{"guid": "ussr:7f9a93af-90a0-4de3-bee5-8b77fe97f42c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.21.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 21/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 21/2020 z 21. 1. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 21. januára 2020, sp. zn. III. ÚS 21/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.21.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-01-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7f9a93af-90a0-4de3-bee5-8b77fe97f42c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.21.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.21.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.21.2020.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 21/2020-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina\nVernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, t. č. v Ústave\n\nna výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom, Dukelská štvrť 941/10, Dubnica nad\nVáhom, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., advokátska\nkancelária, Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny\nzákladných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4 Tdo 83/2016 z 11. januára 2018 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\nVymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla\n2018 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica\nnad Váhom, Dukelská štvrť 941/10, Dubnica nad Váhom (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej\nlen „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 83/2016 z 11. januára 2018 (ďalej aj\n„napadnuté uznesenie“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného\nsúdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 108/2008 z 23. apríla 2012\nuznaný vinným zo spáchania trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a\nods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného\ndo 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon č. 140/1961 Zb.“) a bol mu uložený trest\nodňatia slobody vo výmere 2 rokov, ktorý mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb. podmienečne odložený s určením skúšobnej doby v trvaní 5 rokov.\nZároveň mu bol podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. uložený peňažný trest\nvo výmere 30 000 € a pre prípad jeho úmyselného zmarenia mu bol podľa § 54 ods. 3\nTrestného zákona č. 140/1961 Zb. ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2\nrokov. Podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bol sťažovateľovi uložený\naj trest zákazu akejkoľvek podnikateľskej činnosti v trvaní 10 rokov.\n\n3. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,\no ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením\n\n2\n\nsp. zn. 2 To 92/2012 z 13. decembra 2012 tak, že podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie\nsťažovateľa zamietol ako nedôvodné.\n4. Uznesenie krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním, a to z dôvodov\nuvedených v § 371 ods. 1 písm. b), c), h) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd dovolanie\nsťažovateľa uznesením sp. zn. 4 Tdo 83/2016 z 11. januára 2018 podľa § 382 písm. c)\nTrestného poriadku odmietol, pretože nezistil naplnenie dovolacích dôvodov.\n5. Podľa názoru sťažovateľa v jeho trestnej veci „išlo o vec obsahujúcu prvky práva\nEÚ“ a „pre správne a spravodlivé rozhodnutie“ bolo nevyhnutne potrebné posúdiť pojmy\neurópskeho práva, predovšetkým „inštitút zneužitia práva“ a pojem „prípravná fáza\nekonomickej činnosti“. Sťažovateľ v konaniach pred súdmi prvého a druhého stupňa\nnavrhoval predložiť prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny\ndvor“).\n6. Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že z odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov\nje nepochybné, že „v danej veci išlo o kľúčové pojmy, ktoré determinujú oprávnenosť\nuplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty a teda boli kľúčové pre posúdenie,\nči v danej trestnej veci došlo vôbec k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu\nneodvedenia dane a poistného“. Tieto pojmy boli podľa sťažovateľa „vykladané\nnejednoznačne a dokonca v priamom rozpore s existujúcou judikatúrou Súdneho dvora EÚ,\npreto sťažovateľ opakovane žiadal o predloženie prejudiciálnych otázok SD EÚ“.\nVšeobecné súdy podľa sťažovateľa neaplikovali postup upravený Súdnym dvorom\nna posudzovanie, či došlo alebo nedošlo k zneužitiu práva.\n7. Sťažovateľ poukázal aj na „takmer totožnú“ vec vedenú Súdnym dvorom\npod sp. zn. C-504/10, kde v rámci obchodnej transakcie tiež vystupoval aj sťažovateľ\na v ktorej Súdny dvor vyslovil, že «prevod práv k patentu resp. k vynálezu, na ktorý ešte\nnebol patent udelený, je sám o sebe prípravnou fázou ekonomickej činnosti. Napriek tomu\nsúdy... vyslovili názor, že v danom prípade zdaniteľné plnenia nemali hospodársky význam.\nSúdy neposudzovali, či jednotlivé zdaniteľné plnenia môžu mať aj iný hospodársky význam\nnež číre získanie daňovej výhody, ako to požaduje tzv. test zneužitia práva podľa rozsudku\n\n3\n\nC-255/02 „Halifax a iní“, pritom ak takýto význam je, už nemožno hovoriť o zneužití práva.\nCelkovo súdy v danej veci neaplikovali správne výklad pojmov európskeho práva,\nhoci v rozsudku C-504/10 (body 52 a 53) SD EÚ výslovne poukázal na to. ako majú\nvnútroštátne súdy zneužitie práva posudzovať, ktoré okolnosti majú brať do úvahy\na podobne. Toto sa nestalo. Súdy sa nezaoberali všetkými tam vymenovanými\nokolnosťami.».\n8. Podľa sťažovateľa „Súdy opakujú, že vo veci samej malo ísť o akúsi umelú\nschému, avšak túto dostatočne nešpecifikovali. To, že jedna spoločnosť predá práva\npriemyselného vlastníctva inej spoločnosti, nie je žiadnou umelou schémou.“. Podľa názoru\nsťažovateľa „umelosť schémy“ nie je možné vyvodzovať zo súdmi konštatovanej\nskutočnosti, že spoločnosti, ktoré sťažovateľ zastupoval, nemali žiadne ekonomické\nzázemie, žiadnych zamestnancov a že ich konatelia nejavili záujem o činnosť spoločností.\n9. Sťažovateľ vo vzťahu k právnemu posúdeniu jeho trestnej veci vytýka\nvšeobecným súdom nesprávnosť ich záveru o predstieraných prevodoch práv priemyselného\nvlastníctva, keďže „jednotliví nadobúdatelia práv ich skutočne nadobudli, stali sa\nspoluvlastníkmi resp. spoluužívateľmi práv“.\n10. Problém právneho posúdenia spočíva podľa sťažovateľa v tom, že „daňové\norgány sami zariadili zrušenie a výmaz spoločnosti povinnej daň zaplatiť z obchodného\nregistra a potom už len účelovo riešili vzniknutú situáciu, že daň už nemal kto zaplatiť,\nlebo subjekt neexistoval a zostali spoločnosti uplatňujúce si nadmerné odpočty DPH.\nNásledne daňové orgány hľadali rozličné dôvody, pre ktoré by právo na nadmerné odpočty\ntýmto spoločnostiam nepriznali. Jednotlivé dôvody sa v priebehu času ukázali\nako neopodstatnené, resp. nezákonné a poslednú teóriu o tzv. konzumpcii nadobudnutej\nslužby, ktorá sa dlhší čas javila ako priechodná a správne súdy ju tiež akceptovali, bola\nvyvrátená práve rozsudkom SD EÚ vo veci C-504/10 TANOARC'H. V tomto rozsudku SD\nEÚ uviedol, že zdaniteľné plnenia, o aké išlo aj v tejto konkrétnej veci môžu mať\nhospodársky význam a platiteľ dane v zásade má právo na odpočet dane z pridanej hodnoty\na vyvrátili všetky teórie dovtedy používané daňovými a súdnymi orgánmi pre nepriznanie\n\n4\n\npráva na odpočet. Vyvrátili okrem iného aj teóriu o nemožnosti nadobúdať časť patentu,\nna ktorej základe rozhodoval odvolací súd.“.\n11. Sťažovateľ považuje rozhodnutia všeobecných súdov vydané v jeho trestnej veci\naj za nedostatočne odôvodnené. Tým, že súdy sa neobrátili s prejudiciálnymi otázkami\nna Súdny dvor, hoci posúdenie pojmov európskeho práva bolo podľa názoru sťažovateľa\nkľúčové, bol súdmi aplikovaný taký výklad, ktorý je v rozpore s právom Európskej únie.\nNajvyšší súd sa nevysporiadal dostatočným spôsobom s námietkami sťažovateľa\na neobjasnil, na základe čoho dospel k záveru, že by sa „vo veci malo jednať o zneužitie\npráva na odpočítanie DPH, ako dospel k záveru, že by jediným cieľom obchodnej\ntransakcie malo byť získanie daňovej výhody, v čom je táto daňová výhoda v rozpore so\nSmernicou o DPH. V danej veci sa súdy nezaoberali skutočnou hospodárskou kauzou\nzdaniteľných plnení.“. Absencia riadneho odôvodnenia je porušením práva sťažovateľa na\nspravodlivý súdny proces.\n12. Sťažovateľ v súvislosti s uvedenými výhradami voči postupu všeobecných súdov\nnamieta aj porušenie svojho práva na zákonného sudcu, keďže neobrátením sa na Súdny\ndvor s prejudiciálnymi otázkami „zabránili tomu, aby sa na posudzovaní veci podieľal\n(samozrejme v rámci svojich právomocí) komunitárny sudca“.\n13. Všetky tieto okolnosti viedli sťažovateľa k jeho presvedčeniu, že najvyšší súd\nnapadnutým uznesením zasiahol do ním označených základných práv zaručených mu\nústavou a listinou a do práv zaručených dohovorom.\n14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa,\n\n, na zákonného sudcu\n\npodľa čl. 48 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z. n. p.,\nako aj jeho práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, garantované čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo/83/2016 zo dňa 11.01.2018, porušené boli.\n\n5\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo/83/2016 zo dňa\n11.01. 2018 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi,\n. trovy právneho zastúpenia v sume 325,42 EUR (slovom: tristodvadsaťpäť eur\na štyridsaťdva eurocentov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Lindy Kovandovej,\nLL.M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“\n15. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 831/2018 a bola\npridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi. Sudca spravodajca Ladislav Orosz\nbol podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca\n2018 do 28. februára 2019 členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracoval\ndo 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia jeho členov, pozn.) v zložení\nĽudmila Gajdošíková (predsedníčka senátu), Ladislav Orosz a Miroslav Duriš.\n16. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa rozhodnutá pôvodným\nIV. senátom ústavného súdu. Preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019\nv znení dodatku č. 1 schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu 16. októbra 2019\n(ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou technických a programových\nprostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. Podľa čl. II bodu 5\nrozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu je\nv jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca\nspravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje\nIII. senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu), Peter Straka\na Martin Vernarský. O ústavnej sťažnosti sťažovateľa bolo teda rozhodnuté v tomto zložení\nsenátu.\n\nII.\nRelevantná právna úprava\n\n6\n\n17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n20. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa...\n21. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,\nči dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n22. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n7\n\n23. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo\ndôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným\nprávom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej\nmoci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán\nporušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť\nreálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).\n24. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.\n48 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a svojho práva podľa čl. 6 ods.\n1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\n25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n26. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n27. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\n28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n\nIII.\nPrávne hodnotenie ústavného súdu\n\n8\n\n29. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu do obsahu základného práva\nna súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo\npodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej\nrepubliky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala\na boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa\nv jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05). Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná\na účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).\n30. Ústavný súd už judikoval, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,\na nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo\n(„iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.\nPokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu\ndoň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,\nktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické\nso zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n31. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov\n(vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných\nsúdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré\nzo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).\nZ týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo\nodmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho súdu.\n\n9\n\n32. V odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 4 Tdo 83/2016 z 11. januára 2018\nnajvyšší súd v relevantnej časti súvisiacej s námietkami sťažovateľa definujúcimi predmet\njeho ústavnej sťažnosti uviedol:\n«K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por.\nNezákonne zloženým súdom sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore\ns ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.\nOkolnosť či vec prejednal a rozhodol súd v zákonnom zložení (t. j. či bol súd správne\nobsadený), je povinný súd sledovať z úradnej povinnosti a nedostatok v zložení súdu je\npodstatnou vadou konania a dôvodom prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.\nSúd a OČTK posudzujú predbežné otázky samostatne; výnimkou sú len predbežné\notázky týkajúce sa osobného stavu, o ktorých sa rozhoduje v občianskom súdnom konám.\nAk je však o predbežnej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, Súdneho dvora Európskej únie alebo iného štátneho orgánu, takým rozhodnutím\nsú súdy a OČTK viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného. To znamená,\nže ak o predbežnej otázke právoplatne rozhodol iný orgán, OČTK a súd posudzujú túto\notázku samostatne len vtedy, ak ide o posúdenie viny obvineného.\nSúdny dvor Európskej únie má výlučnú právomoc vydávať predbežné rozhodnutia\ntýkajúce sa:\n-\n\nvýkladu zakladajúcich zmlúv (čl. 234 Zmluvy o založení ES a čl. 105 Zmluvy\n\no založení EURATOM), výkladu štvrtej hlavy (čl. 68 - Vízová, azylová, prisťahovalecká\na iná politika týkajúca sa slobody pohybu osôb), aktov uskutočnených orgánmi\nspoločenstva, s výnimkou opatrení zabezpečujúcich, aby občania Európskej únie\na príslušníci tretích krajín neboli kontrolovaní pri prekračovaní vnútorných hraníc,\nalebo výkladu a platnosti rámcových rozhodnutí, iných rozhodnutí, dohovorov, opatrení\nna uskutočnenie spolupráce v policajných a justičných veciach (čl. 35 Zmluvy o EÚ),\n-\n\nvýkladu a platnosti aktov orgánov spoločenstiev a Európskej centrálnej banky,\n\n-\n\nvýkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak ustanovujú tieto štatúty.\nK námietke obvineného, že v predmetnom konaní mala byť položená prejudiciálna\n\notázka, lebo išlo o konanie s prvkom práva EÚ a o výklad pojmov: zneužitie práva,\nprípravná fáza ekonomickej činnosti, umelý charakter plnení či daňová výhoda, najvyšší\nsúd poznamenáva, že v danej veci jej položenie nebolo nutné, pretože v zmysle rozhodnutí\n\n10\n\nSúdneho dvora EÚ boli tieto pojmy vysvetlené a súdy ich správne aplikovali. V súvislosti\nso zneužívaním celého mechanizmu DPH, o prípad ktorého ide aj v posudzovanej veci,\npovažuje súd za potrebné zdôrazniť, že bol aplikovaný princíp zneužitia práva, ktorý je\nvšeobecnou právnou zásadou v zmysle rozhodnutia SD EÚ vo veci HALIFAX C-255/02,\nv ktorom súd dospel k záveru, že právo európskeho spoločenstva bráni právu platiteľa dane\nna odpočet DPH zaplatenej na vstupe, ak plnenia predstavujúce základ tohto práva\npredstavujú zneužívanie systému. Z týchto dôvodov preto preukázanie zneužitia na jednej\nstrane vyžaduje, aby plnenie, napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených\nv komunitárnom práve a vo vnútroštátnej úprave, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej\nposkytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Rovnako tak musí\nsa z objektívnych prvkov dospieť k záveru, že hlavným cieľom týchto plnení je získanie\ndaňovej výhody. Je vo výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu dokazovanie toho\nči hlavným cieľom obchodovania bolo získanie daňovej výhody. Do úvahy môže vziať umelý\ncharakter\n\nobchodovania,\n\nprávne,\n\nekonomické\n\nalebo\n\npersonálne\n\nprepojenie\n\nmedzi podnikateľmi s plánom zníženia daňového zaťaženia. Je pravdou, že právo\nna odpočet je neoddeliteľnou súčasťou celého mechanizmu DPH, nemôže byť v zásade\nobmedzené a uplatňuje sa na celkovú výšku DPH, zaťažujúcu plnenie uskutočnené\nna vstupe, čo však platí iba vtedy, ak neexistujú podvodné okolnosti.\nZásada zneužitia práva sa môže definovať ako „zákaz výslovne umelých konštrukcií\nzbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu“,\nčo definoval SD EÚ v rozhodnutí TANOARCH s.r.o. C-504/10. Z rozhodnutia vyplýva,\nže aj keď obchodovanie medzi dvomi či viacerými subjektmi s komoditou, ktorá podlieha\nDPH po formálnej stránke je v súlade so zákonom, to ešte neznamená, že nemohlo dôjsť\nk zneužitiu práva a tým aj k spáchaniu daňového trestného činu. Esenciálnym prvkom\npre rezultát o neoprávnenosti práva odpočítať daň je práve zákaz zneužitia práva, čiže\nzákaz zneužitia mechanizmu DPH.\nV tejto súvislosti je potrebné poukázať na Smernicu Rady EÚ č. 206/112 EHS,\nktorá má tiež význam pre posudzovanie toho či došlo k zneužitiu práva. Súd prvého stupňa\nv rozsudku poukázal na fakt, že obchodné transakcie obvineného nenaplnili ekonomickú\nzmysluplnosť a hospodárnu podstatu, ale išlo iba o typické zneužitie schémy DPH, nakoľko\nspoločnosti, ktoré obvinený zastupoval nemali ekonomické zázemie, zamestnancov,\n\n11\n\nkonatelia nejavili záujem o činnosť. Toto jeho konanie nie je ničím iným, ako umelým\ncharakterom obchodovania za zneužitia práva.\nNa základe vyjadreného je nesporné, že položenie prejudiciálnej otázky zo strany\nvnútroštátnych súdov nebolo potrebné, nakoľko už bolo rozhodované v podobných\nprípadoch, a vo veci rozhodoval príslušný súd v zákonnom zložení. Najvyšší súd\npreto na túto námietku dovolateľa neprihliadol.\nDovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por. nie je daný.\n...\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.\nDovolací súd na podklade tohto dôvodu uvádza, že jedným z dôvodov, podľa ktorého\ndovolanie v trestnom konaní možno podať je založenie rozhodnutia na nesprávnom\nprávnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia.\nJe potrebné tiež uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii,\ndovolací súd je vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy\nnižšieho stupňa, a preto dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva\naj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Dovolací súd skutkové zistenia urobené\nsúdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému stavu\nzistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený\nv dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové.\nZa skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým\nzisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných\ndôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať dôkazy bez\ntoho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní\nna súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací\nsúd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou\nna preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.\nDovolací súd primáme zdôrazňuje, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je,\nže skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú\npodstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna\n\n12\n\nsubsumcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/\nTrestného poriadku.\nVýtka obvineného, obsahom ktorej sú tvrdenia, že súd hodnotil dôkazy v rozpore\ns judikatúrou Súdneho dvora EÚ, nepoložil prejudiciálnu otázku a závery súdov nemajú\noporu vo vykonanom dokazovaní znamená, že obvinený tým požaduje len zmenu hodnotenia\ndôkazov, čo nezakladá osobitný dovolací dôvod.\nNesprávne právne posúdenie veci dovolateľ založil na tom, že súdy nevykladali\npojmy hospodárska činnosť, zneužitie práva, prípravný akt ekonomickej činnosti, zdaniteľné\nplnenie eurokonformne a dovolací súd je preto povinný predložiť prejudiciálnu otázku\nna účely zodpovedania týchto pojmov. Výkladom súladným s judikatúrou SD EÚ by súdy\ndospeli k záveru o legálnosti činnosti\nK nutnosti predloženia prejudiciálnej otázky, ako aj výkladu pojmov komunitárneho\npráva sa už dovolací súd vyjadril v súvislosti s dovolacím dôvodom, ktorý kvalifikoval\npodľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por., v rámci ktorého uzavrel, že tieto pojmy už boli\njudikatúrou zodpovedané. Nemožno prisvedčiť ani námietke nesprávneho právneho\nposúdenia veci v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Z dokazovania je zrejmé, že súdy\npostupovali v intenciách judikatúry, kedy SD EÚ v obdobnej právnej veci TANOARCH, C504/10, vyslovil, že „1. Zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na odpočítanie\ndane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby\nza protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského\npodielu na právach k vynálezu a tiež vyslovil, že: 2. Prináleží vnútroštátnemu súdu,\naby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide\nvo veci samej, určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane\nz pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.“ Dokazovaním bolo preukázané,\nže predaj patentov,\n\nktorý\n\nmožno v\n\nzmysle\n\njudikatúry\n\nsúdneho dvora posúdiť\n\nako hospodársku činnosť a zdaniteľné plnenie, pri ktorom sa možno domáhať práva\nna odpočítanie dane z pridanej hodnoty, bola obvineným predstieraná a vykonávaná\núčelovo s cieľom získania daňovej výhody. Úloha zisťovať takéto zneužitie práva je v zmysle\nrozsudku v kompetencii vnútroštátneho súdu. SD EÚ je oprávnený podať len výklad\npríslušných ustanovení komunitárneho práva. V súlade s tým prvostupňový súd v skutkovej\nvete konštatoval, že dovolateľ v mesiacoch apríl 2002 až január 2004 predkladal daňové\n\n13\n\npriznania k dani z pridanej hodnoty za podnikateľské subjekty, v ktorých na základe\ndaňových dokladov, ktoré vystavoval, predmetom ktorých boli najmä zdaniteľné plnenia,\ntýkajúce sa predaja časti patentu SK na úpravu mastenca číslo 278312, časti patentu CZ\nna úpravu mastenca číslo 284979 a budúceho patentu nazvaného ZDOK, služieb spojených\ns predajom častí uvedených patentov a strpenia užívacích práv k častiam uvedených\npatentov od spoločnosti VARS Slovakia, s.r.o., pričom zdaniteľné plnenia boli len\npredstierané, v rozpore s vtedy platným zákonom č. 286/1995 Z. z. o dani z pridanej\nhodnoty uplatnil v predložených daňových priznaniach nárok na vrátenie dane z pridanej\nhodnoty. Prevody medzi jednotlivými spoločnosťami preto správne posúdil ako predstierané\nzdaniteľné plnenie, ktoré bolo vykonané za účelom dosiahnutia daňovej výhody.\nV ďalšom dovolateľ hodnotil skutkové zistenia a závery dokazovania prvostupňového\na odvolacieho súdu, týkajúce sa vykonávania hospodárskej činnosti, vzniku daňovej\npovinnosti, okolnosti snahy dovolateľa začať výrobu a personálnu prepojenosť subjektov,\nktorými sa však dovolací súd nezaoberal, lebo v zmysle zákonnej definície tohto\ndovolacieho dôvodu správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a\nmeniť (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. infine).»\n33. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sa najvyšší súd vysporiadal\naj s dovolacou námietkou sťažovateľa spočívajúcou v tvrdení, že mu bol uložený druh trestu\n(peňažný trest), na uloženie ktorého neboli splnené zákonné podmienky [dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku], ako aj s námietkou týkajúcou sa porušenia\njeho práva na obhajobu [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].\nKeďže však spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s týmito námietkami, nebol\npredmetom ústavnej sťažnosti, ústavný súd, súc podľa § 45 zákona o ústavnom súde\nviazaný rozsahom aj dôvodmi návrhu na začatie konania, sa nimi bližšie nezaoberal a v tejto\nsúvislosti nepovažoval ani za potrebné bližšie rekapitulovať názory najvyššieho súdu\nprezentované v odôvodnení napadnutého uznesenia.\n34. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší\nsúd sa všetkými pre rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa podstatnými právnymi,\nako aj skutkovými otázkami súvisiacimi s predmetom ústavnej sťažnosti zaoberal a dal\nna ne dostatočné a presvedčivé odpovede.\n14\n\n35. Preskúmal námietku sťažovateľa týkajúcu sa tvrdenej potreby predloženia veci\nSúdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke, avšak nestotožnil sa s jeho názorom.\nZ hľadiska zachovania ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľa je však\npodstatným, že najvyšší súd svoj názor odôvodnil, pritom jeho odôvodnenie je logické,\nzaložené na racionálnych úvahách a netrpí vnútornou rozpornosťou. Je prijateľný jeho záver\no tom, že\n\ndokazovanie, či hlavným cieľom obchodovania bolo len získanie daňovej\n\nvýhody, patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu. Dovolací súd sa venoval aj\nvýkladu pojmu zneužitia práva, keď jeho definíciu prevzal z rozhodnutia Súdneho dvora,\nktorým argumentoval aj sám sťažovateľ.\n36. Porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ\naj pred dovolacím súdom spájal s nepredložením jeho trestnej veci Súdnemu dvoru.\nNajvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia osobitne vysporiadal aj s touto\nnámietkou, pričom tiež odôvodnením správnosti aplikovaného postupu a rozhodnutia súdov\nnižšieho stupňa v tejto veci v konečnom dôsledku odpovedal aj na otázku zákonnosti sudcu.\n37. Ústavný súd rovnako neopomenul, že sťažnostná argumentácia k (ne)predloženiu\nprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru nadobúda aj rozmer kritiky sťažovateľom tvrdeného\nodchýlenia\n\nsa\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\n(i\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\nv základnom\n\nkonaní)\n\nod už judikovaných názorov Súdneho dvora. Takto sťažovateľovo odôvodnenie trpí\nvnútornou rozpornosťou, pretože na jednej strane od všeobecných súdov očakával\npredloženie prejudícia Súdnemu dvoru, no zároveň argumentáciou o odchýlení sa\nod ustálených názorov luxemburského súdu sám dokazuje, že využitie inštitútu predbežnej\notázky nebolo namieste. Okrem toho, a to je pre predbežné prerokovanie sťažnosti\npodstatné, takto sťažovateľ prispieva k presvedčeniu ústavného súdu, že jeho dovolací\ndôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (nezákonné zloženie súdu) najvyšší\nsúd správne vyhodnotil ako nesplnený.\n38. Časť sťažnostných dôvodov formulovaných na stranách 5 a 6 sťažnosti sa\nobsahovo orientuje na nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu sťažovateľovej trestnej\nveci a jeho následne nesprávne právne posúdenie. Najvyšší súd však sťažovateľa\n\n15\n\nv odôvodnení svojho napadnutého uznesenia upozornil, že „Dovolací súd skutkové zistenia\nurobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému\nstavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže\nobvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky\nskutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým\nzisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných\ndôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať dôkazy\nbez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať.“. Aj pokiaľ ide o právne\nposúdenie veci, absenciu jeho nesprávnosti sťažovateľovi vysvetlil najvyšší súd na stranách\n13 a 14 odôvodnenia svojho uznesenia (taktiež citované v bode 34 odôvodnenia uznesenia\nústavného súdu) spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za dostatočný, racionálny\na nearbitrárny.\n39. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd\nargumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť\nzáverov najvyššieho súdu. Nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri ustálení\nprávnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého\nrozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako\nnezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom\nvzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,\nči nedostatočne odôvodnené.\n40. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol inak, iba sťažnosť v časti\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde.\n41. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svoju argumentáciu o porušení jemu\ngarantovaných základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu odvodzuje od namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1\n\n16\n\nústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. od porušenia týmito\nustanoveniami zakotvených ústavnoprávnych princípov. Keďže však ústavný súd dospel\nk záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť v takomto prípade ani k porušeniu\nostatných sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru. Vzhľadom na uvedené\npreto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56\nods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n42. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,\nrozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného\nvyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto\nprípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. januára 2020\n\nMojmír Mamojka\npredseda senátu\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestný čin-právna kvalifikácia trestného činu", "daň-z pridanej hodnoty", "predbežná (prejudiciálna) otázka-konanie o prejudicálnej otázke SD EÚ"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 357/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/06 z 31. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-31", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/05 z 4. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-04", "citacie_n": 333, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ec63acf9-3fe4-46a3-a4b8-ac537c9bd512:c3c84d54-5060-4435-b98e-acc1a964ae0f", "ecli": null, "spisova_znacka": "2To/92/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/92/2012 z 17. 10. 2012", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2012-10-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ec63acf9-3fe4-46a3-a4b8-ac537c9bd512:c3c84d54-5060-4435-b98e-acc1a964ae0f"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fbba0e6e-bc43-47fa-9cda-2224bb3e49dc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.331.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 331/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 331/2021 z 23. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.331.2021.1"}, {"guid": "ussr:c42bbdb9-e9d0-4943-9bde-5f32ed6c516e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.271.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 271/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 271/2021 z 26. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.271.2021.1"}, {"guid": "ussr:b8f25e56-8a8d-4834-8276-65ebaaa713c5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.79.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 79/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 79/2021 z 23. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.79.2021.1"}, {"guid": "ussr:a413965f-0647-4173-9aeb-3ec7fe232a9f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.485.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 485/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 485/2020 z 13. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.485.2020.1"}, {"guid": "ussr:9f0fd0d3-64c3-4e64-928c-c33a1450e441", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.312.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 312/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 312/2020 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.312.2020.1"}, {"guid": "ussr:cca45083-1a9a-4c26-b776-65e417d879e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.252.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 252/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 252/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.252.2020.1"}]}