{"guid": "ussr:2c3783a5-134b-4a27-b0c0-8edb7089d58d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.156.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 156/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 156/2020 z 28. 4. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. apríla 2020, sp. zn. III. ÚS 156/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.156.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2020-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "nazov": "čl. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-2", "nazov": "čl. 37 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-37", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2c3783a5-134b-4a27-b0c0-8edb7089d58d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.156.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.156.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.156.2020.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 156/2020-26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina\nVernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej\nspoločnosti JANNOCK CONSULTANTS LTD., Akara Bldg. 24 De castro Street,\nWickhams Cay 1, Road Town, Tortola, Britské panenské ostrovy, BVI: 1652701, právne\nzastúpenej ius aegis s. r. o., advokátska kancelária, Ferienčikova 7, Bratislava,\nIČO 36 857 203, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Radoslav Zigo, vo veci\nnamietaného porušenia čl. 1, čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva\nna právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu\nBratislava IV č. k. 12 Cb 32/2014-492 zo 17. augusta 2018 a uznesením Okresného súdu\nBratislava IV č. k. 12 Cb 32/2014-529 z 22. novembra 2018 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti JANNOCK CONSULTANTS LTD.\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára\n2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti JANNOCK CONSULTANTS\nLTD., Akara Bldg. 24 De castro Street, Wickhams Cay 1, Road Town, Tortola, Britské\npanenské ostrovy, BVI: 1652701 (ďalej len ,,sťažovateľ“), právne zastúpenej ius aegis\ns. r. o., advokátska kancelária, Ferienčikova 7, Bratislava, IČO 36 857 203, v mene ktorej\nkoná konateľ a advokát JUDr. Radoslav Zigo, ktorou namieta porušenie svojich základných\npráv podľa čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), základného práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej\nlen „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dodatkový protokol“) uznesením\nOkresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 Cb 32/2014-492\nzo 17. augusta 2018 a uznesením okresného súdu č. k. 12 Cb 32/2014-529 z 22. novembra\n2018.\n2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a obsahu pripojeného spisu okresného súdu\nsp. zn. 12 Cb 32/2014 vyplýva, že obchodná spoločnosť\n, ako žalobca sa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 Cb 32/2014\nžalobou domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej 31. januára 2014 medzi\nobchodnou spoločnosťou\n\n(vystupujúcou v súdnom\n\nkonaní ako žalovaný v 1. rade) a sťažovateľom (vystupujúcim v konaní ako žalovaný\nv 2. rade), predmetom ktorej boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území\nKarlova Ves.\n\n2\n\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 12 Cb 32/2014-375 z 27. septembra 2016 žalobu\nzamietol, žalovanému v 1. rade a sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania\nv rozsahu 100 %. Žalobu zamietol s poukazom na nepreukázanie naliehavého právneho\nzáujmu žalobcu na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy. O trovách konania\nrozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).\n4. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie.\n5. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1 Cob 104/2017-468 z 15. februára 2018\nrozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanému v 1. rade a sťažovateľovi priznal nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi vo výške 100 %.\n6. Okresný súd uznesením č. k. 12 Cb 32/2014-492 zo 17. augusta 2018\nprostredníctvom vyššej súdnej úradníčky (ďalej len „uznesenie vyššej súdnej úradníčky“)\nrozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému v 1. rade náhradu trov konania\nv sume 680,14 € a sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 483 €.\n7. Sťažovateľ proti výroku uznesenia vyššej súdnej úradníčky o výške jemu\npriznaných trov konania podal sťažnosť, dôvodiac, že predmetom sporu je určenie\nneplatnosti kúpnej zmluvy, ktorej predmetom je odplatný prevod nehnuteľností, ktorých\nhodnotu je možné jednoznačne oceniť peniazmi, preto súdny úradník postupoval v rozpore\nso zákonom a rozhodovacou praxou, keď ustálil, že ide o predmet konania, ktorý nie je\noceniteľný v peniazoch, v zmysle čoho pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia\nna vec nesprávne aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Vzhľadom\nna uvedené mu patrí náhrada trov v sume 69 347,50 € s poukazom na § 10 ods. 1 vyhlášky.\n8. Okresný súd uznesením č. k. 12 Cb 32/2014-529 z 22. novembra 2018 (ďalej len\n„uznesenie sudcu“) sťažnosť sťažovateľa zamietol a zároveň žalobcovi voči sťažovateľovi\npriznal nárok na náhradu trov sťažnostného konania vo výške 100 %.\n\n3\n\n9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje:\n« ... s poukazom na ust. § 137 písm. c) CSP je zrejmé, že aj napriek tomu, že žaloba\nje samotným Žalobcom nazvaná ako „žaloba o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy“, avšak\nzákon, resp. CSP neumožňuje domáhať sa na súde určenia neplatnosti právneho úkonu –\nkúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností a Porušovateľ žalobu neodmietol ako neprípustnú\n(podľa ust. § 137 písm. d) CSP), keďže určenie nevyplýva z osobitného predpisu),\npredmetom konania je určenie vlastníckeho práva podľa ust. § 137 písm. c) CSP, a nie\nurčenie neplatnosti Kúpnej zmluvy podľa ust. § 137 písm. d) CSP, nakoľko určenie\nneplatnosti kúpnej zmluvy je len predbežnou otázkou vo vzťahu k výslednému určeniu\nvlastníckeho práva.\nPorušovateľ tak nesprávne určil aj účel Konania, keď uviedol, že, „Účelom právnej\nslužby v danom prípade nie je dosiahnutie určenia vlastníckeho práva k veci, ale len\nurčenie, že takýto právny úkon je neplatný.“, keď Žalobca od počiatku, t.j. už v Žalobe\n(článok VI.) uvádzal, že jeho právny záujem na požadovanom určení je daný predovšetkým\nnavrátením vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam predávajúcemu. Ako\nvyplýva z Odvolania Žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV o zamietnutí\nžaloby zo dňa 19.12.2016, Žalobca odôvodňoval svoj záujem na požadovanom určení tým,\nže „... len v prípade takéhoto určenia môžu byť Nehnuteľnosti riadne vrátené do vlastníctva\nŽalovaného 1/...“ Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že predmetom Konania bolo určenie\nvlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam.\nPorušovateľ v Rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 12Cb/32/2014-375\nzo dňa 27.09.2016 Žalobu neodmietol pre nemožnosť určenia právnej skutočnosti, keďže to\nnevplýva z osobitného predpisu (podľa ust. § 137 písm. d) CSP), ale Žalobu zamietol okrem\niného z dôvodu, že Žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení\npráva podľa ust. § 137 písm. c) CSP, nakoľko len v prípade určenia práva podľa ust. § 137\npísm. c) CSP je nutné preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Je\nteda zrejmé, že Predmetom konania nebolo určenie právnej skutočnosti – neplatnosti\nKúpnej zmluvy, ale určenie vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam podľa ust. § 137 písm. c)\nCSP.\nVzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že predmet Konania je oceniteľný a hodnota\nNehnuteľností, o ktorých vlastníctvo sa vedie spor je oceniteľná a ocenená na 4.600.000,-\n\n4\n\nEUR (kúpna cena), tarifnú sadzbu podľa ust. § 10 ods. 2 Vyhlášky predstavuje suma\n4.600.000,- € a v zmysle ust. § 10 ods. 1 Vyhlášky tak hodnota jedného úkonu právnej\nslužby predstavuje sumu 9.622,93 €, pričom Sťažovateľ má voči neúspešnému Žalobcovi\nprávo na náhradu trov konania za 6 nasledovných úkonov právnej služby v celkovej výške\n69.347,50 €.\nPorušovateľ nesprávne určil aj výšku náhrady trov konania, keď Sťažovateľovi\npriznal základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa ust. § 11 ods.\n1 písm. a) Vyhlášky s odôvodnením, že „nie je možné hodnotu (cenu) predmetu sporu\nvyjadriť v peniazoch, pretože súd v tomto konaní posudzuje len ne/platnosť predmetného\nprávneho úkonu (či právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi)“.\nSťažovateľ namieta porušenie zásady predvídateľnosti postupu súdu a zmätočnosť\na arbitrárnosť v prípade oboch napádaných rozhodnutí Porušovateľa...\nSťažovateľ zároveň namieta porušenie práva Sťažovateľa na spravodlivé súdne\nkonanie zaručené čl. 6. dohovorom a práva na súdnu ochranu (kontradiktórnosť konania),\nkeď z ods. 4 Uznesenia o zamietnutí sťažnosti Sťažovateľa vyplýva, že Žalobca doručil súdu\nVyjadrenie zo dňa 25.09.2018 (ďalej len „Vyjadrenie Žalobcu zo dňa 25.09.2018“), avšak\nPorušovateľ Vyjadrenie Žalobcu zo dňa 25.09.2018 Sťažovateľovi nedoručil. Sťažovateľ sa\ntak sa o existencii Vyjadrenia Žalobcu zo dňa 25.09.2018 dozvedel až z odôvodnenia\nUznesenia o zamietnutí sťažnosti Sťažovateľa. Sťažovateľ nemal možnosť nie len dozvedieť\nsa o Vyjadrení Žalobcu zo dňa 25.09.2018 ale ani na neho reagovať.»\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vo veci samej\ntakto rozhodol:\n„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nzákladné právo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, základné právo Sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdmi\npodľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo Sťažovateľa na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného súdu Bratislava IV č.k.\n\n5\n\n12Cb/32/2014-492 zo dňa 17.08.2018 a Uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k.\n12Cb/32/2014-529 zo dňa 22.11.2018 porušené bolo.“\n2.\n\nUznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. 12Cb/32/2014-492 zo dňa\n\n17.08.2018 vo výroku II. o náhrade trov konania a Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV\nč. k. 12Cb/32/2014-529 zo dňa 22.11.2018 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava\nIV na ďalšie konanie.\n3.\n\nOkresný súd Bratislava IV je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia\n\nSťažovateľovi v sume 415,51 EUR na účet jeho právneho zástupcu vedený v\na.s., IBAN:\n\n,\n\n, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti\n\ntohto rozhodnutia.“\n10. Vec napadla ústavnému súdu 30. januára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi\nspravodajcovi Lajosovi Mészárosovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie\nsudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu\nSlovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku\nč. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec prerozdelená\nnáhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená\nsudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je\nna konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka\n(predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.\nII.\nRelevantná právna úprava\n11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n6\n\n13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je\ns účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nv čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2\nzákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,\npričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú\nzachované.\n14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n16. Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva\na dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je\nviazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.\n17. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\n\n7\n\n18. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n20. Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,\ninými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.\n21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n22. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba\nmá právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\n23. V zmysle § 239 ods. 1 CSP proti uzneseniu prvej inštancie vydanému súdnym\núradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.\n24. V zmysle § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.\n25. Podľa čl. 9 CSP strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi\na dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.\n\n8\n\nIII.\nPrávne posúdenie veci ústavným súdom\nK namietanému porušeniu označených práv uznesením vyššej súdnej úradníčky\n26. Ako už bolo uvedené v bode 6 odôvodnenia tohto uznesenia, okresný súd\nuznesením vyššej súdnej úradníčky rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému\nv 1. rade náhradu trov konania v sume 680,14 € (prvý výrok uznesenia) a sťažovateľovi\nnáhradu trov konania v sume 483 € (druhý výrok uznesenia).\n27. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho\nprávomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe\nsubsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých\norgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto\nsúvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu,\nktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať\npostupnosť ústavnej ochrany, a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí\npožiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci\nústavného súdu (m. m. IV. ÚS 128/04, II. ÚS 734/2017).\n28. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa\nochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť\nodmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07,\nIV. ÚS 373/2014).\n\n9\n\n29. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje vysloviť porušenie ním\noznačených práv uznesením vyššej súdnej úradníčky ako celkom. Pokiaľ ide o prvý výrok\nuznesenia vyššej súdnej úradníčky, k tomuto ústavný súd konštatuje, že predmetným\nvýrokom bolo rozhodnuté o právach a povinnostiach subjektov odlišných od sťažovateľa,\nprvý výrok sa sťažovateľa nijako nedotýka a nevyznieva v jeho neprospech. Z uvedeného\ndôvodu, vychádzajúc z § 240 CSP, sťažovateľ nemal možnosť podať proti nemu sťažnosť\npodľa § 239 CSP ako účinný prostriedok nápravy tak, ako to má na mysli § 132 ods. 2\nzákona o ústavnom súde. Dôvod na konštatovanie nedostatku právomoci ústavného súdu\nna prerokovanie ústavnej sťažnosti v tejto časti preto nie je daný. Avšak vzhľadom\nna skutočnosť, že prvý výrok uznesenia vyššej súdnej úradníčky sa nijako nedotýka práv\na povinností sťažovateľa, čím je vylúčená existencia príčinnej súvislosti medzi namietaným\nporušením práv a prvým výrokom uznesenia vyššej súdnej úradníčky, ústavný súd ústavnú\nsťažnosť v časti porušenia označených práv prvým výrokom uznesenia vyššej súdnej\núradníčky odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou podľa § 56 ods. 2 písm. e)\nzákona o ústavnom súde.\n30. Ústavný súd vo vzťahu k tej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta\nporušenie označených práv druhým výrokom uznesenia vyššej súdnej úradníčky, uvádza, že\nsťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania druhého výroku uznesenia vyššej súdnej\núradníčky využitím prostriedku nápravy, a to sťažnosti podľa § 239 CSP, ktorú sťažovateľ\nnapokon proti druhému výroku uznesenia vyššej súdnej úradníčky o výške jemu priznaných\ntrov konania pred podaním ústavnej sťažnosti aj účinne využil a o tejto jeho sťažnosti bolo\nrozhodnuté napadnutým uznesením sudcu. Preto právomoc sudcu okresného súdu\nna preskúmanie napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky v časti namietaného\nporušenia označených práv druhým výrokom uznesenia vyššej súdnej úradníčky vylučuje\nprávomoc ústavného súdu na prerokovanie ústavnej sťažnosti. Vychádzajúc z uvedeného,\nbolo preto potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2\npísm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej\nprerokovanie.\n\n10\n\nK namietanému porušeniu označených práv uznesením sudcu okresného súdu\n31. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že cieľom žaloby bolo\nurčenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom ide o predmet oceniteľný peniazmi,\npreto súd nemal pri výpočte náhrady trov konania aplikovať § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky,\nale mal vychádzať z § 10 ods. 1 vyhlášky, teda z hodnoty nehnuteľností. V zmysle\nustanovení Civilného sporového poriadku žalobný návrh znejúci na určenie právnej\nskutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, je potrebné považovať za vadný. Súd\nnapriek nesprávnej formulácii petitu môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu žaloby\nzrejmé, čoho sa týka a čo sleduje, a to bolo v tomto prípade určenie vlastníckeho práva\nk veci podľa § 137 písm. c) CSP. Tiež namietal, že o vyjadrení žalobcu k jeho sťažnosti\nproti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky sa sťažovateľ dozvedel až z uznesenia sudcu, súd\nmu toto podanie nedoručil pred rozhodnutím o sťažnosti a sťažovateľ sa tak s predmetným\npodaním ani nemohol oboznámiť, vyjadriť sa k nemu.\n32. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n33. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,\na preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže\nrozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade\nso zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania\nna súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,\nresp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9.\n1997).\n\n11\n\n34. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou\ngarantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania,\nje ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania\nmá vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa\nk zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,\nže v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu\nochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj\ndo iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,\nI. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).\n35. S ohľadom na už uvedené ústavný súd môže zasahovať do rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov týkajúcej sa trov konania len vtedy, ak by závery všeobecných\nsúdov zahŕňali črty svojvôle a interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem\nby predstavovala extrémne vybočenie z pravidiel občianskeho súdneho konania (m. m.\nIV. ÚS 248/08).\n36. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave\nvšeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto\nsústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov\ndo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti\npreskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto\nneprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd\npri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko\nk tomu, či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti\n(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy), rešpektujúc pritom\nsvoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným\na účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci)\nnemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,\nII. ÚS 81/00).\n\n12\n\n37. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom\nprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie\n(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n38. Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto\nodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\n39. Okresný súd v uznesení vyššej súdnej úradníčky v relevantnej časti odôvodnenia\nuviedol:\n„Schválené znenie § 11 ods. 1 Vyhlášky, oproti úprave vo vyhláške č. 163/2002 Z.z.\nustupuje od prihliadania k hodnote veci, práva alebo plnenia, ktoré sú predmetom\npreskúmavaného právneho úkonu alebo vzťahu a smeruje k ustanoveniu fixnej sumy\npre všetky prípady takýchto žalôb. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Ústavný súd\nSlovenskej republiky vo veciach náhrady trov v prípadoch určovacích žalôb viackrát\nrozhodli (5M Cdo/9/2010, 2M Cdo 8/2009, 3Obo 53/2009, 3M Cdo 9/2009, I. ÚS 119/2012,\nIII. ÚS 476/2013, IV. ÚS 107/012), že náhrada trov konania v časti odmeny advokáta\nza zastupovanie vo veci sa v režime vyhlášky č. 655/2004 Z.z. určuje podľa § 11 ods. 1,\n13\n\na teda platí, že hodnotu takejto veci alebo práva nie je možné vyjadriť v peniazoch.\nPredmetom konania je totiž preskúmavanie zákonnosti právneho úkonu a nie rozhodovanie\no konkrétnom práve alebo povinnosti, ktoré z neho vyplývajú (uznesenie Najvyššieho súdu\nSR z 29. 7. 2010, sp. zn. 2 M Cdo 8/2009).\nŽaloba o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy je určovacou žalobou podľa ust. § 137\npísm. c) C.s.p. a z hľadiska náhrady trov konania je hodnota takto zmluvou prevedených\nnehnuteľnosti, bezvýznamná. Zmluva samotná, ktorá je predmetom konania o určenie jej\nneplatnosti, nie je peňažným plnením, ani vecou, ako ani právom, ktorých hodnotu by bolo\nmožné vyjadriť v peniazoch. Tento princíp napokon platí aj pre určenie poplatkovej\npovinnosti z návrhu na začatie konania, kedy podľa poznámky k položke 1, sa súdny\npoplatok vyberie podľa písmena b/ tejto položky, ako v prípadoch, keď nemožno predmet\nkonania oceniť peniazmi.\nV danom prípade je súd preto vzhľadom na vyššie uvedené toho názoru, že v konaní,\nktorého predmetom je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, nie je možné hodnotu (cenu)\npredmetu sporu vyjadriť v peniazoch, pretože súd v tomto konaní posudzuje len ne/platnosť\npredmetného právneho úkonu (či právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi),\nt.j. platnosť resp. neplatnosť konkrétnej listiny a teda v konaní sa má (a môže) iba odstrániť\nexistujúca právna neistota v otázke platnosti konkrétneho právneho úkonu; podanou\nžalobou sa teda nemá (a ani nemôže) priamo priznať právo, hodnota ktorého je\nvyjadriteľná v peniazoch. Predmetom konania nie je samotný vlastnícky vzťah k\nnehnuteľnostiam. Ůčelom právnej služby v danom prípade nie je dosiahnutie určenia\nvlastníckeho práva k veci, ale len určenie, že takýto právny úkon je neplatný. Preto je\npotrebné pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia vychádzať z § 9 ods. 1 v spojení s\n§ 11 ods. 1 Vyhlášky, keďže v danej veci išlo o predmet konania, ktorý nie je oceniteľný v\npeniazoch.“\n40. Okresný súd v odôvodnení uznesenia sudcu poukázal na rozhodnutie ústavného\nsúdu sp. zn. II. ÚS 226/2012, sp. zn. III. ÚS 114/09, sp. zn. II. ÚS 583/2013, rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp zn. 2 M Cdo 18/2008,\nsp. zn. 7 Cdo 222/2012, sp. zn. 2 Cdo 29/2013. Tiež uviedol: «V súdnej praxi sa v minulosti\nvyskytovali nejednotné názory, či v prípade určovacích žalôb, určenie, či tu právny vzťah je\n\n14\n\nalebo nie je, ide o spor s oceniteľným alebo neoceniteľným predmetom konania. Sporné boli\nnajmä prípady vo veciach určenia vlastníckeho práva a v sporoch o vydanie vecí.\nS účinnosťou od 1. júla 2013 novelou advokátskej tarify vyhl. č. 184/2013 Z. z. v § 10 ods. 2\nsa k pôvodnému zneniu „ak nie je ustanovené inak považuje sa za tarifnú hodnotu výška\npeňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka určená\npri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky,\nhodnota záväzku pripojili slová „a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor\nalebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“ Ak by bolo úmyslom zákonodarcu,\naby aj vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov pri určovaní\nzákladnej sadzby tarifnej odmeny sa malo vychádzať z hodnoty veci alebo práva tvoriacich\npredmet právneho úkonu, urobil by to spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti\nnovelou vykonanou vyhl. č. 184/2013 Z. z., kde by k slovám, „a hodnota veci, o ktorej\nvlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu“ doplnil vetu\n„hodnota veci alebo práva tvoriacej predmet právneho úkonu“.\nPredmetom konania sp. zn. 12Cb/32/2014 bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy\na nie určenie vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom napádanej kúpnej zmluvy,\npričom v prípade, že by bolo predmetom konania určenie vlastníckeho práva, bolo by\nnamieste, aby základom pre určenie tarifnej odmeny bola hodnota veci, ku ktorej sa má\nvlastnícke právo určiť. Tunajší súd má za to, že konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy\nje konanie, v ktorom nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju\nmožno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Jedná sa o predmet konania, ktorý je\nobjektívne neoceniteľný peniazmi. Vzhľadom na uvedené je tak základom pre výpočet\ntarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 1/13 výpočtového základu, vychádzajúc aj z\nvyššie uvedených rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky.»\n41. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutí\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože\nprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (m. m.\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 350/09).\n42. Niet pochýb o tom, že petit žaloby bol formulovaný na vyslovenie neplatnosti\nzmluvy, nie na určenie vlastníckeho práva k veci. Okresný súd v uznesení sudcu poukázal\n15\n\nna judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu, ktorá podporuje jeho právny záver,\nže v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu je predmet konania neoceniteľný\npeniazmi, preto tarifnú hodnotu veci, základnú sadzbu tarifnej odmeny advokáta v takomto\nkonaní je potrebné určiť podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.\n43. Ústavný súd uvádza, že skoršími rozhodnutiami sp. zn. III. ÚS 114/09,\nII. ÚS 300/09, III. ÚS 476/2013 vyhodnotil ústavné sťažnosti, ktorými bola všeobecným\nsúdom vytýkaná nesprávna aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v prípade konaní\no určenie neplatnosti zmluvy, ako zjavne neopodstatnené a odmietol ich, keď konštatoval\nústavnú udržateľnosť záverov všeobecných súdov.\n44. Ústavný súd v uznesení sp. zn. III. ÚS 114/09 uviedol: «Ústavný súd konštatuje,\nže v danej veci krajský súd rozhodol o trovách prvostupňového konania v súlade s § 142\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný\núspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva\nproti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V danom prípade bol predmet sporu\ndeterminovaný žalobou o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Pri rozhodovaní o náhrade\ntrov konania účastníkov okresný súd aj krajský súd vychádzali z § 11 ods. 1 vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),\npodľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna\ntrinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť\nv peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Keďže v danom\nprípade šlo o neplatnosť kúpnej zmluvy, obidva súdy dospeli k záveru, že nejde o žalobu\no peňažné plnenie, a preto predmet sporu nie je možné vyjadriť v peniazoch.\nVo vzťahu k uvedenému ústavný súd konštatuje, že predmet konania nemožno\nzamieňať s predmetom kúpnej zmluvy, ktorej neplatnosti sa sťažovateľka domáhala, hoci\nhodnota predmetu takéhoto právneho úkonu (kúpnej zmluvy) je peňažne vyjadriteľná\n(obdobne III. ÚS 324/07). Ak teda krajský súd v danom prípade rozhodol o náhrade trov\nkonania účastníkov aplikujúc § 11 ods. 1 vyhlášky, rozhodol ústavne konformným\na nespochybniteľným spôsobom...»\n\n16\n\n45. Napadnuté uznesenie sudcu (v spojení s uznesením vyššej súdnej úradníčky),\nktoré je predmetom tejto ústavnej sťažnosti, obsahuje vyčerpávajúce a logické odôvodnenie\nrozhodnutia, poukazuje tiež na judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu podporujúcu\njeho právny záver, podľa ktorého je pri konaní o určenie neplatnosti zmluvy predmet\nkonania peniazmi neoceniteľný, a preto je na mieste aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.\n46. Ak všeobecný súd vo viacerých konaniach obdobnú či rovnakú problematiku\nodlišne právne posúdi, neznamená to, že každá taká odlišnosť je porušením základného\npráva v rovine ústavnoprávnej, a teda by mala viesť k zrušeniu jedného z týchto rozhodnutí\n(I. ÚS 231/2016). Preto skutočnosť, že ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 176/2017\nnekonštatoval porušenie práv uznesením všeobecného súdu, ktoré vychádzalo zo záveru,\nže v prípade konania o určenie neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností je predmet\nkonania peniazmi oceniteľný, a tak je potrebné na vec uplatniť § 10 vyhlášky, sama osebe\nnie je dôvodom na vyhovenie ústavnej sťažnosti v predmetnej veci.\n47. Z tohto pohľadu považuje ústavný súd právny záver okresného súdu o spôsobe\nurčenia tarifnej hodnoty veci ako základu pre výpočet odmeny právneho zástupcu za jeden\núkon právnej služby za jeden z možných prístupov k interpretácii a aplikácii relevantnej\nprávnej úpravy a za ústavne udržateľný (m. m. IV. ÚS 420/2013). V okolnostiach\nposudzovanej veci preto nemožno považovať napadnuté uznesenie sudcu za zjavne\nneodôvodnené a arbitrárne. Zo záverov okresného súdu nevyplýva ani taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu\nnestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nrozhodnutia.\n48. Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti\ndospel k záveru, že napadnuté uznesenie sudcu je odôvodnené zákonným spôsobom\n(v súlade s § 236 CSP) a v žiadnom prípade nemôže byť posudzované ako ústavne\nnekonformné, svojvoľné či arbitrárne a z týchto dôvodov zasahujúce do označených\nsťažovateľových práv.\n\n17\n\n49. Napriek tomu, že v zásade ústavnému súdu neprislúcha rozvíjať alebo dopĺňať\nprávne závery všeobecných súdov, v záujme presvedčivosti tohto uznesenia a reagujúc\nna námietky sťažovateľa obsiahnuté v ústavnej sťažnosti ústavný súd podčiarkuje,\nže v konaní pred okresným súdom sa žalobca žalobou domáhal určenia neplatnosti kúpnej\nzmluvy (predmetom ktorej boli nehnuteľnosti) z pozície spoločníka obchodnej spoločnosti,\nktorá v danej zmluve figurovala ako predávajúci (teda žalobca netvrdil, že mu prináleží,\nresp. niekedy prináležalo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam), možno preto konštatovať,\nže rozhodnutie súdu o jeho žalobe nemohlo mať a ani nemalo bezprostredný vplyv na jeho\nmajetkovú sféru, keďže účelom žaloby nebolo vyriešenie otázky jeho vlastníckeho práva\nk prevádzaným nehnuteľnostiam, ale skutočne iba posúdenie platnosti právneho úkonu.\nV konečnom dôsledku má teda rozhodnutie vo veci v okolnostiach daného prípadu iba\nnepriamy materiálny dosah na sťažovateľa (m. m. III. ÚS 476/2013). Aj z tohto dôvodu\nzáver okresného súdu, podľa ktorého v konaní o určenie neplatnosti zmluvy predmet\nkonania nie je peniazmi oceniteľný, možno považovať za ústavne udržateľný.\n50. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že žaloba v predmetnom konaní nie je žalobou\npodľa § 137 písm. d) CSP, ale podľa účelu, ktorý sa ňou sleduje, je žalobou o určenie\nvlastníckeho práva podľa § 137 písm. c) CSP, tu je potrebné uviesť, že predmetné sporové\nkonanie bolo začaté v roku 2014, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov, z ustanovení ktorého nevyplývalo žiadne\nobmedzenie vo vzťahu k možnosti domáhať sa žalobou určenia neplatnosti právneho úkonu,\nzmluvy, preto aj prípustnosť žaloby je potrebné posudzovať v intenciách tohto právneho\npredpisu účinného v čase začatia konania s poukazom na § 470 ods. 2 CSP.\n51. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že okresný súd pochybil, keď mu\npred rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky nedoručil vyjadrenie\nžalobcu k sťažnosti, ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k iným\ndôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí\naj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,\nresp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,\nposudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08,\nIII. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).\n18\n\n52. Ustanovenia § 239 a nasledujúce Civilného sporového poriadku o sťažnosti\nexplicitne nezakotvujú povinnosť súdu doručiť sťažnosť, prípadné vyjadrenie k sťažnosti\nalebo iné, ďalšie podanie protistrane, ani povinnosť umožniť stranám vyjadriť sa k takýmto\npodaniam. Absencia výslovnej právnej úpravy týkajúcej sa potreby vytvorenia priestoru\nsporovým stranám na oboznámenie sa s podaniami protistrany a možnosti vyjadriť sa však\nautomaticky neznamená, že v sťažnostnom konaní sa princíp kontradiktórnosti neuplatňuje.\n53. Ústavný súd vo svojom skoršom rozhodnutí vo veci sp. zn. III. ÚS 220/2018\ndospel k záveru, že princíp kontradiktórnosti nachádza uplatnenie aj v konaní o sťažnosti\npodľa § 239 a nasledujúcich Civilného sporového poriadku, pričom pristúpil k vysloveniu\nporušenia práv, ku ktorému došlo tým spôsobom, že všeobecný súd sťažnosť proti\nuzneseniu súdneho úradníka nedoručil na vyjadrenie protistrane.\n54. Na už uvedených záveroch ústavný súd zotrváva. Vzhľadom na skutočnosť, že\nsťažnosť proti rozhodnutiu súdneho úradníka je potrebné doručiť protistrane na vyjadrenie,\nmožno logicky predpokladať, že takéto oprávnenie vyjadriť sa protistrana aj reálne využije.\nÚstavný súd konštatuje, že v záujme naplnenia princípu kontradiktórnosti, opierajúc sa aj\no čl. 9 CSP, je aj prípadné vyjadrenie k sťažnosti potrebné doručiť sťažovateľovi.\n55. Pokiaľ však ide o dôsledky opomenutia súdu doručiť vyjadrenie k sťažnosti\nsťažovateľovi z ústavnoprávneho hľadiska, tu ústavný súd poukazuje na to, že takéto\npochybenie v postupe súdu nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie dosahujúce\nústavnoprávny rozmer, ale je potrebné vyhodnotiť ho s ohľadom na všetky okolnosti\nkonkrétneho prípadu.\n56. Pri tomto závere ústavný súd vychádza z povahy sťažnosti ako prostriedku\nprocesnej obrany proti uzneseniam súdu prvej inštancie vydaným súdnym úradníkom.\nSťažnosť je v Civilnom sporovom poriadku koncipovaná ako prostriedok nápravy, ktorým\nsa nepochybne okrem iného sleduje aj naplnenie zásady efektívnosti, hospodárnosti,\nrýchlosti konania (o sťažnosti rozhoduje sudca toho istého súdu, sťažnosť nemá devolutívny\núčinok, je možné ňou napadnúť len vymedzenú úzku skupinu rozhodnutí, u ktorých\nzákonodarca nevzhliadol potrebu umožniť ich preskúmanie vyššou inštanciou). Tento záver\n19\n\npodporuje i dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku. Sťažnosť nepredstavuje\nopravný prostriedok (aj keď medzi sťažnosťou a opravnými prostriedkami možno badať\nurčité spoločné črty), akým je odvolanie či dovolanie (ktorými je možné napadnúť\nrozhodnutia vo veci samej). Preto je namieste pre účely vyslovenia porušenia práv\nústavným súdom vyžadovať pri sťažnostnom konaní podľa Civilného sporového poriadku\nvyššiu mieru intenzity pochybení, nedostatkov spočívajúcich v konaní či opomenutí\nporušovateľa.\n57. Ústavný súd konštatuje, že okolnosti predmetnej veci, zohľadňujúc obsah\npodania sťažovateľa z 25. septembra 2017, ktorým si vyčíslil trovy konania a v ktorom\npoukazoval na nemožnosť aplikácie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, odôvodnenie uznesenia\nvyššej súdnej úradníčky, argumenty sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti proti uzneseniu\nvyššej súdnej úradníčky, obsah vyjadrenia žalobcu k sťažnosti (ktoré pozostávalo primárne\nz poukazu na judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu) a napokon aj argumentáciu\nsťažovateľa v ústavnej sťažnosti týkajúcej sa problematiky určenia tarifnej hodnoty veci,\nneindikujú, že by doručenie vyjadrenia žalobcu sťažovateľovi mohlo mať zásadnejší vplyv\nna rozhodnutie sudcu. Sťažovateľ už pred rozhodnutím vyššej súdnej úradníčky vymedzil\notázku, ktorá bola predmetom posúdenia súdu pri rozhodovaní o výške náhrady trov\nkonania (určenie tarifnej hodnoty veci, určenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta),\nsťažovateľ v sťažnosti neuviedol okolnosti predstavujúce novoty (§ 245 CSP), ktoré by si\nnevyhnutne vyžadovali vytvorenie priestoru pre konfrontáciu argumentov medzi sporovými\nstranami, v sťažnosti poukazoval na judikatúru podporujúcu jeho stanovisko, na čo žalobca\nvo svojom vyjadrení k sťažnosti reagoval zosumarizovaním judikatúry svedčiacej\nv prospech záverov vyslovených v uznesení vyššej súdnej úradníčky.\n58. V konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu súdneho úradníka podľa ustanovení\nCivilného sporového poriadku nejde o rozhodovanie vo veci samej (teda o predmete\nhmotnoprávneho sporu) a v dôsledku toho intenzita pochybenia okresného súdu, ktorý\nsťažovateľovi nedoručil vyjadrenie žalobcu, nedosahuje ústavno-právne relevantnú úroveň.\nÚstavný súd si je vedomý vlastnej judikatúry, záverov vyslovených v náleze sp. zn.\nIII. ÚS 220/2018, konanie vo veci sp. zn. III. ÚS 220/2018 sa však týkalo závažnejšieho\nporušenia spočívajúceho v nedoručení samotnej sťažnosti protistrane sporu, čo determinuje\n20\n\nvyššiu intenzitu zásahu, pretože protistrana by de facto ani nemala informáciu o tom, že\nsťažnosť bola podaná a že konanie o nej prebieha, a v dôsledku toho by nemala žiadnu\nmožnosť sa k nej vecne vyjadriť. Vo veci, ktorá je predmetom tejto ústavnej sťažnosti, obe\nsporové strany mali vedomosť o prebiehajúcom sťažnostnom konaní a obom stranám sa\nvytvoril priestor na zaujatie postoja k vecnej stránke ‒ určeniu tarifnej hodnoty veci,\nzákladnej sadzby tarifnej odmeny advokáta pre účely výpočtu výšky náhrady trov konania\n(sťažovateľovi v sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky a protistrane\nvo vyjadrení k sťažnosti).\n59. Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, takto neumožňujú\nprijať záver o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, preto v tejto časti ústavný súd ústavnú sťažnosť postupom podľa § 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n60. Sťažovateľ porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu odvíja od porušenia základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Práve s ohľadom na argumentačné\nprepojenie oboch uvedených obsahových častí ústavnej sťažnosti nemohlo v dôsledku\nabsencie porušenia základného práva zaručeného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného\npráva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,\na preto aj v tejto časti bolo potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n61. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho\naplikácia sa v sťažnostiach fyzických a právnických osôb v zásade viaže na porušenie\nindividuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka\nna vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu\nalebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01,\nII. ÚS 167/04, IV. ÚS 281/2012). Keďže nedošlo k vysloveniu porušenia čl. 20 ods. 1,\nčl. 46 ods. 1 ústavy, nie je daný základ ani pre vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy,\n\n21\n\na v tejto časti je preto ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju odmietol\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n62. Ústavnú sťažnosť v tej časti, ktorou sťažovateľ žiada vysloviť porušenie\nzákladného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ústavný súd považuje taktiež\nza zjavne neopodstatnenú. Je vylúčené, aby napadnutým uznesením sudcu mohlo dôjsť\nk porušeniu tohto jeho základného práva, a to z dôvodu nedostatku ústavno-právne\nrelevantnej príčinnej súvislosti. Sťažovateľ v tejto časti sťažnosť doručenú ústavnému súdu\nneodôvodnil takými skutočnosťami, ktoré by svedčili možnosti porušenia tohto jeho\nzákladného práva. Súčasťou základného práva (strany sporu v civilnom sporovom konaní)\nna právnu pomoc pred štátnymi orgánmi (súdom) nie je právo strany sporu konania\nna priznanie náhrady trov konania pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia voči\nprotistrane.\n63. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ústavy, k tomuto ústavný súd uvádza,\nže vo svojej judikatúre už viackrát vylovil, že čl. 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného\nústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade\na uplatňovaní ústavy, ústavných zákonov a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv a je\nvždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania\no porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou. Ústavný súd preto\nnepovažuje za potrebné vyslovovať vo výrokovej časti svojich rozhodnutí skutočnosť, že\nspolu s porušením niektorého základného práva došlo aj k porušeniu niektorého z ústavných\nprincípov – v posudzovanej veci princípu vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy (m. m.\nIV. ÚS 383/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6\nods. 1 dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), práva na ochranu majetku\n(čl. 1 ods. 1 dohovoru), práva na právnu pomoc v konaní (čl. 37 ods. 2 listiny) napadnutým\nuznesením sudcu odmietol ako zjavne neopodstatnenú, konštatuje, že v takom prípade\nnemohlo dôjsť ani k porušeniu ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy.\n\n22\n\n64. Z už uvedených dôvodov preto aj v časti namietaného porušenia čl. 37 ods. 2\nlistiny, čl. 1 ústavy ústavnému súdu neostávalo iné, než ústavnú sťažnosť odmietnuť ako\nzjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n65. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy\nrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa vymedzených v petite sťažnosti (zrušenie\nnapadnutých rozhodnutí, priznanie náhrady trov konania).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. apríla 2020\n\nMojmír Mamojka\npredseda senátu\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trovy konania", "advokát, advokácia-odmena advokáta", "vyšší súdny úradník", "sťažnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4bdf272d-6c1f-4ae2-8062-aac61611fba8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.220.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 220/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 220/2018 z 11. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-11", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.220.2018.2"}, {"guid": "ussr:c9d30f86-ff1d-48a7-80d9-8f6fdd8ce432", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.734.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 734/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 734/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.734.2017.1"}, {"guid": "ussr:cc1f9430-0d39-407a-b4b5-514dfabfc891", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.176.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 176/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/2017 z 29. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-29", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.176.2017.1"}, {"guid": "ussr:7c751847-c26c-4d75-b158-9fb44c109d94", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.231.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 231/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 231/2016 z 23. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-23", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.231.2016.1"}, {"guid": "ussr:7e115a3a-7bd2-40d1-8928-f8317b917d61", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 583/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 583/2013 z 11. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-11", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7e115a3a-7bd2-40d1-8928-f8317b917d61"}, {"guid": "ussr:3ed292d1-c98d-43fa-a81c-179a7830217f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 373/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 373/2014 z 1. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-01", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3ed292d1-c98d-43fa-a81c-179a7830217f"}, {"guid": "ussr:43043be7-d4e8-47fc-9830-14154ad74e5f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 476/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 476/2013 z 2. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-02", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:43043be7-d4e8-47fc-9830-14154ad74e5f"}, {"guid": "ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 429, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198"}, {"guid": "ussr:b5a09b4a-f0ae-4281-8d22-6047b12cb6d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 420/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 420/2013 z 27. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-27", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5a09b4a-f0ae-4281-8d22-6047b12cb6d1"}, {"guid": "ussr:ab87fd0c-4c4f-4347-82ff-084a69b31de9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2013 z 22. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-22", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab87fd0c-4c4f-4347-82ff-084a69b31de9"}, {"guid": "ussr:32efb5fa-f174-4ddb-bfff-02bfe01b3d01", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 226/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 226/2012 z 4. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-04", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32efb5fa-f174-4ddb-bfff-02bfe01b3d01"}, {"guid": "ussr:fd03025a-1dfb-4a61-8cf7-1699d25ab73e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 281/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 281/2012 z 31. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-31", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd03025a-1dfb-4a61-8cf7-1699d25ab73e"}, {"guid": "ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012 z 16. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-16", "citacie_n": 475, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958"}, {"guid": "ussr:cbeda58c-f7b8-4f84-b7ef-7b87c0b22e29", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 415/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 415/2011 z 27. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-27", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbeda58c-f7b8-4f84-b7ef-7b87c0b22e29"}, {"guid": "ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 40/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 40/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e"}, {"guid": "ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/2010 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 602, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1"}, {"guid": "ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 64/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 64/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:bbb960ce-3334-473f-89b0-d5edfc02b4e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 300/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 300/09 z 17. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbb960ce-3334-473f-89b0-d5edfc02b4e3"}, {"guid": "ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/08 z 7. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-07", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae"}, {"guid": "ussr:f9429822-75bc-4f4f-94bf-7d8dba519d8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/09 z 21. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-21", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9429822-75bc-4f4f-94bf-7d8dba519d8d"}, {"guid": "ussr:de8fbfb9-af57-475c-936a-907354f73ebc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 156/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 156/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de8fbfb9-af57-475c-936a-907354f73ebc"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:48b56799-422f-43c8-a36c-9031d628929f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 248/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 248/08 z 28. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-28", "citacie_n": 621, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48b56799-422f-43c8-a36c-9031d628929f"}, {"guid": "ussr:4ae0ba1d-37d5-44e2-8e07-251555ef959c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 324/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 324/07 z 18. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-18", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ae0ba1d-37d5-44e2-8e07-251555ef959c"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:2396aa3e-a558-4797-8372-bc2effbf5494", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.300.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 300/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 300/2023 z 8. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.300.2023.1"}, {"guid": "ussr:1e85b562-5ad2-441f-89a4-9c8169cb37c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.670.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 670/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 670/2021 z 27. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.670.2021.1"}, {"guid": "ussr:66e301f6-87b3-479a-adb0-5970e88dc13b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.406.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 406/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 406/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.406.2021.1"}, {"guid": "ussr:c5980024-e708-4ddf-949e-f18e480928b0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.306.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 306/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 306/2021 z 16. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.306.2021.1"}, {"guid": "ussr:ee1b0b19-504b-4d3f-9758-234531c1e4f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.83.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 83/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 83/2021 z 25. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.83.2021.1"}, {"guid": "ussr:3bfcea1b-a532-4efa-b9aa-2873bf02de88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.371.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 371/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 371/2020 z 28. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-28", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.371.2020.2"}]}