{"guid": "ussr:b2c8f7bb-9ff2-442f-bb49-efca4b8c2cc7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.393.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 393/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 393/2020 z 10. 9. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. septembra 2020, sp. zn. II. ÚS 393/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.393.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-09-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b2c8f7bb-9ff2-442f-bb49-efca4b8c2cc7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.393.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.393.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.393.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 393/2020-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej\na sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40,\n\nNitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17\nods. 2 a 5 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práv\nna slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Trnave sp. zn. 6 Tos 66/2020 zo 16. júna 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n7. augusta 2020\n\ndoručená\n\nústavná\n\nsťažnosť\n\n,\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40,\nNitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17\nods. 2 a 5 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“)\n\na\n\njeho\n\npráv\n\nna slobodu\n\na\n\nbezpečnosť\n\npodľa\n\nčl.\n\n5\n\nods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 66/2020 zo 16. júna 2020 (ďalej len „namietané\nuznesenie“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Trnava\n(ďalej len „okresný súd“) je na podklade obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry\nv Trnave zo 14. januára 2020 vedené pod sp. zn. 4 Tk 1/2020 trestné stíhanie\nproti sťažovateľovi a ďalším spoluobžalovaným pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej\nvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie\na obchodovanie s nimi podľa ustanovení § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 písm. c) a e)\nzákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nzákon“). Sťažovateľ je stíhaný väzobne, kde o ponechaní sťažovateľa vo väzbe aj po podaní\nobžaloby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) bolo rozhodnuté uznesením\nokresného súdu z 23. januára 2020 v spojení s uznesením krajského súdu\nzo 6. februára 2020. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 28. apríla 2020 rozhodol\nokresný súd uznesením z 12. mája 2020, ktorým žiadosť sťažovateľa podľa § 79\nods. 3 Trestného poriadku zamietol a zároveň podľa ustanovení § 80 ods. 1 písm. c)\n2\n\na ods. 2 Trestného poriadku rozhodol o nenahradení väzby sťažovateľa dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka. O sťažnosti sťažovateľa uplatnenej proti uvedenému\nprvostupňovému väzobnému rozhodnutiu rozhodol krajský súd namietaným uznesením\ntak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.\n3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na výnimočnosť a krajnosť inštitútu\nväzby ako opatrenia výrazne zasahujúceho do osobnej slobody jednotlivca a je toho názoru,\nže konajúce súdy vo svojich väzobných rozhodnutiach nikde expressis verbis nehodnotia\nlegitímnosť súčasného väzobného stíhania sťažovateľa v kontexte celkovej dôkaznej\nsituácie takým spôsobom, že by dali jasný odkaz, z akých konkrétnych okolností pramení\ndôvodnosť podozrenia zo spáchania vyšetrovanej trestnej činnosti ako základný\n(materiálny) predpoklad väzby sťažovateľa.\n4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti predostiera sťažovateľ argumentáciu\no prieťahoch pri prejednávaní samotného merita jeho trestnej veci, kde v konkrétnosti\npoukazuje na skutočnosť, že sa hlavné pojednávanie vo veci uskutočnilo až s odstupom\ntroch mesiacov od právoplatnosti väzobného rozhodnutia o ponechaní sťažovateľa vo väzbe\npo podaní obžaloby. Sťažovateľ na tomto mieste namieta obhajobu konajúcich súdov,\nktoré za\n\nobjektívny\n\ndôvod\n\nodročenia\n\nurčeného\n\ntermínu\n\nhlavného\n\npojednávania\n\n(9. apríl 2020) označili režimové opatrenia súvisiace s pandémiou vírusu COVID-19.\nSťažovateľ, argumentujúc dôvodovou správou k relevantnej právnej úprave, prezentuje\nnázor, že za dodržania potrebných hygienických opatrení bolo možné aj napriek označenej\nsituácii hlavné pojednávanie vykonať, prípadne bolo možné využiť alternatívu vykonania\npojednávania formu tzv. telemostu. Na tomto mieste sťažovateľ svoje stanovisko uzatvára\nkonštatovaním, že súdy vo väzobných veciach nemali zákonnú legitimitu ospravedlňovať\nsvoju nečinnosť označenými okolnosťami, teda pandemickými opatreniami. Za pokračujúce\nprieťahy tiež sťažovateľ považuje situáciu, keď hlavné pojednávanie nariadené\nk nasledujúcemu termínu 26. mája 2020 bolo po prečítaní obžaloby prokurátora opätovne\nodročené k dátumu 5. jún 2020 z dôvodu potreby oboznámenia sa obhajoby s dôkazom –\nznaleckým posudkom predloženým prokurátorom dodatočne, až po podaní obžaloby.\n\n3\n\nSťažovateľ je toho názoru, že takto uskutočnené pojednávanie malo iba formálny charakter,\nkeďže nebolo pripravené na takej úrovni, aby sa mohlo vo veci riadne konať.\n5. Sťažovateľ tiež namieta, že k prieťahom došlo aj v procese rozhodovania o väzbe,\nteda o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, keď rozhodovanie trvalo podľa jeho vyjadrenia\ntakmer dva mesiace.\n6. Napokon sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predostiera tvrdenie o porušení\njeho práva na obhajobu, keďže mu bola podľa jeho vyjadrenia odobratá možnosť vyjadriť\nsa k písomnému stanovisku protistrany – prokurátora. Sťažovateľ na tomto mieste\nvysvetľuje, že po prijatí prvostupňového rozhodnutia okresného súdu z 12. mája 2020,\nktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá, mu bolo zo strany okresného\nsúdu 15. júna 2020 doručené vyjadrenie prokurátora k ním uplatnenej sťažnosti\ns možnosťou zaujať stanovisko k tomuto vyjadreniu prokurátora v lehote desiatich dní\nod doručenia predmetnej výzvy. Sťažovateľ dôvodí, že svoje stanovisko k vyjadreniu\nprokurátora okresnému súdu doručil 16. júna 2020, avšak o uplatnenej sťažnosti rozhodol\nkrajský súd namietaným uznesením toho istého dňa, pričom v rozhodnutí uviedol,\nže sa k vyjadreniu prokurátora protistrana ku dňu konania neverejného zasadnutia krajského\nsúdu nevyjadrila.\n7. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd\nrozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na jeho práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu, predmetné rozhodnutie\nkrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie a priznal\ntiež sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.\n\n4\n\nII.\nVýchodiskové ústavnoprávne normy\n8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho\nprijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže\nna predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh\nna začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b)\nktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd\nnevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c)\nktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný\nzjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n\n5\n\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom a jeho závery\n12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých svojich označených\npráv namietaným uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa\nuplatnená proti prvostupňovému väzobnému rozhodnutiu okresného súdu, ktorý zamietol\njeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne nenahradil väzbu sťažovateľa\nmiernejším opatrením – dohľadom probačného a mediačného úradníka. V ústavnej\nsťažnosti tiež sťažovateľ predostiera námietku porušenia požiadavky urýchlenosti\nrozhodovania väzobných vecí, ktorú, vychádzajúc z obsahu petitu ústavnej sťažnosti\n(kde ako porušovateľa namietaných práv označuje krajský súd a ním vydané namietané\nuznesenie), smeruje voči druhostupňovému väzobnému rozhodovaniu krajského súdu.\n13. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno\npovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať\npo jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).\n14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu\nje garantované čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo\nobvineného na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby s čím je spojená\npovinnosť nariadenia prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo\nnebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania,\npričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah\noznačeného ustanovenia ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru\n(obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08,\nIII. ÚS 581/2015, III. ÚS 183/2018).\n15. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných\nslobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné\nsúdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,\n6\n\npodľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).\nÚstavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).\n16. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského\nsúdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,\no ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo,\nresp. nemalo byť žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené, alebo či mala byť\nväzba sťažovateľa nahradená alternatívnym opatrením. Úloha ústavného súdu sa v danom\nprípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou\nargumentáciou sťažovateľa (ktorú prezentuje sťažovateľ aj v ústavnej sťažnosti) vysporiadal\nadekvátne a preskúmateľne, či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne\nakceptovateľné a či krajským súdom prezentovaná interpretácia aplikovanej právnej úpravy\nneodporuje jej účelu a zmyslu.\n17. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky\n(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie, týkajúce sa rozhodovania\no osobnej slobode obvinenej osoby, musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky\nspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nktoré sú prenesené do špeciálnych ustanovení čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 dohovoru\naplikovateľných na konania týkajúce sa väzby. Jednou z nich je aj právo na náležité\n7\n\nodôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje\nrozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,\nIII. ÚS 198/05, III. ÚS 581/2015).\n18. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 13 až 17 odôvodnenia tohto\nuznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.\n19. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia\nkrajského súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia okresného súdu\n(právny názor zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku\nkomplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu\npríslušného súdneho konania, pozri napr. IV. ÚS 350/09, II. ÚS 112/2020). Z odôvodnenia\noboch rozhodnutí vyplýva, že sa konajúce súdy v prvom rade vyjadrili k splneniu\nmateriálnej podmienky väzby sťažovateľa, teda k existencii podozrenia zo spáchania\ntrestnej činnosti, pre ktorú bola na sťažovateľa podaná obžaloba, pričom dospeli k záveru,\nže je existencia takéhoto podozrenia dostatočne podporená vykonaným dokazovaním,\npredovšetkým výpoveďami dvoch špecifikovaných spoluobžalovaných a tiež výsluchmi\nviacerých svedkov. K väzobnému dôvodu, ktorý bol v prípade sťažovateľovho väzobného\nstíhania ustálený, teda k preventívnej väzbe podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku, konajúce súdy uviedli, že doterajšie výsledky dokazovania nasvedčujú\ntomu, že sťažovateľ sa mal tzv. drogovej trestnej činnosti dopúšťať po dlhšiu dobu,\nnepretržite a táto činnosť mala byť podstatným zdrojom jeho príjmov, keďže dostatočnými\nlegálnymi príjmami nedisponoval. Tieto skutočnosti spolu s okolnosťou pevne vytvorenej\nsiete zdrojov, ktoré mali umožňovať sťažovateľovi páchanie trestnej činnosti, viedli\nkonajúce súdy k záveru o reálnej hrozbe pokračovania v danej trestnej činnosti v prípade\nponechania sťažovateľa na slobode.\n\n8\n\n20. Z odôvodnenia namietaného uznesenia tiež vyplýva, že sa krajský súd\ns argumentáciou sťažovateľa o prieťahoch pri prejednávaní jeho trestnej veci nestotožnil.\nKrajský súd v tomto smere dôvodil, že sťažovateľ je vo väzbe od 16. júna 2019, avšak\ns prihliadnutím na charakter a rozsah vyšetrovanej trestnej činnosti (sedem obžalovaných\nosôb) sa mu doterajšia celková dĺžka väzby sťažovateľa nejaví neprimeraná. Krajský súd\nďalej uviedol, že obžaloba vo veci sťažovateľa bola podaná 14. januára 2020 a prvý termín\nhlavného pojednávania bol určený s odstupom troch mesiacov, čo hodnotil krajský súd\nako primeranú dobu odôvodnenú potrebou dôkladného naštudovania veci. Krajský súd\ntiež akceptoval dôvod odročenia prvého termínu pojednávania a kvalifikoval ho ako dôvod\nobjektívny, keďže sa stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý v rámci režimových\nopatrení prijatých v súvislosti s pandemickou situáciou vyhodnotil vykonanie hlavného\npojednávania v trestnej veci sťažovateľa ako rizikové, a preto určený termín odročil\nk nasledujúcemu dátumu (26. mája 2020). Okresný súd a krajský súd spomenuté riziko\nzdôvodnili prítomnosťou väčšieho počtu osôb vzhľadom na skupinový charakter\nprejednávanej trestnej veci, pričom súčasne vylúčili možnosť využitia bezpečnej alternatívy\n– telemostu, a to s prihliadnutím na procesnú situáciu vo veci, vyžadujúcu si dodržanie\nzásady bezprostrednosti (vzájomne protichodné stanoviská spoluobžalovaných, indikujúce\npotrebu ich osobného vypočutia). Rovnako postup okresného súdu, ktorý po vykonaní\npojednávania 26. mája 2020 toto opätovne odročil na účel oboznámenia sa obhajoby\ns dôkazmi dodatočne predloženými prokuratúrou, nehodnotil krajský súd ako nesústredený\npostup, dôvodiac tým, že toto odročenie bolo potrebné v záujme vytvorenia priestoru\npre realizáciou práva všetkých obžalovaných na obhajobu. V závere tejto argumentácie\nkrajský súd na dokreslenie celkovej situácie z pohľadu potreby plynulosti a urýchlenosti\nkonania vo väzobnej trestnej veci poznamenal, že od podania obžaloby uplynula doba\nna prvý pohľad akceptovateľná – päť mesiacov.\n21. Ústavný súd sa oboznámil aj s obsahom stanoviska sťažovateľa zo 16. júna 2020,\nktorým sťažovateľ reagoval na vyjadrenie prokuratúry, ktoré táto predložila k sťažnosti\nsťažovateľa, uplatnenej proti prvostupňovému väzobnému rozhodnutiu okresného súdu.\nÚstavný súd konštatuje, že sa obsah dotknutého stanoviska sťažovateľa obmedzuje\niba na námietky o neprimeranej dobe rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby,\n9\n\npričom neobsahuje žiadnu vecnú argumentáciu, týkajúcu sa dôvodnosti sťažovateľovej\nväzby.\n22. Ústavný súd je toho názoru, že tak, ako to vyplýva z odôvodnení väzobných\nrozhodnutí oboch konajúcich súdov (pozri body 19 a 20 odôvodnenia tohto uznesenia),\nzákladná materiálna podmienka väzby sťažovateľa, a to dôvodnosť podozrenia zo spáchania\nvyšetrovanej trestnej činnosti, je primerane zdôvodnená konkretizáciou doterajších\nvýsledkov dokazovania, majúcich podľa mienky ústavného súdu dostatočnú relevanciu.\nÚstavný\n\nsúd\n\nv\n\ntomto\n\nkontexte\n\npripomína,\n\nže\n\npri\n\nrozhodovaní\n\no\n\nväzbe\n\nobvineného/obžalovaného sa nerozhoduje o jeho vine, resp. nevine, ale sa posudzuje\nlen to, či sú v danom štádiu trestného konania vo vzťahu skutočnosti zistené k osobe\nobvineného dostatočne odôvodňujúce podozrenie zo spáchania vyšetrovaného trestného\nčinu, keď hĺbkové hodnotenie dôkazov je vyhradené rozhodovaniu vo veci samej\na nasleduje\n\nzásadne\n\npo\n\nukončení\n\ndokazovania\n\n(pozri\n\nnapr.\n\nII.\n\nÚS 259/2019,\n\nII. ÚS 112/2020). Ďalej tiež ústavný súd uvádza, že ani skutočnosti, ktoré konajúce súdy\nprezentovali ako dôvody podporujúce preventívnu väzbu, ktorá bola u sťažovateľa ustálená,\na ktoré zároveň podľa súdov vylučujú možnosť náhrady väzby sťažovateľa miernejším\nopatrením (keď v prípade obzvlášť závažnej trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ\nstíhaný, výnimočné okolnosti požadované v takomto prípade Trestným poriadkom\nkonajúcimi súdmi identifikované neboli), sa nejavia ústavnému súdu ako vágne\na nepresvedčivé, práve naopak, hodnotí ich ako dostatočne konkrétne a zároveň výpovedné.\nRovnako ústavný súd nepovažuje za opodstatnenú tú časť argumentácie ústavnej sťažnosti,\nv ktorej sa sťažovateľ pokúša prezentovať postup konajúceho súdu vo fáze súdneho konania\nv jeho trestnej veci ako nesústredený a poznačený extrémnou pasivitou spochybňujúcou\nv jeho prípade udržateľnosť väzby. Predovšetkým podľa názoru ústavného súdu nemožno\ndoterajšiu dĺžku súdneho konania od podania obžaloby hodnotiť z jednoduchého\nkvantitatívneho hľadiska (približne päť mesiacov – v čase prijatia namietaného uznesenia)\nako extrémnu, a teda neprimeranú. Takisto súvisiacu argumentáciu konajúceho súdu\nk otázke objektívnych dôvodov odročenia pojednávania v kontexte skutkových okolností\nprípadu (skupinová trestná činnosť spojená s účasťou väčšieho počtu obžalovaných\na ich obhajcov a tiež procesná situácia vylučujúca v záujme rešpektovania požiadaviek\n10\n\nspravodlivého procesu využitie náhradnej alternatívy – telemostu) ústavný súd považuje\nza logickú a konvenujúcu zmyslu a účelu relevantnej právnej úpravy, ktorou zákonodarca\nreagoval na vzniknutú pandemickú situáciu.\n23. Ústavný súd tak vo všeobecnosti konštatuje, že právne závery odôvodnenia\ndotknutého väzobného rozhodnutia korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia\nnie sú výsledkom svojvôle (majú totiž logickú podobu, kde argumenty sú jasne vysvetlené\na sú súčasne dostatočne zrozumiteľné), ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových\nokolností, významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru,\nže relevantným otázkam, formulovaným sťažovateľom, bola v konaní o väzbe sťažovateľa\nposkytnutá náležitá a presvedčivá odpoveď. Ústavný súd súčasne zastáva názor, že súdmi\nprezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných právnych noriem\n(príslušných ustanovení Trestného poriadku, týkajúcich sa väzobného rozhodovania)\nnijako nepopiera ich účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti\nakceptovateľnú podobu. Ústavný súd tak uzatvára, že sa krajský súd posúdením\nsťažovateľovej väzobnej veci zaoberal dostatočne náležite a primerane.\n24. Vo vzťahu k obsahu námietky sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu\n(pozri bod 6 odôvodnenia tohto rozhodnutia) ústavný súd konštatuje, že sa takto predostretá\nargumentácia sťažovateľa dotýka otázky realizácie a rešpektovania procesnej záruky\nkladúcej dôraz na zachovanie princípu „rovnosti zbraní“ a z nej vyplývajúcej\nkontradiktórnosti konania (podobne napr. III. ÚS 402/08). Zásada rovností zbraní je jednou\nz charakteristík širšieho konceptu spravodlivého procesu, ktorý tiež zahrňuje právo,\naby trestné konanie bolo kontradiktórne [pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Brandstetter proti Rakúsku, rozsudok z 28. 8. 1991,\nč. 11170/84]. Európsky súd pre ľudské práva zásadu rovností zbraní definuje\nako požiadavku, aby každá strana konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok,\nktoré ju z pohľadu konania ako celku podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom\nna protistranu (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, rozsudok z 18. 2. 1997, č. 18990/91;\nFoucher proti Francúzsku, rozsudok z 18. 3. 1997, č. 22209/93). Jej cieľom je dosiahnutie\n„spravodlivej rovnováhy“ medzi stranami sporu (Dombo Beheer B.V. proti Holandsku,\n11\n\nrozsudok z 21. 10. 1993, č. 14448/88). V trestnom konaní nesmie byť postavenie\nobvineného zreteľne nevýhodné v pomere k obžalobe (Oyston proti Spojenému kráľovstvu,\nrozhodnutie z 22. 1. 2002, č. 42011/98).\n25. Ústavný súd, ktorý v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikatúru ESĽP\nštandardne zohľadňuje, pokiaľ ide o zásadu kontradiktórnosti konania a jej realizáciu\nv praxi, upozornil aj na riziká spojené s absolutistickým chápaním potreby rovnakého\nzaobchádzania s účastníkmi konania, a túto potrebu zásada vo všeobecnosti akcentuje.\nPokiaľ by totiž chcel konajúci súd doviesť túto potrebu do úplných dôsledkov, musel\nby považovať za svoju nevyhnutnú povinnosť rozosielanie všetkých na seba navzájom\nreagujúcich vyjadrení strán až do toho momentu, keď by jedna zo strán možnosť reagovať\nna vyjadrenie protistrany nevyužila, čo je napr. vo väzobnom konaní, s prihliadnutím\nna požiadavku urýchleného rozhodovania väzobných vecí, situácia celkom absurdná\na neprípustná. Ústavný súd preto judikoval, že zásadu kontradiktórnosti konania nemožno\nponímať formalisticky, ale je potrebné dôsledne vyhodnotiť individuálne okolnosti situácie,\na na základe tohto hodnotenia možno dospieť k záveru, či v konkrétnom prípade účastníka\nkonania bola jeho možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu protistrany naozaj reálne\nzmarená\n\na\n\ntým\n\njeho\n\n(pozri sp. zn. III. ÚS 392/2018).\n\npozícia\n\núčastníka\n\nVychádzajúc\n\nkonania\n\nz uvedeného,\n\nobjektívne\nústavný\n\noslabená\nsúd\n\npreto\n\nv sťažovateľovom prípade prihliadol na to, či by stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu\nprokuratúry, ak by bolo krajskému súdu predložené, mohlo ovplyvniť výsledok\ndruhostupňového väzobného rozhodovania. Vychádzajúc zo skutkových okolností\nuvedených v bode 21 odôvodnenia tohto rozhodnutia (obsah dotknutého stanoviska\nsťažovateľa sa obmedzuje iba na námietky o neprimeranej dobe rozhodovania\no sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby, pričom neobsahuje žiadnu vecnú\nargumentáciu týkajúcu sa dôvodnosti sťažovateľovej väzby), ústavný súd konštatuje,\nže stanovisko sťažovateľa nemalo žiaden reálny potenciál ovplyvniť výsledok rozhodovania\nkrajského súdu, a teda okolnosť jeho nepredloženia nijako nezúžila možnosť sťažovateľa\nna účinnú obhajobu vo väzobnom konaní.\n\n12\n\n26. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1. Ďalej tiež formuluje porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5\nods. 3 dohovoru v rámci uvedeného väzobného rozhodovania. Podľa konštantnej judikatúry\nústavného súdu právo na osobnú slobodu je garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom\nobsiahnuté aj právo obvineného na súdnu ochranu pri pozbavení osobnej slobody z titulu\nväzby, ktoré zahŕňa požiadavku urýchleného rozhodovania o jej zákonnosti, ako aj právo\nobvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas\nkonania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.\nObsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru\n(napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08, II. ÚS 122/2019).\nRozhodovacia činnosť ESĽP jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru\nsa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“\nobvinenia („bien-fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním,\nktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine\na treste. Vychádzajúc z uvedeného, režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha (okrem iného)\nrozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko\nz 10. 11.\n\n1969).\n\nProcesné\n\ngarancie\n\npri\n\nsúdnej\n\nkontrole\n\nväzby\n\nposkytuje\n\nčl. 5\n\nods. 3 a ods. 4 dohovoru. Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa\nktorej konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami\no trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej\nosoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru,\nna ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť\nk porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv\nupravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ods. 1 a ods. 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru\n(napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje\nz hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie,\nvyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a ods. 3 dohovoru, sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania,\nktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby,\na nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby. Pokiaľ ide o sťažovateľom\nformulovanú námietku porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný súd uvádza, že procesné\n13\n\ngarancie súdnej kontroly väzby v nasledujúcich štádiách väzobného rozhodovania\n(napr. preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby, rozhodovanie o predĺžení väzby\na pod.) poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, nie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorý je aplikovateľný\nv rámci primárneho rozhodovania o vzatí do väzby. Pre nedostatok príčinnej súvislosti\nmedzi namietaným uznesením krajského súdu, vydaným v rámci väzobného konania\n(rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu) a obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, inými slovami, z dôvodu neaplikovateľnosti čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na väzobné konanie, v prípade čl. 5 ods. 3 dohovoru\nna dotknuté väzobné konanie o žiadosti o prepustenie z väzby, boli sťažovateľom\nformulované námietky porušenia uvedených článkov ústavy a dohovoru namietaným\nuznesením krajského súdu posúdené ako zjavne neopodstatnené.\n27. Vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej námietke porušenia požiadavky\nurýchlenosti rozhodovania väzobných vecí, ktorá smeruje (tak ako to je uvedené v bode 12\nodôvodnenia tohto uznesenia) proti druhostupňovému rozhodovaniu krajského súdu,\nje v prvom rade potrebné uviesť, že súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej\nslobody kladie nároky aj na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade\nosobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti\no prepustenie z väzby na slobodu. Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou\nčinnosťou, v rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti\no prepustenie z väzby z hľadiska čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a tiež z hľadiska čl. 5\nods. 4 dohovoru, uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti\nalebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke\nneodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17\nods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace,\nale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota konania nepresahujúca\nna jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca (III. ÚS 255/03, III. ÚS 636/2017,\nII. ÚS 127/2020).\n\n14\n\n28. Ústavný súd zistil, že od predloženia kvalifikovaného odôvodnenia uplatnenej\nsťažnosti sťažovateľa (3. júna 2020) a následného vyjadrenia prokuratúry k podanej\nsťažnosti sťažovateľa (8. júna 2020), keď bolo pre krajský súd reálne možné pristúpiť\nk rozhodovaniu o sťažnosti, do dňa doručenia namietaného uznesenia krajského súdu\nsťažovateľovi (25. júna 2020 – podľa vyjadrenia sťažovateľa obsiahnutého v ústavnej\nsťažnosti) uplynula doba sedemnásť dní. V zmysle citovanej judikatúry je doba\nnepresahujúca na jednom stupni konania lehotu jedného kalendárneho mesiaca z hľadiska\nzáruk, poskytovaných namietanými čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru,\nštandardne akceptovateľná. Tak, ako to vyplýva z uvedených informácií, v posudzovanom\nprípade sťažovateľa skutočná dĺžka druhostupňového väzobného konania odporúčanú\nlehotu jedného mesiaca nepresiahla. Naopak, možno konštatovať, že krajský súd rozhodol\nv primeranej lehote. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa javí námietka sťažovateľa\no porušení\n\npožiadavky\n\nurýchlenosti\n\nrozhodovania\n\njeho\n\nväzobnej\n\nveci\n\nv rámci\n\ndruhostupňového väzobného konania ako na prvý pohľad neopodstatnená.\n29. Vychádzajúc zo všetkých uvedených čiastkových záverov, ústavný súd posúdil\nústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56\nods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.\n30. S ohľadom na uvedené bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť\ntak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. septembra 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-žiadosť o prepustenie", "väzba-v konaní pred súdom", "väzba-rýchlosť rozhodovania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "väzba-preventívna", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "prieťahy v konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9eae8ae1-3b51-4d34-9927-eaac963df2e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.127.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 127/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/2020 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.127.2020.1"}, {"guid": "ussr:bd4574a2-7a21-4545-a7b9-b33b9131a8c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.112.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 112/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 112/2020 z 11. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-11", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.112.2020.1"}, {"guid": "ussr:e665b00b-25b5-489c-8ae1-1d5ad81d2c59", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.122.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 122/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/2019 z 6. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-06", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.122.2019.1"}, {"guid": "ussr:0d9370b4-6e2a-488e-ad90-6921e1ed7025", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.392.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 392/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 392/2018 z 16. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-16", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.392.2018.1"}, {"guid": "ussr:a2f04d09-32ca-4ba9-a39f-0a14748400e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.183.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 183/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 183/2018 z 2. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-02", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.183.2018.1"}, {"guid": "ussr:a92f8453-d6b9-4ff6-a108-e15998ca02d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.636.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 636/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 636/2017 z 25. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-25", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.636.2017.1"}, {"guid": "ussr:54dbf19e-0872-4dc0-b044-b89fba46e9bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 581/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 581/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 260, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:5292418c-ac84-4638-828a-82c24530db6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 424/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 424/08 z 2. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-02", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5292418c-ac84-4638-828a-82c24530db6e"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:7a0ed3f5-59e8-446f-805e-9bdaa9a61689", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 277/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 277/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 170, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a0ed3f5-59e8-446f-805e-9bdaa9a61689"}, {"guid": "ussr:8c99ac9e-c803-440c-9d36-46bf197b5e82", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 200/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 200/06 z 21. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-21", "citacie_n": 143, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c99ac9e-c803-440c-9d36-46bf197b5e82"}, {"guid": "ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe"}, {"guid": "ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/05 z 24. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-24", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 242, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789"}, {"guid": "ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 255/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 255/03 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:f0079f7f-a7d1-4aef-ac94-7a0dc45cbff5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 7/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/00 z 16. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-16", "citacie_n": 850, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1"}], "citovane_v": []}