{"guid": "ussr:d9e5cdee-9657-49b1-9437-2ed50e231c3f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.388.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 388/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 388/2020 z 10. 9. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. septembra 2020, sp. zn. II. ÚS 388/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.388.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-09-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "nazov": "čl. 11 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-11", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d9e5cdee-9657-49b1-9437-2ed50e231c3f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.388.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.388.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.388.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 388/2020-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej\na sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n,\n\nzastúpeného spoločnosťou JUDr. Peter Kubik, advokát, s. r. o., Poľná cesta 966/9, Dunajská\nStreda, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Kubik, vo veci namietaného\nporušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 9/2016 zo 4. júla 2017\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 ObdoV 5/2019\nz 26. februára 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n15. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nzastúpeného JUDr. Peter Kubik, advokát, s. r. o., Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda,\nv mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Kubik, vo veci namietaného porušenia\njeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\n(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky (ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nsp. zn. 5 Obo 9/2016 zo 4. júla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 ObdoV 5/2019 z 26. februára 2020 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie“).\n2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že bol podielnikom Reštitučného\notvoreného podielového fondu (ďalej len „podielový fond“), ktorý vznikol premenou\nz Reštitučného investičného fondu, a. s. Na základe rozhodnutia Úradu pre finančný trh\n(ďalej len „úrad“) zo 17. decembra 2002 bol za jeho správcu ustanovený\n,\n\n(ďalej len „správca“), a funkciu\n\ndepozitára správcu vykonávala\n\npobočka zahraničnej\n\nbanky v\n\n“). Sťažovateľ bol pôvodne vlastníkom\n\n1,89 % podielových listov daného fondu.\n\n2\n\n3. Dňa 18. februára 2003 predal správca z majetku podielového fondu 179 889 kusov\nakcií (ďalej len „akcie“) emitenta\n\n(ďalej aj\n\n), do majetku\n\n, Bratislava, a podielových fondov\nBratislava (spolu ďalej aj „nadobúdatelia“), za kúpnu cenu 1 700 Sk za akciu.\nNadobúdatelia boli v uvedenej dobe ovládaní skupinou\n\nktorá bola súčasťou\n\nkonzorcia založeného v roku 2001 spolu s investičnými skupinami\n). Uvedený predaj sa uskutočnil so súhlasom depozitára priamo bez toho,\naby správca vyhlásil verejnú súťaž o najlepšiu ponuku na kúpu akcií či priamo oslovil\nmajoritného akcionára spoločnosť\nTáto spoločnosť pritom bola podľa sťažovateľa\nuž vo februári 2003 pripravená zaplatiť sumu 3 221 Sk za akciu. Nadobúdatelia uvedených\nakcií 19. septembra 2003 po ich kúpe previedli úplatne akcie na spoločnosť\nktorá ich 22. septembra 2003 predala materskej spoločnosti\nuž zmienenej spoločnosti\n\nza cenu 3 250 Sk za akciu s opčnou prémiou vo výške\n\n100 Sk za akciu.\n4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že úrad rozhodnutím č. GRUFT113/2004/SANE z 24. februára 2004 zistil porušenie povinností správcu v súvislosti\ns uskutočnením predaja akcií, konkrétne porušenie § 35 ods. 1 a 3 a § 36 ods. 2 zákona\nč. 385/1999\n\nZ.\n\nz.\n\no\n\nkolektívnom\n\ninvestovaní\n\nv znení\n\nneskorších\n\npredpisov\n\n(ďalej len „ZKI“), za čo správcovi aj uložil peňažnú pokutu v úhrnnej výške 2 000 000 Sk.\nV tomto rozhodnutí je konštatované, že správca nepostupoval pri predaji akcií s odbornou\nstarostlivosťou, pretože nevykonal kroky, prostredníctvom ktorých by bolo možné predať\nakcie za čo najvýhodnejšiu cenu, ktorú bolo možné dosiahnuť, lebo ich promptne predal\nza jedinú záujemcami ponúknutú cenu, hoci nebol dôvod na okamžitý predaj akcií.\nĎalším rozhodnutím č. GRUFT-126/2004/SANE z 23. novembra 2004 úrad za už opísaný\nprevod akcií uložil pokutu aj depozitárovi za zanedbanie povinností depozitára správcu\nz dôvodu, že nekonal samostatne s odbornou starostlivosťou výlučne v záujme podielnikov\npodielového fondu a že porušil § 20 ods. 1 a § 23 ods. 1 ZKI.\n\n3\n\n5. Sťažovateľ sa žalobou z 19. októbra 2004 na Krajskom súde v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) proti správcovi\n\n(člen predstavenstva správcovskej\n\nspoločnosti) a depozitárovi domáhal zaplatenia sumy 5 269 849 Sk s príslušenstvom.\nNeskôr došlo k rozšíreniu žaloby na sumu 13 167 116 Sk s príslušenstvom. Žalovaná suma\npredstavuje pomernú časť celkovej škody spôsobenej podielovému fondu (zníženia jeho\nreálnej hodnoty) podľa rozhodnutia úradu (celková škoda podielového fondu bola podľa\nzistení úradu 278 827 950 Sk) pripadajúcu na podiel sťažovateľa na portfóliu podielového\nfondu (pôvodne 1,89 %, čomu zodpovedala suma 5 269 849 Sk, neskôr rozšírená\npostúpením pohľadávok od iných podielnikov podielového fondu na 13 167 116 Sk).\n6. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Cbm 61/04 z 20. novembra 2007 žalobu\nsťažovateľa zamietol v plnom rozsahu. Po podaní odvolania sťažovateľom najvyšší súd\nrozsudkom sp. zn. 6 Obo 84/2008 z 19. februára 2009 rozsudok súdu prvej inštancie\npotvrdil. Proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,\nktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV 23/2013 z 26. februára 2015 odmietol.\n7.\n\nNa\n\nzáklade\n\nústavnej\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľa\n\nústavný\n\nsúd\n\nnálezom\n\nsp. zn. III. ÚS 627/2015 z 2. februára 2016 (ďalej len „nález“) vyslovil porušenie\nzákladných práv sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nv spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva\nna ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho\nsúdu sp. zn. 6 Obo 84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015, ktoré rozhodnutia boli zrušené. Ústavný súd\nvrátil vec na ďalšie konanie najvyššiemu súdu s tým, že pri novom rozhodnutí bude viazaný\nprávnymi názormi ústavného súdu. Ústavný súd okrem iného vytkol najvyššiemu súdu,\nže opomenul existenciu právoplatných rozhodnutí úradu o spáchaní správnych deliktov\nzo strany správcu a depozitára, ktorými bol viazaný, a ponechal bez povšimnutia podstatné\nargumenty sťažovateľa.\n\n4\n\n8. Najvyšší súd v opakovanom odvolacom konaní napadnutým rozsudkom konanie\nproti správcovi zastavil (tento medzičasom zanikol výmazom z obchodného registra)\na v ostatnom rozsahu potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Cbm 61/04\nz 20. novembra 2007 v znení opravného uznesenia sp. zn. 3 Cbm 61/04 z 25. februára 2008.\nSťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu dovolanie, ktoré dovolací\nsúd uznesením sp. zn. 2 ObdoV 5/2019 z 26. februára 2020 odmietol.\n9. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako odvolací súd nerešpektoval viazanosť\nvšeobecných súdov právnym názorom ústavného súdu, keď v napadnutom rozsudku\nlen sčasti rešpektoval právny názor vyjadrený v náleze. V skutočnosti sa opätovne odchýlil\nod záverov právoplatných správnych rozhodnutí úradu, ktoré bol povinný si osvojiť.\nKonanie najvyššieho súdu je tak v rozpore so základným princípom právneho štátu,\na to princípom právnej istoty, a zasahuje do práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu\nochranu, do práva na spravodlivé súdne konanie a v konečnom dôsledku aj do vlastníctva\nsťažovateľa.\n10. Sťažovateľ argumentuje, že tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie najvyšší súd\npotvrdil a argumentačne doplnil – namiesto toho, aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej\ninštancie – odňal sťažovateľovi možnosť preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu\na to, že ním uplatnené pohľadávky premlčané nie sú. Na preukázanie týchto skutočnosti\nmá slúžiť dokazovanie tiahnuce naprieč celým konaním. Taká možnosť sťažovateľovi daná\nnebola. Aj preto podľa jeho názoru došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti a práva\nna spravodlivý proces zo strany porušovateľa.\n11. Porušenie označených základných práv podľa ústavy, listiny ako i práv\npodľa dohovoru a dodatkového protokolu vyplýva podľa sťažovateľa i z nesprávnych\nskutkových záverov, ku ktorým najvyšší súd dospel, ako i z nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Sťažovateľ uvádza, že skutkové závery najvyššieho súdu sú v zjavnom\nrozpore s vykonaným dokazovaním, za nepochopiteľný označuje záver najvyššieho súdu,\nže nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti depozitára a vznikom\nuplatnenej škody. Ďalšia námietka sťažovateľa súvisí s nedostatkami pri aplikácii\n5\n\nustanovení o zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka a s nesprávnym\nposúdením otázky, či má sťažovateľ ako vlastník podielov právo na náhradu škody\nproti členovi predstavenstva správcu.\n12. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,\naby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 9/2016 zo dňa\n04. 07. 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 ObdoV/5/2019\nzo dňa 26. 02. 2020 základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo\nna spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, ako aj právo na ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy,\nčl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené.\nÚstavný súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 9/2016\nzo dňa\n\n04.\n\n07.\n\n2017\n\na\n\nuznesenie\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 2 ObdoV/5/2019 zo dňa 26. 02. 2020 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky ako súdu odvolaciemu na ďalšie konanie.“\n13. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd „priznal sťažovateľovi náhradu\ntrov konania voči porušovateľovi určenú podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v sume\n3.136,78 (2 úkony právnej služby á 1.296,37 € + režijný paušál 2x 10,62 € + DPH 20 %)\ns povinnosťou úhrady do troch dní od právoplatnosti nálezu“.\nII.\nRelevantná právna úprava\n14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n\n6\n\n15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n18. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.\n19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\n20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n21. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba\nmá právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\n\n7\n\nPredchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú\nza nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom\na zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.\n22. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody\nuvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\n23. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci\nústavným súdom\n24. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\n8\n\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nIII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nčl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu\n25. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,\npodľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou\nani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej\nani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový\nstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nby\n\nmalo\n\nza\n\nnásledok\n\nporušenie\n\nniektorého\n\nzákladného\n\npráva\n\nalebo\n\nslobody\n\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n26. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému\nprávu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,\n9\n\nIII. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.\nK porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola\nkomukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom\nsúde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).\n27. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\nOdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),\nktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý\nproces (III. ÚS 209/04).\n28. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom\npre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\nna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy\nústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\ntreba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti\no súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno\ndomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,\nktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\n29. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho označených základných práv\npodľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru malo dôjsť najmä tým, že najvyšší súd\nako odvolací súd nerešpektoval viazanosť všeobecných súdov právnym názorom ústavného\nsúdu, keď len sčasti rešpektoval právny názor vyjadrený v náleze a opätovne sa odchýlil\n10\n\nod záverov právoplatných správnych rozhodnutí úradu. Sťažovateľ tiež namieta nesprávny\nprocesný postup a uvádza, že skutkové závery najvyššieho súdu sú v zjavnom rozpore\ns vykonaným dokazovaním a že najvyšší súd vec nesprávne právne posúdil.\n30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd zistil,\nže po zrušení rozsudku sp. zn. 6 Obo 84/2008 z 19. februára 2009 ústavným súdom\na vrátení veci odvolaciemu súdu najvyšší súd nariadil vo veci odvolacie pojednávanie.\nNa pojednávaní zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise,\nv potrebnom rozsahu doplnil dokazovanie vyžiadaním listín a spisov, vypočul strany sporu.\n31. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol,\nže žalovaný v 1. rade (správca) zanikol bez právneho nástupcu na základe dobrovoľného\nvýmazu z obchodného registra 7. februára 2012 (vložka č. 887/B Obchodného registra\nOkresného súdu Bratislava I). Výmazom z obchodného registra žalovaný v 1. rade stratil\nprocesnú subjektivitu [§ 61 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)], keďže stratil\nspôsobilosť na práva a povinnosti, a keďže zanikol bez právneho nástupcu, nebolo možné\npokračovať ďalej v odvolacom konaní ani s ním, ani so žiadnym jeho právnym nástupcom.\nZ tohto dôvodu najvyšší súd podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 161 ods. 1 a 2 a § 64 CSP\nodvolacie konanie proti žalovanému v 1. rade vo výroku I tohto rozsudku zastavil.\nV ďalšom konaní rozhodoval už len o žalobe žalobcu voči žalovaným v 2. a 3. rade.\n32. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd podrobne\nodôvodnil právny názor, ktorý ho viedol k záveru, že pohľadávku v rozsahu rozšírenej\nžaloby na sumu 13 167 116 Sk (v prepočte 437 068,18 eur), t. j. pohľadávku vo výške\n7 897 267 Sk (v prepočte 262 141,24 eur), na základe zmlúv o postúpení pohľadávok\nod jednotlivých\n\npodielnikov\n\nani príp. oznámeniami\naž 11. septembra 2007,\n\no\n\n(ktoré\n\npostúpení\nteda\n\npo\n\nsúdu\nzo\n\nneboli\n\nstrany\n\nuplynutí\n\nhodnoverne\n\npostupníkov)\nobjektívnej\n\npreukázané,\n\nžalobca\n\nuplatnil\n\npremlčacej\n\nlehoty\n\n(po 18. februári 2006). Argumentuje, že v čase, keď rozšírenie žaloby uplatnil na súde\nbez tvrdení o postúpení pohľadávok voči žalovaným v 2. a 3. rade od podielnikov\n(17. februára 2006), nebol vzhľadom na už uvedené skutočnosti nositeľom tohto práva,\n11\n\nnebol veriteľom, ale len pôvodní podielnici, ktorí však na súde toto právo neuplatnili.\nPremlčanie časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 7 897 267 Sk (v prepočte\n262 141,24 eura) proti žalovaným v 2. a 3. rade je teda bez ďalšieho dôvodom\npre zamietnutie žaloby v tejto časti. Odvolací súd konštatoval, že žalovaní v 2. a 3. rade\nuplatnili námietku premlčania v tejto časti úspešne. Premlčaný nárok nie je možné\nžalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a preto rozsudok súdu prvej\ninštancie v zamietavom výroku týkajúcom sa tejto časti nároku odvolací súd potvrdil\nako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP). Vzhľadom na záver o premlčaní nároku v časti\no zaplatenie sumy 7 897 267 Sk (v prepočte 262 141,24 eur) a nepreukázania aktívnej\nlegitimácie žalobcu v tejto časti odvolací súd ďalej neskúmal existenciu predpokladov\nvzniku tohto nároku na náhradu škody, keďže by to bolo neúčelné.\n33. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta pochybenie odvolacieho súdu\npri aplikácii ustanovení o zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka\na nesprávne posúdenie otázky, či má sťažovateľ ako vlastník podielov právo na náhradu\nškody proti členovi predstavenstva správcu (žalovaný v 2. rade). V súvislosti s touto\nnámietkou poukazuje ústavný súd na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku,\nv ktorej najvyšší súd uviedol, že na nárok žalobcu uplatnený proti žalovanému v 2. rade\naplikoval ako všeobecnú normu Občiansky zákonník a ZKI ako špeciálnu normu,\nkeďže žalobca ako podielnik si uplatnil proti žalovanému v 2. rade ako členovi\npredstavenstva správcovskej spoločnosti nárok na náhradu škody vzniknutú podielnikovi\nporušením povinností žalovaného v 2. rade, vyplývajúcich zo ZKI. V posudzovanom\nprípade náhrada škody, uplatnená proti žalovanému v 2. rade, mala byť spôsobená\nporušením povinností vyplývajúcich zo ZKI a aj zodpovednostný vzťah je odvodzovaný\nz príslušného ustanovenia tohto zákona o kolektívnom investovaní. Ak dôjde k porušeniu\npovinností vyplývajúcich z iného právneho predpisu, použije sa tento predpis, prípadne platí\nvšeobecná právna úprava § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto nemožno použiť\nObchodný zákonník.\n\n12\n\n34. Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal i s tvrdením sťažovateľa\no porušení povinnosti žalovaného v 2. rade ako člena predstavenstva, vyplývajúcej z § 194\nods. 5 Obchodného zákonníka, podľa ktorého vyplýva členovi predstavenstva akciovej\nspoločnosti povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou starostlivosťou, ktorá zahŕňa\npovinnosť vykonávať ju s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti\na všetkých jej akcionárov. Najvyšší súd zdôraznil, že pri porušení tejto povinnosti\nsú povinní členovia predstavenstva podľa § 194 ods. 6 Obchodného zákonníka spôsobenú\nškodu nahradiť spoločnosti (v danom prípade by to bol žalovaný v 1. rade). V zmysle § 194\nods. 9 Obchodného zákonníka nároky spoločnosti na náhradu škody proti členom\npredstavenstva môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti,\nak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti. V posudzovanom prípade\nvšak žalobca neuplatňuje nárok spoločnosti na náhradu škody proti členovi predstavenstva\nv zmysle § 194 ods. 9 Obchodného zákonníka, ale svoj vlastný nárok (prípadne postúpený\nnárok) na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením povinnosti žalovaného\nv 2. rade. Vzhľadom na to na nárok uplatnený žalobcom sa predmetné ustanovenie\nObchodného zákonníka a Obchodný zákonník vôbec nevzťahuje.\n35.\n\nV ďalšej\n\nčasti\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\ndospel\n\nk záveru,\n\nže z rozhodnutia Úradu pre finančný trh č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004\nnevyplýva porušenie povinnosti žalovaného v 2. rade, a to ani podľa právnej úpravy z roku\n1999 a ani právnej úpravy z roku 2003, u žalovaného v 2. rade nebolo zistené porušenie\npovinností ani v konaní o trestnom oznámení podanom na neho žalobcom, ako aj Úradom\npre finančný trh, vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava I, Úradu\njustičnej a kriminálnej polície Bratislava I pod ČVS: ORP-74-183/JKP-2004, a nebolo\nzistené ani spôsobenie škody zo strany žalovaného v 2. rade podielnikom ROPF. Generálna\nprokuratúra Slovenskej republiky trestné stíhanie z týchto dôvodov zastavila. S tvrdením\nžalobcu, že za porušenie povinnosti konštatovanej Úradom pre finančný trh na strane\nžalovaného v 1. rade zodpovedá žalovaný v 2. rade, nemožno podľa názoru najvyššieho\nsúdu v danom prípade súhlasiť.\n\n13\n\n36. Odvolací súd poukázal tiež na to, že do majetku v podielovom fonde patrí\naj nárok podielnikov na náhradu škody proti členovi predstavenstva (a samozrejme aj nárok\npodielnikov na náhradu škody proti správcovskej spoločnosti podľa § 13 ZKI). Podielový\nlist potom predstavuje aj podiel každého podielnika na tomto nároku na náhradu škody\nproti členom predstavenstva. Podielnik má právo na náhradu škody proti členom\npredstavenstva len za podmienky, že má podielové listy. Ak mu boli podielové listy\nvyplatené, podielové listy zanikajú (§ 28 ods. 4 ZKI). Po vyplatení podielových listov\nuž nemá (bývalý) podielnik žiaden podiel na majetku podielového fondu a ani na náhrade\nškody na majetku podielového fondu. Ak sa správcovská spoločnosť zruší s likvidáciou,\npodielnikom sa vyplatí ich podiel na majetku v podielovom fonde a všetky záväzky\nz hospodárenia s majetkom v podielovom fonde vyrovnáva depozitár (§ 19 ods. 3 ZKI)\nvrátane prípadných záväzkov, ktoré vznikli v dôsledku porušenia povinností správcovskej\nspoločnosti pri hospodárení s majetkom v podielovom fonde. To znamená, že žalobca\nnie je v čase vydania rozhodnutia súdu v tomto konaní vecne legitimovaný na uplatňovanie\nnároku na náhradu škody proti žalovanému v 2. rade podľa § 57 ZKI, keďže mu nesvedčí\npostavenie podielnika, a to v celom rozsahu uplatneného nároku.\n37. S prihliadnutím na už uvedené právne závery, uvedené v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku, ústavný súd konštatuje, že odvolací súd citoval zákonné\nustanovenia, ktoré adekvátne aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; vysvetlil\ntiež dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu záverov súdu prvej inštancie. Odvolací súd jasne\na presvedčivo odôvodnil, prečo na uplatnený nárok sťažovateľa aplikoval ustanovenia\nObčianskeho zákonníka v spojení so ZKI a prečo vylúčil použitie Obchodného zákonníka,\npodrobne analyzoval zodpovednostné vzťahy členov predstavenstva a spoločnosti (správcu)\nna jednej a vzťahy podielnikov na druhej strane. Odvolací súd svoje právne závery podporil\nzopakovaním, resp. vykonaním nového dokazovania v súlade zo závermi ústavného súdu\nuvedenými v jeho náleze. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok odvolacieho\nsúdu v posudzovanej časti nepredstavuje ústavne relevantný exces z aplikačnej praxe\nvšeobecných súdov, je presvedčivo odôvodnený a ústavne udržateľný, preto nemá dôvod\ndo neho zasahovať.\n\n14\n\n38. Ďalšia námietka sťažovateľa súvisí s nedostatkami pri aplikácii ustanovení\no zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka vo vzťahu k žalovanému v 3. rade,\nteda depozitárovi, a so záverom odvolacieho súdu, že nebola preukázaná príčinná súvislosť\nmedzi porušením povinnosti depozitára a vznikom uplatnenej škody.\n39. Najvyšší súd v tejto súvislosti argumentoval, že žalobca so žalovaným v 3. rade\nnebol v žiadnom záväzkovom vzťahu. Žalovaný v 3. rade bol v záväzkovom vzťahu\nso žalovaným v 1. rade. Na náhradu škody, ktorá nevznikla z obchodnozáväzkového vzťahu\n(§ 373 Obchodného zákonníka) alebo ktorá nevznikla porušením povinností vyplývajúcich\nz Obchodného zákonníka (§ 757 Obchodného zákonníka), nie je možné aplikovať\nObchodný zákonník. V danom prípade však náhrada škody proti žalovanému v 3. rade mala\nbyť spôsobená porušením povinností vyplývajúcich zo ZKI a aj zodpovednostný vzťah\nje odvodzovaný z príslušného ustanovenia tohto zákona o kolektívnom investovaní,\npreto aplikovať Obchodný zákonník na daný vzťah nie je možné.\n40. Odvolací súd s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia dospel k záveru,\nže ZKI neupravoval priamu zodpovednosť depozitára voči podielnikom. Takúto\nzodpovednosť upravil až zákon č. 594/2003 Z. z. o kolektívnom investovaní a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 594/2003\nZ. z.“) v § 87 ods. 2. Depozitár v zmysle ZKI zodpovedal za škodu spôsobenú porušením\nsvojich povinností správcovskej spoločnosti. Správcovská spoločnosť bola povinná\nvymáhať náhradu škody od depozitára podľa § 31 ods. 2 písm. d) ZKI a niesla v tomto\nrozsahu za nesplnenie tejto povinnosti zodpovednosť voči podielnikom. Keďže žalobca\nsi uplatňuje nárok proti žalovanému v 3. rade ako nárok na náhradu škody spôsobenú\npodielnikovi neplnením povinnosti depozitára vyplývajúcej zo ZKI zo vzťahu vzniknutého\nza\n\núčinnosti\n\ntohto\n\nzákona,\n\nmožno\n\nkonštatovať,\n\nže\n\nna uplatnenie\n\nnie je voči depozitárovi aktívne legitimovaný (§ 24 ods. 1 ZKI).\n\n15\n\ntohto\n\npráva\n\n41. Najvyšší súd i po doplnení, resp. vykonaní ďalšieho dokazovania zastával názor,\nže nebolo jednoznačne preukázané, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného\nv 3. rade, ktoré bolo definované v rozhodnutí Úradu pre finančný trh č. GRUFT126/2004/SANE z 23. novembra 2004, teda v príčinnej súvislosti s týmto porušením vznikla\nžalobcovi žalobou uplatnená škoda. „Nebolo preukázané, že by pri dodržaní tejto povinnosti\nžalovaného 3/ boli predmetné akcie v rozhodnom čase predané za cenu vyššiu ako 1 700,-Sk/akcia, resp. že by ich bola kúpila\n\nza cenu 3 221,-- Sk/akcia. V konaní nebola\n\npreukázaná existencia relevantného záujemcu o predmetné akcie za sumu vyššiu ako 1 700,- Sk/akcia. Bolo preukázané, že\n\nnemala v tom čase o kúpu predmetných akcií\n\nod žalovaného 1/ záujem, odkúpenie tohto počtu akcií od žalovaného 1/ nebolo jeho\nstratégiou. V rozhodnom čase\n\nnereflektovala na žiadne známe okolnosti\n\no záujme predať akcie emitenta\n\n, zo strany žalovaného 1/.\n\nZ uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že ani pri nároku žalobcu na náhradu\nškody\n\nuplatneného\n\nvoči\n\nžalovanému\n\n3/,\n\nnebola\n\npreukázaná\n\nexistencia\n\nvšetkých predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody (§ 420 ods. 1 Obč. zák.).\nNebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného 3/ a vznikom\nuplatnenej škody.“\n42. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil,\nprečo v posudzovanej právnej veci aplikoval Občiansky zákonník ako lex generalis a ZKI\nako lex specialis, taktiež poukázal na predchádzajúcu i súčasnú úpravu ZKI\n(zákon č. 594/2003 Z. z. ) v otázke posudzovania zodpovednosti za škodu žalovaného\nv 3. rade (depozitár). Najvyšší súd napokon na základe vykonaného dokazovania, majúc\nna zreteli právne závery ústavného súdu uvedené v náleze, dospel k presvedčeniu, že nebola\npreukázaná príčinná súvislosť medzi deklarovaným porušením povinnosti depozitára\na vznikom uplatnenej škody. Vzhľadom na už uvedené považuje ústavný súd i túto\nnámietku sťažovateľa za nedôvodnú a napadnuté rozhodnutie v posudzovanej časti\nza riadne odôvodnené a ústavne udržateľné.\n\n16\n\n43. V súvislosti s námietkou viazanosti právnym názorom ústavného súdu poukazuje\nústavný súd na relevantnú časť odôvodnenia nálezu sp. zn. III. ÚS 627/2015\nz 2. februára 2016, v ktorej uvádza:\n„Ako vyplýva z dikcie § 135 ods. 1 OSP, súd je viazaný rozhodnutím príslušných\norgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt\npostihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal (s výnimkou rozhodnutia\nv blokovom konaní). Len iné otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd\nposúdiť sám; ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd\nz neho vychádza (§ 135 ods. 2 OSP).\nRozhodnutia úradu č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 a č. GRUFT126/2004/SANE z 23. novembra 2004 sú rozhodnutiami príslušného orgánu (§ 59\na nasl. zákona o kolektívnom investovaní v znení účinnom v rozhodnom čase)\no tom, že bol spáchaný iný správny delikt, a o tom, kto ho spáchal.\nVšeobecné súdy s výnimkou súdov v správnom súdnictve v konaní o preskúmavanie\nzákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 a nasl. OSP) sú povinné\nbez ďalšieho posudzovania a hodnotenia osvojiť si závery príslušného správneho orgánu\no tom, že bol spáchaný priestupok alebo iný správny delikt, a nie sú oprávnené ani samy\nspochybňovať výrok o vine v rozhodnutí označených subjektov...\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že spisy vedené v trestnom konaní a konaní\no inom správnom delikte, ako aj zmluva o výkone depozitára, ktoré sťažovateľ žiadal\nobstarať ako dôkazy v konaní, síce už spadajú pod režim § 120 ods. 1 OSP, t. j. súd\nmá možnosť vyhodnotiť ich ako nepotrebné pre zistenie skutkového stavu, avšak toto svoje\nrozhodnutie je povinný riadne a presvedčivo odôvodniť, berúc do úvahy tvrdenia účastníkov\na už predložené dôkazy... Spôsob, akým sa s neobstaraním a následným nevykonaním\nnavrhnutých dôkazov – ktoré, ako je na prvý pohľad zrejmé, smerujú k zisteniu subjektu,\nresp. subjektov zodpovedných za škodu – vychádza z chybného vyhodnotenia predložených\nrozhodnutí úradu v rozpore s § 135 ods. 1 OSP, resp. z ich ignorovania všeobecnými súdmi\nv konaní, a preto nie je akceptovateľné.\nNajvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu nevysporiadal jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné...“\n17\n\n44. Z prieskumu napadnutého rozsudku vykonaného ústavným súdom vyplýva,\nže najvyšší súd po zrušení odvolacieho rozsudku a vrátení veci ústavným súdom nariadil\nvo veci pojednávanie, zopakoval dokazovanie, resp. vykonal nové dokazovanie v súlade\nso záväznými závermi ústavného súdu, ku ktorým dospel v náleze. Ústavný súd zdôrazňuje,\nže v uvedenom náleze vyslovil právny názor, že ustanovenie § 135 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej aj „OSP“) malo byť v právnej veci sťažovateľa aplikované, ale žiadnym\nspôsobom neuložil konajúcemu súdu ako „správne“ uvedené zákonné ustanovenie\ninterperetovať, len poukázal na to, že jeho absolútne opomenutie v napadnutom rozhodnutí\npredstavuje zásah do označených základných práv sťažovateľa. Podľa názoru ústavného\nsúdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu s poukazom na jeho citované časti v plnej miere\nreflektuje závery ústavného súdu, pričom sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľa,\nže závery ústavného súdu vyjadrené v predmetnom náleze odvolací súd nerešpektoval.\n45. V súvislosti s námietkou nesprávneho procesného potupu odvolacieho súdu,\nkeď podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu dvojinštančnosti konania, a následne\ni práva na súdnu ochranu, keď odvolací súd po zrušení odvolacieho rozsudku a vrátení veci\nústavným súdom rozhodol sám, bez toho, aby zrušil prvoinštančný rozsudok a vrátil vec\nkrajskému súdu na nové konanie a rozhodovanie, poukazuje na ustanovenia § 201\na nasl. vtedy platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku, upravujúce odvolacie\nkonanie. V okolnostiach posudzovanej veci po zrušení rozsudku odvolacieho súdu nálezom\nústavného súdu sa právna vec sťažovateľa vrátila do procesného štádia, kedy bolo potrebné\nrozhodnúť o podanom odvolaní sťažovateľa. Táto právomoc nepochybne patrila\nnajvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu, ktorý v súlade s platnou právnou úpravou mohol\nrozhodnúť o zrušení prvoinštančného rozsudku a vrátení veci krajskému súdu, mohol\nodvolaním napadnuté rozhodnutie zmeniť, alebo (ako to realizoval v posudzovanej veci)\nho potvrdiť. Ústavný súd už judikoval, že v prípade ak všeobecný súd realizuje postup,\nktorý mu zákon vyslovene umožňuje, nemožno hovoriť o porušení základných práv\na slobôd sťažovateľa len z dôvodu, že s uvedeným postupom nesúhlasí.\n\n18\n\n46. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,\nI. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov\na námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne\ntie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne\nnelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.\n47. Ústavný súd považuje argumentáciu odvolacieho súdu (v spojení s odôvodnením\nprvoinštančného rozsudku) za dostatočnú, jasnú a zrozumiteľnú, založenú na právnych\nzáveroch, ktoré majú oporu v zákone, resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel\naplikovaných ustanovení Civilného sporového poriadku, Občianskeho zákonníka,\nObchodného zákonníka a ZKI vo vzťahu k posudzovaniu vzniku nároku na náhradu škody.\n48. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\na označenými základnými právami podľa ústavy a listiny, ako aj právom podľa dohovoru,\nktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe\nktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne\nmohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní\nodmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnenú.\nIII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nčl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu\n49. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje\nlen vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd\nmôže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom,\n\n19\n\nvrátane dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach)\nuplatňujú aj ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.\n50. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju\ndoterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené\npodmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia\nsúdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)\nvyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší\nsúd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\n51. Z týchto právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri predbežnom prerokovaní\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Ústavný\nsúd uvádza, že napriek širšie koncipovanému dovolaniu sťažovateľa preskúmal napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu len v rámci vymedzenom sťažnostnou argumentáciou\nsťažovateľa, súc viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania (§ 45 zákona\no ústavnom súde).\n52. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie ústavnej sťažnosti v súvislosti\ns porušením označených základných práv podľa ústavy, listiny, ako aj práva\npodľa dohovoru je pomerne stručné, pričom sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie\na nesprávne právne posúdenie veci dovolacím súdom v tej časti napadnutého uznesenia,\nv ktorej dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania sťažovateľa podľa § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že dovolací súd mal „nesprávne,\nresp. v rozpore s ustálenou praxou reprezentovanou napríklad rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 MCdo/40/2012, právne posúdiť aktívnu legitimáciu žalobcu voči pôvodnému\nžalovanému 2/ a pôvodnému žalovanému 3/ výlučne podľa ZKI ako špeciálneho predpisu,\nbez toho, aby tento vzťah posúdil aj podľa všeobecného právneho predpisu. Tými\nsú Občiansky zákonník a Obchodný zákonník, ktoré sa v danom prípade subsidiárne\nuplatňujú a podľa ktorých pasívna legitimácia uvedených žalovaných má existovať.“.\n20\n\n53. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa uplatnenou v ústavnej sťažnosti\npoukazuje ústavný súd na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia:\n„V dovolateľom uvedenom rozhodnutí sa riešila otázka vzťahu a aplikácie ustanovení\nObčianskeho zákonníka vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Podstata sporu spočívala\nv určení režimu, ktorým sa spravuje premlčanie žalobcom uplatneného nároku na náhradu\nškody vyplývajúcej z neoprávneného zrušenia verejnej súťaže vyhlásenej v zmysle zákona\nč. 523/2003 Z. z. o verejnom obstarávaní (ako osobitný predpis), ktorý nie je podriadený\nvšeobecnej úprave Obchodného zákonníka. V danej veci dovolací súd uzavrel,\nže na predmetný zodpovednostný záväzkový vzťah treba aplikovať všeobecnú právnu\núpravu, ktorou pre danú vec je právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach Občianskeho\nzákonníka. Uvedené rozhodnutie primáme nesúvisí s prejednávanou vecou, nakoľko rieši\nodlišnú otázku - prioritne sa zaoberá otázkou, či sa na zodpovednosť za škodu spôsobenú\nv rámci predkontraktačných rokovaní vedených podľa predpisov o verejnom obstarávaní\nuplatní režim Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka.\nZároveň je potrebné uviesť, že odvolací súd sa zaoberal zodpovednosťou žalovaných\naj v zmysle jednotlivých ustanovení všeobecných právnych predpisov, a to vo vzťahu\nk žalovanému 2/ v bode 78 (§ 194 ods. 5 ObZ), v bode 86 (§ 420 ods. 1 OZ) a vo vzťahu\nk žalovanému 3/ v bode 92 (§ 420 ods. 1 OZ). Nesprávne právne posúdenie namietané\ndovolateľom v tejto otázke tak nevychádza zo skutkového stavu veci. Zároveň nemožno\nkonštatovať, že by sa odvolací súd odklonil od záverov vyslovených v rozhodnutí\nsp. zn. 3MCdo/40/2012 ani v prípade dovolateľom namietaného nesprávneho právneho\nposúdenia veci odvolacím súdom o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu voči pôvodnému\nžalovanému 3/. Žalobcom predostreté správne právne posúdenie malo spočívať\nv tom, že keď lex specialis (ZKI) založil osobitnú zodpovednosť pôvodného žalovaného 3/\nako depozitára voči pôvodnému žalovanému 1/, ako správcovskej spoločnosti, všeobecnú\nzodpovednosť pôvodného žalovaného 3/ voči podielnikom však nevylúčil, a preto v zmysle\nvšeobecných ustanovení OZ depozitár zodpovedá aj podielnikom. Možnosť takejto\nextenzívnej aplikácie lex generalis na samostatnú úpravu zodpovednostných vzťahov\nv rámci kolektívneho investovania obsiahnutých v lex specialis (ZKI) pri kogentnom\nustanovení upravujúcom, ktorý konkrétne subjekt zodpovedá za škodu spôsobenú porušením\npovinností podľa špeciálneho predpisu ktorému konkrétne vymedzenému subjektu,\n21\n\nz dovolateľom uvedeného rozhodnutia v žiadnom prípade nevyplýva. V prípade, ak z lex\nspecialis vyplýva, že konkrétny subjekt zodpovedá za škodu spôsobenú porušením povinnosti\npodľa tohto špeciálneho predpisu len konkrétne vymedzenému subjektu, vylučuje\nto zodpovednosť tohto subjektu z porušenia rovnakej povinnosti voči inému subjektu.\nOstatná argumentácia dovolateľa uvedená v tejto časti dovolania vôbec nesúvisí\ns uvedeným rozhodnutím sp. zn. 3 MCdo/40/2012, od ktorého sa mal odvolací súd odkloniť\na absentuje v nej aj nadväznosť na dovolateľom vymedzenú právnu otázku spočívajúcu\nv namietanom nesprávnom právnom posúdení aktívnej legitimácie žalobcu pri nezohľadnení\nprávnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach Občianskeho zákonníka, a preto ju dovolací\nsúd považuje za zmätočnú a v tejto časti dovolací dôvod za nevymedzený\n(napr. spochybňovanie vyriešenia otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a pasívnej\nvecnej legitimácie pôvodného žalovaného 3/ v prípade, ak v dôsledku zániku pôvodného\nžalovaného 1/, ako správcovskej spoločnosti, zaniklo postavenie žalobcu ako podielnika\npodielového fondu).\nDovolací\n\nsúd\n\nvzhľadom\n\nk\n\nvšetkému\n\nvyššie\n\nuvedenému\n\nkonštatuje,\n\nže je neopodstatnená argumentácia žalobcu, podľa ktorej sa odvolací súd riešením otázky\ntýkajúcej sa namietaného nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu odklonil od právnych\nzáverov vyslovených v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo/40/2012.“\n54. V nadväznosti na citovanú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný\nsúd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nnie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku, uvádzané\nsťažovateľom,\n\nv\n\ndôsledku\n\nčoho\n\nich\n\n„nerešpektovanie“\n\nsúdom\n\nani\n\nnemožno\n\nbez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by totiž súdy\nstratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného\ndovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný\nsporový poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol\nznamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.\n\n22\n\n55. Z citovanej časti napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd\nodmietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho\nzáver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého\nuznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho\nsúdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal\noporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd\nsa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolaním namietaným\nodklonom odvolacieho súdu od judikatúry najvyššieho súdu v otázke posudzovania aktívnej\nlegitimácie žalobcu, pričom dospel k záveru, že (aj) v tejto časti je potrebné dovolanie\nsťažovateľa odmietnuť.\n56. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu\na základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právom\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná\nsúvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti\nna ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné\na udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol aj v tejto časti\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nIII.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,\nčl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom\na napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n57. Sťažovateľ zároveň argumentoval, že napadnutým rozsudkom a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu bolo zasiahnuté do jeho základného práva vlastniť majetok\n(čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny), ako aj do jeho práva na ochranu vlastníctva\n(čl. 1 dodatkového protokolu). Ústavný súd konštatuje, že ide o práva hmotného charakteru,\na tiež, že nezistil relevantnú súvislosť medzi označenými právami hmotnej povahy\na posudzovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu. Taktiež zo skutočností, ktoré sťažovateľ\nv ústavnej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia týchto práv, reálnosť\n23\n\nktorej\n\nby\n\nmohol\n\nústavný\n\nsúd\n\nposúdiť\n\npo\n\njej\n\nprijatí\n\nna\n\nďalšie\n\nkonanie\n\n(m. m. II. ÚS 439/2018). Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných\npráv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu, odmietol pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto\nčasti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n58. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo\nuž bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. septembra 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "výklad (interpretácia)-právnej normy", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "rozhodnutie ústavného súdu", "aplikácia právnych noriem"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:debbbff2-c1de-4f76-b41e-1dbf3d196128", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.439.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 439/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 439/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.439.2018.1"}, {"guid": "ussr:65eca531-7b78-4be4-9d2c-72746c103e2c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.627.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 627/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 627/2015 z 14. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.627.2015.1"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:91011c52-b996-41ed-974f-1d55bebc9b3f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 216/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 216/06 z 7. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-07", "citacie_n": 123, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91011c52-b996-41ed-974f-1d55bebc9b3f"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 362/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 362/04 z 8. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-08", "citacie_n": 215, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "853cbfcd-868a-4b97-b5e0-6711af3181c4:0117bebb-e02e-4945-b66d-b6865a6b1480", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1004116824.2", "spisova_znacka": "2ObdoV/5/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoV/5/2019 z 25. 2. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-02-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1004116824.2"}, {"guid": "946777f3-3bd3-431b-b244-67981474a4ea:e5f0ac6f-83b7-4ac3-b0cc-dd52fd4e48a2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1004116824.1", "spisova_znacka": "5Obo/9/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/9/2016 z 3. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-03", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1004116824.1"}, {"guid": "67dd330d-020a-4f48-aeb7-4c1c167025f5:279aca90-c6c6-4734-a409-c9c73d5b5ada", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:2108220433.1", "spisova_znacka": "3MCdo/40/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/40/2012 z 26. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-26", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:2108220433.1"}], "citovane_v": []}