{"guid": "ussr:e62478aa-c4b9-437d-9e61-d795d4038988", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.182.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 182/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 182/2020 z 28. 4. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 182/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.182.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2020-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e62478aa-c4b9-437d-9e61-d795d4038988", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.182.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.182.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.182.2020.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 182/2020-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej\nspoločnosti\n\n,\n\n,\n\n, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Molitorisom, PhD.,\nŠtúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžsk 45/2018 z 24. apríla 2019, a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta\n2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti\n,\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\n\nlen „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 9 Sžsk 45/2018 z 24. apríla 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Ústavná\nsťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. augusta 2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou\nstarostlivosťou, pobočka Košice (ďalej len „pobočka“) č. ZS 804/00002/2015 z 18. marca\n2015 bola sťažovateľke uložená pokuta vo výške 2 000 € za porušenie povinnosti poskytnúť\nzdravotnú starostlivosť\n\n(ďalej len „pacient“) správne. Porušenie bolo\n\nzistené 19. júna 2014 výkonom dohľadu nad poskytnutím zdravotnej starostlivosti\npacientovi. Porušenie povinnosti podľa názoru pobočky spočívalo v tom, že manažment\npacienta pri zhoršovaní brušnej symptomatológie počas jeho hospitalizácie na chirurgickom\noddelení sťažovateľky v období od 31. januára do 1. februára 2014 nebol realizovaný\nv dostatočnom rozsahu. Pri zhoršení stavu a zvýraznení bolestí neboli realizované kontrolné\ndoplňujúce vyšetrenia. Pri zhoršovaní etiologicky nejednoznačnej brušnej symptomatológie\nbol pacientovi neštandardne podaný opiát. Rozšírená kardiopulmonálna resuscitácia nebola\nu pacienta 1. februára 2014 realizovaná v súlade s platnými odbornými odporúčaniami\nEurópskej rady pre resuscitáciu (ďalej len „ERC“) z roku 2010.\n3. Proti rozhodnutiu pobočky podala sťažovateľka rozklad. Namietala, že v rámci\ndohľadu, ale aj v rámci správneho konania predložila celý rad podložených odborných\nargumentácií,\n\nktoré\n\npodrobne\n\nopisovali\n\na zdôvodňovali\n\nsprávnosť\n\njej\n\npostupu\n\nv posudzovanom prípade. Zdôraznila, že aj pitevný protokol potvrdil raritný nález\nu pacienta (kongenitálnu cievnu anomáliu sleziny – najpravdepodobnejšie artériovenóznu\nmalformáciu sintraparenchymatóznym hematómom). Priamoúmerne tejto anomálii sa\nu pacienta vyvíjala aj symptomatológia jeho ťažkostí. Od tejto skutočnosti je potrebné\nodvíjať všetky ďalšie názory a odborné stanoviská o správnosti, resp. nesprávnosti voľby\npostupov pri diagnostike a liečbe pacienta. Sťažovateľka namietala, že pobočka, ale ani\nodborní konzultanti neprihliadali na túto závažnú a podstatnú okolnosť prípadu. Za ďalšiu\npodstatnú skutočnosť (majúcu význam na priebeh hospitalizácie pacienta) považovala\nsamotnú dĺžku jej trvania (27 hodín), ako aj nočnú dobu, v ktorej došlo k zhoršeniu\nzdravotného stavu pacienta. Pobočka podľa sťažovateľky napriek značnej komplikovanosti\n2\n\nprípadu nezisťovala, či na riešenie zdravotného stavu pacienta v takomto prípade existuje\nv odbornej obci jednotný názor, a pokiaľ nie, ktorému z viacerých názorov je prisudzovaná\nvyššia miera relevancie. Sťažovateľka v rozklade poukázala na skutočnosť, že pri\nobjektivizácii prípadu sa stretli rôzne odborné stanoviská odborníkov s medicínskym\nvzdelaním, so získanou identickou špecializáciou, teda odborných konzultantov verzus\nstanovísk vedúcich oddelení sťažovateľky. Poukázala aj na judikatúru najvyššieho súdu\n(1 Szd 2/2013), podľa ktorej stanovisko odborného konzultanta pobočky nemá vyššiu\nprávnu, ale ani odbornú váhu ako stanovisko akéhokoľvek lekára so špecializáciou\nv rovnakom medicínskom odbore, aký získal konzultant. Sťažovateľka preto namietala, že\npobočka sa snažila vysporiadať s odbornou argumentáciou sťažovateľky výlučne tak, že ju\nkonfrontovala s názorom toho istého konzultanta, ktorého závery sťažovateľka atakovala.\nV tejto súvislosti tiež namietala, že pobočka ignorovala jej opakovanú žiadosť\no ustanovenie znalca pre účely odstránenia rozporov v odborných medicínskych otázkach.\nNapokon namietala akceptovateľnosť stanoviska odbornej konzultantky MUDr. Š\n(ďalej len „MUDr. Š\n\n“), vo vzťahu ku ktorej vzniesla aj námietku predpojatosti,\n\navšak k vylúčeniu MUDr. Š\n\nnedošlo. Sťažovateľka po vecnej stránke namietala, že\n\nväčšina vyjadrení MUDr. Š\n\nnespadá do jej kompetencie vzhľadom na rozsah jej\n\nodbornosti, navyše jej konštatovanie o nesprávnosti vykonanej KPCR bolo v rozpore\nso zákonným vymedzením postupu non lege artis vyplývajúcim z ustanovenia § 4 ods. 3\nzákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním\nzdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“). Posudok MUDr. Š\npovažovala sťažovateľka aj za nekorektný z dôvodu, že bol napísaný výrazne prospešným\nspôsobom, pričom urážajúco a ironicky spochybňoval postup na inom pracovisku, čím\ndošlo k porušeniu zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,\nzdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to konkrétne prílohy č. 4 –\nEtického kódexu zdravotníckeho pracovníka v časti označenej ako vzťahy medzi\nzdravotníckymi pracovníkmi. V priebehu konania o rozklade napokon sťažovateľka\nrezignovala na svoje snahy dosiahnuť nariadenie znaleckého dokazovania zo strany orgánov\n\n3\n\nverejnej správy a rozhodla sa obstarať si znalecký posudok sama. Z tohto dôvodu požiadala\no odloženie rozhodnutia o rozklade do predloženia znaleckého posudku.\n4. Rozhodnutím predsedníčky Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou\n(ďalej len „úrad“) č. ZS 804/00002/2015/R z 25. mája 2015 bol rozklad zamietnutý\na rozhodnutie pobočky o uložení pokuty vo výške 2 000 € bolo zmenené na základe\nustanovenia § 23 ods. 1 písm. e) zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach,\ndohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“) a podľa ustanovenia\n§ 59 ods. 2 Správneho poriadku (uvedeného vo výrokovej časti rozhodnutia) bola\nsťažovateľke uložená pokuta vo výške 2 000 € za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona\no zdravotnej starostlivosti. Úrad zdôraznil, že pobočka posudzovala predovšetkým\nmedicínske postupy pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a konštatovala nedostatky\nv rámci diagnostického postupu, t. j. pri zhoršovaní stavu pacienta a terapeutického postupu,\nale taktiež podanie opiátu pri nejednoznačnej brušnej symptomatológii, ako aj nedostatočnú\ndobu resuscitácie nezodpovedajúcu najnovším odporúčaniam ERC z roku 2010.\nNestotožnila sa ani s námietkami smerujúcimi proti osobe a záverom MUDr. Š\na poukázala na jej odbornosť, ako aj na dodržiavanie právnych predpisov pri prizývaní\nkonzultanta. S poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso 10/2008\nz 26. februára 2009 reagoval na námietku o potrebe znaleckého dokazovania so záverom, že\nak by aj boli do konania prizvaní znalci pre účely vypracovania znaleckého posudku,\nznalecký posudok by vychádzal iba z tých istých skutočností, ktoré boli známe aj\nkonzultantom a ktoré boli podkladom pre vypracovanie ich odborných záverov vo veci,\npričom Správny poriadok nevylučuje, aby správny orgán na ustálenie odbornej otázky\nnamiesto znalca použil odborný posudok konzultanta. K žiadosti sťažovateľky o odloženie\nrozhodnutia o rozklade z dôvodu prípravy znaleckého posudku úrad pre dohľad nad\nzdravotnou starostlivosťou uviedol, že na jeho predloženie mala sťažovateľka dosť času\na Správny poriadok žiaden odklad rozhodovania neumožňuje.\n5. Proti rozhodnutiu úradu podala sťažovateľka Krajskému súdu v Košiciach (ďalej\nlen „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti úradu o rozklade.\n\n4\n\nDôvodom bolo jej presvedčenie o tom, že konajúce správne orgány nezistili dostatočne\na správne skutkový stav, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.\n6. V podanej žalobe sťažovateľka poukázala na svoje vyjadrenie zo 17. februára 2015\nk upovedomeniu o začatí správneho konania, v ktorom trvala na úkonoch a spôsobe ich\nvykonania, o čom svedčí aj zápisnica o prerokovaní námietok dohliadaného subjektu.\nUž v tomto štádiu sťažovateľka tvrdila, že prešetrovaná skutočnosť nebola zo strany\npobočky dostatočne a správne objektivizovaná, a vytýkala, že bez vecnej argumentácie\nodmietla návrhy sťažovateľky smerujúce k objektivizácii posúdenia skutku. Už v tomto\nštádiu správneho konania sťažovateľka argumentovala, že pri zohľadnení konkrétnych\nokolností prípadu nie je možné hodnotiť jej postup ako postup non lege artis (v rozpore\ns ustanovením § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti) a pre prípad neosvojenia si jej\nodbornej argumentácie navrhla vypracovanie kontrolného odborného posúdenia, optimálne\nosobami so zákonnou povinnosťou nestrannosti a odbornosti posudzovania, teda súdnymi\nznalcami z dotknutých medicínskych odborov. Prejavila tiež ochotu spolupodieľať sa\nna trovách vzniknutých v spojení s vypracovaním znaleckých posudkov.\n7. Ďalej poukázala na nesprávnosť postupu pobočky, ktorá si osvojila výlučne\nstanoviská odborných konzultantov (MUDr. P\nna to, že voči MUDr. Š\n\na MUDr. Š\n\n). Poukázala\n\npodala námietku predpojatosti, ktorej však nebolo\n\nvyhovené. Za osobitne významné v tejto súvislosti považovala to, že už v čase, keď jej bolo\ndoručené oznámenie o prizvaní MUDr. Š\n\ndo skupiny vykonávajúcej dohľad spolu\n\ns oznámením o možnosti podať písomné námietky predpojatosti jej osoby, pobočka už\ndisponovala vypracovaným odborným posudkom MUDr. Š\n\n, pričom splnomocnenec\n\nsťažovateľky zistil túto skutočnosť náhodne nahliadnutím do spisu 27. mája 2014.\nSťažovateľka dospela k názoru, že jej možnosť namietať predpojatosť MUDr. Š\nbola čisto formálna a akokoľvek odôvodnené námietky predpojatosti by neboli akceptované,\nkeďže odborné stanovisko bolo objednané a zaň zaplatené oveľa skôr, ako uplynula\nzákonná lehota, v ktorej sa sťažovateľka mala možnosť vyjadriť k predpojatosti MUDr.\nŠ\n\n.\n\n5\n\n8. Uviedla tiež, že bola ignorovaná jej vecná a odborná obrana a na žiadnej úrovni\nrozhodovania nedošlo k vysporiadaniu s odlišnými odbornými názormi predloženými\nsťažovateľkou, keďže sa rozhodovalo výlučne na základe záverov prizvaných konzultantov.\nV tejto súvislosti sa podľa názoru sťažovateľky javí ako závažné pochybenie aj odmietnutie\nnavrhovaného znaleckého dokazovania, ktoré by mohlo dostatočne objektivizovať skutočný\nstav posudzovanej zložitej veci. Sťažovateľka to považovala za konanie v rozpore\nso zákonom (konkrétne s ustanovením § 32 ods. 1 Správneho poriadku).\n9. Napokon sťažovateľka namietala neposkytnutie primeranej lehoty na predloženie\nznaleckého posudku v rámci konania o rozklade.\n10. Podaním z 5. októbra 2016 sťažovateľka žalobu doplnila a predložila znalecký\nposudok\n\nč.\n\n48/2016\n\nvypracovaný\n\nobchodnou\n\nspoločnosťou\n\nInštitút\n\nforenzných\n\nmedicínskych expertíz s. r. o., ktorá je znaleckou organizáciou v odbore zdravotníctva\na farmácie. Poukázala pritom na závery tohto znaleckého posudku, ktoré vyvracajú závery\nsprávnych orgánov o pochybení sťažovateľky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.\n11. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 C 98/2015 z 27. októbra 2017 bolo\nrozhodnutie úradu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.\n12. V dôvodoch rozsudku krajský súd uznal dôvodnosť žaloby v tej časti, v ktorej\nsťažovateľka poukazovala na dôkazné postupy pobočky a pri hodnotení jej námietok\nodbornej povahy, pri odmietnutí jej dôkazných návrhov na vykonanie znaleckého\ndokazovania a napokon aj pre nedostatok dôvodov odôvodnenia rozhodnutia úradu pre\ndohľad nad zdravotnou starostlivosťou, v ktorých by sa tento dôsledne vysporiadal\ns návrhom sťažovateľky na vykonanie znaleckého dokazovania a s dôvodmi odmietnutia\ntakéhoto dôkazného návrhu.\n13. Krajský súd konštatoval, že sťažovateľka od samotného počiatku výkonu\ndohľadu reagovala na obsah záverov prizvaných odborných konzultantov konkrétnymi\nnámietkami odbornej povahy opierajúcimi sa o aktuálne poznatky lekárskej vedy,\nčo konkrétne špecifikovala vo svojich jednotlivých podaniach. Požiadavka sťažovateľky\nv podanom rozklade na danie možnosti pre zadováženie znaleckého posudku na vlastné\n6\n\nnáklady pritom nebola úradom akceptovaná v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 Správneho\nporiadku ukladajúcim správnym orgánom povinnosť postupovať v konaní v úzkej\nsúčinnosti s účastníkmi konania.\n14. Na základe kasačnej sťažnosti podanej úradom rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 9 Sžsk 45/2018 z 24. apríla 2019 bol rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 98/2015-92\nz 27. októbra 2017 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.\n15. Podľa názoru najvyššieho súdu úrad dodržal postupy ustanovené zákonom, keď\npre účely objektívneho zhodnotenia postupu sťažovateľky prizval odborných konzultantov\n(odborníkov v odbore chirurgie a anestéziológie a intenzívnej medicíny). Prizvaní odborníci\njednoznačne pomenovali nedostatky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi,\npopísali, čo mali službukonajúci lekári vykonať, aby bola starostlivosť poskytnutá správne,\naké zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby\ns cieľom uzdravenia pacienta alebo zlepšenia jeho stavu pri zohľadnení súčasných\npoznatkov lekárskej vedy mali realizovať tak, aby boli dodržané povinnosti určené\nv ustanovení § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti.\n16. Najvyšší súd konštatoval aj, že úrad neporušil práva sťažovateľky, keď\nna základe jej námietok predpojatosti MUDr. Š\n\nnevylúčil z konania, pretože\n\nsťažovateľka nevzniesla také relevantné námietky, ktoré by spochybňovali odbornosť,\nnezaujatosť k veci alebo k účastníkom konania. Štýl písania a spôsob vyjadrovania, ktoré\nsťažovateľka namietala, nemôžu mať vplyv na odbornosť MUDr. Š\n\na na správnosť\n\nzáverov jej odborného posudku.\n17. Ďalej najvyšší súd uviedol, že úrad poskytol dostatok priestoru sťažovateľke\nvyjadriť sa k priebehu dokazovania a k podkladom rozhodnutia, čo sťažovateľka aj\nrealizovala. Dodal, že až po podaní rozkladu sťažovateľka uviedla, že len oponentským\nznaleckým posudkom možno prispieť k objektívnemu posúdeniu veci, a požiadala\no poskytnutie bližšie nešpecifikovanej lehoty. Najvyšší súd poukázal aj na to, že\nsťažovateľka zadala vypracovanie znaleckého posudku až po vydaní rozhodnutia úradu\n(teda viac ako jeden rok od oboznámenia sa so zisteniami prizvaných konzultantov a ich\n\n7\n\nvyjadreniami k vzneseným námietkam). Preto bolo postačujúce, že sťažovateľka sa mohla\nvyjadriť k odborným stanoviskám prizvaných konzultantov, čo aj využila.\n18. Najvyšší súd sa oboznámil aj so znaleckým posudkom predloženým\nsťažovateľkou počas súdneho konania, z ktorého však nezistil také rozpory so stanoviskami\nodborných konzultantov, ktoré by spochybňovali prijaté závery úradu v napadnutom\nrozhodnutí. Znalecký posudok predložený sťažovateľkou nie je podľa najvyššieho súdu\nv rozpore s odborným názorom konzultanta, ktorý posudzoval správnosť postupu\nslužbukonajúceho lekára najmä v čase po zhoršení zdravotného stavu pacienta, teda\nod 2.45 h dňa 1. februára 2014.\n19. Napokon najvyšší súd poukázal na to, že vykonávanie dôkazov patrí správnemu\norgánu a vyslovil záver o nezistení relevantných rozporov v záveroch odborných posudkov\nprizvaných konzultantov a znaleckého posudku, a preto nepovažoval právny názor\nkrajského súdu o potrebe doplnenia dokazovania za dôvodný.\n20. Podľa názoru sťažovateľky obsiahnutého v ústavnej sťažnosti napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej označených práv podľa ústavy\na dohovoru.\n21. Sťažovateľka poukázala na postavenie správnych súdov, ktoré je definované\njudikovaným rámcom, v zmysle ktorého nie je úlohou súdu v rozhodovacom procese pri\nvýkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať\nzákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri\nriešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne\na procesnoprávne predpisy (napr. II. ÚS 127/07, 6 Sžo 84/2007, 6 Sžo 98/2008,\n1 Sžo 33/2008).\n22. Podľa názoru sťažovateľky práve skúmanie existencie alebo neexistencie\nrozporov, ako aj vplyv odborných medicínskych záverov znalca je tou oblasťou, v ktorej nie\nje dovolené súdom nahrádzať činnosť úzko špecializovaných správnych orgánov. Uvedený\nzáver je možné oprieť aj o judikovaný názor samotného najvyššieho súdu, od ktorého sa\n\n8\n\nv namietanom rozhodnutí najvyšší súd bez náležitého odôvodnenia odchýlil. Ide o názor\npublikovaný vo vzťahu k obsahovo podobnému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.\n1 Szd 2/2013 z 18. marca 2014. Najvyšší súd vtedy konštatoval:\n„Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu v oblasti medicínskych postupov Najvyšší\nsúd ďalej dodáva, že ide o oblasť mimoprávneho poznania, t.j. že je popisovaná\nterminológiou vlastnou pre jednotlivé odbory lekárskej vedy (viď napríklad Smernica\nč. 27/2006-R Ministerstva školstva Slovenskej republiky z 21. decembra 2006 o sústave\nodborov vedy a techniky a číselníku odborov vedy a techniky).\nPreto aj tu platí základné procesné pravidlo súdneho konania, že ak súdu na\nposúdenie rozhodných skutočností, ktoré vychádza z odborných znalostí, jeho znalosti\nnepostačujú, potom musí vychádzať z odborných podkladov zadovážených najmä\núčastníkom konania (analogicky ustanovenie § 127 ods. 1v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nO. s. p.).\nV oblasti správneho súdnictva je však uvedený procesný prístup modifikovaný\nv prospech odborne (technicky) zisteného skutkového stavu, t.j. každý správny orgán\nv oblasti verejnej správy mu zverenej zákonom do pôsobnosti súčasne pôsobí ako odborník\npre vymedzenie skutkového stavu a pre jeho následný prevod do právnej terminológie.\nPre riadnu aplikáciu skutkovej podstaty obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 3 zák.\nč. 576/2004 Z. z. spočívajúcu v tom, že žalobkyňa nevykonala všetky zdravotné úkony, aby\nsplnila postup lege artis, je popri vymedzení subjektu, subjektívnej stránky a objektu deliktu\nveľký dôraz kladený na objektívnu stránku tohto deliktu, t.j. konanie, ktorého dôsledkom je\nnezvratný záver o tom, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá hore opísaným\nspôsobom.\nJe nepochybné, že v tomto konaní proti sebe stoja dva odborné názory, t.j.\nprezentované skupinou odborníkov – konzultantov a nemenej renomovaných odborníkov\npôsobiacich v oblasti praxe...\nPotom v samotnom spore sa od správneho súdnictva požaduje, aby s vysokou\npravdepodobnosťou, ktorá takmer hraničí s istotou vyslovil, kto má pri obhajovaní svojich\nmedicínskych postupov pravdu. Takto sformulovaný úkon je pre Najvyšší súd nesplniteľný,\nlebo z jeho strany ide o poskytnutie prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t.j.\nvrátane samotného procesu zisťovania skutkového stavu a jeho výsledku.\n\n9\n\nJe nepochybné, že tento výsledok, t.j. presné a úplné zistenie skutkového stavu je\nmedzi účastníkmi súdneho konania po odbornej stránke sporné a jeho spornosť mal\nnajneskôr žalovaný odstrániť mu dostupnými právnymi prostriedkami...“\n23. Obdobne v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 150/2009 publikovanom\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2011\npod por. č. 99/2011 sa uvádza, že „Znalecký posudok je jedným z dôkazov v správnom\nkonaní, ktoré hodnotí správny orgán ako ktorýkoľvek iný dôkaz, pričom však nie je\noprávnený posudzovať jeho správnosť (jeho závery), ale hodnotí iba to, či úvahy znalca\nzodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných\nsprávnym orgánom. Správny orgán preto nemôže znalecký posudok označiť za nesprávny\na nahradiť ho vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky.“.\n24. Podľa názoru sťažovateľky aj z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd namietaným\nrozsudkom porušil jej označené práva, keď nad rámec úloh zverených správnemu súdnictvu\na odchýliac sa od vlastnej judikatúry bez náležitého odôvodnenia posudzoval z obsahového\nhľadiska súladnosť či rozpornosť vysoko odborných medicínskych záverov prezentovaných\njednak konzultantmi, jednak samotnou sťažovateľkou, ktorá je nemocnicou, ako aj\nznaleckým ústavom. Najvyšší súd takto neprípustným spôsobom nahrádzal činnosť\nvyhradenú správnym orgánom. Samotná táto skutočnosť signalizuje aj istý atak princípu\ndeľby moci medzi moc súdnu a výkonnú, z hľadiska individuálnej ochrany ústavnosti však\npredstavuje zásah do právnej istoty sťažovateľky a porušenie jej práva na spravodlivý\nproces.\n25. Dôvody porušenia označených práv vidí sťažovateľka aj v nedostatočnom\nodôvodnení rozsudku najvyššieho súdu a v arbitrárnosti viacerých jeho záverov či premís,\nktoré viedli k finálnemu výroku. Tu je potrebné uviesť, že ako to vyplýva aj z odôvodnenia\nrozsudku krajského súdu, sťažovateľka netvrdila potrebu znaleckého dokazovania pre účely\nobjektivizácie skutkového stavu až po vydaní rozhodnutia (teda v rámci konania\no rozklade), ako to tvrdí najvyšší súd.\n\n10\n\n26. Sťažovateľka uviedla, že požiadavku znaleckého dokazovania akcentovala\nopakovane, a to hneď v rámci svojho vyjadrenia zo 17. februára 2015, ktorým reagovala\nna upovedomenie o začatí správneho konania, pričom tento jej návrh bol spojený s ponukou\nna spolufinancovanie trov znaleckého dokazovania a objavil sa už v zápisnici o prerokovaní\njej námietok voči protokolu o vykonanom dohľade z 13. augusta 2014. Pobočka tomuto\nopakovanému a zdôvodnenému návrhu na dokazovanie nevyhovela napriek tomu, že\nv konaní sa celkom nepochybne objavili rozporné odborné stanoviská. Celkom subjektívne\nsa spoľahla iba na posudky vlastných konzultantov, ktorých nestrannosť môže byť\nspochybnená už tou skutočnosťou, že posudky vypracovali na základe dohôd o vykonaní\npráce (v zmysle Zákonníka práce), výsledok ktorých má teda charakter závislej práce\nvykonávanej vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca. Všetky\nodborné námietky sťažovateľky dala pobočka opätovne posúdiť tým istým konzultantom,\nvoči záverom ktorých námietky smerovali. Správny orgán nerešpektovaním návrhov\nsťažovateľky na objektivizáciu jej odborných argumentov, resp. na primeranú konfrontáciu\nodbornej medicínskej argumentácie odlišnej od argumentácie uvedenej v odborných\nstanoviskách konzultantov znemožnil v postavení „sudcu aj žalobcu“ objektivizáciu\nskutkového stavu v priebehu konania.\n27. Sťažovateľka ďalej uviedla, že v tomto type konania v zásade nemala možnosť\nobstarať bez súčinnosti správneho orgánu objektívny znalecký posudok bez porušenia\nzákona, a to s prihliadnutím na ustanovenie § 25 ods. 1 písm. j) zákona o zdravotnej\nstarostlivosti. Podľa tohto ustanovenia sa totiž údaje zo zdravotnej dokumentácie podľa § 20\nods. 2 a 3 sprístupňujú formou nahliadania do zdravotnej dokumentácie znalcovi, ktorého\nustanovil súd alebo pribral orgán činný v trestnom konaní, alebo ktorého požiadala\no vypracovanie znaleckého posudku niektorá zo strán na účely priamo súvisiace s konaním\npred súdom v rozsahu nevyhnutnom na vyhotovenie znaleckého posudku, pričom obdobne\nsa postupuje, ak ide o znalca určeného podľa osobitného predpisu, čím sa myslí napr.\nSprávny poriadok.\n28. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ pri existencii rozporných záverov a tvrdení\núčastníka správneho konania a odborných konzultantov správny orgán neustanoví znalca,\nsťažovateľka nemá zákonnú možnosť znalecký posudok objednať a predložiť sama\n11\n\nzákonným spôsobom, a to až do začatia súdneho konania. Takéto postavenie je v konaní\no správnom delikte, ktorý má v danom prípade zo svojej povahy charakter trestného\nkonania, značne nevyvážené a obmedzuje právo obvineného z deliktu na obhajobu tým\nspôsobom, že významnú dôkaznú možnosť ponecháva výlučne na svojvôli správneho\norgánu. V danom prípade teda existoval zásadný rozpor v záveroch konzultantov a záveroch\nprezentovaných sťažovateľkou. Význam tohto rozporu a potrebu jeho riešenia nezávislým\nodborníkom podčiarkuje aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej stanovisko\nodborného konzultanta nemá vyššiu právnu, ale ani odbornú váhu ako stanovisko\nakéhokoľvek lekára so špecializáciou v rovnakom medicínskom odbore, ako získal odborný\nkonzultant.\n29. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd konvalidoval neodôvodnené odmietnutie\nznaleckého dokazovania vo fáze konania pred správnymi orgánmi, a naopak, zrušil\nrozsudok krajského súdu, ktorý tento zásah do práv sťažovateľky odstraňoval, zasiahol tak\ndo označených práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru. Svoj postoj v naznačených\nsúvislostiach najvyšší súd náležite právne neodôvodnil, poukázal iba na subjektívne\nvyhodnotený obsah znaleckého posudku.\n30. Sťažovateľka poukazuje aj na to, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal\nso žalobnou námietkou týkajúcou sa času vypracovania odborného stanoviska konzultantky\nMUDr. Š\n\n. Okrem toho, že sťažovateľka od začiatku namietala, že toto stanovisko\n\ntrpí okrem evidentných obsahových vád medicínskeho charakteru aj vadami uvedenými\nv námietke predpojatosti, namietala v tejto súvislosti aj skutočnosť, že jej bolo umožnené\nuplatniť námietku predpojatosti voči MUDr. Š\n\naž v čase, keď pobočka nielenže už\n\nuzavrela dohodu o závislej činnosti s MUDr. Š\n\n, ale dokonca už aj disponovala\n\ns posudkom. Takýto postup zásadným spôsobom relativizuje reálnosť práva účastníka\nkonania uplatniť námietku predpojatosti, ale tiež neprimerane prehlbuje nerovnosť v konaní,\nporušuje zásadu súčinnosti a spochybňuje zásadu nestrannosti a objektivity správneho\norgánu v konaní. Sťažovateľka poukázala aj na postoj úradu, ktorý vo vzťahu k tejto\nnámietke v kasačnej sťažnosti uviedol: „V záujme zabezpečenia nestranného a nezávislého\nposúdenia veci prizvanou odborníčkou MUDr.\n\n12\n\nŠ\n\n, PhD. a v snahe\n\nminimalizovať a predísť možnosti jej ovplyvňovania pri vypracovaní odborného stanoviska\nzo strany žalobcu, bolo účelné oboznámiť žalobcu s odborným stanoviskom MUDr.\nŠ\n\n, PhD. až po jeho vyhotovení a doručení žalovanému.“\n\n31. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie požaduje, aby ústavný súd\nnálezom takto rozhodol:\n„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžsk 45/2018\nz 24. apríla 2019 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžsk 45/2018\nz 24. apríla 2019 sa zrušuje a vec sa vracia najvyššiemu súdu na nové konanie\na rozhodnutie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania\nvo výške 312,34 eur na účet jej právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto\nnálezu.“\nII.\nNapadnutý rozsudok\n32. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 45/2018 z 24. apríla 2019 vyplýva, že\nním bol rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 98/2015-92 z 27. októbra 2017 zrušený a vec mu\nbola vrátená na ďalšie konanie.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka v podanej žalobe namietala\nnedostatočne zistený skutkový stav z dôvodu nenariadenia kontrolného znaleckého\ndokazovania a nevylúčenia MUDr. Š\n\nz výkonu dohľadu.\n\nPodľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka vo svojom vyjadrení\nku kasačnej sťažnosti úradu inter alia namietala nerovnosť subjektov, ktoré boli účastníkmi\nsprávneho konania s tým, že táto nerovnosť bola ešte prehĺbená angažovaním fyzických\nosôb v rámci závislej práce pre účely vypracovania odborných stanovísk, to všetko\nv kontexte nerešpektovania návrhov sťažovateľky na objektivizáciu jej odborných\n\n13\n\nargumentov. Za výrazný zásah do jej práv považovala aj skutočnosť, že námietku\npredpojatosti jej pobočka umožnila podať až v momente, keď už bola uzatvorená dohoda\no závislej činnosti s konzultantmi a keď už pobočka disponovala aj posudkami týchto\nkonzultantov.\nO prizvanie odborných konzultantov do konania pre účely podania odborného\nstanoviska bola sťažovateľka písomne informovaná. V určenej lehote podala námietku\npredpojatosti MUDr. Š\n\na odôvodnila ju tým, že forma uvádzaných odborných\n\nargumentov vzbudzuje u nej pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti MUDr. Š\nPodľa jej názoru sa MUDr. Š\n\n.\n\nzhostila úlohy komplexného multidisciplinárneho\n\nposúdenia poskytnutia zdravotnej starostlivosti za použitia beletristického štýlu výkričníkov\na rečníckych otázok. Voči odbornosti MUDr. Š\n\n, vzťahu k veci alebo účastníkom\n\nkonania námietky neuplatnila. O vznesenej námietke predpojatosti rozhodol úrad 9. júna\n2014 tak, že MUDr. Š\n\nnie je vylúčená z vypracovania odborného stanoviska vo veci\n\ns tým, že sťažovateľka nepreukázala skutočnosti, ktoré by so zreteľom na jej vzťah k veci,\nsťažovateľke alebo k jej zamestnancom mohli vyvolať pochybnosti o jej nezaujatosti.\nPo podaní rozkladu sťažovateľkou bola táto prípisom úradu z 27. apríla 2015\ndoručeným jej 4. mája 2015 vyzvaná, aby sa 12. mája 2015 oboznámila so spisovou\ndokumentáciou a do tohto termínu predložila prípadné písomné vyjadrenie. Prípisom\nzo 4. mája 2015 sťažovateľka požiadala o poskytnutie dostatočného časového priestoru\nna zdokladovanie a objektivizáciu svojich tvrdení (bez stanovenia požadovanej lehoty)\na vyjadrila domnienku, že len doložením odborného oponentského názoru vo forme\nznaleckého posudku môže dôjsť k objektívnemu zisteniu stavu veci. Listom z 11. mája 2015\nbolo konštatované, že v priebehu konania mala sťažovateľka dostatok priestoru\nna doplnenie dokazovania. S obsahom spisu sa sťažovateľka oboznámila aj 12. mája 2015.\nPo začatí súdneho konania sťažovateľka doručila krajskému súdu znalecký posudok\nz 23. februára 2016, z textu ktorého vyplýva, že k jeho zadaniu došlo až po vydaní žalobou\nnapadnutého rozhodnutia úradu, a to 4. augusta 2015. Sťažovateľka určila okruh otázok\nk odbornému posúdeniu jej postupu pri liečbe pacienta. Po popise lekárskych záznamov\na odborných posudkov znalec uviedol svoje závery správnosti postupu z odboru chirurgie\na resuscitácie. K otázke podania opiátu po zhoršení zdravotného stavu znalec uviedol, že\nv dôsledku možnosti šoku z intenzívnej bolesti je podanie daného lieku opodstatnené.\n\n14\n\nZároveň uviedol, že ak sa chirurg mal pre operáciu pacienta rozhodovať na základe\npríznakov, potom bolo podanie analgetík pre jeho správne rozhodovanie nežiaduce. Znalec\nsa nevyjadril k nutnosti doplnenia laboratórnych vyšetrení, USG a CT vyšetrení s cieľom\nzistenia dôvodu zhoršeného zdravotného stavu – zvýšenia bolesti v nočných hodinách.\nZnalec sa zameral len na všeobecnú správnosť podávania analgetík v prípade intenzívnej\nbolesti. Vo vzťahu k spôsobu podania resuscitácie uviedol, že postup non lege artis nebol\nv príčinnej súvislosti s úmrtím pacienta. Dĺžka resuscitácie v trvaní 20 minút je len\nvšeobecne akceptovaným časom, ale nie je direktívne odporúčaná. Pri jej poskytovaní je\npotrebné zhodnotiť všetky faktory (predchorobia pacienta, komorbiditu, okolnosti\nzastavenia krvného obehu), pričom zastavenie resuscitácie subjektívne určuje zasahujúci\nlekár. Znalec skonštatoval, že vstupné vyšetrenie pacienta bolo v danom čase postačujúce,\npričom nebolo možné exaktne určiť, kedy došlo k samotnej ruptúre sleziny, a je\npravdepodobnejšie, že k nej mohlo dôjsť v skorých ranných hodinách 1. februára 2014.\nK otázke existencie všeobecne uznávaného exaktného pokynu upravujúceho spôsob\nmerania dĺžky kardiopulmonálnej resuscitácie znalec uviedol, že podľa odporúčaní ERC,\nresp.\n\nvšetkých celosvetových\n\norganizácií vydávajúcich odporúčané postupy pre\n\nkardiopulmonálnu resuscitáciu, sú uvádzané presné časové intervaly pre analýzu rytmu,\npodávanie konkrétnych liekov a z toho vyplýva, že je potrebné adekvátne merať dĺžku\na priebeh resuscitácie. Znalec nedal odpoveď na otázku, či v danom konkrétnom prípade bol\nodporúčaný postup dodržaný. Z predloženej dokumentácie takýto odporúčaný postup\nnevyplýva.\nPodľa názoru najvyššieho súdu zo strany úradu boli dodržané postupy ustanovené\nzákonom, keď s cieľom objektívneho zhodnotenia postupu sťažovateľky pri poskytovaní\nzdravotnej starostlivosti pacientovi prizval odborných konzultantov z odboru chirurgie\na anestéziológie, ako aj intenzívnej medicíny. Uvedení odborníci jednoznačne pomenovali\nnedostatky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi. Popísali, čo mali\nslužbukonajúci lekári vykonať, aby bola starostlivosť poskytnutá správne, aké zdravotné\nvýkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom\nuzdravenia alebo zlepšenia stavu pacienta pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej\nvedy mali realizovať tak, aby boli dodržané povinnosti určené v ustanovení § 4 ods. 3\nzákona o zdravotnej starostlivosti.\n\n15\n\nZároveň najvyšší súd zistil, že zo strany úradu neboli porušené práva sťažovateľky,\nkeď na základe námietky predpojatosti nevylúčil MUDr. Š\n\nz konania, pretože\n\nzo strany sťažovateľky neboli voči jej osobe vznesené také relevantné námietky, ktoré by\nspochybňovali jej odbornosť, nezaujatosť vo veci alebo voči účastníkom konania. Štýl\npísania a spôsob vyjadrovania MUDr. Š\n\n, ktoré sťažovateľka v priebehu konania\n\nnamietala, nemôžu mať vplyv na jej odbornosť a na správnosť záverov jej odborného\nposudku.\nÚrad poskytol sťažovateľke dostatok priestoru, aby sa vyjadrila k priebehu\ndokazovania a k podkladom rozhodnutia, čo bolo aj realizované. Z obsahu spisu je takisto\nzrejmé, že sťažovateľka zadala vypracovanie znaleckého posudku až po vydaní rozhodnutia\núradu, teda viac ako jeden rok od oboznámenia sa so zisteniami prizvaných konzultantov\na ich vyjadreniami k vzneseným námietkam. Úrad umožnil sťažovateľke vyjadriť sa\nk odborným stanoviskám prizvaných konzultantov, čo sťažovateľka aj využila, a odborní\nkonzultanti zaujali k vzneseným námietkam stanovisko, ktorým potvrdzovali svoje\npredchádzajúce závery.\nZo znaleckého posudku predloženého sťažovateľkou počas súdneho konania\nnevyplývajú také rozpory so stanoviskami odborných konzultantov, ktoré by spochybňovali\nprijaté závery úradu. Znalec konštatoval správnosť postupu lekára a jeho určenie diagnózy\nvychádzajúcej z laboratórnych a zobrazovacích vyšetrení realizovaných pri prijatí pacienta\n30. januára 2014. Podľa znalca vyšetrenia realizované pri prijatí pacienta neviedli\nk diagnóze ruptúry sleziny. Znalec však nereagoval na názor odborného konzultanta, ktorý\nkonštatoval, že pri zhoršení zdravotného stavu pacienta v nočných hodinách 1. februára\n2014 napriek podaniu analgetík mal službukonajúci lekár pristúpiť k vykonaniu nových\nvyšetrení umožňujúcich indikovať krvácanie do brušnej dutiny a včasný operačný zákrok.\nZnalec uviedol, že v prípade, ak by lekár posúdil vhodnosť chirurgického zákroku, bolo\npodanie ďalších analgetík nežiaduce. Z toho vyplýva, že názor znalca nie je v rozpore\ns odborným názorom konzultanta, ktorý posudzoval správnosť postupu službukonajúceho\nlekára najmä v čase po zhoršení zdravotného stavu pacienta, teda od 2.45 h dňa 1. februára\n2014. Po zhoršení zdravotného stavu pacienta nemožno hovoriť o jeho stabilizácii, a preto\nnemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, že nebol dôvod na ďalšie laboratórne\na zobrazovacie vyšetrenia.\n\n16\n\nI keď úradom prizvaná odborná konzultantka MUDr. Š\n\nskonštatovala, že ani\n\nresuscitácia pacienta v odporúčanej dĺžke by nemala vplyv na jeho úmrtie, je nutné\nprisvedčiť zisteniu prezentovanému v odbornom stanovisku, podľa ktorého nebola dodržaná\ndĺžka resuscitácie pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a odporúčaní, čo\nnebolo znalcom vyvrátené. Podľa názoru najvyššieho súdu okolnosť, že ani odporúčaná\ndĺžka resuscitácie by nemala vplyv na úmrtie pacienta alebo na zlepšenie jeho zdravotného\nstavu, nemôže vyvrátiť zistenie, že odporúčaný postup odborných organizácií nebol\nzo strany sťažovateľky dodržaný. Konštatovania znalca neboli schopné vyvrátiť závery\nodborného stanoviska konzultanta k nedodržaniu odporúčaní ERC, a preto nebol zistený\nrozpor medzi odbornými názormi konzultanta a znalca.\nV tejto súvislosti správne konštatoval úrad, že s postavením odborníkov v príslušnom\nmedicínskom odbore sa už najvyšší súd vysporiadal napr. v rozsudku sp. zn. 4 Sžo 10/2008\nz 26. februára 2009, ako aj v rozsudku sp. zn. 10 Sžso 21/2014 z 15. apríla 2015.\nZ uvedeného dôvodu najvyšší súd považuje za nedôvodné tvrdenie o nedostatočnom zistení\nskutkového stavu, ktoré malo spočívať v nenariadení kontrolného znaleckého dokazovania.\nVykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu, ktorý v každom štádiu konania skúma, či je\npotrebné ten-ktorý dôkazný prostriedok vykonať. V súlade so zásadou materiálnej pravdy\na pri zachovaní zásady účelnosti a hospodárnosti ak má orgán verejnej správy skutkový stav\nza dostatočne preukázaný a objasnený, nemusí vyhovieť návrhu na vykonanie ďalšieho\ndokazovania.\nKeďže najvyšší súd nezistil relevantné rozpory v záveroch odborných posudkov\nprizvaných konzultantov a znalca, nepovažoval právny názor krajského súdu odkazujúci\nna príslušnú judikatúru o potrebe doplnenia dokazovania za dôvodný.\nIII.\nRelevantná právna úprava a judikatúra\n33. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17\n\n34. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n35. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n36. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n37. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv\na slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný\nsúd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej\nprerokovanie.\n38. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že sťažovateľka usiluje o kasáciu\nkasačného rozhodnutia. Ústavný súd v obdobnej veci už vyslovil (sp. zn. I. ÚS 246/2012\n18\n\nzo 6. júna 2012) názor na odmietnutie sťažnosti proti kasačnému rozhodnutiu, podľa\nktorého sťažnosť bola podaná predčasne, keďže „sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom\nštádiu konania pred okresným súdom uplatniť ochranu označeného práva aj svoju\nargumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že\nmá ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta\nvo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania na okresnom\nsúde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.“ Podobne\nústavný súd odôvodnil odmietnutie sťažností aj v ďalších svojich rozhodnutiach\nv obdobných veciach (pozri III. ÚS 38/2013, I. ÚS 167/2012, I. ÚS 214/2014,\nII. ÚS 339/2019).\n39. Uvedený právny názor však neplatí absolútne. Ústavný súd už zrušujúce\nrozhodnutia preskúmaval (pozri II. ÚS 439/2015, II. ÚS 398/08, II. ÚS 152/2016, bod 3)\na robí tak aj najvyšší súd (pozri 2 Cdo 1/2013; porov. tiež Súkromné právo č. 10 ‒\n11/2015). K tomu je však potrebné uviesť, že k zrušeniu zrušujúceho rozhodnutia dochádza\niba v tom prípade, keď dôvody pre tento krok sú natoľko závažné, že sa blížia zmätočným\nzáťažiam konania, a tak znehodnocujú ďalšie konanie, alebo ak by išlo o veľmi pevnú\nhmotnoprávnu pozíciu preskúmavaného kasačného rozhodnutia.\nIV.\nPredbežné prerokovanie sťažnosti\n40. Ústavný súd vzhľadom na uvedené obmedzil svoju prieskumnú aktivitu v rámci\nteórie svojej zdržanlivosti len na posúdenie, či sťažovateľkou uvádzané argumenty\nnesignalizujú taký zásadný procesný exces, ktorý by zaťažil celé ďalšie konanie spôsobom\nnapraviteľným až po skončení konania zásahom ústavného súdu pri posudzovaní\nspravodlivosti konania ako celku, čo by bolo možno považovať za nehospodárne\na neúčelné.\n41. Predmetná vec sťažovateľky nevykazuje ani jeden z uvedených dôvodov\numožňujúcich ústavnému súdu uvažovať o zrušení napadnutého kasačného rozhodnutia\nnajvyššieho súdu. Právny názor vyslovený najvyšším súdom vo vzťahu k dostatočnosti\n\n19\n\nzistenia skutkového stavu správnymi orgánmi je riadne, zrozumiteľne a logicky\nodôvodnený, a preto aj ústavne akceptovateľný.\n42. K sťažnostnej námietke, že najvyšší súd nedisponuje potrebnými medicínskymi\nznalosťami pre posúdenie existencie rozporu medzi stanoviskami odborných konzultantov\na sťažovateľkou predloženým znaleckým posudkom, je potrebné dodať, že znalecký\nposudok k správnosti podania opiátu ani k dodržaniu odporúčanej doby resuscitácie\nzo strany sťažovateľky neposkytol konkrétnu odpoveď, a to ani kladnú ani zápornú. Znalec\ntotiž uvádza (citované z obsahu napadnutého rozsudku, pozn.): „... podľa odporúčaní\nEurópskej resuscitačnej rady, resp. všetkých celostvetových organizácii, ktoré vydávajú\ndoporučené postupy pre kardiopulmonálnu resuscitáciu, sú uvádzané presné časové\nintervaly pre analýzu rytmu, podávanie konkrétnych liekov a z toho vyplýva, že je potrebné\nadekvátne merať dĺžku a priebeh resuscitácie. Zdravotná dokumentácia pacienta a časový\npriebeh resuscitácie má byť vedený čo najexaktnejšie vzhľadom k tomu, že čas výpadku\nvitálnych funkcií a následne čas, kedy bola zahájená kardiopulmonálna resuscitácia\n(základná, resp. rozšírená), ako aj dĺžka resuscitácie, sú jedným z kľúčových, rozhodujúcich\nfaktorov pre jej ukončenie. Takýto záznam má samozrejme aj nesporný forenzný význam.“\nPreto na zistenie a konštatovanie neexistencie rozporu znaleckého posudku\nso stanoviskami odborných konzultantov, ktorý v týchto otázkach konkrétnu odpoveď\nposkytli (negatívnu, pozn.), nie je potrebné disponovať žiadnymi osobitnými medicínskymi\nznalosťami, postačí schopnosť čítania s porozumením a vyhodnotenia prečítaného textu\npodľa základných zásad formálnej logiky. Námietka nedostatku kompetencie najvyššieho\nsúdu v tomto rozsahu je teda zjavne bezdôvodná.\n43. K námietke zaujatosti prizvanej odbornej konzultantky sa v dostatočnom rozsahu\nvyjadril najvyšší súd, keď nekolegiálny tón formulovaného stanoviska nepovažoval za\ndôvod jej zaujatosti.\n44. Ústavný súd tak konštatuje, že nezistil taký významný procesný exces v konaní\na rozhodovaní najvyššieho súdu, aby bol dôvod zasiahnuť z jeho strany do neskončeného\nsúdneho konania. Vzhľadom na kasáciou nastolenú procesnú situáciu sťažovateľka bude\nmať možnosť uplatňovať všetky svoje procesné oprávnenia vrátane možnosti predostrieť\n\n20\n\nsvoju argumentáciu. Potenciálne poskytnutá ochrana práv sťažovateľky ústavným súdom by\ntak bola v tomto štádiu konania predčasná, keďže ústavný súd, zohľadňujúc princíp\nsubsidiarity, poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane\ntýchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky\npri predbežnom prerokovaní uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa § 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. apríla 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne konanie", "dokazovanie-znalecké dokazovanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1e4a78bd-25eb-4a6f-a433-b3b52ecdd26a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.339.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 339/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 339/2019 z 21. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-21", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.339.2019.1"}, {"guid": "ussr:38d2980c-233a-4c1e-8d09-b149d0043597", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.152.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2016 z 18. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-18", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.152.2016.1"}, {"guid": "ussr:3d25d990-4431-471a-84df-42433e71a0c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.439.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 439/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 439/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.439.2015.1"}, {"guid": "ussr:9ffa0caa-98bb-4590-ab89-b57b863ca0b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 214/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 214/2014 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ffa0caa-98bb-4590-ab89-b57b863ca0b8"}, {"guid": "ussr:ef959727-3cd0-4d9a-9add-019663df9258", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 38/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 38/2013 z 22. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-22", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ef959727-3cd0-4d9a-9add-019663df9258"}, {"guid": "ussr:fe0a0d60-89ac-4cf1-a031-056557ddaa4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 246/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 246/2012 z 6. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-06", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe0a0d60-89ac-4cf1-a031-056557ddaa4c"}, {"guid": "ussr:480b5caf-1bf9-4533-b79a-ff4d5279c488", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 167/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 167/2012 z 18. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-18", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:480b5caf-1bf9-4533-b79a-ff4d5279c488"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 127/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 732, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "49bd6beb-0e45-4c6f-941a-44f68dc62df7:9ebcb500-09f4-456a-8418-6349d39b1308", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:2011200205.1", "spisova_znacka": "1Szd/2/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szd/2/2013 z 17. 3. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-03-17", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:2011200205.1"}], "citovane_v": [{"guid": "687943c2-a958-4610-b464-7978436eb41b:581295a7-f2a5-4d9d-bde0-94c5d569b8df", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100232.2", "spisova_znacka": "4Sas/4/2025", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 4Sas/4/2025 z 31. 7. 2026", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2026-07-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100232.2"}, {"guid": "31462089-824c-4425-933a-80d31e5993f9:88ab85a2-880c-4200-8d3a-67c07263cde9", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:7022200254.2", "spisova_znacka": "KE-1Sa/9/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-1Sa/9/2022 z 27. 6. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:7022200254.2"}]}