{"guid": "ussr:91013f5e-083f-4553-aed2-0f140edca890", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.373.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 373/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 373/2018 z 16. 4. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 373/2018, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.373.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2020-04-16", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/91013f5e-083f-4553-aed2-0f140edca890", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.373.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.373.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.373.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 373/2018-363\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša\nMaďara (sudca spravodajca) v konaní o ústavných sťažnostiach sťažovateľov občianskeho\nzdruženia\n\n,\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Korytár, s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava,\n\nv mene ktorej koná advokát Mgr. Ing. Pavol Korytár, a obchodnej spoločnosti\n,\n\n, zastúpenej\n\nAdvokátskou kanceláriou CURAE, s. r. o., Horná 23, Banská Bystrica, v mene ktorej koná\nadvokát JUDr. Peter Debnár, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20\na čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd opatrením sp. zn. N 610/2016, NZ 35789/2016\na NCRIs 36722/2016 – osvedčenie o splnení požiadaviek pre cezhraničné zlúčenie pri\nslovenskej zúčastnenej spoločnosti pred zápisom cezhraničného zlúčenia do obchodného\nregistra vyhotovené Notárskym úradom\n\n,\n\na opatrením Okresného súdu Žilina, ktorým bola spoločnosť\n,\n\n,\n,\n\n, vymazaná z obchodného registra; v konaní\n\no ústavnej sťažnosti sťažovateľa občianskeho združenia\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Korytár, s. r. o.,\nSladovnícka 13, Trnava, IČO 50 440 721, v mene ktorej koná advokát Mgr. Ing. Pavol\n\nKorytár, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 33 Cb 71/2016\nzo 14. decembra 2017 o vylúčení verejnosti, porušenia základných práv podľa čl. 1 ods. 1,\nčl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I\nsp. zn. 33 Cb 71/2016 zo 14. decembra 2017 o zamietnutí návrhov na zmenu strany konania\na rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 33 Cb 71/2016 zo 14. decembra 2017\na v konaní o ústavných sťažnostiach sťažovateliek obchodnej spoločnosti\n,\n\n,\n\n, zastúpenej Advokátskou kanceláriou\n\nCURAE, s. r. o., Horná 23, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter\nDebnár, a obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n,\n\n,\n\nzastúpenej Advokátskou kanceláriou Korytár, s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava, v mene\nktorej koná advokát Mgr. Ing. Pavol Korytár, vo veci namietaného porušenia základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Ružomberok\nsp. zn. 8 Cb 93/2016 z 27. novembra 2017 takto\nrozhodol:\n1. Ústavným sťažnostiam občianskeho združenia\nnevyhovuje.\n2. Ústavným sťažnostiam obchodnej spoločnosti\nnevyhovuje.\n3. Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti\n\n2\n\n, nevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n7. decembra 2016\n\ndoručená\n\nústavná\n\nsťažnosť\n\nsťažovateľa\n\nobčianskeho\n\n,\n\nzdruženia\n\n,\n\n(ďalej aj „sťažovateľ“), a toho istého dňa aj ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej\nspoločnosti\n\n,\n\n,\n\n(ďalej aj\n\n„sťažovateľka I“; spolu aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných\npráv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa\nčl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dodatkový protokol“) opatrením sp. zn. N 610/2016, NZ 35789/2016\na NCRIs 36722/2016 – osvedčenie o splnení požiadaviek pre cezhraničné zlúčenie pri\nslovenskej zúčastnenej spoločnosti pred zápisom cezhraničného zlúčenia do obchodného\nregistra vyhotovené Notárskym úradom\n(ďalej len „notársky zápis“), a\nspoločnosť\n\n,\n\nopatrením Okresného súdu\n\n,\n\n„\n\n,\n\nŽilina, ktorým bola\n(ďalej len\n\n“), vymazaná z obchodného registra (ďalej len „opatrenie o výmaze\n\nspoločnosti“). Uznesením ústavného súdu sp. zn. PLs. ÚS 4/2017 z 18. januára 2017 boli\nústavné sťažnosti sťažovateľa (Rvp 15081/2016) a sťažovateľky I (Rvp 15083/2016)\nspojené na spoločné konanie.\n2. Dňa 1. februára 2018 bola ústavnému súdu doručená ústavná sťažnosť\nsťažovateľky\n\nI\n\na sťažovateľky\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\n[ďalej\n\naj\n\n„sťažovateľka II“, spolu aj „sťažovateľky“ (vedená pod sp. zn. Rvp 252/2018)], vo veci\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 8 Cb 93/2016\nz 27. novembra 2017, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka\n\n3\n\no zastavení konania v spore o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia\n, o schválení cezhraničného zlúčenia a neplatnosti cezhraničného zlúčenia,\npre nezaplatenie súdneho poplatku.\n3. Dňa 7. marca 2018 bola ústavnému súdu doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa\n(vedená pod sp. zn. Rvp 498/2018) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv\npodľa čl. 26 a čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu\nBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 zo 14. decembra 2017 o vylúčení\nverejnosti z pojednávania (ďalej len „uznesenie o vylúčení verejnosti z pojednávania“),\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 20 a čl. 46 ods. 1\nústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu\nuznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 33 Cb 71/2016 zo 14. decembra 2017\no zamietnutí návrhov na zmenu strany konania (ďalej len „uznesenie o zamietnutí\nnávrhov na zmenu strany konania“) a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I\nsp. zn. 33 Cb 71/2016 zo 14. decembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nUznesením sp. zn. II. ÚS 309/2018 z 20. júna 2018 boli ústavné sťažnosti vedené pod\nsp. zn. Rvp 15081/2016, Rvp 252/2018 a Rvp 498/2018 spojené na spoločné konanie,\nďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15081/2016.\nI.1 K veciam pôvodne vedeným pod sp. zn. Rvp 15081/2016 a Rvp 15083/2016\n4. Sťažovatelia v úvode ústavných sťažností poukazujú na skutkové okolnosti týkajúce sa\nobdobia privatizácie, ktoré predchádzali prebiehajúcim súdnym sporom. Poukazujú na to, že\n20. septembra 1996 bola uzatvorená zmluva o odplatnom prevode akcií č. 1605/1996 (ďalej\nlen „zmluva o prevode akcií“) medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky\n(ďalej len „FNM“) na strane predávajúceho a rovnako-mennou obchodnou spoločnosti\n,\n\n(obe spoločnosti budú bez rozdielu\n\noznačované ako „\n\n“), na strane kupujúceho. Predmetom zmluvy\n\no prevode akcií bol odplatný prevod 3 105 450 ks akcií emitenta\n,\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen „SCP“), v menovitej hodnote jednej akcie 1 000 Sk vo vlastníctve FNM v prospech\n\n4\n\nV zmysle čl. VII bod b) zmluvy o prevode akcií si zmluvné strany\ndohodli, že kupujúci sa zaväzuje „... do šiestich mesiacov od nadobudnutia účinnosti\nzmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou presadiť vydanie akcií obchodnej spoločnosti\nso sídlom v\n\nv rozsahu minimálne 15 % jej základného imania\n\ntak, aby všetci zamestnanci obchodnej spoločnosti\nmali možnosť tieto akcie nadobudnúť. Zmluvné strany sa\ndohodli, že za nesplnenie tohto záväzku zaplatí kupujúci predávajúcemu zmluvnú pokutu vo\nvýške 10.000.000,- Sk, a to v lehote stanovenej predávajúcim.“. Sťažovatelia zdôrazňujú, že\nobchodná spoločnosť\n\n, svoj zmluvný záväzok nesplnila a úmyselne\n\nkonala tak, aby došlo k zániku záväzkov, a následne aby sa obohatila na úkor práv a právom\nchránených záujmov zamestnancov. Na tento účel došlo k uzatvoreniu dodatku č. 1\na dodatku č. 2 k zmluve o prevode akcií, predmetom ktorých bola prolongácia povinnosti\npresadiť vydanie akcií zamestnancom. V dodatku č. 2 sa zmluvné strany navyše dohodli, že\nzaplatením sumy odstupného vo výške 10 000 000 Sk zo strany\n\n, dôjde\n\nk zániku tohto záväzku.\n5. Sťažovatelia sa domnievajú, že záväzok\n\n, vydať\n\nzamestnanecké akcie SCP nie je len zmluvnou povinnosťou, ale aj zákonnou povinnosťou\nvyplývajúcou z § 10 ods. 10 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu\nna iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o privatizácii“), podľa ktorého\n„Fond národného majetku môže uložiť nadobúdateľovi privatizovaného majetku povinnosť\nzabezpečiť účasť zamestnancov privatizovaného podniku, a to na jeho privatizácii:\n(a) presadením vydania zamestnaneckých akcií akciovou spoločnosťou založenou Fondom\nnárodného majetku Slovenskej republiky minimálne v rozsahu 10% jej základného imania,\nak predmetom predaja bude minimálne 51% podiel akcií tejto akciovej spoločnosti, alebo\n(b) vydaním zamestnaneckých akcií akciovou spoločnosťou, ktorá je nadobúdateľom\nprivatizovaného majetku alebo jeho časti, zamestnancom privatizovaného podniku\nminimálne v rozsahu 10% jej základného imania, alebo (c) tým, že zamestnancom\nprivatizovaného podniku umožní nadobudnúť minimálne 34% podiel na privatizovanom\nmajetku, a to tak, aby všetci zamestnanci privatizovaného podniku mali možnosť\n\n5\n\nnadobudnúť účasť na jeho privatizácii.“ (v znení zákona o privatizácii účinnom v dobe\nprevodu ide o § 10 ods. 7, pozn.).\n6. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že Prezídium FNM ako príslušný orgán uznesením\nč. 21/LIII z 12. septembra 1996 vydalo rozhodnutie č. 574/1996 o priamom predaji\n3 105 450 ks akcií SCP v prospech kupujúceho, ktorým bola spoločnosť\n(ďalej len „rozhodnutie o priamom predaji akcií“). Jeho vydaním došlo k rozhodnutiu\no privatizácií v súlade so zákonom o privatizácii. S prihliadnutím na § 10 ods. 10 zákona\no privatizácii mohlo Prezídium FNM ako príslušný orgán rozhodnúť o zmene podmienok,\nrozsahu a spôsobu privatizácie formou písomného dodatku do okamihu, resp. pred vydaním\nrozhodnutia o privatizácii, tzn. do času vydania rozhodnutia o priamom predaji akcií.\nPo rozhodnutí z 12. septembra 1996 už nie je a ani nebolo možné zmeniť podmienky,\nrozsah ani spôsob privatizácie.\n7. Z uvedeného dôvodu sú podľa sťažovateľov dodatok č. 1 zo 16. decembra 1997,\nako aj dodatok č. 2 z 10. mája 2006 s prihliadnutím na § 39 zákona č. 40/1964 Zb.\nObčiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)\nabsolútne neplatné pre priamy rozpor so zákonom. Uvedenými dodatkami nemohli byť\nzmenené podmienky privatizácie stanovené Prezídiom FNM v privatizačnom rozhodnutí.\nVýkonný výbor navyše uzatvoril dodatok č. 2 bez predchádzajúceho schválenia zmeny\nobsahu zmluvy orgánom na to kompetentným – Prezídiom FNM, čím došlo k porušeniu\nkompetenčného poriadku FNM, ako aj štatútu FNM. Ide tak o ďalší dôvod, pre ktorý je\ndodatok č. 2 k zmluve o prevode akcií neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka.\nUvedený dodatok obsahuje nielen zmenu zmluvy o prevode akcií, ale aj zmenu podmienok\nschválených Prezídiom FNM v privatizačnom rozhodnutí.\n8. Z uvedeného podľa názoru sťažovateľov vyplýva, že spoločnosť\n, sa zaplatením zmluvnej pokuty/odstupného nemohla zbaviť svojej zákonnej povinnosti\nemitovať akcie SCP a tieto práva previesť na zamestnancov.\nteda naďalej trvá.\n\n6\n\n,\n\n9. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že 1. augusta 2016 bol do zbierky listín uložený\nnávrh zmluvy o cezhraničnom zlúčení spoločnosti\n\n(ďalej len „zmluva\n\no cezhraničnom zlúčení“), so spoločnosťou\n,\n\n,\n\n(ďalej aj „\n\n“). Dňa 3. augusta\n\n2016 bol v Obchodnom vestníku č. 180B/2007 zverejnený oznam podľa § 69aa ods. 3\nzákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Obchodný zákonník“), o uložení návrhu do Zbierky listín. Dňa 7. septembra 2016\nspoločnosť\n\n, uložila do Sbírky listín vedenej Ministerstvom\n\nspravedlnosti České republiky spoločný projekt cezhraničnej fúzie pod značkou\nB 10225/SL46/MSPH.\n10. V nadväznosti na to doručil 14. septembra 2016 sťažovateľ Notárskemu úradu\n,\n\n[ďalej len „notárka (odporca I)“],\n\npoverenému na vydanie osvedčenia v zmysle § 69aa ods. 7 Obchodného zákonníka, ako aj\nspoločnosti\n\n, oznámenie, ktorým bola notárka (odporca I)\n\ninformovaná o viacerých porušeniach a obchádzaniach zákonných ustanovení pri\nprocese cezhraničného zlúčenia spoločnosti\n\n, so spoločnosťou\n\n. Dňa 16. septembra 2016 bol zverejnený v Obchodním věstníku\nprojekt fúzie spoločnosti\n\nToho istého dňa sťažovateľ zaslal\n\nspoločnosti\n\n„Oznámenie o výške pohľadávok“, v ktorom poukazuje\n\nna oznámenie nárokov svojich členov voči spoločnosti\n\n, a na nesplnené\n\nzákonné podmienky pre cezhraničné zlúčenie.\n11. Dňa 19. septembra 2016 vydal Okresný súd Bratislava I uznesenie\nč. k. 33 Cb 71/2016-91,\n\nktorým\n\nbolo\n\nnariadené\n\nneodkladné\n\nopatrenie,\n\na\n\nto\n\ndo právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ktorým zakázal\nako majoritnému akcionárovi spoločnosti\n\naž\n,\n\n, vykonávať hlasovacie\n\npráva spojené s akciami emitenta – žalovaného na valnom zhromaždení spoločnosti\n, alebo iným spôsobom vykonávať hlasovacie práva spojené s akciami\nemitenta – spoločnosti\n\n, o schválení návrhu zmluvy o cezhraničnom\n\n7\n\nzlúčení spoločnosti\n\n, a spoločnosti\n\n(ďalej len\n\n„neodkladné opatrenie I“).\n12. Dňa 4. októbra 2016 sťažovateľ doručil notárke oznámenie o nariadení\nneodkladného opatrenia I a bolo opätovne poukázané na to, že notárka (odporca 1) nie je\noprávnená vydať osvedčenie v zmysle § 69aa ods. 7 v spojení s ods. 5 Obchodného\nzákonníka, pretože nie sú splnené zákonné podmienky na cezhraničné zlúčenie spoločnosti\n\n13. Dňa 7. októbra 2016 vydala notárka osvedčenie vo forme ústavnou sťažnosťou\nnapadnutej notárskej zápisnice o splnení zákonných požiadaviek v zmysle § 69aa ods. 7\nv spojení s ods. 5 Obchodného zákonníka pred zápisom cezhraničného zlúčenia\ndo obchodného registra. Notárka odmietla predmetnú notársku zápisnicu sťažovateľom\nvydať.\n14. Dňa 10. októbra 2016 bolo Notárskym úradom\n\n,\n\n, vydané osvedčenie o splnení zákonných podmienok\npre cezhraničné zlúčenie spoločnosti\n\n, a\n\n,\n\nv zmysle § 208 zákona č. 125/2008 Sb. o proměnách obchodních společností a družstev\nv znění pozdějších předpisů.\n15. Dňa 25. októbra 2016 sťažovateľka I a sťažovateľka II podali na Okresnom súde\nRužomberok žalobu o určenie neplatnosti cezhraničného zlúčenia spoločnosti\n, a spoločnosti\n\n, spolu s určením neplatnosti\n\nuznesení valného zhromaždenia spoločnosti\n\n, v súvislosti\n\ns predmetným cezhraničným zlúčením (konanie vedené pod sp. zn. 8 Cb 93/2016, ktorého\nsa týka ústavná sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 252/2018, pozn.).\n16. Dňa 25. októbra 2016 Okresný súd Bratislava I vydal uznesenie\nč. k. 26 Cb 71/2016-235, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie proti žalovanému\n, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.\n\n8\n\n17. Svoju aktívnu legitimáciu k podaniu ústavnej sťažnosti sťažovateľ odvodzuje\nod skutočnosti, že je občianskym združením v zmysle zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní\nobčanov v znení neskorších predpisov, ktorého cieľom je podpora spoločného postupu\npri uplatňovaní práv priznaných zmluvou o prevode akcií zamestnancom SCP a ktoré\nzdružuje bývalých zamestnancov SCP. S väčšinou svojich členov sťažovateľ podľa\nvlastných slov „uzavrel zmluvy o postúpení pohľadávok z titulu náhrady akejkoľvek škody,\nnajmä však skutočnej škody z porušenia povinnosti vydať a previesť akcie spoločnosti\nspolu s príslušenstvom, vrátane hodnoty akcií, ušlých dividend, vrátane škody\nna zhodnotení akcií“.\n18. Sťažovateľka I, čo sa týka aktívnej legitimácie, uvádza, že od roku 1996\nbola spoločnosť\n\nmajiteľkou akcií s podielom 66 % na základnom imaní\nDňa 29. septembra 2000 došlo k výmazu sťažovateľky I\n\nz obchodného registra. Dňa 8. apríla 2016 vydal Okresný súd Bratislava I uznesenie\nč. k. 36 CbR 301/2015-77, ktorým nariadil dodatočnú likvidáciu sťažovateľky I a ustanovil\nlikvidátorom spoločnosť\n\n(ďalej aj „uznesenie o nariadení dodatočnej\n\nlikvidácie“). Sťažovateľka I podala 11. mája 2016 žalobu o určenie majiteľa\nakcií, alternatívne o náhradu škody, proti akcionárovi spoločnosti\n\n–\n\n, v ktorej spochybňuje právne úkony, na základe ktorých malo údajne\ndôjsť k prevodom akcií z právneho predchodcu spoločnosti\nžalovaného\n\n, do majetku\n\nPodľa sťažovateľky I je sporné, kto je majiteľom akcií\n\ns podielom 66 % na základnom imaní spoločnosti\n\nToto konanie je\n\nvedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26 Cb 71/2016.\n19. K prípustnosti ústavných sťažností sťažovatelia poukazujú na čl. 13 dohovoru,\npodľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom, boli porušené,\nmá právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to,\nže porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností. Ďalej poukazujú na § 69aa\nods. 9 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého „Cezhraničné zlúčenie alebo cezhraničné\nsplynutie, ktoré nadobudlo účinnosť v súlade s odsekom 8, nemôže byť vyhlásené\nza neplatné.“. Ústavné sťažnosti sú tak podľa sťažovateľov prípustné, keďže pravidlo\n\n9\n\nvyčerpania vnútroštátnych prostriedkov je založené na predpoklade, že vnútroštátny právny\nsystém poskytuje účinný prostriedok nápravy, ktorý však v danom prípade neexistuje.\n20. V posudzovanom prípade došlo podľa sťažovateľov k porušeniu ich práva\nna súdnu a inú právnu ochranu, pretože po zápise cezhraničného zlúčenia do obchodného\nregistra už nie je možné rozhodnúť o neplatnosti valného zhromaždenia spoločnosti\nRovnako tak po zápise spoločnosti už nie je možné rozhodnúť o žalobe\no určenie neplatnosti cezhraničného zlúčenia a o neplatnosti uznesení valného\nzhromaždenia, v dôsledku čoho boli sťažovatelia poškodení na ich majetkových právach.\nV tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“) vo veci Kohlhofer a Minarik proti Českej republike vo veci vyslovenia\nneplatnosti rozhodnutí o schválení cezhraničného zlúčenia alebo o určení neplatnosti\nprojektu/zmluvy cezhraničného zlúčenia navrhovateľom (ktorý väčšinou nie je účastníkom\nregistrového konania). Z rozsudku podľa sťažovateľov vyplýva, že „registrový súd by mal\nnajskôr rozhodnúť o neplatnosti cezhraničného zlúčenia a neplatnosti uznesení valného\nzhromaždenia, alternatívne o určenie rozporu uznesení valného zhromaždenia a projektu\npremeny so zákonom a až následne vykonať/nevykonať zápis zmien týkajúcich sa\ncezhraničného zlúčenia do obchodného registra“. Sťažovatelia opakovane žiadali Okresný\nsúd Žilina (odporca II), aby do času ukončenia sporu o určenie neplatnosti cezhraničného\nzlúčenia a určenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia spoločnosti\n, vedeného na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 8 Cb 93/2016, nevykonal výmaz\nspoločnosti\n\n, z obchodného registra.\n\n21. Sťažovatelia uvádzajú, že dohľad nad splnením zákonných podmienok\npotrebných pre cezhraničné zlúčenie vykonáva v zmysle smernice Európskeho parlamentu\na Rady 2005/56/ES o cezhraničných zlúčeniach alebo splynutiach kapitálových spoločností\n(ďalej len „smernica“) orgán na to určený členským štátom, čo je v prípade Slovenskej\nrepubliky aj Českej republiky notár. Notárka (odporca I) ako orgán verejnej moci, ktorý bol\nna základe zákona poverený vykonávať dohľad nad zákonnosťou pri svojej činnosti,\n„zlyhal“, pretože napriek tomu, že vedel o nesplnení požiadaviek, ktoré Obchodný\n\n10\n\nzákonník a smernica v čl. 4 ods. 1 písm. b) požadujú k cezhraničnému zlúčeniu, vydal\nosvedčenie o splnení týchto podmienok pre cezhraničné zlúčenie.\n22. Sťažovatelia poukazujú na tieto konkrétne porušenia zákonných podmienok\npre cezhraničné zlúčenie: 1) porušenie zákonných podmienok sprístupniť informácie\n(§ 69aa ods. 4 Obchodného zákonníka), 2) nedostatok obsahových náležitostí zmluvy\no cezhraničnom zlúčení – absencia údajov o ohodnotení záväzkov a pohľadávok spoločnosti\n(v dôsledku nesprávne transponovanej smernice), 3) porušenie zákonného práva poskytnúť\npeňažnú záruku veriteľom s nesplatnými požiadavkami v zmysle § 69aa ods. 5 Obchodného\nzákonníka, resp. zmluvne zakotviť generálnu dohodu o právomoci slovenských súdov\na o rozhodnom práve pre všetky spory, v ktorých si veritelia uplatňujú svoje nároky voči\nzanikajúcej spoločnosti. Okrem toho sťažovatelia dodávajú, že neodkladným opatrením I\nbolo\n\n, ako majoritnému akcionárovi zakázané vykonávať\n\nhlasovacie práva, a preto nemožno považovať uznesenia o cezhraničnom zlúčení za platne\nprijaté. O tomto neodkladnom opatrení (ktoré sa však, ako poukazujú sťažovatelia,\nnepodarilo s ohľadom na nepreberanie zásielok a zmeny adresy\n\n,\n\ndoručiť), bola notárka (odporca I) informovaná oznámením z 18. októbra 2016.\n23. Sťažovatelia v petite ústavných sťažností vrátane ich doplnení navrhujú,\naby ústavný súd vo veci samej nálezom rozhodol:\n1. Základné práva sťažovateľov na „na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a vlastniť majetok vyplývajúce z dodatkového protokol k Dohovoru z roku 1952\nv čl. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky opatrením - Osvedčenie o splnení požiadaviek\npre cezhraničné zlúčenie pri slovenskej zúčastnenej spoločnosti pred zápisom\ncezhraničného zlúčenia do obchodného registra vyhotovené Notárskym úradom\n, sp. zn. N 610/1016,\nNZ 35789/2016 a NCRls 36722/2016,“ porušené boli.\n2. Základné práva sťažovateľov „na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na vlastniť majetok vyplývajúce z dodatkového protokolu k Dohovoru z roku 1952 v čl. 1\n\n11\n\na čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky opatrením Okresného sudu Žilina, Hviezdoslavova\nul. 18, Žilina, ohľadom zapísania zmien týkajúcich sa cezhraničného zlúčenia spoločnosti\n,\n\n, so sídlom:\n\na spoločnosti\n\nso sídlom\n\n,\n\n, ktorým došlo k výmazu spoločnosti\n, so sídlom:\n\n,\n\n,“ porušené boli.\n\n„3. Osvedčenie o splnení požiadaviek pre cezhraničné zlúčenie pri slovenskej\nzúčastnenej spoločnosti pred zápisom cezhraničného zlúčenia do obchodného registra\nvyhotovené Notárskym úradom\n\n,\n\nsp. zn. N 610/2016, NZ 35789/2016 a NCRls 36722/2016 sa zrušuje a vracia späť na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie.\n4; Opatrenie Okresného súdu Žilina, Hviezdoslavova ul. 28, Žilina, ktorým bola\nspoločnosť\n\n,\n\n, so sídlom:\n\nvymazaná z Obchodného registra Okresného súdu Žilina na základe\ncezhraničného zlúčenia spoločnosti\n\n,\n\n, so sídlom:\n\na spoločnosti\n\nso sídlom\n\n,\n\nsa zrušuje a vracia späť\n\nna ďalšie konanie a rozhodnutie.“\n5. Okresný súd Žilina a notárka sú povinní uhradiť sťažovateľom trovy konania\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právnych zástupcov.\nI.2 K veci pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 498/2018\n24. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bývalá zamestnankyňa\n,\n\n(ďalej aj\n\n), a občianske združenie\n\n, občianske združenie,\n(ďalej aj „\n\n,\n\n“ alebo spolu aj „žalobcovia“), sa návrhom\n\nna začatie konania doručeným Okresnému súdu Bratislava I 11. mája 2016 domáhali proti\n1)\n\n, 2)\n\n–\n\n, a 3)\n\nOkresný súd Bratislava I uložil povinnosť\nžalovanej spoločnosti\n\n, aby\n, ako akcionárovi\n\n, hlasovať za zvýšenie základného imania\n\n12\n\n, a spoločnosti\na tiež aby\n\n, povinnosť zvýšiť svoje základné imanie,\n, ako aj spoločnosti\n\npovinnosť bezodplatne previesť po jednej akcii spoločnosti\n\n, uložil\n, na každého\n\nžalobcu. Zároveň sa žalobcovia domáhali určenia dôvodnosti základu ich nárokov „z titulu\nnáhrady škody spočívajúcej v hodnote akcií a ušlých dividendách“ (konanie vedené pod\nsp. zn. 33 Cb 71/2016).\n25. Žalobcovia žalobou uplatnené nároky odvodzovali od porušenia povinnosti\nprávnym predchodcom spoločnosti\n\n, stanovenej v rozhodnutí o priamom\n\npredaji akcií a v nadväznosti na to v zmluve o prevode akcií.\n26.\n\nsa s poukazom na ich písomnú dohodu\n\nz 26. septembra 2016, ktorou bola zrušená zmluva o postúpení pohľadávky uzavretej medzi\nnimi 12. novembra 2014, predmetom ktorej bolo okrem iného postúpenie časti nárokov\n(postupkyne) na\n\n(postupníka), v dôsledku ktorej sa\n\nmala opäť stať nositeľkou všetkých žalobou uplatnených hmotnoprávnych\nnárokov, návrhom z 5. októbra 2016 domáhali, aby Okresný súd Bratislava I v konaní\nvedenom pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 rozhodol tak, že do konania pripúšťa na miesto\n(žalobcu v 2. rade) vstup\n\n(žalobkyne v 1. rade).\n\n27. Zároveň\n\ns poukazom najmä na zmluvu\n\no postúpení pohľadávky uzavretú medzi nimi z 27. septembra 2016, predmetom ktorej bolo\nmedzi inými postúpenie nárokov uplatňovaných žalobou, a to od\n(postupkyne) na sťažovateľa (postupníka), v dôsledku čoho sa sťažovateľ mal stať\nnositeľom všetkých žalobou uplatnených hmotnoprávnych nárokov, sa návrhom\nz 5. októbra 2016 domáhali, aby Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod\nsp. zn. 33 Cb 71/2016 rozhodol tak, že pripúšťa do konania na miesto\n(žalobkyne v 1. rade) vstup sťažovateľa.\n28. Následne sťažovateľ s poukazom na ďalšie zmluvy o postúpení pohľadávok\n(v počte 231 kusov) uzatvorených medzi ďalšími už bývalými zamestnancami SCP\n\n13\n\n(postupcami) a ním (postupníkom), predmetom ktorých bolo postúpenie ich domnelých\nnárokov vyplývajúcich z porušenia povinnosti právnym predchodcom\n\n,\n\nvydať zamestnanecké akcie, návrhom z 28. októbra 2016 navrhol, aby Okresný súd\nBratislava I rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 o pripustení zmeny\n(rozšírenia) žaloby.\n29. Okresný súd Bratislava I na základe návrhu z 28. októbra 2016 uznesením\n(vydaným súdnym úradníkom) sp. zn. 33 Cb 71/2016 z 27. februára 2017 rozhodol\no pripustení zmeny žaloby.\n30. Vzhľadom na skutočnosť, že\n\n, ako pôvodný žalovaný\n\nv 2. rade 1. novembra 2016, t. j. po doručení žaloby okresnému súdu zanikol cezhraničným\nzlúčením so spoločnosťou\n\n, dôsledkom čoho stratil procesnú\n\nsubjektivitu, Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 33 Cb 71/2016 z 27. apríla 2017\nrozhodol tak, že v konaní (o žalobe) pokračuje s jeho právnym nástupcom, t. j.\nso spoločnosťou\n31. V konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 sa\n14. decembra 2017 uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bola okrem iného uznesením\nvylúčená verejnosť a uznesením boli zamietnuté návrhy na pripustenie zmeny na strane\nžalobcu, doručené Okresnému súdu Bratislava I 5. októbra 2016. Následne Okresný súd\nBratislava I rozsudkom sp. zn. 33 Cb 71/2016 zo 14. decembra 2017 (ďalej aj „napadnutý\nrozsudok“) žalobu v celom rozsahu zamietol.\n32. Sťažovateľ v tejto ústavnej sťažnosti namieta porušenie jeho práva na slobodu\nprejavu a právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, keď podľa jeho názoru\nOkresný súd Bratislava I rozhodol o vylúčení verejnosti v rozpore s § 176 ods. 2 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“),\nčím bolo zároveň poručené aj jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n\n14\n\n33. Sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa\nčl. 20 ods. 1 ústavy a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v príčinnej\nsúvislosti s nesprávnym právnym posúdením zmeny v osobe žalobcu, keď Okresný súd\nBratislava I na pojednávaní konanom 14. decembra 2017 zamietol návrhy na pripustenie\nzmeny na strane žalobcu, a to napriek skutočnosti, že uznesením sp. zn. 33 Cb 71/2016\nz 27. februára 2017 rozhodol, na základe jeho návrhu, o pripustení zmeny žaloby.\n34. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ vytýka Okresnému súdu Bratislava I,\nže o žalobe rozhodoval vylúčený sudca, pretože možno mať dôvodné pochybnosti o jeho\nnezaujatosti, a tiež že Okresný súd Bratislava I konal s neoprávnene ustanoveným\nštatutárnym orgánom, keď ako orgán oprávnený konať v mene právneho predchodcu\nsťažovateľa (žalobcu v 2. rade) vystupoval v konaní\n\nnamiesto\n\n35. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti podrobne odôvodňuje nesprávnosť\nnapadnutého rozsudku vrátane nevysporiadania sa so „zásadnou predbežnou otázkou\nnevyhnutnou pre posúdenie nárokov sťažovateľa“, a tiež vytýka nesprávny procesný postup\nOkresného súdu Bratislava I, s poukázaním na skutočnosť, že nemal k dispozícii „žiadne\nprocesné úkony sporových strán“, keď sa v konaní na základe pripustenia zmeny žaloby\nrozhodovalo o jeho právach, aj keď nebol sporovou stranou.\n36. Sťažovateľ poukazuje na „nekonformný postup“ Okresného súdu Bratislava\nI v procese dokazovania, keď uvádza: „... Sudca na Pojednávaní zamietol všetky návrhy\nSťažovateľa na vykonanie dokazovania – výsluch Žalovaného I, výsluch\n,\n\n, vyžiadanie zoznamu akcionárov spoločnosti\nz Centrálneho depozitáru cenných papierov SR od 1996 do súčasnosti,\n\npripojenia privatizačného spisu, vyžiadanie zápisnice od\no ustanovení do funkcie predsedu Žalobcu II, znalecké dokazovanie za účelom vyčíslenia\nvýšky náhrady škody (str. 20 Rozsudku); pričom svoj postup v rozpore s § 220 ods. 2 CSP\nnáležite nezdôvodnil a obmedzil sa len na konštatovanie, že vykonanie uvedených dôkazov\nnie je hospodárne. Súd tak ústavne nekonformným postupom vydal Rozsudok bez náležitého\n\n15\n\ndokazovania a porušil ústavné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy\nSR ako aj ústavné právo Sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle čl. 20 Ústavy SR.“\n37. Napokon sťažovateľ namieta, že napadnutý rozsudok mu dosiaľ nebol doručený,\na to napriek skutočnosti, že Okresný súd Bratislava I rozhodoval aj o jeho hmotnoprávnych\nnárokoch (na základe pripustenej zmeny žalobného petitu, pozn.).\n38. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej\nnálezom rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa –\n,\n\nna slobodu prejavu a na informácie\n\nvyplývajúce z čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu vyplývajúce\nz čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1\nuznesením Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 33Cb/71/2016 zo dňa 14.12.2017 o vylúčení\nverejnosti porušené bolo.\n2. Základné právo sťažovateľa –\n,\n\nna súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 6 ods.\n\n1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1\nprincíp právneho štátu Ústavy Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok vyplývajúce\nz dodatkového protokolu k Dohovoru z roku 1952 v čl. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej\nrepubliky uznesením Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 33Cb/71/2016 zo dňa 14.12.2017\no zamietnutí návrhov na zmenu strany konania porušené bolo.\n3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 33Cb/71/2016 zo dňa 14.12.2017\no vylúčení verejnosti sa zrušuje.\n4. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 33Cb/71/2016 zo dňa 14.12.2017\no zamietnutí návrhov na pripustenie zmeny strany konania na strane žalobcu sa zrušuje.\n5. Základné právo sťažovateľa –\n,\n\nna súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 6 ods.\n\n1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1\nprincíp právneho štátu Ústavy Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok vyplývajúce\nz dodatkového protokolu k Dohovoru z roku 1952 v čl. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej\n\n16\n\nrepubliky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 33Cb/71/2016 zo dňa 14.12.2017\no zamietnutí žaloby porušené bolo.\n6. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 33Cb/71/2016 zo dňa 14.12.2017\no zamietnutí žaloby sa zrušuje.\n7. Opatrenie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 33Cb/71/2016 o nedoručovaní\nRozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 33Cb/71/2016 zo dňa 14.12.2017 sa zrušuje\na ukladá sa Okresnému súdu Bratislava I doručiť Rozsudok Okresného súdu Bratislava,\nsp. zn. 33Cb/71/2016 zo dňa 14.12.2017 sťažovateľovi\n:\n\n,\n\n.\n\n8. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi :\n\n,\n\ntrovy konania\n\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.\n9. Okresný súd Bratislava I je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto\nnálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi\n-\n\n:\n\n,\n\nvo výške 50.000,- Eur (slovom: päťdesiat eur) na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa.“\nI.3 K veci pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 252/2018\n39. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky sa ako žalobkyne\npodaním doručeným Okresnému súdu Ružomberok 26. októbra 2016 domáhali\nproti spoločnosti\n\n, aby Okresný súd Ružomberok určil, že 1) všetky\n\nuznesenia valného zhromaždenia spoločnosti\n\n, o schválení\n\ncezhraničného zlúčenia (ďalej len „uznesenia valného zhromaždenia\no schválení cezhraničného zlúčenia“) so spoločnosťou\n\n,\n\nsú neplatné a súčasne, aby určil, že 2) cezhraničné zlúčenie\n\n,\n\nso spoločnosťou\n\n, je neplatné.\n\n40. Okresný súd Ružomberok uznesením sp. zn. 8 Cb 93/2016 zo 16. novembra 2016\nvyzval sťažovateľky, aby svoje podanie pod hrozbou jeho odmietnutia v lehote do 15 dní\n\n17\n\ndoplnili, t. j. aby presne špecifikovali uznesenia valného zhromaždenia\n\n,\n\no schválení cezhraničného zlúčenia, určenia neplatnosti ktorých sa domáhajú, a pripojili\ndôkazy, na ktoré sa odvolávajú.\n41. Pretože sťažovateľky svoje podanie v stanovenej lehote nedoplnili, Okresný súd\nRužomberok uznesením sp. zn. 8 Cb 93/2016 z 20. decembra 2016 podanie v časti, v ktorej\nsa domáhali určenia neplatnosti všetkých uznesení valného zhromaždenia\n, o schválení cezhraničného zlúčenia, odmietol.\n42. Na základe riadne a včas podaného odvolania sťažovateliek proti uzneseniu\nOkresného súdu Ružomberok o odmietnutí časti podania Krajský súd v Žiline uznesením\nsp. zn. 13 Cob 29/2017 z 1. júna 2017 rozhodol tak, že toto uznesenie okresného súdu\no odmietnutí časti podania ako vecne správne potvrdil.\n43. Okresný súd Ružomberok však ešte pred tým výzvou z 20. júla 2017 vyzval\nsťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku z tej časti návrhu, ktorou sa sťažovateľky\ndomáhali, aby Okresný súd Ružomberok určil, že cezhraničné zlúčenie\nso spoločnosťou\n\n,\n\n, je neplatné, v sume 99,50 € v lehote do 10 dní\n\nodo dňa doručenia tejto výzvy, pričom sťažovateľky zároveň poučil, že ak nebude súdny\npoplatok v určenej lehote zaplatený, Okresný súd Ružomberok konanie zastaví.\n44.\n\n, 1. novembra 2016, t. j. po doručení podania\n\nOkresnému súdu Ružomberok zanikla cezhraničným zlúčením so spoločnosťou\n, v dôsledku čoho stratila procesnú subjektivitu, Okresný súd\nRužomberok uznesením sp. zn. 8 Cb 93/2016 z 27. septembra 2017 rozhodol tak, že\nv konaní pokračuje s jej právnou nástupkyňou, t. j. so spoločnosťou\n\n45. Sťažovateľky súdny poplatok za žalobu zaplatili 22. augusta 2017,\nt. j. po uplynutí stanovej 10-dňovej lehoty uznesením Okresného súdu Ružomberok\nsp. zn. 8 Cb 93/2016 zo 16. októbra 2017 bolo konanie zastavené.\n\n18\n\n46. Sťažovateľky podali proti uzneseniu o zastavení konania vydanému súdnym\núradníkom riadne a včas sťažnosť. Ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením sudcu\nOkresného súdu Ružomberok bola sťažnosť sťažovateliek ako nedôvodná zamietnutá.\n47. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti uvádzajú, že uznesením o zastavení konania\nvydaným súdnym úradníkom bolo zastavené konanie v tom čase už právoplatne skončené,\npričom vo veci bolo v zákonnej lehote podané dovolanie (ktoré súd prvého stupňa do doby\npodania ústavnej sťažnosti nepostúpil dovolaciemu súdu). Podľa sťažovateliek sa Okresný\nsúd Ružomberok v uznesení o zamietnutí sťažnosti nedostatočne zaoberal právnou\nargumentáciou sťažovateliek, v ktorej poukazovali na čl. 2 ods. 2 ústavy. Uzneseniu\no zastavení konania vydanému vyšším súdnym úradníkom nemožno podľa sťažovateliek\npriznať žiadny právny účinok, pretože žiadne zo zákonných ustanovení Civilného\nsporového poriadku neumožňuje súdu uznesením zastaviť konanie, ktoré je už ako také\nv tom čase právoplatne skončené. Toto uznesenie je preto treba považovať za nulitný úkon,\ns čím sa ale Okresný súd Ružomberok v uznesení o zamietnutí sťažnosti nijakým spôsobom\nnevysporiadal. Bez akejkoľvek argumentácie konštatuje, že s argumentáciou sťažovateliek\nsa v plnom rozsahu nestotožňuje, čo je prejavom arbitrárnosti konajúceho súdu.\n48. Sťažovateľky ďalej poukazujú na to, že v zmysle § 10 ods. 2 zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) pre nezaplatenie\npoplatku súd konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej. Sťažovateľky sa\ndomnievajú, že Okresný súd Ružomberok už začal konať vo veci samej, v okamihu keď ich\nvyzval na doplnenie dôkazov a žaloby, tak, aby z nej bolo zrejmé, o aké konkrétne\nuznesenia valného zhromaždenia žalovaného ide. Následne vydal uznesenie, ktorým došlo\nk odmietnutiu žaloby, proti ktorému, ako vyplýva z poučenia, boli sťažovateľky oprávnené\npodať odvolanie. Z uvedeného vyplýva, že súd uskutočňoval také úkony, ktoré\nbezprostredne smerovali ku skončeniu konania ako takého a možno ich považovať\nza konanie súdu vo veci samej. V danom prípade nemožno vydať uznesenie o zastavení\nkonania v zmysle § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, keďže je daný jeden z taxatívne\nvymedzených dôvodov, pre ktorý súd konanie nezastaví. Sťažovateľky poukazujú\n\n19\n\nna skutočnosť, že s touto argumentáciou sa Okresný súd Ružomberok v uznesení\no zamietnutí sťažnosti nevysporiadal. Nedostatočným odôvodnením uznesenia o zamietnutí\nsťažnosti, ktoré je prejavom arbitrárnosti, došlo podľa názoru sťažovateliek zo strany\nOkresného súdu Ružomberok k porušeniu ich práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n49. Vzhľadom na uvedené sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej\nnálezom rozhodol:\n„Základné práva spoločnosti\n,\n\n:\n\nzápis: v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,\n\noddiel: Sa, vložka č.:\n\nkonajúc likvidátorom:\n\n,\n\n, sídlo:\n\n, zápis v Obchodnom registri Okresného súdu\n\nBratislava I, oddiel: Sr, vložka č.:\na spoločnosti\n\n,\n\n, komplementár, likvidátor\n\n, so sídlom:\n\n,\n\nzápis: v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sr, vložka č.:\nkonateľ:\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky\n\na práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Ružomberok, č. k. 8Cb/93/2016-146\nzo dňa 27.11.2017, p o r u š e n é b o l o.\nUznesenie Okresného súdu Ružomberok, č. k. 8Cb/93/2016-146 zo dňa 27.11.2017\nsa z r u š u j e a vec sa v r a c i a Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konanie.\nOkresný súd Ružomberok je p o v i n n ý spis vedený na Okresnom súde Ružomberok,\nsp. zn. 8Cb/93/2016 v právnej veci určenia neplatnosti cezhraničného zlúčenia spoločnosti\n, so sídlom:\n, so sídlom\n\na spoločnosti\n,\n\n,\n\n-\n\na neplatnosti\n\nuznesení valného zhromaždenia p o s t ú p i ť na konanie a rozhodovanie Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky.\nKrajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti\nso sídlom:\n\n,\n\n, zápis: v Obchodnom registri\n\nOkresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č.:\n, sídlo:\n\n,\n\n,\n\nKonajúc likvidátorom:\n, zápis v Obchodnom registri\n\n20\n\nOkresného súdu Bratislava I, oddiel: Sr, vložka č.:\nkomplementár, likvidátor a spoločnosti\n,\noddiel: Sr, vložka č.:\n\n,\n\n,\n\n, so sídlom:\n\n, zápis: v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,\nkonateľ:\n\n, náhradu trov súdneho konania,\n\nk rukám jeho právneho zástupcu v lehote do troch (3) dní od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.“\n50. Uznesením sp. zn. II. ÚS 373/2018 z 11. júla 2018 ústavný súd prijal ústavné\nsťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie.\n51. Vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi,\nktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V súlade s čl. X\nbodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie\nod 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola vec 17. októbra 2019\npridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a)\nRozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020\ndo 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana\nBaricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.\nII.\nVyjadrenia Okresného súdu Ružomberok, Okresného súdu Žilina, Okresného súdu\nBratislava I, notárky, zúčastnených osôb, doplnenia ústavných sťažností, repliky\na ďalšie vyjadrenia sťažovateľov\nII.1 Vyjadrenia Okresného súdu Ružomberok, Okresného súdu Žilina,\nOkresného súdu Bratislava I a notárky\n52. Okresný súd Ružomberok sa na základe výzvy ústavného súdu zo 14. augusta\n2018 vyjadril k ústavným sťažnostiam prípisom sp. zn. Spr. 904/ 2018, ktorý bol doručený\nústavnému súdu 3. septembra 2018. V predmetnom vyjadrení predsedníčka Okresného súdu\nRužomberok po opise priebehu konania vedeného pod sp. zn. 8 Cb 93/2016 poukázala\n\n21\n\nna skutočnosť, že sa nie je možné stotožniť s argumentáciou sťažovateliek o tom, že\nkonanie vedené pod sp. zn. 8 Cb 93/2016 nemalo byť zastavené pre nezaplatenie\nsúdneho poplatku. V tejto súvislosti uviedla, že Okresný súd Ružomberok uznesením\nsp. zn. 8 Cb 93/2016 zo 16. novembra 2016 vyzval sťažovateľky, aby svoje podanie\n(žalobu) doplnili v lehote 15 dní, keďže žaloba neobsahovala všetky zákonom predpísané\nnáležitosti, požadované v zmysle ustanovenia § 132 CSP v časti 1) žalobného petitu.\nZároveň sťažovateľky boli poučené podľa § 129 a nasl. CSP, že ak v súdom stanovenej\nlehote nedoplnia alebo neopravia neúplné alebo nezrozumiteľné podanie, takéto podanie súd\nodmietne. Predsedníčka okresného súdu tiež uviedla, že predmetné uznesenie nemožno\npovažovať za konanie vo veci samej, ide len o procesný úkon súdu, ktorého cieľom je\nodstrániť vady podania (t. j. žaloby). Týmto procesným úkonom nedošlo k začatiu konania\nvo veci samej. Za začatie konania vo veci samej v zmysle § 10 ods. 2 písm. a) zákona\no súdnych poplatkoch možno považovať pojednávanie vo veci samej a výzvu súdu\nna prednesenie žaloby na tomto pojednávaní, prípadne vydanie platobného rozkazu, nie\nvšak doručenie uznesenia, ktorým súd vyzval sťažovateľky, aby svoje podanie (žalobu)\ndoplnili v lehote 15 dní, keďže žaloba neobsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti,\npožadované v zmysle ustanovenia § 132 CSP v časti prvého žalobného petitu. Z uvedených\ndôvodov je argumentácia sťažovateliek právne irelevantná. Predsedníčka Okresného súdu\nRužomberok tiež uviedla, že „neuznávajú“ ani argumentáciu sťažovateliek, že uznesením\no zastavení konania vydaným súdnym úradníkom bolo zastavené konanie v tom čase už\nprávoplatne skončené, pričom vo veci bolo podané dovolanie, pretože v čase vydania\nuznesenia vyšším súdnym úradníkom o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho\npoplatku v časti 2) žaloby (druhého žalobného petitu, ktorý ostal predmetom konania), a to\no určenie neplatnosti cezhraničného zlúčenia, bolo právoplatne rozhodnuté len o jednom\npetite žaloby, a to v časti 1) – o určenie neplatnosti uznesení valných zhromaždení, teda\nnedošlo k právoplatnému skončeniu, resp. rozhodnutiu o všetkých žalobou uplatnených\nnárokoch. Predsedníčka Okresného súdu Ružomberok zároveň oznámila, že netrvá\nna ústnom pojednávaní.\n53. Predsedníčka Okresného súdu Ružomberok na výzvu ústavného súdu\nzo 17. decembra 2019 v prípise sp. zn. Spr. 4011/2019 z 15. januára 2020 uviedla, že\n\n22\n\nv celom rozsahu zotrváva na svojom vyjadrení z 3. septembra 2018 a nad rámec uvedeného\ndopĺňa svoje vyjadrenie o informáciu, že „... sťažovateľmi napádané uznesenie Okresného\nsúdu Ružomberok sp. zn. 8Cb/93/2016-52 zo dňa 20.12.2016 bolo potvrdené uznesením\nKrajského súdu v Žiline zo dňa 1.6.2017 sp. zn. 13Cob/29/2017 a nadobudlo právoplatnosť\ndňa 13.7.2017. Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline bolo podané dňa 8.9.2017\nsťažovateľmi dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n1Obdo/29/2018 zo dňa 20.6.2019 odmietnuté.“.\n54. Okresný súd Žilina sa na základe výzvy ústavného súdu zo 14. augusta 2018\nvyjadril k ústavným sťažnostiam prípisom 1 SprS 232/2018 z 3. septembra 2018, ktorý bol\ndoručený ústavnému súdu 6. septembra 2018. Predseda Okresného súdu Žilina poukázal\nna skutočnosť, že podstatou cezhraničného zlúčenia po procesnej stránke je to, že príslušný\nsúd, v danom prípade súd v Českej republike, zapísal zlúčenie do príslušného registra\na týmto zápisom nastávajú účinky zlúčenia. V tejto súvislosti uviedol: „V dôsledku\ncezhraničného zlúčenia, o ktorom rozhodne súd v inej krajine. Obchodný register SR\nvykoná výmaz slovenskej obchodnej spoločnosti len s deklaratórnymi účinkami(viď aj §\n69aa ods. 8 druhá veta Obchodného zákonníka), keďže k zániku slovenskej spoločnosti\ndošlo už rozhodnutím českého súdu. Treba upozorniť na významný rozdiel medzi účinkami\nzápisu zlúčenia obchodných spoločností (či už vnútroštátneho alebo cezhraničného), kde\nnástupníckou spoločnosťou je slovenská spoločnosť a účinkami zápisu cezhraničného\nzlúčenia (kde nástupníckou spoločnosťou je zahraničná spoločnosť). Pri zlúčení\nobchodných spoločností so slovenskou nástupníckou spoločnosťou, dochádza k zániku\nprávnej subjektivity vymazávanej slovenskej spoločnosti súčasne so zápisom zlúčenia\n(viď § 69a ods. 1 písm. c) a 69a ods.2 prvá veta Obchodného zákonníka pri vnútroštátnom\nzlúčení a § 69aa ods.8 prvá veta Obchodného zákonníka pri cezhraničnom zlúčení), zápis\nzlúčenia a výmaz zanikajúcej spoločnosti pri zlúčení tak majú konštitutívny účinok. Naopak\npri cezhraničnom zlúčení obchodných spoločností, kde je právnym nástupcom zahraničná\nspoločnosť (ako to je v posudzovanom prípade), zaniká právna subjektivita zanikajúcej\nslovenskej spoločnosti zápisom zlúčenia do zahraničného obchodného registra a jej\nnásledný výmaz zo slovenského obchodného registra má len deklaratórny účinok\n(viď § 69aa ods.8 druhá veta Obchodného zákonníka). Prípadným zrušením výmazu\n\n23\n\nobchodnej spoločnosti rozhodnutím Ústavného súdu v slovenskom obchodnom registri\nnedôjde k obnoveniu právnej subjektivity vymazanej spoločnosti. Vymazaná spoločnosť má\nsvojho právneho nástupcu, ktorým je v tomto prípade spoločnosť so sídlom v ČR, a preto\nvšetky konania, ktoré sa viedli voči slovenskej obchodnej spoločnosti, ktorá sa zlúčila\ns českou spoločnosťou, môžu pokračovať s jej českým právnym nástupcom. Ak sa\nsťažovatelia na registrovom súde domáhali nevykonania výmazu na prebiehajúce iné\nkonania na slovenských súdoch, tak v tejto súvislosti treba uviesť, že tieto konania nemohli\nmať vplyv na výsledok registrového konania, preto nebol dôvod prerušiť registrové konanie,\nnavyše vo veci v tej chvíli už de iure neexistujúcej obchodnej spoločnosti.“\n55. Predseda Okresného súdu Žilina na výzvu ústavného súdu zo 17. decembra 2019\nv prípise sp. zn. Spr. 4011/2019 z 15. januára 2020 uviedol, že sťažovateľ poukazuje\nna rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kohlhofer a Minarik vs. Česká\nrepublika, argumentujúc, že z tohto rozhodnutia má údajne vyplývať, že registrový súd\nnevykoná výmaz spoločnosti pri cezhraničnom zlúčení, ak prebieha spor o neplatnosť\ncezhraničného zlúčenia. V súvislosti s týmto rozhodnutím zdôrazňuje, že v ňom nebolo\nposudzované cezhraničné zlúčenie, ale tzv. nepravý squeeze-out. Poukaz sťažovateľa\nna toto rozhodnutie je preto podľa jeho názoru zavádzajúci. Ak by aj mal byť poukaz\nna rozhodnutie ESĽP vo veci Kohlhofer a Minarik vs. Česká republika relevantný, mohol\nby sa vzťahovať k rozhodnutiu českého registrového súdu, a nie vykonanému výmazu\nOkresným súdom Žilina. Zároveň predseda Okresného súdu Žilina poukazuje na smernicu\nEurópskeho parlamentu a Rady 2005/56/ES z 26. októbra 2005 o cezhraničných zlúčeniach\nalebo splynutiach kapitálových spoločností, najmä na jej čl. 13 a čl. 17. V tejto súvislosti\nuvádza: „Aj z čl. 13 smernice vyplýva, že v posudzovanom prípade relevantný je zápis\nspoločnosti, ktorá je výsledkom zlúčenia do českého obchodného registra. K následnému\nvýmazu pôvodného zápisu v slovenskom obchodnom registri s deklaratórnym účinkom bolo\nOkresným súdom Žilina vykonané v súlade s čl. 13 posledná veta smernice po obdržaní\noznámenia o nadobudnutí účinnosti zlúčenia od českého registrového súdu. Nie je mi\nznáme, či sťažovatelia napadli aj rozhodnutie českého registrového súdu. ale ak chceli\nsťažovatelia relevantne spochybniť zápis zlúčenia, ich sťažnosť mala smerovať\npredovšetkým voči rozhodnutiu českého registrového súdu a mala byť podaná Ústavnému\n\n24\n\nsúdu Českej republiky.“ Taktiež uviedol, že hoci sťažovateľ napáda „opatrenie“ Okresného\nsúdu Žilina, vykonaný výmaz nemá formu opatrenia.\n56. V závere svojho vyjadrenia z 15. januára 2020 predseda Okresného súdu Žilina\noznámil, že netrvá na prejednaní ústavných sťažností na verejnom pojednávaní.\n57. Okresný súd Bratislava I sa na základe výzvy ústavného súdu zo 14. augusta\n2018 vyjadril k ústavným sťažnostiam prípisom sp. zn. 1 SprV 414/2018 z 5. septembra\n2018, ktorý bol doručený ústavnému súdu 13. septembra 2018. Predsedníčka Okresného\nsúdu Bratislava I v úvode svojho vyjadrenia súhlasila s upustením od ústneho pojednávania\nv konaní o prijatých ústavných sťažnostiach a poukázala na vyjadrenie zákonnej sudkyne,\nktorá uviedla: „... Pred otvorením pojednávania zástupca žalovaného v 1. rade požiadal\no vylúčenie verejnosti z pojednávania. Svoj návrh odôvodnil skutočnosťou, že sa budú\nprejednávať citlivé informácie o majetkových pomeroch žalovaného v 1. rade, ako\ni skutočnosťou, že z dôvodu intenzívnej mediálnej kampane je predpoklad, že bude narušený\ndôstojný priebeh pojednávania. Sťažovateľ sa k návrhu na vylúčenie verejnosti vyjadril.\nNakoľko som dospela k záveru, že v súlade s § 176 odsek 1 C. s. p. je tu zákonný dôvod pre\nvylúčení verejnosti, rozhodla som uznesením o vylúčení verejnosti...\n... Čo sa týka zamietnutia návrhov na zmenu strany sporu: v rozsudku 33 Cb 71/2016\nsom uznesenia o zamietnutí návrhov odôvodnila a uviedla som svoj právny záver, ktorý má\nk zamietnutiu návrhov viedol. Mám za to, že správnosť/nesprávnosť uvedených uznesení\na ich následkov bude predmetom posudzovania odvolacieho súdu. V prípade, že odvolací\nsúd dôjde k záveru, že som nepostupovala správne a zmenu strán sporu som mala pripustiť je to dôvod na zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...\n... Je pravdou, že uznesením zo dňa 27.2.2017 vydaným vyšším súdnym úradníkom\nbola pripustená zmena žaloby navrhnutá občianskym združením\n\n, ktorý\n\nnebol a ani sa nestal stranou sporu. Voči predmetnému uzneseniu nebola podaná stranami\nsporu sťažnosť. Práve z dôvodu, aby nedošlo k zasahovaniu do základného práva žalobcov\na žalovaných na súdnu ochranu, súd posudzoval nielen uznesením pripustenú zmenenú\nžalobu, ale aj pôvodnú žalobu. Keďže dôvodom zamietnutia žaloby bol nedostatok aktívnej\nlegitimácie žalobcov a teda súd sa nezaoberal ostatnou argumentáciou žalobcov mám za to,\n\n25\n\nže nedošlo k porušeniu základných princípov civilného procesu - ako uvádza sťažovateľ.\nČi už pôvodná alebo zmenená žaloba - boli zamietnuté z dôvodu nedostatku aktívnej\nlegitimácie a teda z úplne identického dôvodu a keby fakticky došlo iba k rozhodovaniu\no zmenenej žalobe (čo by podľa sťažovateľa bolo v súlade s princípom právnej istoty\na právom na súdnu ochranu), moje rozhodnutie by bolo v identickom znení, ako je teraz...\n... Mám za to. že v tomto štádiu je na odvolacom súde, aby posúdil správnosť mojich\nrozhodnutí a v prípade, že došlo k nesprávnym právnym záverom rozsudok zrušil a vrátil\nvec súdu prvého stupňa na nové konanie...\n... Čo sa týka tvrdenia sťažovateľa, že o žalobe rozhodoval vylúčený sudca, pretože\nmožno mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti... ...Do dňa vyhlásenia rozsudku\nžiadna zo strán sporu nenavrhla vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania...\n... Zároveň poukazujem na skutočnosť, že sťažovateľ v rámci ochrany svojich\nzákladných práv a slobôd neuplatnil efektívne uvedenú námietku pred všeobecným súdom,\nale až pred Ústavným súdom.“\n58. Predseda Okresného súdu Bratislava I na výzvu ústavného súdu zo 16. decembra\n2019 v prípise sp. zn. 1 SprV 414/2018 z 27. januára 2020 uviedol, že sa v plnom rozsahu\npridržiava vyjadrenia z 5. septembra 2018. Prípisom sp. zn. 1 SprV 414/2018 z 20. februára\n2020 predseda Okresného súdu Bratislava I navrhol zastavenie konania vedeného ústavným\nsúdom v časti konania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zo 7. marca 2018 s poukazom\nna skutočnosť, že sťažovateľ podľa jeho názoru podal túto ústavnú sťažnosť predčasne,\na teda v čase, keď na Okresnom súde Bratislava I prebiehalo odvolacie konanie, a zároveň\npoukázal na skutočnosť, že vo veci vedenej pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 boli podané zo strany\nžalobcov aj dovolania, o ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) dosiaľ nerozhodol.\n59. Notárka sa na základe výzvy ústavného súdu zo 14. augusta 2018 vyjadrila\nk ústavným sťažnostiam prípisom K 318/2108 z 21. augusta 2018, ktorý bol doručený\nústavnému súdu 4. septembra 2018. V predmetnom vyjadrení poukázala na „účelovosť\na právnu irelevantnosť“ podaní sťažovateľa. Notárka vo svojom vyjadrení poukázala,\nna skutočnosť, že obchodná spoločnosť\n\n, splnila všetky podmienky,\n\n26\n\nktoré zákon vyžaduje na cezhraničné zlúčenie a notár sa pri osvedčovaní splnenia týchto\npodmienok riadi výlučne zákonom a posudzuje ich z formálneho hľadiska. V tejto súvislosti\nuviedla: «Zúčastnená spoločnosť preukázala najmä, že zverejnila vo svojom sídle\nskutočnosti, uvedené v § 69aa ods. 4 Obchodného zákonníka najneskôr šesťdesiat dní pred\nhlasovaním o schválení návrhu zmluvy o cezhraničnom zlúčení a najmenej tridsať dní pred\ndňom konania valného zhromaždenia, ktoré rozhodlo o cezhraničnom zlúčení mali\nakcionári a zástupcovia zamestnancov na nahliadnutie dokumenty uvedené v § 218c ods. 2\nObchodného zákonníka. Žiadny veriteľ zúčastnenej spoločnosti, ktorý mal ku dňu\nschválenia návrhu zmluvy o cezhraničnom zlúčení voči nej nesplatnú pohľadávku notára\nneinformoval o tom, že prebieha súdne konanie podľa § 69aa ods. 5 Obchodného\nzákonníka, v ktorom by súd rozhodoval o primeranom zabezpečení takejto pohľadávky.\nZmluva o zlúčení obsahovala dohodu zlučujúcich sa spoločností o právomoci súdu\na rozhodnom práve a súhlas zúčastnených spoločností s dodatočným vyporiadaním v zmysle\n§ 218ja ods. 3 a §218jb ods. 3 Obchodného zákonníka, a tým boli splnené podmienky podľa\n§ 69aa ods. 7 a § 218ja ods. 3 a § 218jb ods. 3 Obchodného zákonníka. Tak ako som\npoukázala vyššie táto dohoda sa riadi kogentnými ustanoveniam zákona a zúčastnené\nspoločnosti nemali povinnosť uzavrieť „generálnu dohodu o právomoci slovenských súdov\na o rozhodnom práve pre všetky spory, v ktorých si veritelia uplatňujú nároky voči\nzanikajúcej spoločnosti,“ tak ako sa mylne domnievajú sťažovatelia. Notár nie je oprávnený\nani posudzovať „absenciu údajov o ohodnotení záväzkov a pohľadávok spoločnosti...“\nK cezhraničnému zlúčeniu bola vypracovaná správa nezávislého experta o preskúmaní\nnávrhu zmluvy o cezhraničnom zlúčení zo dňa 02.09.2016 vyhotovená spoločnosťou\n, so sídlom\n.» V závere tohto vyjadrenia notárka\nzdôraznila, že sťažovatelia nepreukázali, že sú akcionármi obchodnej spoločnosti\n, uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 33 Cb 71/2016 z 19. septembra\n2016 bolo nevykonateľné a zároveň oznámila ústavnému súdu, že netrvá na ústnom\npojednávaní.\n60.\n\nNotárka\n\nsvoje\n\nvyjadrenie\n\nz 21.\n\naugusta\n\n2018\n\ndoplnila\n\nprípisom\n\nsp. zn. K 435/2018 z 23. novembra 2018, a to ďalší dôvod k námietke, že 4. októbra 2016\n\n27\n\njej bola doručená fotokópia nevykonateľného uznesenia Okresného súdu Bratislava I\nč. k. 33Cb/71/2016-91 z 19. septembra 2016 o nariadení neodkladného opatrenia. V tejto\nsúvislosti uviedla: „... ak súd vydal neodkladné opatrenie v zmysle § 336 ods. 1 CMS\na vo výroku uznesenia uložil alebo neuložil navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote\nžalobu vo veci samej, toto uznesenie nebolo vydané v súlade so zákonom, pretože súd\nnerozhodol v súlade s ust. § 336 ods. 2 CSP, resp. s ust. § 337 ods. 1 a 2 CSP.“\n61. Notárka na výzvu ústavného súdu zo 17. decembra 2019 prípisom\nsp. zn. K 12/2020 z 10. januára 2020 doplnila svoje vyjadrenia, na ktorých v plnom rozsahu\nzotrváva. Notárka sa doplnením vyjadrila výlučne k podaniu sťažovateľky I z 9. októbra\n2018. Zdôraznila, že ani „invektívy a podávanie trestných oznámení na Notára“ nemení nič\nna skutočnosti, že sťažovateľka I jej svoj prvý list z 24. októbra 2016, ktorým oznamovala\nprebiehajúci spor o určenie majiteľa akcií, doručila 27. októbra 2016, teda 20 dní\npo osvedčení cezhraničného zlúčenia. Zároveň poukázala na skutočnosť, že sťažovateľka I\nnie je a nebola účastníkom podľa § 74 ods. 2 druhej vety zákona Slovenskej národnej rady\nč. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších\npredpisov a ani účastníkom cezhraničného zlúčenia. V tejto súvislosti uviedla: „Namietam,\nže\n\n. nie je aktívne legitimovaná ani k podaniu ústavnej sťažnosti v časti, týkajúcej sa\n\nOsvedčenia o splnení požiadaviek pre cezhraničné zlúčenie do obchodného registra\nvyhotoveného Notárom a plne sa stotožňujem s vyjadrením\n21.11.2019, že\n\n, zo dňa\n\nnemala a nemá žiaden hmotnoprávny vzťah k zaniknutej spoločnosti\n.\n,\n\na ani k nástupníckej spoločnosti\n,\n\n,\n\n62. Notárka poukázala na skutočnosť, že nemá oprávnenie rozhodovať o „domnelých\nnárokoch domnelých akcionárov“. K tomu je podľa jej názoru určená žaloba, o ktorej,\nvrátane aktívnej legitimácie žalobcu, je oprávnený rozhodnúť všeobecný súd.\n\n28\n\nII.2 Vyjadrenia zúčastnených osôb\n63. Na základe upovedomenia ústavného súdu z 15. októbra 2018 sa k podaným\nústavným sťažnostiam vyjadrila zúčastnená osoba\n\n(ďalej\n\naj „zúčastnená osoba I“), a to podaním z 19. novembra 2018, ktoré bolo ústavnému súdu\ndoručené 21. novembra 2018. V úvode svojho vyjadrenia poukázala na skutočnosť, že\nústavná sťažnosť podaná ústavnému súdu 1. februára 2018 v mene sťažovateľky I bola\npodaná neoprávnenou osobou, a to s poukazom na skutočnosť, že od 13. novembra 2017\nbol za sťažovateľku I oprávnený konať „nový likvidátor“\n.\n\nKu\n\nkonaniu\n\nvedenému\n\nOkresným\n\nI pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 spoločnosť\n\nsúdom\n\nBratislava\n\n, v podstatnom uviedla:\n\n«... Ako veľmi správne uviedla zákonná sudkyňa, či už pôvodná alebo zmenená žaloba,\nobidve by boli zamietnuté z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie. Súd preto vykonal\nposúdenie na účely právnej diskusie, že ak by aj mal pred sebou Sťažovateľa 1 ako stranu\nsporu, jeho rozhodnutie by nebolo iné, keďže hmotné právo na strane zamestnancov\nnikdy nevzniklo. Nevzniklo ani vo vzťahu k sporovým stranám v konaní, spis. zn.\n33Cb/71/2018 a nevzniklo ani vo vzťahu k Sťažovateľovi 1, na ktorého niektorí zamestnanci\núdajne postúpili svoje domnelé nároky. Vykonať túto hypotetickú úvahu\nzo strany Okresného súdu Bratislava I bolo veľmi správne a prispievalo k jasnosti\na presvedčivosti odôvodnenia jeho rozsudku.\nSťažovateľovi I pritom vôbec nič nebránilo (a dodnes nebráni) vtom, aby sa\nsamostatnou žalobou domáhal svojich iluzórnych nárokov, keďže rozsudok Okresného súdu\nBratislava I voči nemu nie je právne záväzný (účinky inter partes). Tvrdenie Sťažovateľa 1,\nže súd „rozhodoval“ o nárokoch 232 zamestnancov\n\nnie je podporené ani\n\nenunciátom (výrokom) rozsudku a dokonca ani záhlavím rozsudku, kde je jasne uvedené, že\nsúd rozhodoval o spore medzi\nna jednej strane, a\n\na\n,\n\nako žalobcami\nako žalovanými\n\nna druhej strane. Ťažko si predstaviť situáciu, kedy by všeobecný súd zamietol novú\nsamostatnú žalobu Sťažovateľa 1 iba z dôvodu, že rozsudok súdu vo veci 33Cb/71/20l6\nzakladá res iudicata voči takejto samostatnej žalobe Sťažovateľa 1.»\n\n29\n\n64. K vylúčeniu verejnosti z pojednávania v konaní vedenom Okresným súdom\nBratislava I pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 zúčastnená osoba I uviedla, že vylúčenie verejnosti\nbolo legitímne, keď existoval reálny predpoklad, že bude narušený dôstojný priebeh\npojednávania a že sa budú prejednávať dôverné informácie, obchodné a daňové tajomstvo.\nV tejto súvislosti uviedla, že Okresný súd Bratislava I dal stranám sporu priestor vyjadriť sa\na následne dospel k správnemu záveru, že existuje zákonný dôvod podľa § 176 ods. 2 CSP\nna vylúčenie verejnosti z pojednávania. K námietke o zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní\nvedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 zúčastnená osoba I\nuviedla, že námietky sťažovateľky I majú svoj základ iba v procesnom postupe zákonnej\nsudkyne, čo je ako dôvod zaujatosti sudcu priamo vylúčené dikciou § 49 ods. 3 CSP.\nV závere prvej časti svojho vyjadrenia zúčastnená osoba I uviedla: „\n\nmá\n\nza to, že ústavná sťažnosť zo dňa 6.3.2018 je ako celok nedôvodná, keďže v nej Sťažovateľ 1\nuvádza tvrdenia a argumenty, ktoré sú identické s obsahom odvolaní podaných oboma\nžalobcami v spore vedenom pod spis. zn. 33Cb/71/2016, ktorými sa v súčasnosti\nmeritórne zaoberá Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní vedenom pod\nspis. zn. 1Cob/144/2018...“\n65. K namietanému cezhraničnému zlúčeniu a výmazu obchodnej spoločnosti\n, z obchodného registra Okresného súdu Žilina poukazuje zúčastnená osoba I\nna skutočnosť, že výmaz slovenskej zanikajúcej spoločnosti z obchodného registra má\nv tomto prípade len deklaratórny charakter a registrový súd nie je oprávnený materiálne\npreskúmať obsah oznámenia zahraničného registra. V ďalšej časti svojho vyjadrenia\npodrobne poukazuje na skutočnosti, z ktorých vyplýva, že notárka sa „nedopustila chýb pri\nvydaní osvedčenia cezhraničného zlúčenia“. V tejto súvislosti uvádza: «Ostatné tvrdenia\nSťažovateľov ohľadom postupu notárky\n\nsú buď účelové, alebo\n\nsmerujú k tomu, aby Ústavný súd ako pomyselná „odvolacia“ inštancia posudzoval ich\núdajné nároky na vydanie akcií. Z uvedeného však nepochybne vyplýva, že právo na\nspravodlivý súdny proces a prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. I\nDohovoru a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy v spojení s čl. 1\nProtokolu k Dohovoru\n\nporušené\n\nneboli.»\n\nV závere\n\ntohto\n\nvyjadrenia\n\nzúčastnená\n\nosoba I poukázala aj na okolnosti, v dôsledku ktorých podľa jej názoru nedošlo k porušeniu\n\n30\n\npráv\n\nsťažovateľky I a sťažovateľky\n\nII\n\nuznesením\n\nOkresného\n\nsúdu\n\nRužomberok\n\nč. k. 8 Cb 93/2016-146 z 27. novembra 2017.\n66. Zúčastnená osoba I doplnila svoje vyjadrenie podaním z 21. novembra 2019,\nv ktorom k ústavnej sťažnosti sťažovateľa zo 7. decembra 2016 uviedla, že sa stotožňuje\ns vyjadrením Okresného súdu Žilina a notárky, keď podstatnou skutočnosťou je podľa jej\nnázoru to, že ústavný súd nemôže svojím rozhodnutím „zvrátiť“ účinky cezhraničného\nzlúčenia, ktoré nastali zápisom cezhraničného zlúčenia v českom obchodnom registri. Podľa\njej názoru pre posúdenie opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa zo 7. decembra\n2016 je potrebné skúmať, či notársky zápis a opatrenie o výmaze spoločnosti sú spôsobilé\nukrátiť sťažovateľa na jeho právach, tak ako to v tejto ústavnej sťažnosti tvrdí.\nV podstatnom uviedla, že je univerzálnym právnym nástupcom, na ktorého prešli všetky\nexistujúce záväzky zaniknutej obchodnej spoločnosti\n\nVzhľadom\n\nna uvedené je podľa jej názoru podstatné, že sťažovateľ sa môže právne relevantným\nspôsobom domáhať uspokojenia svojej „domnelej pohľadávky“ bez ohľadu na skutočnosť,\nže došlo k cezhraničnému zlúčeniu.\n67. Vo vzťahu k ústavnej sťažnosti sťažovateľky I zo 7. decembra 2016 zúčastnená\nosoba I poukazuje, že na základe rovnakých skutočností neexistuje ani v tomto prípade\n„kauzálny nexus“ medzi notárskym zápisom a opatrením o výmaze spoločnosti na jednej\nstrane a namietaným porušením práv sťažovateľky I. V tejto súvislosti poukazuje na priebeh\nkonania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 26 Cb 71/2016, ktoré bolo\nprávoplatne ukončené rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 26 Cb 71/2016\nz 29. novembra 2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 3 Cob 215/2018 zo 17. apríla 2019. Podľa jej názoru práve toto konanie o určenie\nmajiteľa akcií a alternatívne o základe nároku na náhradu škody bolo konaním\no hmotnoprávnych nárokoch sťažovateľky I a jedine postup a rozhodnutie v tomto konaní\nmohli mať dopad na jej práva. Cezhraničné zlúčenie naopak nemá žiaden dopad na jej\npráva, pretože sťažovateľka I nemala žiadne práva voči spoločnosti\na žiadne práva nemá ani voči spoločnosti\n\n31\n\n,\n\n68. Zúčastnená osoba I sa vyjadrila aj k ústavnej sťažnosti sťažovateliek z 1. februára\n2018. V tejto časti svojho vyjadrenia poukazuje na skutočnosť, že táto ústavná sťažnosť je\nneprípustná z dôvodu, že nesmeruje proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu\nv poslednom stupni. K ústavnej sťažnosti sťažovateľa zo 7. marca 2018 uvádza, že\nvylúčením verejnosti z pojednávania v konaní vednom Okresným súdom Bratislava\nI pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 nemohlo dôjsť k porušeniu práva na slobodu prejavu\nsťažovateľa a nebolo porušené ani jeho právo na informácie. V tejto súvislosti uvádza:\n«K tomu dodávame, že vylúčením verejnosti z pojednávania nemohlo dôjsť k porušeniu\nslobody prejavu sťažovateľa, pretože sloboda prejavu sa nerealizuje účasťou na súdnom\npojednávaní. Podstata slobody prejavu spočíva v práve navonok prejaviť nejaké subjektívne\npresvedčenie, či už kultúrne, politické, náboženské alebo iné, prípadne sa naopak\nnevyjadriť. Verejnosť na pojednávaní neprejavuje žiadne svoje názory či presvedčenia, jej\núčasť na pojednávaní je v záujme dôstojnosti priebehu súdneho konania skôr pasívna.\n„Mlčanie verejnosti“ na pojednávaní nie je prejavom určitých myšlienok a názorov\nverejnosti, ale vyplýva z účelu jej účasti na pojednávaní a z potreby dôstojného priebehu\nkonania. V tejto časti je preto druhá sťažnosť RP zjavne neopodstatnená.\nUznesením o vylúčení verejnosti z pojednávania nedošlo ani k porušeniu práva\nna informácie. Právo na informácie nie je absolútne a je možné ho obmedziť na základe\nzákona a opatreniami, ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu práv\na slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia\na mravnosti (článok 26 ods. 4 Ústavy SR).\nO vylúčení verejnosti z pojednávania rozhodol OS BA I na základe zákona\n(§ 176 ods. 2 CSP) z dôvodu, že verejné prejednanie sporu by ohrozilo dôležitý záujem\nstrany\n\na obchodné a daňové tajomstvo spoločnosti\n\nSprávnosť tohto rozhodnutia potvrdil aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn.\n1Cob/144/2018, ktorým potvrdil rozsudok OS BA I. To znamená, že uznesenie o vylúčení\nverejnosti z pojednávania bolo legitímne a ústavne konformné. V tejto časti je preto druhá\nsťažnosť RP zjavne neopodstatnená.»\n69. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie a práva vlastniť majetok v súvislosti s uznesením o zamietnutí návrhov na zmenu\n\n32\n\nstrany a rozsudkom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 uvádza,\nže sťažovateľ nebol nikdy stranou tohto súdneho konania, a preto mu nepatrili žiadne\nprocesné práva. Z uvedeného dôvodu, citujúc judikatúru ústavného súdu, nemohlo dôjsť\nv tejto súvislosti ani k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.\n70. V závere svojho vyjadrenia navrhuje, aby ústavný súd napriek skutočnosti, že\nústavné sťažnosti prijal na ďalšie konanie, tieto uznesením bez meritórneho prieskumu\nodmietol.\n71. Na základe upovedomenia ústavného súdu zo 14. novembra 2018 sa k ústavnej\nsťažnosti sťažovateľa zo 6. marca 2018 vyjadrila zúčastnená osoba\n(ďalej aj „zúčastnená osoba II“), a to podaním z 29. novembra 2018, ktoré bolo ústavnému\nsúdu doručené toho istého dňa. V úvode vyjadrenia zúčastnená osoba II upriamuje\npozornosť\n\nústavného\n\nsúdu,\n\nže\n\nkonanie\n\nvedené\n\nOkresným\n\nsúdom\n\nBratislava\n\nI pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 nie je právoplatne skončené. Vo vyjadrení sa podrobne zaoberá\nnámietkami sťažovateľa vo vzťahu k vylúčeniu verejnosti z pojednávania, k nepripusteniu\nsťažovateľa do predmetného konania, k zaujatosti zákonnej sudkyne, k dokazovaniu\na k námietkam o porušení zásady kontradiktórnosti v predmetnom konaní.\n72. Zúčastnená osoba II sa vo svojom vyjadrení rozsiahlo zaoberá aj otázkou\nhmotnoprávnych nárokov zamestnancov\n\n, a samotného sťažovateľa\n\n(bod G vyjadrenia, pozn.) a poukazuje aj na ich premlčanie. V tejto súvislosti uvádza:\n«V čl. VII bode Ad. 4) Sťažnosti, Sťažovateľ pod zámienkou údajného porušenia jeho práva\nna súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy, tendenčne podsúva Ústavnému súdu\nrozsiahlu meritórnu argumentáciu, ktorá je predmetom série mimoriadne špekulatívnych\nsúdnych sporov prebiehajúcich na rôznych stupňoch všeobecného súdnictva, preto\nspoločnosť\n\nnevidí absolútne žiadny dôvod na akúkoľvek ingerenciu\n\nÚstavného súdu do právomoci všeobecných súdov prejednávajúcich jednotlivé súdne\nspory...\n... Vo vzťahu k primárnemu argumentu zakladajúcemu údajnú aktívnu vecnú\nlegitimáciu bývalých zamestnancov\n\nspoločnosť\n\n33\n\nupozorňuje, že\n\nvýkladom dotknutého ustanovenia Zmluvy o kúpe akcií sa opakovane zaoberali rôzne\ninštancie sústavy všeobecného súdnictva, pričom dospeli k zhodnému právnemu záveru,\npodľa ktorého Zmluva o kúpe akcií zakladá vzájomné práva a povinnosti výlučne zmluvným\nstranám, t. j. FNM SR a spoločnosti\n\nZ uvedeného dôvodu súdy stabilizovane\n\nkonštatujú, že zamestnancom\n\nani tretím osobám nevznikli zo Zmluvy o kúpe\n\nakcií žiadne konkrétne a určiteľné práva. Z bodu 36. odôvodnenia Rozsudku vyplýva, že Súd\nnadviazal na konštantnú názorovú líniu prezentovanú rôznymi inštanciami všeobecného\nsúdnictva naprieč Slovenskou republikou...\n... S ohľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 31. – 35. tohto vyjadrenia je zrejmé,\nže bývalí zamestnanci\n\nnie sú aktívne legitimovaní na uplatňovanie ich\n\ndomnelých nárokov proti žalovaným, rovnako ako nie sú oprávnení domáhať sa zrušenia\nZmluvy o kúpe akcií a neplatnosti vecne nadväzujúcich právnych úkonov v podobe Dodatku\nč. 1 zo dňa 16.12.1997 (ďalej len ,,Dodatok 1“) a Dodatku č. 2 zo dňa 10.05.2006 (ďalej\nlen ,,Dodatok 2“), ktorých sami nikdy neboli zmluvnou stranou. Uvedené závery sú plne\naplikovateľné i na samotného Sťažovateľa, ktorý svoju aktívnu legitimáciu v Spore\nodvodzuje titulom postúpenia domnelých nárokov zo strany niekoľkých bývalých\nzamestnancov\n\n.»\n\n73. Na základe upovedomenia ústavného súdu zo 14. novembra 2018 sa k ústavnej\nsťažnosti sťažovateľa zo 7. marca 2018 vyjadrila zúčastnená osoba\n\n(ďalej aj\n\n„zúčastnená osoba III“), a to podaním z 26. novembra 2018, ktoré bolo ústavnému súdu\ndoručené toho istého dňa. Zúčastnená osoba III sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym\nnázorom sťažovateľa, ktorý je obsiahnutý v jeho ústavnej sťažnosti zo 6. marca 2018, ako aj\ns právnym názorom obsiahnutým vo všetkých doplneniach tejto ústavnej sťažnosti.\n74. Ústavný súd prípisom zo 14. novembra 2018 upovedomil o podaných ústavných\nsťažnostiach zúčastnenú osobu občianske združenie\n\n(ďalej aj „zúčastnená\n\nosoba IV“). Zúčastnená osoba IV si predmetné upovedomenie prevzala 21. novembra 2018\na nevyužila možnosť podať vyjadrenie.\n\n34\n\n75. Na základe upovedomenia ústavného súdu zo 14. októbra 2018 sa k ústavnej\nsťažnosti sťažovateľa zo 6. marca 2018 vyjadrila zúčastnená osoba\n(ďalej aj „zúčastnená osoba V“), a to podaním z 28. novembra 2018, ktoré bolo ústavnému\nsúdu doručené 30. novembra 2018.\n76. Zúčastnená osoba V k namietanému právu podľa čl. 26 ústavy uvádza, že „...\nsťažovateľom uvádzaný čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky upravuje politické práva\na nie práva na súdnu a inú právnu ochranu. Sťažovateľovi preto nikto nebráni v jeho\nslobode prejavu a v práve na informácie, ktorého sa môže v súlade s ustanoveniami zákona\nč. 211/2000 Z. z. zákon o slobode informácií domáhať...\n... Dotknutá osoba poukazuje na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti, kedy\nsťažovateľ tvrdí, že právo nebolo odňaté samotnému sťažovateľovi, ale členom sťažovateľa\na širokej verejnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ je\nsamostatný právny subjekt s vlastnou právnou subjektivitou, kedy čl. 127 ods. 2 Ústavy\nslovenskej republiky určuje, že Ústavný súd Slovenskej republiky rozhoduje iba\no porušeniach práv sťažovateľa a nie tretích osôb.\nS ohľadom na vyššie uvedené dotknutá osoba konštatuje, že Uznesením o vylúčení\nverejnosti z pojednávania neboli a nemohli byť porušené politické práva sťažovateľa, kedy\nzároveň sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje odňatím práv tretím osobám, ktoré sťažnosť\nv tejto súvislosti nepodali...“.\n77. K namietanému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zúčastnená\nosoba V vo svojom vyjadrení v podstatnom uvádza: «... V prípade, ak súd v tomto konaní\npripustil zmenu žaloby na základe návrhu subjektu (sťažovateľa), ktorý nebol nikdy stranou\nv konaní, nemohlo v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 33Cb/71/2016\ndôjsť k porušeniu práv sťažovateľa, ale iba výlučne k teoretickému porušeniu práv strán\nkonania (cudzí subjekt „zmenil“ žalobcom žalobný návrh, bez ich návrhu)...\n... Nakoľko sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn.\n33Cb/71/2016 nekonalo o právach a povinnostiach sťažovateľa, sťažovateľovi nič nebránilo\npodať samostatnú žalobu na súd, keďže táto by netrpela žiadnou vadou (sťažovateľ tvrdil,\n\n35\n\nže mu patrí hmotné právo a zároveň nebol účastníkom konania 33Cb/71/2016, takže nebol\ndaný dôvod zastavenia konanie pre prekážku litispendencie ani res iudicata)...»\n78. K namietanej zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom Okresným súdom\nBratislava I pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 zúčastnená osoba V uvádza, že takáto námietka je\nzaložená výlučne na procesnom postupe sudkyne. V tejto súvislosti uvádza, že Krajský súd\nv Bratislave sa uvedenou námietkou zaoberal a vrátil ju práve z dôvodu podľa § 53 ods. 3\nCSP, keď táto nemala byť ani odvolaciemu súdu predložená. K namietanej nesprávnosti\nzáverov Okresného súdu Bratislava I v rozsudku sp. zn. 33 Cb 71/2016 zo 14. decembra\n2017 uvádza: „... K uvedenému dotknutá osoba iba konštatuje, že Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky nie je súdom odvolacím, vec vedená na Okresnom súde Bratislava I,\nsp. zn. 33Cb/71/2016 nie je právoplatne skončená a v zmysle § 53 ods. 3 zákona\nč. 38/1993 Z. z., sťažnosť je možné podať po právoplatnosti rozhodnutia...“\nII.3 Doplnenia ústavných sťažností, repliky a ďalšie vyjadrenia sťažovateľov\n79. Podaním zo 7. februára 2017 doplnila svoju ústavnú sťažnosť sťažovateľka I.\nV uvedenom podaní nad rámec svojej argumentácie prezentovanej v ústavnej sťažnosti\nzdôrazňuje, že notárskym zápisom bolo „hrubo“ zasiahnuté do jej práv vlastniť majetok,\nkeďže ako „majoritný akcionár“ nemala možnosť žiadnym zákonným spôsobom vydanie\nosvedčenia na účel cezhraničného zlúčenia spoločnosti\n\n, a spoločnosti\n\n, „zmeniť“. V tejto súvislosti uvádza: «Notár pri vydaní\nosvedčenia o splnení požiadaviek pre cezhraničné zlúčenie pri slovenskej zúčastnenej\nspoločnosti -\n\npred zápisom cezhraničného zlúčenia do obchodného registra\n\nosvedčoval právnu skutočnosť, neosvedčoval, či tu právny vzťah alebo právo je. Takéto\nosvedčenie preto nie je právnym úkonom a nie je ho možné napadnúť určovacou žalobou\nv zmysle § 137 písm. c) zákona Č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len\n„C. s. p.“),\nTým, že Notár vydal osvedčenie o splnení požiadaviek pre cezhraničné zlúčenie\nspoločnosti\n\nso spoločnosťou\n\naj napriek vedomosti\n\no skutočnostiach na ktoré Sťažovateľ poukázal (viď ústavná sťažnosť), konal v rozpore\n\n36\n\ns § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku a vydané predmetné osvedčenie Notára nie je možné\nžiadnym spôsobom preskúmať.»\n80. Sťažovateľka I zdôrazňuje skutočnosť, že Okresný súd Žilina rozhodol o zápise\ncezhraničného zlúčenia bez toho, aby počkal na výsledok konania o určenie neplatnosti\nuznesení valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti\n\n, vedeného\n\nOkresným súdom Ružomberok pod sp. zn. 8 Cb 93/2016 s poukazom na skutočnosť, že\nv rozhodnutí ESĽP vo veci Kohlhofer a Minarik proti Českej republike, ktorý je podľa\nnázoru sťažovateľky I potrebné analogicky uplatniť aj v tomto prípade, je takýto postup\nvnímaný ako porušenie práva na spravodlivý proces.\n81. Podaním zo 7. februára 2017 doplnil svoju ústavnú sťažnosť zo 7. decembra 2016\naj sťažovateľ. Sťažovateľ obdobne ako sťažovateľka I poukazuje na potrebu analogického\npoužitia rozhodnutia ESĽP vo veci Kohlhofer a Minarik proti Českej republike a opakovane\npodrobne opisuje nesplnenie zákonných predpokladov pre vydanie notárskeho zápisu.\nV závere podania poukazuje na podľa jeho názoru zásadné dôvody, ktoré sú podstatné\npre rozhodnutie ústavného súdu, keď uvádza: „Sťažovateľ sa mal stať veriteľom spoločnosti\na to na základe prihlásených nesplatných pohľadávok, za ktoré mu malo byť\nposkytnuté primerané finančné zabezpečenie vo výške týchto pohľadávok vo forme notárskej\núschovy,\n- Sťažovateľovi bolo odopreté domáhať sa určenia neplatnosti cezhraničného\nzlúčenia spoločnosti\n\na spoločnosti\n\nna príslušnom súde,\n\na to tým, že registrový súd Okresného súdu Žilina zapísaním zmien do obchodného registra\nvymazal spoločnosť\n- vnútroštátna právna úprava nedávala dostatočné právne záruky Sťažovateľom\nna to, aby bolo opatrenie Notára o osvedčení splnenia požiadaviek pre cezhraničné zlúčenie\ndostatočne preskúmané v riadnom ústnom, verejnom a kontradiktórnom konaní (obzvlášť,\nak platnosť tohto opatrenia nebolo možné napadnúť po rozhodnutí registrového súdu\no zápise cezhraničného zlúčenia, kde neboli sťažovatelia účastníkmi konania),\n\n37\n\n- vnútroštátna právna úprava nedávala reálny priestor pre úspech žalôb\nSťažovateľov o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia spoločnosti\no schválení cezhraničného zlúčenia so spoločnosťou\n- registrový súd rozhodol o zápise cezhraničného zlúčenia bez toho, aby počkal\nna výsledok konania o určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti\n, napriek tomu že bol o porušeniach práv sťažovateľov informovaný a právna\núprava mu takýto odklad umožňovala a v rozsudku ESĽP je analogicky takýto postup\nvnímaný ako porušenie práva na spravodlivý súdny proces.“\n82. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 21. septembra 2018 doplnenie ústavnej\nsťažnosti, v ktorom poukazuje na existenciu ručiteľského záväzku, keď podľa § 15 ods. 4\nzákona o privatizácii „Na prechod záväzkov sa nevyžaduje súhlas veriteľa. Fond však\ndo výšky získanej hodnoty privatizovaného majetku ručí svojím majetkom za splnenie\nzáväzkov nadobúdateľom privatizovaného majetku. Veriteľ je však oprávnený domáhať sa\nsplnenia týchto záväzkov od fondu, len ak svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky\noznámil fondu do jedného roka od okamihu prechodu záväzkov na nadobúdateľa\nprivatizovaného majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej uspokojenie voči\ndlžníkovi.“.\n83. Na základe uvedeného je sťažovateľ názoru, že obchodná spoločnosť\n,\naj „\n\n,\n\n(ďalej\n\n“), ako právny nástupca FNM je „osobou povinnou“ voči\n\nsťažovateľovi, ako aj iným poškodeným zamestnancom, ktorí sa nestali členmi sťažovateľa,\na to z titulu zákonného ručenia v zmysle § 15 ods. 4 zákona o privatizácii.\n84. V závere tohto vyjadrenia sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „... odstránil\nprávnu neistotu v právnej otázke vzniku hmotných práv na vydanie akcií, prípadne náhrady\nškody... odstránil právnu neistotu v otázke premlčania hmotných práv na vydanie akcií,\nprípadne náhrady škody... odstránil právnu neistotu v právnej otázke, či došlo k zrušeniu\nprivatizačnej zmluvy ex contractu... a či má sťažovateľ právo domáhať sa náhrady škody\nvoči\n\ntitulom zákonného ručenia...“.\n\n38\n\n85. Na výzvu ústavného súdu z 19. septembra 2018 adresovanú právnemu zástupcovi\nsťažovateľa a sťažovateliek, ktorou im bolo umožnené zaujať stanovisko k vyjadreniam\nOkresného súdu Ružomberok, Okresného súdu Žilina, Okresného súdu Bratislava I\na notárky, zaujali sťažovatelia v replike doručenej ústavnému súdu 5. októbra 2018 k týmto\nvyjadreniam odporcov stanovisko. V úvode oznámili ústavnému súdu, že netrvajú\nna verejnom pojednávaní vo veci ich ústavných sťažností. Sťažovatelia sa nestotožňujú\ns vyjadreniami odporcov.\n\nNad rámec argumentácie obsiahnutej v ich\n\nústavných\n\nsťažnostiach vrátane ich doplnení poukazujú na skutočnosť, že výmaz slovenskej obchodnej\nspoločnosti z príslušného obchodného registra má konštitutívne účinky, a túto argumentáciu\nbližšie\n\nrozvádzajú\n\na taktiež\n\nbližšie\n\nodôvodňujú\n\nrozsah\n\nprimeraného\n\nfinančného\n\nzadosťučinenia, ktoré požadujú. K tvrdeniu Okresného súdu Bratislava I o tom, že konanie\nvedené pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 nie je právoplatne skončené, uvádzajú: „Sporové konanie\nvedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 nie je právoplatne\nskončené voči účastníkom konania, ktorým nie je Sťažovateľ.\nSťažovateľ nemá možnosť žiadnej procesnej obrany voči Rozsudku Okresného súdu\nBratislava I, pričom Okresný súd Bratislava I už rozhodol o nárokoch sťažovateľa, avšak\nbez toho, aby Okresný súd Bratislava I priznal Sťažovateľovi procesné postavenie účastníka\nkonania...“ V závere tohto vyjadrenia sťažovatelia po podrobnom opise porušení zákonných\nustanovení zo strany notárky uvádzajú, že účel cezhraničného zlučovania bol „špekulatívny\na podvodný“ a zároveň bol poznamenaný porušovaním a obchádzaním ustanovení\nObchodného zákonníka.\n86. Podaním z 8. októbra 2018 sťažovateľ doplnil ústavnú sťažnosť a svoje\nvyjadrenie o dôkaz – CD nosič s videonahrávkou vyhotovenou 6. októbra 2018, z ktorého je\npodľa jeho názoru zrejmé, že sídlo obchodnej spoločnosti\n\n, bolo\n\nv danom čase nefunkčné.\n87. Sťažovateľka I v replike doručenej ústavnému súdu 10. októbra 2018 oznámila,\nže netrvá na verejnom pojednávaní vo veci a vyjadrila svoj nesúhlas s právnymi názormi\nOkresného súdu Žilina a s vyjadrením notárky. Sťažovateľka I v podstatnom uvádza, že\n„...Okresný súd Žilina mal pre (správne má byť „pred“, pozn.) vykonaním výmazu\n\n39\n\nslovenskej obchodnej spoločnosti\n\naj na základe jemu uvádzaných\n\nskutočností preveriť stav sporových konaní o určenie majiteľa akcií ako aj sporov\no neplatnosť cezhraničného zlúčenia a po preverení stavu sporových konaní nemal vykonať\nvýmaz spoločnosti\n\nz obchodného registra a to až do právoplatného\n\nskončenia týchto sporov.\nPostup registrového Okresného súdu Žilina je v rozpore s právnymi názormi Nálezu\nESĽP, ktorý aj napriek uvedeným oznámeniam ignoroval skutočnosti uvádzané\nSťažovateľom...“.\n88. K vyjadreniu notárky sťažovateľka I uvádza: «Tvrdenia Notára, že Sťažovatelia\nmali možnosť sa oboznámiť so všetkými informáciami ohľadom cezhraničného zlúčenia\nv sídle spoločnosti\n\nsú zavádzajúce a nepravdivé.\n\nNotár vystupuje ako „obhajca“ postupu cezhraničného zlúčenia v prospech\nspoločnosti\n\nktorá si jednak Notára sama vybrala, jednak zjavne zaplatila\n\nza jeho služby.\nPostup Notára v danom prípade preukázal, že systém kontroly splnenia zákonných\npodmienok cezhraničného zlúčenia zo strany notárov v slovenských právnych podmienkach\nnespĺňa účel Smernice Európskeho parlamentu a rady 2005/56/ES z 26. októbra 2005\no cezhraničných zlúčeniach alebo splynutiach kapitálových spoločností...» V ďalšom\npoukazuje na nesplnenie zákonných predpokladov na cezhraničné zlúčenie s ohľadom\nna „osobitosti“ daného prípadu.\n89. Podaním z 30. novembra 2018 doplnil svoju ústavnú sťažnosť sťažovateľ.\nV tomto podaní zdôrazňuje, že Okresný súd Bratislava I sa v konaní vedenom pod sp. zn.\n33 Cb 71/2016 nezaoberal „zásadnou prejudiciálnou otázkou“, a to posúdením právnej\notázky zrušenia zmluvy o prevode akcií.\n90. Podaním z 30. novembra 2018 sa sťažovateľ vyjadril k podaniam zúčastnenej\nosoby I. Sťažovateľ v predmetnom vyjadrení poukazuje na obštrukčný postup zúčastnenej\nosoby I, ako aj zúčastnenej osoby V v konaniach pred všeobecnými súdmi a vyjadruje svoje\n\n40\n\npresvedčenie, že uvedené osoby budú aj v konaní pred ústavným súdom mariť jeho riadny\npriebeh.\n91. Podaním z 11. novembra 2019 sťažovateľ doplnil svoje ústavné sťažnosti\no judikatúru a „zásadné právne názory“. Po rozsiahlej citácii rozhodnutí ústavného\nsúdu poukazuje na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod\nsp. zn. 33 Cb 71/2016 nezodpovedal zásadné právne otázky pre posúdenie jeho nárokov,\na to najmä:\n„- Neposudzoval vznik práv zamestnancov na vydanie akcií aj na základe\nrozhodnutia o schválení privatizácie, ktoré priamo výslovne obsahuje povinnosť privatizéra\nvydať zamestnanecké akcie, ako podstatnú podmienku privatizácie,\n- Nesprávne posúdil, že nároky zamestnancov sú nárokmi tretích osôb, ktoré vznikli\nz privatizačnej zmluvy, ktorá je zmluvou v prospech tretej osoby v časti vydania\nzamestnaneckých akcií.\n- Nesprávne posúdil otázky premlčania nárokov zamestnancov, keď privatizér zatajil\nobsah privatizačnej zmluvy oprávneným osobám – zamestnancom a v neskoršom období\nprivatizér úmyselne písomne zavádzal zamestnancov o neexistencii nárokov zamestnancov\nz privatizačnej zmluvy.\n- Neposudzoval predbežnú otázku – zrušenia privatizačnej zmluvy, keď zo znenia\nprivatizačnej zmluvy je zrejmý vznik práv v prospech tretích osôb – zamestnancov, ktorí\nnásledne uplatňovali nárok na vydanie zamestnaneckých akcií a v prípade, ak došlo\nk zrušeniu privatizačnej zmluvy, tieto nároky zamestnancov by zanikli zrušením\nprivatizačnej zmluvy, na druhej strane zamestnancom by vzniklo právo na náhradu škody...\n- Neposudzoval prípadnú aplikáciu ust. § 15 ZoP o zákonnom ručení Fondu\nnárodného majetku tretím osobám, najmä neposudzoval, či je možná aplikácia tohto\nustanovenia aj na práva zamestnancov na náhradu škody uplatňovať aj voči\n, titulom ručenia.“\n92. V ďalšej časti tohto doplnenia sťažovateľ predkladá rozsiahlu argumentáciu\nk týmto jednotlivým bodom a v závere poukazuje na skutočnosť, že 29. novembra 2019\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1 Cob 144/2018 potvrdil rozsudok Okresného\n\n41\n\nsúdu Bratislava I sp. zn. 33 B 71/2016 zo 14. decembra 2017, pričom podľa jeho názoru mal\nodvolacie konanie prerušiť, a to vzhľadom na skutočnosť, že ústavným súdom boli jeho\nústavné sťažnosti prijaté na ďalšie konanie.\n93. Sťažovateľ sa na výzvu ústavného súdu podaním z 15. januára 2020 vyjadril\nk vyjadreniam zúčastnených osôb. V predmetnom vyjadrení poukazuje na skutočnosť, že\n„disponuje nepotvrdenými informáciami“, že „v rozhodovaní súdov vo veciach týkajúcich\nsa sťažnosti sťažovateľa mohlo dôjsť k mareniu spravodlivosti formou ovplyvňovania\nzákonných sudcov v neprospech sťažovateľa, čo má za následok porušovanie práva\nna spravodlivý súdny proces zakotvený v čl. 46...“. V súvislosti s uvedeným sťažovateľ\nnavrhol vykonať dokazovanie, a to výsluchom konkrétnych osôb, ako aj vyžiadaním\nkompletnej komunikácie prostredníctvom aplikácie „Threema“ z obdobia január 2016\ndo mája 2018 od Národnej kriminálnej agentúry.\n94. Ústavný súd vyzval účastníkov konania na oznámenie, či súhlasia s upustením\nod ústneho pojednávania. Účastníci pojednávania súhlasili s upustením od ústneho\npojednávania vo veci s výnimkou Okresného súdu Žilina, keď jeho predseda v prípise\nz 3. septembra 2018 s poukázaním na „špecifikum agendy týkajúcej sa obchodného\nregistra“ oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní. Predseda Okresného súdu Žilina\nv odpovedi na výzvu ústavného súdu zo 17. decembra 2019, ktorá bola ústavnému súdu\ndoručená 13. januára 2020, doplnil svoje vyjadrenie a zároveň oznámil ústavnému súdu, že\nviac netrvá na prejednaní ústavných sťažností na verejnom pojednávaní. Ústavný súd\nuvedenú skutočnosť oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa a sťažovateľky II prípisom\nz 12. februára 2020 vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca žiadal ústavný súd\no udelenie súhlasu na vyhotovovanie audiovizuálnych záznamov na pojednávaniach.\n95. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ústavnými sťažnosťami, stanoviskami účastníkov konania a zúčastnených osôb, ako aj\ns obsahom spisu dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\n42\n\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n96. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n97. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n98. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je\ns účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nv čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2\nzákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,\npričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú\nzachované.\n99. Podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Zb.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov účinného v čase podania ústavných sťažností, návrh na začatie konania sa\nÚstavnému súdu podával písomne. Návrh musel obsahovať, akej veci sa týka, kto ho\npodáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,\nodôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musel podpísať navrhovateľ\n(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.\n100. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem\nvšeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať\n\n43\n\na) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,\nb) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa\nsťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,\nc) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,\nd) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť\nk porušeniu jeho základných práv a slobôd.\n101. Podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Zb.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov účinného v čase podania ústavných sťažností, sťažnosť mohla podať fyzická osoba\nalebo právnická osoba (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá tvrdila, že právoplatným rozhodnutím,\nopatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane\ntýchto základných práv a slobôd nerozhodoval iný súd.\n102. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným\nzásahom boli porušené jej základné práva a slobody.\n103. Podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Zb.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov účinného v čase podania ústavných sťažností, sťažnosť bolo možné podať v lehote\ndvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia\no inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počítala odo dňa, keď sa\nsťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.\n104. Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Zb.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov účinného v čase podania ústavných sťažností, sťažnosť nebola prípustná,\nak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon\nna ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na ktorých použitie bol\nsťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.\n\n44\n\n105. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,\nak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho\nzákladných práv a slobôd.\n106. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n107. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n108. Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku\nuvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti,\npotravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže\nbyť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických\nosôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo\nprávnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.\n109. Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu\npráv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon\nvlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky\na životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.\n110. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho\npráva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za primeranú náhradu.\n111. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba\nvtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov\na ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu\nverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.\n\n45\n\n112. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n113. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,\npísmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať\na rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha\npovoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať\nna povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\n114. Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.\n115. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť\ninformácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu\nverejného zdravia a mravnosti.\n116. Podľa čl. 25 ods. 5 ústavy orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným\nspôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob\nvykonania ustanoví zákon.\n117. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n118. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť\nvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n119. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo\nnesprávnym úradným postupom.\n\n46\n\n120. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej\nochrane ustanoví zákon.\n121. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n122. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom\nboli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez\nohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.\n123. Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická\nosoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku\ns výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\nIV.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným\nsúdom\n124. Ústavný súd po starostlivom ústavnoprávnom zvážení, v záujme spravodlivého\nusporiadania veci, berúc do úvahy vyjadrenia účastníkov konania a zúčastnených osôb,\nktorým ústavný súd zaslal na vzájomné vyjadrenie všetky podania týkajúce sa veci samej\na umožnil im tak vyjadriť svoj právny názor na vec, ako aj s prihliadnutím na obsah spisu\na obsah pripojených spisov dospel k nasledujúcim právnym záverom.\nIV.1 K posúdeniu ústavnej sťažnosti sťažovateľa zo 7. decembra 2016\n125. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa zo 7. decembra 2016 (ďalej aj „prvá\nústavná sťažnosť sťažovateľa“) spočíva v námietke porušenia jeho základných práv podľa\n\n47\n\nčl. 20 a čl. 46 ústavy, práva podľa čl. 13 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu v dôsledku vydania notárskeho zápisu, ako aj opatrením o výmaze spoločnosti.\n126. V úvode svojho posúdenia ústavný súd poukazuje na už citovaný § 49 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení platnom\na účinnom v čase podania prvej ústavnej sťažnosti, v zmysle ktorého sťažnosť mohla podať\nfyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdila, že právoplatným rozhodnutím,\nopatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva alebo slobody, ak\no ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodoval iný súd. Uvedené zákonné\nustanovenie upravovalo aktívnu legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti.\n127. Sťažovateľ svoju aktívnu legitimáciu na podanie prvej ústavnej sťažnosti\nodvodzuje od skutočnosti, že je občianskym združením, ktorého cieľom je podpora\nspoločného postupu pri uplatňovaní práv priznaných zmluvou o prevode akcií kúpou\nč. 1605/1996 z 20. septembra 1996 zamestnancom „bývalej spoločnosti SCP“. Sťažovateľ\nzdružuje členov, ktorí sú bývalými zamestnancami SCP, pričom uvádza, že jeho nárok\nna uplatňovanie práv svojich členov – bývalých zamestnancov SCP je daný na základe\ntitulu zmlúv o postúpení všetkých členov na sťažovateľa, na preukázanie čoho k ústavnej\nsťažnosti pripojil CD nosič s jednotlivými zmluvami o postúpení pohľadávok.\n128. V tomto kontexte ústavný súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že samotná\naktívna legitimácia sťažovateľa na podanie ústavnej sťažnosti je rozporuplná, keď Krajský\nsúd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 1 Cob 144/2018 z 29. novembra 2018 na s. 26 uvádza:\n„... súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie. Dôvody,\npre ktoré nemožno tento subjekt akceptovať ako stranu sporu sú viaceré. Ako prvý odvolací\nsúd uvádza, že predmetom postúpenia môže byť len pohľadávka, ktorá v čase postúpenia\nexistuje. Dňa 12.11.2014 došlo k prvej zmluve o postúpení medzi žalobcom 1/ ako\npostupcom a žalobcom 2/ ako postupníkom. Žalobca 1/ mal postúpiť pohľadávku, ktorá sa\nuplatňuje v tomto spore. Keďže však podľa názoru odvolacieho súdu, takáto pohľadávka\nnikdy na strane žalobcu 1/ ako oprávneného neexistovala, neexistoval ani predmet\n\n48\n\npostúpenia a táto zmluva je neplatná od počiatku pre nemožnosť plnenia. Od neplatnosti\nprvotnej zmluvy o postúpení potom vyplýva tiež neplatnosť všetkých ostatných právnych\núkonov, to znamená Dodatok č. 1 k zmluve o postúpení z 15.11.2014, Zrušenie postúpenia\nz 26.9.2016, aj Zmluva o postúpení z 27.9.2016. Z procesného hľadiska tiež prišlo\nk pochybeniu, respektíve k diskutabilnosti procesného postavenia žalobcu 1/. Žalobca 1/\ntotiž pred podaním žaloby (v roku 2016), previedol celú svoju pohľadávku na žalobcu 2/\n(12.11.2014) a napriek tomu uplatňoval nárok popri žalobcovi 2/, ktorý mal byť v zmysle\npostúpenia jediným oprávneným subjektom. Odvolací súd zhodne s názorom žalovaných\nkonštatuje, že následný Dodatok č. 1 je snahou zhojiť nedostatok procesnej legitimácie\nu žalobcu 1/, potom ako žalobca 2/, vzal prostredníctvom\n\nžalobu späť\n\na vznikol stav neexistencie procesné oprávneného subjektu na strane žalobcu. Paradoxom\nDodatku č. 1 je totiž ako bolo v konaní preukázané, uvedenie identifikačných údajov\nhoci v danom čase neexistoval (vznik v r. 2016). Tento\npostup vníma odvolací súd, ako pokus antidatovanou zmluvou, ktorá však bola vyhotovená\naž v čase existencie\n\nzhojiť určitý procesný nedostatok,\n\nobchádzaním zákona, čomu nemožno priznať právnu ochranu. Ďalší podstatný dôvod pre\nneplatnosť Dodatku č. 1, ako aj zrušenia postúpenia a postúpenia na\nje, že za žalobcu 2/ konala neoprávnená osoba. Na strane žalobcu 2/ vnikol\nrozpor v tom, kto je predsedom žalobcu 2/ a teda, kto je oprávnený konať za žalobcu\n21.\n\n. podpisoval dotknuté úkony za žalobcu 2/, hoci funkcia\n\npredsedu občianskeho združenia svedčala\npreukazoval svoju funkciu predsedu zápisom z rokovania o. z., na ktorom malo byť\nrozhodnuté o zmene štatutára občianskeho združenia a mal sa stať predsedom, ktorý je\noprávnený vystupovať navonok za združenie a konať v jeho mene. Naproti tomu,\nsúdu predložil výpis z registra, ktoré vedie MV SR, z roku 2016. Odvolací súd\nkonštatuje, že zápis z registra združení, ktoré vedie MV SR má ako listinný dôkaz väčšiu\nmieru dôveryhodnosti v správnosť zápisu, ako rozhodnutie, ktoré nebolo predmetom zápisu\na absentujú na ňom znaky formujúce jeho váhu, ako napríklad aspoň podpisy osvedčené\nu notára...\n... Evidencia občianskych združení síce nemá konštitutívny účinok, ale MV SR je\nregistrujúci orgán a platnosť zmeny stanov, vrátane zmeny predsedu má konštitutívny\n\n49\n\núčinok od povolenia, teda rozhodnutia MV SR, ktoré vyznačí dátum zmeny na Stanovách.\nsvoje postavenie predsedu žalobcu 2/ nepreukázal ani len\npodaním návrhu na povolenie zmeny stanov registrujúcemu orgánu. Zápis zo schôdze, bez\npodacej pečiatky na schválenie údajne odsúhlasených zmien, teda nemá oproti evidencii\nobčianskych združení, ktorú vedie MV SR, ako registrujúci orgán, vyššiu relevanciu.\nOdvolací súd teda konštatuje, že zápis z evidencie hoci nemá konštitutívny účinok, nakoľko\nzmenu stanov určuje dátum rozhodnutia MV SR, je dôveryhodnejším prameňom údajov a je\nnutné hodnotiť tento dôkaz ako rozhodujúci. Zároveň odvolací súd sa stotožňuje s názorom\nžalovaného 2/, ktorý správne argumentoval, že aj pri pripustení kompetencie\nkonať za žalobcu 2/, zrušenie postúpenia, nemá vplyv na vrátenie\ndo pôvodného stavu podľa § 524 ods. 2 OZ, ale sa týmto úkonom len zrušujú záväzkovoprávne aspekty pôvodnej zmluvy o postúpení. Samotným zrušením však neprišlo k spätnému\nnadobudnutiu pohľadávky žalobcom 1/ a ten teda nemohol následne postúpiť pohľadávku\nna\n129. Ústavný súd, uvedomujúc si, že uvedený právny názor všeobecného súdu sa\ntýka len postúpenia pohľadávky jedinej bývalej zamestnankyne SCP pani\nktorej ochranu práv zastupuje sťažovateľ aj v tomto konaní pred ústavným súdom\na vzhľadom na skutočnosť, že priložené zmluvy o postúpení pohľadávok bývalých\nzamestnancov SCP na sťažovateľa neboli predmetom prieskumu všeobecnými súdmi,\nústavný súd pristúpil k právnemu posúdeniu ústavných sťažností sťažovateľa napriek\nodôvodnenej pochybnosti o platnosti všetkých ostatných zmlúv o postúpení pohľadávok,\nktoré sú súčasťou spisu v tomto konaní pred ústavným súdom na priloženom CD nosiči.\n130. Sťažovateľ v prvej ústavnej sťažnosti namieta, že zápisom o cezhraničnom\nzlúčení došlo k porušeniu jeho ústavou zaručených práv a vzhľadom na neexistenciu\nžiadneho účinného prostriedku právnej ochrany je oprávneným subjektom na podanie\nústavnej sťažnosti.\n131. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že tak, ako to vyplýva z obchodného\nregistra Okresného súdu Žilina, obchodná spoločnosť\n\n50\n\n, ako zanikajúca\n\nspoločnosť bola v zmysle § 69aa Obchodného zákonníka vymazaná v dôsledku\ncezhraničného zlúčenia so spoločnosťou\n\n, ako nástupníckou\n\nspoločnosťou, čo bolo zapísané Mestským súdom v Prahe 1. novembra 2016.\n132. Z ústavnoprávneho hľadiska je v danej veci podstatné, že sťažovateľ\nreprezentuje záujmy, resp. chráni ústavné práva osôb, ktoré sa „mohli“ stať akcionármi\nprávneho predchodcu obchodnej spoločnosti\n\n, na základe zmluvy\n\no prevode akcií.\n133. Ústavný súd konštatuje, že tak, ako vyplýva z verejne dostupných výpisov\nz obchodného registra Okresného súdu Žilina a obchodného registra vedeného Mestským\nsúdom v Prahe, sťažovateľ ani jeho členovia neboli a ani nie sú akcionármi uvedených\nspoločností,\n\nktoré boli účastníkmi cezhraničného zlúčenia. Sťažovateľ\n\nv konaní\n\npred ústavným súdom nepreukázal opak žiadnym relevantným spôsobom (právoplatným\nrozhodnutím všeobecného súdu či inou relevantnou listinou, pozn.). Naopak, v konaní\npred ústavným súdom bolo zistené, že pred všeobecnými súdmi sa viedli viaceré konania,\nv ktorých sa niektorí členovia sťažovateľa, resp. občianske združenie\ndomáhali svojich majetkových práv v príčinnej súvislosti s odplatným prevodom akcií\nna základe zmluvy o prevode akcií.\n134. Z obsahu ústavných sťažností, ich doplnení, príloh k nim pripojených, vyjadrení\núčastníkov konania a zúčastnených osôb, ako aj z vyžiadaných súdnych spisov ústavný súd\nzistil, že Okresným súdom Bratislava I je pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 vedené konanie\nna základe žaloby žalobkyne v 1. rade\nzdruženia\n\na žalobcu v 2. rade občianskeho\n\n(ktorý svoju aktívnu legitimáciu v tomto konaní odvodzoval\n\nod zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú uzavrel s\n\n, pozn.) proti\n\n, obchodnej spoločnosti\nspoločnosti\nškody. Predmetné\n\n, a obchodnej\n\n, o vydanie akcií alternatívne o zaplatenie náhrady\nkonanie\n\nsa\n\nskončilo\n\nrozsudkom\n\nOkresného\n\nsúdu\n\nBratislava\n\nI sp. zn. 33 Cb 71/2016 zo 14. decembra 2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. januára\n2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 144/2018\n\n51\n\nz 29. novembra 2018, ktorým bola žaloba zamietnutá. Proti rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 144/2018 z 29. novembra 2018 podali žalobcovia\n6. marca 2019 dovolania, o ktorých sa vedie najvyšším súdom dovolacie konanie pod\nsp. zn. 4 Obdo 36/2019. Z vyžiadaného spisu ústavný súd považuje za preukázané, že\nnajvyšší súd o podaných dovolaniach dosiaľ nerozhodol.\n135. Okresným súdom Ružomberok bolo pod sp. zn. 6 C 125/2006 vedené konanie\nna základe žaloby žalobcu občianskeho združenia\n\n(ktorého aktívna\n\nlegitimácia na podanie žaloby v tomto konaní bola podľa jeho názoru daná „cieľom, pre\nktoré občianske združenie vzniklo“, pozn.) proti žalovaným Fond národného majetku\nSlovenskej republiky a obchodnej spoločnosti\n\n, o neplatnosť právneho\n\núkonu a bezodplatný prevod akcií darovaním. Predmetné konanie sa skončilo rozsudkom\nOkresného súdu Ružomberok sp. zn. 6 C 125/2006 z 11. augusta 2009, ktorý nadobudol\nprávoplatnosť 7. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 10 Co 315/2009 zo 16. septembra 2010.\n136. Z predmetných právoplatných rozhodnutí (bez ohľadu, že bol v konaní vedenom\nOkresným súdom Bratislava I. pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 podaný mimoriadny opravný\nprostriedok, pozn.) považuje ústavný súd za preukázané, že žaloby boli zamietnuté\nz dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov na podaných žalobách, keď\nvšeobecné súdy uzavreli, že zamestnancom SCP zo zmluvy o odplatnom prevode akcií\nkúpou č. 1605/1996 nevznikli žiadne jasné a určiteľné práva (s. 7 rozsudku Krajského súdu\nv Žiline sp. zn. 10 Co 315/2009 zo 16. septembra 2010). Všeobecné súdy zhodne\nkonštatovali, že zmluva o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1605/1996 vrátane jej\ndodatkov nie je zmluvou v prospech tretej osoby (s. 9 rozsudku Okresného súdu\nRužomberok sp. zn. 6 C 125/2006 z 11. augusta 2009, s. 31 rozsudku Okresného súdu\nBratislava I sp. zn. 33 Cb 71/2016 zo 14. decembra 2017, s. 29 rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 1 Cob 144/2018 z 29. novembra 2018 a s. 7 rozsudku Krajského súdu\nv Žiline sp. zn. 10 Co 315/2009 zo 16. septembra 2010), na základe ktorej by boli nositeľmi\nhmotného práva tak, ako to sťažovateľ dôvodí, aj v konaní pred ústavným súdom.\n\n52\n\nVšeobecné súdy nad rámec uvedeného zhodne konštatovali aj premlčanie uplatnených\nnárokov.\n137.\n\nTak,\n\nako\n\nto\n\nvyplýva\n\nz konania\n\nvedeného\n\nOkresným\n\nsúdom\n\nBratislava I pod sp. zn. 33 Cb 71/2016, stranou sporu na strane žalobcu nebol sťažovateľ\n(bez ohľadu na skutočnosť, že sťažovateľ sa návrhom na pripustenie zmeny strany sporu\nna strane žalobcu domáhal svojho vstupu do konania, pozn.). Sťažovateľ v konaní pred\nústavným súdom nepreukázal, ako on, resp. jeho členovia ako „bývalí zamestnanci SCP“\nchránili svoje majetkové práva, ktorých ochrany sa teraz domáhajú v konaní pred ústavným\nsúdom, pred všeobecnými súdmi, ktorým primárne prináleží ochrana základných práv\na slobôd. Sťažovateľ po celý čas poukazuje a argumentuje konaním vedeným Okresným\nsúdom Bratislava I pod sp. zn. 33 Cb 71/2016, ktorého stranou sporu je jeho jediná členka\nako žalobkyňa v 1. rade pani\n\na žalobcom v 2. rade je občianske združenie\n\n, ktorá vystupuje v tomto konaní na základe zmluvy o postúpení pohľadávky\nz 12. novembra 2014 medzi postupcom pani\nzdružením\n\na postupníkom občianskym\n\nV tomto kontexte ústavný súd poukazuje na s. 3 rozsudku\n\nOkresného súdu Bratislava I sp. zn. 33 Cb 71/2016 zo 14. decembra 2017, kde sa uvádza:\n„Žalobca v 1. rade a v 2. rade zároveň uviedli, že Žalovaný v 1. rade a Žalovaný v 2. rade\ntieto nároky zamestnancov\n\n, vrátane Žalobcu v 1. rade na vydanie a prevod akcií\n\nzamlčovali a aj z tohto dôvodu do dnešnej doby veľký počet bývalých zamestnancov\nneuplatnili svoje nároky na súde.“\n138. V danom prípade je z ústavnoprávneho hľadiska podstatné, že všetky prípadné\nzáväzky obchodnej spoločnosti\n\n(a to aj vo vzťahu k sťažovateľovi,\n\npozn.), nezanikli, ale prešli na obchodnú spoločnosť\n\n, ako\n\nna univerzálneho právneho nástupcu obchodnej spoločnosti\n139. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že právomoc ústavného súdu konať\na rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, v zmysle\nktorého ústavný súd o porušeniach základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv\na základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov,\n\n53\n\nalebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné\ns ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný\nsúd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96).\n140. Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľom\nuvádzané analogické použitie rozhodnutia ESĽP vo veci Kohlhofer a Minarik proti Českej\nrepublike vo veci vyslovenia neplatnosti rozhodnutí o schválení cezhraničného zlúčenia,\nalebo o určení neplatnosti projektu/zmluvy cezhraničného zlúčenia, ktorým sťažovateľ\nopakovane argumentuje, v danom prípade nie je možné. V tejto súvislosti ústavný súd\npoukazuje, že všetci sťažovatelia, ktorí sa svojimi sťažnosťami v tomto prípade (vec\nKohlhofer a Minarik proti Českej republike, pozn.) obrátili na ESĽP, boli menšinovými\nakcionármi obchodných spoločností, ktorých sa týkalo konanie pred príslušným registrovým\norgánom. Uvedené vyplýva z bodov 6, 17 a 28 predmetného rozhodnutia. V konaní\npred ústavným súdom však sťažovateľ nijako nepreukázal, že je či už minoritným alebo\nmajoritným akcionárom obchodných spoločností dotknutých cezhraničným zlúčením a že\nz uvedeného dôvodu by tak opatrenie o výmaze spoločnosti a notársky zápis boli spôsobilé\nbezprostredne zasiahnuť do jeho základných práv. Z uvedeného preto vyplýva, že\nanalogické použitie rozhodnutia ESĽP vo veci Kohlhofer a Minarik proti Českej republike\nnie je v danom prípade opodstatnené.\n141. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným právom\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý reprezentuje záujmy osôb,\nktoré sa „mohli“ stať akcionármi (do dnešného dňa sa právoplatne nestali, resp. väčšina\nz nich si svoje právo ani neuplatnila v konaní pred všeobecnými súdmi, pozn.), a samotným\ncezhraničným zlúčením, resp. notárskym zápisom a opatrením o výmaze spoločnosti\nneexistuje z ústavnoprávneho hľadiska žiadna príčinná súvislosť.\n\n54\n\n142. K namietanému čl. 20 ústavy (v kontexte, že sťažovateľ namieta len porušenie\npráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pozn.) a čl. 1 dodatkového protokolu\nústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej „Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy\nnie je právnym základom oprávňujúcim osobu na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20\nods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade\ns platným právnym poriadkom.“ (PL. ÚS 33/95). „Tento článok Ústavy Slovenskej\nrepubliky nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo byť\nvlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje sa na štátnych občanov Slovenskej\nrepubliky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad tohto\nustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené\nustanovenie Ústavy Slovenskej republiky treba vykladať tak, že každý má právo vlastniť\nmajetok, ktorý ústavou alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto vlastníctva\nvylúčený.“ (PL. ÚS 38/95).\n143. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20\nústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú\no nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom ESĽP, podľa ktorého\nvlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo nadobudnúť majetok\n(Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).\n144. Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že ani medzi namietanými\nprávami sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 1 dodatkového protokolu, ktorý sa nikdy nestal\nakcionárom zlučovaných obchodných spoločností, a notárskym zápisom a opatrením\no výmaze spoločnosti, neexistuje žiadna príčinná súvislosť.\n145. Z obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľa zo 7. decembra 2016 jednoznačne\nvyplýva, že porušenie práva zaručeného dohovorom v čl. 13 sťažovateľ odvíja (odvodzuje)\nod porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže\nústavnej sťažnosti v časti namietaného porušenia podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nebolo možné\nvyhovieť, nebolo možné vyhovieť ani ústavnej sťažnosti v časti namietaného porušenia\nna účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.\n\n55\n\n146. Ústavný súd navyše poukazuje na skutočnosť, že petit ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa nie je určitý, keď sťažovateľ nekonkretizoval, ktorý odsek čl. 20 a čl. 46 ústavy\nnamieta. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej doplnení je zrejmé, že celá argumentácia\nsťažovateľa smeruje k námietkam o porušení jeho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na uvedené,\nústavný súd konštatuje, že v ústavnej sťažnosti vrátane jej doplnenia absentuje argumentácia\nvzťahujúca sa k porušeniu čl. 20 ods. 2,3 a 4 a čl. 46 ods. 2,3 a 4 ústavy a v tejto časti preto\nnebolo možné ústavnej sťažnosti vyhovieť pre absenciu ústavnoprávne relevantnej\nargumentácie.\n147. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nzo 7. decembra 2016 nebolo možné vyhovieť (bod 1 výroku tohto nálezu).\n148. Ústavný súd nad rámec uvedeného v tejto časti odôvodnenia k sťažovateľom\nprezentovanej argumentácii o porušení zákonných podmienok pri cezhraničnom zlúčení\nv Českej republike (bod VI ústavnej sťažnosti zo 7. decembra 2016, pozn.) uvádza, že\nv priebehu konania zistil, že sťažovateľ sa 12. decembra 2016 obrátil na Ústavný súd Českej\nrepubliky. Sťažovateľ sa návrhom domáhal, aby Ústavný súd Českej republiky konštatoval\nporušenie jeho základných práv v dôsledku zápisu cezhraničnej premeny obchodnej\nspoločnosti\n\n, a obchodnej spoločnosti\n\n,\n\nuskutočnený Mestským súdom v Prahe 1. novembra 2016 a vydaním osvedčenia\npre cezhraničnú premenu a pre zápis do obchodného registra notárkou\nz 10. októbra 2016 č. N 1134/2016.\n149. Ústavný súd Českej republiky uznesením sp. zn. IV. ÚS 4083/16 z 22. februára\n2017 návrh sťažovateľa odmietol, a to z obdobných právnych dôvodov, ku ktorým dospel\nústavný súd v tomto konaní.\n150. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd sa bližšie (z dôvodov už uvedených,\npozn.)\n\nnezaoberal\n\nsamou\n\npodstatou\n\ncezhraničného\n\nzlúčenia\n\na dôsledkov\n\nz toho\n\nvyplývajúcich, stratilo opodstatnenie zaoberať sa aj námietkou Okresného súdu Žilina, že\n\n56\n\nrozhodovanie o výmaze spoločnosti z obchodného registra nemalo formu „opatrenia“\na rovnako stratilo svoje opodstatnenie aj sťažovateľom navrhnuté dokazovanie.\nIV.2 K posúdeniu ústavnej sťažnosti sťažovateľa zo 6. marca 2018\n151. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou zo 6. marca 2018, doručenou ústavnému\nsúdu 7. marca 2018 (ďalej aj „druhá ústavná sťažnosť sťažovateľa“), domáha vyslovenia\nporušenia jeho základných práv podľa čl. 26 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru uznesením o vylúčení verejnosti z pojednávania, porušenia základných práv\npodľa čl. 1 ods. 1, čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva\npodľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením o zamietnutí návrhov na zmenu strany\nkonania a napadnutým rozsudkom.\n152. V úvode tejto časti posúdenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že to,\nčo uviedol v bodoch 126 a 127 tohto nálezu, sa vzťahuje aj na posúdenie aktívnej\nlegitimácie sťažovateľa na podanie jeho druhej ústavnej sťažnosti.\n153. Sťažovateľ svoju aktívnu legitimáciu na podanie druhej ústavnej sťažnosti\nnavyše odvodzuje od skutočnosti, že sa nestal procesnou stranou sporu v konaní vedenom\nOkresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 a na základe uvedeného nie je\noprávnený podať opravný prostriedok proti uzneseniu o vylúčení verejnosti, proti uzneseniu\no zamietnutí návrhov na zmenu strany v konaní ani proti napadnutému rozsudku okresného\nsúdu.\nIV.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 a čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením o vylúčení verejnosti\nz pojednávania a k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 20\na čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1\ndodatkového protokolu uznesením o zamietnutí návrhov na zmenu strany konania\n\n57\n\n154. K namietanému porušeniu označených práv uznesením o vylúčení verejnosti\na uznesením o zamietnutí návrhov na zmenu strany konania je potrebné uviesť,\nže z vyžiadaného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 33 Cb 71/2016 považuje ústavný\nsúd za preukázané, že tieto boli vyhlásené na pojednávaní konanom 14. decembra 2017.\n155. Podľa § 235 ods. 1 CSP uznesenie sa vyhlási verejne, ak bolo vydané\nna pojednávaní alebo pri inom úkone súdu.\n156. Podľa § 235 ods. 2 CSP uznesenie súd vyhotoví písomne a doručí ho, ak je proti\nnemu prípustné odvolanie, ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie,\nktorým sa v konaní ukladá nejaká povinnosť.\n157. Z vyžiadaného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 33 Cb 71/2016\npovažuje ústavný súd za preukázané, že uznesenie o vylúčení verejnosti z pojednávania, ako\naj uznesenie o nepripustení zmeny strany konania bolo vyhlásené na pojednávaní konanom\n14. decembra 2017, na ktorom bola po celý čas prítomná členka sťažovateľa\na zároveň aj právny zástupca sťažovateľa Mgr. Ing. Pavol Korytár\n(plnomocenstvo z 11. decembra 2017 na č. l. 591 spisu sp. zn. 33 Cb 71/2018, pozn.).\n158. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase začatia plynutia lehoty na podanie ústavnej\nsťažnosti, ako aj po jej uplynutí platil a bol účinný zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov, ústavný súd poukazuje na jeho § 53 ods. 3, podľa\nktorého sťažnosť bolo možné podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,\noznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo\ninom zásahu počítala odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu\ndozvedieť.\n159. „Dňom právoplatnosti rozhodnutia začína plynúť lehota na podanie sťažnosti\nna Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\n\n58\n\npred ním a o postavení jeho sudcov v čase podania druhej ústavnej sťažnosti iba tomu\núčastníkovi, ktorému bolo rozhodnutie riadne doručené. Pokiaľ rozhodnutie účastníkovi\npodľa zákona doručované byť malo, avšak nebolo, v takom prípade nenadobúda ani\nprávoplatnosť. Pokiaľ však ide o subjekty, ktorým rozhodnutie nemá byť doručované,\nak tieto tvrdia, že jeho vydaním napriek tomu malo dôjsť k porušeniu ich základných práv\na slobôd, v takom prípade im lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začína\nplynúť\n\ndňom,\n\nkedy\n\nsa\n\no\n\njeho\n\nobsahu\n\ndozvedeli,\n\nresp.\n\ndozvedieť\n\nmohli...“\n\n(III. ÚS 431/2016).\n160. Na základe uvedených skutočností, s prihliadnutím na skutočnosť, že uznesenie\no vylúčení verejnosti z pojednávania a uznesenie o zamietnutí návrhov na zmenu strany\nkonania sú uznesenia, ktoré súd nevyhotovuje písomne a nedoručuje, je zrejmé,\nže sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom Mgr. Ing. Pavlom Korytárom\nna základe plnomocenstva z 11. decembra 2017, sa o porušení práv, ktorých ochrany sa\ndomáha v tomto konaní pred ústavným súdom, mohol dozvedieť prostredníctvom svojho\nsplnomocneného právneho zástupcu prítomného na celom pojednávaní už 14. decembra\n2017 (bez ohľadu na skutočnosť, či súd konal alebo nekonal s právnym zástupcom\nsťažovateľa, pozn.). Od uvedeného dátumu je nevyhnuté v tejto časti ústavnej sťažnosti\nodvíjať lehotu na jej podanie. Keďže sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť 7. marca 2018,\npodal ju zjavne po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty.\n161. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty\nzákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov platný a účinný v čase\npodania ústavnej sťažnosti ako ani zákon o ústavnom súde platný a účinný v čase\nrozhodovania ústavného súdu o tejto ústavnej sťažnosti, neumožňuje zmeškanie tejto lehoty\nodpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, III. ÚS 90/2018,\nI. ÚS 471/2019).\n162. Z uvedených dôvodov nebolo možné druhej ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nv časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\n\n59\n\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením o vylúčení verejnosti a namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením o zamietnutí návrhov\nna zmenu strany konania vyhovieť (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIV.2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 20\na čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1\ndodatkového protokolu napadnutým rozsudkom\n163. Na úvod posúdenia tejto časti druhej ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje\nna skutočnosť, že lehotu na jej podanie považoval v tejto časti za zachovanú, vzhľadom\nna skutočnosť, že ako vyplýva z doručenky na č. l. 632 súdneho spisu Okresného súdu\nBratislava I sp. zn. 33 Cb 71/2016, sťažovateľ (ktorý nebol stranou sporu, pozn.) sa\no rozsudku mohol dozvedieť v deň jeho prevzatia právnym zástupcom, a to 23. januára\n2018, ktorý v konaní zastupoval aj žalobkyňu v 1. rade pani\n164. Sťažovateľ v tejto časti druhej ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým\nrozsudkom, ktorým sa podľa jeho názoru rozhodlo aj o jeho právach (napriek skutočnosti,\nže sa nestal stranou sporu, pozn.), boli porušené jeho základné práva podľa čl. 1 ods. 1,\nčl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1\ndodatkového protokolu, v dôsledku:\n-\n\nzaujatosti zákonnej sudkyne,\n\n-\n\nnedoručením vyjadrení žalovaných,\n\n-\n\nnevykonaním navrhovaného dokazovania,\n\n-\n\nnevysporiadaním sa s predbežnou právnou otázkou,\n\n-\n\nnesprávnym právnym posúdením uplatnených nárokov,\n\n-\n\nnedoručením napadnutého rozsudku.\n\n165. V tomto kontexte sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že 28. októbra 2016\npodal do konania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 návrh\nna pripustenie zmeny žaloby. V druhej ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza: „... Sťažovateľ\n\n60\n\nv Návrhu III vymedzil žalobný návrh tak, že v Konaní sa rozhoduje o ďalších nárokoch,\nktoré Sťažovateľ nadobudol na základe postúpenia nárokov 232 zamestnancov\nsídlo:\n\n,\n\n, zápis v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel:\nSa, vl. č.\n\n(ďalej len „\n\n“). Návrh III neobsahoval nárok Žalobcu I, ani\n\nŽalobcu II, ktorý pôvodne patril Žalobcovi I. Návrh obsahoval iné nároky okrem nárokov\nŽalobcu I a Žalobcu II pôvodne 232 zamestnancov\n\nišlo o nároky na vydanie akcií\n\nvoči Žalovanému I a nároky na náhradu škody voči Žalovanému II.“\n166. Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 33 Cb 71/2016-376 z 27. februára\n2017 pripustil zmenu žaloby napriek skutočnosti, že návrh podal sťažovateľ, ktorý nebol\nstranou konania. Na základe uvedeného sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom,\nna základe pripustenia zmeny žaloby, Okresný súd Bratislava I rozhodol aj o jeho nárokoch\nnapadnutým rozsudkom, a to napriek skutočnosti, že sa nikdy nestal stranou sporu.\n167. Ústavný súd konštatuje, že tieto tvrdenia sťažovateľa korešpondujú s obsahom\nvyžiadaného súdnu spisu sp. zn. 33 Cb 71/2016, keď je pravdou, že Okresný súd\nBratislava I uznesením č. k. 33 Cb 71/2016-376 z 27. februára 2017 pripustil zmenu žaloby,\na to na základe návrhu sťažovateľa, ktorý nebol stranou sporu.\n168. Ako však vyplýva z ďalšieho priebehu konania (Okresný súd Bratislava\nI na pojednávaní konanom 14. decembra 2017 nevyhovel návrhu na zmenu strany konania,\npozn.) vedeného pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 a napadnutým rozsudkom okresný súd\nnerozhodol o právach sťažovateľa. V tomto kontexte ústavný súd cituje bod 32 napadnutého\nrozsudku: „... Súd teda pripustil zmenu žaloby navrhnutú občianskym združením\n, ktorý nebol a na základe uznesenia súdu z 14.12.2017 ani sa nestal\nstranou sporu. Súd predčasné pripustenie zmeny žaloby a prípadné negatívne dôsledky\ntohto uznesenia zohľadnil pri rozhodovaní vo veci samej tak, že posudzoval nielen\nuznesením pripustenú zmenenú žalobu ale aj pôvodnú žalobu...“\n\n61\n\n169. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 1 Cob 144/2018 z 29. novembra 2018, ktorým\npotvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 33 Cb 71/2016 zo 14. decembra 2017\n,v podstatnom v bode 30 uviedol: „... Pokiaľ ide o namietanú predčasnú zmenu petitu,\nodvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie. Išlo o procesnú chybu, ktorej sa\ndopustil vyšší súdny úradník tým, že zmenu petitu pripustil a hoci toto procesné rozhodnutie\nbolo predčasné z dôvodu, že išlo o zmenu navrhnutú subjektom, ktorý nebol sporovou\nstranou. Proti tomuto rozhodnutiu však žiadna z oprávnených sporových strán nepodala\nodvolanie a rozhodnutie sa stalo právoplatným. Nakoľko konajúci súd má rozhodovať\no všetkých návrhoch, nemal inú možnosť ako postupovať v zmysle procesných pravidiel\na rozhodnúť aj o tomto petite. Odvolací súd navyše konštatuje, že i keď sa jednalo\no procesné pochybenie, nemalo uvedené pochybenie negatívny vplyv na procesné práva\nžalobcov.“\n170. Z ústavnoprávneho hľadiska je pre posúdenie možného zásahu do základných\npráv sťažovateľa podstatné, že sťažovateľ sa stranou sporu v konaní vedenom Okresným\nsúdom Bratislava I pod sp. zn. 33 Cb 71/2016 nikdy nestal. Aj keď napadnutým rozsudkom\nOkresný súd Bratislava I rozhodoval o zmenenom žalobnom návrhu (práve v dôsledku\nprocesnej chyby o pripustení zmeny žaloby, pozn.), rozhodol tak s poukazom na § 228\nods. 1 CSP len vo vzťahu k stranám sporu, ktoré sú v záhlaví napadnutého rozsudku\noznačené ako žalobcovia a žalovaní, a nie aj vo vzťahu k sťažovateľovi.\n171. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje, že podstata základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať\nochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle\na nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá\nochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu\nochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).\n172. Z ústavnoprávneho hľadiska je podstatné, že napadnutým rozsudkom nemohlo\nbyť porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nkeďže sťažovateľ nebol ani v časti napadnutého konania stranou sporu. Z tohto pohľadu\n\n62\n\nsú aj námietky sťažovateľa o jeho nepripustení do napadnutého konania neopodstatnené,\na to s ohľadom na skutočnosť, že existoval a existuje iný právny prostriedok nápravy,\na to podanie samostatnej žaloby, ak by boli podľa Civilného sporového poriadku splnené\nzákonné predpoklady na prípustnosť a dôvodnosť takejto žaloby. Napadnutý rozsudok\nnevytvára pre sťažovateľa prekážku veci rozsúdenej a nebráni podaniu samostatnej žaloby.\n173. V tomto kontexte ústavný súd uzatvára, že aj keby bol okresný súd rozhodoval\naj o nárokoch sťažovateľa v napadnutom konaní, z ústavnoprávneho hľadiska je podstatné,\nže tu existoval iný súd, a to Krajský súd v Bratislave, ktorý by bol primárne rozhodoval aj\nporušení sťažovateľom označených práv.\n174. Na základe uvedeného aj v tejto veci stratilo svoje opodstatnenie sťažovateľom\nnavrhované dokazovanie.\n175. Z uvedených dôvodov nebolo možné druhej ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nv časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 20 a čl. 46 ods. 1\nústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu\nnapadnutým rozsudkom vyhovieť (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIV.3 K posúdeniu ústavnej sťažnosti sťažovateľky I zo 7. decembra 2016\n176. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky I zo 7. decembra 2016 (ďalej aj „prvá\nústavná sťažnosť sťažovateľky I“) spočíva v námietke porušenia jej základných práv podľa\nčl. 20 a čl. 46 ústavy, práva podľa čl. 13 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu v dôsledku vydania notárskeho zápisu, ako aj opatrením o výmaze spoločnosti.\n177. Sťažovateľka I v prvej ústavnej sťažnosti uvádza: „Opatrením Okresného súdu\nŽilina a opatrením Notára I bolo porušené Sťažovateľovo:\n-\n\nprávo na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré vyplýva z čl. ods. 6 Dohovoru a z čl.\n46 Ústavy SR a to z nasledujúcich dôvodov:\n\n-\n\nzápisom cezhraničného zlúčenia spoločnosti\n\n63\n\na spoločnosti\n\ndo obchodom registri (správne má byť „do obchodného\nregistra“, pozn.) (resp. výmazom spoločnosti\n\nz dôvodu cezhraničného\n\nzlúčenia) nie je možné rozhodnúť o žalobe Sťažovateľa zo dňa 18.10.2016 o určenie\nneplatnosti cezhraničného zlúčenia a neplatnosti uznesení valného zhromaždenia\nspoločnosti\n- právo vlastniť majetok vyplývajúce z dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru z roku\n1952 v čl. 1 a čl. 20 Ústavy SR a to z nasledujúcich dôvodov:\n- zápisom cezhraničného zlúčenia spoločnosti\n\na spoločnosti\n\ndo obchodného registra (resp. výmazom spoločnosti\n\nz dôvodu\n\ncezhraničného zlúčenia) nie je možné rozhodnúť o žalobe Sťažovateľa zo dňa 18.10.2016\no určenie neplatnosti cezhraničného zlúčenia a neplatnosti uznesení valného zhromaždenia\nspoločnosti\n\n, čím bol sťažovateľ poškodený na svojich majetkových\n\nprávach...“\n178. V úvode posúdenia prvej ústavnej sťažnosti sťažovateľky I ústavný súd\npoukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka I bola s účinnosťou od 29. septembra 2000\nvymazaná z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, a to na základe uznesenia\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 7 K 199/00-70 z 5. septembra 2000, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť 11. septembra 2000, o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu\npre nedostatok majetku.\n179. Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 301/2015 z 8. apríla\n2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. apríla 2016, bola nariadená dodatočná likvidácia\nmajetku sťažovateľky I a bol vymenovaný likvidátor obchodná spoločnosť\n\n,\n\n, prostredníctvom ktorého sťažovateľka I podala prvú ústavnú\nsťažnosť.\n180. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru vzťahujúcu\nsa na dodatočnú likvidáciu obchodných spoločností a s tým súvisiacu otázku „obnovy\nprávnej subjektivity právnických osôb“, bezprostredne súvisiacej s aktívnou legitimáciou\nsťažovateľky I na podanie ústavnej sťažnosti.\n\n64\n\n181. Ústavný súd v uznesení sp. zn. I. ÚS 711/2014 z 19. novembra 2014 uviedol:\n„Povolenie dodatočnej likvidácie obchodnej spoločnosti neznamená plnohodnotné\nobnovenie právnej subjektivity, avšak na strane druhej absolútne potieranie procesnoprávnej\nsubjektivity by malo za následok stratu zmyslu zákonného ukotvenia dodatočnej likvidácie,\nktorým je jednak ochrana veriteľov pri uspokojovaní ich pohľadávok z dodatočne zisteného\nmajetku spoločnosti a napokon aj ochrana majetkových práv samotných spoločníkov\nspoločnosti pri delení likvidačného zostatku. Likvidátor pritom robí v mene spoločnosti len\núkony smerujúce k likvidácii spoločnosti... ...Pri posudzovaní obnovy právnej\nprocesnoprávnej subjektivity je tak determinantom účel dodatočnej likvidácie... ... ústavný\nsúd dopĺňa, že pokiaľ by sa mal bezvýhradne stotožniť s argumentáciou sťažovateľky, že\ndodatočnou likvidáciou sa obnovujú len pohľadávky veriteľov, avšak za žiadnych okolností\na v žiadnom prípade nie právna subjektivita, potom logických dôsledkom by muselo byť\nodmietnutie jej sťažnosti kvôli nedostatku jej spôsobilosti byť účastníkom konania\npred ústavným súdom. Takýto postup by však znamenal odmietnutie spravodlivosti...“\n182. V kontexte toho, čo je predmetom konania pred ústavným súdom v tejto\nčasti, v súlade s už uvedeným právnym názorom, od ktorého nemá ústavný súd dôvod\nsa v tomto\n\nkonaní\n\nodchýliť,\n\npovažuje\n\nústavný\n\nsúd\n\naktívnu\n\nlegitimáciu\n\nsťažovateľky I na podanie jej prvej ústavnej sťažnosti z tohto pohľadu za preukázanú.\n183. Sťažovateľka I v prvej ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že\npo nariadení jej dodatočnej likvidácie podala 11. mája 2016 na Okresnom súde\nBratislava I žalobu o určenie majiteľa akcií alternatívne o náhradu škody, a to proti\nžalovanému\n\n, a to s poukázaním, že je sporné, kto je majiteľom\n\nakcií s podielom 66 % na základnom imaní obchodnej spoločnosti\nUviedla, že konanie je vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 26 Cb 71/2016.\n184. Argumentácia sťažovateľky I sa zakladá na totožnom právnom a skutkovom\nzáklade ako argumentácia sťažovateľa v jeho prvej ústavnej sťažnosti vrátane požiadavky\naplikovať v prípade sťažovateľky analogicky rozhodnutie ESĽP vo veci Kohlhofer a Minarik\nproti Českej republike, s poukázaním na skutočnosť, že je majoritnou akcionárkou\n\n65\n\nobchodnej spoločnosti\n\n, ktorej sa cezhraničné zlúčenie priamo dotýkalo.\n\nNa základe uvedeného je sťažovateľka I presvedčená, že Okresný súd Žilina vydaním\n„opatrenia“ o cezhraničnom zlúčení a notárka vydaním notárskeho zápisu porušili jej\nv prvej ústavnej sťažnosti označené práva.\n185.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nz vyžiadaného\n\nspisu\n\nOkresného\n\nsúdu\n\nBratislava\n\nI\n\nsp. zn. 26 Cb 71/2016 zistil, že uvedené konanie sa skončilo rozsudkom Okresného súdu\nBratislava I sp. zn. 26 Cb 71/2016 z 29. novembra 2017 v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 215/2018 zo 17. apríla 2019, ktorým bola žaloba\nsťažovateľky I v celom rozsahu zamietnutá. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť\n19. septembra 2019. Zo súdneho spisu vyplýva, že v konaní nebolo podané dovolanie.\n186. Ústavný súd, vychádzajúc z právoplatného rozsudku Okresného súdu\nBratislava I sp. zn. 26 Cb 71/2016 z 29. novembra 2017 v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 215/2018 zo 17. apríla 2019, považuje za preukázané, že\nžaloba sťažovateľky I, ktorou sa domáhala v konaní pred všeobecnými súdmi určenia, že je\nmajiteľkou akcií obchodnej spoločnosti\n\n, resp. po zápise cezhraničného\n\nzlúčenia sa domáhala, že je majiteľkou akcií obchodnej spoločnosti\n, bola v celom rozsahu zamietnutá. Ústavný súd považuje za preukázané, že\nsťažovateľka I nepodala proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 215/2018\nzo 17. apríla 2019 dovolanie a nepodala ani ústavnú sťažnosť.\n187. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným právom\nsťažovateľky I na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá v čase vydania\nnotárskeho zápisu a opatrenia o výmaze spoločnosti nebola a ani v súčasnosti nie je\nakcionárkou obchodných spoločností, ktorých sa cezhraničné zlúčenie týkalo, a samotným\ncezhraničným zlúčením, resp. notárskym zápisom a opatrením o výmaze spoločnosti\nneexistuje z ústavnoprávneho hľadiska žiadna príčinná súvislosť.\n\n66\n\n188. V tomto kontexte ústavný súd k analogickému použitiu rozhodnutia ESĽP\nvo veci Kohlhofer a Minarik proti Českej republike odkazuje na bod 138 tohto nálezu, ktorý\nplatí aj vo vzťahu k sťažovateľke I.\n189. Nad rámec uvedeného ústavný súd k námietkam sťažovateľky I týkajúcim sa\nporušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v príčinnej\nsúvislosti so skutočnosťou, že v dôsledku cezhraničného zlúčenia nebolo možné v konaní\nvedenom Okresným súdom Ružomberok pod sp. zn. 8 Cb 93/2016 „vyhlásiť cezhraničné\nzlúčenie za neplatné“, uvádza, že konanie vedené Okresným súdom Ružomberok pod\np. zn. 8 Cb 93/2016 v časti konania o neplatnosť cezhraničného zlúčenia skončilo\nzastavením konania, a to výlučne v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku, tak ako je to\nbližšie uvedené v časti IV.4 tohto nálezu.\n190. K namietanému základnému právu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\na čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k namietanému právu na účinný prostriedok nápravy\npodľa čl. 13 dohovoru ústavný súd uvádza, že skutočnosti, ktoré uviedol v bodoch 140 až\n143 tohto nálezu, sú relevantné a platia aj vo vzťahu k sťažovateľke I.\n191. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že aj petit prvej ústavnej sťažnosti\nsťažovateľky I nie je určitý, keď sťažovateľka I nekonkretizovala, ktorý odsek čl. 20 a čl. 46\nústavy namieta. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej doplnení je zrejmé, že celá argumentácia\nsťažovateľky I smeruje k námietkam o porušení jej práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 ústavy a jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na\nuvedené ústavný súd konštatuje, že v ústavnej sťažnosti vrátane jej doplnenia absentuje\nargumentácia vzťahujúca sa k porušeniu čl. 20 ods. 2,3 a 4 a čl. 46 ods. 2,3 a 4 ústavy a v\ntejto časti preto nebolo možné ústavnej sťažnosti vyhovieť pre absenciu ústavnoprávne\nrelevantnej argumentácie.\n192. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že ústavnej sťažnosti\nsťažovateľky I zo 7. decembra 2016 nebolo možné vyhovieť (bod 2 výroku tohto nálezu).\n\n67\n\nIV.4 K posúdeniu ústavnej sťažnosti sťažovateliek z 1. februára 2018\n193. Podstatu argumentácie sťažovateliek v ústavnej sťažnosti z 1. februára 2018\npredstavujú námietky, že v konaní vedenom Okresným súdom Ružomberok pod\nsp. zn. 8 Cb 93/2016 uznesením o zastavení konania vydaným súdnym úradníkom\n16. októbra 2017 (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“) bolo zastavené konanie v tom\nčase už právoplatne skončené, pričom vo veci bolo v zákonnej lehote podané dovolanie\n(ktoré súd prvého stupňa do doby podania ústavnej sťažnosti nepostúpil dovolaciemu súdu).\nPodľa sťažovateliek sa Okresný súd Ružomberok v uznesení o zamietnutí sťažnosti\nz 27. novembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) nedostatočne zaoberal právnou\nargumentáciou sťažovateliek, v ktorej poukazovali na čl. 2 ods. 2 ústavy. Uzneseniu\no zastavení konania vydanému vyšším súdnym úradníkom nemožno podľa sťažovateliek\npriznať žiadny právny účinok, pretože žiadne zo zákonných ustanovení Civilného\nsporového poriadku neumožňuje súdu uznesením zastaviť konanie, ktoré je už ako také\nv tom čase právoplatne skončené. Toto uznesenie je preto treba považovať za nulitný úkon,\ns čím sa ale Okresný súd Ružomberok v uznesení o zamietnutí sťažnosti nijakým spôsobom\nnevysporiadal. Bez akejkoľvek argumentácie konštatuje, že s argumentáciou sťažovateliek\nsa v plnom rozsahu nestotožňuje, čo je prejavom arbitrárnosti konajúceho súdu.\nV dôsledku uvedeného podľa názoru sťažovateliek Okresný súd Ružomberok uznesením\nsp. zn. 8 Cb 93/2016 z 27. novembra 2017 porušil ich základné právo na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n194. Ústavný súd má z ústavnej sťažnosti sťažovateliek, jej príloh, ako aj z vyjadrení\nodporcov a zúčastnených osôb a z príloh k nim pripojených za preukázané, že konanie\nvedené pod sp. zn. 8 Cb 93/2016 sa začalo na základe podania sťažovateliek\n26. októbra 2016 (ďalej len „podanie“). V podaní sťažovateľky žiadali, aby Okresný súd\nRužomberok určil, že všetky uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti\n, o schválení cezhraničného zlúčenia so spoločnosťou\n, sú neplatné a súčasne určil, že cezhraničné zlúčenie spoločnosti\ns obchodnou spoločnosťou\n\n, je neplatné.\n\n68\n\n,\n\n195. Okresný súd Ružomberok vyzval sťažovateľky uznesením sp. zn. 8 Cb 93/2016\nzo 16. novembra 2016 na doplnenie ich podania, konkrétne, aby špecifikovali uznesenia,\nktorých neplatnosti sa v konaní dovolávajú. Sťažovateľky boli zároveň poučené\no následkoch neodstránenia vád podania.\n196. Sťažovateľky svoje podanie nedoplnili s poukázaním na skutočnosť, že\nnedisponujú dôkazmi, ktoré by im umožňovali konkretizovať uznesenia, ktorých neplatnosti\nsa dovolávajú.\n197. V dôsledku uvedeného, s poukazom na dispozičnú zásadu sporového konania,\nOkresný súd Ružomberok uznesením č. k. 8 Cb 93/2016-52 z 20. decembra 2016 podanie\nsťažovateliek odmietol. Ústavný sú zdôrazňuje, že z výroku predmetného uznesenia je\nzrejmé, že Okresný súd Ružomberok odmietol podanie sťažovateliek len v časti, v ktorej sa\ndomáhali určenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti\n, o schválení cezhraničného zlúčenia so spoločnosťou\n\n198. V tejto časti konanie pokračovalo podaním odvolania proti uzneseniu\nOkresného súdu Ružomberok č. k. 8 Cb 93/2016-52 z 20. decembra 2016, o ktorom\nrozhodol Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 13 Cob 29/2017 z 1. júna 2017 tak, že\nuznesenie Okresného súdu Ružomberok č. k. 8 Cb 93/2016-52 z 20. decembra 2016\npotvrdil.\n199. Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 29/2017 z 1. júna 2017\npodali sťažovateľky dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo\n29/2018 z 20. júna 2019 tak, že dovolania sťažovateliek odmietol.\n200. Konanie vedené Okresným súdom Ružomberok pod sp. zn. 8 Cb 93/2016\npokračovalo v časti, ktorou sa sťažovateľky domáhali určenia neplatnosti cezhraničného\nzlúčenia spoločnosti\n\n, s obchodnou spoločnosťou\n\n, výzvou Okresného súdu Ružomberok z 20. septembra 2017, ktorou boli sťažovateľky\n\n69\n\nvyzvané na zaplatenie súdneho poplatku v sume 99,50 € a zároveň boli poučené, že ak\nsúdny poplatok nebude v lehote 10 dní od doručenia výzvy zaplatený, Okresný súd\nRužomberok konanie v tejto časti zastaví. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola\nsťažovateľkám doručená 8. augusta 2017.\n201. Sťažovateľky súdny poplatok zaplatili až po uplynutí 10 dňovej lehoty, a to\n22. augusta 2017. Následne Okresný súd Ružomberok uznesením o zastavení konania\nzastavil konanie, a to v časti o určenie neplatnosti cezhraničného zlúčenia.\n202. Proti uzneseniu o zastavení konania, ktoré bolo vydané súdnym úradníkom, bola\nprípustná sťažnosť, ktorú sťažovateľky aj využili, pričom ich sťažnosť bola zamietnutá.\n203. V zmysle zákonných ustanovení Civilného sporového poriadku nie je proti\nnapadnutému uzneseniu tak, ako to uvádzajú sťažovateľky, prípustné ani odvolanie, ani\ndovolanie, čím je daná právomoc ústavného súdu na preskúmanie, či tak, ako tvrdia\nsťažovateľky, došlo jeho vydaním k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n204. S uvedeným sa ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať vzhľadom\nna námietky zúčastnenej osoby I, ktoré vzniesla vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému\nsúdu 21. novembra 2019 a ktorým namietala nedostatok právomoci ústavného súdu\nna prieskum tejto ústavnej sťažnosti s poukazom na rozhodovanie Krajského súdu v Žiline\nv konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 29/2017, ako aj s poukazom na rozhodovanie\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 29/2018.\n205. K samej podstate námietok, ktoré uplatnili sťažovateľky o nevysporiadaní sa\nOkresného súdu Ružomberok v napadnutom uznesení s ich podstatnými argumentami\n„o zastavení už právoplatne ukončeného konania“, a „nemožnosti vydať uznesenie\no zastavení konania v dôsledku existencie jedného z taxatívne určených dôvodov podľa § 10\nods. 2 zákona o súdnych poplatkoch“ ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého\nuznesenia v spojení s uznesením o zastavení konania konštatuje, že v ňom nezistil žiaden\n\n70\n\nvnútorný rozpor ani žiadne popretie zmyslu, účelu či znenia aplikovaných právnych noriem.\nPráve naopak, napadnuté uznesenie je logické, založené na racionálnych úvahách, preto aj\ncelkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.\n206. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne\nnázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu\nvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné\nsúdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a slobodách\n(napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n207. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie\nvšeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\nneudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 37/95, II. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie\nrozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti\nmedzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napadnutým\nrozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.\n208. Za arbitrárne, a preto protiústavné možno považovať tie rozhodnutia, ktorých\nodôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n\n71\n\n209. Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že Okresný súd\nRužomberok dal jasnú a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky podstatné námietky, ktoré\nuplatnili sťažovateľky v ich sťažnosti proti uzneseniu o zastavení konania. Okresný súd\nsprávne poukázal na skutočnosť, že povinnosť sťažovateliek uhradiť súdny poplatok\n(poplatková povinnosť) vzniká v zmysle zákona o súdnych poplatkoch podaním žaloby,\na nie výzvou súdu na zaplatenie súdneho poplatku. Taktiež je potrebné v okolnostiach tejto\nveci zdôrazniť, že sťažovateľky boli okresným súdom výslovne poučené o možných\ndôsledkoch pre prípad, ak by v súdom stanovenej lehote súdny poplatok nezaplatili\n(zastavenie konania).\n210. K ich námietke o nemožnosti zastaviť konanie z dôvodu, že Okresný súd\nRužomberok už začal v konaní konať s poukazom na § 10 ods. 2 zákona o súdnych\npoplatkoch, Okresný súd Ružomberok v bode 8 napadnutého uznesenia uviedol: „..Súd sa\nnestotožňuje s tvrdením žalobcov 1/ a 2/, že začal konať vo veci samej. Na začatie konania\nvo veci samej je potrebné buď vydať platobný rozkaz alebo vyzvať žalobcov na prednesenie\nžaloby na pojednávaní, ako vyplýva aj z odbornej literatúry. Vyzývanie žalobcov\nna odstránenie vád podania a na zaplatenie súdneho poplatku sú len procesné úkony, ktoré\nnemožno považovať za konanie vo veci samej. Nakoľko súd prvého stupňa nezačal konať\nvo veci samej, konanie mohlo byť pre nezaplatenie poplatku zastavené.“\n211. K argumentácii sťažovateliek o tom, že Okresný súd Ružomberok sa\nv napadnutom konaní nevysporiadal s ich podstatnou argumentáciou, ktorou poukazovali\nna skutočnosť, že uznesenie o zastavení konania je nulitným právnym úkonom, ústavný súd\nuvádza, že napadnuté uznesenie sa s uvedeným argumentom, tak ako to uvádzajú\nsťažovateľky, skutočne výslovne nevysporiadal. Vzhľadom na uvedené tak bolo nutné\nzacieliť pozornosť ústavného súdu na vyhodnotenie významu a povahy tohto argumentu\nsťažovateliek v kontexte okolností posudzovaného prípadu, aby tak bolo možné\ncez princípy, ktoré spoluvytvárajú bázu spravodlivého procesu, posúdiť ústavnoprávny\nvýznam prednesených výhrad.\n\n72\n\n212. V tomto kontexte ústavný súd prednostne poukazuje na skutočnosť, že\nvšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový\na právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania (m. m. I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne\nrozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García\nRuiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument\nstrany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je\npre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument\n(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva\nna spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam\npre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).\n213. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkami uplatnený argument o nemožnosti\nzastaviť konanie, ktoré bolo už predtým právoplatne skončené a s tým súvisiaci argument\no nulitnosti uznesenia o zastavení konania, je vzhľadom na priebeh konania vedeného\nOkresným súdom Ružomberok pod sp. zn. 8 Cb 93/2016 argumentom nepodstatným. Z už\npopísaného priebehu tohto konania je zrejmé, že uznesením o zastavení konania nedošlo\nk zastaveniu konania, ktoré by už predtým bolo právoplatne skončené. Konanie vedené\nOkresným súdom Ružomberok pod sp. zn. 8 Cb 93/2016 pokračovalo v časti konania\no určenie neplatnosti cezhraničného zlúčenia až do okamihu jeho zastavenia predmetným\nuznesením. Vzhľadom na celkom zrejmé okolnosti si tento argument z pohľadu jeho\nneopodstatnenosti nevyžadoval odpoveď zo strany všeobecného súdu, a o to viac nemá\nústavnoprávnu relevanciu z pohľadu možného porušenia základného práva na súdnu\nochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.\n214. Závery okresného súdu, vyjadrené v napadnutom uznesení, sťažovateľky\npred ústavným súdom nijakým ústavnoprávne relevantným spôsobom nespochybnili,\npričom sa obmedzili iba na opakovanie svojej argumentácie obsiahnutej v ich sťažnosti\nproti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o zastavení konania, ktorá je výlučne výrazom\n\n73\n\nich odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastáva okresný súd,\ndo posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na svoju judikatúru (napr. III. ÚS 78/07,\nIV. ÚS 27/2010, II. ÚS 838/2016, II. ÚS 100/2017) nie je ani oprávnený, ani povinný\nvstupovať.\n215. Ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého\nvšeobecný súd (v zásade) nemôže svojím postupom, resp. rozhodnutím porušiť ústavou\nalebo dohovorom garantované právo, ak koná a rozhoduje v súlade s platným a účinným\nzákonom (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, III. ÚS 660/2014, II. ÚS 46/2017).\nV prípade sťažovateliek išlo o zákon o súdnych poplatkoch.\n216. Ústavný súd ďalej považuje za potrebné upriamiť pozornosť sťažovateliek\nna skutočnosť, že do situácie, ktorú ony samy vnímajú ako nespravodlivú, sa dostali\nvlastným\n\nprocesným\n\npostupom\n\n(konaním,\n\nresp.\n\nnekonaním),\n\ndôsledky\n\nktorého\n\n(za súčasného poučenia všeobecného súdu) mohli a mali predvídať.\n217. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že ústavnej sťažnosti\nsťažovateliek z 1. februára 2018 nebolo možné vyhovieť (bod 2 a 3 výroku tohto nálezu).\n218. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že s ohľadom na námietky\nzúčastnených osôb o neoprávnenosti sťažovateľky II konať za sťažovateľku I v čase\npodania tejto ústavnej sťažnosti si ústavný súd vyžiadal z obchodného registra Okresného\nsúdu Bratislava I informáciu o tom, kto bol ako likvidátor oprávnený za sťažovateľku I\nv čase podania tejto ústavnej sťažnosti konať. Vo veci sa vyjadrila zákonná sudkyňa,\nz ktorej vyjadrenia ústavný súd považuje za preukázané, že v konaní o nariadení\ndodatočnej likvidácie sťažovateľky I, ktoré je Okresným súdom Bratislava I vedené pod\nsp. zn. 36 CbR 301/2015, bol 28. marca 2017 podaný podnet – návrh na zmenu likvidátora\n(sťažovateľky II, pozn.), keďže likvidátor si neplnil riadne svoje zákonné povinnosti.\nUznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 301/2015 zo 17. marca 2017 súd\nodvolal likvidátora sťažovateľky I, a to sťažovateľku II a za likvidátora sťažovateľky I\nmenoval\n\n.\n\n74\n\nSťažovateľka II podala proti predmetnému uzneseniu odvolanie, na základe ktorého Krajský\nsúd v Bratislave uznesením sp. zn. 4 Cob 171/2017 z 28. septembra 2017 potvrdil uznesenie\nOkresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 301/2015 zo 17. marca 2017. Na základe\nuvedeného bola 20. novembra 2017 zmena likvidátora zapísaná do obchodného registra\nOkresného súdu Bratislava I. Sťažovateľka II podala proti uzneseniu Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 4 Cob 171/2017 z 28. septembra 2017 dovolanie. Z dopytu\nna najvyššom súde považuje ústavný súd za preukázané, že konanie o dovolaní je vedené\npod sp. zn. 3 Obdo 13/2020 a do dňa rozhodovania ústavného súdu nebolo o dovolaní\nrozhodnuté.\n219. S ohľadom na skutočnosť, že konanie o odvolaní sťažovateľky II z funkcie\nlikvidátora nie je pred všeobecnými súdmi ukončené, ústavný súd pristúpil k posúdeniu\ntejto ústavnej sťažnosti a vec posúdil tak, ako je uvedené v tejto časti nálezu.\nV.\nZáver\n220. Ústavný súd zhrnúc a vyhodnotiac všetky relevantné skutočnosti a dôvody\npodľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde a contrario návrhom sťažovateľov\nna vyslovenie porušenia ich v ústavných sťažnostiach označených práv nevyhovel.\n221. Vzhľadom na nevyhovenie ústavným sťažnostiam bolo už bez právneho dôvodu\nrozhodovať o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov, ktoré by mali oporu len\nvo vyslovení porušenia ich v ústavných sťažnostiach označených práv.\n222. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému\nz účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).\nV Košiciach 16. apríla 2020\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n75", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "obchodná spoločnosť-zrušenie", "poplatok-nezaplatenie", "účastník konania", "poplatok-súdny", "akcia, akcionár", "privatizácia", "vylúčenie verejnosti", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "účinný prostriedok nápravy (ESĽP)", "privatizácia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "obchodná spoločnosť", "akcia, akcionár", "notár, notárska činnosť", "konanie-zastavenie", "poplatok-súdny", "obchodný register"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c7e11708-f885-4932-b78d-d2a4d762f742", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.471.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 471/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 471/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.471.2019.1"}, {"guid": "ussr:62be632b-e7e8-4a4a-9e80-b81b73229ae4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.90.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 90/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2018 z 28. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-28", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.90.2018.1"}, {"guid": "ussr:e5ba99d8-feeb-4e44-bbc9-58417d066e04", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.100.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 100/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 100/2017 z 9. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-09", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.100.2017.1"}, {"guid": "ussr:b357a673-98d2-4329-912c-177aa4b3ea21", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.46.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 46/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 46/2017 z 19. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-19", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.46.2017.1"}, {"guid": "ussr:f93922f6-0f75-4352-a0af-87bd0690bea5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.838.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 838/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 838/2016 z 10. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-10", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.838.2016.1"}, {"guid": "ussr:73c30a69-d669-4e22-af10-599ae70b0864", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.431.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 431/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 431/2016 z 28. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.431.2016.1"}, {"guid": "ussr:2a0c0444-dc7a-4339-93b3-a908c0bf05af", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 660/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 660/2014 z 25. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-25", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a0c0444-dc7a-4339-93b3-a908c0bf05af"}, {"guid": "ussr:00455da4-13cb-470c-b652-665122eddc14", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 711/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 711/2014 z 19. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-19", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00455da4-13cb-470c-b652-665122eddc14"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:a06cf2b3-f623-443c-ad9a-58ca62360dcc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/03 z 22. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-22", "citacie_n": 463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a06cf2b3-f623-443c-ad9a-58ca62360dcc"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:81b75ca0-77a6-42fa-9697-00c4815fb803", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 64/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 64/03 z 26. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-26", "citacie_n": 486, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81b75ca0-77a6-42fa-9697-00c4815fb803"}, {"guid": "ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/03 z 22. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-22", "citacie_n": 1463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:d9684868-3f58-4ae9-987f-eaec0074d73c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.33.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 33/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 33/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.33.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "006f4768-51e7-4190-87ab-162b4c6fe766:252a36d2-4568-4213-957e-11806fbd8a75", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1115232646.1", "spisova_znacka": "3Obdo/13/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/13/2020 z 30. 3. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-03-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1115232646.1"}, {"guid": "8d82f493-52b6-42b0-a7f9-407b7522c600:d32dfa88-7d11-460b-b241-0b6e7c6bfa8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Cob/171/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/171/2017 z 28. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-09-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8d82f493-52b6-42b0-a7f9-407b7522c600:d32dfa88-7d11-460b-b241-0b6e7c6bfa8e"}, {"guid": "9faadce0-ab53-4b57-b296-56a998d1e0e6:7a030f5b-823e-4d4e-bb79-e1d89ecab882", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/315/2009", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/315/2009 z 15. 9. 2010", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2010-09-15", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9faadce0-ab53-4b57-b296-56a998d1e0e6:7a030f5b-823e-4d4e-bb79-e1d89ecab882"}, {"guid": "3263b7cd-3e27-4cf0-9c67-e20060fbdad6:92021dbf-38e6-4249-898e-32c6e53d52a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "33Cb/71/2016", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Košice sp. zn. 33Cb/71/2016 z 14. 11. 2016", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2016-11-14", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/3263b7cd-3e27-4cf0-9c67-e20060fbdad6:92021dbf-38e6-4249-898e-32c6e53d52a7"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d99e32ee-853b-4a18-b5e2-50cbe29e8f5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.348.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 348/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.348.2024.1"}, {"guid": "ussr:eca6bfad-21f0-4d4b-91b7-30c2be0d9be1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.556.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 556/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 556/2022 z 30. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.556.2022.1"}]}