{"guid": "ussr:b451af13-19f2-4ec5-83ea-2a14defa834d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.297.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 297/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 297/2020 z 23. 6. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. júna 2020, sp. zn. II. ÚS 297/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.297.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-06-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b451af13-19f2-4ec5-83ea-2a14defa834d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.297.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.297.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.297.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 297/2020-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej\nspoločnosti Euro Data, a. s., IČO 44 271 875, Kvačalova 5, Žilina, právne zastúpenej\nadvokátskou kanceláriou Highgate Law & Tax, s. r. o., Grösslingová 5, Bratislava, v mene\nktorej koná advokát JUDr. Ing. Peter Varga, ktorou namieta porušenie základného práva\npodľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 24/2018 z 11. septembra\n2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Euro Data, a. s., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n10. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Euro Data, a. s., IČO\n44 271 875, Kvačalova 5, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie\nzákladného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžfk 24/2018 z 11. septembra 2019 (ďalej len\n„napadnutý rozsudok“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Žilina (ďalej len „daňový\núrad“) na základe výsledkov daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie jún 2013 v dôsledku\nnepreukázania splnenia zákonných podmienok pre\n- uplatnenie oslobodenia od DPH v intrakomunitárnom obchode s odberateľom\n, Česká republika (konkrétne preukázanie fyzického dodania tovaru\ndo Českej republiky, pozn.) a\n- pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH pri tuzemskom dodaní tovaru\nsťažovateľke spoločnosťou\n\n(nebola preukázaná konkrétna dodávka\n\ntovaru sťažovateľke touto spoločnosťou, pozn.) rozhodnutím z 30. januára 2017 určil\nsťažovateľke rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 38 300,96 € na dani z pridanej\nhodnoty.\nSťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie, o ktorom rozhodlo\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný správny orgán“)\nrozhodnutím z 10. augusta 2017 tak, že napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdilo.\n3. Správnou žalobou sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) žalobu\nsťažovateľky zamietol rozsudkom sp. zn. 31 S 132/2017 zo 7. marca 2018 s odôvodnením,\nže v konaní nebola preukázaná konkrétnymi dôkazmi spochybnená dodávka tovaru\nsťažovateľke od dodávateľa\n\n, s. r. o., pretože dodávateľom boli predložené len\n\núčtovné doklady za iné účtovné obdobie (marec 2013). Zároveň sťažovateľka neuniesla\ndôkazné bremeno ani vo vzťahu k splneniu podmienok pre oslobodenie od DPH pri\nintrakomunitárnom obchode s českým odberateľom, keďže nebola zákonným spôsobom\nzdokladovaná preprava tovaru z tuzemska.\n4. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol. V odôvodnení sa v podstatnom\nuvádza:\n\n2\n\n„Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli\nrealizované tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach... Bolo preto na sťažovateľovi,\naby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa\nuskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.\n... Teda rovnako ako krajský súd musí aj kasačný súd potvrdiť, že správca dane\nod sťažovateľa oprávnene vyžadoval v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku preukázanie\nsplnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH a doloženie oprávnenosti\nuplatneného práva na odpočítanie dane. Kasačný súd podotýka, že právna otázka\nrozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu,\nbola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu...\nKasačný súd konštatoval, že správca dane v rámci daňovej kontroly vykonal\nrozsiahle dokazovanie, ktoré je podrobne rozpísané tak v preskúmavanom rozhodnutí ako aj\nv rozsudku krajského súdu. Na jeho základe dospel k záveru, že sťažovateľ porušil ust. § 49\nods. 1, 2 v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH s tým, že\nsi uplatnil právo na odpočet dane zo zdaniteľných obchodov deklarovaných vo vyššie\nšpecifikovaných faktúrach od dodávateľa\n\ns.r.o., pri ktorých nebolo\n\npreukázané, že vznikla daňová povinnosť dodávateľovi tovaru, t.j., že tieto zdaniteľné\nobchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. S týmto právnym záverom sa\nkasačný súd stotožnil v celom rozsahu.\n... Rovnako nepreukázal oprávnenosť oslobodenia od DPH v prípade faktúr...\nvystavených pre odberateľa\n\ns.r.o., čím sťažovateľ porušil ust. § 46 ods. 1 zákona\n\no DPH, keďže nebolo preukázané, že predmetný fakturovaný tovar bol prepravený do iného\nčlenského štátu.“\n5. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému rozsudku najvyššieho\nsúdu najmä jeho arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie, ktoré porušujú jej právo na\nsúdnu ochranu, namieta tiež nesprávne posúdenie dôkazného bremena sťažovateľky.\nSťažovateľka uvádza, že konala pri sporných obchodných prípadoch v dobrej viere, bola\nmaximálne súčinná, poukázala na to, že absentuje možnosť objektívne získať akúkoľvek\ndaňovú výhodu na jej strane, a teda objektívne nemohlo dôjsť k negatívnemu dopadu na\n\n3\n\npríjmy verejných rozpočtov. Sťažovateľka namieta proti presunu dôkazného bremena\na výkladu uprednostnenému správnymi orgánmi aj správnymi súdmi:\n„Sťažovateľ je presvedčený, že v súvislosti s intrakomunitárnym dodaním, následky\núdajného nepreukázania prepravy tovaru do iného členského štátu, vyplývajúce\nz Rozhodnutí... sú zjavne neprimerané a neproporcionálne k závažnosti tohto údajného\nadministratívneho deliktu Sťažovateľa. Hranice obsahu vlastníckeho práva vymedzuje čl. 20\nods. 3 Ústavy... Sťažovateľ je však toho názoru, že nie je možné ani v kontexte tohto\nvymedzenia obsahu vlastníckeho práva zasahovať do vlastníckych práv v rozsahu, ktorý\nvýznamne presahuje to, čo je nevyhnutné pre ochranu všeobecných záujmov chránených\nzákonom (t.j. výber daní v súlade so zákonom).\nKľúčovým výkladovým pravidlom a postupom v oblasti verejného práva\nvyplývajúcim zo zásady zákonnosti je princíp in dubio mitius (v pochybnostiach v prospech\nmiernejšieho postupu), v zmysle ktorého je potrebné uprednostniť miernejší výklad\nprávneho predpisu voči subjektu, do ktorého základných práv sa má zákonom alebo na\nzáklade zákona zasiahnuť. V oblasti daňového práva tento princíp súdna prax aplikuje tak,\nže pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti\nnadobudnutého vlastníctva sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel\nzákladných práv a slobôd, teda v prípade pochybností sú povinné orgány verejnej moci\npostupovať miernejšie...\n... v súvislosti s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva\nna spravodlivý proces... ústavne komformný a udržateľný mal byť taký postup orgánov\nverejnej moci, ktorý by nedorubil DPH pri intrakamunitárnom dodaní a priznal právo\nna odpočet DPH pri tuzemskom dodaní.\n... v dokazovaní podľa Daňového poriadku dochádza v istom momente k presunu\ndôkazného bremena z daňového subjektu (t.j. Sťažovateľa) na správcu dane (t.j. Daňový\núrad). Je teda nepochybné, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a...\npožadovať od Sťažovateľa preukázať pri intrakomunitárnom dodaní, že tovar skutočne\nopustil územie Slovenskej republiky a zdanenie na úrovni odberateľa nie je v súlade\ns judikatúrou a ani s eurokonformným výkladom.\nV bode 77 (týka sa tuzemského dodania) sa Najvyšší súd zaoberá inštitútom\ndôkazného bremena, pričom cituje časti súdnych rozhodnutí, ktorých obsah ale Sťažovateľ\n\n4\n\nnikde nespochybňuje. Najvyšší súd sa teda ani v tomto bode nezaoberá zdôvodnením toho,\nprečo Sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno, ak predložil Dokumenty pre unesenie\ndôkazného bremena, konal v dobrej viere a bol náležite obozretný.\nTuzemskému dodaniu sa Najvyšší súd venoval v bodoch 70 až 80, pričom v žiadnom\nz týchto bodov nevenoval náležitú pozornosť zdôvodneniu konkrétnych dôvodov prečo\nSťažovateľ s ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti neuniesol svoje dôkazné\nbremeno a prečo toto dôkazné bremeno nebolo prenesené na správcu dane. Sťažovateľ je\npreto toho názoru, že Rozsudok je nepreskúmateľný (rovnako aj Rozhodnutie Krajského\nsúdu) a tým tak došlo v rozsahu tuzemského dodania k zásahu do práv Sťažovateľa\nna spravodlivý proces.\nOdôvodnením týkajúceho sa intrakomunitárneho dodania sa zaoberajú iba vyššie\npopísané body 82, 83, 84 a 85 Rozsudku. Odôvodnenie tak ani v rozsahu\nintrakomunitárneho dodania podľa názoru Sťažovateľa z dôvodov uvedených vyššie nespĺňa\nparametre odôvodnenia, ktoré sám Najvyšší súd stanovil vo svojej judikatúre. Rozsudok je\ntak aj v rozsahu odôvodnenia intrakomunitárneho dodania nepreskúmateľný (rovnako aj\nRozhodnutie Krajského súdu) a tým tak v došlo k zásahu do práv Sťažovateľa\nna spravodlivý proces.“\n6. Sťažovateľka namieta aj porušenie práva podnikať s týmto odôvodnením:\n„... Sťažovateľ bol daňovými kontrolami a súvisiacimi konaniami pred Správnymi\norgánmi a Súdmi významne zaťažený (13 daňových kontrol kontrolujúcich 13 zdaňovacích\nobdobí...). To malo významný vplyv na ekonomické fungovanie Sťažovateľa, ktorému tým\nnielenže bolo znemožnené venovať energiu rozvoju podnikania, ale dokonca viedlo\nk významnému zníženiu tržieb a ziskov.“\n7. K namietanému porušeniu práva na zákonného sudcu sťažovateľka uvádza:\n„S ohľadom na požiadavku Daňového úradu preukázať vierohodnosť tuzemského\ndodania, ako aj intrakomunitárneho dodania Sťažovateľom bez dôvodných pochybností,\ns ktorou sa Najvyšší súd stotožnil..., je Sťažovateľ toho názoru, že Krajský súd, ako aj\nNajvyšší súd, sa mali obrátiť na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou, ktorá by\nzodpovedala pravidlá rozloženia dôkazného bremena v predmetnom prípade.“\n\n5\n\n8. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o nej takto\nnálezom rozhodol:\n„I. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, právo na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nprávo na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Sžfk/24/2018\nporušené bolo.\nII. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Sžfk/24/2018 sa\nruší a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\nIII. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania\nna účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.“\nII.\nRelevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n11. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania\na prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n6\n\n13. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n17. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je\nalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie\na aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách. (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02).\n\n7\n\n18. Súčasťou minimálnych garancií procesnej povahy je (okrem iných) právo\nna odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne\na skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého\nmusí byť zrejmé, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní\na inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, že sa zaoberal a vyjadril\nk esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez\nďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92,\nrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60;\nRajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].\nDôkazné bremeno o splnení podmienok na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty znáša\ndaňový subjekt, ktorý oslobodenie uplatňuje. Na získanie oslobodenia od dane znáša\ndôkazné bremeno dodávateľ tovaru, ktorý musí preukázať, že stanovené podmienky\noslobodenia od dane vrátane podmienok zavedených členskými štátmi na zabezpečenie\nsprávnej a jednoduchej aplikácie oslobodení a na zabránenie akémukoľvek podvodu,\ndaňovému úniku či prípadnému zneužitiu boli splnené (uznesenie ústavného súdu sp. zn.\nII. ÚS 104/2019 z 29. mája 2019).\nIII.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n19. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je arbitrárnosť odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu spočívajúca v takom zaťažení sťažovateľky\ndôkazným bremenom, ktoré odporuje eurokonformnému výkladu ustanovení zákona\nč. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no DPH“). Sťažovateľka podľa svojho presvedčenia dostatočne preukázala sporné obchodné\nprípady v rozsahu, v akom to možno rozumne od daňového subjektu očakávať.\n20. K tomu ústavný súd konštatuje, že správca dane nie je povinný preukazovať, že\núdaje k jednotlivému účtovnému prípadu boli daňovníkom zaznamenané v rozpore\nso skutočnosťou.\n\nJeho\n\npovinnosťou\n\nje\n\nlen\n\npreukázať,\n\nže\n\no súlade\n\núčtovníctva\n\nso skutočnosťou existujú vážne a dôvodné pochyby. Na ten účel musí identifikovať\na preukázať konkrétne skutočnosti, na základe ktorých možno mať reálne pochybnosti\n\n8\n\no dôveryhodnosti, úplnosti či správnosti účtovníctva (k tomu porovnaj napr. rozsudok\nNajvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Afs 24/2007 z 30. januára 2008,\nč. 1572/2008 Sb. NSS alebo nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 232/02\nz 29. októbra 2002). Pokiaľ správca dane unesie takto vymedzenú dôkaznú povinnosť,\nje opäť na daňovom subjekte, aby preukázal pravdivosť svojich tvrdení o vierohodnosti,\npreukaznosti a správnosti účtovníctva vo vzťahu k predmetnému obchodnému prípadu alebo\nsvoje tvrdenia korigoval. Daňový subjekt pritom tieto skutočnosti preukazuje už spravidla\ninými dôkaznými prostriedkami ako vlastným účtovníctvom.\n21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku citovaného v bode 4 presvedčil\no tom, že jeho odôvodnenie nie je arbitrárne, je ústavne akceptovateľné a procesný postup je\nzlučiteľný s požiadavkami základného práva na súdnu ochranu. Najvyšší súd akceptoval\nna základe vykonaného dokazovania v daňovom konaní ako preukázané, že sťažovateľka\ndoložila svoje tvrdenia dôkazmi – účtovníctvom (zaevidovanými faktúrami od spoločnosti\n., s. r. o., ako dodávateľom sťažovateľky a vo vzťahu k dodaniu tovaru\nčeskému odberateľovi\n\n, pozn.), ale po prechode dôkazného bremena\n\nna správcu dane tento uniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti\njeho pochýb o tom, že dodanie tovaru v tuzemsku skutočne realizoval deklarovaný\ndodávateľ a plnenie (tovar) v rámci intrakomunitárneho obchodu bolo skutočne vyvezené\nz tuzemska. Dokazovaním vykonaným správcom dane (bližšie pozri s. 2 a 3 napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu) bolo okrem iného zistené, že dodávateľ\n\n., s. r. o.,\n\nsa na adrese sídla nenachádza, bývalý konateľ spoločnosti účtovné a daňové doklady podľa\nsvojho tvrdenia odovzdal\n\n, názov spoločnosti, ktorú zastupoval,\n\nuviesť nevedel. Likvidátor\n\núčtovnými dokladmi nedisponuje, nevedel\n\nuviesť, kto ich uschováva. Na základe uvedeného nebol preukázaný vznik daňovej\npovinnosti u spoločnosti\n\n., s. r. o., v súvislosti so spochybnenými faktúrami, čo\n\nje predpokladom vzniku práva odpočítať daň podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Vo vzťahu\nk deklarovanej preprave tovaru z tuzemska do iného členského štátu s oslobodením od DPH\nje na platiteľovi dodávajúcom tovar do iného členského štátu preukázanie splnenia všetkých\nzákonných podmienok pre uplatnenie oslobodenia. Z predložených dokladov nevyplýva, že\ntovar skutočne opustil územie Slovenskej republiky. V rámci medzinárodnej výmeny\n\n9\n\ninformácii bolo zistené, že od 1. októbra 2013 sa spoločnosť\n\n, nachádza\n\nna virtuálnej adrese, deklarované miesto vyloženia predmetného tovaru je podľa tvrdenia\nvtedajšieho konateľa spoločnosti len korešpondenčnou adresou bez personálneho\na materiálneho\n\nvybavenia\n\nči\n\nkancelárskych\n\npriestorov.\n\nV súvislosti\n\ns prepravou\n\na skladovaním tovaru nevznikli podľa tvrdenia vtedajšieho konateľa spoločnosti\n, žiadne daňové výdavky. Vystavené potvrdenie o preprave tovaru mimo územia\nSlovenskej republiky podľa svojej výpovede podpisoval konateľ v sklade v Bratislave.\nUvedené zistenia dostatočným spôsobom spochybňujú splnenie podmienok pre oslobodenie\nna strane sťažovateľky, čím správca dane uniesol svoje dôkazné bremeno.\n22. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu\nrozsudok krajského súdu sp. zn. 31 S 132/2017 zo 7. marca 2018 ani rozhodnutia správnych\norgánov, ktoré boli v konaní preskúmavané. Z verejného informačného systému\nwww.otvorenesudy.sk je dostupná informácia, že krajský súd rozhodoval v súvisiacich\nkonaniach sp. zn. 31 S 131/2017 (zdaňovacie obdobie apríl 2013, pozn.) a sp. zn.\n31 S 33/2019 zdaňovacie obdobie máj 2013) tých istých účastníkov, v ktorých preskúmaval\nrozhodnutie správcu dane o určení rozdielu DPH pre neuznanie odpočítania DPH v prípade\nspoločnosti\n\n, s. r. o., a neuznania oslobodenia od DPH v prípade spoločnosti\nÚstavný súd nepovažuje za náhodné, že sťažovateľka nepredložila\n\nrozhodnutia správnych orgánov a správneho súdu prvej inštancie, ktoré sú pre posúdenie\nveci potrebné. Dôvody pochybností správcu dane o skutočnej realizácii sporných\nobchodných prípadov, resp. o realizácii prepravy tovaru z tuzemska a jeho získané poznatky\nsú v týchto súvisiacich konaniach zhodné a vzťahujú sa na obdobie celého prvého polroka\nroku 2013, a preto ústavný súd čerpal pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti aj z týchto\nrozhodnutí.\n23. Vzhľadom na hore popísanú mobilitu dôkazného bremena a dostatočnosti\nodôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v tejto súvislosti ústavný súd\nnepovažuje hodnotenie procesu dokazovania zo strany sťažovateľky za ústavne relevantné,\nnaopak, procesný postup žalovaných správnych orgánov hodnotí ako ústavne konformný.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd tú časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta\n\n10\n\nporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde.\nIV.\nK namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1\nústavy\n24. Sťažovateľka namieta porušenie práva na zákonného sudcu v súvislosti s tým, že\nnajvyšší súd nepoložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie týkajúcu sa\npresunu dôkazného bremena v daňovom konaní.\n25. K tomu ústavný súd dodáva, že predpokladom položenia prejudiciálnej otázky je\npochybnosť všeobecného súdu o výklade a aplikácii európskeho práva, ku ktorému dospel\nvo veci konajúci súd. Všeobecný súd nie je viazaný návrhom sporovej strany v konaní a je\nna jeho posúdení, či považuje za potrebné tento inštitút využiť. Zároveň ani ústavný súd\nnedospel k záveru, že v danom prípade v súvislosti s presunom dôkazného bremena\nvzhľadom na skutkové okolnosti prípadu je dôvodné uvažovať o nutnosti využitia tohto\ninštitútu. Vo veci nie je nejasný zákonom určený rozsah skutočností, vo vzťahu ku ktorým\nznáša sťažovateľka dôkazné bremeno (aj keď sťažovateľka je opačného názoru, pozn.),\na tieto navyše vyplývajú z vnútroštátnej úpravy zákona o DPH, do ktorého bola smernica\ntransponovaná, a to s bohatou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a vnútroštátnych\nsprávnych súdov uvedenou a aplikovanou najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí.\nSamotné presvedčenie sťažovateľky o tom, že dôkazné bremeno uniesla, nie je dôvodom\nna položenie prejudiciálnej otázky.\n26. Ústavný súd teda nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,\nktorý by mohol viesť k vysloveniu porušenia označeného práva po prípadnom prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie, a preto v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56\nods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n11\n\nV.\nK namietanému porušeniu hmotných ústavných práv\npodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy\n27. Sťažovateľka namieta porušenie práva vlastniť majetok a práva podnikať\nv súvislosti s vecnou nesprávnosťou rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým bol\nurčený rozdiel v sume nadmerného odpočtu DPH. Táto mala podľa tvrdenia sťažovateľky\nnastať v dôsledku nesprávneho procesného postupu správnych orgánov a všeobecných\nsprávnych súdov porušujúceho právo na súdnu ochranu. Keďže ústavný súd nezistil pnutie\nprocesného postupu najvyššieho súdu a jeho napadnutého rozsudku so základným právom\nsťažovateľky na súdnu ochranu, nie je naplnený ani ňou tvrdený predpoklad porušenia\nústavných hmotných práv.\n28. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti\nvyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde.\n29. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku\nbolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. júna 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-dokazovanie v daňovom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1666928d-ba9f-41f6-8d3c-a1ef0ac4a669", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.104.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 104/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 104/2019 z 29. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.104.2019.1"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 232/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 232/02 z 4. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-04", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}