{"guid": "ussr:bed2457c-ffc2-414b-b022-5bada20c5e76", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.469.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 469/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 469/2020 z 22. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. októbra 2020, sp. zn. II. ÚS 469/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.469.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-10-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bed2457c-ffc2-414b-b022-5bada20c5e76", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.469.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.469.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.469.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 469/2020-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej\na sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Foltánom, SNP 708, Galanta, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 141/2019\nzo 14. januára 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkový stav veci\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n3. augusta 2020\n\ndoručená\n,\n\nústavná\n\nsťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Foltánom, SNP 708,\nGalanta, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva podľa čl. 6\nods.\n\n3\n\npísm.\n\nc)\n\nDohovoru\n\no\n\nochrane\n\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\n(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 6 To 141/2019 zo 14. januára 2020 (ďalej len „namietané uznesenie“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nOkresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tk 1/2019 z 19. septembra 2019\nuznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa ustanovení § 145 ods. 1 a 2\npísm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný zákon“). Odvolaniu sťažovateľa nebolo vyhovené a uvedené prvostupňové\nrozhodnutie okresného súdu bolo namietaným uznesením krajského súdu potvrdené\nako vecne správne. O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením\nsp. zn. 5 Tdo 28/2020 z 18. mája 2020, ktorým dovolanie pre nesplnenie dovolacích\ndôvodov podľa ustanovenia § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol.\n3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ, poukazujúc na obsahovú stránku namietaného\nuznesenia krajského súdu a niektoré časti týkajúce sa vykonaných dôkazov, dôvodí,\nže predmetné rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, možno ho považovať\nza svojvoľné, nedáva odpoveď na podstatnú stránku veci a odvolací súd sa v ňom\nnevysporiadal s opodstatnenými námietkami sťažovateľa, ktoré boli uplatnené v jeho\nobhajobnej argumentácii obsiahnutej v podanom odvolaní. Sťažovateľ tak hodnotí\nnamietané uznesenie krajského súdu ako nepreskúmateľné, a teda protiústavné.\n4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci\nrozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1\na 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru namietaným\nuznesením krajského súdu, označené rozhodnutie zrušil a vrátil vec sťažovateľa krajskému\nsúdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.\n2\n\nII.\nVýchodiskové ústavnoprávne normy\n5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu\nústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho\nprijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na\npredbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie\nkonania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný\nnavrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti\nnavrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti\nustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou\nosobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n3\n\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom a jeho závery\n9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých svojich označených\npráv v rámci trestného konania, ktoré sa skončilo jeho právoplatným odsúdením, pričom\nsvoje námietky smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý podľa jeho názoru\nneposkytol pre svoje rozhodnutie náležité dôvody, keďže sa odmietol podľa sťažovateľa\nzaoberať výhradami a námietkami, ktoré sťažovateľ v rámci svojej obhajobnej argumentácie\npredostrel v podanom odvolaní.\n10. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu,\nreflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok\nz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,\na jeho body 51, 53, 54), v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí\ndovolania pre jeho neprípustnosť už dlhodobo garantuje zachovanie lehoty na podanie\nsťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu\ndruhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010). Od účinnosti zákona o ústavnom súde\ntoto pravidlo vyplýva aj z platnej právnej úpravy (§ 124 in fine). V zmysle uvedeného,\nkeďže dovolanie sťažovateľa podané v jeho trestnej veci bolo dovolacím súdom posúdené\nako neprípustné, považoval ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa adresovanú proti\ndruhostupňovému rozhodnutiu krajského súdu za podanú včas, pretože lehotu dvoch\nmesiacov určenú zákonom o ústavnom súde počítal ústavný súd od doručenia dovolacieho\nrozhodnutia sťažovateľovi (na základe súčinnosti poskytnutej zo strany okresného\nsúdu zistil, že predmetné rozhodnutie dovolacieho súdu bolo sťažovateľovi doručené\n2. júna 2020).\n11. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno\npovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať\npo jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).\n\n4\n\n12. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie, rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, III. ÚS 337/2018).\n13. Odkazujúc na závery uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto\nuznesenia, ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského súdu\nnebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré súdy\nkonajúce v trestnej veci sťažovateľa svoje rozhodnutia opreli. Úloha ústavného súdu sa\nv danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou\nargumentáciou sťažovateľa (ktorú prezentoval v podanom odvolaní), vysporiadal adekvátne\na preskúmateľne a či výklad súdom aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate\na zmyslu, teda či je namietané uznesenie krajského súdu ústavnoprávne akceptovateľné.\nPre uvedené účely sa ústavný súd podrobne oboznámil s obsahom namietaného uznesenia\nkrajského súdu a tiež s odôvodnením prvostupňového rozsudku okresného súdu, na ktorý sa\nkrajský súd v odvolacom rozhodnutí v otázke viny ako na vecne správny odvolal (právny\nnázor zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku\nkomplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu\npríslušného súdneho konania, pozri napr. sp. zn. IV. ÚS 350/09).\n\n5\n\n14. V odôvodnení prvostupňového rozsudku k záveru o vine sťažovateľa okresný súd\nuviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že správanie poškodeného (usmrteného brata\nsťažovateľa) voči sťažovateľovi bolo dlhodobo, prakticky od detstva, zjavne šikanózne,\npričom sťažovateľ takýmto spávaním poškodeného trpel, no napriek tomu sa snažil s ním\nvychádzať. V deň, keď sa stal dotknutý skutok, došlo medzi nimi k viacerým konfliktom,\npričom tak sťažovateľ, ako aj poškodený boli z rodičovského domu vykázaní.\nPodľa presvedčenia okresného súdu sa sťažovateľ pod vplyvom všetkých týchto emócií\nna dvor rodinného domu vrátil bez toho, aby s kýmkoľvek po tomto návrate komunikoval,\nzobral nôž, vyhľadal poškodeného na dvore rodinného domu a bodol ho do brucha silnou\nintenzitou s dlhším bodným kanálom cez viac vrstiev oblečenia poškodeného, čo podľa\nvyjadrenia okresného súdu svedčilo o úmysle sťažovateľa spáchať trestný čin vraždy,\nteda poškodeného úmyselne usmrtiť. Okresný súd tento skutkový záver podporil poukazom\nna závery špecifikovaného znalca, z ktorých vyplynulo, že išlo o smrť násilnú v dôsledku\nzavinenia inou osobou, keďže išlo o poranenia veľkej intenzity a rezný kanál smeroval\nzhora nadol. Okresný súd dodal, že obrane sťažovateľa nemal dôvod uveriť, keďže nebola\npodporená, čo sa týka priebehu spáchania skutku žiadnym ďalším dôkazom, pričom\nsťažovateľom tvrdený dej sa nezhodoval s inými vykonanými dôkazmi – výpoveďami\nsvedkov, ktorí sa nachádzali na mieste činu, ktorí však samotné bodnutie nevideli.\n15. Krajský súd v namietanom uznesení prezentoval obsah odvolacích námietok\nsťažovateľa, ktorý v nich namietal, že jeho úmysel usmrtiť poškodeného nebol\nbez akýchkoľvek pochybností v konaní pred prvostupňovým súdom preukázaný. Sťažovateľ\npredostrel v odvolaní svoju skutkovú verziu udalostí, a to, že konal v obrane,\nkeď poškodený smeroval k bodnej zbrani, ktorej sa chcel zmocniť, no sťažovateľ ho v pude\nsebazáchovy predstihol a z obavy o svoj život ho chytil do svojej pravej ruky (ktorá nie je\njeho dominantnou rukou, keďže je ľavák), poškodený chytil sťažovateľovi pravú ruku\na skočil naňho, sťažovateľ nevedel, čo sa v tom momente stalo, iba videl, že si poškodený\ndrží brucho. Sťažovateľ svoju skutkovú verziu v odvolaní podporil odkazom na časť\nznaleckého posudku, v ktorom znalkyňa uviedla, že konanie sťažovateľa nebolo plánované,\nže išlo skôr o impulzívne konanie, že si nemyslí, že išlo o agresívny úmysel, pretože\nprimárne nie je osobnostnou črtou sťažovateľa agresivita. Takisto poukázal na vyjadrenie\n6\n\nďalšieho znalca, ktorý uviedol, že nie je vylúčené, že počas nabodnutia poškodený\nso sťažovateľom zápasil, keďže z charakteru predmetného poranenia možno dedukovať,\nže boli tvárou v tvár. Ďalej sťažovateľ v odvolaní dôvodil, že intenzita bodnutia nedosiahla\ntakú mieru, ktorá by vo svojej podstate mohla zodpovedať bodnutiu s vyvinutím\nmaximálnej sily v afekte, keďže dĺžka bodného kanála bola kratšia ako dĺžka čepele noža.\nSťažovateľ namietal, že útok nevyprovokoval, práve naopak, útoku sa bránil a keby chcel\npoškodeného úmyselne usmrtiť, uchopil by nôž do svojej ľavej ruky, pretože táto je jeho\ndominantnou, že došlo iba k jednému bodnutiu, a nie k opakovaným bodnutiam, ktoré sú\ncharakteristické pre úmyselné konanie páchateľov. Sťažovateľ uzavrel, že okresný súd sa\nnezaoberal ustanoveniami o nutnej obrane, rozhodol predčasne a nevyrovnal sa náležite\ns argumentmi obhajoby.\n16. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval vecnú správnosť\nnapadnutého rozsudku okresného súdu, keďže vykonané dôkazy považoval za dostatočné\npre objektívne zistenie skutkového stavu a vyhodnotenie skutkového stavu zase za súladné\nzo zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Krajský súd si tak osvojil odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku a na doplnenie uviedol aj svoju vlastnú argumentáciu k uplatneným\nodvolacím námietkam sťažovateľa. Krajský súd predovšetkým dôvodil, že obrana\nsťažovateľa bola vyvrátená v jeho neprospech, keď bolo v konaní preukázané, že došlo\nk predchádzajúcej potýčke medzi sťažovateľom a poškodeným, sťažovateľ na to opustil\nmiesto činu, na ktoré sa však napriek prezentovanému strachu z poškodeného vrátil.\nŽiadni svedkovia nevideli a ani nepočuli, že by po tomto návrate poškodený na sťažovateľa\nzaútočil, resp. na neho kričal. Odvolací súd tiež poukázal na závery znaleckého posudku,\nz ktorých vyplýva, že v afektívnych napätých situáciách je očakávateľné neadekvátne\nsprávanie sťažovateľa a že aj jeho interpersonálne vzťahy môžu byť kvôli jeho\nnekompromisnosti konfliktné a že u sťažovateľa je očakávateľné, že v stave zmeneného\nvedomia (pod vplyvom alkoholu) sa prejaví agresívne. Krajský súd bol toho názoru,\nže u sťažovateľa alkohol, pod ktorého vplyvom preukázateľne bol v čase skutku, uvoľnil\nprirodzené brzdiace mechanizmy, a tak konal nepremyslene, impulzívne a agresívne,\nbez predvídania dôsledkov svojho konania. Sťažovateľ bol podľa krajského súdu v čase\nspáchania činu v stave vystupňovaného afektu, pričom nepriamo to potvrdzuje aj fakt,\n7\n\nže útočil pravou rukou, hoci jeho dominantnou je ruka ľavá. Krajský súd tak vo vzťahu\nk argumentom sťažovateľa, ktorý sa odvolával na záver znaleckého posudku, podľa ktorého\njeho osobnostnou črtou nie je agresivita, vysvetlil, že podľa znaleckého posudku sa\nagresívne prejavuje, keď je pod vplyvom alkoholu, pričom bolo preukázané, že v čase\nspáchania skutku pod vplyvom alkoholu bol. Krajský súd pokračoval a ďalej uviedol,\nže bodný kanál a charakter poranenia poškodeného vylučujú úvahu o náhodnom nabodnutí\nako jednu z prezentovaných obrán sťažovateľa, pretože charakter poranenia poškodeného\nzodpovedá poraneniu veľkej intenzity, keď aj mäkké tkanivá majú odpor a čepeľ noža\nprenikla cez niekoľko vrstiev oblečenia. Krajský súd tiež dodal, že pokiaľ aj znalec\nnevylúčil zápasenie počas bodnutia, bolo toto prípadné zápasenie vylúčené vykonaným\ndokazovaním. Krajský súd tak uzavrel, že o vine sťažovateľa nemal žiadne pochybnosti.\n17. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v predchádzajúcom bode odôvodnenia\ntohto uznesenia, ústavný súd je toho názoru, že námietky sťažovateľa, ktorými sa snažil\nspochybniť vecnú správnosť prvostupňového rozsudku okresného súdu a ktoré predniesol\nv podanom odvolaní, boli odvolacím súdom (v spojení s dôvodmi formulovanými\nv prvostupňovom rozhodnutí) primerane zodpovedané. Podľa názoru ústavného súdu je\nprávny záver o vine sťažovateľa podložený zrozumiteľnou a dostatočne výpovednou\nargumentáciou, ktorá nesignalizuje žiadne logické protirečenia alebo medzery, čo sa týka\nzodpovedania relevantných otázok. Konajúce súdy v rámci uplatnenia zásady voľného\nhodnotenia dôkazov sťažovateľovi vysvetlili sumár dôkazov, ktoré sa stali po ich\ndôkladnom vyhodnotení podkladom prijatých skutkových záverov a nadväzujúceho\nprávneho záveru o vine sťažovateľa. Konajúce súdy zahrnuli do tohto sumáru dôkazov\nvýpovede svedkov a závery znaleckých posudkov potvrdzujúcich skutkovú verziu ustálenú\noboma súdmi. Relevantnými a výpovednými z pohľadu ústavného súdu sa javia najmä\nzávery znaleckých posudkov, ktoré vylúčili verziu náhodného nabodnutia poškodeného,\npoukazujúc na charakter zranenia poškodeného, a tiež tie, ktoré poukázali na potenciálnu\nagresivitu jednania sťažovateľa v afektívnych, vypätých situáciách spojených so zmeneným\nvedomím (vplyv alkoholu), rovnako aj výpovede svedkov, ktorí neregistrovali po návrate\nsťažovateľa na miesto činu (po predchádzajúcom vykázaní) fyzickú potýčku, resp. prípadný\nverbálny konflikt medzi sťažovateľom a poškodeným, ktorý by mohol nasvedčovať potrebe\n8\n\nobrany zo strany sťažovateľa. Ústavný súd tak uzatvára, že v namietanom uznesení\nkrajského súdu obsiahnutá argumentácia nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je\nv nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných\na aplikovaných právnych noriem. Namietané uznesenie krajského súdu tak zodpovedá\npožiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia\nrozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani\noprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Samotná skutočnosť, že si\nkrajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie\nz pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa.\n18. Vychádzajúc zo všetkých uvedených čiastkových záverov, ústavný súd je toho\nnázoru, že sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal\nadekvátne a preskúmateľne a výklad súdom aplikovaných právnych noriem neodporuje ich\npodstate a zmyslu (najmä ustanovenie o zásade voľného hodnotenia dôkazov). Namietané\nuznesenie tak ústavný súd kvalifikuje ako ústavnoprávne akceptovateľné. Vzhľadom\nna uvedené posúdil ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú\na ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.\n19. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\npotrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. októbra 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "odvolanie-odvolacie dôvody", "rozsudok", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d7dadea6-2e0b-4d6d-b21d-95d1b63d4e8f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.337.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 337/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 337/2018 z 4. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-04", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.337.2018.1"}, {"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "1919384d-5cfd-40ec-9d9e-0dc7ace1bb26:4b748e21-c598-460b-b506-3b4719dd80ff", "ecli": null, "spisova_znacka": "6To/141/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 6To/141/2019 z 14. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-01-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1919384d-5cfd-40ec-9d9e-0dc7ace1bb26:4b748e21-c598-460b-b506-3b4719dd80ff"}, {"guid": "841c4ccb-46da-496a-9319-9457969ac8aa:7a6c4356-9fb6-4cb2-9eb6-72aafad679f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Tk/1/2019", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 1Tk/1/2019 z 9. 10. 2019", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2019-10-09", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/841c4ccb-46da-496a-9319-9457969ac8aa:7a6c4356-9fb6-4cb2-9eb6-72aafad679f2"}], "citovane_v": []}