{"guid": "ussr:e1597334-5381-453b-b6e4-38ecf0d0ba1b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.33.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 33/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 33/2020 z 24. 11. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. novembra 2020, sp. zn. II. ÚS 33/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.33.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-11-24", "forma": "Nález", "povaha": ["prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e1597334-5381-453b-b6e4-38ecf0d0ba1b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.33.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.33.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.33.2020.2/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 33/2020\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 24. novembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne\nJany Laššákovej a sudcu Petra Molnára vo veci ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti\nWüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s., IČO 31 351 026, Grösslingová 77, Bratislava,\nzastúpenej advokátskou kanceláriou Bartošík Šváby s. r. o., Plynárenská 7/A, Bratislava,\nv mene ktorej koná advokát Mgr. Peter Bartošík, vo veci namietaného porušenia čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 171/2018 a jeho uznesením\nz 27. júna 2019 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s.,\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 171/2018 a jeho uznesením\nz 27. júna 2019 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 171/2018\nz 27. júna 2019\n\nz r u š u j e a vec\n\nv r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\n\nna ďalšie konanie.\n3. Obchodnej spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s.,\n\npriznáva\n\nnáhradu trov konania v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť\ncentov), ktorú\n\nj e Najvyšší súd Slovenskej republiky\n\npovinný\n\nvyplatiť na účet\n\nadvokátskej kancelárie Bartošík Šváby s. r. o., Plynárenská 7/A, Bratislava, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nArgumentácia ústavnej sťažnosti\n1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nII. ÚS 33/2020-45 z 23. januára 2020 bola prijatá na ďalšie konanie ústavná sťažnosť\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\nWüstenrot\n\nstavebná\n\nsporiteľňa,\n\na.\n\ns.,\n\nIČO\n\n31 351 026,\n\nGrösslingová 77, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 Listiny základných\npráv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 171/2018 a jeho\nuznesením z 27. júna 2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že\n\n(ďalej len „žalobca“)\n\npracoval pre sťažovateľku vo funkcii oblastného riaditeľa na základe pracovnej zmluvy\nz 31. mája 1999 uzatvorenej na dobu neurčitú.\n3. Sťažovateľka 20. júla 2001 doručila žalobcovi okamžité skončenie pracovného\npomeru, platnosť ktorého žalobca napadol žalobou. Rozsudkom Okresného súdu\nBratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 130/2001-99 z 22. januára 2001 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 452/2002\n\n2\n\nz 25. marca 2003 bola právoplatne určená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného\npomeru so žalobcom.\n4.\n\nDňa\n\n25.\n\nnovembra\n\n2002\n\ndoručila\n\nsťažovateľka\n\nžalobcovi\n\nvýpoveď\n\nz organizačných dôvodov podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení\núčinnom ku dňu doručenia výpovede.\n5. Dňa 27. februára 2003 doručil žalobca sťažovateľke list oznamujúci, že výpoveď\npovažuje za absolútne neplatnú s tým, že trvá na ďalšom zamestnávaní.\n6. Dňa 29. apríla 2003 doručil žalobca okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal\nurčenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Namietal, že výpoveď je\nneurčitá, je v rozpore s dobrými mravmi, nedošlo k riadnemu zrušeniu pracovného miesta\noblastného riaditeľa, nedošlo k riadnemu splneniu ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2\nZákonníka práce a výpoveď odporuje zákonu, resp. ho obchádza, pretože identická\npracovná náplň funkcie oblastného riaditeľa v skutočnosti zrušená nebola a bola\nvykonávaná naďalej na základe živnostenského oprávnenia inou osobou.\n7. Dňa 5. mája 2009 žalobca na pojednávaní okresného súdu rozšíril žalobu tak, že\nokrem určenia neplatnosti výpovede žiadal, aby bola sťažovateľka zaviazaná aj na náhradu\nušlej mzdy od 1. marca 2003 do doby, keď mu sťažovateľka umožní pokračovať vo výkone\npráce podľa pracovnej zmluvy.\n8. Rozsudkom okresného súdu č. k. 9 Ct 12/2003-178 z 18. februára 2010 bola\nžaloba zamietnutá s tým, že všetky zákonné podmienky platnosti výpovede boli splnené.\n9. Uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 90/2010-206 z 27. apríla 2011 bol rozsudok\nokresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, a to pre nedostatočné\npreskúmanie splnenia hmotnoprávnych podmienok, predovšetkým podmienky prerokovania\nvýpovede so zástupcami zamestnancov, ale aj splnenia ponukovej povinnosti podľa\nustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce.\n\n3\n\n10. Rozsudkom okresného súdu č. k. 9 Ct 12/2003-242 z 24. novembra 2011 bola\nžaloba opätovne zamietnutá, tentoraz z dôvodu oneskoreného podania žaloby (teda\npo uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty v zmysle ustanovenia § 77 Zákonníka práce).\n11. Uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 64/2012-264 zo 14. marca 2012 bol\nrozsudok okresného súdu opätovne zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie\nz dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky preklúzie.\n12. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 109/2012 z 18. februára 2014 bolo\nuznesenie krajského súdu č. k. 2 Co 64/2012-264 zo 14. marca 2012 zrušené a vec mu bola\nvrátená na ďalšie konanie pre rozporuplnosť, nejasnosť a nedostatočnosť odôvodnenia\nuznesenia.\n13. Uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 274/2014-363 z 18. februára 2015 bol\nrozsudok okresného súdu znovu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie s tým, že\nkrajský súd zopakoval svoju argumentáciu o včasnosti podania žaloby.\n14. Rozsudkom okresného súdu č. k. 9 Ct 12/2003-481 z 11. februára 2016 bolo\nurčené, že skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou je neplatné a jeho pracovný\npomer so sťažovateľkou trvá. Návrh sťažovateľky na rozhodnutie o tom, že pracovný pomer\nmedzi sťažovateľkou a žalobcom končí, keďže nemožno od sťažovateľky spravodlivo\npožadovať, aby žalobcu naďalej zamestnávala, bol zamietnutý. Zamietnutá bola aj žaloba\nv časti uplatneného nároku žalobcu na náhradu mzdy.\n15. Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 138/2016-605 z 29. novembra 2017 bol\npotvrdený rozsudok okresného súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru\na zrušený výrok v časti zamietnutej žaloby na náhradu mzdy.\n16. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 19. marca 2018 dovolanie, čo\nsa týka výroku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o zrušení rozsudku\nokresného súdu a tiež zamietnutia žaloby o náhradu mzdy. Prípustnosť dovolania vyvodila\nz ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, teda že rozhodnutie\nkrajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi\n\n4\n\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolanie odôvodnila tým, že krajský súd vec\nnesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že výpoveď sťažovateľky je neplatná pre\nrozpor s dobrými mravmi.\n17. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 171/2018 z 27. júna 2019 bolo\ndovolanie sťažovateľky v zmysle ustanovenia § 447 ods. 1 písm. f) Civilného sporového\nporiadku [teda z dôvodu, že sťažovateľka údajne nevymedzila dovolacie dôvody spôsobom\nvyplývajúcim z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) a § 431 až § 435 Civilného sporového\nporiadku] odmietnuté. Uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky (totožnému s jej\nterajším právnym zástupcom) doručené 30. júla 2019 a tohto dňa sa stalo aj právoplatným.\n18. Sťažovateľka v podanom dovolaní vymedzila v súlade s ustanovením § 421\nods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku tri právne otázky, od vyriešenia ktorých\nzáviselo rozhodnutie krajského súdu vo veci samej a ktoré podľa vedomostí sťažovateľky\nv rozhodovacej praxi najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené. Išlo\no tieto právne otázky:\na) «je v rozpore s dobrými mravmi konanie zamestnávateľa — finančnej inštitúcie\nv roku 2002, spočívajúce vo výkone organizačných zmien v tom zmysle, že celá sieť\nprevádzkových pracovníkov (zamestnancov) pobočiek zamestnávateľa, ktorí vykonávali\nnajmä finančné sprostredkovanie, sa prevádzala na živnosť, t. j. pracovné pomery\nzamestnancov mali byť ukončené, títo zamestnanci mali získať živnostenské oprávnenie\na uzavreli by sa medzi nimi a zamestnávateľom zmluvy o finančnom sprostredkovaní,\npričom cieľom bolo zabrániť hromadnému prepúšťaniu zamestnancov a ušetriť finančné\nprostriedky zamestnávateľa, k zásadnej zmene typu a organizácie práce nedošlo, zostala\nzachovaná aj hierarchia a obsah práce okresných riaditeľov, takýto zamestnanci mali\nvykonávať živnosť iba pre Žalovaného a dotknutým zamestnancom bolo tiež oznámené, že\nak s transformáciou na živnosť nebudú súhlasiť, Žalovaný bude nútený ich prepustiť (ďalej\nspolu len „Konanie Žalovaného”)?”(ďalej len „otázka 1”)»,\nb) «je organizačná zmena, kedy zamestnávateľ — finančná inštitúcia v novembri\n2002 zrušil pracovné miesto zamestnanca, ktorého sa dotýkalo Konanie Žalovaného podľa\nbodu 3.4.1 tohto dovolania (takto označený bod sa v skutočnosti v dovolaní nenachádza,\npozn.), s cieľom ušetriť finančné prostriedky zamestnávateľa (ďalej len „Organizačná\n5\n\nzmena”), simulovaná, a to aj s prihliadnutím na to, že sa táto Organizačná zmena udiala\ndva mesiace po Konaní Žalovaného popísaného v bode 3.4.1 tohto dovolania?“ (takto\noznačený bod sa v skutočnosti v dovolaní nenachádza, pozn.) (ďalej len „otázka 2”)»,\nc) «spĺňa Organizačná zmena popísaná v bode 3.4.2 tohto dovolania (takto označený\nbod sa v skutočnosti v dovolaní nenachádza, pozn.) zákonné predpoklady, aby mohla byť\npovažovaná za organizačnú zmenu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce ako jeden\nz predpokladov platného udelenia výpovede zamestnancovi podľa § 63 ods. 1 písm. b)\nZákonníka práce?” (ďalej len „otázka 3”)».\n19. Sťažovateľka následne v nadväznosti na ňou vymedzené právne otázky\nv dovolaní v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku v ďalších\nbodoch dovolania (bod 4 s názvom „Dovolacie dôvody“ a nasl.) dovolací dôvod podľa\nustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (rozhodnutie krajského\nsúdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu\nešte neboli vyriešené) vymedzila tak, že predovšetkým uviedla právne posúdenie veci, ktoré\npokladá za nesprávne. Stalo sa tak v bode 4.2 dovolania, ktoré znelo:\n„4.2. Odvolací súd nesprávne posúdil všetky 3 právne otázky uvedené v bode 3.3\ntohto dovolania. Konanie Žalovaného nie je v rozpore s dobrými mravmi, Organizačná\nzmena nie je simulovaná a spĺňa všetky zákonné predpoklady pre organizačnú zmenu podľa\n§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to z nasledovných dôvodov.“\n20. Ďalej uviedla, v čom spočívala nesprávnosť posúdenia krajského súdu.\n21. Pokiaľ ide o otázku 1, poukázala na body 4.3 až 4.19 dovolania, ktoré znejú\ntakto:\n«4.3. Podľa § 7 ods. 4 Zákonníka práce účinného v čase Konania Žalovaného je\nzamestnávateľ povinný zabezpečovať plnenie svojich úloh najmä zamestnancami\nv pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu,\n4.4. V súčasnosti je tento zákonný príkaz formulovaný v Zákonníku práce odlišne,\na to nasledovne: „Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere,\nv obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto\nzákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná\n\n6\n\nv zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa\nosobitných predpisov.“ (§ 1 ods. 3 Zákonníka práce).\n4.5. Ide tu teda o značne odlišnú situáciu, kedy Žalovaný v čase udelenia výpovede\nŽalobcovi nebol povinný využívať na plnenie svojich úloh výlučne zamestnancov, ale mohol\npoužiť aj iné osoby, napríklad živnostníkov. Jedinou podmienku bolo, aby prevažná časť\núloh Žalovaného bola zabezpečovaná zamestnancami, čo Žalovaný dodržal. Žalovaný teda\nv čase Konania Žalovaného neporušil Zákonník práce v účinnom znení.\n4.6. Ďalším dôvodom zákonnosti Konania Žalovaného je skutočnosť, že finančné\ninštitúcie, ktorou je aj Žalovaný, môžu od roku 2009 používať na plnenie svojich úloh\nv súvislosti s:\n4.6.1. predkladaním ponúk na uzavretie zmluvy o poskytnutí finančnej služby,\n4.6.2. poskytovaním odbornej pomoci, informácií a odporúčaní klientovi na účely\nuzavretia, zmeny alebo ukončenia zmluvy o poskytnutí finančnej služby,\n4.6.3. správou zmluvy o poskytnutí finančnej služby,\n4.6.4. vybavovaním nárokov a plnení plynúcich klientovi zo zmluvy o poskytnutí\nfinančnej služby, ako aj v súvislosti s ďalšími činnosťami uvedenými v § 2 zákona\nč. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní (ďalej len „Zákon o FS“) (ďalej len\n„Finančné sprostredkovanie“) osoby, s ktorými spolupracujú na obchodnoprávnom\nzáklade, t. j. finančných agentov, a to práve na základe Zákona o FS.\n4.7. Podľa dôvodovej správy k Zákonu o FS: „Vykonávanie činností spojených\nso sprostredkovaním finančných nástrojov a služieb a poskytovaním finančného\nporadenstva je v súčasnosti upravené osobitnými zákonmi pre oblasť poistenia a zaistenia,\ninvestičných služieb a doplnkového dôchodkového sporenia, pričom do konca roka 2006\nbola činnosť sprostredkovateľov osobitne upravená tiež v oblasti starobného dôchodkového\nsporenia.”.\n„Cieľom tejto právnej úpravy je... pokryť tie oblasti trhu, ktoré neboli regulované\nvôbec“.\n„Na základe zhodnotenia súčasnej právnej úpravy sprostredkovania a odborného\nporadenstva vo vybraných oblastiach finančného trhu v súlade s uznesením vlády SR\nč. 624/2007 sa vytvorí právny rámec pre spoločnú reguláciu finančného sprostredkovania\na finančného poradenstva na slovenskom finančnom trhu. Nová právna úprava zohľadňuje\n\n7\n\npozitívne prvky a skúsenosti z doterajšej právnej úpravy a výkonu dohľadu nad činnosťou\nsprostredkovateľov, najmä v oblasti poisťovníctva a investičných služieb.“\n4.8. Teda samotný zákonodarca týmto zákonom výslovne umožnil aj stavebným\nsporiteľniam - Žalovanému používať na vyššie uvedené činnosti namiesto zamestnancov\nfinančných agentov, teda osoby na základe obchodnoprávnej spolupráce.\n4.9. Je pravda, že v čase Konania Žalovaného ani Organizačnej zmeny Zákon o FS\nešte neexistoval, teda ešte nebola legislatívne upravená možnosť pre stavebné sporiteľne\nvyužívať na činnosti Finančného sprostredkovania namiesto zamestnancov živnostníkov,\nresp. iné osoby v obchodnoprávnom vzťahu s finančnou inštitúciou. Takáto prax\nŽalovaného však napriek tomu v žiadnom prípade nemôže byť považovaná za v rozpore\ns dobrými mravmi, naopak, ide o legitímnu organizáciu činností Žalovaného.\n4.10. O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že samotný zákonodarca považoval\na považuje takúto prax za prípustnú. Túto prípustnosť vyjadril tým, že prijal Zákon o FS,\nktorým schválil vyššie uvedenú prax, t.j. využívanie osôb v inom ako pracovnoprávnom\nvzťahu na Finančné sprostredkovanie, pričom tieto osoby označil ako finančných agentov.\nZ § 5 Zákona o FS vyplýva, že finančným agentom môže byť iba podnikateľ. Zákonodarca\nteda túto prax potvrdil a bližšie určil jej pravidlá fungovania a požiadavky na finančných\nagentov.\n4.11. Nie je možné o určitej praxi tvrdiť, že v rozpore s dobrými mravmi, keď\no niekoľko rokov neskôr je takáto prax zákonodarcom schválená a potvrdená svojim\nvyjadrením v zákone.\n4.12. Podľa právnej teórie a judikatúry možno dobré mravy definovať ako: „obvyklé,\npoctivé a spravodlivé správanie sa, ktoré zodpovedá základným, v spoločnosti\nprevládajúcim morálnym zásadám“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 5/2009).\n4.13. Je vylúčené, aby bola prax využívania živnostníkov alebo iných podnikateľov\nna Finančné sprostredkovanie stavebnou sporiteľňou, v rozpore s dobrými mravmi, keď\nsamotný zákonodarca uviedol, že takáto prax z minulosti obsahuje pozitívne prvky a sú\ns ňou pozitívne skúsenosti. Zákonodarca prijatím Zákona o FS v tomto prípade iba\nartikuloval v spoločnosti obvyklú, zaužívanú prax, ktorá zodpovedá základným,\nv spoločnosti prevládajúcim morálnym zásadám, a ktorá je poctivá.\n\n8\n\n4.14. Žalovaný teda bol oprávnený zabezpečiť Finančné sprostredkovanie, ktoré\ndovtedy zabezpečoval prostredníctvom zamestnancov, osobami v obchodnoprávnom vzťahu\nso Žalovaným, pričom v tej dobe, nakoľko ešte neplatil Zákon o FS, na tento účel využil\nživnostníkov.\n4.15. Pre vylúčenie pochybností, Žalovaný netvrdí, že zamestnávatelia v danom čase\nmohli využívať na výkon závislej činnosti živnostníkov bez akýchkoľvek obmedzení.\nŽalovaný tvrdí, že:\n4.15.1. zamestnávatelia mohli využiť na plnenie menšej časti akýchkoľvek svojich\núloh aj iné osoby, ako zamestnancov, čo vyplýva zo znenia Zákonníka práce účinného\nv danom čase; a\n4.15.2. Žalovaný ako finančná inštitúcia mohol naviac, nad rámec oprávnenia podľa\nbodu 4.12.1 tohto dovolania (takto označený bod sa v skutočnosti v dovolaní nenachádza,\npozn.), využiť na činnosti Finančného sprostredkovania živnostníkov alebo iné osoby ako\nzamestnancov, nakoľko takáto prax bola neskôr schválená, potvrdená a regulovaná\nzákonodarcom.\n4.16. Súčasne nie je možné Žalovanému vyčítať, že z tohto dôvodu zrušil pracovné\nmiesta. Zamestnávateľ má právo sám rozhodovať o spôsobe zabezpečenia plnenia svojich\núloh a o počte a zložení pracovných miest tak, aby zamestnával iba taký počet\nzamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám, čo\npotvrdzuje aj súčasná judikatúra (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.\n1Cdo/123/2011). Teda Žalovaný mal právo zrušiť tie pracovné miesta, ktorých náplňou\nbolo aj Finančné sprostredkovanie, a nahradiť ich osobami v obchodnoprávnom vzťahu\nso Žalovaným. Neskorší Zákon o FS to Žalovanému výslovne umožňuje.\n4.17. V súvislosti s vyššie uvedeným potom informovanie príslušných zamestnancov\no rušení ich miest a o skutočnosti, že ak sa nestanú živnostníkmi a neuzavrú zmluvy\no finančnom sprostredkovaní so Žalovaným, nebude ďalšia spolupráca medzi nimi\na Žalovaným možná, nie je intenzívnym nátlakom, vyhrážaním sa, ani konaním v rozpore\ns dobrými mravmi, ale naopak, ide o ústretový krok Žalovaného voči týmto zamestnancom,\nnakoľko Žalovaný týmto zamestnancom umožnil pokračovať v ďalšej spolupráci, teraz už\nna obchodnoprávnom základe, aj keď takýto krok Žalovaný nemusel urobiť, mohol\npredmetné pracovné miesta zrušiť a uzavrieť zmluvy o finančnom sprostredkovaní s inými\n\n9\n\nživnostníkmi alebo podnikateľmi. Ako konštatoval aj súd prvého stupňa a odvolací súd,\ncieľom Konania Žalovaného bolo zabrániť hromadnému prepúšťaniu zamestnancov\na ušetriť finančné prostriedky Žalovaného, čo sa nedá označiť inak, ako za súladné\ns dobrými mravmi, ako ústretový krok a zároveň mal Žalovaný preň aj legitímny dôvod\nuznaný aj Zákonníkom práce v § 63 ods. 1 písm. b) (cieľ zvýšiť efektívnosť práce).\n4.18. Požiadavka Žalovaného, aby spolupráca na základe živnosti prebiehala\nna báze exkluzivity je tiež legitímna, nakoľko umožňuje Žalovanému chrániť sa pred\nkonkurenčnými finančnými inštitúciami a Zákon o FS ju výslovne umožňuje (§ 8 Zákona\no FS), teda nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi.\n4.19. Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že Konanie Žalovaného nie je\nv rozpore s dobrými mravmi, teda odvolací súd posúdil Otázku 1 uvedenú v bode 3.3.1 tohto\ndovolania nesprávne.»\n22. Pokiaľ ide o otázku 2, sťažovateľka poukázala na body 4.20 a 4.21 dovolania,\na pokiaľ ide o otázku 3, poukázala na body 4.3 až 4.22 dovolania. Z týchto bodov znejú\ndosiaľ neuvedené body takto:\n«4.20. Zrušenie pracovného miesta Žalobcu, ktorého sa dotýkalo Konanie\nŽalovaného, s cieľom ušetriť finančné prostriedky Žalovaného - Organizačná zmena nie je\nrozpore s dobrými mravmi a nie je simulovaná, a to z dôvodu, že:\n4.20.1. ako bolo uvedené vyššie, už samotné Konanie Žalovaného nie je v rozpore\ns dobrými mravmi;\n4.20.2. zrušenie pracovného miesta zamestnanca s cieľom zvýšiť efektívnosť práce\n(ušetriť finančné prostriedky) umožňuje Žalovanému samotný Zákonník práce;\n4.20.3. úmysel Žalovaného ušetriť finančné prostriedky bol v konaní preukázaný\na potvrdený súdom 1. stupňa aj odvolacím súdom a ide o cieľ uznaný Zákonníkom práce;\n4.20.4. v konaní bolo tiež preukázané a oboma súdmi potvrdené, že Žalovaný prijal\npríslušné písomné rozhodnutie a zrušil pracovné miesto Žalovaného;\n4.20.5. Žalovaný počas troch mesiacov znovu nevytvoril zrušené pracovné miesto\nŽalobcu a neprijal naň iného zamestnanca, pričom opak v konaní nebol preukázaný\na Žalobca ho ani netvrdil;\n\n10\n\n4.20.6. keby Žalovaný po zrušení pracovného miesta Žalobcu aj pridelil prácu\nŽalobcu živnostníkovi, čo v konaní preukázané nebolo, predstavuje to právom a judikatúrou\ndovolenú možnosť Žalovaného rozhodovať o spôsobe zabezpečenia plnenia svojich úloh\na o počte a zložení pracovných miest tak, aby zamestnával iba taký počet zamestnancov\na v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám, pričom právny poriadok\nzabezpečovanie vykonávania Finančného sprostredkovania živnostníkmi Žalovanému ako\nfinančnej inštitúcií umožňoval.\n4.21. Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že Organizačná zmena\nŽalovaného nie je v rozpore s dobrými mravmi, a nemôže byť ani považovaná\nza simulovanú, nakoľko Žalovaný ňou žiadnym spôsobom nezastieral svoje skutočné\númysly, pracovné miesto naozaj zrušil s cieľom zvýšiť efektivitu práce a prípadné následné\npridelenie práce Finančného sprostredkovania živnostníkovi nepredstavuje konanie, ktoré\nby bolo v rozpore s dobrými mravmi, teda odvolací súd posúdil Otázku 2 uvedenú v bode\n3.3.2 tohto dovolania nesprávne.\n4.22. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že Organizačná zmena spĺňa všetky\nzákonné predpoklady podľa Zákonníka práce, aby mohla byť považovaná za organizačnú\nzmenu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce ako jeden zo základných predpokladov\nplatného udelenia výpovede zamestnancovi z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1\npísm. b) Zákonníka práce.»\n23. Najvyšší súd odmietnutie dovolania odôvodnil jednak tým, že otázka 1 a otázka 2\nneboli nastolené v odvolacom konaní, čo má údajne znamenať, že nejde o otázky,\nod riešenia ktorých by záviselo rozhodnutie krajského súdu, ale tiež tým, že otázka 3 nebola\nvymedzená, resp. konkretizovaná zákonným spôsobom, teda že sťažovateľka údajne\nneuviedla svoj právny názor na jej riešenie, resp. na to, v čom má nesprávnosť\n(nezákonnosť) riešenia tejto otázky spočívať.\n24. Podľa názoru sťažovateľky sú uvedené závery, z ktorých najvyšší súd pri\nodmietnutí dovolania vychádzal, zjavne arbitrárne, v rozpore s obsahom podaného\ndovolania a základnými pravidlami logiky, neodôvodnené, nesprávne a z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.\n\n11\n\n25. Sťažovateľka otázku 1 a otázku 2 v skutočnosti nastolila už v odvolacom konaní.\nV tejto súvislosti poukazuje najmä na bod 11.2 rozsudku krajského súdu, v rámci ktorého sa\ntento venoval uvedeným otázkam presne tak, ako to vymedzila v dovolaní. Bod 11.2\nrozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 138/2016-605 z 29. novembra 2017 znie takto:\n«Zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd dôvodí, že konanie žalovaného\nspočívajúce (v skutočnosti) v zmene pracovných pomerov jeho zamestnancov na živnosť pod\nhrozbou výpovede, s dodatkom, že túto živnosť môžu vykonávať len pre žalovaného,\nsa prieči dobrým mravom v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. V súčasnosti je takéto konanie\ntiež označované ako „švarcsystém”. Vykonávanie práce samostatne zárobkovo činnej osoby\npre iných podnikateľov samozrejme nemožno za švarcsystém označiť vždy. Podstatné je, či\nje práca vykonávaná v režime tzv. závislosti. Osoba pracuje v režime závislej práce,\nak prácu vykonáva a/ vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, b/ osobne, c/ podľa pokynov\ntoho, pre koho pracuje, d) v mene toho, pre koho pracuje, e/ v pracovnom čase určenom\nosobou, pre ktorú pracuje. Vyššie spomenuté je navyše aj v rozpore s dobrými mravmi. Voči\nfiktívnym podnikateľom totiž objednávateľ ich „služieb” vystupuje v pracovnom procese\nako zamestnávateľ. Nárokuje si, aby dodržiavali pracovný čas, dbali na pokyny\n„nadriadeného”, vytvára im pracovné podmienky podľa vlastného šéfovského uváženia\na možností. Týmto pracovníkom súčasne nevzniká žiaden zákonný nárok na dovolenku,\nna náhradu mzdy za sviatky; ani na iné zamestnanecké výhody zaručené Zákonníkom práce,\nako strava na pracovisku či sociálny fond. Nepatria im ani výhody zaručené zákonom o\ndani z príjmov, ako je nezdaňovanie cestovných náhrad, príspevky na doplnkové\ndôchodkové poistenie, priebežne vyplácaný daňový bonus. Aj výpovedná doba je pri\ntakomto obchodnom vzťahu okamžitá, ale, naopak, vymáhateľnosť nárokov vyplývajúcich z\nobchodného vzťahu je slabšia ako v pracovnoprávnom vzťahu. V danom prípade žalovaný\npredstieral organizačnú zmenu za účelom transformácie pracovných vzťahov jeho\nzamestnancov na živnosti. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie, predovšetkým z\nvýpovedí svedkov, zostalo preukázané, že na živnosť malo prejsť viacero zamestnancov v\npracovnom pomere, pričom k zásadnej zmene typu práce alebo organizácie práce nedošlo.\nPracovná náplň zostala tá istá a tiež hierarchia vo vzťahu krajský riaditeľ, okresný riaditeľ,\nprevádzkoví pracovníci a ich vedúci zostala zachovaná. Na presadenie svojho zámeru\npoužil žalovaný pomerne intenzívny nátlak na zamestnancov, keď, ako uviedol svedok U. S.,\n\n12\n\nnariadenie bolo také, že ak títo pracovníci nebudú ochotní prejsť na živnosť, bude ich\nmusieť žalovaný prepustiť. Tento svedok tiež uviedol, že súčasťou týchto zmlúv bola aj\nklauzula, že živnostníci budú vykonávať živnosť len pre žalovaného. Z uvedeného niet\npochýb o tom, že išlo o fiktívnu organizačnú zmenu, ktorou chcel žalovaný zastrieť svoje\nskutočné úmysly odporujúce dobrým mravom. Potláčanie zastretých pracovných pomerov v\nkontexte napríklad iných vzťahov, ktoré môžu zahŕňať využívanie iných foriem zmluvných\ndojednaní, ktoré skrývajú skutočné právne postavenie, všímajúc si, že zastretý pracovný\npomer sa vyskytuje vtedy, keď zamestnávateľ zaobchádza s osobou inak ako so\nzamestnancom, spôsobom, ktorý skrýva jeho skutočné právne postavenie ako zamestnanca,\nže situácie môžu vznikať, ak majú zmluvné dojednania, a mať za následok pripravenie\npracovníkov o ochranu, ktorá im prináleží, je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi.\nVzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dôvodí, že takéto konanie žalovaného nemožno\npovažovať za zákonnú organizačnú zmenu. Keďže žalovaný v konaní nepreukázal\norganizačnú zmenu ako základný predpoklad potrebný pre danie výpovede podľa § 63 ods.\n1 písm. b/ Zákonníka práce, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že\nvýpoveď daná žalobcovi žalovaným je neplatná a pracovný pomer žalobcu u žalovaného\ntrvá naďalej. S poukazom na nepreukázanie organizačnej zmeny, nebolo potrebné v konaní\npreskúmavať skutočnosť, či žalovaný v čase dania výpovede mal pre žalobcu inú vhodnú\nprácu, a tým si splnil svoju ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce.»\n26. Citovaný bod odôvodnenia rozsudku krajského súdu predstavuje tzv. ratio\ndecidendi, t. j. tú časť rozhodnutia, v ktorej súd vysvetľuje, prečo rozhodol, tak ako\nrozhodol. Krajský súd sa tu venuje všetkým čiastkovým otázkam, ktoré boli pre jeho\nrozhodnutie vo veci zásadné, resp. od ktorých jeho rozhodnutie záviselo. Sťažovateľka tieto\notázky vymedzila v dovolaní ako otázku 1 a otázku 2. Preto ak najvyšší súd uviedol, že\notázka 1 a otázka 2 neboli predmetom odvolacieho prieskumu krajského súdu, a najmä že\nod vyriešenia týchto otázok rozhodnutie krajského súdu nezáviselo, je tento záver nesprávny\na vysoko arbitrárny. Práve naopak, krajský súd tieto nastolené právne otázky nielenže\nv odvolacom konaní riešil, ale boli aj kľúčové pre jeho rozhodnutie.\n27. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka otázku 1 a otázku 2 nevymedzila počas\nodvolacieho konania rovnako (v doslovnom – totožnom znení) ako vo svojom dovolaní,\n13\n\nešte neznamená, že by tieto otázky neboli predmetom odvolacieho konania (odvolacieho\nprieskumu). Práve naopak, s prihliadnutím na procesnú zásadu preferencie obsahu\nprocesných úkonov (čl. 11 ods. 1 a § 124 ods. 1 Civilného sporového poriadku) je zrejmé,\nže otázka 1 a otázka 2 boli predmetom odvolacieho konania a boli pre verdikt krajského\nsúdu rozhodujúce, keďže krajský súd v odôvodnení rozsudku v bode 11.2 popísal práve\nskutkové okolnosti obsiahnuté v oboch otázkach a uviedol na ne aj odpovede, ktoré zneli\ntak, že konanie sťažovateľky za okolností uvedených v otázke 1 bolo v rozpore s dobrými\nmravmi a že predmetná organizačná zmena za okolností popísaných v otázke 1 a otázke 2\nbola simulovaná. Tieto odpovede potom viedli krajský súd k záveru, že výpoveď je\nneplatná. Na základe uvedeného je preto úplne evidentné, že obe právne otázky krajský súd\nriešil a že jeho rozhodnutie záviselo práve od vyriešenia oboch týchto otázok. Nie je možné\ntvrdiť, že určitá otázka nie je rozhodujúca pre rozhodnutie súdu, ak ju tento uvedie\nv odôvodnení svojho rozhodnutia ako základný argument.\n28. V súvislosti s uvedenou argumentáciu sťažovateľky ústavný súd uvádza, že\nsťažovateľka zhrnutie obsahu jej odvolania podaného proti rozsudku okresného súdu č. k.\n9 Ct 12/2003-481 z 11. februára 2016 (tak ako je uvedené v bode 6.3. rozsudku krajského\nsúdu) nenapáda. Sama ústavnému súdu toto odvolanie nepredložila. Ústavný súd preto\nvychádza z takého obsahu jej odvolania, ktorý vyplýva z bodu 6.3 rozsudku krajského súdu.\nTento bod znie takto:\n„Odvolanie žalovaného smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I.\ndôvodiac, že je potrebné predovšetkým posúdiť splnenie hmotnoprávnych podmienok\nvýpovede. Výpoveď bola písomná, žalobcovi bola doručená, bola prerokovaná\nso Základnou odborovou organizáciou pri VÚB-Wüstenrot, a. s. (odborovým orgánom)\na dôvod výpovede bol riadne vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným\ndôvodom. Tým splnil všetky zákonné podmienky na skončenie pracovného pomeru\nvýpoveďou so žalobcom. K predpokladom výpovede z pracovného pomeru podľa\nustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce patrí to, že o zmene úloh zamestnávateľa,\njeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov alebo o iných organizačných\nzmenách, prijal zamestnávateľ, alebo príslušný orgán písomné rozhodnutie, že zamestnanec\nsa stal pre zamestnávateľa nadbytočným a je tu príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou\n\n14\n\nzamestnanca a prijatými organizačnými zmenami, t.j. že sa zamestnanec stal práve v\ndôsledku takéhoto rozhodnutia (jeho realizácie u zamestnávateľa) nadbytočným. Zákon\nuvedeným spôsobom zamestnávateľovi umožňuje, aby reguloval počet svojich zamestnancov\na ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom\nkvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám. V súvislosti s tým poukázal na\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo\n82/2007). Zdôraznil, že v čase výpovede nemal žiadnu pracovnú pozíciu, ktorú by mohol\nžalobcovi ponúknuť. V tejto časti žalovaný upriamil pozornosť na ustálenú judikatúru súdov\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Sžo\n46/2009). Vytýkal súdu prvej inštancie, že napriek tomu, že splnil všetky zákonom\nvyžadované podmienky pre platné skončenie pracovného pomeru, vyslovil, že išlo o\nneplatné skončenie pracovného pomeru. Odvolaciemu súdu navrhol preto rozsudok súdu\nprvej inštancie vo výroku 1. zmeniť tak, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa\n18.11.2002 danej žalobcovi je platné a pracovný pomer žalobcu netrvá; vo zvyšnej časti\nnavrhol rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania v zmysle vyúčtovania.“\n29. Podľa názoru sťažovateľky rovnaká arbitrárnosť a nesprávnosť ako v prípade\notázky 1 a otázky 2 platí aj vo vzťahu k otázke 3. Sťažovateľka v dovolaní v bodoch 4.3 až\n4.22 presne vymedzila právne posúdenie krajského súdu, ktoré pokladá za nesprávne, ďalej\nto, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, ako aj svoj právny názor\nna riešenie tejto právnej otázky.\n30. Dáva tiež do pozornosti, že všetky dovolacie dôvody boli ďalej podrobne\nšpecifikované aj v jej stanovisku z 31. júla 2018, ktoré bolo najvyššiemu súdu doručené.\n31. Najvyšší súd svoje uznesenie riadne, preskúmateľne a presvedčivo neodôvodnil\na navyše sa ani nevysporiadal s vecnou argumentáciou sťažovateľky.\n32. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„I. Základné práva obchodnej spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s...\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 Listiny\nzákladných práv a slobôd a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\n\n15\n\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Cdo 171/2018 z 27. júna 2019 porušené boli.\nII. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 171/2018\nz 27. júna 2019 zrušuje a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\nIII. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti\nWüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s. trovy konania v sume 415,51 EUR do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu, advokátskej kancelárie\nBartošík Šváby s.r.o...“\nII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, replika sťažovateľky, vyjadrenie žalobcu\na ústne pojednávanie\n33. Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2020-61\n(Cpj 20/2020) z 12. februára 2020 doručeného ústavnému súdu 20. februára 2020 vyplýva,\nže najvyšší súd rozhodol v súlade so zaužívanou praxou. Jeho namietané uznesenie nie je\nmožné považovať za svojvoľné či zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo\nzmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa\nv dovolacom konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľky a uznesenie riadne odôvodnil.\n34. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 20. apríla 2020 doručenej ústavnému\nsúdu elektronicky 21. apríla 2020, ktorou tento reaguje na vyjadrenie podpredsedníčky\nnajvyššieho súdu, predovšetkým vyplýva, že sťažovateľka trvá na tom, aby sa v predmetnej\nveci konalo ústne pojednávanie, ktoré (vzhľadom na stručnosť vyjadrenia podpredsedníčky\nnajvyššieho súdu) môže prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.\n35. V súvislosti so samotným vyjadrením podpredsedníčky najvyššieho súdu treba\nuviesť, že sťažovateľka namieta tvrdenie, podľa ktorého najvyšší súd rozhodol údajne\nv súlade so zaužívanou praxou. Uznesenie najvyššieho súdu totiž neobsahuje žiaden citát či\nodkaz na zaužívanú prax, v súlade s ktorou malo byť údajne o dovolaní sťažovateľky\nrozhodnuté. Označené rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 71/2018 nie je v predmetnej veci\n\n16\n\naplikovateľné, keďže sťažovateľka všetky právne otázky vymedzila a nastolila už\nv odvolacom konaní, čo výslovne vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu.\nSťažovateľka je preto toho názoru, že neexistuje žiadna zaužívaná prax, v súlade s ktorou\nnajvyšší súd údajne o dovolaní rozhodol.\n36. Sťažovateľka namieta aj tvrdenie, podľa ktorého uznesenie najvyššieho súdu\nnemožno považovať za svojvoľné alebo za zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by\npopieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu. Nedostatočnosť\nodôvodnenia a právny formalizmus sú podľa sťažovateľky neuralgickým bodom uznesenia\nnajvyššieho súdu, keďže nedáva odpoveď na viaceré relevantné a zásadné otázky nastolené\nsťažovateľkou. Sťažovateľka namieta aj tvrdenie, podľa ktorého sa najvyšší súd s jej\nnámietkami vysporiadal a svoje uznesenie riadne zdôvodnil. V skutočnosti sa vôbec\nmateriálne (vecne) nezaoberal dovolacími námietkami sťažovateľky vzťahujúcimi sa\nna nesprávne právne posúdenie veci (troch skutkovo a právne jasne vymedzených právnych\notázok, ktoré v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu ešte neboli vyriešené). Najvyšší súd\ntieto otázky odmietol riešiť s odvolaním sa na údajné procesné prekážky, ktoré však podľa\nnázoru sťažovateľky neexistujú. Rovnako sťažovateľka aj naďalej považuje odôvodnenie\nuznesenia najvyššieho súdu za nepostačujúce, nepreskúmateľné a odporujúce ustanoveniu\n§ 451 ods. 3 Civilného sporového poriadku.\n37. Z vyjadrenia žalobcu z 1. júna 2020 doručeného ústavnému súdu elektronicky\n2. júna 2020 vyplýva, že sťažovateľka v priebehu súdneho konania pred všeobecnými súdmi\nnepredložila prakticky žiadne písomné podklady k spôsobu spolupráce so svojimi\nokresnými riaditeľmi po 1. októbri 2002, ale ani akýkoľvek dokument o samotnej\ntransformácii odbytovej siete. Skutočnosť, že bývalí zamestnanci (oblastní riaditelia)\nvykonávajú aj naďalej identickú činnosť na základe živnostenského oprávnenia, bola\npreukazovaná výhradne svedeckými výpoveďami svedkov navrhnutých žalobcom. Žalobca\ndúfal, že okresný súd sa bude môcť detailne zaoberať aj tým, na základe akej zmluvnej\ndokumentácie je realizovaná spolupráca sťažovateľky s jej regionálnymi riaditeľmi a či je\ntakýto spôsob zamestnávania manažérov sťažovateľky v súlade s dobrými mravmi, resp.\nv súlade so zákonom. Sťažovateľka však žiadne takéto dokazovanie nepripustila\ns odvolaním sa na obchodné tajomstvo. Tým je dané, že neuniesla dôkazné bremeno\n17\n\no tvrdenom súlade jej postupu s dobrými mravmi a zákonom. Sťažovateľka mohla predložiť\nkonkrétne fakty o tom, ako boli zazmluvnení agentúrni riaditelia pred rokom 2009\na po tomto termíne, avšak žiadne takéto listiny neboli predložené. Dovolanie sťažovateľky\nje takmer kompletne postavené iba na tom, že neskoršia zákonná úprava zvolenú formu\nspolupráce údajne „výslovne umožňuje“. Pritom v zákone niet ani slova o tom, že by\nzamestnávateľ mohol nútiť zamestnancov k tomu, aby vykonávali svoju činnosť naďalej\nna základe obchodnoprávneho vzťahu, resp. že môžu svojich zamestnancov kedykoľvek\nprepustiť ako nadbytočných a nahradiť ich podnikateľmi.\n38. V súvislosti s dovolacími otázkami žalobca konštatuje, že sťažovateľka\nnepredložila počas celého konania žiadne relevantné dôkazy o tom, že prevažná časť jej\núloh bola zabezpečovaná zamestnancami, na základe akej konkrétnej obchodnoprávnej\nspolupráce boli, resp. sú vykonávané činnosti bývalých obchodných riaditeľov (teraz\nagentúrnych\n\nriaditeľov),\n\nriadenie\n\nviazaných\n\nfinančných\n\nagentov\n\nprostredníctvom\n\nniekoľkých „poverených“ viazaných finančných agentov má byť zákonodarcom schválenou\npraxou, riadenie viazaných finančných agentov prostredníctvom niekoľkých „poverených“\nviazaných finančných agentov bola sťažovateľka oprávnená deklarovať ako finančné\nsprostredkovanie, sťažovateľka mala právo zrušiť pracovné miesta oblastných riaditeľov\na nahradiť ich osobami v obchodnoprávnom vzťahu.\n39. Svedeckými výpoveďami sa preukázalo, že k zmene organizácie práce všetkých\noblastných riaditeľov sťažovateľky došlo nesporne ku dňu 1. októbra 2002 v rámci tzv.\ntransformácie odbytovej siete. V tom čase ešte stále prebiehal súd o neplatnosti v poradí\nprvého skončenia pracovného pomeru žalobcu a právoplatne bolo v tejto veci rozhodnuté až\nv máji 2003. Pracovné miesto žalobcu v Nových Zámkoch bolo počas obdobia prvého\nsúdneho sporu kontinuálne obsadené zamestnancom\n\naž do 30. septembra\n\n2002. Tento na súde potvrdil, že do konca septembra 2002 bol riadnym zamestnancom\nsťažovateľky a až od 1. októbra 2002 vykonával obsahovo identickú prácu okresného\nriaditeľa ako živnostník. Sťažovateľka teda ku dňu 1. októbra 2002 zrealizovala rozsiahlu\norganizačnú zmenu prakticky vo všetkých okresoch na Slovensku (vrátane pracoviska\nv Nových Zámkoch) a nahradila oblastných riaditeľov živnostníkmi na základe rozhodnutia\n\n18\n\njej predstavenstva. Počas celého konania neboli predložené žiadne listinné dôkazy o tom,\nkedy a ako boli pracovné miesta obchodných riaditeľov ku dňu 1. októbra 2002 zrušené\na nahradené osobami v obchodnoprávnom vzťahu. Pracovné miesto oblastného riaditeľa\nv Nových Zámkoch bolo zrušené zrejme už pred 1. októbrom 2002, čo vyplýva aj zo zmeny\norganizácie práce\n\n, ktorý bol od toho dňa už iba spolupracovníkom na živnosť.\n\nTakéto pracovné miesto v Nových Zámkoch však bolo iba jedno a ak bolo ku dňu\n1. októbra 2002 zrušené, potom jeho zrušenie v novembri 2002 mohlo byť už iba\nsimulované. Pravdepodobným cieľom takéhoto duplicitného zrušenia pracovného miesta\noblastného riaditeľa v Nových Zámkoch v novembri 2002 mohla byť snaha vyhnúť sa\nv prípadnom spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dokazovaniu listinami\no skutočnej organizačnej zmene k 1. októbru 2002, ktorou bolo zrušené aj pracovné miesto\noblastného riaditeľa\n\nv Nových Zámkoch.\n\n40. Sťažovateľka mala nepochybne v úmysle vykonať všetky kroky k tomu, aby po\nformálnej stránke vyhovela Zákonníku práce. Jej výpoveď z 18. novembra 2002 preto\nzdanlivo spĺňala všetky zákonné predpoklady, aby mohla byť považovaná za organizačnú\nzmenu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Konanie sťažovateľky však\nv celkovom kontexte vyhodnotil okresný súd tak, že nešlo o zákonnú organizačnú zmenu.\n41. Žalobca v zhode s najvyšším súdom je toho názoru, že otázka 3 nie je správne\nsformulovaná. Žalobcovi vôbec nie je jasné, ako by mal na ňu vlastne najvyšší súd\nodpovedať. Zo samotného textu otázky 3 mu nijako nevyplýva, v čom konkrétne spočíva\nnesprávnosť, resp. nezákonnosť toho, ako konanie sťažovateľky posúdili všeobecné súdy.\nOtázka 3 je vlastne iba doplnením, resp. nadstavbou prvých dvoch otázok. Bolo by dokonca\nmožno až nadbytočné na otázku 3 vôbec odpovedať, ak by už predošlé otázky boli\nhypoteticky zodpovedané v prospech sťažovateľky. Jej izolovaný text (mimo kontext\npredchádzajúcich dvoch otázok) nie celkom dáva význam a zmysel.\n42. Spoločným pre všetky tri otázky zostáva, že nie sú dostatočne zovšeobecnené\ntakým spôsobom, aby mohli mať čo i len teoretický význam pre iné situácie a iné subjekty.\nNajvyšší súd tieto otázky odmietol až priveľmi stručne, ale jasne, výstižne a zo správnych\n\n19\n\ndôvodov. Ani obsiahlejšie zdôvodnenie ich odmietnutia by už asi nič nezmenilo na tom, že\nžalobcovi daná výpoveď z 18. novembra 2002 je neplatná. Prípadné opätovné rozhodovanie\nnajvyššieho súdu by však o niekoľko ďalších rokov oddialilo následné rozhodovanie\nokresného súdu o náhrade mzdy. Mohlo by to v konečnom dôsledku mať za následok, že\nnáhrada mzdy bude žalobcovi vyplatená asi až v roku 2027 (25 rokov od neplatnej\nvýpovede z organizačných dôvodov).\n43. Všeobecné súdy vychádzali predovšetkým z toho, že nie je v súlade s dobrými\nmravmi dať výpoveď z organizačných dôvodov tomu zamestnancovi, ktorý je naďalej\npripravený vykonávať dohodnuté práce v zmysle pracovnej zmluvy, a to pre údajnú\nnadbytočnosť zamestnanca, hoci potreba výkonu tejto práce nezanikla a identická pracovná\nnáplň mala byť prideľovaná, resp. vykonávaná aj naďalej, avšak mimo pracovného pomeru,\na to inou, alebo aj tou istou osobou. Tento záver všeobecných súdov dáva určitú malú nádej\nna úspech v súdnom konaní tým zamestnancom, ktorí budú zamestnávateľom tlačení\ndo obchodnoprávneho vzťahu pod hrozbou výpovede pre nadbytočnosť. Takýto postup je\nnesporne proti dobrým mravom. Paradoxne to sťažovateľke žiadnym spôsobom nezabránilo\nv tejto činnosti pokračovať. Minulý rok boli zrušené ďalšie 4 zamestnanecké pracoviská\nv Dolnom Kubíne, Dunajskej Strede, Nových Zámkoch a Senici.\n44. Z uvedených dôvodov žalobca žiada, aby ústavný súd proporcionálne zvážil\nmieru a intenzitu „prípadného“ zásahu do základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu\na na spravodlivé súdne konanie v porovnaní s tým, v akej miere a intenzite boli do dnešného\ndňa porušené jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej\nlehote. Žalobca pevne verí, že ústavný súd svojím spravodlivým rozhodnutím dá reálnu\nšancu nielen jemu, ale aj ďalším jeho kolegom aj naďalej úspešne eliminovať\nprotispoločenskú činnosť sťažovateľky.\n45. Na ústnom pojednávaní konanom 9. júla 2020 osobne prítomní právny zástupca\nsťažovateľky a žalobca zotrvali na všetkých svojich doterajších stanoviskách a prednesoch,\nktoré sú z hľadiska rozhodovania ústavného súdu relevantné. V tomto smere nič nové\nneuviedli.\n\n20\n\nIII.\nÚstavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie\n46. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 171/2018 z 27. júna 2019 vyplýva, že\nním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.\n2 Co 138/2016-605 z 29. novembra 2017. Uznesenie sa podľa doložky právoplatnosti stalo\nprávoplatným 30. júla 2019.\n47. Podľa názoru najvyššieho súdu k tomu, aby určitá otázka mohla byť relevantná\nz hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, musí mať\nzreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú)\nhmotnoprávnej alebo procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení\nzaložil svoje rozhodnutie. Otázka relevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)\nCivilného sporového poriadku musí byť procesnou stranou vymedzená v dovolaní jasným,\nurčitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj\ndôvodnosť) dovolania. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania predpokladá, že danú právnu\notázku dovolací súd dosiaľ neriešil, a je tu preto daná potreba, aby ju ako najvyššia súdna\nautorita vyriešil. Predpokladom prípustnosti dovolania je dôsledné odôvodnenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu, v ktorom tento musí uviesť svoj názor na riešenie danej právnej otázky\n(§ 393 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku). V konkrétnom prípade musí dovolateľ\nrelevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretože zásadná právna otázka nebola\ndovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom dovolania môže potom byť len otázka\nprávneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu, ako aj\nodôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ.\n48. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd vo vzťahu k otázke 1 uvádza, že krajský\nsúd predmetnú otázku osobitne neriešil, pretože sťažovateľka ju nenastolila v odvolacom\nkonaní, a preto nejde o otázku, od riešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.\nTo isté platí aj vo vzťahu k otázke 2. Vo vzťahu k otázke 3 najvyšší súd uvádza, že\nsťažovateľka síce vymedzila otázku, ktorú krajský súd riešil, avšak túto nevymedzila, resp.\n\n21\n\nnekonkretizovala zákonným spôsobom, keďže neuviedla svoj právny názor na jej riešenie,\na to, v čom nesprávnosť, resp. nezákonnosť riešenia zo strany krajského súdu spočíva.\n49. Z týchto dôvodov je najvyšší súd toho názoru, že sťažovateľka nevymedzila\nprávne otázky spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného\nsporového poriadku, v dôsledku čoho bolo potrebné dovolanie podľa ustanovenia § 447\npísm. f) Civilného sporového poriadku odmietnuť.\nIV.\nRelevantná právna úprava\n50. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n51. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd\nmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných\npráv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej\nzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným\nzákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody\npodľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n52. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n22\n\n53. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\n54. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n55. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku dovolanie je prípustné\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu\nprvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\nktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n56. Podľa § 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku dovolanie prípustné podľa\n§ 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení\nveci.\n57. Podľa § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku dovolací dôvod sa vymedzí\ntak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.\nV.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\na samotné posúdenie veci ústavným súdom\n58. Sťažovateľka zdôrazňuje, že v podanom dovolaní vymedzila dovolacie dôvody\nspôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 421 ods. 1 písm. b), ako aj § 431 až § 435 Civilného\nsporového poriadku. S poukazom na konkrétne časti ňou podaného dovolania dospieva\nk záveru, že dovolacie otázky boli sformulované v súlade so zákonom a s príslušnou\ndovolacou judikatúrou najvyššieho súdu, z čoho podľa nej vyplýva, že bolo povinnosťou\nnajvyššieho súdu meritórne sa dovolaním zaoberať a k nastoleným dovolacím otázkam\nzaujať stanoviská.\n\n23\n\n59. Najvyšší súd je toho názoru, že krajský súd otázku 1 nastolenú sťažovateľkou\nv dovolaní osobitne neriešil, keďže v odvolacom konaní nastolená nebola, a preto nešlo\no otázku, od riešenia ktorej by rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo. To isté sa vzťahuje\npodľa najvyššieho súdu aj na otázku 2. Pokiaľ ide o otázku 3, podľa názoru najvyššieho\nsúdu sťažovateľka síce vymedzila takú otázku, ktorú krajský súd riešil, ale ju nevymedzila,\nresp. nekonkretizovala zákonným spôsobom, keďže neuviedla svoj právny názor na jej\nriešenie, ako aj to, v čom má nesprávnosť, resp. nezákonnosť riešenia zo strany krajského\nsúdu spočívať.\n60. Z čl. 6 dohovoru nevyplýva právo na opravné prostriedky proti rozhodnutiam\nsúdov o občianskych právach a záväzkoch alebo o oprávnenosti trestného obvinenia.\nAk preto štáty zabezpečia, že konanie pred súdom (prvého stupňa) naplní právo dotknutej\nosoby na spravodlivý proces vo všetkých jeho aspektoch, vystačí si aj s jednostupňovou\nsúdnou sústavou. Až v protokole č. 7 k dohovoru bolo zakotvené (aj to iba obmedzene)\nprávo na odvolanie v trestných veciach.\n61. I keď čl. 6 dohovoru nenúti štáty zriaďovať odvolacie či kasačné súdy, platí\nna druhej strane, že štát, ktorý sa rozhodne takéto súdy vytvoriť, je povinný zabezpečiť, aby\núčastníci konania mohli pred týmito súdmi požívať základné záruky obsiahnuté v čl. 6\n(Delcourt). Článok 6 dohovoru sa teda vzťahuje i na konanie pred kasačnými súdmi.\nSkutočnosť, že takéto súdy môžu v zásade len potvrdzovať alebo rušiť rozhodnutia súdov\nprvého stupňa a odvolacích súdov, neznamená, že ich rozhodnutia nemajú vplyv\nna rozhodnutie\n\no oprávnenosti\n\ntrestného\n\nobvinenia\n\nalebo\n\no občianskych\n\nprávach\n\na záväzkoch.\n62. Článok 6 ods. 1 dohovoru nezakotvuje výslovne právo na prístup k súdom, avšak\nzaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa civilných práv a záväzkov mohol\npredložiť súdu. V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo na súd“, pričom právo\nna prístup k súdu je jedným z aspektov práva na súd, ku ktorému sa pridávajú záruky\npredpísané čl. 6 ods. 1 dohovoru vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie súdu a na priebeh\nkonania. To celé tvorí právo na spravodlivý proces (Golder proti Spojenému kráľovstvu).\n\n24\n\n63. Článok 46 ods. 1 ústavy (a obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) je vyjadrením\nzákladného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou\nbázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky\npríslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy\njednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51\nods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré\ntoto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad\na uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych\npredpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné\nmedzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší\nrozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 139/02).\n64. V ďalšom prichodí už uvedené všeobecné pravidlá vyvodené z judikatúry\naplikovať na daný prípad.\n65. Predovšetkým je potrebné zaoberať sa uplatnenou otázkou 1, ktorú sťažovateľka\nformulovala v podanom dovolaní. Z formulácie otázky 1 v podstate vyplýva, že sa ním\nspochybňuje správnosť právneho záveru, podľa ktorého má byť v rozpore s dobrými\nmravmi organizačná zmena, ktorou sa celá sieť prevádzkových zamestnancov pobočiek\nvykonávajúcich finančné sprostredkovanie previedla na živnosť (t. j. pracovné pomery\nzamestnancov mali byť ukončené, títo mali získať živnostenské oprávnenie a uzavreli by sa\ns nimi zmluvy o finančnom sprostredkovaní ako so živnostníkmi).\n66. Najvyšší súd zaujal v uznesení, ktorým dovolanie odmietol, právny názor, podľa\nktorého otázka 1 nebola nastolená v odvolacom konaní a v dôsledku toho nejde o otázku,\nod riešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Má to vo svojich dôsledkoch\nznamenať, že sťažovateľka nevymedzila otázku 1 spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku.\n67. Z pohľadu ústavného súdu nemožno s už uvedeným záverom najvyššieho súdu\nvzťahujúcim sa na otázku 1 súhlasiť.\n\n25\n\n68. Ako na to sťažovateľka správne poukazuje, z bodu 11.2 rozsudku krajského súdu\nč. k. 2 Co 138/2016-605 z 29. novembra 2017 (tak ako je citovaný v bode 25 tohto nálezu)\nvyplýva, že tento dospel k záveru, podľa ktorého konanie sťažovateľky sa prieči dobrým\nmravom v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Práve tento právny názor krajského súdu\nspochybňuje sťažovateľka v rámci otázky 1 nastolenej v dovolacom konaní.\n69. Zo znenia ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku\nmožno vyvodiť, že rozhodujúca je právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a od vyriešenia\nktorej jeho rozhodnutie záviselo. Nie je teda rozhodujúce, aké právne otázky strany konania\nv odvolacom konaní nastolili (príp. nenastolili). Tento záver pramení zo zásady iura novit\ncuria. Nech už by boli právne názory strán konania akékoľvek, súd je oprávnený a povinný\nvychádzať z právneho názoru, ktorý považuje za súladný so zákonom a za ústavne\nkonformný.\n70. Keďže v slovenskom právnom poriadku je v rámci civilného konania daná\nmožnosť podania odvolania voči prvostupňovému rozsudku, ako aj možnosť podania\ndovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v zákonom vymedzených prípadoch (§ 420\na § 421 Civilného sporového poriadku), garancie vyplývajúce zo základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj z práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vzťahujú aj na odvolacie, resp. na dovolacie\nkonanie. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že pokiaľ je dovolanie odôvodnené\nprípustnými dovolacími dôvodmi a dovolacie dôvody sú vymedzené spôsobom uvedeným\nv ustanovení § 431 až § 435 Civilného sporového poriadku [§ 447 písm. f) Civilného\nsporového poriadku a contrario], potom je povinnosťou dovolacieho súdu dôvodnosťou\npodaného dovolania sa meritórne (vecne) zaoberať. V opačnom prípade dochádza\nk porušeniu práva na súd, ako toto vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6\nods. 1 dohovoru, a to s následkami denegationis iustitiae v rámci dovolacieho konania.\n71. Ďalej je potrebné zaoberať sa v dovolaní uplatnenou otázkou 2 a otázkou 3.\n72. Otázka 2 (ako sa zdá) v podstate spochybňuje právny záver krajského súdu,\npodľa ktorého organizačná zmena uskutočnená sťažovateľkou bola vlastne iba simulovaná.\n\n26\n\n73. Otázka 3 (ako sa zdá) smeruje k potvrdeniu záveru sťažovateľky, podľa ktorého\nňou vykonaná organizačná zmena spĺňa zákonné podmienky ustanovenia § 63 ods. 1\npísm. b) Zákonníka práce.\n74. Najvyšší súd vo vzťahu k otázke 2 (obdobne ako vo vzťahu k otázke 1) uviedol,\nže krajský súd ju osobitne neriešil, pretože sťažovateľka ju nenastolila v odvolacom konaní,\na že preto nejde o otázku, od riešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.\nVo vzťahu k otázke 3 najvyšší súd uviedol, že túto krajský súd síce riešil, ale sťažovateľka\nju nevymedzila, resp. nekonkretizovala zákonným spôsobom, keďže neuviedla vlastný\nprávny názor na jej riešenie a na to, v čom má nesprávnosť, resp. nezákonnosť riešenia\nzo strany krajského súdu spočívať.\n75. Ústavný súd už v uznesení č. k. II. ÚS 33/2020-45 z 23. januára 2020 (ktorým\nústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie) v súvislosti s otázkou 2 a otázkou 3 konštatoval,\nže pri ich formulovaní poukazovala sťažovateľka na body 3.4.1, resp. 3.4.2 dovolania, hoci\nv skutočnosti v dovolaní z 19. marca 2018 sa takto číselne označené body vôbec\nnenachádzajú. Stalo sa tak v poznámkach uvedených v zátvorke v rámci citácie textu otázky\n2 a otázky 3 [pozri bod 18 písm. b) a c) uznesenia č. k. II. ÚS 33/2020-45 z 23. januára\n2020, resp. bod 18 písm. b) a c) tohto nálezu]. Sťažovateľka sa k týmto faktickým\npripomienkam ústavného súdu nijako nevyjadrila, resp. sa voči nim neohradila.\n76. Za daného stavu ústavný súd bez toho, aby analyzoval oprávnenosť dôvodov,\npre ktoré sa najvyšší súd odmietol otázkou 2 a otázkou 3 vecne zaoberať, konštatuje, že\nformulácia otázky 2 a otázky 3 uvedená v dovolaní nie je dostatočne jasná a jednoznačná\nz dôvodu, že odkazuje na také číselne označené body dovolania, ktoré sa v ňom\nv skutočnosti nenachádzajú.\n77. Za uvedeného stavu sa dá dospieť k záveru zhodnému so záverom najvyššieho\nsúdu, podľa ktorého otázka 2 a otázka 3 nebola v dovolaní vymedzená spôsobom\nvyplývajúcim z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (i keď sa\ntento záver opiera o iné skutočnosti, než na aké poukazuje najvyšší súd).\n\n27\n\n78. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti možno konštatovať, že došlo\nk porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 171/2018 a jeho\nuznesením z 27. júna 2019, a to tým, že sa najvyšší súd vecne nezaoberal otázkou 1\nuplatnenou sťažovateľkou v podanom dovolaní (bod 1 výroku nálezu).\n79. Podľa § 133 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej\nlen ,,zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie,\nktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia ústavy, ústavného zákona\nalebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením\nalebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.\n80. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo\nopatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj\niný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa\npovaha zásahu.\n81. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n82. Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Cdo 171/2018 z 27. júna 2019 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\nVI.\nTrovy konania a záver\n83. Sťažovateľka požadovala náhradu trov konania.\n84. Ústavný súd považoval za možné priznať náhradu trov právneho zastúpenia\nsťažovateľky advokátom, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2019 (prevzatie\n\n28\n\na príprava zastúpenia a ústavná sťažnosť) po 163,33 €, za jeden úkon právnych služieb\nv roku 2020 (replika na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu) v sume 177 €, ale\ntiež režijný paušál dvakrát po 9,80 € a jedenkrát 10,62 €. Priznal tiež daň z pridanej hodnoty\nv sume 106,78 €. Celková výška náhrady trov konania, ktorú je najvyšší súd povinný\nzaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky, je 640,66 € (bod 3 výroku nálezu).\n85. Náhradu trov vzniknutých v súvislosti s ústnym pojednávaním ústavného súdu\nnebolo možné považovať za trovy účelne vynaložené, keďže na ústnom pojednávaní žiadne\nrelevantné nové skutočnosti, ale ani nová argumentácia zo strany prítomných neodzneli.\n86. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\n87. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého\nproti rozhodnutiu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npodať\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\ntreba\n\npod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. novembra 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n29", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Cdo/171/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "562f7ea2-1b28-4331-8cfb-28107e5d0c67:eb6ba53d-b5ad-42f6-b026-eb323c2b0503", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7614207104.1", "spisova_znacka": "2Co/138/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/138/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7614207104.1"}, {"guid": "4aaaac1f-9c50-4a85-99d7-df7a1c6ceaaf:791ac4e3-e268-4dfd-9766-227fbd1d5bcc", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8112231590.2", "spisova_znacka": "2Co/274/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/274/2014 z 24. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-03-24", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8112231590.2"}, {"guid": "b48ccb68-4cc0-47cf-823c-f88daed8443a:20dcba70-44c7-4a68-b40b-d737916b4b6f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7111208610.1", "spisova_znacka": "2Co/64/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/64/2012 z 11. 6. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-06-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7111208610.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:88ab25fa-2f2c-4db0-9adc-a295a1687ca0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.536.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 536/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 536/2025 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.536.2025.1"}, {"guid": "ussr:93c5a710-d638-4504-b53b-d2b04097987f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.121.2023.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 121/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 121/2023 z 5. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.121.2023.2"}, {"guid": "ussr:1ad62b8f-dbf7-438d-8c04-b780e59a66a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.79.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 79/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 79/2023 z 14. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.79.2023.1"}, {"guid": "f2baa143-2518-4831-adad-ad3786cacd08:3a00087c-314c-41b7-8e78-19285d766282", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1213209939.1", "spisova_znacka": "5Obdo/20/2022", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/20/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1213209939.1"}]}