{"guid": "ussr:81ecb5e6-c20c-4426-be0c-38b08243ce0e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 337/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 337/2019 z 26. 5. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 26. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 337/2019, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-05-26", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/81ecb5e6-c20c-4426-be0c-38b08243ce0e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2019.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 337/2019-51\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Petra Molnára prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n, a\n\n,\n\n,\n\nzastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namietajú\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 68/2016\nz 30. marca 2017, za účasti Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb, a. s., IČO\n35 971 126, Pod Krásnou hôrkou 1, Bratislava, právne zastúpeného advokátkou JUDr.\nMartou Srncovou, Seberíniho 9, Bratislava, a takto\nrozhodol:\n1. Základné práva\n\na\n\npodľa čl. 19\n\nods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 10 Co 68/2016 z 30. marca 2017 b o l i p o r u š e n é .\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 68/2016 z 30. marca 2017\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n\n3.\n\na\n\np r i z n á v a náhradu trov\n\nkonania spolu v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú\nj e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právnej zástupkyne JUDr.\nIvety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2019\ndoručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,,sťažovateľka v 1. rade“), a\n\n,\n\n(ďalej len\n(ďalej\n\nlen ,,sťažovateľ v 2. rade“, spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 68/2016 z 30. marca 2017 (ďalej aj „napadnuté konanie“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali žalobu o náhradu\nnemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do ich rodinného a súkromného\nživota v súvislosti s úmrtím ich matky (sťažovateľka v 1. rade) a sestry (sťažovateľ\nv 2. rade) v dôsledku neposkytnutia správnej lekárskej starostlivosti nebohej zo strany\nNárodného ústavu srdcových a cievnych chorôb, a. s.\n3. Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp. zn. 16 C 142/2010 z 15. októbra 2015\nnávrh v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno\nvo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi zavineným konaním pracovníkov odporcu a úmrtím\nnebohej, ako ani nepreukázali vznik nemajetkovej ujmy. Z vykonaného dokazovania\npovažoval okresný súd za preukázané, že zo strany pracovníkov odporcu došlo „k určitým\n\n2\n\npochybeniam“ tak, ako to vyplýva z navrhovateľmi predloženého znaleckého posudku\nz 25. novembra 2008 a z posudku znaleckej organizácie z 5. januára 2012. Okresný súd\ndospel k záveru, že „nie je možné stanoviť jednoznačne príčinu smrti menovanej a nie je\nmožné určiť, či znalcami uvedené pochybenia boli príčinou smrti menovanej pacientky“.\n4. Sťažovatelia podali proti tomuto rozsudku odvolanie, ktoré odôvodnili vadami\npodľa § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)\nv spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP. V odvolaní v podstatnom uviedli, že z odôvodnenia\nrozsudku nie je možné zistiť, k akým skutkovým záverom súd prvého stupňa na základe\nvykonaného dokazovania dospel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ani to,\nako vec právne posúdil. K tomu uviedli: „... chýba akékoľvek zdôvodnenie ozrejmujúce, či\nsúd za predpoklad zodpovednosti odporcu za neoprávnený zásah do nášho súkromného\na rodinného života považoval preukázanie priamej príčinnej súvislosti medzi konaním, či\nnekonaním zdravotníckych pracovníkov odporcu a smrťou\n\n,\n\na prečo za neoprávnený zásah považoval len prípadné zavinenie smrti\na nie aj neposkytnutie zdravotnej starostlivosti spôsobom ustanoveným\nzákonnom.“\n5. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a nesprávnym skutkovým\nzisteniam sťažovatelia v odvolaní uviedli:\n«Konštatovanie súdu, že príčina smrti pacientky nebola stanovená nezodpovedá\nvykonaným dôkazom. Súčasťou príloh k návrhu na začatie konania je pod poradovým\nčíslom 68 List o prehliadke mŕtveho, ktorý sme predložili spolu s návrhom vo dvoch\nfotokópiách a ktorým sme navrhli vykonať dokazovanie už v návrhu na začatie konania.\nListina teda bola doručená účastníkom aj súdu na vykonanie dôkazu touto listinou sa\nvzťahuje ust. § 129 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou O. s. p. List o prehliadke mŕtveho\na štatistické hlásenie o úmrtí je listinou vyhotovenou\nprehliadajúcim lekárom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou podľa ust. § 17\nods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. v znení platnom ku dňu 18. 9. 2007 (ďalej len\n„zákon č. 581/2004 Z. z.“) sa zriaďuje úrad ako právnická osoba, ktorému sa v oblasti\nverejnej správy zveruje vykonávanie dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti\n(§ 1 písm. d) 2. bod).\n3\n\n... Príčinu smrti pacientky uvedenú v Liste o prehliadke mŕtveho a štatistickom\nhlásení o úmrtí by bolo možné spochybniť len dôkazom opaku. Pokiaľ takýto dôkaz nebol\nv konaní vykonaný citované ustanovenia O.s.p. neumožnili súdu dospieť k záveru podľa\nktorého „nie je možné bez ďalšieho zistiť príčinu smrti pacientky“.\n... Záver súdu o tom, že nebola určená príčina smrti nebohej\nz dôvodu nevykonania pitvy na žiadosť navrhovateľky v 1. rade nevyplýva\nzo žiadneho konkrétneho dôkazu ...\nZa tohto stavu nemožno na navrhovateľov prenášať dôkazné bremeno, spočívajúce\nv preukázaní hypotetického vývoja, ku ktorému by došlo, ak by bola zdravotná starostlivosť\nposkytnutá správne.\nTakýto postup by v konečnom dôsledku viedol k tomu, že právo na poskytnutie\nzdravotnej starostlivosti spôsobom zodpovedajúcim zákonu, ktorému na druhej strane\nzodpovedá povinnosť poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytovať túto starostlivosť\nsprávne a zdravotníckych pracovníkov vykonávať zdravotnícke povolanie odborne v súlade\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 80 ods. 1 písm. d) zákona č. 578/2004 Z. z.),\nby bolo prakticky nevymožiteľné.\nV tejto súvislosti je potrebné mať na zreteli, že právo na ochranu osobnosti,\nzahŕňajúce právo na vedenie súkromného a rodinného života... je jedným z aspektov práva\nna život osoby, vo vzťahu ku ktorej nebola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne\na ktorej úmrtím sme my navrhovatelia prišli o možnosť udržiavať s ňou blízke rodinné\nvzťahy, ktoré tvorili podstatnú časť nášho osobného života.\nVzhľadom na vyššie uvedené sme toho názoru, že v konaní bolo nesporne\npreukázané, že odporca neposkytol\n\nzdravotnú starostlivosť\n\nv súlade so svojou povinnosťou, vyplývajúcou mu zo zákona, nevykonal všetky dostupné\nliečebné úkony smerujúce k záchrane života tejto pacientky a preto jeho zásah do našich\nosobnostných práv zo strany odporcu je neoprávnený.»\n6. O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, stotožniac sa s jeho správnym právnym názorom.\nK meritu uviedol:\n\n4\n\n„Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že\nv konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným protiprávnym konaním\nžalovaného a vznikom ujmy žalobcom 1/ a 2/ na ich súkromnom a rodinnom živote, nakoľko\nnapriek tomu, že v konaní nebolo sporným, že ošetrujúci personál žalovaného pochybil pri\nposkytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke\n\n, matke žalobkyne\n\n1/ a sestre žalobcu 2/, keď zo záverov znaleckého posudku... vyplýva, že vzťah medzi\nposkytnutou starostlivosťou a úmrtím pacientky sa vylúčiť nedá, avšak vzhľadom\nna absenciu pitevného nálezu nie je možné príčinu zhoršenia jej zdravotného stavu\njednoznačne a vyčerpávajúco stanoviť a nevykonanie pitvy zároveň znemožňuje\nkvantifikovať mieru pravdepodobnosti medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti\na úmrtím a zo znaleckého posudku ... zo dňa 05.01.2012 vypracovaného znaleckou\norganizáciou ... je zrejmé, že príčinu smrti\n\nnebolo možné\n\njednoznačne stanoviť, keďže nebola nariadená pitva, ktorá ani z medicínskeho hľadiska\nnevyhnutná nebola s tým, že z priebehu klinického ochorenia a dostupných zdravotných\nzáznamov (najmä vývoja zmien na EKG) je možné opodstatnene predpokladať, že príčinou\nzhoršenia zdravotného stavu bola komplikácia základného ochorenia, t.j. infarktu\nsrdcového svalu, pripadne reinfarkt.\nOdvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcov v podanom odvolaní, resp.\nv priebehu celého prvoinštančného konania, že žalovaný spôsobil smrť im blízkej osoby\ntým, že jej neposkytol riadnu zdravotnú starostlivosť vyplývajúcu\nmu zo zákona a nevykonal dostupné liečebné postupy smerujúce k záchrane jej života, keď\npredpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je bezpečné\npreukázanie, že došlo k protiprávnemu zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej\nosoby, konkrétne do práva na súkromie a rodinný život, avšak v danom spore nebolo\npreukázané, že k smrti pacientky\n\ndošlo porušením právnej\n\npovinnosti žalovaného, pretože bez vykonania pitvy, ktorú odmietla žalobkyňa 1/ sa nedala\njednoznačne určiť príčina jej smrti, tzn. nebolo možné zistiť, či konanie zamestnancov\nžalovaného bolo spôsobilé privodiť pacientke smrť, pričom bolo potrebné prihliadnuť aj\nna to, že uvedená pacientka mala pred hospitalizáciou u žalovaného dlhodobo zdravotné\nproblémy...\n\n5\n\nSúd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že v posudzovanej veci\nnedošlo k takému neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného § 11\nObčianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je i rodinný život, keď síce z objektívneho\npohľadu je strata jediného z členov tohto rodinného spoločenstva celkom neodčiniteľnou\nujmou, ktorá postihuje jeho zostávajúcich členov, t. j. smrťou matky žalobkyne 1/ a sestry\nžalobcu 2/ došlo síce k narušeniu celistvosti ich rodiny, avšak na druhej strane\nnepreukázali, že jej smrťou došlo k takej závažnej ujme, ktorá by odôvodňovala priznanie\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka),\nkeď odvolací sud považuje zároveň za nutné uviesť, že žalobcovia 1/ a 2/ s\nv spoločnej domácnosti nežili, neboli na ňu odkázaní výživou s tým, že ani\ntvrdenie žalobkyne 1/, že smrťou matky sa jej zásadne zmenil súkromný a rodinný život,\nktorý už nebude mať takú podobu, ako pred jej úmrtím a žalobcu 2/, že mal so sestrou veľmi\nintenzívny citový vzťah, pomáhali si a podporovali sa, nie sú relevantné na preukázanie\nmimoriadnosti zásahu do ich osobnostných práv.“\n7. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie z dôvodov podľa\n§ 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), avšak Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky dospel k záveru, že sťažovatelia nevymedzili právne otázky\nrelevantné z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, a preto dovolacie dôvody nie sú\nvymedzené spôsobom podľa § 432 CSP a dovolanie ako procesne neprípustné odmietol\npodľa § 447 písm. f) CSP uznesením sp. zn. 2 Cdo 71/2018 z 28. februára 2019. Uznesenie\ndovolacieho súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľov doručené 5. apríla 2019.\n8. Sťažovatelia vo včas doručenej sťažnosti popísali svoje výhrady k zdravotnej\nstarostlivosti poskytnutej zomrelej, vychádzajúc z jej zdravotnej dokumentácie, dvoch\nznaleckých posudkov a úmrtného listu vrátane listu o prehliadke mŕtveho. Proti tvrdeniu\nvšeobecných súdov o tom, že príčinu smrti nie je možné ustáliť pre absenciu pitvy,\nsťažovatelia namietajú, že ide o autoritatívne určenú skutočnosť na to povolaným orgánom\n– lekárom povereným úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý vo verejnej\nlistine (liste o prehliadke mŕtveho) uviedol príčinu smrti, t. j. „choroba (stav), ktorá priamo\nprivodila smrť“ ako „akútny reinfarkt“. Prezumpciu správnosti tejto verejnej listiny nik\nnevyvrátil, ale ani nespochybňoval v konaní. Napriek tomu sa všeobecné súdy neriadili\n6\n\nzákonnou prezumpciou správnosti údajov obsiahnutých vo verejnej listine vydanej v rámci\nkompetencie orgánu verejnej moci podľa § 205 CSP, ale preniesli bez opory v právnych\npredpisoch dôkazné bremeno na sťažovateľov. S touto podstatnou odvolacou námietkou sa\npodľa tvrdenia sťažovateľov krajský súd v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal.\nZároveň namietajú, že dôkaznú povinnosť v rozsahu, v akom ju všeobecné súdy ukladajú\nsťažovateľom, nie je možné splniť a robí ich nárok na ochranu súkromia iluzórnym.\n9. Sťažovatelia ďalej namietajú, že ochrana práva na súkromný a rodinný život\npozostalých je Európskym súdom pre ľudské práva vnímaná ako pozitívny záväzok štátu\n(procesné garancie) poskytnúť dotknutým osobám dostatočne účinné prostriedky na\nnápravu porušenia práva na život u osoby, ktorej je poskytovaná zdravotná starostlivosť.\nHodnotenie veci krajským súdom, podľa ktorého sťažovatelia nepreukázali vznik\nnemajetkovej ujmy a osobitne nepreukázali závažnosť takej ujmy, ktorá by si vyžadovala\nodškodnenie finančnou náhradou, považujú sťažovatelia za odopretie súdnej ochrany ich\nprávu na súkromný a rodinný život a bagatelizovanie jeho hodnoty.\n10. Ďalej namietajú vo vzťahu k nevykonanej pitve, ktorú súdy sťažovateľke\nv 1. rade vytkli, že pitvu možno vykonať len v prípadoch ustanovených zákonom\na nariaďuje ju Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v rámci výkonu dohľadu\nna základe prehliadky mŕtveho tela. Blízka osoba môže požiadať o vykonanie pitvy, ale\nnemôže ovplyvniť postup úradu pri realizácii jeho výlučnej kompetencie tak, aby pitvu\nnenariadil, ak mu to zo zákona vyplýva. Pitva v danom prípade nebola vykonaná, nie preto,\nže by sťažovatelia o jej nevykonanie žiadali, ale preto, že nebola indikovaná príslušným\norgánom, lebo neboli splnené zákonné podmienky na jej nariadenie.\n11. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sa sťažovatelia domáhajú, aby\nústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Právo sťažovateľov:\n- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva, zakotvené v čl. 46 ods. 1\nústavy v spojení s právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného\na rodinného života, zakotveným v čl. 19 ods. 2 ústavy,\n- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety 1 dohovoru,\n\n7\n\n- na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života zakotvené v čl. 8 ods. 1 dohovoru,\n- na účinný prostriedok nápravy v prípade porušenia práv, zakotvené v čl. 13 dohovoru,\nbolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/68/2016 zo dňa 30. 3. 2017\na postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Bratislave pokračovať\nv porušovaní namietaných práv sťažovateľov.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 10Co/68/2016 zo dňa 30. 3. 2017 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na\nďalšie konanie.\nKrajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto\nkonania.“\n12. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.\nII. ÚS 337/2019 z 21. novembra 2019 ju prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nII.\nVyjadrenie odporcu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľov\n13. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského\nsúdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo\nústne pojednávanie. Predseda krajského súdu listom sp. zn. 1 SprV 515/2019\nz 12. decembra 2019 oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní sťažnosti sťažovateľov,\na k meritu uviedol, že:\n„Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave vyplýva, že sa s tvrdeniami\nžalobcov, resp. ich odvolacími námietkami vysporiadal konkrétne v bodoch 12., 15. a 17.,\na rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s konštatovaním, že sa v celom rozsahu stotožnil\nso správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého\nrozsudku, spĺňajúce všetky požiadavky ustanovenia § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z.\nCivilný sporový poriadok, v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým\nstavom i právnym posúdením, z dôvodu ktorého sa odvolací súd obmedzil na konštatovanie\nsprávnosti dôvodov napadnutého rozsudku a tento ako vecne správny potvrdil podľa\nustanovenia § 387 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.“\n\n8\n\n14. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila podaním z 13. decembra\n2019, v ktorom popísala jednotlivé dôkazy vykonané v konaní pred súdom prvej inštancie.\nPoukázala na to, že „List o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí“ je dôkazom,\nktorý nemôže bez ďalšieho zakladať zodpovednosť žalovaného za náhle úmrtie pacienta\nv zdravotníckom zariadení. Sťažovatelia v prvom rade podali žiadosť o nevykonanie\npatologicko-anatomickej pitvy, napriek poučeniu obsiahnutému v žiadosti, podľa ktorého ak\nje potrebné zistiť, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne, je nevyhnutné\nvykonať pitvu. Zúčastnená osoba tiež poukázala na to, že túto námietku prezumpcie\nsprávnosti verejnej listiny sťažovatelia pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom\nvôbec neuplatnili. Zúčastnená osoba je toho názoru, že nebola v konaní preukázaná jej\nzodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv sťažovateľov. Odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku krajského súdu považuje za dostatočné a zrozumiteľné,\nvychádzajúce zo zhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov obsiahnutých v súdnom spise.\nNa základe uvedeného považuje zúčastnená osoba ústavnú sťažnosť sťažovateľov za\nnedôvodnú.\n15. Sťažovatelia podaním z 30. decembra 2019 zotrvali na ústavnej sťažnosti\na uviedli, že na vykonaní ústneho pojednávania ústavným súdom netrvajú. Zaujali\nstanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom poukázali a to, že body 12, 15, a 17\nnapadnutého rozsudku krajského súdu obsahujú všeobecné úvahy o inštitúte ochrany\nosobnosti.\n«Sťažovatelia v odvolaní namietali nezohľadnenie obsahu verejnej listiny – listu\no prehliadke mŕtveho v súlade so zákonom predpísanou dôkaznou hodnotou tejto verejnej\nlistiny, namietali nesprávny skutkový záver súdu o nemožnosti zistenia príčiny smrti\n, poukážuc na konkrétne dôkazy v konaní vykonané, na skutočnosť, že\nžalovaný – NÚSCH, údajný Holter EKG záznam zo dňa 17. – 18. 9. 2007 „objavil“ potom,\nčo bol opakovane sťažovateľkou v 1. rade žiadaný o sprístupnenie zdravotnej dokumentácie\naž na pojednávaní konanom dňa 17. 1. 2013, na skutočnosť, že NÚSCH predložil CD\nzáznam v podobe, ktorá neumožňuje jeho sprístupnenie, inak ako na počítači priamo\nu odporcu, na skutočnosť, že časové údaje z vyhodnotenia údajného Holterovho EKG\nzáznamu, ktorý mal snímať srdcovú činnosť pacientky, obsahuje nesúladné údaje s údajmi\n9\n\no tom, kedy bol tento snímač pacientke nasadený, ani celkovú dobu snímania. Sťažovatelia\nzároveň poukázali na skutočnosť, že je nesporné, že zdravotná starostlivosť nebola\nposkytnutá pacientke správne, a že dôkazné bremeno, ktorým ich súd zaťažil – preukázať, že\nbez týchto pochybení by pacientka prežila, je neunesiteľné.\n... ani iné ako krajským súdom označené časti odôvodnenia jeho rozsudku\nsťažovateľom odpoveď na jeho odvolacie námietky podstatné pre rozhodnutie vo veci\nsamej, neobsahuje.\n... Svoju povinnosť chrániť ľudský život aj vo vzťahoch medzi subjektami odlišnými\nod štátu, si v prípade poskytovania zdravotníckej starostlivosti môže štát splniť len za\npredpokladu, že naopak zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti bude vyžadovať\npreukázanie, že tento vykonal všetky úkony, ktoré bol povinný vykonať na to, aby pacientovi\nneodňal šancu na prežitie. Ak toto dôkazné bremeno neunesie, nemožno dospieť k inému\nzáveru ako k takému, že zasiahol do práva na život pacienta. Takýto zásah do práva\nzomrelej osoby na život nemôže zároveň nebyť zásahom do práva na vedenie súkromného\na rodinného života chráneného čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a čl. 19 ods. 2 ústavy.»\n16. Sťažovatelia v tomto podaní reagovali aj na vyjadrenie zúčastnenej osoby s tým,\nže až po opakovaných žiadostiach bolo sťažovateľke v 1. rade zo strany zúčastnenej osoby\numožnené nahliadnuť a vyhotoviť kópiu celej zdravotnej dokumentácie vedenej\nzúčastnenou osobou a túto celú dokumentáciu poskytla obom znaleckým subjektom.\n«Ak teda NÚSCH uvádza, že znalecké posudky boli vyhotovené na základe nekompletnej\nzdravotnej dokumentácie poskytnutej sťažovateľkou v 1. rade, toto tvrdenie nezodpovedá\nskutočnosti, keďže samotný NÚSCH sťažovateľke v 1. rade na jej žiadosť túto „kompletnú“\ndokumentáciu, poskytol. Tuto je namieste poukázať na bod 8 ústavnej sťažnosti, z ktorého\nvyplýva, že aj takto poskytnutá zdravotná dokumentácia obsahovala záznamy, ktoré celkom\nnesporne boli nepravdivé, napr. záznam EKG zo dňa 16. 10. 2007, mesiac po smrti nebohej,\nzáznam zo dňa 17. 9. 2007 z času, kedy sa pacientka podrobovala vyšetreniu v inom\nzdravotníckom zariadení, takže ani sa fyzicky vo NÚSCH nenachádzala.\n...\n\nna pojednávaní dňa 18. 10. 2012 vypovedal, že\n\nnajpravdepodobnejšou príčinou smrti nebohej bol infarkt, a že ostatné možné príčiny\n\n10\n\númrtia sú výrazne menej pravdepodobné. Uviedol, že tento záver je podložený i výsledkami\nz EKG. Rovnako sa vyjadril o nesprávnom a kontraindikovanom podávaní liekov Lexaurin\na Methylergometrín.\nNa pojednávaní konanom dňa 17. 1. 2013 sa ďalší z podávateľov znaleckého\nposudku\n\nvyjadril tak, že opätovne potvrdil nesprávnosť\n\npodania uvedených liekov, potvrdil závery znaleckého posudku a uviedol, že pri dodržaní\nsprávneho postupu liečby by „boli šance na prežitie\n\nvyššie“.\n\nKonštatoval aj, že napriek nevykonaniu pitvy existuje dôvodné medicínske podozrenie, že\nsmrť pacientky súvisí s ochorením srdca a poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ\nteda NÚSCH uvádza, že znalci uviedli, že príčinu smrti pacientky nebolo možné zistiť, ide\no sčasti nepravdivé a sčasti účelové prispôsobovanie si týchto výpovedí potrebám NÚSCH.»\nSťažovatelia ďalej uviedli, že «zúčastnená osoba v konaní nenamietala neúplnosť\nzistení znaleckých posudkov pre absenciu Holterovho záznamu v predloženej dokumentácii\naž do 17. januára 2013, dokedy ako „zabudnutý v stole“ v dokumentácii absentoval. Možno\nteda zhrnúť, že po tom, čo sa po viac než 6 rokoch v NÚSCH „objavil“ záznam EKG–\nHoltra, ktorý mal snímať činnosť srdca nebohej pacientky aj v čase jej smrti, bol predložený\nvo forme, ktorá neumožňovala jeho prehratie, teda sprístupnenie jeho obsahu inde ako\nna zariadení umiestnenom priamo v NÚSCH. Pre súd, ale aj pre sťažovateľov, teda takýto\ndôkaz bez reálnej možnosti oboznámiť sa s jeho obsahom, nemohol mať žiadnu dôkaznú\nhodnotu. Čas, ktorý bol zaznamenaný, je 21 hodín a 44 minút. V analýze uvedeného\nzáznamu sa opakovane uvádza, že Holterovský EKG záznam v trvaní 21 hodín a 44 minút\npokrýva celé obdobie uvedeného trvania pred exitus letalis pacientky. ...\nzomrela dňa 18. 9. 2007 o 7:00 hod. ráno. Od nasadenia EKG Holtra do smrti\npacientky však neuplynulo 21 hodín a 44 minút, ale len 19 hodín a 47 minút. Rovnako nie je\nmožné pochopiť, že jeden z parametrov zaznamenaných na uvedenom zázname (Ventricular\nectopy; Vent runs; fastes) je priradený k času 8:53:37 hod. predpoludním. Dňa 17. 9. 2007\no 8:53:37 hod. nebol ešte EKG Holter\n\nnasadený a 18. 9. 2007\n\no 8:53:37 hod. bola táto pacientka už takmer 2 hodiny, podľa záznamov v zdravotnej\ndokumentácii odporcu, mŕtva.\nPokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že sa súdy oboch stupňov nevyrovnali\ns dôkaznou silou verejnej listiny – listu o prehliadke mŕtveho, sťažovatelia poukazujú na to,\n\n11\n\nže na túto okolnosť poukazovali rozsiahlo už v odvolaní proti rozsudku súdu prvej\ninštancie.».\n17. Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu krajského\nsúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade\ns § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nRelevantná právna úprava a judikatúra\n18. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n19. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či napadnutým\nrozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a v nadväznosti na to\nk porušeniu ich základného práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného\na rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru.\n20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n21. Poľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\n\n12\n\n22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n23. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho\nsúkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.\n24. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom\nboli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj\nkeď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\n25. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu\n(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť\nkaždému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného\nprocesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva\nna súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).\n26. V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej\njudikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je\nalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nPreto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, alebo hodnotiť, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový\nstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n27. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je\nnajčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\n13\n\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru\nústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených\nv čl. 127 ods. 1 ústavy.\n28. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03)\n29. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení\nrozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov\nstrán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,\nII. ÚS 410/06).\n30. Podľa čl. 15 ods. 1 CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej\núvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.\n31. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada\nna všetko, čo vyšlo počas konania najavo.\n32. Podľa § 192 CSP skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka\npripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak.\n33. Podľa § 205 CSP listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich\nprávomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú\npravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.\n34. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť\nrozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom\nprocesnoprávnom\n\na\n\nhmotnoprávnom\n\nrámci.\n\nProcesnoprávny\n\nrámec\n\npredstavujú\n\npredovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva\n\n14\n\nna riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri\nrozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje\nrozhodnutia náležite odôvodniť (m. m. nález ústavného súdu I. ÚS 243/07). Z odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Dôkazy nestačí\nlen vykonať, ale treba ich tiež náležite vyhodnotiť, čiže posúdiť ich vierohodnosť\na relevantnosť pre záväzné vyriešenie sporu (napr. nález ústavného súdu III. ÚS 332/09).\nIV.\nPrávne posúdenie veci\nIV.A. K namietanému porušeniu procesných práv sťažovateľov\n35. Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu\na spravodlivý proces s poukazom na zaťaženie neprimeraným dôkazným bremenom, ktoré\nnemá oporu v právnom poriadku a je iba iluzórnou súdnou ochranou ich rodinného\na súkromného života pred neoprávneným zásahom zo strany žalovanej. Namietajú najmä\nnezákonnosť postupu súdu pri hodnotení dôkazov, keď nerešpektoval prezumpciu\nsprávnosti verejnej listiny a prikladal význam skutočnosti, že sťažovatelia neudelili súhlas\nna pitvu zomrelej príbuznej. Zároveň poukazujú na skutočnosti, ktoré môžu spochybňovať\nvierohodnosť dodatočne predloženého EKG – Holter záznamu. V súvislosti s týmito\nnámietkami poukazujú na arbitrárnosť napadnutého rozsudku, ktorý na tieto námietky\nneposkytuje podľa ich presvedčenia dostatočnú odpoveď.\n36. Ústavný súd zo zapožičaného spisového materiálu zistil, že sťažovatelia v konaní\npredložili ako dôkaz verejnú listinu, z obsahu ktorej vyplýva, že príčinou úmrtia\nje akútny reinfarkt. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský\nsúd rovnako ako okresný súd ustálili, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu\nk príčine smrti a považovali za nemožné ju ustáliť z dôvodu, že nebola vykonaná\nanatomicko-patologická pitva na žiadosť sťažovateľky v prvom rade. Na dôkaz, ktorý má\npovahu verejnej listiny, sa vzťahuje zákonná vyvrátiteľná domnienka pravdivosti toho, čo sa\nv nej osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak (§ 205 CSP). Skutočnosť, pre\n\n15\n\nktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, považuje súd za\npreukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 CSP). Z logického výkladu týchto\nustanovení Civilného sporového poriadku v ich vzájomnej súvislosti vyplýva, že procesná\nstrana predložením verejnej listiny preukáže skutočnosť v nej deklarovanú s prezumpciou\nsprávnosti a je na protistrane v konaní, aby preukázala opak, teda vyvrátila pravdivosť\nskutočnosti uvedenej vo verejnej listine. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva,\nako žalovaná preukázala inú príčinu úmrtia pacientky, a teda uniesla dôkazné bremeno\nvo vzťahu k vyvráteniu zákonnej domnienky správnosti obsahu verejnej listiny.\n37. V odôvodnení sa krajský súd zameral na skutočnosť, že sťažovateľka v 1. rade si\nnepriala pitvu matky. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že je voľbou sporovej strany,\naké dôkazy v konaní uplatní a predložená verejná listina takým dôkazom so zákonnou\nprezumpciou správnosti je. Zároveň ani prípadné poučenie v žiadosti o nevykonanie pitvy\no tom, že je potrebné ju vykonať pre posúdenie poskytnutia lekárskej starostlivosti lege\nartis, nič nemení na tom, že pozostalý v ťažkom psychickom rozpoložení bezprostredne\npo úmrtí svojho blízkeho príbuzného si pitvu nemusí želať a nemôže to byť na ujmu jeho\npráv, ak disponuje inými dôkaznými prostriedkami o príčine úmrtia. Krajský súd bez\nuvedenia riadnych, právne relevantných dôvodov bagatelizoval dôkaz ‒ verejnú listinu,\nnevysvetlil, ako bol preukázaný opak vyvracajúci zákonnú domnienku, a požadoval iný,\nkonkrétne vymienený dôkaz ‒ výsledok pitvy.\n38. Zároveň boli v konaní predložené dva znalecké posudky, ktoré sa zhodujú\nv záveroch o nevhodnosti poskytnutej medikamentóznej liečby (a ďalších non lege artis\npostupov, pozn.) v poinfarktovom stave pacientky, ktoré prinajmenšom nasvedčujú\na nevylučujú, že tento nesprávny postup žalovanej prispel alebo bol spôsobilý prispieť\nk privodeniu akútneho reinfarktu. K dôkaznému bremenu v predmetnom konaní treba\ndodať, že nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť nemusí byť výlučnou (jedinou)\nbezprostrednou príčinou úmrtia. Pre vznik zodpovednosti zdravotníckeho zariadenia\npostačí, ak nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť prispela k negatívnemu následku,\nbola jednou z viacerých príčin smrti. Prípadné spolupôsobenie viacerých faktorov je\npotrebné zohľadniť až pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia.\n\n16\n\n39. Pokiaľ ide o dôkaz EKG ‒ Holterov záznam, k tomuto sťažovatelia predkladali\npripomienky a námietky, ktoré sú spôsobilé vzbudiť pochybnosť o jeho vierohodnosti\na pravdivosti (dĺžka záznamu nezodpovedá času dožitia pacientky, žalovaná ho predložila\nso značným časovým odstupom niekoľkých rokov, nebol súčasťou dokumentácie\nodovzdanej pozostalej, pozn.), avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako\nsa s ním súdy vysporiadali, najmä akú presvedčivosť mu pripísali a prečo ho považovali\nza spôsobilý spochybniť dôkazy produkované sťažovateľmi.\n40. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že opis logického postupu súdu\npri hodnotení dôkazov nie je dostatočne zrozumiteľný a súdmi ustálený skutkový stav veci\nnezodpovedá zákonným pravidlám hodnotenia dôkazov, najmä v súvislosti s už spomenutou\nverejnou listinou. Ide o procesný postup, ktorý je v rozpore s garanciami spravodlivého\nsúdneho konania a zároveň zasahuje samotnú podstatu a zmysel práva na súdnu ochranu,\npretože rozsah dôkazného bremena, ktorým súdy zaťažili sťažovateľov, robí požadovanú\nsúdnu ochranu v takej ľudsky citlivej veci nedosiahnuteľnou. Ústavný súd zásadne\nnevstupuje do hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, avšak v danom prípade ide\no hodnotenie natoľko svojvoľné, arbitrárne a v rozpore s procesným právom, ktoré je\nz ústavného hľadiska neakceptovateľné, pretože má negatívne dôsledky jednak vo vzťahu\nk právu na súdnu ochranu, ale aj vo vzťahu k základnému právu na ochranu rodinného\na súkromného života sťažovateľov, ochrany ktorého sa v konaní sťažovatelia dožadovali,\npretože nesprávne rozloženie záťaže sporových strán dôkazným bremenom je v tomto\nprípade spôsobilé privodiť vecne nesprávne rozhodnutie v neprospech sťažovateľov.\nIV.B. K namietanému porušeniu hmotných práv sťažovateľov\n41. Osobitne považuje ústavný súd za dôležité sa pristaviť pri vyjadrení krajského\nsúdu o tom, že sťažovatelia „... nepreukázali, že jej smrťou došlo k takej závažnej ujme,\nktorá by odôvodňovala priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13\nods. 2 Občianskeho zákonníka)...“, pretože uvedená formulácia môže navodiť dojem\nznevažovania hodnoty jedinečnej ľudskej bytosti na strane zomrelej a spochybňovania\ncelistvosti a úplnosti citového prežívania pozostalých.\n\n17\n\n42. Ústava pojmy „súkromie“ a „súkromný život“ bližšie nedefinuje. Keďže\nzákladné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu\nmedzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93,\nPL. ÚS 15/98), ústavný súd pri vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliadal aj\nna príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 dohovoru.\n43. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pojem „súkromný život“ je široký\npojem zahŕňajúci okrem iného aspekty fyzickej a sociálnej identity jednotlivca vrátane\npráva na osobnú autonómiu, osobný rozvoj a vytváranie a rozvíjanie vzťahov s inými\nľudskými bytosťami a vonkajším svetom (Evans proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok\nz 10. 4. 2007, sťažnosť č. 6339/05, bod 71). Ochranu súkromného života je nevyhnutné\nchápať širšie... toto právo zahŕňa aj právo zakladať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými\nbytosťami, najmä v oblasti citovej, v záujme rozvoja a naplnenia svojej vlastnej osobnosti\n(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, sťažnosť č. 7654/76).\n44. Z článku 8 dohovoru potom – podobne ako z čl. 2 dohovoru – vyplýva nielen\nnegatívny záväzok štátu nezasahovať do súkromia, ale aj jeho pozitívny záväzok účinne\nzabezpečovať rešpekt voči súkromnému životu, ktorý sa realizuje predovšetkým prijatím\nprávnej úpravy na ochranu súkromia. Na to, aby ochrana práv bola účinná v praxi, musí\nexistovať účinný administratívny a súdny aparát, v rámci ktorého sa môže jednotlivec\ndovolať svojich práv, a to najmä v prípadoch závažných porušení fyzickej integrity\nsťažovateľov (napr. Tysiac proti Poľsku, rozsudok z 20. 3. 2007, sťažnosť č. 5410/03).\nZásahy do záujmov chránených čl. 8 dohovoru musia byť dôsledkom rozhodovacieho\nprocesu, ktorý je spravodlivý a poskytuje dostatočný rešpekt k týmto chráneným záujmom\n(napr. T. P. a K. M. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 10. 5. 2001, sťažnosť\nč. 28945/95; Buckley proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 25. 9. 1996, sťažnosť\nč. 20348/92).\n45. Právo na rešpektovanie rodinného života sa aplikuje na rodinné vzťahy,\na predpokladá teda existenciu rodiny (Marckx proti Belgicku, rozsudok z 13. 6. 1979,\nsťažnosť č. 6833/74, bod 31). Spolužitie rodičov a detí je základným prvkom rodinného\nživota (Bronda proti Taliansku, rozsudok z 9. 6. 1998, sťažnosť č. 22430/93, bod 51).\n\n18\n\nEurópsky súd pre ľudské práva privileguje vzťah medzi manželmi a rodičmi a deťmi\n(na rozdiel od vzdialenejších príbuzenských vzťahov) v tom zmysle, že existencia blízkych\nosobných väzieb sa predpokladá, a bolo by prípadne na štáte, aby preukázal, že došlo k ich\npretrhnutiu.\n46. V rámci inštitútu ochrany osobnosti (§ 11 až § 16 Občianskeho zákonníka) sú\nchránené jednotlivé čiastkové osobnostné práva zabezpečujúce ochranu jednotlivých\nstránok osobnosti fyzickej osoby. Do jeho rámca patrí aj právo na súkromie zahŕňajúce\nširokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej\nsféry, vnútorného myšlienkového a citového života. Je nepochybné, že úmrtie blízkej\nľudskej bytosti je zásahom do emocionálnej sféry najbližších rodinných príslušníkov\nzosnulého, u ktorých je prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne\nemocionálnej báze zväčša nespochybniteľná. Pri reálnej existencii takýchto vzťahov určitej\nkvality medzi ľudskými bytosťami dochádza porušením práva na život jednej z nich\nk absolútnej a nezvratnej deštrukcii všetkých vybudovaných citových väzieb, a tým\nk neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život pozostalého alebo\npozostalých (pozri nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 424/02).\n47. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej\nsatisfakcie) je vždy – v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu – existencia\nzávažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba... považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom\nna okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad\na dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity,\nale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej\nistej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba\n(porov. judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnený pod č. R 53/2010).\n48. Aplikujúc uvedené premisy na vec sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že\nv prvom rade boli úvahy o finančnom odškodnení ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom\nzo strany všeobecných súdov predčasné a nadbytočné, keďže konštatovali nepreukázanie\npríčinnej súvislosti ako predpokladu vzniku zodpovednosti žalovanej za neoprávnený zásah.\n\n19\n\nAk však dôvodnosť finančného zadosťučinenia krajský súd zvažoval, bolo jeho\npovinnosťou vziať do úvahy aj citovanú ustálenú judikatúru v súvislosti s tým, že\nsťažovateľka v 1. rade je dcérou zomrelej pacientky, vo vzťahu ku ktorej nie je ujmu\nv podobe smrti matky možné hodnotiť inak ako závažnú aj z objektívneho hľadiska, pretože\nneboli zistené žiadne mimoriadne okolnosti spochybňujúce štandardné rodinné vzťahy\nmedzi nimi. Uvedené skutočnosti nie je sťažovateľka v 1. rade povinná nijako špeciálne\npreukazovať. Nemajetková ujma spôsobená smrťou matky nie je reparovateľná, a keďže sa\nprejavuje subjektívnym negatívnym citovým prežívaním a pocitom straty, nemusí byť\nobjektívne spoznateľná. Objektívne hľadisko jej posúdenia preto spočíva len v tom, či by ju\nako závažnú ujmu pociťoval každý v rovnakom postavení. Vo vzťahu k súrodencovi\n(sťažovateľ v 2. rade, pozn.) je s ohľadom na príbuzenskú blízkosť taktiež nevyhnutné\ncitlivo zvažovať, či zásah do jeho súkromného života spôsobený stratou sestry nevyžaduje\nfinančnú kompenzáciu tak, aby bola zohľadnená podstata a povaha tohto ľudského práva\na poskytnutá ochrana zodpovedala značnému významu tejto ústavnej hodnoty.\n49. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým\nrozsudkom poskytol taký zužujúci výklad ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane\nosobnosti, ktorý nezohľadnil podstatu základného práva na súkromný a rodinný život\na nenaplnil pozitívny záväzok vyplývajúci z čl. 8 ods. 1 dohovoru účinne zabezpečovať\nrešpekt voči súkromnému životu na inštitucionálnej úrovni. Aj vzhľadom na zistené ústavne\nneakceptovateľné svojvoľné hodnotenie dôkazov, ktoré malo svoj odraz v arbitrárnosti\nodôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatoval porušenie\nzákladných práv sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru (výrok 1 nálezu).\nIV.C. K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru a návrhu na vyslovenie zákazu\nporušovania základných práv\n50. Pokiaľ sťažovatelia namietali aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy\npodľa čl. 13 dohovoru, takéto porušenie ústavný súd nezistil. Ústavný súd poukazuje\nna svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby\n\n20\n\na právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky\nnápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených\ndohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011). Článok 13 dohovoru teda zakotvuje „len“\npovinnosť samotnej existencie opravného prostriedku a jeho dostupnosť pre sťažovateľov\nna vnútroštátnej úrovni pre prípad porušenia základných práv. Právo na účinný prostriedok\nnápravy sťažovateľov bolo realizované podaním odvolania, v ktorom uplatnili svoju\nargumentáciu a o ktorom rozhodol odvolací súd v rámci inštančného postupu a následne\npodaním dovolania a ústavnej sťažnosti.\n51. Neodstránenie nedostatkov hodnotenia dôkazov v odvolacom konaní je však\nprejavom nenaplnenia práva na súdnu ochranu z dôvodu poskytnutia súdnej ochrany\nv takom rozsahu a kvalite, ktoré nezodpovedajú všetkým procesným garanciám\nobsiahnutým v základnom práve na súdnu ochranu sťažovateľov, resp. v práve\nna spravodlivé súdne konanie. Vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2\na čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom napĺňa účel, ktorý sťažovatelia sledovali podaním sťažnosti ústavnému súdu.\nZ uvedeného dôvodu ústavný súd v časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú\nporušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, nevyhovel (výrok\n4 nálezu).\n52. Ústavný súd tiež nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali\nvyslovenia zákazu pokračovať v porušovaní ich základných práv, pretože tento účel splnilo\nsamotné zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý ústavný súd vyhlásil\nza porušujúci ich označené práva a vrátenie veci na ďalšie konanie so záväzným právnym\nnázorom zdôrazňujúcim účinný rešpekt k ich ľudským právam (výrok 4 nálezu).\nV.\nK zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu\n53. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\n21\n\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.\n54. Keďže ústavný súd zistil a vyslovil porušenie označených práv sťažovateľov,\nzrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátil na ďalšie konanie (výrok 2 nálezu).\n55. V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu opätovne prejednať odvolanie\nsťažovateľov, vyhodnotiť v konaní vykonané dôkazy v súlade s § 192 a § 205 CSP,\nv prípade potreby doplniť dokazovanie a vo veci opätovne rozhodnúť v súlade s judikatúrou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu tak, aby bola zabezpečená účinná\nochrana ľudských práv sťažovateľov.\nVI.\nTrovy konania\n56. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo\nsčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n57. Úspešní sťažovatelia si uplatnili právo na náhradu im vzniknutých trov konania.\n58. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov konania podľa § 11 ods. 3, § 13a\nods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004\nZ. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej odmeny za tri úkony právnej\nslužby (dva úkony v roku 2019 – prevzatie zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti a jeden\núkon v roku 2020 – podanie vyjadrenia k veci), zníženej podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, podľa\nktorého sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri\nzastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, a režijného paušálu k trom úkonom podľa § 16\nods. 3 vyhlášky. Takto určená suma predstavuje celkom sumu 640,66 € vrátane DPH podľa\n§ 18 ods. 3 vyhlášky (výrok 3 nálezu).\n\n22\n\n59. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. mája 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "podmienky konania", "náhrada nemajetkovej ujmy", "ochrana osobnosti"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "10Co/68/2016", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1b91bb72-a86a-4f77-b06b-c9f71caafbd8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 99/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 99/2011 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b91bb72-a86a-4f77-b06b-c9f71caafbd8"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:a26c92fb-40a3-48f2-a4ed-26a09e84f358", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 38/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 38/05 z 16. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-16", "citacie_n": 216, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a26c92fb-40a3-48f2-a4ed-26a09e84f358"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:a17ca6f0-719a-4b21-bf2e-826f2b5e0b74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93 z 18. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-18", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1"}, {"guid": "11fcbe97-c8aa-46d6-bc03-d937a32c5c98:32a240de-2755-4db4-930c-137591a53413", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5112233735.3", "spisova_znacka": "10Co/68/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/68/2016 z 27. 7. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-07-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5112233735.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:41b73181-f50f-4f40-817b-8a49adeadee4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.357.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 357/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 357/2023 z 11. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.357.2023.2"}, {"guid": "ussr:6e962ef4-cdc4-4564-b750-ef80c05689c7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.301.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 301/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 301/2021 z 29. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-29", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.301.2021.2"}, {"guid": "b64fd578-0606-4a3e-b340-29bc2aa07aaf:2cafb322-ef72-4994-9b32-73dd95c8a417", "ecli": "ECLI:SK:OSMI:2025:0022204972.8", "spisova_znacka": "16C/116/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 16C/116/2022 z 28. 3. 2025", "sud": "Okresný súd Michalovce", "datum_vydania": "2025-03-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSMI:2025:0022204972.8"}]}