{"guid": "ussr:11378fbb-4764-4530-9923-7044cf52810a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.38.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 38/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 38/2020 z 30. 1. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. januára 2020, sp. zn. II. ÚS 38/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.38.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2020-01-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/11378fbb-4764-4530-9923-7044cf52810a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.38.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.38.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.38.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 38/2020-38\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2020\nv zložení z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n;\na\n, ktorých zastupuje\nadvokát JUDr. Daniel Lipšic, Štefánikova 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Prešove sp. zn. 2 Co 299/2015 z 24. apríla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 87/2018 z 24. júla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\n,\n\na\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra\n2019 doručená ústavná sťažnosť\n;\n,a\n(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského\nsúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 299/2015 z 24. apríla 2017 (ďalej len\n„napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 87/2018 z 24. júla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa ako žalobcovia žalobou proti\nSlovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, domáhali\nurčenia vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré mali byť vyvlastnené ich právnym\npredchodcom. Sťažovatelia uviedli, že k vyvlastneniu predmetných pozemkov malo dôjsť\nv roku 1941 na základe vyvlastňovacieho výmeru vydaného Župným úradom v Prešove\n(ďalej len „vyvlastňovací výmer“). Za vyvlastnené pozemky mali byť poskytnuté\nnáhradné pozemky a za ich pozemnoknižné preznačenie v zmysle vtedy platného zákona\nč. 63/1935 Sb. o vyvlastnení k účelům obrany státu v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o vyvlastnení“) zodpovedal vyvlastniteľ, teda štát. Podľa názoru sťažovateľov však\nk platnému vyvlastneniu nedošlo, keďže štát nezabezpečil prevod vlastníckeho práva\nk náhradným pozemkom na právnych predchodcov sťažovateľov a vlastnícke právo\nk vyvlastňovaným pozemkom si nechal zapísať až v roku 1963.\n\n2\n\n3. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) vo veci sťažovateľov rozhodol\nrozsudkom (v poradí druhým) sp. zn. 14 C 138/2005 z 27. mája 2015 (ďalej len „rozsudok\nokresného súdu“) tak, že žalobu sťažovateľov zamietol.\nProti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom krajský súd\nnapadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.\nSťažovatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku uviedli, že krajský súd „... dospel\nk svojvoľnému a nespravodlivému záveru o platnosti vyvlastnenia. A to napriek tomu, že\nna právnych predchodcov žalobcov neboli prevedené náhradné pozemky. Takýto záver je\nabsolútne nelogický...\n... v ďalšom konaní uspokojil s existenciou vyvlastňovacieho rozhodnutia a s tým,\nže dovtedajší vlastníci istý čas užívali náhradné pozemky. Na riadne skúmanie toho, či bola\nsplnená podmienka poskytnutia náhrady za vyvlastnené pozemky, ktorým je len prevod\nvlastníckeho práva, KSPO rezignoval a takéto dokazovanie považoval za irelevantné.“.\n4. Sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie\na dovolací dôvod vyvodili z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, pokiaľ\nnapadnutému rozsudku vytýkali jeho vnútornú rozpornosť a nerešpektovanie pravidiel\nformálnej logiky. O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho\nodmietol. Sťažovatelia porušenie práv zo strany najvyššieho súdu odôvodnili tým, že ani\nnajvyšší súd neodpovedal na ich námietku, z akej úvahy vychádzal krajský súd, keď dospel\nk záveru o poskytnutí náhradných pozemkov. Aj závery najvyššieho súdu o platnosti\nvyvlastnenia považujú sťažovatelia za „extrémne nespravodlivé“.\n5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich ústavnej sťažnosti rozhodol týmto\nnálezom: „I. Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nKrajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Co/299/2015, zo dňa 24. 4. 2017 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 87/2018, zo dňa 24. 7. 2019 porušené\nboli.\n\n3\n\nII. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 87/2018, zo dňa\n24. 7. 2019 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Co/299/2015, zo dňa 24. 4. 2017\nzrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.\nIII. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“\nII.\nRelevantná právna úprava\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou\nod 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom.\n10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\n\n4\n\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\n11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\nIII.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci\nústavným súdom\n13. Ťažiskom podanej ústavnej sťažnosti je, že sťažovatelia vidia porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne\nkonanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) v prístupe krajského súdu, pokiaľ skonštatoval platnosť\nvyvlastnenia, a v postupe najvyššieho súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľov nereagoval\nna významné argumenty prednesené v dovolaní.\n\n5\n\n14. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že spor o určenie\nvlastníckeho práva je postavený na tvrdeniach sťažovateľov o nedoručení vyvlastňovacieho\nvýmeru z roku 1941 ich právnym predchodcom. Sťažovatelia tiež argumentujú tým, že štát\nnezabezpečil pozemnoknižný prevod vlastníckeho práva k náhradným pozemkom tak, ako\nto bolo uvedené vo vyvlastňovacom výmere (nedoručenom), ani neposkytol finančnú\nnáhradu, a teda aj na tomto základe nemohlo dôjsť k účinnému vyvlastneniu.\nIII.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\n15. Ústavnú sťažnosť v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením\nalebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 35/02, I. ÚS 105/06, III. ÚS 155/09,\nII. ÚS 66/2011).\n16. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov\nústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich\nprávomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným\nsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)\na nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol\nalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\n\n6\n\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n17. Ústavný súd vzhľadom na § 124 poslednú vetu zákona o ústavnom súde,\npodľa ktorej ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie\nústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným\nprostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom\nopravnom prostriedku, preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.\n18. Podstata námietok sťažovateľov smerujúcich proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu je v ich nesúhlase s tým, ako krajský súd vyhodnotil ich argumenty týkajúce\nsa straty vlastníckeho práva ich právnych predchodcov v nadväznosti na unesenie\ndôkazného bremena v konaní a tiež vo vnútornej rozpornosti odôvodnenia napadnutého\nrozsudku v súvislosti s otázkou poskytnutia náhradných pozemkov.\n19. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd napadnutý\nrozsudok primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda\nz ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.\n20. Krajský súd konštatoval, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil\nskutkový stav a vyvodil z neho správne právne závery. V relevantnej časti napadnutého\nrozsudku krajský súd uviedol: „Vykonané dokazovanie však preukázalo, že v súvislosti\ns týmto vyvlastňovacím konaním boli právnym predchodcom žalobcov poskytnuté náhradné\npozemky (§ 2 ods. 1, 5, 6 zákona Č. 63/1935 Zb.), ktoré aj užívali, ale nedošlo k prevodu\ntýchto náhradných pozemkov do ich vlastníctva. Všetky tieto okolnosti vo svojich\nvyjadreniach žalobcovia potvrdili, a preto nemožno uzavrieť, že nedošlo k vyvlastneniu\ndaných nehnuteľností právnych predchodcov žalobcov, ale platí záver, že neexistujú\ndoklady o doručení vyvlastňovacieho výmeru právnym predchodcom žalobcov.\n\n7\n\nOdvolací súd už v predchádzajúcom rozhodnutí zdôrazňoval, že je úlohou žalobcov\npreukázať, že vyvlastňovacie konanie vo vzťahu k ich právnym predchodcom neprebehlo\na potvrdil nutnosť zohľadniť v súvislosti s doručovaním vyvlastňovacieho rozhodnutia dlhší\nčasový odstup, ktorý uplynul od vykonania vyvlastňovacieho konania, následného zápisu\nvyvlastňovacieho rozhodnutia do pozemkovej knihy až po súčasnosť. Je zrejmé, že ani\npo doplnení dokazovania súdom prvej inštancie sa nepodarilo zabezpečiť listiny\npreukazujúce doručenie vyvlastňovacieho výmeru a pridelenia náhradných pozemkov\nprávnym predchodcom žalobcov. Uvedené však v súlade s vyjadreným názorom\nodvolacieho súdu bez ďalšieho neznamená, že k vyvlastneniu nedošlo, a teda že\nvyvlastňovací výmer by mal byť voči právnym predchodcom žalobcov neúčinný.\n... Nezachovanie kompletného spisu správneho orgánu po dobu viac ako sedem\ndesaťročí\n\nobsahujúceho\n\nskutočnosti\n\npotvrdzujúce\n\nspôsob\n\ndoručenia\n\nrozhodnutia\n\nvyvlastňovacieho výmeru nie je možné pričítať na ťarchu žalovanej (do pozornosti\nuznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 12/2014). Nemožno pritom opomenúť, že\nkópia vyvlastňovacieho výmeru zo dňa 08.02.1941, predložená Okresným úradom Prešov,\nkatastrálnym odborom (č. l. 321) obsahuje údaj potvrdzujúci právoplatnosť výmeru, keď\ntento zápis bol vykonaný dňa 10.10.1963. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že uvedené\nneznamená, že vyvlastňovací výmer sa stal právoplatným v uvádzaný deň, ale že k tomuto\ndňu bola overená jeho právoplatnosť...\nPodstatné pre prejednávanú vec je zistenie, že právni predchodcovia žalobcov boli\núčastníkmi vyvlastňovacieho konania, so situáciou, ktorú znamenal vyvlastňovací výmer\nz 08.02.1941 boli oboznámení, čo žalobcovia vo výpovedi v tomto konaní aj potvrdili\n(č. l. 174) a namiesto finančnej náhrady im boli poskytnuté náhradné pozemky, ktoré aj istý\nčas užívali. Ako už predtým odvolací súd konštatoval, okolnosť, prečo tieto náhradné\npozemky neužívali právni predchodcovia žalobcov aj v ďalšom období a prečo nedošlo\nk prevodu týchto náhradných pozemkov do ich vlastníctva, nie je v prejednávanej veci\nv súčasnosti právne významné.“\n21. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru,\nže medzi obsahom základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a práva na spravodlivé\nsúdne konanie (čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru) a napadnutým rozsudkom krajského súdu\n\n8\n\nneexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľmi označených\npráv. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu nemožno považovať\nza svojvoľné či neodôvodnené a ani za také, ktoré by popierali účel a zmysel zákona.\n22. Z pohľadu ústavného súdu a s poukázaním na citované časti odôvodnenia\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\ntreba\n\npredovšetkým\n\nzdôrazniť,\n\nže\n\nnapadnutý\n\nrozsudok\n\n(aj v nadväznosti na rozsudok okresného súdu) obsahuje veľmi podrobné zhodnotenie\nskutkového stavu, z ktorého sa pri rozhodovaní vychádzalo. Prijaté závery sa v rámci\nskutočností, ktoré sú ústavnému súdu z obsahu ústavnej sťažnosti a obsahu pripojených\nlistinných dôkazov známe, nejavia ani ako arbitrárne, ale ani ako zjavne neodôvodnené.\n23. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú,\nnepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého\nuznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím\nvlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého\nnemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,\nže všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom\núčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (m. m. II. ÚS 465/2017).\n24. Ústavný súd chápe, v akej situácii sa sťažovatelia nachádzajú, avšak pokiaľ ich\nvýhrady smerujú aj k otázke nepreukázania pridelenia náhradných pozemkov, ústavný súd\npoukazuje na tieto skutočnosti. Sťažovatelia v konaní pred okresným súdom uviedli, že ich\nprávni predchodcovia po určitý čas užívali pozemky z veľkostatku\n\n, ktoré\n\nvýmerou zodpovedali výmere vyvlastnených pozemkov, ako aj fakt, že v rozhodnutí\nOkresného úradu Prešov z 8. novembra 1963 (povolenie vkladu vlastníckeho práva\nv prospech\n\nČeskoslovenského štátu z titulu vyvlastnenia) právni predchodcovia\n\nsťažovateľov nie sú uvedení ako vlastníci.\nV súvislosti s tvrdením, že v dôsledku nezabezpečenia zápisu vlastníckeho práva\nk náhradným pozemkom nemohlo dôjsť aj k účinnému vyvlastneniu, ústavný súd dáva\n\n9\n\ndo pozornosti samotný zákon o vyvlastnení. Podľa § 5 ods. 1 zákona o vyvlastnení\n„náhradu za vyvlastnení třeba zaplatiti do šesti neděl od jejího právoplatného určení“.\nPodľa § 5 ods. 4 zákona o vyvlastnení „podle dokladu o zaplacení náhrady\nv penězích nebo o poskytnutí náhrady v nemovitostech (věcném právu) se vloží na žádost\ntoho, kdo navrhl vyvlastnění, do veřejných knih vlastnické právo k vyvlastněné nemovitosti\nnebo věcné právo anebo přechod, omezení nebo zrušení takového práva. Žádost musí býti\npotvrzena ministerstvem národní obrany; jinak nelze knihovní zápis povoliti.“.\nZ citovaných ustanovení vyplýva, že právoplatnosť vyvlastňovacieho výmeru nebola\nviazaná na knihovný zápis vlastníckeho práva k náhradným pozemkom. Zároveň ústavný\nsúd odkazuje v tejto súvislosti na časť napadnutého rozsudku krajského súdu, podľa ktorej\n„Pokiaľ napokon Okresný súd Prešov dňa 08.11.1963 vyhovel návrhu na zápis vlastníckeho\npráva k vyvlastneným nehnuteľnostiam, mohol tak urobiť len na základe právoplatného\nvyvlastňovacieho výmeru.“.\n25. Zároveň ústavný súd dáva sťažovateľom do pozornosti aj § 7 ods. 1 zákona\no vyvlastnení, podľa ktorého „v řízení podle tohoto zákona a předpisů na jeho základě\nvydaných je úřad řízení provádějící povinen učiniti všechna vhodná opatření, aby byly\nzachovány v tajnosti věci, které mají zůstati utajeny v zájmu obrany státu; při tom se může\núřad odchýliti od platných předpisů řízení se týkajících. Opatření, opřená výslovně\no ustanovení věty prvé, není třeba odůvodňovati.“.\nPodľa § 7 ods. 3 zákona o vyvlastnení „o zjištění a vyznačení nemovitostí, jichž\nvýkup nebo vyvlastnění se provede k účelům obrany státu podle tohoto zákona,\nv pozemkovém katastru platí ustanovení § 14, odst. 2 zákona ze dne 16. prosince 1927,\nč. 177 Sb. z. a n., o pozemkovém katastru a jeho vedení (katastrálního zákona).“. V tejto\nsúvislosti je dôležité uviesť aj znenie § 14 ods. 2 vtedy platného zákona č. 177/1927 Sb.\no pozemkovém katastru a jeho vedení, podľa ktorého „vojensky důležité stavby a příslušné\npozemky buďtež zjištěny a vyznačeny v pozemkovém katastru po dohodě s ministerstvem\nnárodní obrany.“.\nV rámci týchto ustanovení ústavný súd odkazuje na publikáciu Mgr. Ing. Petra\nBaudyša Katastr a nemovitosti, v ktorej vo vzťahu k vyvlastňovaným pozemkom\npodľa zákona o vyvlastnení uviedol „Celý proces vyvlastňováni pozemků podle citovaného\n\n10\n\nzákona měl být završen zápisem vlastnictví státu k uvedeným pozemkům do pozemkové\nknihy, do pozemkového katastru, tedy provedením knihovného pořádku. Po několika prvních\nzápisech ovšem vyšlo najevo, že cizí stát, kvůli němuž cítilo tehdejší Československo potřebu\nbudovat pohraniční opevnění, získává okamžite přesné informace z pozemkové knihy...\nNa meziministerské úrovni bylo s ohledem na potřebu utajení dohodnuto, že výkup pozemků\npro výstavbu pohraničních opevnění bude probíhat i nadále, o výkupu pozemků však již\nnebudou prováděny zápisy ani v pozemkové knize ani v pozemkovém katastru. Proto\nu těchto pozemků nebylo nabytí vlastníckého práva vyvlastněním ve prospěch státu\npodle zákona č. 63/1935 Sb. v žádné z pozemkových evidencí vyznačeno.“.\nIII.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n26. Sťažovatelia v dovolaní namietali, že krajský súd nesprávne vyhodnotil dôkazné\nbremeno strán, a tiež, že napadnutý rozsudok krajského súdu trpí vnútornými rozpormi\nodôvodnenia. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia\nv ústavnej sťažnosti namietajú, že najvyšší súd na dovolaciu námietku týkajúcu sa\nvnútorných rozporov napadnutého rozsudku krajského súdu („Na jednej strane Krajský súd\nv Prešove považoval za podstatné zistenie, že právnym predchodcom žalobcov boli\nposkytnuté náhradné pozemky namiesto finančnej náhrady. Na druhej strane nepovažoval\nza právne významnú skutočnosť, prečo nedošlo k zápisu vlastníctva právnych predchodcov\nžalobcov k náhradným pozemkom.“) nijako nereagoval, a pritom podľa ich názoru\nposúdenie platnosti vyvlastnenia v spojení s poskytnutím náhradných pozemkov je\npre posúdenie veci rozhodujúce.\n27. Aj v tejto časti treba ústavnú sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.\n28. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a konštatuje,\nže najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia jasne formuloval, ktoré skutočnosti\npovažoval za právne a skutkovo podstatné pre zodpovedanie otázky, či došlo k platnému\nvyvlastneniu sporných pozemkov právnym predchodcom sťažovateľov. Napokon, najvyšší\n\n11\n\nsúd poukázal na tie časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré pojednávali o tom,\nprečo otázka zápisu vlastníckeho práva k náhradným pozemkom nemá vplyv na posúdenie\nstraty vlastníckeho práva k pozemkom vyvlastneným v rámci konania o určenie\nvlastníckeho práva.\n29. Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu možno\nvyvodiť, že najvyšší súd ako dovolací súd svoj záver o neprípustnosti dovolania\nsťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu odôvodnil ústavne konformným\nspôsobom a tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd\npri preskúmavaní napadnutého uznesenia (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,\npozn.) nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho\nsúdu bez opory v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd\nsa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal so všetkými kľúčovými\ndovolacími námietkami sťažovateľov a na tomto základe zo zákonných dôvodov dovolanie\nodmietol ako neprípustné.\n30. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon\nspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená\nprávoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú\naplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,\naby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles\nc. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998). Otázku\nposúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov\n(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru\no porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie\nnepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom\nna vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľov (m. m. I. ÚS 156/2018,\nII. ÚS 465/2017).\n31. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu\nv napadnutom uznesení nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti\n\n12\n\nči svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam\n(m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).\n32. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže\nuskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,\nt. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.\nZ rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124\na čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou\nopravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých\nsústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 593/2017).\n33. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia\nsťažovateľmi označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť zjavne\nneopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom\nsúde odmietol.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. januára 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vyvlastnenie", "arbitrárnosť", "vlastníctvo-úprava vlastníckych vzťahov", "pozemok, pozemkové právo"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:427f16aa-6377-4236-827a-218f90ab2470", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.156.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 156/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.156.2018.1"}, {"guid": "ussr:ec39289f-6bb2-4936-9061-088d8c32d51b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.593.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 593/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 593/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.593.2017.1"}, {"guid": "ussr:38e2b64c-a760-4cf4-88f6-2b7695d0a3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:9b6530f2-8b6a-467a-a4c3-c20d84617cd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 23/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/2010 z 27. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-27", "citacie_n": 183, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9b6530f2-8b6a-467a-a4c3-c20d84617cd2"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "cc328c11-685b-478f-a50c-f14c72dffee2:13a9f3bc-4333-4375-a58f-d47f10f4317b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8105217536.1", "spisova_znacka": "3Cdo/87/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/87/2018 z 24. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8105217536.1"}, {"guid": "57bef989-e0a5-466d-9efe-f3a06b05c683:60d8c0b3-2698-48ab-87f2-fe6eef9c8881", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1314212671.1", "spisova_znacka": "2Co/299/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/299/2015 z 25. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-10-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1314212671.1"}], "citovane_v": []}