{"guid": "ussr:ce9d6528-166b-4eac-8d24-869c442313ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.382.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 382/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 382/2020 z 10. 9. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. septembra 2020, sp. zn. II. ÚS 382/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.382.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-09-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ce9d6528-166b-4eac-8d24-869c442313ca", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.382.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.382.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.382.2020.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 382/2020-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\nSlovenskej republiky, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, Račianska 71, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Nitre sp. zn. 9 Co 281/2017 z 15. novembra 2018, ako aj postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 128/2019 a jeho uznesením\nsp. zn. 1 Cdo 128/2019 z 30. marca 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť Slovenskej republiky o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2020\ndoručená (na poštovú prepravu 6. júla 2020 podaná, pozn.) ústavná sťažnosť\nSlovenskej republiky, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,\nRačianska\n\n71,\n\nBratislava\n\n(ďalej\n\naj\n\n„sťažovateľka“),\n\nktorou\n\nnamieta\n\nporušenie\n\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského\nsúdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 281/2017 z 15. novembra 2018 (ďalej len\n„rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 128/2019 a jeho uznesením\nsp. zn. 1 Cdo 128/2019 z 30. marca 2020 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že JUDr. Alena Gregušová,\nBudovateľská 34, Prešov (ďalej len „žalobkyňa“), správkyňa konkurznej podstaty úpadcu\nVIZOP spol. s r. o., v konkurze, Radová 18, Nitra (ďalej len „úpadca“), sa svojou žalobou\nna Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti sťažovateľke (žalovanej)\nzaplatenia sumy 76 309, 44 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody v zmysle zákona\nč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon\no zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Žalobou uplatnená škoda\nmala vzniknúť zmenšením konkurznej podstaty úpadcu medzi inými najmä vymožením\nsumy 70 427,47 € na uspokojenie pohľadávky\n\n[ďalej len „oprávnený“\n\n(spoločník a konateľ úpadcu, pozn.)] priznanej mu právoplatným rozsudkom Okresného\nsúdu Prešov sp. zn. 8 C 210/1998 z 3. októbra 2002 (ďalej len „exekučný titul“) postihnutím\nmajetku úpadcu (povinného) patriaceho do konkurznej podstaty počas konkurzu\n(konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave\n2\n\nsp. zn. 3 K 147/1994 z 5. januára 1996, pozn.) exekúciou vedenou na Okresnom súde\nPrešov pod sp. zn. 6 Er 2040/2003, a to na základe nezákonného uznesenia Krajského súdu\nv Prešove sp. zn. 3 CoE 80/2005 zo 14. februára 2006 (ďalej len „nezákonné rozhodnutie“),\nktorým uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 6 Er 2040/2003 z 24. októbra 2005 zmenil\ntak, že námietky žalobkyne (správkyne) proti exekúcii zamietol. Toto nezákonné\nrozhodnutie bolo na základe dovolania – mimoriadneho opravného prostriedku žalobkyne\n(povinnej) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 116/2006 z 25. apríla 2007 zrušené\na vec bola Krajskému súdu v Prešove vrátená na ďalšie konanie. V právnej veci žaloby sa\nna okresnom súde konanie viedlo pod sp. zn. 14 C 308/2012.\n3. Okresný súd naposledy čiastočným rozsudkom sp. zn. 14 C 308/2012\nz 9. marca 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že sťažovateľka\n(žalovaná) je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 70 427,50 € spolu s úrokmi z omeškania\npodľa špecifikácie v jeho výrokovej časti, a to v lehote do 3 dní od nadobudnutia\nprávoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň okresný súd rozhodol tak, že o všetkých ostatných\nžalobou uplatnených nárokoch a o náhrade trov konania bude rozhodnuté ďalším (iným)\nrozsudkom.\n4. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala riadne a včas odvolanie –\nriadny opravný prostriedok, na základe ktorého bol rozsudkom krajského súdu rozsudok\nokresného súdu v časti, čo sa týka uloženia povinnosti zaplatiť sumu 70 427,50 € (istinu),\nako vecne správny potvrdený. V prevyšujúcom rozsahu, čo sa týka uloženia povinnosti\nzaplatiť úroky z omeškania, krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\n5. Následne sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu v časti výroku\no potvrdení rozsudku okresného súdu riadne a včas dovolanie – mimoriadny opravný\nprostriedok, ktorým sa dovolávala naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1\npísm. c) v spojení s § 432 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) spočívajúceho v tom, že rozsudok krajského\nsúdu závisel od vyriešenia sťažovateľkou uvedenej právnej otázky (či pri konkurencii\n3\n\nnároku na náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť nárok\nna náhradu škody pred nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo naopak, pozn.),\nktorá je v rozhodovacej praxi najvyššieho (dovolacieho) súdu rozhodovaná rozdielne, a táto\notázka tak bola krajským súdom právne posúdená nesprávne. Uznesením najvyššieho súdu\nbolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke\ndoručené 6. mája 2020 a podľa zistenia ústavného súdu toho istého dňa nadobudlo\naj právoplatnosť.\n6. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:\n„... Najvyšší súd SR v Napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky\ns poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR ako aj\ns odkazom na právnu literatúru, rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie ako aj\nNajvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu ČR uviedol, že nárok na vydanie bezdôvodného\nobohatenia má prednosť pred uplatnením nároku na náhradu škody. Dovolací súd\nv Napadnutom uznesení však v súvislosti s predmetnou právnou vecou uviedol, že nakoľko\nv danej veci nebola naplnená ani jedna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia,\nžalobkyňa sa nemohla domáhať jeho vydania, a preto nejde o prípad konkurencie nároku\nna náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Najvyšší súd SR pri tejto\núvahe ale nezohľadnil zásadnú skutočnosť - ak na strane\n\nnebola naplnená\n\nžiadna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, nemožno hovoriť ani o vzniku\nškody na strane úpadcu, resp. o zmenšení konkurznej podstaty na úkor ostatných veriteľov\nv konkurze.\nZ odôvodnení rozhodnutí súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu ako aj dovolacieho\nsúdu je zrejmé, že na otázku existencie bezdôvodného obohatenia nazerali úzko, striktne\nvychádzajúc zo zákonnej definície bezdôvodného obohatenia a nezohľadnili a nevyrovnali\nsa so všetkými osobitosťami predmetnej právnej veci, v dôsledku čoho dospeli k záveru\no neexistencii bezdôvodného obohatenia na strane oprávneného v exekúcii a zaviazali\nsťažovateľku na úhradu náhrady škody.\nV predmetnej právnej veci bolo nevyhnutné, aby sa všeobecné súdy pri posudzovaní\notázky vzniku bezdôvodného obohatenia oprávneného v exekúcii\n4\n\nalebo nároku\n\nna náhradu škody žalobkyne od sťažovateľky vyrovnali, resp. do dôsledkov vyrovnali\ns dvomi podstatnými otázkami, a to:\n1/ ak oprávnený v exekúcii\n\nnárok, ktorý mu bol právoplatne priznaný\n\nOkresným súdom Prešov rozsudkom zo dňa 03.10.2002, sp. zn. 8C/210/98 voči úpadcovi\nmal a bolo ho možné vyplatiť ako pohľadávku proti podstate, čím neprišlo k naplneniu\nžiadnej zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, potom ak oprávnený v exekúcii\nvymohol od žalobkyne to, na čo mal na základe právoplatného súdneho rozhodnutia nárok,\nnemohla žalobkyni škoda (v podobe zmenšenia konkurznej podstaty na úkor iných veriteľov)\nani vzniknúť.\n2/ ak oprávnený v exekúcii\n\nnárok na úhradu sumy vo výške vymoženej\n\nv exekúcii sp. zn. EX615/2003 nemal, teda nebolo možné v priebehu konkurzu túto sumu\npoukázať\n\nako pohľadávku proti podstate, resp. mal a možné to bolo, ale len\n\nčiastočne, t. j. nie vo vymoženej výške, vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie,\nktorého vydanie mala žalobkyňa požadovať.\nVšeobecné súdy zhodne dospeli k záveru, že oprávnený v exekúcii\n\nmal\n\nvoči žalobkyni na základe rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 03.10.2002,\nsp. zn. 8C/210/98 nárok na úhradu právoplatne priznaného peňažného plnenia; jeho\nhmotnoprávny nárok bol daný, nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane,\nčo malo za následok, že žalobkyňa nemala žiaden titul na uplatnenie bezdôvodného\nobohatenia. Podľa názoru sťažovateľky, ak teda bol daný nárok\n\nna úhradu\n\nsumy priznanej právoplatným rozhodnutím, ktorá bola v časti vymožená v exekučnom\nkonaní, nakoľko žalobkyňa nesplnila celý svoj záväzok dobrovoľne, žalobkyni škoda\n(v podobe zmenšenia konkurznej podstaty na úkor ostatných veriteľov) ani nemohla\nvzniknúť, a neexistoval ani dôvod na domáhanie sa náhrady škody od sťažovateľky\nprostredníctvom žaloby o náhradu škody. Uvedenú úvahu možno vyvodiť z názorov\nprezentovaných v odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov (najmä dovolacieho súdu),\nak mali za to, že k bezdôvodnému obohateniu na strane oprávneného\n\nneprišlo,\n\nkeďže bol daný jeho nárok na základe hmotného práva...\n... Z vykonaného dokazovania pred všeobecnými súdmi vyplynulo, že ak by prišlo\nk prihláseniu pohľadávky oprávneného\n\npriznanej rozsudkom Okresného súdu\n\nPrešov zo dňa 03.10.2002, sp. zn. 8C/210/98 v časti, ktorá nebola dobrovoľne uhradená\n5\n\nžalobkyňou, do konkurzu, nikdy by nebol uspokojený vo výške, ktorá bola predmetom\nnávrhu na vykonanie exekúcie...\nZ uvedeného podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že pri správnom postupe\nspočívajúcom v uplatnení pohľadávky\n\nv konkurze by\n\nnikdy nebol\n\nuspokojený v takej miere ako tomu bolo v rámci exekučného konania, a teda pri logickej\núvahe vychádzajúcej zo skutkového stavu veci (napriek existencii rozsudku Okresného súdu\nPrešov zo dňa 03.10.2002, sp. zn. 8C/210/98) bol\n\nvyplatený neprimeraný\n\nmajetkový prospech. Keďže je zrejmé, že v rámci konkurzného konania by\n\nnikdy\n\nnemal nárok na peňažné plnenie v takej výške, v akej mu bolo poskytnuté, bolo dôvodné\ndospieť k záveru o existencii bezdôvodného obohatenia na jeho strane... žalobkyňa sa\nvydania bezdôvodného obohatenia od\n\nvôbec nedomáhala, čo podľa názoru\n\nsťažovateľky má za následok nemožnosť úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody\nvoči sťažovateľke podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov...\n... Vyriešením... ťažiskovej otázky spôsobom, že v danej veci nejde o nárok\nz bezdôvodného obohatenia, ale o nárok na náhradu škody, dovolací súd prostredníctvom\nvlastného právneho posúdenia, ktorého výsledok sťažovateľka nemohla predpokladať,\nnastolil novú ťažiskovú otázku, ktorá rovnako determinovala existenciu nároku žalobkyne\nna náhradu škody voči sťažovateľke - ak oprávnený z exekúcie na základe právoplatného\nrozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 03.10.2002. sp. zn. 8C/210/98 dostal to, čo mu\npatrilo, teda v jeho prípade neprišlo k naplneniu žiadnej zo skutkových podstát\nbezdôvodného obohatenia, nemohla na strane žalobkyne vzniknúť žiadna škoda (v podobe\nzmenšenia konkurznej podstaty na úkor ostatných veriteľov v konkurze), náhrady ktorej by\nsa mohla domáhať od sťažovateľky, keďže žalobkyňa oprávnenému z exekúcie plnila to, čo\njej bolo uložené na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Dovolací\nsúd odôvodnením svojho rozhodnutia založil túto novú ťažiskovú otázku, ktorou sa však už\nďalej nezaoberal, a teda ju ani nevyriešil...\n... Dovolací súd... prijal právny záver ohľadom neexistencie bezdôvodného\nobohatenia na strane\n\na naopak o vzniku nároku na náhradu škody voči\n\nsťažovateľke a to bez toho, aby umožnil sťažovateľke sa k takémuto právnemu posúdeniu\nvyjadriť. Takéto rozhodnutie dovolacieho súdu, v ktorom svojim vlastným právnym\n6\n\nposúdením - vyriešením jednej ťažiskovej otázky (prednosti práva na vydanie bezdôvodného\nobohatenia) nastolí ďalšiu rovnako ťažiskovú otázku (ak nedošlo k vzniku bezdôvodného\nobohatenia, ako mohla byť žalobkyni spôsobená škoda predstavujúca zmenšenie konkurznej\npodstaty na úkor ostatných veriteľov v konkurze), ktorej sa však už nevenuje, nevyrieši ju,\nzakladá podľa názoru sťažovateľky prekvapivosť rozhodnutia dovolacieho súdu\n(Napadnutého uznesenia), a teda aj porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (napr. rozhodnutie\nÚstavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 407/2016, sp. zn. I. ÚS 736/2016)...“\n7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom Krajského\nsúdu v Nitre, č. k. 9Co/281/2017-309, zo dňa 15.11.2018 ako aj postupom a uznesením\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/128/2019, zo dňa 30.03.2020, porušené boli.\nRozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 9Co/281/2017-309, zo dňa 15.11.2018 ako aj\nuznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/128/2019 zo dňa 30.03.2020, Ústavný súd SR\nzrušuje, a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.“\n8. Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „... odložil vykonateľnosť\nuznesenia Najvyššieho súdu SR. sp. zn. 1Cdo/128/2019 zo dňa 30.03.2020 a rozsudku\nKrajského súdu v Nitre, ktoré predchádzalo Napadnutému uzneseniu až do rozhodnutia\no tejto ústavnej sťažnosti.“.\nII.\nRelevantná právna úprava\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7\n\n10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania\nústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho\nprijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\n\n8\n\nIII.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci\nústavným súdom\n14. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom\nkrajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu a tomuto predchádzajúcim postupom.\n15. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta nesprávne právne posúdenie veci\na tvrdí, že vymoženie sumy 70 427,47 € na uspokojenie pohľadávky oprávneného, hoci\npriznanej mu exekučným titulom, postihnutím majetku úpadcu (povinného) patriaceho\ndo konkurznej podstaty exekúciou (núteným výkonom) na základe nezákonného\nrozhodnutia počas konkurzu je bezdôvodným obohatením zakladajúcim u žalobkyne nárok\nna jeho vydanie, ktorý predchádza nároku na náhradu škody v zmysle zákona\no zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a keďže sa žalobkyňa\nproti oprávnenému vydania tohto bezdôvodného obohatenia nedomáhala, táto okolnosť\nvylučuje nárok žalobkyne na náhradu škody proti sťažovateľke.\n16. Sťažovateľka zároveň vytýka najvyššiemu súdu, že k záveru, podľa ktorého\nv právnej veci žaloby nejde o bezdôvodné obohatenie, ale o nárok na náhradu škody proti\nštátu, a preto tu nemožno hovoriť ani o konkurencii týchto nárokov, dospel bez toho,\naby sťažovateľke umožnil k takému podľa jej názoru nesprávnemu právnemu posúdeniu\nveci sa vyjadriť, dôsledkom čoho je uznesenie najvyššieho súdu pre sťažovateľku\nprekvapivým rozhodnutím.\n17. Podľa tvrdenia sťažovateľky priznanie nároku na náhradu škody žalobkyni\n(správkyni konkurznej podstaty) proti sťažovateľke v sume 70 427,47 € zakladá stav\nabsolútnej nerovnováhy medzi dotknutými subjektmi [oprávnený (veriteľ úpadcu), úpadca\n(povinný), sťažovateľka (štát) a ostatní veritelia úpadcu, pozn.]. Pohľadávka oprávneného\nbola totiž na ujmu ostatných veriteľov úpadcu takto uspokojená v rozsahu (zrejme\n9\n\npodstatne) väčšom, než v akom by mu bol inak vznikol nárok na jej uspokojenie\nv konkurze, čím došlo k popretiu princípu spravodlivosti.\n18. Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 501/2010), že účelom konania o sťažnosti\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických osôb\na právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany\na rešpektu k ľudským slobodám na všetkých orgánoch verejnej moci. Verejná moc je teda\npovinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený\ncharakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto\ndeterminovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú\nzákladné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len\nštátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým\nosobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby.\nŠtát, ani keď vystupuje v pozícii právnickej osoby, tak v zásade nie je nositeľom základných\npráv (II. ÚS 80/09, II. ÚS 87/09). Ústavný súd vykladá jeho prípadné postavenie ako\nsťažovateľa prísne reštriktívne. V prerokovávanej veci vystupuje štát ako nositeľ\nprocesného základného práva, ktorého porušenie namieta a ktorého môže byť\nv okolnostiach danej veci nositeľom (porovnaj tiež rozhodnutia Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. I. ÚS 1052/10 a sp. zn. I. ÚS 1744/10).\n19. Z argumentácie sťažovateľky v ústavnej sťažnosti je zrejmé, že svoju aktívnu\nvecnú legitimáciu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy odvodzuje zo svojho\nhmotnoprávneho postavenia ako subjektu zodpovedného za škodu spôsobenú orgánmi\nverejnej moci v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci. Ústavný súd, vychádzajúc z reštriktívneho prístupu pri vymedzení štátu ako\nsťažovateľa v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, za rozhodujúce kritérium preto z tohto\nhľadiska považoval to, že sťažovateľka (Slovenská republika) reálne vystupovala ako\núčastníčka v konaní (strana sporu), z ktorého rozsudok krajského súdu a uznesenie\nnajvyššieho súdu vzišli, a teda bola skutočnou nositeľkou procesných práv a povinností\nv týchto konaniach. Z uvedeného dôvodu v danej veci ústavný súd sťažovateľku (Slovenskú\nrepubliku) považoval za osobu oprávnenú na podanie tejto ústavnej sťažnosti.\n10\n\n20. Ústavný súd ďalej v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje,\nže obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nsú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom\npostupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť\npodstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).\n21. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však\nnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré\nmajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania, a preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,\nRecueil III/1997).\nK rozsudku krajského súdu\n22. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva\nz citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu\nprávu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická\nosoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi\norgánmi Slovenskej republiky.\n\n11\n\n23. Podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa\nodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo ktorá je dovolacím\nsúdom rozhodovaná rozdielne.\n24. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba\ntým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\n25. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť\ntohto právneho posúdenia.\n26. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa\npreskúmania ústavnou sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského sudu a tomuto\npredchádzajúceho postupu využitím ďalšieho opravného prostriedku, a to dovolania –\nmimoriadneho opravného prostriedku, ktorý sťažovateľka s odvolaním sa na naplnenie\ndovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP v spojení s § 432 ods. 1 a 2 CSP\nnapokon pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu aj účinne využila, pričom\no tomto jej dovolaní aj bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu.\n27. Ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto\nústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku krajského súdu) už po jej\npredbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie\n[§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].\n\n12\n\nK uzneseniu najvyššieho súdu a tomuto predchádzajúcemu postupu\n28. Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa\nv občianskoprávnom konaní účinne zaručujú len vtedy, ak sú splnené všetky procesné\npodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci\nsamej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích\nkonaní.\n29. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,\nI. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n30. Ústavný súd môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,\nak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu\nbyť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis\nI. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\n31. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup\nnajvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.\n32. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:\n\n13\n\n„... 19. Dovolateľka formulovala právnu otázku tak, že či pri konkurencii práva\nna náhradu škody a vydania bezdôvodného obohatenia má prednosť nárok na náhradu\nškody pred nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo naopak...\n20. Dovolací súd zistil, že právny názor, že pri riešení kolízie nároku na vydanie\nbezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody treba vychádzať zo zásady, že\nvzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť\nuspokojenie nároku z titulu náhrady škody, a len v prípade, ak nie sú splnené podmienky pre\ndosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu náhrady škody, možno uplatniť nárok\nna vydanie bezdôvodného obohatenia, bol vyslovený v uzneseniach najvyššieho súdu\nzo dňa 21. decembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 48/2010... ako aj v starších judikátoch\na publikáciách (R 1/1979, s. 79/80, R 25/1986...).\n21. Naopak, právny názor, podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej\npri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne\ndomôcť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe, zaujal najvyšší súd\nv uzneseniach sp. zn. 8 Cdo 88/2017, 6 Cdo 9/2016 zo dňa 22. februára 2017... Tento názor\nbol vyslovený aj v náleze ústavného súdu II. ÚS 165/2012 zo dňa 13. decembra 2013\na... Rovnaký právny názor je držaný aj literatúrou, napr. JAKUBÁČ, Róbert. Náhrada\nškody a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia...\n23. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje na rovnaký právny názor Najvyššieho súdu\nČeskej republiky, vyslovený napr. v rozsudku z 21. februára 2018 sp. zn. 30 Cdo 1840/2017,\nako aj v jeho uzneseniach napr... ale aj v nálezoch a uzneseniach Ústavného súdu Českej\nrepubliky...\n24. Dovolací súd na základe uvedeného je právneho názoru, ktorý zdieľa takmer\njednotne rozhodovacia prax najvyššieho ako aj ústavného súdu, a tiež teoretická fronta,\npodľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci možno uplatniť\nlen vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne domôcť práva na vydanie bezdôvodného\nobohatenia voči tretej osobe. Z tohto pohľadu opačný právny názor, zaujatý v skorších\nuzneseniach zo dňa 21. decembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 48/2010... považuje za prekonaný, ako\nojedinelý odklon, vybočenie od už v súčasnosti ustálenej neskoršej súdnej praxe.\n25. Zároveň dovolací súd zastáva názor, že v prejednávanej veci sa súdy neodklonili\nod tejto väčšinovej ustálenej praxe, keď riešili otázku možnosti žalobkyne si uplatniť nárok\n14\n\nna vydanie bezdôvodného obohatenia, keď odvolací súd uviedol, že aj v tejto časti považuje\npodané odvolanie žalovanej za nedôvodné. V tomto smere poukázal na to, že pokiaľ ide\no posúdenie súbehu a konkurencie nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady\nškody, napriek skutočnosti, že exekúcia v danej veci prebehla na základe nezákonného\nrozhodnutia súdu a v jej dôsledku vznikla žalobkyni škoda rovnajúca sa zmenšeniu majetku\núpadcu patriaceho do konkurznej podstaty, nespochybniteľnou je skutočnosť, že žalobkyňa\nbola dlžníčkou oprávneného z exekúcie, a to na základe exekučného titulu rozsudku\nOkresného súdu Prešov zo dňa 3.10.2002 č. k. 8 C 210/98-83, ktorý zakladal hmotnoprávny\nnárok\n\nvoči žalobkyni. Nemožno preto konštatovať, že oprávnený z exekučného\n\ntitulu uspokojením právoplatne priznanej pohľadávky získal bezdôvodné obohatenie, ktoré\nby bol povinný vydať, keď pre konštatovanie existencie bezdôvodného obohatenia nebola\nnaplnená ani jedna z jeho skutkových podstát. Preto odvolací súd zhodne so súdom prvej\ninštancie konštatoval, že na strane žalobkyne nebol dôvod a nebola ani možnosť domáhať sa\nvydania bezdôvodného obohatenia voči oprávnenému, keď nemožno konštatovať, že by išlo\no konkurenciu nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia s nárokom na náhradu škody,\na že by mala žalobkyňa voči oprávnenému z exekúcie pohľadávku z bezdôvodného\nobohatenia. Dôvodil, že zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo, dochádza\nk bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval\nv hmotnom práve, to znamená, že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala,\nčo však nebol tento prípad. Rovnako konštatoval, že vo vzťahu k súdnemu exekútorovi\nneexistovala konkurencia nároku žalobkyne z bezdôvodného obohatenia s jej nárokom\nna náhradu škody voči štátu. Z hľadiska postavenia súdneho exekútora a výkonu jeho\nčinnosti uviedol, že súdny exekútor v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má postavenie\nverejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Vysvetlil,\nže medzi exekútorom a povinnou v prejednávanej veci nešlo o súkromnoprávny vzťah,\nale o verejnoprávny vzťah, nakoľko exekútor vystupoval ako nositeľ štátnej moci, plnil úlohy\nštátneho orgánu, exekútor nevystupoval v rovnoprávnom postavení voči povinnej ako\núčastník exekučného konania, ale ako nositeľ verejnej moci vykonávajúci exekučnú činnosť,\nktorou na jeho strane nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu podľa príslušných\nustanovení Občianskeho zákonníka. Navyše, správne súd prvej inštancie poukázal aj na to,\nže exekútor skončil exekúciu vrátením poverenia po vymožení pohľadávky ešte skôr ako\n15\n\nnajvyšší súd rozhodol o nezákonnosti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, teda\npri výkone exekučnej činnosti postupoval v súlade s rozhodnutiami exekučného súdu\na ani zrušením rozhodnutia krajského súdu o zamietnutí námietok proti exekúcii nevzniklo\nna jeho strane bezdôvodné obohatenie plnením z dôvodu, ktorý odpadol (tak, ako udávala\nžalovaná).\n26. V danom prípade je aj dovolací súd v zhode s názorom súdov nižšej inštancie, že\nžalobkyňa sa nemohla domáhať voči tretej osobe vydania bezdôvodného obohatenia\nz dôvodov, ktoré uviedli, a preto nejde o prípad konkurencie nároku na náhradu škody\na nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zároveň dovolací súd poukazuje\nna skutočnosť, že v prejednávanej veci súdy oboch inštancií túto posudzovali v súlade s už\nustálenou súdnou praxou, keď najskôr skúmali otázku možnosti vydania bezdôvodného\nobohatenia, avšak keď dospeli k záveru, že o takýto nárok tu nejde, vec posúdili z titulu\nnáhrady škody.\n27. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej\nz dôvodu § 421 ods. 1 písm. c) CSP nie je prípustné, a preto toto podľa § 447 písm. d) CSP\nodmietol...“\n33. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť\ndovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie\ndo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou\nani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných\nsúdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\n34. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1\npísm. c) CSP, a teda, že právna otázka konkurencie nároku na vydanie bezdôvodného\nobohatenia a nároku na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tak, ako ju vzniesla sťažovateľka vo svojom\ndovolaní proti rozsudku krajského súdu, už bola v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu\nvyriešená a ustálená tak, že právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci\nmožno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba (žalobkyňa) nemôže úspešne domôcť práva\n16\n\nna vydanie bezdôvodného obohatenia proti tretej osobe (oprávnenému), je v napadnutom\nrozhodnutí aj s poukazom na vybrané (označené) rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavného\nsúdu v iných obdobných veciach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.\nV odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol\ndôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť.\n35. Ako to už bolo uvedené, sťažovateľka ďalej najvyššiemu súdu vytýka,\nže k záveru, podľa ktorého v právnej veci žaloby nejde o bezdôvodné obohatenie,\nale o nárok na náhradu škody proti štátu, a preto tu nemožno hovoriť ani o konkurencii\ntýchto nárokov, dospel bez toho, aby sťažovateľke umožnil k takému podľa jej názoru\nnesprávnemu právnemu posúdeniu veci sa vyjadriť. V danej súvislosti však ústavný súd\nuvádza, že tento právny názor bol veľmi jasne a zrozumiteľne formulovaný už v rozsudku\nkrajského súdu. Podľa zistenia ústavného súdu už krajský súd vo svojom rozhodnutí\n(rozsudku) uviedol, že keďže v právnej veci žaloby nie je naplnený ani jeden zo zákonných\nznakov skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. zákona\nč. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období, nejde\no konkurenciu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody,\nale ide o nárok na náhradu škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci, ktorá vznikla vymožením sumy 70 427,47 € na uspokojenie\npohľadávky oprávneného priznanej mu exekučným titulom postihnutím majetku úpadcu\n(povinného) patriaceho do konkurznej podstaty exekúciou počas konkurzu na základe\nnezákonného rozhodnutia.\nKrajský súd zároveň dodal, že síce na jednej strane zrušenie nezákonného\nrozhodnutia nezakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatia zo strany žalobkyne proti\noprávnenému preto, lebo právny dôvod plnenia (vymoženia sumy 70 427,47 €) spočíval\nv hmotnom práve, čo preukazuje exekučný titul, ale na strane druhej nebyť\nnezákonného rozhodnutia k tomuto plneniu a v priamej príčinnej súvislosti s ním ku vzniku\nškody danej rozsahom zmenšenia konkurznej podstaty úpadcu na ujmu jeho ostatných\nveriteľov by nebolo došlo. A teda sťažovateľke nič nebránilo, aby v rámci ňou podaného\ndovolania – mimoriadneho opravného prostriedku proti rozsudku krajského súdu vzniesla\n(položila) ďalšiu právnu otázku, a to týkajúcu sa posúdenia, či za predpokladu, že sa\n17\n\noprávnený postihnutím majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu exekúciou\nna základe nezákonného rozhodnutia, ako to ustálil už krajský súd, bezdôvodne neobohatil,\nv rozsahu zmenšenia majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu vznikla/nevznikla\nškoda. Pretože sťažovateľka rozsudok krajského súdu, čo sa týka posúdenia žalobou\nuplatneného nároku ako nároku na náhradu škody proti štátu, svojím dovolaním\ndovolaciemu prieskumu nepodrobila napriek tomu, že to urobiť mohla, uznesenie\nnajvyššieho súdu, ktorý je rozsahom dovolania, ako aj dovolacími dôvodmi viazaný,\nnemôže byť pre sťažovateľku prekvapivým rozhodnutím.\n36. V kontexte námietky sťažovateľky o rozpore uznesenia najvyššieho súdu\ns princípom všeobecnej spravodlivosti ústavný súd dodáva, že v danej veci nijako nemožno\nprehliadnuť tú skutočnosť, že k uspokojeniu pohľadávky oprávneného postihnutím majetku\npatriaceho do konkurznej podstaty úpadcu exekúciou počas konkurzu došlo v príčinnej\nsúvislosti práve s vydaním nezákonného rozhodnutia a v zmysle zákona o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci za ním (nezákonným rozhodnutím)\nspôsobenú škodu plne zodpovedá štát (sťažovateľka).\n37. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie\nvyslovenej neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP v spojení s § 447\npísm. c) CSP nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok\ndovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení\nsťažovateľkou označených práv. Podľa názoru ústavného súdu tak uznesením najvyššieho\nsúdu nemohlo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty a požiadavky predvídateľnosti\npráva, a tým súčasne základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy, resp. práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.\n38. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky preto v tejto časti (proti uzneseniu\nnajvyššieho súdu a tomuto predchádzajúcemu postupu) podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n\n18\n\n39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľky (odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu\na uznesenia najvyššieho súdu, ich zrušenie a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie\nkonanie) v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach dňa 10. septembra 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dovolanie-prípustnosť", "exekúcia-námietky", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "rozhodnutie-zákonnosť", "zodpovednosť-orgánov verejnej moci", "zodpovednosť-za škodu", "judikatúra-zjednocovanie", "náhrada škody (ujma)", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d051049b-fd62-47f6-97d2-fba35c1eb2bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.736.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 736/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 736/2016 z 30. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-30", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.736.2016.1"}, {"guid": "ussr:e63a5516-d249-459d-aa03-1246ccc05a53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 407/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1"}, {"guid": "ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 165/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-13", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8"}, {"guid": "ussr:a5e82aa2-60ee-4e28-8a00-bc569e810435", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 501/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 501/2010 z 6. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-06", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5e82aa2-60ee-4e28-8a00-bc569e810435"}, {"guid": "ussr:fc4e83c1-7f8e-40fc-b6d5-dac6684ced5c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 87/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 87/09 z 24. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-24", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc4e83c1-7f8e-40fc-b6d5-dac6684ced5c"}, {"guid": "ussr:0c0208b6-1e43-4935-851c-acf8914fba8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c0208b6-1e43-4935-851c-acf8914fba8d"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "983ee1d2-7eae-4ffb-9209-b4c5068992b5:f3503dad-a487-4d24-a126-2968ca81a253", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1", "spisova_znacka": "6Cdo/9/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/9/2016 z 21. 2. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-02-21", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1"}, {"guid": "df3c1ad8-e95b-40b4-b732-29deb77b72a0:07b3c034-620b-422c-95be-d4576397e090", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2216212607.1", "spisova_znacka": "9Co/281/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/281/2017 z 26. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-02-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2216212607.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3bbd84b9-5154-414d-8b2a-3b7893856928", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.376.2026.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 376/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 376/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.376.2026.2"}]}