{"guid": "ussr:3f33a4ef-05d7-4578-ab6f-f29454a6f81b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.274.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 274/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 274/2020 z 13. 7. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. júla 2020, sp. zn. III. ÚS 274/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.274.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-07-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3f33a4ef-05d7-4578-ab6f-f29454a6f81b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.274.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.274.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.274.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 274/2020-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov\nIvana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť občianskeho združenia\n,\n\n, zastúpeného Mgr. Janou Rojčekovou, advokátkou,\n\nLevočská 4, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 2. marca 2016 v konaní\nsp. zn. 14 Co 72/2014 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 18. októbra 2018 v konaní sp. zn. 1 Cdo 28/2018 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť občianskeho združenia\nzjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\n\nodmieta\n\nako\n\nI.\nVymedzenie napadnutého uznesenia a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára\n2019 doručená sťažnosť občianskeho združenia\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného\npráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský\nsúd“) z 2. marca 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 72/2014 a postupom\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 18.\noktóbra 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 28/2018.\n2. Skutkový stav popísaný v sťažnosti vychádza z toho, že sťažovateľ ešte ako\nnadobudol kúpou v katastrálnom území\n\npozostávajúci\n\nz dvoch stavieb, zastavaných pozemkov a nádvoria. V roku 1965 došlo rozhodnutím\nOkresného národného výboru v Prešove k odňatiu tohto majetku.\n3. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „zmeškal lehotu na oznámenie Ministerstvu vnútra\nv súlade s § 19 ods. 2 zák. č. 83/1990 o združovaní občanov o pokračovaní vo svojej\nčinnosti, preto z opatrnosti zaregistroval opätovne dňa 20.02.1992 Stanovy\n“.\n4. Na základe určovacej žaloby z roku 2000 Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný\nsúd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 227/00 z 21. marca 2002, že vlastníkom časti\nkomplexu\n\n(hlavná budova s priľahlým pozemkom) je sťažovateľ. Rozsudok\n\nnadobudol právoplatnosť 28. mája 2002, keďže žalovaný (mesto Prešov) nevyužil právo\npodať proti nemu opravný prostriedok. Okresný súd v odôvodnení rozsudku poukázal\nna rozsiahle dokazovanie, ktoré malo potvrdiť, že sťažovateľ je „pokračovateľom“\n, a okrem iného uviedol: „Súd dáva do pozornosti aj tú skutočnosť,\nže aj z predchádzajúcich rozhodnutí, spisy, ktoré boli súdom zabezpečené, konkrétne spisu\n2\n\n10C175/91, konkrétne z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že pôvodný\nnikdy nezanikol, zmeškal však iba lehotu pre obnovenie svojej činnosti, a preto keďže\nterajší žalobca súdu dostatočne preukázal, že je nástupcom pôvodného\nmal za to, že je aj aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby.“\n5. Sťažovateľ doplnil, že v roku 2006 previedol budovu\nNadácie\n\n,\n\ndo majetku\n\n, a do dnešného dňa ju užíva na účely\n\nobčianskeho združenia\n6. Sťažovateľ sa v roku 2012 na okresnom súde žalobou podanou proti obchodnej\nspoločnosti\n\n,\n\n, domáhal určenia, že je taktiež\n\nvlastníkom hospodárskeho dvora k\n\n(stavba a pozemok). Okresný súd\n\nrozsudkom zo 16. apríla 2014 v konaní sp. zn. 15 C 149/2012 žalobu zamietol z dôvodu,\nže sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. K tomu okresný súd\nv odôvodnení uviedol: „Preskúmanie vecnej legitimácie či už aktívnej, alebo pasívnej je\nimanentnou súčasťou každého súdneho konania... žalobcovi sa ani v tomto konaní\nnepodarilo preukázať, že je v spore aktívne vecne legitimovaný ako právny nástupca\npôvodného vlastníka nehnuteľnosti\n\n. Žalobca je novoregistrovaný\n\nsubjekt v právnej forme občianskeho združenia na Ministerstve vnútra SR od dátumu\n20.02.1992 a nič nemení ani deklarovanie, že nadväzuje na tradície a skúsenosti svojho\npredchodcu\nčlenovia pôvodného\n\na ani to, že v ňom pôsobili, resp. pôsobia niektorí\n.“ Ďalej dôvodil, že „s poukazom na tento stav je\n\ndôležité, aby žalobca nespochybniteľným spôsobom preukázal svoju aktívnu vecnú\nlegitimáciu v konaní. V súčasnosti tak existujú dva subjekty, oba deklarujúce nástupníctvo\npôvodného\n\n, no žiaden subjekt nie je preukázateľne pôvodným\n\npretože vychádzajúc zo zákonnej fikcie § 19 ods. 2 zák. 83/1990 Zb. predpokladá\nsa, že tento zanikol“.\n7. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie z dôvodu, že súd prvej\ninštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. d)\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP.\n\n3\n\n8. Krajský súd ako súd odvolací rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 14 Co 72/2014\nz 2. marca 2016 potvrdil.\n9.\n\nProti\n\nrozhodnutiu\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\npodal\n\nsťažovateľ\n\nna\n\nnajvyššom\n\nsúde dovolanie, ktorý uznesením z 18. októbra 2018 v konaní vedenom pod\nsp. zn. 1 Cdo 28/2018 dovolanie zamietol ako neprípustné.\n10. V prvej časti odôvodnenia ústavnej sťažnosti sa sťažovateľ zameriava\nna porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a nedostatočné\nodôvodnenie\n\nsúdneho\n\nrozhodnutia,\n\nktoré\n\npripisuje\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu,\n\nako aj uzneseniu najvyššieho súdu. Ťažisko argumentácie v tomto smere tvorí už citované\nrozhodnutie okresného súdu v inom predchádzajúcom konaní (bod 4), ktorý odobril tvrdenú\nkontinuitu sťažovateľa a pôvodného\n\n, tým aj aktívnu legitimáciu sťažovateľa\n\na uznal tiež jeho majetkový nárok vo vzťahu k nehnuteľnostiam pôvodného\n\n.\n\n11. K tomu sťažovateľ uvádza: „Sťažovateľ sa neúspešne pokúšal o znovunavrátenie\nzvyšného majetku\n\n, t.j. hore špecifikovaného hospodárskeho dvora.\n\nMáme za to, že sťažovateľ spĺňa v napádaných konaniach podmienku existencie rovnakého\nalebo analogického skutkového stavu tým, že ako žalobcovi mu bola rozsudkom Okresného\nsúdu v Prešove zo dňa 21.3.2002 v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/227/2000 a opravným\nuznesením zo dňa 29.5.2002 o určenie vlastníckeho práva tzv.\n\nprinavrátená\n\nčasť majetku, pričom o zvyšnú časť majetku, tzv. hospodársky dvor, sa uchádzal v totožnej\nsituácii v predmetnom napádanom konaní, čím bolo porušené jeho právo na súdnu a inú\nprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na tým aj právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nSťažovateľovi bola priznaná aktívna vecná legitimácia v konaní vedenom na Okresnom\nsúde v Prešove pod sp. zn. 7C/227/2000 vo veci o určenie vlastníckeho práva tzv.\na určil ho za vlastníka tzv.\n\n, ktorý do dnešného dňa užíva. Naopak v\n\npostupe a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/28/2018, Krajského súdu Prešov\n\n4\n\nsp. zn. 14Co/72/2014-251 mu aktívnu vecnú legitimáciu v spore o hospodársky dvor, ktorý\nje súčasťou zadného traktu\n\n, nepriznal.“\n\n12. Podľa sťažovateľa je nevyhnutné, aby súd za existencie rovnakého\nalebo analogického skutkového stavu dal na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.\nSťažovateľ tvrdí, že „súdy však v odôvodnení nijako nevysvetlili odklon od doterajšej\nrozhodovacej činnosti Okresného súdu v Prešove, to znamená od rozsudku Okresného súdu\nv Prešove pod sp. zn. 7C/227/2000-185, pričom nevysporiadanie sa s návrhom\nalebo argumentom predloženým účastníkom konania vnútroštátnym súdom je porušením\npráva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, teda porušením práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu Bochan v. Ukrajina, § 82, Ruiz\nTorija v. Španielsko, § 30, Yanakiev v. Bulharsko“.\n13. Sťažovateľ uzatvára, že absencia vyjadrenia či vysvetlenia v rozhodnutiach\nporušiteľov týkajúca sa diametrálne odlišného rozhodnutia v analogickej skutkovej situácii\nv\n\nuvedených\n\nsúvislostiach\n\nporušuje\n\nzákladnú\n\nzásadu\n\nprincípu\n\nprávnej\n\nistoty,\n\na to predvídateľnosť práva, a tým aj jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa z čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n14. K namietanému porušeniu označených základných práv a práva podľa dohovoru\ndošlo podľa sťažovateľa ďalej tiež postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho\nsúdu aj pre porušenie zásady rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie. Sťažovateľ\ntvrdí, že „v konaní predložil 28 dôkazov o tom, že pôvodný\n\nnikdy nezanikol\n\na že jeho legitímnym pokračovateľom, resp. právnym nástupcom je\n, teda sťažovateľ“, avšak porušovatelia (a pred nimi aj prvostupňový súd) k týmto\ndôkazom vôbec neprihliadali a zamerali sa iba na dôkazy smerujúce k jednostranným\nzáverom svedčiacich v prospech žalovaného, čím porušili rovnosť zbraní a právo\nna kontradiktórne konanie, a teda aj ním označené práva.\n15. V treťom okruhu argumentácie spája sťažovateľ porušenie jeho práv s aplikáciou\nprechodných ustanovení zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších\n\n5\n\npredpisov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“) a s požiadavkou materiálnej ochrany\npráv zo strany konajúcich súdov. V podstatnom sťažovateľ k týmto otázkam uvádza:\n- porušovatelia a okresný súd odôvodnili nedostatok aktívnej vecnej legitimácie\nsťažovateľa zákonným predpokladom zániku spolku podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní\nobčanov,\n- sťažovateľ prezentuje názor, že nesplnenie povinnosti oznámiť príslušnému\nministerstvu svoj názov a sídlo (to, že v jeho prípade k splneniu povinnosti nedošlo,\nsťažovateľ nepopiera) nemusí nevyhnutne viesť k zániku k 31. decembru 1990, pokiaľ sa\npreukáže kontinuita medzi pôvodnou osobou a subjektom, ktorý sa k tejto kontinuite hlási\niným spôsobom,\n- podľa sťažovateľa porušovatelia vrátane okresného súdu vo svojich rozhodnutiach\nnesprávne aplikovali prechodné ustanovenia zákona o združovaní občanov, ak striktne\na príliš formálne posúdili zánik spolku nesplnením si notifikačnej povinnosti podľa § 19\nods. 2 citovaného zákona, z ktorého jasne vyplýva len „predpoklad zániku“; ak niekto tvrdí,\nže sa daný predpoklad nenaplnil, pretože spolok naďalej vyvíjal činnosť, nebol rozpustený\nna základe vnútorných pravidiel spolku a taktiež nedošlo k vysporiadaniu majetku spolku,\nsúdy mali skúmať, či bol daný predpoklad zániku naplnený a či ten, kto tvrdí, že je daným\nspolkom, môže ním skutočne byť,\n- v uvedenej súvislosti sťažovateľ poukazuje na obdobný prípad, ktorým sa zaoberal\nústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 72/2010; išlo o posudzovanie situácie,\nv ktorej občianske združenie\n\nnezmeškalo lehotu, ale v rámci nej sa registrovalo\n\na ústavný súd v tomto rozhodnutí poukázal na potrebu doplnenia dokazovania: „... v tomto\nkontexte bolo podstatné náležitým spôsobom posúdiť obsah podania navrhovateľa z 12.júla\n1990 doručeného ministerstvu vnútra 16. júla 1990 z hľadiska skutočného obsahu vôle\nzástupcov navrhovateľa (pokračovať v činnosti pôvodného spolku s aktualizovanými\nstanovami alebo založiť úplne nový právny subjekt)“,\n- túto časť argumentácie sťažovateľ uzatvára konštatovaním, že závery krajského\nsúdu a najvyššieho súdu bez náležitého vyhodnotenia nereflektujú predložené dôkazy\nsvedčiace v prospech aktívnej legitimácii sťažovateľa [výsluchy svedkov, vyjadrenie\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), skutočnosti\npreukazujúce pokračovanie sťažovateľa v činnosti], dokonca nerešpektujú rozhodnutie súdu\n\n6\n\nv obdobnej právnej veci sťažovateľa (bod 4), ale vychádzajú zo striktne formálneho výkladu\n§ 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov bez ohľadu na účel a zmysel tohto ustanovenia,\nktorým bolo zaistiť právnu kontinuitu združení, čím porušili požiadavku spravodlivosti\na materiálnej ochrany práv sťažovateľa, a tým aj jeho označené práva.\n16. Celkovo ústavná sťažnosť obsahuje rozsiahle odôvodnenie s viacerými úvahami,\npoznámkami, podrobnosťami súvisiacimi so spornými nehnuteľnosťami a odkazmi\nna judikatúru ústavného súdu a všeobecných súdov, ktoré nebolo potrebné uvádzať v tejto\nčasti rozhodnutia, keďže majú minimálnu spôsobilosť prispieť k objasneniu podstaty\nprejednávanej veci. Ústavný súd sa bude niektorými z nich, ktoré majú určitý stupeň\nrelevancie, eventuálne zaoberať ďalej vo vlastnom odôvodnení tohto uznesenia.\n17. Sťažovateľ žiada priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €\nz dôvodov, že majetok mu bol odňatý v roku 1965 a až po súčasnosť mu nie je umožnené\njeho časť užívať, a to v dôsledku zásahov do jeho práv porušovateľmi a okresného súdu.\n18. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť\nna ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:\n„1. Základné právo občianskeho združenia\n\nso sídlom\n\nvlastniť majetok podľa Článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu a\ninú právnu ochranu podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo\nna spravodlivý súdny proces podľa Článku 6 ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n18. októbra 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo/28/2018 a postupom a rozsudkom\nKrajského súdu v Prešove zo dňa 2. marca 2016 v konaní vedenom pod\nsp. zn. 14Co/72/2014-251 porušené bolo.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo/28/2018 zo dňa\n18. októbra 2018 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/72/2014-251 zo dňa\n2.marca 2016, zrušuje v celom rozsahu a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie\nkonanie rozhodnutie.\n3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- Eur\n(slovom pätnásťtisíc eur), ktoré im je Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd\n\n7\n\nv Prešove spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyni do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove je p o v i n n ý uhradiť\nsťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 346,26 Eur (slovom\ntristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdvacentov) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet\nprávnej zástupkyni.“\nII.\nRelevantná právna úprava\n19. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n21. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne...\n\n8\n\n24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Z doterajšej\njudikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť\n(mutatis mutandis II. ÚS 71/97).\n25. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n26. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n27. Podľa § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný\nmimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu\nk rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť\nod doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.\n28. Podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov spolky vzniknuté\npred 1. októbrom 1951 sa považujú za združenia už vzniknuté podľa tohto zákona, pokiaľ\nnezanikli. Sú povinné do 30. júna 1990 oznámiť ministerstvu uvedenému v § 7 ods. 1\nprípadne § 11 ods. 4 svoj názov a sídlo. Pokiaľ toto neurobia, ministerstvo sa ich opýta,\n\n9\n\nči hodlajú aj naďalej vyvíjať činnosť. Ak spolok nesplní povinnosť podľa druhej vety\nani do 31. decembra 1990, bude sa predpokladať, že týmto dňom zanikol.\nIII.\nPrávne posúdenie veci ústavným súdom\n29. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu a uznesením najvyššieho súdu a postupom týchto súdov v dotknutých\nkonaniach boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako\naj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n30. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti identifikoval tieto zásadné argumenty\nsťažovateľa:\n30.1 Sťažovateľ namieta porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti\nsúdneho rozhodnutia a nedostatočné odôvodnenie napadnutých súdnych rozhodnutí,\npoukazujúc najmä na diametrálne odlišné právne posúdenie jeho aktívnej vecnej legitimácie\nv tejto veci konajúcimi súdmi oproti skoršiemu rozsudku okresného súdu citovanému\nv bode 4; inými slovami, sťažovateľ prezentuje názor, že na rovnakú alebo analogickú\nprávnu otázku musia súdy za každých okolností dať rovnakú právnu odpoveď.\n30.2 Podľa sťažovateľa sa porušovatelia v napadnutých konaniach dopustili\naj porušenia zásady rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie tým, že nereflektovali\n(rovnako ako pred nimi okresný súd) na ním predložené dôkazy, ktoré podľa neho\npotvrdzujú právnu kontinuitu medzi ním a pôvodným spolkom\n\n, a zároveň\n\npritom preferovali dôkazy vedúce k opačnému záveru v prospech žalovaného.\n30.3 Okresný súd na základe nesprávnej aplikácie § 19 ods. 2 zákona o združovaní\nobčanov rozhodol o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa v predmetnom\nkonaní a porušovatelia mu neposkytli náležitú súdnu ochranu.\n31. Napriek rozsiahlemu odôvodneniu sťažnosti, pokiaľ ide o obsah, všetky výhrady,\nviažuce sa na namietané porušenie práv sťažovateľa, smerujú paušálne proti obidvom\nporušovateľom a ich rozhodnutiam a v podstate i proti rozsudku okresného súdu,\nktorý sťažovateľ v sťažnosti formálne nenapadol. Sťažovateľ nekonkretizuje prípadné\n\n10\n\npochybenia krajského súdu v postavení odvolacieho súdu ani dovolacieho súdu\ns diametrálne iným funkčným postavením.\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu\n32. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n33. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdil\nrozsudok prvého stupňa. V odôvodnení rozsudku krajský súd okrem rekapitulácie priebehu\nkonania na prvom stupni a oboznámenia s obsahom odvolania konštatoval, že okresný súd\nvykonal rozsiahle dokazovanie a na jeho základe dospel k správnym skutkovým aj právnym\nzáverom, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje a odvolanie považuje\nza nedôvodné.\n34. V odôvodnení krajský súd poprel tvrdenie sťažovateľa v odvolaní, že rozsudok\nkrajského súdu č. k. 17 Co 254/1992-126 z 12. marca 1993 potvrdil, že pôvodný\nnikdy nezanikol a sťažovateľ je jeho právnym nástupcom alebo dokonca že ide\no ten istý právny subjekt len so zmeneným názvom. V skutočnosti sa v tomto rozsudku\nuvádza iba to, „že ak\n\nnezanikol“, potom podľa § 19 ods. 2 zákon o združovaní\n\nobčanov stačilo oznámiť príslušnému ministerstvu názov a sídlo a sťažovateľ mohol tak\nbez registrácie vykonávať činnosť ako právnická osoba vrátane žiadosti o vydanie veci.\n\n11\n\n35. V odôvodnení rozsudku sa krajský súd ďalej zmienil o oznámení ministerstva\nvnútra z 25. júla 2014 doručené mu spolu s odvolaním sťažovateľa, podľa ktorého\nna základe archívnej evidencie ministerstva a rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 227/00\nz 28. mája 2002 (citovaný v bode 4 tohto uznesenia) eviduje\nnásledníka pôvodného\n\n‒\n\nako\n\nzaloženého v roku 1923. Krajský súd k tomuto\n\noznámeniu konštatoval, že naň nemôže prihliadať ako na dôkaz, pretože uznesením\nokresného súdu sp. zn. 15 C 149/2012 z 20. septembra 2012 boli účastníci konania riadne\npoučení, že v zmysle § 120 ods. 1 a 4 OSP sa na dôkazy predložené po vyhlásení tohto\nuznesenia neprihliada. Navyše, krajský súd uviedol, že toto oznámenie má iba evidenčný\ncharakter.\n36. Najzásadnejšou námietkou sťažovateľa voči potvrdzujúcemu rozsudku krajského\nsúdu je už uvedená rozdielnosť skutkového a právneho posúdenia jeho žaloby okresným\nsúdom v predmetnej veci v porovnaní s obdobnou jeho vecou súdenou a rozhodnutou v\nroku 2002. Ústavný súd nepopiera, že v týchto okolnostiach mohol mať sťažovateľ\nlegitímne očakávanie, že súdy posúdia pri nezmenenom skutkovom stave jeho žalobu o\nurčenie vlastníctva obidvoch častí nehnuteľností toho istého areálu rovnako. Ústavný súd k\ntejto námietke vo všeobecnosti uvádza, že rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“,\nresp. obdobných\n\nveciach\n\nnie\n\nje žiaduca. Na\n\ndruhej\n\nstrane,\n\nje\n\nnutné\n\nuviesť,\n\nže predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne, ako by to mohlo vyplývať\nz formulácií, ktoré použil v tejto súvislosti sťažovateľ. Sťažovateľ vníma uvedený rozpor\nsubjektívne tak, že v dvoch takmer totožných právnych veciach bol v jednej z nich úspešný\na v druhej neúspešný, takže negatívny výsledok automaticky pripisuje porušeniu svojich\npráv súdmi.\n37. Ústavný súd však už vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňoval, že nie je\noprávnený neobmedzene zasahovať do jurisdikcie všeobecných súdov, lebo nie je\nvrcholným článkom ich sústavy, ale osobitným súdnym orgánom ochrany ústavnosti\n(čl. 124 ústavy). Neprislúcha mu právo prieskumného dohľadu nad činnosťou týchto súdov\nv rovine práva jednoduchého. Kasačný zásah proti rozhodnutiam všeobecných súdov\nz podnetu individuálnej ústavnej sťažnosti pripadá do úvahy len vtedy, pokiaľ napadnutým\nrozhodnutím skutočne došlo k porušeniu subjektívnych základných práv a slobôd\n12\n\nkonkrétneho sťažovateľa. V opačnom prípade nemôže proti rozhodnutiu všeobecného súdu\nzasiahnuť, aj keby ho považoval za vecne nesprávne.\n38. Ústavný súd už tiež judikoval, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu\nprax\n\nvšeobecných\n\nsúdov,\n\nlebo\n\nzjednocovanie\n\nrozhodovacej\n\npraxe\n\nje\n\nvecou\n\nodvolacích súdov, prípadne dovolacieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07,\nI. ÚS 256/08, I. ÚS 393/08). Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až\n§ 23 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov.\n39. K námietke uvedenej v bode 36 sťažovateľ doplnil, že krajský súd neodôvodnil\nani nijako nevysvetlil, prečo spolu s prvostupňovým súdom dospeli k odlišným záverom\noproti predchádzajúcemu rozsudku okresného súdu. Ústavný súd zdôrazňuje, že svojím\ncharakterom predmetná právna vec a v rámci nej najmä otázka aktívnej legitimácie\nv konkrétnych okolnostiach nepatrí do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.\nZ tohto hľadiska konfrontácia medzi rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 227/00\nz 21. marca 2002 a rozhodnutiami v aktuálne posudzovanej veci sťažovateľa nesignalizuje\nodklon od „ustálenej súdnej praxe“, ktorá zjavne neexistuje (ústavný súd tu podčiarkuje, že\nv kauze vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 227/00 žalovaný nenapadol\nprvostupňový rozsudok odvolaním, a sťažovateľ ani netvrdí, že by v tomto skoršom konaní\nbola stranami sporu nastolená otázka jeho aktívnej vecnej legitimácie). Zároveň nemožno\niba z tohto dôvodu vytknúť krajskému súdu nedostatočnosť odôvodnenia jeho rozsudku\na označiť jeho rozhodnutie za arbitrárne.\n40. Zo sťažnosti je celkom evidentné, že sťažovateľovi prekáža predovšetkým (iba)\nvýsledok súdneho konania v posudzovanej veci.\n41. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (II. ÚS 4/94,\nII. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným\núspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,\n\n13\n\nktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické\nso zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n42. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným\nsúdom však nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi\nvšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).\n43. V predmetnom konaní posudzoval okresný súd v prvom rade otázku, či je\nna strane žalobcu (sťažovateľa) daná aktívna vecná legitimácia, preto skúmal, či pôvodný\nvlastník nehnuteľnosti (založený v roku 1923) právne existuje a či sťažovateľ je totožnou\nprávnickou osobou. Po zistení, že nebola splnená podmienka notifikácie podľa § 19 ods. 2\nzákona o združovaní občanov (čo sťažovateľ tiež nepopiera), a teda aktívna vecná\nlegitimácia nie je daná, rozsudkom rozhodol o zamietnutí žaloby. Krajský súd sa\nv napadnutom rozhodnutí s týmito závermi prvostupňového súdu v celom rozsahu stotožnil.\n44. Okresný súd vo veci sťažovateľa v predchádzajúcom konaní (bod 4) skončenom\nv roku 2002 otázku aktívnej vecnej legitimácie posudzoval úplne odlišným postupom.\nSkutočnosti, že povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov nebola v určenej\nlehote splnená, neprisudzoval dôležitú právnu relevanciu, a svoj rozsudok oprel o výsledok\nvyhodnotenia iných dôkazov, ktoré v konaní na podporu kontinuity vo vzťahu k pôvodnému\nspolku\n\nprodukoval sťažovateľ.\n45. Podľa názoru ústavného súdu práve v tomto odlišnom prístupe súdov\n\nv porovnávaných prípadoch spočíva rozdielny výsledok konaní, aj keď nepochybne išlo,\npokiaľ ide o predmet konania (v širšom zmysle) a účastníkov, o takmer totožné veci.\nNámietka sťažovateľa o porušení princípu právnej istoty v spojení s predvídateľnosťou\nsúdnych rozhodnutí a nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu je v týchto\nsúvislostiach nedôvodná.\n46. Námietku porušenia označených základných práv a práva podľa dohovoru\nporušením zásady rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie postupom\n\n14\n\na rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (bod 14) odôvodnil sťažovateľ tým,\nže porušovatelia neprihliadli na ním predložené dôkazy týkajúce sa jeho nástupníctva\npôvodného\n\n.\n\n47. Ústavný súd už judikoval, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je\nteda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup\nk súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk\nkladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr.\nIII. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je,\naby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť\nargumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových\nkonaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje\nkontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).\n48. V rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 32/2015 ústavný súd tiež uviedol, že podstatou\nkontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania\nmali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať\nna „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja\nproti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania.\n49. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi dôvodmi,\nktoré uviedol k týmto aspektom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé\nsúdne konanie, a na druhej strane sťažovateľ nepoukázal na žiadne procesné pochybenie\nkonajúcich\n\nsúdov\n\nv\n\ntomto\n\nsmere,\n\npreto\n\npovažuje\n\ntúto\n\nnámietku\n\nsťažovateľa\n\nza neopodstatnenú.\n50. Napokon sťažovateľ namieta nesprávnu aplikáciu a výklad § 19 ods. 2 zákona\no združovaní občanov porušovateľmi a pred nimi prvostupňovým súdom.\n51. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)\nkaždý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo\npodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku\n\n15\n\nSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika\nratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo\nna to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho\nvyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav\nveci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.\n52.\n\nZ\n\npohľadu\n\nústavnoprávneho\n\nteda\n\ntreba\n\nurčiť\n\npovahu\n\nprípadov,\n\nv ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok\nporušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také\npovažovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá\ns konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych\ninterpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok\nza také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m.\nI. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych\nsťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné\nprávne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie\nkonkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované\nalebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných\nzmlúv.\n53. Sťažovateľ argumentuje, že nesprávna aplikácia citovaného predpisu spočíva\nv tom, že (i) konajúce súdy oňho opreli závery o nedostatku aktívnej vecnej legitimite\nsťažovateľa, (ii) striktne a príliš formálne posúdili zánik spolku nesplnením si notifikačnej\npovinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov, z ktorého jasne vyplýva len\n„predpoklad zániku“. Podľa sťažovateľa ak niekto tvrdí, že sa daný predpoklad nenaplnil,\npretože spolok naďalej vyvíjal činnosť, nebol rozpustený na základe vnútorných pravidiel\nspolku a taktiež nedošlo k vysporiadaniu majetku spolku, súdy mali skúmať, či bol daný\npredpoklad zániku naplnený a či ten, kto tvrdí, že je daným spolkom, môže ním skutočne\nbyť.\n54. V ďalšej časti sťažovateľ spochybňuje aj spôsob výkladu tohto ustanovenia,\nkeď tvrdí, že nesplnenie povinnosti oznámiť príslušnému ministerstvu svoj názov a sídlo\n16\n\nnemusí nevyhnutne viesť k zániku k 31. decembru 1990, pokiaľ sa preukáže kontinuita\nmedzi pôvodnou osobou a subjektom, ktorý sa k tejto kontinuite hlási iným spôsobom.\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na obdobný prípad, ktorým sa zaoberal ústavný súd\nv náleze sp. zn. III. ÚS 72/2010 (pozri bod 12).\n55. Ústavný súd v predchádzajúcich bodoch jasne poukázal na základe svojej\ndoterajšej judikatúry, že nie je jeho úlohou posudzovať vecnú správnosť súdnych\nrozhodnutí ani poskytovať výklad jednoduchých zákonov, pretože všeobecné súdy sú\n„pánmi zákonov“ a iba im prislúcha v každej individuálnej veci posúdiť skutkový stav\na aplikovať naň príslušný právny predpis. Zároveň však musí vo svojej činnosti dbať na to,\naby súdy rozhodovali v súlade s kritériami dané ústavou a dohovorom, najmä v súlade\nso základným právom na súdnu ochranu účastníkov súdneho konania a právom\nna spravodlivé súdne konanie. Z týchto východísk ústavný súd vychádzal aj v posudzovanej\nveci.\n56. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nV danej veci je referenčným právnym predpisom už citované prechodné ustanovenie § 19\nods. 2 zákona o združovaní občanov.\n57. Podľa názoru ústavného súdu je nespochybniteľné, že uvedené ustanovenie bolo\nnevyhnutne potrebné v konaní súdov v danej veci aplikovať a primárne ustáliť, či\nsťažovateľ ako žalobca je totožnou osobou s pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností,\nt. j. zásadným spôsobom určiť, či je daná jeho aktívna vecná legitimácia.\n58. Pôvodný\n\nsi nesplnil povinnosť oznámiť zákonom ustanovené\n\nskutočnosti v lehote do 31. decembra 1990 (nespochybňuje to ani sťažovateľ), a túto\nskutkovú okolnosť sankcionuje zákon v poslednej vete citovaného ustanovenia, ktorá znie:\n„Ak spolok nesplní povinnosť podľa druhej vety ani do 31.12.1990, bude sa predpokladať,\nže týmto dňom zanikol.“\n59. Ústavný súd sa na rozdiel od sťažovateľa nedomnieva, že ide iba o „predpoklad“\nzániku, pretože táto časť ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov má\n17\n\nkogentnú povahu, v právnej teórii označovanú aj za „nevyvrátiteľnú zákonnú domnienku“\na márnym uplynutím tam uvedenej lehoty nastávajú celkom jednoznačne účinky zániku\ndotknutého subjektu, ktoré sú záväzné pre každého. Ak by sa malo v obdobných veciach\npostupovať tak, ako to tvrdí a demonštruje sťažovateľ, teda registrovať občianske združenie,\nktoré dostáva možnosť kedykoľvek následne preukazovať pred súdom „nástupníctvo“ alebo\ntotožnosť tohto združenia so spolkom založeným pred účinnosťou zákona, napr. už v roku\n1923, bez ohľadu na obsah citovaného ustanovenia a jeho uplatnenie, potom by bolo toto\nustanovenie úplne zbytočné a po prijatí novej právnej úpravy by vôbec nenastal stav\n„čistého stola“ v zmysle právnej istoty týkajúcej sa okruhu legitímne pôsobiacich subjektov.\nNa tom nič nemení ani poukázanie sťažovateľa na prípad\n\n, o ktorom rozhodoval\n\nústavný súd (bod 15). Ústavný súd v ňom síce zaujal stanovisko o potrebe doplniť\ndokazovanie, ale v úplne inej situácii, pretože oznámenie ministerstvu vnútra bolo včas\npodané, ale sporný bol jeho obsah (boli oznámené skutočnosti nad rámec požiadaviek\nzákona).\n60. Ústavný súd nesúhlasí ani s tvrdením sťažovateľa, že jediným účelom tohto\nustanovenia bolo zabezpečiť právnu kontinuitu starších združení. Zákonodarca v rámci\nzásadných zmien pri prechode k demokratickej spoločnosti prijal novú právnu úpravu\nobčianskych združení. Zároveň bolo potrebné vytvoriť predpoklady pre právnu kontinuitu\nskôr vzniknutých spolkov a iných korporácií, ktoré sú obsahom prechodného ustanovenia\nv § 19 ods. 2 zákon o združovaní občanov. Cieľom a účelom tohto ustanovenia však musela\nbyť aj ochrana verejného záujmu spočívajúceho v právnej istote, že v spoločnosti budú\npo prijatí\n\nnovej\n\nprávnej\n\núpravy\n\npôsobiť\n\niba\n\nprávnické\n\nosoby\n\ntohto\n\ndruhu\n\ns nespochybniteľnou právnou subjektivitou. Ochrana verejného priestoru a právnych istôt\ntretích osôb je vzhľadom na povahu právnických osôb ako subjektov práva v podobných\nsituáciách (zmena právnej úpravy) veľmi dôležitá. Podľa názoru ústavného súdu toto\nustanovenie teda v sebe nesie prvky nielen súkromného, ale i verejného práva. V súvislosti\ns danou vecou ešte ústavný súd ešte dopĺňa, že oblasť uplatňovania verejného práva sa vždy\nvyznačuje vyššou mierou formálnosti, a to najmä s ohľadom na verejné registre, ktoré sú\nhlavným prostriedkom zabezpečenia právnych istôt nielen priamo dotknutých subjektov,\nale aj tretích osôb.\n\n18\n\n61. Obiter dictum, ústavný súd poznamenáva, že by bolo možné súhlasiť s tým,\nže v závere citovaného ustanovenia („... bude sa predpokladať, že týmto dňom zanikol“.)\nzákonodarca mohol zvoliť vhodnejšiu, presvedčivejšiu formuláciu. Dá sa to pripísať na vrub\ntomu, že uvedený zákon bol jedným z prvých legislatívnych počinov demokratizácie\nprávneho poriadku a niektoré právne formulácie neboli ešte ustálené. Nič to však nemení\nna obsahu odôvodnenia tohto uznesenia v predchádzajúcich bodoch.\n62. Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd konštatuje,\nže odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudkom\nsúdu prvej inštancie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd\nnezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva\nz nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,\nktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom\nokresného súdu a v nadväznosti na to aj krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama\nosebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého\nrozhodnutia.\n63. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení\ns rozsudkom prvej inštancie je vyčerpávajúco odôvodnený, okresný súd precízne,\nzrozumiteľne a vyvážene odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nárokoch\nsťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno v žiadnom\nprípade hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne\nakceptovateľným spôsobom reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa vznesené v\nrámci odvolania, ktoré v podstate len vyslovilo nesúhlas s právnymi závermi okresného\nsúdu na základe vykonaného dokazovania a primerane reagoval aj na ďalšie tvrdenia\nsťažovateľa v odvolaní. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno považovať\nza svojvoľný či arbitrárny.\n64. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnutý rozsudok\nkrajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľný s označeným článkom ústavy\na označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola\n\n19\n\nsťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, resp. že by napadnutým rozsudku krajského súdu bolo porušené jeho právo\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to vo svojej sťažnosti namietal.\n65. Ústavný súd vníma, že konajúce súdy svojimi rozhodnutiami odmietli\npožiadavku sťažovateľa na potvrdenie jeho vlastníctva konkretizovaných vecí, ale v súlade\naj so svojou judikatúrou musí konštatovať, že k tomu došlo súdnymi rozhodnutiami v súlade\ns výkonom súdnej právomoci a spôsobom rešpektujúcim ústavno-procesné princípy,\npreto neprichádza do úvahy porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1\nústavy, ako to namieta sťažovateľ.\n66. Ústavný súd zo všetkých uvedených dôvodov sťažnosť v tejto časti odmietol\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu\n67. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodoval o dovolaní sťažovateľa\nproti rozsudku krajského súdu podanému podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP z dôvodu, že mu\nbola postupom súdu odňatá možnosť konať pred ním, v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP,\nako aj z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci\npodľa § 241 ods. 2 písm. d) OSP. Odňatie možnosti konať pred súdom videl sťažovateľ\nv tom, že súdy nerešpektovali právo na riadne a presvedčivé zdôvodnenie rozhodnutia\na nevysporiadali sa s argumentmi dovolateľa vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii\nžalobcu. Sťažovateľ namietal, že rozhodnutia oboch súdov spočívajú na nesprávnom\nprávnom posúdení veci v súlade s § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Navrhol, aby dovolací súd\nnapadnuté rozsudky podľa § 243b ods. 3 OSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie.\n68. Sťažovateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z nedostatočného odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku, z jeho nepreskúmateľnosti, z nedostatku riadneho a presvedčivého\n\n20\n\nzdôvodnenia rozhodnutia a z nevysporiadania sa s argumentmi dovolateľa vo vzťahu\nk aktívnej vecnej legitimácií žalobcu.\n69. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv ustálil, že v tomto konaní\nprichádza do úvahy aplikácia Občianskeho súdneho poriadku (dovolanie bolo podané pred\n1. júlom 2016), ale na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.\nz. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) aj aplikácia\nCivilného sporového priadku s tým, že podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky\núkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú\nzachované.\n70. V ďalšej časti sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania,\nako aj s argumentáciou sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ prezentuje svoj názor\nna prípustnosť dovolania. Najvyšší súd odôvodnil svoje uznesenie zrozumiteľne,\npresvedčivo a precízne, pričom poukázal aj na judikatúru v rozhodnutiach ústavného súdu.\n71. Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa je neprípustné\na nevyvolalo procesný účinok umožňujúci uskutočniť meritórny prieskum, preto ho\nodmietol podľa § 447 písm. c) CSP.\n72. Ako už ústavný súd uviedol (bod 30), sťažovateľ všetky svoje námietky\ns totožnými formuláciami smeruje proti obidvom porušovateľom a neodlišuje ich\npostavenie ako odvolacieho, resp. dovolacieho súdu. Inými slovami, sťažovateľ v podstate\nnamieta výsledok konania, s ktorým nesúhlasí, voči všetkým súdom, ktoré rozhodovali v\njeho veci, a nijako nerozlišuje, že najvyšší súd ako súd dovolací, rozhodujúc o\nmimoriadnom opravnom prostriedku, môže iba v prípade prípustnosti dovolania vykonať\nmeritórny prieskum už právoplatných rozhodnutí, a to len presne v zákonom a dovolaním\nvymedzenom rozsahu. Sťažovateľ neuviedol žiadny konkrétny dôvod týkajúci sa výroku\na odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Už iba tento fakt by mohol viesť\nk odmietnutiu jeho sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu.\n\n21\n\n73. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu\nkonštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami vznesenými sťažovateľom\na jeho obsahom, preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú\na o sťažnosti ako celku rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\n74. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. júla 2020\n\nMartin Vernarský\npredseda senátu\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "občianske združenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4541b3dc-2344-45ce-9fe0-b7b588618e26", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.32.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 32/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/2015 z 7. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-07", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.32.2015.1"}, {"guid": "ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/2011 z 14. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-14", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404"}, {"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:6a13df84-341f-4b78-a8de-28546b6765e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 393/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 393/08 z 29. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-29", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a13df84-341f-4b78-a8de-28546b6765e2"}, {"guid": "ussr:d2ea1106-8055-472d-bb1e-b966e7393b8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 111/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 111/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2ea1106-8055-472d-bb1e-b966e7393b8d"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 42/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d"}, {"guid": "ussr:57c74e49-1ce0-42d2-964c-f97500297e76", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 256/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 256/08 z 7. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-07", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:57c74e49-1ce0-42d2-964c-f97500297e76"}, {"guid": "ussr:719f4e0f-a588-4bda-a83a-bc5f8739819a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 235/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 235/07 z 22. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-22", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:719f4e0f-a588-4bda-a83a-bc5f8739819a"}, {"guid": "ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 199/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "e889f0e1-eb94-4b0b-9603-78dcff1c59be:94837947-7160-4fd6-83fe-0bfc0300fb45", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:8112222987.1", "spisova_znacka": "1Cdo/28/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/28/2018 z 18. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-18", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8112222987.1"}, {"guid": "29c4835a-1621-4d05-a7a1-2ca5a125a7d3:dfebdff1-3f31-4278-b2eb-5417a27f8951", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8112222987.1", "spisova_znacka": "14Co/72/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/72/2014 z 1. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-03-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8112222987.1"}], "citovane_v": []}