{"guid": "ussr:9b9fdd69-2760-4c22-83f1-8b65fd3ff4c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.317.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 317/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 317/2019 z 24. 11. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. novembra 2020, sp. zn. II. ÚS 317/2019, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.317.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-11-24", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9b9fdd69-2760-4c22-83f1-8b65fd3ff4c8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.317.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.317.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.317.2019.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 317/2019\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 24. novembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne\nJany Laššákovej a sudcu Petra Molnára o prijatej ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti\nWRIGLEY Slovakia, s. r. o., IČO 44 374 542, Železničná 465, Senica, právne zastúpenej\nadvokátom JUDr. Petrom Kubinom, advokátska kancelária, Štefánikova 15, Bratislava,\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.\n26 CoE 2/2017 z 30. januára 2018 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti WRIGLEY Slovakia, s. r. o., na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 CoE 2/2017 z 30. januára 2018\nporušené boli.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 CoE 2/2017 z 30. januára 2018\nzrušuje.\n\n3. Obchodnej spoločnosti WRIGLEY Slovakia, s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov\nprávneho zastúpenia spolu v sume 640,65 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatpäť\ncentov), ktorú jej j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr.\nPetra Kubinu, advokátska kancelária, Štefánikova 15, Bratislava, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára\n2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti WRIGLEY Slovakia, s. r. o., IČO\n44 374 542, Železničná 465, Senica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)\nuznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 26 CoE 2/2017\nz 30. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n1.1 Ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie uznesením sp. zn.\nII. ÚS 317/2019 zo 7. novembra 2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na podklade rozhodcovského\nrozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave\nsp. zn. Rsp V-76/2014 zo 6. mája 2016, opraveného uznesením z 31. mája 2016 (ďalej aj\n„rozhodcovský rozsudok“), a na návrh oprávneného sa proti sťažovateľke vedie exekúcia\npred exekútorským úradom JUDr. Pavel Šajánek, súdny exekútor, pod sp. zn.\n5 Er 429/2015, EX 999/2016.\n\n2\n\n2.1 Dňa 7. júna 2016, t. j. v zákonnej lehote na podanie žaloby, ako aj pred uplynutím\nlehoty na podanie námietok proti exekúcii, podala sťažovateľka na Okresnom súde\nBratislava V (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku spolu\ns návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. O žalobe vedie okresný súd\nsúdne konanie pod sp. zn. 21 Cr 10/2016.\n2.2 Dňa 17. júna 2016 podala sťažovateľka návrh na odklad exekúcie podľa § 56\nods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch\na exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení platnom a účinnom\ndo 31. marca 2017 z dôvodu, že podala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Dňa\n11. augusta 2016 Okresný súd Senica z tohto dôvodu povolil odklad exekúcie uznesením\nsp. zn. 5 Er 429/2016.\n2.3 Na odvolanie oprávneného krajský súd napadnutým uznesením uznesenie\nOkresného súdu Senica sp. zn. 5 Er 429/2016 z 11. augusta 2016 zmenil tak, že návrh\nna odklad exekúcie zamietol. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:\n«S povinným možno súhlasiť v tom, že ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku\nv znení účinnom do 31. marca 2017 nerozlišuje medzi rozhodcovským konaním podľa\nzákona o rozhodcovskom konaní a spotrebiteľským rozhodcovským konaním podľa zákona\no spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Podľa konštantnej judikatúry vyšších súdov však\nsúd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca\nsa musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,\nsystematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu všeobecne záväzných\nprávnych predpisov. Samozrejme sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôli\n(arbitrárnosti) a interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii\n(napr. nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 72/2010). Ani v danej veci nemožno teda vystačiť\nlen s doslovným textom zákona, ale je potrebné interpretovať ho najmä s ohľadom\nna systematickú súvislosť a účel, ktorý sa ním sleduje. Ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného\nporiadku v znení účinnom do 31. marca 2017 viaže odklad exekúcie len na samotnú\nokolnosť, že povinný podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote na podanie\nnámietok proti exekúcii. Súvislosť medzi lehotou na podanie námietok a podaním žaloby\n3\n\no zrušenie rozhodcovského rozsudku však Exekučný poriadok predpokladá len v ustanovení\n§ 48 ods. 2, podľa ktorého exekútor poverený vykonaním exekúcie v spotrebiteľskom\nrozhodcovskom\n\nkonaní\n\n(podľa\n\nzákona\n\no spotrebiteľskom\n\nrozhodcovskom\n\nkonaní)\n\nv upovedomení o začatí exekúcie poučí povinného, ktorý je spotrebiteľom, o možnosti podať\nv lehote na podanie námietok žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Táto úprava\nnadväzuje na ustanovenie § 46 ods. 3 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní,\npodľa ktorého môže spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku (vydaného\nv spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) podať aj v exekúcii za podmienok Exekučného\nporiadku. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že len v prípade spotrebiteľského\nrozhodcovského konania je možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku\nviazaná na lehotu na podanie námietok proti exekúcii. Naopak, v iných rozhodcovských\nkonaniach (podľa zákona o rozhodcovskom konaní) je lehota na podanie žaloby o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku viazaná výlučne na doručenie rozhodcovského rozsudku, resp.\njeho opravy (§ 41 zákona o rozhodcovskom konaní). Výklad ustanovenia § 56 ods. 5\nExekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 zastávaný okresným súdom\na sťažovateľkou tak nezohľadňuje túto systematickú súvislosť s inými ustanoveniami\nExekučného poriadku a ďalších zákonov. Ak by sa ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného\nporiadku v znení účinnom do 31. marca 2017 malo skutočne vzťahovať na všetky\nrozhodcovské konania, viedlo by to k nepredvídateľným a úplne arbitrárnym následkom.\nPredovšetkým by to malo znamenať, že súd by bol povinný odložiť exekúciu len na základe\ntoho, že povinný podal žalobu v lehote na podanie námietok, a to bez ohľadu na to, či mu\nešte plynula lehota podľa § 41 zákona o rozhodcovskom konaní. Súd by bol teda povinný\nodložiť exekúciu aj na základe žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorá by bola\nzjavne oneskorená (po lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 41 zákona o rozhodcovskom\nkonaní), ale bola by podaná v lehote na podanie námietok. Aj pri racionálnom výklade by to\nvšak viedlo k tomu, že výhoda ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení\núčinnom do 31. marca 2017 by bola závislá na náhode, či exekútor stihne doručiť\nupovedomenie o začatí exekúcie tak, aby sa 14-dňová lehota na podanie námietok (§ 50\nods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017) kryla so záverom 60dňovej lehoty podľa ustanovenia § 41 zákona o rozhodcovskom konaní. Táto okolnosť\n(dátum doručenia upovedomenia) je pritom povinným neovplyvniteľná, v dôsledku čoho by\n\n4\n\nmožnosť odkladu exekúcie podľa ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení\núčinnom do 31. marca 2017 bola pre povinného dostupná podľa úplne náhodných kritérií.\nÚčelom tohto ustanovenia pritom celkom zjavne nebolo poskytnúť ochranu povinnému\nv závislosti od náhodného kritéria, či „stihne“ podať žalobu o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku v lehote podľa ustanovenia § 41 zákona o rozhodcovskom konaní a zároveň podľa\nustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Naopak,\nzo súvislostí možno spoľahlivo usudzovať, že cieľom bolo poskytnutie zvýšenej ochrany\npráve v súvislosti so zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý výslovne\nviaže možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na lehotu na podanie\nnámietok. V prerokúvanej veci sa exekúcia vykonáva na základe exekučného titulu, ktorým\nje rozhodcovský rozsudok vydaný podľa zákona o rozhodcovskom konaní (ide o spor dvoch\npodnikateľov z obchodnej činnosti), nie v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní podľa\nzákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Odklad exekúcie podľa ustanovenia § 56\nods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 tak nie je dôvodný,\nčo oprávnený opodstatnene uplatnil v odvolaní.»\n2.4 Sťažovateľka podala 14. marca 2018 na ústavnom súde ústavnú sťažnosť, ktorou\nnamietala porušenie základných práv napadnutým uznesením krajského súdu. Ústavný súd\nprijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie uznesením sp. zn. II. ÚS 217/2018 z 26. apríla\n2018. Súčasne s tým odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia do právoplatného\nskončenia konania vo veci samej.\n2.5 Proti napadnutému uzneseniu podala sťažovateľka z dôvodu opatrnosti\na vychádzajúc z poučenia napadnutého uznesenia aj dovolanie. Sťažovateľka však\nvychádzala z toho, že dovolanie nebolo prípustné, preto nepredstavovalo účinný prostriedok\nnápravy porušenia základných práv sťažovateľky, a z toho, že ústavný súd mal právomoc\nkonať o jej ústavnej sťažnosti napriek podanému dovolaniu. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) napokon dovolanie uznesením sp. zn. 4 ECdo 14/2018\nz 24. októbra 2018 odmietol z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je\nprípustné. K odmietnutiu dovolania zo strany najvyššieho súdu však došlo až potom, ako\nústavný súd rozhodol o ústavnej sťažnosti sťažovateľky. Ústavný súd totiž nálezom sp. zn.\n\n5\n\nII. ÚS 217/2018 z 11. júla 2018 ústavnej sťažnosti nevyhovel, a to z dôvodu, že súčasne\nprebiehalo konanie o dovolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.\n2.6 Po vydaní napadnutého uznesenia súdny exekútor vydal 21. marca 2018\nexekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Vymáhaná\npohľadávka bola v celom rozsahu (vrátane príslušenstva a trov exekúcie) odpísaná z účtu\nsťažovateľky.\n3. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd svojvoľne interpretoval ustanovenie § 56\nods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, a tým porušil základné\nprávo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa\ntohto ustanovenia „Súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok\nproti exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie\nrozhodcovského rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii\npokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa\ntohto zákona zastaví.“.\n3.1 Sťažovateľka uvádza, že krajský súd sa nemýlil v tom, že súdy nie sú viazané len\ndoslovným znením zákonnej normy. Ďalej však už nesprávne a reštriktívne vyložil toto\nustanovenie tak, že odklad exekúcie pripustil len v prípade, že sa vedie na podklade\nrozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a ak proti\ntakémuto rozsudku podá povinný žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Vylúčil tým\nmožnosť odkladu exekúcie v prípade, že je podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2002 Z. z.\no rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom\nkonaní“).\n3.2 Podľa názoru sťažovateľky výklad ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku\nv znení účinnom do 31. marca 2017, ktorý si osvojil krajský súd, vykazuje znaky svojvôle,\npretože nerešpektuje jednoznačnú kogentnú normu.\n3.3 Z úlohy súdov ako ochrancov zákonnosti (čl. 144 ods. 1 ústavy) podľa slov\nsťažovateľky vyplýva, že súdy sú viazané znením zákonnej normy. Z judikatúry ústavného\n6\n\nsúdu vyplýva, že od doslovného znenia zákona sa môže súd odchýliť vtedy, ak si to\nzo závažných dôvodov vyžaduje účel, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne\nsúladného výkladu zákona. Odklon od doslovného znenia zákona je teda skôr výnimkou ako\npravidlom.\n3.4 Znamená to, uvádza sťažovateľka, že krajský súd mal v prvom rade skúmať, či je\nmožná taká interpretácia ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom\ndo 31. marca 2017, ktorá by bola v súlade s jeho jazykovým znením pri súčasnom\nrešpektovaní účelu, systematickej súvislosti zákona a ústavy. Takýto postup pri aplikácii\npráva najviac zodpovedá požiadavke právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1 ústavy.\n3.5 Podľa mienky sťažovateľky len v prípade, že výklad podľa jazykového znenia\nzákona vedie k záverom, ktoré sú v rozpore s účelom, systematickou súvislosťou zákona\nalebo s ústavou, bol by prípustný odklon od doslovného jazykového znenia. Typicky ide\no prípady, keď jazykové znenie zákona je nejednoznačné, resp. pripúšťa viaceré výklady\n(jeden v rozpore s účelom, systematickou súvislosťou zákona alebo s ústavou a iný v súlade\ns nimi).\n3.6 Iná je podľa názoru sťažovateľky však situácia, keď je jazykové znenie jasné\n(nepripúšťa viaceré výklady), no je v rozpore s ústavou. Vtedy nie je možné hovoriť o tom,\nže všeobecný súd len „vykladá“ zákon, ak sa odkláňa od jasného jazykového znenia.\nPožiadavka ústavnosti si totiž vyžaduje vylúčenie aplikácie nesúladného zákona alebo jeho\nčasti. Prostriedkom na vylúčenie nesúladného zákona je prerušenie konania podľa\nustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku s tým, že všeobecný súd je\npovinný podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade zákona s ústavou. Pokiaľ\nteda všeobecný súd dospeje k záveru, že zákon nie je v súlade s ústavou, nemôže sám\nrozhodnúť o vylúčení aplikácie nesúladného zákona pre rozpor s ústavou. Jedine v prípade,\nže ústavný súd nemá právomoc konať (napr. z dôvodu, že zákon, ktorý sa má aplikovať, bol\nzrušený), môže všeobecný súd sám posudzovať súlad zákona s ústavou a prípadne vylúčiť\naplikáciu nesúladného zákona.\n\n7\n\n3.7 Krajský súd podľa sťažovateľky nevykladal ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného\nporiadku v znení účinnom do 31. marca 2017, ale rozhodol v rozpore s jeho jazykovým\nznením. Slovné spojenie „žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku“ nie je možné\nstotožniť so slovným spojením „žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý je\nvydaný v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní“. Rovnako nie je možné stotožniť napr.\npojem „rozhodnutie“ s pojmom „rozsudok“ a vylúčiť tým iné formy rozhodnutia. Zvlášť to\nnie je možné v prípade, ak Exekučný poriadok na viacerých miestach používa osobitné\noznačenie pre rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní\n[napr. v § 44 ods. 3 „rozhodcovské rozhodnutie vydané v spotrebiteľskom spore“, v § 48\nods. 2 „rozhodcovské rozhodnutie vydané v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní“,\nv § 243d „rozhodcovské rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom\nje spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu“ s odkazom na zákon č. 335/2014\nZ. z. o spotrebiteľskom a rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom\nkonaní“)]. Z toho jednoznačne vyplýva, že tam, kde zákonodarca chcel, aby sa príslušné\nustanovenie Exekučného poriadku vzťahovalo len na rozhodcovské rozhodnutia vydané\nv spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, výslovne takéto obmedzenie uviedol. Preto\nprávnemu názoru sťažovateľky svedčí popri gramatickom aj systematický a logický výklad\nustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017.\n3.8 Ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca\n2017 je podľa sťažovateľky možné vykladať podľa jeho jazykového znenia a pri zachovaní\nústavnosti, účelu a systematickej súvislosti takto:\na) Žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa môže povinný domôcť zrušenia\nexekučného titulu, čo je dôvod na zastavenie exekúcie, a to bez ohľadu na to, či ide\no rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo\nv rozhodcovskom konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní.\nb) Konanie, v ktorom sa preskúmava rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom (bez\nohľadu na to, či ide o rozhodcovské rozhodnutie, rozhodnutie súdu alebo rozhodnutie iného\norgánu), je obvykle dôvodom na odklad exekúcie, pretože je možné očakávať zrušenie\nexekučného titulu.\n\n8\n\nc) Preto je plne v súlade s účelom a zmyslom odkladu exekúcie, pokiaľ podanie\nžaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je dôvodom na odklad exekúcie.\nd) Takýto výklad je aj v súlade so systematickým usporiadaním ustanovenia § 56\nods. 5 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do 31. marca 2017. Podľa druhej\na tretej vety tohto ustanovenia v prípade zamietnutia žaloby o zrušenie rozhodcovského\nrozhodnutia súd v exekúcii pokračuje a v prípade zrušenia rozhodcovského rozhodnutia súd\nexekúciu zastaví. Druhú a tretiu vetu takisto nemožno limitovať len na spotrebiteľské\nrozhodcovské rozhodnutie. Tie isté pravidlá predsa musia platiť aj na rozhodcovské\nrozhodnutie vydané podľa zákona o rozhodcovskom konaní.\n3.9 Napokon, dopĺňa sťažovateľka, výklad krajského súdu by znamenal, že pokiaľ by\npovinný podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného podľa zákona\no rozhodcovskom konaní, hoci išlo o spotrebiteľský spor, nebol by to dôvod na odklad\nexekúcie. Krajský súd tým odmietol skúmať, či účelom ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného\nporiadku v znení účinnom do 31. marca 2017 nebolo práve to, aby odklad exekúcie bol\nprípustný napríklad aj pre takéto prípady, keď spotrebiteľský spor bol rozhodnutý ešte pred\núčinnosťou zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Práve preto výklad, podľa\nktorého súd povolí odklad exekúcie, ak je podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku bez ohľadu na to, podľa ktorého predpisu bolo rozhodcovské konanie vedené,\nje v súlade s účelom a zmyslom ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení\núčinnom do 31. marca 2017. Nebol teda dôvod odkloniť sa od jednoznačného jazykového\nznenia tohto ustanovenia.\n3.10 Svojvoľný výklad ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení\núčinnom do 31. marca 2017, ktorý podal krajský súd, mal podľa presvedčenia sťažovateľky\nza následok, že jej bola odopretá ochrana v podobe odkladu exekúcie počas konania\no zrušenie rozhodcovského rozsudku. Tým došlo k zásahu do jej základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.\n3.11 Tieto sťažovateľkine práva boli podľa sťažovateľky ďalej porušené tým, že\nkrajský súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či nie je daný dôvod na odklad exekúcie podľa\n§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, podľa ktorého\n\n9\n\n„Aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude\nzastavená (§ 57)“. Podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v znení účinnom\ndo 31. marca 2017 súd exekúciu zastaví, ak „rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie\nexekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným“.\n3.12 Krajský súd mal podľa tvrdenia sťažovateľky existenciu tohto dôvodu na odklad\nexekúcie skúmať ex offo aj bez návrhu sťažovateľky, ktorá v návrhu na odklad exekúcie\nvýslovne uviedla, že podala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo je dôvodom\nna odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca\n2017 (popri už spomínanom dôvode podľa § 56 ods. 5). Preto krajskému súdu nič nebránilo,\naby podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku subsumoval pod dôvod odkladu\nexekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017.\nPokiaľ krajský súd tak neurobil (hoci to sťažovateľka nenavrhovala, keďže vychádzala\nz jednoznačného znenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca\n2017), odmietol tým podľa sťažovateľky vykonávať svoju právomoc v exekučnom konaní\na porušil zákaz denegationis iustitiae.\n3.13 Zároveň podľa sťažovateľky došlo aj k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1\ndodatkového protokolu tým, že pri rozhodovaní o návrhu na odklad exekúcie\n(prostredníctvom ktorého sťažovateľka realizovala svoje právo na ochranu vlastníckeho\npráva) nesprávne interpretoval § 56 ods. 5 Exekučného poriadku a súčasne odmietol\naplikovať § 56 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do 31. marca 2017.\n3.14 V závere sťažovateľka uviedla, že exekučné konanie proti sťažovateľke sp. zn.\nEx 999/2016 je (alebo čoskoro bude) už ukončené. Sťažovateľka si uvedomuje, že toto\nexekučné konanie nemožno obnoviť, a teda vrátením veci exekučnému súdu na ďalšie\nkonanie by nebolo možné zaručiť nápravu protiprávneho stavu. Preto sa sťažovateľka\ndomáha len zrušenia napadnutého uznesenia krajského súdu bez vrátenia veci na ďalšie\nkonanie krajskému súdu. Zrušenia napadnutého uznesenia sa sťažovateľka podľa jej slov\ndomáha preto, že jeho zrušenie je podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003\nZ. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\n\n10\n\nzákonov v znení neskorších predpisov (§ 6 ods. 1 citovaného zákona). Bez zrušenia\nnapadnutého uznesenia (ktorého sa sťažovateľka podľa jej videnia veci nemôže domôcť\ninak než prostredníctvom ústavného súdu) sťažovateľka nie je podľa jej názoru aktívne\nlegitimovaná na podanie žaloby o náhradu škody, ktorá jej vznikla v dôsledku ňou\nartikulovaného nezákonného napadnutého uznesenia krajského súdu.\n4. Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, základné právo sťažovateľa vlastniť majetok a na pokojné užívanie\nmajetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Trnave zo dňa 30. januára 2018, sp. zn. 26CoE/2/2017 porušené boli.\nUznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. januára 2018, sp. zn. 26CoE/2/2017\nzrušuje.\nSťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“\nII.\nVyjadrenie odporcu, replika sťažovateľky, vyjadrenie zúčastnenej osoby\n5. Na výzvu ústavného súdu sa k podanej ústavnej sťažnosti vyjadril krajský súd ako\nodporca v konaní. Krajský súd v písomnom vyjadrení na ústavnú sťažnosť v podstate\nzotrváva na svojom stanovisku uvedenom v napadnutom uznesení a poukazuje aj na právnu\ndoktrínu týkajúcu sa predmetnej veci.\n6. Na ústavnú sťažnosť reagovala aj zúčastnená osoba DDK SLOVAKIA, spol.\ns r. o., písomným vyjadrením zo 16. decembra 2019, v ktorom v podstatnom uviedla, že\nnapadnutým uznesením sťažovateľka nemohla utrpieť žiadnu ujmu s poukazom aj na to, že\nokresný súd rozsudkom sp. zn. 21 Cr 10/2016 z 3. decembra 2019 zamietol žalobu\nsťažovateľky o zrušenie dotknutého rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že nedokázala\nsúdu prezentovať také argumenty a dôkazy, ktoré by odôvodňovali jeho zrušenie. Je toho\nnázoru, že cieľom zákonodarcu bolo prostredníctvom § 56 ods. 5 Exekučného poriadku\n\n11\n\nposkytnúť zvýšenú mieru ochrany spotrebiteľom ako účastníkom spotrebiteľského\nrozhodcovského konania. Napokon to vyplýva i z toho, že ustanovenie § 56 ods. 5\nExekučného poriadku bolo priamou novelou vložené do Exekučného poriadku zákonom\no spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v roku 2014.\n7. Sťažovateľka v replike uviedla, že rešpektuje uznesenie okresného súdu, ktorým\nzamietol jej návrh na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, ale s jeho právnym\nnázorom nesúhlasí. Zotrváva na tom, že výklad krajského súdu svojvoľne zužuje aplikáciu\n§ 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 len na prípady\nspotrebiteľského rozhodcovského konania. Tým porušuje princíp právnej istoty adresátov\nprávnej normy, ktorí sa spoliehajú na jej jednoznačné znenie. Argumenty krajského súdu sú\npodľa sťažovateľky nesprávne najmä preto, že podmienky pre odklad vykonateľnosti\nrozhodcovského rozsudku a pre odklad exekúcie nie sú totožné.\nIII.\nVerejné ústne pojednávanie\n8. Vo veci sa uskutočnilo 9. júla 2020 verejné ústne pojednávanie.\n9. Sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne zopakovala na verejnom\nústnom pojednávaní svoje stanovisko z ústavnej sťažnosti a z repliky. Čo sa týka nových\ninformácií, sťažovateľka uviedla:\n„Takisto by som chcela ešte v tejto súvislosti povedať, že v nedávnom náleze ústavný\nsúd takisto zdôraznil, že preferovanie úmyslu zákonodarcu nemôže byť nadradené nad\nzákon, nad jazykové znenie zákona. Chcela by som poukázať na nález ústavného súdu\nI. ÚS 382/2019, je to tu veľmi pekne citované, v tomto konaní sa ústavný súd práve zaoberal\nsťažnosťou, individuálnou sťažnosťou proti rozhodnutiu dovolacieho súdu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, ktorý odmietol dovolanie ako neprípustné. Išlo tu posudzovanie § 422\nCivilného sporového poriadku, ktorý ustanovuje majetkový cenzus pre prípustnosť\ndovolania pre nesprávne právne posúdenie. Ten majetkový cenzus je v spotrebiteľských\nveciach definovaný ako dvojnásobok, dvojnásobok minimálnej mzdy s tým, že dovolací súd\n\n12\n\nto interpretoval, tak že majetkový cenzus, znížený majetkový cenzus je aplikovateľný len\nv prípade, že dovolanie podáva spotrebiteľ. Ústavný súd výslovne povedal: výlučné\na izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia jazykového\nvýkladu relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter dovolacieho konania a jeho\núčel pri súčasnej absencii bližšej konkretizácie nerovného postavenia spotrebiteľa\na dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by zvýšenú procesnú ochranu legitímne\nodôvodnilo, spôsobuje, že výklad relevantného § 422 ods. 1 písm. b) CSP nie je ústavne\nkonformný. Aj v tomto prípade ústavný súd hovorí: jazykové znenie zákona nie je podradené\núčelu. Účel zákonodarca vyjadruje v samotnom jazykovom znení. V danom prípade ústavný\nsúd dospel k tomu, že dôležitý je samotný predmet konania, nie to, kto podáva dovolanie,\na preto ten majetkový cenzus, znížený majetkový cenzus sa aplikuje na obidva prípady, ale\npodstatné je teda, že pokiaľ jazykové znenie umožňuje jednoznačný výklad, tak potom nie je\ndôvod sa od neho odkloniť. Pokiaľ zákon, judikatúra ústavného súdu hovorí o tom, že\nvšeobecné súdy sú povinné odkloniť sa od jazykového znenia, tak je to len zo závažných\ndôvodov, ak si to vyžaduje účel, zmysel a ústavne konformný výklad. Tieto podmienky neboli\nv tomto prípade naplnené a jazykové znenie sa dalo vyložiť aj v súlade s účelom,\ns historickými súvislosťami, s logickými súvislosťami a ústavne konformne...\nV exekúcii súdny exekútor prikázaním pohľadávky z účtu odčerpal peňažné\nprostriedky vo výške približne 1,9 milióna € z účtu sťažovateľky, takže sťažovateľka teraz\nprišla o majetok v tomto rozsahu. Exekúcia sa medzitým ukončila, takže prinavrátenie\ndo pôvodného stavu už v samotnom exekučnom konaní nie je možné. To, že krajský súd\nv rozpore so znením § 56 ods. 5 zamietol odklad exekúcie znamená, že ak by sa toto\nneuskutočnilo, ak by rozhodoval v súlade so znením § 56 ods. 5 Exekučného poriadku, dnes\nby sťažovateľ mal na svojom účte minimálne 1,9 milióna € ešte stále. V ďalšom sa\npridržiavam toho, čo bolo uvedené už v sťažnosti a v replike.“\n10. Zástupkyňa zúčastnenej osoby Mgr. Jana Alušíková uviedla:\n„Ja teda len odkážem na naše vyjadrenie, keďže tam sme náš právny názor uviedli,\nstotožňujeme sa v celom rozsahu s odôvodnením aj s postupom krajského súdu. Máme za to,\nže ak by krajský súd rozhodol inak, tak by v konečnom dôsledku poprel účel rozhodcovského\nrozsudku, samotného rozhodcovského konania, ako aj inštitútu odkladu vykonateľnosti. Ako\n\n13\n\nto už odznelo, samotný sťažovateľ nebol úspešný s odkladom vykonateľnosti, kde toto\nkonanie bolo právoplatne skončené, ale medzičasom už došlo aj k zamietnutiu žaloby\nvo veci samej, keď okresný súd zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.\nPokiaľ by sme teda priznali správnosť tvrdenia sťažovateľa, máme za to, že úplne môžeme\nzrušiť rozhodcovské rozsudky v obchodnoprávnom vzťahu, keďže naozaj napriek tomu, že\nnáš klient investoval do rozhodcovského konania zvýšené peňažné prostriedky pod vidinou\ntoho, že spor bude v oveľa kratšom čase rozhodnutý, tak automatické podanie žaloby o\nzrušenie rozhodcovského rozsudku by tým pádom malo zakladať aj automaticky dôvod na\nodklad exekúcie a tým pádom v konečnom dôsledku aj znemožnenie uspokojenia sa\nvčasného uspokojenia sa oprávneného. Nebudem teda ďalej rozvádzať právnu\nargumentáciu, ale na záver by som len chcela uviesť, že sťažovateľ sa v celom konaní od\nmomentu vyhlásenia rozhodcovského rozsudku správal v rozpore so všetkými princípmi\nprávnymi, ktoré by jednoducho mali platiť a nejakým spôsobom sa rozhodol ignorovať\nrozhodnutia všeobecných súdov. Tu chcem len poukázať na to, že postupne sťažovateľ\npodával 4 cyklické návrhy na odklad exekúcie tak, že naozaj dochádzalo jednak aj k\nprieťahom aj k postupnému zaťažovaniu aj súdov aj samotného oprávneného. Zároveň hneď\nako došlo k opatreniu doložky vykonateľnosti a právoplatnosti samotného rozhodcovského\nrozsudku a exekútor teda zahájil nejakú prieskumnú činnosť, tak bohužiaľ bolo zistené, že\nna účtoch povinného sa nenachádzajú žiadne peňažné prostriedky, takže áno sťažovateľ\nmomentálne uvádza, že došlo k nejakému odčerpaniu peňažných prostriedkov. Áno, došlo,\nlebo to bol účel exekučného konania a v konečnom dôsledku aj rozhodcovského rozsudku,\nktoré stálo klienta nemalé peniaze, ale už zabudol ústavnému súdu v konečnom dôsledku\npovedať aj to, že na to, aby vôbec došlo k deformovaniu peňažných prostriedkov, tak\nv konečnom dôsledku to bolo pod ťarchou a hrozbou trestného oznámenia, keďže sťažovateľ\nsa tesne po vyhlásení rozhodcovského rozsudku dopustil prevodu obchodnej činnosti a\nnapokon v snahe nejak ochrániť nárok oprávneného sme my zároveň boli nejakým\nspôsobom nútení zvažovať práve podnety a vyvolať komunikáciu so samotným povinným, a\nteda sťažovateľom. Na stole bola aj obchodná dohoda, že povinný samozrejme bude\nrešpektovať to, aby na okresnom súde prebehlo konanie o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku a teda počkáme, peniaze nech teda deponuje na účet a my počkáme na\nprávoplatné rozhodnutie súdov o zrušení rozhodcovského rozsudku a zároveň sme v rámci\n\n14\n\nobchodnej dohody ponúkli to, že nebudeme podávať odvolanie voči uzneseniu Okresného\nsúdu Senica o odklade exekúcie. Napokon nám však prišiel protinávrh, kde napokon\npovinný trval na tom, že musíme sa vzdať aj práva na podanie opravného prostriedku voči\nrozhodnutiu okresného súdu. Z toho dôvodu v konečnom dôsledku sme od tohto, od celej\ntejto dohody nejakým spôsobom upustili a naozaj sme dôkladne uplatňovali aj opravné\nprostriedky práve preto, aby v konečnom dôsledku sme ochránili nárok klienta tak, aby to\nexekučné konanie aj rozhodcovské konanie dávalo v konečnom dôsledku zmysel. Aby naozaj\nklient sa v horizonte pár rokov domohol svojho nároku, aby nemusel čakať ďalšie 4, 5\nrokov, kým v konečnom dôsledku skončí konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku.“\nIV.\nRelevantná právna úprava\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 46 ods. l ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\n\n15\n\nV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n12. Kľúčovým problémom nastoleným ústavnou sťažnosťou je otázka ústavne\nudržateľnej interpretácie a aplikácie jednoduchého práva (podústavného, einfaches Recht)\na ich vplyv na ústavné práva sťažovateľky v konkrétnej, všeobecnými súdmi posudzovanej\na rozhodovanej exekučnej veci sťažovateľky.\n13. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd svojvoľne interpretoval ustanovenie § 56\nods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, a tým porušil základné\nprávo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa\ntohto ustanovenia „Súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok\nproti exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie\nrozhodcovského rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii\npokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa\ntohto zákona zastaví.“. Sťažovateľka uvádza, že krajský súd nesprávne a reštriktívne vyložil\ntoto ustanovenie tak, že odklad exekúcie pripustil len v prípade, že sa vedie na podklade\nrozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a ak proti\ntakémuto rozsudku podá povinný žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Vylúčil tým\nmožnosť odkladu exekúcie v prípade, že je podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní.\n14. Ústavný súd cíti na tomto mieste potrebu uviesť niekoľko viet k problematike\ninterpretácie práva ako predpolie k bližšiemu ústavnému posúdeniu veci.\nV.1 Všeobecne k interpretácii práva\n15. Interpretáciu v práve charakterizujeme ako „racionálny proces, prostredníctvom\nktorého porozumievame textu“ (porov. BARAK, A. 2005. Purposive interpretation in law.\nPrinceton : Princeton University Press, 2005. s. 6). Pomocou výkladu spoznávame\nnormatívnu ideu litery právneho predpisu, resp. jeho jazyku prisudzujeme právny akcent\n(ibid.). Interpretáciou v práve objasňujeme význam právneho textu.\n16\n\n15.1 Metodológiu výkladu práva v kontinentálnej Európe podrobnejšie rozpracoval\na jej základy položil Friedrich Carl von Savigny (bližšie pozri v HOLLÄNDER, P. 2006.\nFilosofie práva. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2006. 303 s.). Savigny\ndefinoval interpretáciu ako „rekonštrukciu myšlienok nachádzajúcich sa v zákone“ (porov.\nSAVIGNY, Friedrich Carl von. 1840. System des heutigen Römischen Rechts. Berlin : Veit\nund Camp, 1840. s. 213). Od týchto čias právna veda pracuje so štyrmi výkladovými\nmetódami (gramatická, logická, historická a systematická), pričom podľa Savignyho tieto\nmetódy „nie sú štyri druhy výkladu, z ktorých si je možné vybrať podľa vkusu a ľubovôle,\nale sú to rozdielne činnosti, ktoré musia pôsobiť zjednotene, ak sa má výklad podariť“\n(ibid., s. 215).\n15.2 Argumentácia v práve sa však líši v závislosti od pestrosti výkladových tradícií,\npoužitej legislatívnej techniky, precedensov, právneho odvetvia atď. (porov. PECZENIK, A.\n2008. On Law and Reason. Law and Philosophy Library. Volume 8. Springer, 2008.\n364 p.).\n15.3 K interpretácii všeobecne záväzných právnych predpisov ústavný súd\nv minulosti uviedol, že „výklad ústavy (ústavného zákona) podlieha rovnakému postupu,\naký pri výklade iných právnych noriem používajú iné orgány na to oprávnené. Sú to\nvšeobecne uznávané metódy výkladu práva, uzatvorený súbor poznávacích metód, ktoré\nv rozsahu použiteľnosti umožnia bližšie objasniť právnu normu po stránke obsahu, zmyslu\na možnosti jej správneho uplatňovania“ (I. ÚS 30/99).\n15.4 V prípade gramatickej metódy „primárnym objektom výkladu je slovný text\nprávnej normy. V rovine právneho jazyka je jednotnosť právneho poriadku, okrem iného,\nspojená s konštantnosťou významov prisudzovaných jazykovým výrazom“ (I. ÚS 30/99).\nGramatický výklad v ponímaní ústavného súdu znamená, že „slovám, výrazom a termínom,\npoužitým v texte právnej normy je potrebné rozumieť v tom zmysle, ktorý majú\nvo všeobecnom základe spisovného jazyka, ak neexistujú právne relevantné dôvody (dané\nosobitným zákonným výkladom určitého termínu, odlišným od toho, vyplývajúceho\n\n17\n\nzo všeobecného základu spisovného jazyka) preto, aby ako základ ich interpretácie bol\nprijatý iný, rozdielny význam ich obsahu“ (PL. ÚS 38/95).\n15.5 K historickému výkladu „ústavný súd podotýka, že argument zámerom\nhistorického ústavodarcu (metóda historického výkladu) má pri výklade ústavy len\nsubsidiárne miesto. Podstatné nie je to, čo jednotliví členovia ústavodarného zboru určitým\nústavným ustanovením zamýšľali, ale to, aký text po prebiehajúcej diskusii prijali“\n(PL. ÚS 12/01).\n15.6 Ústavný súd „musí pri výklade ústavnej normy nachádzať a rešpektovať vzťahy\nsystémovej koordinácie a systémovej subordinácie. Pritom výklad môže... prebiehať iba\nv rámci vymedzenom textom normatívnej vety; v jeho priebehu nesmie dochádzať\nk odchýleniu sa od zmyslu právnej normy“ (I. ÚS 30/99).\n15.7 Využívanie teleologického výkladu v praxi ústavného súdu je skôr výnimkou\nako pravidlom. Ústavný súd napriek tomu uvádza, že „v prípadoch nejasnosti alebo\nnezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií\ninterpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného\nustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad\ne ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych\norgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú\nnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.\nUstanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj\nzmyslom a účelom zákona“ (III. ÚS 341/07).\n15.8 V zmysle judikatúry ústavného súdu sa opísané interpretačné postupy „musia\nnajskôr stanoviť a potom viesť k presnému vymedzeniu interpretačného problému\na k presnému formulovaniu otázky, ktorá má byť a musí byť interpretáciou rozriešená“\n(I. ÚS 30/99). V konečnom dôsledku je „rozhodujúce... to, čo text skutočne vyjadruje“\n(ibid.).\n\n18\n\nV.2 K interpretácii práva v spojení so zákazom odmietnutia spravodlivosti\n16. V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na svoje nedávne stanovisko ku tzv.\nzákazu kumulácie dovolacích dôvodov. V uznesení sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 ústavný súd\nprijal toto stanovisko:\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené §\n420 písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\nZároveň v odôvodnení tohto zjednocujúceho uznesenia ústavný súd uviedol:\n„Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva\nobmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné\ndovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého\ndôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný\ndovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť\ndovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi\nnimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je\nv tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri\nrozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je\nurčiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia\nspravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia\nspôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.\nJe ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol\ndovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej\n\n19\n\nexistencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto\nrozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.\nPrávne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny\nprípad je úlohou (dovolacieho) súdu.\nZ právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorá neukladá dovolateľovi\npovinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že\ndovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421\nCSP). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej\núprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)\nzákonom, a nie názorom de lege ferenda.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý\nmôže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo\nzákon neukladá.\nV zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho\nslovách a vetách jasné a nepochybné.\nAk veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden z\nnich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí nielen\njasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný sporový\nporiadok spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP).\nPrílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,\nktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam\npre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/02).“\n16.1 Ústavný súd citovaným zjednocujúcim uznesením reagoval na najvyšší súd\npotom, ako tento v uznesení sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 uviedol, že teleologický výklad je\ndôležitejší než text, konštatoval, že text zákona nie je jasný, text mlčí v tom, či dovolateľ\nmôže podať dovolanie z viacerých dôvodov. Podľa najvyššieho súdu jeden dôvod pohlcuje\ndruhý. S odkazom na čl. 4 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),\nna klauzulu, ktorá smeruje k riešeniu raritných a hraničných prípadov, najvyšší súd\n\n20\n\nargumentoval, že z procesnej zodpovednosti strán konania, z povinného právneho\nzastúpenia, z princípov dispozitívnosti a hospodárnosti vyplýva, že dovolateľ si musí vybrať\njeden a práve len jeden dovolací dôvod. Ak tak neurobí, najvyšší súd sa bude podľa jeho\nslov artikulovaných v uznesení sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 zaoberať len najzávažnejším\nz označených dôvodov. Najzávažnejší dôvod je stanovený v § 420 písm. a) smerom\nk najmenej závažnému v bode f). Najvyšší súd explicitne priznal, že ide proti textu\nCivilného sporového poriadku.\n16.2 Ústavný súd dôkladnou argumentáciou aj v náleze sp. zn. II. ÚS 89/2018\numocnil závery z rozhodnutia sp. zn. PLz. ÚS 1/2018, ktorým je viazaný. Ústavný súd aj\nv tejto senátnej veci opätovne akcentoval, že pre úvahy najvyššieho súdu niet jednoducho\npodkladu v texte zákona, a preto obmedzenie práva na prístup k súdu porušuje princíp\nlegality.\nV.3 K sťažovateľkinej veci\n17. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že rozumie snahe krajského súdu ustáliť\npre účely rozumnej praxe rozdiel medzi rozhodcovským konaním podľa zákona\no rozhodcovskom konaní a spotrebiteľským rozhodcovským konaním podľa zákona\no spotrebiteľskom\n\nrozhodcovskom\n\nkonaní\n\nv spojení\n\ns odkladom\n\nexekúcie\n\npodľa\n\nExekučného poriadku v prípade podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku\nv lehote na podanie námietok proti exekúcii. Rovnako ústavný súd rešpektuje teritórium\nexekučného konania a výkladu príslušných noriem všeobecnými súdmi.\n17.1 Ústavný súd taktiež plne súhlasí s názorom krajského súdu, že „ustanovenie\n§ 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 nerozlišuje medzi\nrozhodcovským konaním podľa zákona o rozhodcovskom konaní a spotrebiteľským\nrozhodcovským konaním podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní“.\n17.2 Áno, podľa súdnych orgánov ochrany ústavnosti súd nie je doslovným znením\nzákonného ustanovenia viazaný absolútne a môže sa od neho odchýliť v prípade, keď to\nzo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka\n\n21\n\nústavne súladného výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov. V takýchto\nprípadoch, ako krajský súd správne konštatoval, sa musí zároveň vyvarovať svojvôli\n(arbitrárnosti) a interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (napr.\nnález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 72/2010).\n17.3 Ústavný súd sa však v konkrétnej veci sťažovateľky nestotožňuje so záverom\nkrajského súdu, že „ani v danej veci nemožno teda vystačiť len s doslovným textom zákona,\nale je potrebné interpretovať ho najmä s ohľadom na systematickú súvislosť a účel, ktorý sa\nním sleduje“.\n17.4 Ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca\n2017 viaže odklad exekúcie len na samotnú okolnosť, že povinný podá žalobu o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku v lehote na podanie námietok proti exekúcii.\n17.5 Krajský súd uviedol, že «výklad ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku\nv znení účinnom do 31. marca 2017 zastávaný okresným súdom a sťažovateľkou tak\nnezohľadňuje túto systematickú súvislosť s inými ustanoveniami Exekučného poriadku\na ďalších zákonov. Ak by sa ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom\ndo 31. marca 2017 malo skutočne vzťahovať na všetky rozhodcovské konania, viedlo by to\nk nepredvídateľným a úplne arbitrárnym následkom. Predovšetkým by to malo znamenať, že\nsúd by bol povinný odložiť exekúciu len na základe toho, že povinný podal žalobu v lehote\nna podanie námietok, a to bez ohľadu na to, či mu ešte plynula lehota podľa § 41 zákona\no rozhodcovskom konaní. Súd by bol teda povinný odložiť exekúciu aj na základe žaloby\no zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorá by bola zjavne oneskorená (po lehote\nvyplývajúcej z ustanovenia § 41 zákona o rozhodcovskom konaní), ale bola by podaná\nv lehote na podanie námietok. Aj pri racionálnom výklade by to však viedlo k tomu, že\nvýhoda ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017\nby bola závislá na náhode, či exekútor stihne doručiť upovedomenie o začatí exekúcie tak,\naby sa 14-dňová lehota na podanie námietok (§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku v znení\núčinnom do 31. marca 2017) kryla so záverom 60-dňovej lehoty podľa ustanovenia § 41\nzákona o rozhodcovskom konaní. Táto okolnosť (dátum doručenia upovedomenia) je pritom\npovinným neovplyvniteľná, v dôsledku čoho by možnosť odkladu exekúcie podľa\n\n22\n\nustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 bola pre\npovinného dostupná podľa úplne náhodných kritérií. Účelom tohto ustanovenia pritom\ncelkom zjavne nebolo poskytnúť ochranu povinnému v závislosti od náhodného kritéria, či\n„stihne“ podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote podľa ustanovenia §\n41 zákona o rozhodcovskom konaní a zároveň podľa ustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného\nporiadku v znení účinnom do 31. marca 2017.».\n17.6 Podľa ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom\ndo 31. marca 2017 „Súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok\nproti exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie\nrozhodcovského rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii\npokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa\ntohto zákona zastaví.“.\n17.7 Citované ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom\ndo 31. marca 2017 nikde vo svojom texte neodkazuje na zákon o spotrebiteľskom\nrozhodcovskom konaní, nevidieť ani žiadnu poznámku pod čiarou a pod. Zákonná norma sa\ntak javí byť jasná a zrozumiteľná. Adresát práva sa tak môže legitímne spoliehať, že\nv prípade, ak povinný v lehote na podanie námietok proti exekúcii podá žalobu o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku, súd povolí odklad exekúcie. Niet na prvý pohľad interpretačnej\ntechniky a metódy, ktoré by dávali „nádej“ na prijateľnosť iného výkladu. Hlbší pohľad\nna Exekučný poriadok v komplexnosti však pri použití systematického a teleologického\nvýkladu ponúka práve interpretáciu § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom\ndo 31. marca 2017 v duchu, akú zvolil na konci dňa krajský súd v napadnutom uznesení.\nTreba hneď na tomto mieste ustáliť, že krajský súd nepochybil, ak si prítomnosť tejto\nmožnosti interpretácie textu právnej normy všimol, naopak, uvedené svedčí o sudcovskej\nvyzretosti osoby interpretátora a o riadnom a poctivom prístupe k prejednaniu danej veci.\n17.8 Ak ale možno zo všetkých krajským súdom vyzdvihnutých súvislostí\nusudzovať, že cieľom citovanej právnej úpravy bolo poskytnutie zvýšenej ochrany práve\nv súvislosti so zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý výslovne viaže\nmožnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na lehotu na podanie námietok,\n\n23\n\nbolo potom primárne na zákonodarcovi, aby výslovne, prehľadne a bezrozporne túto vôľu\nv texte právnej normy prejavil. V opačnom prípade je potrebné vzhľadom na jednoznačnosť\ntextu právnej normy prezumovať, že tak urobiť nechcel, a aj za cenu nepredvídateľných\na úplne arbitrárnych následkov je potrebné zvoliť výklad právnej normy taký, ktorý „lícuje“\ns jeho gramatickým znením (obdobné závery ústavný súd akcentoval v už citovanom\nzjednocujúcom uznesení a následných senátnych nálezoch vo veci tzv. kumulácie\ndovolacích dôvodov). Keďže, ako sám krajský súd uvádza, právna úprava § 56 ods. 5\nExekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 nerozlišuje medzi\nrozhodcovským konaním podľa zákona o rozhodcovskom konaní a spotrebiteľským\nrozhodcovským konaním podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.\n17.9 Podľa ústavného súdu je takýto výklad (gramatický) § 56 ods. 5 Exekučného\nporiadku v znení účinnom do 31. marca 2017 ústavne veľkorysejší k procesným právam\nadresátov právnej normy, a to predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že v rámci\nexekučného konania sú „v hre“ okrem iného ústavné vlastnícke práva dotknutých\núčastníkov konania a je na mieste v prípade súdom vznesených pochybností (alebo\nkontextuálnych nejasností) týkajúcich sa úmyslu zákonodarcu a jeho riadneho vyjadrenia\nv texte právnej normy alebo v prípade existencie ponuky dvoch interpretačných ciest zvoliť\ntaký výklad a aplikáciu právnej normy, ktoré sú priateľskejšie k ochrane ústavných práv\núčastníkov konania.\n17.10 Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v tomto prípade mohol a mal\n(aj s ohľadom\n\nna\n\njudikatúru\n\nústavného\n\nsúdu\n\nvo\n\nveci\n\nvyužívania\n\njednotlivých\n\ninterpretačných postupov – pozri už citovanú judikatúru) zvoliť interpretáciu a aplikáciu\n§ 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 takú, ktorá bola\nvzhľadom na gramatické (jazykové) vyjadrenie právnej normy najpravdepodobnejšia,\nadresátmi práva očakávaná a veľkorysejšia k ústavným právam sťažovateľky. Takýto\nvýklad napokon zvolil pred krajským súdom aj okresný súd rozhodujúci vo veci. V tomto\nsmere ústavný súd konštatuje porušenie sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu\n(bod 1 výroku).\n\n24\n\n17.11 Ústavný súd v závere dodáva, že krajský súd napriek zvoleniu z pohľadu\nústavných práv sťažovateľky nie najvhodnejšej z ponúkaných ciest výkladu a aplikácie\npráva v danej veci ukázal vysokú mieru poznania právneho poriadku a prospešnú senzitivitu\norgánu aplikácie práva v rámci právneho uvažovania.\n18. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že do týchto práv\nnebolo vzhľadom na predmet konania pred krajským súdom a povahu napadnutého\nuznesenia zasiahnuté, a tieto práva sťažovateľky neboli porušené. Ústavný súd tak tejto časti\nústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku).\n19. Ústavný súd podľa § 133 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019\nZ. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil (bod 2\nvýroku).\nVI.\nTrovy konania\n20. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym\nzastupovaním jej osoby advokátom JUDr. Petrom Kubinom, advokátska kancelária,\nŠtefánikova 15, Bratislava, v konaní pred ústavným súdom (bod 3 výroku tohto nálezu).\n20.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné\noceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľky viedol jedno konanie na základe jednej\nústavnej sťažnosti podanej sťažovateľkou. Ústavný súd preto pri priznaní úhrady trov\nprávneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n\n25\n\n20.2 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za dva\núkony právnej služby v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej\nsťažnosti) a za 1 úkon právnej služby v roku 2020 (podanie repliky v spojení s účasťou\nna verejnom ústnom pojednávaní; ústavný súd vzhľadom na obsahovú totožnosť repliky\na vyjadrenia sťažovateľky na verejnom ústnom pojednávaní hodnotí tieto úkony na účely\nnáhrady trov právneho zastúpenia ako jeden úkon).\n20.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2018 (§ 1\nods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 980 eur\n(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 163,33 eur a jedna stotina\nv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,80 eur). Za jeden úkon právnej služby\nvykonaný v roku 2019 patrí odmena v sume 163,33 eur, preto trovy právneho zastúpenia pre\njednu sťažovateľku v roku 2019 za dva úkony právnej služby predstavujú sumu 326,66 eur.\nPodľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2019 (§ 1\nods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 1 062 eur\n(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 177 eur a jedna stotina\nv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 10,62 eur). Za jeden úkon právnej služby\nvykonaný v roku 2020 patrí odmena v sume 177 eur, preto trovy právneho zastúpenia pre\njednu sťažovateľku v roku 2020 za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 177 eur.\n20.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľke za 2 úkony\nprávnej služby v roku 2019 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 326,66 eur (2 úkony x\n163,33 eur za jeden úkon právnej služby v roku 2019) a 2x režijný paušál v zmysle § 16\nods. 3 vyhlášky spolu v sume 19,60 eur (2 x režijný paušál po 9,80 eur).\nÚstavný súd ďalej priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľke za 1 úkon\nprávnej služby v roku 2020 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 177 eur (1 úkon x 177 eur\nza jeden úkon právnej služby v roku 2020). Ústavný súd k tomu priznal 1x režijný paušál\nv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 10,62 eur.\n\n26\n\n20.5 Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre DPH vedeného\nFinančným riaditeľstvom Slovenskej republiky je advokát sťažovateľky daňovým\nsubjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH SK1072214726).\n20.6 Ústavný súd tak priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia spolu\nv sume 640,65 eur (533,88 eur + 20 % DPH).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. novembra 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "exekúcia-exekučné konanie", "rozhodcovské konanie", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo", "výklad (interpretácia)-gramatický (jazykový)", "výklad (interpretácia)-právnej normy", "rozhodcovské konanie-rozhodcovský rozsudok", "exekúcia-exekučné konanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "interpretácia právnych noriem"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "26CoE/2/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:abcd77df-fd42-46e5-832d-a65d50f67b01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.382.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 382/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/2019 z 28. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.382.2019.1"}, {"guid": "ussr:41fd3be2-001c-4d98-92ac-0080bdaa3504", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.217.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 217/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 217/2018 z 26. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.217.2018.1"}, {"guid": "ussr:9049eecf-052c-4501-bfee-a8a8e105f4ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.89.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 89/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 89/2018 z 26. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-26", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.89.2018.2"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 z 4. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-04", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:6b3f71de-7947-4f13-b1a6-1ededbf40b8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}, {"guid": "830465e5-00b4-4648-88e4-39ce0cfab06d:4436ebbd-d43d-47e4-a403-cc434bf21650", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8408205148.1", "spisova_znacka": "26CoE/2/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 26CoE/2/2017 z 27. 3. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-03-27", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8408205148.1"}, {"guid": "4f640641-a17c-40b2-af13-18731314dd78:73c277f1-aca2-49a2-a917-a6642b84144f", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Er/429/2016", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5Er/429/2016 z 6. 11. 2018", "sud": "Okresný súd Žiar nad Hronom", "datum_vydania": "2018-11-06", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4f640641-a17c-40b2-af13-18731314dd78:73c277f1-aca2-49a2-a917-a6642b84144f"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:88b9f598-f8c0-41ab-9ac1-0e7dc229a2ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.308.2022.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 308/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 308/2022 z 21. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.308.2022.2"}, {"guid": "ussr:d77de9ad-5ad3-4554-857c-3f9c0fd66a21", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.308.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 308/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 308/2022 z 29. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.308.2022.1"}, {"guid": "ussr:d19fcdd9-b512-4339-9174-2d9c8868a2c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.210.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 210/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 210/2022 z 14. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.210.2022.1"}, {"guid": "ussr:f07b4bbc-eb58-4c67-ab39-ba50fdb363a0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.525.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 525/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 525/2020 z 1. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.525.2020.1"}, {"guid": "45d6e7cd-227a-48ba-a4b4-efc98206cd07:89d11aff-ae78-4284-a49d-692461c8ed77", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:9622200155.1", "spisova_znacka": "31D/20/2022", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 31D/20/2022 z 31. 1. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:9622200155.1"}, {"guid": "23255f02-97ac-446b-ab9b-5ff225c0fe87:5e0c2a03-b8cd-44c6-a001-6ee68668fa61", "ecli": "ECLI:SK:OSKN:2026:4219204328.15", "spisova_znacka": "17C/49/2019", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 17C/49/2019 z 17. 6. 2026", "sud": "Okresný súd Komárno", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSKN:2026:4219204328.15"}]}