{"guid": "ussr:04c3a12a-642b-401b-8f4a-88cd73ae17a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.484.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 484/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2020 z 22. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. októbra 2020, sp. zn. II. ÚS 484/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.484.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-10-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "nazov": "čl. 50 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/04c3a12a-642b-401b-8f4a-88cd73ae17a2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.484.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.484.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.484.2020.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 484/2020-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n,a\n\n,\n\n,\n, zastúpených advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,\nRudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5\nods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020\na takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\nneopodstatnenú.\n\na\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n27. augusta 2020\n\ndoručená\n\nústavná\n\nsťažnosť\n\n,\n\n,\n(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a\n\n,\n\n,\n(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej aj\n„sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo\nnámestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1,\n2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5\nods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Špecializovanom trestnom\nsúde (ďalej len „špecializovaný súd“) je na podklade obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej\nprokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej\nprokuratúry“) z 29. októbra 2018 vedené pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 trestné stíhanie\nproti sťažovateľom a ďalším spoluobžalovaným, konkrétne proti sťažovateľom pre zločin\nzaloženia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),\nobzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov\nalebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b),\nc) a d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. b) a c) Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin\núkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) citovaného zákona\na iné zločiny, ktorých sa mali dopustiť jedenástimi skutkami špecifikovanými v skutkovej\nvete obžaloby.\n2\n\nSťažovatelia boli vzatí do väzby uznesením špecializovaného súdu z 9. marca 2017\nv spojení s uznesením najvyššieho súdu z 10. apríla 2017 z dôvodov podľa § 71 ods. 1\npísm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný poriadok“). Uznesením špecializovaného súdu zo 14. septembra 2017\nv spojení s uznesením najvyššieho súdu z 26. septembra 2017 bola väzba sťažovateľov\npredĺžená do 6. mája 2018, následne uznesením špecializovaného súdu z 12. apríla 2018\nv spojení s uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2018 do 6. decembra 2018. Uznesením\nšpecializovaného súdu z 13. novembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu\nz 29. novembra 2018 bolo podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodnuté o ponechaní\nsťažovateľov aj po podaní obžaloby vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)\nTrestného poriadku.\nSťažovateľ v 2. rade podaním z 8. júna 2020 predneseným na hlavnom pojednávaní\nkonanom 8. júna 2020 požiadal špecializovaný súd o zrušenie tzv. kolúznej väzby\npodľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. K tejto žiadosti sťažovateľa v 2. rade sa\nna predmetnom hlavnom pojednávaní následne pripojil aj sťažovateľ v 1. rade.\nO týchto žiadostiach sťažovateľov rozhodol špecializovaný súd uznesením\nsp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. júna 2020 tak, že podľa § 72 ods. 1 písm. c), § 79 ods. 2\nTrestného poriadku sťažovateľom zmenil dôvody väzby tak, že vypustil dôvod kolúznej\nväzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom dôvody väzby podľa § 71\nods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku sťažovateľom zostávajú nezmenené.\nProti tomuto rozhodnutiu špecializovaného súdu podal prokurátor úradu špeciálnej\nprokuratúry na predmetnom hlavnom pojednávaní ústne priamo do zápisnice sťažnosť,\nktorej dôvody doplnil podaním č. k. VII/1 Gv 121/18/1000-837 z 15. júna 2020.\nPodaním z 10. júna 2020 doručeným špecializovanému súdu 12. júna 2020\nsťažovateľ v 1. rade požiadal špecializovaný súd o doručenie dôvodov sťažnosti prokurátora\núradu špeciálnej prokuratúry s tým, že sa k nim chce vyjadriť, pričom avizoval, že svoje\nstanovisko podá na poštovú prepravu do 3 pracovných dní a bude ho adresovať priamo\nnajvyššiemu súdu. Zároveň sa sťažovateľ v 1. rade okrem iného vyjadril k uzneseniu\nšpecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. júna 2020 a sťažnosť prokurátora úradu\nšpeciálnej prokuratúry navrhol zamietnuť.\n\n3\n\nOdôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry bolo sťažovateľovi\nv 1. rade doručené 22. júna 2020, sťažovateľ v 1. rade sa k nemu vyjadril podaním\nz 24. júna 2020 doručeným najvyššiemu súdu 26. júna 2020.\nOdôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry bolo sťažovateľovi\nv 2. rade doručené 17. júna 2020, sťažovateľ v 2. rade sa k nemu vyjadril podaním\nz 18. júna 2020 doručeným najvyššiemu súdu 22. júna 2020.\nO sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 8. júna 2020 rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 tak,\nže podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie špecializovaného súdu\nz 8. júna 2020 zrušil v celom rozsahu a podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku žiadosti\nsťažovateľov z 8. júna 2020 o zmenu dôvodov väzby zamietol s tým, že sťažovatelia sa\nnaďalej ponechávajú vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného\nporiadku.\n3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti rozdelili dôvody podania ústavnej sťažnosti\ndo troch častí, ktoré možno v podstatnom zhrnúť:\na) K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na rešpektovanie prezumpcie\nneviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu došlo podľa názoru sťažovateľov tým, že najvyšší súd v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia uviedol, že „sťažovatelia dlhodobo pôsobili na čele zločineckej\nskupiny“, z čoho je podľa názoru sťažovateľov zrejmé, že konajúci senát 5 Tost najvyššieho\nsúdu prechováva proti sťažovateľom určitý predsudok, keďže predmetný výrok naznačuje,\nže sa dopustili uvedeného trestného činu. Konajúci senát 5 Tost najvyššieho súdu sa teda\nvyjadril k vine sťažovateľov ešte pred tým, ako im bola zákonným spôsobom preukázaná.\nb) K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na osobnú slobodu podľa čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu došlo podľa názoru sťažovateľov tým, že najvyšší súd arbitrárne zamietol\nžiadosti sťažovateľov o zmenu dôvodov väzby, keď sa nestotožnil s ich názorom, že dôvod\ntzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nie je v ich prípade daný.\nPodľa názoru sťažovateľov v aktuálnom štádiu súdneho konania, keď špecializovaný súd\nvyhlásil dokazovanie v ich trestnej veci za skončené a udelil slovo na záverečné reči, úplne\n4\n\npominuli dôvody kolúznej väzby, resp. obava z pôsobenia na svedkov, znalcov,\nspoluobvinených alebo iného marenia objasňovaných skutočností závažných pre trestné\nkonanie.\nc) K namietanému porušeniu práva sťažovateľa v 1. rade na osobnú slobodu\npodľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (v kontexte\ns požiadavkou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní) napadnutým postupom a rozhodnutím\nnajvyššieho súdu došlo (podľa názoru sťažovateľa v 1. rade) tým, že hoci sťažovateľ\nv 1. rade podaním z 10. júna 2020 doručeným špecializovanému súdu 12. júna 2020 okrem\niného požiadal o doručenie dôvodov sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry\nz 8. júna 2020 s tým, že sa k nim chce vyjadriť, pričom avizoval, že svoje stanovisko podá\nna poštovú prepravu do 3 pracovných dní od ich doručenia a bude ho adresovať priamo\nnajvyššiemu súdu, ten na doručenie stanoviska sťažovateľa v 1. rade k odôvodneniu\nsťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry nevyčkal a napadnutým uznesením\nz 25. júna 2020 o predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry rozhodol.\n4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo\n\nna slobodu a bezpečnosť, právo na zákonné\n\na preskúmateľné väzobné rozhodnutie a právo byť súdený v primeranej lehote alebo\nprepustený počas konania podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky\na čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo byť\npovažovaný za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho\nvinu podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 porušené bolo.\n2. Základné právo\n\nna slobodu a bezpečnosť, právo na zákonné\n\na preskúmateľné väzobné rozhodnutie a právo byť súdený v primeranej lehote\nalebo prepustený počas konania podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na právo byť považovaný za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim\nrozsudkom jeho vinu podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2\n5\n\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 porušené bolo.\n3. Základné právo\n\nna kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní\n\npodľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru\no ochrane\n\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\npostupom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 27/2020 a jeho uznesením\nsp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 porušené bolo.\n4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 27/2020\nz 25. júna 2020 sa zrušuje.\n5.\na\n\npriznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- €\npriznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €,\n\nktoré im je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky, to všetko do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť\na\n\ntrovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu\n\nMgr. Romana Tomana, PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nRelevantná právna úprava\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n6\n\n7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n8. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.\n9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľmi označené referenčné právne normy\n11.1 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.\n11.2 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len\npre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\n\n7\n\n11.3 Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n12. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje\nsa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.\n13.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený\nslobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď\npredvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej\nprávomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.\nPrepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.\n13.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo\niným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene\nrozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie\nslobody nezákonné.\n14. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje\nza nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n15. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľov je možné kvalifikovať\nako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.\nzákona o ústavnom súde.\n16. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie základných\npráv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6\nods. 2 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 27/2020\n\n8\n\nz 25. júna 2020, pričom podľa názoru sťažovateľov k porušeniu nimi označených práv malo\ndôjsť tým, že najvyšší súd\n- pri svojom rozhodovaní porušil princíp prezumpcie neviny,\n- arbitrárne zamietol žiadosti sťažovateľov o zmenu dôvodov väzby,\n- o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry proti predmetnému uzneseniu\nšpecializovaného trestného súdu rozhodol bez toho, aby počkal na vyjadrenie sťažovateľa\nv 1. rade k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry.\n17. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom\nzasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n18. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť\nsťažovateľov obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),\nvšeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné\nnáležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)\na či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n19. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľmi formulované\nargumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľov je potrebné\nodmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\n20. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je\nzjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný\n9\n\nsúd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. 59/2019,\nII. ÚS 194/2019).\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 50\nods. 2 ústavy, resp. práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu\n21. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva na prezumpciu\nneviny podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, ústavný súd pripomína,\nže konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom\nobvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby).\nVšeobecný súd sa totiž pri rozhodovaní o väzbe nezameriava na hodnotenie viny\nobvineného, obhajoby obvineného, okolností jeho zatknutia alebo dôkazov spôsobom\nupraveným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Súd pri rozhodovaní o väzbe skúma iba to,\nči sú splnené materiálne a formálne podmienky väzby predstavujúce základné väzobné\npodmienky, ktorých existencia musí byť daná pri vzatí obvineného do väzby, ako aj\npri celom jej ďalšom trvaní (II. ÚS 24/2020).\n22. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti, poukazujúc na svoju\nkonštantnú judikatúru, uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie\nsvojich práv v trestnom konaní, uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide\no vzťah medzi jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy\n(čl. 46 až čl. 50 ústavy), resp. súčasť práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného\nv čl. 6 dohovoru a ustanoveniami čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru, ktoré garantujú osobnú\nslobodu. Z uvedeného vyplýva, že čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, porušenie\nktorých sťažovatelia namietajú, sú v trestných veciach v zásade aplikovateľné len\nna rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného proti konkrétnej osobe,\nt. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie vo väzobných veciach\nje aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá v čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru.\n10\n\nOznačený článok ústavy a označený článok dohovoru totiž zahŕňajú všetky základné\nhmotné a tiež procesné atribúty (základného) práva na osobnú slobodu vrátane práva\nna súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení (vrátane práva\nna rešpektovanie prezumpcie neviny), a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe\naplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z čl. 17 ústavy, resp. čl. 5\ndohovoru, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ústavy a naň nadväzujúce ďalšie články\nsiedmeho\n\noddielu\n\ndruhej\n\nhlavy ústavy\n\ngarantujúce\n\nprávo\n\nna\n\nsúdnu\n\nochranu,\n\nresp. všeobecné ustanovenia čl. 6 dohovoru garantujúce právo na spravodlivé súdne konanie\n(m. m. napr. II. ÚS 10/2016, I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010).\n23. Z dôvodu, že na vec sťažovateľov (týkajúcu sa rozhodovania o ich väzbe, pozn.)\nsú ratione materiae neaplikovateľné ustanovenia čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 2\ndohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov v rámci predbežného prerokovania\nv časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. práva\npodľa čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 27/2020\nz 25. júna 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n24. Nad rámec uvedeného ústavný súd v rámci obiter dictum konštatuje, že možno\nza neopodstatnenú považovať námietku sťažovateľov, že najvyšší súd v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia formuláciou „sťažovatelia dlhodobo pôsobili na čele zločineckej\nskupiny“ porušil princíp prezumpcie neviny.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na celé znenie predmetnej vety odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorej časť tvorí aj sťažovateľmi namietaná\nformulácia: «Okrem už opakovane rozoberaných súvislostí (pozn. obžalovaní dlhodobo\npôsobili na čele zločineckej skupiny, k vražde poškodeného\n\nsa mali bratia\n\nuchýliť práve kvôli jeho spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní, svedok\nna hlavnom pojednávaní 12. marca 2019 potvrdil, že keď chcel skončiť s predajom\ndrog, obžalovaný\naj svedkovia\nako ich bratia\n\nsa mal svedkovi vyhrážať, aby „nedopadol zle“,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\na\n\nvypovedali\n\nmali nútiť k poslušnosti, resp. ako na nich obžalovaní už\n11\n\npri presadzovaní podstatne menej významných záujmov, ako je ich osobná sloboda, tlačili),\nz ktorých vyplýva, že v podstate celá trestná činnosť obžalovaných mala byť „postavená“\nna ne/verbálnom zastrašovaní iných osôb, treba poukázať aj na samotný priebeh hlavného\npojednávania.»\nZ okolností posudzovanej veci je tak zrejmé, že citovanú formuláciu najvyšší súd\npoužil len v rámci (zákonom predpokladaného) skúmania dôvodov väzby. O vine či nevine\nsťažovateľov ako obvinených je napokon oprávnený rozhodnúť príslušný súd len na základe\nskutočností, ktoré boli zákonom ustanoveným spôsobom preukázané na hlavnom\npojednávaní (§ 2 ods. 19 Trestného poriadku). Najvyšší súd preto nemohol svojím\nnapadnutým uznesením, ktorým rozhodoval o väzbe sťažovateľov, prejudikovať meritórne\nrozhodnutie v tejto veci, a tým porušiť ich právo na rešpektovanie prezumpcie neviny.\nIII.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu\n25. Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľmi formulovanou námietkou\nporušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v kontexte\nargumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti a upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľný\nna situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej\nbezprostredne po „zatknutí“ (t. j. na prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby). Na prípad\nsťažovateľov, u ktorých išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosti\nsťažovateľov o zrušenie dôvodu tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného\nporiadku, teda aplikovateľný nie je (II. ÚS 81/2017).\n26. Pretože neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný súd ústavnú\nsťažnosť sťažovateľov v rámci predbežného prerokovania v časti namietajúcej\nporušenie práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n12\n\nIII.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu\n27. V súvislosti so sťažovateľmi namietaným porušením práva na osobnú slobodu\na bezpečnosť arbitrárnym rozhodnutím najvyššieho súdu o žiadostiach sťažovateľov\no zmenu dôvodov väzby ústavný súd v úvode poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol/nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01,\nII. ÚS 67/04).\n28. Pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho súdu nebolo úlohou ústavného\nsúdu preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré najvyšší súd oprel svoje\nrozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či žiadostiam sťažovateľov o zmenu dôvodu ich\nväzby malo byť vyhovené. Táto úloha sa v danom prípade obmedzila len na posúdenie\notázky, či je odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.\n29.\n\nVychádzajúc\n\nz\n\ntýchto\n\nzákladných\n\nprincípov,\n\nústavný\n\nsúd\n\nposúdil\n\nústavnú sťažnosť sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020.\n13\n\n30. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd v rámci preskúmania predmetného rozhodnutia\nšpecializovaného súdu, ktorým bol u sťažovateľov vypustený dôvod väzby podľa § 71\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku, v podstatnom uviedol, že so závermi špecializovaného\nsúdu sa nemôže stotožniť. Aj keď je najvyšší súd vo všeobecnosti toho názoru, že po vydaní\nuznesenia o skončení dokazovania podľa § 274 ods. 1 Trestného poriadku sa obava\nmožného kolúzneho konania obžalovaných významne oslabí, neznamená to, že by sa (táto\nobava) úplne rozplynula – v opačnom prípade by už samotné vydanie uznesenia o skončení\ndokazovania automaticky vo všetkých trestných veciach viedlo k vypusteniu dôvodu väzby\npodľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že senát môže so zreteľom\nna záverečné reči alebo na záverečnú poradu dospieť k záveru, že niektorú okolnosť treba\nešte objasniť a dokazovanie v režime § 276 ods. 1 Trestného poriadku doplniť\n(podľa názoru najvyššieho súdu táto možnosť u sťažovateľov vôbec nie je nereálna\nvzhľadom na rozsah trestnej veci – približne 18 000 strán, trvanie záverečných rečí – sedem\ndní, počet svedkov, ktorých výsluchy súd odmietol vykonať, resp. ktorých výsluch obhajoba\nžiada zopakovať – približne 100 svedkov), ako aj na skutočnosť, že dokazovanie môže byť\nvykonané pred odvolacím súdom podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku a po prípadnom\nvrátení veci opätovne aj pred súdom prvého stupňa podľa § 327 ods. 1 Trestného poriadku,\npričom podľa názoru najvyššieho súdu ani táto možnosť nie je hypotetická vzhľadom\nna krajne antagonistické postoje obžaloby a obhajoby – kým sťažovatelia popierajú\nakúkoľvek účasť na trestnej činnosti, prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry im túto\ntrestnú činnosť aj po vykonaní dokazovania v celom rozsahu naďalej kladie za vinu.\nPodľa názoru najvyššieho súdu uvedené skutočnosti vylučujú rigorózny záver\nšpecializovaného súdu, že z právneho hľadiska nie je zo strany sťažovateľov dôvod\novplyvňovať svedkov, znalcov, spoluobžalovaných alebo iným spôsobom mariť\nvyšetrovanie. Najvyšší súd zdôraznil, že aj v tomto procesnom štádiu je preto potrebné brať\ndo úvahy všetky okolnosti, ktoré hrozbu marenia ďalšieho priebehu ešte stále neskončeného\nkonania zreálňujú alebo, naopak, minimalizujú.\n\n14\n\nNajvyšší súd v tejto súvislosti zároveň poukázal na skutočnosť, že celá trestná\nčinnosť sťažovateľov mala byť „postavená“ na ne/verbálnom zastrašovaní iných osôb, ako\naj na skutočnosť, že v priebehu hlavného pojednávania sa sťažovatelia priamo\nza prítomnosti konajúceho senátu, prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, zapisovateľky\na ďalších úradných osôb opakovane pokúšali zastrašiť svedkov, ktorí ich usvedčovali\nz trestnej činnosti, a to vyjadrením sťažovateľa v 2. rade na adresu svedka\n\n,\n\npričom sťažovateľ v 1. rade taktiež nepovolene vstupoval do výpovede svedka\n. Svedkyne\n\na\n\nsťažovatelia označovali za prostitútky.\n\nPodľa názoru najvyššieho súdu o pôsobení sťažovateľov na svedkov, ako aj\nna predstaviteľov orgánov verejnej moci svedčí incident z Ústavu na výkon väzby Banská\nBystrica, pri ktorom súdna tajomníčka\n\nv súvislosti s podozrením\n\nz marenia kolúznej väzby vyzvala sťažovateľa v 2. rade, aby jej ukázal, čo má napísané\nna ruke, čo tento arogantne odmietol, vyhlásil, že „ho dobre nasrala“, naklonil sa k nej\ncez stôl, pozrel jej do očí a „dôrazne ju upozornil“, aby si aj s predsedom senátu uvedomila,\nže on si „bude robiť čo chce, kedy chce a kde chce“, lebo inak jej „napľuje do papule“.\nMareniu konania nasvedčuje aj zadržaná korešpondencia sťažovateľa v 2. rade\nz 13. júna 2019, opakované a nedovolené nadväzovanie kontaktov medzi sťažovateľmi\nnavzájom, resp. medzi sťažovateľmi a svedkami, a to všetko priamo v pojednávacej\nmiestnosti.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti poukázal aj na postup sťažovateľov, ktorí dlhodobo\nzahlcujú orgány činné v trestnom konaní a súdy množstvom nedôvodných námietok\nzaujatosti, návrhov na odňatie a prikázanie veci, žiadostí o odročenie pojednávaní,\nresp. rôznymi inými návrhmi a podnetmi, čo sa podľa názoru najvyššieho súdu nedá\nhodnotiť inak ako obštrukcie smerujúce k spomaleniu priebehu konania, a tým aj\nk uplynutiu celkovej lehoty väzby.\nVychádzajúc z už uvedeného, najvyšší súd uzavrel, že vzhľadom na skutočnosť,\nže v prípade sťažovateľov ide o osoby, ktoré sú postavené pred súd pre závažnú trestnú\nčinnosť, ktorá úzko súvisí so zastrašovaním iných osôb, ako aj o osoby, ktoré sa aj počas\nhlavného pojednávania opakovane pokúšali pôsobiť na svedkov a aj ich správanie mimo\nneho vykazovalo znaky zastrašovania predstaviteľa orgánu verejnej moci, resp. masívneho\nzneužívania zákonných inštitútov s cieľom spomaliť činnosť konajúceho súdu, má najvyšší\n15\n\nsúd nielenže obavu z ďalšieho možného marenia objasňovania skutočností dôležitých\npre trestné konanie, ale má až takmer rozumnú istotu, že v prípade uvoľnenia podmienok\nvo výkone väzby urobia sťažovatelia všetko preto, aby priebeh konania (vrátane\nobjasňovania skutočností dôležitých pre trestné konanie) a prípadne aj jeho ďalší postup\nčo najviac sťažili.\nPodľa najvyššieho súdu tu totiž vôbec nejde o to, či konajúce súdy takto prípadne\n„novoobjaveným“ svedkom alebo na poslednú chvíľu „zmeneným výpovediam“ uveria\nalebo nie, ale tu ide o to, či existuje obava, že by sa sťažovatelia o takéto konanie mohli\npokúsiť. Keďže najvyšší súd dospel k záveru, že takáto obava tu je (a zrejme\naž do právoplatného skončenia veci bude) prítomná, ponechal sťažovateľov vo väzbe podľa\n§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.\n31. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu\nkonštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému dôvodu väzby\npodľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny\nalebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci najvyšším súdom\ns dôsledkom porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy.\nNajvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného\nporiadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú\nz konkrétnych faktov podporených vykonaným dokazovaním, sú logické, a preto aj celkom\nlegitímne a právne akceptovateľné.\n32. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pri posudzovaní podmienok väzby\nsťažovateľov v ich trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia\npríslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.\nNajvyšší súd vymedzil dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku jeho\nzákonným pomenovaním a na podporu svojich záverov poukázal na konkrétne skutočnosti\nvyplývajúce z trestného spisu.\n33. Právne závery odôvodnenia napadnutého väzobného rozhodnutia najvyššieho\nsúdu korešpondujú so skutkovými zisteniami a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle\n16\n\n(majú totiž logickú podobu, kde argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne\nzrozumiteľné), ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných\npre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd súčasne zastáva názor, že najvyšším\nsúdom prezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných právnych noriem\n(príslušných ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa väzobného rozhodovania) nijako\nnepopiera ich účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú\npodobu. Najvyšší súd sa posúdením väzobnej veci sťažovateľov zaoberal dostatočne,\nnáležite a primerane.\n34. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím\nna svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľov v časti\nnamietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5\nods. 4 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 27/2020\nz 25. júna 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nIII.4 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa v 1. rade\npodľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým\npostupom najvyššieho súdu\n35. Za neopodstatnenú ústavný súd napokon považuje aj námietku sťažovateľa\nv 1. rade, že k porušeniu jeho označených práv malo dôjsť aj postupom najvyššieho súdu\nspočívajúcim v tom, že najvyšší súd o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry\nproti predmetnému uzneseniu špecializovaného trestného súdu rozhodol bez toho,\naby počkal na vyjadrenie sťažovateľa v 1. rade k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora\núradu špeciálnej prokuratúry.\n\n17\n\n36. Pre rozhodnutie ústavného súdu, či napadnutým postupom najvyššieho súdu\ndošlo alebo nedošlo k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa v 1. rade\nna osobnú slobodu a bezpečnosť, sú relevantnými konkrétne okolnosti preskúmavanej veci,\nna ktoré je v zmysle svojej judikatúry ústavný súd v každom jednotlivom prípade povinný\npri svojom rozhodovaní prihliadať (obdobne pozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07,\nII. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016, III. ÚS 217/2016 a pod., ale vyplýva to aj z mnohých\nrozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie\nz 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993,\nAnnuaire, č. 273-B a ďalšie).\n37. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade\no doručenie dôvodov predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry\nnepožiadal už na hlavnom pojednávaní konanom 8. júna 2020, na ktorom prokurátor úradu\nšpeciálnej prokuratúry predmetnú sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu zahlásil,\nale sťažovateľ v 1. rade o doručenie dôvodov sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej\nprokuratúry požiadal špecializovaný súd až dodatočne podaním z 10. júna 2020 doručeným\nšpecializovanému súdu 12. júna 2020, pričom v rámci tohto podania sám jednostranne určil,\nže svoje vyjadrenie k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej\nprokuratúry podá na poštovú prepravu do 3 pracovných dní, a zároveň v rámci tohto\npodania navrhol predmetnú sťažnosť prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry zamietnuť.\nÚstavný súd konštatuje, že sťažovateľ v 1. rade svojím uvedeným postupom\nznemožnil špecializovanému súdu, aby sám zákonom aprobovaným spôsobom stanovil\nsťažovateľovi v 1. rade sudcovskú lehotu na jeho vyjadrenie k dôvodom predmetnej\nsťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, pričom sťažovateľ v 1. rade, naopak,\npristúpil (bez akéhokoľvek právneho základu) k autonómnemu jednostrannému stanoveniu\nsi lehoty na vykonanie procesného úkonu.\nV súvislosti so samotnou lehotou troch pracovných dní, ktoré si sťažovateľ v 1. rade\nna vykonanie svojho procesného úkonu sám jednostranne stanovil, ústavný súd zároveň\npoukazuje na príslušnú právnu úpravu trestného konania, keď podľa § 187 ods. 1 Trestného\nporiadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch\npracovných dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniam podľa § 83\n18\n\nods. 2; podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo\nuzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť\nlen ihneď po vyhlásení uznesenia. Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva,\nže proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu, ktorým špecializovaný súd zmenil\ndôvody väzby u sťažovateľov tak, že vypustil dôvod kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1\npísm. b) Trestného poriadku, bol prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry oprávnený podať\nsťažnosť iba hneď a nemal k dispozícii na jej podanie ani inak zákonom garantovanú\nvšeobecnú lehotu troch pracovných dní.\nAk teda sťažovateľ v 1. rade svojím podaním z 10. júna 2020 doručeným\nšpecializovanému súdu 12. júna 2020 pristúpil k autonómnemu jednostrannému stanoveniu\nsi lehoty na vykonanie procesného úkonu, mal postupovať analogicky podľa už citovaných\nustanovení, t. j. stanoviť ju tak, že svoje vyjadrenie k dôvodom predmetnej sťažnosti\nprokurátora úradu špeciálnej prokuratúry podá na poštovú prepravu ihneď po ich doručení.\nInak povedané, z analogického použitia uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva,\nže vyjadrenie k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry bol\nsťažovateľ v 1. rade oprávnený podať iba ihneď, teda nemal k dispozícii na jeho podanie\ninak zákonom garantovanú všeobecnú lehotu troch pracovných dní. Takejto krátkej\n(analogicky stanovenej) lehote sa pritom sťažovateľ v 1. rade mohol sám efektívne vyhnúť\ntým, že o doručenie dôvodov sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry by\npožiadal okamžite po zahlásení predmetnej sťažnosti prokurátorom úradu špeciálnej\nprokuratúry na hlavnom pojednávaní konanom 8. júna 2020, keď by mu priamo\nšpecializovaný súd mohol stanoviť dlhšiu sudcovskú lehotu na vyjadrenie sa k dôvodom\npredmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry.\nVychádzajúc z uvedeného, možno uzavrieť, že v prípade, ak by sťažovateľ v 1. rade\npri podávaní vyjadrenia k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej\nprokuratúry nevychádzal z ním jednostranne a bez právneho základu stanovenej lehoty\nna vykonanie procesného úkonu, ale vychádzal by z analogického použitia citovaných\nzákonných ustanovení, t. j. svoje vyjadrenie k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora\núradu špeciálnej prokuratúry by nezaslal až po dvoch dňoch, ale zaslal by ho ihneď\n(prípadne nasledujúci deň, ako to urobil sťažovateľ v 2. rade), nebolo by jeho vyjadrenie\nk dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry doručené\n19\n\nnajvyššiemu súdu až deň po napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, ale bolo by\nnajvyššiemu súdu doručené najneskôr v deň rozhodovania najvyššieho súdu, ktorý by sa\nním aj musel zaoberať.\n38. Napriek nedoručeniu vyjadrenia sťažovateľa v 1. rade k dôvodom predmetnej\nsťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry do okamihu rozhodovania najvyššieho\nsúdu najvyššiemu súdu bol v čase jeho rozhodovania známy názor sťažovateľa v 1. rade\nna predmetnú sťažnosť prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, keďže, ako už bolo\nuvedené, sťažovateľ v 1. rade vo svojom podaní z 10. júna 2020 doručenom\nšpecializovanému súdu 12. júna 2020, ktorým žiadal špecializovaný súd o doručenie\ndôvodov predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, zároveň navrhol\npredmetnú sťažnosť prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry zamietnuť.\n39. V tejto súvislosti je zároveň vhodné zdôrazniť, že sťažovateľom v 1. rade je\nnamietané druhostupňové väzobné rozhodnutie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje\nna § 192 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý upravuje rozsah preskúmavacej činnosti\nnadriadeného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorý vzhľadom na absenciu osobitnej\núpravy v súvislosti so sťažnosťou proti rozhodnutiu o väzbe (§ 83 Trestného poriadku) treba\naplikovať aj vo vzťahu k preskúmavaniu tzv. väzobných rozhodnutí prvostupňového\n(v tomto\n\nprípade\n\nšpecializovaného)\n\nsúdu.\n\nPodľa\n\ntohto\n\nzákonného\n\nustanovenia\n\npri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán\na) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal\nsťažnosť, a\nb) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.\n40. Účinná zákonná úprava, ktorá bola základom konania a rozhodovania\nnajvyššieho súdu ako sťažnostného súdu (vychádzajúc aj z čl. 2 ods. 2 ústavy), teda\nzakotvuje tzv. obmedzený revízny princíp. Tento spočíva v tom, že najvyšší súd\npri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe preskúmava správnosť výrokov\nnapadnutého uznesenia zo všetkých hľadísk a správnosť postupu konania, ktoré\nnapadnutým výrokom predchádzalo, a to rovnako z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli\n20\n\nspôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia (t. j. bez ohľadu na ich prípadnú\nkonkretizáciu vo vyjadrení sťažovateľa v 1. rade k dôvodom predmetnej sťažnosti\nprokurátora úradu špeciálnej prokuratúry).\nPreskúmavacia činnosť najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu je limitovaná\nrozsahom predmetu konania pred prvostupňovým – špecializovaným súdom a zákonná\núprava nepredpokladá, že by najvyšší súd ako sťažnostný súd mal rozhodovať o určitej\nskutočnosti, ktorá nebola predmetom konania pred špecializovaným súdom. Uvedené by\nbolo okrem iného v rozpore s dvojinštančnosťou konania a rozhodovania o väzbe, ktorá\nvyplýva z viacerých ustanovení Trestného poriadku (§ 83 a § 76). Ustanovenie § 194 ods. 1\npísm. a) Trestného poriadku síce zakotvuje právomoc najvyššieho súdu v prípade,\nže nezamietne sťažnosť z dôvodov uvedených v § 193 ods. 1 Trestného poriadku, zrušiť\nnapadnuté uznesenie a rozhodnúť o veci, avšak aj toto zákonné ustanovenie treba vykladať\ns dôrazom na rozsah preskúmavacej činnosti najvyššieho súdu tak, že nie je namieste\nv konaní o sťažnosti rozširovať predmet konania nad rámec predmetu konania\npred prvostupňovým súdom.\n41. Uvedený revízny princíp v spojení s už uvedenými skutočnosťami je takou\nokolnosťou, ktorá výrazne oslabuje reálnosť obmedzenia označených práv sťažovateľa\nv 1. rade v rámci napadnutého konania o osobnej slobode rozhodnutím najvyššieho súdu\ns konkrétnym skutočným (uchopiteľným) dopadom na jeho základné práva.\n42. Správnosť tohto záveru je podporená aj absenciou uvedenia (v ústavnej sťažnosti)\nkonkrétnej sťažovateľom v 1. rade zamýšľanej argumentácie, ktorú mienil predostrieť\nvo vyjadrení k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry\na ktorú by považoval za relevantnú (s potenciálom iného rozhodnutia o väzbe) a súčasne\nnereflektovanú zo strany najvyššieho súdu, teda ponechanú bez adekvátnej reakcie\nnajvyššieho súdu.\n43. Sťažovateľ v 1. rade tak nepredniesol nijakú okolnosť, ktorá by v materiálnom\npoňatí ochrany základného práva na osobnú slobodu dostatočne odôvodňovala záver\no odopretí jeho označených práv.\n21\n\n44. Ďalšou okolnosťou, na ktorú ústavný súd v predmetnej veci prihliadol, bola\nskutočnosť, že napadnutý postup najvyššieho súdu nie je možné hodnotiť ako taký, ktorý by\nbol v rozpore so znením, zmyslom alebo účelom relevantných ustanovení Trestného\nporiadku. Ani sám sťažovateľ v 1. rade v ústavnej sťažnosti nekonkretizoval ustanovenie\nTrestného poriadku, ktoré by najvyšší súd napadnutým postupom zjavne porušil alebo\nneprípustne „obišiel“. Je pritom zjavné a korešpondujúce stabilnej rozhodovacej činnosti\nústavného súdu, že platná a účinná zákonná úprava kladie pri rozhodnutiach o väzbe\nústavne akceptovateľný dôraz na čo najrýchlejšie prejednanie väzobnej veci.\n45. Jednotlivé už uvedené relevantné konkrétne okolnosti preskúmavanej veci,\nna ktoré je v zmysle svojej judikatúry ústavný súd v každom jednotlivom prípade povinný\npri svojom rozhodovaní prihliadať, sú tými okolnosťami, ktoré vo svojom súhrne napokon\nviedli ústavný súd k prijatiu záveru, že najvyšší súd svojím postupom a namietaným\nrozhodnutím sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 pozbavil sťažovateľa v 1. rade osobnej\nslobody spôsobom neodporujúcim zákonu – Trestnému poriadku.\n46. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím\nna svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť\npovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľov v časti\nnamietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa v 1. rade podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5\nústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n47. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\n\n22\n\n48. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ich ústavnej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. októbra 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-kolúzna", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e056abf3-79ad-45cf-b191-9f8e9cf13c60", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.24.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 24/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 24/2020 z 23. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-23", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.24.2020.1"}, {"guid": "ussr:1db60907-efe6-4c1a-9f33-11434e4a2a88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.194.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 194/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 194/2019 z 3. 7. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-07-03", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.194.2019.1"}, {"guid": "ussr:1964105c-c462-43cb-b469-e7f814d3487a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.81.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 81/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/2017 z 2. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-02", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.81.2017.1"}, {"guid": "ussr:0927dc50-69c4-4f22-b08a-b1fe046585ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.217.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 217/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 217/2016 z 12. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.217.2016.1"}, {"guid": "ussr:be6408bd-6f9c-4944-a5cb-0c4f2161726d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/2016 z 3. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-03", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1"}, {"guid": "ussr:135b605c-86c2-4bee-a6e7-5489b27b8a9b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.10.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 10/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/2016 z 14. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-14", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.10.2016.1"}, {"guid": "ussr:7cd34381-5f12-4f58-a4db-793ea9c99955", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 397/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 397/2010 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7cd34381-5f12-4f58-a4db-793ea9c99955"}, {"guid": "ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2"}, {"guid": "ussr:0f228dd6-346a-49ea-a9b7-cb75911bdd1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 124/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 124/08 z 17. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-17", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f228dd6-346a-49ea-a9b7-cb75911bdd1d"}, {"guid": "ussr:155651f4-2154-4aec-b864-e34e2268f693", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 60/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 60/08 z 7. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-07", "citacie_n": 143, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:155651f4-2154-4aec-b864-e34e2268f693"}, {"guid": "ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 142/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/07 z 21. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-21", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7"}, {"guid": "ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 353/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 353/06 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 242, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:acfaf348-3446-4344-a77a-7659e9d14ca8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.486.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 486/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 486/2025 z 19. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.486.2025.1"}, {"guid": "ussr:810c69b9-29a1-40ff-b75a-76a7722a7c57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.375.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 375/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 375/2025 z 25. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.375.2025.1"}, {"guid": "ussr:4b1e7c63-6e9a-468f-b2e7-410055cd5ecb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.44.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2024 z 26. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-26", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.44.2024.2"}]}