{"guid": "ussr:85fdf5b7-9199-48e3-b6ea-d3de9726d682", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.379.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 379/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 379/2020 z 27. 8. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 27. augusta 2020, sp. zn. II. ÚS 379/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.379.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-08-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/85fdf5b7-9199-48e3-b6ea-d3de9726d682", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.379.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.379.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.379.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 379/2020-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne\nJany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátskou kanceláriou AK H. P.,\nspol. s r. o., Radvanská 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Rastislav Palovič,\nvo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu\nPezinok, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 4/2020\na jeho uznesením z 23. apríla 2020 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 19/2020 a jeho uznesením z 11. mája 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nArgumentácia ústavnej sťažnosti\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2020\ndoručená ústavná sťažnosť\n\n,\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 17\nods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nako aj čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu\nPezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Tp 4/2020 a jeho uznesením z 23. apríla 2020 a postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nv konaní\n\nvedenom\n\npod sp. zn. 4 Tost 19/2020 a jeho uznesením z 11. mája 2020. Ústavná sťažnosť\nbola odovzdaná na poštovú prepravu 10. júla 2020. Ďalšie podanie sťažovateľa označené\nako „Ústavná sťažnosť – oprava zjavnej nesprávnosti“ bolo ústavnému súdu doručené\n29. júla 2020 a na poštovú prepravu bolo odovzdané 28. júla 2020.\n2. Z podaní vyplýva, že uznesením špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 4/2020\nz 23. apríla 2020 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b)\nTrestného poriadku, pričom väzba nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného\núradníka.\n3. Proti uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ hneď po vyhlásení\nuznesenia sťažnosť, ktorú potom odôvodnil prostredníctvom obhajcu.\n4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 19/2020 z 11. mája 2020 bola sťažnosť\npodaná sťažovateľom zamietnutá.\n\n2\n\n5. Vzhľadom na to, že uznesenia špecializovaného súdu a najvyššieho súdu\nneobsahujú žiadne relevantné odôvodnenie vzatia sťažovateľa do väzby (okrem\nvšeobecných arbitrárnych formulácií a hypotéz), sťažovateľ je presvedčený, že vydaním\ntýchto uznesení, ako aj postupom, ktorý im predchádzal, došlo k porušeniu jeho označených\npráv podľa ústavy a dohovoru.\n6. Sťažovateľ sa najprv venuje namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,\nako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru, z ktorých vyplýva, že dôvody a spôsob,\nakým možno niekoho pozbaviť slobody, ustanoví zákon, pričom každé porušenie zákona\npri konaní a rozhodovaní o väzbe je súčasne porušením čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru.\n7. Nosným dôvodom ústavnej sťažnosti je skutočnosť, že namietané uznesenia\nvšeobecných súdov sú arbitrárne, abstraktné, založené len na domnienkach a nerešpektujúce\nzákladné zásady právneho štátu vrátane zásady zákazu reformationis in peius.\n8. Celé trestné stíhanie považuje sťažovateľ za nezákonné a predčasné. Dôvodnosť\nobvinenia je založená len na predpokladoch a na neprípustných domnienkach.\n9. Orgány činné v trestnom konaní pri existencii faktu, že medzi sťažovateľom\na obvineným\n\n(ďalej len\n\n) došlo k finančným operáciám, dotvorili\n\nskutkový dej záverom, že išlo o korupčné platby, a to bez existencie dôkazov,\nktoré by takúto hypotézu potvrdzovali, ba dokonca bez snahy vykonať akékoľvek dôkazy,\nktoré by ju potvrdili alebo vyvrátili. Medzi zmluvami\ns obchodnou spoločnosťou\nprípadne platbami\n\na platbami medzi sťažovateľom a\n\n(ďalej len\n\n),\n\nneexistuje\n\nžiadna časová súvislosť. Z kriminalistickej praxe je pritom zrejmé, že vždy existuje časový\nsúvis medzi konaním, pre ktoré dochádza ku korupcii, a samotným aktom korupcie,\nčo v danom prípade absentuje. Potvrdzuje sa tým fakt, že v danej veci ide o vzťah dlžníka\na veriteľa, nie teda o vzťah korumpujúceho a korumpovaného (navyše za situácie,\nkeď\n\nnie je konateľom\n\nod začiatku roka 2015).\n\n3\n\n10.\n\nUvedené\n\nsprávne\n\nkonštatoval\n\nšpecializovaný\n\nsúd.\n\nDospel\n\nk názoru\n\no neodôvodnenosti obvinenia z trestného činu prijímania úplatku, no napriek tomu\nsťažovateľa vzal do väzby. Správne ho do väzby vziať nemal pre absenciu dôvodného\npodozrenia zo spáchania trestnej činnosti uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia. Totiž\nďalší skutok kvalifikovaný ako trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti je v súbehu\n„naviazaný“ na trestný čin prijímania úplatku, ktorý nemá opodstatnenie ani ako dôvodné\npodozrenie. Preto v danej veci má ísť o legalizáciu príjmov z konkrétnej trestnej činnosti,\npre ktorú však neexistuje žiaden dôkaz.\n11. Predpokladom vyvodzovania trestnej zodpovednosti páchateľa za spáchanie\ntrestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona\nje primárne preukázanie toho, že došlo k spáchaniu tzv. hlavného trestného činu,\nhoci v danej veci dôkazy o hlavnom trestnom čine absentujú.\n12. Vzhľadom na uvedené si sťažovateľ dovoľuje vysloviť záver, že mu bolo\nvznesené obvinenie bez splnenia základných predpokladov umožňujúcich takýto postup.\nTým jeho väzba nespĺňa základnú materiálnu podmienku, ktorou je dôvodnosť obvinenia.\n13. Podľa názoru sťažovateľa špecializovaný súd neprípustne postupoval\nako pomocník prokurátora, keď vyhovel návrhu na vzatie do väzby na základe skutočností,\nktoré prokurátor v návrhu ani len neuvádzal. Napriek tomu, že sa princíp kontradiktórnosti\nkonania uplatňuje predovšetkým v súdnom konaní, jeho základné prvky sa vyskytujú\nuž aj v prípravnom konaní. Všeobecný súd v konaní o návrhu na vzatie obvineného\ndo väzby\n\nv prípravnom\n\nkonaní\n\nrozhoduje\n\no dôvodnosti\n\nnávrhu\n\nprokurátora,\n\na ak tento neustojí dôvodnosť svojho návrhu, nie je úlohou všeobecného súdu nahrádzať\nargumentáciu prokurátora.\n14. Dôvodnosť obvinenia nie je možné založiť na skutku, pre ktorý nie je vznesené\nobvinenie tak, ako to urobil špecializovaný súd. Všeobecný súd môže konštatovať\nsprávnosť inej právnej kvalifikácie skutku, než tej, aká je uvedená v uznesení o vznesení\nobvinenia, ale nesmie vytvoriť nový skutok, keďže k tomuto sa nevzťahuje návrh na vzatie\ndo väzby a obvinený ani nemá možnosť sa k nemu vyjadriť. Postupom špecializovaného\n\n4\n\nsúdu nebola zachovaná totožnosť skutku, keďže trestný čin legalizácie príjmov z trestnej\nčinnosti\n\nje\n\nnaviazaný\n\nna\n\nkonkrétny\n\nhlavný\n\ntrestný\n\nčin\n\n(prijímanie\n\núplatku),\n\na teda je v súbehu so skutkom, ktorý preukázateľne nemá podklad v zabezpečených\ndôkazoch (ako to konštatoval špecializovaný súd). Ak teda absentuje dôkaz o korupcii,\nnie je možné podporne hľadať „nový“ trestný čin pre udržanie dôvodnosti obvinenia\nz legalizácie príjmov z trestnej činnosti a na tieto účely vytvoriť nový skutok neuvedený\nv skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia.\n15. Ak aj špecializovaný súd identifikoval skutok majúci znaky trestného činu\nneoprávneného podnikania v súbehu s trestným činom legalizácie príjmov z trestnej\nčinnosti, skutky s takouto právnou kvalifikáciou nespadajú do pôsobnosti špecializovaného\nsúdu v zmysle § 14 Trestného poriadku, pričom „pôvodné“ označenie skutku a právnej\nkvalifikácie samo osebe tiež nezakladá príslušnosť špecializovaného súdu.\n16. Špecializovaný súd preto mal po konštatovaní neexistencie dôvodného\npodozrenia z trestného činu prijímania úplatku bez ďalšieho nevyhovieť návrhu prokurátora\na sťažovateľa prepustiť zo zadržania (nie hľadať zástupné dôvody na jeho vzatie do väzby).\n17. Ďalej sťažovateľ upriamuje pozornosť na uznesenie najvyššieho súdu,\nktorým došlo podľa neho k porušeniu zásady zákazu reformationis in peius.\n18. Základným stavebným kameňom sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného\nsúdu boli už uvedené skutočnosti týkajúce sa nesprávnosti postupu špecializovaného súdu,\nktorý\n\npotom,\n\nako\n\nsprávne\n\nkonštatoval\n\nnedôvodnosť\n\nvzneseného\n\nobvinenia,\n\nmal ex offo rozhodnúť o prepustení sťažovateľa zo zadržania, a nie hľadať zástupné dôvody\nna jeho vzatie do väzby idúce mimo argumentácie uvedenej v návrhu prokurátora na vzatie\ndo väzby.\n19. Proti uzneseniu špecializovaného súdu sťažovateľ podal sťažnosť. Naproti tomu\nprokurátor uviedol, že sa práva podať sťažnosť výslovne vzdáva. To podľa názoru\nsťažovateľa znamená, že najvyšší súd konajúci o sťažnosti mohol a mal rozhodovať výlučne\no sťažnostných tvrdeniach sťažovateľa a v prípade ich akceptácie mal napadnuté uznesenie\n\n5\n\nšpecializovaného súdu zrušiť, resp. v prípade súhlasu s jeho uznesením mal sťažnosť\npodanú sťažovateľom zamietnuť.\n20. Najvyšší súd však neakceptoval uznesenie špecializovaného súdu, a to najmä\nvo vzťahu k nedôvodnosti obvinenia sťažovateľa, pričom argumenty špecializovaného súdu\nnahradil vlastnými idúcimi mimo sťažnostných tvrdení sťažovateľa. Najvyšší súd\ntak postupoval spôsobom, ako keby rozhodoval o návrhu prokurátora na vzatie obvineného\ndo väzby, resp. o sťažnosti prokurátora. Vyplýva to najmä z vety na strane 9 uznesenia\nnajvyššieho súdu, kde sa výslovne uvádza: „S týmito závermi súdu prvého stupňa\nsa však najvyšší súd nestotožnil.“\n21. V prípade, že sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby podá iba obvinený\na sťažnostný súd uvedie, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa,\nmôže rozhodnúť iba zrušením napadnutého uznesenia, a nie zamietnutím sťažnosti\nz dôvodov, ktoré sú v neprospech obvineného a o ktorých nemohol rozhodovať z dôvodu\nprekážky vyplývajúcej zo zásady zákazu reformationis in peius.\n22. V trestnom práve sa uplatňuje zásada zákazu reformationis in peius, teda zásada\nzákazu zmeny v neprospech obvineného, alebo aj zásada zákazu zmeny k horšiemu.\nTáto zásada predstavuje jednu z esenciálnych zložiek práva na spravodlivý súdny proces.\nJe budovaná na princípe, podľa ktorého postavenie obvineného sa nemôže zhoršiť\ntým, že využije svoje právo na podanie opravného prostriedku. Garantuje možnosť\nobvineného napadnúť rozhodnutie súdu v čo najširšom rozsahu bez obáv z rizika,\nže si zhorší svoju situáciu. Zásadu zákazu reformationis in peius je možné chápať\nako garanciu slobody odvolacieho práva a v súvislosti s tým aj práva na obhajobu.\nZ tohto dôvodu je potrebné ho vykladať čo najširšie. V opačnom prípade by sa totiž právo\nna podanie opravného prostriedku stalo do značnej miery formálnym, lebo určité osoby\nby síce mali právo podať opravný prostriedok, ale v dôsledku obáv, že by sa toto právo\nmohlo obrátiť proti nim, by ho radšej neuplatňovali.\n\n6\n\n23. Zásada zákazu reformationis in peius v prípadoch, keď súd rozhoduje o odvolaní\npodanom v prospech obžalovaného, sa neobmedzuje len na výrok o treste, ale na akúkoľvek\nzmenu rozsudku, ktorá by zhoršovala postavenie obžalovaného. Za zmenu rozhodnutia\nv neprospech obžalovaného je nutné považovať každú zmenu v ktoromkoľvek výroku,\npokiaľ zhoršuje situáciu obžalovaného a priamo sa ho dotýka. Zmena k horšiemu sa môže\nprejaviť aj v skutkových zisteniach, v právnej kvalifikácii, v druhu a výmere trestu, v druhu\na výmere ochranného opatrenia. Účelom zásady zákazu reformationis in peius je nastolenie\nspravodlivej rovnováhy medzi protiprávnym správaním a uloženou sankciou za protiprávne\nsprávanie. Ak v trestnom konaní má potrestaný páchateľ dôvodný pocit príliš prísneho\ntrestu, má právo podať odvolanie proti uloženému trestu. Ak sa odvolá iba páchateľ,\njeho odvolanie podlieha ochrane danej zárukou, podľa ktorej v odvolacom konaní nemôže\ndostať prísnejší trest, ako už dostal. V trestnom konaní sa spravodlivá rovnováha\nnezabezpečuje iba v prospech páchateľa vytváraním príležitosti pre hľadanie rovnovážneho\nstavu medzi páchateľovým protiprávnym správaním a sankciou, ktorú za svoje správanie\ndostane. Spravodlivá rovnováha v trestnom konaní je zložitejšia, lebo sa pri nej dbá\naj na ochranu verejného záujmu. V trestnom konaní vystupuje prokurátor, ktorý má právo\npodať odvolanie, ak zastáva názor, že páchateľ bol za svoje protiprávne správanie\npotrestaný nezaslúžene mierne (verejný záujem nebol pred protiprávnym správaním\npáchateľa náležite ochránený). Odvolanie prokurátora môže vyvolať odvolacie konanie\ns možným sprísnením trestu uloženého páchateľovi. Ak podajú odvolanie obaja (páchateľ\naj prokurátor), výsledok odvolacieho konania znovu môže vyústiť do zvýšenia sankcie.\n24. Sťažovateľ vyslovuje názor, že aj keď sa uznesenie najvyššieho súdu netýka\nrozhodnutia\n\no vine,\n\nprípadne\n\nuloženia\n\nsankcie,\n\nv danej\n\nveci\n\ndošlo\n\nk zhoršeniu\n\njeho postavenia, keďže najvyšší súd jeho sťažnosť zamietol na základe argumentov,\nktorých správnosť nemohol posudzovať. Najvyšší súd de facto uvádza argumenty,\nna základe ktorých dospel k záveru, že je správny názor prokurátora uvedený v návrhu\nna vzatie do väzby, resp. že nie je správny názor špecializovaného súdu. Uznesenie\nšpecializovaného súdu však bolo napadnuté iba sťažovateľom (nie aj prokurátorom). Preto\nnajvyšší súd nemal o argumentácii prokurátora uvedenej v návrhu na vzatie do väzby\nrozhodovať.\n\n7\n\n25. Podanie sťažnosti obvineným nie je spôsobilé založiť možnosť posudzovania\na následnej právnej polemiky medzi argumentmi prokurátora a súdu prvého stupňa.\n26. Najvyšší súd mal de facto rozhodnúť „iba“ o tom, či špecializovaný súd mohol\npo konštatovaní nedôvodnosti vzneseného obvinenia rozhodnúť o vzatí sťažovateľa\ndo väzby z iných\n\ndôvodov,\n\nnež\n\nktoré\n\nuvádzal\n\nprokurátor\n\nvo\n\nsvojom návrhu,\n\nči špecializovaný súd mohol vytvoriť nový skutok s novou právnou kvalifikáciou\na na základe neho rozhodnúť o vzatí sťažovateľa do väzby a či bol špecializovaný súd\npríslušný rozhodnúť o návrhu prokurátora, ak identifikoval skutky s právnou kvalifikáciou\nnespadajúcou do pôsobnosti špecializovaného súdu v zmysle § 14 Trestného poriadku.\n27. Najvyšší súd namiesto toho fakticky rozhodoval o návrhu prokurátora,\na nie o sťažnosti podanej sťažovateľom, čím porušil zásadu zákazu reformationis in peius,\na tým i ústavu.\n28. Ďalej sa sťažovateľ venuje namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 50\nods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru. K porušeniu týchto práv došlo\npreto, že najvyšší súd vôbec neprihliadol na obhajobu sťažovateľa a jeho právne argumenty\nuvedené v podanej sťažnosti, v dôsledku čoho uznesenie najvyššieho súdu nemá\ntú skutkovú, ale ani právnu kvalitu, ktorú zákon spája s rozhodnutiami o väzbe.\n29. Sťažovateľ si dovoľuje tvrdiť, že najvyšší súd nedostatočne a arbitrárne\nodôvodnil svoje uznesenie, vôbec sa nezaoberal argumentmi sťažovateľa, v dôsledku\nčoho je uznesenie výrazne arbitrárne a porušuje čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n30. Sťažovateľ v ďalšom cituje právne vety z rozhodovacej praxe ústavného súdu,\nresp. Ústavného súdu Českej republiky.\n31. Dospieva ku konštatovaniu, že relevantnými skutočnosťami a právnymi\nargumentmi uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu sa najvyšší súd\nvôbec nezaoberal, lebo iba neprípustne zopakoval skutočnosti jednostranne prevzaté\nz návrhu prokurátora, a to dokonca bez toho, že by bol o nich oprávnený rozhodovať.\n\n8\n\nNajvyšší súd teda nekonfrontoval uznesenie špecializovaného súdu so skutočnosťami\nuvedenými v riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa.\n32. Takýto postup považuje sťažovateľ za prejav svojvôle, ktorý sa celkom vymyká\nzákonnosti, resp. ide o postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné\nodôvodnenie väzby. Prijaté právne závery sú preto porušením ústavného princípu zákazu\nľubovôle v rozhodovaní.\n33. Sťažovateľ vyslovuje podozrenie, že uznesenie najvyššieho súdu je vedené\nlen rutinným formalizmom, resp. snahou kladne rozhodnúť o návrhu na vzatie do väzby\n(či negatívne rozhodnúť o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa „za každú cenu“).\nJe tým eliminovaná záruka ochrany proti ľubovôli.\n34. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„I. Uznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nz 11.5.2020,\n\nsp. zn. 4Tost 19/2020, v spojitosti s uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko\nBanská Bystrica z 23.4.2020, sp.zn. 5Tp/4/2020, bol porušený článok 1 odsek 1, článok 17\nodsek 1, 2 a 5, článok 46 a článok 50 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článok 5\nodsek 1 písmeno c), odsek 4, článok 6 odsek 3 písmeno b) Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd.\nII. Uznesenie\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nz 11.5.2020,\n\nsp. zn. 4Tost 19/2020 a uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská\nBystrica zo 23.4.2020, sp.zn. 5Tp/4/2020 sa zrušujú.“\nII.\nSkutkový stav veci\n35. Z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 4/2020 z 23. apríla 2020 vyplýva,\nže podľa § 87 ods. 2 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol\nsťažovateľ vzatý do väzby. Lehota trvania jeho väzby začala plynúť 21. apríla 2020\no 9.00 h. Dohľad probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom podľa § 80\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku nebol nariadený.\n\n9\n\n36. Podľa konštatovania špecializovaného súdu prokurátor požadoval vzatie\nsťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného\nporiadku s tým, že vyšetrovateľ zabezpečil dostatok dôkazov na vznesenie obvinenia\numožňujúcich prijať záver o existencii skutku uvedeného v uznesení o vznesení\nobvinenia, o subsumovaní tohto skutku pod znaky konkrétnych trestných činov a o určení\nosoby sťažovateľa ako páchateľa trestných činov. Sťažovateľ pred vyšetrovateľom uviedol,\nže sa žiadneho korupčného konania nedopustil. Pred špecializovaným súdom uviedol,\nže všetky platby poukázané na účet jeho otca pochádzajú z legálnych občianskoprávnych\nvzťahov. V prípade platieb od\n\nišlo o pôžičku poskytnutú\n\nv roku 2016\n\nvo výške 175 000 € na základe písomnej zmluvy a neskôr vo výške 25 000 € bez písomnej\nzmluvy, pričom\n\nmu v skutočnosti vrátil sumu vyše 220 000 €. Keď si uvedomil,\n\nže písomné podklady nesedia so sumami na účte, požiadal\n\no úpravu pôvodnej\n\nzmluvy o pôžičke na sumu 220 000 €, k čomu v marci 2020 aj došlo.\n37. Podľa názoru špecializovaného súdu so záverom prokurátora o preukázaní\ndôvodného podozrenia z obzvlášť závažného zločinu prijímania úplatku podľa § 329\nods. 1, 2 a 3 Trestného zákona sa nemožno stotožniť, lebo vykonané dôkazy takýto záver\nnepreukazujú a neodôvodňujú. Prokurátor špecifikuje 6 zmlúv, ale nikde sa nevenuje\notázke, kedy došlo k naplneniu týchto zmlúv. Analýzou obsahu jednotlivých zmlúv treba\ndospieť k záveru, že od uzavretia jednotlivých zmlúv po poukázanie údajného úplatku\nsťažovateľovi uplynula doba v niektorých prípadoch až viac ako 4 roky, ale najmenej 8\nmesiacov. Takýto záver nemá akúkoľvek elementárnu logiku, lebo predpokladá,\nže by sťažovateľ taký dlhý čas čakal na poskytnutie úplatku, a hoci mu úplatok ešte stále\nnebol poskytnutý, uzavrel ďalších 5 zmlúv na dodanie tovarov. Treba prisvedčiť obhajcovi\nsťažovateľa,\n\npodľa\n\nktorého\n\nje\n\nz kriminalistickej\n\npraxe\n\nzrejmé,\n\nže\n\núplatok\n\nby mal bezprostredne nasledovať, ak nie predchádzať poskytnutiu žiadaného plnenia,\nna ktoré nie je právny nárok, čo sa v tomto prípade jednoznačne nestalo a čo výrazným\nspôsobom spochybňuje dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa. Navyše je podstatné,\nže po roku 2015\n\nuž nebol štatutárnym zástupcom\n\nĎalej, hoci\n\npodľa prokurátora korupčné platby mali tvoriť 1 % z hodnoty dodaných tovarov,\nnie je to tak,\n\nlebo\n\nzo\n\nsumy\n\n2 572 484,49\n\n10\n\n€\n\n(ako\n\nhodnoty\n\ndodaných\n\ntovarov\n\naj s daňou z pridanej hodnoty) 1 % nezodpovedá poskytnutej sume tvrdených úplatkov\nvo výške 220 680 €.\n38.\n\nHoci\n\nkorupčné\n\nkonanie\n\nzo\n\nstrany\n\nsťažovateľa\n\nnie\n\nje\n\npreukázané,\n\njeho protizákonná podnikateľská činnosť (zneužitím svojho postavenia predsedu\nzabezpečil predaj skladov ako prebytočného majetku a vo vzájomnej dohode so\npredstieral ich kúpu presne neurčenou spoločnosťou, na čo poskytol sumu 25 000 €\na ponechal si úžitky získané prenájmom, hoci ako predseda\n\nmal zakázané podnikať),\n\npreukázaná je. Pri zachovaní totožnosti skutku možno konštatovať, že ide o zločin\nlegalizácie príjmu z trestnej činnosti a prípadne aj o prečin neoprávneného podnikania\npodľa § 233 ods. 1 písm. a) a b), ods. 3 písm. a) a § 251 ods. 1 a 2 písm. c) a d) Trestného\nzákona.\n39. Sťažovateľ sa už 25. marca 2020 dopustil kolúzneho konania, resp. konania\nvedúceho k získaniu falošných dôkazov vo svoj prospech a ovplyvňovania\nvo svoj prospech, keď tomuto predložil na podpis pozmenenú zmluvu o pôžičke.\nPreto možno dôvodne predpokladať, že sťažovateľ bude pri ponechaní na slobode vyvíjať\nďalšie aktivity smerujúce k ovplyvňovania\n\nale aj ďalších potenciálnych svedkov.\n\nAko svedka bude potrebné vypočuť aj otca sťažovateľa, ktorý pri svojom výsluchu\nako zadržaný priznal, že nevie, k akým transakciám na jeho účtoch dochádzalo,\nkeďže tieto v podstate spravuje sťažovateľ.\n40. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 19/2020 z 11. mája 2020 vyplýva,\nže ním bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť podaná sťažovateľom\nproti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 4/2020 z 23. apríla 2020 zamietnutá.\n41. Podľa konštatovania najvyššieho súdu proti uzneseniu špecializovaného súdu\nsťažovateľ podal sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu, ktorú neskôr osobitným\npodaním obhajcu odôvodnil (vyjadril názory, ktoré sú v podstate takmer doslova zhodné\ns obsahom ústavnej sťažnosti, pozn.).\n\n11\n\n42. Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu z predloženého spisového\nmateriálu je zrejmé, že uznesením prokurátora bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie\npre pokračovací obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku v súbehu s pokračovacím\nobzvlášť závažným zločinom legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 329\nods. 1, 2 a 3 a § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona\nna tom skutkovom základe, že v období od roku 2012 po svojom nástupe do funkcie\npredsedu\n\naž do 24. marca 2020, keď bol z tejto funkcie odvolaný, v rámci výkonu\n\nsvojich oprávnení skrytým spôsobom (najmä bezhotovostnými bankovými prevodmi\ns poznámkami „pôžička“, „vrátenie pôžičky“, „splátka pôžičky“ a pod.), prípadne\nbez uvedenia dôvodu prevodu, ako aj formou priamych vkladov na peňažné účty,\nku ktorým mal dispozičné právo, žiadal a prijímal finančné prostriedky v rôznych výškach\na iné\n\nplnenia\n\nmajetkovej\n\npovahy\n\nako\n\núplatky,\n\na to\n\nod\n\npôsobiaceho\n\nod 17. novembra 1999 do 29. januára 2015 ako konateľ a predseda predstavenstva\nS uvedenou spoločnosťou sťažovateľ ako štatutárny zástupca\n\nv dobe od roku 2012\n\ndo roku 2017 podpísal spolu 6 kúpnych zmlúv a následne v období od 16. marca 2017\ndo 27. augusta 2018 prijal z účtu\n\nna účet otca sťažovateľa (ku ktorému mal\n\nsťažovateľ dispozičné právo) finančné prostriedky v 6 bezhotovostných bankových\nprevodoch v celkovej výške 220 680 €, pričom uvedené platby vydával navonok ako legálne\nplatby údajného vrátenia pôžičky.\n43. Podľa názoru najvyššieho súdu možno na základe doteraz zabezpečených\ndôkazov urobiť záver o tom, že z nich plynúce skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky,\npre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, pričom nepochybne majú znaky\ntrestných činov a sú dané dôvody na podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ. Na rozdiel\nod zistení špecializovaného súdu dospel najvyšší súd k záveru, že návrh prokurátora\nna vzatie sťažovateľa do väzby je opodstatnený práve z dôvodov uvedených v návrhu.\nŠpecializovaný súd nepovažoval za preukázané dôvodné podozrenie zo spáchania obzvlášť\nzávažného zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona najmä\nz dôvodu, že od uzavretia zmlúv medzi\n\nprípadne od plnenia z týchto zmlúv\n\ndo momentu prevodu finančných prostriedkov z účtu\n\nna účet otca sťažovateľa\n\npredstavujúcich údajný úplatok uplynula dlhá doba (v niektorých prípadoch presahujúca\n\n12\n\nobdobie 4 rokov), a že\n\nod roku 2015 už nebol štatutárnym zástupcom\n\nčo podľa názoru špecializovaného súdu výrazným spôsobom spochybnilo dôvodnosť\ntrestného stíhania sťažovateľa. Zároveň špecializovaný súd uveril\n\na čiastočne\n\naj sťažovateľovi v tom smere, že finančné prostriedky pripísané na účet otca sťažovateľa\nnaozaj predstavujú splátky pôžičky v sume 175 000 €, kúpnu cenu skladov\nako prebytočného majetku\n\nvo výške 25 000 € a polovicu nájmu za sklady vo výške\n\n20 680 €.\n44. S uvedenými závermi špecializovaného súdu sa najvyšší súd nestotožnil. Dosiaľ\nvykonané dokazovanie nasvedčuje tomu, že sťažovateľ je dôvodne podozrivý zo spáchania\nskutkov kladených mu za vinu, pričom takýmto konaním sa mal dopustiť trestných činov\nuvedených v uznesení o vznesení obvinenia. Aj podľa najvyššieho súdu (v zhode s názorom\nprokurátora) blízka či bezprostredná časová súvislosť medzi žiadaným plnením\na poskytnutím úplatku nie je jediným a nevyhnutným predpokladom nasvedčujúcim tomu,\nže ide o korupčné správanie. V tomto úplne počiatočnom štádiu trestného konania,\nkedy dokazovanie je ešte len na začiatku, podozreniu o korupčnom správaní sťažovateľa\nnasvedčujú už doteraz zhromaždené dôkazy a zistenia.\n45. Z výpovede sťažovateľa na špecializovanom súde plynie, že pôžičku vo výške\n175 000 € mal poskytnúť\n\nz úspor svojho otca. Otec sťažovateľa však v pozícii\n\npodozrivého uviedol, že celoživotné úspory vo výške 260 000 € pred pár rokmi odovzdal\nsťažovateľovi pre účely kúpy bytu v Bratislave s tým, že sťažovateľ byt hneď kúpil.\nPokiaľ teda sťažovateľ za celoživotné úspory otca kúpil byt v Bratislave, pôvod finančných\nprostriedkov vo výške 175 000 €, ktoré mali byť poskytnuté\n\nako pôžička,\n\nje potom nejasný (sťažovateľ ho spoľahlivo neobjasnil).\n46. Obdobne tak nepresvedčivo vyznievajú aj vysvetlenia\n\nv jeho výpovediach\n\nako podozrivého a následne ako obvineného s ohľadom na rozpory medzi nimi\na nepresvedčivé dôvody. Pokiaľ ide o účel údajnej pôžičky vo výške 175 000 €,\nna jednej\n\nstrane\n\ntvrdil,\n\nže\n\nmalo\n\nísť\n\no osobnú\n\npôžičku\n\nna\n\nosobné\n\núčely,\n\no ktorej by jeho manželka nevedela, no na druhej strane uvádzal, že pôžička sa použila\nna nákup technológie od ukrajinských a ruských špecialistov, ktorých mená neuviedol.\n13\n\nĎalej tvrdil, že sumu 175 000 € mu sťažovateľ doniesol osobne v papierových bankovkách\nvo väčšine v nominálnej hodnote 100 €. To by ale znamenalo, že do jednej obálky\nby sa muselo zmestiť 1750 bankoviek v nominálnej hodnote 100 €, čo vzhľadom\nna objemové možnosti týchto predmetov sa javí ako minimálne pochybné. Navyše,\nsi mal od\n\npožičať 175 000 € v relatívne krátkom čase potom, čo za predaj\n\nobchodného podielu v\n\nmal dostať na konci roku 2014 sumu 2 300 000 €,\n\nktorú mal rozdeliť medzi manželku a deti a sebe mal ponechať sumu 800 000 €. Okrem\ntoho z výpovede\n\nale aj sťažovateľa pred špecializovaným súdom plynie,\n\nže sťažovateľ sa mal zúčastňovať na podnikaní\n\nrôznymi vkladmi z bližšie\n\nneidentifikovaných zdrojov, čo by časový posun medzi požadovanými plneniami\na údajnými úplatkami vysvetľovalo.\n47. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že\nuž nepôsobí ako štatutárny zástupca\n\nod roku 2015\n\n, lebo po odchode zo\n\nz jeho výpovede) si síce založil vlastné firmy, avšak so\n(ktorý sa stal štatutárnym zástupcom\n\n(ako to plynie\n\nje v obchodnom styku,\n\npo jeho odchode) dlhé roky pozná,\n\nsú v pravidelnom kontakte, pričom aj listiny založené v spise nasvedčujú personálnemu\na majetkovému prepojeniu medzi dotknutými spoločnosťami.\n48. Obdobne doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že sťažovateľ sa mal\nsnažiť sporný príjem vo výške 220 680 € legalizovať okrem antedatovania zmluvy\no pôžičke aj prevodmi sporných finančných prostriedkov medzi dvoma účtami jeho otca,\nku ktorým má dispozičné právo, ako aj zamýšľaným prevodom na účet zahraničnej\nspoločnosti\n\nNie je možné spoľahlivo v tomto\n\nštádiu uzavrieť, že by v prípade prevodu sporných finančných prostriedkov na účet\nzahraničnej obchodnej spoločnosti malo ísť o vrátenie pôžičky. Sťažovateľ totiž\nv tejto súvislosti predložil 4 zmluvy o pôžičke uzavreté medzi\na otcom sťažovateľa, pričom z výpovede otca sťažovateľa v pozícii podozrivého vyplýva,\nže žiadnu pôžičku si nezobral. Spomínané 4 zmluvy o pôžičkách znejú na sumu v celkovej\nvýške 139 000 €, pričom na účet otca sťažovateľa mali už spomínané subjekty previesť\nfinančné prostriedky v čase od 12. júna 2018 do 1. februára 2019 v celkovej sume\n193 011,50 €. Sporné finančné prostriedky mal sťažovateľ plánovať previesť len na účet\n14\n\n(hoci mali byť požičané aj od\n\n) a vo výške presahujúcej sumu 200 000 €,\n\nhoci pôžičky podľa obsahu zmlúv o pôžičkách mali byť bezúročné, čo tvrdenie,\nže išlo o vrátenie pôžičiek, významným spôsobom spochybňuje.\n49. Zhrnúc už uvedené, aj podľa názoru najvyššieho súdu v tomto štádiu trestného\nkonania je jedna z materiálnych podmienok rozhodovania o väzbe (existencia dôvodnosti\ntrestného stíhania reprezentovaného dôvodným podozrením zo spáchania trestného činu\nv prípade sťažovateľa) uvedenými skutočnosťami naplnená. So záverom špecializovaného\nsúdu je potrebné súhlasiť aj v tom smere, že je naplnená aj druhá materiálna podmienka,\na to existencia niektorého z dôvodov väzby.\n50. Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je aj podľa názoru\nnajvyššieho súdu opodstatnený najmä tým, že sťažovateľ (ako to vyplýva z jeho výpovede\ni z výpovede\nso\n\n) sa mal kolúzneho konania dopustiť tým, že využijúc svoj vzťah\n\nmal dosiahnuť podpísanie antedatovanej zmluvy o pôžičke s cieľom zakrytia\n\nskutočného pôvodu sporných finančných prostriedkov. Pritom nie je podstatné, že\n(ako to plynie z jeho výpovede) mal antedatovanú zmluvu podpísať nie pod nátlakom,\nale z vďačnosti, lebo aj v takomto prípade ide o využitie vzťahu a z neho plynúceho vplyvu.\nUvedené okolnosti sú potom tými konkrétnymi skutočnosťami, ktoré obavu, že sťažovateľ\nby mohol v prípade prepustenia na slobodu využiť svoje získané kontakty a možnosti\nv smere zakrytia trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne podozrivý, s cieľom dosiahnutia\nčo najpriaznivejšieho výsledku vo svoje trestnej veci, nepochybne vyvolávajú.\n51. Pokiaľ sťažovateľ v tomto smere namietal, že antedatovaná zmluva nemala slúžiť\nna zakrytie trestnej činnosti, z ktorej je podozrivý, ale že išlo o nováciu záväzkov medzi\nním a\n\n, treba uviesť, že podľa § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúceho\n\nnováciu záväzkov ako spôsobu ich zániku dohodou platí, že ak sa veriteľ dohodne\ns dlžníkom, že sa doterajší záväzok nahrádza novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká\na dlžník je povinný plniť nový záväzok. Ide teda o dohodu výslovne upravenú Občianskym\nzákonníkom, z ktorej je zrejmé, že sa uzatvára do budúcna s aktuálnym dátumom ohľadom\nzáväzkov z minulosti. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nie je osobou neznalou práva,\nale sudcom, ktorý ešte podľa rozvrhu práce Okresného súdu Čadca na rok 2012\n15\n\nbol zaradený do občianskoprávneho grémia, len ťažko je možné uveriť, že by už spomínanú\nprávnu úpravu nepoznal a z nedostatku právnych vedomostí a skúseností v oblasti\nobčianskeho práva ako formu dohody o novácii zvolil antedatovanú zmluvu o pôžičke.\nIII.\nRelevantná právna úprava\n52. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n53. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n54. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n16\n\nIV.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n55. Na prerokovanie tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 1\nods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c),\nods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru smeruje proti postupu špecializovaného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 4/2020 a jeho uzneseniu z 23. apríla 2020, nie je daná\nprávomoc ústavného súdu.\n56. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných\npráv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať\niný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci\nna jej prerokovanie.\n57. Proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 4/2020 z 23. apríla 2020 bola\nprípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu\noznačeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci\nopravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného\nsúdu.\n58. Zvyšnú časť ústavnej sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\n59. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva\nalebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh\npreto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,\nI. ÚS 88/07).\n\n17\n\n60. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento\nnatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n61. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru oprávňuje zatknúť a uväzniť osobu\niba na základe existencie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin,\npričom trvanie takéhoto podozrenia je podmienkou sine qua non zákonnosti držania osoby\nvo väzbe. Naproti tomu z čl. 5 ods. 3 dohovoru nepochybne vyplýva, že trvanie podozrenia\npo určitom čase už nestačí na odôvodnenie ďalšej existencie väzby, pretože súd musí zistiť\niné dôvody opodstatňujúce ďalšie trvanie väzby (Stögmüller proti Rakúsku, Letellier\nproti Francúzsku). Takýmito ďalšími dôvodmi môžu byť hrozba dokončenia trestného činu\nnachádzajúceho\n\nsa\n\nv štádiu\n\npokusu,\n\nnebezpečenstvo\n\nopakovania\n\ntrestného\n\nčinu\n\nalebo pokračovania v ňom, zabránenie v úteku po spáchaní trestného činu, ovplyvňovanie\nvyšetrovania.\n62.\n\nKonštrukcia\n\ndôvodov\n\nväzby\n\nv slovenskom\n\nTrestnom\n\nporiadku\n\nje iná (pre obvineného priaznivejšia) ako podľa dohovoru, lebo už pri počiatočnom\npozbavení slobody vyžaduje kumuláciu dôvodného podozrenia s niektorým z dôvodov\nväzby uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku.\n\n18\n\n63. Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že podľa slovenského práva v prípade vzatia\ndo väzby musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej stránke musí existovať\nuznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia dôvodného\npodozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalej tento skutok musí\nvykazovať znaky niektorého trestného činu. Napokon musí existovať niektorý z väzobných\ndôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku.\n64. Podozrenie zo spáchania trestného činu musí byť dôvodné. Odôvodnenosť\npodozrenia, na ktorom sa musí zakladať vzatie do väzby, je základným prvkom ochrany\nposkytovanej čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru pred svojvoľným pozbavením slobody.\nExistencia dôvodného podozrenia predpokladá existenciu skutočností alebo dôkazov\nspôsobilých presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že obvinený mohol spáchať trestný čin.\nZávisí však od všetkých okolností prípadu, či podozrenie je dôvodné. Pritom nepostačuje\nsubjektívne hľadisko úprimného presvedčenia orgánu trestného stíhania o existencii\npodozrenia, ale vyžadujú sa aj sa objektívne skutočnosti a dôkazy o dôvodnosti podozrenia,\nktoré musí doložiť štát. Z povahy veci však zároveň vyplýva, že stupeň podozrenia\nnemôže byť taký vysoký, aký sa vyžaduje pre obvinenie alebo pre obžalobu (Murray\nproti Spojenému kráľovstvu). Obdobné úvahy sa vzťahujú aj na existenciu niektorého\nz väzobných dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku (II. ÚS 301/2020).\n65. Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno\nlen „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ (úvodná veta čl. 5 ods. 1 dohovoru).\nNavyše sa v čl. 5 ods. 1 písm. c) znova opakuje, že zatknutie alebo iné pozbavenie slobody\nmusí byť „zákonné“. Dohovor tu odkazuje na vnútroštátne právo a podčiarkuje\ntak, že v právnom štáte každý zásah do osobnej slobody občana musí mať zákonný podklad.\n„Ak dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako je to v článku 5, rešpektovanie tohto\npráva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov vyplývajúcich z dohovoru.“\n(Lukanov proti Bulharsku, Winterwerp proti Holandsku).\n66. Sťažovateľ predovšetkým vytýka najvyššiemu súdu porušenie zásady zákazu\nreformationis in peius. Vychádza pritom z toho, že prokurátor nevyužil právo podať\nsťažnosť ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniu špecializovaného súdu o vzatí\n19\n\nsťažovateľa do väzby (tohto práva sa výslovne vzdal) a najvyšší súd v opravnom konaní mal\nposudzovať iba dôvodnosť sťažnosti podanej sťažovateľom. Napriek tomu však najvyšší\nsúd posudzoval dôvodnosť podaného návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby\na v konečnom dôsledku zaujal stanovisko, ktorým sa postavenie sťažovateľa zhoršilo\ni napriek tomu, že prokurátor riadny opravný prostriedok nepodal. Pritom špecializovaný\nsúd správne konštatoval nedôvodnosť vzneseného obvinenia, no napriek tomu sťažovateľa\nzo zadržania neprepustil, ale našiel zástupné dôvody na jeho vzatie do väzby idúce mimo\nargumentácie uvedenej v návrhu prokurátora (pozri bod 17 až 27).\n67. Základnou premisou námietky sťažovateľa\n\no porušení\n\nzásady zákazu\n\nreformationis in peius je tvrdenie, podľa ktorého prokurátor na základe vlastného\nslobodného rozhodnutia nevyužil právo podať proti uzneseniu špecializovaného súdu\no vzatí\n\nsťažovateľa\n\ndo\n\nväzby\n\nsťažnosť\n\nako\n\nriadny\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\nčím sa (podľa názoru sťažovateľa) „otvorili dvere“ úvahám o možnej aplikácii princípu\nzákazu reformationis in peius vo vzťahu voči sťažovateľovi.\n68. Uvedený základný predpoklad, z ktorého sťažovateľ vychádza, podľa názoru\nústavného súdu v skutočnosti nie je naplnený.\n69. Javí sa ako nesporné, že špecializovaný súd návrhu prokurátora vyhovel v celom\njeho rozsahu, lebo v plnom súlade s ním rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodu\npodľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Názorový rozdiel medzi prokurátorom\na špecializovaným súdom teda, čo sa týka podstaty podaného návrhu, nevznikol a prejavil\nsa len v argumentácii týkajúcej sa otázky, zo spáchania akého trestného činu\n(akých trestných činov) je v danom štádiu konania sťažovateľ dôvodne podozrivý.\n70. Za situácie, keď špecializovaný súd návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa\ndo väzby bezo zvyšku vyhovel, sťažnosť ako riadny opravný prostriedok zo strany\nprokurátora proti tomuto uzneseniu vôbec neprichádzala do úvahy. Prokurátor nemohol\npodať sťažnosť (aj keby chcel) proti takému uzneseniu, ktorým bolo jeho návrhu v plnej\nmiere vyhovené. Sťažnosť by v takejto situácii mohla smerovať iba proti odôvodneniu\n(časti odôvodnenia) uznesenia špecializovaného súdu, nie teda proti jeho výrokom.\n\n20\n\n71. Vzhľadom na dosiaľ uvedené vzniká otázka, či prokurátor mohol alebo nemohol\npodať sťažnosť proti dôvodom uznesenia špecializovaného súdu.\n72.\n\nV civilnom\n\nprocesnom\n\npráve\n\nje\n\nvýslovne\n\nstanovené,\n\nže\n\nodvolanie\n\nlen proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 Civilného sporového poriadku).\nNaproti tomu trestné procesné právo takúto explicitnú formuláciu neobsahuje,\nno napriek tomu sa dá nepochybne usúdiť, že sťažnosť len proti odôvodneniu uznesenia\nnie je prípustná ani podľa Trestného poriadku.\n73. Podľa § 189 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie možno napadnúť pre\na) nesprávnosť niektorého jeho výroku,\nb) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo\nc) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie\nmohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.\n74. Z citovaného uznesenia dostatočne jasným a jednoznačným spôsobom vyplýva,\nže sťažnosťou možno napadnúť iba výrok (výroky) uznesenia, nie teda jeho dôvody.\n75. Za uvedeného stavu sa celá námietka sťažovateľa o porušení zásady zákazu\nreformationis in peius javí ako bezpredmetná, keďže evidentne vôbec nenastala situácia,\nv ktorej by prichádzalo do úvahy o prípadnej aplikácii tejto zásady uvažovať. Preto\nani nie je potrebné ďalej podrobnejšie sa touto námietkou zaoberať.\n76. Ďalej sťažovateľ vytýka špecializovanému súdu, že hoci správne dospel k názoru\no neodôvodnenosti obvinenia z trestného činu prijímania úplatku, napriek tomu ho vzal\ndo väzby, pričom „vykonštruoval“ namiesto trestného činu prijímania úplatku iný trestný\nčin (neoprávnené podnikanie), ktorý nebol obsahom uznesenia o vznesení obvinenia,\nale ani návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby (pozri bod 10 až 16).\n77. Na margo tejto námietky ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd pri svojom\nrozhodovaní implicitne námietku sťažovateľa vlastne uznal, pretože svoj záver o dôvodnosti\nväzby neoprel o existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu\nneoprávneného podnikania (ako špecializovaný súd), ale trestného činu prijímania úplatku,\n21\n\nteda takého trestného činu, ktorý bol obsahom uznesenia o vznesení obvinenia, ale aj návrhu\nprokurátora.\n\nZároveň\n\npritom\n\ndospel\n\nk odlišnému\n\nzáveru\n\nv otázke\n\nexistencie,\n\nresp. neexistencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu prijímania úplatku.\nInými slovami, námietke sťažovateľa smerujúcej proti argumentácii špecializovaného súdu\nvlastne vyhovel, a tým vytýkané pochybenie napravil.\n78. Napokon sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy založili dôvodnosť\njeho obvinenia len na predpokladoch a na neprípustných domnienkach, keď existujúce fakty\nskutkovo „dotvorili“ bez existencie dôkazov so záverom, že išlo o korupčné platby. Okrem\ntoho najvyšší súd vôbec neprihliadol na obhajobu sťažovateľa a jeho právne argumenty\nuvedené v riadnom opravnom prostriedku, čo zakladá nedostatočné odôvodnenie\na arbitrárnosť jeho uznesenia (pozri body 8, 9, 28 až 33).\n79. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu možno\npovažovať za dostatočné a presvedčivé s tým, že dalo odpovede na všetky relevantné otázky\n(vrátane tých, ktoré sťažovateľ nastolil v podanom riadnom opravnom prostriedku,\nktorého obsah je v podstate totožný s obsahom ústavnej sťažnosti). Uznesenie v žiadnom\nprípade nemožno považovať za arbitrárne, či za zjavne neodôvodnené. V tomto smere\nústavný súd v plnom rozsahu odkazuje na podrobné odôvodnenie uznesenia najvyššieho\nsúdu (pozri bod 42 až 50).\n80. Osobitne treba zdôrazniť, že sťažovateľ sa ani len nepokúsil polemizovať\ns konkrétnymi vecnými argumentmi najvyššieho súdu, na ktoré ústavný súd odkázal,\nkeďže len vo všeobecnej rovine (teda nekonkrétne) tvrdí, že odôvodnenie uznesenia\nnajvyššieho súdu nie je dostatočné, resp. je arbitrárne (svojvoľné).\n81. Namietané porušenie čl. 46 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 3 písm. b)\ndohovoru možno považovať za zjavne neopodstatnené aj z iného pohľadu.\n82. Ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiam všeobecných súdov, ktorými bol\nsťažovateľ vzatý do väzby. Smeruje teda proti rozhodnutiu o väzbe. Ustanovenia čl. 46\na čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru sú ratione materiae spravidla\nsúčasťou rozhodovania vo veci samej. V prípade rozhodovania o väzbe (o vzatí do väzby)\n22\n\npráva vyplývajúce z týchto ustanovení treba považovať za súčasť čl. 17 ústavy, resp. čl. 5\ndohovoru (III. ÚS 646/2017, II. ÚS 111/2018, II. ÚS 564/2018, II. ÚS 301/2020).\n83. K námietke sťažovateľa o porušení čl. 1 ods. 1 ústavy namietanými uzneseniami\nústavný súd pre úplnosť uvádza, že v tomto článku sú upravené základné garancie,\nresp. princípy fungovania štátu. Majú teda charakter všeobecného ústavného princípu\na primárne neformulujú základné práva ani slobody fyzickej osoby alebo právnickej osoby,\nktoré sú upravené v druhej hlave ústavy. Vzhľadom na to, že sťažovateľ dáva ich porušenie\ndo priamej súvislosti s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom ústavný súd\nnezistil porušenie označených základných práv, je sťažnosť aj v tejto časti zjavne\nneopodstatnená.\n84. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. augusta 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu", "väzba-dôvody väzby", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:441c7848-c283-4c05-9d14-ee39416538e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.301.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 301/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 301/2020 z 23. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.301.2020.1"}, {"guid": "ussr:59200187-f663-4a91-ae00-1a4c6f0402e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.564.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 564/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 564/2018 z 17. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-17", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.564.2018.1"}, {"guid": "ussr:5927810b-1418-49c6-962b-a3067ad40a2d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.111.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 111/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/2018 z 23. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-23", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.111.2018.2"}, {"guid": "ussr:257f6985-543e-44a7-9853-1d489575abbb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.646.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 646/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2017 z 22. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-22", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.646.2017.1"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}