{"guid": "ussr:10a9e269-74c4-4028-a129-0545916e1cc7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.196.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 196/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 196/2020 z 12. 5. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 196/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.196.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-05-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/10a9e269-74c4-4028-a129-0545916e1cc7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.196.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.196.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.196.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 196/2020-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\nJUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 45/2019 z 31. decembra 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n23. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa\n\nčl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 4 Tost 45/2019 z 31. decembra 2019.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo\nzačaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a\npodporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a pre obzvlášť závažný zločin\nublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona s\npoukazom na § 140 písm. a) Trestného zákona a § 141 písm. a) Trestného zákona.\nUznesením sp. zn. 2 Tp 37/2019 z 12. decembra 2019 Špecializovaný trestný súd\n(ďalej len „špecializovaný súd“) podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzal sťažovateľa\ndo väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, podľa\n§ 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku písomný sľub sťažovateľa neprijal a podľa § 80\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného\na mediačného úradníka.\nProti predmetnému rozhodnutiu špecializovaného súdu podal sťažovateľ sťažnosť,\no ktorej najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. 4 Tost 45/2019\nz 31. decembra 2019 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\nako nedôvodnú zamietol.\n3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom v zásade opakuje argumentáciu\nuvedenú vo svojej sťažnosti proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu\na v podstatnom namieta, že podľa jeho názoru v jeho prípade dôvody väzby nie sú dané,\npretože najvyšší súd sa náležite nevysporiadal s jeho námietkami (bližšie k jednotlivým\nnámietkam sťažovateľa pozri časť III.3 odôvodnenia tohto uznesenia). Nedostatočné\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je tak vadou, ktorá podľa názoru\nsťažovateľa robí napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu arbitrárnym.\n\n2\n\n4. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru\nsťažovateľa k namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46\nústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 45/2019 z 31. decembra 2019 došlo tým, že najvyšší súd\narbitrárne zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu špecializovaného súdu, ktorým\nšpecializovaný súd vzal sťažovateľa do väzby.\n5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, a právo na spravodlivé konanie pred súdom podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím Najvyššieho súdu,\nv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 45/2019, porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: sp. zn. 4 Tost 45/2019\nzo dňa 31. 12. 2019 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur, ktoré\nje Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\nRelevantná právna úprava\n6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n3\n\n8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.\n11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľom označené referenčné právne normy\n13. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n\n4\n\n14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy\nalebo nesprávnym úradným postupom.\nPodľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane\nustanoví zákon.\n15. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody\nv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený\npred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci\na má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia\nsa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.\nPodľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným\nspôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne\no zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\n16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n\n5\n\nIII.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci\nústavným súdom\n17. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie možno kvalifikovať\nako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 122\na nasl. zákona o ústavnom súde.\n18. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných\npráv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1\ndohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 45/2019 z 31. decembra 2019.\nPodľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,\nže najvyšší súd napadnutým rozhodnutím arbitrárne zamietol sťažnosť sťažovateľa\nproti rozhodnutiu špecializovaného súdu, ktorým špecializovaný súd vzal sťažovateľa\ndo väzby.\n19. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom\nzasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n20. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť\nsťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),\nvšeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné\nnáležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)\na či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n21. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované\nargumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné\nodmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\n\n6\n\n22. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je\nzjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. 59/2019).\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\n23. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd\nzamietol sťažovateľovu sťažnosť proti rozhodnutiu špecializovaného súdu o jeho vzatí\ndo väzby, ústavný súd pripomína, že v súvislosti so vzťahom medzi čl. 46 ústavy a čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný\nsúd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné\na tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu\nochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa\nzákladné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu\na účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné\nšpeciálne ustanovenia čl. 17 ods.1, 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné\nustanovenie čl. 46 ústavy (analogicky napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09, III. ÚS 54/2017,\nI. ÚS 107/2019 a i.).\n24. Obdobne vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva zaručeného\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd\n\n7\n\nzamietol sťažovateľovu sťažnosť proti rozhodnutiu špeciálneho súdu o jeho vzatí do väzby,\nústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe,\nnie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo\nzáväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru\nústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru\naj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.\nÚstavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5\ndohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65,\n§ 67, § 71 – § 77 etc.). Možno zhrnúť, že čl. 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý\nproces. Tento článok dohovoru sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré\nplatí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe,\nv zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo\nna slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).\n25. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ svojou ústavnou sťažnosťou namietal\nporušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zamietol\nsťažovateľovu sťažnosť proti rozhodnutiu špeciálneho súdu o jeho vzatí do väzby,\nteda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ústavy ani čl. 6 ods. 1\ndohovoru vecne nevzťahujú. Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu o väzbe a namietaným porušením označených článkov\nústavy a dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného\nprerokovania v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ústavy\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 45/2019 z 31. decembra 2019\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n8\n\nIII.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru\nnapadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\n26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru v kontexte\nargumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti, ústavný súd upriamuje pozornosť\nna ustálenú judikatúru ESĽP, podľa ktorej ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru\nnie je aplikovateľné na súdnu kontrolu zákonnosti obmedzenia osobnej slobody\nnasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (t. j. na prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby),\nale je aplikovateľné až na situáciu následnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia\nosobnej slobody (t. j. na rozhodovanie o žiadosti väzobne stíhanej osoby o prepustenie\nna slobodu a rozhodovanie o jej ponechaní vo väzbe). Na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo\no prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby, teda čl. 5 ods. 4 dohovoru aplikovateľný nie je.\n27. Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a namietaným porušením práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd\nústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v časti namietajúcej\nporušenie práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Tost 45/2019 z 31. decembra 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nIII.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17\nods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu\n28. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základného práva\nna slobodu a bezpečnosť podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru\narbitrárnym rozhodnutím najvyššieho súdu o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu\nšpecializovaného súdu o jeho vzatí do väzby, ústavný súd poznamenáva, že nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré\nho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\n\n9\n\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.\nZ tohto postavenia\n\nústavného\n\nsúdu\n\nvyplýva,\n\nže\n\nmôže\n\npreskúmavať\n\nrozhodnutie\n\nvšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,\nak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).\n29. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho\nsúdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,\no ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či sťažovateľ\nmal byť alebo nemal byť vzatý do väzby. Úloha ústavného súdu sa tak v danom prípade\nobmedzila na posúdenie otázky, či je odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu\nústavnoprávne akceptovateľné.\n30.\n\nVychádzajúc\n\nz\n\ntýchto\n\nzákladných\n\nprincípov,\n\nústavný\n\nsúd\n\nposúdil\n\nústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Tost 45/2019 z 31. decembra 2019.\n31. Najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 4 Tost 45/2019 z 31. decembra 2019\nk splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby konštatoval, že dôvodnosť podozrenia,\nže sťažovateľ sa mal dopustiť konaní, pre ktoré je trestne stíhaní, ako materiálna podmienka\nväzby je v súčasnom štádiu trestného stíhania prítomná a vyplýva najmä z čiastočne\npreverenej výpovede svedka\na\n\n, ale aj z výpovedí svedkov\n\n,\n\n.\n\nNajvyšší súd v tejto súvislosti zároveň zdôraznil, že vo vzťahu k odôvodnenosti\npodozrenia pri vznesení obvinenia Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava\nv čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného\n\n10\n\nčinu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. Pri rozhodovaní\no väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým\nnaplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Dôvodné podozrenie\nteda predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi\numožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom\njeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu.\nV tejto súvislosti tiež zdôraznil, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára\npriestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného\nobvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) v procese dokazovania.\nKaždé rozhodovanie o väzbe sa tak odohráva v rovine pravdepodobnosti ‒ a nie istoty\ntýkajúcej sa dôsledkov, ktoré môžu nastať, ak obvinený nebude držaný vo väzbe.\n32. Pokiaľ ide o väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku,\nnajvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že hrozba vysokým trestom zakladá\ndôvodnosť obavy pred vyhýbaním sa trestnému stíhaniu, pričom musí ísť o hrozbu\npodloženú špecifickými okolnosťami konkrétneho skutku, v spojení s ďalšími aspektmi\ndanej trestnej veci. Takáto hrozba je dostatočnou motiváciou, aby obvinení marili trestné\nstíhanie (I. ÚS 162/2016). V danej veci je zákonom ustanovené rozpätie sadzby trestu\nodňatia slobody, ktorý možno sťažovateľovi uložiť pre skutok ublíženie na zdraví podľa\n§ 155 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. a)\nTrestného zákona a § 141 písm. a) Trestného zákona, pre ktoré bolo sťažovateľovi vznesené\nobvinenie, od sedem do pätnásť rokov a pri eventuálne uvažovanej právnej kvalifikácii\npodľa odseku 2 tohto zákonného ustanovenia trest odňatia slobody na päť až dvanásť rokov,\na teda podľa názoru najvyššieho súdu do úvahy pripadajúce trestné sadzby odňatia slobody\nsú v zmysle platnej judikatúry takouto kvalifikovanou skutočnosťou, odôvodňujúcou obavu\nz úteku alebo skrývania sa sťažovateľa.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti zároveň poukázal na skutočnosť, že špecializovaný súd\nsi osvojil všetky pre vec relevantné fakty z argumentácie prokurátora Úradu špeciálnej\nprokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“),\nktorý v návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby v súvislosti s týmto väzobným dôvodom\npoukázal na to, že monitorovací náramok u sťažovateľa nie je dostatočnou zárukou,\n\n11\n\nže sa sťažovateľ nebude skrývať, prípadne, že neujde, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu.\nProkurátor taktiež vyslovil podozrenie, že člen predmetnej zločineckej skupiny\nje na úteku, pričom bol pravdepodobne upovedomený neznámou osobou o tom,\nže sa na dané miesto blíži polícia a obdobne je to aj v prípade\n\n, ktorý je dlhodobo\n\nna úteku. Prokurátor preto dospel k záveru, že sú obvinení aj takýmto spôsobom prepojení,\na taktiež upriamil pozornosť na finančné možnosti obvinených, ktoré im výrazne uľahčujú\núnikové plány. Najvyšší súd v tejto súvislosti zdôraznil, že pri rozhodovaní o väzbe súd\nmôže riziko úteku alebo trestnej činnosti len odhadovať (prognózovať), a preto nie je\nnevyhnutné, aby zo strany väzobné stíhaných už k takýmto konaniam alebo pokusom\no ne došlo, keďže akceptácia opačného názoru by zbavovala väzbu jej preventívneho\na zabezpečovacieho charakteru.\nPokiaľ ide o sťažnostnú námietku sťažovateľa, že naplnenie dôvodnej obavy z úteku\nalebo skrývania sa, aby sa vyhol trestu alebo trestnému stíhaniu, vylučuje v jeho prípade\nskutočnosť, že mu bolo v rámci podmienečného prepustenia v inom trestnom konaní\ninštalované zariadenie na určenie polohy kontrolovanej osoby, najvyšší súd uviedol,\nže z uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6 Pp 40/2019 z 12. apríla 2019 zistil,\nže týmto rozhodnutím bol sťažovateľ podľa § 66 ods. 1 písm. c) a § 68 ods. 1 Trestného\nzákona podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody uloženého rozsudkom\nOkresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 158/2011 z 2. marca 2015,\nv spojení\n\ns\n\nrozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nTrenčín\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\nsp. zn. 23 To 89/2015 z 29. februára 2016 s tým, že na časť nevykonaného trestu mu súd\nurčil skúšobnú dobu v trvaní piatich rokov a nariadil jeho kontrolu technickými\nprostriedkami na určenie polohy kontrolovanej osoby v zmysle § 6 zákona č. 78/2015 Z. z.\no kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 78/2015 Z. z.“),\npodľa § 68 ods. 1 Trestného zákona nariadil probačný dohľad vo výmere troch rokov\na v zmysle § 68 ods. 1, § 51 ods. 3 a 4 písm. j) Trestného zákona obmedzenie spočívajúce\nv zákaze vycestovať do zahraničia a povinnosť spočívajúcu v príkaze zamestnať\nsa v skúšobnej dobe alebo sa preukázateľne uchádzať o zamestnanie. V súvislosti s touto\nsťažnostnou námietkou sťažovateľa najvyšší súd zdôraznil, že účelom nariadenia kontroly\ntechnickými prostriedkami je kontrola výkonu rozhodnutia v zmysle § 2 písm. a) zákona\n\n12\n\nč. 78/2015 Z. z., a teda činnosť, ktorou sa zisťuje dodržiavanie zákazov, povinností alebo\nobmedzení uložených rozhodnutím týmito technickými prostriedkami a prostredníctvom\ncentrálneho monitorovacieho systému. V zmysle § 2 písm. g) zákona č. 78/2015 Z. z.\ncentrálnym monitorovacím systémom je potrebné rozumieť informačný systém umožňujúci\nvýkon kontroly technickými prostriedkami, najmä zaznamenávaním bezpečnostných\nincidentov a prevádzkových incidentov. Nariadenie použitia technických prostriedkov\nje teda len prostriedkom na kontrolu výkonu obmedzení a povinností uložených v danom\nprípade v rámci podmienečného prepustenia, pričom technické prostriedky monitorujú\npolohu sťažovateľa, technicky však nie sú určené na zabránenie úteku. Samotná právna\núprava je totiž koncipovaná na podklade zaznamenávania bezpečnostných či prevádzkových\nincidentov v priebehu skúšobnej doby, s ktorými právna úprava spája rôzne právne\nnásledky, napríklad premenu trestu a uloženie nepodmienečného výkonu trestu. Zariadenie\nje tak primáme určené len na monitoring pohybu a pobytu osoby, nie na zabránenie úteku\nči ukrytiu kontrolovanej osoby alebo aj pokračovaniu v páchaní trestnej činnosti\npo spáchaní bezpečnostného incidentu v dôsledku protiprávneho a násilného konania\nkontrolovaného alebo v dôsledku zlyhania centrálneho monitorovacieho systému.\nPokiaľ ide o sťažnostnú námietku sťažovateľa, že naplnenie dôvodov útekovej väzby\nvylučuje skutočnosť, že vzhľadom na čas spáchania skutku 3 prichádza do úvahy uloženie\nv zásade nižšieho súhrnného trestu, a to vo vzťahu k trestu uloženého rozsudkom okresného\nsúdu sp. zn. 2T 158/2011 z 2. marca 2015, v spojení s rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 23 To 89/2015 z 29. februára 2016, pričom sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 48/2011, najvyšší súd uviedol, že sťažovateľovi bolo\nvznesené obvinenie v skutku 3 za obzvlášť závažný zločin ublíženia na zdraví podľa § 155\nods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. a)\nTrestného zákona a § 141 písm. a) Trestného zákona. Najvyšší súd v tejto súvislosti\nkonštatoval, že napriek aktuálnej nadkvalifikácii skutku [v časti, v ktorej je skutok 3\nkvalifikovaný navyše aj podľa § 155 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, pričom\nale sťažovateľ je v skutku 1 stíhaný za zločin založenia, zosnovania a podporovania\nzločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, keďže bol činný pre zločineckú\nskupinu, no nebol však členom tohto nebezpečného zoskupenia tak, ako to predpokladá\nustanovenie § 155 ods. 3 písm. a) Trestného zákona] je potrebné poukázať na to,\n\n13\n\nže za trestný čin podľa § 155 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona je možné uložiť trest\nodňatia slobody vo výmere na päť až dvanásť rokov. Vzhľadom na spôsob vykonania\nskutku 3, ako aj skutočnosť, že tento bol vykonaný v rámci činnosti pre zločineckú skupinu\ntak, ako je vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia, by bolo možné za spáchanie tohto\nčinu dôvodne predpokladať uloženie vysokého trestu, s ktorým je spojená obava z úteku\nči ukrytia sa sťažovateľa predpokladaná v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Hrozba\nvysokým trestom sama osebe zakladá obavu pred vyhýbaním sa trestnému stíhaniu, pričom\nv zmysle konštantnej judikatúry je takýmto trestom potrebné rozumieť hrozbu uloženia\ntrestu odňatia slobody vo výmere osem a viac rokov. V súvislosti s poukazom sťažovateľa\nna rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 48/2011 najvyšší súd upriamil pozornosť\nna to, že v tejto trestnej veci išlo o skutkovo odlišnú situáciu, pretože obvinení\nboli prepustení z väzby na slobodu podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku\nvzhľadom na nesplnenie materiálnej podmienky väzby ‒ konkrétne, že skutok, pre ktorý\nbolo začaté trestné stíhanie, nemal znaky trestného činu. Väzba totiž nemôže existovať sama\nosebe, ale len v závislosti na obvinení pre konkrétny trestný čin, a táto podmienka sa\nvzťahuje aj na sťažovateľom konkretizované právne posúdenie, ktoré sa môže v priebehu\ntrestného konania meniť. V predmetnej trestnej veci sťažovateľa však skutok 3, tak ako bol\nustálený v uznesení o vznesení obvinenia, nepochybne napĺňa znaky trestného činu\nublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 140\npísm. a) Trestného zákona. Najvyšší súd sa taktiež stotožnil s názorom, že k zvýšeniu\nkvalifikovanej obavy z úteku sťažovateľa prispieva aj jeho majetkové zázemie, ktoré by mu\nnepochybne uľahčilo útek a pobyt aj vo vzdialenej cudzine. Vzhľadom na uvedené najvyšší\nsúd považoval dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku za naplnené.\n33. Pokiaľ ide o väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,\nnajvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že špecializovaný súd dôvod kolúznej väzby\nvzhliadol v tom, že tento vyplýva zo samotného spôsobu spáchania činov zločineckej\nskupiny, a to predovšetkým precíznej prípravy na spáchanie skutkov, rozdelenia úloh,\nzadováženia materiálnych prostriedkov, pracovných telefónov, pracovných vozidiel,\nodcudzených evidenčných čísel na pracovné vozidlá, pracovný odev a kukly, likvidácie\nzbrane po vražde, vozidiel, oblečenia, z čoho pramenila a pramení veľká snaha obvinených\n\n14\n\nzahladiť za sebou všetky dôkazy, ktoré by ich mohli neskôr usvedčiť. Špecializovaný súd\npovažoval za zrejmé, že po podobnom plánovaní a následnom zahladzovaní stôp budú\nčlenovia skupiny v prípade obvinenia pokračovať vo svojej činnosti po skutku\naj ovplyvňovaním svedkov, iných obvinených či znalcov, ktorí môžu byť do konania\npribratí.\nPodľa názoru najvyššieho súdu za arbitrárne nie je možné považovať hodnotenie\nzistených skutkových okolností založených na úvahe, že závažnosť, rozsah a spôsob\npáchania trestnej činnosti, z ktorej sú obvinení dôvodne podozriví (zahŕňajúci úmyselné\na cielené používanie násilia alebo hrozby násilím na zastrašenie a vydieranie poškodených),\nodôvodňuje obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by sa (vzhľadom na hrozbu\nvyplývajúcu z trestného stíhania) pokúšali pôsobiť na svedkov, spoluobvinených, prípadne\nďalších dosiaľ nestotožnených spolupáchateľov, alebo inak mariť objasňovanie skutočností\nzávažných pre trestné stíhanie (I. ÚS 309/2012).\nVzhľadom na uvedené najvyšší súd konštatoval, že u sťažovateľa je prítomný\naj dôvod kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Podľa názoru\nnajvyššieho súdu je z predloženého spisu nepochybné, že zastrašovanie konkurenčných\nsubjektov bolo pracovnou metódou zločineckej skupiny „Sereďania“ ako najvyššej formy\norganizovaného zločinu. Taktiež spôsobené ublíženie na zdraví poškodenému\nv skutku 3 bolo následkom koordinovanej činnosti členov zločineckej skupiny\nvykonaným na objednávku. Z vykonaných výpovedí zabezpečených do vyšetrovacieho\nspisu bolo zistené, že medzi jednotlivými obvinenými, bývalými členmi zločineckej skupiny\n„Sereďania“, dochádza k vzájomnej komunikácii jednak na slobode, pričom známe\nsú aj kontakty s členmi ďalších zločineckých skupín, ktorí o stíhanej trestnej činnosti\nmali vedomosť v ústavoch na výkon trestu či väzby, a to počas vychádzok, sledovaní kina\nči iných podujatiach organizovaných v rámci programu resocializácie ústavmi. Najvyšší súd\ntaktiež poukázal na skutočnosť, že z výpovede syna\n\nje nepochybné,\n\nže ho kontaktoval bývalý člen zločineckej skupiny\n\ns odkazom, ktorý\n\nsvedok, poznajúc praktiky členov zločineckej skupiny, jednoznačne pochopil ako skrytú\nvyhrážku založenú na podozrení, že svedok by mohol spolupracovať s políciou. Vzhľadom\nna túto skutočnosť je podľa názoru najvyššieho súdu obzvlášť dôležité obmedziť eventuálne\nkolúzne aktivity obvinených, pretože práve v spojitosti s rozhodnutím svedkov kajúcnikov\n\n15\n\nvypovedať vzniká reálne nebezpečenstvo ich ovplyvňovania zastrašovaním rodinných\npríslušníkov a blízkych. Za danej značne špecifickej situácie v posudzovanej veci\nobmedzenie kontaktu obvinených napríklad korešpondenciou či návštevami s osobami,\nprostredníctvom ktorých by mohlo dôjsť k zastrašovaniu rodinných príslušníkov\nvypovedajúcich svedkov, uvalením zvýšených obmedzení počas výkonu väzby podľa § 71\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku, považoval najvyšší súd za zvlášť dôležité.\nV súvislosti so spochybňovaním vierohodnosti výpovedí svedkov, ktorí sa sami\npodieľali na trestnej činnosti, vo vzťahu ku ktorým boli použité osobitné procesnoprávne\ninštitúty (dočasné odloženie vznesenia obvinenia\n\n), tzv. odklady,\n\numožňujúce na základe osobitnej úpravy Trestného zákona miernejšie postihnúť páchateľa,\npráve v súvislosti s výpoveďou proti inému páchateľovi najvyšší súd zdôraznil ustálený\nprávny názor, v zmysle ktorého aj svedka v takejto procesnej pozícii je možné vypočuť,\npričom zákon umožňuje v súvislosti s výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb získať\npredmetné výhody. Ide však o legálny benefit, nediskriminujúci výpoveď svedka. Takáto\nvýpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená\nto však ani opak. Výpovede dotknutých svedkov (slangovo označovaných ako „kajúcnici“),\npodliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku rovnako\nako každý iný dôkaz. V zásade tak neplatí téza, že na základe výpovede svedka „kajúcnika“\nnemôže byť uznaná vina, resp. nemôže byť uznaná len vtedy, ak je v súvislosti s určitou\nokolnosťou táto výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi. Výpoveď\ntakéhoto svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potenciálne) ovplyvnená snahou\ndosiahnuť antirepresívnu výhodu. Na druhej strane svedok v čase svojej výpovede (najmä,\nkeď je vypočutý už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď\nkonfrontovaná. Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade,\nak hovorí pravdu, a naopak, riziková pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu\nako fiktívne, čo by jeho osobnú pozíciu mohlo skomplikovať. Najvyšší súd v tejto súvislosti\nkonštatoval, že oba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a bude potrebné\nsa s nimi veľmi obozretne vyrovnať v konkrétnom prípade vzhľadom na špecifické\nokolnosti postavenia svedka\n\n.\n\nPokiaľ ide o sťažnostnú námietku sťažovateľa k (ne)možnosti kolúzneho konania\nv tomto štádiu trestného stíhania, najvyšší súd uviedol, že vyšetrovanie v posudzovanej veci\n\n16\n\nje v počiatočnom štádiu a v rámci dokazovania bude nevyhnutné vykonať veľký počet\nprocesných úkonov, tak ako to konštatoval sudca pre prípravné konanie súdu prvého stupňa.\n34. Pokiaľ ide o väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,\nnajvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že závažnosť obvinenia, ktorému sťažovateľ\nčelí, je relevantným aspektom pri hodnotení rizika, že ujde alebo sa trestného činu dopustí\nznovu. V súvislosti s prítomnosťou dôvodnej obavy z pokračovania v konaní obvinených\nnajvyšší súd poukázal na odôvodnenie tohto väzobného dôvodu v predmetnom uznesení\nšpecializovaného súdu. Osobitne pritom zdôraznil, že obvinení mali participovať\nna kriminálnych\n\naktivitách\n\norganizovanej\n\nzločineckej\n\nskupiny,\n\nvyznačujúcej\n\nsa hierarchickou štruktúrou, sofistikovanými postupmi a parciálnou deľbou úloh,\nktorá sa mala po dlhšiu dobu dopúšťať mimoriadne brutálnej násilnej trestnej činnosti,\nv prípade obvinených vykonávanej z pozície člena v zločineckej skupine alebo činnosti\npre zločineckú skupinu. Členovia zločineckej skupiny, ako to vyplýva z viacerých výpovedí\nsvedkov, vyvíjali aktivity s cieľom zastrašovania osôb. Najvyšší súd sa tiež stotožnil\ns názorom, že predpoklad pokračovania v trestnej činnosti je naplnený aj tým,\nže sťažovatelia trestnú činnosť vykonávali aj po zániku zločineckej skupiny „Sereďania“\na samostatne. Vzhľadom na uvedené podľa názoru najvyššieho súdu obavu z pokračovania\nv trestnej činnosti sťažovateľa v aktuálnom štádiu trestného konania nezoslabuje ani jeho\npodmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci a kontrola\ntechnickými prostriedkami s probačným dohľadom.\nVychádzajúc z uvedených úvah najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú\nzamietol.\n35. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu\nkonštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladaným dôvodom väzby\nnevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad\nrelevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného\npráva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy.\nÚstavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci,\nkeď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval\n\n17\n\na aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov podporených vykonaným\ndokazovaním, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.\n36. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pri posudzovaní podmienok väzby\nsťažovateľa v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia\npríslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.\nNajvyšší súd v rámci záverov vyplývajúcich aj z odôvodnenia rozhodnutia\nšpecializovaného súdu adresne a dostatočne určito predostiera svoje skutkové závery\nodôvodňujúce väzbu sťažovateľa, jeho argumenty vyznievajú presvedčivo a podľa názoru\nústavného súdu sú primeraným zdôvodnením potreby väzobného stíhania sťažovateľa.\n37. Úvahy sťažovateľa o porušení jeho základných práv v dôsledku údajnej\nneodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vníma ústavný súd\nako tendenčné. Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň zdôrazňuje, že vo vzťahu\nk odôvodnenosti podozrenia pri vznesení obvinenia vo svojej judikatúre opakovane uviedol,\nže pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal\nskutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Dôvodné\npodozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu\npozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin,\npričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu\n(Fox, Cambell a Hartley c. Veľká Británia z 30. 8. 1990). V tejto súvislosti je, naopak,\npotrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor\nna dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia\npostupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním,\ntak ako to vyplýva aj z komentovaného znenia dohovoru: „Skutečnosti, které vyvolaly\npodežření, nemusejí být téhož stupně jako ty, které jsou nutné k odůvodnění odsoudzení\nnebo byť jen ke vznesení obvinění [viz Murray proti Spojenému království, rozsudek\nvelkého senátu, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, srov. též Khodorkovskiy proti Rusku,\nrozsudek, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189]... skutečnosti, na nichž se podezření zakládá,\nvšak nemohou být stejné úrovně jako skutečnosti potřebné k odůvodnění odsoudzení,\nnebo i k podání obžaloby, čož je předmětem až další fáze trestního řízení [Krejčíř proti\n\n18\n\nČeské republice, rozsudek, 26. 3. 2009, č. 39298/04 a č. 8723/05, § 75, ]“ (KMEC, J.,\nKOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech.\nKomentář. Praha : C. H. Beck, 2012.). Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného\nporiadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania (m. m.\nIV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013).\n38. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní\npostupov všeobecných súdov rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou,\naby posudzoval smer vedenia\n\nvyšetrovania\n\nalebo aby sa\n\nzaoberal vhodnosťou\n\na opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom\nkonaní a následne aj všeobecných súdov sú významným prostriedkom na odôvodnenie\nďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové\na právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy\na čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené,\nteda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť\nvychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili presvedčivo.\n39. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd\nv odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 4 Tost 45/2019 z 31. decembra 2019, ktorým\nsa na druhom stupni rozhodovalo o vzatí sťažovateľa do väzby, v spojení s predchádzajúcim\nuznesením špecializovaného súdu náležite odôvodnil danosť väzobných dôvodov v danom\nštádiu súdneho konania. Skutočnosti, na ktorých obidva konajúce súdy založili dôvody\nväzby, sa nejavia ako svojvoľné ani ako neodôvodnené (vzhľadom na dostatočnú\nkonkretizáciu) či výslovne formálne.\nNajvyšší súd v spojení s uznesením špecializovaného súdu vyjadril svoj právny názor\nk jednotlivým relevantným námietkam sťažovateľa a ústavný súd nezistil taký výklad\na aplikáciu dotknutých ustanovení označených právnych predpisov, pre ktoré by bolo\nmožné napadnuté uznesenie považovať za arbitrárne. Z odôvodnení rozhodnutí\nvšeobecných súdov konajúcich o osobnej slobode sťažovateľa vyplýva, že všeobecné súdy\njednoznačne uviedli dôvody, pre ktoré považovali za potrebné vziať sťažovateľa do väzby.\n\n19\n\n40. Samotný nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným\nv jeho právnej veci nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\ntohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho\nsúdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho\nnázoru najvyššieho súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil\ns interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol\nnahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,\nzjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Ústavný súd zároveň opätovne\npripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam\nvšeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola rozhodnutí\nvšeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale posudzovanie\nkonformity týchto postupov s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou ratifikovanou\na vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu\nje predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo slobôd sťažovateľa\npri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09,\nIII. ÚS 522/2011).\n41. Možno teda uzavrieť, že po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu v kontexte argumentov sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru,\nže vzhľadom na štádium trestného konania, jeho povahu a dôvody, na ktorých najvyšší súd\nzaložil svoje rozhodnutie, a všetky okolnosti danej trestnej veci možno jeho rozhodnutie\npovažovať za legitímne, vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby a ako také\naj za ústavne akceptovateľné. Prijaté právne závery najvyššieho súdu so zreteľom\nna skutkový stav nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne\na z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Vzhľadom na uvedené preto\nnebolo možné dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5\nústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.\n42. Na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím na svoju\njudikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť považovať takú,\n\n20\n\npri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie\nkonanie, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania\nv časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. práva\npodľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 45/2019\nz 31. decembra 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnenú.\n43. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\n44. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. mája 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-vzatie do väzby", "väzba-dôvody väzby", "väzba-kolúzna", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "väzba-preventívna", "väzba-úteková"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e22375e5-eeb0-434f-bc0c-d38143c87b4d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.107.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 107/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 107/2019 z 27. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-27", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.107.2019.1"}, {"guid": "ussr:196cd771-a6d1-4f3e-b6a3-6acab84a02e7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.54.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 54/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 54/2017 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.54.2017.1"}, {"guid": "ussr:19ad6a5a-da75-4835-8177-43ccde303937", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.162.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 162/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 162/2016 z 9. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-09", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.162.2016.1"}, {"guid": "ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 217/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 217/2013 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938"}, {"guid": "ussr:d1a32f75-8667-474d-afa9-900544aea913", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 309/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 309/2012 z 20. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-20", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1a32f75-8667-474d-afa9-900544aea913"}, {"guid": "ussr:26ef0d3e-9ba9-442c-9054-53f9ee38afec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 522/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 522/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:26ef0d3e-9ba9-442c-9054-53f9ee38afec"}, {"guid": "ussr:257b1709-1dda-4038-88e9-9028b23c6b92", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 383/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 383/09 z 9. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-09", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:257b1709-1dda-4038-88e9-9028b23c6b92"}, {"guid": "ussr:492c540e-ca72-4ef4-b41e-69b31ae63c1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 217/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 217/09 z 28. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-28", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:492c540e-ca72-4ef4-b41e-69b31ae63c1f"}, {"guid": "ussr:a584787a-6312-41b4-92b7-68cb7cb81422", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 68/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 68/08 z 18. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-18", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a584787a-6312-41b4-92b7-68cb7cb81422"}, {"guid": "ussr:0000783c-36f7-4bb7-b828-ab6ec7c82921", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 24/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0000783c-36f7-4bb7-b828-ab6ec7c82921"}, {"guid": "ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 15/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 15/05 z 18. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-18", "citacie_n": 184, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95"}, {"guid": "ussr:bba0d061-53a4-44c2-87d6-32202eecbb4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/04 z 1. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-01", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bba0d061-53a4-44c2-87d6-32202eecbb4c"}, {"guid": "ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 242, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "5df5e0af-1759-4b3f-9b1a-343d234abcb0:a3a2a12c-046f-44bd-8f56-cdcd279c18e0", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3111012070.1", "spisova_znacka": "23To/89/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To/89/2015 z 28. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-02-28", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3111012070.1"}], "citovane_v": []}