{"guid": "ussr:d8496b23-47ce-40de-946b-70ac9765d4b2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.324.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2020 z 7. 7. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. júla 2020, sp. zn. II. ÚS 324/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.324.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2020-07-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d8496b23-47ce-40de-946b-70ac9765d4b2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.324.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.324.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.324.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 324/2020-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavné sťažnosti\n,\n\n,\n,\n\n, a\n\n,\n\n,\n\n, obaja zastúpení advokátom JUDr. Pavlom\n\nGráčikom, advokátska kancelária, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn.\n\n4 Tost 2/2020 z 22. januára 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavné sťažnosti\n\na\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnené.\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. marca\n2020 doručené ústavné sťažnosti\n(ďalej len „sťažovateľ 1“), a\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ 2“; spolu ďalej len „sťažovatelia“),\n\nktorými namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1\na čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n4 Tost 2/2020 z 22. januára 2020.\n2. Ústavný súd po zistení, že obe ústavné sťažnosti sa týkajú právnej veci vedenej\ntým istým orgánom verejnej moci (najvyšším súdom) v tom istom konaní (to isté napadnuté\nrozhodnutie), v rámci ktorého sťažovatelia vystupujú v rovnakom procesnom postavení\n(obvinení), a že v konaní pred ústavným súdom sú zastúpení tým istým právnym\nzástupcom, pritom predmetom ústavných sťažností je namietané porušenie totožných práv\nzaručených ústavou a dohovorom (základné práva na obhajobu, osobnú slobodu a súdnu\nochranu a právo na spravodlivé súdne konanie) a v petite svojich ústavných sťažností\npožadujú identické rozhodnutie ústavného súdu, a navyše argumentácia sťažovateľov je\nvo všetkých relevantných aspektoch zhodná, v záujme hospodárnosti konania podľa § 62\nzákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nv spojení s § 166 ods. 1 Civilného sporového poriadku konania o oboch ústavných\nsťažnostiach uznesením č. k. PLs. ÚS 39/2020-8 z 1. júla 2020 spojil na spoločné konanie\nvedené pod sp. zn. Rvp 527/2020.\n3. Z obsahu oboch ústavných sťažností a ich príloh zhodne vyplýva, že sťažovatelia,\nsú\n\nPrezídiom\n\nPolicajného\n\nzboru,\n\nNárodnou\n\nkriminálnou\n\nagentúrou,\n\nNárodnou\n\nprotizločineckou jednotkou, expozitúrou Bratislava pod ČVS: PPZ-157/NKA-BA1-2019\ntrestne stíhaní za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa\n§ 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný zákon“), sťažovateľ 1 aj za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby\nomamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie\ns nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. b) a c) Trestného\nzákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a § 141 ods. a) Trestného zákona\na sťažovateľ 2 aj pre pokračovací obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných\n2\n\na psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa\n§ 172 ods. 1, písm. a), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona\ns poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.\n4. Na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej\nprokuratúry Slovenskej republiky pod č. k. VII/2 Gv 228/18/1000-407 zo 7. januára 2020\nŠpecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný\nsúd“) uznesením sp. zn. 2 Tp 33/2018 zo 17. januára 2020 podľa § 76 ods. 3 zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) predĺžil sťažovateľom lehotu trvania väzby, v ktorej sa v danej trestnej veci\nnachádzali, do 11. júna 2020. Zároveň špecializovaný súd podľa § 80 ods. 1 písm. c)\na ods. 2 Trestného poriadku väzbu sťažovateľov dohľadom probačného a mediačného\núradníka nenahradil.\n5. Bezprostredne po vyhlásení rozhodnutia o predĺžení lehoty trvania väzby podali\nsťažovatelia priamo do zápisnice o ich výsluchu pred špecializovaným súdom sťažnosti,\nktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 2/2020 z 22. januára 2020 podľa § 193 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku zamietol.\n6. Sťažovatelia sú presvedčení, že najvyšší súd uvedeným rozhodnutím zasiahol\ndo ich garantovaných základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1\na čl. 50 ods. 3 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z týchto dôvodov.\n7. Po vyhlásení rozhodnutia, ktorým bola sťažovateľom a ďalším v tejto trestnej veci\nobvineným osobám predĺžená lehota trvania väzby, a následnom podaní riadnych\nopravných prostriedkov sťažovateľmi proti nemu, vo veci konajúci sudca špecializovaného\nsúdu určil obvineným, a teda aj sťažovateľom, lehotu troch pracovných dní na podanie\npísomného vypracovania sťažností s upozornením, že trestný spis bude v najbližší pracovný\ndeň zaslaný nadriadenému – najvyššiemu súdu, preto písomné sťažnosti mali adresovať\npriamo súdu druhého stupňa. Sudcom špecializovaného súdu určená lehota troch\npracovných dní mala uplynúť 22. januára 2020.\n\n3\n\n8. Najvyšší súd o sťažnostiach sťažovateľov a ďalších obvinených rozhodol\nna neverejnom zasadnutí nariadenom na 22. január 2020 o 15.00 h bez toho, aby „počkal\nna uplynutie... určenej lehoty na podanie sťažnosti“, a tak „zmaril možnosť zdôvodnenia...\npodanej sťažnosti“.\n9. Sťažovatelia zastávajú názor, že právo na obhajobu v sebe implikuje aj možnosť\nodôvodniť sťažnosť, avšak takéto právo im bolo v tomto prípade zmarené postupom\nnajvyššieho súdu, ktorý „nerešpektoval jasne vymedzenú lehotu na zdôvodnenie sťažnosti\nproti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie o väzbe“ a o podaných sťažnostiach\nrozhodol v dobe, keď ešte sudcom pre prípravné konanie stanovená lehota na ich\nzdôvodnenie plynula. Sťažovatelia, spoliehajúc sa na inštrukciu sudcu špecializovaného\nsúdu, svoje sťažnosti zdôvodniť nestihli.\n10. Za ústavne nekonformný sťažovatelia považujú názor najvyššieho súdu ním\nprezentovaný v napadnutom rozhodnutí, v zmysle ktorého „sudca pre prípravné konanie\nnemal nastavovať lehotu na zdôvodnenie podanej sťažnosti proti predmetnému rozhodnutiu\no predĺžení lehoty trvania väzby a že sťažnostný súd nie je povinný vyčkávať ba až, ako\nnadnesene Najvyšší súd uvádza, vyprosovať si zaslanie zdôvodnenia“.\n11. Takýto názor sťažovatelia považujú za rozporný s teóriou legitímnych očakávaní\nako významnou súčasťou „rozhodovacej praxe tak Európskeho súdu pre ľudské práva, ako\naj ústavných súdov naprieč celou Európskou úniou“, podľa ktorej „je okrem jej iných\nčiastkových zložiek tiež vyžadované, aby štátne orgány a súdy vždy napĺňali požiadavku\nlegitímnych očakávaní“, a to aj pri „očakávaniach vytvorených vyhláseniami“. Z toho\nsťažovatelia vyvodili, že „keď raz sudca pre prípravné konanie stanovil (vyhlásil) taký\nprocesný postup“, že sťažovatelia budú „mať právo (prostredníctvom svojho obhajcu)\nzdôvodniť podanú sťažnosť proti ním vydanému rozhodnutiu o väzbe v určitej lehote“, tak\nsa spoľahli (legitímne očakávali), že „skutočne... toto právo bude aj zachované,\na nenastane situácia, že sťažnostný súd si povie, že toto rešpektovať nebude“.\n12. Sťažovatelia, poukazujúc na relevantnú právnu úpravu, dôvodili, že podľa § 187\nods. 1 Trestného poriadku možno sťažnosť podať do troch pracovných dní odo dňa\n\n4\n\noznámenia uznesenia. Z tohto ustanovenia vyplýva len to, že právne účinne možno\nuznesenie napadnúť sťažnosťou iba v určitej zákonom ustanovenej lehote, ale nič\nnenasvedčuje tomu, že by v tejto zákonom ustanovenej lehote musela byť sťažnosť aj\nodôvodnená, respektíve že by vôbec musela obsahovať nejaké dôvody. Podľa sťažovateľov\nje nutné rozlišovať „sťažnosť“ ako druh opravného prostriedku voči uzneseniu, ktorú je\npotrebné zahlásiť v zákonom ustanovenej lehote, aby mohol nadriadený orgán preskúmavať\nnapadnuté\n\nuznesenie\n\na konanie, ktoré\n\nmu predchádzalo, a\n\n„dôvody\n\nsťažnosti“\n\n(či odôvodnenie sťažnosti), pri ktorých už Trestný poriadok žiadnu lehotu nestanovuje.\nSťažovatelia pokračujú, že dôvody sťažnosti nie sú v trestnom procese obligatórnou\nnáležitosťou sťažnosti, a preto na vyvolanie prieskumnej kompetencie nadriadeného orgánu\npostačí aj to, „ak ide o podanie (zahlásenie) tzv. bianco sťažnosti, t. j. sťažnosti, ktorá\nžiadne odôvodnenie neobsahuje“. Tieto závery podľa sťažovateľov vyplývajú z ustanovení\n§ 187 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré stanovuje lehotu na podanie sťažnosti, a § 189\nTrestného poriadku, ktoré upravuje dôvody sťažnosti a vymenúva subjekty, ktoré sú\npovinné sťažnosť odôvodniť, pritom ak tak neurobia, Trestný poriadok nestanovuje sankciu\nneúčinnosti podanej „bianco sťažnosti“. Sťažovatelia dodávajú, že ustanovenie § 189\nTrestného poriadku nehovorí nič o tom, že by prípadné odôvodnenie sťažnosti muselo byť\npodané v rovnakej zákonnej lehote ako samotná sťažnosť, a už vôbec nehovorí o tom, že by\nodôvodnenie sťažnosti nemohlo byť zaslané oprávnenému orgánu po uplynutí zákonom\nustanovenej lehoty na podanie sťažnosti.\n13. Sťažovatelia zhodne argumentovali, že v praxi sa uplatňujú tzv. poriadkové\n(či sudcovské) lehoty, prostredníctvom ktorých orgán, ktorý napadnuté uznesenie vydal,\nmôže sťažovateľom stanoviť lehotu na odôvodnenie sťažností. Nejde tu o stanovenie\npovinnosti sťažovateľom, aby podanú sťažnosť odôvodnili, ale ide o možnosť, že tak môžu\nurobiť v určenej lehote s tým, že po jej uplynutí bude vec predložená nadriadenému orgánu\nna rozhodnutie sťažnosti, a to bez ohľadu na to, či podanú sťažnosť odôvodnia alebo\nneodôvodnia. V aplikačnej praxi sa takto bežne postupuje a túto prax možno označiť\nza súladnú s ustanoveniami Trestného poriadku, z ktorých vyplýva napríklad aj právo\nna obhajobu (t. j. právo poznať nielen obsah uznesenia, ale aj dôkazy, ktoré viedli k vydaniu\nuznesenia, právo poradiť sa s advokátom a za pomoci advokáta skoncipovať dôvody\n\n5\n\nsťažnosti a podobne). Právo na právnu pomoc má pritom každá osoba, ktorej sa uznesenie\ndotýka (napríklad aj svedok v prípade vydania uznesenia, ktorým mu bola uložená\nporiadková pokuta a podobne). Určenie lehoty sťažovateľom na možné odôvodnenie\nsťažností zo strany orgánu, ktorý uznesenie vydal, je preto vhodným spôsobom, ako dať\nsťažovateľom najavo, že majú priestor aj na sformulovanie dôvodov sťažností a že po tejto\nlehote bude vec predložená nadriadenému orgánu na rozhodnutie o sťažnostiach. V tomto\nsmere považovali sťažovatelia za nutné zopakovať, že mali právo poznať nielen obsah\nuznesenia, ale aj konanie, ktoré vydaniu uznesenia predchádzalo, a nie je možné akceptovať\ntaký výklad, pri ktorom sa majú sťažovatelia uspokojiť, len s oznámením obsahu uznesenia\na už ich nemá čo zaujímať konanie, ktoré vydaniu uznesenia predchádzalo.\n14. Rozhodnutím najvyššieho súdu tak podľa sťažovateľov preukázateľne došlo\nk porušeniu im ústavou zaručeného základného práva na obhajobu, pretože právo\nna spravodlivý proces, právo obhajoby a právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom\nnemôže byť chápané a realizované len formálne, ale aj reálne, a to tak, že nezávislý\na nestranný súd im umožní právo na obhajobu tým, že sa oboznámi s dôvodmi podaného\nopravného prostriedku, pričom pokiaľ sa obvinený legitímne spoľahne na vyhlásenie súdu\nvo vzťahu k určeniu lehoty na možnosť predloženia odôvodnenia podaného opravného\nprostriedku ‒ sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, nerešpektovanie a nedodržanie tejto\nlehoty zo strany sťažnostného súdu je vážnym porušením práva na obhajobu, a pokiaľ\nk tomuto došlo v prípade rozhodovania o väzbe, je takéto rozhodnutie o sťažnosti postihnuté\npodstatnou procesnou vadou, čo v tomto prípade vyústilo až do porušenia práva na osobnú\nslobodu, keďže nezákonnosť rozhodnutia o väzbe je vždy vo výsledku porušením práva\nna osobnú slobodu.\n15. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ústavných\nsťažností na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:\n„1. Základné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý súdny proces podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na osobnú slobodu\npodľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodnutím Najvyššieho súdu\n\n6\n\nSlovenskej republiky zo dňa 22. 01. 2020 v konaní vedenom pod 4 Tost 2/2020, porušené\nboli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 01. 2020 v konaní\nvedenom pod 4 Tost 2/2020 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur, ktoré je\nNajvyšší\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nvyplatiť\n\nsťažovateľovi\n\ndo\n\ndvoch\n\nmesiacov\n\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.\nII.\nRelevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n18. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie.\n19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n\n7\n\n20. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\n...\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n23. Predmetom ústavných sťažností je namietané porušenie základných práv\nsťažovateľov zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 2/2020\nz 22. januára 2020.\n24. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.\n25. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len\npre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\n26. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n\n8\n\n27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n28. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu.\n29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n30. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou pripomína, že v zásade\nnie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej\nmoci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav\na aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,\nIV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie\nje suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich\nprávnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného\nsúdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,\nprostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde\nk porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného\nrozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci\nmôžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).\n\n9\n\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n31. K zásahu do základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu zaručeného\nv čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa názoru\nsťažovateľov dôjsť tým, že o ich riadnom opravnom prostriedku proti prvostupňovému\nrozhodnutiu o predĺžení trvania jeho väzby v prebiehajúcom trestnom konaní najvyšší súd\nrozhodol 22. januára 2020 (uznesením sp. zn. 4 Tost 2/2020), t. j. v čase, keď ešte\nneuplynula lehota určená sudcom pre prípravné konanie špecializovaného súdu na podanie\nsťažností v jej písomnej forme, resp. ich odôvodnenia, čím došlo k zmareniu možnosti\nsťažovateľov predložiť nadriadenému súdu svoju argumentáciu proti ďalšiemu trvaniu ich\nväzby.\nIII.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50\nods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n32. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv\nzaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom považuje predovšetkým za potrebné\nzdôrazniť, že konanie pred najvyšším súdom a ním vydané napadnuté rozhodnutie bolo\nkonaním a rozhodnutím o väzbe sťažovateľov, t. j. o ich osobnej slobode. Táto skutočnosť\nmá podstatný vplyv na možnosť profitovania sťažovateľov z nimi označených článkov\nústavy a dohovoru.\n33. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva na súdnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane\nkonštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 113/05, II. ÚS 151/09,\nII. ÚS 311/2013, IV. ÚS 444/2013, IV. ÚS 444/2013), že ide o všeobecné ustanovenie,\nktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,\na nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľný čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorý\n\n10\n\nje vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality, a sú v ňom implicitne obsiahnuté\nhmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva\nna súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana\nzahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím\nna povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe\naplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie\nvšeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.\n34. Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne\nkonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nústavný súd zdôrazňuje, že označené ustanovenie je z vecného hľadiska (ratione materiae)\nv trestných veciach aplikovateľné v zásade len na rozhodovanie vo veci samej\n(rozhodovanie o vine a treste, t. j. trestnom obvinení) a nevzťahuje sa na rozhodovanie\no väzbe, pre ktoré platí špeciálna, z hľadiska procesných záruk poskytnutých osobe\nnachádzajúcej sa vo väzbe, prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru\nupravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (m. m. napr. I. ÚS 256/07,\nII. ÚS 15/05, III. ÚS 272/03, IV. ÚS 65/05). Tento právny názor vychádza z rešpektovania\nrozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej\nsa osobná sloboda chráni v zásade prostredníctvom čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide\no zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade\nso zákonom upraveným postupom (čl. 5 ods. 1 dohovoru), pričom súčasťou záruk\nvyvoditeľných z čl. 5 dohovoru je aj ochrana práva jednotlivca na primeranú dĺžku väzby\nv zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby\nnedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom\n(čl. 5 ods. 3 dohovoru), ako aj ochrana práva jednotlivca domáhať sa periodického\nprieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť\nrozhodnuté urýchlene [(čl. 5 ods. 4 dohovoru); k uvedenému pozri napr. Khudoyorov\nv. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 –125, 172 – 174 a 193;\nÖcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84\na 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].\n\n11\n\n35. Takisto, pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa porušenia práva sťažovateľov\nna obhajobu vyjadreného v čl. 50 ods. 3 ústavy, ústavný súd už opakovane judikoval, že\ntento článok ústavy sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe (napr. II. ÚS 15/05).\nPri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť práva na osobnú\nslobodu podľa čl. 17 ústavy, príp. čl. 5 dohovoru a v prípade zistenia porušenia práva\nna obhajobu vo vzťahu k rozhodovaniu o väzbe pristúpi k vysloveniu jeho porušenia\nprostredníctvom čl. 17 ústavy alebo čl. 5 dohovoru, nie prostredníctvom sťažovateľmi\noznačeného čl. 50 ods. 3 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 125/2015, II. ÚS 116/2011,\nII. ÚS 266/2013, II. ÚS 600/2014, III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 135/04).\n36. Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 45 zákona o ústavnom\nsúde), v tomto prípade konštatuje, že sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym\nzástupcom, namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 2/2020\nz 22. januára 2020 v súvislostiach rozhodovania o pokračovaní (predĺžení trvania) väzby,\nna ktoré sa tieto nimi označené články ústavy a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže\nneexistuje žiadna vecná súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným\nporušením označených článkov ústavy a dohovoru, ústavné sťažnosti sťažovateľov sú\nv tejto časti zjavne neopodstatnené, a preto ich ústavný súd z tohto dôvodu odmietol podľa\n§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nIII.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5\nústavy\n37. Základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom\nznení odkazuje na zákon. V zmysle judikatúry ústavného súdu pod zákonom ustanoveným\nspôsobom pozbavenia osobnej slobody (čl. 17 ods. 2 ústavy) treba rozumieť taký postup\na rozhodnutia súdov, ktoré rešpektujú ustanovenia Trestného poriadku. Z čl. 17 ods. 5\nústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.\nÚstava sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý možno vziať do väzby,\nale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá\npredovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej\n\n12\n\nosobnej slobody. Jej nerešpektovanie je zároveň nerešpektovaním ústavy, a tým i porušením\nňou zaručeného práva na osobnú slobodu (obdobne napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 48/00,\nII. ÚS 315/06, I. ÚS 628/2017).\n38. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutia sp. zn.\n4 Tost 2/2020 z 22. januára 2020 zistil, že najvyšší súd sa okolnosťou prezentovanou\nsťažovateľmi v ústavných sťažnostiach na základe námietky jedného z obvinených zaoberal.\nPoukazujúc pritom na právnu úpravu sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku proti\nuzneseniu obsiahnutú v ustanoveniach § 185 ‒ § 195 Trestného poriadku najvyšší súd\npripomenul, že sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a to do 3 dní\nod oznámenia uznesenia (§ 187 ods. 1 Trestného poriadku). Poznamenal, že ustanovenie\n§ 187 ods. 1 Trestného poriadku o lehote a mieste na podanie sťažnosti odkazuje\nna špecifickú zákonnú lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu súdu o väzbe, ktorá\nje vyjadrená vo vzťahu k prokurátorovi v ustanovení § 83 ods. 2 prvej vete Trestného\nporiadku slovami „len ihneď“. Tento režim sa v zmysle § 83 ods. 2 vety za bodkočiarkou\nTrestného poriadku vzťahuje aj na obvineného, ale len na lehotu podania sťažnosti proti\nuzneseniu o ponechaní obvineného vo väzbe a proti uzneseniu o predĺžení lehoty trvania\nväzby v prípravnom konaní podľa § 76 ods. 3 a 4 Trestného poriadku (R 29/2010). Najvyšší\nsúd konštatoval, že obvinení, medzi nimi aj sťažovatelia, ihneď po vyhlásení uznesenia\no predĺžení trvania ich väzby zahlásili sťažnosť a nadväzne sudca pre prípravné konanie\nuložil obvineným (ich obhajcom) poriadkovú lehotu na spracovanie sťažnosti tri pracovné\ndni, a zároveň ich upozornil, že spis bude v najbližší pracovný deň predložený\nnadriadenému súdu, preto bolo potrebné písomne spracované sťažnosti zaslať priamo\ntomuto súdu. Najvyšší súd k tejto skutočnosti zaujal názor, v zmysle ktorého nevidel dôvod,\nprečo by mal sudca pre prípravné konanie vo väzobných veciach, ktoré sa musia vybavovať\nprednostne\n\na urýchlene,\n\n„nadstavovať\n\nnovú\n\nporiadkovú\n\n-\n\nsudcovskú\n\nlehotu“\n\nna odôvodnenie sťažnosti, a zároveň poznamenal, že nie je jeho povinnosťou ako\nnadriadeného súdu vyčkávať, resp. vyprosovať si od strán trestného konania odôvodnenia\nsťažností. Napriek tomu najvyšší súd upovedomil obhajcov obvinených, teda aj obhajcu\nsťažovateľov, o termíne konania neverejného zasadnutia, a taktiež na možnosť,\nnie povinnosť, písomne podané sťažnosti odôvodniť. Obhajcovia obvinených (okrem\n\n13\n\nobhajcu sťažovateľov) túto možnosť aj využili. Nad rámec uvedeného najvyšší súd dodal,\nže dôvody sťažnosti nie sú jej obligatórnou náležitosťou, a preto na vyvolanie prieskumnej\nkompetencie nadriadeného orgánu postačí aj to, ak ide o podanie (zahlásenie) tzv. bianco\nsťažnosti, t. j. sťažnosti, ktorá žiadne odôvodnenie neobsahuje. V posudzovanom prípade sa\npodľa názoru najvyššieho súdu obhajcovia dostatočným spôsobom k veci vyjadrili tak\npísomne k návrhu príslušného prokurátora na predĺženie dôvodov väzby, ako aj pri\nvýsluchoch obvinených.\n39. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd naozaj\no riadnych opravných prostriedkoch sťažovateľov rozhodol v čase plynutia sudcom\nšpecializovaného súdu určenej lehoty troch pracovných dní na písomné odôvodnenie\n„zahlásených“ sťažností proti rozhodnutiu zo 17. januára 2020 o predĺžení lehoty trvania\nväzby, a je zrejmé aj to, že sťažovatelia (ich obhajca) túto sťažnosť neodôvodnili, resp.\nodôvodniť nestihli, keďže nemali žiaden dôvod nespoliehať sa na lehotu určenú\nšpecializovaným súdom. Za takto vzniknutej situácie sa skutočne môže prima facie javiť, že\nnajvyšší súd svojím rozhodnutím, ale najmä postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal,\nznemožnil sťažovateľom predniesť svoju argumentáciu proti predĺženiu trvania ich väzby,\nčo by mohlo predstavovať zásah do ich práva na osobnú slobodu v nadväznosti na ich\nobhajobné práva.\n40. Ústavný súd však v každom jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného\npráva na osobnú slobodu je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne\nokolnosti preskúmavanej veci (obdobne pozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08,\nI. ÚS 59/2016, III. ÚS 217/2016 a pod., ale vyplýva to aj z mnohých rozhodnutí ESĽP napr.\nLetellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra proti\nFrancúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B a ďalšie).\n41. Ako z obsahu ústavných sťažností jednoznačne vyplýva, namietaným je\ndruhostupňové rozhodnutie a v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 192\nods. 1 Trestného poriadku, ktorý upravuje rozsah preskúmavacej činnosti nadriadeného\nsúdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorý vzhľadom na absenciu osobitnej úpravy v súvislosti\nso sťažnosťou proti rozhodnutiu o väzbe (§ 83 Trestného poriadku) treba aplikovať aj\n\n14\n\nvo vzťahu k preskúmavaniu tzv. väzobných rozhodnutí prvostupňového (v tomto prípade\nšpecializovaného) súdu. Podľa tohto zákonného ustanovenia pri rozhodovaní o sťažnosti\npreskúma nadriadený orgán\na) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal\nsťažnosť, a\nb) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.\n42. Účinná zákonná úprava, ktorá bola základom konania a rozhodovania\nnajvyššieho súdu ako sťažnostného súdu (vychádzajúc aj z čl. 2 ods. 2 ústavy), teda\nzakotvuje tzv. obmedzený revízny princíp. Tento spočíva v tom, že najvyšší súd pri\nrozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe (predĺžení jej trvania) preskúmava\nsprávnosť výrokov napadnutého uznesenia zo všetkých hľadísk (bez ohľadu na to, či ich\nsťažovatelia v sťažnostiach výslovne uviedli, alebo nie) a správnosť postupu konania, ktoré\nnapadnutým výrokom predchádzalo, a to rovnako z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli\nspôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na ich\nkonkretizáciu v sťažnostiach). Preskúmavacia činnosť najvyššieho súdu ako sťažnostného\nsúdu\n\nje\n\nteda\n\nlimitovaná\n\nrozsahom\n\npredmetu\n\nkonania\n\npred\n\nprvostupňovým\n\n–\n\nšpecializovaným súdom a zákonná úprava nepredpokladá, že by najvyšší súd ako súd\nsťažnostný mal rozhodovať o určitej skutočnosti, ktorá nebola predmetom konania pred\nšpecializovaným súdom. Uvedené by bolo okrem iného v rozpore s dvojinštančnosťou\nkonania a rozhodovania o väzbe, ktorá vyplýva z viacerých ustanovení Trestného poriadku\n(§ 83 a § 76). Ustanovenie § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku síce zakotvuje\nprávomoc najvyššieho súdu v prípade, že nezamietne sťažnosť z dôvodov uvedených\nv § 193 ods. 1 Trestného poriadku, zrušiť napadnuté uznesenie a rozhodnúť o veci, avšak aj\ntoto zákonné ustanovenie treba vykladať s ohľadom na rozsah preskúmavacej činnosti\nnajvyššieho súdu tak, že nie je namieste v konaní o sťažnosti rozširovať predmet konania\nnad rámec predmetu konania pred prvostupňovým súdom.\n43. Uvedený revízny princíp v spojení s tým, že sťažovatelia mali možnosť predniesť\nsvoje argumenty proti predĺženiu lehoty trvania väzby v konaní pred súdom prvého stupňa,\na to jednak písomným vyjadrením sa k návrhu príslušnej prokuratúry na predĺženie trvania\nlehoty väzby, ako aj pri ich výsluchu pred špecializovaným súdom v rámci konania o tomto\n15\n\nnávrhu, je takou okolnosťou, ktorá výrazne oslabuje reálne obmedzenie obhajobných práv\nsťažovateľov v rámci konania o osobnej slobode rozhodnutím najvyššieho súdu\ns konkrétnym skutočným (uchopiteľným) dopadom na ich základné práva.\n44. Správnosť tohto záveru je podporená aj absenciou uvedenia (v ústavných\nsťažnostiach) konkrétnej sťažovateľmi zamýšľanej argumentácie, ktorú mienili, ale\nnemohli, resp. nestihli sťažnostnému – najvyššiemu súdu predostrieť v písomných\ndôvodoch „zahlásených“ sťažností a ktorú by považovali za relevantnú (s potenciálom\niného rozhodnutia o ich väzbe) a súčasne nereflektovanú zo strany nadriadeného súdu, teda\nponechanú bez adekvátnej reakcie konajúceho všeobecného súdu.\n45. Sťažovatelia tak nepredniesli nijakú okolnosť, ktorá by v materiálnom poňatí\nochrany základného práva na osobnú slobodu dostatočne odôvodňovala záver o odopretí im\npráva na obhajobu. Za týchto okolností sa ústavné sťažnosti sťažovateľov v tejto časti javia\nzjavne neopodstatnené.\n46. Ďalšou okolnosťou, na ktorú ústavný súd v predmetnej veci prihliadol, bola\nskutočnosť, že najvyšší súd zvolený, sťažovateľmi namietaný, postup odôvodnil, opierajúc\nsa o konkrétne zákonné ustanovenia platného a účinného procesnoprávneho predpisu,\nktorým sa konanie riadilo. Interpretáciu a následnú aplikáciu týchto noriem pritom nie je\nmožné hodnotiť ako takú, ktorá by bola v rozpore s ich znením, zmyslom alebo účelom. Ani\nsamotní sťažovatelia v ústavných sťažnostiach nekonkretizovali ustanovenie Trestného\nporiadku, ktoré by najvyšší súd zjavne porušil alebo neprípustne „obišiel“.\n47. V tomto svetle sa potom aj argumentácia sťažovateľov „Účelom práva\nzaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania\ntrestného činu. Vo veci sp. zn. II. ÚS 52/98, ústavný súd uviedol, že pozitívny záväzok\nSlovenskej republiky pri realizácii práv obvineného v trestnom konaní je zabezpečený\ncestou Trestného poriadku, ktorý je právnym predpisom upravujúcim postup v trestnom\nkonaní. Trestný poriadok v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje ústavou\ngarantované právo obhajoby.“ javí ako nepriliehavá, keďže postup najvyššieho súdu bol\npráve postupom v súlade s dotknutými ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi\n\n16\n\nriadny opravný prostriedok proti uzneseniu ‒ sťažnosť. Práve naopak, sťažovateľmi\nuplatnený výklad ustanovení procesného predpisu o „fakultatívnosti“ odôvodnenia sťažnosti\nproti uzneseniu o väzbe (uvedený v bode 12 odôvodnenia tohto uznesenia) svedčí\nv prospech postupu najvyššieho súdu.\n48. Napokon v súvislosti so sťažovateľmi požadovanou ochranou ich základných\npráv nebola pri celkovom posúdení ústavných sťažností úplne bez významu skutočnosť, že\nnajvyšší súd termín neverejného zasadnutia o podaných opravných prostriedkoch vopred\noznámil obhajcom obvinených, a to s možnosťou predloženia ich dôvodov. A keďže išlo\no posledný deň sudcom špeciálneho súdu určenej lehoty, nemožno to považovať za také\nskrátenie, ktoré by absolútne vylúčilo možnosť primeranej reakcie obvinených\n(ich obhajcov), a to ani s prihliadnutím na skutočnosť, že k oznámeniu termínu neverejného\nzasadnutia došlo len niekoľko hodín pred jeho konaním. Je opodstatneným predpoklad, že\nv posledný deň lehoty určenej na podanie sťažnosti v písomnej podobe je jej príprava už\nv štádiu minimálne spôsobilom (veľmi) stručne definovať jej nosné ‒ kľúčové dôvody\nurčujúce zameranie prieskumu v rámci sťažnostného konania. Obhajca sťažovateľov síce,\nako to tvrdí, nestihol toto oznámenie najvyššieho súdu urobené v elektronickej forme\nzaregistrovať, avšak, ako sa z ústavných sťažností javí, rezignoval aj na podanie\nodôvodnenia zahlásených sťažností hoc aj po rozhodnutí nadriadeného súdu v rámci\nsudcom špecializovaného súdu nastavenej lehoty. Dôvod nezaregistrovania predmetného\navíza neverejného zasadnutia najvyššieho súdu sťažovatelia neozrejmili, avšak obvyklá\nzodpovedná starostlivosť poskytovania obhajoby takéto prípady eliminuje.\n49. Všetky uvedené zistenia, aj keď jednotlivo, samy osebe sa nemusia zdať byť\nspôsobilými presvedčivo vyvrátiť tvrdenie sťažovateľov o zásahu do ich základného práva\nna osobnú slobodu, v ich súhrne napokon viedli ústavný súd k prijatiu záveru, že najvyšší\nsúd svojím postupom a namietaným rozhodnutím sp. zn. 4 Tost 2/2020 z 22. januára 2020\npozbavil sťažovateľov osobnej slobody spôsobom neodporujúcim zákonu ‒ Trestnému\nporiadku, preto ústavné sťažnosti sťažovateľov aj v tejto časti namietaného porušenia\nzákladného práva zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy odmietol podľa § 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.\n\n17\n\n50. Pretože ústavné sťažnosti sťažovateľov boli ako celok odmietnuté, bolo bez\nprávneho významu zaoberať sa ich ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu\nna rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného\npráva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. júla 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-rýchlosť rozhodovania", "trestné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:14acb5cd-a742-42c9-b6fb-baa85abd3403", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.628.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 628/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 628/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.628.2017.1"}, {"guid": "ussr:0927dc50-69c4-4f22-b08a-b1fe046585ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.217.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 217/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 217/2016 z 12. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.217.2016.1"}, {"guid": "ussr:be6408bd-6f9c-4944-a5cb-0c4f2161726d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/2016 z 3. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-03", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1"}, {"guid": "ussr:8d249d31-ddec-48b3-b5d7-65458694e558", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.125.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 125/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 125/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.125.2015.1"}, {"guid": "ussr:9c299a7f-bad4-469e-9d61-a964beafe8b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 600/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 600/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9c299a7f-bad4-469e-9d61-a964beafe8b5"}, {"guid": "ussr:bf714197-755b-44ad-967b-6540e36e0897", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 266/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 266/2013 z 12. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-12", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf714197-755b-44ad-967b-6540e36e0897"}, {"guid": "ussr:949bc69b-d7b3-4fe1-a6f0-f776ba477f41", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 444/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 444/2013 z 11. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-11", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949bc69b-d7b3-4fe1-a6f0-f776ba477f41"}, {"guid": "ussr:91358c1d-5679-4d00-91a8-6ba8255a5600", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 311/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 311/2013 z 29. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-29", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91358c1d-5679-4d00-91a8-6ba8255a5600"}, {"guid": "ussr:f82d5a22-29fd-4a00-b310-f80b8fe1799b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 116/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 116/2011 z 6. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-06", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f82d5a22-29fd-4a00-b310-f80b8fe1799b"}, {"guid": "ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 11/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 11/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508"}, {"guid": "ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 151/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 151/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124"}, {"guid": "ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 232, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284"}, {"guid": "ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 137/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272"}, {"guid": "ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2"}, {"guid": "ussr:eb89dee8-771a-4df7-bf07-d485903dbe41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 256/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 256/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb89dee8-771a-4df7-bf07-d485903dbe41"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 142/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/07 z 21. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-21", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 353/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 353/06 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a"}, {"guid": "ussr:a752b29d-a9af-42d0-ae8c-7dc10dc9cb7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 315/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 315/06 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 112, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a752b29d-a9af-42d0-ae8c-7dc10dc9cb7a"}, {"guid": "ussr:e9e2c884-9c6d-46ac-b1c5-41ae5dc62b04", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 113/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 113/05 z 28. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-28", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9e2c884-9c6d-46ac-b1c5-41ae5dc62b04"}, {"guid": "ussr:013bb44a-5a61-4e33-a734-699ed9f8d3c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 65/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 65/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:013bb44a-5a61-4e33-a734-699ed9f8d3c8"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 15/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 15/05 z 18. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-18", "citacie_n": 184, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 255/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 255/03 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a"}, {"guid": "ussr:01d2a045-ed8c-4311-9d1d-54651a6226f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 272/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 272/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01d2a045-ed8c-4311-9d1d-54651a6226f4"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}], "citovane_v": []}