{"guid": "ussr:84273033-5afb-402f-88d8-ba14ac461de4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.401.2019.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 401/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 401/2019 z 9. 6. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2020, sp. zn. II. ÚS 401/2019, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.401.2019.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-06-09", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/84273033-5afb-402f-88d8-ba14ac461de4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.401.2019.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.401.2019.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.401.2019.2/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 401/2019-65\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte\nzloženom\n\nz predsedu\n\nsenátu\n\nĽuboša\n\nSzigetiho,\n\nzo\n\nsudkyne\n\nJany\n\nLaššákovej\n\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť\n,\na\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n,\n\nzastúpených advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava,\nv mene ktorej koná advokát JUDr. Viliam Karas, PhD., vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\npráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva\npodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 737/2015-189 z 21. decembra 2016\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 129/2018-268 z 24. apríla\n2019 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\na\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 7 Cdo 129/2018-268 z 24. apríla 2019 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 7 Cdo 129/2018-268 z 24. apríla 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a\nna ďalšie konanie.\n3.\n\na\n\np r i z n á v a náhradu trov\n\nprávneho zastúpenia v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov),\nktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátskej\nkancelárie MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n22. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n,\n\n,\n\na\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľky“),\n\nktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 5 Co 737/2015-189 z 21. decembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nč. k. 7 Cdo 129/2018-268 z 24. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n\n2\n\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sa na Okresnom súde Nové Zámky\n(ďalej len „okresný súd“) podaným návrhom domáhali zaplatenia sumy 21 547 €\ns príslušenstvom z titulu povinnosti poskytnúť náhradu podľa § 14 ods. 1 zákona\nč. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu\nmajetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Návrh smeroval proti\nspoločnosti Poľno SME, s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), a proti Slovenskému pozemkovému\nfondu (ďalej len „fond“).\n3. Sťažovateľky uviedli, že 18. decembra 1992 písomne vyzvali povinnú osobu\nŠtátny majetok, š. p. Palárikovo (ďalej len „právny predchodca žalovanej“), podľa § 9\nreštitučného zákona na vydanie nehnuteľností. K výzve na vydanie nehnuteľností\nsťažovateľky pripojili aj výzvu na vydanie náhrady za budovy. Zároveň v rovnaký deň\nsťažovateľky uplatnili svoj nárok aj na príslušnom pozemkovom úrade.\nOsobitne si sťažovateľky nárok na náhradu u povinnej osoby uplatnili 8. marca 1994,\nv ktorom už konkretizovali, že žiadajú finančnú náhradu za zbúrané budovy. Sťažovateľky\nuviedli, že opakovane žiadali o finančnú náhradu výzvou z 1. februára 1996, pričom na túto\nvýzvu mal právny predchodca žalovanej reagovať potvrdením uplatnenia nároku na ich\nfinančnú náhradu.\n4. V roku 1996 na základe zmluvy o predaji majetku štátu č. 80/1996 (fond bol\nrealizátorom privatizácie právneho predchodcu žalovanej) prešiel do vlastníctva žalovanej\nmajetok, ktorého súčasťou boli aj nehnuteľnosti, na ktoré sťažovateľky mali uplatnený\nreštitučný nárok.\nOkresný úrad Nové Zámky (ďalej len „okresný úrad“) rozhodoval o reštitučnom\nnároku sťažovateliek najprv rozhodnutím, ktorým im nepriznal vlastnícke právo ani nárok\nna náhradu. Uvedené rozhodnutie bolo rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 16/98\nz 31. augusta 1998 zrušené a vec bola vrátená okresnému úradu na ďalšie konanie.\nOkresný úrad rozhodnutím č. OPPaLH-00002-2003/005879/BT z 9. októbra 2003\n(ďalej len „rozhodnutie okresného úradu“) sťažovateľkám priznal právo na náhradu\nza zbúrané budovy podľa § 14 ods. 1 reštitučného zákona proti žalovanej ako povinnej\nosobe. V súvislosti s rozhodnutím okresného úradu sťažovateľky v ústavnej sťažnosti\n3\n\nuviedli: «V zmysle prílohy Rozhodnutia označenej ako „Postup pri uplatňovaní náhrad\nza pozemky (stavby) – usmernenie“ (ďalej len „Usmernenie“) mali navrhovateľky zaslať\npísomnú žiadosť o poskytnutie náhrady Žalovanému 2 (fondu, pozn.) do 6 mesiacov odo dňa\nprávoplatnosti Rozhodnutia, pričom žiadosť treba zaslať až po doručení ocenenia\nnehnuteľností.»\n5. Znalecký posudok, ktorým boli zbúrané nehnuteľnosti ocenené, bol sťažovateľkám\ndoručený až 2. mája 2011, teda zjavne neskôr ako 6 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia\nokresného úradu. Sťažovateľky však 11. mája 2004 z opatrnosti a v zmysle pokynov\nz usmernenia podali žiadosť o poskytnutie náhrady aj fondu. Žalovanej adresovali žiadosť\no poskytnutie náhrady v už konkrétnej sume vyplývajúcej zo znaleckého posudku\n21. novembra 2011. Žalovaná však na túto výzvu nereagovala.\n6. Vzhľadom na to, že žalovaná na žiadosť o zaplatenie už konkrétnej sumy náhrady\nza zbúrané budovy nereagovala, sťažovateľky podali na okresnom súde žalobu o zaplatenie\n(žaloba bola okresnému súdu doručená 14. novembra 2013). Okresný súd rozhodol\nrozsudkom sp. zn. 9 C 295/2013 z 28. januára 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)\ntak, že žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľkám požadovanú istinu, ako aj úroky\nz omeškania a žalobu v časti smerujúcej proti fondu zamietol.\n7. Proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná odvolanie, o ktorom krajský súd\nrozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného zmenil a žalobu sťažovateliek\nv celom rozsahu zamietol. Žalovaná v odvolaní namietala, že nie je pasívne legitimovaná,\nže okresný súd neprihliadol na preklúziu práva uplatneného sťažovateľkami, a tiež vzniesla\nnámietku premlčania.\nVo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľky uviedli: „Krajský súd odôvodnil\nsvoje rozhodnutie tým, že žaloba bola nedôvodne podaná pre preklúziu práva a pre dôvodne\nuplatnenú námietku premlčania. Krajský súd preklúziu vidí v tom, že Sťažovateľky\nneuplatnili výzvu na náhradu voči Žalovanému 1 v lehote od právoplatnosti Rozhodnutia,\nt. j. 14.11.2003, do 31.12.2008 (v zmysle ust. § 16 ods. 3 a § 33 ods. 5 Reštitučného zákona\núčinného od 01.01.2008), pričom išlo o prekluzívnu lehotu a preto ich právo zaniklo.\n4\n\nPremlčanie spočíva v tom, že v prípade nevyhovenia nároku zo strany povinnej osoby plynie\nvšeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie žaloby na súde, a teda Sťažovateľky\nmali svoj nárok uplatniť voči Žalovanému 1 na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti\nRozhodnutia, t. j. do 14.11.2006, čo neurobili.“\n8. Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľky napadli dovolaním, o ktorom\nnajvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že dovolanie odmietol z dôvodu,\nže v časti smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, a vo zvyšku\nz dôvodu, že dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom stanoveným zákonom.\n9. Podstata argumentácie sťažovateliek spočíva v tvrdení, že k preklúzii ich práva\nnemohlo dôjsť, pretože výzvu na vydanie náhrady za zbúrané budovy si u povinnej osoby\nuplatnili v zmysle reštitučného zákona (i keď je pravda, že ešte v čase pred rozhodnutím\nokresného úradu). Novela reštitučného zákona [zákon č. 571/2007 Z. z. účinný od 1. januára\n2008 (ďalej aj „novela“)], na ktorú odkazujú žalovaná a krajský súd, podľa názoru\nsťažovateliek zaviedla maximálnu lehotu, v ktorej má oprávnená osoba vyzvať na plnenie\npovinnú osobu. Sťažovateľky tvrdia, že „... uvedené stanovenie konca lehoty na podanie\nvýzvy na náhradu malo za cieľ stanoviť podmienku výslovného uplatnenia náhrady výzvou\naspoň jedenkrát do konca stanovenej lehoty, nie stanoviť opakované podávanie totožných\nvýziev...“.\n10. V súvislosti s otázkou premlčania sťažovateľky nesúhlasili so záverom krajského\nsúdu, ktorý lehotu na podanie návrhu na súde odvíjal od právoplatnosti rozhodnutia\nokresného úradu, t. j. od 14. novembra 2003. Podľa názoru sťažovateliek je potrebné\npremlčaciu lehotu počítať od doručenia znaleckého posudku vzhľadom na to, že až\nznaleckým posudkom bola jednoznačne určená suma finančnej náhrady, ktorá je predmetom\nkonania, a teda sťažovateľky si toto právo ani nemohli na konajúcom súde uplatniť skôr.\nSťažovateľky tiež poukázali na to, že námietka premlčania bola zo strany žalovanej\nvznesená až v odvolacom konaní a po lehote na podanie odvolania.\n\n5\n\n11. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľky uviedli, že „... sú toho názoru,\nže Krajský súd postupoval v tomto prípade v otázke posúdenia preklúzie a premlčania\nnároku Sťažovateliek a Dovolací súd v otázke nepreskúmania Rozsudku vo veci samej príliš\nformalisticky, reštriktívne, nesprávne, arbitrárne, v rozpore s účelom Reštitučného zákona,\nustanoveniami zákona a protiústavne.“.\nSťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o ich ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom\ntakto: „... rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/737/2015-189 zo dňa 21.12.2016\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Cdo/129/2018-268 zo dňa\n24.04.2019 boli porušené základné ľudské práva Sťažovateliek, a to základné právo\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné\nprávo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na pokojné\nužívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nrozsudok\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nNitre\n\nč. k. 5Co/737/2015-189 zo dňa 21.12.2016 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 7Cdo/129/2018-268 zo dňa 24.04.2019 zrušuje v celom rozsahu a vec vracia\nKrajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nPorušovatelia sú povinní nahradiť Sťažovateľkám trovy konania...“\n12. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateliek predbežne prerokoval a uznesením\nč. k. II. ÚS 401/2019-27 zo 17. decembra 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.\nII.\nVyjadrenie zúčastnenej osoby, odporcov a replika sťažovateliek\n13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde predložil prijatú ústavnú\nsťažnosť účastníkom konania a zúčastnenej osobe na vyjadrenie a podľa § 58 ods. 3 zákona\n\n6\n\no ústavnom súde účastníkov konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia\ns upustením od ústneho pojednávania.\nÚčastníci konania pred ústavným súdom vo svojich vyjadreniach doručených\nústavnému súdu súhlasili s prerokovaním podanej ústavnej sťažnosti bez nariadenia ústneho\npojednávania.\n14. Zúčastnená osoba v konaní pred ústavným súdom – žalovaná doručila svoje\nvyjadrenie k ústavnej sťažnosti prostredníctvom právneho zástupcu ústavnému súdu\n12. februára 2020. Žalovaná uviedla, že sa plne stotožňuje s napadnutými rozhodnutiami.\nBližšie sa vyjadrila k argumentácii týkajúcej sa vznesenej námietky premlčania, pričom\nzdôraznila, že námietka premlčania môže byť uplatnená v ktoromkoľvek štádiu konania.\nUviedla, že námietky premlčania sa netýka koncentračná zásada konania s výnimkou,\nak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových\nskutočností a dôkazov.\n15. Najvyšší súd prostredníctvom podpredsedníčky najvyššieho súdu vyjadrenie\nk ústavnej sťažnosti doručil ústavnému súdu 7. februára 2020. Podpredsedníčka najvyššieho\nsúdu po konštatovaní dôvodov odmietnutia dovolania uviedla, že „... ponecháva\nrozhodnutie o sťažnosti na úvahe ústavného súdu...“.\n16. Krajský súd doručil vyjadrenie k ústavnej sťažnosti ústavnému súdu\n24. februára 2020, pričom uviedol, že po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku\nokresného súdu dospel k záveru o preklúzii a premlčaní práva, čo bol dôvod na zmenu\nrozsudku okresného súdu a zamietnutie žaloby. Podľa vyjadrenia krajského súdu poskytol\nv napadnutom rozsudku rozsiahlu argumentáciu, ako aj na vec sa vzťahujúci výklad právnej\núpravy.\n\nKrajský\n\nsúd\n\npovažuje\n\nodôvodnenie\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nza\n\njasné,\n\nvysporadúvajúce sa so všetkými podstatnými okolnosťami. V závere vyjadrenia predseda\nkrajského súdu uviedol, že ústavnú sťažnosť sťažovateliek považuje za nedôvodnú.\n17. Sťažovateľky doručili ústavnému súdu repliku 20. mája 2020. Vo vzťahu\nk vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľky v replike uviedli: „... právne otázky v dovolaní\n7\n\nSťažovateliek popísané jasne, vyčerpávajúco (týkajúce sa preklúzie práva a premlčania\npráva), rozhodovacia prax Dovolacieho súdu bola riadne označená (dokonca aj\nrozhodovacia prax ÚS SR) a trváme na tom, že nie je opodstatnené hovoriť o nevymedzení\ndovolacích dôvodov zákonným spôsobom. Navyše, keď podania majú byť zo strany súdov\nposudzované podľa obsahu a prípadne keď by Dovolací súd pri zákonnom vymedzení\ndovolacieho dôvodu v zmysle ust. 432 CSP mohol napr. posúdiť kategorizáciu právnej\notázky v zmysle rozhodovacej praxe Dovolacieho súdu aj pod iné písmeno ustanovenia\n§ 421 ods. 1 CSP, napr. že namiesto odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, posudzovať nastolenú právnu otázku ako takú, ktorá nebola v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte vyriešená a pod. Z dovolania Sťažovateliek jednoznačne vyplývajú\nnesprávne právne závery Krajského súdu, ktoré nemožno prehliadnuť, či nepochopiť\na takisto je označená rozhodovacia prax Dovolacieho súdu, aj je tam popísané, v čom vidia\nSťažovateľky nesprávnosť riešenia/ odklon a ako mali byť právne otázky riešené správne.“\nVo vzťahu k vyjadreniu krajského súdu sťažovateľky poukázali na to, že krajský súd,\nrovnako ako ani najvyšší súd vo svojich vyjadreniach žiadnym spôsobom nereagovali na ich\nargumentáciu prednesenú v ústavnej sťažnosti. Sťažovateľky upriamili pozornosť\nna konkrétne skutočnosti, ktorými sa krajský súd nezaoberal v napadnutom rozsudku,\nale nereagoval na nich ani vo svojom vyjadrení („Krajský súd v Nitre vyššie uvádzaným\nrozsudkom vyslovil záväzný právny názor, že si navrhovateľky uplatnili svoj nárok riadne\na včas na pozemkovom úrade i u povinnej osoby...“). Sťažovateľky tiež zopakovali svoje\nnámietky k posúdeniu námietky premlčania zo strany krajského súdu.\nSťažovateľky reagovali na vyjadrenie žalovanej protiargumentáciou, v ktorej uviedli\ndôvody, pre ktoré podľa ich názoru nemalo byť na námietku premlčania v konaní\npred odvolacím súdom prihliadané. V tejto súvislosti sťažovateľky uviedli: „Nová právna\núprava, za účinnosti ktorej rozhodoval Krajský súd (KS NR rozhodoval dňa 21.12.2016)\nupravuje podmienky na uplatnenie námietky premlčania v odvolacom konaní odlišne\na prísnejšie, a teda námietku premlčania chápe ako hmotnoprávnu námietku, ktorá podlieha\nkoncentrácii konania v zmysle CSP a ktorú možno v odvolacom konaní vzniesť iba\nza splnenia predpokladov uvedených v ust. 366 CSP (ako novoty v odvolacom konaní).\nZa súčasnej právnej úpravy dokonca na vznesenie námietky premlčania v odvolacom konaní\nnemožno bežne prihliadať (jedine, že by išlo o nejakú výnimku). Okrem toho, aj keby sme\n8\n\nprijali\n\nbenevolentnejší\n\nvýklad\n\nuplatňovaný\n\nza\n\npredchádzajúcej\n\nprávnej\n\núpravy\n\n(čo bez ďalšieho neprijímame), Sťažovateľky v Ústavnej sťažnosti otázku vznesenia\nnámietky premlčania opierajú najmä o ďalšiu dôležitú skutočnosť a to, že práve v danom\nprípade vznesenie námietky premlčania Žalovaným 1 okrem iného odporuje aj dobrým\nmravom (s poukazom na rozhodovaciu prax ÚS SR), čo v podstate Žalovaný 1 vo svojom\nvyjadrení nepopiera.“ Sťažovateľky v krátkosti zareagovali aj na tvrdenia žalovanej\no osobitnom postavení dovolania a predkladaní dôkazov zo strany sťažovateliek v konaní\npred odvolacím súdom.\nIII.\nRelevantná právna úprava\n18. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n20. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\no ústavnom súde.\n21. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n\n9\n\n22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n24. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\n25. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n26. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n27. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme\nho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.\n10\n\n28. Podľa § 13 ods. 1 prvej vety reštitučného zákona (v znení účinnom\nod 1. januára 2008) právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba\nuplatniť do 31. decembra 1992.\n29. Podľa § 16 ods. 3 reštitučného zákona oprávnená osoba vyzve na vydanie\nnáhrady najneskôr v lehotách uvedených v § 13. Ak právo na náhradu závisí od rozhodnutia\nobvodného pozemkového úradu alebo súdu, končí sa táto lehota uplynutím troch rokov\nod nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby na náhradu\nzaniká.\n30. Podľa § 16 ods. 5 reštitučného zákona spôsob náhrady sa musí dohodnúť\ndo 60 dní od podania písomnej výzvy oprávnenou osobou, ak nárok nebol uspokojený skôr.\nSo súhlasom oprávnenej osoby možno záväzky voči nej vyporiadať aj po tomto termíne.\n31. Podľa § 33 ods. 5 reštitučného zákona ak rozhodnutie, ktorým bolo priznané\nprávo na náhradu, nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2008, lehota na uplatnenie\nvýzvy na náhradu sa skončí 1. januára 2009, lehota sa však neskončí skôr ako tri roky\nod právoplatnosti rozhodnutia, inak právo zaniká.\nIV.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci\nústavným súdom\n32. Ťažiskom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateliek o porušení práva vlastniť\nmajetok, práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd\na najvyšší súd sa k otázke uplatnenia ich práva na náhradu za zbúrané budovy uplatnenú\nv rámci reštitučného zákona postavili príliš formalisticky, v rozpore so zmyslom a účelom\nreštitučného zákona.\n\n11\n\n33. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,\nže účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej\nkvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom\nrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n34. Krajský súd rozhodnutie v súvislosti s preklúziou práva odôvodnil tak,\nže „... právo na náhradu za obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby, ktoré sa\nnevydali žalobkyniam v 1/ a 2./ rade ako oprávneným osobám, bolo voči žalovanému\nv 1./ rade priznané rozhodnutím správneho orgánu zo dňa 9.10.2003... ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 14. novembra 2003, teda pred 1. januárom 2008, preto sa lehota\nna uplatnenie výzvy na náhradu voči žalovanému v 1./ rade skončila 1. januára 2009,\nišlo pritom o prekluzívnu lehotu, na ktorú musel odvolací súd prihliadnuť aj bez návrhu\nz úradnej povinnosti, a keďže žalobkyne výzvu na náhradu voči žalovanému v 1./ rade\nneuplatnili v lehote do 31.12.2008, došlo k preklúzii ich práva na náhradu, a preto\nz uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkýň...\nzamietol.“.\nV súvislosti s námietkou premlčania, ktorú v rámci odvolania vzniesla žalovaná,\nkrajský súd uviedol: „Žalobkyniam v 1./ a 2./ rade ako oprávneným osobám bol\nrozhodnutím správneho orgánu zo dňa 9.10.2003 č. k. OPPaLH-00002-2003/005879/BT\npriznaný nárok na náhradu za odstránené nehnuteľnosti voči... ako povinnej osobe s tým, že\nkaždej z oprávnených osôb patrí nárok na náhradu v ½-ici, pričom uvedené rozhodnutie\nnadobudlo právoplatnosť dňa 14. novembra 2003...\nŽalobkyne mali svoj nárok na súde uplatniť... v lehote do 14.11.2006.“\nV ďalšej časti krajský súd argumentoval vo vzťahu k vzneseniu námietky premlčania,\nže túto je možné vzniesť v ktoromkoľvek štádiu konania, odvolávajúc sa na § 120 ods. 4\na § 205a Občianskeho súdneho poriadku.\n35. Ústavný súd preskúmal dovolanie podané sťažovateľkami a konštatuje,\nže sťažovateľky v ňom podrobne uviedli dôvody, pre ktoré považujú napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu založený na posúdení právnej otázky preklúzie a premlčania\n12\n\nza nesprávny. Argumentáciu zavŕšili poukázaním na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu,\nako aj ústavného súdu týkajúcu sa podstaty reštitučných konaní, na podporu ktorej uviedli\npočetnú judikatúru. Na druhej strane je pravdou, že sťažovateľky pomerne všeobecne\nči neurčito ohraničili dovolacie dôvody s poukazom na paragrafové znenie Civilného\nsporového poriadku (ďalej len „CSP“). V časti dovolania sa sťažovateľky venovali\nprávnemu posúdeniu otázky premlčania v ich konkrétnej veci, ďalej konkretizovali\nnesprávne právne posúdenie preklúzie práva „s poukazom na § 421 písm. a) CSP...“, ďalej\nnamietali „logické súvislosti, ktoré ho viedli k aplikácii právneho záveru“, poukázali\nna priamy rozpor s rozhodovacou praxou a nálezmi ústavného súdu. V závere uviedli:\n„Na základe uvedeného skutkového a právneho stavu a s poukazom na nedostatočné,\nv namietaných častiach aj celkom chýbajúce odôvodnenie Rozhodnutia, je prípustnosť\ndovolania daná aj podľa § 420 písm. f) CSP.\nPrípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP však spočíva aj v ďalšom\nnesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu...“ Týmto „ďalším“ nesprávnym\npostupom odvolacieho súdu označili sťažovateľky postup odvolacieho súdu, ktorým zrušil\nrozsudok okresného súdu iba v časti smerujúcej proti žalovanej a výrok vzťahujúci sa\nna fond ponechal nedotknutý, pričom podľa názoru sťažovateliek išlo o závislé výroky.\n36. Najvyšší súd ustálil, že sťažovateľky podali dovolanie z dôvodu podľa § 421\nods. 1 písm. a) CSP vo vzťahu k otázke premlčania a preklúzie a podľa § 420 písm. f) CSP\nvo vzťahu k posúdeniu závislých výrokov a nedostatočnému odôvodneniu napadnutého\nrozsudku. Vo vzťahu k posúdeniu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\nnajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poskytol širokú úvahu o prípustnosti\na formálnych podmienkach podania dovolania z uvedeného dôvodu. Najvyšší súd odmietol\nprípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP vo vzťahu k otázke premlčania\na uviedol, že všetky rozhodnutia, na ktoré poukázali sťažovateľky, sa týkali sporov\nskutkovo a právne odlišných a v prevažnej miere riešili otázku zmyslu a účelu reštitučného\nzákona. Otázku preklúzie práva najvyšší súd uzavrel konštatovaním, že „... dospel k záveru,\nže dovolanie žalobkýň podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP – v rozsahu namietanom\nnesprávnosť posúdenia otázky premlčania odvolacím súdom – nie je prípustné, neobstojí\nuž len z toho dôvodu dovolanie... voči ďalšiemu dôvodu zamietnutia žaloby žalobkýň –\n13\n\nzániku (preklúzii) ich práva v dôsledku včasného neuplatnenia výzvy na náhradu voči\nžalovanej...“.\nVo vzťahu k posúdeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP najvyšší súd\nv relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Žalobkyne v podanom dovolaní\nnedostatočné odôvodnenie napadnutého odvolacieho rozsudku vo vzťahu k namietanej\nvade... nijako neodôvodnili. Dovolací súd preto nemohol preskúmať, či v prejednávanej veci\nišlo o extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ktorý by bol\ndôvodom pre uplatnenie ako výnimky druhej vety stanoviska R 2/2016...“\nPokiaľ išlo o tvrdenia sťažovateliek o povahe výrokov rozsudku okresného súdu ako\nzávislých výrokov, najvyšší súd poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že už v samom\nsprávnom konaní sa otázka povinnej osoby jednoznačne ustálila, a teda ako povinná osoba\nbola určená žalovaná. Navyše odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala iba\nžalovaná, rozsudok v časti výroku o zamietnutí žaloby proti fondu nadobudol právoplatnosť\na nebol ani predmetom odvolacieho prieskumu.\n37. V prejednávanej veci sa ústavný súd zameral na ústavnoprávny prieskum v troch\nlíniách. V prvej línii ide o prieskum posúdenia včasnosti výzvy povinnej osoby vo vzťahu\nk preklúzii práva, v druhej o prieskum posúdenia premlčania vo vzťahu k uplatneniu práva\nna súde a napokon o prieskum vyhodnotenia možnosti vzniesť námietku premlčania\nv priebehu odvolacieho konania. Námietku sťažovateliek v súvislosti s tvrdením o závislých\nvýrokoch rozsudku okresného súdu nepovažuje ústavný súd, odkazujúc na príslušnú časť\nodôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, za dôvodnú.\n38. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí\nprávo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,\nnavrhovaním a hodnotením dôkazov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom je možné uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(m. m. III. ÚS 190/08). Pritom musí konajúci súd interpretáciu právnej normy založiť\nna racionálnej právnej argumentácii.\n\n14\n\n39. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich\nzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou\na výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom\nzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade\na aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu\npri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania\n(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka\nmateriálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej\nochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.\n40. Ratio legis v danom prípade aplikovaného reštitučného zákona je výslovne\nvymedzený v jeho preambule a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých\nmajetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo proti vlastníkom\npoľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie\nstarostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych\nvzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho\nrozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.\nIV.1 K preklúzii práva\n41. Podstata námietok vzťahujúcich sa na tvrdenú preklúziu práva je založená\nna tom, že sťažovateľky nevyzvali povinnú osobu na vydanie náhrady za zbúrané budovy\nv lehote, ktorá bola v reštitučnom zákone zavedená novelou č. 571/2007 Z. z. účinnou\nod 1. januára 2008.\nV zmysle novely podľa § 16 ods. 3 reštitučného zákona oprávnená osoba vyzve\nna vydanie náhrady najneskôr v lehotách uvedených v § 13 (lehota podľa § 13 je\ndo 31. decembra 1992, pozn.). Ak právo na náhradu závisí od rozhodnutia obvodného\npozemkového úradu alebo súdu, končí sa táto lehota uplynutím troch rokov\nod nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby na náhradu\nzaniká.\n\n15\n\nDôvodová správa k tomuto bodu novely uvádza: „Upravuje sa lehota uplatnenia\nnároku na náhradu v prípadoch, ak sa pôvodný pozemok nedá vydať.“\nPodľa § 33 ods. 5 prechodných a záverečných ustanovení novely reštitučného zákona\nak rozhodnutie, ktorým bolo priznané právo na náhradu, nadobudlo právoplatnosť pred 1.\njanuárom 2008, lehota na uplatnenie výzvy na náhradu sa skončí 1. januára 2009, lehota sa\nvšak neskončí skôr ako tri roky od právoplatnosti rozhodnutia, inak právo zaniká. K tomuto\nbodu novely dôvodová správa uvádza: „Týmito ustanoveniami sa rieši prechodné obdobie\npre rozhodnutia vydané, resp. právoplatné pred účinnosťou tohto zákona...“\n42. Sťažovateľky výzvu na vydanie náhrady za zbúrané budovy adresovali právnemu\npredchodcovi žalovanej 18. decembra 1992, následne už samotnej žalovanej 8. marca 1994\na opakovane 1. februára 1996. Konkrétnu sumu finančnej náhrady, ktorá v zmysle\nreštitučného zákona závisela od znaleckého posúdenia, sťažovateľky uplatnili u povinnej\nosoby 21. novembra 2011 na náklade znaleckého posudku, ktorý im bol doručený\n2. mája 2011.\nSkutočnosť, že uvedené výzvy boli povinnej osobe riadne doručené, v konaní\npred všeobecnými súdmi nebola namietaná. Z ústavnej sťažnosti tiež vyplýva, že povinná\nosoba sa v správnom konaní aktívne bránila proti sume finančnej náhrady. Aj z príloh\nústavnej sťažnosti vyplýva značná snaha sťažovateliek o reštitúciu svojich práv, resp. úsilie\ndomôcť sa náhrady a zároveň úsilie povinnej osoby znížiť finančný záväzok vyplývajúci\nz priznaného práva na náhradu.\n43. Striktné trvanie krajského súdu na požiadavke podania výzvy povinnej osobe\nv lehote určenej novelou reštitučného zákona by malo za následok nutnosť podania\nopakovanej výzvy. Takýto postup je však podľa názoru ústavného súdu príliš formalistický,\nodporujúci zmyslu a účelu reštitučného zákona. Okamihom účinnosti novely reštitučného\nzákona sa tzv. predčasný právny úkon, teda výzva na vydanie náhrady za zbúrané budovy,\nnemohol stať právne bezvýznamným, pokiaľ navyše samotný nárok na náhradu bol\nzo strany povinnej osoby akceptovaný.\nJe síce pravdou, že okresný úrad priznal sťažovateľkám právo na náhradu\naž rozhodnutím z 9. októbra 2003, je ale potrebné v okolnostiach danej veci zobrať\n16\n\ndo úvahy aj skutočnosť, že uvedené rozhodnutie prijal okresný úrad až ako druhé v poradí,\nteda po vrátení veci na ďalšie konanie zo strany krajského súdu. Rovnako je nevyhnutné\nzohľadniť v danej veci aj okolnosť, že sťažovateľky boli počas celého reštitučného konania\naj konania pred všeobecnými súdmi aktívne. Aktivita zo strany povinnej osoby sa javí\nústavnému súdu ako bránenie sa splniť záväzok spočívajúci vo vyplatení finančnej náhrady\nza zbúrané budovy. Námietky týkajúce sa podstaty reštitučného konania – tvrdenie,\nže žalovaná nie je povinná osoba, že sťažovateľky nie sú oprávnenými osobami,\nči námietky proti výške finančnej náhrady – boli v rámci celého procesu v konečnom\ndôsledku odmietnuté. V rámci správneho konania bolo definitívne ustálené, kto je povinnou\nosobou a oprávnenou osobou, ako aj suma finančnej náhrady.\n44. V okolnostiach danej veci sa preto ústavnému súdu javí ako celkom\nnespravodlivé tvrdenie, že sťažovateľky si svoj nárok na náhradu u povinnej osoby\nneuplatnili včas.\nPri kumulácii všetkých okolností daného prípadu ústavný súd konštatuje, že krajský\nsúd pri aplikácii ustanovení reštitučného zákona postupoval formalisticky v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto, ak najvyšší súd v opísanom\nprocesnom postupe odvolacieho súdu nevzhliadol vadu zakladajúcu prípustnosť\na dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, postupoval takisto formalisticky a zaťažil\ntým svoje rozhodnutie arbitrárnosťou, ktorá znamená porušenie práva sťažovateliek\nna spravodlivé súdne konanie, a neposkytol súdnu ochranu v kvalite, akú predpokladá zákon\na ústava. Už len toto pochybenie najvyššieho súdu bez ďalšieho stačí na vyslovenie\nporušenia označených práv sťažovateliek napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nIV.2 K premlčaniu práva\n45. Vo vzťahu k posúdeniu premlčania práva krajským súdom ústavný súd považuje\nza dôležité upriamiť pozornosť na niekoľko aspektov posudzovanej veci.\n46. V reštitučných konaniach v zmysle § 9 reštitučného zákona platí, že oprávnená\nosoba v stanovenej lehote musí uplatniť nárok na vydanie nehnuteľnosti na pozemkovom\n17\n\núrade a zároveň musí vyzvať povinnú osobu. V podstate až na základe rozhodnutia\nokresného úradu o existencii prekážky na vydanie nehnuteľnosti prizná okresný úrad právo\nna náhradu. Týmto ale nie je dotknutá povinnosť oprávnenej osoby na včasné podanie\nvýzvy povinnej osobe.\nV danom prípade bolo sťažovateľkám priznané právo na náhradu rozhodnutím\nz 9. novembra 2003 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14. novembra 2003).\nPodľa reštitučného zákona sa suma finančnej náhrady určí znaleckým posudkom.\nPodľa bodu V metodického pokynu pre postup pri poskytovaní náhrad podľa zákona\nč. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu\nmajetku v znení zákona 93/1992 Zb. vydaného Ministerstvom poľnohospodárstva a výživy\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\noceňovanie\n\nnehnuteľností\n\nzabezpečia\n\npozemkové\n\núrady\n\nprostredníctvom znaleckých posudkov vypracovaných súdnymi znalcami na základe\nzmluvy.\nZ uvedeného teda vyplýva, že zabezpečenie znaleckého posudku, od ktorého závisela\nsuma finančnej náhrady, zabezpečoval okresný úrad. Znalecký posudok bol sťažovateľkám\ndoručený 2. mája 2011, teda po viac ako siedmich rokoch od priznania práva na náhradu.\n47. Sťažovateľky sa žalobou na okresnom súde domáhali zaplatenia sumy 21 547 €\ns príslušenstvom, teda konkrétnej sumy finančnej náhrady. Táto konkrétna suma mohla byť\nurčená na podklade práva na náhradu, preto posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby by\nmalo zohľadňovať to, čo je žalobným petitom požadované. Skutočnosť, že sťažovateľkám\npatrí právo na náhradu za zbúrané budovy, nebola v konaní sporná ani spochybňovaná.\n48. Ústavný súd sa preto nestotožňuje s posúdením začiatku plynutia premlčacej\ndoby tak, ako to stanovil odvolací súd. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu napadnutý\ndovolaním v tejto časti meritórne nepreskúmal s odôvodnením, že pokiaľ neobstál\npri posúdení prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP jeden dôvod\n(preklúzia), na ktorom záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nemôže obstáť ani ďalší\ndôvod, v tomto prípade otázka premlčania.\n\n18\n\nIV.3 K uplatneniu námietky premlčania v odvolacom konaní\n49. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateliek, že krajský súd v rámci odvolacieho\nkonania nemal prihliadať na vznesenú námietku premlčania, ústavný súd poukazuje na to,\nže žalovaná podala odvolanie za predchádzajúcej právnej úpravy – Občianskeho súdneho\nporiadku. Krajský súd v bode 70 napadnutého rozsudku uviedol, že „Námietky premlčania\nsa netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a 205a\nOSP s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným\nuplatňovaním nových skutočností a dôkazov.“.\nJe pravdou, že aktuálna právna úprava je v otázkach uplatnenia námietky premlčania\ns ohľadom na § 366 CSP prísnejšia, avšak v tomto kontexte dáva ústavný súd do pozornosti\nsťažovateliek § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali\npredo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.\n50. Na druhej strane sa javí vznesenie námietky premlčania žalovanou až\nv odvolacom konaní, navyše až v čase, keď sa žalovaná vyjadrovala k vyjadreniu\nsťažovateliek k odvolaniu, za prinajmenšom špekulatívne, ak nie v rozpore s dobrými\nmravmi.\n51. Podľa judikatúry ústavného súdu uplatnenie námietky premlčania je\nvo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi, na druhej\nstrane však nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť\npovažované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho\npráva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba\nvýnimočne. V rozpore s dobrými mravmi však môže byť len taký výkon práva účastníkov\nv občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého\núčastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto\nprípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil\na proti nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým\npostihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností\nprípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré\n19\n\nprávo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (m. m. II. ÚS 176/2011,\nIV. ÚS 542/2013, II. ÚS 920/2016).\nIV.4 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1\ndodatkového protokolu\n52. Ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateliek v časti, ktorou namietali porušenie\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku\npodľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami nevyhovel s ohľadom\nna skutočnosť, že zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie\nkonanie. Najvyšší súd tak bude mať znova príležitosť poskytnúť súdnu ochranu všetkým\nprávam sťažovateliek vrátane práva vlastniť majetok.\nIV.5 Záver\n53. Ústavný súd už opakovane judikoval, že všeobecný súd by mal vo svojej\nargumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť,\nteda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe\ntýchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,\nracionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí\nsúčasne vychádzať z toho, že práve všeobecný súd má poskytovať v občianskom súdnom\nkonaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09,\nIII. ÚS 678/2016).\n54. Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním\nv konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej\nochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať strane\nkonania, ktorá sa tejto ochrany domáha (m. m. III. ÚS 203/2018, II. ÚS 43/2020).\n\n20\n\n55. V dôsledku príliš formalistického postupu odvolacieho súdu pri výklade\ndotknutých ustanovení reštitučného zákona tak v žiadnom prípade nemožno konanie\npred ním ako celok označiť za spravodlivé, keď vo svojom rozhodnutí dospel k extrémne\nnespravodlivým záverom.\nZ uvedeného vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní o uplatnenom dôvode\nprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP uprednostnil formalizmus rozhodovania,\nktorý povýšil nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľky domáhali svojich\nprocesných práv, čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany a malo za následok\nporušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru.\n56. Rešpektujúc princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy a zároveň\nzásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011,\nPL. ÚS 95/2011), ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa postupom a rozsudkom\nkrajského súdu, ktoré budú predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po vrátení\nveci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu\nminimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom\nzrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľkám\nna ochranu ich práv poskytuje, vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto\npráv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).\nSo zreteľom na to, že najvyšší súd po vrátení veci bude pokračovať v dovolacom\nkonaní, v ktorom sa bude musieť vysporiadať okrem záverov ústavného súdu aj\ns argumentáciou sťažovateliek vo vzťahu k ich námietkam týkajúcim sa postupu\na rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4\nvýroku tohto nálezu).\n57. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateliek, napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku rozhodnutia).\n\n21\n\n58. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu\nvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež\nviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením\n(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n59. Ako addendum ústavný súd uvádza, že už viackrát mal možnosť zaujať\nstanovisko k spôsobu hľadania a výkladu práva v konkrétnych právnych veciach.\nV náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 ústavný súd uviedol, že pri výklade a aplikácii\nustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich\ndoslovného znenia. Konajúci súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia\nviazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho\ntextu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická\nsúvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto\nprípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej\nnormy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo\nnezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií\ninterpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a s účelom príslušného\nustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad\ne ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V náleze\nsp. zn. I. ÚS 243/07 (v ktorom nešlo o výklad zákona, ale zmluvy) ústavný súd uzavrel,\nže všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich\nargumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej\nkauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom\nmodernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo\npohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď\nna právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia (II. ÚS 49/2018).\n\n22\n\nV.\nNáhrada trov konania\n60. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti požiadali ústavný súd o priznanie náhrady trov\nkonania.\n61. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n62. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateliek náhradu trov konania\npodľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej\nodmeny za tri úkony právnych služieb (dva úkony v roku 2019 – prevzatie a príprava\nzastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti a jeden úkon právnej služby v roku 2020 – podanie\nvyjadrenia k veci) zníženej podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorého sa základná sadzba\ntarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo\nviacerých osôb, a režijného paušálu k trom úkonom podľa § 16 ods. 3 vyhlášky.\nTakto určená suma predstavuje celkovú výšku 640,66 € vrátane dane z pridanej\nhodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (výrok 3 nálezu).\n63. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému\nz účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. júna 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "reštitúcia-reštitučné zákonodárstvo", "preklúzia", "premlčanie-premlčanie v občianskom práve", "reštitúcia-podmienky", "reštitúcia-náhrada", "dovolanie-dovolacie dôvody", "reštitúcia-právne účinky", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "7Cdo/129/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e4c8d9f6-a62d-4ea0-ac0f-964819633eed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.43.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 43/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 43/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.43.2020.2"}, {"guid": "ussr:b9a92589-6ecd-4a28-a295-3b1a95ca7a15", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.49.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 49/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 49/2018 z 18. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.49.2018.1"}, {"guid": "ussr:ee2f776f-6d5b-4d0f-94e4-aeb4a7975099", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.678.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 678/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 678/2016 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.678.2016.1"}, {"guid": "ussr:4256d2c7-33d2-45a1-adf1-ce55434b494a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.920.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 920/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 920/2016 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.920.2016.1"}, {"guid": "ussr:a0bc535b-856b-45df-9940-aeeec2b45518", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 542/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 z 23. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-23", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0bc535b-856b-45df-9940-aeeec2b45518"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 176/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:dbdf9acd-0d6e-4474-a437-e3067b2b3c84", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 190/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 190/08 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dbdf9acd-0d6e-4474-a437-e3067b2b3c84"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/07 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "fdfb3e9c-32c2-4007-8b7b-1aaf8aff857f:48f6e493-b277-4271-88a1-573b22040c7d", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2016:4413227377.2", "spisova_znacka": "5Co/737/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/737/2015 z 20. 12. 2016", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2016-12-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4413227377.2"}], "citovane_v": [{"guid": "9428908a-e639-49e9-94b4-4cba08848fc7:db2c58e4-4ff0-4054-94af-ae17f0f59965", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4413227377.1", "spisova_znacka": "7Cdo/119/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/119/2020 z 26. 8. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4413227377.1"}, {"guid": "9428908a-e639-49e9-94b4-4cba08848fc7:73588a62-76b9-4a8f-a5b5-7ceb3ab629ee", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4413227377.1", "spisova_znacka": "7Cdo/119/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/119/2020 z 25. 8. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-08-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4413227377.1"}, {"guid": "9428908a-e639-49e9-94b4-4cba08848fc7:60c5c91e-e97f-4ed0-9a8b-5c785f5593e1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4413227377.1", "spisova_znacka": "7Cdo/119/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/119/2020 z 25. 8. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-08-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4413227377.1"}, {"guid": "3e327c65-ddb9-4561-8431-d1c0b8438520:3040404a-4d29-4f45-9bec-5a11bb45ccf1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6420201965.1", "spisova_znacka": "11Co/51/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/51/2025 z 25. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6420201965.1"}, {"guid": "94207d6c-390b-416f-b809-30d135948237:3fc372df-7bea-4e46-8ae9-89dabc8bfd44", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7223200557.1", "spisova_znacka": "2Cob/97/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/97/2024 z 24. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-10-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7223200557.1"}, {"guid": "25a86d49-d806-4be3-bb4f-961c70acebdb:18979cbb-ea1e-4ada-a9ac-5ae572ead832", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7223200558.1", "spisova_znacka": "2Cob/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/8/2024 z 30. 7. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7223200558.1"}, {"guid": "841bdf78-9dd8-4ba1-b70c-f6b8e0d74ed0:4572ed2c-42a4-4883-9560-bb3ec29286f2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6123331158.1", "spisova_znacka": "15CoCsp/20/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15CoCsp/20/2024 z 4. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-06-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6123331158.1"}, {"guid": "02883875-a1dd-4d90-a5d6-c0a246f91365:c4ff3a32-8e68-4272-af3a-10c727cbb33f", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6118359079.1", "spisova_znacka": "11Co/222/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/222/2019 z 9. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-12-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6118359079.1"}, {"guid": "02883875-a1dd-4d90-a5d6-c0a246f91365:1f51dc7f-eed1-4d99-aaf7-daa1db3b2441", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6118359079.1", "spisova_znacka": "11Co/222/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/222/2019 z 9. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-12-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6118359079.1"}, {"guid": "f6b72922-abc7-4466-80fb-de83228fa157:40e17b2a-95ee-4118-be37-b4516d1c8849", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4413227377.3", "spisova_znacka": "5Co/128/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/128/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4413227377.3"}]}