{"guid": "ussr:d08fb93a-8da6-4438-9acb-d2907e13eafa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.504.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 504/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 504/2020 z 5. 11. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. novembra 2020, sp. zn. II. ÚS 504/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.504.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-11-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d08fb93a-8da6-4438-9acb-d2907e13eafa", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.504.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.504.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.504.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 504/2020-26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej\na sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice,\nvo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 249/2018 z 31. októbra 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkový stav veci\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n27. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\nzastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nsp. zn. 2 Cdo 249/2018 z 31. októbra 2019 (ďalej len „namietané uznesenie“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v pozícii\nžalobcu účastníkom konania, vedeného pred Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný\nsúd“)\n\nna\n\nzáklade\n\nžaloby,\n\nktorou\n\nsa\n\ndomáhal\n\nzaplatenia\n\nšpecifikovanej\n\nsumy\n\ns príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej mu trestným stíhaním, vedeným proti\njeho osobe pre trestný čin vraždy, keďže sa toto trestné konanie skončilo jeho oslobodením\nspod obžaloby s odôvodnením, že nebolo preukázané, že spáchal skutok, pre ktorý mu bolo\nvznesené obvinenie. Sťažovateľ v uplatnenej žalobe požadoval náhradu škody za zaplatené\ntrovy právneho zastúpenia pre obhajcov sťažovateľa v rámci vedeného trestného konania\na tiež finančné odškodnenie z titulu spôsobenej nemajetkovej ujmy. Okresný súd rozsudkom\nsp. zn. 18 C 138/2011 z 15. februára 2017 zaviazal odporkyňu (Slovenskú republiku,\nv mene ktorej konala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky) zaplatiť sťažovateľovi\nšpecifikovanú sumu spolu s úrokmi s omeškania a v prevyšujúcom rozsahu návrh\nsťažovateľa zamietol, pričom zároveň zaviazal sťažovateľa uhradiť odporkyni trovy konania\nv rozsahu 100 % preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených výdavkov v súdnom\nkonaní. Predmetný prvostupňový rozsudok okresného súdu bol napadnutý tak odvolaním\nodporkyne, ako aj odvolaním sťažovateľa. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský\nsúd“) o nich rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Co 182/2017 z 29. marca 2018,\nktorým napadnutý rozsudok okresného súdu okrem výroku o nároku na náhradu trov\nkonania potvrdil a v časti označeného výroku o nároku na náhradu trov konania napadnutý\nrozsudok zmenil tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. Dovolanie\nsťažovateľa, podané proti uvedenému rozsudku krajského súdu, bolo odmietnuté\npodľa § 447 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „CSP“) ako neprípustné namietaným uznesením najvyššieho súdu.\n2\n\n3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ podrobne ústavný súd oboznamuje s vlastnou\nargumentáciou, prostredníctvom ktorej konfrontoval na základe podaného odvolania\nprvostupňový rozsudok okresného súdu. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho\nsúdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že nosnou námietkou podaného\ndovolania bolo nedostatočné odôvodnenie oboch rozsudkov prvostupňového súdu,\nako aj odvolacieho súdu. Nestotožňuje sa so závermi namietaného uznesenia najvyššieho\nsúdu, ktorý konštatoval, že odvolací súd podstatné dôvody svojho rozhodnutia náležite\nvysvetlil, keďže je toho názoru, že na konkrétne a relevantné argumenty nedostal zo strany\nkrajského súdu absolútne žiadnu odpoveď. V postupe najvyššieho súdu, ktorý označené\ndovolacie námietky sťažovateľa neakceptoval, vidí sťažovateľ porušenie svojich\noznačených práv.\n4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci\nrozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnamietaným uznesením najvyššieho súdu, označené rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil\na vrátil vec sťažovateľa najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal\ntiež sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\nVýchodiskové ústavnoprávne normy\n5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n3\n\n7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu\nústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením\nodmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd\nprávomoc,\n\nb)\n\nktorý\n\nje\n\npodaný\n\nnavrhovateľom\n\nbez\n\nzastúpenia\n\npodľa\n\n§\n\n34\n\nalebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu\npodľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom a jeho závery\n9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí porušenie svojich označených práv\nzaručených ústavou a dohovorom namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol\njeho dovolanie ako neprípustné. Argumentačným ťažiskom ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nje jeho tvrdenie o nedostatku odpovede na konkrétne a relevantné otázky, nastolené\nsťažovateľom v konaní pred všeobecnými súdmi (pred okresným súdom a krajským\nsúdom), s ktorým sa najvyšší súd v namietanom uznesení nestotožnil.\n\n4\n\n10. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno\npovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať\npo jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).\n11. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných\nslobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy, je rozdelená medzi všeobecné\nsúdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity, vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,\npodľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).\nÚstavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).\n12. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že sa pri posúdení namietaného uznesenia\nnajvyššieho súdu obmedzil na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou\nargumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či má súdom zvolená\ninterpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter.\n13. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 10 až 12 odôvodnenia tohto\nuznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa, pričom sa oboznámil\ns obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktoré bolo podkladom\npre právny záver o odmietnutí dovolania sťažovateľa, a tiež s odôvodnením odvolacieho\n5\n\nrozsudku krajského súdu, ako aj s relevantnou právnou úpravou, ktorá bola v právnej veci\nsťažovateľa aplikovaná.\n14. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ\nnapadol prvostupňové rozhodnutie v časti výroku, ktorým bol jeho návrh v prevyšujúcej\nčasti zamietnutý. Okresný súd totiž v prvostupňovom rozsudku nepriznal sťažovateľovi\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy a ani nárok na náhradu zaplatených trov právneho\nzastúpenia nad priznanú špecifikovanú sumu s príslušenstvom. Odvolací súd k zamietnutiu\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že názor sťažovateľa o tom, že nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy patrí poškodenému automaticky v každom prípade,\nkeď sa jeho trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, nie je správny.\nKrajský súd na tomto mieste vysvetlil, že v zmysle ustanovení § 17 ods. 2 a 3 zákona\nč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“)\nak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením\nvzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak,\npričom výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím na jednotlivé\nkritéria definované ustanoveniami § 17 ods. 3 písm. a) až d) zákona č. 514/2003 Z. z.\nSamotný zákon teda predvída ako prioritný spôsob satisfakcie konštatovanie porušenia\npráva a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je až sekundárnou formou\nkompenzácie, pričom navrhovateľa zaťažuje v celom rozsahu dôkazné bremeno\nna preukázanie toho, že prioritná forma satisfakcie je nepostačujúca. Krajský súd poukázal\nna to, že sťažovateľ dôvodnosť priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch vyvodzoval\nz dôsledkov, ktoré preňho mala medializácia dotknutej trestnej veci, v ktorej bol\nspod obžaloby oslobodený. Krajský súd v nadväznosti na to dôvodil, že pokiaľ sťažovateľ\npociťoval nemateriálnu ujmu spôsobenú označenou medializáciou, mal možnosť využiť\nprostriedky všeobecnej ochrany podľa Občianskeho zákonníka proti tomu, kto zasiahol\ndo jeho práva na ochranu osobnosti uverejnením nepravdivých informácií, prípadne využiť\nosobitné spôsoby ochrany podľa tlačového zákona. Odvolací súd uzavrel, že pokiaľ\nide o nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy prvostupňovým rozsudkom, stotožňuje\n6\n\nsa so závermi okresného súdu, podľa ktorých vzhľadom na osobu sťažovateľa jeho doterajší\nživot, ako aj vzhľadom na okolnosti a následky zásahu mu náhrada nemajetkovej ujmy\nnepatrí.\nV ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že pokiaľ ide\no výšku náhrady škody, ktorá bola sťažovateľovi podľa neho spôsobená zaplatením trov\nprávneho zastúpenia v dotknutom trestnom stíhaním, ktoré sa skončilo jeho oslobodením,\nvychádzal z právneho názoru vyjadreného v špecifikovanom uznesení najvyššieho súdu.\nPodľa označeného právneho názoru niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému z titulu\nnáhrady škody všetky náklady, ktoré poškodený vynaložil v trestnom konaní na svoju\nobhajobu, pretože by bolo popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát\nhradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne.\nKrajský súd dôvodil, že vychádzajúc z uvedeného právneho názoru, analogicky v prípade\nsťažovateľa bolo potrebné z titulu náhrady škody priznať sťažovateľovi iba tie úkony\nprávnej služby, ktoré jednoznačne a preukázateľne bezprostredne súviseli s vedením\noznačeného trestného konania, a zároveň je možné priznať náhradu trov konania\niba za zastúpenie jedným advokátom (sťažovateľa zastupovali v uvedenom trestnom konaní\ndvaja advokáti, pričom požadoval náhradu trov konania uhradenú obom advokátom).\nKrajský súd napokon na záver v prípade náhrady trov právneho zastúpenia súvisiacich\ns návštevami advokátov v ústave na výkon trestu odňatia slobody sa rovnako stotožnil\nso záverom prvostupňového rozsudku a argumentoval, že tu nebola preukázaná\nbezprostredná príčinná súvislosť označených návštev s dotknutým trestným stíhaním.\nKrajský súd rozhodnutie prvostupňového rozsudku v časti výroku o náhrade trov\nprvostupňového konania posúdil ako vecne nesprávne a zmenil ho tak, že stranám náhradu\ntrov konania nepriznal, dôvodil pritom tým, že úspech sťažovateľa a odporkyne vo vzťahu\nk základu nároku bol rovnaký, čo založilo procesnú situáciu, v ktorej je možné nárok\nna náhradu trov konania stranám sporu nepriznať.\n15. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,\nže sa najvyšší súd s dovolacími námietkami sťažovateľa nestotožnil. Sťažovateľ založil\npodané dovolania na dôvode zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP,\nkde argumentoval porušením svojho práva na spravodlivý proces z dôvodu nedostatočne\n7\n\nodôvodneného rozhodnutia krajského súdu, ktoré považoval za nepreskúmateľné\na arbitrárne, keďže sa podľa jeho názoru krajský súd nevysporiadal s podstatnými\ntvrdeniami uvedenými v odvolacom konaní. Najvyšší súd v namietanom uznesení poukázal\nna svoju doterajšiu judikatúru (R 111/1998, R 2/2016) a tiež na judikatúru ústavného súdu\n(I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016), v zmysle\nktorej nedostatok\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutia\n\n(nepreskúmateľnosť)\n\nje\n\npovažovaný\n\nlen za vlastnosť rozhodnutia, ktorý zmätočnosť rozhodnutia nezakladá. Najvyšší súd\nnásledne konštatoval, že krajský súd v odvolacom rozhodnutí zreteľne podstatné dôvody\nsvojho rozhodnutia vysvetlil, citoval pritom ustanovenia, ktoré vo veci sťažovateľa\naplikoval a z ktorých vyvodil právne závery svojho rozhodnutia a tiež vysvetlil právne\núvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Najvyšší súd tak uzavrel, že je dovolacia námietka\nsťažovateľ neopodstatnená, a teda sťažovateľ porušenie svojho práva na spravodlivý proces\npodľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nepreukázal, čo bol pre najvyšší súd dôvod\nk odmietnutiu dovolania.\n16. Po tom, čo sa ústavný súd podrobne oboznámil s odôvodnením odvolacieho\nrozsudku krajského súdu (pozri bod 14 odôvodnenia tohto uznesenia), konštatuje zhodne\nso závermi namietaného uznesenia najvyššieho súdu, že v preskúmavanej veci,\nteda v prípade odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia krajského súdu, v žiadnom prípade\nnejde o také nedostatočné odôvodnenie, v ktorom by úplne absentovalo zásadné vysvetlenie\ndôvodov\n\npodstatných\n\npre\n\nrozhodnutie\n\nsúdu,\n\nteda\n\nnejde\n\no\n\ntaké\n\nodôvodnenie,\n\nktoré by vykazovalo znaky až vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém\nalebo vady zásadnej, hrubej a podstatnej“. Ústavný súd sa tak stotožňuje s obsahom\nnamietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktorý skutkové a právne závery obsiahnuté\nv odôvodnení rozsudku krajského súdu nepovažoval za zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné\ns čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v závere pripomína, že za porušenie základného práva\nzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v žiadnom\nprípade nemožno považovať situáciu, keď odvolací súd neodôvodní svoje rozhodnutie\npodľa predstáv navrhovateľa (žalobcu).\n\n8\n\n17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa\nako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\nodmietol.\n18. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\npotrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. novembra 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie-dovolacie dôvody", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "rozhodnutie-odôvodnenie", "rozsudok", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4865ee81-39ad-44a0-a4d1-783a7f383d01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 417, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:54dbf19e-0872-4dc0-b044-b89fba46e9bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 581/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 581/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 260, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 242, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "408c7f1f-8eaa-4614-bcc4-a28a638e5ff5:4be115ad-86da-4f47-968a-12e07ec103a9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1616206943.1", "spisova_znacka": "3Co/182/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/182/2017 z 25. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-02-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1616206943.1"}], "citovane_v": []}