{"guid": "ussr:f8cc4412-c1d3-4d51-9ab6-93a19e00b1a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.81.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 81/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/2020 z 13. 2. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. februára 2020, sp. zn. II. ÚS 81/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.81.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-02-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f8cc4412-c1d3-4d51-9ab6-93a19e00b1a2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.81.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.81.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.81.2020.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 81/2020-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne\nJany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, a maloletej\n\n,\n\n,\n\n, zastúpenej zákonnou zástupkyňou\n\n, matkou, obe právne zastúpené advokátom JUDr. Petrom\nGdovinom, advokátska kancelária, Kalininova 675/12, Humenné, vo veci namietaného\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 251/2019 zo 6. novembra 2019 a uznesením Okresného\nsúdu Košice I č. k. 18 P 23/2019-153 z 3. apríla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\na maloletej\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára\n2020 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n(matky maloletej ‒ ďalej aj ,,sťažovateľka), a maloletej\n\n,\n\n,\n\n(ďalej spolu aj\n\n„sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. l\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského\nsúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 251/2019 zo 6. novembra 2019\n(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Košice I\n(ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 P 23/2019-153 z 3. apríla 2019 (ďalej aj „napadnuté\nuznesenie okresného súdu“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením\nnariadil vo výroku I návrat maloletej\n\ndo krajiny obvyklého pobytu\n\nv Českej republike a vo výroku II nariadil matke maloletej, aby maloletú navrátila\nna územie Českej republiky v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.\nVo výroku III vyslovil, že v prípade, že matka maloletú v súlade s výrokom II napadnutého\nuznesenia na územie Českej republiky nenavráti, je otec maloletej (ďalej len „otec“ alebo\n„oprávnený“) oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloletú prevziať z dôvodu jej\nnavrátenia do krajiny obvyklého pobytu na územie Českej republiky. O trovách konania\nrozhodol vo výroku IV tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.\n2.1 Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie matka s návrhom, aby\nodvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil a návrh otca zamietol alebo,\nalternatívne, aby napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec a ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie.\n2.2 Krajský súd napadnutým uznesením napadnuté uznesenie okresného súdu\npotvrdil s týmto odôvodnením:\n«V prvom rade je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne aplikoval\nna predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrate maloletého dieťaťa do krajiny\nobvyklého pobytu Haagsky dohovor a Nariadenie Rady (keďže únosové konanie sa týkalo\nčlenských štátov Európskej únie), ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor\na v niektorých aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom\nurýchleného návratu detí do miesta obvyklého pobytu. Súd prvej inštancie v tomto konaní\n\n2\n\nv zmysle čl. 3 Haagskeho dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta\nobvyklého pobytu maloletej a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom\nku ktorému dospel, sa plne stotožňuje aj odvolací súd. Konštatuje, súd prvej inštancie\nsprávne ustálil, že obvyklý pobyt mal.\n\npred jej premiestnením bol v Českej republike,\n\nkde sa narodila a kde si rodičia založili centrum svojho života v oddelených domácnostiach.\nJe nesporné, že maloletá má české občianstvo, vyrastala od narodenia v Českej republike,\nv meste Praha, mala tam nahlásený trvalý pobyt, zdravotné poistenie a navštevovala tu\npredškolské zariadenie (aj keď kvôli jej chorľavosti len sporadicky). Uvedený stav trval až\ndo odchodu matky s maloletou na Slovensko dňa 27.10.2018. Právnemu názoru súdu prvej\ninštancie o obvyklom pobyte maloletej na území ČR zodpovedá aj skutočnosť, že o maloletej\nrozhodoval český súd - Obvodní soud pro Prahu 4, na ktorý sa otec maloletej obrátil\nso svojím návrhom na rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností\nk maloletej. Obvyklému pobytu maloletej v ČR svedčí aj fakt, že sa povinná matka\nv septembri 2018 obrátila na Obvodní soud pro Prahu 4 s návrhom na nariadenie\npredbežného opatrenia, ktorým by súd nahradil súhlas otca s vycestovaním maloletej\nna územie Slovenskej republiky po dobu dvoch týždňov, ktorý jej podľa jej tvrdení nechcel\nudeliť. Predmetný návrh príslušný súd zamietol (č.l. 13). V tomto smere je potrebné\nzdôrazniť, že obvyklý pobyt detí v rámci aplikácie Haagskeho dohovoru sa podľa jeho čl. 3\nzisťuje podľa okolností, ktoré tu boli bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním\ndetí na území iného štátu. Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla do terminológie\nmedzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov\na nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony Slovenskej republiky. Záväzná\ninterpretácia pre členské štáty EÚ pojmu obvyklého pobytu dieťaťa vyplýva z rozhodnutí\nSúdneho dvora (napr. vo veci C-523/07), z ktorej vyplýva, že mu zodpovedá miesto, ktoré\nodzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento\núčel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu\nna území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa,\nmiesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby,\nktoré dieťa udržiava s danom členskom štáte. Odvolacie námietky povinnej, ktorými\nodôvodňovala obvyklý pobyt maloletej na území Slovenskej republiky, preto nie sú dôvodné.\nBez právneho významu je v tomto smere odvolacia námietka povinnej, ktorá tvrdí, že\n\n3\n\nmaloletá má na území Slovenskej republiky vytvorený svoj prvý „domov“, alebo že jej pri\nstarostlivosti o maloletého môžu pomôcť jej rodičia. Tieto skutočnosti nemajú vplyv\nna vyvrátenie úvahy, že rodičmi založený obvyklý pobyt maloletej v ČR, by mohol byť\nna základe takýchto okolnosti zmenený a sú v priamom rozpore s právom maloletej\nna oboch rodičov. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj\nnadobudnutie a výkon opatrovníckeho práva obidvoma rodičmi, v rámci ktorého\nvysťahovanie maloletej do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu\ns výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na vysťahovanie mal. dieťaťa\nna územie iného štátu musia dať obaja rodičia. Konštatuje, že povinná takýto súhlas\nzo strany otca nepredložila, a pokiaľ povinná súhlas od otca nemala, treba súhlasiť\nso záverom súdu prvej inštancie, že jej odchodom s maloletou v októbri 2018 došlo\nk neoprávnenému premiestneniu maloletej z ČR na územie Slovenskej republiky. Medzi\núčastníkmi konania nebola sporná skutočnosť, že otec podal návrh návrat maloletej\ndo krajiny obvyklého pobytu v lehote do jedného roka po neoprávnenom premiestnení\nv zmysle článku 12 Haagskeho dohovoru, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nebolo\npotrebné v tomto smere vykonať osobitné dokazovanie.\nPo ustálení obvyklého pobytu mal.\n\na konštatovaní, že 27.10.2018 došlo k jej\n\nneoprávnenému premiestneniu na územie Slovenskej republiky, správne súd prvej inštancie\nv konaní zisťoval možnosť aplikácie článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, keďže obrana\npovinnej v konaní smerovala k preukázaniu, že maloletá by návratom bola vystavená\nnebezpečenstvu fyzickej i psychickej ujmy. V tomto smere odvolací súd poukazuje\nna správnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že dôkazné bremeno na preukázanie\nexistencie vážneho nebezpečenstva v prípade návratu, nesie osoba únoscu (v danom\nprípade matka maloletej). Uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru je\nv prvom rade potrebné interpretovať reštriktívne, pričom ju je možné aplikovať v dvoch\nprípadoch, konkrétne vtedy, keď by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu\nobjektívne vystavené nebezpečenstvu a druhý prípad sa viaže k osobe požadujúcej návrat,\nktorej správanie by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvu ujmy. Pokiaľ ide o „inak\nneznesiteľnú ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne\nnebezpečenstvo, ale návrat sa javí ako nevhodný (napr. ak by išlo o návrat pro forma, teda\ndieťa by bolo navrátené, hoci počas konania o návrat je zjavné, že bude zverené do osobnej\n\n4\n\nstarostlivosti únoscu a bude mu umožnené vrátiť sa s dieťaťom späť). Po preskúmaní\nobsahu spisového materiálu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že povinná v konaní\nnepreukázala, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak\npriviedol do neznesiteľnej situácie, nota bene v konaní neboli preukázané žiadne\nskutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletej z dôvodu nevhodných\nsociálnych podmienok pre život v ČR alebo nevhodného výchovného prostredia, prípadne\niného zlého zaobchádzania. Uvedený záver možno vyvodiť aj z konania a rozhodovania\nrodinného súdu v Českej republike, ktorý prešetril rodinnú situáciu maloletej a rozsudkom\nupravil styk otca s maloletou v širokom rozsahu. Sociálne zisťovanie v domácnosti otca bolo\npríslušným českým orgánom vykonané aj v priebehu toho konania (správa na č.l. 98),\npričom bolo konštatované, že maloletá má u otca zabezpečené všetko potrebné. Odvolací\nsúd je tiež toho názoru, že záver lekárskej správy z 13.2.2019 o dermorespiračnom\nsyndróme maloletej nedosahuje intenzitu vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b\nHaagskeho dohovoru a preto z uvedeného dôvodu nie je možné návrat maloletej do Českej\nrepubliky nenariadiť. Odvolaciemu súdu tiež nie sú známe žiadne skutočnosti, prečo by\nmala byť na Slovensku „kvalitnejšia“ alebo pre maloletú vhodnejšia ako zdravotná\nstarostlivosť ako v ČR tak, ako tvrdila povinná v podanom odvolaní a v konečnom dôsledku\ntieto skutočnosti povinná ani nijako nepreukázala.\nZa nedôvodnú považuje odvolací súd námietku povinnej o nesprávnom procesnom\npostupe súdu prvej inštancie, keď nepripustil ňou navrhované nariadenie znaleckého\ndokazovania z odboru psychiatrie, ktorým by bola preskúmaná údajná agresivita otca.\nV tejto súvislosti poznamenáva, že z ustanovenia § 123 ods. 2 CMP vyplýva, že\nv návratových konaniach je obmedzená zásada oficiality a vyšetrovacieho princípu pri\nzisťovaní skutočného stavu veci, čo je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie v čo\nnajkratšom čase v záujme maloletého dieťaťa. V návratovom konaní teda súd môže pristúpiť\nk zamietnutiu návrhov účastníkov konania na doplnenie dokazovania, v prípade keď\nvyhodnotí že tieto dôkazy nie sú v zmysle § 123 ods. 2 CMP pre vec potrebné na zistenie\nskutočností podľa § 123 ods. 1 CMP. Vychádzajúc z dikcie § 1-3 a nasl. CMP totiž vyplýva,\nže návratové konanie má osobitný režim, v ktorom je potrebné vykonať dokazovanie len\nv rozsahu na zistenie či premiestnenie alebo zadržanie bolo neoprávnené a či nie je daný\nniektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletých detí a teda v týchto oblastiach\n\n5\n\ndokazovania je bezpochyby potrebné zistiť skutočný stav veci. Možno preto uzavrieť, že\nv danom prípade súd prvej inštancie postupoval správne, keď návrhy matky na doplnenie\ndokazovania nepripustil, pričom svoj postup v konaní aj správne odôvodnil (bod 34\nodôvodnenia). Odvolací súd zastáva názor, že nariadenie znaleckého dokazovania za\núčelom preskúmania osobnosti otca, by nesmerovali k preukázaniu podmienok ustálenia\nobvyklého pobytu maloletej, posúdeniu či jej premiestnenie bolo neoprávnené a či je daný\nniektorý z dôvodov na nenariadenie návratu.\nVykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel konania\no návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo najrýchlejšie rozhodnutie, odvolaciemu\nsúdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre právne\na skutkové posúdenie zisteného stavu veci a tvrdenia povinnej o údajnej agresivite otca\nvyznievajú nanajvýš tendenčne s cieľom dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.\nV súvislosti s odvolacou námietkou povinnej, že zistený skutkový stav neobstojí,\npretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky\nprocesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) odvolací súd\npoukazuje na ustanovenie § 34 CMP, v zmysle ktorého predmetný odvolací dôvod nie je\nmožné v mimosporovom konaní použiť.\nOdvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou povinnej o tom, že napadnuté\nrozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s najlepším záujmom maloletej a zdôrazňuje,\nže spôsob aplikácie princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v prípade jeho neoprávneného\npremiestnenia alebo zadržania by sa mal odlišovať od jeho uplatňovania v konaniach\no opatrovníckych právach. Najlepším záujmom takéhoto dieťaťa je nebyť unesené, s čím\nsúvisí povinnosť zmluvného štátu Haagskeho dohovoru zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa\ndo krajiny jeho obvyklého pobytu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že\nuznesenie súdu prvej inštancie plne korešponduje s najlepším záujmom maloletej, ktorým\n(záujmom) je ochrániť maloletú na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami jej\nneoprávneného premiestnenia a zabezpečiť jej bezpečný návrat do štátu jej obvyklého\npobytu.\nZ týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne...»\n\n6\n\n3. Sťažovateľky v úvode sťažnosti uviedli, že v konaní na súde prvej inštancie, tak aj\nv odvolacom konaní uvádzali a navrhovali, aby súd prvej inštancie vykonal nimi navrhnutý\ndôkaz, a to znalecké dokazovanie z odboru psychiatrie vo vzťahu k agresivite otca\nmaloletej. Vzhľadom na to, že sťažovateľky navrhovali a iniciovali v konaní pred okresným\nsúdom a v odvolacom konaní poukazovali na nevykonanie dôležitého dôkazu, ktorý by\npodľa slov sťažovateliek preukázal, že osoba požadujúca návrat (otec) môže vystaviť dieťa\nnebezpečenstvu ujmy, bolo podľa sťažovateliek konaním všeobecných súdov porušené\nustanovenie § 35 Civilného mimosporového poriadku. Konajúcim súdom je podľa\npresvedčenia sťažovateliek potrebné vytknúť, že napriek vedomosti, že maloletá bola\nsvedkom násilného konania otca, ako aj jeho citového vydierania, tieto súdy nevykonali\ndôkaz vo forme psychologického posudku maloletej. Taktiež podľa slov sťažovateliek súdy\nnezohľadnili a nebrali do úvahy stanovisko procesného opatrovníka.\n3.1 Podľa sťažovateliek krajský súd aj okresný súd mechanicky aplikovali dohovor\na nadradili ho nad najlepší záujem dieťaťa. Odvolací krajský súd sa podľa mienky\nsťažovateliek patrične a úplne nevysporiadal s argumentmi prednesenými sťažovateľkami\nv odvolaní. Napadnuté uznesenie krajského súdu pôsobí podľa názoru sťažovateliek\n(i) formálne bez podrobného skúmania okolnosti, ktoré svedčia v prospech použitia čl. 13\npísm. b) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej aj\n„Haagsky dohovor“), (ii) zatajujúco vo vzťahu k obsahu predložených dôkazov\na navrhnutých dôkazných prostriedkov. Napadnuté uznesenie krajského súdu, v ktorom sa\ntento stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu v takej mimoriadne\ncitlivej veci, je podľa sťažovateliek odôvodnené nedostatočne a zmätočne v tej časti, pokiaľ\nide o jeho závery, že v danej veci nie je možné aplikovať výnimku z čl. 13 písm. b)\nHaagskeho dohovoru. Na základe uvedených skutočností sa podľa sťažovateliek okresný\nsúd aj odvolací súd nezaoberali detailnejšie tou rozhodujúcou skutočnosťou, či návrat\nmaloletej do krajiny obvyklého pobytu by nepredstavoval pre dieťa nebezpečenstvo vzniku\nvážnej ujmy a či bude naozaj v jeho najlepšom záujme návrat do výlučného rodinného\nprostredia otca spolu so sťažovateľkou, keďže vzťahy medzi nimi boli už nezmieriteľné.\n3.2 Na základe uvedených skutočností sťažovateľky zastávajú názor, že konajúce\nsúdy neskúmali, čo je v najlepšom záujme dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu\n7\n\nk posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda\nvýnimky z povinnosti nariadiť návrat. Konajúce súdy podľa slov sťažovateliek nevykonali\nnavrhovaný dôkaz a taktiež nezistili skutočný stav veci, čím takýmto postupom krajského\nsúdu, ako aj konaním okresného súdu boli porušené práva sťažovateliek zaručené čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n4. V zmysle § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nsťažovateľky navrhli, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia\nkrajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu, pretože podľa sťažovateliek\nprávnymi následkami napádaných rozhodnutí hrozí sťažovateľkám závažná ujma\na odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom.\n4.1 Sťažovateľky navrhli vydať následne nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:\n„Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\nuznesením Krajského súdu Košice sp. zn.: 8CoP/251/2019 zo dňa 06. novembra 2019\na uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.: 18P/23/2019-153 zo dňa 3. apríla 2019\nporušené bolo.\nUznesenie Krajského súdu Košice sp. zn.: 8CoP/251/2019 zo dňa 06. novembra 2019\na uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.: 18P/23/2019-153 zo dňa 3. apríla 2019\nzrušuje a vec sa Okresnému súdu Košice I vracia na ďalšie konanie.\nKrajský súd Košice je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľom\nvo výške 3000.- EUR...\nKrajský súd Košice je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania.“\nII.\nRelevantná právna úprava\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\n\n8\n\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na\nďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nIII.1 K ústavnej sťažnosti maloletej\n6. Ústavný súd úvodným slovom oboznamuje, že spolu so sťažnosťou bolo\nústavnému súdu doručené splnomocnenie advokátky na zastupovanie maloletej pred\nústavným súdom. Z obsahu tohto splnomocnenia vyplýva, že ho udeľuje matka maloletej\nna zastupovanie maloletej pred ústavným súdom.\n6.1 Ústavný súd k tomu uvádza, že nemožno splnomocnenie udelené matkou\nmaloletej na zastupovanie maloletej advokátom považovať vzhľadom na okolnosti\na špecifiká veci za prípustné v tomto konaní pred ústavným súdom.\n\n9\n\n6.2 Matka maloletej totiž v zmysle obsahu ústavnej sťažnosti a v nej uvedených\nargumentov sa ústavnou sťažnosťou snaží zvrátiť napadnuté uznesenie krajského súdu,\nktoré je v jej neprospech, resp. ktoré je v prospech otca maloletej. Matka maloletej je\nv tomto prípade v konflikte záujmov, čo sa týka jej možnosti ako zákonného zástupcu\nsplnomocňovať akéhokoľvek právneho zástupcu na zastupovanie maloletej pred ústavným\nsúdom v smere dožadovania sa rozhodnutia ústavného súdu v prospech matky (podľa § 31\nods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov: „Žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide\no právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým\ndieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom;\nv takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní\nalebo pri určitom právnom úkone zastupovať“).\n6.3 Ústavný súd preto hodnotí, že ústavná sťažnosť maloletej nespĺňa zákonom\no ústavnom súde predpísané náležitosti zastúpenia (a to náležitosti v zmysle § 34 a nasl.\nzákona o ústavnom súde) a zároveň je podaná zjavne neoprávnenou osobou (matkou) a je\npotrebné ju z týchto dôvodov podľa § 56 ods. 2 písm. b) a e) zákona o ústavnom súde\nodmietnuť.\nIII.2 K namietanému porušeniu označených ústavných práv sťažovateľky\n(matky maloletej) napadnutým uznesením okresného súdu\n7. Ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu\nje potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci.\n7.1 Z čl. 127 ods. 1 ústavy pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných\npráv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane\ntýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.\n7.2 Z ústavnej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať\nproti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj\n\n10\n\npovinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní\nsťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať\no napadnutom uznesení okresného súdu, keďže odvolanie v tomto prípade predstavuje\núčinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu\nokresného súdu.\n7.3 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným\nprávam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné\nsúdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou, že\nvšeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je\nochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou\na zákonom o ústavnom súde upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna\na nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis\nmutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).\n7.4 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú\nsťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre\nnedostatok právomoci na jej prerokovanie.\nIII.3 K namietanému porušeniu označených ústavných práv sťažovateľky\n(matky maloletej) napadnutým uznesením krajského súdu\n8. Predmetom ústavnej sťažnosti v tejto časti je návrh sťažovateľky na preskúmanie\nrozhodnutia všeobecného súdu vo veci medzinárodného únosu dieťaťa, konkrétne\nrozhodnutia vydaného v tzv. návratovom konaní v zmysle Haagskeho dohovoru (ústavný\nsúd dopĺňa, že problematikou medzinárodných únosov detí sa zaoberal v posledných rokoch\nnapr. vo veciach II. ÚS 361/2014, IV. ÚS 100/2014, II. ÚS 294/2015, II. ÚS 282/2017).\n8.1 Dôvodom, prečo sa štáty medzinárodného spoločenstva odhodlali k prijatiu\nHaagskeho dohovoru (publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod\nč. 119/2001 Z. z., platný pre Slovenskú republiku od 1. februára 2001), bola vidina ochrany\ndetí na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia\nalebo zadržania a vôľa stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu\n11\n\nich obvyklého pobytu (porov. preambulu Haagskeho dohovoru, ako aj čl. 1 Haagskeho\ndohovoru).\n8.2 Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru je\nvždy prvoradý. K naplneniu tejto axiómy Haagsky dohovor pracuje s vyvrátiteľnou\ndomnienkou, že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom\npremiestnení dieťaťa alebo jeho neoprávneného zadržania v krajine únosu (alebo tretej\nkrajine) v najlepšom záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto,\nkde má dieťa rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých\nprípadov, na ktoré pamätajú čl. 12, 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru.\n8.3 V konaní o návrate\n\ndieťaťa\n\npred všeobecnými súdmi príslušnými\n\nna rozhodovanie o návrate dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru sú tieto pri posudzovaní\nexistencie dôvodov na nenariadenie návratu dieťaťa podľa čl. 12, 13 alebo čl. 20 Haagskeho\ndohovoru vedené záujmom na ochrane najlepšieho záujmu dieťaťa v spojení s princípmi\npráva na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 dohovoru, čl. 7 charty, ako aj ústavnými\nprávami garantovanými ústavným poriadkom konkrétneho štátu (v prostredí Slovenskej\nrepubliky je to čl. 19 ods. 2 ústavy). Dôležitú úlohu pri posudzovaní otázky návratu dieťaťa\nmá aj Dohovor o právach dieťaťa.\n8.4 Aj keď je Haagsky dohovor primárne právnym predpisom určujúcim\nprostredníctvom kolíznych noriem právomoc súdov členských štátov, nezostáva v rámci\njeho normatívneho textu bez odozvy otázka zabezpečenia ochrany najlepšieho záujmu\ndieťaťa a jeho hmotných práv, pre účely ktorého upravuje výnimky z nariadenia návratu\ndieťaťa stanovené v čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadňuje ľudské práva\na slobody dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru. Inak povedané, samotný Haagsky\ndohovor pamätá na ústavné práva dieťaťa, ktoré je potrebné brať vážne vo veciach\nmedzinárodných únosov detí.\n8.5 Právna úprava na medzinárodnej úrovni zabezpečuje istý štandard ochrany týchto\npráv. V tomto duchu preto čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru stanovuje, že bez ohľadu\nna ustanovenie čl. 12 justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat\n\n12\n\ndieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením,\npreukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo (grave risk), že návrat by dieťa vystavil fyzickej\nalebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.\n8.6 Na ten účel a účel ochrany práv dieťaťa podľa Dohovoru o právach dieťaťa\na práv podľa čl. 8 dohovoru Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojom\nrozsudku Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, č. 41615/07 zo 6. júla\n2010 vyslovil požiadavku adresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v návratovom\nkonaní, aby detailne preskúmali celú rodinnú situáciu a uistili sa, že návratom dieťaťa\nnedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak privedie\ndo neznesiteľnej situácie.\n8.7 Pri interpretácii a aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je potrebné mať\nna pamäti jeho účel (najlepší záujem dieťaťa), i keď rešpektovaním požiadavky ESĽP\ndetailného preskúmania celej rodinnej situácie, avšak vždy s ohľadom na konkrétne\nokolnosti jednotlivých prípadov. Zároveň je potrebné zohľadniť aj práva rodiča (právo\nna súkromný a rodinný život – čl. 8 dohovoru), ktorému boli porušené opatrovnícke práva\nneoprávneným zadržaním dieťaťa. Je potrebné pracovať s myšlienkou zásahu do práva\nna súkromný a rodinný život pregnantne a dôsledne, riadne odôvodniť legitímnosť zásahu\n[najmä ak sa zohľadňujú závery odôvodňujúce aplikovateľnosť čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru na prerokovávanú vec] do sťažovateľovho práva na súkromný a rodinný život\n(v podobe nenariadenia návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu maloletého).\n9. Prevedené na skutkový a právny stav v sťažovateľkinej veci, krajský súd založil\nsvoje rozhodnutie o nariadení návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu\nna nedostatku dôvodov na aplikáciu čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru a okrem iného\nna skutočnosti, že «Uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru je\nv prvom rade potrebné interpretovať reštriktívne, pričom ju je možné aplikovať v dvoch\nprípadoch, konkrétne vtedy, keď by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu\nobjektívne vystavené nebezpečenstvu a druhý prípad sa viaže k osobe požadujúcej návrat,\nktorej správanie by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvo ujmy. Pokiaľ ide o „inak\nneznesiteľnú ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne\n\n13\n\nnebezpečenstvo, ale návrat sa javí ako nevhodný (napr. ak by išlo o návrat pro forma, teda\ndieťa by bolo navrátené, hoci počas konania o návrat je zjavné, že bude zverené do osobnej\nstarostlivosti únoscu a bude mu umožnené vrátiť sa s dieťaťom späť). Po preskúmaní\nobsahu spisového materiálu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že povinná v konaní\nnepreukázala, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak\npriviedol do neznesiteľnej situácie, nota bene v konaní neboli preukázané žiadne\nskutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletej z dôvodu nevhodných\nsociálnych podmienok pre život v ČR alebo nevhodného výchovného prostredia, prípadne\niného zlého zaobchádzania. Uvedený záver možno vyvodiť aj z konania a rozhodovania\nrodinného súdu v Českej republike, ktorý prešetril rodinnú situáciu maloletej a rozsudkom\nupravil styk otca s maloletou v širokom rozsahu. Sociálne zisťovanie v domácnosti otca bolo\npríslušným českým orgánom vykonané aj v priebehu toho konania (správa na č.l. 98),\npričom bolo konštatované, že maloletá má u otca zabezpečené všetko potrebné. Odvolací\nsúd je tiež toho názoru, že záver lekárskej správy z 13.2.2019 o dermorespiračnom\nsyndróme maloletej nedosahuje intenzitu vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b\nHaagskeho dohovoru a preto z uvedeného dôvodu nie je možné návrat maloletej do Českej\nrepubliky nenariadiť“...».\n9.1 Ústavný súd je toho názoru, že vyplýva z ľudskej jedinečnosti, zložitosti ľudskej\npsychiky a duše, ako aj z pestrosti života v jednotlivých kútoch sveta, že každá zmena\nsociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate do inej krajiny (aj keď krajiny obvyklého\npobytu dieťaťa) predstavuje určité riziko vzniku sociálnych a kultúrnych záťaží pre dieťa,\navšak s týmto rizikom je potrebné objektívne počítať a formulácia čl. 13 písm. b)\nHaagskeho dohovoru uvedené akcentuje, keď pripúšťa nenariadiť návrat dieťaťa\nrozhodnutím súdu do krajiny obvyklého pobytu len v prípade existencie vážneho\nnebezpečenstva (a teda nie všeobecného, potenciálneho alebo v miere predpokladaného\na logického) fyzickej alebo duševnej ujmy (a teda nie vo vzťahu k nezačleneniu\ndo sociálneho či kultúrneho prostredia samému osebe) alebo privedenia dieťaťa\ndo neznesiteľnej situácie (musí ísť o situáciu, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný\nvývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu strádaniu po stránke nedostatku pre\nživot nevyhnutných predpokladov – strava, ošatenie, bývanie, vzdelania a pod.).\n\n14\n\n9.2 Konkrétne a už citované závery krajského súdu podložené dôkaznými\nprostriedkami (napr. odkaz na sociálne zisťovanie v domácnosti otca príslušným českým\norgánom) odôvodňujú rovnako aj podľa hodnotenia ústavného súdu neaplikovateľnosť\nčl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru v prejednávanom prípade sťažovateľky, a to napriek\nnámietkam sťažovateľky.\n9.3 Ústavný súd vzhľadom na námietky sťažovateľky dopĺňa, že Česká republika\npatrí medzi štáty patriace k vyspelým civilizovaným krajinám s fungujúcim systémom\nzdravotnej a sociálnej starostlivosti a v tomto smere maloletej nehrozí akékoľvek strádanie\nna jej zdravotnom stave po jej návrate do Českej republiky ako miesta obvyklého pobytu.\n9.4 Čo sa týka námietky sťažovateľky týkajúcej sa agresivity otca maloletej, ústavný\nsúd poukazuje na závery krajského súdu, ktorý odkázal na rozhodovanie rodinného súdu\nv Českej republike, ktorý prešetril rodinnú situáciu maloletej a rozsudkom upravil styk otca\ns maloletou v širokom rozsahu, ako aj na sociálne zisťovanie v domácnosti otca príslušným\nčeským orgánom, avšak zároveň ústavný súd dodáva, že otázka potreby, prípadne\nznaleckého dokazovania duševného stavu a spôsobilosti otca starať sa o maloletú, je\notázkou, ktorú je oprávnený a povinný riešiť predovšetkým súd príslušný rozhodovať\nvo veci starostlivosti o maloletú. Tými boli v čase priebehu návratového konania pred\nslovenskými súdmi súdy obvyklého pobytu maloletej, t. j. súdy Českej republiky. Nie je\núlohou návratových súdov v štáte premiestnenia dieťaťa, aby suplovali alebo na seba\natrahovali právomoci súdov príslušných podľa obvyklého pobytu dieťaťa (k tomu pozri\nčl. 10 nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci\na uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv\na povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 ‒ nariadenie Brusel IIa).\n9.5 V tomto duchu sa pohľad ústavného súdu na vec sťažovateľky nerozchádza\ns napadnutým uznesením krajského súdu a ústavný súd sa stotožňuje so závermi krajského\nsúdu o nariadení návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu, t. j. do Českej republiky.\nÚstavný súd musí navyše vysloviť viac než pozitívne hodnotenie odôvodnenia napadnutého\nuznesenia krajského súdu, ktorý akcentoval všetky dôležité premenné pre spravodlivé\n\n15\n\nrozhodnutie veci, pričom závery krajského súdu k ne/aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru (v súdenej veci i vo všeobecnej rovine) k podstate návratového konania\na k ochrane najlepšieho záujmu dieťaťa v návratovom konaní sú jedny z najvýstižnejších,\ns ktorými sa ústavný súd v poslednej dobe v konaniach o ústavnej sťažnosti stretol.\n10. Vzhľadom na dosiaľ prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť\nsťažovateľky v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. februára 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "maloletý-záujem dieťaťa", "maloletý-obvyklý pobyt", "medzinárodné právo-súkromné", "medzinárodný únos"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b227746b-9ec0-46cf-8aa0-9b6587f1a434", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 282/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1"}, {"guid": "ussr:ecf1248e-0a10-4e54-9442-556147c2606e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 361/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 361/2014 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2014.1"}, {"guid": "ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 100/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-23", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1"}, {"guid": "ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ecb5484a-d892-4e91-99da-20cdb5046ec0:d289c925-57ac-47e1-8fb5-7c806fd752f3", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7119201396.1", "spisova_znacka": "8CoP/251/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/251/2019 z 5. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-11-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7119201396.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:85d04ed5-89b3-4934-b820-ff6754af25c5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.521.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 521/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 521/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.521.2026.1"}, {"guid": "ussr:cb13df92-675f-4afd-a2fe-a8d17b30a944", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.602.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 602/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 602/2024 z 22. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.602.2024.1"}, {"guid": "ussr:41fd903e-c28d-4ea2-8456-e850d6a0d846", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.402.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 402/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 402/2023 z 24. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.402.2023.1"}, {"guid": "ussr:b823a472-ac98-437f-b48f-e44591320732", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.344.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 344/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 344/2022 z 28. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.344.2022.1"}, {"guid": "ussr:952db6f1-aafb-498a-aea3-17e0da99b3ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.647.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 647/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 647/2021 z 20. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-20", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.647.2021.1"}, {"guid": "ussr:708a2534-de8f-42f1-8c31-1609d12c0034", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.343.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 343/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 343/2021 z 27. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.343.2021.1"}, {"guid": "1a6d3394-3d0f-4537-98c5-5d1eff857147:b607cd43-2d21-43d0-a060-4f3c920f2b16", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:1223204302.3", "spisova_znacka": "14CoP/58/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 14CoP/58/2025 z 4. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-06-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:1223204302.3"}]}