{"guid": "ussr:e4c8d9f6-a62d-4ea0-ac0f-964819633eed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.43.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 43/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 43/2020 z 26. 5. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 26. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 43/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.43.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2020-05-26", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e4c8d9f6-a62d-4ea0-ac0f-964819633eed", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.43.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.43.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.43.2020.2/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 43/2020-48\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra\nMolnára (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti\n,\n\n,\n\n, zastúpenej advokátskou kanceláriou\n\nSEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ\na advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4 Cdo 148/2018 z 30. júla 2019 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti\n\n, na súdnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 148/2018 z 30. júla 2019\nporušené boli.\n\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 148/2018\nz 30. júla 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Obchodnej spoločnosti\n\n, p r i z n á v a trovy konania\n\nv sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov), ktoré j e Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátskej\nkancelárie SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia navrhovateľa\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra\n2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 148/2018\nz 30. júla 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola\nžalovanou stranou v konaní vedenom pred Okresný súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“)\npod sp. zn. 18 C 341/2013 o neplatnosť ustanovení o úvere. Okresný súd v uvedenej veci\nuznesením z 24. marca 2014 konanie o žalobe žalobcov zastavil. Z odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia vyplýva, že k zastaveniu konania došlo z dôvodu, že žalobcovia\nuzatvorili tzv. rozhodcovskú zmluvu, ktorú súd prvej inštancie považoval za platnú,\na preto konštatoval nedostatok právomoci na prejednanie veci (neodstrániteľný nedostatok\npodmienky konania).\n\n2\n\n3. Proti označenému uzneseniu súdu prvej inštancie podali žalobcovia odvolanie,\no ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.\n9 Co 320/2014 z 29. mája 2014 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie zrušil, pričom\nv odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že súd prvej inštancie nepostupoval správne\na nedostatočnou aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov o ochrane\nspotrebiteľa mohlo dôjsť k nesprávnemu posúdeniu (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy.\n4. Okresný súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 18 C 341/2013 z 3. júla\n2015, ktorým určil vo výroku konkrétne ustanovenia zmluvy o poskytnutí úveru\nč. 99/589/05 z 29. septembra 2005 (ďalej len „zmluva“) za neplatné a vo zvyšku žalobný\nnávrh zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky, ako aj žalobcov rozhodoval krajský\nsúd, ktorý o odvolaniach rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Co 563/2015 z 10. februára 2016\ntak, že odvolaniami napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti potvrdil\na v nevyhovujúcej časti zmenil tak, že za neprijateľné zmluvné podmienky vyhlásil aj ďalšie\nvo výroku označené ustanovenia zmluvy.\n5. Proti označenému rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie,\no ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 223/2016 z 25. októbra 2017 tak,\nže dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom potvrdzujúcom výroku\na vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, a vo výroku o trovách konania\nzrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho zrušujúceho\nuznesenia najvyšší súd konštatoval, že došlo k prekvapivému rozhodnutiu, pretože krajský\nsúd bol toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie predpisu, ktoré v dovtedajšom\nrozhodovaní nebolo použité a strany nemali možnosť sa k jeho aplikácii vyjadriť, pričom\nho zároveň považoval za rozhodujúce.\n6. Vo veci opätovne rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 13/2018\nz 18. apríla 2018, pričom výrok tohto rozsudku sa zhoduje s výrokom rozsudku sp. zn.\n7 Co 563/2015 z 10. februára 2016 s výnimkou výroku o náhrade trov konania.\nProti tomuto, v poradí druhému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,\no ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ho ako nedôvodné zamietol.\n\n3\n\n7. Sťažovateľka vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv vo viacerých\nrovinách, ktoré vyplývajú z uplatnených dovolacích dôvodov. V dovolaní uplatnila dôvody\nprípustnosti a dôvodnosti svojho dovolania podľa § 420 písm. a), d) a f), ako aj dôvodov\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu, ku každému uplatnenému dôvodu v sťažnosti uviedla svoje výhrady,\npodoprené vlastnou právnou argumentáciou, pričom namieta, že najvyšší súd ich arbitrárne\nposúdil.\n8. Na základe uvedeného a v sťažnosti použitej argumentácie sťažovateľka navrhla,\naby ústavný nálezom takto rozhodol:\n„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 7. 2019 sp. zn.\n4 Cdo 148/2018 porušené boli.\nII. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 7. 2019 sp. zn. 4 Cdo 148/2018\nsa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.\nIII. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“\n9. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. II. ÚS 43/2019-22 z 30. januára 2020 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.\n10. Následne ústavný súd 11. februára 2020 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie\nsa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho\npojednávania o prijatej sťažnosti. Následne listom z 28. februára 2020 upovedomil\nzúčastnené osoby o ich práve vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti v lehote 10 dní od doručenia\ntohto upovedomenia.\n\n4\n\nII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky\n11. Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 6. marca 2020 spolu\naj s dotknutým zberným súdnym spisom. Podpredsedníčka najvyššieho súdu v podstatnom\nuviedla, že nevzhliadla v procesnom postupe najvyššieho súdu žiadne pochybenie,\npreto navrhla ústavnej sťažnosti nevyhovieť. Zároveň uviedla, že jej neprislúcha v tomto\nštádiu riešenie (akým spôsobom sa najvyšší súd vysporiadal s námietkami sťažovateľky)\ndopĺňať o nové argumenty, napriek uvedenému vo svojom vyjadrení uviedla viaceré body,\nktorými spochybnila argumentáciu sťažovateľky, keď vytkla, že „sťažovateľka dôsledne\nnerozlišuje\n\nmedzi\n\ndvoma\n\nprocesnými\n\núpravami...\n\nnerozlišuje\n\nmedzi\n\nformálnym\n\na formalistickým... nerozlišuje medzi porušením subjektívneho základného práva a iného\nporušenia právnych predpisov, lebo pri absencii porušenia základného práva sťažovateľky,\nústavný súd nemôže ústavnej sťažnosti vyhovieť, aj keď došlo právnych predpisov,\nhoci i predpisov ústavných, čiže aj v prejednávanej veci sťažovateľke nesvedčí žiadne\nústavné právo na verejné vyhlásenie rozsudku v jej prítomnosti a toto právo nevyplýva\nani z dohovoru...“. V závere svojho vyjadrenia podpredsedníčka najvyššieho súdu vyjadrila\nsúhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.\n12. Následne ústavnému súdu bolo 18. marca 2020 doručené podanie označené\nako „vyjadrenie zúčastnenej osoby“\n\n(ďalej len „zúčastnená osoba“)\n\nprostredníctvom jej právneho zástupcu. Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení\nv podstatnom poukázala na viaceré konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov vrátene\nnajvyššieho súdu vo veciach sťažovateľky a iných spotrebiteľov, v ktorých všeobecné súdy\npostupovali rovnako ako v posudzovanom prípade, pričom vyhodnotili právomoc\nvšeobecných súdov posudzovať platnosť neprijateľných podmienok v spotrebiteľských\nzmluvách a určili neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. V tejto súvislosti zúčastnená osoba\npoukázala na to, že v ich prípade bola rozhodcovská zmluva uzatvorená pred samotnou\núverovou zmluvou a bola podpísaná len jedným z manželov. V ostatnom sa stotožnila\ns právnym posúdením najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku.\n\n5\n\n13. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku doručenom 30. marca 2020\nvyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň zotrval na dôvodnosti\npodanej sťažnosti. V podstatnom uviedol:\n„Procesnoprávna úprava otázok, ktoré súvisia s namietanými vadami, sa prijatím\nCivilného sporového poriadku nezmenila. Preto sú predchádzajúce závery NS SR, uvádzané\nv rozhodnutiach citovaných v sťažnosti, naďalej aplikovateľné. Dovolací súd je povinný\nich akceptovať, resp. sa s nimi vysporiadať objektívnym spôsobom...\nSťažovateľka vo svojej sťažnosti nenamietala porušenie práva na vyhlásenie\nrozsudku v jej prítomnosti (ako sa mylne domnieva Najvyšší súd SR), ale výlučne odňatie\npráva na upovedomenie o tejto skutočnosti, tak ako to bolo priznané iným subjektom\nrozhodnutiami NS SR sp. zn. 3 Cdo 714/2015 (R 9/2016), sp. zn. 4 Cdo/132/2017\na 5 Cdo/14/2018 a pod. Závery týchto rozhodnutí sú v zmysle R 71/2018 aplikovateľné\naj podľa CSP.“\n14. Právny zástupca sťažovateľky zároveň zaujal aj stanovisko k obsahu vyjadrenia\nzúčastnenej osoby, keď dal do pozornosti ústavnému súdu, že „pokiaľ zúčastnená osoba\núčelovo tvrdí, že sporné otázky sú opakovane rozhodované rovnako... pritom dve zo štyroch\ncitovaných rozhodnutí sú napadnuté touto ústavnou sťažnosťou, rozhodnutie NS SR sp. zn.\n6 Cdo 127/2017 je napadnuté inou ústavnou sťažnosťou (Rvp 885/2019) a rozhodnutie\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co/472/2016 nebolo napadnuté dovolaním\nani ústavnou sťažnosťou z dôvodu nízkej hodnoty sporu“.\n15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil\nv danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,\nstanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\n6\n\nIII.\nRelevantná právna úprava, teoretické a judikatúrne východiská ústavného súdu\n16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n17. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n19. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuž judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n20. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,\nže zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách\n(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,\n\n7\n\na preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný\n(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní\nobsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).\n21. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov\nje najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru\nústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených\nv čl. 127 ods. 1 ústavy.\n22. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto\noprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,\naby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,\nktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4\nústavy v spojení s čl. 51 ústavy).\n23. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho\nrozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,\nku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)\nverejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.\nVšeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať\nv civilnom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená\nspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,\nII. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).\n24. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri\nochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného\n\n8\n\nsúdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd\naj sťažovateľkou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.\nIV.\nPrávne posúdenie veci\n25. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu formulovala\nviacero námietok, ktoré mali založiť porušenie jej označených práv. Pre ľahšiu orientáciu\na prehľadnosť odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd námietky sťažovateľky zaradil\ndo viacerých skupín.\na) Sťažovateľka predovšetkým namietala porušenie jej procesných práv napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu, ktoré mali založiť vadu podľa § 420 písm. f) CSP. Za takúto\nvadu postupu krajského súdu považovala skutočnosť, že krajský súd nerešpektoval\npovinnosť jej uloženú dovolacím súdom v danej veci, aby umožnil stranám konania vyjadriť\nsa k možnej aplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci\nnebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce podľa § 213 ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 223/2016 z 25. októbra 2017,\nbod 25). Sťažovateľka v dovolaní namietala, že krajský súd umožnil realizáciu tohto práva\nna vyjadrenie vo veci výlučne schematicky, vyzval sťažovateľku na vyjadrenie,\nna čo doručila svoje vyjadrenie (6. marca 2018). K tomuto vyjadreniu sa vyjadrili\naj žalobcovia podaním, ktoré bolo doručené žalovanému 16. apríla 2018. Sťažovateľka\ntvrdila, že v danom prípade odvolací súd nedal sťažovateľke ani len teoretickú možnosť\nvyjadriť sa k podaniu žalobcov, keďže napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol vyhlásený\n18. apríla 2018, a to bez toho, aby súd sťažovateľku oboznámil o termíne verejného\nvyhlásenia rozsudku, dokonca napriek tomu, že sťažovateľka vo svojom odvolaní požiadala\no to odvolací súd a tento bol povinný tak urobiť podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1\nCSP [s. 4, bod 3 písm. a) dovolania sťažovateľky].\nb) Sťažovateľka tiež namietala, že najvyšší súd nepreskúmateľne posúdil ňou\nnamietanú dovolaciu vadu podľa § 420 písm. a) a d) CSP, teda že súd rozhodol vo veci,\nktorá nepatrí do právomoci súdov, resp. v tej veci sa už právoplatne rozhodlo, ktorú\nodôvodnila tým, že žalobcovia sa už raz domáhali žalobou o vyslovenie neplatnosti čl. 4\n\n9\n\nods. 4.6 zmluvy o úvere, o ktorej okresný súd právoplatne rozhodol tak, že konanie zastavil\npre nedostatok právomoci (uznesenie sp. zn. 18 C 257/2013 16. apríla 2014) z dôvodu\nexistencie rozhodcovskej doložky. Žalobcovia o tri mesiace podali rovnakú žalobu, o ktorej\nbolo rozhodnuté v napadnutom konaní [(pred všeobecnými súdmi, pozn.), pozri s. 2 bod 1\na s.3 bod 2 dovolania]. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa nimi odmietol zaoberať\nz dôvodov, ktoré sú v priamom rozpore so zákonom a ktoré nie sú argumentačne udržateľné\nani z ústavnoprávneho hľadiska.\nc) Ďalšou námietkou sťažovateľky bolo, že najvyšší súd sa odklonil od ustálenej\njudikatúry najvyšších súdnych autorít, týkajúcej sa otázky naliehavého právneho záujmu\nv prípade určovacej žaloby, ktorou žalobcovia žiadali vysloviť neplatnosť označených\nustanovení zmluvy o úvere. Sťažovateľka argumentovala tým, že ak k porušeniu práva\ndošlo, mal žalobca žalovať o splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva.\nSťažovateľka v tejto súvislosti vo svojom dovolaní uviedla, že odvolací súd vo svojom\nrozhodnutí neuviedol žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré by otázku naliehavého\nprávneho záujmu riešilo odlišne, čím by bol daný dôvod prípustnosti podľa § 421 ods. 1\npísm. c) CSP. Podľa názoru sťažovateľky, „v posudzovanej veci dospel dovolací súd navyše\nk absurdnému záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný preto,\naby sa právo žalobcov mohlo stať istejším“. Poukazuje pri tom na rozhodnutie iného senátu\nnajvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Cdo 27/2018 z 28. marca 2019, kde najvyšší súd vyslovil\nzáver, že v danom type sporov vôbec nemožno uvažovať o naliehavom právnom záujme,\nkeďže nejde o konanie podľa § 137 písm. c) CSP.\nd) V nadväznosti na uvedené sťažovateľka vo svojom dovolaní formulovala\ndve právne otázky, ktoré podľa jej názoru neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nriešené. Ich vyriešenie malo založiť prípustnosť a dôvodnosť jej dovolania podľa § 421\nods. 1 písm. b) CSP. Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku\ntieto otázky arbitrárne a nesprávne posúdil. K prvej otázke uviedol, že ide o skutkovú\notázku, pričom sťažovateľka bola toho názoru, že ide o rýdzo právnu otázku a k druhej\nzaujal neprijateľné stanovisko o neprijateľnosti zmluvných podmienok bez legálneho\nzákladu. Sťažovateľka považovala prijatý názor najvyššieho súdu, že možno vysloviť\nneprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej pred účinnosťou\nzákona č. 575/2009 Z. z., ktorým bola táto neprijateľnosť zavedená do slovenského\n\n10\n\nprávneho poriadku, za rozporný s princípom právnej istoty, keďže neskoršej právnej úprave\npriznáva retroaktívne účinky.\ne) V neposlednom rade sťažovateľka vo svojej sťažnosti formulovala aj námietku,\nže došlo aj k porušeniu práva na zákonného sudcu, keďže mal v okolnostiach veci\nrozhodovať veľký senát, pretože ak vo veci konajúci senát pri svojom rozhodovaní dospel\nk právnemu názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu, mal vec postúpiť\nna prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu s poukazom na viaceré rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ako aj nález ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. 332/2018.\n26. Ústavný súd k uvedeným relevantným námietkam po preskúmaní odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku a na vec vzťahujúcej právnej úpravy konštatuje:\nK\n\nokruhu\n\nnámietok\n\nzakladajúcich\n\nprípustnosť\n\ndovolania\n\nz\n\ndôvodov\n\nvymedzených v § 420 písm. f) CSP [pozri bod 25 bod a) odôvodnenia tohto\nrozhodnutia]\n27. Najvyšší súd k dôvodom namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP, teda že súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nv odôvodnení svojho napadnutého rozsudku uviedol, že „súd doručuje vyjadrenie\nprotistrany k možnému použitiu iného právneho predpisu bez toho, aby vyzýval protistranu\nna zaujatie stanoviska k nemu alebo akýkoľvek iný procesný úkon. Právo na spravodlivý\nproces je v tomto prípade potrebné považovať za zachované samotným doručením podania\nprotistrane.“ (bod 15 odôvodenia napadnutého rozsudku).\n28. Práve tento záver najvyššieho súdu považuje ústavný súd za problematický.\nProcesný kódex je stavaný na kontradiktórnom princípe (základné princípy čl. 9 CSP).\n29. Kontradiktórnosť, nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym\nprávnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v civilnom súdnom konaní,\na súd každého druhu a stupňa ho musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou z jeho\n\n11\n\nhlavných funkcií je oboznámiť účastníka konania so všetkými dokumentmi a dôkazmi,\nktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie konajúceho súdu a poskytnúť mu možnosti sa k nim\nvyjadriť. Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní, alebo\ndôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok a pod.) či zabezpečeného\nsamotným konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa účastníkovi konania garantuje\nprávo byť vypočutý/audiatur et altera pars/právo na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu\nvšak zásada kontradiktórnosti nemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky\nz uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie\ntejto zásady (napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 481/2012). Ústavný súd aj v inom svojom\nrozhodnutí konštatoval, že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny\n„absolútna“ (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 18/2013).\n30. V okolnostiach veci nebolo sporné, že odvolací súd zaslal sťažovateľke\nvyjadrenie protistrany, ktorým reagovala na výzvu súdu k možnej aplikácii ustanovenia\nprávneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, pričom\ntoto vyjadrenie protistrany bolo doručené sťažovateľke len 2 dni pred samotným\nrozhodnutím v odvolacom konaní. Z minimálnych požiadaviek zachovania princípu\nkontradiktórnosti civilného procesu v odvolacom konaní (pozri § 374 ods. 3 CSP) vyplýva,\nže pokiaľ sa strana vyjadrí k otázke, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na samotné\nrozhodnutie vo veci, je povinnosťou súdu oboznámiť druhú stranu s jej obsahom a umožniť\njej zaujať stanovisko k nemu. Podľa názoru ústavného súdu táto povinnosť dopadá\nna procesný postup súdu aj v prípade aplikácie § 382 CSP. Argumentáciu najvyššieho súdu\nv napadnutom rozhodnutí (pozri bod 27 odôvodnenia tohto nálezu) ústavný súd\nvyhodnocuje ako ignorovanie alebo svojvoľné chápanie princípu kontradiktórnosti, ktorého\npodstatou je poskytnúť strane sporu reálnu možnosť reagovať na skutočnosť, tvrdenú\nprotistranou, a môcť tak ovplyvniť ďalší postup (a predovšetkým výsledok) konania\n„želaným“ smerom. Pri kumulácii okolností daného prípadu (doručenie relevantného\npodania protistrany dva dni pred vytýčeným termínom verejného vyhlásenia rozsudku;\nneurčenie lehoty na vyjadrenie sa k zaslanému podaniu; neupovedomenie sťažovateľky\no termíne verejného vyhlásenia rozsudku napriek jej výslovnej žiadosti podľa § 219 ods. 3\nin fine CSP) ústavný súd konštatuje, že odvolací súd postupoval formalisticky a zároveň\n\n12\n\nznemožnil sťažovateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Preto ak najvyšší súd v opísanom\nprocesnom postupe odvolacieho súdu nevzhliadol vadu zakladajúcu prípustnosť\na dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, postupoval formalisticky a zaťažil tým\nsvoje\n\nrozhodnutie\n\narbitrárnosťou,\n\nktorá\n\nznamená\n\nporušenie\n\npráva\n\nsťažovateľky\n\nna spravodlivé súdne konanie, a neposkytol súdnu ochranu v kvalite, akú predpokladá zákon\na ústava. Už len toto pochybenie najvyššieho súdu bez ďalšieho stačí na vyslovenie\nporušenia označených práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.\n31. Ústavný súd už v tejto súvislosti vyslovil, že výklad relevantných právnych\nnoriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel\nsúdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno\nv právnom štáte v žiadnom prípade pričítať strane konania, ktorý sa tejto ochrany domáha\n(m. m. III. ÚS 203/2018).\n32. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o uplatnenom\ndôvode prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP neriadil týmito zásadami právneho\nštátu a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil nad zmysel súdnej ochrany,\nv rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala svojich procesných práv, čo priamo súvisí\ns poskytovaním súdnej ochrany, čo malo za následok porušenie jej základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n33. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľky, že krajský súd napriek skutočnosti,\nže sťažovateľka v odvolaní žiadala krajský súd o upovedomenie o termíne a mieste\nvyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ju v rozpore s § 219 ods. 3 v spojení s § 354 CSP\nneupovedomil, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nerešpektoval svoj už skôr prijatý\nprávny názor. Najvyšší súd pritom už v inej veci formuloval právnu vetu, ktorá znie\n„Ak odvolací súd nedodržal procesný postup upravený v ustanovení § 219 ods. 3 CSP\na napriek žiadosti strany jej neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku\nelektronickými prostriedkami, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Týmto\nnesprávnym procesným postupom sa strane znemožňuje, aby uskutočňovala jej patriace\n\n13\n\nprocesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nčo zakladá dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP.“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Cdo 14/2018 z 11. decembra 2018) a ktorá je aplikovateľná aj vo veci sťažovateľky.\n34. Ústavný súd konštatuje, že rozdielne posúdenie rovnakej vady najvyšším súdom\nbez racionálneho vysvetlenia odklonu od skôr prijatého a ustáleného právneho názoru\nv tejto otázke je dostatočným podkladom pre záver, že najvyšší súd svojvoľne a arbitrárne\nposúdil aj existenciu tejto namietanej vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Ústavný\nsúd len dodáva, že k rovnakým záverom už dospel aj za neexistencie relevantnej odchýlky\n(napr. II. ÚS 85/02, IV. ÚS 110/03).\n35. Podľa názoru ústavného súdu je za už opísaných okolností a uvedenej judikatúry\nodôvodnenie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nneakceptovateľné,\n\npretože\n\nbagatelizuje\n\nporušenie\n\nkogentného ustanovenia § 219 ods. 3 CSP s lakonickým odôvodnením (bod 16 odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku), že „na samotnom verejnom vyhlásení rozsudku súd len rozsudok\nvyhlási a nevykonáva žiadny iný úkon, a preto ani strany na verejnom vyhlásení rozsudku\nnemajú priestor na akúkoľvek procesnú aktivitu relevantnú pre výsledok konania. Samotné\nneoznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku teda nespôsobuje pre procesnú\nstranu taký negatívny dôsledok, ktorý by sa zároveň vzťahoval na výsledok konania.“.\nNaviac, ak sám najvyšší súd zdôrazňuje, že na verejnom vyhlásení rozsudku už sporová\nstrana nevykonáva žiadny procesný úkon, zvýrazňuje pochybenie odvolacieho súdu, ktorý\nneumožnil sťažovateľke vyjadriť sa k podaniu protistrany, a potenciálne tak zvrátiť\nrozhodnutie odvolacieho súdu.\n36. Ústavný súd k argumentácii najvyššieho súdu dodáva, že pokiaľ by citovaný\nprávny záver, vyjadrený v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, v rámci už uvedeného\nplatil paušálne, ustanovenie § 219 ods. 3 CSP by bolo samoúčelné a obsolentné ustanovenie\nzákona. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že už v náleze sp. zn. II. ÚS 76/97\nz 22. apríla 1998 (publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky pod č. 25/98) konštatoval, že „možnosť súdu rozhodnúť o žalobe bez nariadenia\npojednávania daná ustanovením § 250f Občianskeho súdneho poriadku neznamená, že súd\n\n14\n\nnemusí o vyhlásení rozsudku upovedomiť účastníkov konania. Účastník konania má právo\nbyť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa môže rozhodnúť, či sa tohto\nzasadnutia zúčastní alebo nezúčastní.“.\n37. Vychádzajúc z uvedeného, procesných súvislostí daného prípadu a nepreukázania\nrelevantných okolností vylučujúcich neústavnosť postupu krajského súdu pri nesplnení\nzákonnej povinnosti uloženej jej ustanovením § 219 ods. 3 CSP, ktoré by boli náležitým\nspôsobom premietnuté do ústavne akceptovateľného odôvodnenia napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu, ústavný súd dospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľky je potrebné\npovažovať za dôvodnú, zakladajúcu porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu.\nK\n\nokruhu\n\nnámietok\n\nzakladajúcich\n\nprípustnosť\n\ndovolania\n\nz\n\ndôvodov\n\nvymedzených v § 420 písm. a) a d) CSP [pozri bod 25 bod b) odôvodnenia tohto\nrozhodnutia]\n38. Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala tým, že žalobcovia sa už raz\ndomáhali žalobou vyslovenia neplatnosti čl. 4 ods. 4.6 zmluvy o úvere, o ktorej okresný súd\nprávoplatne rozhodol tak, že konanie zastavil pre nedostatok právomoci (uznesenie sp. zn.\n18 C 257/2013 16. apríla 2014), a to z dôvodu existencie rozhodcovskej doložky.\nToto právoplatné rozhodnutie súdu má podľa sťažovateľky predstavovať judikovanie\nnedostatku právomoci civilného súdu v danej veci, ako aj prekážku rozsúdenej veci.\nŽalobcovia o tri mesiace podali rovnakú žalobu, o ktorej bolo rozhodnuté v napadnutom\nkonaní.\n39. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia k uvedeným námietkam v prvom\nrade uviedol, že tieto vady sťažovateľka v poradí v druhom odvolacom konaní nenamietala,\na preto racionálne nemohli a nemali byť ani predmetom dovolania a dovolacieho prieskumu.\nUvedená tvrdená vada však už bola predmetom prieskumu v skorších štádiách napadnutého\nkonania (s negatívnym výsledkom) a najvyšší súd na skorší právny názor o neplatnosti\nrozhodcovskej zmluvy plne odkazuje (bod 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku).\n\n15\n\nV nadväznosti na to v bode 13 odôvodnenia svojho rozsudku najvyšší súd k prekážke veci\nrozsúdenej uviedol, že túto prekážku by mohlo založiť len právoplatné rozhodnutie vo veci\nsamej (meritórne rozhodnutie o ne/platnosti namietaného bodu zmluvy o úvere),\na nie procesné rozhodnutie o zastavení konania pre nedostatok právomoci.\n40. Tieto závery najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné.\nO existencii vád podľa § 420 písm. a) a d) CSP by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť predmetný spor existovala. Otázku\nplatnosti rozhodcovskej zmluvy posudzoval okresný súd v konaní o prvej žalobe\nproti sťažovateľke ako predbežnú otázku. Pokiaľ túto predbežnú otázku posúdil súd\nv konaní o v poradí druhej žalobe s opačným (t. j. negatívnym) výsledkom, správne vyvodil\nsvoju právomoc v danej veci konať a rozhodnúť a (pri neexistencii skoršieho meritórneho\nrozhodnutia o predmete sporu) tomuto postupu nebránila ani prekážka rozsúdenej veci.\nK\n\nokruhu\n\nnámietok\n\nzakladajúcich\n\nprípustnosť\n\ndovolania\n\nz\n\ndôvodov\n\nvymedzených v § 421 ods. písm. a) CSP [pozri bod 25 bod c) odôvodnenia tohto\nrozhodnutia]\n41. Sťažovateľka ďalej namietala, že najvyšší súd sa arbitrárnym spôsobom\nvysporiadal s jej námietkou, že pri určovacej žalobe, ktorou žalobcovia žiadali vysloviť\nneplatnosť konkrétnych ustanovení úverovej zmluvy, neexistuje naliehavý právny záujem\nna takomto určení. Poukazovala pritom na ustálenú judikatúru v obdobných veciach.\nNajvyšší súd sa pomerne rozsiahlo venoval tejto otázke (body 21 až 25), pričom jadrom\njeho argumentácie bolo, že ide o spotrebiteľský vzťah, pričom žalobu považoval za takú,\nktorá plní preventívnu funkciu a predchádza porušovaniu práv a povinností. S poukazom\nna to, že spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami, z uvedeného\npostavenia spotrebiteľa vyplýva jeho naliehavý záujem žalobcov na určení neprijateľnosti\na neplatnosti konkrétnych zmluvných dojednaní, pretože ich postavenie sa v predmetnom\nvzťahu stane istejšie, nebudú ich neprijateľné a neplatné zmluvné podmienky neprimerane\nobmedzovať. V tomto smere najvyšší súd poukázal na to, že pohľadávka sťažovateľky\nbola a je zabezpečená záložným právom a žalobcovia nemusia znášať hrozbu sankcií,\n\n16\n\nktoré sú dojednané v rozpore s právom, pretože nikto nie je povinný znášať protiprávnu\nhrozbu a v konečnom dôsledku možno určením ich ne/platnosti zamedziť vzniku ďalších\nsporov, ktoré by mohli uplatnením neprijateľných a neplatných podmienok vzniknúť.\n42. Aj túto námietku sťažovateľky považuje ústavný súd za nedôvodnú. Pokiaľ\nsťažovateľka poukazovala na všeobecnú judikatúru vzťahujúcu sa na existenciu naliehavého\nprávneho záujmu pri určovacích žalobách, ústavný súd k nej uvádza, že táto bola\nformulovaná ešte pred legislatívnou ochranou práv spotrebiteľa, nezohľadňuje ju,\nako ani nezohľadňuje nerovné postavenie spotrebiteľa pri dojednávaní zmlúv, ktoré môžu\nobsahovať neprijateľné a neplatné zmluvné dojednania. Úvaha najvyššieho súdu\no preventívnej funkcii určovacej žaloby v spotrebiteľských vzťahoch je legitímna v tom,\nže nikto nemusí znášať protiprávnu hrozbu sankciami, ktoré sú dojednané v rozpore\ns platným právom, ako aj v tom, že postavenie účastníkov zmluvy sa tak stane istejším\na predíde sa prípadným ďalším sporom spojeným s úverovou zmluvou a jej obsahom.\nSťažovateľka v tejto súvislosti poukazovala na závery uvedené v rozhodnutí najvyššieho\nsúdu vo veci sp. zn. 6 Cdo 27/2018 z 28. marca 2019, ktoré len potvrdzujú\nakceptovateľnosť záveru najvyššieho súdu. Najvyšší súd v označenom rozhodnutí,\nsíce uviedol, že nejde o žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, ale zároveň vyslovil,\nže „ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti\nporušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má\npodklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka,\n§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť\na preukazovať naliehavý právny záujem.“.\n43. Ústavný súd tak konštatuje, že sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu presvedčil o ústavnej akceptovateľnosti zdôvodnenia existencie\nnaliehavého právneho záujmu spotrebiteľa na určení neprijateľných zmluvných podmienok\nv rámci určovacej žaloby, ktoré by aj v prípade akceptácie výhrad sťažovateľky v konečnom\ndôsledku nemali potenciál priaznivejšieho výsledku sporu pre sťažovateľku, a ktoré de facto\nkorešpondujú so závermi uvedenými v rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. 6 Cdo 27/2018\nz 28. marca 2019), na ktoré sťažovateľka v sťažnosti paradoxne poukazovala. Najvyšší súd\n\n17\n\ntotiž v odôvodnení označeného rozhodnutia uviedol, že „vychádza totiž z predpokladu,\nže dodávateľ\n\nporušuje\n\nsvoju\n\npovinnosť\n\nnepoužívať\n\nneprijateľné\n\npodmienky\n\nv spotrebiteľských zmluvách. Je založená na protiprávnom konaní dodávateľa voči\nspotrebiteľovi. Kladným rozhodnutím o takejto žalobe sa priamo nedeklaruje (ne)existencia\npráva, ale sa deklaruje existencia nečestnej podmienky, ktorá je v spotrebiteľskej zmluve\nod jej vzniku. Možno ju uplatniť len v prípade spotrebiteľskej zmluvy a odlišným je aj účel,\nktorému má slúžiť (jej cieľom je zabrániť používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky).“.\nÚstavný súd tak konštatuje, že v právnom posúdení existencie naliehavého záujmu\nna určení neplatnosti ustanovení úverovej zmluvy z dôvodu zistenia neprijateľných\npodmienok v spotrebiteľskej zmluve najvyšším súdom nevzhliadol takú relevantnú\nodlišnosť alebo exces, ktorá by mohla založiť ústavnoprávny rozmer sťažovateľkinej\nnámietky, týkajúcej sa tejto otázky. Preto ju hodnotí ako nedôvodnú. Vychádzal z toho,\nže súdnu ochranu spotrebiteľovi nemožno v okolnostiach posudzovanej veci materiálne\nodoprieť len na základe toho, že súd dospeje k inému právnemu posúdeniu otázky, akým\nprávnym prostriedkom sa má spotrebiteľ domáhať ochrany svojich práv (či určovacou\nžalobou alebo žalobou o vyslovenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve),\nak neexistuje relevantný rozdiel medzi účinkami a právnymi dôsledkami žaloby, ktorou\nsa domáha ochrany svojich práv. Uvedené v okolnostiach posudzovanej veci platí o to viac,\nkeďže žalobcovia žiadali zároveň určiť neprijateľnosť a aj neplatnosť neprijateľných\npodmienok úverovej zmluvy (pozri výrok rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 563/2015\nz 10. februára 2016).\nK\n\nokruhu\n\nnámietok\n\nzakladajúcim\n\nprípustnosť\n\ndovolania\n\nz\n\ndôvodov\n\nvymedzených v § 421 ods. písm. b) CSP [pozri bod 25 bod d) odôvodnenia tohto\nrozhodnutia]\n44. V nadväznosti na právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľských vzťahov\nsťažovateľka formulovala svoje výhrady k aplikácii neskoršej právnej úpravy s poukazom\nna to, že úverová zmluva vznikla ešte pred touto úpravou. Sťažovateľka prípustnosť svojho\ndovolania založila aj na dôvode podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, teda na relevancii otázky,\nči možno vysloviť (určiť) neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve,\n\n18\n\nktorá bola uzavretá predtým, ako bola zákonom č. 597/2009 Z. z. prvýkrát zavedená\nmožnosť\n\nvyslovenia\n\nneprijateľných\n\npodmienok\n\nv\n\nspotrebiteľských\n\nzmluvách,\n\nktorú považovala za rozhodujúcu pre meritórne posúdenie veci a dosiaľ neriešenú v praxi\ndovolacieho súdu.\n45. Najvyšší súd pri posudzovaní položenej otázky konštatoval, že jej vyriešenie\nodvolacím súdom je správne. Poukázal na to, že zmluva o úvere bola uzavretá\naž po zákonnom definovaní spotrebiteľských zmlúv v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane\nspotrebiteľa v znení účinnom od 25. novembra 2004, konkrétne v jeho § 23a ods. 1.\nPredmetná úprava stanovila, že spotrebiteľskou zmluvou je o. i. zmluva uzavretá podľa\nObchodného zákonníka, teda aj úverová zmluva (bod 27 odôvodnenia napadnutého\nrozsudku), pričom upozornil aj na povahu deklaratórneho rozhodnutia o tom, či je zmluvná\npodmienka platná alebo nie (bod 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Vychádzajúc\nz uvedeného, potom dospel k záveru, že neprijateľnosť podmienok v spotrebiteľských\nzmluvách je možné konštatovať už od 1. apríla 2004, keď bol do slovenského právneho\nporiadku zakotvený inštitút spotrebiteľských zmlúv.\n46. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že argumentácia najvyššieho súdu\nvychádza z relevantných právnych predpisov v časových súvislostiach, pričom nezistil,\nže by právna úvaha najvyššieho súdu vykazovala exces − naopak, je toho názoru, že\nnajvyšším súdom aplikovaný výklad relevantných noriem platného práva rešpektuje účel a\nzmysel právnej ochrany spotrebiteľa. Fenomén spotrebiteľa a potreby jeho ochrany súvisel\ns excesívnym rozvojom dominancie dodávateľa a nerovnováhy vo vzťahoch dodávateľ –\nspotrebiteľ.\n\nDodávateľ\n\nmnohokrát\n\ndiktoval\n\npodmienky,\n\nza\n\nktorých\n\nuzatváral\n\nso spotrebiteľom zmluvu. Samozrejme, právna úprava len reaguje na spoločenskú situáciu\na vzťahy, ktoré sa v jej rámci rozvíjajú, s časovým odstupom. Preto ústavný súd konštatuje,\nže ak všeobecný súd ústavne akceptovateľným spôsobom poskytol právnu ochranu\nspotrebiteľovi na základe už existujúcej rámcovej právnej úpravy, konal v súlade\nso zákonom a so všeobecným princípom spravodlivosti. Nie je možné v okolnostiach\nposudzovanej veci akceptovať tendenčnú argumentáciu sťažovateľky, že až prijatím zákona\nč. 575/2009 Z. z. bolo procesne možné určiť neprijateľnosť podmienok v spotrebiteľských\n\n19\n\nzmluvách, v danom prípade v úverovej zmluve. Na základe uvedených úvah ústavný súd\ndospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti záverov najvyššieho súdu pri poskytnutí\nodpovede na otázku, či možno vysloviť (určiť) neprijateľnosť zmluvnej podmienky\nobsiahnutej v zmluve, ktorá bola uzavretá predtým, ako bola zákonom č. 597/2009 Z. z.\nprvýkrát zavedená možnosť vyslovenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských\nzmluvách. Zaujatie opačného názoru by podľa názoru ústavného súdu bolo možné\npovažovať za prejav prílišného formalizmu.\n47. Pokiaľ však ide o druhú sťažovateľkou nastolenú právnu otázku, ktorú\npovažovala za relevantnú pre posúdenie veci a ktorej nesprávne vyriešenie vytýkala\nodvolaciemu súdu, t. j. otázku, či je banka oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu\nvoči spotrebiteľovi v prípade existencie objektívnych okolností mimo dôvodov spôsobených\nklientom (spotrebiteľom), ak takáto možnosť vyplýva z platnej zmluvy o úvere, tú najvyšší\nsúd podľa názoru ústavného súdu vyriešil arbitrárne a jeho záver, že ide o skutkovú otázku,\nprima facie nezodpovedá charakteristike položenej otázky. Najvyšší súd pri posudzovaní\npoloženej otázky argumentoval tým, že sťažovateľka namietala vlastne nesprávne skutkové\nzistenia, na ktorých súd založil svoje právne závery (bod 34 odôvodnenia napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu). Najvyšší súd ďalej v podstatnom uviedol, že sťažovateľka síce\nargumentuje nesprávnym právnym posúdením, avšak len v tom zmysle, že ak by odvolací\nsúd vyšiel zo správne zisteného skutkového stavu (t. j. ak by konkrétne ustanovenie zmluvy\no poskytnutí úveru a predovšetkým obsah pojmu „zmena miery rizika klienta“ interpretoval\nsprávne, v súlade so všeobecne akceptovanými výkladovými pravidlami a v kontexte\ns ďalšími skutočnosťami tvoriacimi normatívnu reguláciu činnosti bankových subjektov\na bankovej praxe), nevyhnutne by musel dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu,\nteda k záveru, že uvedené ustanovenie zmluvy nie je neprijateľnou podmienkou. Najvyšší\nsúd na základe uvedenej úvahy dospel k záveru, že položená otázka nemôže byť relevantná\npre založenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP (bod 35\nodôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).\n48. Ústavný súd, vychádzajúc z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu, konštatuje, že najvyšší súd jednoznačne formulovanú otázku\n\n20\n\nsťažovateľky, ktorá je formulovaná všeobecne a má povahu právnej otázky, v rozpore\ns jej skutočnou povahou posúdil ako otázku skutkovú. Posúdenie (zodpovedanie)\nsťažovateľkou formulovanej otázky (či, vzhľadom na povahu subjektov predmetného\nprávneho vzťahu, je banka oprávnená jednostranne meniť úrokovú sadzbu v prípade\nexistencie objektívnych okolností mimo dôvodov spôsobených klientom, ak takáto možnosť\nvyplýva z platnej zmluvy o úvere) nepredstavuje – tak, ako sa javí z odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu – získanie „ešte len“ skutkových zistení,\nale „už“ právnych záverov. Ide o posúdenie (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky, resp.\njej (ne)platnosti. Sťažovateľka svojou otázkou nenaznačuje nesprávnu interpretáciu\nv zmluve obsiahnutých pojmov (ich obsahu), ale nesprávne právne hodnotiace závery súdu\no nich. Ústavný súd považuje už prípadný záver súdu o tom, že ustanovenie zmluvy\nspôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech\nspotrebiteľa, za záver právny. Preto aj následná konklúzia najvyššieho súdu o tom,\nže sťažovateľkou položená otázka nebola relevantná pre právne posúdenie veci,\nje nesprávna a vo svojom dôsledku znamenala neposkytnutie súdnej ochrany sťažovateľke\nv požadovanej kvalite. Námietka sťažovateľky, že najvyšší súd sa arbitrárne odmietol\nzaoberať ňou položenou otázkou, je preto opodstatnená a dôvodná.\nK námietkam sťažovateľky o porušení práva na zákonného sudcu [pozri bod 25\nbod e) odôvodnenia tohto rozhodnutia]\n49. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že v okolnostiach posudzovanej veci mal\nrozhodovať veľký senát z dôvodov uvedených v sťažnosti, a preto malo dôjsť aj k porušeniu\njej práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ústavný súd vzhľadom na to, že sťažovateľka\nv petite sťažnosti nežiadala vysloviť aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1\nústavy, dospel k záveru, že ide len súčasť argumentácie sťažovateľky, ktorou odôvodňovala\nporušenie svojich označených práv. Navyše, túto svoju argumentáciu odvíjala od premisy,\nže najvyšší súd sa odklonil od svojej ustálenej judikatúry, týkajúcej sa naliehavého\nprávneho záujmu pri určovacích žalobách. Keďže ústavný súd dospel k zjavnej\nneopodstatnenosti námietky sťažovateľky týkajúcej sa právneho posúdenia otázky potreby\nposúdenia existencie naliehavého právneho záujmu (pozri body 41 až 43 odôvodnenia tohto\n\n21\n\nrozhodnutia), nie je ani možné uvažovať o správnosti názoru, že v okolnostiach\nposudzovanej veci mohlo dôjsť k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu.\n50. Vychádzajúc z uvedených zistení o porušení princípu kontradiktórnosti, odňatia\nprocesných práv a arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,\nústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd zlyhal pri poskytovaní súdnej ochrany, preto\nkonštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu\ndo jej procesných práv, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky (bod 1 výroku\nrozhodnutia).\n51. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým rozsudkom najvyššieho\nsúdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku rozhodnutia).\n52. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu\nvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež\nviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením\n(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nV.\nTrovy konania\n53. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny\nzástupca sťažovateľky si nárok na náhradu trov konania uplatnil.\n54. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho\nspisu. Odmenu priznal za tri úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania,\npodanie sťažnosti (vykonané v roku 2019), písomné podanie týkajúce sa veci samej\n(vykonaný v roku 2020), vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca\n\n22\n\nhospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 € a za prvý polrok\n2019, ktorá bola 1 062 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2019,\nako aj v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019 v zmysle § 11\nods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 163,33 €, a za rok 2020 predstavuje\nsumu 177 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,80 € (§ 16 ods. 3\nvyhlášky) predstavuje sumu 173,13 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2019, t. j.\nza dva úkony 346,26 € a odmena spolu s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)\npredstavuje sumu 187,62 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2020. Trovy právneho\nzastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak, ako to vyplýva zo súdneho spisu,\npredstavujú sumu 533,88 €, ktoré sa vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca\nje aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšujú o 20 %. Ústavný súd preto úspešnej\nsťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 640,66 € (bod 3 výroku rozhodnutia).\n55. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému\nz účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. mája 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zmluva-zmluva o úvere", "dovolanie-dovolacie dôvody", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-spotrebiteľská zmluva", "rozhodcovské konanie", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-neprijateľné podmienky", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-kontradiktórnosť", "výklad (interpretácia)-formalistický", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-dovolacie dôvody", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci – v prítomnosti účastníkov", "aplikácia právnych noriem-ústavne nesúladná", "dovolanie-prípustnosť", "arbitrárnosť", "úver-zmluva o úvere"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cdo/148/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:340ccb7c-a31f-43d8-abe2-3023d5a8af24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.43.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 43/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 43/2019 z 6. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.43.2019.1"}, {"guid": "ussr:c14dcf60-7b04-48b8-8e86-8dad80fe8b93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 18/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 18/2013 z 22. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-22", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c14dcf60-7b04-48b8-8e86-8dad80fe8b93"}, {"guid": "ussr:a9ca10c9-64b1-4a2b-821d-fcc7037f0a00", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 481/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 481/2012 z 2. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-02", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9ca10c9-64b1-4a2b-821d-fcc7037f0a00"}, {"guid": "ussr:e86ddd4c-31bc-44e0-85ed-68724e1fab8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 391/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 391/09 z 17. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-17", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e86ddd4c-31bc-44e0-85ed-68724e1fab8e"}, {"guid": "ussr:2c0b3e8a-6770-424f-8b1c-0a61ff961c12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 348/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 348/08 z 6. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-06", "citacie_n": 303, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c0b3e8a-6770-424f-8b1c-0a61ff961c12"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/03 z 10. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-10", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:31e5ce72-dc25-49ec-ad5c-82652a71af45", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 85/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/02 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:31e5ce72-dc25-49ec-ad5c-82652a71af45"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:f6b36d29-f41f-490b-b167-3784300c6c01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.76.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 76/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/97 z 22. 4. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-04-22", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.76.1997.1"}, {"guid": "f356fa1f-52b7-48a2-af60-827475b07a29:eb6d1932-48dd-48a9-af1f-db1048c1b1da", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5113243149.1", "spisova_znacka": "4Cdo/148/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/148/2018 z 29. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-29", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5113243149.1"}, {"guid": "a6912828-4a63-4814-84d6-d249cd0ca5ed:9861045f-78b1-421a-916e-f2a4b200e26a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5114232415.1", "spisova_znacka": "6Cdo/127/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 29. 1. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-01-29", "citacie_n": 1092, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5114232415.1"}, {"guid": "d43943f4-eb12-4d1f-aebc-10e77cfb75be:abb7b108-ee83-43a0-8538-a7012a0ae192", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5113243149.2", "spisova_znacka": "4Cdo/223/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/223/2016 z 24. 10. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-10-24", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5113243149.2"}, {"guid": "669b70b4-5fc4-48fe-a2e0-78ec58e3f2d4:414df853-f7da-4571-809e-eabc27d61cf3", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1216200556.1", "spisova_znacka": "7Co/13/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/13/2018 z 30. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-01-30", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1216200556.1"}, {"guid": "6b5ee2f0-59aa-4f0c-9120-d08de220d3a1:dac0a6f9-3195-486c-9806-a2887b2922aa", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7614210060.2", "spisova_znacka": "9Co/472/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/472/2016 z 23. 8. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-08-23", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7614210060.2"}, {"guid": "f2b1b74b-620f-4fae-8442-d54ed3601398:cce60156-b885-4a1e-9639-7b73a1e63e7d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5113243149.3", "spisova_znacka": "7Co/563/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/563/2015 z 9. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-02-09", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5113243149.3"}, {"guid": "3c8ab626-a79e-4f60-a8ba-2418b4178c68:5321d6d8-0b88-40e9-9a8a-8727cbfa080d", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/320/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/320/2014 z 29. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-05-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/3c8ab626-a79e-4f60-a8ba-2418b4178c68:5321d6d8-0b88-40e9-9a8a-8727cbfa080d"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:657769f9-6827-4b4d-9d87-79e5e8f2dc90", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.520.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 520/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 520/2026 z 16. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.520.2026.1"}, {"guid": "ussr:2ed602f8-578e-43ed-b94e-6fc09e316699", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.656.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 656/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 656/2024 z 11. 12. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-12-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.656.2024.1"}, {"guid": "ussr:84273033-5afb-402f-88d8-ba14ac461de4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.401.2019.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 401/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 401/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.401.2019.2"}, {"guid": "642ee941-53ef-4570-b882-4365bd4579c6:f4094efc-eff8-4f88-b8d8-daaaf0a960ea", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:5113243149.4", "spisova_znacka": "1Cdo/106/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/106/2024 z 28. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:5113243149.4"}, {"guid": "f2884c47-886d-4a5a-909a-56963aae55a1:8e468e97-2d24-4929-8164-f989a83309ce", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:3809209138.3", "spisova_znacka": "2Obdo/17/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/17/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:3809209138.3"}, {"guid": "841bdf78-9dd8-4ba1-b70c-f6b8e0d74ed0:4572ed2c-42a4-4883-9560-bb3ec29286f2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6123331158.1", "spisova_znacka": "15CoCsp/20/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15CoCsp/20/2024 z 4. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-06-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6123331158.1"}, {"guid": "f6b72922-abc7-4466-80fb-de83228fa157:40e17b2a-95ee-4118-be37-b4516d1c8849", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4413227377.3", "spisova_znacka": "5Co/128/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/128/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4413227377.3"}, {"guid": "14d8906c-1796-4686-b28d-39d8e5c59054:abc5d994-12fa-4442-9fff-8175babc9008", "ecli": "ECLI:SK:OSTT:2025:2116215183.12", "spisova_znacka": "27C/31/2017", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 27C/31/2017 z 20. 1. 2025", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2025-01-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSTT:2025:2116215183.12"}, {"guid": "17d93bff-a901-430b-9d5f-13eaea935465:7e783e18-26d6-4b67-b7e7-5b197a823459", "ecli": "ECLI:SK:OSTT:2024:2116215138.11", "spisova_znacka": "14C/201/2016", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 14C/201/2016 z 24. 9. 2024", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2024-09-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSTT:2024:2116215138.11"}]}