{"guid": "ussr:1514462b-c7d1-4cc2-ab98-cdf9d59e1388", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 381/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 381/2020 z 10. 9. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. septembra 2020, sp. zn. II. ÚS 381/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2020-09-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1514462b-c7d1-4cc2-ab98-cdf9d59e1388", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 381/2020-26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\nzastúpeného advokátom Mgr. Romanom\n\nTomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu\nsp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019 a ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,\n\nRudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu\nsp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019 a takto\n\nrozhodol:\nÚstavné sťažnosti\n\na\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n30. decembra 2019\n\ndoručená\n\nústavná\n\nsťažnosť\n\n,\n\n,\n(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením\nŠpecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-4 T 36/2018\nz 30. septembra 2019 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019.\n1.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na špecializovanom súde\nje na podklade obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry\nSlovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) z 29. októbra 2018 vedené\npod sp. zn. BB-4 T 36/2018 trestné stíhanie proti sťažovateľovi v 1. rade a ďalším\nspoluobžalovaným, konkrétne proti sťažovateľovi v 1. rade pre zločin založenia, zosnovania\na podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), obzvlášť závažný zločin\nnedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,\nich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c),\nods. 4 písm. b) a c) Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa\n§ 144 ods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) citovaného zákona a iné zločiny.\nSťažovateľ v 1. rade je stíhaný väzobne, pričom do väzby bol vzatý uznesením\nšpecializovaného súdu z 9. marca 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu\n2\n\nz 10. apríla 2017 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).\nUznesením špecializovaného trestného súdu zo 14. septembra 2017 v spojení\ns uznesením najvyššieho súdu z 26. septembra 2017 bola väzba sťažovateľa v 1. rade\npredĺžená do 6. mája 2018, následne uznesením špecializovaného súdu z 12. apríla 2018\nv spojení s uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2018 do 6. decembra 2018. Uznesením\nšpecializovaného súdu z 13. novembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu\nz 29. novembra 2018 bolo podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodnuté o ponechaní\nsťažovateľa v 1. rade aj po podaní obžaloby vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a),\nb) a c) Trestného poriadku.\n1.2 Sťažovateľ v 1. rade podal 16. septembra 2019 žiadosť o prepustenie\nz väzby na slobodu, o ktorej rozhodol špecializovaný súd napadnutým uznesením\nsp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019, ktorým ju v zmysle § 72 ods. 1 písm. b)\na § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol a podľa § 72 ods. 1 písm. b) a § 80 ods. 1 písm.\nc) a ods. 2 Trestného poriadku nenahradil väzbu sťažovateľa v 1. rade dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka.\nProti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ v 1. rade\nsťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Tost 36/2019\nz 22. októbra 2019 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.\n1.3 Sťažovateľ v 1. rade v ústavnej sťažnosti namieta zaujatosť senátu „4T“\n(resp. zaujatosť predsedu tohto senátu) špecializovaného súdu, ktorý rozhodoval a rozhodol\no zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, a zároveň namieta postup,\nktorým sa špecializovaný súd vysporiadal s týmito námietkami zaujatosti. Sťažovateľ\nv 1. rade v tejto súvislosti v podstatnom uviedol:\n- Sťažovateľ v 1. rade podaním z 19. júna 2019 vzniesol námietku zaujatosti senátu\n„4T“, ktorou namietal, že senát „4T“ nadŕža prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry\nGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky, keďže zápisnica z hlavného pojednávania\nkonaného 13. júna 2019 neobsahuje tvrdenie sťažovateľa v 1. rade, že svedok obžaloby\nmal po skončení výsluchu pri odvádzaní eskortou z pojednávacej miestnosti\nuviesť, že „vy dvaja skapete v base“. O tejto námietke zaujatosti špecializovaný súd\n3\n\nnerozhodol, ale sťažovateľa v 1. rade informoval prípisom z 2. júla 2019, že o tejto\nnámietke zaujatosti konať nebude, lebo dôvodom námietky je len procesný postup orgánov\nčinných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, s čím sťažovateľ v 1. rade nesúhlasí.\n- Sťažovateľ v 1. rade na hlavnom pojednávaní konanom 8. júla 2019 vzniesol\nnámietku zaujatosti predsedu senátu „4T“, ktorou namietal, že predseda senátu „4T“\nuznesením č. k. BB-4 T 36/2018-15890 z 1. júla 2019 svojvoľne uznal sťažovateľa v 1. rade\nza vinného z disciplinárneho previnenia, a zároveň namietal, že má informácie, že predseda\nšpecializovaného súdu telefonicky žiadal riaditeľa Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica,\naby sťažovateľa v 1. rade za disciplinárne previnenie exemplárne potrestal. O tejto námietke\nzaujatosti špecializovaný súd nerozhodol, ale sťažovateľovi v 1. rade oznámil, že podľa § 32\nods. 6 Trestného poriadku o tejto námietke zaujatosti konať nebude, lebo dôvodom\nnámietky je procesný postup súdu v konaní, s čím sťažovateľ v 1. rade nesúhlasí.\n- Sťažovateľ v 1. rade podaním z 13. septembra 2019 vzniesol námietku zaujatosti\npredsedu senátu „4T“, ktorou namietal, že v priebehu hlavného pojednávania konaného\n12. septembra 2019 počas výsluchu svedka\n\nsvedok na položenú otázku\n\nspoluobžalovaného začal arogantným spôsobom, resp. rôznymi vulgarizmami útočiť\nna adresu sťažovateľa v 1. rade a spoluobžalovaného. Následne sťažovateľ v 1. rade taktiež\nadresoval svedkovi vulgarizmy, pričom predseda senátu „4T“ rozhorčene upozornil výlučne\nlen sťažovateľa v 1. rade a aj spoluobžalovaného, ktorý s konfliktom nemal nič spoločné,\na oznámil im, že ak sa bude takéto správanie opakovať, budú vykázaní z pojednávacej\nmiestnosti a súd bude vykonávať dokazovanie v ich neprítomnosti, prípadne budú\nponechaní na potrestanie riaditeľovi ústavu na výkon väzby podľa § 70 ods. 1 a 2 Trestného\nporiadku, avšak svedok zostal zo strany predsedu senátu „4T“ bez upozornenia napriek\ntomu, že bol iniciátorom predmetného konfliktu. O tejto námietke zaujatosti špecializovaný\nsúd nerozhodol, ale sťažovateľa v 1. rade prípisom z 18. septembra 2019 informoval,\nže podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o tejto námietke zaujatosti konať nebude,\nlebo dôvodom námietky je procesný postup súdu v konaní, ako aj z dôvodu, že predmetná\nnámietka zaujatosti nebola sťažovateľom v 1. rade vznesená bezodkladne podľa § 31\nods. 5 Trestného poriadku, s čím sťažovateľ v 1. rade nesúhlasí.\nPodľa názoru sťažovateľa v 1. rade sa špecializovaný súd náležite nevysporiadal\ns ním vznesenými námietkami zaujatosti, pričom podľa jeho názoru k porušeniu\n4\n\njeho označených práv následne došlo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019, ktorým toto pochybenie špecializovaného súdu\nnebolo napravené.\n1.4 Sťažovateľ v 1. rade v ústavnej sťažnosti taktiež argumentuje, že v súčasnom\nštádiu trestného konania je jeho väzba nedôvodná a nezákonná, keďže podľa jeho názoru\nexistencia podozrenia zo spáchania trestných činov postavená iba na výpovediach\ntzv. kajúcnikov a podanie obžaloby nepredstavujú samy osebe relevantné dôvody\ndlhodobého trvania väzby. Podľa vyjadrenia sťažovateľa v 1. rade sa označené výpovede\nkajúcnikov v ďalšej fáze konania nijako neposilnili ďalšími relevantnými dôkazmi,\nale zostali na „mŕtvom bode“, čo podľa sťažovateľa v 1. rade spochybňuje zákonnosť\nďalšieho trvania väzby. Sťažovateľ v 1. rade tvrdí, že jeho obvinenie vzniklo iba na základe\nvýpovedí týchto kajúcnikov, ktorí sa priznali a páchaním ďalšej trestnej činnosti, t. j. krivej\nvýpovede a krivej prísahy, získali svoju beztrestnosť a status svedkov.\nSťažovateľ v 1. rade ďalej argumentuje, že nezákonnosť jeho väzby preukazujú\naj rozhodnutia konajúcich súdov o jeho väzbe, ktoré opakovane používajú stereotypné\nformulácie a dostatočne sa nezaoberajú všetkými relevantnými okolnosťami veci.\nK dôvodom útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku\nsťažovateľ v 1. rade v podstatnom dôvodí, že v jeho prípade nemá žiadne zákonné\nopodstatnenie. Sťažovateľ v 1. rade spochybňuje argumentáciu, ktorou konajúce súdy tento\ndôvod podporili a v ktorej poukázali na to, že sa sťažovateľ v 1. rade v minulosti ukrýval\nna území Českej republiky a že disponoval falošnými dokladmi, o čom mal vypovedať\njeden zo spolupracujúcich kajúcnikov. Sťažovateľ v 1. rade namieta, že uvedená výpoveď\nje účelová, a teda nepravdivá, keď ju označený kajúcnik podal iba v záujme získania\nvlastnej beztrestnosti. Sťažovateľ v 1. rade v tomto kontexte dôvodí, že účelom\njeho označeného pobytu v minulosti v Českej republike nebolo vyhýbanie sa trestnému\nstíhaniu, ale jeho podnikateľské aktivity, keď navyše Prahu v Českej republike navštevoval\nv minulosti pravidelne, a to s cieľom výlučne obchodnej činnosti. Podľa vyjadrenia\nsťažovateľa v 1. rade obsah spisu v jeho trestnej veci (záznamy o sledovaní sťažovateľa\nv 1. rade v inkriminovanom období pobytu v Českej republike) preukazuje, že označený\npobyt v Českej republike nemal charakter ukrývania sa.\n\n5\n\nSťažovateľ v 1. rade v ďalšej argumentačnej rovine ústavnej sťažnosti spochybňuje\ndôvody kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prezentované\nkonajúcimi súdmi v ich jednotlivých väzobných rozhodnutiach. V konkrétnosti poukazuje\nna jeden z dôkazov tzv. SD-kartu s nahrávkou, ktorá má podľa záverov väzobných\nrozhodnutí obsahovať rozhovor sťažovateľa v 1. rade a ďalšieho spoluobžalovaného,\nz obsahu ktorého má vyplývať ich spoločná snaha ovplyvniť výpoveď poškodeného\nv inej trestnej veci poskytnutím majetkového prospechu a tiež vyhrážkami.\nSťažovateľ v 1. rade dôvodí, že ani on a ani dotknutý spoluobžalovaný\nnie sú osobami, ktorých rozhovor je na nahrávke zachytený. Na tomto mieste\nďalej sťažovateľ v 1. rade formuluje tvrdenie, že svedkovia, na ktorých sa odvolávala\nobžaloba a následne konajúce súdy a ktorí mali vypovedať o zastrašovacích praktikách\npoužívaných sťažovateľom v 1. rade a spoluobžalovaným v priebehu existencie zločineckej\nskupiny, takéto svoje výpovede v uvedenom smere na hlavnom pojednávaní úplne vyvrátili.\nZároveň tiež k argumentácii špecializovaného súdu, ktorý poukázal v uznesení na konkrétny\nprípad, v ktorom po zadržaní jedného z dealerov drog mali sťažovateľ v 1. rade\na spoluobžalovaný stotožniť svedkov, ktorí vypovedali proti nim, a poveriť nižšie\npostavených členov skupiny, aby proti nim podnikli potrebné opatrenia, sťažovateľ v 1. rade\nubezpečuje, že svedok\n\npredmetné tvrdenie uviedol pod nátlakom orgánov\n\nčinných v trestnom konaní. V závere tejto časti argumentácie sťažovateľ v 1. rade\nspochybňuje\n\nsvedka\n\nmnohonásobného\n\nkajúcnika\n\nrecidivistu,\n\nktorého\nktorý\n\nvypovedá\n\npovažuje\nproti\n\nza\n\nnedôveryhodného\n\nsťažovateľovi\n\nv 1.\n\nrade\n\npodľa jeho presvedčenia z osobnej pomsty.\nNapokon posledný z formulovaných väzobných dôvodov – preventívnu väzbu\npodľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ v 1. rade vyvracia argumentáciou,\nže od údajného spáchania skutkov, ktoré sú sťažovateľovi v 1. rade kladené za vinu,\nuplynula doba niekoľkých rokov. Taktiež vzhľadom na doterajšiu dobu trvania väzby\nsťažovateľa v 1. rade opätovné sformulovanie údajnej zločineckej skupiny už ani teoreticky\nneprichádza do úvahy, a to i s prihliadnutím na vykonané rozkladné opatrenia.\nV závere argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľ v 1. rade spochybňuje\nnáležitosť tej časti odôvodnenia väzobných rozhodnutí, v rámci ktorej sa mali konajúce\nsúdy vysporiadať s možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa v 1. rade miernejším\n6\n\nalternatívnym opatrením – dohľadom mediačného a probačného úradníka. Podľa vyjadrenia\nsťažovateľa v 1. rade v tomto smere konajúce súdy úplne opomenuli vykonať test\nproporcionality väzby sťažovateľa v 1. rade medzi rizikom naplnenia väzobných dôvodov\na jeho osobnou slobodou.\n1.5 Na základe uvedeného sťažovateľ v 1. rade navrhol, aby ústavný súd v jeho\nveci rozhodol\n\nnálezom,\n\nktorým\n\nby\n\nvyslovil\n\nporušenie\n\njeho\n\nzákladného\n\npráva\n\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práva na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením špecializovaného súdu\nsp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019, ako aj postupom a uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019, predmetné rozhodnutia špecializovaného\nsúdu a najvyššieho súdu zrušil, prikázal prepustiť sťažovateľa v 1. rade z väzby na slobodu\na priznal tiež sťažovateľovi v 1. rade primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume\n10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.\n2. Ústavnému súdu bola 30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“),\n\nvo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru\npostupom a uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019\na postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019.\n2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na špecializovanom súde\nje na podklade obžaloby prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 29. októbra 2018\nvedené pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 trestné stíhanie proti sťažovateľovi v 2. rade a ďalším\nspoluobžalovaným, konkrétne proti sťažovateľovi v 2. rade pre zločin založenia, zosnovania\na podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin\nnedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,\nich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c),\nods. 4 písm. b) a c) Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa\n§ 144 ods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) citovaného zákona a iné zločiny.\n7\n\nSťažovateľ v 2. rade je stíhaný väzobne, pričom do väzby bol vzatý uznesením\nšpecializovaného súdu z 9. marca 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu\nz 10. apríla 2017 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.\nUznesením špecializovaného trestného súdu zo 14. septembra 2017 v spojení\ns uznesením najvyššieho súdu z 26. septembra 2017 bola väzba sťažovateľa v 2. rade\npredĺžená do 6. mája 2018, následne uznesením špecializovaného súdu z 12. apríla 2018\nv spojení s uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2018 do 6. decembra 2018. Uznesením\nšpecializovaného súdu z 13. novembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu\nz 29. novembra 2018 bolo podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodnuté o ponechaní\nsťažovateľa v 2. rade aj po podaní obžaloby vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a),\nb) a c) Trestného poriadku.\n2.2 Sťažovateľ v 2. rade podal 20. septembra 2019 a 23. septembra 2019 žiadosti\no prepustenie z väzby na slobodu, o ktorých rozhodol špecializovaný súd napadnutým\nuznesením sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019, ktorým ich v zmysle § 72\nods. 1 písm. b) a § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol a podľa § 72 ods. 1 písm. b)\na § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku nenahradil väzbu sťažovateľa v 2. rade\ndohľadom probačného a mediačného úradníka.\nProti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ v 2. rade\nsťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Tost 36/2019\nz 22. októbra 2019 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.\n2.3 Sťažovateľ v 2. rade v ústavnej sťažnosti namieta zaujatosť senátu „4T“\n(resp. zaujatosť predsedu tohto senátu) špecializovaného súdu, ktorý rozhodoval a rozhodol\no zamietnutí jeho žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu, a zároveň namieta postup,\nktorým sa špecializovaný súd vysporiadal s uvedenými námietkami zaujatosti. Sťažovateľ\nv 2. rade v tejto súvislosti v podstatnom uviedol:\n- Sťažovateľ v 2. rade na hlavnom pojednávaní konanom 12. septembra 2019\nvzniesol námietku zaujatosti predsedu senátu „4T“, ktorou namietal, že počas výsluchu\nsvedka\n\nsvedok na položenú otázku sťažovateľa v 2. rade začal arogantným\n\nspôsobom, resp. rôznymi vulgarizmami útočiť na adresu sťažovateľov. Následne sťažovateľ\nv 1. rade taktiež adresoval svedkovi vulgarizmy, pričom predseda senátu „4T“ rozhorčene\n8\n\nupozornil výlučne len sťažovateľa v 1. rade, ako aj sťažovateľa v 2. rade, ktorý s konfliktom\nnemal nič spoločné, a oznámil im, že ak sa bude takéto správanie opakovať, budú vykázaní\nz pojednávanej miestnosti a súd bude vykonávať dokazovanie v ich neprítomnosti, prípadne\nbudú ponechaní na potrestanie riaditeľovi ústavu na výkon väzby podľa § 70\nods. 1 a 2 Trestného poriadku, avšak svedok zostal zo strany predsedu senátu „4T“\nbez upozornenia napriek tomu, že bol iniciátorom predmetného konfliktu. O tejto námietke\nzaujatosti špecializovaný súd nerozhodol, ale sťažovateľovi v 2. rade oznámil\n(pozri s. 13 zápisnice o hlavnom pojednávaní z 12. septembra 2019), že podľa § 32\nods. 6 Trestného poriadku o tejto námietke zaujatosti konať nebude, lebo dôvodom\nnámietky je procesný postup súdu v konaní, s čím sťažovateľ v 2. rade nesúhlasí.\n- Sťažovateľ v 2. rade v námietke zaujatosti z 19. septembra 2019 okrem\nuž uvedeného namietal zaujatosť senátu „4T“ poukazom na rozsudok špecializovaného súdu\nč. k. BB-4 T 36/2018-14764 z 8. januára 2019, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste\nuzavretá medzi prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry a jedným zo spoluobžalovaných\nsťažovateľa v 2. rade. Sťažovateľ v 2. rade dôvodí, že predseda senátu špecializovaného\nsúdu pri verejnom vyhlásení tohto rozsudku pri špecifikácii jednotlivých trestných činov\nuvedeného spoluobžalovaného (uzatvárajúceho dohodu o vine a treste) uviedol\npri prezentácii prvého bodu skutkovej vety dotknutého rozsudku celé meno sťažovateľa\nv 2. rade ako člena zločineckej skupiny označovanej prezývkou „Dvojičky“. Sťažovateľ\nv 2. rade dodáva, že predseda senátu okrem uvedeného pri vyhlásení označeného rozsudku\nprezentoval viaceré odkazy priamo na osobu sťažovateľa v 2. rade a jeho úlohu v uvedenej\nzločineckej skupine, pričom ho niekoľkokrát označil za organizátora a iniciátora trestnej\nčinnosti. Sťažovateľ v 2. rade zdôrazňuje, že tento rozsudok bol vyhlásený verejne\nza prítomnosti širokej verejnosti a zástupcov médií, čím podľa jeho názoru špecializovaný\nsúd „podnietil verejnosť uveriť vo vinu sťažovateľa“. Sťažovateľ v 2. rade zastáva názor,\nže uvedený postup špecializovaného trestného súdu vo vzťahu k jeho osobe svedčí\no nedostatku nestrannosti a nezaujatosti konajúceho senátu, keďže podľa jeho mienky\nokrem toho, že hneď na začiatku vyhlásenia predmetného rozsudku bolo uvedené jeho celé\nmeno a priezvisko, v ďalšom obsahu dotknutého rozsudku nebol popis skutkov primerane\nupravený tak, aby nedošlo k prejudikovaniu viny tretích osôb (vrátane osoby sťažovateľa\nv 2. rade), o ktorých vine nebolo týmto rozsudkom rozhodované. Sťažovateľ v 2. rade\n9\n\nsa domnieva, že ani postup špecializovaného súdu, ktorý pri prezentácii skutkových viet\nrozsudku zvolil pre označenie jeho osoby iniciály\n\npožiadavku rešpektovania\n\nprezumpcie neviny proti jeho osobe a tiež požiadavku nestrannosti a nezaujatosti\nnezabezpečil.\nSťažovateľ v 2. rade dodáva, že sa podobného postupu senát špecializovaného súdu\n(pozostávajúci z dvoch totožných členov) dopustil aj v ďalšom rozsudku špecializovaného\nsúdu č. k. BB-4 T 31/2017-4878 z 20. novembra 2017 týkajúceho sa ďalšieho\nspoluobvineného.\n\nO\n\ntejto\n\nnámietke\n\nzaujatosti\n\nšpecializovaný\n\nsúd\n\nnerozhodol,\n\nale sťažovateľa v 2. rade informoval prípisom zo 4. októbra 2019, že podľa § 32\nods. 6 Trestného poriadku o tejto námietke zaujatosti konať nebude, lebo nebola vznesená\nbezodkladne podľa § 31 ods. 5 Trestného poriadku a jej dôvodom je len procesný postup\nsúdu v konaní, s čím sťažovateľ v 2. rade nesúhlasí.\nPodľa názoru sťažovateľa v 2. rade sa špecializovaný súd náležite nevysporiadal\ns ním vznesenými námietkami zaujatosti, pričom podľa jeho názoru k porušeniu\njeho označených práv následne došlo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019, ktorým toto pochybenie špecializovaného súdu\nnebolo napravené.\n2.4 Sťažovateľ v 2. rade v ústavnej sťažnosti taktiež argumentuje, že v súčasnom\nštádiu trestného konania je jeho väzba nedôvodná a nezákonná, keďže podľa jeho názoru\nexistencia podozrenia zo spáchania trestných činov postavená iba na výpovediach\ntzv. kajúcnikov a podanie obžaloby nepredstavujú samy osebe relevantné dôvody\ndlhodobého trvania väzby.\nSťažovateľ v 2. rade ďalej argumentuje, že nezákonnosť jeho väzby preukazujú\naj rozhodnutia konajúcich súdov o jeho väzbe, ktoré opakovane používajú stereotypné\nformulácie a dostatočne sa nezaoberajú všetkými relevantnými okolnosťami veci.\nSťažovateľ v 2. rade taktiež namieta, že v jeho prípade jednotlivé dôvody väzby\npodľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku nie sú dané, pričom argumentácia\nsťažovateľa v 2. rade je v tomto smere v podstatnom obdobná ako argumentácia sťažovateľa\nv 1. rade (bližšie pozri bod 1.4 odôvodnenia tohto uznesenia).\n\n10\n\n2.5 Na základe uvedeného sťažovateľ v 2. rade navrhol, aby ústavný súd v jeho veci\nrozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu\npodľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5\nods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018\nz 30. septembra\n\n2019,\n\nako\n\naj\n\npostupom\n\na uznesením\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019, predmetné rozhodnutia špecializovaného súdu\na najvyššieho súdu zrušil, prikázal prepustiť sťažovateľa v 2. rade z väzby na slobodu\na priznal tiež sťažovateľovi v 2. rade primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume\n10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.\n3. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 9/2020-9 z 5. februára 2020 ústavnú\nsťažnosť sťažovateľa\n\n(Rvp 2368/2019) a ústavnú sťažnosť\n\n(Rvp 2369/2019) spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. Rvp 2368/2019.\nII.\nRelevantná právna úprava\n4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n7. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.\n11\n\n8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľmi označené referenčné právne normy\n10.1 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.\n10.2 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody\nlen pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\n10.3 Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n11.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený\nslobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť\nihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon\nsúdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas\nkonania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví\nna pojednávanie.\n\n12\n\n11.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím\nalebo iným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene\nrozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie\nslobody nezákonné.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n12. Ústavný súd konštatuje, že podania sťažovateľov je možné kvalifikovať\nako ústavné sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122\na nasl. zákona o ústavnom súde.\n13. Podstatou ústavných sťažností sťažovateľov je namietané porušenie základného\npráva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom\na uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019\na postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019,\npričom podľa názoru sťažovateľov k porušeniu nimi označených práv malo dôjsť tým, že\n- špecializovaný súd sa náležite nezaoberal námietkami zaujatosti vznesenými\nsťažovateľmi a najvyšší súd toto sťažovateľmi tvrdené pochybenie špecializovaného súdu\nnásledne nenapravil;\n-\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľov\n\n(proti\n\nnapadnutému\n\nrozhodnutiu\n\nšpecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019 o zamietnutí\nich žiadostí\n\no\n\nprepustenie\n\nz\n\nväzby\n\nna\n\nslobodu)\n\nnapadnutým\n\nuznesením\n\nsp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019 arbitrárne zamietol.\n14. Ústavný súd ústavné sťažnosti sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom\nzasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n15. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavné sťažnosti\nsťažovateľov obsahujú všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),\nvšeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné\nnáležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)\na či nie sú dané dôvody na ich odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n13\n\n16. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľmi formulované\nargumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavné sťažnosti sťažovateľov je potrebné\nodmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu nedostatku\nprávomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a v časti z dôvodu ich zjavnej\nneopodstatnenosti.\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým postupom\na uznesením špecializovaného súdu\n17. Vo vzťahu k sťažovateľmi napadnutému postupu a uzneseniu špecializovaného\nsúdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019 ústavný súd konštatuje, že v zmysle\nprincípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní\npodľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb\na právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSystém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy\na ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy\nprimárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.\n18.\n\nVo\n\nvzťahu\n\nk\n\noznačenému\n\nprvostupňovému\n\nväzobnému\n\nrozhodnutiu\n\nšpecializovaného súdu a jemu predchádzajúcemu postupu disponovali sťažovatelia\nopravným prostriedkom – sťažnosťou. O sťažnostiach bol oprávnený a povinný rozhodnúť\nnajvyšší súd ako súd nadriadený.\nSťažovatelia podali proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018\nz 30.\n\nseptembra\n\n2019\n\nsťažnosti,\n\no\n\nktorých\n\nrozhodol\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nuznesením\n\nsp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019. Sťažovatelia teda využili možnosť podania\nriadneho opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu,\no ktorom bolo aj rozhodnuté.\n19. Existencia opravného konania pred najvyšším súdom nepripúšťa možnosť\nústavného súdu rozhodovať o napadnutom prvostupňovom väzobnom rozhodnutí\n(a jemu predchádzajúcom postupe), keďže sťažnosť v danom prípade predstavovala účinný\n\n14\n\nprávny prostriedok ochrany práv sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu,\nktorý aj využili (porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).\nPodľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci\nv konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené\nďalšie procesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej\nprocesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu.\n20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavné\nsťažnosti sťažovateľov v častiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým postupom\na uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019 odmietol\npodľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci\nústavného súdu na ich prerokovanie.\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom\na uznesením najvyššieho súdu\n21. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť,\nči táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno\nhovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,\nktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným\npostupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva\nalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(napr. II. 59/2019, II. ÚS 194/2019).\n\n15\n\n22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu\nje garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného\nna urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby, s čím je spojená povinnosť\nnariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť\nvo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania,\npričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.\nObsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje s právami vyplývajúcimi z čl. 5\ndohovoru (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08,\nIII. ÚS 581/2015, III. ÚS 183/2018).\n23. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných\nslobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné\nsúdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,\npodľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).\nÚstavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu\nbyť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).\n24. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení napadnutého postupu a uznesenia\nnajvyššieho súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,\no ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo,\nresp. nemalo byť žiadostiam sťažovateľov o prepustenie z väzby vyhovené alebo či mala\nbyť väzba sťažovateľov nahradená alternatívnym opatrením. Úloha ústavného súdu\n16\n\nsa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou\nargumentáciou sťažovateľov (ktorú prezentujú sťažovatelia aj v ústavných sťažnostiach)\nvysporiadal adekvátne a preskúmateľne, či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia\nústavnoprávne akceptovateľné a či najvyšším súdom prezentovaná interpretácia aplikovanej\nprávnej úpravy neodporuje jej účelu a zmyslu.\n25. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky\n(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania\no osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky\nspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nktoré sú prenesené do špeciálnych ustanovení čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 dohovoru\naplikovateľných na konania týkajúce sa väzby. Jednou z nich je aj právo na náležité\nodôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje\nrozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,\nIII. ÚS 198/05, III. ÚS 581/2015).\n26. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil ústavné\nsťažnosti sťažovateľov vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov\npodľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom\na uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019.\n27. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového uznesenia špecializovaného\nsúdu (právny názor zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa\npožiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané\nv priebehu príslušného súdneho konania, pozri napr. IV. ÚS 350/09, II. ÚS 112/2020).\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019\npri preskúmaní napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu posudzoval splnenie jednak\nformálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby sťažovateľov.\n17\n\nK dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľov najvyšší súd uviedol, že špecializovaný\nsúd postupoval v súlade so stavom veci a zákonom, keď dospel k záveru, že aj v súčasnom\nštádiu trestného stíhania u sťažovateľov naďalej pretrváva dôvodnosť podozrenia, že mali\nspáchať skutky, pre ktoré sú trestne stíhaní a bola na nich podaná obžaloba. Dôvodnosť\npodozrenia, že sťažovatelia mali spáchať skutky, pre ktoré bola na nich podaná obžaloba,\nako podmienka sine qua non pretrváva aj v súčasnom štádiu trestného stíhania, čo vyplýva\nz dosiaľ vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní. Najvyšší súd konštatoval,\nže už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe sťažovateľov poukázal\nna konkrétne skutočnosti odôvodňujúce túto materiálnu podmienku väzby. Vzhľadom\nna časový odstup od právoplatnosti posledného rozhodnutia o žiadostiach sťažovateľov\no prepustenie z väzby a ďalšie odvtedy vykonané dokazovanie najvyšší súd doplnil,\nže vo veci vypočutí svedkovia\n,\n\n,\n,\n\n,\na\n\n,\n\n,\n\nvo svojich výpovediach\n\nuviedli skutočnosti posilňujúce túto materiálnu podmienku väzby.\nPokiaľ ide o jednotlivé väzobné dôvody, ktoré boli v prípade väzobného stíhania\nsťažovateľov ustálené, najvyšší súd vo vzťahu k dôvodom útekovej väzby podľa § 71\nods. 1 písm. a) Trestného poriadku uviedol, že na sťažovateľov bola podaná obžaloba okrem\niných trestných činov aj pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy, za ktorý Trestný\nzákon ustanovuje trest odňatia slobody na doživotie. Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu\nsp. zn. I. US 162/2016 z 9. marca 2016, najvyšší súd konštatoval, že okrem hrozby\nvysokého trestu obavu z konania sťažovateľov uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného\nporiadku možno vyvodiť aj z výpovedí svedka\n\n, ktorý patril k blízkym osobám\n\nsťažovateľov. Svedok vypovedal, že sťažovatelia po spáchaní skutku v bode 9 obžaloby\nvymysleli, aby išli na chatu do\n\n, aby pre prípad prezradenia neboli na očiach,\n\na do Prahy išli preto, aby sa tam schovali po spáchaní skutku v bode 10 obžaloby,\nkeby vzniklo na nich nejaké podozrenie. Nápad výroby falošných osobných dokladov\ninej republiky pochádzal od sťažovateľov pre prípad, ak by na Slovensku bol nejaký\nproblém. Od nich sa svedok dozvedel, že v Srbsku majú nejakého chlapca, ktorý takéto\ndoklady pre nich troch vie vyrobiť, a zároveň vypovedal, koľko a akým spôsobom za tieto\ndoklady zaplatili a že tieto doklady videl. Uviedol aj to, akým spôsobom obžalovaní\ns falšovateľom komunikovali a že sa poznali už predtým. Uvedené skutočnosti podľa názoru\n18\n\nnajvyššieho súdu aj v tomto štádiu trestného stíhania odôvodňujú obavu z konania\nsťažovateľov uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, t. j. že na slobode ujdú\nalebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo vysokému trestu,\nktorý im v prípade uznania viny hrozí.\nK dôvodom tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku\nnajvyšší súd poukázal na skutočnosť, že z dosiaľ vykonaného dokazovania vyplýva\naj zistenie, že motívom vraždy poškodeného\n\n, ktorú mali spáchať\n\nsťažovatelia, mala byť pomsta za to, že poškodený ako člen zločineckej skupiny\n„Dvojičky“,\n\nktorú\n\nobžalovaní\n\nproti iným členom tejto skupiny\n\nmali\nv\n\nriadiť,\n\ntrestnom\n\nmal\n\nvypovedať\n\nkonaní\n\nvedenom\n\nna\nna\n\npolícii\nnárodnej\n\nprotizločineckej jednotke, národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru,\nexpozitúre Západ pod ČVS: PPZ-637/NKA-PZ-ZA-2016. Zároveň mu týmto spôsobom\nmali zabrániť v ďalších výpovediach proti sebe a ďalším členom skupiny. Zo zápisnice\no hlavnom pojednávaní z 12. marca 2019 a výpovede svedka\n\nvyplýva,\n\nže keď chcel skončiť s predajom drog, sťažovateľ v 2. rade sa svedkovi vyhrážal,\naby nedopadol zle, a 9. marca 2019 sa svedkovi vyhrážal, že „skape“. Sťažovateľ v 1. rade\nzas na hlavnom pojednávaní 12. septembra 2019 po výpovedi svedka\n\ntomuto\n\npovedal: „... zavri si piču Ty kurva vyjebaná.“\nZ výpovede svedka\n\nv prípravnom konaní vyplývajú bezohľadné\n\nnátlakové „praktiky“, ktoré mali sťažovatelia uplatňovať pri presadzovaní podstatne menej\nvýznamných záujmov, ako je ich osobná sloboda a vysoký trest odňatia slobody,\nktorého uloženie im v prípade uznania viny hrozí. Obdobné skutočnosti vyplývajú\naj z výpovedí svedkov\n,\n\n,\na\n\n,\n\n,\n\n, ktorí vo svojich výpovediach uviedli\n\nspôsoby, ktorými ich mali sťažovatelia nútiť k poslušnosti. Najvyšší súd zároveň\nkonštatoval, že z obsahu predloženého spisu zistil, že dokazovanie vo veci nie je dosiaľ\nskončené, sú nariadené výsluchy ďalších svedkov a tieto skutočnosti aj v súčasnom štádiu\ntrestného stíhania odôvodňujú obavu z konania uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného\nporiadku, t. j., že na slobode sťažovatelia budú pôsobiť na svedkov.\nNapokon k poslednému z kategórie formulovaných väzobných dôvodov –\nk dôvodom preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku – najvyšší\n19\n\nsúd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z povahy trestných činov, ktoré mali\nsťažovatelia spáchať v neposlednom rade aj z dôvodu získania majetkového prospechu,\nobjektmi ktorých sú ľudský život a zdravie, vlastnícke právo, bezpečnosť ľudí a záujem\nna riadnom a zákonnom chode štátneho aparátu a na dôvere v pravosť a pravdivosť\nverejných listín, a tiež aj vzhľadom na kriminálnu minulosť sťažovateľov, v priebehu\nktorej boli sťažovatelia opakovane odsúdení za násilnú a inú úmyselnú trestnú činnosť,\nmožno aj v tomto štádiu trestného stíhania odôvodniť obavu, že na slobode budú v páchaní\ntrestnej činnosti pokračovať, a tým podľa názoru najvyššieho súdu u sťažovateľov\naj naďalej trvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nMožnosť náhrady väzby sťažovateľov miernejším opatrením v podobe inštitútu\ndohľadu probačného a mediačného úradníka oba konajúce súdy vylúčili, pretože nenašli\nžiadne výnimočné okolnosti prípadu vyžadované v prípade stíhania pre obzvlášť závažný\nzločin § 80 ods. 2 Trestného poriadku.\nK námietkam sťažovateľov týkajúcim sa procesného postupu špecializovaného súdu\npri rozhodovaní o nimi vznesených námietkach zaujatosti najvyšší súd uviedol,\nže posudzovaná vec mu nebola predložená na rozhodnutie o tejto otázke, ale na rozhodnutie\no napadnutom uznesení špecializovaného súdu, ktorým súd žiadosti sťažovateľov\no prepustenie z väzby na slobodu zamietol ako nedôvodné.\n28. V prvom rade zaujal ústavný súd stanovisko k tým častiam ústavných sťažností,\nv ktorých sťažovatelia prezentujú námietku o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti senátu\n„4T“ (resp. predsedu senátu) špecializovaného súdu rozhodujúceho o ich žiadostiach\no prepustenie z väzby, ktorý sa so sťažovateľmi uplatnenými námietkami zaujatosti\nvysporiadal postupom podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku, teda tak, že o námietkach\nnekonal\n\ns\n\nodôvodnením,\n\nže\n\nsú\n\nzaložené\n\nna\n\ntých\n\nistých\n\ndôvodoch,\n\npre ktoré už raz bolo o takýchto námietkach rozhodnuté, resp. s odôvodnením, že dôvodom\nnámietky je len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní,\nresp. s odôvodnením, že námietky neboli vznesené bezodkladne. Sťažovatelia hodnotia\ntakýto postup špecializovaného súdu a tiež najvyššieho súdu, ktorý nápravu v uvedenom\nsmere nevykonal, ako arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.\n\n20\n\nNa uvedenom mieste odkazuje ústavný súd na svoje minulé rozhodnutia\n(napr. I. ÚS 322/2019, II. ÚS 337/2020), ktoré sa týkajú ďalších ústavných sťažností\nsťažovateľa v 1. rade a v ktorých sa ústavný súd vysporiadal s obdobnými námietkami\nsťažovateľa v 1. rade. Aj v prípade aktuálnych ústavných sťažností ústavný súd v plnej\nmiere zotrváva na záveroch svojich predchádzajúcich rozhodnutí a znovu opakuje,\nže ak špecializovaný\n\nsúd\n\nvybavil\n\nnámietky\n\nzaujatosti\n\nsťažovateľov\n\noznámením,\n\nresp. prípisom, že o predmetných námietkach v súlade s § 32 ods. 6 Trestného poriadku\nnekoná, pretože sú založené na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takýchto\nnámietkach rozhodnuté, resp. pretože dôvodom námietok je len procesný postup orgánov\nčinných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, vysporiadal sa s námietkami zákonne\npredpísaným\n\nspôsobom.\n\nNemožno\n\nteda\n\nakceptovať\n\ntvrdenie\n\nsťažovateľov,\n\nže špecializovaný súd sa ich námietkou zaujatosti riadne nezaoberal, práve naopak,\nšpecializovaný súd na námietky zaujatosti sťažovateľov reagoval, avšak výsledkom\ntejto jeho činnosti bol záver, že príslušné zákonné ustanovenie procesnoprávneho predpisu,\nktorým sa konanie riadilo, t. j. § 32 ods. 6 Trestného poriadku, mu nedovoľovalo o námietke\nkonať, čo je z hľadiska ochrany práv sťažovateľov podstatným.\nNadväzujúc na uvedené, ústavný súd pripomína, že Trestný poriadok celkom zjavne\nrozlišuje rozhodovanie o podanej námietke zaujatosti a rozhodovanie o väzbe. Z Trestného\nporiadku a ani z označených článkov ústavy a dohovoru nevyplýva povinnosť,\naby sa konajúci súd v rámci rozhodovania o väzbe duplicitne (opätovne) vysporiadal\naj s námietkou zaujatosti. Ak tak preto neurobil ani najvyšší súd v napadnutom uznesení,\nnemožno\n\nz\n\ntakéhoto\n\nregulárneho\n\npostupu\n\nsúdu\n\nvyvodzovať\n\nporušenie\n\nčl.\n\n17\n\nods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru (II. ÚS 337/2020).\nÚstavný súd v tejto súvislosti dodáva, že sťažovatelia v predmetnom konaní\nopakovane vznášajú námietky zaujatosti proti konajúcim sudcom špecializovaného súdu,\npričom pri ich vznášaní vytrvalo ignorujú relevantné zákonné ustanovenia upravujúce\nmožnosti vylúčenia sudcov v trestnom konaní.\nPre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že sa so sťažovateľom v 2. rade\nnastolenou otázkou porušenia princípu prezumpcie neviny implikujúcou aj otázku\nnezaujatosti vo veci konajúceho senátu inkriminovaným rozsudkom špecializovaného súdu\nč. k. BB-4 T 36/2018-14764 z 8. januára 2019 už vysporiadal vo svojom rozhodnutí\n21\n\no ďalšej ústavnej sťažnosti sťažovateľa v 2. rade (sp. zn. II. ÚS 168/2020). Len v stručnosti\nústavný súd poukazuje na to, že v tomto svojom rozhodnutí konštatoval, že rozsudok\nšpecializovaného súdu č. k. BB-4 T 36/2018-14764 z 8. januára 2019 neobsahuje žiadne\nvyjadrenie, ktoré by mohlo byť chápané ako posúdenie viny sťažovateľa v 2. rade,\na že je presvedčený, že sa špecializovaný súd v namietanom rozsudku v rozsahu,\nv akom to bolo v kontexte rozsudku týkajúceho sa osoby uzatvárajúcej dohodu o vine\na treste možné, vyhol vyvolaniu dojmu prejudikovania viny sťažovateľa v 2. rade.\n29. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, v ktorej sa regulárnosť dôvodov\nich väzby snažia spochybniť aj tvrdením o stereotypných a bezobsažných formuláciách\npoužívaných\n\npodľa\n\nsťažovateľov\n\nkonajúcimi\n\nsúdmi\n\npri\n\nrozhodovaní\n\no ich žiadostiach o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ústavný súd\nvo všeobecnosti opätovne odkazuje na svoje minulé rozhodnutia (napr. I. ÚS 322/2019,\nII. ÚS 337/2020), ktoré sa týkajú ďalších ústavných sťažností sťažovateľa v 1. rade\na v ktorých sa ústavný súd vysporiadal s identickými námietkami sťažovateľa v 1. rade.\nAj v prípade aktuálnych ústavných sťažností sťažovateľov ústavný súd na záveroch týchto\nsvojich predchádzajúcich rozhodnutí v plnej miere zotrváva a znovu opakuje, že vo svojej\njudikatúre už viackrát uviedol, že opakovanie skutočností, ktoré podľa všeobecného súdu\nodôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach, neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd\npreskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ich pretrvávajúcej existencii.\n30. Ústavný súd vo vzťahu k ďalšej argumentačnej línii ústavných sťažností\nkonštatuje, že ich ťažiskom je snaha sťažovateľov spochybniť výsledky dôkazného procesu,\njednak z hľadiska danosti konkrétnych skutočností odôvodňujúcich jednotlivé väzobné\ndôvody konštatované väzobným rozhodnutím, ako aj z hľadiska existencie podozrenia\nzo spáchania trestnej činnosti sťažovateľov ako materiálnej podmienky väzby. Svoju\nargumentáciou v tomto smere sťažovatelia v najpodstatnejšej miere zameriavajú\nproti svedectvám\n\ntzv.\n\nkajúcnikov,\n\nkde\n\ntejto\n\nkategórii\n\nsvedectiev\n\nvytýkajú\n\nich nevierohodnosť a účelovosť motivované snahou o získanie benefitov v podobe\nkorigovania výšky trestu či beztrestnosti. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na svoju\nustálenú judikatúru, v ktorej minulosti prezentoval svoje postoje k uvedenému inštitútu\nvyužívanému v trestnom konaní, ktorý zvykne byť obhajobou v konkrétnych trestných\n22\n\nkonaniach veľmi intenzívne napádaný. V Trestnom poriadku zákonodarca v záujme\npostihnutia závažných foriem trestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie takpovediac\nzvonku veľmi sťažené, v niektorých prípadoch takmer nemožné (napr. zistenie štruktúry\nzločineckej skupiny), stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto\ntrestnej činnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“\naktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní a súdom poskytne pri plnení danej\núlohy nezanedbateľnú súčinnosť (pozri napr. III. ÚS 665/2016, III. ÚS 708/2016,\nIII. ÚS 11/2019). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v otázke\ntzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou\nza beztrestnosť alebo iné výhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití\ntakýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť\npoužitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe\ndôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie\nESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to dokonca\nani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve\nna výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis\nproti Holandsku z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 44484/98;\nVerhoek proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 54445/00).\nV záujme zaistenia spravodlivosti konania je však prirodzenou požiadavkou\nadresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza vierohodnosti týchto výpovedí. Je teda\nzrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov,\nktoré využijú zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho\nsvedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej\nsituácie,\n\nku ktorej\n\nsa\n\nkonajúce\n\nsúdy\n\npomocou\n\ntakýchto\n\nvýpovedi\n\ndopracovali.\n\nAko to vyplýva z judikatúry ESĽP, ale koniec koncov aj z relevantných ustanovení\nTrestného poriadku (zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného\nhodnotenia dôkazov), v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových,\nnepravdivých výpovedí je povinnosťou súdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti,\na teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať\nporušenie garancií spravodlivého procesu (pozri napr. III. ÚS 665/2016, III. ÚS 708/2016,\nIII. ÚS 11/2019, II. ÚS 112/2020).\n23\n\n31. Ústavný súd zastáva názor, že tak, ako to vyplýva z odôvodnení väzobných\nrozhodnutí oboch konajúcich súdov (pozri bod 28. odôvodnenia tohto uznesenia), základná\nmateriálna podmienka väzby sťažovateľov, a to dôvodnosť podozrenia zo spáchania\nvyšetrovaných skutkov, je primerane zdôvodnená konkretizáciou doterajších výsledkov\ndokazovania majúcich podľa mienky ústavného súdu dostatočnú relevanciu. Pokiaľ\nide o námietky formulované v ústavných sťažnostiach, spochybňujúce doterajšie výsledky\ndôkazného procesu, predovšetkým výpovede tzv. kajúcnikov ich konfrontáciou s vlastnými\nsubjektívnymi hodnoteniami dôkazov predostretými sťažovateľmi, poukazuje ústavný súd\nna svoju ustálenú judikatúru. V nej ústavný súd opakovane judikuje, že pri rozhodovaní\no väzbe obvineného sa nerozhoduje o jeho vine, resp. nevine, ale sa posudzuje\nlen to, či sú v danom štádiu trestného konania vo vzťahu k osobe obvineného zistené\nskutočnosti dostatočne odôvodňujúce podozrenie zo spáchania skutku vyšetrovaného\ntrestného činu, keď hĺbkové hodnotenie dôkazov je vyhradené rozhodovaniu vo veci\nsamej a nasleduje zásadne po ukončení dokazovania (pozri napr. II. ÚS 259/2019,\nII. ÚS 112/2020).\nÚstavný súd tiež uvádza, že ani skutočnosti, ktoré konajúce súdy prezentovali\nako dôvody podporujúce útekovú, kolúznu a preventívnu väzbu, ktorá bola u sťažovateľov\nustálená, a ktoré zároveň podľa súdov vylučujú možnosť nahradenia väzby sťažovateľov\nmiernejším\n\nopatrením\n\n(keď\n\nv prípade\n\nobzvlášť\n\nzávažnej\n\ntrestnej\n\nčinnosti,\n\npre ktorú sú sťažovatelia stíhaní, výnimočné okolnosti požadované v takomto prípade\nTrestným poriadkom konajúcimi súdmi identifikované neboli), sa nejavia ústavnému súdu\nako vágne a nepresvedčivé, práve naopak, hodnotí ich ako dostatočne konkrétne a zároveň\nvýpovedné.\n32. Právne závery odôvodnenia napadnutého väzobného rozhodnutia najvyššieho\nsúdu korešpondujú so skutkovými zisteniami a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle\n(majú totiž logickú podobu, kde argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne\nzrozumiteľné), ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných\npre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že relevantným otázkam\nformulovaným sťažovateľmi v konaní o ich väzbe bola poskytnutá náležitá a presvedčivá\nodpoveď. Ústavný súd súčasne zastáva názor, že súdmi prezentovaná interpretácia\n\n24\n\njednotlivých ustanovení aplikovaných právnych noriem (príslušných ustanovení Trestného\nporiadku týkajúcich sa väzobného rozhodovania) nijako nepopiera ich účel a zmysel\na má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú podobu. Ústavný súd\ntak uzatvára, že sa najvyšší súd posúdením väzobnej veci sťažovateľov zaoberal dostatočne,\nnáležite a primerane.\n33. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím\nna svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavné sťažnosti sťažovateľov v častiach\nnamietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva\npodľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.\nIII.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým\npostupom a rozhodnutím najvyššieho súdu\n34. Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľmi formulovanou námietkou\nporušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu\nv kontexte argumentácie obsiahnutej v ústavných sťažnostiach a upriamuje pozornosť\nna ustálenú judikatúru ESĽP, podľa ktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru\naplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody\nnasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (t. j. na prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby).\nNa prípad sťažovateľov, u ktorých išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosti\nsťažovateľov o prepustenie na slobodu a rozhodovanie o ich ponechaní vo väzbe,\nteda aplikovateľná nie je (II. ÚS 81/2017).\n\n25\n\n35. Pretože neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi napadnutým postupom\na rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný\nsúd ústavné sťažnosti sťažovateľov v rámci predbežného prerokovania v častiach\nnamietajúcich porušenie práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým postupom\na rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019 odmietol\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.\n36. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\n37. Keďže ústavný súd ústavné sťažnosti ako celok odmietol, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ich ústavných\nsťažnostiach.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. septembra 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "väzba-preventívna", "väzba-úteková", "väzba-kolúzna", "väzba-dôvody väzby", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f88f5be6-a0b5-4193-abc2-7436eca0d661", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 337/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 337/2020 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1"}, {"guid": "ussr:dc8911bc-7385-47d7-a1dc-1a7ff8071e4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.168.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 168/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 168/2020 z 28. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.168.2020.1"}, {"guid": "ussr:bd4574a2-7a21-4545-a7b9-b33b9131a8c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.112.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 112/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 112/2020 z 11. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-11", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.112.2020.1"}, {"guid": "ussr:4ec58dc8-bbc1-4808-904f-3fa01e1b00ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.259.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 259/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 259/2019 z 2. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-02", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.259.2019.1"}, {"guid": "ussr:af688cc9-3eec-46bc-b2eb-02d2fe54533b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.322.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 322/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 322/2019 z 20. 8. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-08-20", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.322.2019.1"}, {"guid": "ussr:1db60907-efe6-4c1a-9f33-11434e4a2a88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.194.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 194/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 194/2019 z 3. 7. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-07-03", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.194.2019.1"}, {"guid": "ussr:3b8507c9-4e5e-4808-b43f-e44cd5484653", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2019 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1"}, {"guid": "ussr:a2f04d09-32ca-4ba9-a39f-0a14748400e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.183.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 183/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 183/2018 z 2. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-02", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.183.2018.1"}, {"guid": "ussr:1964105c-c462-43cb-b469-e7f814d3487a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.81.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 81/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/2017 z 2. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-02", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.81.2017.1"}, {"guid": "ussr:b3063ad8-a41e-4ffe-91f4-3ae2fefbccfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.708.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 708/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 708/2016 z 18. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-18", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.708.2016.1"}, {"guid": "ussr:9684de25-b503-4ac9-a89b-23568d7bc62c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 665/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 665/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1"}, {"guid": "ussr:54dbf19e-0872-4dc0-b044-b89fba46e9bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 581/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 581/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 260, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:5292418c-ac84-4638-828a-82c24530db6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 424/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 424/08 z 2. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-02", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5292418c-ac84-4638-828a-82c24530db6e"}, {"guid": "ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d"}, {"guid": "ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe"}, {"guid": "ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/05 z 24. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-24", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 242, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789"}, {"guid": "ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 255/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 255/03 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:f0079f7f-a7d1-4aef-ac94-7a0dc45cbff5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 7/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/00 z 16. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-16", "citacie_n": 850, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0b36d9af-061d-4d36-a81b-b332d58dd845", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.129.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 129/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 129/2021 z 18. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.129.2021.1"}]}