{"guid": "ussr:1e9b3bac-2ba8-43cd-be9d-ec7b1a677d81", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.138.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 138/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 138/2019 z 17. 12. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. decembra 2019, sp. zn. III. ÚS 138/2019, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.138.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-12-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1e9b3bac-2ba8-43cd-be9d-ec7b1a677d81", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.138.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.138.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.138.2019.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 138/2019 - 12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019\nv senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov\nPetra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej\nspoločnosti\n\n,\n\n,\n\n, zastúpenej advokátom\n\nJUDr. Róbertom Bockaničom, Seberíniho 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nzákladného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoKR 22/2018-1694 z 20. septembra\n2018 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1 R 3/2013-1706 z 19. novembra\n2018 a vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 R 3/2013 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti\nneopodstatnenú.\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára\n2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách „sťažovateľ“), ktorou namieta\nporušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 41 CoKR 22/2018-1694 z 20. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie\nkrajského súdu“, v citáciách „Potvrdzujúce uznesenie“) a uznesením Okresného súdu\nBanská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 R 3/2013-1706 z 19. novembra 2018\n(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“, v citáciách „Uznesenie o vyhlásení\nkonkurzu“,\n\nspolu\n\naj\n\n„napadnuté\n\nrozhodnutia“)\n\na\n\nporušenie\n\nzákladného\n\npráva\n\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva\nna prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom\nokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 R 3/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľkou\ndlžníka\n\n,\n\n(ďalej len „dlžník“), ktorá si svoju\n\npohľadávku uplatnila v reštrukturalizačnom konaní dlžníka vedenom na okresnom súde\npod sp. zn. 1 R 3/2013.\nOkresný súd uznesením č. k. 1 R 3/2013-220 z 25. júla 2013 začal proti dlžníkovi\nreštrukturalizačné konanie podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii\na o zmene\n\na\n\ndoplnení\n\nniektorých\n\nzákonov\n\n2\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„zákon\n\no\n\nkonkurze\n\na reštrukturalizácii“). Následne okresný súd uznesením č. k. 1 R 3/2013-224 z 8. augusta\n2013 povolil reštrukturalizáciu dlžníka a ustanovil reštrukturalizačného správcu.\nDňa 18. októbra 2013 sa konala schôdza veriteľov, na ktorej bol zvolený trojčlenný\nveriteľský výbor dlžníka. Dňa 7. februára 2014 sa konala schvaľovacia schôdza dlžníka,\nna ktorej bol schválený reštrukturalizačný plán dlžníka. Zápisnica zo schvaľovacej schôdze\nbola okresnému súdu doručená 13. februára 2014 a nasledujúci deň bol okresnému súdu\ndoručený aj návrh dlžníka na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom a na ukončenie\nreštrukturalizácie.\nOkresný súd uznesením z 8. januára 2014 zamietol návrhy dvoch veriteľov dlžníka,\nktorým sa domáhali zastavenia reštrukturalizačného konania, začatia konkurzného konania\na vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka z dôvodu nimi tvrdeného porušenia povinností\nreštrukturalizačnej správkyne. Na základe odvolaní týchto veriteľov dlžníka krajský súd\nuznesením z 26. marca 2014 zrušil uznesenie okresného súdu z 8. januára 2014\n(o zamietnutí návrhu týchto dvoch veriteľov) a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie\ns vysloveným záväzným právnym záverom, že reštrukturalizačná správkyňa závažne\nporušila svoje povinnosti, a preto sú splnené podmienky pre zastavenie reštrukturalizačného\nkonania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Okresný súd viazaný právnymi závermi\nkrajského súdu rozhodol uznesením č. k. 1 R 3/2013-803 zo 16. apríla 2014 o zastavení\nreštrukturalizačného konania a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka. Ústavný súd svojím\nnálezom č. k. I. ÚS 375/2014-80 zo 4. februára 2015 zrušil uznesenie okresného súdu č. k.\n1 R 3/2013-803 zo 16. apríla 2014 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.\nOkresný súd uznesením č. k. 1 R 3/2013-990 zo 4. mája 2015 potvrdil\nreštrukturalizačný plán dlžníka prijatý schvaľovacou schôdzou 7. februára 2014 a ukončil\nreštrukturalizáciu dlžníka. Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 34/2016-41 z 13. septembra\n2016 predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\nNásledne okresný súd uznesením č. k. 1 R 3/2013-1646 z 20. júna 2018 zamietol\nreštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou 7. februára 2014 (ďalej len\n„uznesenie o zamietnutí reštrukturalizačného plánu“, v citáciách „Zamietacie uznesenie“).\nProti uzneseniu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu sa dlžník odvolal a krajský súd\nrozhodol napadnutým uznesením o potvrdení uznesenia súdu prvej inštancie. Napadnuté\nuznesenie krajského súdu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 219/2018\n\n3\n\nzo 14. novembra 2018. Následne bolo napadnutým uznesením okresného súdu zastavené\nreštrukturalizačné konanie, vyhlásený konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu\nkonkurznej podstaty bol ustanovený\n\n,\n\n,\n\n. Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo zverejnené v Obchodnom\nvestníku č. 226/2018 z 23. novembra 2018.\n3. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil\ns úvahami a postupom okresného súdu pri posudzovaní a schvaľovaní prihlášok veriteľov,\nako aj pri posudzovaní priebehu konania schôdze veriteľov dlžníka konanej 18. októbra\n2013 a spôsobu kreovania veriteľského výboru dlžníka, avšak vo vzťahu k reálnosti\nuskutočniteľnosti plánu sa krajský súd uspokojil len s prevzatím tvrdení okresného súdu\no tom, že správkyňa, resp. dlžník nepredložili konkrétne údaje o plnení plánu. S námietkou\ndlžníka, že plán je možné plniť až po jeho schválení, sa krajský súd nevysporiadal\na ani neuviedol, prečo by plán nemal byť reálny. Zároveň sa len veľmi arbitrárne vyjadril\naj k námietke dlžníka o prieťahoch v reštrukturalizačnom konaní.\nSťažovateľka uvádza, že krajský súd «nedal jasne a zrozumiteľne odpovede najmä\nna tieto otázky dôležité pre rozhodnutie:\n• prečo je preskúmavanie postupu prihlasovania a schvaľovania prihlášok veriteľov\nv rámci rozhodovania o návrhu na potvrdenie plánu zákonným postupom\nv zmysle § 154 ods. 1 ZKR (pozn., zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii),\nkeď v odôvodnení Potvrdzujúceho uznesenia absentuje konkrétna skutočnosť smerujúca\nk podstatnému porušeniu ustanovení ZKR o náležitostiach plánu, postupe pri príprave\nplánu, hlasovaní o pláne alebo iných ustanovení týkajúcich sa plánu, ak to malo\nnepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu (§ 154 ods. 1 písm. a/ ZKR);\n• prečo z Nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 34/2016 - 41 z 13.09.2016 vyplývala\npre Okresný súd povinnosť skúmať proces podávania a schvaľovania prihlášok veriteľov\nDlžníka, keď Ústavný súd SR v predmetnom náleze uviedol, len že „je zákonnou\npovinnosťou okresného súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o potvrdení, aj o zamietnutí\nplánu, preskúmať konkrétne okolnosti reštrukturalizácie sťažovateľa vo väzbe na kritériá,\nktoré ústia do zamietnutia plánu, a až v prípade ich absencie rozhodnúť o potvrdení plánu“,\npričom žiadnym spôsobom nerozšíril právomoc Okresného súdu v konaní o návrhu\n\n4\n\nna potvrdenie plánu aj o právomoci rozhodovať o incidenčných žalobách (§ 124 ods. 4\nZKR);\n• v akom ustanovení ZKR je zakotvená povinnosť reštrukturalizačného súdu v konaní\no návrhu na potvrdenie plánu skúmať postup pri podávaní prihlášok veriteľov Dlžníka;...\n... Výklad ustanovení ZKR zvolený Krajským súdom v Potvrdzujúcom uznesení\nporušuje princíp právnej istoty najmä pretože, Krajský súd akceptoval a potvrdil nezákonné\nrozšírenie právomoci Okresného súdu rozhodnúť o postupe pri prihlasovaní prihlášok\nveriteľov Dlžníka v rámci konania o návrhu na potvrdenie plánu. Túto právomoc má\npríslušný okresný súd výlučne v rámci konania podľa § 124 ods. 4 ZKR. Túto povinnosť\nvyvodzoval Krajský súd z Nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 34/2016 - 41 z 13.09.2016,\nresp. zo ZKR napriek tomu, že nález Ústavného súdu SR ako ani ZKR takúto povinnosť\nnezakotvujú.».\nNa základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského\nsúdu nepreskúmateľné, arbitrárne a svojvoľné.\n4. Sťažovateľka v ďalšej časti ústavnej sťažnosti dôvodí, že „platne zvolený\nveriteľský výbor dňa 08.01.2014 schválil návrh plánu Dlžníka. Následne dňa 07.02.2014\nveritelia s hlasovacím právom na schvaľovacej schôdzi platne schválili reštrukturalizačný\nplán Dlžníka. Výklad zvolený Krajským súdom v Potvrdzujúcom uznesení má za následok\nzastavenie reštrukturalizačného konania, začatie konkurzného konania a vyhlásenie\nkonkurzu na majetok Dlžníka. Takýto postup je v rozpore s vôľou prejavenou oprávnenými\nveriteľmi ako účastníkmi reštrukturalizačného konania a má za následok negovanie\nvýsledkov nimi uplatnených práv. Naopak, zvýhodňuje tých veriteľov - účastníkov konania,\nktorí v súlade so zákonom nemali hlasovacie právo, a ktorým takto súd umožnil opätovne\nv celom rozsahu uplatniť všetky práva v konkurznom konaní, ktoré by inak\nv reštrukturalizačnom konaní nemali.“.\n5. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli podľa názoru sťažovateľky\nporušené aj tým, že „Krajský súd Potvrdzujúcim uznesením porušil Ústavným súdom SR\n\n5\n\ndeklarovanú povinnosť zohľadňovať pri rozhodovaní nespravodlivé dôsledky svojho\nrozhodnutia na účastníkov konania a spoločný záujem veriteľov.\nÚstavný súd SR opakovane konštatoval povinnosť súdu pri rozhodovaní zohľadňovať\nnespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia na účastníkov konania (napr. I. ÚS 26/2010,\nrovnako I. ÚS 200/2011).\nZákladným predpokladom pre začatie reštrukturalizačného konania a povolenie\nreštrukturalizácie je záver zodpovedných subjektov - správcu a súdu o tom, že v prípade\npovolenia reštrukturalizácie možno dôvodne predpokladať väčší rozsah uspokojenia\nveriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. g) a § 116 ods. 2\npísm. e) ZKR). Zákon aj v základných zásadách (§ 5 ZKR) výslovne ukladá súdu povinnosť\npostupovať pri riešení úpadku dlžníka tak, aby dosiahol pre veriteľov čo najvyššiu možnú\nmieru uspokojenia ich pohľadávok.\nPrimárnym účelom reštrukturalizácie je dosiahnutie vyššej miery uspokojenia\nveriteľov ako pri konkurze. Dosiahnutie čo najvyššej možnej miery uspokojenia pohľadávok\nveriteľov je zároveň jediným spoločným záujmom veriteľov, ktorý pozná aj zákon porovnaj\n§ 5, § 154 ods. 1 písm. f) a § 127 ods. 4 ZKR]. Povinnosť súdu zohľadniť pri rozhodovaní\no konverzii reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie aj výšku miery uspokojenia\nveriteľov (ako spoločný záujem veriteľov) skonštatoval aj Ústavný súd SR (I. ÚS 200/2011).\nZ reštrukturalizačného plánu Dlžníka je zrejmé, že táto podmienka bola splnená.\nZákladným dôsledkom Potvrdzujúceho uznesenia je vyhlásenie konkurzu na majetok\nDlžníka, a teda dosiahnutie nižšej miery uspokojenia veriteľov, vrátane Sťažovateľa ako\npri reštrukturalizácii. Takýto dôsledok je možné považovať za nespravodlivý - v rozpore\ns účelom reštrukturalizačného konania, v rozpore so základnou zásadou konania podľa\nZKR ako takého (§ 5 ZKR) a v rozpore so spoločným záujmom veriteľov, vrátane\nSťažovateľa.\nKrajský súd bol tento dôsledok s poukazom na citovanú judikatúru Ústavného súdu\nSR, ako aj s poukazom na § 5 ZKR, povinný pri rozhodovaní zohľadniť. Neurobil tak, čím\nporušil svoju povinnosť. K tejto otázke sa v Potvrdzujúcom uznesení vyjadril čisto\nformalistický jednou vetou Potvrdzujúceho uznesenia. Vôbec nevyhodnotil, aká miera\nuspokojenia veriteľov bude v konkurze v porovnaní s reštrukturalizáciou dosiahnutá. Vôbec\nsa nevyjadril k otázke, prečo je prípadná nižšia miera uspokojenia veriteľov v konkurze\n6\n\nspravodlivým dôsledkom pre účastníkov konania. Jeho rozhodnutie je vo vzťahu k týmto\notázkam aj nepreskúmateľné.\nĎalšou podstatnou okolnosťou, ktorú mal Krajský súd pri rozhodovaní zohľadniť\nz pohľadu (ne)spravodlivosti dôsledkov rozhodnutia na účastníkov konania, je otázka\nnevyhnutnosti zániku Dlžníka. Krajský súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či je spravodlivé,\na ak áno, tak prečo je spravodlivé uplatniť výklad zákona, ktorý vedie k zániku Dlžníka ako\núčastníka konania, hoci je prípustný aj iný výklad zákona, ktorý by k takémuto radikálnemu\ndôsledku neviedol (naopak by umožnil Dlžníkovi naďalej podnikať a platiť dane). Vôbec\nsa nezaoberal otázkou, prečo je spravodlivé uplatniť výklad zákona smerujúci k zániku\nDlžníka, hoci samotný Dlžník, resp. Sťažovateľ, či iný účastník reštrukturalizačného\nkonania Dlžníka, nesporne žiadnu svoju povinnosť neporušil, ale učinil tak Okresný súd,\nresp. Krajský súd, keď o návrhu a potvrdenie plánu rozhodovali až po viac ako štyroch\nrokoch. Potvrdzujúce uznesenie je v tomto smere aj nepreskúmateľné.“.\n6. Sťažovateľka poukazuje taktiež na neprimeranú lehotu, v ktorej všeobecné súdy\nrozhodli o návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu dlžníka, a teda na porušenie\njej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2\nústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nkeď uvádza:\n„Návrh na potvrdenie plánu (§151 ods. 1 ZKR) doručil Dlžník na Okresný súd dňa\n14.02.2014. O tomto návrhu však Okresný súd v roku 2014 nerozhodoval. O potvrdení\nplánu Okresný súd rozhodol až uznesením č. k. 1 R/3/2013 - 990, a to až dňa 04.05.2015.\nUznesením č. k. 1R/3/2013 - 990 mal Okresný súd napraviť neústavný stav (deklarovaný\nNálezom Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 375/2014 - 80) v reštrukturalizačnom konaní\nDlžníka, no nestalo sa tak. Ústavný súd SR už druhýkrát v reštrukturalizačnom konaní\nDlžníka rozhodol o zrušení konkrétneho rozhodnutia. Ústavný súd SR Nálezom č. k.\nII. ÚS 34/2016 - 41 z 13.09.2016 rozhodol o porušení základných práv (v tomto prípade\nzákladných práv veriteľa SPP) a uznesenie Okresného súdu č. k. 1 R/3/2013 - 990\nz 04.05.2015 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu na ďalšie konanie.\nO návrhu Dlžníka na potvrdenie plánu a ukončenie reštrukturalizácie, a tým aj\no právach Sťažovateľa na uplatnenie si svojej Pohľadávky, preto Okresný súd rozhodol\n\n7\n\nopätovne.\n\nZamietacím\n\nuznesením\n\nvšak\n\nreštrukturalizačný\n\nplán\n\nDlžníka\n\nprijatý\n\nschvaľovacou schôdzou Dlžníka zamietol. Zarážajúce je, že Zamietacie uznesenie vydal\nOkresný súd až po takmer dvoch rokoch od vydania Nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS\n34/2016-41 !!!\nNakoľko Dlžník podal voči Zamietaciemu uzneseniu odvolanie (Pozn: Sťažovateľ\ntoto právo nemá § 154 ods. 2 veta druhá ZKR). O odvolaní Dlžníka rozhodol Krajský súd\ndňa 20.09.2018 Potvrdzujúcim uznesením. Avšak Potvrdzujúce uznesenie bolo v\nObchodnom vestníku zverejnené (publikované) až dňa 14.11.2018. O návrhu Dlžníka na\npotvrdenie reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou Dlžníka dňa\n07.02.2014, ktorý bol na Okresný súd doručený dňa 14.02.2014, tak bolo meritórne\nrozhodnuté až dňa 20.09.2018, pričom k publikácii tohto meritórneho rozhodnutia došlo až\n14.11.2018, t. j. až po takmer piatich rokoch !!!“\n7. Napadnutými rozhodnutiami bolo podľa názoru sťažovateľky porušené\naj jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné\nužívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „primárnym účelom konkurzu\nna rozdiel od reštrukturalizácie nie je ozdravenie Dlžníka a pokračovanie v jeho\npodnikateľskej činnosti, ale len pomerné uspokojenie veriteľov (v nižšej miere ako pri\nreštrukturalizácii) a následný zánik Dlžníka. Ide o zásadnú a nezvratnú zmenu, ktorej\ndôsledkom je zánik možnosti Dlžníka pokračovať v podnikateľskej činnosti a vytvárať zisk.\nPokiaľ k takémuto zásadnému zásahu do právneho postavenia Dlžníka dôjde v rozpore\nso zákonom či Ústavou SR, dochádza i k porušeniu práva Dlžníka, a v tomto prípade\naj Sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať majetok. Sťažovateľ a ďalší veritelia Dlžníka\nsú týmto postupom súdov navyše postihnutí spôsobom, ktorý je celkom zjavne v rozpore\ns príslušnými ustanoveniami ZKR (§ 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 ZKR).“.\n8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd\nnálezom vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv napadnutými rozhodnutiami,\nnapadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal\nsťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.\n\n8\n\n9. Sťažovateľka zároveň žiada odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia\nkrajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu do právoplatného rozhodnutia\no ústavnej sťažnosti.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom\nje s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nv čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2\nzákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,\npričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú\nzachované.\n13. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania\nje sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.\n14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\n\n9\n\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi\norgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.\n\n10\n\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nPredchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré\npovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom\nalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n17. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie ňou\noznačených práv, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý\npotvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu a následne\nvydaným napadnutým uznesením okresného súdu, ktorý vyhlásil konkurz na majetok\ndlžníka.\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47\nods. 3 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva\nna pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými\nrozhodnutiami\n\n11\n\n18. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\n19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6\nods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu\nzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne\nprocesné garancie v súdnom konaní.\n20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na\nkontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\ns medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných\nrozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne\nzávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,\nI. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého\nprocesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.\n\n12\n\n22. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia\nopodstatnenosti ústavnej sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým\nbolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu. Krajský\nsúd svoje uznesenie odôvodnil v podstatnej časti takto:\n„17. K namietaným dôvodom odvolania po ich preskúmaní odvolací súd uvádza,\nže nie sú dôvodné. K prvej odvolacej námietke dlžníka odvolací súd uvádza, že nie je možné\nprisvedčiť odvolateľovi v tom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.\nKonkrétne, že súd prvej inštancie v rozpore s ustanoveniami ZKR podrobil skúmaniu postup\npri prihlasovaní prihlášok veriteľa\n\na\n\nbez náväznosti na prípravu\n\nči schvaľovanie plánu. S týmto tvrdením dlžníka sa odvolací súd nemohol stotožniť, pretože\npo oboznámení sa s chronológiou spisu je nesporne odvolacím súdom zistené, že súd prvej\ninštancie sa musel vysporiadať s postupom správkyne pri prihlasovaní prihlášok veriteľa\na\n\n, a to práve na náväznosť na prípravu a schvaľovanie plánu. Táto\n\npovinnosť súdu prvej inštancie konkrétne vychádzala z nálezu Ústavného súdu SR\nII.ÚS/34/2016 - 41 zo dňa 13.09.2016, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti\n\no\n\nporušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd. Ústavný súd SR rozhodol, že úlohou reštrukturalizačného súdu je\npôsobiť v procese reštrukturalizácie aktívne tak, aby reštrukturalizácia nemohla byť\nvnímaná ako proces účelového spolupôsobenia dlžníka a správcu (príp. aj niektorých\nveriteľov) s cieľom vylúčiť významných veriteľov z rozhodovania a hlasovania.\n18. Okresný súd v zmysle citovaného rozhodnutia postupoval v intenciách\nrozhodnutia nálezu Ústavného súdu SR a skúmal okolnosti pri posudzovaní a schvaľovaní\nprihlášok veriteľov\n\na\n\nRiadil sa zákonnou úpravou, ktorá definuje, že jedným\n\nzo základných predpokladov potvrdenia plánu súdom je, že plán je v súlade so spoločným\nzáujmom veriteľov, ktorý bol ako správne konštatoval okresný súd a Ústavný súd SR\nvo svojej judikatúre ustálil ako pojem spoločného záujmu veriteľov v reštrukturalizácii ako\nnadradený záujem všetkých veriteľov nad záujmy jednotlivých, kedy meradlom je hľadisko\nspravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku alebo ako\nmaximalizáciu uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní\nvzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom. Aby bol plán v súlade so spoločným záujmom\n\n13\n\nveriteľov, musí byť reálny, t. j. uskutočniteľný a udržateľný. Okresný súd z uvedených\ndôvodov\n\nv\n\nnapadnutom\n\nrozhodnutí\n\nposudzoval\n\nnie\n\nrovnaký\n\npri posudzovaní prihlášky veriteľa\n\npostup\n\na\n\nsprávkyne\n\nOkresný súd\n\npreto správne konštatoval, že správkyňa nepostupovala pri preskúmavaní prihlášok týchto\nveriteľov v zmysle ust. § 124 ods. 1 ZKR z odbornou starostlivosťou a nezvolila rovnaký\nprístup a kritériá pre posúdenie, či je prihlásená pohľadávka toho ktorého veriteľa sporná\nalebo nie. U veriteľa\n\nnepovažovala právoplatné rozhodnutie súdu za právny\n\ndôvod vzniku záväzku, a teda ani za právny dôvod prihlásenej pohľadávky na rozdiel od\nuznania dlhu, ktorý ako právny dôvod vzniku pohľadávky uznala u veriteľa\n. Vychádzajúc z právnej úpravy za právny dôvod vzniku pohľadávky však nie je\nmožné považovať ani uznanie dlhu, ktorý ako právny dôvod vzniku svojej pohľadávky\noznačil veriteľ\n\nvo voľnej prílohe popisuje právny dôvod prihlásenej\n\npohľadávky ako dodávku zemného plynu dodávaného do odberného miesta\n\n,\n\n, na základe Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 12.09.2003. Pokiaľ\naj správkyňa usúdila, že označená zmluva o dodávke plynu taktiež nie je právnym dôvodom\npohľadávky veriteľa nebol dôvod, aby naopak neakceptovala ako právny dôvod pohľadávky\nprávoplatné súdne rozhodnutie pokiaľ akceptovala ako právny dôvod pohľadávky\nveriteľa\n\nprávny úkon o uznaní záväzku. S týmto názorom súdu\n\nprvej inštancie sa odvolací súd stotožnil v plnom rozsahu. Ďalej okresný súd správne zistil,\nže správkyňa v prípade veriteľa\n\nv zozname pohľadávok ako\n\nprávny dôvod záväzku uviedla nie zmluvu, ktorou dlžník potvrdil a uznal svoj záväzok, t. j.\nprávny dôvod uvedený veriteľom v prihláške, ale akcionársku zmluvu napriek tomu,\nže veriteľ takto vôbec nedefinoval právny dôvod prihlásenej pohľadávky v prihláške.\nSprávkyňa tak postupovala nad rámec údajov uvedených v prihláške veriteľa\n, a teda v rozpore s ust. § 123 ods. 1 ZKR a kedy týmto svojím\npostupom konvalidovala nesprávny postup veriteľa pri prihlasovaní svojej pohľadávky.\nOkresný súd správne zhrnul, že prihlášky oboch veriteľov vykazovali hmotnoprávne\nnedostatky, kedy obaja veritelia nesprávne uviedli právny dôvod vzniku svojich pohľadávok,\nsprávkyňa však napriek tomu poprela len pohľadávku veriteľa\nveriteľa\n\na pohľadávku\n\nnapriek uvedeným hmotnoprávnym nedostatkom\n\nza spornú nepovažovala a v zozname pohľadávok svojvoľne uviedla iný právny dôvod\n\n14\n\nvzniku jeho pohľadávky, pričom dôsledkom tohto rozdielneho prístupu a postupu správkyne\npri posudzovaní prihlásených pohľadávok týchto veriteľov je skutočnosť, že najväčším\nveriteľom v reštrukturalizácii dlžníka sa stala práve spoločnosť\n, ktorej právny dôvod k prihlásenej pohľadávke a vôbec samotná pohľadávka veriteľa\nje však nepreskúmateľná, a ktorá pohľadávka s najväčšou pravdepodobnosťou v skutočnosti\nvyplýva zo záväzného listu a z akcionárskej zmluvy, ako to vyplýva z článku A - K Zmluvy\no predbežnom vyrovnaní, ktorá zmluva je v bodoch 2.1.1 a 2.1.3 len uznaním záväzku,\na ktoré listiny - záväzný list a akcionárska zmluva neboli k prihláške pripojené, preto\nnemohla správkyňa s odbornou starostlivosťou tieto listiny, a teda právny dôvod a výšku\nprihlásenej pohľadávky tohto veriteľa, preskúmať.\n19. Z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS/34/2016 - 41 zo dňa 13.09.2016\nje nepochybne aj odvolacím súdom zistené, že ústavný súd uložil okresnému súdu, ktorý má\nprávomoc rozhodnúť o potvrdení, ale aj o zamietnutí plánu, preskúmať konkrétne okolnosti\nreštrukturalizácie dlžníka vo väzbe na kritériá, ktoré ústia do zamietnutia plánu a až\nv prípade ich absencie rozhodnúť o potvrdení plánu. Rozhodnutie súdu sa pritom musí\nopierať o konkrétne zistenie a skutkové okolnosti reštrukturalizácie, pričom v súdenom\nprípade táto povinnosť bola zvýraznená tým, že veriteľ\n\npred potvrdením plánu\n\njeho obsah namietal, správkyňu a okresný súd žiadal o vysvetlenie jeho obsahu a dal podnet\nna jeho neschválenie, čím poskytol okresnému súdu priestor na vyrovnanie sa s týmito\nnámietkami. Keďže okresný súd postupoval v zmysle citovaného rozhodnutia, keď\nsa vysporiadal s nie rovnakým prístupom správkyne pri posudzovaní prihlášok veriteľov\na\n\n, pretože vychádzal zo zásady, aby bolo spravodlivo\n\nrozhodnuté z pohľadu všetkých veriteľov vysporiadať sa s danosťou, prípadne s absenciou\nzákonných dôvodov na zamietnutie plánu.\n20. K ďalšej odvolacej námietke dlžníka, a to že súd prvej inštancie rozhodol, že plán\nnie je aktuálny, a preto nie je realizovateľný, odvolací súd uvádza, že ani táto odvolacia\nnámietka dlžníka nie je dôvodná. Okresný súd správne v napadnutom rozhodnutí\nkonštatoval, že správkyňa sa vo vzťahu k veriteľovi\n\ndopustila\n\nďalšieho zvýhodňujúceho konania na schôdzi veriteľov dňa 18.10.2013, keď pre účely\nhlasovania a voľby za člena veriteľského výboru akceptovala počet jeho hlasov v plnom\nrozsahu 120.219.962 napriek tomu, že časť pohľadávky tohto veriteľa predstavoval nárok\n\n15\n\nna zmluvnú pokutu 35.000.000 Eur (§ 126 ods. 3 v spojení s ust. § 95 ods. 2, 3 ZKR), ktorý\nje možné uspokojiť v poradí len ako podriadenú pohľadávku a v ktorom rozsahu tento\nveriteľ preto nebol oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať, ani byť volený do veriteľského\nvýboru. Pri navrhovaní členov veriteľského výboru správkyňa vychádzala z nezákonného\npočtu hlasov tohto veriteľa, t. j. vrátane uvedených 35.000.000 hlasov zodpovedajúcich\npohľadávke z titulu z voľnej pokuty veriteľa, aj v tomto rozsahu navrhla za člena\nveriteľského výboru a dala o ňom schôdzi veriteľa aj v tomto nezákonnom rozsahu hlasovať.\nPostupovala teda v rozpore so zákonom s ust. § 126 ods. 3 ZKR, v dôsledku čoho bol\nna predmetnej schôdzi veriteľov kreovaný veriteľský výbor v rozpore so zákonom, kedy\nza člena veriteľského výboru bol v plnom rozsahu hlasov, vrátane hlasov z titulu zmluvnej\npokuty, zvolený veriteľ\n\n, za člena výboru naopak nemohol byť\n\nani volený veriteľ\n\nv dôsledku jeho úplného popretia pohľadávok, a to aj\n\njudikovaných. Okresný súd správne zdôraznil, že jednou z kľúčových úloh veriteľského\nvýboru je schválenie plánu, čo je zároveň predpokladom jeho predloženia schvaľovacej\nschôdzi. Neschválenie plánu veriteľským výborom má za následok povinnosť správcu\nbezodkladne požiadať súd o vyhlásenie konkurzu (§ 144 ods. 2 ZKR) a následne povinnosť\nsúdu vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka (§ 131 ods. 2 písm. f/ ZKR). Účelom a zmyslom\nust. § 126 ods. 3 veta štvrtá ZKR je preto dosiahnuť, aby veritelia spriaznení s dlžníkom\nnemohli ovplyvňovať priebeh reštrukturalizácie účasťou a hlasovaním vo veriteľskom\nvýbore o pláne a mal naopak zabezpečiť a garantovať čo najobjektívnejšie veriteľského\nvýboru vzhľadom na jeho právomoci za účelom objektívneho priebehu procesu\nreštrukturalizácie dlžníka. Ďalej okresný súd správne poukázal na fakt, že samotná\nzápisnica zo schôdze veriteľov zo dňa 18.10.2013 je zmätočná v tom, že podľa výsledkov\nhlasovania za všetky tri návrhy členov veriteľského výboru hlasoval len veriteľ\ns počtom hlasov 120.219.962, to znamená ďalší na schôdzi prítomný\nveritelia oprávnení hlasovať -\n\nlogicky museli\n\nhlasovať buď proti alebo zdržať sa hlasovania, správkyňa aj napriek tejto skutočnosti pri\nvšetkých troch hlasovaniach konštatovala, že proti hlasovalo 0 a zdržalo sa 0 hlasov\na pri hlasovaní\n\nuvádza výšku hlasov v percentách 100%, kedy\n\ntento veriteľ disponoval hlasmi 99,933%. Správkyňa pri žiadnom hlasovaní neuvádzala\nkto hlasoval proti a kto sa zdržal hlasovania. Celkový počet hlasov veriteľov, prítomných\n\n16\n\nna schôdzi veriteľov dňa 18.10.2013, tak nezodpovedá výsledkom hlasovania uvedených\nv zápisnici. Zápisnica tak neposkytuje hodnoverný obraz o priebehu schôdze, na ktorej bol\nkreovaný veriteľský výbor a je preto v rozpore s ust. § 126 ods. 4 ZKR. Okresný súd preto\ndospel k správnemu záveru, že sa jednalo o zásadné a podstatné porušenie zákona\npri posúdení prihlásených pohľadávok veriteľov, pri kreovaní veriteľského výboru, kedy\nzo zápisnice nie je možné hodnoverne zistiť ako veritelia hlasovali o členoch veriteľského\nvýboru, ktorého dôsledkom je následné porušenie zákona pri hlasovaní o pláne\nvo veriteľskom výbore zvolenom v rozpore so zákonom, a ktorého porušenia majú\nnepriaznivý vplyv na účastníka plánu veriteľa\n\n(§ 154 ods. 1 písm. a/ ZKR), ktorý\n\nbol naopak postupom správkyne zbavený všetkých práv spojených s prihlásenou\npohľadávkou, a teda práva aktívne sa podieľať na procese reštrukturalizácie a hlasovať\no pláne minimálne jeho judikovaných pohľadávok.\n21. Odvolací súd ďalej konštatuje, že nie je možné vytknúť okresnému súdu jeho\nzáver, že po jednom roku plnenia plánu zo dňa 16.05.2016, keď aj dozorná správkyňa\nvzhľadom na podstatnú zmenu skutkových okolností po schválení plánu schvaľovacou\nschôdzou objektívne nemohla uviesť žiaden konkrétny údaj vychádzajúci z plánu, ktorý\nby potvrdzoval, že plán sa reálne plní. Do správy nebolo možné zistiť ako funguje dlžník po\npotvrdení plánu, aké záväzky plní, aké plnenia poskytuje, ktorým odberateľom, koľko\nmá zamestnancov. V správe absentujú konkrétne ekonomické výsledky, ukazovatele,\nslúžiace\n\npre\n\nporovnanie\n\naktuálnej\n\nekonomickej\n\nsituácie\n\ndlžníka\n\nzo\n\nsituáciou\n\npredpokladanou plánom pre toto obdobie 12 mesiacov, po potvrdení plánu. Bez náležitého\nobsahu dozornej správy nemá táto sama o sebe zmysel a znamená len ďalšie odčerpanie\nfinančných prostriedkov z majetku dlžníka, ktoré by namiesto toho mali slúžiť k uspokojeniu\npohľadávok veriteľov. Dlžník ani správkyňa rozumne a presvedčivo nevysvetlili a\nnezdôvodnili, ako je možné ku dňu rozhodnutia súdu akceptovať ekonomické výstupy pre\nplnenie plánov, deklarované v pláne ku dňu jeho vyhotovenia, t. j. ku dňu 31.12.2013 (§ 217\nods. 1 CSP v spojení s ust. § 196 ZKR), teda že po zmene skutkového stavu v rámci\nspoločnosti dlžníka je plán v súlade s ust. § 134 ods. 1 ZKR a v súlade so spoločným\nzáujmom veriteľov. Vychádzajúc z uvedeného okresný súd preto správne konštatoval, že\nplán ku dňu rozhodnutia súdu nie je reálny. Súd nemal za preukázané, že plnenia veriteľom\npodľa jeho záväznej časti sú ku dňu rozhodnutia súdu uskutočniteľné a taktiež, že plán je\n\n17\n\nschopný poskytnúť vyššiu možnú mieru uspokojenia veriteľov než v konkurze, a že je v\nspoločnom záujme veriteľov.\n22. K poslednej odvolacej námietke dlžníka a to, že súd nerozhodol o návrhu na\nschválenie plánov v zákonom primeranej dobe odvolací súd uvádza, že z chronologického\nprehľadu spisu jednoznačne vyplýva, že o návrhu na schválenie plánu nebolo možné\nrozhodnúť v primeranej dobre práve vzhľadom na rozhodnutia, ktoré prebiehali\nna odvolacom súde ako aj na rozhodnutia, ktoré prebiehali na Ústavnom súde SR.\n23. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky dlžníka\nuvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred okresným súdom,\nktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.\n24. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne\naplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zo zisteného\nskutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd uvádza,\nže rozhodnutie okresného súdu je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne,\nobsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané\ndokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami, formulovanými v Civilnom sporovom\nporiadku.“\n23. Podľa § 153 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (účinného v čase\nrozhodovania) ak nie sú dôvody na zamietnutie plánu, súd do 15 dní od doručenia návrhu\nna potvrdenie plánu predložený plán uznesením potvrdí; prílohu uznesenia tvorí plán\npotvrdený súdom. V uznesení o potvrdení plánu súd rozhodne aj o skončení\nreštrukturalizácie.\n24. Podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (účinného v čase\nrozhodovania) súd uznesením zamietne plán, ak\na) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia tohto zákona o náležitostiach\nplánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce\nsa plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,\nb) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných\nvýhod niektorému účastníkovi plánu,\n\n18\n\nc) plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd\nnahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,\nd) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.\n25. Ústavný súd pri hodnotení postupu krajského súdu vychádzal z celkového\ncharakteru a konštrukcie procesu reštrukturalizácie zakotveného v zákone o konkurze\na reštrukturalizácii, z ktorej nepochybne vyplýva, že zodpovednosť za priebeh a dosiahnutie\ncieľa reštrukturalizačného konania je rozdelená medzi veriteľské orgány, správcu a súdy.\nSúd je v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poverený dohľadom\nnad činnosťou dlžníka, správcu i veriteľských orgánov a v súvislosti s reštrukturalizačným\nplánom je oprávnený rozhodovať o jeho potvrdení alebo o zamietnutí. Konajúci súd nemôže\nreštrukturalizačný plán meniť ani vylepšovať, môže ho však uznesením zamietnuť vtedy,\nak bude naplnený niektorý z dôvodov ustanovených v § 154 zákona o konkurze\na reštrukturalizácii.\n26. Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd zvýraznil (II. ÚS 455/2012),\nže zo znenia § 154 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že pri rozhodovaní\no potvrdení alebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu je úlohou súdu hodnotiť, či bol\ndodržaný zákonný postup pri tvorbe a schvaľovaní reštrukturalizačného plánu (formálne\nhľadisko). Zákonodarca však vyžaduje, aby súd hodnotil aj to, či porušenie pravidiel tvorby\na schvaľovania reštrukturalizačného plánu malo nepriaznivý vplyv na niektorého\nz účastníkov plánu, či sa neposkytujú osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu alebo\nči plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Na základe\nuvedeného možno konštatovať, že zákonodarca vyžaduje, aby súd hodnotil aj to,\nči reštrukturalizačný plán predstavuje také riešenie úpadku dlžníka alebo jeho hrozby,\nktoré je primerané, spravodlivé, férové, adekvátne a pod. (materiálne hľadisko).\n27. Okresný súd reštrukturalizačný plán zamietajúce uznesenie a krajský súd\npotvrdzujúce uznesenie založili na svojom zistení, že boli podstatným spôsobom porušené\nustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii o náležitostiach plánu, postupe\npri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, majúce\n\n19\n\nnepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu [§ 154 ods. 1 písm. a) zákona\no konkurze a reštrukturalizácii] a že plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom\nveriteľov [§ 154 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii]. Okresný súd\nv odôvodnení uznesenia o zamietnutí reštrukturalizačného plánu uviedol, že postup správcu\nvykazuje znaky odlišného spôsobu prístupu k prihláškam jednotlivých veriteľov, použitia\nrozdielnych kritérií pri ich posudzovaní a rozhodovaní, ktorú pohľadávku správca poprie\na ktorú nie. Uvedený postup správcu vyhodnotil ako neprípustný vzhľadom na závažnosť\nprávnych následkov popretia pohľadávky správcom, ktorým je „odňatie“ všetkých práv\nveriteľovi popretej pohľadávky a v konečnom dôsledku odňatie možnosti hlasovať o pláne.\nSprávca je povinný posúdiť prihlásené pohľadávky veriteľov na základe rovnakých kritérií,\nrovnakým spôsobom; v opačnom prípade tak dochádza k nezákonnej manipulácii\ns reštrukturalizačným konaním a zmareniu jeho základného účelu, ktorým je priaznivejšie\nuspokojenie veriteľov dlžníka než v konkurze za súčasného zachovania prevádzky podniku\ndlžníka.\n28. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní\no sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti\nnapadnutého rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek\nvyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto\naspektov\n\njeho „vylepšovanie“\n\n(IV.\n\nÚS\n\n325/08),\n\nale posúdenie\n\njeho\n\nústavnej\n\nakceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych\nnázorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci\nvšeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou\nzákonov všeobecných súdov, ktorým primárne prislúcha interpretácia aplikácia (bežných)\nzákonov, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor\nvšeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.\nústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.\n\n20\n\n29. Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu\na na tomto základe dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá\nspochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,\nže krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej\nveci a svoje závery dostatočne odôvodnil, čo potvrdzujú citované časti odôvodnenia\nnapadnutého\n\nuznesenia.\n\nKrajský\n\nsúd\n\nneodmietol\n\nsťažovateľke\n\n(ako\n\núčastníkovi\n\nreštrukturalizačného plánu) poskytnutie súdnej ochrany, reštrukturalizačným plánom sa na\nzáklade odvolania predkladateľa plánu zaoberal a rozhodol o ňom. Skutočnosť,\nže sťažovateľka sa s právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu\nsvojím vlastným. Keďže ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup\npri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol\nzakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia, už pri predbežnom\nprerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti a ústavnú\nsťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.\n30. Ústavný súd zároveň konštatuje, že ani vo vzťahu k napadnutému uzneseniu\nokresného súdu č. k. 1 R 3/2013-1706 z 19. novembra 2018, ktorým okresný súd zastavil\nreštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi, začal konkurzné konanie voči dlžníkovi, vyhlásil\nkonkurz na majetok dlžníka a konkurz uznal za hlavné insolvenčné konanie, nezistil žiadne\nskutočnosti, ktoré by naznačovali, že ním akokoľvek mohlo byť zasiahnuté do základného\npráva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo\nuž len vyústením predchádzajúceho reštrukturalizačného konania a okrem výroku\no zastavení reštrukturalizácie a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka ním okresný súd\nustanovil do funkcie správcu konkurznej podstaty\n\n,\n\na zároveň vyzval všetkých veriteľov dlžníka na prihlásenie svojich pohľadávok.\n31. Preskúmaním tohto uznesenia (aj v kontexte záveru ústavného súdu vo vzťahu\nk napadnutému uzneseniu krajského súdu) ústavný súd ustálil, že závery okresného súdu\nnemožno hodnotiť inak ako ústavne súladné. V danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi\n\n21\n\nnapadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti\nodmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n32. Ústavný súd v danom prípade nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali,\nže sťažovateľke nebola poskytnutá primeraná príležitosť na uplatnenie jej procesných práv\nv reštrukturalizačnom konaní, preto z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol aj tú časť\nústavnej sťažnosti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť\núčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutými rozhodnutiami. Citované\nustanovenie ústavy totiž zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitom konaní, nie „rovnosť“\nv zmysle rovnakého či dokonca želaného výsledku pre každého účastníka takéhoto konania.\nV tejto súvislosti ústavný súd opätovne pripomína, že konkurzné a reštrukturalizačné právo\nnie je spotrebiteľským právom, kde by mal súd chrániť či obhajovať záujem „slabšieho“\núčastníka právneho vzťahu, ale zmyslom a účelom reštrukturalizácie je kolektívne\nuspokojenie veriteľov a povinnosťou všetkých zúčastnených subjektov (vrátane súdov)\nje postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok.\n33. Zároveň z napadnutých rozhodnutí nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo,\nže by nimi mohlo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1\ndodatkového protokolu, preto aj v tejto časti ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť\nako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie\nzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 1 R 3/2013\n34. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti\n\n22\n\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 R 3/2013, ku ktorému malo dôjsť tým, že „o návrhu Dlžníka\nna potvrdenie reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou Dlžníka dňa\n07.02.2014, ktorý bol na Okresný súd doručený dňa 14.02.2014, tak bolo meritórne\nrozhodnuté až dňa 20.09.2018, pričom k publikácii tohto meritórneho rozhodnutia došlo\naž 14.11.2018, t. j. až po takmer piatich rokoch!!!“.\n35. Ústavný súd pri rozhodovaní o porušení práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry,\npodľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie veci bez zbytočných\nprieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03).\nZároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na takto vymedzený\núčel označeného práva vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí aj pre právo podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná\nv čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu\nverejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07,\nIV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08). Uvedený názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti\nč. 16970/05 vo veci sťažovateľa Miroslava Mazureka proti Slovenskej republike.\n36. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v čase doručenia ústavnej sťažnosti\nústavnému súdu (11. januára 2019) už bola vec rozhodnutá nielen okresným súdom\nuznesením č. k. 1 R 3/2013-1646 z 20. júna 2018 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu,\nale\n\naj\n\nodvolacím\n\nsúdom,\n\nktorý\n\nprávoplatne\n\nrozhodol\n\nnapadnutým\n\nuznesením\n\nz 20. septembra 2018 o potvrdení uznesenia súdu prvej inštancie, a preto v tomto čase\nuž nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť\naj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n\n23\n\n37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími\npožiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich\nje podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto\nprípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. decembra 2019\nMojmír Mamojka\npredseda senátu\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-reštrukturalizácia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a8bad4d3-f558-4ab7-a68c-981264f169e7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.34.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 34/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 34/2016 z 13. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-13", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.34.2016.2"}, {"guid": "ussr:61e5a433-e6ce-4aa6-87a5-b870ece29839", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.455.2012.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 455/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 455/2012 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.455.2012.1"}, {"guid": "ussr:4e456ab5-1bd3-47b3-8be8-116cea674cf3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 375/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 375/2014 z 4. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-04", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e456ab5-1bd3-47b3-8be8-116cea674cf3"}, {"guid": "ussr:4aef277f-2727-4498-aa8d-b5d1c9209c9b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 200/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 7. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-07", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aef277f-2727-4498-aa8d-b5d1c9209c9b"}, {"guid": "ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 413, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239"}, {"guid": "ussr:5f68c647-2460-45c4-8860-1a5883d14969", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 263/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 263/08 z 30. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-30", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f68c647-2460-45c4-8860-1a5883d14969"}, {"guid": "ussr:ae03e189-b387-4e10-b75f-2b67a3d9dba1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 28/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 28/08 z 6. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-06", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae03e189-b387-4e10-b75f-2b67a3d9dba1"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:742c29a9-74b7-48e7-8c02-400d219431ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 46/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 46/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:742c29a9-74b7-48e7-8c02-400d219431ed"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:edfb8c38-1b27-459a-b2f5-77b1ae29221c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/06 z 22. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-22", "citacie_n": 595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edfb8c38-1b27-459a-b2f5-77b1ae29221c"}, {"guid": "ussr:e21a986d-848e-4f44-9f65-95aee6097bf1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 232/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 232/03 z 12. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-12", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e21a986d-848e-4f44-9f65-95aee6097bf1"}, {"guid": "ussr:e7bc3a21-1f9a-4af3-8e10-b457af09db9b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 24/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/03 z 3. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-03", "citacie_n": 485, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7bc3a21-1f9a-4af3-8e10-b457af09db9b"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:663c50ea-8557-4b41-a5c0-40535cd3a683", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.165.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 165/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/2020 z 16. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.165.2020.1"}]}