{"guid": "ussr:1b2b518a-dffa-40ee-bfbb-0b6c48bcba87", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.274.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 274/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 274/2020 z 9. 6. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. júna 2020, sp. zn. II. ÚS 274/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.274.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2020-06-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1b2b518a-dffa-40ee-bfbb-0b6c48bcba87", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.274.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.274.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.274.2020.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 274/2020-12\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne\nJany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n, zastúpenej\n\nAdvokátskou kanceláriou Cubinková, s. r. o., Mickiewiczova 2, Bratislava, v mene ktorej\nkoná advokátka a konateľka JUDr. Eva Cubinková, vo veci namietaného porušenia čl. 17\nods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\npostupom\n\nŠpecializovaného\n\ntrestného\n\nsúdu\n\nPezinok,\n\npracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 2/2020 a jeho uznesením\nzo 14. marca 2020, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 3 Tost 12/2020 a jeho uznesením z 20. marca 2020 a takto\n\nrozhodol:\n\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nArgumentácia ústavnej sťažnosti\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2020\nosobne do podateľne doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n,\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci\n\nnamietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská\nBystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 2/2020 a jeho\nuznesením zo 14. marca 2020, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 12/2020 a jeho uznesením\nz 20. marca 2020.\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením prokurátorky Úradu špeciálnej\nprokuratúry (ďalej len „prokurátorka“) č. k. VII/3 Gv 76/19/1000-57 z 9. marca 2020 bolo\nvoči sťažovateľke vznesené obvinenie z viacerých trestných činov. Dňa 11. marca 2020\no 5.58 h bola sťažovateľka zadržaná. Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 2/2020\nzo 14. marca 2020 bola sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Návrhu na vzatie do väzby podľa ustanovenia § 71\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku špecializovaný súd nevyhovel. Ako konkrétny dôvod\nkolúznej väzby sa v uznesení špecializovaného súdu uvádza: „Aj v jej prípade je potrebné\npreveriť jej činnosť v konkrétnych veciach a z toho hľadiska tu potom existuje obava, že by\nmohla svojím konaním mariť zisťovanie skutočností závažných pre trestné konanie.“\nNevyhnutnosť kolúznej väzby odôvodnil ďalej okolnosťami zakladajúcimi dôvodnosť\ntrestného stíhania (má byť blízkou osobou spoluobvinenej\n\n, skutku sa mala\n\ndopustiť na jej žiadosť a vďaka jej prístupu bol vplyv na konanie spoluobvinenej\ncielenejší). Špecializovaný súd opomenul prihliadnuť na skutočnosť,\n\n2\n\nže v danej fáze trestného konania sa musí na sťažovateľku hľadieť ako nevinnú\na že prípadná existencia dôvodov na trestné stíhanie nenahrádza posúdenie dôvodov\nna uvalenie kolúznej väzby.\n3. Proti uzneseniu špecializovaného súdu podali prokurátorka, ako aj sťažovateľka\nsťažnosť.\n4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 12/2020 z 20. marca 2020 boli obe\nsťažnosti zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu sa na sťažovateľku primerane\nvzťahuje záver o tom, že bola súčasťou dobre fungujúceho stroja búrajúceho základné\nprincípy právneho štátu a jej konanie, vnímajúc ako celok (nielen hľadajúc konkrétnu\nskutočnosť v zmysle ustanovenia § 78 ods. 1 Trestného poriadku), treba považovať\nza konanie vyvolávajúce obavu z jej kolúznych aktivít. Aj v prípade sťažovateľky platí\npodľa najvyššieho súdu to, čo uviedol v prípade obvinenej\n\nv súvislosti\n\ns existenciou kolúzneho dôvodu väzby. Najvyšší súd teda zdôvodňuje existenciu zákonných\ndôvodov kolúznej väzby u sťažovateľky tak, že odkazuje na dôvod kolúznej väzby inej\nobvinenej. Keďže žiadne konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvod kolúznej väzby\nv prípade sťažovateľky najvyšší súd neuvádza, možno sa iba domnievať, že najvyšší súd\nmal (rovnako ako v prípade\n\n) na mysli, že sťažovateľka popiera svoju vinu\n\na bude sa snažiť trestnej zodpovednosti zbaviť.\n5. Sťažovateľka ďalej poukazuje na závery judikatúry ústavného súdu a Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré majú osobitný význam vo vzťahu\nku skutkovým a právnym okolnostiam jej veci (najmä vo vzťahu k dôvodom, na ktorých\nsú uznesenia všeobecných súdov založené). Osobitne zdôrazňuje právny názor vyslovený\nv rozsudku ESĽP vo veci Tarau proti Rumunsku, podľa ktorého „... členský štát, ktorý\numožňuje opravný prostriedok voči rozhodnutiam o vzatí do väzby, je povinný dotknutým\nstranám zabezpečiť v odvolacom konaní rovnaké záruky, ako v konaní na prvom stupni...\nprítomnosť sťažovateľov a ich právnych zástupcov na konaní prvostupňového súdu\nnezbavuje členský štát povinnosti zabezpečiť ich osobnú účasť na konaní súdu\nrozhodujúcom o opravnom prostriedku“.\n\n3\n\n6. Zo zásad, ktoré vo svojej judikatúre formuluje ústavný súd a ESĽP (a ktoré\nrozpracúva aj doktrína), sú v prípade sťažovateľky osobitne relevantné tieto zásady:\n- zákaz všeobecnej prezumpcie dôvodov väzby premietajúci sa do bezvýhradnej\npovinnosti súdu opierať sa výlučne o konkrétne skutočnosti,\n- uplatnenie zásad spravodlivého súdneho konania vrátane požiadavky „fairness“,\npremietajúcich sa do povinnosti súdu presvedčivo odôvodniť rozhodnutie o vzatí do väzby,\n- uplatnenie testu proporcionality, teda povinnosti súdu vykonať posúdenie\nprimeranosti väzby tak vo vzťahu k reálnemu riziku naplnenia konania zakladajúceho\nniektorý z väzobných dôvodov, ako aj vo vzťahu k efektivite iných (menej invazívnych)\nnástrojov štátneho dohľadu,\n- zákaz odôvodniť väzbu tým, že obvinený využíva svoje zákonné práva (vrátane\npráva popierať svoju vinu) premietajúci sa aj do povinnosti súdu rešpektovať prezumpciu\nneviny a zdržať sa uvalenia väzby len z tých dôvodov, ktoré odôvodňujú trestné stíhanie\nako také,\n- požiadavka totožnej kvality procesných záruk v prvostupňovom a v odvolacom\nkonaní premietajúca sa do povinnosti členského štátu umožniť osobnú účasť obvineného\naj na konaní o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu o vzatí do väzby.\n7. Uvedené zásady všeobecné súdy absolútne nerešpektovali. Naopak, väzbu\nodôvodnili sčasti tým, že sú dané dôvody na trestné stíhanie (posúdenie existencie\nkonkrétnych dôvodov väzby nahradili posúdením dôvodnosti trestného stíhania ako takého),\na v časti abstraktnou prezumpciou, že osoba sťažovateľky a jej údajné správanie pred\nvzatím do väzby vyvoláva dojem, že bude vyvíjať kolúzne aktivity v snahe zbaviť sa\nobvinenia z trestnej činnosti. Konkrétne skutočnosti nasvedčujúce dôvodnosti väzby\nsťažovateľky vôbec neboli uvedené a nebolo popísané žiadne jej domnelé, možné alebo\nskutočné kolúzne konanie, pretože všeobecný súd iba odkázal na údajný kolúzny dôvod\nvzťahujúci sa na\n\n.\n\n8. Pokiaľ ide o materiálne dôvody kolúznej väzby, všeobecné súdy identifikáciu\na rozbor konkrétnej skutočnosti vytvárajúcej alebo zvyšujúcej riziko ovplyvňovania\n4\n\nči nátlaku na svedkov nahradili práve neprípustnou všeobecnou prezumpciou existencie\ndôvodov. V žiadnom rozsahu nevykonali test proporcionality. Úplne rezignovali\nna povinnosť presvedčivého odôvodnenia prítomnosti dôvodov väzby, ako aj nevyhnutnosti\njej uvalenia. Napokon dôvodnosť väzby sťažovateľky odôvodnili výlučne poukazom\nna dôvody kolúznej väzby dané u inej obvinenej.\n9. Pri sústredenom rozbore odôvodnenia uznesení všeobecných súdov a výraznej\nsnahe nájsť v nich vôbec nejaké relevantné odôvodnenie možno v úvahách najvyššieho súdu\nidentifikovať tri dôvody na vzatie sťažovateľky do väzby, a to osobnostnú skladbu\nsťažovateľky, ďalej jej údajnú príslušnosť k „dobre fungujúcemu stroju“ konajúcemu\nv prospech\n\n, a napokon popieranie viny. Aj k týmto veľmi abstraktným\n\n„dôvodom“ sa dá dopátrať výlučne tak, že na základe odkazu najvyššieho súdu v druhom\nodseku na strane 41 a v druhom odseku na strane 30 sa na sťažovateľku vzťahuje „to isté“,\nčo bolo uvedené v prípade\no\n\nna strane 41, resp. záver najvyššieho súdu\n\nako „súčasti stroja“ vyvolávajúceho obavu z kolúznych aktivít s tým,\n\nže sa to na sťažovateľku vzťahuje „primerane“.\n10. Bez ohľadu na to, či v prípade väzobných dôvodov sťažovateľky platí „to isté“,\nčo v prípade\n\n, alebo „primerane“ to, čo v prípade\n\n,\n\nje nepochybné, že ani jeden z týchto dôvodov nepredstavuje konkrétnu skutočnosť\nvytvárajúcu alebo zvyšujúcu riziko pokračovania v trestnej činnosti alebo kolúzneho\nkonania na strane sťažovateľky. Aj najvyšší súd uvádza, že opísané konanie\n(čo zrejme platí rovnako, resp. primerane aj v prípade sťažovateľky)\n„... samo o sebe pochopiteľne nemôže predstavovať žiadny dôvod väzby...“. Bez toho,\naby došlo k popísaniu akejkoľvek konkrétnej skutočnosti, ktorá by takýto dôvod mohla\npredstavovať, uzavrel najvyšší súd vec konštatovaním, že práve správanie\n(ak je vnímané ako celok) zakladá dôvodnosť väzby. Ďalej už stačilo napísať, že „to isté“ sa\nvzťahuje aj na sťažovateľku, resp. sa to na ňu vzťahuje „primerane“ a dôvodmi väzby\nsťažovateľky sa najvyšší súd už vôbec nemusel zaoberať. V prípade sťažovateľky\n(na rozdiel od\n\n) platí, že táto sčasti vôbec nepopiera konanie, ktoré sa jej\n\nkladie za vinu (účasť na pojednávaní v zmenkovej veci, ktorú prokurátorka interpretuje\n\n5\n\nako „podporu“ zákonnej sudkyne), ale spochybňuje interpretáciu jej konania zo strany\nprokurátorky a hlavne to, že účasťou na pojednávaní v postavení verejnosti je vôbec možné\nspáchať trestný čin.\n11. Najvyšší súd teda sám konštatuje, že doterajšie konanie sťažovateľky samo osebe\nžiadny dôvod väzby nezakladá, no hneď vzápätí konštatuje aj to, že ak sa takéto konanie\nvníma ako celok, potom už je väzobným dôvodom. Ako sa na ploche desiatich riadkov\nstane z konania, ktoré nie je väzobným dôvodom, konanie, ktoré väzbu opodstatňuje,\nnie je z uznesenia najvyššieho súdu zrejmé. Celý „trik“ spočíva v sugescii, že ak sa nejaké\nkonanie vníma „ako celok“, nemusí súd hľadať a nachádzať žiadnu konkrétnu skutočnosť,\nktorá by väzbu opodstatňovala. Nesúlad takejto „argumentácie“ so základnými\npožiadavkami ústavy a dohovoru, relevantnej judikatúry a doktríny je zrejmý na prvý\npohľad.\n12. Z odôvodnenia uznesení všeobecných súdov sa javí, že jediným reálnym\n„dôvodom“ väzby je úsilie súdu prispieť k obnove dôveryhodnosti justičného systému\nako naliehavej požiadavky verejného záujmu. Inými slovami, najvyšší súd je zjavne\nmotivovaný vyjsť v ústrety spoločenskému dopytu po väzobnom stíhaní sťažovateľky\nako jednej zo sudkýň zadržaných v rámci široko medializovanej akcie „Búrka“. Odhliadnuc\nod skutočnosti, že takýto dôvod ústava, ale ani dohovor nepovažujú za legálny a legitímny\nzáklad pre vzatie do väzby, základným predpokladom dôveryhodnosti justičného systému\nje bezvýhradné rešpektovanie pravidiel ustanovených ústavou, dohovorom a zákonom,\na to bez ohľadu na osobu obvineného a závažnosť skutku, z ktorého je obvinený.\nAkokoľvek odsúdeniahodným sa môže javiť konanie, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie,\ntak všeobecné princípy právneho štátu, ako aj konkrétna úprava záruk osobnej slobody\nvyžadujú, aby sa pri rozhodovaní o väzbe prihliadalo práve a len na konkrétne skutočnosti\ndokumentujúce dôvodnosť väzby, resp. absenciu týchto dôvodov.\n13. Tak, ako pri slobode prejavu platí, že nechráni len pohodlné a neurážlivé názory,\nale aj názory šokujúce a znepokojujúce, tak pri ústavných zárukách osobnej slobody ešte\nviac platí, že sa táto ochrana nevzťahuje len na osoby požívajúce priazeň verejnosti\n6\n\na disponujúce aurou bezúhonnosti, ale aj (a dokonca najmä) osoby, ktorých spoločenské\npostavenie, vnímanie verejnosťou a osobná bezúhonnosť sú v dôsledku trestného konania\nvýrazne oslabené. Úlohou ústavného súdu nie je chrániť seba pred prípadnou kritikou médií\nči širokej verejnosti, ale (prípadne aj v protismere k aktuálnej verejnej objednávke) chrániť\nústavu. Jej požiadavky všeobecné súdy nerešpektovali v rozsahu, v akom to od nich\nvyžaduje ustálená judikatúra ústavného súdu a ESĽP.\n14. Pokiaľ ide materiálne dôvody väzby, čitateľ uznesenia najvyššieho súdu má\npredovšetkým problém identifikovať úvahy, z ktorých najvyšší súd vyvodil existenciu\nmateriálnych dôvodov väzby. Tým, že sa vyhol uvádzaniu akýchkoľvek konkrétnych\nskutočností, údajne zakladajúcich dôvodnosť väzby, a túto otázku „vyriešil“ odkazom\nna údajné dôvody v prípade\n\n, čitateľ čelí problému, do akej miery myslel\n\nnajvyšší súd túto „skratku“ vážne. Nie je jasné, do akej miery vzťahuje najvyšší súd svoje\nemocionálne zafarbené vyjadrenia o\n\naj na sťažovateľku. Ak aj áno,\n\ntak demonštratívne pohŕdanie ich osobami zo strany najvyššieho súdu síce môže vyjsť\nv ústrety verejnej mienke, nemôže však nahradiť (ale, naopak, bezprostredne popiera)\npovinnosť objektívne a kvalifikovane posúdiť aktuálnu prítomnosť konkrétnych skutočností\nzakladajúcich dôvodnú obavu z ovplyvňovania prípadných svedkov sťažovateľkou.\nTakéto skutočnosti jednak neexistujú a jednak na žiadnu takú skutočnosť najvyšší súd ani\nnepoukázal. Najvyšší súd uvádza, že dôvodom kolúznej väzby nemôže byť len určitá\ndôkazná alebo procesná situácia bez ustálenia kolúzneho konania obvineného,\nresp. bez zistenia konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú obavu z kolúznych aktivít.\nS absenciou ustálenia kolúzneho konania a konkrétnych skutočností opodstatňujúcich obavy\nz kolúzneho konania sa však najvyšší súd „vysporiadal“ tak, že ich nahradil pojmom\n„objektívna konštelácia všetkých vzťahovo súvisiacich faktorov“ u inej obvinenej.\nPráve táto „konštelácia“ u inej obvinenej má „primerane“ zakladať dôvody kolúznej väzby\nsťažovateľky. Ako náhrada za identifikáciu a posúdenie konkrétnych skutočností, ktoré by\nmali vytvárať alebo zvyšovať riziko kolúzneho konania, je takáto formulácia absolútne\nnepoužiteľná a iba potvrdzuje, že najvyšší súd svoje úvahy prispôsobil želanému výsledku\n(o ktorom sa domnieva, že si ho súčasná spoločenská atmosféra vyžaduje).\n\n7\n\n15. Sťažovateľka nemá žiadnu povinnosť uvádzať skutočnosti preukazujúce\nneexistenciu väzobných dôvodov, naopak, je povinnosťou súdu uviesť skutočnosti,\nz ktorých tieto dôvody vyplývajú. Sťažovateľka však poukazuje na to, že jej trestné stíhanie\nbolo de facto avizované a medializované pol roka dopredu, bol voči nej vykonaný procesný\núkon (domová prehliadka) prakticky ju stavajúci do pozície materiálne obvinenej, hoci\nv tom čase bola v procesnom postavení svedka, pričom o jej údajnej trestnej činnosti sa\npísalo v médiách. Napriek tomu neexistuje žiadna konkrétna skutočnosť nasvedčujúca\ntomu, že by čas, ktorý mala k dispozícii do zadržania, sa usilovala využiť na nejaké\novplyvňovanie svedkov či iné marenie vyšetrovania, prípadne že aspoň mala takýto zámer.\n16. Z odôvodnenia uznesení všeobecných súdov je zrejmé aj to, že dôvodnosť\n(nevyhnutnosť) väzby nachádzajú v dôvodnosti samotného trestného stíhania. Zásadným\nspôsobom tak negujú skutočnosť, že dôvodnosť trestného stíhania je síce nevyhnutnou,\nale nie dostatočnou podmienkou zákonnosti a ústavnosti väzby.\n17. Všeobecné súdy sa v priamom rozpore s povinnosťami uloženými ústavou\na dohovorom opomenuli vysporiadať s otázkou, či a do akej miery ponechanie obvineného\nna slobode (so zohľadnením účinkov dohľadu probačného a mediačného úradníka\na prípadnom uložení primeraných povinností a obmedzení) zvyšuje riziko naplnenia\nkonania zakladajúceho niektorý z väzobných dôvodov a či intenzita zásahu do osobnej\nslobody obvineného v podobe uvalenia väzby nie je zjavne neprimeraná k miere zvýšenia\nuvedeného rizika (II. ÚS 67/2013).\n18. Nevyhnutnosť väzby je teda viazaná na absenciu okolností, za ktorých by menej\ninvazívne opatrenie dokázalo naplniť rovnaký účel, aký sleduje väzba. Práve konkrétne\nokolnosti sťažovateľky dokumentujú absenciu nevyhnutnosti väzby a povinnosť súdu\nposúdiť dostupnosť a efektivitu menej invazívnych nástrojov na dosiahnutie účelu trestného\nkonania. Nevyhnutnou podmienkou ústavnosti rozhodnutia o vzatí do väzby je teda to, aby\nsúd posúdil otázku primeranosti väzby, a to najmä vo vzťahu k pomeru medzi intenzitou\nzásahu do osobnej slobody (najvyššia) a mierou rizika naplnenia konania, ktoré je\nväzobným dôvodom (objektívne minimálna), a presvedčivo odôvodnil výsledky takéhoto\n8\n\nposúdenia. Je zrejmé, že všeobecné súdy túto podmienku nedodržali. Najvyšší súd sa danou\notázkou vôbec nezaoberal a špecializovaný súd údajnú nevyhnutnosť väzby v relácii\nk probačnému dohľadu „odôvodnil“ nutnosťou výsluchov väčšieho počtu svedkov, ktorí\nv tomto štádiu konania nie sú ešte ani riadne ustálení. Postupoval tak v priamom rozpore\ns ustálenou judikatúrou, podľa ktorej dôvodom kolúznej väzby nemôže byť potreba vykonať\nďalšie procesné úkony vrátane výsluchu svedkov. Špecializovaný súd sa teda namiesto\nvykonania testu proporcionality a podrobného posúdenia rizík v prípade nariadenia menej\ninvazívnych nástrojov štátneho dohľadu dopustil neprípustnej skratky výslovne zakázanej\nustálenou judikatúrou (kolúzna väzba je nevyhnutná, pretože treba vypočuť množstvo\nsvedkov, a preto probačný dohľad nepostačuje). Sťažovateľka považuje za nepochybné,\nže takéto odôvodnenie bezprostredne odporuje judikatúre ústavného súdu a ESĽP,\nktorá celkom jasne uvádza, že konajúci súd poruší ústavnú ochranu osobnej slobody aj\nvtedy, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlí, ako v okolnostiach prípadu uplatnil\ntest proporcionality.\n19. Z hľadiska záruk procesnej kvality sťažovateľka namieta porušenie záverov\nESĽP (vyslovených vo veci Tarau proti Rumunsku) postupom najvyššieho súdu v konaní\no jej sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu, a to konkrétne znemožnením jej\nosobnej účasti, prípadne účasti jej právneho zástupcu na pojednávaní najvyššieho súdu\n20. marca 2020. V tejto súvislosti považuje za nepochybné, že prípadný súlad postupu\nnajvyššieho súdu s Trestným poriadkom v žiadnom rozsahu nekompenzuje nesúlad takéhoto\npostupu s dohovorom. Poukazuje pritom na závery ESĽP vo veci Tarau proti Rumunsku.\n20. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva sťažovateľky na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 20. marca 2020, sp. zn. 3 Tost/12/2020 a uznesením sudcu pre prípravné\nkonanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa\n14. marca 2020, sp. zn. 5Tp/2/2020 porušené boli.\n\n9\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. marca 2020,\nsp. zn. 3 Tost/12/2020 a uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného\nsúdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 14. marca 2020, sp. zn. 5Tp/2/2020 sa\nzrušujú a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby sťažovateľku neodkladne\nprepustil z väzby na slobodu.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný súd sú povinní spoločne\na nerozdielne uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, na účet jej právneho\nzástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nSkutkový stav veci\n21. Z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020\nvyplýva, že ním bola sťažovateľka (spolu s ďalšími piatimi obvinenými) z dôvodov\nuvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vzatá do väzby,\nktorá začala plynúť 11. marca 2020 o 05.58 h.\nPodľa\n\nkonštatovania\n\nšpecializovaného\n\nsúdu\n\nuznesením\n\nprokurátorky\n\nč. k. VII/3 Gv 76/19/1000-57 z 9. marca 2020 bolo (inter alia) sťažovateľke vznesené\nobvinenie pre zločin prijímania úplatku v spolupáchateľstve podľa ustanovenia § 20 a § 329\nods. 1 a 2 Trestného zákona, a to na tom základe, že najneskôr od mája roku 2017\nv Bratislave na presne nezistených miestach v právnej veci žalobcu Správa a inkaso\nzmeniek, s. r. o., proti žalovaným\n\na obchodnej spoločnosti MARKÍZA –\n\nSLOVAKIA, spol. s r. o., o zaplatenie 8 298 479,72 € s prísl. na základe požiadavky\ninštruovala zákonnú sudkyňu\n\n, ako procesne\n\npostupovať v danom spore, ako nariaďovať termíny pojednávaní s cieľom vyhlásenia\nrozsudku v prospech\n\n, ktorého pravidelne informovala o procesných veciach\n\nv rámci daného sporu, pričom tiež inštruovala sťažovateľku, ktorá pred pojednávaním,\nna ktorom\n\nvyhlásila rozsudok, tejto aktívne pomáhala s jeho\n\nvypracovaním a pre účely jej podpory sa 26. apríla 2018 zúčastnila pojednávania\nna Okresnom súde Bratislava V, na záver ktorého\n\nna základe vopred\n\ndohodnutého postupu vyhlásila dokazovanie za skončené a vyhlásila rozsudok, ktorým boli\n\n10\n\nobaja žalovaní spoločne a nerozdielne zaviazaní zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu\n8 298 479,72 € s prísl. do troch dní od právoplatnosti, pričom sťažovateľka prijala za takýto\nnezákonný postup od\n\nfinančnú hotovosť, a to z úplatku, ktorý\n\nposkytol\n\n.\n\nPodľa ďalších konštatovaní špecializovaného súdu uznesením ústavného súdu\nč. k. PL. ÚS 4/2020-118 z 12. marca 2020 bol daný súhlas na vzatie sťažovateľky\nako sudkyne do väzby. Prokurátorka v zákonnej lehote 13. marca 2020 o 02.55 h podala\nna špecializovanom súde návrh na vzatie (inter alia) sťažovateľky do väzby z dôvodov\nuvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.\nPodľa názoru špecializovaného súdu existuje dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľka\ndopustila skutku, ktorý sa jej kladie za vinu a ktorý má znaky trestného činu.\nToto konštatovanie vyplýva z doteraz obstaraných dôkazov, najmä z výpovedí svedkov\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\na najmä\n\n,\n\nako aj z prepisov z mobilnej aplikácie Threema v písomnej a elektronickej podobe.\nPosledný menovaný svedok sa v rozsiahlej výpovedi podrobne vyjadril k jednotlivým\nskutkom uvedeným vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia. Pokiaľ ide\no autenticitu mobilnej aplikácie a jej obsahu, je potrebné odvolať sa na výsledky pôvodného\ntrestného konania dvojnásobnej úkladnej vraždy, ako aj na výsluch svedka\ntvrdiaceho, že nezasahoval do mobilných telefónov a ani ich nedal do dispozície iným\nosobám. Autentickosť komunikácie potvrdili vo svojich výpovediach\na\n\n.\nV prípade sťažovateľky je daný dôvod väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b)\n\nTrestného poriadku, pretože bolo zistené, že má byť blízkou osobou\na skutku sa mala dopustiť na jej žiadosť, pričom aj vďaka jej aktívnemu prístupu bol vplyv\nna konanie\n\ncielenejší a viedol k splneniu cieľa spočívajúceho v získaní\n\núplatku pre seba. Z výsluchu svedka\n\nvyplýva jej účelové pridelenie na\n\nobchodnoprávne oddelenie Okresného súdu Bratislava I, kde mala kryť protiprávnu činnosť\na jemu blízkych osôb. Je potrebné preveriť jej činnosť v konkrétnych veciach\na z tohto hľadiska existuje obava, že by mohla mariť zisťovanie skutočností závažných\npre trestné konanie. Sťažovateľka namietla, že skutok, za ktorý je stíhaná (tak ako je\n11\n\nkoncipovaný) nemá znaky trestného činu. Už v rámci vyhodnotenia materiálneho korektívu\nna rozhodovanie o väzbe je potrebné poukázať na skutkové okolnosti, najmä na účasť\nsťažovateľky na „presviedčaní“\n\ns cieľom, aby táto vyhlásila žiadaný\n\nrozsudok a vyhovela tým požiadavkám\n\n, pričom za toto konanie mala prevziať\n\npeňažné plnenie, čo možno považovať za spáchanie predmetného trestného činu. Naproti\ntomu návrh prokurátorky na ustálenie dôvodov väzby aj podľa ustanovenia § 71 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku (čo odôvodňovala tým, že sťažovateľka je stále sudkyňa a nie\nje\n\nmožné\n\nvylúčiť\n\npokračovanie\n\nv trestnej\n\nčinnosti,\n\nkeďže\n\nje\n\nblízkou\n\nosobou\n\n) nebol akceptovaný s poukazom na to, že sťažovateľke bol dočasne\npozastavený výkon funkcie sudkyne, v dôsledku čoho obava z pokračovania v trestnej\nčinnosti zanikla.\n22. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 12/2020 z 20. marca 2020 vyplýva,\nže vo vzťahu voči sťažovateľke sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu\nsp. zn. 5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020 podané sťažovateľkou a prokurátorkou zamieta\nako nedôvodné.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu sťažnosť podaná prokurátorkou vytýkala,\nže špecializovaný súd neustálil v prípade sťažovateľky dôvod väzby aj podľa ustanovenia\n§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nPodľa názoru najvyššieho súdu je potrebné stotožniť sa so záverom špecializovaného\nsúdu i jeho úvahami o dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľky, pričom momentálne\n(v rámci rozhodovania o väzbe) niet žiadneho dôvodu spochybňovať zabezpečené dôkazy,\nale ani pravdivosť tvrdení svedka\n\nči prepisov komunikácie z aplikácie\n\nThreema, najmä ak vyjadrenia\n\nsú v dobrom súlade so zisteniami\n\nvyplývajúcimi z aplikácie Threema, a keď pravdivosť jeho výpovedí potvrdzujú aj\na\n\n. Súčasná dôkazná situácia zodpovedá potrebám\n\nrozhodnutia o väzbe a so zreteľom na to argumenty o neopodstatnenosti trestného stíhania\nv dôsledku neexistencie dôkazov preukazujúcich vinu či nenaplnenia znakov skutkovej\npodstaty trestného činu (najmä spochybňovaním napr. výpovede\n\n) treba\n\nv tomto štádiu konania odmietnuť. Zároveň je ale potrebné dodať, že po vznesení obvinenia\nneboli dosiaľ vykonané žiadne podstatné a významné dôkazy, a preto treba pripomenúť,\n12\n\nže ingerencia súdu do prípravného konania formou rozhodovania o väzbe predstavuje pre\nsúd záväzok, a to najmä povinnosť dbať na dodržiavanie ľudských práv dôsledným\nrešpektovaním všetkých podmienok upravujúcich rozhodovanie o pozbavení osobnej\nslobody. Dôvodnosť vzneseného obvinenia ako jedna z materiálnych podmienok väzby\nmusí byť podložená dôkazmi použiteľnými v trestnom konaní, pričom preskúmavanie\ndôvodnosti vzneseného obvinenia sa pri postupe podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru úmerne\nznásobuje uplynutím času pozbavenia osobnej slobody. Ak po rozhodnutí o väzbe\nprokurátor urýchlene nepredloží dôkazy potvrdzujúce dôvodnosť vzneseného obvinenia,\nvystavuje sa riziku výrazného oslabenia existencie materiálnej podmienky väzby.\nPokiaľ ide o kolúznu väzbu podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného\nporiadku,\nvyjadrenie\n\nbola súčasťou dobre fungujúceho stroja (pozri Threema, ale aj\na\n\n) búrajúceho základné princípy právneho\n\nštátu a ničiaceho dôveru v súdnictvo a v jeho spravodlivý a rovnaký prístup k stranám\nsporu. Takéto jej konanie (vnímajúc ho ako celok vo všetkých súvislostiach, nielen hľadajúc\nkonkrétnu skutočnosť v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku) treba\npovažovať za konanie, ktoré vyvoláva obavu z kolúznych a pokračovacích aktivít v prípade\nneväzobného stíhania, najmä ak spoluobvinení boli tiež súčasťou tohto stroja. Tento záver\nsa primerane vzťahuje na všetkých obvinených.\nMožno súhlasiť so sťažovateľkou, že pri rozhodovaní o väzbe je nevyhnutné\nrešpektovať zásadu zdržanlivosti a primeranosti (ustanovenie § 2 ods. 2 Trestného\nporiadku), ktorej zmyslom je obmedziť zásahy do základných práv a slobôd\nna najnevyhnutnejšiu mieru, ktorá je potrebná na dosiahnutie účelu trestného konania,\nteda na náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov ako\ni uskutočnenie spravodlivého procesu. Podľa názoru najvyššieho súdu v prípade\nsťažovateľky nebola táto zásada porušená, keď špecializovaný súd konštatoval dôvod\nkolúznej väzby a nenahradil ju žiadnym z procesných prostriedkov podľa ustanovenia § 80\nTrestného poriadku. Zásadu primeranosti a zdržanlivosti totiž nemožno porušiť, ak je\nzároveň správne a v súlade so zákonom aplikované iné ustanovenia Trestného poriadku\nzasahujúce do základných práv a slobôd [v tomto prípade ustanovenie § 71 ods. 1 písm. b)\nTrestného poriadku]. Nemožno preto tvrdiť, že prvopáchateľ trestnej činnosti s dobrou\npovesťou a slušným zázemím nemôže byť vzatý do väzby, lebo tomu bráni zásada\n13\n\nzdržanlivosti a primeranosti. Už samotný kolúzny dôvod väzby a záujem spoločnosti\nzabrániť mareniu či sťažovaniu objasnenia skutočností závažných pre trestné stíhanie\nv prípade sťažovateľky prevažuje nad jej osobnou potrebou nebyť väzobne stíhaná.\nTvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého tým, že mala aktívne pomáhať zákonnej\nsudkyni s vypracovaním rozsudku a pre účely jej podpory sa zúčastnila pojednávania,\nnemohla konať protiprávne, plne zodpovedá práci obhajcu hľadajúceho chybu vo všetkom,\navšak mu chýba objektivita, pretože operuje len s účelovo vytrhnutou časťou skutku\nuvedeného v bode 9 uznesenia o vznesení obvinenia. Skutok totiž v realite (berúc do úvahy\nvšetko, čo je v bode 9 napísané, a pri zachovaní jeho totožnosti) môže znieť v skrátenej\nverzii takto:\n„Obv.\nobv.\n\nza úplatok jej poskytnutý obvineným\naktívne pomáhala sudkyni obv.\n\nprostredníctvom\npri vydaní\n\na vypracovaní rozhodnutia, ktoré nebolo súladné s Civilným sporovým poriadkom, nakoľko\nbolo vydané v (ne)prospech jedného z účastníkov pod vplyvom závislosti a nie nestranne...“\nPri takomto vnímaní skutku v bode 9 uznesenia o vznesení obvinenia už možno\nvidieť naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bolo\nsťažovateľke vznesené obvinenie, a preto najvyšší súd neakceptoval jej obhajobné námietky\nv tomto smere.\nPokiaľ sťažovateľka poukázala na to, že „Absolútne absentujú konkrétne skutočnosti\nzakladajúce obavu odôvodňujúcu kolúznu väzbu“, dá sa na to reagovať v tom zmysle,\nže dôvodná obava z kolúzneho konania môže vyplývať aj len z konania páchateľa.\nTýmto konaním sa, samozrejme, myslí konanie páchateľa nielen po vznesení obvinenia,\nale aj po čine a z hľadiska objektívnej konštelácie zahŕňa nielen osobu páchateľa a všetky\nznaky skutkovej podstaty trestného činu, ale aj konanie a správanie páchateľa ako celok.\nAj v prípade sťažovateľky platí to, čo bolo uvedené u\n\nv súvislosti\n\ns existenciou kolúzneho dôvodu väzby, a preto najvyšší súd sťažnosti podanej\nsťažovateľkou nevyhovel.\n\n14\n\nIII.\nRelevantná právna úprava\n23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n24. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9\nneustanovuje inak.\n25. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIV.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n26. Na prerokovanie tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru smeruje proti postupu špecializovaného\n\n15\n\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 2/2020 a jeho uzneseniu zo 14. marca 2020,\nnie je daná právomoc ústavného súdu.\n27. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných\npráv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať\niný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej\nprerokovanie.\n28. Proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020\nbola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť\nochranu označeným právam sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd\nv rámci opravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc\nústavného súdu.\n29. Zvyšnú časť ústavnej sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\n30. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n31. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani\n\nprávne\n\nnázory\n\nvšeobecného\n\nsúdu,\n\nani\n\njeho\n\nposúdenie\n\nskutkovej\n\notázky.\n\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\n16\n\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n32. Jadrom podanej ústavnej sťažnosti sú v podstate tri námietky.\n33. Podľa názoru sťažovateľky predovšetkým nie je preukázaná dostatočná miera\npodozrenia zo spáchania trestného činu, za ktorý bolo proti sťažovateľke vznesené\nobvinenie. Aj keby skutok uvedený v uznesení o vnesení obvinenia sťažovateľka čiastočne\nspáchala (naozaj by bola ako verejnosť prítomná na pojednávaní, ktoré viedla sudkyňa\n, a naozaj by jej pomáhala pri príprave rozhodnutia), táto časť skutku\nnevykazuje znaky nijakého trestného činu. Skutočnosť, že by prijala úplatok z prostriedkov\npochádzajúcich od\n\n, poprela.\n\n34. Ďalej závery všeobecných súdov o existencii obavy z kolúzie [teda o existencii\nväzobného dôvodu podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] sú iba\nšpekulatívne,\n\nneopierajú\n\nsa\n\no žiadne\n\nkonkrétne\n\noznačené\n\nskutočnosti\n\na navyše\n\nv odôvodneniach uznesení všeobecných súdov sú odvodzované od záverov týkajúcich sa\n.\n35. Napokon z hľadiska procesného postupu najvyššieho súdu v rámci opravného\nkonania sťažovateľka namieta, že v rozpore s konkrétne označenou judikatúrou ESĽP\nnajvyšší súd o podaných opravných prostriedkoch konal a rozhodol v neprítomnosti\nsťažovateľky a jej obhajcu, teda bez toho, aby sa mohla v opravnom konaní osobne\nvyjadriť. Skutočnosť, že na špecializovanom súde bola (rovnako, ako aj jej obhajca) osobne\nprítomná a mohla sa vyjadriť, totiž nepostačuje.\n17\n\n36. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru oprávňuje zatknúť a uväzniť osobu iba\nna základe existencie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin, pričom\ntrvanie takéhoto podozrenia je podmienkou sine qua non zákonnosti držania osoby\nvo väzbe. Naproti tomu z čl. 5 ods. 3 dohovoru nepochybne vyplýva, že trvanie podozrenia\npo určitom čase už nestačí na odôvodnenie ďalšej existencie väzby, pretože súd musí zistiť\niné dôvody opodstatňujúce ďalšie trvanie väzby (Stögmüller proti Rakúsku, Letellier proti\nFrancúzsku). Takýmito ďalšími dôvodmi môžu byť hrozba dokončenia trestného činu\nnachádzajúceho sa v štádiu pokusu, nebezpečenstvo opakovania trestného činu alebo\npokračovania v ňom, zabránenie v úteku po spáchaní trestného činu, ovplyvňovanie\nvyšetrovania.\n37. Konštrukcia dôvodov väzby v slovenskom Trestnom poriadku je iná\n(pre obvineného priaznivejšia) ako podľa dohovoru, lebo už pri počiatočnom pozbavení\nslobody vyžaduje kumuláciu dôvodného podozrenia s niektorým z dôvodov väzby\nuvedených v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku.\n38. Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že podľa slovenského práva v prípade vzatia\ndo väzby musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej stránke musí existovať\nuznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia dôvodného\npodozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalej tento skutok musí\nvykazovať znaky niektorého trestného činu. Napokon musí existovať niektorý z väzobných\ndôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku.\n39. Podozrenie zo spáchania trestného činu musí byť dôvodné. Odôvodnenosť\npodozrenia, na ktorom sa musí zakladať vzatie do väzby, je základným prvkom ochrany\nposkytovanej čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru pred svojvoľným pozbavením slobody.\nExistencia dôvodného podozrenia predpokladá existenciu skutočností alebo dôkazov\nspôsobilých presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že obvinený mohol spáchať trestný čin.\nZávisí však od všetkých okolností prípadu, či podozrenie je dôvodné. Pritom nepostačuje\nsubjektívne hľadisko úprimného presvedčenia orgánu trestného stíhania o existencii\n18\n\npodozrenia, ale vyžadujú sa aj objektívne skutočnosti a dôkazy o dôvodnosti podozrenia,\nktoré musí doložiť štát. Z povahy veci však zároveň vyplýva, že stupeň podozrenia nemôže\nbyť taký vysoký, aký sa vyžaduje pre obvinenie alebo pre obžalobu (Murray proti\nSpojenému kráľovstvu). Obdobné úvahy sa vzťahujú aj na existenciu niektorého\nz väzobných dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku.\n40. Podľa názoru ústavného súdu možno v danom prípade odôvodnenie uznesení\nvšeobecných súdov o vzatí sťažovateľky do väzby [vo vzťahu k existencii dôvodného\npodozrenia zo spáchania trestného činu, ako aj vo vzťahu k existencii obavy z kolúzie\nv zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] považovať v tomto štádiu\nza dostatočné a presvedčivé.\n41. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné osobitne sa zaoberať procesnoprávnou\nnámietkou sťažovateľky, podľa ktorej došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne\nkonanie pri rozhodovaní o jej vzatí do väzby tým, že v rámci opravného konania ona\na jej obhajca nemohli byť na najvyššom súde osobne prítomní a vyjadriť sa (pozri bod 35).\n42. Sťažovateľka poukazuje konkrétne na nález ESĽP vo veci Tarau proti Rumunsku\nz 24. februára 2009. Z právneho názoru formulovaného v odseku 60 vyvodzuje, že mala\nprávo osobne (spolu s obhajcom) byť prítomná a mať možnosť vyjadriť sa nielen\nna špecializovanom súde, ale aj na najvyššom súde v rámci opravného konania.\n43. Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcu právnu vetu z odseku 60 nálezu ESĽP\nvo veci Tarau proti Rumunsku sťažovateľka cituje neúplne (pozri bod 5). V skutočnosti\ntotiž znie právna veta takto: „... členský štát, ktorý umožňuje opravný prostriedok voči\nrozhodnutiam o vzatí do väzby, je povinný dotknutým stranám zabezpečiť v odvolacom\nkonaní rovnaké záruky, ako v konaní na prvom stupni... prítomnosť sťažovateľov a ich\nprávnych zástupcov na konaní prvostupňového súdu nezbavuje členský štát povinnosti\nzabezpečiť ich osobnú účasť prípadne účasť ich právnych zástupcov na konaní súdu\nrozhodujúceho o opravnom prostriedku, a to za účelom zabezpečenia rovnosti zbraní\n\n19\n\ns prokurátorom, ktorý uvalenie väzby požadoval (viď Samoila a Cionca proti Rumunsku,\nmutatis mutandis Kampanis proti Grécku).“\n44. Ďalej treba uviesť, že vo veci Tarau proti Rumunsku prvostupňový súd rozhodol\no prepustení obvinenej Tarau z väzby, pričom prokurátor podal proti tomuto uzneseniu\nsťažnosť. Na rozhodovanie druhostupňového súdu bol predvolaný prokurátor, ako aj\nobvinená, ale tiež jej ustanovený právny zástupca. Kým prokurátor sa na druhostupňovom\nsúdnom konaní zúčastnil, zatiaľ obvinenú väzenské orgány na druhostupňový súd\nnepredviedli z technických príčin. Medzi momentom ustanovenia právneho zástupcu\na momentom začatia druhostupňového súdneho rozhodovania uplynulo asi 30 minút,\nv dôsledku čoho novoustanovený obhajca nemal reálnu možnosť sa s prípadom oboznámiť.\nDruhostupňový súd napokon prvostupňové rozhodnutie zmenil a obvinenú ponechal\nvo väzbe.\n45. Vo všeobecnej rovine možno uviesť, že v konaní o preskúmanie zákonnosti\npozbavenia slobody má obvinený právo byť vypočutý, i keď toto právo nie je priamo\nzakotvené v ustanovení čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. Assenov a ďalší proti Bulharsku,\nHusák proti Českej republike). Ide dokonca o „prvú záruku“ („first fundamental guarantee“,\nresp. „première garantie“). Právo osoby zbavenej slobody byť vypočutý je samostatným\nprávom odlišným od práva na rešpektovanie zásady rovnosti zbraní, a preto absenciu\nvypočutia nemožno ospravedlniť tým, že na súde nebola prítomná ani protistrana. Na druhej\nstrane, obe tieto práva sú pre naplnenie požiadavky čl. 5 ods. 4 dohovoru rovnako dôležité.\nPrítomnosť obvineného a jeho právneho zástupcu na prvostupňovom súde nemôže zbaviť\nštát povinnosti zabezpečiť tiež jeho osobnú účasť, resp. účasť jeho právneho zástupcu pred\ndruhostupňovým\n\nsúdom,\n\naby\n\nbola\n\nzabezpečená\n\nrovnosť\n\nzbraní\n\ns prokurátorom,\n\nktorý požiadal o ponechanie obvineného vo väzbe (Tarau proti Rumunsku). ESĽP pripúšťa,\nže obvinený nemusí byť vypočutý v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu\no návrhu na preskúmanie zákonnosti väzby podľa ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru,\nak sú kumulatívne splnené dve podmienky, a to že obvinený bol vypočutý prvostupňovým\nsúdom pri rozhodovaní o návrhu, pričom od vypočutia uplynula doba vyjadrená maximálne\n\n20\n\nv týždňoch, a že obvinený mohol podať nový návrh, v rámci ktorého by bol v konaní\nvypočutý (Husák proti Českej republike, Rahbar-Pagard proti Bulharsku).\n46. Možno dospieť k záveru, že v danom prípade skutočnosť, že sťažovateľka, ako aj\njej obhajca neboli v opravnom konaní osobne prítomní na najvyššom súde a nemohli sa\nosobne vyjadriť, neznamená porušenie jej označených práv podľa ústavy a dohovoru.\nOd výsluchu sťažovateľky na špecializovanom súde (14. marca 2020) do rozhodovania\nnajvyššieho súdu o riadnom opravnom prostriedku (20. marca 2020) uplynulo iba 6 dní,\nčo nemožno považovať za porušenie práva byť vypočutý súdom pri rozhodovaní o väzbe.\nV danom prípade nedošlo ani k porušeniu práva na rovnosť zbraní (ako v prípade\nTarau proti Rumunsku), keďže v opravnom konaní na najvyššom súde nebol prítomný ani\nprokurátor.\n47. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. júna 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-dôvody väzby", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3e030f47-0e13-4b28-977b-a9a32507dbfb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2020.17", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2020 z 12. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-12", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2020.17"}, {"guid": "ussr:c7b7c3a8-e283-4229-8677-aeea8718a7c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-05", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7b7c3a8-e283-4229-8677-aeea8718a7c0"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:79c09e95-3808-4a8a-80ae-7f8b724ebfc7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.434.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 434/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 434/2020 z 9. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-09", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.434.2020.1"}, {"guid": "ussr:44f21bb3-5645-4246-beab-62ba6cfd28d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.328.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 328/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 328/2020 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.328.2020.1"}]}