{"guid": "ussr:1525442c-47ca-4b94-976f-d9203dfcd53b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.316.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 316/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 316/2019 z 11. 3. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. marca 2020, sp. zn. II. ÚS 316/2019, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.316.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2020-03-11", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1525442c-47ca-4b94-976f-d9203dfcd53b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.316.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.316.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.316.2019.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 316/2019-71\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť\n,\n,\n\n,a\n\n,\n,\n\n, zastúpených advokátom JUDr. Marošom Uhaľom,\n\nAdvokátska kancelária Uhaľ, s. r. o., Štefana Moyzesa 43, Zvolen, vo veci namietaného\nporušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2017\na jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 53/2016 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\na\n\nna súdnu ochranu podľa\n\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 22. marca 2017 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 53/2016\nporušené boli.\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 53/2016\nz 22. marca 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n3.\n\na\n\np r i z n á v a trovy právneho\n\nzastúpenia v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov),\nktorú j e\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý uhradiť na účet právneho\n\nzástupcu JUDr. Maroša Uhaľa, Advokátska kancelária Uhaľ, s. r. o., Štefana Moyzesa 43,\nZvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.\nII. ÚS 316/2019 zo 7. novembra 2019 prijal na ďalšie konanie podľa § 56 ods. 5 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť\n,\n,\n\n,a\n\n,\n,\n\n(ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú\n\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 22. marca 2017 v\nkonaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 53/2016 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho\nsúdu“). Sťažnosť bola doplnená podaniami sťažovateľov doručenými ústavnému súdu 27.\nmája 2019 a 21. októbra 2019, v ktorých okrem iného uviedli, že Európsky súd pre ľudské\npráva (ďalej aj „ESĽP“) v ich veci č. 21998/14 rozhodol 15. októbra 2019 o ich sťažnosti\ntak, že zo strany Slovenskej republiky v konaní pred najvyšším súdom o mimoriadnom\n2\n\ndovolaní sp. zn. 4 M Cdo 8/2012, ktoré predchádzalo i namietanému uzneseniu najvyššieho\nsúdu, došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti napádajú „Konanie, ktorým došlo k porušeniu\npráva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu..., v ktorom porušovateľ uznesením\nzo dňa 22.3.2017 zamietol naše dovolanie a návrh na prerušenie dovolacieho konania...\nVydaniu\n\ntohto\n\ndovolanie\n\nzamietajúceho\n\nuznesenia\n\ndošlo\n\nna\n\nzáklade\n\npredchádzajúceho odvolacieho konania vedeného pred Krajským súdom Banská Bystrica\npod sp. zn. 14Co/88/2015-604, v rámci ktorého tento krajský súd ako súd odvolací potvrdil\nrozsudok (v poradí išlo o druhé rozhodovanie tohto súdu) súdu prvej inštancie (Okresný súd\nZvolen) sp. zn. 12C/42/2006-517 (v poradí išlo o druhé rozhodovanie súdu prvej inštancie),\nktorým bol náš návrh zamietnutý a vo výroku o trovách konania tento rozsudok zrušil.\nCelému tomuto procesnému postupu predchádzalo uznesenie Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 4 M Cdo 8/2012 zo dňa 26.2.2013, ktorým bolo vyhovené mimoriadnemu dovolaniu\ngenerálneho prokurátora. Týmto zrušovacím uznesením boli totiž po jeho vydaní súdy\nnižšieho stupňa viazané a preto rozhodli tak, ako to je uvedené vyššie...“.\n3. Sťažovatelia broja v podstatnom proti tomu, že «Najvyšší súd SR vôbec neposúdil\nprípustnosť nášho dovolania podľa CSP, ale len (OSP), pričom však evidentne rozhodoval\no dovolaní za účinnosti CSP, ktorý aj pri potvrdzujúcom rozhodnutí umožňuje prípustnosť\ndovolania pre niektorý z dôvodov v § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP. My sme\nešte pritom nemali dôvod namietať nesúlad odvolacieho rozhodnutia s judikatúrou NS SR,\nkeďže sme dovolanie dali v dobe, kedy CSP ešte účinné nebolo. Napriek tomu sme\npoukázali na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, najmä sme poukázali na\nrozhodnutie DRAFT - OVA a.s. proti Slovenskej republike č. 72493/10, PSMA, spol. s r.o.\nproti Slovenskej republike č. 42533/11 a COMPCAR. s.r.o. proti Slovenskej republike\nč. 25132/13. Závery týchto rozhodnutí už našli odraz aj v súčasnej judikatúre Najvyššieho\nsúdu SR, ale aj Ústavného súdu SR.\nNapriek tomu, že súd neskúmal dovolanie podľa súčasných predpisov (CSP), súd mal\ntúto stránku veci skúmať, aby nás v našich právach nepoškodil. Najvyšší súd SR v uznesení\n4 Cdo 53/2016 zo dňa 22.3.2017 uviedol, že síce podľa § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon\n\n3\n\naj na konania začaté pred dobou jeho účinnosti, ale keďže dovolanie bolo podané za\núčinnosti pôvodnej normy, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti je potrebné posúdiť\npodľa normy pôvodnej (OSP).\nTakýto postup dovolacieho súdu sa na prvý pohľad javí k nám ako dovolateľom\nústretovým. V skutočnosti sme však toho názoru, že tento postup nás v právach ukrátil,\npretože podľa novej úpravy je prípustné dovolanie aj pri potvrdzujúcom rozhodnutí\nodvolacieho súdu, ak sú dané právne dôvody definované v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP.\nPôvodná právna úprava takúto prípustnosť neumožňovala, pretože pripúšťala dovolanie len\nv prípade zmeňujúceho rozhodnutia, nie v prípade potvrdzujúceho. Sme preto toho názoru,\nže takýmto postupom nás opätovne Najvyšší súd SR ukrátil v práve na spravodlivý proces,\nkeď mal naše dovolanie (jeho prípustnosť a dôvodnosť) skúmať aj z pohľadu novej právnej\núpravy - Civilného sporového poriadku...\nV našom dovolaní sme pritom neuplatnili len tzv. dôvody „zmätočnosti“ (ktoré vždy\nzakladajú aj prípustnosť dovolania), konkrétne jeden z nich podľa § 237 ods. 1 písm. ť) OSP\nv spojitosti s § 241 ods. 2 písm. a) OSP, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom, ale\nuplatnili sme aj dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, t. j. iné vady konania\na nesprávne právne posúdenie veci. K skúmaniu právneho posúdenia veci však nedošlo,\npretože dovolací súd naše dovolanie nepovažoval za prípustné.\nPodľa nášho názoru bolo naše dovolanie prípustné podľa § 420 písm. f) CSP, ako aj\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keďže potvrdením rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré\nbolo vydané na základe predchádzajúceho nesprávneho rozhodnutia dovolacieho súdu\n(zrušujúce uznesenie sp. zn. 4 M Cdo 8/2012 zo dňa 26.2.2013) došlo k opätovnému\nporušeniu našich základných práv a slobôd, pretože rozhodnutie 4 M Cdo 8/2012 ani\nnemalo byť vydané. Nebol pritom dôvod, aby Najvyšší súd SR nezmenil svoj predchádzajúci\nprávny názor, keď bolo evidentné, že došlo k vývoju judikatúry a k jej zmene v tom smere, že\nmimoriadne dovolanie malo byť v predchádzajúcom konaní zamietnuté. Je evidentné, že\nrozhodnutím 4 Cdo 53/2016 zo dňa 22.3.2017 došlo k porušeniu nášho práva\nna spravodlivý proces a preto bolo naše dovolanie prípustné podľa § 420 písm. i) CSP.\nZároveň naše dovolanie bolo prípustné aj podľa súčasného stavu ustálenej judikatúry ako\nNajvyššieho súdu SR, tak aj Ústavného súdu SR, keďže súčasná judikatúra zásah\ndo právoplatne skončeného konania cestou mimoriadneho dovolania generálneho\n\n4\n\nprokurátora nepripúšťa, ak účastník ako podnecovateľ mimoriadneho dovolania sám\ndovolanie ani nepodal. Za týchto okolností a predchádzajúci hrubý zásah do našich práv\na narušenia právnej istoty mal dovolací súd pristúpiť k skúmaniu právnej stránky veci\na považovať naše dovolanie za prípustné. Okrem iného aj preto, že mimoriadne dovolanie\nvždy zakladá skúmanie aj právnej stránky veci skúmanie nesprávneho právneho posúdenia,\nčo nám bolo dovolacím súdom odopreté.».\n4. Sťažovatelia v závere ústavnej sťažnosti, poukazujúc na nález ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 454/2016 z 26. januára 2017, sú tiež presvedčení, že v konaní o dovolaní mali\nbyť tí istí členovia senátu (alebo aspoň niektorí sudcovia zo senátu) najvyššieho súdu, ktorí\nkonali predtým aj o mimoriadnom dovolaní v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 8/2012,\nvylúčení z rozhodovania v následnom konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn.\n4 Cdo 53/2016, a preto ich nemožno považovať za nestranných a nezaujatých, čím došlo aj\nk porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci nestranným a nezaujatým\nsúdom v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n5. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:\n„Základné právo sťažovateľky\n\n..., na súdnu ochranu a inú právnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47\nods. 3 Ústavy SR, právo sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2\nÚstavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný prostriedok\nnápravy podľa čl. 13 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 53/2016\nzo dňa 22.3.2017 a jeho postupom porušené boli.\nZákladné právo sťažovateľa\n\n... na súdnu ochranu a inú právnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47\nods. 3 Ústavy SR, právo sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2\nÚstavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný prostriedok\nnápravy podľa čl. 13 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 53/2016\nzo dňa 22.3.2017 a jeho postupom porušené boli.\nUznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 53/2016 zo dňa 22.3.2017 sa zrušuje\na vec sa Najvyššiemu súdu SR vracia na ďalšie konanie...“\n\n5\n\nII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľov\n6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval účastníkov konania, aby\nsa k veci vyjadrili, a zároveň ich vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho\npojednávania. Súčasne zaslal prijatie ústavnej sťažnosti na vedomie zúčastneným osobám,\nktorí však svoje právo vyjadriť sa k nej nevyužili.\n7. Najvyšší súd vo svojich vyjadreniach k ústavnej sťažnosti v podstatnom uviedol:\n«V prejednávanej veci Okresný súd Zvolen rozsudkom z 11. novembra 2014 č. k.\n12 C 42/2006-517 zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že „dohoda\nuzavretá 12. apríla 2002 medzi\na\n\n,\n\nnie je exekučným titulom, podľa § 41 zákona č. 233/1995 Z.z.\n\no súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, nie je\nrozhodcovským nálezom v zmysle § 21 zákona č. 218/1996 Z.z. o rozhodcovskom konaní,\nnie je zmierom v zmysle § 21 ods. 4 zákona č. 218/1996 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je\nnezákonná, neplatná a nevykonateľná a žalobcov nezaväzuje”. Zamietnutie žaloby\nodôvodnil tým, že žalobcovia nepreukázali existenciu naliehavého právneho záujmu\nna takto požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 80c O.s.p., tiež s poukazom na to, že\nv prebiehajúcom exekučnom konaní je exekučný súd povinný ex offo skúmať, či k návrhu\nna vykonanie exekúcie bol pripojený spôsobilý exekučný titul, t. j., či sú splnené zákonné\npredpoklady pre vykonanie exekúcie.\nNa odvolanie žalobcov Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 17. decembra\n2015 sp. zn. 14 Co 88/2015 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej\nzamietajúcej časti vo veci samej a zrušil v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a vec\nvrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie...\nSťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 53/2016\nz 22. marca 2017 bolo dovolanie sťažovateľov odmietnuté. Sťažovatelia v dovolaní\nnamietali, že postupom... súdu dovolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 8/2012\nim bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p., konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2\n6\n\npísm. b) O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení\nveci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Podľa názoru najvyššieho súdu v dovolaní bola tvrdená\nvada konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p. len vo vzťahu ku konaniu najvyššieho súdu,\nnie vo vzťahu ku konaniu pred súdmi nižších inštancií a vzhľadom k tomu dospel k záveru,\nže dovolanie sťažovateľov nie je prípustné podľa § 238 O.s.p., vada konania podľa § 237\nods. 1 písm. f) O.s.p. nebola zistená, neboli zistené ani ďalšie vady konania podľa § 237\nods. 1 O.s.p. a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu sa nezaoberal\nnamietanými vadami podľa § 241 ods. 2 písm. b), c) O.s.p...\nNámietky konkrétne sa vzťahujúce k sťažnosťou napadnutému uzneseniu najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4 Cdo 53/2016 sťažovatelia uvádzajú v bode VII. svojej sťažnosti (č.l. 19-21).\nV tejto časti sťažovatelia výslovne pochybenie najvyššieho súdu vidia v tom, že najvyšší súd\nnesprávne posudzoval prípustnosť ich dovolania podaného 5. februára 2016 len podľa\n§ 237 ods. 1 písm. f) O.s.p., napriek tomu, že o dovolaní rozhodoval už za účinnosti\nCivilného sporového poriadku, preto mal pri rozhodovaní postupovať podľa § 420 písm. f)\na § 421 ods. 1 písm. a), b), c) C.s.p.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 1. júla 2016\nnadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Najvyšší súd, pristupujúci k rozhodovaniu v\ntejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia §470\nods. 1 C.s.p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania\nzačaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však\ndovolanie bolo podané 5. februára 2016, t. j. ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho\nprípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase\npodania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p. Dôvodom pre takýto postup je\nnevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany\nporušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej\nistoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré\nzačalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1, 2\nC.s.p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem\nvnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.).\nNajvyšší súd sa v predmetnej veci zaoberal otázkou, či v konaní došlo k namietanej\nvade podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p., pričom dovolatelia videli výskyt tejto vady v tom,\n\n7\n\n„že postupom a rozhodnutím súdov nižších inštancií bola ich spoločnosti odňatá možnosť\nkonať pred súdom, pretože napadnuté rozhodnutia súdov vznikli na základe znovuzrodenia\nprávoplatne skončeného konania, ku ktorému došlo nezákonným rozhodnutím Najvyššieho\nsúdu... z 26. februára 2013 sp. zn. 4 M Cdo 8/2012“. Nezákonnosť tohto rozhodnutia mala\npodľa žalobcov spočívať v tom, že najvyšší súd prejednal mimoriadne dovolanie, ktoré bolo\nGenerálnym prokurátorom... podané po viac ako 1 a pol mesiaca od uplynutia zákonnej\nlehoty, ktoré mal dovolací súd z toho dôvodu správne odmietnuť a naviac vec nesprávne\nprávne posúdil... Najvyšší súd tieto dôvody sťažovateľov nepovažoval za opodstatnené\nv prejednávanej veci a preto dovolanie sťažovateľov odmietol z dôvodov uvedených\nv odôvodnení svojho rozhodnutia, ako dovolanie z procesných dôvodov neprípustné.\nPokiaľ sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že najvyšší súd mal ich dovolanie posúdiť aj\npodľa ustanovení C.s.p., pretože v prípade posúdenia prípustnosti ich dovolania podľa\nustanovenia § 420 písm. f) v spojení s § 421 ods. 1 písm. a), b), c) C.s.p. by boli\nv dovolacom konaní úspešní, najvyšší súd k tejto námietke uvádza: Aj za účinnosti C.s.p.\ntreba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme\nopravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie a v civilnom\nsporovom konaní sa zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,\nza splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Naďalej je plne opodstatnené\nkonštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil\nk posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne\nzrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej\nstrane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu... sp. zn. II. ÚS 172/03).\nMimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.\nV zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to\nzákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne)\nnapadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné,\nsú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C.s.p.\nSťažovatelia tvrdia že prípustnosť ich dovolania bolo potrebné posudzovať okrem\n§ 237 ods. 1 písm. f), § 241 ods. 2 písm. b), c) O. s.p., tiež podľa § 420 písm. f) C.s.p.\na zároveň podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) c) C.s.p.\n\n8\n\nPodľa § 420 písm. f) C.s.p. je dovolanie prípustné, ak súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú\nprocesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) C.s.p., sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý\nproces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou\nprocesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade\nuvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že\ndovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 C.s.p.).\nSťažovatelia v dôvodoch dovolania vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.\n(resp. § 420 písm. f) C.s.p.) nespájali s postupom súdu prvej inštancie, či odvolacieho súdu\nvoči ktorým dovolanie smerovalo. Sťažovatelia v dovolaní nesprávny procesný postup\nnamietali výslovne len vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu v konaní sp. zn.\n4 M Cdo 8/2012 v spojení s rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 435/2013 a žiadali\njeho prehodnotenie. Na základe takto vymedzenej procesnej vady konania by však nebolo\nmožné dovolanie sťažovateľov považovať za prípustné a dôvodné ani podľa §421 písm. f)\nC.s.p. Sťažovatelia súbežne tvrdia, že ich dovolanie bolo prípustné podľa § 421 ods. 1\npísm. a) až c) C.s.p.\nPodľa § 421 ods. 1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací\nsúd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná\nrozdielne.\nOtázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle\n§ 420 C.s.p., ako aj v zmysle §421 C.s.p. rezonovala na najvyššom súde od účinnosti nového\ncivilného procesného kódexu. Táto otázka bola napokon riešená veľkým senátom\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn.\n1 V Cdo 2/2017 konštatoval, že: a) kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle\n§ 420 a § 421 C.s.p. je neprípustná, b) ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody\nprípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti\n\n9\n\ndovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C.s.p., a ak sú\nv dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) až f) C.s.p.,\ndovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie\nprípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto\nustanovení uvedená na prednejšom mieste. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by najvyšší súd\nvzhľadom na uplatnené dovolacie dôvody dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov nie je\nprípustné podľa § 420 písm. f) C.s.p. (por. vyššie uvedené dôvody vo vzťahu k § 237 ods. 1\npísm. f) O.s.p.) nezaoberal by sa dôvodmi dovolania v zmysle §421 ods. 1 písm. a) až c)\nC.s.p.\nAj v prípade, že by sťažovatelia nekumulovali dovolacie dôvody, nebolo by možné\npovažovať dovolanie za prípustné z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 421\nods. 1 písm. a) až d) C.s.p. Predmetom konania totiž bola určovacia žaloba podľa § 80c\nO.s.p., a v danej veci jednoznačne nešlo o prípad, kedy rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky a) pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne...\nPokiaľ sťažovatelia v bode VIII. sťažnosti namietajú, že sudcovia najvyššieho súdu\nprejednávajúci predmetnú vec sp. zn. 4 Cdo 53/2016 boli zaujatí z dôvodu, že rozhodovali\nv tejto veci už v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 8/2012, najvyšší súd uvádza, že\npredmetná vec bola na prejednanie a rozhodnutie do senátu 4 C pridelená v súlade\ns rozvrhom práce Najvyššieho súdu... na rok 2016 a jeho čl. II bod 5), podľa ktorého veci,\nktoré boli opätovne predložené najvyššiemu súdu, sa pridelia senátu, ktorý mal naposledy\nvec pridelenú (resp. naposledy konal alebo rozhodoval), a to aj v prípade, ak je nápad vecí\ndo senátu zastavený; ak takého senátu pre zmenu v organizácií práce niet alebo do senátu\nnie je zaradená väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec sa pridelí\nnáhodným výberom podľa odseku 1. Za senát, ktorému bola vec naposledy pridelená (ktorý\nvo veci samej konal alebo rozhodoval naposledy) sa považuje aj senát označený v osobitnej\nčasti iným poradovým číslom, ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci\nrozhodujúcich sudcov.\nVzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd... navrhuje, aby Ústavný súd... predmetnú\nsťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.»\n\n10\n\n8. Sťažovatelia vo svojom vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu z 19. decembra\n2019 uvádzajú, že zotrvávajú na dôvodoch uvedených v ústavnej sťažnosti vrátane\ndoplnenia dôvodov o rozhodnutie ESĽP z 15. októbra 2019. Sťažovatelia zastávajú názor,\nže v ústavnej sťažnosti vyčerpávajúcim spôsobom uviedli argumenty, pre ktoré vidia\nporušenie označených základných práv a slobôd.\n9. Ústavný súd vzhľadom na vyjadrený súhlas účastníkov konania upustil v danej\nveci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami\nk opodstatnenosti ústavnej sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno\nočakávať ďalšie objasnenie veci.\n10. Ústavný súd v súlade s ustanovením § 126 zákona o ústavnom súde zaslal\nzúčastneným osobám, v namietanom konaní odporcom, upovedomenie o podanej ústavnej\nsťažnosti sťažovateľov a zároveň ich poučil, že majú právo sa k nej vyjadriť. Zúčastnené\nosoby svoje právo podať vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti nevyužili.\nIII.\nRelevantná právna úprava a judikatúra ústavného súdu\n11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci\nsú si v konaní podľa odseku 2 (v konaní pred súdom) rovní. Podľa čl. 48 ods. 2 každý má\nprávo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti\n\n11\n\na aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len\nv prípadoch ustanovených zákonom.\n13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa\nčl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,\nmusí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia\ndopustili osoby pri plnení úradných povinností.\n14. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti\nmedzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe\nsubsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany\nzákladným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1\nústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy\n(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].\n15. Ústavný súd nie je vzhľadom na svoje ústavné postavenie zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z postavenia ústavného súdu a jeho funkcií možno\nvyvodiť, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m.\nI. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).\n\n12\n\n16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako\nprimárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky\nrešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku\nrešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich napr.\nz čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1\ndohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy\nústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov\nvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).\n17. Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať\npostup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných\nustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom a chartou), najmä garanciám\nobsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne\nkonanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4\na čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra na neho sa vzťahujúca\npredstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad\na uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu\nochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec,\nv ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov\n„práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03, IV. ÚS 259/2011).\n\n13\n\n18. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri\nochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu, boli relevantné aj v danej veci.\nIV.\nPrávne posúdenie ústavným súdom\n19. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní pred\nsúdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným\ndôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu (v súvislosti aj s konaním, ktoré mu predchádzalo, z dôvodov\nuvedených v bodoch 2 až 4, ktoré však už nenamietajú v petite, pretože bolo predmetom\nprieskumu ústavným súdom a neskôr aj ESĽP, ktorý na rozdiel od ústavného súdu už\nvyhovel sťažnosti sťažovateľov, pozn.).\n20. Po posúdení ústavnej sťažnosti, namietaného súdneho rozhodnutia najvyššieho\nsúdu a konania, ktoré mu predchádzalo, ako aj obsahu vyžiadaného súdneho spisu\na vyjadrení účastníkov dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť je čiastočne\ndôvodná v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie už len v tom, že sťažovatelia boli napokon úspešní v konaní\npred ESĽP, ktorý vyhlásil rozsudok v ich prospech, keď konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1\ndohovoru (pozri bod 1).\n21. Európsky súd pre ľudské práva nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania\npaušálne a priori za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zásah do princípu právnej\nistoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak to je v záujme\nnapravenia podstatných nedostatkov napadnutého konania, resp. rozhodnutia či justičných\nomylov. Avšak v tomto prípade ESĽP sťažnosť v časti namierenej proti inštitútu\nmimoriadneho dovolania s poukazom na svoje rozsudky v prípadoch DRAFT-OVA proti\nSlovenskej republike, PSMA, spol. s r. o. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o.,\n\n14\n\nproti Slovenskej republike uviedol, že zásah štátu v prospech jednej strany\nv súkromnoprávnom spore vyvoláva otázky podľa dohovoru už v samotnom princípe.\nV predmetnom prípade zásah generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len\n,,generálny prokurátor“) a najvyššieho súdu jednoznačne spôsobil posun prípadu v prospech\nprotistrany. Zrušenie právoplatného a záväzného rozsudku vydaného predtým v prospech\nsťažovateľov v tejto veci bolo nezlučiteľné s princípmi právnej istoty a rovnosti zbraní\nobsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade bolo dôležité, že išlo\no súkromnoprávny spor, že strany boli zastúpené právnymi zástupcami a že nič\nnenaznačovalo tomu, že by sa argumenty, ktoré boli predložené generálnym prokurátorom\nnajvyššiemu súdu, nedali použiť už na nižších stupňoch konania. Európsky súd pre ľudské\npráva teda konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n22. Teda ak najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora\na aj ústavný súd rozhodli (nadväzujúc na všeobecné súdy, ktoré neprerušili konanie\no dovolaní sťažovateľov do rozhodnutia ESĽP, pozn.) v ich neprospech, už samo osebe\nznamená porušenie ich označených práv.\n23. Ústavný súd preto zdôrazňuje, že najvyšší súd by mal túto skutočnosť zobrať do\núvahy a taktiež by mal zobrať do úvahy námietku sťažovateľov, ktorí tvrdia, že „najvyšší\nsúd nesprávne posudzoval prípustnosť ich dovolania podaného 5. februára 2016 len podľa\n§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., napriek tomu, že o dovolaní rozhodoval už za účinnosti\nCivilného sporového poriadku, preto mal pri rozhodovaní postupovať podľa § 420 písm. f/\na § 421 ods. 1 písm. a/, b/, c/ C. s. p. a včas podané dovolanie sťažovateľov mal dovolací\nsúd posudzovať podľa ust. § 419 a nasl. CSP, a nie podľa § 237 OSP“.\n24. Toto tvrdenie sťažovateľov je popri rozhodnutiu ESĽP však jedinou čiastočne\nrelevantnou námietkou, ktorá napriek tomu, že ústavný súd dosiaľ nijako nezasahoval\ndo rozhodnutí najvyššieho súdu v tomto smere [(napr. I. ÚS 290/2017 a III. ÚS 126/2018\n(body 61 až 68)], ale v tejto veci sa domnieva, že prechodné ustanovenia Civilného\nsporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) umožňovali aj aplikáciu nového Civilného sporového\nporiadku, a potom mal najvyšší súd dovolanie posúdiť aj podľa nových kritérií (v rámci\n\n15\n\nktorých je možné preskúmať aj potvrdzujúce odvolacie rozhodnutie a nesprávne právne\nposúdenie veci s výnimkou § 421 ods. 2 a § 422 CSP, o ktoré prípady tu však nešlo, pozn.).\n25. Jedným zo základných princípov, na ktorých je vystavaná nová procesná úprava\ndovolania ako mimoriadneho právneho prostriedku podľa § 421 ods. 1 CSP, je princíp\nuvedený v čl. 2 ods. 2 CSP, a to princíp právnej istoty, ktorý je definovaný ako stav,\nv ktorom každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou\nrozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (najvyšší súd, ústavný súd, ESĽP, Súdny\ndvor Európskej únie).\n26. Zásadnou zmenou v novej úprave prípustnosti dovolania podľa citovaného\nustanovenia proti rozhodnutiam odvolacieho súdu s výnimkami uvedenými v § 421 ods. 2,\nako aj v § 422 CSP je nerozlišovanie rozhodnutia z hľadiska jeho formy s tým obsahovým\nrozdielom, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti\ndovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP, čo však v tomto prípade najvyšší súd\nneuplatnil.\n27. Z uvedených dôvodov (body 20 až 26) ústavný súd identifikoval príčinnú\nsúvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a vyslovením jeho záveru\no porušení práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozhodol tak, ako to uviedol\nvo výrokovej časti 1 tohto nálezu.\n28. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, preto ústavný súd zrušil\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\ntohto nálezu).\n29. V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu postupovať spôsobom, ktorý už\nbude v súlade s právnymi názormi ESĽP uvedenými v bode 20 a nasl., a následne vo veci\n\n16\n\nopätovne rozhodnúť tak, aby sa vec vrátila do pôvodného stavu, teda ešte pred rozhodnutie\nnajvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.\n30. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti ústavný súd sťažovateľom však nevyhovel\n(bod 4 výrokovej časti nálezu), pretože ich námietky najmä v bode 4, ako aj ostatných práv\npodľa ústavy a dohovoru, ktorých porušenie namietali (bod 1), sa neukázali už ako\nopodstatnené a neboli ani bližšie odôvodnené, a preto dal ústavný súd v tomto smere za\npravdu najvyššiemu súdu, ktorý sa k tejto otázke zrozumiteľne vyjadril v závere bodu 7.\nAni právny zástupca sťažovateľov sa k stanovisku najvyššieho súdu k tejto námietke nijako\nnevyjadril a nerozporoval ju.\nV.\nTrovy konania\n31. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n32. Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátskou\nkanceláriou, ktoré si bližšie nevyčíslili.\n33. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej\nmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá\nbola 858 €.\n34. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie, prípravu zastúpenia,\na podanie ústavnej sťažnosti v roku 2017) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1\npísm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo\npotrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u oboch sťažovateľov o 50 %, lebo ide\no spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony\nprávnej služby vykonané v roku 2017 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 8,58 €)\n\n17\n\nu jedného sťažovateľa sumu 160,16 € a trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli\npriznané v sume 303,16 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len\n„DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma\nbola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004\nZ. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia\nvrátane započítania DPH a režijného paušálu boli tak priznané v celkovej sume 363,79 €\n(bod 3 výroku tohto nálezu).\n35. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).\n36. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku\ntohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. marca 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "mimoriadne dovolanie", "generálny prokurátor", "exekúcia", "generálny prokurátor", "mimoriadne dovolanie", "exekúcia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cdo/53/2016", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5558be4a-c97f-4b68-a11e-da73bce618b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.290.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 290/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 290/2017 z 30. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.290.2017.1"}, {"guid": "ussr:da80d6d0-5a4b-4217-9fdc-ca646d1f2ac5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.126.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 126/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 126/2018 z 20. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.126.2018.1"}, {"guid": "ussr:d025420b-c4ea-4f24-9c60-2cebd902b65c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 454/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 454/2016 z 26. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-26", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1"}, {"guid": "ussr:d56c25d2-0f67-463f-90dd-c99f17048758", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 435/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 435/2013 z 10. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-10", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d56c25d2-0f67-463f-90dd-c99f17048758"}, {"guid": "ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 259/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 259/2011 z 24. 8. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-08-24", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 480, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "6ce992f3-2a3e-4af9-acf4-e315e88c1a63:40c0443a-c861-46cf-bf1b-77dec4035d57", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8813203546.1", "spisova_znacka": "14Co/88/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/88/2015 z 9. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-12-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8813203546.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d4375c5c-4f5e-4b17-aa12-a1e8db16f57a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.324.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 324/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 324/2024 z 22. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.324.2024.1"}, {"guid": "ussr:653081d2-d973-4b3c-8d90-dc215f64f64b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.625.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 625/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 625/2021 z 12. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.625.2021.1"}, {"guid": "1dfa345d-45fd-41c1-b6de-5640b466fb1c:492697f9-6741-43ac-9eca-980c5759ef6b", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6720202216.1", "spisova_znacka": "15Co/83/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/83/2020 z 25. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-11-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6720202216.1"}, {"guid": "1dfa345d-45fd-41c1-b6de-5640b466fb1c:d527579c-ef73-4fde-891e-1c88a1da8645", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6720202216.1", "spisova_znacka": "15Co/83/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/83/2020 z 25. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-11-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6720202216.1"}]}