{"guid": "ussr:57f22ac3-910f-4b10-b64a-62f3462f5ae2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.348.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 348/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 348/2019 z 28. 4. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 28. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 348/2019, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.348.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2020-04-28", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "priznáva primerané finančné zadosťučinenie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/57f22ac3-910f-4b10-b64a-62f3462f5ae2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.348.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.348.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.348.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 348/2019-46\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou\n\nJUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice,\n\nvo veci namietaného porušenia\n\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 321/2017 a jeho\nuznesením z 24. mája 2019 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Košiciach sp. zn. 11 Co 321/2017 z 24. mája 2019 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Základné právo\n\nna prerokovanie veci bez zbytočných\n\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie\nveci v primeranej\n\nlehote\n\npodľa\n\nčl.\n\n6\n\nods.\n\n1\n\nDohovoru\n\no\n\nochrane\n\nľudských\n\npráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom\npod sp. zn. 11 Co 321/2017 p o r u š e n é b o l i .\n3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 321/2017 z 24. mája 2019\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.\n4.\n\np r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €\n\n(slovom päťsto eur), ktoré j e mu Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n5.\n\npriznáva\n\nnáhradu trov právneho zastúpenia\n\nv sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov), ktorú j e Krajský\nsúd v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety\nRajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n6. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n4. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta\n\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\n\n2\n\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného\npráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva\nna prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského\nsúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 321/2017\na jeho uznesením z 24. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie/uznesenie“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že pôvodný žalobca sa žalobou podanou\n29. decembra 2010 na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti\nžalovanej náhrady škody spôsobenej na jeho motorovom vozidle. V priebehu konania\nnavrhol pôvodný žalobca, aby okresný súd pripustil zámenu účastníkov konania\nspočívajúcu v tom, aby pôvodný žalobca z konania vystúpil a do konania vstúpil sťažovateľ.\nOkresný súd uznesením sp. zn. 15 C 330/2010 z 25. septembra 2013 pripustil zámenu\núčastníkov konania a vo veci rozhodol prvým rozsudkom z 22. októbra 2013 tak, že žalobe\nsčasti vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol s tým, že žiadny z účastníkov nemá\nprávo na náhradu trov konania.\nO podaných odvolaniach sťažovateľa aj žalovanej rozhodol krajský súd v poradí\nprvým uznesením sp. zn. 3 Co 133/2014 z 31. augusta 2016 tak, zrušil napadnutý rozsudok\nokresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd uložil súdu prvej inštancie\npo riadnom dokazovaní posúdiť nárok sťažovateľa v prejednávanom spore, vysporiadať sa\nso všetkými právnymi a skutkovými tvrdeniami sporových strán a v prípade potreby\nnariadiť kontrolné znalecké dokazovanie. Odvolací súd zároveň uložil súdu prvej inštancie,\naby sa vysporiadal aj s námietkou premlčania, ktorú žalovaná vzniesla v odvolacom konaní.\nOkresný súd vo veci opätovne rozhodol v poradí druhým rozsudkom 13. apríla 2017\ntak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovel, priznal sťažovateľovi náhradu trov konania a uložil\nžalovanej povinnosť nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %. Proti tomuto rozsudku\nokresného súdu žalovaná podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým\nuznesením sp. zn. 11 Co 321/2017 z 24. mája 2019 (v poradí druhé uznesenie, pozn.)\ntak, že zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n3. Podľa sťažovateľa napadnutým rozhodnutím krajského súdu boli porušené ním\noznačené práva, pretože v posudzovanom prípade nastala situácia uvedená v § 390 zákona\n\n3\n\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).\nRozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené (uznesením\nz 31. augusta 2016) a odvolací súd rozhodol napadnutým uznesením o odvolaní\nproti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Tým, že nerozhodol sám, ale rozsudok súdu\nprvej inštancie druhýkrát zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, „nerešpektoval zákonný\npríkaz“ uvedený v § 390 CSP. Takýto postup krajského súdu je podľa sťažovateľa\narbitrárny a je „nezlučiteľný s ochranou základných práv namietaných touto sťažnosťou,\nktorú zaručuje sťažovateľovi ústava a dohovor.“. Na podporu svojej argumentácie poukázal\nsťažovateľ na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých sa vyjadril k aplikácii § 390\nCSP.\nSťažovateľ vzhľadom na uvedené považuje za nesporné, že „touto ústavnou\nsťažnosťou napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, došlo k porušeniu jeho\npráv zakotvených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k spravodlivosti\nsúdneho konania.“.\n4. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti\nuviedol, že vychádzajúc „zo zmyslu a účelu ust. § 390 CSP, ktorým je predovšetkým\nzrýchlenie konania a naplnenie práva strany konania na prerokovania veci bez prieťahov\na v primeranej lehote, je nevyhnutné dospieť k záveru, že predmetné rozhodnutie krajského\nsúdu porušilo, aj tieto sťažnosťou namietané práva.\nKonanie v predmetnej veci prebieha od roku 2010 a doposiaľ, ani po 9 rokoch nie je\nprávoplatne skončené. V konaní ide o náhradu škody... nemožno považovať vec za právne\nzložitú... neskončenie konania nevyplýva, ani zo zložitosti veci... on sám neprispel svojimi\núkonmi k neprimeranej dĺžke konania.\nVzhľadom na vyššie uvedené, a predovšetkým a na skutočnosť, že v predmetnej veci\nide o konanie o náhradu škody, ktorá sťažovateľovi vznikla už v roku 2008, a ktorú tento\nv roku 2009 aj uhradil, je zrejmé, že zbytočné prieťahy v konaní, a jeho neprimeraná dĺžka\nbránia sťažovateľovi v tom, aby mu bola táto škoda nahradená.“.\n\n4\n\n5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„Právo sťažovateľa:\n- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v čl. 46 ods. 1\nústavy,\n- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru,\n- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy,\n- na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nbolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/321/2017 zo dňa\n24. 5. 2019 porušené.\nÚstavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/321/2017\nzo dňa 24. 5. 2019, a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať\nv porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2500 €,\nktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote 2 mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\nKrajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi rade trovy konania.“\n6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením\nč. k. II. ÚS 348/2019-24 z 21. novembra 2019 ju podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.\nII.\nVyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa\n7. Ústavný súd podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde predložil prijatú ústavnú\nsťažnosť účastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde\núčastníkov konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením\nod ústneho pojednávania.\n\n5\n\n8. Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k ústavnej\nsťažnosti prípisom sp. zn. 1 SprV 983/2019 z 13. januára 2020, v ktorom uviedol,\nže sa nestotožňuje\n\ns dôvodnosťou\n\npodanej\n\nústavnej\n\nsťažnosti\n\na považuje\n\nju\n\nza neopodstatnenú. Predseda krajského súdu odkázal na vyjadrenie predsedníčky senátu\n11 Co, ktorá v podstatnom uviedla:\n„Odvolací súd hneď v úvode vyššie uvedeného uznesenia uviedol, že aj napriek\nskutočnosti, že rozhodnutie súdu prvej inštancie už bolo raz zrušené, má za to, že nie sú\nsplnené podmienky pre aplikáciu ust. § 390 CSP, ktoré odvolaciemu súdu prikazuje\nrozhodnúť vo veci, ak už rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo raz odvolacím súdom\nzrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná\na rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Odvolací súd dospel\nk záveru, že v prípade, ak by v danom štádiu konania (dokazovania) sám vo veci rozhodol,\ndošlo by k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania, pretože odvolací súd by svoje\nrozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorými sa pred ním prvoinštančný súd nezaoberal,\nkeďže po zrušení veci odvolacím súdom pri rozhodovaní neposudzoval a nijako sa\nnevysporiadal s námietkou premlčania, vznesenou žalovaným, a to napriek pokynu, ktorý\nv tomto smere odvolací súd súdu prvej inštancie dal v predchádzajúcom zrušujúcom\nuznesení (uznesením z 31. augusta 2016, č. k. 3Co/133/2014-248). Strany sporu by v tomto\nprípade nemali možnosť podať riadny opravný prostriedok a nepochybne by sa im tak\nodňalo právo domáhať sa nápravy rozhodnutia vydaného v jednej inštancii. Do úvahy\npritom prichádzajú už len mimoriadne opravné prostriedky a ústavná sťažnosť, ktoré majú\nprísne zákonné limity a možnosť využitia preto neprichádza do úvahy v každej veci. Právo\nna spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd... nemožno zúžiť iba na právo na skončenie veci v primeranej lehote\naj za cenu porušenia ostatných práv, ktoré sú jeho súčasťou.\nOdvolací súd pri rozhodovaní vychádzal predovšetkým z premisy, že účelom\nustanovenia § 390 CSP nie je náprava pochybení súdu prvej inštancie odvolacím súdom,\nvytknutých mu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Nejedná sa o prípad, kedy by sa\nsúd prvej inštancie s pochybením, ktorého sa dopustil v predchádzajúcom rozhodnutí,\nvysporiadal následne po jeho zrušení odvolacím súdom nesprávne, prípadne nedostatočne,\n\n6\n\nale o prípad, kedy náprave vytknutej nesprávnosti nevenoval žiadnu pozornosť tak\nz hľadiska dokazovania v konaní, ako aj odôvodnenia rozhodnutia. Preto senát Krajského\nsúdu v Košiciach... rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“\nPredseda krajského súdu ako doplnenie k vyjadreniu predsedníčky senátu navyše\nuviedol:\n„Ak teda senát prejednávajúci vec vzhliadol existenciu dôvodov pre opätovné\nzrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého\nuznesenia, nemožno tento jeho postup hodnotiť ako postup, ktorým došlo k spôsobeniu\nprieťahov v konaní.“\nV uvedenom prípise predseda krajského súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením\nod ústneho pojednávania v danej veci.\n9. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu\n29. januára 2020 v reakcii na uvedené vyjadrenie krajského súdu v podstatnom uviedla:\n«Sťažovateľ považuje svoju ústavnú sťažnosť za opodstatnené v celom rozsahu\na vyjadrenie predsedu krajského súdu a k nemu pripojené vyjadrenie predsedníčky senátu\nkrajského súdu za nespôsobilé spochybniť opodstatnenosť sťažnostných argumentov.\nV prvom rade je potrebné poukázať na to, že pokiaľ uvedené stanoviská poukazujú\nna odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, napadnutého sťažnosťou, sťažovateľ sa\nvo svojej sťažnosti detailne vysporiadal s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, tou jeho\nčasťou, ktorá mala „vysvetliť z akého dôvodu súd nerešpektoval zákonný príkaz uvedený\nv ustanovení § 390 CSP. Vo svojej sťažnosti sťažovateľ poukázal na nenáležité\nvyvodzovanie oprávnenia na takýto postup z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 25/01,\nvydaného v konaní, v ktorom rozhodoval o súlade právnych predpisov s Ústavou... Táto\nprávomoc vyplýva ústavnému súdu z čl. 125 ods. 1, ods. 3 ústavy, pričom ide o jeho výlučnú\nprávomoc. Znamená to, že ústavný súd v osobitnom konaní je výlučne oprávnený rozhodnúť\no súlade právnych predpisov...\nTakúto právomoc však ústavodarca nezveril všeobecným súdom, a nedostatok takejto\nprávomoci, nemôžu všeobecné súdy nahrádzať tým, že si uzurpujú právo konkrétne\nustanovenia právnych predpisov, neaplikovať.\n\n7\n\nVšeobecný súd, tak... nie je v pozícii, že si vyberá, či platnú a účinnú zákonnú právnu\nnormu bude aplikovať, alebo nie.\nJe však nesporné, že aj všeobecný súd môže pri svojej rozhodovacej činnosti dospieť\nk záveru, o nesúlade právneho predpisu s ústavou a medzinárodnými zmluvami.\nZ uvedeného dôvodu ústavodarca všeobecnému súdu priznal právomoc podať návrh\nna začatie konania pred ústavným súdom v čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy...\nKrajský súd teda mal k dispozícii ústavou predpokladaný právny prostriedok, ktorým\nby za situácie, ak dospel k záveru, že ust. § 390 CSP nie je v súlade s ústavou a Dohovorom\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) inicioval konanie,\nv ktorom by ústavný súd o súlade predmetného zákonného ustanovenia s ústavou\nči Dohovorom rozhodol.\n... Alternatívou k takémuto postupu však nie je nerešpektovanie platného a účinného\nprávneho predpisu z dôvodu, že krajský súd posúdil, že aplikáciou tohto zákonného\nustanovenia by došlo k porušeniu práv zaručených ústavou a Dohovorom.\n... Sťažovateľ zároveň podotýka, že vyššie uvedené úvahy o existencii právneho\nprostriedku, ktorým by všeobecný súd domnievajúc sa, že ust. § 390 CSP je v nesúlade\ns ústavou a Dohovorom, prekladá len z dôvodu, aby poukázal na celkom zjavnú\nneakceptovateľnosť rozhodnutia krajského súdu a odôvodnenia „vysvetľujúceho“ prečo súd\nnerešpektoval platnú a účinnú právnu normu. Nič však nenasvedčuje tomu, že bol dôvod\npovažovať ust. § 390 CSP za nesúladné s ústavou či Dohovorom. Predovšetkým je potrebné\npoukázať na to, že ústavný súd rozhodujúci opakovane v druhovo identických veciach,\ntýkajúcich sa aplikácie ust. § 390 CSP (III. ÚS 379/2017, III. ÚS. 5/2018, I.ÚS 227/2018),\nani raz nenaznačil v odôvodnení týchto rozhodnutí, že by aplikácia ust. § 390 CSP\nvyvolávala otázky vo vzťahu k zlučiteľnosti tohto zákonného ustanovenia a jeho dôsledkov\ns ústavou a Dohovorom.\n... Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, je zrejmé, že obrana krajského súdu\nneobstojí, a sťažnosť sťažovateľa je dôvodná v celom rozsahu...\nPodstatou sťažnostných námietok sťažovateľa zostáva, tak ako to bolo uvedené,\nv ústavnej sťažnosti, aj v tomto podaní vyššie, porušenie jeho práv označených v ústavnej\nsťažnosti nerešpektovaním ust. § 390 CSP krajským súdom v rozhodnutí napadnutom\nústavnou sťažnosťou.»\n\n8\n\nSťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne uviedol, že netrvá na prejednaní veci\nna ústnom pojednávaní, a vyjadril v danej veci súhlas s upustením od ústneho pojednávania.\n10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel\nk názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nRelevantná právna úprava\n11. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah.\n14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala\nbez zbytočných prieťahov.\n\n9\n\n16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.\nIV.\nÚstavnoprávne východiska v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci\nústavným súdom\n17. Z petitu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených\npráv podľa ústavy a dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu,\nktorým v rozpore s § 390 CSP nerozhodol vo veci, ale opätovne zrušil rozsudok okresného\nsúdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čím spôsobil aj prieťahy v konaní.\nIV.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením krajského súdu\n18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuž judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n19. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto\noprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola\nprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento\nčlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy).\n\n10\n\n20. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav\na aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,\nI. ÚS 17/01).\n21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,\nak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,\nII. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).\n22. Ústavný súd preskúmaval, či požadované limity spravodlivého súdneho konania\nboli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité posúdenie jeho veci odrazilo\naj v náležitom odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd po oboznámení sa\ns obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s priebehom súdneho konania\nvo veci sťažovateľa, so sťažnostnou argumentáciou, ako aj s obsahom vyjadrenia krajského\nsúdu k ústavnej sťažnosti a so stanoviskom sťažovateľa k tomuto vyjadreniu sústredil svoju\npozornosť na posúdenie možnosti porušenia označených práv sťažovateľa v príčinnej\nsúvislosti s neaplikovaním § 390 CSP krajským súdom v odvolacom konaní.\n23. Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len\nak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní\n\n11\n\npred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia\nveci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím\nsúdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli\nalebo ak také dôvody neexistovali.\n24. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak\na) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola\nvrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a\nb) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej\ninštancie.\n25. Ústavný súd už v náleze sp. zn. I. ÚS 218/2019 z 19. novembra 2019 uviedol,\nže nová zákonná úprava civilného procesu účinná od 1. júla 2016 prirodzene so sebou\npriniesla nutnosť riešenia aplikačných otázok novokoncipovaných zákonných pravidiel\npostupu všeobecných súdov v civilnom sporovom, mimosporovom i správnom súdnom\nkonaní. Je potrebné zdôrazniť, že riešenie aplikačných otázok vyvstávajúcich z novej\nprávnej úpravy primárne patrí do právomoci všeobecných súdov a akýkoľvek zásah\nústavného súdu vo vzťahu k riešeniu týchto otázok je limitovaný zistením závažného\nprocesného excesu zo strany všeobecných súdov majúceho za následok porušenie\nniektorého z princípov spravodlivého procesu.\n26. Aj v posudzovanom prípade preto ústavný súd sústredil svoju pozornosť\nna prípadnú existenciu takéhoto procesného excesu v postupe krajského súdu, keď tento\nnapriek výslovnému príkazu obsiahnutému v § 390 CSP, aby vo veci sám rozhodol\n(keďže išlo o odvolací prieskum nového rozsudku prvoinštačného súdu po zrušení jeho\nskoršieho rozsudku v odvolacom konaní), vo veci sám nerozhodol, ale odvolaním\nnapadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n27. Ustanovenie § 390 CSP ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol\nvo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie\nbolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové\n\n12\n\nrozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu\nprvej inštancie.\n28. Ako z dikcie § 390 CSP vyplýva, toto ustanovenie je formulované kategoricky\na v ňom uloženú povinnosť ukladá odvolaciemu súdu splniť vždy, ak sú naplnené\npredpoklady obsiahnuté v tomto rozhodnutí. Aj odvolací súd je povinný konať iba\nna základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z hľadiska\nsystematiky Civilného sporového poriadku ide o ustanovenie špeciálne vo vzťahu\nk ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o podanom odvolaní (vrátane § 389\nCSP). Ako aj zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, pri splnení\npredpokladov na aplikáciu § 390 CSP je daná zákonná povinnosť odvolacieho súdu\npostupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto\nustanovenia sa odkloniť (I. ÚS 227/2018, II. ÚS 531/2018).\n29. Ústavný súd dáva\n\ndo\n\npozornosti aj odbornú právnickú publikáciu\n\n(ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J.,\nTOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,\ns. 1307.), z ktorej cituje: „Pokiaľ sa súd prvej inštancie aj v poradí druhým rozhodnutím,\nresp. konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dopustí takých procesných pochybení,\nktoré by inak boli dôvodom na zrušenie v poradí druhého rozhodnutia (§ 389), musí ich\nodvolací súd sám odstrániť alebo napraviť v odvolacom konaní. To znamená, že bude jeho\npovinnosťou preskúmať splnenie procesných podmienok, napraviť prípadné nedostatky\nv procesnom postupe, ktorým súd porušil právo strany na spravodlivý proces, či doplniť\nalebo zopakovať dokazovanie (porovnaj komentár k § 384). Na doplnenie alebo\nzopakovanie dokazovania musí odvolací súd nariadiť odvolacie pojednávanie (§ 385).“\n30.\n\nVychádzajúc\n\nz\n\nuvedeného,\n\nústavný\n\nsúd\n\nuzatvára,\n\nže\n\nopomenutie,\n\nresp. nerešpektovanie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci\nrozhodol, zakladá danosť takého procesného excesu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo\nporušené sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n\n13\n\n(obdobne ústavný súd rozhodol už napr. vo veciach sp. zn. I. ÚS 570/2017,\nIII. ÚS 379/2017, I. ÚS 227/2018, III. ÚS 5/2018 a I. ÚS 218/2019).\n31. Pokiaľ preto krajský súd vo veci sťažovateľa § 390 CSP ignoroval a napriek jeho\nzneniu vo veci sám meritórne nerozhodol, neaplikovaním relevantnej právnej normy porušil\nzákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a reálne neposkytol sťažovateľovi súdnu\nochranu v ústavou požadovanej kvalite (bod 1 výroku nálezu).\n32. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, bolo pre dovŕšenie\nochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy,\nresp. podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil napadnuté\nuznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu).\n33. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu\nvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež\nviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením\n(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nIV.2 K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým postupom krajského súdu\n34. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojho\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom\nkrajského súdu v napadnutom konaní.\n35. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie\nstavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho\n\n14\n\norgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna\nneistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu,\nt. j. stavu právnej istoty, dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného\nštátneho orgánu (II. ÚS 26/95, IV. ÚS 221/04, III. ÚS 154/06, II. ÚS 438/2017).\n36. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup\nv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník\nobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.\n37. Konanie vo veci sťažovateľa bolo začaté na okresnom súde 29. decembra 2010\na do dnešného dňa nie je právoplatne skončené.\n38. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade\nbolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého\nprípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci,\nsprávanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu\n(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,\nII. ÚS 32/02, I. ÚS 54/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom\nprípade.\n39. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka\nposudzovaného konania nebola závislá od skutkovej zložitosti veci. Po právnej stránke\nmožno danú vec, t. j. rozhodovanie súdu o návrhu na priznanie náhrady škody spôsobenej\nna motorovom vozidle, považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej\nrozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by\nodôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci.\n40.\n\nPri\n\nhodnotení\n\npodľa\n\nďalšieho\n\nkritéria,\n\nteda\n\nsprávania\n\nsťažovateľa\n\nv preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala\n\n15\n\nbyť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov\ndošlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Procesné úkony sťažovateľa, teda\npodanie riadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiam prvoinštančného súdu, podľa\nnázoru ústavného súdu neovplyvnili priebeh napadnutého konania.\n41. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní\ndošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup krajského súdu. Ústavný súd\npovažuje postup krajského súdu v konaní o odvolaní žalovanej proti druhému rozsudku\nokresného súdu za neefektívny a taký, ktorý ovplyvnil celkovú dĺžku konania.\n42. Ustanovenie § 390 CSP bolo zaradené do civilného procesného práva s cieľom\ndosiahnutia zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a v nadväznosti na základné\nzásady civilného sporového konania. Jednou z nich je i zásada vyjadrená v čl. 17 CSP,\npodľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná\na rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného\na neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Účelom § 390 CSP je zrýchlenie\nkonania rozhodnutím v merite veci a skrátenie celkovej dĺžky súdneho konania.\n43. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného postupu krajského súdu nebol\ndosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite\nveci, ale naopak, priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie škody\nopätovne spomalil. Následne zrušením rozhodnutia súdu prvého stupňa v merite veci\nzásadne ovplyvnil aj dĺžku konania vedeného prvostupňovým súdom. V prípade, ak by\nkrajský súd postupoval v súlade s účinnou právnou normou, konanie by bolo už takmer\n10 mesiacov právoplatne skončené.\n44. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu\nvo veci vedenej pod sp. zn. 11 Co 321/2017 došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(bod 2 výroku nálezu).\n\n16\n\nV.\nPrimerané finančné zadosťučinenie\n45. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,\nak to požiadal.\nPodľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného\nfinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho\ndomáha.\n46. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 500 €\nz dôvodov uvedených vo svojej ústavnej sťažnosti, poukazujúc na to, že o škode, ktorá\nvznikla ešte v roku 2008, prebieha konanie od roku 2010 a „ani po 9 rokoch nie je\nprávoplatne skončené.“.\n47. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného\npráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje\nnielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho\nporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto\nprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného\nzadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý\nspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom\nna konkrétne okolnosti prípadu.\n48. Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania ústavný súd priznal\nsťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 500 € (bod 4 výroku nálezu).\n\n17\n\nVI.\nNáhrada trov konania\n49. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo\nsčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n50. Právna zástupkyňa sťažovateľa v petite ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie\nnáhrady trov konania pred ústavným súdom, ale trovy konania nevyčíslila. Ústavný súd\npri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho spisu. Odmenu priznal\nza dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie ústavnej\nsťažnosti). Za dva úkony vykonané v roku 2019 patrí odmena v sume dvakrát po 163,33 €\na režijný paušál v sume dvakrát po 9,80 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Trovy\nprávneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 346,26 €, ktorá sa vzhľadom\nna skutočnosť, že advokátka je aj platcom dane z pridanej hodnoty, čo preukázala\nosvedčením o registrácii, zvyšuje o 20 %.\n51. Vzhľadom na uvedené ústavný súd priznal celkovú náhradu trov konania\nsťažovateľovi v sume 415,51 €, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.\n52. Pokiaľ sa sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti domáhal, aby ústavný súd\nrozhodol o zákaze krajskému súdu pokračovať v porušovaní jeho označených práv, ústavný\nsúd konštatuje, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa opomína akúkoľvek súvislosť\ns možnosťou vyslovenia takéhoto zákazu, a preto ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto\nčasti nevyhovel (bod 6 výroku tohto nálezu).\n\n18\n\n53. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného\nsúdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom\njeho doručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. apríla 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "prieťahy", "prieťahy v konaní-neefektívny postup", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "ujma, náhrada škody-majetková ujma", "prieťahy v konaní", "odvolanie-odvolacie konanie", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "znalec, znalecký posudok", "trovy konania", "rozhodnutie-opravné"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "11Co/321/2017", "guid": "75888de8-ac0e-4f27-8336-126146d60292:3acd486d-b97a-414d-b3a4-cdc335ef4cdc", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:630109d5-c435-41da-8d3c-88e3bf0f2616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.218.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 218/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 218/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.218.2019.1"}, {"guid": "ussr:6e52fccf-a773-4958-be0d-255acff3c32e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.531.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 531/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 531/2018 z 6. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-06", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.531.2018.2"}, {"guid": "ussr:008e6650-daa5-46f5-9757-e9eec4a22b54", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.570.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 570/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 570/2017 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.570.2017.1"}, {"guid": "ussr:babcf7bf-c2a0-4abb-8e95-32d5b25696e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.227.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 227/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 227/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.227.2018.2"}, {"guid": "ussr:b0fdb322-b60d-4577-8a82-e52a8895f081", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.5.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 5/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 5/2018 z 5. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-05", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.5.2018.1"}, {"guid": "ussr:5d8045f8-74bf-48cf-acc0-ab12914a030a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.379.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 379/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 379/2017 z 25. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-25", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.379.2017.2"}, {"guid": "ussr:99efac34-280d-48e4-94aa-d0070e1876a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.438.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 438/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 438/2017 z 18. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-18", "citacie_n": 343, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.438.2017.1"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:35bd7612-5df6-4d31-aac6-530f3729331c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 154/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 154/06 z 19. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-19", "citacie_n": 519, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35bd7612-5df6-4d31-aac6-530f3729331c"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:a6f316a0-28e6-4663-a6d2-d8ee36c0e8fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 221/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 221/04 z 10. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-10", "citacie_n": 3834, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a6f316a0-28e6-4663-a6d2-d8ee36c0e8fe"}, {"guid": "ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/02 z 25. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-25", "citacie_n": 3395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc"}, {"guid": "ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 54/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 2999, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b"}, {"guid": "ussr:d353f739-7b83-46dd-95da-d0fc526cf2e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/01 z 7. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-07", "citacie_n": 215, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d353f739-7b83-46dd-95da-d0fc526cf2e6"}, {"guid": "ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 3990, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:0ad657ff-4121-454d-b6bd-ff91080680e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 19/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/00 z 23. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-23", "citacie_n": 3954, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:2fdd477e-709f-48c9-8c9c-6fed0d775560", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 26/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/95 z 25. 10. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-10-25", "citacie_n": 1526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "75888de8-ac0e-4f27-8336-126146d60292:3acd486d-b97a-414d-b3a4-cdc335ef4cdc", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/321/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/321/2017 z 24. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-05-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/75888de8-ac0e-4f27-8336-126146d60292:3acd486d-b97a-414d-b3a4-cdc335ef4cdc"}, {"guid": "3169a64b-931b-4866-8639-c643127113cb:7abcd3d2-d3d4-4ecb-827a-3f3b2776f197", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8214202928.1", "spisova_znacka": "3Co/133/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/133/2014 z 1. 7. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-07-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8214202928.1"}], "citovane_v": []}