{"guid": "ussr:da1c502b-0c0c-4ecf-890c-3991cccc105e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.195.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 195/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 195/2020 z 12. 5. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 195/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.195.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-05-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/da1c502b-0c0c-4ecf-890c-3991cccc105e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.195.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.195.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.195.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 195/2020-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou\n\nJUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 3 CoPr 2/2018 z 31. januára 2019, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Cdo 162/2019 z 21. novembra 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n14. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného\n\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoPr 2/2018 z 31. januára 2019 (ďalej len\n„rozsudok krajského súdu“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 162/2019 z 21. novembra 2019 (ďalej len\n„uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (žalobca) sa svojou žalobou\n(ďalej len „žaloba“) na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhal\nproti spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len „žalovaná“), určenia,\n\nže jeho poškodenie sluchu je chorobou z povolania podľa 38. položky prílohy č. 1 (Zoznam\nchorôb z povolania) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom\nv rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Sťažovateľ svoju žalobu\nodôvodnil okrem iného najmä tým, že trpí diagnózou H90.3, t. j. obojstrannou poruchou\nsluchu, zaradenou do zoznamu chorôb z povolania, ktorú dával do príčinnej súvislosti\ns výkonom práce závozníka v pracovnom prostredí s rizikom hluku u žalovanej. V právnej\nveci žaloby sa na okresnom súde konanie viedlo pod sp. zn. 18 Cpr 1/2014.\n3. Okresný súd (po zrušení jeho predchádzajúcich dvoch rozsudkov krajským súdom,\npozn.) naposledy rozsudkom sp. zn. 18 Cpr 1/2014 zo 4. októbra 2017 (ďalej len „rozsudok\nokresného súdu“) žalobu zamietol.\n4. Sťažovateľ však proti rozsudku okresného súdu podal riadne a včas odvolanie –\nriadny opravný prostriedok, na základe ktorého bol rozsudkom krajského súdu rozsudok\nokresného súdu v časti I výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdený.\n5. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu riadne a včas dovolanie ‒\nmimoriadny opravný prostriedok, ktorým sa dovolával naplnenia dovolacieho dôvodu\npodľa ustanovenia § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „CSP“), v zmysle ktorého súd strane nesprávnym\n2\n\nprocesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uznesením najvyššieho súdu bolo\ndovolanie sťažovateľa odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi,\nresp. jeho právnemu zástupcovi, doručené 18. decembra 2019 a podľa zistenia ústavného\nsúdu toho istého dňa nadobudlo aj právoplatnosť.\n6. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedol:\n«... 17. K záverom prvostupňového a odvolacieho súdu považuje Sťažovateľ\nza potrebné uviesť, že v konaní bolo predložené množstvo dôkazných prostriedkov\na vykonaných dôkazov, no súd prvého stupňa pri vynesení rozsudku zohľadnil a považoval\nza smerodajný znalecký posudok č. 1/2015 zo dňa 06.09.2015, vyhotovený znalkyňou ...\n(ďalej len „Posudok“) a správa Regionálneho úradu verejného\nzdravotníctva v Košiciach zo dňa 23.12.2011 (ďalej len „Správa“).\n18. Podľa prvostupňového rozsudku bol nosným predmetom dôkazu práve Posudok\na rozhodujúcim výrokom ten, že Sťažovateľ počas výkonu prác u Žalovaného nebol\nvystavený nadmernému hluku, ako jednej zo základných podmienok pre konštatovanie\nchoroby z povolania a príčinnej súvislosti.\n19. Vychádzajúc z obsahu Posudku, Sťažovateľ mal byť počas celej pracovnej zmeny,\nako zamestnanec Žalovaného, vystavený normalizovanej hladine expozície hluku\npre profesiu závozníka na úrovni 78,9 dB, čo však nepresahuje požadovanú hranicu hluku,\nktorá je 85 dB...\n20. ... príslušné súdy pri prejedávaní predmetnej veci a rozhodovaní o merite veci\nviacnásobne pochybili a rozhodli nesprávne ...\n22. Sťažovateľ opätovne poukazuje na ustanovenie § 31 ods. 3 písm. a) zákona\nč. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení časovej verzie účinnej do 01.08.2014, podľa ktorého:\n„Do druhej kategórie sa zaraďujú práce, pri ktorých vzhľadom na riziko nie je predpoklad\npoškodenia zdravia, najmä práce, pri ktorých faktory práce a pracovného prostredia\nneprekračujú limity ustanovené osobitnými predpismi.“.\n24. Sťažovateľ má za to, že pre spravodlivé rozhodnutie v konaní pred súdom prvého\na druhého stupňa, resp. pri rozhodovaní o dovolaní bolo potrebné zohľadniť novelizáciu\n3\n\nustanovenia citovaného v prechádzajúcom bode, s účinnosťou od 01.08.2014, podľa ktorej:\n„Do druhej kategórie sa zaraďujú práce, pri ktorých vzhľadom na riziko nie je predpoklad\npoškodenia zdravia, ale nedá sa vylúčiť nepriaznivá odpoveď organizmu na záťaž faktormi\npráce a pracovného prostredia; nepriaznivá odpoveď organizmu na záťaž faktormi práce\na pracovného prostredia zahŕňa neočakávanú alebo nepredpokladanú reakciu organizmu,\na to vo forme príznaku alebo odlišného znaku vrátane zmenených laboratórnych hodnôt,\nalebo zmenených funkčných schopností organizmu, v súvislosti s expozíciou danému faktoru\npráce a pracovného prostredia. Sú to práce, pri ktorých faktory práce a pracovného\nprostredia neprekračujú limity ustanovené osobitnými predpismi.“. Sťažovateľ predmetné\nuvádza aj v súvislosti s označením zhoršenia jeho zdravotného stavu ako „netypický\npriebeh“, ktoré bolo konštatované tak Lekárskym posudkom Kliniky pracovného\nlekárstva ... Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach z 27.05.2015, ako aj\nceloslovenskou komisiou pre posudzovanie chorôb z povolania ...\n27. Dokonca aj Posudok počíta s možnosťou takejto nezvyčajnej reakcie,\nkeď na strane 5 Posudku uvádza, že: „Ale ani v 2. kategórii zdravotného rizika sa nedá\núplne vylúčiť nepriaznivá odpoveď organizmu na záťaž faktormi práce napr. z dôvodu,\nže zamestnanec už má poškodený sluch a z tohto dôvodu je i vnímavejší na pracovnú\nzáťaž.“\n28. ... Posudok uvádza, že závozník občas pri plnení svojich pracovných povinností\nvykonáva pracovnú činnosť v expozícii hluku až 86,1 dB, čo už predstavuje hladinu\npresahujúcu prijateľnú štandardnú hranicu expozície hluku. Hoci Sťažovateľ vykonal svoju\nprácu exponovaný v takejto hodnote hluku nie počas celej pracovnej doby, takémuto hluku\nbol vystavený pravidelne zhruba 3,3 hodiny počas pracovnej zmeny, čo nepochybne nie je\nzanedbateľnou dobou.\n29. Sťažovateľ je názoru, že znenie Posudku sa napriek jeho rozsahu (7 strán\nformátu A4) špecifikami jeho zdravotného stavu, ktoré, ako vyplýva z uvedeného, je\nnepochybne potrebné zohľadniť, zaoberá len minimum. To je podľa Sťažovateľa neúplné a\nnedokonalé skúmanie skutkového stavu prejedávanej veci...\n30. Časti Posudku, v ktorých bolo naznačené, že v rámci rôznorodosti prípadov\nmôžu nastať aj následky, ktoré v rámci konceptu rigidnej kauzality prezumovanej zákonnou\n\n4\n\núpravou účinnou do 01.08.2014 boli konajúcim súdom, protistranou a napokon\naj znalkyňou odmietané...\n31. Sťažovateľ zastáva názor, že prípustnosť dovolania bola daná práve z dôvodu,\nže mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v súlade\ns § 420 písm. f) CSP.\n32. ... Postupom týchto súdov mu bolo odňaté právo na konanie pred súdom,\nna riadne a náležité odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, ako aj právo a možnosť viesť\nprávnu polemiku s konajúcim súdom v prejednávanej veci. Právo účastníka na právnu\nochranu v sebe nepochybne nesie aj náležité argumenty zo strany súdu pri odôvodňovaní\nnapadnutých rozhodnutí. Súd v konaní, ktorého výsledkom sú napadnuté rozhodnutia\ns prihliadnutím na všetky uvedené aspekty skutkového stavu prejedávanej veci pochybil,\nkeď nereagoval na nedostatočné zohľadnenie špeciálnosti posudzovanej situácie v Posudku,\nna čo Sťažovateľ poukázal aj v odvolaní proti Prvostupňovému rozsudku...».\n7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„I. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní pred Krajským súdom v Košiciach\nrozsudkom zo dňa 31.01.2019, č. k.: 3CoPr 2/2018, ktorým potvrdil rozsudok\nOkresného súdu Košice II, zo dňa 04.10.2017, č. k. 18Cpr/1/2014-409, ako aj nato\nnadväzujúcim Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.11.2019,\nsp. zn. 3 Cdo162/2019 porušené bolo.\nII. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.: 3CoPr2/2018 zo dňa 31.01.2019,\nv spojení s Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo162/2019 zo dňa\n21.11.2019 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.\nIII. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi trovy konania, ktoré\nje povinný Krajský súd v Košiciach Sťažovateľovi nahradiť.“\nII.\nRelevantná právna úprava\n5\n\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania\nústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho\nprijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania:\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n6\n\n12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným\nsúdom.\nIII.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie vecí\nústavným súdom\n13. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom\nkrajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.\n14. Ústavnú sťažnosť sťažovateľ odôvodňuje najmä tým, že v právnej veci žaloby\nkrajský súd rovnako ako okresný súd aplikoval ustanovenie § 31 ods. 3 písm. a) zákona\nč. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) v znení účinnom do 31. júla 2014,\navšak podľa jeho názoru mal „zohľadniť“, resp. aplikovať ustanovenie § 31 ods. 3 písm. a)\nzákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom od 1. augusta 2014, t. j. vec nesprávne právne\nposúdil.\n15. Sťažovateľ zároveň namieta, že krajský súd rovnako ako okresný súd\npre rozhodnutie o žalobe považoval za rozhodujúcu iba správu Regionálneho úradu\nverejného zdravotníctva v Košiciach z 23. decembra 2011 a znalecký posudok č. 1/2015\nzo 6. septembra 2015 vyhotovený\n\n, znalkyňou z odvetvia\n\nhygieny práce, pracovného lekárstva, chorôb z povolania, a pri rozhodovaní nezohľadnil\nnepriaznivú odpoveď organizmu (sťažovateľa) na záťaž faktormi práce a pracovného\nprostredia zahŕňajúcu neočakávanú alebo nepredpokladanú reakciu organizmu v súvislosti\ns expozíciou danému faktoru práce a pracovného prostredia v zmysle ustanovenia § 31\nods. 3 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom od 1. augusta 2014, resp.\nskutočnosti a dôkazy tieto špecifiká preukazujúce, a aj dôsledkom toho rozsudok krajského\nsúdu trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia.\n\n7\n\n16. Napokon sťažovateľ namietané porušenie označeného základného práva\npodľa ústavy a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu odôvodňuje tým,\nže najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ako neprípustné\nodmietol a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil.\n17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\n18. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť\nrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj\nnapríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\nK rozsudku krajského súdu\n19. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd\nv prvom rade podotýka, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len\n„ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká\n8\n\nrepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)] dvojmesačná lehota na podanie\nsťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom\nopravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu\nk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu. Navyše, podľa ustanovenia § 124\nposlednej vety zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný\nprostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo\nmimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia\no mimoriadnom opravnom prostriedku. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd\npovažoval lehotu na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade\nza zachovanú proti rozsudku krajského súdu.\n20. Vzhľadom však na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež zdôrazňuje\nsvoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového\na odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\n21. V zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu\nstotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť\nlen na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť\nna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n22. Ústavný súd preto považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť\nodôvodnenia rozsudku okresného súdu:\n«... 4. V konaní je nesporné, že žalobca nastúpil do pracovnému pomeru\nk žalovanému dňa 23.10.2006 na výkon práce závozníka s miestom výkonu prác v Košiciach\n... Výpoveďou zo dňa 4.5.2012 žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobcom ...\n5. Podľa katalógu pracovných činností žalovaného a kategorizácie prác podľa\npracovného prostredia a rizikových faktorov, práca závozníka bola vykonáva v riziku hluku\ndruhej kategórie. Podľa § 31 ods. 3 písm. a) zák. č. 355/07 Z. z. do druhej kategórie\nsa zaradujú práce, pri ktorých vzhľadom na riziko nie je predpoklad poškodenia zdravia,\n\n9\n\nnajmä práce, pri ktorých faktory práce a pracovného prostredia neprekračujú limity\nustanovené osobitnými predpismi.\nZo správy Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Košiciach zo dňa 13.12.\n2011 vyplýva, že žalobca nepracoval v organizácii žalovaného za podmienok, za ktorých\nvzniká choroba z povolania prejavujúca sa poškodením sluchu. Počas 5 rokov, počas ktorých\nu zamestnávateľa pracoval bol exponovaný hluku, avšak nie v nadlimitných hodnotách...\nPodľa lekárskej správy Kliniky pracovného lekárstva... zo dňa 25.1.2013 žalobca trpí\ncelkovou stratou sluchu („CSS“) v rozsahu 60,42%...\nCeloslovenská komisia pre posudzovanie chorôb z povolania na svojom zasadnutí dňa\n11.4.2013 neuznala žalobcovi chorobu z povolania z dôvodu, že podľa hygienického\nprieskumu nepracoval za podmienok, za ktorých by mohlo vzniknúť jeho ochorenie,\na konštatovala že sa jedná o netypický priebeh poruchy sluchu pri dlhodobom\naudiometrickom sledovaní.\nPodľa lekárskeho posudku Kliniky pracovného lekárstva č. 35/5/2015 zo dňa 27.5.2015,\nktorý bol vydaný po posúdení veci Regionálnou komisiou na posudzovanie chorôb\nz povolania, žalobcovi nebola uznaná choroba z povolania podľa položky č. 38 a č. 29\nPrílohy k zákonu č. 461/03 Z. z. o sociálnom poistení...\n7. Podľa ust. § 8 ods. 2, 3 zák. č. 461/03 Z. z. o sociálnom poistení, chorobou\nz povolania podľa tohto zákona je choroba uznaná príslušným zdravotníckym zariadením\n(s účinnosťou od 1.8.2014 „príslušným špecializovaným pracoviskom“ podľa zák.\nč. 355/07 Z. z.) zaradená do zoznamu chorôb uvedeného v prílohe č. 1, ak vznikla\nza podmienok uvedených v tejto prílohe zamestnancovi zamestnávateľa pri plnení\npracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných\núloh alebo služobných úloh. Choroba z povolania je aj choroba, ktorá bola zistená\npred jej zaradením do zoznamu chorôb z povolania, najviac tri roky pred dňom jej zaradenia\ndo tohto zoznamu...\n11.\n\nPríslušným\n\nzdravotníckym\n\nzariadením\n\nresp.\n\nod\n\n1.8.2014\n\npríslušným\n\nšpecializovaným pracoviskom, ktoré posudzovalo existenciu choroby z povolania u žalobcu\nbola Klinika pracovného lekárstva Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach.\nDo 1.8.2014 nebol vydaný žalobcovi osobitný posudok o chorobe z povolania... Prešetrenie\npracovných\n\npodmienok\n\nžalobcu\n\nRegionálnym\n10\n\núradom\n\nverejného\n\nzdravotníctva,\n\nako aj stanovisko Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania priznanie\nchoroby z povolania vylučovalo, pretože žalobca nepracoval za podmienok za ktorých vzniká\nchoroba z povolania.\nV súlade s osobitnou úpravou § 31a a nasl. zák. č. 355/07 Z. z. účinnou od 1.8.2014\nKlinika pracovného lekárstva v Košiciach na základe odborného stanoviska Regionálneho\núradu verejného zdravotníctva v Košiciach, týkajúceho sa prešetrenia pracovných\npodmienok a spôsobu výkonu práce posudzovanej osoby - žalobcu ( 31a ods. 4 zák. č. 355/07\nZ. z.) vydala dňa 27.5.2015 posudok, ktorým neuznala žalobcovi chorobu z povolania.\nStanovisko k chorobe z povolania u žalobcu vydávala tiež Celoslovenská komisia na\nposudzovanie chorôb z povolania (31a ods. 9 zák. 355/07 Z. z.), čo vylučuje opätovné\nposúdenie uznanej resp. neuznanej choroby z povolania vykonanej Klinikou pracovného\nlekárstva podľa posudku zo dňa 27. 5. 2015 (31 c zák. č. 355/07 Z. z.).\nPosudok ... zo dňa 27.5.2015 bol v zmysle ust. § 31a ods. 16 zák. č. 355/07 Z. z.\ndoručený aj žalobcovi, čo potvrdil sám žalobca, ktorý však o tejto skutočnosti neinformoval\nsúd ani svojho zástupcu...\n15. Na účely prijatia odborných záverov, či žalobca pracoval u žalovaného\nza podmienok, za ktorých choroba z povolania vzniká, a či trpí takou chorobou z povolania,\nbolo vykonané znalecké dokazovanie ... Znalkyňa\n\nv znaleckom posudku\n\nč. 1/2015 zo dňa 6.9.2015 ako aj vo svojej výpovedi na pojednávaní konštatovala,\nže normalizovaná hladina expozície hluku v celozmenovej prevádzke predstavovala u žalobcu\n78,9 decibelov, čo znamená, že nebol počas celej pracovnej zmeny exponovaný nadmernému\nhluku nad 85 decibelov. Žalobca u žalovaného pracoval ako závozník od 23.10.2006\ndo 7.5. 2012... normalizovaná hladina expozície hluku u žalobcu pri prepočte na 8 hodinovú\npracovnú zmenu neprekročila ani 80 decibelov a nebolo zistené ani prekročenie vrcholovej\nhladiny akustického tlaku...\n16. Vzhľadom ku kombinovanému poškodeniu sluchu žalobcu znalkyňa konštatovala,\nže nie možné vylúčiť, že práca, pri ktorej bol exponovaný hlukom cca 3 hodiny bez používania\nchráničov mohla viesť k ovplyvneniu už existujúceho poškodenia sluchu...\nZnalkyňa podotkla, že túto zmenu nie je možné automaticky dávať do súvisu s hlukom\nlen z hluku z pracovného prostredia, nakoľko aj po ukončení pracovného pomeru,\na teda po ukončení expozície hluku, dochádzalo k ďalšej progresii straty sluchu. Navyše\n11\n\nvýsledky vyšetrení straty sluchu boli rozdielne a nesvedčia pre priebeh poruchy sluchu\nz hluku.\nZnalkyňa poukázala na pravdepodobnosť poškodenia sluchu žalobcu následkom zápalových\nochorení ušného aparátu... Zdôraznila tiež svoje závery o absencii príčinnej súvislosti medzi\nvýkonom práce žalobcu a poškodením jeho zdravia. Účinok hluku na sluch je rovnomerný\na nespôsobuje vznik kombinovanej prevodovej a percepčnej) poruchy sluchu, ktorým typom\nochorenia trpí žalobca, a ku chorobám z povolania dochádza len pri celozmenovej expozícii\nnad 85 dB zvyčajne po 10 rokoch expozície hluku, pričom žalobca bol exponovaný hluku\nv podlimitných hodnotách pod 80 dB po dobu štyri a pol roka.\n17. Vychádzajúc z definície choroby z povolania v zmysle ust. § 8 ods. 2, 3\nzák. č. 461/03 Z. z. za chorobu z povolania môže byť uznané len také ochorenie zamestnanca,\nktoré je ako choroba zaradené do zoznamu chorôb z povolania, musí vzniknúť za podmienok\nstanovených v zozname chorôb z povolania pri plnení pracovných úloh alebo v súvislosti\ns plnením pracovných úloh, teda musí byť daná príčinná súvislosť medzi zdravotným stavom\nzamestnanca a výkonom jeho pracovných činnosti, a choroba musí byť za chorobu z povolania\nuznaná príslušným špecializovaným pracoviskom. V konaní bolo zistené, že žalobca\nnepracoval u žalovaného za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania porucha\nsluchu, teda nebol počas celej pracovnej zmeny vystavený hluku nad 85 decibelov. Charakter\naj priebeh ochorenia žalobcu - kombinovaná porucha sluchu, s výraznými rozdielmi\nna pravom a ľavom uchu, v priebehu času aj s tendenciou zlepšovania sluchu nepreukazujú\nani príčinnú súvislosť medzi ochorením žalobcu a jeho pracovnými podmienkami. Za chorobu\nz povolania jeho ochorenie neuznalo ani špecializované pracovisko - Klinika pracovného\nlekárstva UNLP v Košiciach. Nie je tak splnená žiadna zákonná podmienka pre určenie,\nže žalobca trpí chorobou z povolania, z ktorých dôvodov súd jeho žalobu zamietol...»\n23. Z rozsudku krajského súdu, ktorým bol rozsudok okresného súdu v časti výroku\no zamietnutí žaloby ako vecne právny potvrdený, vyplýva, že krajský súd sa v celom\nrozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Krajský súd\nv relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia ďalej okrem iného uviedol:\n«... 26. S odkazom na ust. § 387 ods. 2 CSP sa odvolací súd stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie a vychádzajúc z danosti\n12\n\npasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore a z jednoznačných záverov orgánov\na inštitúcií oprávnených na posúdenie, či u žalobcu ide o chorobu z povolania\ns ich doplnením znaleckým dokazovaním nariadeným v konaní, ako aj výsluchom znalkyne,\nktoré súd správne považoval za podstatné a postačujúce pre rozhodnutie vo veci, pričom\nžalobca vykonanie ďalších dôkazov v spore na preukázanie ním tvrdenej skutočnosti, že trpí\nchorobou z povolania nenavrhoval, je vecne správny záver, že žalobca netrpí chorobou\nz povolania.\n27. Odvolací súd konštatuje, že skutočnosť, že žalobca netrpí chorobou z povolania\nvyplýva zo správy Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Košiciach zo dňa 13.12.\n2011, nakoľko žalobca nepracoval v organizácii žalovaného za podmienok, za ktorých\nvzniká choroba z povolania, prejavujúca sa poškodením sluchu, keďže počas piatich rokov,\npočas ktorých u zamestnávateľa pracoval, bol exponovaný hluk, avšak nie v nadlimitných\nhodnotách s tým, že normalizovaná hodnota expozície hluku pre profesiu závozníka bola\n78,9 dB; ... pričom Celoslovenská komisia pre posudzovanie chorôb z povolania na svojom\nzasadnutí dňa 11.04.2013 neuznala ochorenie žalobcu za chorobu z povolania, keďže\npodľa prieskumu nepracoval za podmienok, za ktorých by mohlo vzniknúť jeho ochorenie\na konštatovala, že sa jedná o netypický priebeh poruchy sluchu pri dlhodobo\naudiometrickom sledovaní a rovnako podľa Lekárskeho posudku Kliniky pracovného\nlekárstva a Klinickej toxikológie Univerzitnej nemocnice L. Pasteura č. 35/5/2015\nzo dňa 27.05.2015,\n\nktorý\n\nbol\n\nvydaný\n\npo\n\nposúdení\n\nveci\n\nRegionálnou\n\nkomisiou\n\nna posudzovanie chorôb z povolania... Tieto dôkazy jednoznačne potvrdzujú, že žalobcovi\nnebola uznaná choroba z povolania podľa pol. č. 38 prílohy k zákonu č. 461/03 Z. z.\no sociálnom poistení s tým,\n\nže\n\ntieto dôkazy\n\nvychádzali z konkrétnej situácie,\n\nako aj z konkrétneho zdravotného stavu žalobcu.\n28. Preto nie je dôvodná v tomto smere ani odvolacia námietka žalobcu v kontexte\nneposúdenia konkrétnych hľadísk z hľadiska aplikácie ust. § 31 ods. 3 písm. a/ zákona\nč. 355/07 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a o doplnení\nniektorých zákonov v znení časovej verzii účinnej do 01.08.2014, ako aj po 01. 08. 2014,\nkeďže všetky hore citované listiny vychádzali zo špecifík daného prípadu a konkrétnych\nskutočností, ako aj konkrétnej osoby v kontexte objektívne zistených skutočností z hľadiska\nich posúdenia, s odkazom aj na závery znaleckého posudku vypracovaného v konaní\n13\n\nznalkyňou\n\n, ... pod č. 1/2015 v spojení s jej vypočutím, pričom\n\njednoznačne a konkrétne zohľadňujú zmeny sluchu u žalobcu po prijatí do pracovného\npomeru u žalovaného z hľadiska objektívnych podmienok, za ktorých u žalovaného žalobca\npracoval s tým, že pravdepodobnosť poškodenia sluchu u žalobcu bola spôsobená\naj zápalovými ochoreniami ušného aparátu a keďže je tu absencia príčinnej súvislosti medzi\npoškodením sluchu žalobcu a výkonom práce, nakoľko výsledky vyšetrení straty sluchu\nsú rozdielne, uvedené skutočnosti nesvedčia pre priebeh poruchy sluchu z hluku...\n29. Odvolací súd sa preto stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že v danej\nveci nie sú naplnené zákonné podmienky pre určenie, že žalobca trpí chorobou z\npovolania, ...\n30. Vzhľadom k hore uvedeným jednoznačným záverom vyplývajúcich z dôsledne\nvykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, po správnom právnom posúdení veci,\nodvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 s odkazom na ods. 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok\nvo veci samej ako vecne správny...»\n24. Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva\nz citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu\nprávu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická\nosoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi\norgánmi Slovenskej republiky.\n25. V zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n26. V zmysle ustanovenia § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno\nodôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\n14\n\n27. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie\n– mimoriadny opravný prostriedok, v rámci ktorého sa dovolával iba dovolacieho dôvodu\npodľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, t. j. že (krajský) súd mu nesprávnym procesným\npostupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu (strane) patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n28. Pokiaľ sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta, že v právnej veci žaloby krajský\nsúd rovnako ako okresný súd aplikoval ustanovenie § 31 ods. 3 písm. a) zákona č. 355/2007\nZ. z. v znení účinnom do 31. júla 2014, ale podľa jeho názoru mal „zohľadniť“, resp.\naplikovať ustanovenie § 31 ods. 3 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom\nod 1. augusta 2014, t. j. vec nesprávne právne posúdil, ústavný súd uvádza, že vzhľadom\nna princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva z citovaného čl. 127\nods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode,\nporušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická\nosoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej\nrepubliky.\n29. Podľa názoru ústavného súdu, pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že rozsudok\nkrajského súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, táto zakladá dovolací dôvod\npodľa § 421 ods. 1 v spojení s § 432 ods. 1 CSP. Avšak podľa zistenia ústavného súdu\nsťažovateľ sa vo svojom dovolaní proti rozsudku krajského súdu dovolacieho dôvodu\nspočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom nedovolával.\n30.\n\nNevyužitie\n\nzákonnej\n\nmožnosti\n\nuplatnenia\n\ntohto\n\ndovolacieho\n\ndôvodu\n\npodľa ustanovení § 421 ods. 1 v spojení s § 432 ods. 1 CSP nemožno preto nahradzovať\nústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc\nna konanie o nej až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú\nmožnosť účinnej ochrany svojich práv; a tú možnosť sťažovateľ v tomto prípade mal.\n\n15\n\n31. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa proti\nrozsudku krajského súdu (vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci)\nodmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.\n32. Pokiaľ sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že rozsudok krajského súdu trpí\nnedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, ústavný súd po preskúmaní\nnapadnutého rozsudku krajského súdu túto argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil\nako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Odôvodnenie\nrozsudku krajského súdu je v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP, keďže krajský súd\nsa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením, ktoré formuloval okresný súd, a to je podľa\nnázoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné, a konanie nevykazuje znaky\npodstatných pochybení procesného charakteru. Navyše, krajský súd na zdôraznenie\nsprávnosti záverov okresného súdu, reagujúc na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa,\nuviedol aj ďalšie dôvody, resp. podstatné dôvody okresného súdu zopakoval. Ústavný súd\npreto nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov rozhodnutia krajského\nsúdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na\nprijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.\nAj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje\nnázor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,\nz čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym\nnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\n33. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd rovnako\nako okresný súd pri rozhodovaní nezohľadnil nepriaznivú odpoveď organizmu na záťaž\nfaktormi práce a pracovného prostredia, resp. skutočnosti a dôkazy tieto špecifiká\npreukazujúce, ústavný súd uvádza, že ich zohľadnenie, ako to uviedol samotný sťažovateľ\nv ústavnej sťažnosti, umožňovalo až ustanovenie § 31 ods. 3 písm. a) zákona č. 355/2007 Z.\nz. v znení účinnom od 1. augusta 2014, t. j. záviselo od právneho posúdenia veci. Avšak\nsťažovateľ sa v rámci ním podaného dovolania – mimoriadneho opravného prostriedku\nproti rozsudku krajského súdu dovolacieho dôvodu podľa ustanovení § 421 ods. 1 v spojení\ns § 432 ods. 1 CSP, spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci, čo sa týka\n16\n\nnesprávnosti aplikácie § 31 ods. 3 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., nedovolával. Podľa\nnázoru ústavného súdu preto pri právnom posúdení veci podľa ustanovení § 31 ods. 3 písm.\na) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 31. júla 2014, ktoré (právne posúdenie)\nz hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru ústavnému prieskumu podľa čl. 127 ods. 1\nústavy nie je možné podrobiť (pozri uvedenú argumentáciu v bode A tejto ústavnej\nsťažnosti), v nezohľadnení skutočností a dôkazov preukazujúcich nepriaznivú odpoveď\norganizmu na záťaž faktormi práce a pracovného prostredia krajským súdom nie je možné\nvidieť znaky arbitrárnosti či svojvôle.\n34. Napokon podľa názoru ústavného súdu okresný súd dal jasnú, zrozumiteľnú\na vyčerpávajúcu odpoveď na všetky skutkovo, ako aj právne relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany. Okresný súd na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania\nnajmä na základe lekárskeho posudku Kliniky pracovného lekárstva Univerzitnej\nnemocnice L. Pasteura v Košiciach (príslušného špecializovaného pracoviska) z 27. mája\n2015, ktorým u sťažovateľa nebola uznaná choroba z povolania, ako aj na závery\nznaleckého posudku č. 1/2015, ustálil, že keďže sťažovateľ v rozhodujúcom období\nnepracoval u žalovanej v podmienkach, za ktorých vzniká choroba z povolania ‒ porucha\nsluchu, t. j. nebol počas celej osemhodinovej pracovnej zmeny vystavený hluku\nnad 85 decibelov, pričom charakter a priebeh ochorenia sťažovateľa – kombinovaná\nporucha sluchu s výraznými rozdielmi na pravom a ľavom uchu nepreukazujú ani príčinnú\nsúvislosť medzi ochorením sťažovateľa a jeho pracovnými podmienkami, posúdiac vec\npodľa relevantných právnych ustanovení zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení\núčinnom v rozhodujúcom období, zákona o sociálnom poistení, zákona č. 355/2007 Z. z.,\nnariadenia vlády Slovenskej republiky č. 115/2006 Z. z. o minimálnych zdravotných\na bezpečnostných požiadavkách na ochranu zamestnancov pred rizikami súvisiacimi\ns expozíciou hluku v znení účinnom v rozhodujúcom období, právne uzavrel, že podmienky\npre určenie choroby z povolania u sťažovateľa nie sú splnené, a preto žalobu zamietol.\n35. Ako už bolo uvedené, právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd\nv rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval\n17\n\nna ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia\npovažovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nAnnuaire č. 303 – B).\n36. V nadväznosti na sťažovateľom deklarovaný prejav nespokojnosti s napadnutým\nrozhodnutím ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnie je záruka, že rozhodnutie (odvolacieho) súdu bude spĺňať očakávania a predstavy\núčastníkov konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol\nústavne akceptovateľný, aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,\npreskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať\ndo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.\nI. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n37. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu (vo vzťahu\nk námietke o nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia) z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nK uzneseniu najvyššieho súdu\n38. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu,\nako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje\nlen vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny\nsúd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania\npred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.\n39. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\n18\n\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n40. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne\nzávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\n41. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\na nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu\nnemajúci oporu v zákone.\n42. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:\n«... 7. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný\nsubjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto\nustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej\nvade skutočne došlo (1 Cdo 42/2017...). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal\nopodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti...\n9. Nesprávnym procesným postupom v zmysle § 420 písm. f/ CSP sa rozumie\nlen faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,\nteda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane\nsporu (účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti\njej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 202/2017... ). Pojem „procesný\npostup“ nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním na meritórnu rozhodovaciu činnosť\nsúdu; je ním len samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce\nopodstatnenosť žalobou (návrhom) uplatneného nároku (1 Cdo 228/2017...) Pokiaľ\n19\n\n„postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu – finálny (meritórny) produkt prejednania veci\nv civilnom konaní, nie je ním ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob,\nkvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody,\nso zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 Cdo 18/2018... ). Ústavný súd považuje tieto závery\nnajvyššieho súdu za ústavne udržateľné (I. ÚS 21/2018, III. ÚS 614/2017, IV. ÚS 88/2018).\n10. Žalobca vychádzajúc z obsahu dovolania vytýka odvolaciemu súdu\nnepresvedčivosť a nelogickosť jeho záverov. Pre prípad, že tým má na mysli nedostatočnú\npreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku, najvyšší súd uvádza, že už dávnejšia\njudikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania. Na zásade,\npodľa ktorej nepreskúmateľnosť tzv. „inú vadu konania“ zotrvalo aj zjednocujúce\nstanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá\ninú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.\nVýnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť\ndovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p.“. Toto stanovisko je naďalej aktuálne\n(1 Cdo 228/2017...).\n10.1. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety\nstanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne\nlen celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, o ktoré ide napríklad vtedy, keď rozhodnutie\nsúdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom\nkonaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,\nale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo\nsú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní\n(II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí\ndať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).\n10.2. V posudzovanom prípade je dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov\nsa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými\núvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd, aké závery zaujal\nk jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie spôsobom\nzodpovedajúcim zákonu ...\n20\n\n11. Pokiaľ žalobca vytýka odvolaciemu súdu nedostatky v procese obstarávania\nskutkových podkladov pre rozhodnutie, najvyšší súd pripomína, že nedostatočné\nzistenie skutkového\n\nstavu,\n\nnevykonanie\n\nvšetkých\n\nnavrhovaných\n\ndôkazov\n\nalebo\n\nnesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\npovažované za vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP (1 Cdo 41/2017...).\nSúlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd,\nnedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, I. ÚS 219/2019).\n12. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje na to, že prípustnosť dovolania v zmysle\n§ 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne)\nspočívalo na nesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci\n(porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho\nsúdu...\n13. Z uvedených dôvodov preto dovolací súd dovolanie žalobcu podľa ustanovenia\n§ 447 písm. c/ CSP odmietol...»\n43. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia\nsúdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,\nže ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd\n(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\n44. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)\nCSP je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.\nV odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol\ndôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť.\n45. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie\nvyslovenej neprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nestotožňuje, ústavný súd\n\n21\n\ndodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.\n46. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu podľa ustanovenia § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n47. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi\nústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. mája 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práca, pracovný pomer-choroba z povolania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "zamestnávateľ", "rozhodnutie-odôvodnenie", "zamestnanec", "dovolanie-dovolacie dôvody", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "arbitrárnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ceb0d43d-e744-4c24-8799-aa09bf826aac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.219.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 219/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 219/2019 z 4. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-04", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.219.2019.1"}, {"guid": "ussr:6a4f706b-20f9-40cd-8f0a-f1ec0d135c0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.88.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 88/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 88/2018 z 1. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-01", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.88.2018.1"}, {"guid": "ussr:7db607e2-3f2b-450d-928b-8fdc55a8e31b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.21.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/2018 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.21.2018.1"}, {"guid": "ussr:f134b0a3-cfb4-4526-8d1c-9632febfca64", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.614.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 614/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 614/2017 z 10. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-10", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.614.2017.1"}, {"guid": "ussr:38e2b64c-a760-4cf4-88f6-2b7695d0a3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "f8d2104b-d0c5-4c8c-8f19-e34f040e6c8a:8f5b7665-700d-44ff-aada-79b5cebb8026", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7214218405.1", "spisova_znacka": "3Cdo/162/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/162/2019 z 20. 11. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-11-20", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7214218405.1"}, {"guid": "d78053ec-53e8-4a4e-b207-9753a2c07943:8e0ad1f5-ffe5-4848-b138-c8b630a6218e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6715205518.1", "spisova_znacka": "1Cdo/18/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/18/2018 z 26. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-26", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6715205518.1"}, {"guid": "74623ef1-4d26-4ee5-b592-2784e5f77cd6:53bf300f-5fa2-4b22-bd46-d0c8b72b6199", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7214218405.2", "spisova_znacka": "3CoPr/2/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoPr/2/2018 z 30. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7214218405.2"}, {"guid": "d1150ea8-9254-4590-ab06-2096fec5294e:e879a287-befd-4e16-9cdf-fb1555b9442b", "ecli": null, "spisova_znacka": "18Cpr/1/2014", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Trnava sp. zn. 18Cpr/1/2014 z 13. 8. 2014", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2014-08-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d1150ea8-9254-4590-ab06-2096fec5294e:e879a287-befd-4e16-9cdf-fb1555b9442b"}], "citovane_v": []}