{"guid": "ussr:0d87f676-a6ed-4ce4-89b1-334a46fb526e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.535.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 535/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 535/2020 z 19. 11. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. novembra 2020, sp. zn. II. ÚS 535/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.535.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-11-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0d87f676-a6ed-4ce4-89b1-334a46fb526e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.535.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.535.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.535.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 535/2020-24\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátskou kanceláriou Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., 29. augusta 36A, Bratislava,\nv mene ktorej koná advokát JUDr. Vendelín Benkóczki, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom a rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 T 27/2014\nz 15. decembra 2014, postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2 To 5/2015 z 10. decembra 2015 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 2/2019 z 28. októbra 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n27. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Špecializovaného\ntrestného\n\nsúdu\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„špecializovaný\n\nsúd“)\n\nsp.\n\nzn.\n\nBB-3\n\nT\n\n27/2014\n\nz 15. decembra 2014, postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 5/2015 z 10. decembra 2015 a postupom a uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 2/2019 z 28. októbra 2019.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým\nrozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 27/2014 z 15. decembra 2014 uznaný\nvinným zo zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 zákona č. 300/2005 Z. z.\nTrestný\n\nzákon\n\nv\n\nznení\n\nneskorších\n\npredpisov\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„Trestný\n\nzákon“),\n\na to na tom skutkovom základe, že\n«v presne nezistený deň, v období mesiacov apríl a máj roku 2010 v\nv kancelárskych priestoroch nachádzajúcich sa v starej budove\nspoločnosti\n\n.. (ďalej len\n\nDaňového úradu Trnava -\n\n“),\n\npri spoločnom osobnom rozhovore a po vzájomnej dohode s\nod\n\n), ako riaditeľ\n\na\n\n, si dal\n\nopakovane ako úplatok sľúbiť finančnú\n\nhotovosť vo výške 10 percent z celkovej sumy nadmerných odpočtov dane z pridanej\nhodnoty (ďalej len „DPH“) vyplatených spoločnostiam, v ktorých\na\n\nvykonávali svoj vplyv na to, že z titulu svojej zastávanej funkcie riaditeľa\nzabezpečí bezproblémové vyplatenie nadmerných odpočtov a bude\n2\n\nvčas poskytovať služobné informácie o dožiadaniach z iných daňových úradov\na vyžiadaniach z polície o obchodných spoločnostiach, ktoré určí\nna základe vyslovenej požiadavky\n\n, pričom\n\ntakto konal v rámci daňovej kontroly\n\nna DPH za zdaňovacie obdobie september roku 2009 vedenej na\nv spoločnosti\n\nso sídlom... (ďalej len\n\nkedy v rozpore\n\ns úlohami zastávanej funkcie riaditeľa\n\na v rozpore so služobnými\n\npovinnosťami štátneho zamestnanca uvedenými v § 60 ods. 1 písm. c/, písm. d/ zákona\nč. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, v presne nezistený deň v období mesiaca máj a jún roku\n2010, na základe služobnej vedomosti získanej pri podpisovaní výzvy kontrolnej skupiny\no nedostatkoch zistených pri vykonanej daňovej kontrole a výzvy\nna prerokovanie protokolu o kontrole v spoločnosti\n\nprostredníctvom\n\nopakovane z vlastnej iniciatívy dojednal stretnutie so\na konateľom spoločnosti\n\n, aby sa spoločne dohodli\n\nna tom, aké doklady je potrebné doložiť a aby sa napísalo vyjadrenie pre úspešné\nuplatnenie námietok voči daňovej kontrole, ku ktorému stretnutiu nakoniec došlo dňa\n1. júna 2010, na\n\n, v kancelárskych priestoroch\n\nnachádzajúcich sa v starej budove spoločnosti\nosobne na žiadosť\n\n, kde obžalovaný\na\n\nvypracoval\n\npísomnosť - „Výzvu na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie - vyjadrenie“,\npre spoločnosť\n\n, ktorá bola doručená na\n\ndňa\n\n2. júna 2010 a na základe ktorej došlo zo strany\n\nk zmene výsledku\n\ndaňovej kontroly v smere priznania odpočítania DPH a zo strany obžalovaného\nako riaditeľa\n\nku schváleniu platobného poukazu\n\nč. 2010/P/15974 zo dňa 8. júna 2010, čo viedlo k vyplateniu nadmerného odpočtu DPH\nza zdaňovacie obdobie september 2009 spoločnosti\n443.218,88\n\n€,\n\nčomu\n\nvšak\n\nv\n\n, v celkovej výške\n\nminulosti\n\nv protokole\n\nč. 612/320/28203/2010 nevyhovel, za čo v presne nezistený deň, v lete roku 2010,\nreštaurácii\n\na v\n\nza prítomnosti\n\n,\n\n,\nosobne\n\nprijal\n\nod\n\npodľa predchádzajúcej vzájomnej dohody sľúbený úplatok vo forme peňažnej hotovosti\nv bližšie nezistenej výške.».\n3\n\nZa to špecializovaný súd sťažovateľa odsúdil na trest odňatia slobody vo výmere\n7 rokov, pričom ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym\nstupňom stráženia, a zároveň sťažovateľovi uložil peňažný trest v sume 30 000 €.\nProti rozsudku špecializovaného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší\nsúd napadnutým uznesením sp. zn. 2 To 5/2015 z 10. decembra 2015 rozhodol\ntak, že ho podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ako nedôvodné zamietol.\nProti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal\nsťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd napadnutým uznesením\nsp. zn. 1 TdoV 2/2019 z 28. októbra 2019 rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. c)\nTrestného poriadku odmietol.\n3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom v zásade opakuje argumentáciu\nuvedenú v odvolaní proti predmetnému rozsudku špecializovaného súdu a v dovolaní\nproti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu. Sťažovateľ\nmá predovšetkým iný názor na hodnotenie výpovede svedkyne\n\n,\n\nktorá ho ako spolupracujúci svedok (kajúcnik) usvedčovala. Na rozdiel od špecializovaného\nsúdu a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ktoré svedectvo tejto svedkyne považovali\nza hodnoverné, sťažovateľ jej svedectvo považuje za nevierohodné.\nVychádzajúc\n\nz\n\nobsahu\n\nústavnej\n\nsťažnosti,\n\nmožno\n\nzhrnúť,\n\nže\n\npokiaľ\n\nide o sťažovateľom napadnutý postup a rozhodnutie špecializovaného súdu, podľa názoru\nsťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv došlo tým, že špecializovaný súd\npo podaní obžaloby neurčil rozsah dokazovania, neodôvodnene odmietal návrhy obhajoby\nna dokazovanie, neodôvodnene vyhodnotil svedectvo svedkyne\nako vierohodné.\nPokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý postup a rozhodnutie najvyššieho súdu\nako odvolacieho\n\nsúdu\n\n(uznesenie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp.\n\nzn.\n\n2\n\nTo\n\n5/2015\n\nz 10. decembra 2015), sťažovateľ namieta, že o jeho odvolaní rozhodoval senát\n2 To najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v zložení JUDr. Peter Krajčovič, JUDr. Libor\nDuľa a JUDr. Peter Paluda, ktorí však podľa názoru sťažovateľa mali byť vylúčení\nz rozhodovania o odvolaní podanom sťažovateľom, keďže daný senát v rovnakom zložení\n4\n\nuž skôr rozhodoval inú trestnú vec obžalovaných\n\na\n\nvedenú na najvyššom súde pod sp. zn. 2 T 6/2015, v ktorej vystupovala\naj svedkyňa\n\n, pričom jej svedectvo v danej trestnej veci tento senát\n\nnajvyššieho súdu vyhodnotil ako hodnoverné, čím si už vopred (pred rozhodnutím trestnej\nveci sťažovateľa) vytvoril názor na hodnovernosť tejto svedkyne. Sťažovateľ taktiež\nnamieta, že najvyšší súd ako odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia\nnedostatočne vysporiadal so sťažovateľom namietanou nevierohodnosťou výpovede\nsvedkyne\n\n, resp. s jeho námietkou, že jeho odsúdenie je založené\n\nv podstate len na výpovedi tejto kajúcnej svedkyne.\nPokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý (vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti)\npostup a rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 TdoV 2/2019 z 28. októbra 2019), v odôvodnení ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nabsentujú konkrétne dôvody, resp. odôvodnenie, v čom konkrétne by malo podľa názoru\nsťažovateľa porušenie označených práv napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho\nsúdu ako dovolacieho súdu spočívať.\n4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom\ntakto rozhodol:\n„... moje základné práva podľa čl. čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48\nods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a moje právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené\npostupom\n\nNajvyššieho\n\npod spis. zn. 1TdoV/2/2019\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\na uznesením\n\nrepubliky\n\nNajvyššieho\n\nv\n\nsúdu\n\nkonaní\n\nvedenom\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nspis. zn. 1TdoV/2/2019 zo dňa 28.10.2019, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2To/5/2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky\n\nsp. zn. 2To/5/2015\n\nzo\n\ndňa\n\n10.12.2015\n\na\n\npostupom\n\nŠpecializovaného\n\ntrestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3T/27/2014\na rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB3T/27/2014\n\nzo dňa 15.12.2014,\n\nuznesenie\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 1TdoV/2/2019 zo dňa 28.10.2019, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2To/5/2015 zo dňa 10.12.2015 a rozsudok Špecializovaného trestného súdu,\n5\n\npracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB-3T/27/2014 zo dňa 15.12.2014 zruší a vec vráti\nŠpecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica na ďalšie konanie, zaviaže\nNajvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný súd uhradiť mi na účet môjho\nprávneho zástupcu, Benkóczki, Baláž - advokáti, s. r. o., spoločne a nerozdielne trovy\nkonania v sume 450,29 eur s DPH, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nRelevantná právna úprava\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\n\n6\n\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľom označené referenčné právne normy\n10. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody\nlen pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n12. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných\n\nprieťahov\n\nku všetkým vykonávaným\n\na\n\nv\n\ndôkazom.\n\njeho\n\nprítomnosti\n\nVerejnosť\n\na\n\nmožno\n\naby\n\nsa\n\nvylúčiť\n\nmohol\nlen\n\nv\n\nvyjadriť\nprípadoch\n\nustanovených zákonom.\n13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje\nza nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.\n7\n\nPodľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto\nminimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený\ns povahou a dôvodom obvinenia proti nemu; b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu\nsvojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,\nalebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,\nak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe\na dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok,\nako svedkov proti sebe; e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku\npoužívanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n14. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať\nako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122\na nasl. zákona o ústavnom súde.\n15. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 17\nods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 dohovoru postupom\na rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 27/2014 z 15. decembra 2014,\npostupom a uznesením najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) sp. zn. 2 To 5/2015\nz 10. decembra 2015 a postupom a uznesením najvyššieho súdu (ako dovolacieho súdu)\nsp. zn. 1 TdoV 2/2019 z 28. októbra 2019.\nPodľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť\ntým, že špecializovaný súd po podaní obžaloby neurčil rozsah dokazovania, neodôvodnene\nodmietal návrhy obhajoby na dokazovanie a neodôvodnene vyhodnotil svedectvo svedkyne\nako vierohodné, ako aj tým, že o odvolaní sťažovateľa rozhodovali\nsudcovia najvyššieho súdu, ktorí mali byť z rozhodovania jeho trestnej veci vylúčení,\na tiež tým, že najvyšší súd ako odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal so sťažovateľom\nnamietanou nevierohodnosťou výpovede svedkyne\n\n8\n\n.\n\n16. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom\nzasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n17. Na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť sťažovateľa\nobsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné\nnáležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti\nústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané\ndôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n18. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované\nargumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné\nodmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu nedostatku\nprávomoci ústavného súdu na jej prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom\nsúde], v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde] a v časti z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí\n[§ 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde].\nIII.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým\npostupom a rozsudkom špecializovaného súdu\n19. Vo vzťahu k namietanému postupu a rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. BB3 T 27/2014 z 15. decembra 2014 ústavný súd konštatuje, že z čl. 127 ods. 1 ústavy\nvyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nje založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu\nvyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,\nže sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím\njemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci,\nodmietne takúto ústavnú sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie.\nZ uvedeného vyplýva, že v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha\nústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva\n9\n\nalebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú\nochranu. Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného\naj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii\nvo vzťahu\n\nk základnému\n\nprávu\n\nalebo\n\nslobode,\n\nporušenie\n\nktorých\n\nsa\n\nnamieta,\n\na ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva\nalebo slobody.\nPodľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci\nv konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené\nďalšie procesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej\nprocesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu.\n20. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. BB3 T 27/2014 z 15. decembra 2014 odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako odvolací\nsúd napadnutým uznesením sp. zn. 2 To 5/2015 z 10. decembra 2015. Sťažovateľ\nteda využil možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti napadnutému rozsudku\nšpecializovaného súdu, o ktorom bolo aj rozhodnuté.\nZ uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii právny prostriedok na ochranu\nsvojich základných práv (ktorý aj využil), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd\nako odvolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.\n21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú\nsťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému postupu a rozsudku\nšpecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 27/2014 z 15. decembra 2014 odmietol\npodľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci\nústavného súdu na jej prerokovanie.\n\n10\n\nIII.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým\npostupom a uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 2 To 5/2015\nz 10. decembra 2015\n22. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý postup a uznesenie najvyššieho súdu\nako odvolacieho súdu sp. zn. 2 To 5/2015 z 10. decembra 2015 ústavný súd v úvode\npre úplnosť konštatuje, že ústavná sťažnosť proti napadnutému postupu a uzneseniu\nnajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu bola podaná včas, keďže v zmysle § 124 poslednej\nvety zákona o ústavnom súde platí, že v prípade, ak bol vo veci podaný mimoriadny\nopravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,\nktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia\nrozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nNedostatok právomoci\n23. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva\nz už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu\nprávu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická\nosoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi\norgánmi Slovenskej republiky.\n24. Pokiaľ ide o sťažovateľove námietky porušenia jeho základných práv\npodľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy spočívajúce v tom, že o jeho odvolaní\nrozhodoval senát 2 To najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v zložení JUDr. Peter\nKrajčovič, JUDr. Libor Duľa a JUDr. Peter Paluda, ktorí však podľa názoru sťažovateľa\nmali byť vylúčení z rozhodovania o ním podanom odvolaní, keďže daný senát v rovnakom\nzložení už skôr rozhodoval inú trestnú vec obžalovaných\n\na\n\nvedenú na najvyššom súde pod sp. zn. 2 T 6/2015, v ktorej vystupovala\naj svedkyňa\n\n, pričom jej svedectvo v danej trestnej veci tento senát\n\nnajvyššieho súdu vyhodnotil ako hodnoverné, čím si už vopred (pred rozhodnutím trestnej\nveci sťažovateľa) vytvoril názor na hodnovernosť tejto svedkyne, ústavný súd konštatuje,\n11\n\nže podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku možno podať dovolanie, ak súd rozhodol\nv nezákonnom zložení.\n25. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o túto námietku, sťažovateľ mal možnosť\ndomáhať sa preskúmania ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nako odvolacieho súdu sp. zn. 2 To 5/2015 z 10. decembra 2015 využitím mimoriadneho\nopravného prostriedku, a to dovolania, ktoré sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti\nústavnému súdu aj účinne využil, a o tomto jeho dovolaní bolo rozhodnuté napadnutým\nuznesením najvyššieho\n\nsúdu\n\nako\n\ndovolacieho\n\nsúdu\n\nsp.\n\nzn.\n\n1\n\nTdoV\n\n2/2019\n\nz 28. októbra 2019.\n26. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa teda právomoci ústavného súdu\npredchádza právomoc najvyššieho (dovolacieho) súdu, ktorý o jeho dovolaní –\nmimoriadnom opravnom prostriedku proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu\nako odvolacieho súdu aj rozhodol. Ústavný súd len pre úplnosť uvádza, že najvyšší súd\nako dovolací súd v tejto súvislosti v napadnutom uznesení sp. zn. 1 TdoV 2/2019\nz 28. októbra 2019 v podstatnom uviedol, že pokiaľ ide o predmetnú námietku sťažovateľa,\nide len o sťažovateľove domnienky všeobecného (abstraktného) charakteru, na podklade\nktorých nie je možné vyvodiť záver o zaujatosti dotknutých sudcov odvolacieho senátu\n2 T. Okolnosť, že senát 2 T už predtým rozhodoval vo veci, v rámci ktorej posudzoval\naj otázku hodnovernosti tej istej svedkyne ako v aktuálne preskúmavanej veci,\nnie je rozhodne takou okolnosťou, pre ktorú by mali byť členovia tohto senátu\nv tejto neskoršej trestnej veci vylúčení. Najvyšší súd ako dovolací súd dal v tejto súvislosti\ndo pozornosti, že hodnotenie dôkazov je v každej trestnej veci autonómne,\na to len na základe dokazovania vykonaného v tej-ktorej veci.\n27. Pokiaľ teda ide o túto sťažnostnú námietku sťažovateľa identickú s dovolacou\nnámietkou vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením\nnajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ústavný súd na jej prerokovanie nemá právomoc.\n\n12\n\n28. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu\nochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96), ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného\nprerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde\npre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.\nZjavná neopodstatnenosť\n29. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť,\nči táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti\nmožno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\na základným\n\nprávom\n\nalebo slobodou,\n\nporušenie\n\nktorých\n\nsa\n\nnamietalo,\n\nprípadne\n\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,\npri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie.\n30. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nsú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom\npostupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť\npodstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).\n31. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto\n13\n\noprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola\nprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento\nčlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,\nktorá môže mať základ\n\nv\n\nplatnom\n\nalebo v takých medzinárodných\n\nprávnom\n\nzmluvách,\n\nktoré\n\nporiadku\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nSlovenská\n\nrepublika\n\nratifikovala\n\na boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).\n32. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd\nvšak nemusí\n\ndať\n\nodpoveď\n\nna\n\nvšetky\n\notázky\n\nnastolené\n\núčastníkom\n\nkonania,\n\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý\nproces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie\nje preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias\nv. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\n33. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\npríslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\npríslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,\n14\n\nIII. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou\nústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia\nzákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci.\n34. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov, resp. toho, aby orgány verejnej moci preberali alebo sa riadili\nvýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.\n35.\n\nVychádzajúc\n\nz\n\ntýchto\n\nzákladných\n\nprincípov,\n\nústavný\n\nsúd\n\nposúdil\n\nústavnú sťažnosť sťažovateľa v súvislosti s jeho námietkou, že sťažovateľom napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 2 To 5/2015 z 10. decembra 2015\nje arbitrárne, keďže najvyšší súd ako odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého\nuznesenia sp. zn. 2 To 5/2015 z 10. decembra 2015 nedostatočne vysporiadal\nso sťažovateľom namietanou nevierohodnosťou výpovede svedkyne\nresp. so sťažovateľovou\n\nnámietkou,\n\nže\n\nlen na výpovedi\n\nkajúcnej\n\nsvedkyne,\n\ntejto\n\njeho\n\nodsúdenie\nv čom\n\nje\n\n,\nzaložené\n\nsťažovateľ\n\nvidel\n\nv podstate\nporušenie\n\nsvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n36. Najvyšší súd ako odvolací súd v napadnutom uznesení sp. zn. 2 To 5/2015\nz 10. decembra 2015 vo vzťahu k sťažovateľom namietanému vyhodnoteniu výpovede\nsvedkyne\n\nz hľadiska dôveryhodnosti tohto dôkazu uviedol,\n\nže hodnotením výpovede svedkyne\n\nspolu s ostatnými vykonanými\n\ndôkazmi sa podrobne zaoberal špecializovaný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.\nPodľa názoru najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu špecializovaný súd zákonu\nzodpovedajúcim\n\nspôsobom\n\nvykonal\n\nna\n\nhlavnom\n\npojednávaní\n\ndokazovanie,\n\nktorého výsledky ustálené logickým hodnotením dôkazov premietol do správnych\nskutkových a právnych záverov. Výpoveď svedkyne\n\nnebola jediným\n\ndôkazom usvedčujúcim sťažovateľa zo spáchania trestnej činnosti. Táto výpoveď\nsa v podstatných skutočnostiach zhodovala a bola podporená výpoveďou svedka\n. Zároveň boli tieto výpovede podporené aj výpoveďami svedkov\n15\n\nIng.\n\na\n\nv spoločnosti\n\n, ktorí vykonávali daňovú kontrolu\n, ako aj listinnými dôkazmi. Podľa názoru najvyššieho súdu\n\nako odvolacieho súdu rozdiely v jednotlivých svojich výpovediach, na ktoré poukazoval\nprokurátor alebo obhajca, svedkyňa\n\npresvedčivo vysvetlila na hlavnom\n\npojednávaní.\n37. Pokiaľ ide o vyhodnotenie výpovede svedkyne\n\nz hľadiska\n\ndôveryhodnosti tohto dôkazu, najvyšší súd ako odvolací súd sa v napadnutom uznesení\nsp. zn. 2 To 5/2015 z 10. decembra 2015 stotožnil s napadnutým rozsudkom\nšpecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 27/2014 z 15. decembra 2014. Ústavný súd\nsa preto oboznámil\n\naj\n\ns príslušnou\n\nčasťou\n\nrozsudku\n\nšpecializovaného\n\nktorý v tejto súvislosti v podstatnom uviedol, že svedkyňa\n\nsúdu,\n\nvypovedala\n\npodľa jeho názoru presvedčivo, logicky a rovnako presvedčivo a logicky vysvetlila\nniekoľko rozdielov vo svojich výpovediach oproti prípravnému konaniu. Udalosti\nzasadzovala\n\nčasovo\n\na miestne správne,\n\nčo\n\nnijako\n\nnespochybnil\n\nani\n\nsťažovateľ\n\nči jeho obhajca, keďže námietky sťažovateľa a jeho obhajcu sa sústredili najmä na počet\nstretnutí sťažovateľa a\n\n. Svedkyňa časovo zasadila všetky\n\nrozhodujúce údaje správne, keď uviedla, že stretnutia so\n\nsa uskutočnili na jar\n\n2010, najmä v apríli až máji. V tejto súvislosti špecializovaný súd zdôraznil, že opakovane\nspomínané vyjadrenie k výzve na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie,\nktoré vyhotovil sťažovateľ vo firme\n\nbolo doručené\n\n2. júna 2010, teda v časovej nadväznosti na predchádzajúce zoznámenie\nsa a na druhé stretnutie sťažovateľa a\n\n, kde došlo\n\nk potvrdeniu ponuky na vyplácanie desaťpercentnej odmeny za pomoc pri riešení daňových\nzáležitostí. Špecializovaný súd uviedol, že u tejto svedkyne nezistil žiadnu negatívnu\nmotiváciu proti sťažovateľovi a v tomto smere ani sám sťažovateľ neuviedol jediný\nnegatívny a najmä podložený a preskúmateľný údaj proti svedkyni ako dôvod,\npre ktorý by svedkyňa mala vypovedať proti sťažovateľovi krivo. Navyše, svedkyňa svojou\nvýpoveďou usvedčuje aj samu seba z korupčnej trestnej činnosti, a to v niekoľkonásobne\nväčšom rozsahu, ako usvedčuje sťažovateľa. Aj z tohto pohľadu je preto podľa názoru\n\n16\n\nšpecializovaného súdu výpoveď svedkyne\n\npresvedčivejšia ako výpoveď\n\nsťažovateľa.\nNadväzujúc na uvedené, špecializovaný súd zároveň zdôraznil, že súbežne vedené\ntrestné stíhanie proti\n\nza jej časť korupčného správania v predmetnej\n\nveci nijakým spôsobom neznižuje dôveryhodnosť jej svedeckej výpovede v trestnej veci\nsťažovateľa, ako sa to snažili tvrdiť sťažovateľ a jeho obhajca. Každý obvinený\nmá na výber, či bude alebo nebude spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní,\nči sa prizná alebo neprizná k spáchaniu vyšetrovanej trestnej činnosti, a tiež má na výber,\nči bude napomáhať pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Ak sa obvinený\nrozhodne pre priznanie, napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti a pre spoluprácu\ns orgánmi činnými v trestnom konaní alebo so súdom, ide o celkom zákonný postup súladný\ns § 36 Trestného zákona, ktorý nemožno obvinenému právom vyčítať, teda to nemožno\nvyčítať ani\n\nv postavení obvinenej, a to aj z dôvodu, že každý obvinený\n\nje poučený podľa § 345 Trestného zákona o krivom obvinení. Každý svedok je poučovaný\naj podľa § 130 ods. 1 a 2 Trestného poriadku aj podľa § 345 a § 346 Trestného zákona.\nNavyše, každý svedok na súde vypovedá pod prísahou. Ak sa svedok rozhodne\npo zákonnom poučení vypovedať tak, že usvedčuje seba, ako aj ďalšie osoby zo spáchania\ntrestnej činnosti, tak ani v prípade „sebausvedčovania“ nie je namieste takýto postup\nsvedkovi vyčítať, lebo svedok postupuje v súlade s možnosťami danými mu zákonom.\nNa spochybnenie svedka preto nestačí len popierať jeho tvrdenia, ako to robil sťažovateľ,\nale je potrebné svedka usvedčiť z klamstva, z vedome nepravdivej svedeckej výpovede.\nPodľa názoru špecializovaného súdu je pritom z hľadiska rozhodovania o vine\nalebo nevine sťažovateľa významné aj to, že výpoveď svedkyne\nnie je „osamotená“, ale je celkom v súlade so skutočnosťami uvádzanými ďalším svedkom\n. V tejto súvislosti špecializovaný súd uviedol, že svedok\npôsobil\n\nna\n\nšpecializovaný\n\nsúd\n\nvierohodným\n\ndojmom,\n\nlebo vypovedal presvedčivo o okolnostiach pôžičky peňazí, prevodu nehnuteľnosti a najmä\no prevzatí sumy 3 milióny €. Svedok\nod nejakého neznámeho\n\npoprel, že by si niekedy\n\npožičal sumu 3 milióny € a nemal na to ani dôvod. Príslušná\n\nzmluva neobsahuje svedkov podpis, nikdy kvôli tejto sume nebol vo Viedni\na nič nepodpisoval, lebo tam sa záležitosti spoločnosti\n17\n\nnikdy neriešili.\n\nNikto mu sumu 3 milióny € ani nedal, preto ani on tieto peniaze nemohol dať\n.\n\nnebol ani finančne motivovaný konať nezákonne.\n\nJeho majetkové pomery boli stabilné. V dobe zakladania spoločnosti\nbol\n\nspoločníkom rodinnej firmy\n\n,\n\n,\n\nkde vlastníkmi boli jeho rodičia. Mal byt v Bratislave a mal automobil zn. BMW.\nAj jeho predstavy o podnikaní s alkoholom a mierou zisku boli pre konajúci súd vecné,\nreálne, a teda prijateľné. Spôsob podnikania praktizovaný\n\nbol pre svedka\n\nneprijateľný a, ako sa vyjadril, takým spôsobom ako oni, aby sa dostával na vysvetľovanie\nna políciu, podnikať nechcel. Nebol zistený žiadny negatívny dôvod, pre ktorý by mal\nsvedok\n\nv\n\nale aj proti\n\npodstate\n\nvypovedať\n\nnielen\n\nproti\n\nsťažovateľovi,\n\n, a takýto dôvod neuviedli ani svedkovia\n\nRovnako\n\ndôležité bolo podľa názoru špecializovaného súdu aj to, že svedok\nopisoval časti udalosti zhodne so svedkyňou\n\n, a to najmä stretnutia\n\nv spoločnosti\n\npri vyhotovovaní už spomenutého vyjadrenia sťažovateľom,\n\nlebo svedok\n\nvidel v spoločnosti aj svedkyňu, aj sťažovateľa a rovnako\n\nzhodne so svedkyňou\na\n\nopisoval udalosti stretnutia so sťažovateľom\naj na\n\npred vyhotovením\n\npredmetného vyjadrenia, keď sa spoločne riešilo uplatnenie vrátenia nadmerného odpočtu\ndane z pridanej hodnoty.\nNadväzujúc na uvedené, špecializovaný súd konštatoval, že výpovede svedkov\na\na\n\nslúžia podporne k výpovediam svedkov\n, keď svedkovia najskôr svojou kontrolnou činnosťou nezistili\n\npreukázateľne dôvod na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a udialo\nsa tak až po „zásahu“\n\n, ako o tom vypovedal\n\nvo vzťahu k nepravdivej zmluve o pôžičke a ďalším s tým súvisiacim okolnostiam.\nNa základe obsahu výpovedí svedkov\n\na\n\nspolu s obsahom listinných dôkazov špecializovaný súd nemal žiadne pochybnosti\no preukázaní viny sťažovateľa zo spáchania trestnej činnosti tak, ako to je konkrétne\nuvedené vo výrokovej časti rozsudku špecializovaného súdu.\n\n18\n\n38. Ústavný súd v úvode vo vzťahu k argumentačnej línii ústavnej sťažnosti\nspočívajúcej v spochybnení výpovede svedkyne\n\ntým, že jej svedectvo\n\nje svedectvom tzv. kajúcnika, pričom jej svedectvu sťažovateľ vytýka nevierohodnosť\na účelovosť, poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej v minulosti prezentoval\nsvoje postoje k uvedenému inštitútu využívanému v trestnom konaní, ktorý zvykne\nbyť obhajobou v konkrétnych trestných konaniach veľmi intenzívne napádaný.\nV Trestnom poriadku zákonodarca v záujme postihnutia závažných foriem trestnej\nčinnosti,\n\nu\n\nktorej\n\nje\n\njej\n\nobjasňovanie,\n\ntakpovediac\n\nzvonku,\n\nveľmi\n\nsťažené,\n\nv niektorých prípadoch takmer nemožné, stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti\nna vyšetrení takejto trestnej činnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného\nz jej „menej aktívnych“ aktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní a súdom\nposkytne pri plnení danej úlohy nezanedbateľnú súčinnosť (pozri napr. III. ÚS 665/2016,\nIII. ÚS 708/2016, III. ÚS 11/2019). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) v otázke tzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní\ntrestnej činnosti výmenou za beztrestnosť alebo iné výhody upozornila na potrebu osobitnej\nobozretnosti pri použití takýchto výpovedí. Súčasne však ESĽP v tomto kontexte\nkonštatoval, že skutočnosť použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia,\nnie je ešte sama osebe dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne\nkonanie (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku z 3. 3. 2009,\nč. 20309/02), a to dokonca ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené\nv určujúcej miere práve na výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP\nvo veciach Cornelis proti Holandsku, z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku\nz 27. 1. 2004, č. 44484/98; Verhoek proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 54445/00).\nV záujme zaistenia spravodlivosti konania je však prirodzenou požiadavkou\nadresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza vierohodnosti týchto výpovedí. Je teda\nzrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov,\nktoré využijú zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho\nsvedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej\nsituácie, ku ktorej sa súdy pomocou takýchto výpovedi dopracovali. Tak, ako to vyplýva\nz judikatúry ESĽP, ale koniec koncov aj z relevantných ustanovení Trestného poriadku\n(zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov),\n19\n\nv záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí\nje povinnosťou súdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality\ntakto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie\ngarancií spravodlivého procesu (pozri napr. III. ÚS 665/2016, III. ÚS 708/2016,\nIII. ÚS 11/2019, II. ÚS 112/2020).\n39. Pokiaľ ide o vyhodnotenie výpovede svedkyne\ndôveryhodnosti\n\ntohto\n\ndôkazu,\n\nhodnotenie\n\ndôkazov\n\nz hľadiska\nvykonané\n\nnajvyšším\n\nsúdom\n\nako odvolacím súdom (v spojení s hodnotením dôkazov vykonaným špecializovaným\nsúdom, s ktorým sa najvyšší súd ako odvolací súd stotožnil) konvenuje zásade voľného\nhodnotenia dôkazov zakotvenej v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Podľa názoru ústavného\nsúdu najvyšší súd ako odvolací súd v napadnutom rozhodnutí v spojení s obsahom rozsudku\nšpecializovaného súdu zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil\nsvoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako súd odvolací poskytol\ndostatočnú ochranu základným právam sťažovateľa.\nVychádzajúc z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho\nsúdu v spojení s obsahom rozsudku špecializovaného súdu, možno konštatovať, že konajúce\nsúdy v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry ESĽP vykonali náležitú previerku\nhodnovernosti, resp. kvality svedectva podaného svedkyňou\n\n.\n\nNapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nenesie znaky svojvoľnosti\nani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel\ninterpretovaných a aplikovaných právnych noriem (konkrétne § 2 ods. 12 Trestného\nporiadku). Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie\nna prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Samotná skutočnosť, že si najvyšší súd\nako odvolací súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie\nz pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nUznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu tak zodpovedá požiadavkám\nkladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných\nsúdov, a preto ústavný súd konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom\nsťažovateľom označeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n20\n\n40. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím\nna svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti\nnamietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho\nsúdu sp. zn. 2 To 5/2015 z 10. decembra 2015 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nIII.3 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým\npostupom a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoV 2/2019\nz 28. októbra 2019\n41. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie označených práv napadnutým\npostupom a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoV 2/2019\nz 28.októbra 2019, ktorým najvyšší súd ako dovolací súd podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku odmietol dovolanie sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že v ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa\n\nabsentuje\n\nakékoľvek\n\nuvedenie\n\ndôvodov,\n\nresp.\n\nodôvodnenie,\n\nv čom by malo podľa názoru sťažovateľa toto porušenie označených práv spočívať.\n42. Sťažovateľ v rámci odôvodnenia svojej ústavnej sťažnosti uvádza len námietky\nsmerujúce buď proti napadnutému postupu a rozhodnutiu špecializovaného súdu,\nalebo proti napadnutému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.\nPokiaľ však ide o sťažovateľom napadnutý (vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti) postup\na rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 TdoV 2/2019 z 28. októbra 2019), v odôvodnení ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nabsentujú\n\nkonkrétne\n\ndôvody,\n\nresp.\n\nodôvodnenie\n\ntoho,\n\nv\n\nčom\n\nkonkrétne\n\nby malo podľa názoru sťažovateľa porušenie označených práv napadnutým postupom\na rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu spočívať.\n\n21\n\n43. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorý je zastúpený právnym zástupcom, v tejto\nčasti nespĺňa požiadavky kvalifikovanej ústavnej sťažnosti, ktorá by zodpovedala zákonným\npožiadavkám, keďže neobsahuje relevantnú ústavnoprávnu argumentáciu (konkrétne\nskutkové\n\na\n\nprávne\n\ndôvody)\n\nnamietaného\n\nporušenia\n\npráv\n\n[požiadavka\n\nplynúca\n\nz § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde].\nVzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýka\nlen formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale týka sa esenciálnej obsahovej náležitosti\nústavnej sťažnosti (úplná absencia, resp. ústavnoprávna nedostatočnosť odôvodnenia\nústavnej sťažnosti), ústavný súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie tohto nedostatku\nústavnej sťažnosti (m. m. II. ÚS 102/2019).\n44. Ústavný súd z uvedených dôvodov ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci\npredbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie jeho označených práv\nnapadnutým\n\npostupom\n\na uznesením\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nako\n\ndovolacieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 1 TdoV 2/2019 z 28. októbra 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona\no ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.\n45. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. novembra 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "svedok", "obvinenie, obvinený-spolupracujúci obvinený", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bd4574a2-7a21-4545-a7b9-b33b9131a8c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.112.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 112/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 112/2020 z 11. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-11", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.112.2020.1"}, {"guid": "ussr:4bf6fc2c-6e56-45f2-b3ee-3c58413a5f54", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 102/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 102/2019 z 29. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bf6fc2c-6e56-45f2-b3ee-3c58413a5f54"}, {"guid": "ussr:3b8507c9-4e5e-4808-b43f-e44cd5484653", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2019 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1"}, {"guid": "ussr:b3063ad8-a41e-4ffe-91f4-3ae2fefbccfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.708.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 708/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 708/2016 z 18. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-18", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.708.2016.1"}, {"guid": "ussr:9684de25-b503-4ac9-a89b-23568d7bc62c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 665/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 665/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1"}, {"guid": "ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 11/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 11/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508"}, {"guid": "ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 232, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284"}, {"guid": "ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 137/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}