{"guid": "ussr:a3c87bf9-a0bc-4171-b6e0-03c379d70d85", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2020 z 23. 1. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. januára 2020, sp. zn. II. ÚS 25/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.25.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2020-01-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-4", "nazov": "čl. 47 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a3c87bf9-a0bc-4171-b6e0-03c379d70d85", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.25.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.25.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.25.2020.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 25/2020-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou\n\nMgr. Martinou Chorváthovou, A. Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,\nako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017\nz 23. januára 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2019\ndoručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv\n\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“),\n\nako aj\n\npráv\n\npodľa\n\nčl.\n\n6\n\nDohovoru\n\no ochrane\n\nľudských\n\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen „najvyšší súd“)\n\nsp. zn. 7\n\nSžk 44/2017,\n\n7\n\nSžk 48/2017\n\nz 23. januára 2019.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Žiline\n(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 24 Sa 38/2016 z 29. mája 2017 zamietol žalobu\nsťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného Okresného úradu\nŽilina, odboru opravných prostriedkov, referátu vnútorných vecí (ďalej len „žalovaný“)\nč. OÚ-ZA-OOP1-2016/019174/TOT z 19. mája 2016, ktorým žalovaný zamietol odvolanie\nžalobcu a potvrdil rozhodnutie o priestupku Okresného úradu Martin, odboru všeobecnej\nvnútornej\n\nsprávy\n\nč.\n\n2016/001573/476/15/C,\n\nOÚ-MT-OVVS-2016/001582/467/15/C,\nOÚ-MT-OVVS-2016/001572/477/15/C\n\nz 12.\n\nOÚ-MT_OVVSjanuára\n\n2016.\n\nUvedeným rozhodnutím správny orgán prvého stupňa uznal sťažovateľa vinným\nzo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)\nzákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), skutkovú podstatu ktorého naplnil tým,\nže 27. augusta 2015 v čase medzi 16.00 h a 17.10 h, keď prebiehalo stretnutie sťažovateľa\ns jeho maloletou dcérou\n\n,\n, po tom, čo matka maloletej (\n\n, narodená v roku 1988) upozornila sťažovateľa, aby nesypal dcére piesok\nna nohy, pretože bude mať špinavé veci, a išla k nemu s tým, že styk obvineného s dcérou\nukončuje, sťažovateľ jej hodil do tváre piesok a následne ju fyzicky napadol tak, že ju udrel\npravou rukou do tváre na ľavé líce, pričom spadla na chrbát, následkom čoho jej sťažovateľ\nspôsobil podľa ambulantného záznamu z ortopedickej kliniky, úrazovej ambulancie\nUniverzitnej nemocnice Martin vystaveného 27. augusta 2015 o 18.03 h\n, úrazovým chirurgom, zranenie, a to bolesti hlavy frontálne a occipitálne,\nkontúzne ložisko frontálne a occipitálne, exkoriáciu na ľavom líci dĺžky 5 cm\nbez vystavenia práceneschopnosti, čím úmyselne narušil občianske spolunažívanie iným\nhrubým správaním a drobným ublížením na zdraví, za čo mu správny orgán prvého stupňa\n\n2\n\nuložil pokarhanie a zaviazal ho k povinnosti uhradiť trovy konania v sume 16 € do 15 dní\nodo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.\nNásledne krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 Sa 38/2016 z 5. septembra 2017\nnevyhovel žiadosti sťažovateľa o doručenie písomného prekladu rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 24 Sa 38/2016 z 29. mája 2017.\nProti týmto rozsudkom krajského súdu podal sťažovateľ kasačné sťažnosti,\no ktorých najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017\nz 23. januára 2019 rozhodol tak, že ich zamietol a účastníkom konania nepriznal nárok\nna náhradu trov kasačného konania.\n3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v prvom rade namieta, že v napadnutom\nrozhodnutí sa najvyšší súd stotožnil s rozhodnutím krajského súdu, že správny orgán prvého\nstupňa, ako i odvolací správny orgán postupovali v intenciách právnych noriem, vo veci\nsi zadovážili relevantné podklady na vydanie rozhodnutí a svoje skutkové zistenia a právne\nzávery v odôvodnení svojich rozhodnutí aj náležite odôvodnili, a preto ich rozhodnutia treba\npovažovať za skutkovo a právne správne, a teda súladné so zákonom. Sťažovateľ\ns uvedeným záverom najvyššieho súdu nesúhlasí, keďže podľa jeho názoru správny orgán\nnezistil presne a úplne skutočný stav veci. Podľa názoru sťažovateľa tým, že sa najvyšší súd\nstotožnil so svojvoľným hodnotením dôkazov krajským súdom, bolo porušené\njeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 dohovoru.\nSťažovateľ taktiež namieta, že v napadnutom rozhodnutí sa najvyšší súd stotožnil\ns názorom krajského súdu, že rozhodnutie správneho orgánu nie je potrebné sťažovateľovi\npreložiť do jazyka, ktorému rozumie, a postačuje, že do konania bol pribratý tlmočník,\nčím bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho základné právo podľa čl. 47 ods. 3 a 4\nústavy.\n4. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru\nsťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017 z 23. januára 2019 došlo tým,\nže sa najvyšší súd stotožnil so svojvoľným hodnotením dôkazov krajským súdom,\nako aj tým, že sa najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, že rozhodnutie správneho\n\n3\n\norgánu nie je potrebné sťažovateľovi preložiť do jazyka, ktorému rozumie, a postačuje,\nže do konania bol pribratý tlmočník.\n5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom\ntakto rozhodol:\n„Základne právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR\na právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane\nzákladných ľudských práv a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súd SR zo dňa 23.01.2019\nsp. zn. 7Sžk/44/2017, 7Sžk/48/2017 bolo porušené.\nZákladné právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR Rozsudkom\nNajvyššieho súd SR zo dňa 23.01.2019 sp. zn. 7Sžk/44/2017, 7Sžk/48/2017 bolo porušené.\nRozsudok Najvyššieho súd SR zo dňa 23.01.2019 sp. zn. 7Sžk/44/2017, 7Sžk/48/2017\nzrušuje a vec v r a c i a Najvyššiemu sudu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000, - EUR.\nktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\nSťažovateľovi priznáva náhradu trov konania pred Ústavným súdom vo výške 325,42\nEUR, ktoré sú Okresný súd v Martine a Krajský súd Žilina povinní spoločne a nerozdielne\nzaplatiť na účet právneho zástupcu Mgr. Martiny Chorváthovej, advokátky v Martine,\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia...“\nII.\nRelevantná právna úprava\n6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n4\n\n8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nnávrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby\npodľa čl. 127 ústavy.\n11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľom označené referenčné právne normy\n13.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n5\n\n13.2 Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť\nvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n14.1 Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní\npred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,\na to za podmienok ustanovených zákonom.\n14.2 Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n14.3 Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie\nkonanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.\n15. Článok 6 dohovoru znie:\n„1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne\na v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,\nktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti\nakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne,\nale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme\nmravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,\nalebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov\nalebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom\nna osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.\n2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ\njeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.\n3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:\na) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou\na dôvodom obvinenia proti nemu;\nb) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;\n\n6\n\nc) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,\nalebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,\nak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;\nd) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie\na výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;\ne) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom\nalebo týmto jazykom nehovorí.“\nIII.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci\nústavným súdom\n16. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať\nako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.\nzákona o ústavnom súde.\n17. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2, 3 a 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 dohovoru\nrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017 z 23. januára 2019.\nPodľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,\nže najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so svojvoľným hodnotením dôkazov\nkrajským súdom, ako aj tým, že sa najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu,\nže rozhodnutie správneho orgánu nie je potrebné sťažovateľovi preložiť do jazyka,\nktorému rozumie, a postačuje, že do konania bol pribratý tlmočník.\n18. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom\nzasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n19. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť\nsťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),\nvšeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné\n\n7\n\nnáležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)\na či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n20. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované\nargumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné\nodmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti a v časti z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu\n21. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto\nnie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno\nhovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,\nktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným\npostupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva\nalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(napr. II. 59/2019).\n22. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných\nsúdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom\nmá opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím\n(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej\nslobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany\nústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné\n\n8\n\na zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou\npožiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,\nzrozumiteľne a logicky odôvodnené.\n23. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.\n24. V obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu\nporovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet\nzásadných odlišností a ich prípadné porušenie je preto potrebné posudzovať spoločne.\n25.\n\nVychádzajúc\n\nz\n\ntýchto\n\nzákladných\n\nprincípov,\n\nústavný\n\nsúd\n\nposúdil\n\nústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k ním namietanému porušeniu základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017 z 23. januára 2019.\n26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho\n\nsúdu,\n\nsťažovateľ\n\nústavnou\n\nsťažnosťou\n\nnamieta,\n\nže\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nsa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so svojvoľným hodnotením dôkazov krajským\nsúdom.\n27. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017\nz 23. januára 2019 vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu v podstatnom uviedol,\nže skutkové okolnosti daného prípadu potvrdzujú, že sťažovateľ bol uznaný vinným\nzo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)\nzákona o priestupkoch na tom skutkovom základe, že 27. augusta 2015 v čase medzi\n16.00 h a 17.10 h, keď prebiehalo stretnutie sťažovateľa s jeho maloletou dcérou\n, po tom, čo matka\nmaloletej (\n\n) upozornila sťažovateľa, aby nesypal dcére piesok\n\n9\n\nna nohy, pretože bude mať špinavé veci, a išla k nemu s tým, že styk sťažovateľa s dcérou\nukončuje, sťažovateľ jej hodil do tváre piesok a následne ju fyzicky napadol tak, že ju udrel\npravou rukou do tváre na ľavé líce, pričom spadla na chrbát, následkom čoho jej sťažovateľ\nspôsobil podľa ambulantného záznamu z ortopedickej kliniky, úrazovej ambulancie\nUniverzitnej nemocnice Martin vystaveného 27. augusta 2015 o 18.03 h\n, úrazovým chirurgom, zranenie, a to bolesti hlavy frontálne a occipitálne,\nkontúzne ložisko frontálne a occipitálne, exkoriáciu na ľavom líci dĺžky 5 cm\nbez vystavenia práceneschopnosti. Správne orgány hodnotili ublíženie na zdraví spôsobené\nako drobné ublíženie na zdraví, ktoré jej spôsobil sťažovateľ,\na dospeli k záveru, že sťažovateľ úmyselne narušil občianske spolunažívanie.\nVychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, najvyšší\nsúd zhodne s názorom krajského súdu konštatoval, že skutkový záver, ku ktorému\nna základe\n\nvykonaného\n\ndokazovania\n\ndospeli\n\nsprávne\n\norgány\n\noboch\n\nstupňov,\n\na to, že sťažovateľ sa 27. augusta 2015 v priebehu jeho stretnutia s maloletou dcérou\nza prítomnosti matky dieťaťa dopustil hrubého správania proti matke\ndieťaťa, čím jej spôsobil drobné ublíženie na zdraví, čím naplnil znaky skutkovej podstaty\npriestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona\no priestupkoch, je logickým záverom majúcim podklad vo vykonanom dokazovaní,\na poukázal na skutočnosť, že uvedené skutkové zistenia nepoprel ani sťažovateľ.\nVo vzťahu k sťažovateľovej kasačnej námietke, že v danom prípade nebolo\nvykonané dokazovanie dostatočne, nebol zistený skutočný stav veci, namietajúc vzťah\nsvedka k poškodenej, neobjektívne lekárske potvrdenie, najvyšší súd, vychádzajúc\nzo skutkových zistení, považoval námietky sťažovateľa za účelové a zavádzajúce s cieľom\nvyhnúť sa svojej zodpovednosti za spáchaný priestupok. V danom prípade najvyšší súd\nnezistil také objektívne okolnosti, ktoré by preukázali dôvodnosť tvrdení sťažovateľa.\nPodľa názoru najvyššieho súdu správny orgán prvého stupňa v priebehu objasňovania\npriestupku a vykonaného dokazovania riadne zistil skutkový stav. Dokazovanie vykonáva\nsprávny orgán, ktorý je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Úlohou\nsprávneho orgánu je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného z priestupku\na vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe ich voľného hodnotenia rozhodnúť,\nči vykonané dôkazy sú dostatočné na preukázanie zodpovednosti za priestupok.\n\n10\n\nVychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd po prieskume zákonnosti napadnutého\nrozhodnutia žalovaného správneho orgánu a procesného postupu predchádzajúceho jeho\nvydaniu konštatoval, že záver, ktorý správny orgán v prvostupňovom správnom rozhodnutí\nzo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný v druhostupňovom správnom\nrozhodnutí ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia\na je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o priestupkoch. Aj podľa názoru\nnajvyššieho súdu správne orgány oboch stupňov sa vecou náležite zaoberali, vo veci\nvykonali dokazovanie v zákonnom rámci v dostatočnom rozsahu, zistili riadne skutočný\nstav a v odôvodnení rozhodnutí v súlade so zákonom uviedli dôvody svojho rozhodnutia.\nNajvyšší súd sa preto stotožnil s argumentáciou krajského súdu vo vzťahu\nk námietkam sťažovateľa, ktorými namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného\nz dôvodov, že v danom prípade nebol náležite zistený skutkový stav veci, správne orgány\nnesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy s predložením návrhu na doplnenie dokazovania.\nPodľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd s námietkami sťažovateľa náležite\nvysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 24 Sa 38/2016 z 29. mája 2017 v bodoch\n21 a nasl. (s. 8 – 9), a preto najvyšší súd, stotožniac sa s konštatáciou krajského súdu,\nďalej len na túto poukázal.\n28. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu\n(v spojení s právnymi závermi krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd identifikoval\na v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na ne poukázal), bez toho, aby bolo potrebné\ndôvody rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej analyzovať, pretože sú podľa názoru ústavného\nsúdu dostatočne výpovedné, konštatuje ústavný súd ústavnú konformnosť odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.\nPodľa ústavného súdu sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal\ns argumentáciou sťažovateľa a riadne vysvetlil dôvody na zamietnutie kasačnej sťažnosti\nproti rozhodnutiu krajského súdu. Odpoveď najvyššieho súdu hodnotí ústavný súd\nako dostatočnú, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám\nstanoveným pre náležité odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného\nsúdu. Možno tak konštatovať, že zamietnutie kasačnej sťažnosti sťažovateľa bolo založené\nna racionálnom a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera\n\n11\n\njej účel a podstatu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu\nje opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou.\nÚstavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo\nna spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom\n(II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).\n29. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej pripomína, že nie je „skutkovým\nsúdom“, sám dokazovanie spravidla nevykonáva a nie je preto ani oprávnený do skutkových\nzáverov všeobecných súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať (II. ÚS 472/2014).\n30. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel\nk záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v ničom nesignalizuje\nmožnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti\nna ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ\ndomáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí\nústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.\n31. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci\npredbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu\nsp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017 z 23. januára 2019 odmietol podľa § 56\nods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nIII.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47\nods. 3 a 4 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\n32. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv podľa čl. 47\nods. 3 a 4 ústavy,\n\nsťažovateľ\n\nústavnou\n\nsťažnosťou\n\nnamieta,\n\nže\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nsa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s názorom krajského súdu, že rozhodnutie správneho\n\n12\n\norgánu nie je potrebné sťažovateľovi preložiť do jazyka, ktorému rozumie, a postačuje,\nže do konania bol pribratý tlmočník.\n33. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017\nz 23. januára 2019 považoval za neodôvodnenú námietku sťažovateľa, že rozhodnutia\nsprávnych orgánov mu neboli doručené v jazyku, ktorému rozumie. Najvyšší súd\nkonštatoval, že z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny\n\nspis,\n\njednoznačne\n\nvyplýva,\n\nže\n\nkonanie\n\nsúdneho\n\nprieskumu,\n\nako aj správne konanie boli vykonané za účasti pribratého tlmočníka, čím bolo realizované\nprávo sťažovateľa ako účastníka súdneho, ako aj správneho konania konať pred súdom\ni správnym orgánom v jazyku, ktorému rozumie. Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský\nsúd k tejto námietke taktiež náležite vyjadril v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku\nsp. zn. 24 Sa 38/2016 z 29. mája 2017 v bode 22.\nNajvyšší súd sa stotožnil s konštatáciou krajského súdu, že právo na tlmočníka\nnie je absolútne a nevyplýva z neho, že rozhodnutia správnych orgánov majú byť preložené\ndo jazyka, ktorému obvinený rozumie. Povinnosť správnych orgánov zabezpečovať\nobvinenému preklad rozhodnutia nevyplýva zo žiadnych ustanovení zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov ani zákona\no priestupkoch a nezakotvuje ho ani ústava.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že k právnej otázke porušenia práva\núčastníka konať v jazyku, ktorému účastník rozumie, doručením rozhodnutia v slovenskom\njazyku už dal odpoveď vo svojej judikatúre najvyšší súd. Najvyšší súd napr. v uznesení\nsp. zn. 10 Sža 10/2016 poukázal na závery rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. l Sža 24/2008\nz 21. októbra 2008, v zmysle ktorých z ústavy nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť\nsúdov, aby zabezpečovali preklad písomností, ktoré sú výsledkom ich konania, do jazyka\núčastníka konania, ktorý neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, pokiaľ v priebehu\nkonania súd konal s účastníkom konania v prítomnosti tlmočníka, resp. pokiaľ\nje účastníkovi zrejmý účel, ale aj výsledok konania. V tejto súvislosti najvyšší\nsúd v citovanom\n\nrozhodnutí\n\ntaktiež\n\npoukázal\n\nna\n\nuznesenie\n\nústavného\n\nsúdu\n\nsp. zn. IV. ÚS 114/03 z 13. augusta 2003, ktorý k námietke sťažovateľky, aby jej boli\npreložené všetky listiny súvisiace s konaním o vydanie do cudziny do jej materinského\n\n13\n\njazyka, uviedol, že takáto požiadavka netvorí obsah práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy.\nPostačuje, že sťažovateľka bola oboznámená s účelom konania o vydanie do cudziny,\ns podstatou žiadosti o vydanie, dostala príležitosť sa k tejto žiadosti a k účelu celého\nkonania vyjadriť.\nV citovanom rozhodnutí dal najvyšší súd v tejto súvislosti do pozornosti taktiež\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 7/2006 z 19. decembra 2006, podľa\nktorého z ústavy a dohovoru nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť orgánov činných\nv trestnom konaní konať v inom než úradnom slovenskom jazyku, ale ani povinnosť\nuvedených\n\norgánov\n\nzabezpečovať\n\npre\n\nprocesné\n\nstrany\n\npreklad\n\npísomnosti,\n\nktoré sú predmetom alebo výsledkom ich konania, do jazyka strany, ktorá neovláda jazyk,\nv ktorom sa konanie vedie. Povinnosťou obhajcu je, aby osobe, ktorú obhajuje\na ktorá neovláda jazyk, v ktorom sa trestné konanie vedie, v rámci účinnej právnej pomoci,\nktorú je povinný poskytovať v prípade potreby, zabezpečil preklad písomnosti do jazyka\nmaterinského alebo do jazyka, ktorý ovláda.\nNajvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017\nz 23. januára 2019 taktiež poukázal na svoje uznesenie sp. zn. 3 Tost 12/2013\nz 24. apríla 2013, v ktorom konštatoval, že v zmysle zaužívanej judikatúry právo používať\njazyk, ktorému dotknutá osoba rozumie, nezakladá právo na zasielanie rozhodnutí a iných\npísomností vydaných v rámci trestného konania v slovenskom jazyku v preklade do jazyka,\nktorému táto osoba rozumie. Písomnosti vydané v rámci trestného konania v slovenskom\njazyku v súvislosti s konaním súdu doručujú súdy procesným stranám, ktoré neovládajú\ntento jazyk, bez prekladu do ich materinského jazyka (R 42/1976). Z ústavy s dohovoru\nnemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť orgánov činných v trestnom konaní konať v inom\nnež v úradnom slovenskom jazyku, ale ani povinnosť uvedených orgánov zabezpečovať\npre procesné strany preklad písomností, ktoré sú predmetom alebo výsledkom ich konania,\ndo jazyka strany, ktorá neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie (R NS SR 2 To 7/2006).\nVychádzajúc\n\nz uvedeného,\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nv\n\nnapadnutom\n\nrozhodnutí\n\nsp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017 z 23. januára 2019 dospel zhodne ako krajský súd\nk záveru, že práva sťažovateľa neboli porušené, keď mu rozhodnutia správnych orgánov\nboli doručené len v slovenskom jazyku.\n\n14\n\n34. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný\nsúd zistil, že najvyšší súd sa zrozumiteľným a dostatočným spôsobom vysporiadal\ns námietkou sťažovateľa, predmetom ktorej bolo tvrdenie o porušení základných práv\npodľa čl. 47 ods. 3 a 4 ústavy v súvislosti s nedoručením písomného prekladu rozhodnutí\nsprávnych orgánov. Najvyšší súd zhodne s krajským súdom zaujal k nastolenému problému\nnázor, že sťažovateľovi bol v konaní pred správnymi orgánmi zabezpečený tlmočník,\nčím mu bola zabezpečená možnosť adekvátne, efektívne a účelne uplatňovať svoje práva\nv jazyku, ktorému rozumie. Najvyšší súd na podporu svojich záverov poukázal na uznesenie\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 114/03 z 13. augusta 2003, ako aj na ustálenú judikatúru\nnajvyššieho súdu.\n35. Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa konštatuje, že používanie\nmaterinského jazyka, resp. jazyka, ktorému účastník konania rozumie, je naplnením\nprincípu rovnosti účastníkov konania, ktorý vyplýva z čl. 47 ods. 3 ústavy. Uplatnenie\ntohto práva v súdnej praxi najčastejšie vyvoláva potrebu zabezpečiť prítomnosť tlmočníka\nv konaní v súlade s čl. 47 ods. 4 ústavy. Ústavný súd považuje, zohľadňujúc všetky\nokolnosti danej veci, za dostatočné na zachovanie označených práv sťažovateľa,\nže mu bol zabezpečený tlmočník, prostredníctvom ktorého bol sťažovateľ oboznámený\ns priebehom konania pred správnymi orgánmi, ako aj s rozhodnutiami správnych orgánov\na ich stručným odôvodnením (m. m. I. ÚS 579/2016).\n36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel\nk záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v ničom nesignalizuje\nmožnosť porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a 4 ústavy, dôvodnosť\nktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie,\nresp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu a obsahom základných práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ\ndomáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí\nústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.\n37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci\npredbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 47\n15\n\nods. 3 a 4 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017\nz 23. januára 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nIII.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46\nods. 2, čl. 47 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu\n38. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 46\nods. 2, čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že v ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nabsentuje akékoľvek uvedenie dôvodov, resp. odôvodnenie toho, v čom by malo podľa\nnázoru sťažovateľa porušenie označených práv sťažovateľa spočívať.\n39. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že ústavná sťažnosť sťažovateľa,\nktorý je zastúpený právnou zástupkyňou, v tejto časti nespĺňa požiadavky kvalifikovanej\nústavnej sťažnosti, ktorá by zodpovedala zákonným požiadavkám, keďže neobsahuje\nrelevantnú ústavnoprávnu\n\nargumentáciu\n\n(konkrétne\n\nskutkové\n\na\n\nprávne\n\ndôvody)\n\nnamietaného porušenia práv [požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona\no ústavnom súde].\nVzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýka\nlen formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale týka sa esenciálnej obsahovej náležitosti\nústavnej sťažnosti (úplná absencia, resp. ústavnoprávna nedostatočnosť odôvodnenia\nústavnej sťažnosti), ústavný súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov ústavnej\nsťažnosti (m. m. II. ÚS 102/2019).\n40. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného\nprerokovania v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47\nods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu\nsp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017 z 23. januára 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c)\nzákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.\n\n16\n\n41. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\n42. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. januára 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na tlmočníka v konaní", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4bf6fc2c-6e56-45f2-b3ee-3c58413a5f54", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 102/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 102/2019 z 29. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bf6fc2c-6e56-45f2-b3ee-3c58413a5f54"}, {"guid": "ussr:83d51ed2-08cc-41cf-8f4e-d91179e8efa5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.579.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 579/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 579/2016 z 21. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-21", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.579.2016.1"}, {"guid": "ussr:6631d846-ee3b-40a5-8ac2-16326b01795d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 472/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 472/2014 z 30. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-30", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6631d846-ee3b-40a5-8ac2-16326b01795d"}, {"guid": "ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 173/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 173/07 z 4. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-04", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80"}, {"guid": "ussr:540eb1d9-fda8-4b53-8f9f-90a8dbde438b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 114/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 114/03 z 22. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-22", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:540eb1d9-fda8-4b53-8f9f-90a8dbde438b"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "23a52e1d-f466-4d45-b14d-2e80731e7af6:54ade4b6-98ee-46f7-aed1-8c6fc9f9d306", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5016200652.5", "spisova_znacka": "24Sa/38/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 24Sa/38/2016 z 28. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-05-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5016200652.5"}], "citovane_v": [{"guid": "2f851a62-408f-4b63-a072-c2088d078d07:576aa9f2-cf6f-47cb-a83e-643d517058fc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7116225376.1", "spisova_znacka": "4Cdo/40/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/40/2025 z 30. 4. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7116225376.1"}]}