{"guid": "ussr:5358978f-e916-4b5b-9c8f-5bcf6efbca4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.596.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2018 z 16. 1. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. januára 2020, sp. zn. II. ÚS 596/2018, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.596.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-01-16", "forma": "Nález", "povaha": ["rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5358978f-e916-4b5b-9c8f-5bcf6efbca4a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.596.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.596.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.596.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 596/2018-73\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu\n(sudca spravodajca) v konaní o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti RADAS, s. r. o.,\nCabajská 28, Nitra, IČO 36546321, zastúpenej advokátskou kanceláriou TORA Legal, s. r.\no., Laurinská 18, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka Mgr. Alexandra\nČižmáriková, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája\n2018 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti RADAS, s. r. o., na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 3/2018\nz 31. mája 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky\nspoločnosti\n\nRADAS,\n\ns. r. o.,\n\ntrovy\n\nje\n\nkonania\n\npovinný\nv\n\nsume\n\nuhradiť obchodnej\n598,26\n\n€\n\n(slovom\n\npäťstodeväťdesiatosem eur a dvadsaťšesť centov) na účet advokátskej kancelárie TORA\nLegal, s. r. o., Laurinská 18, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e.\nOdôvodnenie:\nI.\nObsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra\n2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RADAS, s. r. o., Cabajská 28, Nitra,\nIČO 36546321 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 6/2017\nz 18. októbra 2017 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018,\nktorou sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním označených\nzákladných práv a slobôd.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 596/2018-30 z 13. decembra 2018 prijal\nsťažnosť na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.\n1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.\n1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017.\n2\n\n3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu spisu Krajského súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Cbi 27/2010 vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca\nv tomto konaní domáhal proti Mgr. Petrovi Zvarovi, správcovi konkurznej podstaty úpadcu\nVodohospodárske stavby a. s. Nitra, Cabajská 28, Nitra, ako žalovanému (ďalej aj\n„žalovaný“) žalobou z 28. júna 2010 vylúčenia nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva\nv katastrálnom území\n\n, a to parcely\n\ns výmerou 705 m2 (ďalej aj „pozemok“) a stavby\n\n– zastavané plochy a nádvoria\n– administratívna budova\n\npostavená na tejto parcele (ďalej aj „stavba“, spolu ďalej aj „nehnuteľnosti“) zo súpisu\nmajetku konkurznej podstaty z dôvodu, že nehnuteľnosti boli ku dňu vyhlásenia konkurzu\nna majetok Vodohospodárskych stavieb a. s. Nitra (ďalej aj „Vodohospodárske stavby“\nalebo „úpadca“) vo vlastníctve\n\n, ktorý ich následne ako nepeňažný vklad\n\nspoločníka vložil do základného imania sťažovateľa. Žalobu o vylúčenie nehnuteľností\nzo súpisu majetku konkurznej podstaty podal sťažovateľ na základe výzvy konkurzného\nsúdu z 5. mája 2010 v súdom stanovenej lehote.\n4. Vodohospodárske stavby nadobudli pôvodne predmetné nehnuteľnosti spolu\ns ďalším majetkom od Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“)\nna základe zmluvy č. 48/92 z 27. júla 1992 uzatvorenej podľa zákona č. 92/1991 Zb.\no podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o veľkej privatizácii“) v rámci tzv. veľkej privatizácie. Dvoma kúpnymi zmluvami\nz 1. decembra 2000 Vodohospodárske stavby ako predávajúci previedli vlastnícke právo\nk predmetným nehnuteľnostiam na\n\nako kupujúceho. Predmetom prvej\n\nkúpnej zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k pozemku za dohodnutú kúpnu cenu\n387 750 Sk a predmetom druhej kúpnej zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k stavbe\nza dohodnutú kúpnu cenu 6 766 204,30 Sk. V oboch kúpnych zmluvách sa zmluvné strany\ndohodli, že kúpna cena bude vyplatená na účet súdnej exekútorky JUDr. Edity Šupovej\n(ďalej len „súdna exekútorka“). Na základe žiadosti Vodohospodárskych stavieb vydal fond\n31. augusta 2000 písomný súhlas s odpredajom (aj) týchto nehnuteľností za podmienky,\nže „výnos z tohto predaja - podľa znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk –\npoužije kupujúci (t. j. Vodohospodárske stavby, pozn.) na úhradu svojich záväzkov voči\nFNM SR“.\n\nzaplatil kúpnu cenu za pozemok aj stavbu (spolu vo výške\n3\n\n7 153 954,30 Sk) na účet súdnej exekútorky. Vklad vlastníckeho práva v prospech\nbol riadne povolený.\n5. Uznesením krajského súdu č. k. 6 K 105/01-87 z 23. júla 2001 bol na majetok\nVodohospodárskych stavieb vyhlásený konkurz.\n6.\n\nna základe notárskej zápisnice NZ 178/02 z 3. mája 2002 vložil\n\npredmetné nehnuteľnosti formou nepeňažného vkladu do základného imania sťažovateľa.\n7. Žalovaný odôvodnil zapísanie nehnuteľností do konkurznej podstaty tým,\nže kúpne zmluvy z 1. decembra 2000 sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi pre ich\nrozpor so zákonom, a to s § 19a ods. 2, 3, 4 zákona o veľkej privatizácii. Tieto ustanovenia\nboli zavedené do zákona o veľkej privatizácii zákonom Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 190/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu\nmajetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších\nzákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 190/1995 Z. z.“), ktorý\nnadobudol účinnosť 14. septembra 1995. Tento zákon vo vzťahu k § 19a neobsahuje žiadne\nprechodné ustanovenie, a preto jeho účinky nastali odo dňa účinnosti tohto zákona. Z § 19a\nzákona o veľkej privatizácii vyplýva, že ďalší prevod privatizovaného majetku jeho\nnadobúdateľom inej osobe je až do splatenia celej kúpnej ceny s príslušenstvom a splnenia\nvšetkých zmluvných záväzkov a povinností možný len s predchádzajúcim písomným\nsúhlasom príslušného orgánu štátu a v prípade, ak je takýto súhlas udelený, nadobúdateľ\nprivatizovaného majetku je povinný použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu\nsvojich záväzkov voči ministerstvu (po zmene právnej úpravy voči fondu, pozn.) v zmysle\nuzavretej privatizačnej zmluvy (§ 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii). Úkony vykonané\nnadobúdateľom v rozpore s týmito ustanoveniami a všetky na ne nadväzujúce úkony sú\npodľa § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii neplatné. Pokiaľ bolo v kúpnych zmluvách\nuzatvorených s\n\ndohodnuté, že kúpna cena bude vyplatená na účet\n\nsúdnej exekútorky, takáto dohoda je v rozpore s § 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii,\nčo spôsobuje v súlade s § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii absolútnu neplatnosť\nkúpnych zmlúv. Kupujúci\n\nmohol a mal vedieť, že v prípade, ak kúpna cena\n4\n\nnebude uhradená v prospech fondu, prevod nehnuteľností bude neplatný. Z dôvodu\nneplatnosti kúpnych zmlúv sa\n\nnikdy nestal vlastníkom predmetných\n\nnehnuteľností a absolútne neplatným je aj ich vklad do majetku sťažovateľa.\n8. Sťažovateľ v konaní poukázal na to, že súhlas fondu na odpredaj časti majetku\nz 31. augusta 2000 sa týkal nielen odpredaja majetku\n\n, ale aj spoločnosti\n\nKOVOSPOL NITRA, spol. s r. o. (ďalej len „Kovospol“), a tento súhlas bol podmienený\ntým, že minimálna požadovaná suma z predaja všetkých týchto nehnuteľností má byť spolu\nvo výške 4,8 mil. Sk. Vodohospodárske stavby z predaja týchto nehnuteľností plnili fondu\nsumou 11 801 460 Sk, o ktorú fond aj znížil svoju pohľadávku proti Vodohospodárskym\nstavbám z titulu zaplatenia kúpnej ceny z kúpnej zmluvy o predaji podniku, a teda došlo\nv uvedenej výške k úhrade záväzkov z privatizačnej zmluvy. Dňa 21. februára 2001 bola\ntotiž uzatvorená dohoda o započítaní pohľadávok medzi fondom, Kovospolom\na Vodohospodárskymi stavbami (ďalej len „dohoda o započítaní“), na základe ktorej došlo\nk zániku časti pohľadávky fondu proti Vodohospodárskym stavbám z nezaplatenej kúpnej\nceny z kúpnej zmluvy o predaji podniku č. 42/1992 z 27. júla 1992 v celkovej výške\n24 954 000 Sk do výšky 11 801 460 Sk, a to započítaním s pohľadávkou\nVodohospodárskych stavieb proti Kovospolu na zaplatenie kúpnej ceny za predaj\nnehnuteľností dojednanej sumou 11 801 460 Sk, ktorú Vodohospodárske stavby súčasne\npostúpili fondu. Tým fond získal z predaja nehnuteľností, na ktorý udelil súhlas\na spoločnosti Kovospol, namiesto sumy 4,8 mil. Sk požadovanej v súhlase\nudelenom Vodohospodárskym stavbám hodnotu 11 801 460 Sk. Pokiaľ\nuhradil kúpnu cenu 7 153 954,30 Sk v súlade s kúpnymi zmluvami na účet súdnej\nexekútorky, tento postup bol dojednaný Vodohospodárskymi stavbami s fondom a išlo\no plnenie za Vodohospodárske stavby na úhradu súdnou exekútorkou vymáhaných\npohľadávok vrátane pohľadávky Prvej komunálnej banky, a. s., zabezpečenej záložným\nprávom k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodu v prospech spoločnosti Kovospol\n(po vykonaní úhrady banka vydala kvitanciu a došlo k výmazu záložného práva). Tieto\nnehnuteľnosti sa fond zaviazal previesť Kovospolu bez tiarch, ako to vyplýva aj z dohody\no mimosúdnom urovnaní sporu uzatvorenej fondom a Kovospolom 21. februára 2001.\nTouto dohodou bol urovnávaný spor vzniknutý v dôsledku neplatnosti skoršej zmluvy\n5\n\no predaji podniku fondom spoločnosti Kovospol a s tým spojených pohľadávok Kovospolu\nna náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia proti fondu. Sťažovateľ preto\npovažoval kúpne zmluvy uzatvorené medzi Vodohospodárskymi stavbami a\nza platné, v dôsledku čoho nehnuteľnosti nemali byť do súpisu konkurznej\npodstaty zapísané a majú byť z neho vylúčené.\n9. Krajský súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 9 Cbi 27/2010-451\nz 23. septembra 2014 v spojení s opravným uznesením č. k. 9 Cbi 27/2010-557 zo 6. marca\n2017 žalobu sťažovateľa zamietol. V konaní vypočul svedka\n\n,\n\npodpredsedu výkonného výboru fondu, ktorý osobne podpisoval súhlas s odpredajom\nmajetku z 31. augusta 2000 a ktorý uviedol, že cena 4,8 mil. Sk uvedená v tomto súhlase\npredstavovala minimálnu cenu určenú znaleckým posudkom, za ktorú by mali byť tieto\nnehnuteľnosti odpredané a ktorá mala tvoriť minimálny výťažok v prospech fondu. Svedok\n, predseda predstavenstva Vodohospodárskych stavieb, uviedol, že súdna\nexekútorka viedla exekúciu proti Vodohospodárskym stavbám, zablokovala všetky účty\nspoločnosti, a preto bolo po vzájomnom rokovaní medzi fondom a Prvou komunálnou\nbankou, a. s., dohodnuté, že Vodohospodárske stavby požiadajú fond o súhlas na odpredaj\nniektorých nehnuteľností. Súhlas bol udelený a minimálna požiadavka fondu na kúpnu cenu\npri predaji bola vo výške 4,8 mil. Sk. Bolo dohodnuté, že výťažok z predaja bude\npoukázaný súdnej exekútorke, ktorá mala uhradiť všetky pohľadávky. Na základe návrhu\nfondu a banky bola po vzájomnom rokovaní podpísaná dohoda so spoločnosťou Kovospol\na fondom, ktorou mali byť vzájomné záväzky všetkých troch vzájomne vysporiadané.\nZástupca fondu, ako aj zástupcovia banky vedeli o tom, že kúpna cena bude poukázaná\nsúdnej exekútorke. Vzájomnou trojdohodou mal byť vysporiadaný aj záväzok\nVodohospodárskych stavieb voči fondu v sume 4,8 mil. Sk.\n10. Krajský súd vec právne posúdil podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii, ktorý sa\npodľa názoru krajského súdu vzťahuje aj na kúpne zmluvy uzatvorené Vodohospodárskymi\nstavbami s\n\n1. decembra 2000, hoci zmluva č. 42/1992 o predaji\n\nprivatizovaného podniku bola uzatvorená ešte 27. júla 1992. Krajský súd tento svoj názor\nodôvodnil tým, že toto ustanovenie je účinné od 14. septembra 1995 a pretože novela,\n6\n\nktorou bolo zavedené, neobsahuje prechodné ustanovenia, podľa názoru krajského súdu\n„ide o normu, ktorá vykazuje znaky nepravej retroaktivity. O nepravú retroaktivitu môže ísť\nv prípade, že zákonodarca novým právnym predpisom s účinnosťou do budúcna prinesie\nurčité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.\nZa prípustné sa považuje pokiaľ nová právna úprava zavádza do budúcna nový režim\na mechanizmus uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej\nprávnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah.\nV konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti, ale akceptuje stav, ktorý\nnastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej\nprávnej úpravy.“.\n11. Ďalej krajský súd v rozsudku č. k. 9 Cbi 27/2010-451 z 23. septembra 2014\nuviedol, že sa „oboznámil s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/76/2012,\n2Obo/6/2013 a 4Obo 65/2012. V uvedených konaniach Najvyšší súd SR, ako odvolací súd\nrozhodoval v skutkovo a právne obdobných veciach a dospel k právnemu záveru, že\nna základe trojdohody uzavretej medzi FNM, KOVOSPOL, Nitra, spol. s r. o., a úpadcom\nnedošlo k platnému započítaniu pohľadávky pretože započítavaná pohľadávka musí byť\noznačená dostatočne určito tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou. Dostatočná\nidentifikácia pohľadávky ďalej slúži na to, aby medzi zmluvnými stranami nevznikali\npochybnosti o tom aká pohľadávka, ako a kedy bola započítaná. Neurčitosť pohľadávky\nv zmluve po jej započítaní spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o započítaní podľa\nustanovenia § 37 Obč. zák.. Predmetom uvedenej dohody neboli vzájomné pohľadávky\nmedzi FNM a Vodohospodárskymi stavbami, a. s. Nitra, a preto nemohlo dôjsť k stretu\nvzájomných pohľadávok ako i k zániku pohľadávky FNM špecifikovanej v čl. I bod 3,\nuvedenej dohody, naviac pohľadávka započítavaná fondom t. j. 24.954.000,- Sk\na príslušenstvo nie je určitá. Žiada sa tiež dodať, že nie je zrejmé z čoho sa skladá\npohľadávka aj príslušenstvo a aká je jeho výška, či spôsob jeho určenia. Účelom zákona\no veľkej privatizácii okrem iného bolo zabezpečiť zaplatenie kúpnej ceny privatizovaného\nmajetku fondu, v dôsledku čoho nadobúdateľ privatizovaného majetku bol povinný použiť\nzískané prostriedky z tohto majetku prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu.\nÚkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s touto povinnosťou a všetky naň nadväzujúce\n7\n\núkony súd podľa ustanovenia § 19a ods. 4, zákona o veľkej privatizácii neplatné. Neplatnosť\nprávnych úkonov súd skúma ex offo. Na základe uvedeného Najvyšší súd dospel k záveru že\núpadca pri predaji privatizovaných nehnuteľností postupoval v rozpore s ustanovením § 19a\nzákona o veľkej privatizácii, nakoľko získanými finančnými prostriedkami prednostne\nneuhradil svoj záväzok voči fondu.“.\n12. Krajský súd tak dospel k záveru, že sťažovateľ svoje vlastnícke právo\nk vylučovaným nehnuteľnostiam preukazuje neplatnými kúpnymi zmluvami. Uviedol, že sa\nstotožnil s väčšinovým právnym názorom najvyššieho súdu v tom, že „uvedená trojdohoda\nktorou mali čiastočne zaniknúť záväzky úpadcu voči Fondu národného majetku SR je\nz dôvodu jej neurčitosti neplatná. Tým, že úpadca si prednostne nesplnil svoje záväzky voči\nfondu a to zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny tak ako to predpokladá ustanovenie §19a\nzákona o veľkej privatizácii úkony vykonané úpadcom a všetky na ne nadväzujúce úkony sú\nneplatné. Vzhľadom na vyššie uvedené posúdil súd kúpnu zmluvu zo dňa 01.12. 2000, ktorou\nboli prevedené dotknuté nehnuteľnosti na kupujúceho\n\n, ako neplatnú.\n\nNeplatný je teda aj vklad predmetných nehnuteľností do majetku obchodnej spoločnosti\nRADAS, s. r. o. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu zamietol z dôvodu, že neplatný\nprávny úkon nemôže vyvolať v ňom uvedené následky, v dôsledku čoho nemožno žalobcu\npovažovať za vlastníka predmetných nehnuteľností. Právny titul, na základe, ktorého\nžalobca žiadal vylúčenie predmetných nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu\npreto neobstojí.“.\n13. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Namietal, že na daný právny\nvzťah nie je možné aplikovať § 19a zákona o veľkej privatizácii z dôvodu neprípustnej\nretroaktivity, pretože absenciu prechodných ustanovení novely vykonanej zákonom\nč. 190/1995 Z. z. nemožno vykladať svojvoľne v jeho neprospech a v rozpore s princípom\nprávnej istoty.\n\nsi splnil svoje povinnosti, v súlade s kúpnymi zmluvami\n\nzaplatil kúpnu cenu v zmluve dojednaným spôsobom. Pri podpise zmlúv bol v dobrej viere\nv zápis v katastri nehnuteľností, z ktorého nevyplývali žiadne obmedzenia prevodu a nebol\no nich úpadcom a ani iným subjektom informovaný. Na to, aby nastala absolútna neplatnosť\npredpokladaná v § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii, by muselo prísť súčasne\n8\n\nk porušeniu odsekov 2 a 3 ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácii, keďže je zrejmé,\nže zákonodarca stanovil kumulatívnu podmienku použitím spojky ,,a“, a nie „alebo“. Pokiaľ\nbol prevod majetku realizovaný na základe súhlasu fondu, nemožno pokladať takýto úkon\nza neplatný iba preto, lebo nadobúdateľ nepoužil finančné prostriedky v súlade s § 19a\nods. 3 zákona o veľkej privatizácii, pretože neboli súčasne splnené obidve zákonné\npodmienky. Občiansky zákonník navyše nepozná „dodatočnú“ neplatnosť právneho úkonu,\nktorú by spôsobili okolnosti, ktoré nastali až po tom, keď bol právny úkon urobený. Jedným\nzo základných princípov výkladu zmlúv je priorita takého výkladu, ktorý nevedie\nk neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy\nprichádzajú obidva výklady. Je tomu tak preto, že neplatnosť zmluvy má byť výnimkou,\na nie zásadou. Zákony nesmú byť interpretované v extrémnom rozpore s princípmi\nspravodlivosti\n\nv\n\ndôsledku\n\nprílišného\n\nformalizmu.\n\nZo správania\n\nsťažovateľa\n\ni Vodohospodárskych stavieb je zrejmé, že nechceli porušiť zákon, ale naopak, konali podľa\nsvojho najlepšieho vedomia a svedomia tak, ako uvedeným zákonným ustanoveniam\nrozumeli, a tak, aby ich naplnili. Prípadná neplatnosť právneho úkonu by bola\npre sťažovateľa nesporne nespravodlivá a príliš tvrdá. Sťažovateľ ani jeho predchodca\nžiadnym spôsobom nepochybili, splnili všetky svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy\na zákona, nehnuteľnosť v dobrej viere kúpili a desať rokov užívali. Ak niekto pochybil, bol\nto úpadca, a ten sa preto dnes nemôže dovolávať neplatnosti zmlúv z dôvodov, ktoré sám\nspôsobil. Rešpekt a ochranu autonómie vôle je potrebné považovať za elementárnu\npodmienku fungovania materiálneho právneho štátu. Nič nebránilo tomu, aby sa fond\na Vodohospodárske stavby dohodli, ako má byť naložené s kúpnou cenou získanou\nz predaja nehnuteľností. Zákon o veľkej privatizácii nezakazuje fondu, aby sa prípadne\ndohodol s inými veriteľmi, že výťažok z predaja bude medzi nimi rozdelený, t. j. že fond\nvydá súhlas s tým, že nie všetok výťažok bude použitý výlučne len na úhradu záväzkov voči\nfondu. Z dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok je zrejmé, že prostriedky získané\nz predaja nehnuteľností boli použité na úhradu záväzkov úpadcu voči fondu, i keď išlo\no postúpenie nároku na zaplatenie kúpnej ceny z Vodohospodárskych stavieb na fond\na následne započítanie záväzku fondu voči Kovospolu. V tomto kontexte je potrebné\nposudzovať aj dohodu o započítaní pohľadávok. Fond vedel o všetkých krokoch\nVodohospodárskych stavieb a vedel aj o tom, ako budú finančné prostriedky z predaja\n9\n\nnehnuteľností použité a rozdelené. To, že k postúpeniu a započítaniu pohľadávok došlo,\npotvrdzuje aj fakt, že fond neeviduje záväzok voči Kovospolu a znížil pohľadávku proti\nVodohospodárskym stavbám o sumu 11,8 mil. Sk. Je irelevantné, z predaja ktorej\nnehnuteľnosti a akým spôsobom k splneniu tohto záväzku úpadcu voči fondu došlo, keďže\nje nesporne preukázané, že k splneniu záväzku v požadovanom rozsahu došlo. Navyše fond\nako veriteľ si prihláškou z 19. septembra 2001 uplatnil proti úpadcovi pohľadávku vo výške\n75 798 092,40 Sk vyplývajúcu zo zmluvy č. 48/92, a pritom je v tejto sume zahrnutý aj\nvýnos, ktorý (ako kúpnu cenu)\n\nzaplatil podľa vzájomnej dohody, pretože\n\nžalovaný poprel sumu 11 801 460 Sk a fond to nenamietal. Teda ide o duplicitu nárokov\nžalovaného plynúcu z už právoplatne zistenej pohľadávky s nárokom viažucim sa\nna zahrnutie predmetných nehnuteľností do súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu.\nSťažovateľ poukázal ďalej aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 44/2013\nz 18. septembra 2014 v obdobnom spore týkajúcom sa rovnakého žalovaného, v ktorom\nnajvyšší súd kúpnu zmluvu označil za platnú. Poukázal aj na rozsudok najvyššieho súdu\nv ďalšej veci sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla 2016, ktorým bolo potvrdené vo vzťahu\nk rovnakému žalovanému vylúčenie nehnuteľností nadobudnutých obdobným spôsobom\nako v prejednávanej veci z konkurznej podstaty úpadcu.\n14. O podanom odvolaní najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Obo 6/2017\nz 18. októbra 2017 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Odvolací\nsúd sa stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a konštatoval,\nže na prevod predmetných nehnuteľností sa vzťahoval zákon o veľkej privatizácii, ktorého\núčelom (okrem iného) bolo zabezpečiť zaplatenie kúpnej ceny privatizovaného majetku\nfondu, v dôsledku čoho nadobúdateľ privatizovaného majetku bol povinný použiť získané\nprostriedky z tohto majetku prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu. Zákon\no veľkej\n\nprivatizácii\n\nšpecificky\n\na\n\nprísnejšie\n\nupravuje\n\npodmienky\n\nnakladania\n\ns privatizovaným majetkom, ako aj dôsledky takých dispozícií s týmto majetkom, ktoré sú\nv rozpore s citovaným zákonom alebo ho obchádzajú. Z dôvodovej správy k novele zákona\no veľkej privatizácii vykonanej zákonom č. 190/1995 Z. z. vyplýva, že § 19a zabezpečuje\nurčitú ingerenciu fondu vo vzťahu k privatizovanému majetku nachádzajúcemu sa\nu nadobúdateľa, ktorý ešte nesplatil celú kúpnu cenu. Najvyšší súd sa stotožnil so závermi\n10\n\nkrajského súdu o tom, že § 19a zákona o veľkej privatizácii dopadal aj na vec sťažovateľa,\nako aj so záverom, že pre absolútnu neplatnosť zmluvy podľa tohto ustanovenia sa\nnevyžaduje súčasné naplnenie oboch podmienok (predchádzajúci súhlas s prevodom\nmajetku a prioritné použitie výťažku na úhradu záväzku fondu), postačuje, ak je naplnená\niba jedna z oboch podmienok, čo vyplýva zo systematického výkladu tohto ustanovenia.\nPokiaľ sa zmluvné strany v kúpnej zmluve dohodli, že dohodnutá kúpna cena bude\nvyplatená na účet súdnej exekútorky, takýto postup bol v rozpore s § 19a ods. 3 zákona\no veľkej privatizácii. Iný výklad by viedol k zmareniu účelu § 19a zákona o veľkej\nprivatizácii. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom a dôvodmi súdu prvej inštancie, podľa\nktorého na základe dohody o započítaní pohľadávok nedošlo k platnému započítaniu\npohľadávky fondu proti Vodohospodárskym stavbám.\n15. Rozsudok krajského súdu č. k. 9 Cbi 27/2010-451 z 23. septembra 2014 v spojení\ns rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017 nadobudol\nprávoplatnosť 29. novembra 2017.\n16. Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017 podal\nsťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil § 421 ods. 1 písm. a), b), c) Civilného sporového\nporiadku (ďalej aj „CSP“). Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,\nako aj od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nSťažovateľ poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, ktorou bola otázka, či § 19a zákona o veľkej privatizácii je kogentným\nustanovením. Táto právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená. Zo žiadneho ustanovenia zákona o veľkej privatizácii nevyplýva, že by §19a mal\nbyť ustanovením kogentným, od ktorého sa nemožno odchýliť. Nie je zrejmé, z čoho\nvychádzal odvolací súd, keď tvrdil opak o kogentnom charaktere tohto ustanovenia. Nič\nnebránilo tomu, aby sa fond a Vodohospodárske stavby ako dva súkromnoprávne subjekty\ndohodli, ako budú Vodohospodárske stavby nakladať s peňažnými prostriedkami, ktoré\n11\n\nzískali z predaja predmetných nehnuteľností. Odvolací súd nesprávne posúdil aj\ndobromyseľnosť\n\na odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe v tejto\n\notázke. Sťažovateľ poukázal i na to, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla 2016 je nateraz jediným rozhodnutím prijatým dovolacím\nsúdom, a pritom toto rozhodnutie dospelo k opačnému záveru oproti rozhodnutiu vo veci\nsťažovateľa.\n17. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018 dovolanie\nsťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako neprípustné, pretože sťažovateľ\nnešpecifikoval v dovolaní právnu otázku a neuviedol, ako by mala byť správne vyriešená,\na teda dovolacie dôvody nevymedzil zákonom predpísaným spôsobom.\n18. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018 nadobudlo\nprávoplatnosť 30. augusta 2018.\n19. Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017 sťažovateľ odôvodnil tým,\nže „súd druhej inštancie prebral zjednodušený právny názor súdu prvej inštancie avšak\nz hľadiska právneho posúdenia skutkového stavu je odôvodnenie napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu skratkovité, zjednodušené, opis skutkového stavu miestami zmätočný\na odôvodnenie právneho posúdenia je tak následne nelogické a aplikácia a výklad právnej\nnormy na skutkový stav rovnako v určitých častiach absentuje. Sťažovateľ v tejto časti\npoukazuje na to, že záver súdu druhej inštancie o neplatnosti kúpnych zmlúv vychádzal\nnajmä z toho, že právny predchodca sťažovateľa uhradil v zmysle čl. III ods. 1 kúpnych\nzmlúv kúpnu cenu vždy na účet súdnej exekútorky, a to podľa odvolacieho súdu v rozpore\ns ustanovením § 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii... súd druhej inštancie sa takmer\nvôbec nevyporiadal s argumentáciou sťažovateľa v podanom odvolaní... najmä opomenul\njeho argumentáciu vo vzťahu k fondu ako súkromnoprávnemu subjektu, ktorému nič\nnebránilo osobitnou dohodou v súlade s princípom zmluvnej voľnosti modifikovať § 19a\nzákona o veľkej privatizácii (keďže už nešlo o prevod privatizovaného majetku, ale majetku,\n12\n\nktorý bol vo vlastníctve Vodohospodárskych stavieb)... Sťažovateľ namietal v podanom\nodvolaní, že do súdneho spisu bola založená dohoda o mimosúdnom urovnaní sporu medzi\nfondom a Kovospolom a odvolával sa na ňu. Rovnako sa v spise nachádzala aj dohoda\no vzájomnom\n\nzapočítaní\n\npohľadávok\n\nuzatvorená\n\nmedzi\n\nfondom,\n\nKovospolom\n\na Vodohospodárskymi stavbami. Hoci sa napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v bode 48\nzjavne formálne vysporiadava s odvolacími námietkami sťažovateľa vo vzťahu k uhradeniu\npohľadávok – kúpnej ceny na podklade započítania, ktoré považuje za neplatné, akosi\nv odôvodení absentuje tá skutočnosť, že toto započítanie bolo realizované v súvislosti\ns dohodou o mimosúdnom vyrovnaní, ktorá mu predchádzala a v kontexte ktorej je potrebné\ntoto započítanie ako prejav vôle posudzovať a vykladať s ohľadom na § 266 ods. 1 a 3\nObchodného zákonníka. V dohode o mimosúdnom vyrovnaní sa v článku III ods. 1 výslovne\nuvádza, že fond sa zaväzuje vykonať všetko preto, aby pri riešení tohto sporu bola\nzabezpečená spoluúčasť Vodohospodárskych stavieb... a zároveň sa fond zaväzuje uzatvoriť\ns Vodohospodárskymi stavbami dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok, v ktorej\nzapočíta svoje pohľadávky voči Vodohospodárskym stavbám vzniknuté na základe\nuzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 21. 2. 2001 s pohľadávkou Vodohospodárskych stavieb\nvoči fondu vzniknutej na základe postúpenia pohľadávky voči Kovospolu. Následne sa tak\nskutočne stalo na základe trojstrannej dohody o vzájomnom započítaní... odvolací súd však\nmal za to, že k platnému započítaniu pohľadávok medzi fondom a Vodohospodárskymi\nstavbami nedošlo, keďže Vodohospodárske stavby nemali voči fondu v dohode uvedenú\npohľadávku a odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa, že došlo k úhrade\nzáväzku voči fondu vo výške 11 801 460 Sk z titulu započítania... ignoroval, že suma\n11 801 460 Sk, ktorá predstavovala časť pohľadávky voči Vodohospodárskym stavbám\nprihlásenej v konkurze fondom ako veriteľom bola popretá práve z dôvodu dohody\no vzájomnom započítaní pohľadávok... odvolací súd nesprávne posúdil dobromyseľnosť\nkupujúceho\n\na to aj v rozsahu ústavou garantovaného práva vlastniť\n\nmajetok... Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným\nz prejavov princípu právnej istoty... nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo\nnadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože inak by si nikdy\nnemohol byť istý svojim vlastníctvom... samotný najvyšší súd nerozhodoval v skutkovo\nobdobných konaniach (excindačné žaloby) jednotne a poukazuje na rozsudok najvyššieho\n13\n\nsúdu sp. zn. 5 Obo 44/2013, ktorý v konaní o vylúčenie veci zo súpisu podstaty totožného\nžalovaného, ale iného žalobcu, posúdil totožnú dohodu o vzájomnom započítaní ako platný\nprávny úkon... Vzhľadom na rozdielnosť právnych názorov odvolací súd mal dostatočne\nodôvodniť, prečo nepovažoval dohodu o vzájomnom započítaní za platný právny úkon...\nodvolací súd sa obmedzil len na vybrané citácie z dohody o započítaní, plietol si jej zmluvné\nstrany, opomenul vziať do úvahy dohodu o mimosúdnom vyrovnaní, ktorá jej\npredchádzala... Vzhľadom na rozmanitú spleť protichodných názorov najvyššieho súdu ako\nodvolacieho súdu v skutkovo obdobných veciach, nejednotnosť pri posudzovaní platnosti\ntotožných právnych úkonov, je z hľadiska naplnenia požiadavky materiálneho právneho\nštátu a právnej istoty o to nevyhnutnejšie, aby kvalita odôvodnenia súdneho rozhodnutia\nzodpovedala požiadavkám na dostatočné a relevantné odôvodnenie... najvyšší súd sa pritom\nv bode 54 napadnutého rozsudku odvolacieho súdu iba obmedzuje na konštatáciu\nprotichodných rozhodnutí... Arbitrárnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je tak\ndaná absenciou súvislosti právnych argumentov a skutkových okolnosti, absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na skutkovo relevantné otázky.“.\n20. Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018 sťažovateľ odôvodnil tým,\nže «dovolacie dôvody - dôvody prípustnosti dovolania ako dovolateľ dostatočne určito\na zrozumiteľne v dovolaní vymedzil v súlade s ustanoveniami CSP ako aj judikatúrou\ndovolacieho súdu... uviedol opis skutkových okolností súvisiacich s prevodom vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam, ktorých sa excidenčná žaloba týkala na sťažovateľa a jeho\nprávneho predchodcu a právne posúdenie účinkov týchto právnych úkonov. Dôkazy\nsmerovali k právnym záverom, že kúpna zmluva nemohla byť absolútne neplatná z dôvodu\nkonsenzuálneho rozhodnutia orgánov verejnej moci a dohody medzi predávajúcim\nv exekúcii, fondom, PKB, a.s., majoritným veriteľom, daňovým úradom a exekútorským\núradom. Sťažovateľ právne argumentuje, že § 19a zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach\nprevodu majetku štátu na iné osoby... sa dotýka, iba účinkov právneho úkonu, nie\npredpokladov jeho vzniku. V závere sťažovateľ predkladá dôkazy o zabezpečení záväzkov\nvoči fondu až do doby úplného uhradenia kúpnej ceny upísaním 100 % akcií spoločnosti\n14\n\nv prospech fondu... Konkrétne sťažovateľ poukazuje na časť III dovolania, kde z hľadiska\nvymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle §421 ods. 1 písm. b) CSP výslovne uviedol, že\n„Rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorou bola otázka,\nči ust. §19a zákona č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácií je kogentným ustanovením. Táto\nprávna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“. Tým\nsťažovateľ jednoznačne vymedzil zásadnú právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie\nvo veci samej, a ktorá ešte dovolacím súdom riešená výslovne nebola a teda nie je možné\nprávne posúdenie tejto otázky konfrontovať či porovnať s jestvujúcou judikatúrou\nnajvyššieho súdu. Aj keď najvyšší súd v napadnutom uznesení v bode 53 skutočnosť, že\ndovolateľ jednoznačne vymedzil dôvod prípustnosti podaného dovolania ignoruje, nelogicky\nsám cituje vybranú časť dovolania s vymedzením dovolacej otázky v bode 23 napadnutého\nuznesenia. Sťažovateľ v dovolaní ďalej uviedol, že odvolací súd posúdil ustanovenie §19a\nzákona o veľkej privatizácii ako kogentné ustanovenie stým, že zmluvné strany si nemôžu na\nzáklade svojej vôle povinnosti v ňom striktne dohodnuté modifikovať zmluvne. Uvedené\nprávne posúdenie odvolacím súdom pritom nepochybne vyplýva z bodu 44 napadnutého\nrozsudku odvolacieho súdu. Sťažovateľka v dovolaní poukázala na to, že fond je právnická\nosoba zriadená zákonom, ktorá jediná výlučne, obligatórne, deetatizáciou nadobúda\nvlastníctvo ex lege, ktoré pred privatizáciou patrilo štátu. Ako súkromnoprávny subjekt,\nnepredáva majetok štátu, ale vlastný majetok, ktorý podľa čl. 20 ods. 2 Ústavy SR má\nrovnaký zákonný obsah a ochranu, ako vlastníctvo iných vlastníkov, (poukázal v dovolaní\nna nález ÚS sp. zn. Pl. ÚS 1/96, vyhlásený 21. 11. 1996 potvrdzujúci jeho argumentáciu)\npričom jeho zmluvná voľnosť môže byť obmedzená (prelomená) len na základe zákona\nalebo zmluvného dojednania. Sťažovateľ v dovolaní poukázal aj na to, že: „Nie je zrejmé,\nz čoho vychádza odvolací súd, keď tvrdí opak o kogentnom charaktere ustanovenia § 19a\nzákona o veľkej privatizácií a že by sa fond s úpadcom nemohli dohodnúť na osobitnej\núprave vzťahov medzi nimi o teda aj spôsobe a rozsahu použitia finančných prostriedkov\nzískaných z predaja nadobudnutého majetku.“... Sťažovateľ poukazuje na časť IV podaného\ndovolania, kde na úvod uviedol: „Tvrdíme, že odvolací súd nesprávne posúdil aj\ndobromyseľnosť kupujúceho\n\na následne aj žalobcu a právne posúdenia\n\nposkytnutia ochrany dobromyseľného nadobúdateľa a to aj v rozsahu ústavou\ngarantovaného práva vlastniť majetok. Aj v tejto súvislosti sa domnievame, že sa jedná\n15\n\no nesprávne právne posúdenie, keď sa odvolací súd pri posudzovaní dobromyseľnosti\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe...“... V časti VI. podaného dovolania (citované\nčiastočne v bode 25 napadnutého uznesenia) sťažovateľ vymedzil jednoznačne ďalší\ndovolací dôvod, a to, že dovolací súd nesprávne a v rozpore s ustálenou rozhodovacou\npraxou posúdil aj súlad výkonu práva správcu s dobrými mravmi, čím je potrebné v danom\nprípade rozumieť samotný zápis nehnuteľností do konkurznej podstaty, a to s odstupom\ntakmer 10 rokov od ich prevodu. Podľa sťažovateľa je takýto postup správcu zneužívaním\nvýkonu práva, výkonom práva šikanóznym a teda výkonom práva v rozpore s dobrými\nmravmi, ktorému nemožno poskytnúť právnu ochranu. Uvedené sťažovateľ zdôraznil\nv kontexte toho, že v danom prípade je potrebné upustiť od prílišného formalizmu\na úzkostlivom lipnutí na litere zákona a je nutné zohľadňovať špecifické okolnosti\na individuálne súvislosti konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé riešenie\nveci... Sťažovateľ s ohľadom na text dovolania má za to, že dovolací súd v rámci\ndovolacieho konania v rozpore so zmyslom a účelom inštitútu dovolania ako konania\no mimoriadnom opravnom prostriedku na základe podaného dovolania účastníkom konania\nodmietol dovolanie sťažovateľa na základe dôvodov (absencia vymedzenia dovolacích\ndôvodov), ktoré sú prima facie v rozpore s obsahom podaného dovolania... Sťažovateľ však\nzdôrazňuje, že má za to, že dôvody prípustnosti dovolania v prejednávanej veci v zmysle\n§421 ods. 1 písm. a) b) c) CSP existovali a existujú a že tieto jednoznačne vymedzil\nv podanom dovolaní, ktoré má všetky náležitosti v zmysle ustanovení CSP, aby bolo\nspôsobilé na konanie pred dovolacím súdom... Tým, že najvyšší súd mal aplikovať\na interpretovať ustanovenia § 432 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 11 ods. 1 CSP\na ustanovenie § 451 ods. 3 v súlade s článkom 3 CSP a teda v súlade s 46 ods. 1 v spojení\ns čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, avšak tieto aplikoval spôsobom, ktorý nezodpovedá ústavným\npožiadavkám na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu, porušil sťažovateľovo právo\nna spravodlivé súdne konanie, najmä právo na určité, jednoznačné a zrozumiteľné\nodôvodnenie rozhodnutia v zmysle 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rovnako aj právo na prístup\nk súdu a súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. I Ústavy Slovenskej\nrepubliky... Sťažovateľ má za to, že vzhľadom na to, že dôvod odmietnutia jeho písomného\n16\n\ndovolania predstavuje jednu jedinú vetu v bode 53 napadnutého uznesenia dovolacieho\nsúdu vo väzbe na všeobecné konštatácie o novej koncepcii dovolania ako právneho inštitútu\n- konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, citácie z ustanovení CSP a iných\nrozhodnutí dovolacieho súdu je dôvod odmietnutia jeho dovolania zostručnený\na zjednodušený v časti samotného odôvodnenia spôsobom, ktorý predstavuje závažný zásah\ndo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Dovolací\nsúd svojím prístupom, kde neodôvodneným formalizmom de facto uprel sťažovateľovi\nprístup k súdu, zmaril sťažovateľovi akýkoľvek vecný prieskum vôbec prípustnosti podaného\ndovolania a jeho dôvodnosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je nielen v rozpore\ns obsahom podaného dovolania a jeho posúdenie v rozpore s čl. 11 ods. 1 CSP, ale aj\nsamotné odôvodnenie napadnutého uznesenia dovolacieho súdu je vnútorné protirečivé\na nesúrodé, pokiaľ v bodoch 23, 24, 25 cituje vybrané state z dovolania vymedzujúce\ndovolacie dôvody v súlade s § 432 ods. 1 a 2 CSP a pritom konštatuje jednou vetou v bode\n53 napadnutého uznesenia dovolacieho súdu, že sťažovateľ ako dovolateľ tieto (zrejme\nvôbec) neuviedol. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým bez odôvodnenia\nrozhodol stručne jednou jedinou vetou nemožno považovať za súladný s §453 ods. 3 CSP\npri rešpektovaní práva na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu.».\n21. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhol ústavnému súdu vydať tento nález:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na prístup k súdu podľa\nčl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 3/2018 zo dňa 31. 05.\n2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo 6/2017 zo dňa 18. 10. 2017, porušené\nbolo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 3/2018 zo dňa\n31. 05. 2018 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo 6/2017 zo dňa 18. 10. 2017,\nzrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia...“\n\n17\n\nII.\nVyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa\n22.1 Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila podaním z 28. januára\n2019, v ktorom svoju argumentáciu rozdelila do dvoch rovín.\n22.2 V prvej rovine svojej argumentácie sa vyjadrila k uzneseniu najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018:\n«V predmetnej veci ide pritom o taký prípad, kedy dovolanie sťažovateľky bolo\npodávané „pre každý prípad“. V dovolaní síce uviedla, že predmetom dovolacieho\nprieskumu má byť otázka, či ustanovenie § 19a zákona č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii\nje kogentným ustanovením, avšak táto skutočnosť nemohla sama osebe založiť splnenie\nvšetkých zákonných podmienok pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu.\nOkrem tvrdenia sťažovateľky, že jej dovolanie malo byť prípustné zároveň podľa písm. a/, b/\na zároveň aj písm. c/ ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. - z ktorého je zrejmé, že si dovolanie\nvnútorne protirečilo - ani výslovne nevymedzila ňou uplatnený dôvod v súlade\ns ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p., keďže nepredložila právnu argumentáciu, ktorej\n(ne)opodstatnenosť v súvislosti s právnymi závermi odvolacieho súdu má posúdiť dovolací\nsúd vo svojom rozhodnutí, keďže ako už bolo vyššie uvedené, dovolací senát najvyššieho\nsúdu si nemohol túto argumentáciu vytvoriť sám vyvodením z možnej nespokojnosti\nsťažovateľky s rozhodnutím odvolacieho súdu. Osobitne pritom poukazujeme na to, že\nsamotná sťažovateľka na jednej strane uviedla, že zo žiadneho ustanovenia zákona o veľkej\nprivatizácii nevyplýva, že by ustanovenie § 19a malo byť kogentným ustanovením, neskôr\nvšak\n\nskonštatovala,\n\nže\n\nkogentnosť\n\ndotknutého\n\nustanovenia\n\nmôže\n\nbyť\n\ndaná\n\nv procesnoprávnej povahe pri prevode vlastníctva na tretie osoby. Vzhľadom aj na\npredmetnú rozporuplnosť v tvrdeniach sťažovateľky možno konštatovať, že jej dovolanie\nbolo zmätočné a rozporuplné, čo zakladá dôvod pre odmietnutie jej dovolania podľa § 447\npísm. f/ C. s. p.\nPokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa posúdenia dobromyseľnosti\nkupujúceho\n\n(bod 20 ústavnej sťažnosti), prípadne otázku posudzovania\n\nsúladu postupu žalovaného správcu konkurznej podstaty s dobrými mravmi (bod 21 ústavnej\nsťažnosti), táto je pre posudzovanú vec úplne bez právneho významu. V tejto súvislosti\n18\n\npoukazujeme na to, že aj z judikatúry ESĽP (viď napr. rozhodnutie Kraska proti Švajčiarsku\nz 29. apríla 1993) vyplýva, že povinnosťou všeobecného súdu je zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam\npre rozhodnutie. V nadväznosti na predmetný záver najvyšší súd vo viacerých svojich\nrozhodnutiach (viď napr. 30bdo/40/2017 a 30bdo/17/2018) skonštatoval, že pokiaľ procesný\nnávrh strany sporu nemá súvis s predmetom prejedávaného sporu a nemá význam pre\nrozhodnutie vo veci, nie je povinnosťou súdu dať strane odpoveď na to, prečo procesnému\nnávrhu strany nevyhovel.\nVyššie uvedená argumentácia je v okolnostiach posudzovanej veci aplikovateľná\npráve na otázky dobromyseľnosti, resp. súladu postupu žalovaného s dobrými mravmi,\nkeďže tieto neboli významné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie a ani pre rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Dôvodom pre zamietnutie žaloby sťažovateľky bol výlučne záver\no neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi úpadcom a\nnepeňažného vkladu nehnuteľností\n\na o neplatnosti\n\ndo majetku sťažovateľky ako úkonov\n\nvykonaných úpadcom a všetkých na ne nadväzujúcich úkonov pre postup v rozpore\ns ustanovením § 19a zákona č. 92/1991 Zb.\nJe zrejmé, že predmetné otázky nesúviseli s predmetom sporu a nemali žiadny vplyv\npre rozhodnutie odvolacieho súdu. Rozsah odvolacieho prieskumu vymedzila samotná\nsťažovateľka vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie ako nesúhlas so\nzáverom o kogentnom charaktere ustanovenia § 19a zákona č. 92/1991 Zb. a s absolútnou\nneplatnosťou právnych úkonov v prípade porušeniu predmetného ustanovenia.\nVzhľadom k tomu, že otázky dobromyseľnosti, resp. súladu postupu žalovaného\ns dobrými mravmi, neboli predmetom odvolacieho prieskumu, nebolo ani významné ich\nvyriešenie pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Rovnako tak boli právne irelevantné pre\nrozhodnutie dovolacieho senátu najvyššieho súdu - hoci im sťažovateľka (resp. jej právny\nzástupca) v dovolaní venovala značnú pozornosť - ktorý by ich nebol oprávnený riešiť, a to\npredovšetkým na výslovné znenie ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., ktorý viaže (za splnenia\npodmienok uvedených v písm. a/ alebo písm. b/, alebo písm. c/) prípustnosť dovolania\nvýlučne proti tým rozhodnutiam odvolacieho súdu, v ktorých bola určitá právna otázka\nriešená ako kľúčová pre rozhodnutie vo veci (a nie aj na tie prípady, kedy dovolateľom\nvymedzená otázka nebola vôbec predmetom posudzovania súdmi nižšej inštancie).\n19\n\nNakoľko sťažovateľka nevymedzila v časti týkajúcej sa právnej otázky, od vyriešenia\nktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolací dôvod v súlade so zákonom, a ďalšie\nňou (v dovolaní a v ústavnej sťažnosti) uvádzané skutočnosti nesúviseli s predmetom sporu,\nnemohlo dôjsť odmietnutím jej dovolania k porušeniu jej práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a ani k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru. Preto v časti smerujúcej proti uzneseniu dovolacieho senátu najvyššieho\nsúdu z 31. mája 2018, sp. zn. 10bdoV/3/2018 považujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľky\nza nedôvodnú.»\n22.3 V druhej rovine svojej argumentácie sa vyjadrila k rozsudku najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017:\n„Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s výkladom\nustanovenia § 19a zákona č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii uskutočneným odvolacím\nsúdom a celkovo so závermi vyslovenými v jeho rozsudku. V tejto súvislosti platí, že\nprávomoc preskúmavať právne závery odvolacieho súdu zákon zveruje predovšetkým\ndovolaciemu súdu prostredníctvom dovolania (§ 421 ods. 1 C. s. p.), právomoc ústavného\nsúdu je daná iba subsidiárne. V dovolaní mala sťažovateľka možnosť právne argumentovať\nproti záverom vysloveným v rozsudku odvolacieho súdu. Sťažovateľka síce dovolanie proti\nrozsudku odvolacieho súdu podala, avšak iba formálne. Z materiálneho hľadiska však\nz dôvodov uvedených v časti 1/ tohto vyjadrenia túto podmienku nemožno považovať\nza splnenú pre nevyužitie možnosti obrany označených práv v rámci dovolacieho konania\n(k tomu viď obdobne napr. II. ÚS 414/2018).\nZároveň však poukazujeme na to, že z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva,\nže odlišný právny názor sťažovateľky na právne posúdenie veci nezakladá porušenie jej\npráva na prístup k súdu alebo práva na spravodlivé súdne konanie. Rovnako nemôže obstáť\njej tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení, prípadne arbitrárnosti rozsudku odvolacieho\nsúdu, pretože\nl/ jeho odôvodnenie je rozsiahle a odvolací súd sa v ňom zaoberal kľúčovými\notázkami a podrobne uviedol, prečo na posudzovaný prípad sa vzťahuje ustanovenie § 19a\nzákona č. 92/1991 Zb. v znení zákona č. 190/1995 Z. z. (účinného od 14.09. 1995), že sa\njednalo kogentné ustanovenie zákona a že neboli splnené všetky zákonom stanovené\npodmienky v zmysle vyššie cit. ustanovenia, v dôsledku čoho podľa § 19 ods. 4 zákona\n20\n\nč. 92/1991 Zb. konštatoval absolútnu neplatnosť právnych úkonov - kúpnych zmlúv z 01. 12.\n2000, ako aj naň následne nadväzujúcich právnych úkonov-vkladu predmetných\nnehnuteľností\n\n(ako spoločníkom) do majetku sťažovateľky. Už uvedený\n\nzáver odvolacieho súdu postačoval pre výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bol\npotvrdený rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí vylučovacej žaloby. Len pre úplnosť\na komplexné posúdenie veci sa odvolací súd zaoberal aj posúdením dohody o započítaní\npohľadávok, ktoré však nebolo kľúčové pre výrok rozhodnutia odvolacieho súdu.\n2/ V odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, prečo sa nestotožnil s rozhodnutím\nodvolacieho senátu najvyššieho súdu sp. zn. 5Obo/44/2013 (na ktoré poukazuje\nsťažovateľka vo svojej sťažnosti).\nOsobitne si dovoľujeme upriamiť pozornosť ústavného súdu na skutočnosť, že\nsťažovateľka opakovane (či už v texte dovolania, alebo v texte ústavnej sťažnosti) poukazuje\nna rozsudok najvyššieho súdu z 28. apríla 2016, sp. zn. 2ObdoV/l/2014, ktorý však bol\nzrušený nálezom ústavného súdu z 22. júna 2017, č. k. II. ÚS 796/2016-65. Túto skutočnosť\nuviedol pritom už odvolací súd vo svojom rozsudku (bod 53 jeho odôvodnenia).“\n23.1 Sťažovateľ vo vyjadrení svojho právneho zástupcu z 25. februára 2019\nk stanovisku predsedníčky najvyššieho súdu zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti\na v ďalšom akcentoval k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája\n2018 to, že «... odôvodnenie Napadnutého uznesenia je nielen nedostatočné, ale aj vnútorne\nprotirečivé a najmä v rozpore s obsahom Dovolania svedčí aj fakt, že kým v odôvodení\nNapadnutého uznesenia v bode 53 Porušovateľ tvrdí, že Sťažovateľ dovolacie dôvody\nnevymedzil zákonom predpísaným spôsobom nakoľko údajne v Dovolaní nešpecifikoval\nprávnu otázku (zásadného právneho významu), vo svojom Vyjadrení (str. 5) už Porušovateľ,\nv rozpore s predošlým tvrdením konštatuje, že Sťažovateľ síce právnu otázku vymedzil, a to\nkonkrétne otázku posúdenia kogentnosti ustanovenia § 19a zákona č. 92/1991 Zb.\no podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (ďalej len ako „Zákon o veľkej\nprivatizácii“), avšak táto skutočnosť podľa názoru Porušovateľa nezakladá splnenie\nvšetkých zákonných podmienok pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu.\nNamietame tvrdenia Porušovateľa, že Sťažovateľ nevymedzil ním uplatnený dovolací dôvod\nv súlade s § 432 ods. 2 CSP, nakoľko údajne nepredložil právnu argumentáciu, ktorej\n21\n\nopodstatnenosť v súvislosti s právnymi závermi odvolacieho súdu mal Porušovateľ ako\ndovolací súd posúdiť. V súlade s argumentáciou obsiahnutou v bode 18. Sťažnosti opätovne\npoukazujeme na III. časť Dovolania Sťažovateľa, v ktorej Sťažovateľ v súlade s ustanovením\n§ 421 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP zásadnú právnu otázku nielen\nkonkretizoval, ale aj uviedol, ako ju odvolací súd riešil, a v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia.».\n23.2 Ďalej namietol: „... tvrdenia Porušovateľa, že Dovolanie je vnútorne\nprotirečivé, ak je jeho prípustnosť odôvodnená zároveň podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) ako\naj c) CSP. Takúto argumentáciu Porušovateľa považujeme za absurdnú, nakoľko zákon\nneukladá strane povinnosť vykonať voľbu medzi jednotlivými dovolacími dôvodmi podľa\n§ 421 ods. 1 CSP, ak dovolateľ (resp. jeho právny zástupca) zistí existenciu viacerých\ndovolacích dôvodov podľa predmetného ustanovenia, opačný výklad by nevyhnutne viedol\nk neprípustnému obmedzeniu základného práva strany na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy (obdobne uznesenie ÚS SR PLz. ÚS 1/2018-22).“\n23.3 Zdôraznil, že „... Sťažovateľ každý dovolací dôvod v jednotlivých častiach\nsvojho Dovolania jasne a zrozumiteľne vymedzil, a to v súlade s § 432 ods. 2 CSP.\nSťažovateľ v tejto súvislosti opätovne poukazuje na časť III. Dovolania, v ktorom\njednoznačne a určito vymedzil dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a to\nneprávne právne posúdenie odvolacieho súdu - posúdenie ustanovenia § 19a Zákona\no veľkej privatizácii ako kogentného ustanovenia, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu nie\nje možné modifikovať žiadnym spôsobom na základe osobitných dojednaní, pričom práve\ntáto skutočnosť bola v konečnom dôsledku primárnym dôvodom zamietnutia žaloby\nSťažovateľa (keďže kúpne zmluvy, ktorými Sťažovateľ a jeho právny predchodca nadobudli\nnehnuteľnosti, ktorých vylúčenie z konkurznej podstaty úpadcu žalobou Sťažovateľ žiadal,\nposúdil odvolací súd ako neplatné kúpne zmluvy v nadväznosti na porušenie §19a ods. 3\nZákona o veľkej privatizácii), a teda išlo o otázku zásadného právne významu, ktorá ešte\ndovolacím súdom riešená výslovne nebola a teda nie je možné právne posúdenie tejto otázky\nkonfrontovať či porovnať s jestvujúcou judikatúrou Najvyššieho súdu SR.“.\n23.4 Sťažovateľ zároveň poukázal na to, že „... špecifikoval ďalšie dovolacie dôvody\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP nakoľko má za to, že odvolací súd nesprávne právne\nposúdil aj dobromyseľnosť kupujúceho\n\na následne aj Sťažovateľa (ako\n22\n\nnadobúdateľa nehnuteľnosti v dobrej viere), keď sa odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe, čo Sťažovateľ argumentoval s poukazom na konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu,\npodporne aj nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 549/2015.“.\n23.5 V závere svojej argumentácie zhrnul: „Podstata základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany\nsvojich práv na súde, čo v prejednávanom prípade predstavuje právo dovolateľa, aby\npodané Dovolanie bolo najskôr predmetom posúdenia, či spĺňa náležitosti z hľadiska\nvymedzenia dôvodov dovolania a následne predmetom prieskumu dovolacieho súdu\nz hľadiska namietaného právneho posúdenia odvolacieho súdu v rámci dovolacieho\nkonania. Samotná skutočnosť, že dovolací súd dospeje k negatívnemu záveru o splnení\npodmienok pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu síce nezakladá záver\no porušení práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, resp. práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru (tak ako to konštatuje\nPorušovateľ vo svojom Vyjadrení), avšak zdôrazňujeme, že v prejednávanej veci\nPorušovateľ svoj negatívny záver o (ne)splnení podmienky pre uskutočnenie dovolacieho\nprieskumu nielen obmedzil na všeobecné jednovetové bezobsažné konštatovanie (čo už\npredstavuje závažný zásah do základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu\na spravodlivý súdny proces), navyše k tomuto preukázateľne nepravdivému, arbitrárnemu\nkonštatovaniu zjavne dospel v dôsledku svojvoľného postupu, keď ignoroval obsah\npísomného Sťažovateľa a ústavne neudržateľným spôsobom aplikoval ustanovenia § 432\nods. 1 a 2, § 451 ods. 3, článku 11 ods. 1 CSP, čím de facto odňal Sťažovateľovi právo na\nprístup k súdu, právo na prieskum Napadnutého odvolacieho rozsudku a tým porušil jeho\nprávo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.“\n24. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,\npretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\n23\n\n25. Prijatú ústavnú sťažnosť zaslal ústavný súd podľa § 126 zákona o ústavnom súde\nna vedomie správcovi konkurznej podstaty úpadcu, a to Mgr. Petrovi Zvarovi,\n, s možnosťou sa v ústavným súdom stanovenej lehote vyjadriť k podanej\nústavnej sťažnosti sťažovateľa zo 16. októbra 2018 a uzneseniu ústavného súdu č. k.\nII. ÚS 596/2018-30 z 13. decembra 2018. Správca konkurznej podstaty si zásielku\nneprevzal.\n26. Uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 596/2018-30 z 13. decembra 2018 bolo\nprijaté senátom ústavného súdu v zložení Lajos Mészáros (predseda senátu), Jana Laššáková\na Sergej Kohut (sudca spravodajca). Sudcom Lajosovi Mészárosovi a Sergejovi Kohutovi\n(ako sudcovi spravodajcovi, ktorému bola vec pôvodne pridelená náhodným výberom)\nskončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu\npráce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra\n2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola\npredmetná vec prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových\nprostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3\na 5 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu v zložení: predseda senátu\nMiroslav Duriš a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.\nIII.\nRelevantná právna úprava, právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská\n27. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n24\n\n29. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je\ns účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona\no ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom\nprávne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n30. Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch\nustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n31. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n32.1 Podľa § 219 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,\nak to zákon pripúšťa.\n32.2 Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\na) pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n32.3 Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba\ntým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\n32.4 Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť\ntohto právneho posúdenia.\n\n25\n\n32.5 Podľa § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak... f) nie je odôvodnené\nprípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom\nuvedeným v § 431 až § 435.\n33.1 Podľa § 19a ods. 2 prvej a štvrtej vety zákona o veľkej privatizácii v znení\núčinnom od 14. septembra 1995 do splatenia celej kúpnej ceny, jej príslušenstva a splnenia\nvšetkých zmluvných záväzkov a povinností je prevod prevádzaného majetku alebo jeho\nčasti nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti, alebo jeho\nzaloženie v prospech tretích osôb, možný len po predchádzajúcom písomnom súhlase\nministerstva... Ak nadobúdateľ prevádzaného majetku nedodrží pri nakladaní s týmto\nmajetkom uvedený postup, prevod prevádzaného majetku alebo jeho časti alebo jeho vklad\ndo obchodnej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech tretích osôb, alebo jeho\nprenájom je neplatný.\n33.2 Podľa § 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii v znení účinnom\nod 14. septembra 1995 ak ministerstvo vydá predchádzajúci písomný súhlas podľa odseku\n2, nadobúdateľ prevádzaného majetku je povinný použiť takto získané prostriedky\nprednostne na úhradu svojich záväzkov voči ministerstvu v zmysle uzavretej zmluvy podľa\n§ 14.\n33.3 Podľa § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii v znení účinnom\nod 14. septembra 1995 úkony vykonané nadobúdateľom alebo obchodnou spoločnosťou,\nktorej majetková účasť bola predmetom predaja v rozpore s ustanoveniami odsekov 2 a 3\na všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné.\n34. Ústavný súd najprv poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť\na účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd\nhodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j.\nči nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd\nnezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011,\nIV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014). Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa\n26\n\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia\nústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,\nak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať\npredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\n35. Ústavný súd konštatoval už i to, že skutkové závery všeobecného súdu môžu byť\npredmetom jeho preskúmavania iba vtedy, ak by z nich vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok\nporušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené\nv inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.\n36. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)\nkaždý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo\npodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku\nSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika\nratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo\nna to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho\nvyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav\nveci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.\n37. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých\nnesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie\nzákladných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,\nv ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých\nnoriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých\nsa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady\n27\n\nsvojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,\nv prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je\núlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,\nale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely\nzistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa,\nviedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.\n38. Sťažovateľ odôvodňuje porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017 tým,\nže najvyšší súd vykladal § 19a zákona o veľkej privatizácii spôsobom, ktorý popiera jeho\núčel a zmysel – jednak toto ustanovenie podľa názoru sťažovateľa na jeho prípad\npre neprípustnú retroaktivitu vôbec nemalo byť aplikované a jednak toto ustanovenie je\npotrebné vykladať tak, že pre nastúpenie absolútnej neplatnosti zmluvy sa vyžaduje súčasné\nporušenie oboch podmienok prevodu majetku, teda nielen to, že výťažok z predaja nie je\nprednostne použitý na uspokojenie pohľadávky fondu, ale súčasne aj to, že k prevodu\nmajetku došlo bez predchádzajúceho súhlasu fondu. Samostatnú argumentačnú líniu\nsťažovateľa tvoria tvrdenia, podľa ktorých najvyšší súd nevzal do úvahy dobromyseľnosť\npredchodcu sťažovateľa, ktorý kúpnu cenu uhradil spôsobom podľa požiadavky\nVodohospodárskych stavieb, ktorá zároveň korešpondovala vôli fondu a tiež postupu\nsprávcu konkurznej podstaty v rozpore s dobrými mravmi.\nIV.\nRozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017\n39. Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017, pokiaľ ide\no aplikáciu § 19a zákona o veľkej privatizácii na vec sťažovateľa, odôvodnil takto:\n„Spätná účinnosť zákonného ustanovenia § 19a sa viaže na dispozičné právo\nnadobúdateľa k privatizovanému majetku. V zmluve č. 48/1992 úpadca súhlasil\ns obmedzením dispozície s nehnuteľnosťami do splatenia kúpnej ceny. Odvolací súd sa\nstotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že v posudzovanom prípade sa\n28\n\njedná o tzv. nepravú retroaktivitu, ktorej podstata spočíva v tom, že nová právna úprava\nuznáva právne skutočnosti, na základe ktorých došlo podľa predchádzajúcej právnej normy\nk vzniku určitých právnych vzťahov, ktorých následky zostávajú zachované, avšak\ns účinnosťou do budúcnosti zavádza nový mechanizmus uplatnenia týchto práv, resp.\npovinností, t. j. určitú zmenu práv, resp. povinností, ktoré vznikli podľa predchádzajúcej\n(skoršej) právnej normy. Nepravá retroaktivita sa akceptuje (viď. napr. rozhodnutie ÚS SR\nPL ÚS 16/95) ako prípustný nástroj na dosiahnutie relevantných cieľov verejnej moci (akým\nje napr. aj zvýšená ochrana privatizovaného majetku). Odvolací súd poukazuje aj na nález\nÚS SR sp. zn. III. ÚS 341/07, podľa ktorého ustanovenie čl. II ods. 2 Ústavy SR\nnepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.\nPodľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne postupoval, keď\nv posudzovanom prípade v zmysle ust. 19a zákona č. 92/1992 Zb. skúmal splnenie\npodmienok na prevod predmetných nehnuteľností, ktoré boli súčasťou privatizovaného\nmajetku, ktorý úpadca nadobudol na základe zmluvy č. 48/1992 z 27. júla 1992, pričom je\npotrebné zdôrazniť, že k prevodu predmetných nehnuteľností na S. došlo zo strany úpadcu\nv roku 2000, t. j. cca 5 rokov od nadobudnutia účinnosti ustanovenia § 19a zákona\nč. 91/1992 Zb. (zákon č. 190/1995 Z. z., ktorým bol zákon č. 92/1991 Zb. doplnený\no ustanovenie § 19a nadobudol účinnosť 14.09.1995). S poukazom na vyššie uvedené\nodvolací súd nepovažuje za právne dôvodnú odvolaciu námietku (uvedenú v odseku 11\nrozsudku), že na predmetný právny vzťah nie je možné aplikovať ust. § 19a zákona\nč. 92/1991 Zb. v znení zákona č. 190/1995 Z. z. z dôvodu neprípustnej retroaktivity a že\nzáväzok nadobúdateľa nenakladať s majetkom bol viazaný len na uplynutie času, keďže\nzmluvné strany boli obmedzené len zmluvnými dojednaniami o obmedzení prevodu\nsprivatizovaného majetku.“\n40. K otázke dojednania spôsobu úhrady kúpnej ceny v kúpnych zmluvách a s tým\nsúvisiacej dobromyseľnosti predchodcu sťažovateľa najvyšší súd v rozsudku sp. zn.\n1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017 uviedol: „Z uvedených kúpnych zmlúv je zrejmé, že\nzmluvné strany v článku III. bode 1 dohodli zaplatenie kúpnych cien (v sume\n7.153.954,30 Sk) v rozpore s ust. § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., keďže sa dohodli na\ntom, že kúpne ceny budú zaplatené na účet súdnej exekútorky JUDr. Edity Šupovej, hoci\n29\n\nz ust. § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. výslovne vyplýva, že ak fond vydá predchádzajúci\npísomný súhlas podľa odseku 2 na prevod privatizovaného majetku (resp. jeho časti)\nnadobúdateľom na inú osobu (alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho\nzaloženie v prospech tretích osôb), tak nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný\npoužiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle\nuzavretej zmluvy podľa ust. § 14... Dohoda v kúpnych zmluvách z 1.12.2000 (článok III. bod\n1) o zaplatení kúpnej ceny za prevod nehnuteľností na účet súdnej exekútorky, teda\nv rozpore s ust. § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., (ktorý v čase uzavretia kúpnych zmlúv\nbol platný a účinný už cca 5 rokov) nepreukazuje dobromyseľnosť kupujúceho pri uzavretí\npredmetných kúpnych zmlúv. Z výpisu z listu vlastníctva\nv spise na č. I. 53) vyplýva, že na parcele\n\nz 10.03.2000 (založeného\nbolo zriadené záložné právo\n\nv prospech FNM SR, zabezpečujúce pohľadávku Prvej komunálnej banky, a.s., pobočky\nv Nitre podľa zmluvy o zriadení záložného práva č. 05/014/98/N. Teda, kupujúci\nmohol a mal mať reálnu vedomosť o tom, že sa jedná o nehnuteľnosti, ktoré spadajú\ndo privatizovaného majetku Vodohospodárskych stavieb a.s., Nitra, ako aj o právnom stave\npredmetných nehnuteľností, ku ktorým bolo zriadené záložné právo.“\n41. Pokiaľ sťažovateľ v odvolaní namietal, že v posudzovanom prípade nemohla\nnastať absolútna neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 19a ods. 4 zákona o veľkej\nprivatizácii, pretože neboli súčasne splnené obidve zákonné podmienky v zmysle § 19a\nods. 2 a 3 zákona o veľkej privatizácii, najvyšší súd uviedol, že „ustanovenie 19a ods. 2\nzákona č. 92/1991 Zb. upravuje predchádzajúci písomný súhlas fondu na prevod\nprivatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu pred splatením celej\nkúpnej ceny nadobúdateľom privatizovaného majetku (ako tomu bolo aj v posudzovanom\nprípade). Zároveň stanovuje pre nadobúdateľa privatizovaného majetku povinnosť podať\nfondu písomnú žiadosť na nakladanie s privatizovaným majetkom, pričom ak nadobúdateľ\nprivatizovaného majetku pri nakladaní s ním nedodrží stanovený postup, odsek 2\nustanovenia § 19a stanovuje, že prevod privatizovaného majetku (resp. jeho časti) alebo\njeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho založenie v prospech tretích osôb, sú\nneplatné. Odsek 3 systematicky nadväzuje na odsek 2 a výslovne stanovuje, že ak fond vydá\npredchádzajúci písomný súhlas podľa odseku 2, nadobúdateľ privatizovaného majetku je\n30\n\npovinný použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu\nv zmysle uzavretej zmluvy podľa ust. § 14. V odseku 4, ktorý systematicky nadväzuje\nna odsek 3, je jednoznačne stanovené, že úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore\ns ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony, sú neplatné. Teda, pokiaľ\nFNM SR vydal predchádzajúci písomný súhlas podľa ust. § 19a ods. 2 zákona č. 92/1991\nZb., tak nadobúdateľ privatizovaného majetku bol povinný použiť takto získané finančné\nprostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej\nprivatizačnej zmluvy a pokiaľ nadobúdateľ takto nepostupoval - konal v rozpore\ns ustanoveniami odsekov 2 a 3 - jeho úkony vykonané v rozpore s týmito ustanoveniami\na všetky na ne nadväzujúce úkony, sú neplatné.“.\n42. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval tým, že fond sa môže platne dohodnúť\no spôsobe, akým bude kúpna cena získaná prevodom majetku z nadobúdateľa na tretiu\nosobu použitá na úhradu dlhu nadobúdateľa majetku voči fondu, a pritom aj v takom\nprípade si nadobúdateľ majetku splní svoju povinnosti prednostného použitia získaných\nprostriedkov na úhradu svojho záväzku voči fondu, najvyšší súd konštatoval, že § 19a\nzákona o veľkej privatizácii je ustanovením kogentným, ktoré takúto dohodu vylučuje,\na na argumentáciu sťažovateľa reagoval takto: «Výklad uplatnený odvolateľom, že ak FNM\nSR vydá predchádzajúci písomný súhlas na prevod privatizovaného majetku, tak\nnadobúdateľ\n\nprivatizovaného\n\nmajetku\n\nfinančné\n\nprostriedky,\n\nzískané\n\nz\n\npredaja\n\nprivatizovaného majetku, nemusí použiť na úhradu svojich záväzkov voči FNM SR, by podľa\nnázoru odvolacieho súdu viedol k zmareniu účelu ust. § 19a zákona č. 92/1991 Zb.,\nzavedeného zákonom č. 190/1995 Z. z., nakoľko by bolo na vôli nadobúdateľa\nprivatizovaného majetku, či finančné prostriedky, získané z predaja privatizovaného\nmajetku alebo jeho časti, použije alebo nepoužije na úhradu svojich záväzkov\nz privatizačnej zmluvy voči fondu. Podľa názoru odvolacieho súdu, ust. § 19a zákona\nč. 92/1991 Zb. je kogentným ustanovením, čo je zrejmé z formulácie znenia tohto\nustanovenia a preto povinnosti v ňom striktne stanovené nie je možné na základe vôle\nzmluvných strán meniť, resp. modifikovať dohodou strán v zmluve. Ak by tomu tak bolo\na zmluvné strany by si podľa vlastnej ľubovôle modifikovali povinnosti stanovené\nv citovanom ustanovení, citované ustanovenie by sa stalo obsolentným a nesplnilo by zámer\n31\n\nsledovaný zákonodarcom pri jeho zavedení do zákona č. 92/1991 Zb. novelou zákona,\núčinnou od 14.09.1995. Z ustanovenia § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. (ako zákona ,,lex\nspecialis“ vo vzťahu Občianskemu zákonníku ako všeobecnému právnemu predpisu)\nvyplýva, že úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami odsekov 2 a 3\na všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné. Jedná sa o absolútnu neplatnosť právneho\núkonu, hoci zákon používa len termín ,,neplatnosť“, pretože ak nejaká vada právneho úkonu\nje sankcionovaná neplatnosťou a nejedná sa o niektorý z prípadov relatívnej neplatnosti, ide\no absolútne neplatný právny úkon a na takúto neplatnosť prihliada súd ex offo (z úradnej\npovinnosti), pričom absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo\nzo zákona a pôsobí zásadne od začiatku (ex tunc), teda od okamihu vzniku právneho úkonu.\nAk právny úkon svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu (týmto zákonom sa myslí\nnielen Občiansky zákonník, ale napr. aj zákon č. 92/1991 Zb.), ide o absolútne neplatný\nprávny úkon. Pokiaľ úpadca (nadobúdateľ privatizovaného majetku) pri prevode (predaji)\npredmetných nehnuteľností (časti ním privatizovaného majetku) postupoval v rozpore s ust.\n§ 19a zákona č. 92/1991 Zb., keďže finančné prostriedky, ktoré získal za predaj\nnehnuteľností od\n\n(kúpne ceny) nepoužil prednostne na úhradu svojich\n\nzáväzkov voči fondu, tak prevod nehnuteľností na základe kúpnych zmlúv, uzavretých dňa\n1.12.2000 medzi úpadcom a\n\n, ako aj naň následne nadväzujúci právny\n\núkon - vklad predmetných nehnuteľností\n\n(ako spoločníkom) do majetku\n\nspoločnosti žalobcu, treba považovať za neplatné právne úkony v zmysle ust. 19a ods. 4\nzákona č. 92/1991 Zb.»\n43. Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa týkajúcim sa zápočtu\npohľadávok najvyšší súd uviedol, že tieto sú nedôvodné: «Za nedôvodnú považuje odvolací\nsúd aj námietku odvolateľa, že na základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok\nz 21.02.2001 finančné prostriedky získané z predaja predmetných nehnuteľností, na ktoré\ndal FNM SR súhlas, boli použité na úhradu záväzkov úpadcu voči FNM SR, keďže FNM SR\ndal úpadcovi súhlas na odpredaj majetku v sume minimálne 4,8 mil. Sk, pričom fondu bolo\nuhradených až 11,8 mil. Sk (jednalo sa o postúpenie pohľadávky na zaplatenie kúpnej ceny\nz úpadcu na FNM SR a následne započítanie záväzku FNM SR voči KOVOSPOL NITRA\nspol. s r.o.). Odvolatelia upriamili pozornosť na to, že zo súhlasu FNM SR z 31.08. 2000\n32\n\nvyplýva, že fond požadoval na úhradu záväzkov nadobúdateľa len pevne stanovenú sumu,\na to z predaja všetkých, v súhlase uvedených nehnuteľností, pričom je irelevantné, z predaja\nktorej nehnuteľnosti a akým spôsobom došlo k splneniu tohto záväzku úpadcu voči fondu.\nKeďže spôsob úhrady záväzkov úpadcu voči FNM SR neurčil ani zákon a ani FNM SR\nvo svojom súhlase, tak v danom prípade nebolo vylúčené započítanie pohľadávok. K vyššie\nuvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že v spise na č. I. 17 sa nachádza dohoda\no vzájomnom započítaní pohľadávok z 21.02.2001, uzavretá medzi FNM SR, KOVOSPOL\nNITRA spol. s r.o. a Vodohospodárske stavby a.s., Nitra. Z článku I bodu 1 dohody vyplýva,\nže Vodohospodárske stavby a.s., Nitra majú pohľadávku voči KOVOSPOL NITRA spol.\ns r.o., ktorá vyplýva z kúpnej zmluvy z 21.02.2001, ktorou boli tejto spoločnosti odpredané\nnehnuteľnosti za kúpnu cenu 11 801 460,-Sk. Z článku I bodu 2 uvedenej dohody vyplýva, že\nVodohospodárske stavby a.s., Nitra postupujú túto svoju pohľadávku na Fond národného\nmajetku Slovenskej republiky. Z článku I bodu 3 dohody ďalej vyplýva, že Fond národného\nmajetku Slovenskej republiky má pohľadávku voči Vodohospodárskym stavbám a.s., Nitra,\npozostávajúcu z nezaplatenej kúpnej ceny vo výške 24.000.954,- Sk a príslušenstva, ktorá\nvyplýva z kúpnej zmluvy o predaji podniku č. 42/1992 z 27.07.1992, vrátane dodatku č. 1\nz 29.09.1994. Z článku I bodu 4 dohody vyplýva, že Vodohospodárske stavby a.s., Nitra\na FNM SR sa vzájomne dohodli, že započítajú pohľadávku FNM SR vyplývajúcu z kúpnej\nzmluvy č. 42/1992 z 27.07.1992 voči pohľadávke Vodohospodárskych stavieb a.s., Nitra\nvyplývajúcej z postúpenej pohľadávky voči KOVOSPOL Nitra spol. s r.o. Z článku II bodu 1\nďalej vyplýva, že KOVOSPOL NITRA spol. s r.o. má pohľadávku voči FNM SR vo výške\n11.801.460,- Sk z titulu náhrady škody, ktorá vznikla KOVOSPOL NITRA spol. s r.o.\nv dôsledku neplatného odstúpenia FNM SR od zmluvy o predaji podniku, uzavretej medzi\nFNM SR a Oprea s.r.o. Nitra, čím sa stala absolútne neplatnou kúpna zmluva č. 1718/97,\nuzavretá medzi FNM SR a KOVOSPOL NITRA spol. s r.o. Z článku II bodu dohody vyplýva,\nže FNM SR má pohľadávku z nezaplatenej kúpnej ceny, ktorá vyplýva zo zmluvy o predaji\nnehnuteľností medzi Vodohospodárskymi stavbami a.s. a KOVOSPOL NITRA spol. s r.o.\nZ článku II bodu 3 dohody ďalej vyplýva, že FNM SR a KOVOSPOL NITRA spol. s r.o. sa\ndohodli na vzájomnom započítaní pohľadávok špecifikovaných v bode 1 a 2 tohto článku ku\ndňu podpísania tejto dohody. Z článku III vyplýva, že pohľadávky špecifikované v čl. I\na čl. II sa započítavajú do výšky, v akej sa kryjú, t. j. v sume 11.801.460,- Sk. V spise sa\n33\n\nnachádza ďalej aj kúpna zmluva z 21.02.2001 v znení dodatku č. 1 z 13.03.2001, uzavretá\nmedzi predávajúcim Vodohospodárske stavby a.s., Nitra a kupujúcim KOVOSPOL NITRA\nspol. s r.o. Predmetom tejto zmluvy bol prevod nehnuteľností zapísaných na LV\n\n,\n\nšpecifikovaných v článku I a II tejto zmluvy za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 11.801.460,Sk (článok III kúpnej zmluvy). Na predaj týchto nehnuteľností bol udelený súhlas zo strany\nFNM SR úpadcovi v liste z 31.08.2000, ktorý sa vzťahuje aj na predmetné nehnuteľnosti,\nktoré boli na základe kúpnych zmlúv z 1. decembra 2000 prevedené na\n\n.\n\nPo preskúmaní veci odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že na základe\nvyššie uvedenej dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok z 21.02.2001 nedošlo\nk platnému započítaniu pohľadávok medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky\na Vodohospodárskymi stavbami a.s. Z článku I bodov 1 a 2 dohody vyplýva, že\nVodohospodárske stavby a.s., Nitra svoju pohľadávku voči KOVOSPOL-u NITRA spol.\ns r.o. titulom zaplatenia kúpnej ceny v sume 11.801.460,- Sk a vyplývajúcu z kúpnej zmluvy\nz 21.02.2001 postúpili Fondu národného majetku SR, ktorý sa stal novým veriteľom tejto\npohľadávky. Keďže Vodohospodárske stavby a.s., Nitra nemali voči Fondu národného\nmajetku Slovenskej republiky v dohode uvedenú pohľadávku (veriteľom tejto pohľadávky\nbol FNM SR), tak v zmysle článku I bodu 4 dohody nemohlo dôjsť k platnému započítaniu\npohľadávok medzi FNM SR a Vodohospodárskymi stavbami a.s. Keďže predmetom dohody\nneboli vzájomné pohľadávky medzi FNM SR a Vodohospodárskymi stavbami a.s., Nitra,\nnemohlo dôjsť ani k stretu vzájomných pohľadávok a k zániku pohľadávky FNM SR,\nšpecifikovanej v článku I bode 3 tejto dohody ,,vo výške SK 24 954 000,-Sk a príslušenstva“,\nktorej výška je neurčitá, keďže nie je zrejmé o aké príslušenstvo sa jedná, a teda v tejto časti\nje pohľadávka neurčitá, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o započítaní (ust. § 37\nOZ). Odvolací súd sa preto nestotožnil s tvrdením odvolateľov, že na základe dohody\no vzájomnom započítaní pohľadávok z 21.02.2001 došlo k úhrade zväzku úpadcu voči FNM\nSR formou započítania pohľadávok v zmysle ust. § 364 Obeh. zák. a ust. § 580 OZ.»\n44. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na právny názor ním\nvyslovený v rozhodnutiach „sp. zn. 2Obo/76/2012, 2Obo/6/2013 a 4Obo/65/2012, vydaných\nv skutkovo a právne obdobných právnych veciach“, v ktorých najvyšší súd dospel\nk právnemu záveru, že „na základe vyššie uvedenej dohody o vzájomnom započítaní\n34\n\npohľadávok z 21.02.2001, uzavretej medzi FNM SR, spoločnosťou KOVOSPOL NITRA spol.\ns r.o. a úpadcom nedošlo k stretu vzájomných pohľadávok, a teda ani k zániku pohľadávky\nFNM SR, špecifikovanej v článku I bode 3 uvedenej dohody, pretože predmetom uvedenej\ntrojdohody neboli vzájomné pohľadávky medzi FNM SR a Vodohospodárskymi stavbami\na.s., Nitra.“. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.\n2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla 2016, tu najvyšší súd viedol, že tento „bol zrušený nálezom\nÚS SR sp. zn. II. ÚS/796/2016-65 z 22. júna 2017 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.\nZ právnych záverov obsiahnutých v tomto rozsudku preto nemožno vychádzať. Naviac,\nskutkové a právne okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy v spore sp. zn. 2ObdoV/1/2014 boli\niné, nakoľko k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcami a úpadcom došlo ešte pre udelením\npísomného súhlasu zo strany FNM SR, a teda išlo o odlišné okolnosti uzavretia kúpnej\nzmluvy, ako je tomu v posudzovanom prípade.“.\n45. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na dôvody „opačného“ rozhodnutia iného\nodvolacieho senátu najvyššieho súdu v obdobnej veci rovnakého úpadcu a rovnakého\nžalovaného, a to rozsudok sp. zn. 5 Obo 44/2013 z 18. septembra 2014, najvyšší súd\nvo vzťahu k nemu uviedol iba toto: „Odchylné rozhodnutie predstavuje rozsudok NS SR\nsp. zn. 5 Obo 44/2013 z 18.09.2014, ktorým odvolací súd (v poradí druhým rozsudkom)\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 6Cbi/31/2010 z 12.07.2013, ktorým súd prvej\ninštancie sporné nehnuteľnosti vylúčil zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu.\nV rozsudku sp. zn. 5Obo/44/2013 odvolací súd považoval za platný právny úkon kúpnu\nzmluvu, uzavretú medzi úpadcom ako predávajúcim a kupujúcim, a dohodu o vzájomnom\nzapočítaní pohľadávok z 21.02.2001 považoval za úkon, na základe ktorého došlo\nk platnému započítaniu vzájomných pohľadávok. Odvolací v posudzovanom prípade,\npo preskúmaní konkrétnych okolností prejednávanej veci, sa stotožnil s právnymi závermi,\nku ktorým dospeli v obdobných právnych veciach senáty 2Obo, 3Obo a 4Obo.“\n\n35\n\nV.\nUznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018\n46. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho – uzneseniu\nsp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018 – sťažovateľ odôvodnil porušenie základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto rozhodnutím tak, že toto je\narbitrárne, a to najmä preto, že najvyšší súd vôbec nevysvetlil, z akých dôvodov nespĺňalo\ndovolanie sťažovateľa zákonom stanovené náležitosti (sťažovateľ nešpecifikoval v dovolaní\nprávnu otázku a neuviedol, ako by mala byť správne vyriešená, a teda dovolacie dôvody\nnevymedzil zákonom predpísaným spôsobom). Podľa názoru sťažovateľa na základe jeho\ndovolania malo byť dovolacím súdom rozhodnutie odvolacieho súdu meritórne preskúmané\na zrušené.\n47. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018 uviedol,\nže «o tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p., rozhoduje dovolací súd\nvýlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C. s. p.). Pokiaľ\ndovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť\ndovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že\nposúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí\n(konkretizuje a náležíte doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\ndovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto\nustanovenie. Súčasná judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že ak dovolateľ\nv dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ C. s. p.; neoznačí\nustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd\nodklonil; neoznačí rozhodnutia dovolacieho súdu rozhodované rozdielne; nevymedzí právnu\notázku, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, alebo ktorá bola rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne, prípadne tú-ktorú právnu\notázku v rozhodovacej praxi dovolací súd ešte neriešil; dovolací súd nemôže uskutočniť\nmeritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže\nsvoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý\n36\n\njudikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak,\nrozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane bez konkretizovania podstaty\nodklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; rozdielneho\nrozhodovania dovolacieho súdu; ako aj absencie vymedzenia právnej otázky, nemôže\nnajvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych\notázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“\naktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej\niniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky\na následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených;\nposudzovať či dovolací súd rozhodoval rozdielne. V opačnom prípade by dovolací súd\nuskutočnil procesné neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen\n(všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej\nv C. s. p., ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. Zároveň bol prijatý\nzáver, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/\nC. s. p., by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom\na uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska,\njudikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky\nodvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť,\nako mala byť táto otázka správne riešená. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje\nz ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu\notázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju odvolací súd riešil, b) vysvetliť, v čom je\nriešenie právnej otázky odvolacím súdom nesprávne, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka\nsprávne riešená. Napokon v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421\nods. 1 písm. c/ C. s. p., by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím\nsúdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho\nstanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom je riešenie právnej\notázky dovolacím súdom rozdielne, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.\nPokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho\nodmietnutiu podľa §447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť\nv dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 C. s. p. v spojení s § 431 ods. 1 C. s. p.\n37\n\na § 432 ods. 1 C. s. p.). V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom,\nneskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah,\nktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (viď uznesenie\nnajvyššieho súdu z 13. júla 2017, sp. zn. 3Cdo/235/2016). V uznesení z 8. júna 2017, č. k.\n3Cdo/52/2017, zároveň dovolací súd skonštatoval, že v prípade dovolacieho dôvodu\nspočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ povinný dovolací dôvod\nvymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne\n(písm. a/ až c/ § 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ je teda povinný v dovolaní jednoznačne\nuviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1\nC. s. p. zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja\nprocesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (rovnako aj uznesenie najvyššieho\nsúdu z 26. septembra 2017, č. k. 1Cdo/206/2016, bod 16).».\n48. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP najvyšší súd\nv uznesení sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018 uviedol, že «v prípade, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.),\nje dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu,\nod ktorých sa odvolací súd v riešenom spore odklonil. Tento dôvod prípustnosti sa viaže\nna ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho\nsúdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej\notázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia\nzásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky. Ak už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu\nniektorého rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku v Zbierke, je potrebné, aby\nsúdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi zohľadňovali. Skutočnosť, že súd\nbez vysvetlenia nerešpektuje niektorý judikát najvyššieho súdu, oslabuje presvedčivosť jeho\nrozhodnutia. Ide tiež o negatívny dopad na predvídateľnosť súdneho rozhodovania. Súd sa\n38\n\npri prejednávaní a rozhodovaní určitej veci nemusí stotožniť s judikátom najvyššieho súdu\nvydaným v skutkovo a právne podobnej veci, avšak je nevyhnutné, aby svoj odlišný právny\nnázor argumentačne (kriticky) konfrontoval v odôvodnení rozhodnutia a dostatočne\nvysvetlil, prečo nebolo možné stotožniť sa s judikátom. Je potom úlohou dovolacieho súdu,\nak sú dôvody prípustnosti z tohto pohľadu dovolateľom uvedené, t.j. predpokladá sa, že\ndovolateľ „presvedčí“ dovolací súd, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, aby tento odklon, ak bude mať za to, že dovolanie je prípustné,\nz hľadiska právneho posúdenia vec vyriešil. Dovolateľ preto musí v dovolaní presne uviesť,\nktorý konkrétny judikát (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí\n(Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová,\nBajánková, Tomašovič a kol., 2016, str. 1382).».\n49. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP najvyšší súd\nv uznesení sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018 uviedol: „Dôvod prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. predpokladá, že právnu otázku dovolací súd\ndosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto\notázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu súdu právomoc\nrozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená.\nZákladným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej\nčinnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne\nposúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Zároveň platí, že právna\notázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová)\npre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické\notázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie,\na ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom.“\n50. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP najvyšší súd\nv uznesení sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018 uviedol, že „v prípade, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení dovolací súd\nrozhoduje rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.), je dovolateľ povinný dovolací dôvod\n39\n\nvymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, konkretizovaním, v čom vidí dovolateľ\nrozdielnosť rozhodovania a posudzovania právnej otázky dovolacím súdom.“.\n51. Po takomto objasnení východísk svojej rozhodovacej praxe najvyšší súd\ndovolanie sťažovateľa odmietol už len s takýmto odôvodnením: „Dovolací súd konštatuje,\nže žalobca v podanom dovolaní nešpecifikoval právnu otázku a neuviedol, ako by mala byť\notázka správne riešená, z ktorého dôvodu dovolacie dôvody nevymedzil zákonom\npredpísaným spôsobom. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených\nskutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 421 ods. 1 písm. a/,\nb/ a c/ C. s. p., nie je procesné daná, preto jeho dovolanie podľa § 447 písm. f/ C. s. p.,\nodmietol.“\nVI.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nVI.A Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017\n52. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov\nje ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)\na právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Namietané porušenie niektorého zo základných\npráv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie\no nich (II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, I. ÚS 311/08). Ústavný súd predstavuje v tejto\nsúvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\n53. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza\n40\n\nzo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,\na preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv\nalebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť\npre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).\n54. Sťažovateľ sa obrátil s námietkami chýb právneho posúdenia veci odvolacím\nsúdom najprv na najvyšší súd v ním podanom dovolaní, čo je podmienkou prípustnosti\nústavnej sťažnosti (bol uplatnený skôr dostupný a účinný právny prostriedok na ochranu\nzákladného práva). Taká postupnosť však zároveň na báze subsidiarity vylučuje možnosť\nústavného súdu vyhovieť následne (po rozhodnutí dovolacieho súdu) podanej ústavnej\nsťažnosti v časti, v ktorej smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Uvedený záver platí,\naj keď senát ústavného súdu (v predchádzajúcom zložení) prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie\nkonanie v celom rozsahu. Ide totiž o absenciu právomoci ústavného súdu – najvyšší súd\nako dovolací súd je v tomto prípade „iným súdom“, ktorý poskytuje ochranu podľa čl. 127\nods. 1 ústavy prednostne pred ústavným súdom. Dotknutá okolnosť je primárne daná\n(nezmenená) aj pri aktuálnom meritórnom rozhodovaní a priamo vyvoláva negatívny záver\no ústavnej sťažnosti, pokiaľ sa týka rozhodnutia odvolacieho súdu. Mení sa len forma\nrozhodnutia a formulácia výroku – nevyhovenie ústavnej sťažnosti vo výroku 4 tohto nálezu\nnamiesto jej odmietnutia uznesením z dôvodu nedostatku právomoci podľa § 56 ods. 2\npísm. a) zákona o ústavnom súde, ktoré by bolo aktuálne v štádiu predbežného prerokovania\nnávrhu.\n55. Ak by najvyšší súd rozhodol (kumulatívne napadnutým uznesením) o podanom\ndovolaní jeho zamietnutím alebo odmietnutím v ústavných parametroch správne, bola by\ntým podmieneným, pre ústavnú sťažnosť negatívnym rozhodnutím ústavného súdu\nneúspešne vyčerpaná možnosť sťažovateľa zvrátiť účinky rozhodnutia odvolacieho súdu\nv konaní o ústavnej sťažnosti. V opačnom prípade (ktorý nastal) ústavný súd zabezpečí\nnápravu zrušením rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorý je v takto opätovne vyvolanom\n41\n\ndovolacom konaní v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy a postupom podľa Civilného sporového\nporiadku kompetentný na ďalší, inštančne spätne orientovaný prieskum (rozhodnutia\nodvolacieho súdu). Naposledy nastolenou otázkou sa zaoberá ďalší výklad v časti VI.B.\n56. Z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017 vydaného v odvolacom konaní\nrozhodol ústavný súd o sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti v jej príslušnej časti\n(nad rámec vyhovenia, teda „zvyšnej“) tak, že jej v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku\ntohto nálezu).\nVI.B Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018\n57. Podstata sťažnostných námietok spočíva v hodnotení rozhodnutia dovolacieho\nsúdu ako arbitrárneho bez relevantného odôvodnenia podkladového záveru o odmietnutí\ndovolania, ktorý spočíva v tom, že sťažovateľ (ako dovolateľ) nevymedzil dovolacie\ndôvody zákonom predpísaným spôsobom. Tvrdené je porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n58. Argumentácii sťažovateľa je potrebné prisvedčiť. Odôvodnenie odmietnutia\ndovolania v napadnutom uznesení vychádza z rozvinutého popisu náležitého vymedzenia\njednotlivých dôvodov dovolania podávaného pre nesprávne právne posúdenie veci podľa\n§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, teda v súlade s § 432 CSP. Na túto všeobecne abstraktnú\n(teoretickú) časť odôvodnenia však nenadväzuje žiadna aplikačná úvaha, ktorá by uhlom\npohľadu skôr prezentovaných kritérií posúdila konkrétny obsah dovolacieho podania, a tak\nvysvetlila negatívny záver o možnosti ďalšieho dovolacieho prieskumu pre zmätočnosť,\nresp. nedostatočnosť podaného dovolania. Strohá a všeobecná konštatácia nešpecifikovania\nprávnej otázky a neuvedenia jej správneho právneho riešenia v bode 52 napadnutého\nuznesenia je nepostačujúca a vzhľadom na text dovolania (citovaný aj v bodoch 21 až 26\nnapadnutého uznesenia) vágna a bezobsažná, nenapĺňajúca kritériá základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé\n42\n\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou obsahu týchto práv účastníka súdneho\nkonania je primerané odôvodnenie okolností a právnych otázok, ktoré sú pre rozhodnutie\npodstatné, najmä pokiaľ sú namietané ako sporné.\n59. Riadne odôvodnenie rozhodnutia (navyše dovolacieho) súdu nemôže byť\nnahradené vyjadrením predsedníčky najvyššieho súdu v konaní o ústavnej sťažnosti, preto\nho ústavný súd nehodnotí z pohľadu ústavnej akceptovateľnosti a dostatočnosti.\nPoznamenáva len, že vyjadrenie nevychádza z reálií odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho\nsenátu, ale je jeho spätným dopĺňaním na obhajobu výroku napadnutého uznesenia.\n60. Po rozhodnutí ústavného súdu, ktorý v bode 1 a 2 výroku tohto nálezu\nsťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti vyhovel a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nzrušil pre porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy (ako univerzálnym výkladovým pravidlom) a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodov uvedených\nv bode 58 tohto odôvodnenia, bude povinnosťou najvyššieho súdu v novom dovolacom\nkonaní vyhodnotiť podané dovolanie na podklade svojich vlastných téz (body 39 až 52\nzrušeného uznesenia). Primárne bude potrebné rozlíšiť, ktoré z dovolacích námietok\n(formulovaných dovolateľom v troch prípadoch tak, ako to je popísané aj v bodoch 23 až 25\nzrušeného uznesenia) sú pre rozhodnutie kľúčové, smerujúce k vyriešeniu právnej otázky,\nod ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (s len adekvátnym, ale pre finálny záver\nrelevantným odôvodnením, a to aj v prípade negatívneho posúdenia spôsobilosti námietky).\nVo vzťahu k otázke (otázkam) meritórne podstatnej (podstatným) potom bude potrebné\npoužiť opačný než v bode 58 tohto nálezu negatívne hodnotený postup a prezentovať\naplikačnú úvahu o zákonu nezodpovedajúcom uplatnení konkrétne namietanej okolnosti\nako dovolacieho dôvodu [v procesnom rámci § 432 CSP v súvislosti s už označenou\nvýkladovou metodikou dovolacieho súdu, a teda ako podklad rozhodnutia podľa § 447\npísm. f) CSP].\n\n43\n\n61. Ak nebude mať najvyšší súd ambíciu podané dovolanie opätovne odmietnuť,\nprikročí k vecnému prieskumu sťažovateľom uplatnených dovolacích námietok (ich\npre rozhodnutie relevantnej časti) proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.\nVII.\nZáver\nVII.A K bodu 1 a 2 výrokovej časti nálezu\n62.1 Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n62.2 V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré\nustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým\nprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva\na slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné\npráva a slobody sťažovateľa.\n62.3 V danom prípade bolo potrebné vysloviť porušenie základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v ďalšom tak zrušiť\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018 vydané v dovolacom\nkonaní a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní je najvyšší súd\nviazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (§ 134 ods. 1 druhá\nveta zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci\nna ďalšie konanie (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ktoré je vykonateľné jeho\ndoručením (§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku nálezu).\n\n44\n\nVII.B K bodu 4 výrokovej časti nálezu\n63. Z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017 vydaného v odvolacom konaní\nrozhodol ústavný súd o prijatej ústavnej sťažnosti sťažovateľa tak, že jej v tejto časti\nnevyhovel.\nVII.C K bodu 3 výrokovej časti nálezu\n64.1 Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\nSťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia, a to vo výške 598,26 €, a pritom\nv konaní pred ústavným súdom uspel vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu\nako finálneho článku ústavnou sťažnosťou v súhrne napádanej rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov\n64.2 Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia\nadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku\n2018 a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2019, a to z prevzatia a prípravy\nzastupovania a z písomného podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu v roku 2018\na zaslania písomného vyjadrenia z 25. februára 2019 k písomnému stanovisku predsedníčky\nnajvyššieho súdu v roku 2019. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších prepisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2\nv spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní\npred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 1/6\nz výpočtového základu zo sumy 921 €, čo činí za jeden úkon právnej služby odmenu v sume\n153,50 €, a k nej treba pripočítať režijný paušál vo výške 9,21 €, čo činí celkovú sumu\n325,42 € za rok 2018, a zároveň za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2019 1/6\nz výpočtového základu zo sumy 980 €, čo činí za jeden úkon právnej služby odmenu v sume\n163,33 €, a k nej treba pripočítať režijný paušál vo výške 9,80 €, čo činí celkovú súhrnnú\n45\n\nsumu 498,55 €, ku ktorej sa pripočíta sadzba dane z pridanej hodnoty vo výške 20 %.\nCelková suma trov právneho zastúpenia je teda vo výške 598,26 €. Z týchto dôvodov\nrozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu. Priznanú náhradu\ntrov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa (§ 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nVII.D K odkladu vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.\n1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.\n1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017\n65. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa\nodložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného\nzásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia\nalebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore\ns verejným záujmom.\n66. Ústavný súd svojím uznesením č. k. II. ÚS 596/2018-30 z 13. decembra 2019\nrozhodol o prijatí sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie a odložil\nvykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 3/2018 z 31. mája 2018\nv spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 6/2017 z 18. októbra 2017.\n67. Podľa § 131 ods. 1 zákona o ústavnom súde odklad vykonateľnosti aj dočasné\nopatrenie zanikajú najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej,\nak ústavný súd nerozhodne o ich skoršom zrušení.\n68. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania. Tým nastanú\núčinky\n\nuvedené\n\nv predchádzajúcom\n\nbode.\n\nEventuálny\n\nodklad\n\nvykonateľnosti\n\n(právoplatnosti) dovolaním napadnutého rozhodnutia je vecou nového dovolacieho konania\n(§ 444 CSP). Možno však nad rámec aktuálneho rozhodovania dodať, že odklad\n46\n\nvykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (rovnako ako skorší odklad vykonateľnosti\nrozhodnutia dovolacieho súdu) v tejto veci nemá vzhľadom na negatívne vyznenie\nrozhodnutí všeobecných súdov všetkých inštancií k žalobe sťažovateľa priamy vplyv\nna status dotknutých nehnuteľností v konkurznom konaní.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. januára 2020\n\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n47", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-prípustnosť", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-spory vyvolané konkurzom (incidenčné)", "privatizácia", "zmluva-neplatnosť", "dobrá viera", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-spory vyvolané konkurzom (incidenčné)", "Fond národného majetku"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7bd274b1-c98e-4ad6-b66c-c7c74cb39d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.414.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 414/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 414/2018 z 5. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.414.2018.1"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:0d3136c9-4410-4e61-b5e6-5add546de7f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.796.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 796/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/2016 z 22. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-22", "citacie_n": 223, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.796.2016.1"}, {"guid": "ussr:64339766-e7b9-4a21-a009-450a8c8bbd58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3", "spisova_znacka": "I. ÚS 549/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-16", "citacie_n": 697, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3"}, {"guid": "ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2014 z 15. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-15", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede"}, {"guid": "ussr:86128cd0-68f5-4da0-869c-7a1fcaff45e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2012 z 15. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-15", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86128cd0-68f5-4da0-869c-7a1fcaff45e2"}, {"guid": "ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/2011 z 14. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-14", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404"}, {"guid": "ussr:9e07cbfb-ffaf-49aa-a7c1-5a1b36d7e224", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 348/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e07cbfb-ffaf-49aa-a7c1-5a1b36d7e224"}, {"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 342/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 342/2010 z 23. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-23", "citacie_n": 155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e"}, {"guid": "ussr:c05f9374-62f9-45a5-86d0-9c66c86f9998", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 311/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 311/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c05f9374-62f9-45a5-86d0-9c66c86f9998"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "4cdaa5a9-53e2-4c2e-a3db-52556cc0082e:df050fcb-b951-4410-9e8e-3e3db1548324", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1010201242.4", "spisova_znacka": "1ObdoV/3/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/3/2018 z 30. 5. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-05-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1010201242.4"}, {"guid": "b1e641d5-287a-40f8-bf1b-fba2d9c647ff:a8605968-4218-4ec4-9bd2-919a1a232cb2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1010201242.2", "spisova_znacka": "1Obo/6/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/6/2017 z 17. 10. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-10-17", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1010201242.2"}, {"guid": "f4cd32b7-ab39-444c-9291-55f4dc47a2cd:e3d877ee-d10a-46e2-a905-0f783c976693", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4107208783.1", "spisova_znacka": "1Cdo/206/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 25. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-25", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4107208783.1"}, {"guid": "b1ba304f-e077-4c2d-b9b4-c0b535b6beb2:c9c11f19-e061-42a7-b5df-7d7a106314bc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1010201243.1", "spisova_znacka": "4Obo/65/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/65/2012 z 29. 9. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-09-29", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1010201243.1"}, {"guid": "269dbe8c-3716-4905-95b7-2bacb597edb5:b3e16ee8-6980-4fb5-b512-562744c34f2c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1010201242.10", "spisova_znacka": "9Cbi/27/2010", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Cbi/27/2010 z 22. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-09-22", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1010201242.10"}], "citovane_v": []}