{"guid": "ussr:db9b6321-401d-4a9b-a0b7-5e9c63d00c7f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.365.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 365/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 365/2019 z 28. 11. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. novembra 2019, sp. zn. II. ÚS 365/2019, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.365.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-11-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36", "nazov": "čl. 36 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/db9b6321-401d-4a9b-a0b7-5e9c63d00c7f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.365.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.365.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.365.2019.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 365/2019-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2019\nv senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára\na Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej\nspoločnosti MAKS-D, s. r. o., M. R. Štefánika 1, Nováky, IČO 36 332 534, právne\nzastúpenej Advokátskou kanceláriou NIŽNÍK & Partners, s. r. o., Žižkova 4E, Košice,\nv mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Nižník, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 42/2018 z 11. septembra 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti MAKS-D, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n28. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti MAKS-D, s. r. o.,\nM. R. Štefánika 1, Nováky, IČO 36 332 534 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 6 Sžfk 42/2018 z 11. septembra 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom\nzamietol kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 13 S 8/2018-62 zo 16. mája 2018, ktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa\nsťažovateľka ako žalobca domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia\nFinančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“ alebo „finančné\nriaditeľstvo“) č. 102528039/2017 zo 7. decembra 2017, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie\nsprávcu dane č. 101957602/2017 z 13. septembra 2017. Prvostupňovým rozhodnutím bol\nsťažovateľke určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 39 376,99 eur na dani\nz pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2016 znížením nadmerného odpočtu zo sumy\n222 990,96 eur na sumu 183 613,87 eur.\nSprávne orgány pri svojom rozhodovaní vychádzali zo zistenia, že v kontrolovanom\nobdobí si sťažovateľka okrem iného uplatnila právo na odpočítanie dane za prenájom\nreklamnej plochy na pretekoch Fusion Cup Bankov a Moris Cup Košice na závodných\nautách Mitsubishi Lancer Evo 9, KE SI 18 a Peugeot 206, KE S079, ktoré mala dodať\nspoločnosť R5+ s. r. o., Košice. Správne orgány dospeli k záveru, že neboli splnené\npodmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z prijatých dodávok, keď vykonaným\ndokazovaním dospeli k záveru, že sťažovateľka nepreukázala, že plnenie bolo poskytnuté\ndodávateľom uvedeným na faktúre, a súčasne dospeli k záveru, že v predmetnej veci ide\n\n2\n\nv skutočnosti o sponzoring, a nie o prenájom reklamných plôch, resp. reklamu,\ntak ako v sporných obchodoch deklarovala sťažovateľka.\n2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi\nkasačnej\n\nsťažnosti\n\nproti\n\nnapadnutému\n\nrozsudku\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nTrenčíne\n\na po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, nezistil žiaden dôvod na to, aby sa\nodchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverom obsiahnutých\nv odôvodnení napadnutého rozsudku.\nKasačný súd konštatuje, že správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly\na vyrubovacieho konania rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo zamerané na preukázanie\nreálneho dodania služieb, ktorým mal byť prenájom reklamnej plochy u dodávateľa\nsťažovateľa, spoločnosť R5+ s.r.o. a či následné dodanie služieb napĺňalo skutkový stav\nskutočného obsahu právneho úkonu podľa ust. § 3 ods. 6 daňového poriadku v nadväznosti\nna vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH.\nZ obsahu administratívneho spisu vyplynuli zistenia, že spoločnosť MM Rally team\ns.r.o. nevykonávala reklamnú činnosť, len prenajímala automobily na účasť na pretekoch\na zároveň zabezpečovala ich pripravenosť na tieto podujatia. Z vyjadrení konateľa\nspoločnosti R5+ s.r.o. a spoločnosti MM Rally team s.r.o. možno konštatovať, že reálne\nnebolo preukázané uskutočnenie fakturovaných reklamných činností. Správca dane\nposudzoval dodanie služby u odberateľa, pričom výsledkom jeho šetrení boli skutočnosti,\nže spoločnosti R5+ s.r.o. a MM Rally team s.r.o. sú personálne prepojené, a to osobou\n, ktorý je v uvedených spoločnostiach jediný konateľ a spoločnosti\nMM Rally team s.r.o. je spoločníkom. Z vykonaného dokazovania správcom dane vyplýva,\nže tvrdenia sťažovateľa sú v rozpore so zisteniami správcu dane. Spoločnosť R5+ s. r. o.\npredmetné reklamné služby reálne nevykonala.\nKasačný súd sa v danom prípade stotožnil s právnym názorom žalovaného, že\ndôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný v daňovom konaní\npreukazovať rozhodujúce skutočnosti. Takouto skutočnosťou pri uplatnení odpočtu DPH je\naj fakt, že príslušný zdaniteľný obchod zrealizoval konkrétny platiteľ, t.j. v predmetnej veci\n\n3\n\ndodávateľ reklamnej plochy, a to umiestnenie reklamy objednávateľa v zmysle zmluvy\no zabezpečení reklamy zo dňa 20.02.2016, ktorý mal aj vyhotoviť dodávateľskú faktúru.\nV zmysle zákona o DPH je predloženie dokladov len jednou z hmotnoprávnych\npodmienok na uznanie odpočítania dane. Sťažovateľ v daňovej kontrole predložil iba\nformálne doklady o zdaniteľnom obchode s dodávateľom R5+ s.r.o., pričom z výsledkov\ndokazovania vyplynulo, že uvedený dodávateľ R5+ s.r.o. a jeho subdodávateľ MM Rally\nteam s.r.o. neuskutočnili fakturované zdaniteľné plnenia tak ako bolo deklarované\nna dodávateľskej faktúre č. 2016025 zo dňa 13.05.2016 od dodávateľa R5+ s.r.o.\nPreskúmaním veci kasačný súd zistil, že v uvedenom prípade išlo v skutočnosti\no poskytnutie sponzorského príspevku na podporu automobilového športu, ktorým platiteľ\nfinančne podporil R5+ s.r.o. na preteku uvedeného vo faktúre 2016025. Keďže platiteľ\nnepreukázal ako a či použil predmetné plnenie na svoje dodávky tovaru a služieb ako\nplatiteľ, nebola, podľa názoru kasačného súdu, splnená jedna z podmienok na odpočítanie\ndane, uvedená vo vyššie citovanom ust. § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH...\nKasačný súd konštatuje, že v danom prípade nebol osvedčený ekonomický cieľ\nreklamnej činnosti uplatniť produkty na trhu, a teda ide o absenciu pridanej hodnoty z takto\nvyvíjanej činnosti na jeho dodávkach tovarov a služieb. Reklama musí vo svojej forme\na obsahu predstavovať ekonomickú protihodnotu, ktorú daňový subjekt využije na svoje\ndodávky tovarov a služieb. Jej existencia sa preto musí prejaviť ako ekonomický prínos\nna preukázanie čoho je dôkazné bremeno na strane žalobcu (sťažovateľa).\nReklama je forma platenej neosobnej komunikácie, jej cieľom je informovanie\nspotrebiteľov a ovplyvnenie ich správania, s cieľom uplatniť svoje produkty na trhu.\nČiže reklama je činnosť orientovaná v zásade na spotrebiteľa, príp. odberateľa\ndaného produktu. Účinok reklamy je v zásade prezumovaný, ak v prostredí, v ktorom sa\nreklama uskutočňuje je spôsobilá vyvolať asociáciu s určitými službami alebo tovarom.\nSťažovateľ si z množstva reklamných nástrojov vybral taký, u ktorého nebol osvedčený cieľ\nuplatniť produkty na trhu.\nSúčasne je potrebné poukázať na to, že náklady na vynaloženú reklamu by sa mali\nvracať v podobe primeraného zisku. Pokiaľ takáto súvislosť absentuje, naznačuje to skôr\no existencii sponzoringu, u ktorého prevláda hospodársky cieľ podpory sponzorovanej\naktivity.\n\n4\n\nNa rozdiel od toho, u sponzoringu sa neprejavuje ekonomický prínos na strane\nposkytovateľa sponzorského príspevku, pretože cieľ je odlišný. Sponzoring spojený\ns prezentáciou obchodného mena podnikateľa možno uskutočňovať iba za splnenia\npodmienok podľa ust. § 50 ods. 2 zákona č. 440/2015 Z.z. o športe.\nV priebehu daňového konania sťažovateľ hospodársky cieľ nepreukázal, a teda\nekonomická súvislosť medzi týmto typom reklamy a jej prínosom pre podnikateľa zostala\nneobjasnená.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že predloženými dokladmi sťažovateľ\nnepreukázal právo na odpočet DPH v zmysle ust. § 49 zákona o DPH.\nKasačný súd konštatoval, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti je možné\nvyhodnotiť ako neopodstatnené, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nrozhodnutia.\nSkutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné\nrozhodnutie krajského súdu boli totožné s námietkami, ktoré už sťažovateľ namietal\nv administratívnom konaní ako aj v konaní pred správnym súdom a s ktorými sa krajský súd\nnáležíte vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne právne\nrelevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého\nrozsudku krajského súdu, preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú\nzamietol.“\n3. Podľa sťažovateľky bolo porušené jej právo na súdnu alebo inú ochranu zo strany\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nz\n\ndôvodu\n\nriadne\n\nneodôvodneného\n\nsúdneho\n\nrozhodnutia.\n\nPodľa presvedčenia sťažovateľky najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku\nlen stotožnil s právnym názorom a právnymi argumentmi obsiahnutými v rozhodnutiach\nz predchádzajúcich konaní, pričom riadne neodôvodnil svoj právny názor.\n3.1 Sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd sa nedostatočne zaoberal otázkou právneho\nposúdenia obchodu ako reklamy a rovnako nedostatočne sa vysporiadal s argumentmi\nsťažovateľky.\n\n5\n\n3.2 Sťažovateľka ďalej dôvodí, že extenzívny výklad podmienok pojmu reklama\nzo strany najvyššieho súdu sa taktiež prieči nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07,\nv ktorom bolo podľa sťažovateľky judikované, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej\nstránky štátneho rozpočtu nemôže byť a ani nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu\npráv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Podmienka tzv. ekonomického cieľa\na ekonomickej súvislosti medzi zdaniteľným plnením a dodávkou tovarov a služieb, ktorú\nuvádza najvyšší súd v napadnutom rozsudku, nemá podľa názoru sťažovateľky žiadnu\nzákonnú oporu a takýto postup súdu nie je riadne a náležite odôvodnený.\n3.3 Najvyšší súd sa podľa mienky sťažovateľky taktiež vôbec nevysporiadal\ns rozhodnutiami súdov v obdobných veciach, ktorými argumentovala sťažovateľka svoj\nprávny názor, a preto napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považuje za arbitrárny.\nNapadnutý rozsudok sťažovateľka nepovažuje za riadne odôvodnený tak, aby spĺňal naň\nkladené atribúty stanovené judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské\npráva, čím sa podľa presvedčenia sťažovateľky narúša jej právo na súdnu alebo inú právnu\nochranu.\n4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:\n„... sťažovateľ navrhuje Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Sžfk/42/2018 zo dňa 11.09.2019 zrušil,\npretože nie je riadne odôvodnené a vrátil mu vec na ďalšie konanie.“\nII.\nRelevantná právna úprava\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n6\n\nPodľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom\nprerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n6. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľka sa v petite ústavnej\nsťažnosti nedomáha vyslovenia porušenia niektorého z ústavných práv napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu. Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľka namieta\nporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd tak\npristupujúc k ústavnej sťažnosti z hľadiska materiálneho poňatia ochrany základných práv\na slobôd preskúmal a prerokoval ústavnú sťažnosť bez toho, aby vyzval sťažovateľku\nna odstránenie opísaného nedostatku, a to aj z dôvodu, že sťažnosť je potrebné odmietnuť\npre jej zjavnú neopodstatnenosť z týchto dôvodov.\n\n7\n\nVšeobecne k daňovému konaniu\n7. V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov\na správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia\nuvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal\nsprávca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym\nkonaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné\nidentifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porov. Vernarský, M.\nProcesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,\n2009. s. 11, 24 ‒ 25 a nasl.).\n7.1 Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane\nvykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom\ndokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery\nvyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím\nna skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy\ndaní a v priebehu konania.\n7.2 Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj\nv odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom\nsmere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami\núčastníka vysporiadal.\n7.3 Za relevantné námietky je potrebné považovať všetky námietky účastníka\ndaňového konania, ak sú argumentačne podložené jeho tvrdením, opierajúcim sa o zákonné\nustanovenia, alebo v nich poukazuje na skutkové súvislosti, z ktorých si vytvoril svoj\nprávny záver (porov. v tomto smere rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 43/2012\nz 30. mája 2013, s ktorého závermi smerujúcimi k problematike argumentácie účastníka\ndaňového konania sa ústavný súd stotožňuje).\n\n8\n\nVšeobecne k dôkaznému bremenu v daňovom konaní\n8. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový\nporiadok“) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je\npovinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať\npodľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu\ndaňovej kontroly alebo daňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n8.1 Ústavný súd prvotne poznamenáva, že citované ustanovenie § 24 ods. 1\ndaňového poriadku upravuje otázku dokazovania v rámci správy daní vykonávanej\nsprávcom dane. V procese dokazovania podľa daňového poriadku sa nerozlišuje, či správca\ndaní vykonal úkon z úradnej povinnosti alebo na základe návrhu (§ 3 ods. 5 daňového\nporiadku). Proces dokazovania súvisí so základnou zásadou správy daní, podľa ktorej\nsprávca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo\nnajavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku).\n8.2 K dôkaznému bremenu v daňovom konaní existuje bohatá tuzemská aj\nzahraničná judikatúra, ako aj odborná spisba (k tomu pozri Kobík, J. – Šperl, J. Dokazování\nv daňovém řízení. 2. Přepracované vydání. Praha : ASPI, 2005. 184 s.; Sochorová, V.\nSpecifika dokazování v daňovém řízení. Praha : C. H. Beck, 2013. 208 s.; všeobecne\nk daňovému konaniu pozri Baxa, J. et al. Daňový řad. Komentář. I. a II. díl. Praha : Wolters\nKluwer, 2011. 1793 s.; Kubincová, S. Daňový poriadok. Praha : C. H. Beck, 2015. 750 s.).\n8.3 Ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 784/2015 z 2. decembra 2015 právnou\nvetou (uznesenie publikované v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 72/2015)\nvyslovil, že „prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní nie je samo osebe\n\n9\n\nporušením základného práva daňového subjektu na inú právnu ochranu“. Inými slovami,\naj daňový subjekt nesie v daňovom konaní dôkazné bremeno.\n8.4 Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“),\nna ktorý je vhodné v tomto momente poukázať, k problematike v rozsudku sp. zn.\n8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012 uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení\ndůkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že\ndaňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň\npřiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese\ni břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty\nskutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. Pl. ÚS 38/95,\nvšechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení\nprokazuje především svým účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy\n(např. rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 30. 1. 2008, čj. 2 Afs 24/2007-119,\nč. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008, čj. 9 Afs 30/2008-86, ze dne 16. 7. 2009,\nčj. 1 Afs 57/2009-83, či ze dne 8. 7. 2010, čj. 1 Afs 39/2010-124, všechna rozhodnutí tohoto\nsoudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).\nExistence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně\nbezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich\npředmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,\nčj. 7 Afs 132/2004 -99, ze dne 31. 12. 2008, čj. 8 Afs 54/2008 - 68). Správce daně proto\nmůže vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti\núčetnictví a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8\npísm. c) daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti\njeho pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou\nv účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen\nprokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce\ndaně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti\no věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné\nrozsudky čj. 2 Afs 24/2007 - 119, čj. 9 Afs 30/2008 - 86, čj. 1 Afs 39/2010 - 124, nález\nÚstavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. II. ÚS 232/02).\n\n10\n\nPokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným\nskutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení\na průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu\npřípadu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje\nzpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“\n8.5 Obdobné (až totožné) závery najvyšší správny súd formuloval aj v rozsudku\nsp. zn. 8 Afs 37/2009 z 30. marca 2010 alebo v rozsudku sp. zn. 1 Afs 25/2012\nzo 14. júna 2012 (porov. aj v nich citovanú prejudikatúru).\n8.6 Výlučne pre akademické účely a účely právnej komparatistiky je možné\npoukázať aj na prax z oblasti daňového práva uplatňovanú v Spolkovej republike Nemecko\na odkázať\n\nna\n\nrozhodnutie\n\nSpolkového\n\nfinančného\n\nsúdu\n\n(Der\n\nBundesfinanzhof)\n\nsp. zn. V R 48/04 z 19. apríla 2007, v ktorom vyslovil prelievanie dôkazného bremena\nv daňovom konaní týkajúcom sa DPH v tom zmysle, že daňový subjekt je povinný v rámci\nsvojej povinnosti kooperácie preukázať dôveryhodnosť predkladaných dôkazov (pozri\nbod 65 uvedeného rozhodnutia; rozhodnutie dostupné na http://www.bundesfinanzhof.de/).\n8.7 S rovnakou pohnútkou ako v predchádzajúcom bode možno poukázať aj na prax\nz oblasti daňového práva uplatňovanú v právnej kultúre common law a ako príklad uviesť\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Kanady vo veci Anderson Logging Co. v. The King, [1925]\nSCR 45, kde Najvyšší súd Kanady prvýkrát determinoval otázku dôkazného bremena\nna strane daňového subjektu v daňovom (odvolacom) konaní (pozri stranu 50 citovaného\nrozhodnutia dostupného na http://scc-csc.lexum.com/scc-csc/en/nav.do; k tomu porov.\naj Innes, W. – Moorthy, H. Onus of Proof and Misterial Assumptions : The Role and\nEvolution of Burden of Proof in Income Tax Appeals. In: Canadian Tax Journal/Revue\nFiscale Canadienne. 1988, Vol. 46, No. 6. p. 1196).\n8.8 V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 246 smernice Rady 2006/112 ES\no spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ktorý ukladá\ndaňovému subjektu povinnosť zabezpečiť vierohodnosť pôvodu faktúry („Po celé obdobie\nuchovávania faktúr musí byť zaručená vierohodnosť ich pôvodu a neporušenosť ich obsahu,\n11\n\nako aj ich čitateľnosť“), teda potvrdenie totožnosti dodávateľa, resp. poskytovateľa alebo\nvyhotoviteľa faktúry. Tento článok smernice bol transponovaný do právneho poriadku § 71\nzákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen ,,zákon o DPH“), a tento má vplyv napríklad aj na odpočty DPH, ale aj na uvádzaný\nskutkový stav (v čase rozhodovania daňového úradu bola uvedená povinnosť zabezpečiť\nvierohodnosť faktúry upravená v § 71 ods. 3 zákona o DPH, pozn.).\n8.9 Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu\nrozhodovania daňového úradu) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie\ntotožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila\nfaktúru.\nPodľa § 71 ods. 3 zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu rozhodovania\ndaňového úradu) zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu,\nneporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie\nfaktúry. Ako spôsob\n\nzabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu\n\na čitateľnosti faktúry možno použiť\na) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia\npriraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby,\nb) zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu alebo zákona platného\nv inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu,\nc) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví\npoužitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov,\nd) iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.\n8.10 V neposlednom rade je možné poukázať na § 70 zákona o DPH, ktorý ukladá\n(a rovnako ukladal aj v čase rozhodovania daňového úradu) platiteľovi dane povinnosť\nviesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch\na službách a o prijatých tovaroch a službách, osobitne viesť záznamy o dodaní tovarov\na služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu, o prijatí\nslužieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch sa uvádzajú údaje\nrozhodujúce pre správne určenie dane. Inak povedané, zákon o DPH ukladá daňovému\n\n12\n\nsubjektu povinnosť viesť záznamy o tovare a službách a v rámci daňovej kontroly\nje povinný aj na ich základe preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia tovaru a služby.\nK námietkam sťažovateľky o arbitrárnosti napadnutého rozsudku\n9. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že správne orgány pri svojom\nrozhodovaní vychádzali zo zistenia, že v kontrolovanom období si sťažovateľka okrem\niného uplatnila právo na odpočítanie dane za prenájom reklamnej plochy na pretekoch\nFusion Cup Bankov a Moris Cup Košice na závodných autách Mitsubishi Lancer Evo 9,\nKE SI 18 a Peugeot 206, KE S079, ktoré mala dodať spoločnosť R5+ s. r. o., Košice.\nSprávne orgány dospeli k záveru, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie práva\nna odpočítanie dane z prijatých dodávok, keď vykonaným dokazovaním dospeli k záveru,\nže sťažovateľka nepreukázala, že plnenie bolo poskytnuté dodávateľom uvedeným\nna faktúre, a súčasne dospeli k záveru, že v predmetnej veci ide v skutočnosti o sponzoring,\na nie o prenájom reklamných plôch, resp. reklamu, tak ako v sporných obchodoch\ndeklarovala sťažovateľka.\n9.1 Na uvedené odôvodnenie rozhodnutí a vysporiadanie sa správnych orgánov\ns námietkami\n\nsťažovateľky\n\npoukázal\n\nv napadnutom\n\nrozsudku\n\naj\n\nnajvyšší\n\nsúd,\n\npričom najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval, že sťažovateľka\nv daňovej kontrole predložila iba formálne doklady o zdaniteľnom obchode s dodávateľom\nR5+ s. r. o., pričom z výsledkov dokazovania vyplynulo, že uvedený dodávateľ R5+ s. r. o.\na jeho subdodávateľ MM Rally team s. r. o. neuskutočnili fakturované zdaniteľné plnenia,\ntak ako bolo deklarované na dodávateľskej faktúre č. 2016025 z 13. mája 2016\nod dodávateľa R5+ s. r. o. Najvyšší súd konštatoval, že v danom prípade nebol osvedčený\nekonomický cieľ reklamnej činnosti uplatniť produkty na trhu, a teda išlo o absenciu\npridanej hodnoty z takto vyvíjanej činnosti na jeho dodávkach tovarov a služieb. Kasačný\nsúd konštatoval, že v danom prípade nebol osvedčený ekonomický cieľ reklamnej činnosti\nuplatniť produkty na trhu, a teda ide o absenciu pridanej hodnoty z takto vyvíjanej činnosti\nna jeho dodávkach tovarov a služieb.\n\n13\n\n9.2 S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním\nformulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne\nneudržateľné, rozporné s citovanou daňovou právnou úpravou alebo že by napadnutý\nrozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci\na rozhodnutie\n\no odvolaní\n\nsťažovateľky\n\nalebo\n\nnezohľadnil\n\ntvrdenia\n\nsťažovateľky\n\no nevysporiadaní sa s jej námietkami v konaní pred krajským súdom alebo v správnom\nkonaní. Odôvodnenie napadnutého rozsudku a právny názor najvyššieho súdu ústavný súd\nhodnotí ako ústavne aprobovateľné, logické a materiálne i formálne im nemožno vytknúť\nnesúlad s princípmi základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n9.3 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k dôkaznému bremenu okrem iného\nuviedol: „Kasačný súd sa v danom prípade stotožnil s právnym názorom žalovaného,\nže dôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný v daňovom konaní\npreukazovať rozhodujúce skutočnosti. Takouto skutočnosťou pri uplatnení odpočtu DPH\nje aj fakt, že príslušný zdaniteľný obchod zrealizoval konkrétny platiteľ, t.j. v predmetnej\nveci dodávateľ reklamnej plochy, a to umiestnenie reklamy objednávateľa v zmysle zmluvy\no zabezpečení reklamy zo dňa 20.02.2016, ktorý mal aj vyhotoviť dodávateľskú faktúru.\nKeďže platiteľ nepreukázal ako a či použil predmetné plnenie na svoje dodávky tovaru\na služieb ako platiteľ, nebola, podľa názoru kasačného súdu, splnená jedna z podmienok\nna odpočítanie dane, uvedená vo vyššie citovanom ust. § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH.“\n9.4 Podľa ústavného súdu nemožno napadnutému rozsudku v tomto smere vytknúť\nlakonickosť ani strohosť vo vzťahu k právnej problematike dokazovania (dôkazným\nbremenom) v daňovom konaní v spojitosti s vecou sťažovateľky, keďže najvyšší súd\nvýstižne k tejto právnej otázke uviedol svoj právny názor, ktorý sa nedostáva do rozporu\ns vyššie ústavným súdom akcentovaným posudzovaním dôkazného bremena v daňovom\nkonaní.\n9.5 Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je aj z pohľadu popísaných záverov\nústavne udržateľný a neexistuje v tomto smere ústavne relevantný dôvod na vyslovenie\n\n14\n\nporušenia ústavných práv sťažovateľky po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie\nkonanie.\nZáver\n10. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil\nv postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič\nústavne\n\nnekonformné,\n\nčo\n\nby\n\nnasvedčovalo\n\nich\n\narbitrárnosti\n\nalebo\n\nústavnej\n\nneakceptovateľnosti, odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú z už uvedených dôvodov.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. novembra 2019\nJana Laššáková\npredsedníčka senátu\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-odpočet dane", "daň-daňové konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4ddd7044-36f0-4727-ab79-b646c25881c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 784/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 784/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 232/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 232/02 z 4. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-04", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e"}], "citovane_v": [{"guid": "36cf2f57-534f-49d1-b00a-d5938d581a2d:e4dfa517-6d28-43fb-81a1-7b594561a9b5", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:3019200378.1", "spisova_znacka": "8Sžfk/18/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/18/2021 z 27. 7. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-07-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:3019200378.1"}, {"guid": "f804d3b9-412a-41c5-b2a6-e80727655633:63f2a31d-3e0d-4e4b-a721-870377b7c72d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:3020200089.1", "spisova_znacka": "5Sfk/20/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sfk/20/2021 z 27. 7. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-07-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:3020200089.1"}, {"guid": "fabd9a54-4b4e-42e1-948c-b8ccf6eb20cc:3c87c6e5-0eed-4bc4-87d8-48ea644de1ac", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:3018200051.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/57/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/57/2019 z 28. 2. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:3018200051.1"}, {"guid": "d09cd441-4c67-483b-862e-29b5bde7702e:c6001bed-1433-4a19-9b0c-a7fae5ba8b5b", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2023:3018200387.1", "spisova_znacka": "TN-11S/129/2018", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. TN-11S/129/2018 z 9. 11. 2023", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2023-11-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2023:3018200387.1"}]}