{"guid": "ussr:c38d132a-d88e-465c-83f7-4d59ff0d4204", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.114.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2017 z 17. 12. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. decembra 2019, sp. zn. III. ÚS 114/2017, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.114.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-12-17", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c38d132a-d88e-465c-83f7-4d59ff0d4204", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.114.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.114.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.114.2017.1/text", "citacie_n": 20, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 114/2017-87\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019\nv senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára\n(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti\nSlovenské elektrárne, a. s., Mlynské nivy 15781/47, Bratislava, IČO 35829052, zastúpenej\nspoločnosťou Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Pribinova 4, Bratislava, v mene ktorej koná\nadvokát a konateľ Mgr. Martin Magál, LL.M., vo veci namietaného porušenia základného\npráva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného\npráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného\npráva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručeného\nčl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné\nužívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 4 Co 511/2012-327 z 23. apríla 2014 a výrokom uznesenia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 5. mája 2016 v konaní sp. zn. 3 Cdo 567/2014 o trovách konania\na takto\nrozhodol:\n\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., na súdnu\nochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé\nsúdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 511/2012-327 z 23. apríla 2014 v\njeho výroku o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie v časti potvrdenia výroku o náhrade\ntrov konania na súde prvej inštancie a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania\nporušené boli.\n2. Základné právo obchodnej spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., na súdnu\nochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé\nsúdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. mája 2016 v konaní sp. zn.\n3 Cdo 567/2014 vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania p o r u š e n é b o l i .\n3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 511/2012-327 z 23. apríla 2014\nvo výroku o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie v časti potvrdenia výroku o náhrade\ntrov konania na súde prvej inštancie a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. mája 2016 v konaní\nsp. zn. 3 Cdo 567/2014 vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania z r u š u j e a vec mu\nv r a c i a na ďalšie konanie.\n5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n é\nnahradiť obchodnej spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., spoločne a nerozdielne trovy\nkonania v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet jej právneho\nzástupcu spoločnosti Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Pribinova 4, Bratislava, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\n2\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2016\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., Mlynské\nnivy 15781/47, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), vo veci\nnamietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nčl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím štátneho orgánu zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne\nkonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) č. k. 4 Co 511/2012-327 z 23. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)\nv spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nz 5. mája 2016 v konaní sp. zn. 3 Cdo 567/2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca\nv konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vedenom\npod sp. zn. 51 C 81/2012, ktorého predmetom bol uplatnený nárok na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, a to v sume 94 486 116 €\ns príslušenstvom. Žalovaným bola Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva\nSlovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava (ďalej aj „odporca“ alebo „ministerstvo“).\n3. Uplatnený nárok sťažovateľ odvádzal od skutočnosti, že ministerstvo mu\nrozhodnutím č. 5/2008 z 3. júla 2008 uložilo podľa § 15 ods. 3 písm. a) v spojení s § 3\nods. 2 písm. f) zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení\núčinnom v rozhodnom čase povinnosť vo všeobecnom hospodárskom záujme dodať\n\n3\n\nv rokoch 2009 a 2010 elektrickú energiu „a) v množstve najmenej 6 TWh za cenu určenú\nÚradom pre reguláciu sieťových odvetví pre odberateľov elektriny v domácnosti a malé\npodniky“ s určenou výškou odberu elektriny, resp. „b) dodať elektrinu podľa písmena a)\nkoncovým dodávateľom elektriny pre domácnosti a malé podniky pod podmienkou, že títo\ndodávatelia dodajú takto nakúpenú elektrinu v rokoch 2009 a 2010 výhradne pre účely\npodľa písmena a)“. Na rozklad sťažovateľa minister hospodárstva Slovenskej republiky\n(ďalej len „minister“) rozhodnutím č. 102/2008 z 26. septembra 2008 prvostupňové\nrozhodnutie ministerstva čiastočne zmenil „tak, že povinnosť dodať elektrickú energiu\nskupinám odberateľov uvedených v bodoch 1, 2 a 3 sa uplatní v množstve zodpovedajúcom\nspotrebe týchto skupín odberateľov, a to najviac v množstve 6 TWh ročne. Časť b) bola\nzmenená tak, že sťažovateľ musí dodať elektrickú energiu podľa písm. a) dodávateľom\nelektrickej energie pre domácnosti a malé podniky pod podmienkou, že títo dodávatelia\ndodajú túto elektrickú energiu v rokoch 2009 a 2010 výlučne na účely uvedené v písm. a).“.\nSťažovateľ rekapitulované administratívne rozhodnutia napadol žalobou podľa druhej hlavy\npiatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom\nv rozhodnom čase (ďalej len „OSP“), pričom krajský súd rozsudkom č. k. 4 S 168/2008-225\nz 3. júla 2009 rozhodnutie ministra ako nezákonné zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd rozsudkom z 18. marca 2010 v konaní sp. zn. 8 Sžo 360/2009 prvostupňový\nrozsudok krajského súdu potvrdil. Následne minister rozhodnutím č. 10/2010 z 25. augusta\n2010 prvostupňové rozhodnutie ministerstva č. 5/2008 z 3. júla 2008 zrušil.\n4. O uplatnenom nároku sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím orgánu verejnej správy okresný súd rozsudkom č. k. 51 C 81/2012-202\nz 19. júla 2012 rozhodol tak, že žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi\nnáhradu trov konania v sume 1 818 503,89 €.\n5. Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu odvolanie,\no ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 511/2012-327 z 23. apríla 2014 rozhodol tak, že\nprvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť\nodporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 227 312,98 €. Krajský súd sa stotožnil\nso závermi okresného súdu, ktorý „konštatoval, že v zrušenom rozhodnutí absentuje určenie\n\n4\n\nceny, za akú je navrhovateľ povinný vykonať dodávky elektriny s tým, že prípadná škoda by\nmohla vzniknúť iba v dôsledku rešpektovania ceny uvedenej v cenovej regulácii, nie však\nv dôsledku zrušujúceho rozhodnutia. Atribútom príčinnej súvislosti je v prvom rade\npriamosť pôsobenia príčiny na následok, keď príčina priamo a bezprostredne predchádza\nnásledku a vyvoláva ho. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na\nsled jednotlivých skutkových okolností, ktoré opísal v odôvodnení svojho rozhodnutia\na uzavrel, že navrhovateľom tvrdený stav mohol byť zapríčinený len spojením viacerých\npríčin a následkov, v ktorej reťazi je rozhodnutie Ministerstva hospodárstva SR č. 5/2008\nlen jedným prvkom. Konštatoval, že samotné rozhodnutie, na ktoré navrhovateľ poukázal...\nnemohlo spôsobiť samo o sebe tento stav a teda nemalo bez ďalšieho za následok to,\nže navrhovateľovi vznikla ním tvrdená škoda... rozhodnutím ministerstvo stanovilo len\npovinnosť dodať elektrinu v určitom množstve, určitým osobám, počas určitého obdobia,\nnestanovilo však cenu takto dodanej elektrickej energie. Konkrétna výška ceny bola určená\núradom pre reguláciu sieťových odvetví pod č. 0012/2009/E, zo dňa 27/10/2008...\nTo znamená takéto rozhodnutie ministerstva... nebolo spôsobilé vyvolať škodu samo o sebe,\njednak preto, že nebolo vykonateľné, keď škodu môže spôsobiť len také rozhodnutie, ktoré je\nspôsobilé vykonať právne účinky, pričom takéto rozhodnutie nie je tou podstatnou, priamou\na značnou príčinou... Správne súd prvého stupňa vychádzal z vykonaného dokazovania\na vykonal i test conditio sine qua non a dospel k správnemu záveru, že zo zrušeného\nrozhodnutia Ministerstva... nie je možné vyvodzovať existenciu škody vo väzbe na konkrétne\nzmluvné obchodné vzťahy, do ktorých navrhovateľ vstúpil, keď navrhovateľ mal pri tom\nzároveň rešpektovať i rozhodnutie vydané úradom pre reguláciu sieťových odvetví, ktorým\nbola určená konkrétna cena, za ktorú mal navrhovateľ povinnosť predmetné obchody\nrealizovať. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že medzi namietaným\nrozhodnutím a možným vznikom škody na strane navrhovateľa neexistuje nevyhnutná\npriama príčinná súvislosť...“.\n6. Krajský súd po skutkovej stránke zdôraznil, že „pokiaľ navrhovateľ... v priebehu\nprvostupňového konania tvrdil, že škoda mu vznikla spoločným pôsobením rozhodnutia\nministerstva a cenovým rozhodnutím, záver súdu prvého stupňa o tom, že vo vzťahu\nk cenovému rozhodnutiu nie je naplnený predpoklad vyžadovaný zákonom č. 514/2003 Z. z.\n\n5\n\na to zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, bol správny, navrhovateľ totiž nevyužil\nvoči cenovému rozhodnutiu všetky procesné možnosti na dosiahnutie zrušenia takéhoto\nrozhodnutia ako nezákonného, keď proti tomuto rozhodnutiu síce podal odvolanie, avšak\nv konečnom dôsledku nepodal žalobu na súd, v ktorej by bol žiadal preskúmanie jeho\nzákonnosti“.\n7. Krajský súd neakceptoval ani odvolací dôvod sťažovateľa mieriaci na výrok\nrozsudku okresného súdu o náhrade trov konania. Sťažovateľ totiž poukazoval na „zmluvu\no právno-poradenských službách... na základe ktorej mal právny zástupca odporcu\nstanovenú zmluvnú odmenu vo výške 165,97 € za hodinu vrátane DPH, pričom zároveň\nhodnota zakázky bola 200.000,- € bez DPH, ktorá znamenala maximálnu predpokladanú\nhodnotu právnych služieb v zmysle vyššie uvedenej zmluvy“. Preto okresný súd „mal\npostupovať tak, že plne úspešnému odporcovi mal priznať náhradu trov právneho\nzastúpenia len vo výške, ktorú si dohodol odporca so svojím právnym zástupcom, teda\ndo maximálnej výšky 200.000,- € + DPH, nakoľko priznaním vyššej odmeny by došlo\nk bezdôvodnému obohateniu sa odporcu“. Krajský súd k tejto námietke uviedol, že „zmluva\no právno-poradenských službách, na ktorú poukázal navrhovateľ vo svojom odvolaní,\nje zmluva, ktorú uzatvoril klient so svojím advokátom, teda ide o zmluvný vzťah medzi\ndvoma stranami. Nezávisle od tejto dohodnutej zmluvnej odmeny postupuje súd\npri stanovení odmeny právnemu zástupcovi v zmysle ustanovení o tarifnej odmene.“.\n8. V dovolaní proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu sťažovateľ namietal vadu\nodňatia možnosti konať pred súdom «tým, že prvostupňový a odvolací súd sa nevyrovnali\ns ním nastolenými podstatnými argumentmi, ktorých analýza je pre správne rozhodnutie\nkľúčová. Navrhovateľ položil v odvolaní tri zásadné právne otázky (1. či rozhodnutie MH\nbolo príčinou navrhovateľovej škody, 2. či bolo postačujúcim, že išlo o jednu z viacerých\npríčin vzniku škody, 3. či v prípade „reťazenia“ viacerých príčin spočívajúcich v\nniekoľkých nezákonných rozhodnutiach treba najprv úspešne napadnúť samostatne\nnezákonnosť každého individuálneho aktu... ktorý tvoril súčasť reťaze vedúcej k vzniku\nškody, alebo stačí „zažalovať nezákonnosť jedného konkrétneho rozhodnutia, bez ktorého\nby škoda nevznikla“) odvolací súd mu ale na tieto otázky nedal primeranú odpoveď.\n\n6\n\nOdvolací súd... nevenoval pozornosť otázke kumulatívnej kauzality, nezaoberal sa\nmožnosťou solidárnej zodpovednosti viacerých škodcov za škodu podľa § 438 Občianskeho\nzákonníka a odmietol vykonať ohľadom najpodstatnejšej príčiny vzniku škodu test conditio\nsine qua non. Oba súdy nepriznali adekvátny význam argumentácii navrhovateľa, ktorou\npoukazoval na to, že konanie oboch orgánov, ktoré vyústilo do vydania rozhodnutia MH a\nrozhodnutia ÚRSO, bolo konaním jediného škodcu – Slovenskej republiky. Rozhodnutie\nodvolacieho súdu je založené na nejasných a neurčitých právnych konceptoch... ktoré\nbližšie nevysvetlil. Odvolací súd sa odklonil od ustálených názorov právnej praxe... Prevzal\npritom argumentáciu prvostupňového súdu bez toho, aby sa vyrovnal s odvolacími\nargumentmi navrhovateľa.».\n9. V dovolaní sťažovateľ doplnil, že síce «v prvostupňovom aj odvolacom konaní\nzastával názor, že príčinou jeho škody bolo rozhodnutie MH, preto sa „otázkou zákonnosti\nCenového rozhodnutia vo svojich predchádzajúcich podaniach podrobnejšie nezaoberal“»,\nno «zastáva názor, že rozhodnutie ÚRSO bolo vydané orgánom prekračujúcim svoje\nprávomoci. Pokiaľ odvolací súd na túto významnú skutočnosť neprihliadol a vôbec\nneskúmal oprávnenie tohto orgánu vydať rozhodnutie... odňal navrhovateľovi možnosť\nkonať pred súdom. V prvostupňovom aj odvolacom rozhodnutí je zmienka o tom,\nže rozhodnutie ÚRSO nemohlo viesť k „vzniku zodpovednosti štátu“ za navrhovateľovu\nškodu aj preto, lebo v prípade tohto rozhodnutia nedošlo k predbežnému prerokovaniu\nna orgáne, ktorý ho vydal. Tento právny názor, okrem toho, že je nesprávny (predbežné\nprerokovanie nároku nie je podmienkou vzniku práva na náhradu škody, ale procesnou\npodmienkou uplatnenia nároku na súde), mal za následok odňatie možnosti navrhovateľa\nkonať pred súdom... Odvolací súd „rovnako odňal navrhovateľovi možnosť konať pred\nsúdom tým, že bez ďalšieho potvrdil filozofiu zvolenú prvostupňovým súdom pri priznaní\nneúmerne vysokej náhrady trov konania odporkyne bez toho, aby sa čo len pokúsil\nformulovať právny základ na jej priznanie“. Jeho rozhodnutie je aj v tomto smere\nzmätočné, nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a zakladajúce procesnú vadu\nkonania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.».\n\n7\n\n10. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením z 5. mája 2016 v konaní\nsp. zn. 3 Cdo 567/2014 odmietol. Rekapitulujúc vlastnú relevantnú judikatúru konštatoval,\nže nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nezakladá vadu podľa § 237\nods. 1 písm. f) vtedy platného a účinného OSP, ale len dovolací dôvod už prípustného\ndovolania (iná vada konania než vada zmätočnosti). Len výnimočne, „keď písomné\nvyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre\nrozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237\nods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku... V danom prípade odvolací súd\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, opísal\npriebeh konania, výsledky dokazovania, vysvetlil, čoho sa navrhovateľ domáhal,\nčo odporkyňa uvádza na svoju obranu, čím navrhovateľ argumentoval v odvolacom\nkonaní... citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých\nvyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil...“.\n11. Výrok svojho uznesenia o náhrade trov dovolacieho konania najvyšší súd založil\nna aplikácii § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „vyhláška“), pričom pokiaľ ide\no sťažovateľovu argumentáciu dohodnutou odmenou medzi odporcom a jeho právnym\nzástupcom, odkázal na § 151 ods. 5 OSP, ako aj na skutočnosť, že „navrhovateľ sám\nv preskúmavanej veci postupoval podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene...“.\n12. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ popisuje skutkový priebeh\npodstatných okolností prípadu, rekapituluje relevantnú judikatúru ústavného súdu\na formuluje názor, podľa ktorého k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3\nústavy došlo tým, že „v otázke príčinnej súvislosti odvolací súd vyložil zákon extrémne\nformalistickým a reštriktívnym spôsobom“. Citujúc z odôvodnenia rozsudku krajského súdu\nsťažovateľ hodnotí, že „odvolací súd... nikdy jasne nevyjadril, prečo zamietol návrh\nsťažovateľa. Odvolací rozsudok je nepreskúmateľný... pretože odvolací súd neuviedol, prečo\nsa domnieva, že príčinná súvislosť medzi Rozhodnutím ministerstva a škodou nie je daná,\n\n8\n\na neuviedol ani to, aký je z hľadiska príčinnej súvislosti vzťah medzi Cenovým rozhodnutím\na Rozhodnutím ministerstva...“.\n13. Sťažovateľ rekapituluje metodologický prístup ku skúmaniu príčinnej súvislosti\n(dvojkrokovosť – test conditio sine qua non a právna kauzalita) a tvrdí, že „odvolací súd\nvšak test conditio sine qua non vôbec nevykonal... Bez vykonania tohto testu nie je možné\nsprávne rozhodnúť žiadny prípad týkajúci sa náhrady škody.“.\n14. Pokiaľ ide o vzťah rozhodnutia ministerstva a cenového rozhodnutia Úradu\npre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „úrad“), sťažovateľ zdôrazňuje, že „Cenové\nrozhodnutie je zjavne založené na Rozhodnutí ministerstva a je závislé od jeho existencie.\nRozhodnutie ministerstva ako jediné ukladá sťažovateľovi adresnú právnu povinnosť.\nCenové rozhodnutie sa vzťahuje iba na sťažovateľa (nie na iné subjekty) a reguluje cenu iba\nvo vzťahu k tej elektrine, ktorej dodanie prikazovalo sťažovateľovi Rozhodnutie\nministerstva. Inými slovami, keď bolo zrušené Rozhodnutie ministerstva, prestala existovať\npovinnosť sťažovateľa dodať elektrinu, ktorej cena bola regulovaná Cenovým rozhodnutím,\na teda táto cenová regulácia stratila akýkoľvek účinok... Otázka zrušenia Cenového\nrozhodnutia pre nezákonnosť je teda z ústavného hľadiska čisto formálna, pretože\nodhliadnuc od skutočnosti, že Cenové rozhodnutie bolo ničotné... v dôsledku zrušenia\nRozhodnutia ministerstva Cenové rozhodnutie stratilo akékoľvek právne účinky... Trvanie\nna požiadavke zrušenia Cenového rozhodnutia pre nezákonnosť v situácii, keď ide o ničotné\nrozhodnutie, ktoré navyše z právneho hľadiska stratilo opodstatnenie, je v rozpore\ns povinnosťou vykladať zákon o zodpovednosti takým spôsobom, aby bol naplnený účel\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.“.\n15. Sťažovateľ dôvodí aj v prospech záveru o ničotnosti cenového rozhodnutia úradu,\nkeďže krajský súd naznačil, že „ak by Cenové rozhodnutie bolo zrušené pre jeho\nnezákonnosť, rozhodnutie odvolacieho súdu v merite veci by mohlo byť odlišné“. Úrad\npodľa sťažovateľa nemal právomoc vydať cenové rozhodnutie, „pretože neboli splnené\npodmienky podľa § 12 ods. 12 zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových\nodvetviach...“.\n\n9\n\n16. Kriticky sťažovateľ akcentuje aj krajským súdom použitý koncept „priamej“\npríčinnej súvislosti, ktorý podľa jeho názoru zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) „nepoužíva ani\nnedefinuje... odvolací súd nevysvetľuje, čo chápe pod týmto pojmom, ani nestanovuje\nkritériá, ktoré musia byť splnené, aby príčinná súvislosť mohla byť považovaná za priamu“.\n17. Následne sťažovateľ predkladá rozsiahlu teoretickú i na podklade súdnej praxe\nformulovanú analýzu vzťahu nezákonného rozhodnutia ministerstva a škody, ktorá mu mala\nvzniknúť, pričom argumentuje v prospech záveru, že „Cenové rozhodnutie malo vplyv iba\nna výšku škody, nie na okolnosti jej vzniku.“. Ďalej sťažovateľ dôvodí, že «požadovať\nod poškodeného, aby preukázal pred súdom protiprávnosť každej dielčej skutočnosti, ktorá\nviedla ku vzniku škody, by spôsobilo faktickú nemožnosť vymoženia náhrady škody...\nDôsledná aplikácia teórie odvolacieho súdu o bezprostrednosti príčinnej súvislosti by\nznamenala, že aj keby sťažovateľ napadol pre nezákonnosť aj Cenové rozhodnutie a toto\nrozhodnutie by bolo zrušené, súdy by napriek tomu nárok na náhradu škody nemohli\npriznať, pretože tu boli ďalšie skutočnosti, ktoré mali „bezprostrednejší“ vplyv na vznik\nči výšku škody – napr. uzavretie zmlúv s Koncovými dodávateľmi. Takýto výsledok je zjavne\nabsurdný.». Podľa sťažovateľa „presúvanie zodpovednosti medzi jednotlivými štátnymi\norgánmi s dôsledkom, že poškodený nemôže vymôcť náhradu škody od žiadneho z nich,\nje v rozpore s účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, a v rozpore s princípom\nmateriálneho právneho štátu. Skutočnosť, že ministerstvo určenie ceny prenechalo ÚRSU,\nnemôže byť sťažovateľovi na príťaž.“.\n18.\n\nPorušenie\n\nzákladného\n\npráva\n\nna\n\nsúdnu\n\nochranu\n\nsťažovateľ\n\nvidí\n\naj\n\nv nedostatočnom odôvodnení odvolacieho rozsudku krajského súdu. Ten nevysvetlil\nkoncept „priamosti“ ako požiadavky, ktorou sa musí vyznačovať príčina vzniku škody,\na rovnako neobjasnil ani odklon od ustálenej judikatúry všeobecných súdov, podľa ktorej\npostačuje, ak protiprávny úkon je pre vznik škody „príčinou dôležitou, podstatnou\na značnou“. Podľa sťažovateľa krajský súd neodpovedal ani na jeho otázky položené\n\n10\n\nv odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu (či rozhodnutie ministerstva\nmožno označiť za príčinu vzniku škody, či v konaní o náhradu škody je nevyhnutné\ndokazovať, že nezákonné rozhodnutie bolo jedinou príčinou vzniku škody, alebo postačuje,\nak bolo jednou z príčin vzniku škody, a či v prípade spôsobenia škody viacerými\nnezákonnými rozhodnutiami je nutné úspešne napadnúť samostatne nezákonnosť každého\ntakého rozhodnutia).\n19. Sťažovateľ dôvodí aj v prospech záveru o neprimeranom obmedzení jeho\nzákladného práva zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy krajským súdom.\n20. Rozpor rozhodnutia krajského súdu so základným právom garantovaným čl. 46\nods. 1 ústavy i právom zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ aj v tom, že\nvšeobecné súdy odporcovi „priznali náhradu trov niekoľkonásobne prevyšujúcich trovy,\nktoré mu skutočne vznikli. Náhradu trov, ktoré žalovanému skutočne nevznikli, už nemožno\noznačiť ako náhradu... Takáto náhrada trov totiž nie je náhradou – na strane úspešného\núčastníka ide o obohatenie a na strane neúspešného účastníka ide o sankciu. Neúspešný\núčastník je nad rámec náhrady účelných trov druhého účastníka sankcionovaný za to,\nže využil svoje ústavné právo domáhať sa svojich práv na súde.“. Okrem toho, krajský súd\nani najvyšší súd svoje závery k parciálnej otázke náhrady trov konania riadne neodôvodnili.\nTotiž „odôvodnenie oboch napadnutých rozhodnutí nedáva odpoveď na podstatný\na rozhodujúci argument sťažovateľa uvedený v odvolaní ako aj v dovolaní, že mechanická\naplikácia advokátskej tarify nemá oporu v zákone a naopak v tomto konkrétnom prípade\ns ním je v rozpore“.\n21. Keďže sťažovateľ „bol zaviazaný bez opory v zákone a bez legitímneho dôvodu\nzaplatiť neprimeranú náhradu trov konania“, bolo mu „taktiež zasiahnuté do majetkových\npráv“. Preto sa domáha aj vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.\n22. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 vtedy platného a účinného zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\n\n11\n\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „pôvodný zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 114/2017-36\nz 21. februára 2017 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie, a to v časti namietajúcej\nporušenie jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy,\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva\nna náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručeného čl. 46\nods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva\nna pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 4 Co 511/2012-327 z 23. apríla 2014, ako aj v časti namietajúcej\nporušenie jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy\na základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé\nsúdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie\nmajetku zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Cdo 567/2014 z 5. mája 2016 vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania.\nVo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n23. Následne ústavný súd 22. marca 2017 vyzval krajský súd aj najvyšší súd\nna vyjadrenie sa k vecnej stránke sťažnosti a na stanoviská k možnému upusteniu\nod ústneho pojednávania vo veci. Zároveň 22. marca 2017 vyzval okresný súd\nna predloženie dotknutého súdneho spisu.\nII.\nVyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu\n24. Krajský súd doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie 12. apríla 2017, v ktorom\nk vecnej stránke sťažnosti zdôraznil, že „sťažovateľ žalobu odôvodnil existenciou\nnezákonného rozhodnutia a to rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR č. 5/2008\nzo dňa 03. 08. 2008 a neoznačil rozhodnutie ÚRSO, pričom označením rozhodnutia, ktoré\nsťažovateľ považoval za nezákonné boli súdy viazané, následne v odôvodnení rozhodnutia\nsúdu 1. inštancie bolo konštatované, že z rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR,\nna ktoré v žalobe poukázal sťažovateľ nie je možné odvodzovať existenciu škody vo väzbe\n\n12\n\nna konkrétne zmluvné vzťahy, do ktorých sťažovateľ vstúpil, keď toto rozhodnutie podstatne\nneobsahovalo určenie ceny, za akú mal sťažovateľ povinnosť vykonávať dodávku elektriny...\nz toho následne vyplynulo, že nebola daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím (ktoré bolo\nzrušené pre nezákonnosť) a škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, nakoľko prípadná\nškoda mohla vzniknúť iba v dôsledku rešpektovania ceny uvedenej v cenovej regulácii,\nnie však v dôsledku zrušujúceho rozhodnutia, ktoré neobsahovalo určenie ceny. Vzhľadom\nna vyššie uvedené preto prvostupňový, ani odvolací súd neodňal žalobcovi možnosť konať\npred súdom.“.\n25. Krajský súd, poukazujúc na viazanosť odvolacieho súdu dôvodmi a rozsahom\npodaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), akcentuje skutočnosť, že sťažovateľ „uviedol,\nže príčinou jeho škody bolo rozhodnutie Ministerstva hospodárstva SR a sám sa otázkou\nzákonnosti cenového rozhodnutia vo svojich predchádzajúcich podaniach podrobnejšie\nnezaoberal... Týmto rozsahom vymedzeným v odvolaní je odvolací súd viazaný, čo znamená,\nže nemôže preskúmať rozhodnutie súdu 1. stupňa ani v menšom, ale ani vo väčšom rozsahu,\nako je uvedené v odvolaní.“.\n26. Krajský súd sa prihlásil aj k právnemu názoru okresného súdu, podľa ktorého\n„ak sa sťažovateľ domnieval, že mu vznikla škoda v dôsledku reťazenia nezákonných\nrozhodnutí, mal využiť všetky procesné možnosti na dosiahnutie zrušenia všetkých týchto\nrozhodnutí ako nezákonných, a až z týchto zrušených rozhodnutí odvodzovať zodpovednosť.\nNavyše, ak by aj bolo preukázané, že dôvodom vzniku škody boli na sebe vzájomné závislé\nrozhodnutia, vo vzťahu k jednému z nich nie je naplnený predpoklad vyžadovaný zákonom\nč. 514/2003 Z. z... ktorým je zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, t. j. či bol výrok\nzrušený ako nezákonný.“.\n27. Krajský súd trvá na tom, že kategóriu priamej príčinnej súvislosti „podrobne\nvysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia (strana 9 a 10 rozsudku č. k. 4 Co/511/2012-327)\ns tým, že okrem iného poukázal i na odôvodnenie rozhodnutia súdu 1. inštancie, a navyše\nna zdôraznenie správnosti uviedol ďalšie dôvody“.\n\n13\n\n28. Krajský súd vyjadruje názor, podľa ktorého „svojím odôvodnením stručne a\njasne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia... vysvetlil čo sa rozumie pod pojmom\nškoda, nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, príčinnú súvislosť a prečo sa zameral\nna splnenie jedného z predpokladov vzniku tejto zodpovednosti a jasne konštatoval, že\nškoda nahradenia, ktorej sa sťažovateľ v konaní domáhal nemohla vzniknúť rozhodnutím\nMinisterstva hospodárstva SR“.\n29. Napokon, v otázke rozhodnutia v časti o trovách konania krajský súd len\nodkazuje na odôvodnenie svojho sťažnosťou napadnutého rozsudku.\n30. Krajský súd netrvá na ústnom pojednávaní vo veci samej.\n31. Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 2. mája 2017.\nPo vecnej stránke najvyšší súd odkazuje na sumy náhrady trov konaní, ku ktorým dospel\nokresný súd i krajský súd a vo vzťahu k náhrade trov dovolacieho konania informuje, že\n„priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátskej\nkancelárie za jeden úkon právnej služby poskytnutej žalovanému, a to vypracovanie\nvyjadrenia z 30. septembra 2014 k dovolaniu (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky). Základnú\nsadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky\nvo výške 189 427,49 €, čo s 20 % DPH (37 885,49 €) predstavuje spolu 227 312,98 €.\nŽalovaný bol spoločnosťou, ktorá ho zastupovala v dovolacom konaní, zastúpený\nuž v odvolacom konaní. Pokiaľ preto požadoval náhradu trov dovolacieho konania aj za iný\núkon právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia), dovolací súd postupoval v súlade\nso zaužívanou praxou najvyššieho súdu... a žalovanému náhradu trov za tento úkon\nnepriznal... Pokiaľ sťažovateľka v dovolaní argumentovala tým, že nemá oporu v § 142\nods. 1 O. s. p. prax súdov, v rámci ktorej sa náhrada trov právneho zastúpenia advokátom\nvyčísľuje mechanicky aplikáciou ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene, resp. tým, že súd by\nsa nemal vždy striktne držať len ustanovení vyhlášky, ale by mal zohľadňovať náhradu,\nna ktorej sa advokát s klientom reálne dohodol, najvyšší súd uviedol, že: a/ v zmysle § 151\nods. 5 O. s. p. trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných\npre náhradu mzdy a hotových výdavkov, b/ sťažovateľka sama v preskúmavanej veci\n\n14\n\npostupovala podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene, pričom požadovanú náhradu\ntrov prvostupňového konania vyčíslila sumou 454 625,98 €.“.\n32. Najvyšší súd je presvedčený, že «v napadnutom uznesení... v primeranom\nrozsahu uviedol, prečo priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, za aký úkon\nprávnej služby mu náhradu priznal a za aký úkon mu náhradu nepriznal. Vysvetlil tiež\nspôsob výpočtu tejto náhrady. K argumentácii sťažovateľky zdôraznil, že za rozhodujúcu\npovažoval primeranú aplikáciu ustanovenia § 151 ods. 5 O. s. p., v zmysle ktorého trovy\nkonania určí súd podľa „sadzobníkov“... Odôvodnenie výroku napadnutého o uznesenia\no náhrade trov odvolacieho konania považuje najvyšší súd za postačujúce a neprekračujúce\nústavné limity.».\n33. Najvyšší súd odmieta sťažovateľovu argumentáciu, podľa ktorej ak sa štát,\nresp. štátny orgán nechá v občianskom súdnom konaní zastupovať advokátom, potom trovy\núkonov právnej služby poskytnutej advokátom nie sú vynaložené účelne v zmysle § 142\nods. 1 OSP. Podľa názoru najvyššieho súdu «je pravdou, že § 137 a § 142 ods. 1 O. s. p.\nneodkazujú na ustanovenia vyhlášky upravujúce tarifnú odmenu advokáta za jeho úkony\nprávnej služby, tieto ustanovenia ale nemožno považovať za „sadzobník“ (obsahovo zhodný\npojem) v zmysle § 151 ods. 5 O. s. p. Historický kontext vývoja právnej úpravy, na ktorý\npoukazuje sťažovateľka, tu podľa presvedčenia najvyššieho súdu nemá určujúci význam...\nPrávna úprava poskytovania právnych služieb advokátmi je obsiahnutá v zákone\nč. 586/2003 Z. z. o advokácii. Podľa § 24 ods. 1 uvedeného zákona advokát poskytuje\nprávne služby za odmenu. Odmena advokáta sa určuje rôznymi spôsobmi. Tarifná odmena\npre účely náhrady trov konania sa aplikuje (nielen v prípade absencie dohody klienta\na advokáta, ale) aj vtedy, keď advokát zastupuje účastníka v občianskom súdnom konaní...\nPodľa názoru najvyššieho súdu ustanovenia vyhlášky o tarifnej odmene vyjadrujú\nštandardnú hodnotu právnych služieb. Takto stanovená výška je predvídateľná pre\núčastníkov stojacich na oboch procesných stranách; spôsob jej (tarifného) určenia zároveň\nvyjadruje rovnosť oboch sporiacich sa procesných strán v tom zmysle, že výška odmeny\nadvokáta za právnu službu poskytnutú urobením procesných úkonov (útoku alebo obrany)\nsa určuje rovnako.». Najvyšší súd zdôrazňuje, že aj ústavný súd v rozhodnutí\n\n15\n\nsp. zn. II. ÚS 435/2013 vyslovil právny názor, podľa ktorého „pre rozhodovanie o náhrade\ntrov konania je zásadne bez významu obsah dohody medzi advokátom a klientom o výške\nodmeny advokáta či o spôsobe náhrady jeho hotových výdavkov (§ 16 ods. 1 advokátskej\ntarify). Obsah tejto dohody má význam iba pre vzťah medzi advokátom a jeho klientom.“.\nNajvyšší súd uvádza, že vychádzal z toho istého názoru, „i keď v odôvodnení napadnutého\nuznesenia vyjadreného stručnejším spôsobom – odkazom na aplikované ustanovenie\n(§ 151 ods. 5 O. s. p.)“.\n34. Na podklade uvedeného najvyšší súd uzatvára, že „sťažovateľka mu nedôvodne\nvytýka formalistický postup (paušálne alebo mechanické použitie ustanovení o tarifnej\nodmene advokáta), ktorým podľa jej názoru dal priechod nespravodlivosti a umožnil, aby sa\nžalovaný na jej úkor obohatil. Účel ustanovení upravujúcich náhradu trov konania,\nani história vzniku relevantnej právnej úpravy, resp. jej systematická súvislosť alebo\nniektorý z ústavnoprávnych princípov nedávali v predmetnom spore opodstatnenie pre to,\naby sa dovolací súd odchýlil od doslovného znenia aplikovanej právnej normy takým\nspôsobom, ktorý považuje za správny sťažovateľka.“.\n35. Najvyšší súd súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti\nsťažovateľa.\nIII.\nReplika sťažovateľa k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu\n36. Vyjadrenia krajského súdu i najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 25. januára\n2018 právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nim stanovisko.\n37. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 23. februára 2018 sťažovateľ\nrekapituluje svoje zásadné právne názory spochybňujúce ústavnosť kritizovaného rozsudku\nkrajského súdu. Uvádza, že „škoda vznikla už v dôsledku samotného Rozhodnutia\nministerstva“, že vzhľadom na § 6 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu „bolo...\npovinnosťou súdov ex offo skúmať, či vydanie Cenového rozhodnutia nebolo prekročením\n\n16\n\nprávomoci ÚRSO“, a že „aj keby Cenové rozhodnutie bolo ďalšou príčinou škody a nešlo\nby o prekročenie právomoci ÚRSO, nevylučovala by táto skutočnosť nárok sťažovateľa\nna náhradu škody. Nezrušenie Cenového rozhodnutia by bolo relevantné len v prípade,\nak Cenové rozhodnutie predstavovalo prerušenie kauzálnej reťaze medzi Rozhodnutím\nministerstva a vznikom škody. Inými slovami, ak medzi nezákonným Rozhodnutím\nministerstva a vznikom škody existuje kauzálny nexus, je irelevantné, či bolo Cenové\nrozhodnutie zrušené.“.\n38. Úlohou súdov konajúcich v sťažovateľovej veci podľa jeho názoru bolo\n„hľadať... príčinu, ktorú so vznikom škody spája adekvátna príčinná súvislosť... Pokiaľ ide\no test conditio sine qua non, odvolací súd naň síce v odôvodnení odvolacieho rozsudku\nodkázal, v skutočnosti ho však nevykonal a analýze jeho výsledku sa nijako nevenoval.\nAk by tak urobil, musel by jednoznačne dospieť k záveru, že bez Rozhodnutia ministerstva\nby k vzniku škody nedošlo, pretože sťažovateľ by nebol povinný blokovať určitý objem\nelektriny a následne ho predať za regulovanú cenu určeným odberateľom. Naopak,\nbez Rozhodnutia ministerstva by bol sťažovateľ oprávnený daný objem elektriny predať\npodľa svojho uváženia na voľnom trhu, za trhové ceny a odberateľom podľa jeho\nslobodného výberu... Pokiaľ ide o právnu kauzalitu, tá môže byť prerušená len novou\nskutočnosťou, ktorá je výlučnou príčinou škody a je nezávislou od konania škodcu\n(novus actus interveniens). Cenové rozhodnutie však takouto príčinou nebolo... Cenové\nrozhodnutie v prvom rade nebolo príčinou vzniku škody, ale malo vplyv len na jej výšku.\nNebyť Rozhodnutia ministerstva, Cenové rozhodnutie by z ohľadu sťažovateľa bolo\nirelevantné, pretože by nijako neobmedzovalo jeho dispozičnú právomoc s vyrobenou\nelektrinou. Sťažovateľ by sa v takom prípade mohol rozhodnúť predať elektrinu\nakémukoľvek odberateľovi neuvedenému v Cenovom rozhodnutí, za trhové ceny. Naopak\nvšak platí, že pri existencii Rozhodnutia ministerstva by sťažovateľovi vznikla škoda, aj keby\nCenové rozhodnutie nikdy nebolo vydané. V takom prípade by totiž bolo priamo obmedzené\nprávo sťažovateľa slobodne sa rozhodnúť komu a v akom objeme elektrinu predá... Okrem\ntoho Cenové rozhodnutie nebolo nezávislou skutočnosťou. Práve naopak, Rozhodnutie\nministerstva výslovne predpokladalo vydanie Cenového rozhodnutia a Cenové rozhodnutie\n\n17\n\nz hľadiska adresáta (sťažovateľa) aj z hľadiska množstva elektriny kopírovalo Rozhodnutie\nministerstva.“.\n39. Sťažovateľ vo svojom stanovisku na podporu svojich argumentov poukázal\naj na rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 10. júla 2017 vo veci sp. zn. 11 C 180/2008\n(fotokópiu priložil k stanovisku), v ktorom podľa jeho názoru „kauzálna reťaz... bola\nmimoriadne komplexná a medzi prijatím protiústavného zákona a vznikom škody bolo\nviacero ďalších udalostí“. Napriek tomu „Okresný súd Bratislava I... vykonal test conditio\nsine qua non. Taktiež správne konštatoval, že žiadna z udalostí, ktoré síce nasledovali\npo prijatí protiústavného zákona, ale boli ním spôsobené, nepredstavovali novus actus\ninterveniens a teda nemohli prerušiť kauzálnu reťaz.“.\n40. K problému rozhodovania súdov o náhrade trov sporového konania zdôrazňuje,\nže náhrada trov konania, „ktoré úspešná strana sporu nikdy nevynaložila... nie je\nnevyhnutná na dosiahnutie legitímneho cieľa (aby úspešná strana sporu neutrpela\nmateriálnu ujmu) a teda ani nepredstavuje primeraný zásah“.\n41. Na argumentáciu najvyššieho súdu o predvídateľnosti sumy náhrady trov konania\nsťažovateľ reaguje, že „je primerané, aby z hľadiska predvídateľnosti existovala horná\nhranica náhrady trov, ktoré bude musieť neúspešná strana sporu nahradiť. V opačnom\nprípade by neúspešná strana sporu mohla utrpieť nepredvídateľnú ujmu v dôsledku\nveľkorysej odmeny advokáta úspešnej strany. Legitímnym cieľom predvídateľnosti výšky\nnáhrady trov je teda ochrana neúspešnej strany sporu... V tunajšom prípade však nejde\no aplikáciu advokátskej tarify ako hornej hranice náhrady trov, ale ako dolnej hranice.\nPreto argument o predvídateľnosti ako nástroji na ochranu neúspešnej strany sporu\nnefunguje. Neúspešná strana sporu totiž v dôsledku tejto argumentácie zaplatí viac, než\núspešná strana skutočne vynaložila. Inými slovami, ochrana určitej osoby nemôže spočívať\nv tom, že zaplatí viac. A legitímnym cieľom predvídateľnosti takisto nemôže byť ochrana\núspešnej strany sporu, ktorá sa na výsledku sporu nad rámec náhrady vynaložených\nnákladov ešte obohatí... Argument o predvídateľnosti je okrem toho osobitne kuriózny\nv tunajšom prípade. Keďže sťažovateľ sa z verejne dostupných zdrojov dozvedel, že štát\n\n18\n\nobstaral právne poradenstvo za približne 200.000 eur, mohol rozumne predvídať náhradu\ntrov v tejto výške. Sťažovateľ (ktorého predvídateľnosť Najvyšší súd chráni) v skutočnosti\nnemohol predvídať, že v prípade úspechu si štát uplatní nárok na náhradu trov\nv desaťnásobnej výške.“. Nadväzne sťažovateľ upozorňuje, že súdne konanie vo veciach\nnáhrady škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu bolo v čase začatia sporu medzi ním\na odporcom oslobodené od súdnych poplatkov, a „preto je potrebné dôkladne posudzovať\naj dopad takejto úpravy na povinnosť neúspešnej strany sporu nahradiť trovy konania“.\n42. Sťažovateľ zotrváva na sťažnosti a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania\nvo veci.\nIV.\nÚstavnoprávne východiská a samotné posúdenie veci ústavným súdom\n43. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019\nnahradil pôvodný zákon o ústavnom súde, upustil v danej veci od ústneho pojednávania,\npretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,\nže od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n44. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec bola pôvodne pridelená sudcovi\nspravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu\nuplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019\n(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi\na v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola meritórne prejednaná v druhom senáte\nústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár\na Ľuboš Szigeti.\n\n19\n\n45. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n46. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti kritizuje dva okruhy otázok, ktoré všeobecné súdy\nkonajúce v jeho veci rozhodovali. V prvom rade ide o meritórny rozhodovací postoj k súdne\nuplatnenému nároku na náhradu škody, a následne aj o rozhodnutie o náhrade trov konania,\nktoré bol sťažovateľ ako neúspešná strana sporu zaviazaný zaplatiť odporcovi. Uvedený\nsystematický prístup uplatní aj ústavný súd pri rozhodovaní o prijatej sťažnosti.\nA.\n\nMeritórne rozhodovanie o nároku na náhradu škody\n\nA.1\n\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa\n\nčl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím štátneho orgánu zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru potvrdzujúcim výrokom napadnutého\nrozsudku krajského súdu\n47. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\n48. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo\nnesprávnym úradným postupom.\n49. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom...\n\n20\n\n50. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n51. Okolnosti súdenej veci orientujú pozornosť ústavného súdu aj na základné právo\nvyjadrené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré v sebe spája prvky súkromnoprávne i verejnoprávne\nna jednej strane, no i črty procesnoprávne a hmotnoprávne na strane druhej. Vo svojej\npodstate tu ide o artikuláciu majetkovej zodpovednosti mocenských suverénov za akty\nbezprávia. Hoci by existenciu uvedenej požiadavky bolo možné vyvodiť aj z iných\nprincípov a pravidiel tvoriacich súčasť ústavného systému, nie je namieste akokoľvek\nzaznávať snahu ústavodarcu výslovne potvrdiť povinnosť nahradiť škodu spôsobenú\nprotiprávnym konaním pri výkone verejnej moci vyznačujúcim sa jednostrannosťou, ktorá\npodstatne limituje priestor jej adresáta zabrániť v danom čase autoritatívnemu zásahu\ndo sféry jednotlivca chránenej základnými právami a slobodami prevažne hmotnej povahy.\nV načrtnutom aspekte sa systematické zaradenie základného práva na náhradu škody\nspôsobenej pri výkone verejnej moci do oddielu o práve na súdnu ochranu javí logickým,\na to napriek jeho nezanedbateľnému hmotnoprávnemu obsahu.\n52. Požiadavka, aby verejná moc niesla majetkovú zodpovednosť za akty bezprávia,\nnaznačuje objektívny pohľad na predmetný inštitút. Ústavná norma zakotvená v čl. 46\nods. 3 ústavy však dáva zodpovednosti subjektov, v mene ktorých sa verejná moc vykonáva,\npodobu\n\nverejného\n\nsubjektívneho\n\npráva\n\n(základného\n\npráva)\n\nosoby\n\npoškodenej\n\nnezákonnosťou.\n53. Vysvetlený súvis základného práva na súdnu ochranu so základným právom\nzaručeným v čl. 46 ods. 3 ústavy sa významovo prejavuje aj v okolnostiach súdenej veci.\nPodnikateľská činnosť sťažovateľa bola v konkrétnom čase ovplyvnená vrchnostenským\nrozhodnutím štátneho orgánu (ministerstva), ktoré bol sťažovateľ ako jednostranný správny\nakt povinný rešpektovať a ktoré bolo neskôr autoritatívne kvalifikované ako nezákonné.\n\n21\n\nSťažnostná argumentácia implicitne naznačuje, že nezákonný mocenský akt štátu mal\nnegatívne zasiahnuť do realizácie sťažovateľovho základného práva podnikať ako práva\nhmotnej povahy, preto sa otázka hmotnoprávnych garancií (čl. 46 ods. 3 ústavy) voči\nnásledkom nezákonného zásahu stala predmetom sporového súdneho konania, v ktorom je\npovinnosťou štátu poskytnúť uplatňovanému hmotnému právu ústavne konformnú súdnu\nochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).\n54. Ústavný súd je v predmetnej veci povinný zodpovedať otázku, či podoba, v ktorej\nbola sťažovateľovmu právu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy poskytovaná súdna ochrana, bola\nprejavom ústavne konformného výkladu, no hlavne uplatnenia (čl. 152 ods. 4 ústavy)\nzákona vykonávajúceho základné právo zaručené čl. 46 ods. 3 ústavy.\n55. Domáhať sa základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím orgánu verejnej moci možno len v medziach zákona o zodpovednosti za škodu\n(čl. 51 ods. 1 ústavy). Samozrejme, formalistický výklad a aplikácia uvedeného zákona\nnemôže vylučovať reálne uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu.\n56. Naznačeným smerom sa uberá aj zásadná sťažnostná námietka, ktorej podstata\ntkvie v presvedčení, že vyhodnotením vzájomného vzťahu nezákonného rozhodnutia\nministerstva a cenového rozhodnutia úradu krajský súd vytvoril argumentačnú konštrukciu\nde facto zbavujúcu sťažovateľa možnosti domôcť sa náhrady škody. Hoci teda zákon\no zodpovednosti za škodu in abstracto poskytuje priestor pre uplatnenie nároku na náhradu\nškody, jeho uplatnenie in concreto účinne zabránilo kompenzácii majetkovej ujmy, ktorá\nsťažovateľovi mala v dôsledku nezákonného rozhodnutia ministerstva vzniknúť.\n57. Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý okresný súd ani krajský súd žalobe sťažovateľa\nnevyhoveli, bol ich právny záver o absencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným\nrozhodnutím ministerstva a škodou, ktorá podľa sťažovateľovho tvrdenia mala vzniknúť\nv dôsledku toho, že podľa rozhodnutia ministerstva bol povinný dodávať vyrobenú elektrinu\ndruhovo určeným odberateľom v množstve najviac 6 TWh, a to za cenu určenú úradom.\n\n22\n\nÚrad následne určil cenu nižšiu v porovnaní s cenou trhovou. Rozhodnutie úradu však\nz hľadiska kvalifikácie zákona o zodpovednosti za škodu nie je nezákonné.\n58. Z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že rozhodnutie\nministerstva vo výroku ukladalo adresne sťažovateľovi povinnosť:\n„a) dodať elektrinu v množstve najmenej 6 TWh za cenu určenú Úradom pre\nreguláciu sieťových odvetví pre odberateľov elektriny v domácnosti a malé podniky\ns nasledovnou výškou odberu elektriny:\n1. domácnosti bez elektrického vykurovania s odberom 5000 kWh/rok.\n2. domácnosti s elektrickým vykurovaním s odberom do 20 000 kWh/rok.\n3. malé podniky s odberom do 30 000 kWh/rok.\nb) dodať elektrinu podľa písmena a) koncovým dodávateľom elektriny pre\ndomácnosti a malé podniky pod podmienkou, že títo dodávatelia dodajú takto nakúpenú\nelektrinu v rokoch 2009 a 2009 výhradne pre účely podľa písmena a).“\n59. Na rozklad sťažovateľa potom minister zmenil prvostupňové rozhodnutie tak,\nže výrokom nebola formulovaná povinnosť sťažovateľa dodať „najmenej“, ale „najviac\n6 TWh“. K oprave došlo aj pod písmenom b), kde sa nesprávny číselný údaj „2009“\nnahradil správnym – „2010“.\n60. Úrad výrokom svojho rozhodnutia z 27. októbra 2008 určil adresne sťažovateľovi\n„na obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 12. 2009 tieto pevné ceny za dodávku elektriny\npre dodávateľov elektriny na účely dodávky elektriny pre domácnosti a malé podniky:\n1. pre koncových odberateľov elektriny v domácnosti, ktorých spotreba elektriny\nv roku 2007 bola v domácnostiach bez elektrického vykurovania najviac 5 000 kWh\na s elektrickým vykurovaním najviac 20 000 kWh............. 1 816 Sk/MWh\n2. pre koncových odberateľov elektriny, ktorých spotreba elektriny v roku 2007 bola\nnajviac 30 000 kWh s výnimkou domácností.................................. 2 385 Sk/MWh\n3. Dodávka elektriny pre dodávateľov elektriny na rok 2009 na účely podľa bodov 1\na 2 je najviac v množstve 6 000 000 MWh.“.\n\n23\n\n61. Vzťah oboch uvedených administratívnych rozhodnutí sa pre posúdenie\nuplatneného nároku na náhradu škody voči štátu ako odporcovi javí ako rozhodujúci.\nOkresný súd i krajský súd sa k nemu vyjadrili zrozumiteľne. Okresný súd akcentoval svoju\npovinnosť zaoberať sa možným vznikom škody len v dôsledku rozhodnutia ministerstva,\na to z dôvodu obsahu sťažovateľovej žaloby, ako aj z dôvodu zákonnosti cenového\nrozhodnutia, na ktoré sťažovateľ v žalobe v prospech svojej argumentácie poukazoval.\nNadväzne okresný súd dôvodil chýbajúcou konkretizáciou ceny dodávok elektriny\nv rozhodnutí ministerstva, čo bráni prijať záver o vzniku škody samostatne v dôsledku\nrozhodnutia ministerstva. Krajský súd sa s uvedeným právnym názorom okresného súdu\nstotožnil (strana 9 napadnutého rozsudku).\n62. Ústavný súd nepovažuje argumentáciu okresného súdu ani krajského súdu\nza svojvoľnú ani arbitrárnu. Argumentačnú líniu, podľa ktorej škoda nevznikla samotným\nuložením povinnosti dodať určitý objem elektriny druhovo určeným odberateľom,\nale povinnosťou dodať túto elektrinu za cenu určenú úradom, ktorá bola nižšia ako cena\ntrhová, škodu teda nepredstavuje samotné dodanie elektriny subjektom, ktoré si sťažovateľ\nnevybral podľa svojej úvahy, ale jej dodanie za „stratovú“ cenu a pre splnenie predpokladov\nna úspešné uplatnenie škody bolo preto potrebné úspešne napadnúť aj rozhodnutie úradu\no určení ceny, považuje ústavný súd za ústavne udržateľnú. Preto v tejto časti ústavný súd\nsťažnosti nevyhovel.\nA.2\n\nK namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa\n\nčl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1\ndodatkového protokolu potvrdzujúcim výrokom napadnutého rozsudku krajského\nsúdu\n63. Sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 45 zákona\no ústavnom súde) navrhol vysloviť aj porušenie jeho základného práva vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1\ndodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu. Túto časť meritórneho\n\n24\n\nnávrhu zdôvodnil tvrdením, podľa ktorého „bol zbavený vlastníctva k veci, ktorú nadobudol\ndo svojho vlastníctva v súlade so zákonom“.\n64. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...\n65. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba\nmá právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\n66. Keďže ústavný súd nedospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu vo výroku potvrdzujúcom meritórne zamietnutie žaloby okresným súdom,\nnebolo možné vysloviť ani porušenie základného práva vlastniť majetok a práva na pokojné\nužívanie majetku.\nB.\n\nRozhodovanie o nároku na náhradu trov konania\n\n67. V sťažnostnej námietke vecne atakujúcej náhradu trov konania prisúdenú\nvšeobecnými súdmi konajúcimi v sťažovateľovej veci sa spája kritika rozhodnutia krajského\nsúdu vo výroku jeho rozsudku, ktorým bol potvrdený výrok prvostupňového rozsudku\nokresného súdu v časti týkajúcej sa náhrad trov konania, ako aj vo výroku, ktorým krajský\nsúd úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. Napokon sťažovateľ\nkritizuje aj druhý výrok dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu, ktorým tento znovu\núspešnému odporcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania.\n68. Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho\nkonania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nmôže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy),\nporušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).\n\n25\n\n69. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae\naj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade\nso zákonom (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. 9. 1997 vo veci Robins\nc. Spojené kráľovstvo).\n70. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania\npred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich\nnezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie\npreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov\nkonania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia\nz pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej\ninterpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty\nsvojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).\n71. Z uvedených dôvodov rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla\nsamo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd\nbez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd\npri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu\nkonania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu\nnapádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo\nk porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že\nbolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,\nI. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).\n72. Zmyslom a účelom inštitútu náhrady trov konania pred všeobecným súdom je\nposkytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré účelne vo vecnej\na časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich\nnemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto\npravidla musí ustanoviť zákon; tieto sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom\nustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady\ntrov konania podľa § 150 OSP [(teraz § 257 Civilného sporového poriadku) porovnaj\n\n26\n\nnapr. II. ÚS 31/04; uznesenie najvyššieho súdu z 23. februára 2011 vo veci sp. zn.\n5 M Cdo 7/2010, 18/2010].\n73. Podľa sťažovateľa v konaní „bolo... preukázané, že skutočné trovy právneho\nzastúpenia štátu boli približne desaťnásobne nižšie ako náhrada priznaná prvostupňovým\nsúdom“, ktorú následne krajský súd potvrdil a aj o sume náhrady trov odvolacieho konania\nrozhodol použitím rovnakého spôsobu výpočtu. Napokon aj dovolací súd v uznesení\no odmietnutí sťažovateľovho dovolania priznal odporcovi náhradu trov konania vypočítanú\npodľa žalovanej sumy.\n74. Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že tento postupoval pri výpočte\nnáhrady trov konania úspešného odporcu podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 vyhlášky.\nSťažovateľ v odvolaní namietal s poukazom na zmluvu o právno-poradenských službách\nuzavretú medzi odporcom a jeho právnym zástupcom na účel zastupovania v spore\nvyvolanom sťažovateľom. Z obsahu uvedenej zmluvy vyplývalo, že odmena pre právneho\nzástupcu bola dohodnutá na báze hodinovej odmeny, a to v sume 165,97 €. K tomu\nsťažovateľ v odvolaní zdôraznil, že „na to, aby žalovaný bol povinný zaplatiť svojmu\nprávnemu zástupcovi sumu 1 818 503,89 eur podľa Zmluvy o právnych službách, by právny\nzástupca žalovaného musel stráviť poskytovaním právnych služieb žalovaného vyše\n9 130 hodín“. K odvolaniu sťažovateľ pripojil aj text predmetnej zmluvy uverejnený\nv Centrálnom registri zmlúv (č. l. 245 – 249).\n75. K predmetnej odvolacej námietke krajský súd uviedol, že pri určovaní náhrady\ntrov právneho zastúpenia súd postupuje „nezávisle od... dohodnutej odmeny“ medzi\nprávnym zástupcom a klientom.\n76. Krajský súd teda potvrdil sumu náhrady trov konania za jeden úkon právnej\nslužby určenú okresným súdom a aj sám pri výpočte sumy náhrady trov odvolacieho\nkonania postupoval podľa tzv. advokátskej tarify, ktorá náhradu trov konania zvyšuje\ns rastom hodnoty sporu. K tomuto postoju krajský súd pristúpil napriek skutočnosti,\nže sťažovateľ v odvolaní tvrdil a fotokópiou zmluvy medzi odporcom a jeho právnym\n\n27\n\nzástupcom aj preukazoval, že skutočná odmena právneho zástupcu za jeden úkon právnej\nslužby musela byť nevyhnutne nižšia.\n77. Obdobne najvyšší súd odporcovi „priznal... náhradu trov dovolacieho konania\nspočívajúcu v odmene advokátskej kancelárie za jeden úkon právnej služby...\na to vypracovanie vyjadrenia... k dovolaniu navrhovateľa... Základnú sadzbu tarifnej\nodmeny za tento úkon právnej služby určil dovolací súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky...“.\n78. Právny názor krajského súdu (a obsahovo aj najvyššieho súdu), podľa ktorého\nv takomto prípade nie je podstatný obsah zmluvných dojednaní medzi klientom a právnym\nzástupcom, ale vyhláškou stanovená odmena, na ktorú odkazoval aj v tom čase účinný\n§ 151 ods. 5 OSP, je podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach súdenej veci ústavne\nnekonformný.\n79. Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd\npriznával náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti\núčastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.\n80. Podľa § 151 ods. 5 OSP trovy konania určoval súd podľa sadzobníkov a podľa\nzásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Určiť výšku trov môže predseda\nsenátu alebo samosudca až v písomnom vyhotovení rozhodnutia.\n81. Krajský súd i najvyšší súd opomenuli konfrontovať § 151 ods. 5 OSP s právnou\nnormou priznávajúcou plne úspešnému účastníkovi náhradu trov potrebných na účelné\nuplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi neúspešnému, teda s § 142 ods. 1 OSP.\nV prejednávanej veci sa totiž kľúčová požiadavka účelnosti trov úspešnej sporovej strany\nzjavne dostávala do konfliktu s formálnym príkazom, aby konajúci súd určoval trovy\nkonania podľa sadzobníkov. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že v súčasnosti (s účinnosťou\nod 1. júla 2016) už civilná procesnoprávna úprava rozhodovania súdu o trovách konania\n(§ 262 až 264 Civilného sporového poriadku) výslovne nenormuje povinnosť súdu\nvychádzať pri určovaní výšky náhrady trov právneho zastúpenia zo sadzobníkov.\n\n28\n\nSamozrejme, naďalej (popri úspechu v konaní – § 255 Civilného sporového poriadku)\nústredným kritériom náhrady trov konania zostáva preukázanosť, odôvodnenosť a účelnosť\nich vynaloženia (§ 251 Civilného sporového poriadku).\n82. Účelnosť ako zásadné kritérium rozhodovania o náhrade trov konania bola\nskutkovo determinovaná dôkazom predloženým sťažovateľom o podstatne nižšej sume\nskutočne vynaložených výdavkov odporcu za jeden úkon právnej služby poskytovanej\nprávnym zástupcom.\n83. Krajský súd k tomu uviedol, že za rozhodujúci nemožno považovať obsah\ndohody medzi klientom a právnym zástupcom, ale predvídateľnú sumu plynúcu\nz advokátskej tarify (sadzobníka).\n84. Ústavný súd neopomína, že sám v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 435/2013\nkonštatoval, že „pre rozhodovanie o náhrade trov konania je zásadne bez významu obsah\ndohody medzi advokátom a klientom o výške odmeny advokáta či o spôsobe náhrady jeho\nhotových výdavkov (§ 16 ods. 1 advokátskej tarify). Obsah tejto dohody má význam iba pre\nvzťah medzi advokátom a jeho klientom.“, avšak tento právny názor bol vyslovený\nv súvislosti s identifikovaným účelom advokátskej tarify, ktorým je „umožňovať na jednej\nstrane úspešnému účastníkovi konania získať náhradu ním vynaložených nákladov\nv primeranej sadzobníkom vopred určenej výške, ale súčasne na druhej strane aj poskytnúť\nochranu neúspešnému účastníkovi pred neprimeranou výškou uplatňovaných trov konania\nvoči nemu“.\n85. Zásadná (nie bezvýnimočná) irelevantnosť dohody medzi klientom a advokátom\nteda nie je samoúčelná. Má chrániť pred neprimeranosťou obe sporové strany. Výnimka\nbezpochyby prichádza do úvahy práve vtedy, keď je dohoda klienta a advokáta dôkazom,\nže vyčíslené trovy úspešnej sporovej strany sú neprimerané. Nemožno uprednostniť\nv právnych predpisoch (sadzobník) vyjadrenú predstavu normotvorcu o sume účelných trov\nza jeden úkon právnej služby, ak predložené dôkazy vedú k zisteniu, že úspešný účastník\nvynaložil na účel právneho zastupovania podstatne nižšiu sumu. Striktné zotrvávanie\n\n29\n\nna aplikácii § 151 ods. 5 OSP by v takom prípade malo za následok, že suma uložená\nsúdom neúspešnému účastníkovi konania na zaplatenie v prospech úspešného účastníka by\nuž ani nebola náhradou, ale inštitútom, ktorý by sa svojou podstatou približoval\nbezdôvodnému obohateniu.\n86. Citovaný nález ústavného súdu (II. ÚS 453/2013) zamýšľal položiť účinnú\nzábranu prípadom, keď by si úspešná sporová strana v snahe obohatiť sa na úkor\nneúspešného účastníka konania uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume\nneprimerane prevyšujúcej hodnoty plynúce zo sadzobníka. V takej situácii právne predpisy\nnepovažujú za spravodlivé nadmerne zaťažovať neúspešnú sporovú stranu. Prejednávaná\nvec má však inú skutkovú podobu: úspešná sporová strana vyčíslila náhradu trov právneho\nzastúpenia podľa sadzobníka, hoci protistrana predložila dôkaz, ktorý má preukazovať\npodstatne nižšie reálne výdavky odporcu na účel úspešného právneho zastúpenia.\n87. Z citovaných odôvodnení rozhodnutí krajského súdu i najvyššieho súdu vyplýva,\nže nepovažovali za potrebné sa argumentáciou sťažovateľa podrobnejšie zaoberať.\nPriklonili sa k jednoduchšiemu riešeniu, spočívajúcemu vo výpočte podľa advokátskej\ntarify. S dôkazom predloženým sťažovateľom sa vysporiadali použitím právneho názoru,\nktorý v okolnostiach rozhodovanej veci odporoval jednej zo základných zásad rozhodovania\no náhrade trov konania, a to zásade účelnosti. V dôsledku toho došlo podľa názoru\nústavného súdu k takému vybočeniu všeobecných súdov konajúcich v sťažovateľovej veci\nz ustálených a právnou úpravou artikulovaných zásad rozhodovania o náhrade trov konania,\nktoré možno charakterizovať ako extrémne, majúce za následok nielen porušenie zákona,\nale aj základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie. Ústavný súd pritom prihliadol aj na kvantifikáciu trov, na ktorých náhradu\nv prospech odporcu bol sťažovateľ zaviazaný.\n88. Výrok rozsudku krajského súdu potvrdzujúci rozsudok okresného súdu vo výroku\no náhrade trov konania, výrok rozsudku krajského súdu o náhrade trov odvolacieho\nkonania, ako aj výrok uznesenia najvyššieho súdu o náhrade trov dovolacieho konania z\n\n30\n\nuvedených dôvodov porušujú základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1\nústavy) i jeho právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).\n89. Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1\nústavy) a práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) výrokmi\nrozhodnutí krajského súdu i najvyššieho súdu o trovách konania. Ústavný súd však\nvzhľadom na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu i práva\nna spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o trovách konania je toho názoru,\nže prípadným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1\nods. 1 dodatkového protokolu nie je potrebné sa na účel účinnej ochrany sťažovateľovej\nústavno-právnej pozície osobitne zaoberať. Preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel\n(bod 6 výroku tohto nálezu).\n90. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah.\n91. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste\nvyužiť právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a zrušiť sťažnosťou napadnutý rozsudok\nkrajského súdu v potvrdzujúcom výroku vo vzťahu k náhrade trov prvostupňového konania,\na vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania (bod 3 výroku tohto nálezu).\n92. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd konštatoval\nporušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie\nvo výroku o náhrade trov dovolacieho konania, preto v tejto časti bolo podľa čl. 127 ods. 2\nústavy potrebné uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (bod 4\nvýroku tohto nálezu).\n\n31\n\n93. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci\nvydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova\nprerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom\nústavného súdu.\n94. V rovine rozhodovania o nároku na náhradu trov konania (právneho zastúpenia)\nbude povinnosťou krajského súdu i najvyššieho súdu dôsledne vyhodnotiť sťažovateľom\npredložený dôkaz o dohodnutej odmene právneho zástupcu odporcu za jeden úkon právnej\nslužby z pohľadu účelnosti ako zásady ovládajúcej rozhodovanie o nároku na náhradu trov\nkonania. V kombinácii s počtom odporcom uplatnených úkonov právnej služby potom bude\npotrebné o náhrade trov prvostupňového konania, odvolacieho konania i dovolacieho\nkonania opätovne rozhodnúť.\nV.\nNáhrada trov konania\n95. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n96. Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol priznať mu náhradu trov právneho\nzastúpenia, sumu nevyčíslil.\n97. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti\npovažoval za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej\nslužby poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,\nako aj za písomné podanie – sťažnosť.\n98. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1\nods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky.\n\n32\n\n99. Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2016. Základná tarifa podľa § 11\nods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 858 €\npre úkony v roku 2016), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2016 odmenu v sume 143 €\na k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,58 €.\n100. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia\nsťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 286 €. K tomu bolo potrebné pripočítať\ndvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 17,16 €. Sťažovateľ k sťažnosti nepripojil žiaden\nrelevantný dôkaz o tom, že jeho právny zástupca je registrovaný pre daň z pridanej hodnoty.\nPreto ústavný súd k sume trov právneho zastúpenia daň z pridanej hodnoty nepripočítal.\n101. Sťažovateľ teda má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,16 €\n(bod 5 výroku tohto nálezu), pričom krajský súd a najvyšší súd sú povinné zaplatiť ju\nspoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom\nsúde v spojení § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).\n102. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť\ndňom jeho doručenia účastníkom konania.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. decembra 2019\nJana Laššáková\npredsedníčka senátu\n\n33", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci", "trovy konania-náklady konania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "trovy konania-náklady konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Co/511/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "3Cdo/567/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ec2332b7-9328-4e70-85b8-a75b2146454d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 453/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 453/2013 z 6. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-06", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec2332b7-9328-4e70-85b8-a75b2146454d"}, {"guid": "ussr:24ee39a4-1501-4f5e-a09a-2686c13cb8a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 435/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 435/2013 z 12. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24ee39a4-1501-4f5e-a09a-2686c13cb8a6"}, {"guid": "ussr:f5ee1feb-eaa9-4fc5-ab57-8be9c4e497cf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/2013 z 26. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-26", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5ee1feb-eaa9-4fc5-ab57-8be9c4e497cf"}, {"guid": "ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012 z 16. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-16", "citacie_n": 475, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958"}, {"guid": "ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 40/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 40/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e"}, {"guid": "ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/2010 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 602, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1"}, {"guid": "ussr:1d36d848-26d9-4d19-ab49-442f0494f4e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 92/09 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1d36d848-26d9-4d19-ab49-442f0494f4e6"}, {"guid": "ussr:d54d030d-38c8-47b9-b529-f4042f511e42", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 64/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 64/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d54d030d-38c8-47b9-b529-f4042f511e42"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 45/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 45/06 z 20. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-20", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db"}, {"guid": "ussr:d6eef413-f1cd-472a-bc5f-8b32e6ef4587", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d6eef413-f1cd-472a-bc5f-8b32e6ef4587"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-09", "citacie_n": 1767, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "cfa47bb8-cd4c-4a67-8636-1cc0a746c934:e49f5edf-fa5b-493a-afdc-b342be9066b2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1212203985.1", "spisova_znacka": "3Cdo/567/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/567/2014 z 4. 5. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-05-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1212203985.1"}, {"guid": "842f64ec-be71-4b97-bc47-98c5c95cc778:94bcc943-3b94-4841-8adb-81fbc46a2428", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1212203985.1", "spisova_znacka": "4Co/511/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/511/2012 z 22. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1212203985.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8493ee38-a20d-4f86-a11a-626af64285ba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.333.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 333/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 333/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.333.2026.1"}, {"guid": "ussr:0bb8f2e5-a547-46ec-a5d6-36496241eb3b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.557.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 557/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 557/2025 z 6. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.557.2025.1"}, {"guid": "ussr:a4a0f634-7616-4cc2-bd8e-d4bb2e49a24f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2023 z 28. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1"}, {"guid": "ussr:1656620d-32b4-4483-8537-6b542736dcf7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.247.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 247/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 247/2025 z 29. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.247.2025.1"}, {"guid": "ussr:047075cc-2a1e-43ac-92d1-e18a4f25f77b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.205.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 205/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 205/2025 z 10. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.205.2025.1"}, {"guid": "ussr:da8cafd6-e04c-472e-a703-ebab7df5c047", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.70.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 70/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 70/2025 z 12. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.70.2025.1"}, {"guid": "ussr:d97160b4-1aa0-49cb-b34a-43d19e23e89a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.608.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 608/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 608/2024 z 7. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.608.2024.1"}, {"guid": "ussr:5b1a6e93-956b-4957-8767-8a698900f906", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.173.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 173/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 173/2024 z 3. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-03", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.173.2024.1"}, {"guid": "ussr:6f8ceef9-74fc-4e83-8c7d-60d8a0488f95", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.544.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 544/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 544/2023 z 25. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.544.2023.1"}, {"guid": "ussr:fd4bd1cb-e962-4444-8440-3d46f9f7ceb9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 583/2023", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 583/2023 z 9. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd4bd1cb-e962-4444-8440-3d46f9f7ceb9"}, {"guid": "ussr:84f1d5a9-dabd-4be1-a300-12ce7622cd5c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.358.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 358/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 358/2023 z 27. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.358.2023.1"}, {"guid": "ussr:bbc53136-3d0f-4d1c-aff6-af6f7a549490", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.102.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 102/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 102/2023 z 2. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-02", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.102.2023.1"}, {"guid": "ussr:a83bc0a7-d438-41ea-bebb-ec2318934947", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.38.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 38/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 38/2023 z 24. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.38.2023.1"}, {"guid": "ussr:fd3c5c92-c897-4f0f-8ac7-434b238164a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.10.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 10/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 10/2023 z 10. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-10", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.10.2023.1"}, {"guid": "ussr:f4e1e3b3-bec3-483d-a36c-1ce8cef5f38e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.642.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 642/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 642/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.642.2021.1"}, {"guid": "ussr:d4e3ee2a-d1ba-49f9-938d-8016e1bd44e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.481.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2020 z 9. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-09", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.481.2020.1"}, {"guid": "ussr:64940bf5-d42d-40b0-910e-d337b10c2dc0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.540.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 540/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 540/2020 z 19. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.540.2020.1"}, {"guid": "6e88b3df-c35e-4dc3-8662-fe5033018656:6873165d-f375-4f37-9fbd-3caecf0fc43d", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:1116212125.15", "spisova_znacka": "B1-9C/68/2016", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-9C/68/2016 z 26. 11. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-11-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1116212125.15"}, {"guid": "61ee2954-abfd-44db-8fd6-1003e8cd93f0:3eaabd36-2ec4-4902-a974-ba30c75fa8b9", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2025:6121233904.3", "spisova_znacka": "67Cbi/1/2021", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67Cbi/1/2021 z 12. 2. 2025", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2025:6121233904.3"}, {"guid": "c1a23a7c-6a70-4418-b2fb-23c660553d6c:5142908c-9b01-48d5-ba1a-6d0c403b40fd", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2025:6121235148.4", "spisova_znacka": "31Cbi/2/2021", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 31Cbi/2/2021 z 5. 2. 2025", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-02-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2025:6121235148.4"}]}