsudku).\n30\n\nAlebo inak, sloboda prejavu je zvlášť dôležitá pre volené autority a zásah do nej vyžaduje\nvysokú prísnosť prieskumu (body 78, 79). Vo vzťahu ku kritériu adekvátneho\na spoľahlivého skutkového základu súd uviedol, že nie všetky uvedené fakty mali\ndostatočný faktický základ, a výrok mal skôr všeobecnejší charakter, než aby smeroval voči\nadresátovi ako osobný útok. Európsky súd pre ľudské práva tu nepovažoval zmienku\no korupcii za skutkový základ, ale za kombináciu skutkového základu a hodnotového súdu\n(bod 89).\n73. Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva je pre ústavný súd zásadnou\ntá skutočnosť, že priamou kritikou rozhodnutia odvolacieho súdu Európsky súd pre ľudské\npráva naznačuje, že pri tomto type rozhodovania sa prelína rozhodovanie všeobecných\nsúdov a súdov ústavného typu, a preto naň nemožno striktne aplikovať tradičnú doktrínu\no štvrtej inštancii (porov. Ronan Ó Fathaigh, Dirk Voorhoof: Defamation proceedings\nagainst\n\nRomanian\n\nMEP\n\nover\n\nanti-corruption\n\ncomments\n\nviolated\n\nArticle\n\n10,\n\nIn: https://strasbourgobservers.com/2020/08/11/defamation-proceedings-against-romanianmep-over-anti-corruption-comments-violated-article-10/).\n74. Z uvedených argumentov vyplýva, že krajský súd porušil základné právo\nsťažovateľa na slobodu prejavu podľa označených referenčných noriem (bod 1 výroku\nnálezu). Zároveň však ústavný súd pripomína, že z konštatovania porušenia práv\nsťažovateľa nevyplýva, že sa ústavný súd stotožňuje so žalobcovým výrokom.\nÚčelom zrušenia rozhodnutia v danej veci je, aby krajský súd plne implementoval pozíciu\nústavného súdu (bod 2 výroku nálezu).\n75. Napokon ústavný súd považuje za nevyhnutné vyjadriť sa k námietke žalobcu\n(bod 31.1), ktorej obsahom je tvrdenie, že ústavný súd sa spreneveruje svojej najčastejšej\nformule o subsidiarite. Ústavný súd k tomu uvádza, že v predmetnej veci nenastala\nsituácia, v ktorej by ústavný súd vrchnostensky nahrádzal rozumný a odôvodnený\nvýklad všeobecného súdu, v danej veci išlo o situáciu, keď všeobecný súd posúdil vec\nv pod-ústavných štandardoch (tie ústavné uviedol len formálne). Ústavný súd opätovne\npripomína, že pri ochrane slobody prejavu a ochrane osobnosti ústavný súd nesubsumuje\n31\n\nskutkový stav voči klasickej pod-ústavnej norme, aby sa tak stal štvrtou inštanciou, ale voči\ntakej norme pod-ústavného práva, ktorá je sama konkretizáciou základného práva (čl. 19\nústavy) a priamo zasahuje do ústavou chránenej slobody (bod 38).\nÚstavný súd má pri rozhodovaní inú pozíciu, ak posudzuje hmotnoprávnu ústavnosť\nfakturačného sporu, a inú pozíciou, ak rieši stret ochrany osobnosti a slobody prejavu\n(porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Axel Springer AG v. Germany [GC],\nsťažnosť č. 39954/08, § 88, rozsudok zo 7. februára 2012). Vec už bola skutkovo ustálená\nvšeobecnými súdmi. Ústavný súd tak vykonal ústavnoprávny prieskum ustálených\nvýrokov, nie skutkové prehodnocovanie, čo je v súlade so štandardami rozhodovacej\nčinnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako i ústavných súdov európskych štátov\n(pozri De Mauro, L. Sloboda prejavu a spolkový ústavný súd – spoločná cesta ku sláve?\nIn: Vozár, J. Sloboda prejavu v rozhodnutiach súdov, Bratislava : VEDA, Vydavateľstvo\nSlovenskej akadémie vied, 2015, s. 142, 147; Ronan Ó Fathaigh, Dirk Voorhoof:\nDefamation proceedings against Romanian MEP over anti-corruption comments violated\nArticle\n\n10,\n\nIn:\n\nhttps://strasbourgobservers.com/2020/08/11/defamation-proceedings-\n\nagainst-romanian-mep-over-anti-corruption-comments-violated-article-10/).\n76. K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu spočívajúcu v nedostatočne\nodôvodnení napádaného rozsudku ústavný súd, i v záujme objasnenia jednotlivých zložiek\npráva na súdnu ochranu, uvádza, že je rozdiel medzi riadne odôvodneným rozhodnutím\n(procesná nearbitrárnosť) a neodôvodneným zásahom do iných základných práv.\nAni najlepšie odôvodnené súdne rozhodnutie nemôže vynahradiť skutočnosť,\nže odôvodňuje právny názor, ktorý je z iných (napadnutých) ústavnoprávnych hľadísk\nprotiústavný (I. ÚS 336/2019 – bod 53, II. ÚS 591/2012).\nNapádaný rozsudok krajského súdu bol riadne odôvodnený, a teda z hľadiska práva\nna súdnu ochranu ústavný súd nekonštatoval porušenie práva (bod 4 výroku nálezu).\nZároveň však ústavný súd nemôže nepoznamenať, že nestačí uviesť v určitej časti\nrozhodnutia správne všeobecné princípy (citácie testov z II. ÚS 152/08) a následne tieto\nv rozhodnutí ako celku neaplikovať.\n\n32\n\n77. Nebolo nevyhnutným v kontexte konštatovaného porušenia, aby sa ústavný súd\nzaoberal samotným znením výroku, ktorým krajský súd zaviazal sťažovateľa ospravedlniť\nsa. V záujme rozvoja difamačného práva však ústavný súd uvádza, že v predmetných\nsporoch nie je nutné sa doslovne pridržiavať petitu tak, ako ho navrhne žalobca. Všeobecné\nsúdy môžu zareagovať na vývoj konania a vlastnou formuláciou vyjadriť reparačný výrok,\nktorý má byť uverejnený. Príkladom môže byť, z iných hľadísk už prekonané, rozhodnutie\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 10 Co 21/67 (R 103/67).\n78. Pokiaľ ide o napádané uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje,\nže najvyšší súd sa s ohľadom na obsah dovolania z hľadiska prípustnosti nemohol zaoberať\nhmotnoprávnou stránkou rozhodovania krajského súdu, a preto nemohol porušiť označené\nzákladné práva. Odmietnutie dovolania riadne odôvodnil. Ústavný súd sťažnosti v časti\nvoči uzneseniu najvyššieho súdu preto nevyhovuje (bod 4 výroku nálezu)\n79. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.\n(ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa\nvýsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti\nnahradil\n\ninému\n\núčastníkovi\n\nkonania\n\nalebo\n\nštátu trovy konania.\n\nSťažovateľovi\n\nvznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby\n(prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k stanovisku krajského súdu). Za dva úkony\nvykonané v roku 2019 patrí odmena v sume dvakrát po 163,33 € a režijný paušál v sume\ndvakrát po 9,8 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2020 patrí odmena v sume 177 €\na režijný paušál v sume 10,62 €. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní\npred ústavným súdom predstavujú teda sumu 533,88 €, ktorá sa vzhľadom na skutočnosť,\nže advokát je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje o 20 %. Ústavný súd preto\núspešnému sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v celkovej sume 640,65 €.\nPriznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd teda\no uplatnených trovách konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku\ntohto rozhodnutia.\n33\n\n80. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného\nsúdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom\njeho doručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. novembra 2020\nMartin Vernarský\npredseda senátu\n\n34", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "subsidiarita", "verejný záujem, spoločenský záujem", "ochrana osobnosti"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/250/2016", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:7ae4005f-3b73-44a9-8ed0-c5158674c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 59/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2018 z 6. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-06", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1"}, {"guid": "ussr:f07f8e9f-1625-4b24-9cbe-7309a8e485af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.412.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 412/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 412/2018 z 12. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.412.2018.1"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:690335f2-de3b-4e19-8b58-aca70bb929b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.146.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 146/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 146/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.146.2016.1"}, {"guid": "ussr:d5dee563-b664-4b03-b351-f497fba5f9d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 191/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 191/2015 z 26. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-26", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1"}, {"guid": "ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 591/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 591/2012 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:be691338-e255-4b57-b9d6-a64b61bcea62", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/00 z 5. 1. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-01-05", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be691338-e255-4b57-b9d6-a64b61bcea62"}, {"guid": "a0a495a9-e882-43f0-be5d-3b4831de29b4:d452b5d2-28a6-4f93-8e01-992199ebf590", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1113228042.1", "spisova_znacka": "2Cdo/211/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/211/2018 z 26. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1113228042.1"}, {"guid": "4e9320cb-481e-4a31-a2f6-2ea2092fbb0e:277cf296-e9b4-45f5-a8c4-46b98d49cc19", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1113228042.2", "spisova_znacka": "5Co/250/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/250/2016 z 15. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-01-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1113228042.2"}, {"guid": "cfbb8a24-c075-47a0-9f73-43090cc2f8a5:137e802a-ddcf-4faf-b7f4-d3276a779d56", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3716203620.1", "spisova_znacka": "5Co/250/2016", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/250/2016 z 23. 8. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-08-23", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3716203620.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:343e0e35-be7c-488a-8213-a0de3d1a0d73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.193.2026.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 193/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 193/2026 z 2. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.193.2026.2"}, {"guid": "ussr:154d142e-6534-4182-bb54-e8eb5119de91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.383.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 383/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 383/2020 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.383.2020.1"}, {"guid": "ussr:b8602d53-fc60-40ed-aee8-ffe0a2755a2d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.559.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 559/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 559/2023 z 7. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.559.2023.1"}, {"guid": "ussr:acfcd32c-2900-4d29-b270-eafe44196baf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.389.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 389/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/2021 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.389.2021.2"}, {"guid": "0ad8ac44-e84a-4e1a-988a-e1ff77983f7a:4ca483bf-eef1-4586-9ec5-f20bd9ae11df", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6110206663.3", "spisova_znacka": "2Cdo/56/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/56/2024 z 30. 4. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6110206663.3"}, {"guid": "cd3c0185-6044-4f0f-a378-7750e6c87ebb:3636c408-316b-4fb1-a273-c2070a5a3989", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2026:4321202144.4", "spisova_znacka": "8Co/28/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/28/2026 z 18. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2026-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2026:4321202144.4"}, {"guid": "5877f471-7d88-4900-abf7-ab4c3be46ab5:90e35a28-3ee5-4315-8160-3979e17d3718", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1119201924.1", "spisova_znacka": "15Co/10/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/10/2024 z 28. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1119201924.1"}, {"guid": "6aed8f09-b5f9-4283-b596-7895ed44b6aa:6a528656-5d08-4f50-b9fc-8a755238703d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3621200797.2", "spisova_znacka": "27Co/22/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/22/2024 z 25. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3621200797.2"}, {"guid": "0adabd01-20a2-4e12-af28-be10f40db904:7b220925-ac29-43b6-ace5-8672612d48c1", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7115229243.1", "spisova_znacka": "9Co/158/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/158/2020 z 18. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-09-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7115229243.1"}, {"guid": "ca6ed11c-96cf-4706-abbe-0d14e132caa5:6f50337e-9262-4c78-87e2-79d66a7cac4d", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2026:1321202437.11", "spisova_znacka": "B3-65C/2/2021", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-65C/2/2021 z 30. 4. 2026", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2026-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2026:1321202437.11"}, {"guid": "579be35a-f564-4b72-8b82-a95636e12b40:f58ef0b2-406e-41bd-9c12-9a445f6db487", "ecli": "ECLI:SK:OSPO:2025:8124203773.5", "spisova_znacka": "15Cos/1/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 15Cos/1/2024 z 20. 11. 2025", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2025-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2025:8124203773.5"}]}