{"guid": "ussr:84286231-07d7-4f88-9614-ea3537e3cc64", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.17.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 17/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 17/2020 z 16. 1. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. januára 2020, sp. zn. II. ÚS 17/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.17.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-01-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/84286231-07d7-4f88-9614-ea3537e3cc64", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.17.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.17.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.17.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 17/2020-30\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\nadvokátska kancelária,\n\n, zastúpeného advokátkou\n\n,\n\n, vo veci namietaného porušenia čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6\nods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 128/2018\na jeho uznesením zo 16. júla 2019; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom\npod sp. zn. 10 Co 19/2018 a jeho rozsudkom z 22. februára 2018; ako aj čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 C 261/2011 a jeho rozsudkom z 10. júla 2017 a takto\n\nrozhodol:\n\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n21. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou\nadvokátska kancelária,\n\n,\n\n, vo veci namietaného porušenia čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 128/2018 a jeho\nuznesením zo 16. júla 2019; čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 10 Co 19/2018 a jeho rozsudkom z 22. februára 2018; ako aj čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Pezinok\n(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 261/2011 a jeho rozsudkom\nz 10. júla 2017. Ústavná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. novembra 2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených listinných dôkazov vyplýva, že 20. apríla 2000\n(ďalej len „žalovaný“) fyzicky napadol sťažovateľa a spôsobil mu ublíženie\nna zdraví s práceneschopnosťou od 20. apríla do 5. mája 2000. Za tento skutok bol\nžalovanému trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 2 T 46/2010-1520\nzo 16. augusta 2010 uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, pričom\nsťažovateľ bol odkázaný so svojimi uplatnenými nárokmi na občianskoprávne konanie.\n3. Sťažovateľ ako žalobca podal proti žalovanému žalobu o ochranu osobnosti,\nktorou sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €.\n4. Uznesením okresného súdu č. k. 5 C 261/2011-74 z 15. marca 2012 bolo konanie\nzastavené z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok.\n\n2\n\n5. Uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 81/2016-186 z 27. októbra 2016 bolo\nuznesenie okresného súdu č. k. 5 C 261/2011-74 z 15. marca 2012 zrušené a vec bola\nvrátená na ďalšie konanie s tým, že sťažovateľ je v konaní oslobodený od povinnosti platiť\nsúdny poplatok priamo zo zákona.\n6. Z prípisu sťažovateľa z 18. januára 2017 doručeného predsedovi okresného súdu\nelektronicky a potom 27. marca 2017 aj osobne do podateľne, označeného ako „Opakovaná\nsťažnosť na prieťahy vo veci č. k. 5 C 261/2011“, vyplýva, inter alia, že z predvolania\nna pojednávanie nariadeného na 3. máj 2017 sa sťažovateľ dozvedel, že vec bola pridelená\nna rozhodnutie sudkyni\n\n, ktorá podľa jeho právneho názoru nie je garantom\n\nspravodlivého súdneho konania a nestrannosti ani v tejto veci, keďže v inej veci vedenej\nokresným súdom pod sp. zn. 5 C 305/2008 sa dopustila závažných pochybení (vysvetlila si\npríkaz ústavného súdu „po svojom“ a diskriminačne mu odňala možnosť riadne konať pred\nsúdom), verejne obhajovala postup a rozhodovanie bývalej sudkyne okresného súdu\n(ktorá závažne pochybila vo veci sp. zn. 5 C 261/2011 uznesením\nz 15. marca 2012). S poukazom na uvedené sťažovateľ žiada predsedu okresného súdu,\naby prešetril zákonnosť pridelenia veci sudkyni\n\n, ktorá nie je podľa jeho\n\nprávneho názoru garantom spravodlivého súdneho konania, pričom je daná dôvodná obava\nz pokračovania v tendenčnom konaní proti osobe sťažovateľa.\n7. Nálezom ústavného súdu č. k. III. ÚS 266/2017-25 zo 4. júla 2017 bolo vyslovené\nporušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 C 261/2011.\n8. Rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 261/2011-236 z 10. júla 2017 bola žaloba\nsťažovateľa proti žalovanému zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu nebolo preukázané,\nže by správaním žalovaného bola ohrozená česť a dôstojnosť sťažovateľa ako podnikateľa\nv požadovanej miere, resp. intenzite. Rovnako nebolo preukázané, že by sa sťažovateľ\nv rozhodnom čase nemohol venovať podnikateľským aktivitám, pretože podľa znaleckého\nposudku sa mohol počas liečenia venovať rodine, záľubám i firme. Nepreukázali sa\n\n3\n\nnapokon ani tvrdené depresie. Z obsahu žaloby vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal\naj relutárnej náhrady ujmy ako priameho dôsledku zásahu do jeho telesnej (fyzickej)\nintegrity, teda bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Nepredložil však znalecký\nposudok s bodovým ohodnotením bolesti, resp. sťaženia spoločenského uplatnenia, čím\nneuniesol dôkazné bremeno takého skutkového tvrdenia, ktoré by sa dalo zohľadniť\npri uspokojovaní jeho nároku na náhradu škody na zdraví. Pokiaľ sťažovateľ požadoval\nvýsluch svedka\n\n, nebol tento dôkaz vykonaný, keďže svedok zomrel. Ďalšiu\n\nsťažovateľom navrhovanú svedkyňu\n\nnebolo možné vypočuť, keďže sa\n\nnedostavila ani na viaceré pojednávania.\n9. Od 12. októbra 2017 zastupovala sťažovateľa v konaní vedenom okresným súdom\nadvokátka totožná s jeho právnou zástupkyňou v konaní vedenom ústavným súdom.\nDovtedy sťažovateľ nebol zastúpený advokátom. Sťažovateľ pritom získal vysokoškolské\nvzdelanie druhého stupňa v magisterskom študijnom programe v študijnom odbore právo,\no čom svedčí kópia diplomu zo 6. septembra 2011. Odvolanie proti rozsudku okresného\nsúdu z 13. októbra 2017 podal sťažovateľ už prostredníctvom advokátky.\n10. Rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 19/2018-282 z 22. februára 2018 bol\nrozsudok okresného súdu č. k. 5 C 261/2011-236 z 10. júla 2017 potvrdený.\nPodľa názoru krajského súdu v posudzovanej veci nebolo sporné, že sťažovateľ bol\nzo strany žalovaného fyzicky napadnutý, a preto túto skutočnosť nebolo vôbec potrebné\ndokazovať. Práve preto námietka sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd prieťahmi v konaní\nznemožnil vykonať výsluch navrhovaného svedka\n\n(zamestnanca sťažovateľa), ktorý\n\nbol prítomný pri danom incidente a ktorý v priebehu konania zomrel, nie je dôvodná.\nPredmetom konania bola iba náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných\npráv sťažovateľa, v dôsledku čoho okresný súd správne zameral dokazovanie na zistenie,\nči existuje príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a tvrdenou nemajetkovou\nujmou na strane sťažovateľa.\nV súvislosti s navrhovaným výsluchom svedka\nsťažovateľa\n\nbola\n\nzapísaná\n\ndo\n\nsúdneho\n\noddelenia\n\ntreba ešte uviesť, že žaloba\nsudkyne\n\n14. septembra 2011, táto namietla svoju zaujatosť, v dôsledku čoho 29. septembra 2011 bola\nvec pridelená sudkyni\n\n. Táto 18. januára 2012 vyzvala sťažovateľa\n4\n\nna zaplatenie súdneho poplatku a zároveň žalobu doručila žalovanému na vyjadrenie.\nOd 3. februára 2012 do 30. júla 2015 prebiehalo rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa\no oslobodenie od súdnych poplatkov (uznesením okresného súdu č. k. 5 C 261/2011-112\nz 3. októbra 2012 sťažovateľovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov,\nuznesením krajského súdu č. k. 2 Co 29/2013-130 z 23. januára 2013 bolo uznesenie\nokresného súdu potvrdené a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 253/2013\nz 30. júla 2015 bolo dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu odmietnuté),\npričom spis sa z najvyššieho súdu vrátil na okresný súd 7. augusta 2015. Okresný súd\nuznesením č. k. 5 C 261/2011-74 z 15. marca 2012 konanie pre nezaplatenie súdneho\npoplatku zastavil a vec 25. februára 2016 predložil krajskému súdu na rozhodnutie\no odvolaní sťažovateľa, k čomu došlo uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 81/2016-186\nz 27. októbra 2016 s tým, že uznesenie okresného súdu bolo zrušené a vec mu bola vrátená\nna ďalšie konanie. Preto hoci sťažovateľ už v podanej žalobe navrhol vypočuť svedka\n, vzhľadom na uvedenú chronológiu postupu okresného súdu rozhodujúceho o žiadosti\nsťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov bolo objektívne nemožné nariadiť\npojednávanie, kým nebolo rozhodnuté o tom, či sťažovateľ má alebo nemá povinnosť súdny\npoplatok zaplatiť. Zo spisu zároveň vyplýva, že zásielky, ktorými okresný súd svedka\npredvolával na pojednávania 3. mája a 5. júna 2017, sa vrátili ako nevyzdvihnuté. Zásielka\ns predvolaním na pojednávanie 10. júla 2017 sa okresnému súdu vrátila s tým, že adresát\nzomrel.\nK argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej vzniesol námietku zaujatosti sudkyne\n, o ktorej nebolo rozhodnuté, treba uviesť, že v spise sa žiadne podanie,\nktorým by sťažovateľ relevantným spôsobom zaujatosť zákonnej sudkyne namietal,\nnenachádza. Iba v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 C 261/2011-112\nz 3. októbra 2012, ktorým sťažovateľovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych\npoplatkov, uviedol, že toto uznesenie je poznačené prvkami neprípustnej svojvôle a osobnej\nzaujatosti zákonnej sudkyne voči nemu. Okresný súd správne na toto tvrdenie neprihliadol,\nkeďže nespĺňalo žiadne zákonné náležitosti námietky zaujatosti a ani z jeho obsahu\nnevyplývalo, že sťažovateľ námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni vznáša.\nNemožno sa stotožniť ani s námietkou smerujúcou proti skutočnosti, že okresný súd\nnevypočul\n\nsťažovateľom\n\nnavrhovanú\n\nsvedkyňu\n\n5\n\n(manželku,\n\nresp. v inkriminovanom čase priateľku sťažovateľa). Zo spisu vyplýva, že sám sťažovateľ\nna pojednávaní 3. mája 2017 potvrdil, že účasť svedkyne na nasledujúcom pojednávaní\n(teda 5. júna 2017) zabezpečí, avšak 5. júna 2017 už uviedol, že sa mu to vzhľadom\nna pracovné povinnosti svedkyne nepodarilo a požiadal o jej písomné predvolanie.\nPredvolanie bolo svedkyni doručené do vlastných rúk 8. júna 2017. Pokiaľ táto podaním\nz 10. júla 2017 doručeným okresnému súdu v deň pojednávania o 12.50 h (pojednávanie\nbolo nariadené na 10. júl 2017 o 13.00 h), teda 10 minút pred jeho otvorením, svoju neúčasť\nospravedlnila nutnosťou pooperačného ošetrenia, a hoci na akceptáciu jej opakovanej\nneprítomnosti bola povinná predložiť lekárske potvrdenie, neurobila tak, a preto okresný\nsúd správne postupoval, keď návrh na jej vypočutie zamietol pre nehospodárnosť\na neúčelnosť [v konaní nebolo potrebné preukazovať, či sa manželka sťažovateľa\n(resp. v inkriminovanom čase priateľka sťažovateľa) o sťažovateľa starala, a to vychádzajúc\nzo záverov znaleckého posudku, z ktorých je jednoznačné, že sťažovateľ na žiadnu pomoc\nod inej osoby odkázaný nebol].\nOkresný súd napokon správne posúdil aj obsah žaloby, keď dospel k záveru,\nže sťažovateľ si na tom istom skutkovom deji (fyzickom útoku žalovaného) uplatnil okrem\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných\nprávach aj relutárnu náhradu za ujmu na zdraví, ktorá mu bola fyzickým útokom žalovaného\nspôsobená, t. j. nárok na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, a dospel\nk správnemu právnemu záveru, podľa ktorého sťažovateľ nepredložil žiadny dôkaz\npreukazujúci dôvodnosť takéhoto nároku (keďže výška odškodnenia za utrpené bolesti\na za budúce sťaženie spoločenského uplatnenia závisí od počtu bodov podľa druhu\npoškodenia zdravia určeného lekárskym posudkom).\n11. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 22. mája 2018 dovolanie,\nktoré bolo okresnému súdu doručené 23. mája 2018.\n12. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 128/2018 zo 16. júla 2019\nbolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 19/2018\nz 22. februára 2018 odmietnuté.\n\n6\n\n13. Podľa názoru sťažovateľa ak okresný súd nadobudol dojem, že žaloba nie je\núplná a že za určitých okolností jej nebude možné vyhovieť (pre neunesenie dôkazného\nbremena z dôvodu nepredloženia znaleckého posudku), potom bolo jeho povinnosťou\nposkytnúť sťažovateľovi riadne poučenie o jeho procesných právach v zmysle ustanovenia\n§ 43 Občianskeho súdneho poriadku, keďže nebol zastúpený advokátom. Zanedbanie tejto\npovinnosti znamenalo v konečnom dôsledku zásah do samej podstaty základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie s účinkami\ndenegationis iustitiae.\n14. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že sa dôsledne nevysporiadal s jeho\ndovolacou argumentáciou, tvrdiacou, že mu postupom a rozhodnutiami okresného súdu\na krajského súdu bola zásadným spôsobom odňatá možnosť riadne konať pred súdom,\npričom uznesenie najvyššieho súdu nie je riadne a presvedčivo odôvodnené, jeho právne\nzávery sú z ústavnoprávneho hľadiska arbitrárne, neudržateľné a neakceptovateľné.\nVykazujú známky prílišného formalizmu a legalizujú pochybenia nižších súdov, ktoré sa\ndôsledne nevysporiadali s povinnosťou riadne, presvedčivo a konzistentne odôvodniť\nvlastné rozhodnutia a s povinnosťou vykonať test proporcionality.\n15. Ďalej sťažovateľ v doslovnom znení preberá podstatný obsah podaného\ndovolania.\n16. V časti „C“ ústavnej sťažnosti zhŕňa sťažovateľ námietky, na základe ktorých\npodanou ústavnou sťažnosťou napáda závery okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho\nsúdu. Doslovne uvádza:\n«Sťažovateľ v súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR tvrdí, že Ústavný\nsúd totiž vo svojej doterajšej judikatúre viackrát vyslovil, že „skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu „môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by\nvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody“ (podobne aj I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04), čo je aj tento\nprípad dotknutého sťažovateľa, keďže najvyšší súd (porušovateľ v 1. rade) sa v dôsledku\ntendenčného a krajne formalistického prístupu k veci a zanedbaním povinnosti riadneho\n\n7\n\nprieskumu nevyrovnal s tým, že ako porušovateľ v 3. rade, tak aj porušovateľ v 2. rade\nnesprávne vyhodnotili dôkazy, o to viac, že porušovateľ v 3. rade v dôsledku svojej\nnečinnosti a porušenia práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy SR a porušenia práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ustálené Nálezom ústavného súdu SR\nsp.zn. III. ÚS 266/2017-25 z 4.7.2017 znemožnil sťažovateľovi riadne a včasné vypočutie\nním navrhnutých očitých svedkov v súdnom konaní, ktorí medzičasom zomreli, takže\nv r. 2017 po náleze ústavného súdu už nemohli byť súdom vypočutí, porušovateľ v 3. rade\nsvojou nečinnosťou a vydávaním nezákonných rozhodnutí v súčinnosti s krajským súdom\nvo veci vymysleného dôvodu na údajné zastavenie súdneho konania pre údajné nezaplatenie\nsúdneho poplatku, hoc mali vedomosť o tom, že toto konanie je zo zákona oslobodené\nod súdneho poplatku, teda Okresný súd Pezinok ZNEMOŽNIL vykonanie dokazovania,\nrealizáciu práva dominus litis, čím výrazným spôsobom oslabil postavenie sťažovateľa\nv danej veci.\nErgo okresný a krajský súd teda nedostatočne a nepresvedčivo vyhodnotili dôkazy.\nKrajský súd sa v napadnutom rozsudku (a jeho odôvodnení) aj v kontexte rozsudku\nprvostupňového súdu, s ktorým sa krajský súd ako súd odvolací prekvapivo stotožnil,\nargumentačne nedôsledne a rozporuplne vyrovnal so skutkovým stavom a dôkaznou núdzou,\ndo ktorej sťažovateľa dostal práve Okresný súd Pezinok nekonaním s urýchlením\n„speadily“ o uplatnenom nároku sťažovateľa na odškodnenie nemajetkovej ujmy\nza ublíženie na zdraví od roku 2011, argumentačne nedôsledne a rozporuplne vyrovnal\nso skutkovým stavom, z ktorého mal vyvodiť jednoznačné a presvedčivo odôvodnené\nrozhodnutie... nesprávne vyhodnotil nedostatočné dôkazy, resp. skončil dokazovanie bez\ntoho, aby dokázal získať presvedčivejšie informácie o skutkových okolnostiach prípadu a to\nvypočutím znalca pribratého do trestného konania... teda tzv. jednoznačné závery ako\nokresného súdu, tak aj krajského súdu sú vo svetle okolností súdenej veci značne sporné\na rozporuplné, napriek tomu sa krajský súd ako aj najvyšší súd „uspokojili“ s\nrozporuplným a navyše arbitrárnym záverom, že sťažovateľ (žalobca - obeť násilného\ntrestného činu ublíženia na zdraví) v celom rozsahu neuniesol dôkazné bremeno, s čím sa\nsťažovateľ nestotožňuje a preto sa touto sťažnosťou obracia na Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky so žiadosťou o pomoc.\n\n8\n\nS poukazom na vyššie uvedené a tvrdené sťažovateľ tvrdí, že postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky a vydaním ním odmietajúceho uznesenia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č.k. 1Cdo 128/2018 zo dňa 16. júla 2019 (príloha č. 11) bolo porušené\nzákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd , bolo porušené právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok pred\nvnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na preto žiada, ústavným súdom napadnuté odmietajúce uznesenie Najvyššieho súdu SR\nzrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie, o to viac, že arbitrárne právne\nzávery najvyššieho súdu ako aj okresného súdu, tak aj krajského súdu v napadnutých\nrozhodnutiach sú z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné a neakceptovateľné.\n-000Okresný súd Pezinok a ani následne Krajský súd v Bratislave sa dôsledne\nnevysporiadali s tým, že s účinnosťou od 01.06.2016 vstúpil do platnosti zák. č. 160/2015\nZ.z. (Civilný sporový poriadok), ktorý zaviedol inštitucionálne prehĺbenie sporového\nkonania (§§ 149-154 C.s.p.) a proces dokazovania je upravený v §§ 185-211 C.s.p. v zmysle\nktorého tu bola povinnosť Okresného súdu Pezinok po 01.06.2016 vykonať tie dôkazy, ktoré\nnavrhli strany sporu - teda ktoré navrhol poškodený sťažovateľ, ktoré okresný súd\nNEVYKONAL v dôsledku jeho zjavnej nečinnosti a neefektívneho konania od 16.09.2011\n(viď. nález ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 266/2017-25 z 4.7.2017) a zjavného marenia\nspravodlivosti v úmysle od počiatku žalobu zamietnuť (ako pomsty za sťažovateľom podanú\ndôvodnú a zmysluplnú ústavnú sťažnosť z 30.03.2017 - viď. nález ústavného súdu\nsp.zn. III. ÚS 266/2017-25 z 4.7.2017), s čím sa ako Krajský súd v Bratislave, tak aj\nNajvyšší súd SR dôsledne vo svetle okolností prípadu aj v dôsledku porušenia princípu\nprávnej istoty a legitímneho očakávania nevysporiadali, hoc boli k tomu povinní.\nV tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že postupom a rozhodnutím Krajského súdu\nv Bratislave z 22.2.2018 č.k. 10C/19/2018-282 ako aj Okresného súdu Pezinok\nč.k. 5C/261/2011-236 z 10.07.2017 bol porušený čl. 46 ods. 1 Ústavy SR , čl. 36 ods. 1\nListiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preto sťažovateľ žiada, aby ústavný súd napadnuté\n\n9\n\nrozhodnutia zrušil, vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie\na rozhodnutie.\n-000Sťažovateľ v súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR má za to a tvrdí, že\nvo veci sťažovateľa sú splnené podmienky na jeho ingerenciu do záverov najvyššieho súdu\nvyjadrených v napadnutom uznesení č.k. 1Cdo 128/2018 zo dňa 16. júla 2019, ktoré\nz materiálneho hľadiska nerešpektujú kľúčové obsahové súčasti základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNapadnuté uznesenie najvyššieho súdu č.k. 1Cdo 128/2018 zo dňa 16. júla 2019\nnemožno z hľadiska jeho záveru o odmietnutí dovolania bez rozumných dôvodov proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu\ndôvodu podľa §§ 420 písm. f/ C.s.p. z dôvodu odňatia možnosti sťažovateľa konať pred\nsúdom považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Neuplatnenie\nosobitnej poučovacej povinnosti vo veci sťažovateľa konajúcich všeobecných súdov podľa\nnázoru sťažovateľa (obdobne v iných veciach aj ústavného súdu) v posudzovanej veci\npredstavovala taký závadný procesný postup, ktorým sa sťažovateľovi ako účastníkovi\nkonania znemožnila realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny\nporiadok ako Civilný sporový poriadok v rozhodných obdobiach priznával na účely ochrany\njeho práv a právom chránených záujmov. Výklad, ktorý najvyšší súd uplatnil pri\nposudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. pri rozhodovaní o dovolaní\nsťažovateľa, považuje sťažovateľ porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho\npráva na spravodlivé súdne konanie s účinkami denegationis iustitiae.\nDôkazom nekalého a ústavne nekonformného konania porušovateľa v 3. rade\nv úmysle zneužitím práva vec riadne neprejednať a sťažovateľovi odňať možnosť riadne\nkonať pred súdom o uplatnenom nároku šikanóznym konaním je Výzva porušovateľa\nv 3. rade zo dňa 18.01.2012 doručená sťažovateľovi dňa 3.2.2012, ktorou okresný súd\n(porušovateľ v treťom rade) neprípustne vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku\nza podaný návrh na začatie konania vo výške 366,- EUR vyrubený vadne podľa položky\nč. 7b písm. b) Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ODVOLANIE sťažovateľa\n(1. odvolanie) doručené porušovateľovi v 3. rade do podateľne dňa 06.02.2012, ktorým\n\n10\n\nsťažovateľ namietal, že výzva súdu zo dňa 18.01.2012 odporuje ust. §-u 4 ods. 2 písm. i)\nZákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, s poukazom aj na čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy\nSR navrhoval doručenú výzvu zrušiť, v opačnom prípade požiadal o oslobodenie\nod zaplatenia súdnych poplatkov podľa ust. §-u 138/1 O.s.p. Napriek tomu Okresný súd\nPezinok uznesením č.k. 5C/261/2011-74 zo dňa 15. marca 2012, doručené sťažovateľovi\ndňa 13.04.2012 svojvoľne a porušením princípu právnej istoty konanie zastavil\npre nezaplatenie súdneho poplatku a to aj napriek tomu, že vedel a musel vedieť (súd pozná\nprávo), že predmetné konanie je a musí byť oslobodené od súdnych poplatkov podľa ust. §-u\n4 ods. 2 písm. i) Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, keď sťažovateľ v postavení\nnavrhovateľa a poškodeného v trestnom konaní voči žalovanému\n\nbol odkázaný\n\ntrestným súdom - Okresným súdom Bratislava IV. a to dňa 16. augusta 2010\nna občianskoprávne konanie, čo sťažovateľ v žalobe na ochranu riadne osvedčil súdu\nv žalobe na ochranu osobnosti, pričom túto skutočnosť porušovateľ v 3. rade opomenul\nv odôvodnení nepresvedčivo a arbitrárne odôvodneného znesenia, keď súčasne nedal\nodpoveď na to, prečo pred vydaním napadnutého uznesenia riadne a ústavne konformne\nnekonal o odvolaní sťažovateľa doručeného súdu dňa 06.02.2012, nevysvetlil prečo spis\ns odvolaním nepredložil bezodkladne odvolaciemu Krajskému súdu v Bratislave na konanie\no odvolaní sťažovateľa zo dňa 06.02.2012, prečo formou autoremedúry napadnutú výzvu\nsúdu zo dňa 18.01.2012, ktorou neprípustne vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho\npoplatku za podaný návrh na začatie konania vo výške 366,- EUR nezrušil, hoc bol k tomu\npovinný, resp. prečo alternatívne pred vydaním uznesenia č.k. 5C/261/2011-74 zo dňa\n15. marca 2012, neodkladne nereagoval na žiadosť navrhovateľa v podanom odvolaní\no priznanie oslobodenia od súdneho poplatku, o tejto riadne nekonal, hoc vedel, že musel\nkonať a rozhodnúť, avšak svojvoľne vydal uznesenie Okresného súdu Pezinok\nč.k. 5C/261/2011-74 zo dňa 15. marca 2012, doručené sťažovateľovi dňa 13.04.2012\n(príloha č. 3), ktorým porušovateľ svojvoľne a porušením princípu právnej istoty konanie\nzastavil pre „údajné“ nezaplatenie súdneho poplatku, čím sťažovateľovi odňal možnosť\nriadne konať pred súdom, ústavne nekonformné odňal sťažovateľovi jeho základné právo\nna prístup k súdu a jeho právo na spravodlivé súdne konanie, s čím sa ústavne konformne\nnevysporiadali ani porušovateľ v 1. rade a ani porušovateľ v 2. rade, hoc k tomu boli\npovinní ex offo, keď z obsahu spisu č.k. 5C/261/2011 (ktorý mali pripojený a predložený\n\n11\n\nna rozhodnutie o odvolaní, resp. rozhodnutie o dovolaní) vedeli a museli vedieť,\nže dňa 06.02.2012 sťažovateľ podal odvolanie, ktorým namietal, že výzva súdu\nzo dňa 18.01.2012 odporuje ust. §-u 4 ods. 2 písm. i) Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych\npoplatkoch, navrhoval doručenú výzvu zrušiť, alternatívne požiadal o oslobodenie\nod zaplatenia súdnych poplatkov podľa ust. §-u 138/1 O.s.p. a to ešte 06.02.2012 a to\nvšetko ešte pred vydaním porušovateľom v 3. rade svojvoľného a arbitrárne odôvodneného\nuznesenia č.k. 5C/261/2011-74 zo dňa 15. marca 2012, doručené sťažovateľovi\ndňa 13.04.2012, ergo Okresný súd Pezinok sťažovateľa iba neprípustné zneužitím\nsubjektívneho práva „ultra vires“ šikanoval.\n-000V súlade s ust. §-u 43 ods. 1 OSP sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením\nvyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo\nopravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako\ntreba opravu alebo doplnenie vykonať. Ak ide o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho\nobsahu návrhom na začatie konania, odošle súd uznesenie do 60 dní od doručenia takéhoto\npodania.\nVo vzťahu k výkladu a aplikácii § 43 ods. 1 a 2 OSP už ústavný súd judikoval,\nže musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať označené ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.\nInterpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nemožno\nobmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí\nsúčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní\nmateriálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených záujmov účastníkov.\nPrílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,\nktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam\nna ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.\nSám Občiansky súdny poriadok to vyjadroval tak, že umožňoval odmietnuť podanie podľa\n§ 43 ods. 2 len vtedy, ak v konaní nebolo možné pre nedostatky podania pokračovať.\n\n12\n\nPokračovanie v konaní treba chápať ako možnosť súdu konať a rozhodovať\nbez zásadnejších prekážok, akými sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní\n(m. m. I. ÚS 139/02 a II. ÚS 154/08).\nÚstavný súd už rovnako vo svojej doterajšej judikatúre konštatoval, že zákonodarca\nzakotvil v Občianskom súdnom poriadku všeobecnú poučovaciu povinnosť súdov\nv občianskom súdnom konaní, pričom vymedzil vecný a osobný rozsah tejto povinnosti.\nSúdy sú povinné poučovať účastníkov konania, ktorí nie sú zastúpení advokátom.\nPoučenie poskytujú o procesných právach a povinnostiach účastníka. V ďalších\nčastiach Občianskeho súdneho poriadku je zakotvená osobitná poučovacia povinnosť súdu\n(napr. § 43 ods. 1, § 49 ods. 5 a § 52 ods. 1), ktorou je súdu výslovne uložené, aby\nv konkrétnych procesných situáciách osobitne poučil účastníka, a to v záujme ochrany jeho\nzáujmov.\nPoučovacia povinnosť uvedená v § 43 ods. 1 OSP smeruje k tomu, aby boli vady\nžaloby odstránené, a preto je súd povinný účastníka konania (žalobcu) poučiť, ako treba\nopravu alebo doplnenie žaloby vykonať. Po splnení tejto povinnosti všeobecným súdom\nzáleží už len na účastníkovi konania, či tieto vady odstráni alebo či bude jeho podanie\nodmietnuté (k tomu pozri I. ÚS 540/2015).\n-000Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd SR vydaním arbitrárne odôvodneného uznesenia\nč.k. 1Cdo 128/2018 zo dňa 16. júla 2019 neprípustným formalizmom pri skúmaní\nprípustnosti dovolania nenaplnil svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľovi svojím\nrozhodnutím súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a zabezpečiť spravodlivé súdne konanie\n(čl. 6 ods. 1 dohovoru), čoho sa sťažovateľ dôvodne a zmysluplne domáhal v dôsledku\nzjavného zlyhania prvostupňového súdu, druhostupňového súdu, ktoré navyše sa javia\nako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ergo arbitrárne odôvodnené, rovnako je\ntomu tak aj v prípade napadnutého uznesenia najvyššieho súdu č.k. 1Cdo 128/2018 zo dňa\n16. júla 2019 a to vinou porušovateľa v 1. rade.\nRovnako pokiaľ ide o naplnenie prípustnosti dovolania pre odňatie možnosti konať\npred súdom, uznesenie najvyššieho súdu č.k. 1Cdo 128/2018 zo dňa 16. júla 2019 je\naj v tomto smere zjavne formalistické a ústavne neakceptovateľné.\n\n13\n\nUvažovanie najvyššieho súdu v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia je\npreto nielen ťažko pochopiteľné, ale je aj prejavom zjavnej svojvôle a arbitrárneho\nformalizmu a zároveň prejavom absencie zohľadnenia všetkých konkrétnych okolností\nsúdenej veci.\nZ uvedeného je zrejmé, že in concreto bolo dovolanie sťažovateľa procesne\nprípustné, a preto bolo ústavnou (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj zákonnou povinnosťou\nnajvyššieho súdu toto meritórne preskúmať a rozhodnúť o ňom, poskytnúť súdnu ochranu\nsťažovateľovi, keďže najvyšší súd vedel a musel vedieť, že postupom okresného\nako aj krajského súdu bolo závažným spôsobom porušené právo sťažovateľa na spravodlivé\nsúdne konanie...\nAk tak najvyšší súd neurobil, priamo tým zasiahol do označených práv sťažovateľa.\nSťažovateľ tvrdí, že napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 1Cdo 128/2018\nzo dňa 16. júla 2019 je však potrebné považovať za nesúladné s ústavou a dohovorom aj\npre porušenie princípov elementárnej spravodlivosti...\nZávery najvyššieho súdu totiž nemožno hodnotiť inak ako neposkytujúce spravodlivú\nsúdnu ochranu sťažovateľovi.\nPrávo na dovolanie v občianskom súdnom konaní nie je zaručené ani v ústave a ani\nv dohovore, a ide teda nad rámec ústavne zaručených procesných oprávnení.\nNa druhej strane sa však každé rozhodovanie súdu, či už ide o rozhodovanie\nv prvostupňovom konaní, o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, nemôže\nocitnúť mimo ústavný rámec ochrany základných práv jednotlivca.\nV demokratickom a právnom štáte sú všetky orgány verejnej moci povinné\nrešpektovať základné práva a slobody a úlohou súdov je poskytovať im ochranu, resp.\nsvojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd. Aj judikatúra štrasburských\norgánov ochrany práv potvrdzuje, že čl. 6 dohovoru síce nenúti zmluvné štáty na vytváranie\nodvolacích alebo dovolacích (kasačných) súdov, avšak pokiaľ tieto jurisdikcie existujú,\ngarancie ustanovené v čl. 6 dohovoru musia byť rešpektované hlavne tam, kde zaisťujú\núčastníkom konania účinné právo na prístup k súdom pre účely prerokovania ich práv\n(napr. rozhodnutie z 19. decembra 1997 vo veci Brualla Gómez de la Torre v. Španielsko,\nč. 26737/95, § 33 in fine). Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že obmedzenie\nprístupu na súd nebude zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak nebude sledovať\n\n14\n\nlegitímny cieľ a ak tu nebude existovať primeraný vzťah proporcionality medzi použitými\nprostriedkami a legitímnym účelom, ktorý má byť dosiahnutý .\nPodľa právneho názoru sťažovateľa však okolnosti súdenej veci vyžadovali v záujme\nspravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania starostlivejšie\npreskúmanie sťažovateľom tvrdeného odňatia mu možnosti konať pred súdom.\nSpravodlivosť (osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je totiž kritériom\nukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej\nprávnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom\nspravodlivosti a\n\npopierajúce\n\nzmysel\n\na účel príslušných zákonných ustanovení\n\n(I. ÚS 26/2010).\nÚstavný súd totiž vo svojej doterajšej judikatúre viackrát vyslovil, že „skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu\nvtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody“ (podobne aj I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).\nNeuplatnenie osobitnej poučovacej povinnosti všeobecným súdom môže v konkrétnych\nokolnostiach posudzovanej veci predstavovať závadný procesný postup, ktorým sa\nsťažovateľovi ako účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré\nmu procesno-právny kódex priznáva na účely ochrany jeho práv a právom chránených\nzáujmov. V konečnom dôsledku tak môže z dôvodu neuplatnenia osobitnej poučovacej\npovinnosti dôjsť k zásahu do podstaty základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu\na jeho práva na spravodlivé súdne konanie s účinkami denegatio iustitiae.\n(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 675/2016 z 12. januára\n2017)»\n17. V časti „D“ ústavnej sťažnosti uvádza sťažovateľ argumenty namietaného\nporušenia základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2\nústavy, resp. práva na konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní\nvedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 261/2011. Doslovne uvádza:\n«S poukazom na vyššie uvedené krajne neprípustné a neakceptovateľné odmietnutie\nspravodlivosti súdneho konania sťažovateľ žiada zrušiť ústavným súdom napadnuté\n\n15\n\nrozhodnutia porušovateľov v 1. rade, v 2. rade, v 3. rade a vec vrátiť príslušnému súdu\nna ďalšie konanie a rozhodnutie, zároveň žiada o priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia v priamej príčinnej súvislosti so nemajetkovou ujmou mu vzniknutou\nv dôsledku porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy (právo na konanie bez zbytočných prieťahov)\na čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na prejednanie veci v primeranej lehote) a to porušovateľom\nv 3. rade, keď stav právnej neistoty sťažovateľa o výsledok konania AKO CELKU\nod 16.09.2011 v konaní o zaplatenie odškodnenia nemajetkovej ujmy 10.000,- eur po náleze\nústavného súdu z 4.7.2017 sp.zn. III. ÚS 266/2017-25 STÁLE TRVÁ (v čase podania tejto\nústavnej sťažnosti stav právnej neistoty sťažovateľa o výsledok odškodnenia nemajetkovej\nujmy za ublíženie zásahom do jeho telesnej integrity a ublíženia mu na zdraví s následným\nliečením, zásahu do jeho práva na súkromie a pokojný rodinný život, do práva na zdravie\n(čl. 2 Dohovoru), do práva na jeho integritu, čo si vyžiadalo liečenie a obmedzenie jeho\npohybu a podnikania trvá od 20.04.2000 - okamih oznámenia veci orgánom polície\na vykonania prvotných úkonov v trestnom konaní (viď. rozhodnutie Súdu proti Slovensku\nvo veci Javor, Javorová p. Slovensku z 16.9.2015) - teda stav utrpenia, beznádeje,\nbezmocnosti, psychického strádania obete násilného trestného činu o odškodnení\nnemajetkovej ujmy trvá viac ako 19 ROKOV a 6 MESIACOV), stále de facto a de iure\nprebieha konanie o trovách v zmysle rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč.k. 10Co/19/2018-282 z 22.02.2018 (viď rozhodnutie Súdu vo veci Čičmanec p. Slovensku\nz 28.06.2016), vec je pro právnej stránke jednoduchá - nezložitá, pre sťažovateľa má\nmimoriadny význam - keď v hre („at stake“) je odškodnenie nemajetkovej ujmy za ublíženie\nsťažovateľovi na zdraví v dôsledku neoprávneného a násilného zásahu do práva sťažovateľa\nna ochranu telesnej integrity, do práva na zdravie podľa §§-u 11a nasl. Obč. zákonníka\nžalovaným ešte dňa 20.04.2000, keď sťažovateľ bol so svojím nárokom odkázaný trestným\nsúdom na občianskoprávne konanie, avšak vinou obštrukcií zo strany porušovateľa\nv 3. rade, vydávania zjavne nezákonných a protiústavných rozhodnutí porušovateľmi,\nodňatím mu možnosti riadne konať pred súdom, nedosiahol legitímne očakávaného\nrozhodnutia o uplatnenom nároku, hoc v prípade ústavne konformného konania\nporušovateľov 1 - 3, tak už malo a mohlo byť, teda konanie nesplnilo „legitímne\nočakávanie“ sťažovateľa, ktorý sa na nezákonnom a protiústavnom konaní, rozhodovaní\nporušovateľov 1-3 nepodieľal, taktiež sa nepodieľal na prieťahoch zapríčinených vyslovene\n\n16\n\nporušovateľom v 3. rade, vec má pre neho mimoriadny význam vzhľadom k tomu, čo je\nv danej veci pre neho v hre - „at stake“, ergo požiadavka na priznanie ústavným súdom\nprimeraného finančného zadosťučinenia 20.000,- eur sa vo svetle rozhodovacej praxe Súdu\n(ESĽP) voči Slovensku javí ako primeraná a spravodlivá.\n-000V predmetnej veci je nesporným, že postupom Okresného súdu Pezinok došlo\nk porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR (III. ÚS 711/2017 z 13.06.2018)\nsťažovateľ považuje za dôležité najskôr poukázať na judikatúru ESĽP, konkrétne na jeho\nrozsudok v prípade Čičmanec proti Slovenskej republike (rozsudok z 28. 06. 2016\nk sťažnosti č. 65302/11), ktorým ESĽP rozhodol okrem iného aj o tom, že dĺžka konania\nnapadnutého sťažnosťou nespĺňala požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru (a to aj napriek skutočnosti, že toto konanie v čase podania ústavnej sťažnosti\nprebiehalo podobne ako v tomto prípade už len vo fáze týkajúcej sa trov konania). Európsky\nsúd pre ľudské práva v bode 50 uvedeného rozsudku konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru\nvyžaduje, aby všetky stupne konania týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach\na záväzkoch vrátane konania nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa teda\naj fázu konania týkajúcu sa trov) boli rozhodnuté v primeranej lehote. Zároveň ESĽP v\nbode 46 uvedeného rozsudku uviedol, že na účely čl. 35 ods. 1 dohovoru je súčasne\npotrebné formulovať ústavnú sťažnosť takým spôsobom, ktorý umožní ústavnému súdu\npreskúmať celkovú dĺžku namietaného konania.\nSťažovateľ považuje za vhodné vyjadriť sa najskôr k potrebe správneho formulovania\nústavnej sťažnosti a uvádza, že sťažovateľ svoju sťažnosť už nemusel koncipovať až do takej\nmiery, aká zodpovedá predstave ESĽP, pretože postup okresného súdu v označenom konaní\nústavný súd už prehodnocoval, z toho by jednom prípade konštatoval porušenie ústavných\npráv sťažovateľa (nález sp. zn. III. ÚS 266/2017-25 z 04.07.2017).\nPredmetom námietok tejto dostačujúco formulovanej ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nje vznik prieťahov vo fáze rozhodovania / nerozhodovania Okresným súdom Pezinok\no trovách konania po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave č.k. 10Co/19/2018-282\nz 22.02.2018, doručené sťažovateľovi dňa 23.03.2018, čo si vyžaduje posúdenie prieťahov\n\n17\n\nv kontexte s celkovou dĺžkou konania dľa rozhodovacej praxe Súdu nielen vo veci samej\nvedenej na Okresnom súde Pezinok od 16.09.2011, ale aj s dĺžkou konania v trestnej časti\nod 20.04.2000, t.j. okamihu, kedy k ublíženiu na zdraví sťažovateľovi došlo násilným\ntrestným činom a jeho prepadom na pracovisku, kedy bolo vykonané 1. ohlásenie tohto\ntrestného činu policajtom ich privolaním na miesto činu synom sťažovateľa po 12:30 hod.,\nkedy sťažovateľ nadobudol status poškodenej osoby podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kedy boli\nnásledne vykonané prvotné úkony policajtov z OO PZ Bratislava 1 spojené s\ndokumentáciou násilného trestného činu voči sťažovateľovi ako aj prvotné lekárske\nvyšetrenie k zdokumentovaniu ublíženia na zdraví lekárom (viď. rozhodnutie Súdu vo veci\nJavor, Javorová p. Slovensku z 16.9.2015).\nSťažovateľ nemá vedomosť, žeby Okresný súd Pezinok od 24.03.2018 rozhodol\no trovách konania na podklade rozsudku Krajského súdu v Bratislave (druhý výrok)\nz 22.02.2018, č.k. 10Co/19/2018-282, ergo je tu zjavná nečinnosť zo strany porušovateľa\nv 3. rade. Postup okresného súdu Pezinok okrem nečinnosti je poznačený aj\nneefektívnosťou.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj\njeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu\nprávnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,\nIV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).\n-000Vzhľadom ku skutkovému stavu veci bol sťažovateľ v záujme ochrany svojich\nzákladných práv a slobôd\n1. podať sťažnosť na prieťahy v konaní č.k. 5C 261/2011 a to dňa 23.09.2015,\nadresovaná predsedovi Okresného súdu Pezinok, nekonaní o odvolaní zo dňa 06.02.2012,\nnepredloženia ho krajskému súdu na rozhodnutie\n2. podať námietku dňa 23.09.2015 vo vzťahu k „ničotnému“ rozhodnutiu\nporušovateľa v 1. rade zo dňa 30. júla 2015 s jeho vrátením porušovateľovi v 1. rade cestou\nporušovateľa v 3. rade, ktorú doručil porušovateľovi v 3. rade spojená so žiadosťou\nna zjednanie nápravy\n\n18\n\n3. podať dňa 24.09.2015 sťažnosť adresovanú predsedníčke Najvyššieho súdu SR\nna prieťahy v konaní č.k. 1 Cdo 253/2013 v trvaní dvoch rokov a na vydanie „ničotného\nrozhodnutia“ dovolacím súdom bez jeho opatrenia odtlačkom úradnej pečiatky so štátnym\nznakom a číslom s tým, že toto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, jedná sa o „nulitný“\nprávny akt\n4. podať dňa 30.03.2017 ústavnú sťažnosť na porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, ktorej ústavný súd Nálezom sp.zn. III. ÚS 266/2017-25 z 4.7.2017,\ndoručeným zast. advokátke JUDr. E. Korčekovej dňa 08.09.2017 vyhovel\nUplatnenie nároku na priznanie ústavným súdom nemajetkovej ujmy vo vyššie\nuvedenej sume 20.000,- eur sťažovateľ odvodzuje úmerne aj od rozhodovacej praxe\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, čase Apicella p. Taliansku zo dňa 10.11.2004, sťažnosť\nč. 64890/01, odst. 26 ako aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky\nč.k. 30 Cdo 2301/2009 zo dňa 04.11.2010, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky č.k. 31 Cdo 3916/2008 zo dňa 11.05.2011, oba zverejnené na www.epravo.cz.\nVec je a bola dľa sťažovateľa po právnej a skutkovej stránke jednoduchá, nezložitá.\nVec má však pre sťažovateľa mimoriadny význam. K extrémnej dĺžke konania pri jeho\nposudzovaní AKO CELKU ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti sťažovateľ neprispel.\nSťažovateľ tvrdí, že je obeťou porušenia Dohovoru. Doposiaľ ústavným súdom\npriznané finančné zadosťučinenie v sume 500,- € nálezom sp.zn. III. ÚS 266/2017-25\nz 04.07.2017 je vzhľadom na okolnosti prípad a jeho extrému dĺžku viac ako 19 a 1/2 roka\nod 20.04.2000 (trestné konanie a občianskoprávne konanie pri jeho posudzovaní\nAKO CELKU) príliš nízke, nezodpovedajúce judikatúre Súdu (napr. rozsudok vo veci\nZongorová proti Slovensku z 19. januára 2010, rozsudok Ďurech a ďalší proti Slovensku\nzo 7. júla 2009), teda sťažovateľ nestratil status poškodenej osoby v zmysle čl. 34\nDohovoru. Sťažovateľ je invalidný/starobný dôchodca, ergo mal záujem na urýchlenom\na spravodlivom prejednaní veci ako v trestnom konaní, tak aj v následnom\nobčianskoprávnom konaní, ktoré pri jeho posudzovaní v súlade s judikatúrou ESĽP\nAKO CELOK od 20.04.2000 trvalo doposiaľ extrémne dlho viac ako 19 a 1/2 roka a to nie\nvinou\n\ndotknutého\n\nsťažovateľa,\n\nčo\n\nje\n\nz\n\na neakceptovateľné.»\n\n19\n\nústavnoprávneho\n\nhľadiska\n\nneprijateľné\n\n18. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu a na prístup k súdu\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, právo na účinný opravný prostriedok pred\nvnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č.k. 1Cdo 128/2018 zo dňa 16. júla 2019 porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Cdo 128/2018 zo dňa\n16. júla 2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3.\n\npriznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 326,66\n\nEur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho právneho\nzástupcu\n\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n\n4. Základné právo\n\nna súdnu ochranu a na prístup k súdu\n\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd vydaním potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nz 22.02.2018 č.k.. 10 Co 19/2018 porušené boli.\n5. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22.02.2018 č.k.. 10 Co 19/2018 zrušuje\na vec mu vracia na ďalšie konanie.\n6.\n\npriznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume\n\n326,66 Eur z 10.07.2017 , ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jeho\nprávneho zástupcu\n\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\n\nnálezu.\n7. Základné právo\n\nna súdnu ochranu a na prístup k súdu\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním\nrozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 5C 261/2011-236 z 10.07.2017 porušené boli.\n8. Rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 5C 261/2011-236 z 10.07.2017 zrušuje\na vec mu vracia na ďalšie konanie.\n\n20\n\n9. Základné právo\n\nna prerokovanie veci bez zbytočných\n\nprieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie\nveci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní č.k. 5C 261/2011 porušené boli.\n10. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod\nč.k. 5C 261/2011 konal bez zbytočných prieťahov.\n11.\n\npriznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- Eur,\n\nktoré je Okresný súd Pezinok povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.\n12.\n\npriznáva náhradu trov konania v sume 326,66 Eur, ktorú\n\nje Okresný súd Pezinok povinný zaplatiť na účet advokátky\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“\nII.\nSťažovateľom označené referenčné listiny\n19. Z odvolania sťažovateľa z 13. októbra 2017 smerujúceho proti rozsudku\nokresného súdu č. k. 5 C 261/2011-236 z 10. júla 2017 vyplýva, že okresný súd zmaril\nriadne a včasné vykonanie dokazovania, keď hlavný svedok\n\n(osoba priamo prítomná\n\npri čine) stihol zomrieť bez toho, aby mohol byť vypočutý. Rovnako nebola vypočutá\nsvedkyňa\n\n. Nedošlo ani k výsluchu žalovaného, ktorý sa účasti na pojednávaniach\n\nvyhýbal nepreberaním listových zásielok, pričom okresný súd nevyužil zákonnú možnosť\ndať ho na pojednávanie predviesť. Neobstoja argumenty uvádzané v súvislosti\ns nevypočutím svedkyne\nsvedka\n\n. Sťažovateľovi sa nepodarilo zabezpečiť účasť\n\n, keďže sa na známej adrese nenachádzal a bolo povinnosťou okresného\n\nsúdu jeho prítomnosť zabezpečiť.\nVytýka tiež, že nebolo rozhodnuté o sťažovateľom uplatnenej námietke zaujatosti\nvoči sudkyni\n\nz 18. januára 2017 (elektronicky) a z 27. marca 2017\n\n(osobným doručením v rámci opakovanej sťažnosti na prieťahy v konaní). Sťažovateľ, ktorý\nvtedy nebol zastúpený advokátom, nebol vyzvaný na doplnenie námietky zaujatosti, hoci\nbolo povinnosťou okresného súdu takto postupovať.\n\n21\n\nNa pojednávaní konanom 10. júla 2017 sťažovateľ nebol poučený o možnosti\nprocesného útoku, resp. obrany, nebol na to vyzvaný, hoci mal byť. Okresný súd nepoučil\nsťažovateľa v rámci písomne doručeného textu poučenia o jeho právach podľa § 168\naž § 170 Civilného sporového poriadku a neuviedol, prečo nenariadil pred prvým\npojednávaním vo veci samej predbežné prejednanie sporu.\nOdôvodnenie rozsudku neprihliada ani na okolnosti, za ktorých došlo k poškodeniu\nzdravia u sťažovateľa, resp. na následky konania žalovaného, a sťažovateľ ďalej namieta\nnesprávnosť právneho posúdenia ním uplatnených nárokov zo strany okresného súdu.\n20. Z dovolania sťažovateľa z 22. mája 2018 podaného jeho právnou zástupkyňou\nsmerujúceho proti rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 19/2018-282 z 22. februára 2018\nvyplýva, že sťažovateľovi bola odňatá možnosť riadne konať pred súdom od podania žaloby\n16. septembra 2011 tým, že nebol bezodkladne riadne poučený o svojich procesných\nprávach a povinnostiach podľa § 5 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vrátane práva\nzvoliť si advokáta. Následne došlo k vydaniu prekvapivého a arbitrárne odôvodneného\nrozsudku okresného súdu, s čím sa krajský súd dôsledne nevysporiadal, hoci bol povinný\ntak postupovať ex offo.\nOkresný súd si dôsledne nesplnil poučovaciu povinnosť podľa § 43 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku, lebo nevyzval sťažovateľa na odstránenie vady žaloby,\nčo v konečnom dôsledku vyústilo do neunesenia dôkazného bremena.\nOsobitnú poučovaciu povinnosť si nesplnila sudkyňa\n\n, zaujatosť\n\nktorej sťažovateľ namietal podaním doručeným 27. marca 2017, keďže nevyzvala\nsťažovateľa na doplnenie námietky zaujatosti a riadne ho nepoučila v zmysle Civilného\nsporového poriadku. V tejto súvislosti si nesplnil povinnosť ani predseda okresného súdu\n(ktorému bolo adresované podanie doručené 27. marca 2017), a to tým, že nepostúpil toto\npodanie do sporového spisu.\nNebol dostatočne objektivizovaný skutkový stav veci, keďže neboli vypočutí\nsvedkovia\nale ani svedok\n\n,\n\n,\n\n(za slobodna, resp. v kritickom čase\n\n),\n\nktorý v roku 2014 zomrel.\n\nKrajský súd neoznámil sťažovateľovi termín verejného vyhlásenia rozsudku, hoci\nsťažovateľ vo svojich podaniach udal elektronickú adresu na ten účel.\n\n22\n\nNapokon sťažovateľ namieta nesprávnosť právneho hodnotenia okresného súdu\na krajského súdu, a to v podstate z obdobných hľadísk ako v podanom odvolaní.\n21. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 128/2018 zo 16. júla 2019 vyplýva,\nže ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 10 Co 19/2018 z 22. februára 2018.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodnil dovolanie dovolacím\ndôvodom podľa § 431 Civilného sporového poriadku, tvrdiac, že mu súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) Civilného sporového\nporiadku]. Rozsudok krajského súdu považoval za nepreskúmateľný a arbitrárny. Vyčítal\nmu ďalej, že nepostupoval správne, keď mu neoznámil elektronicky miesto a čas verejného\nvyhlásenia rozsudku. Za porušenie práva na spravodlivý proces považoval nevykonanie\nnavrhovaných dôkazov, ale aj to, že rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení.\nPodľa názoru najvyššieho súdu, ak sťažovateľ tvrdí, že krajský súd nevykonal ním\nnavrhnuté dôkazy v podobe svedeckých výpovedí, treba uviesť, že nevykonanie dôkazov\nnebolo podľa predchádzajúcej úpravy považované za vadu v zmysle ustanovenia § 237\nods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Strany boli povinné označiť dôkazy\nna preukázanie svojich tvrdení, ale o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané,\nrozhodoval súd. Obdobne to platí aj podľa novej úpravy Civilného sporového poriadku.\nProcesné oprávnenie navrhovať dôkazy sťažovateľ využil, a preto mu toto právo nebolo\nodopreté.\nRozsudok krajského súdu je odôvodnený v súlade so zákonom. Je podstatné, že len\nvýnimočne\n\n(keď\n\npísomné\n\nvyhotovenie\n\nrozhodnutia\n\nneobsahuje\n\nžiadne\n\ndôvody,\n\nresp. zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie) môže ísť o skutočnosť\nzakladajúcu prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného\nsporového poriadku. O takúto výnimočnú situáciu v danom prípade nešlo.\nPostup krajského súdu v súvislosti s verejným vyhlásením rozsudku bol správny.\nPredseda senátu dal pokyn oznámiť na úradnej tabuli súdu čas a miesto vyhlásenia\nrozsudku, toto oznámenie bolo na úradnej tabuli súdu aj vyvesené, a preto postup krajského\nsúdu bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku. Faktická\n\n23\n\nmožnosť strany sporu dozvedieť sa o termíne verejného vyhlásenia rozsudku z hľadiska\nzákonom predpísaného postupu pre verejné vyhlásenie rozhodnutia nebola právne\nvýznamná. Krajský súd nepochybil, keď o tomto termíne neupovedomil sťažovateľa\nelektronickými prostriedkami, pretože sťažovateľ síce elektronickú adresu uviedol,\nale v spise sa nenachádza jeho žiadosť o doručovanie písomností elektronicky,\nčo je nevyhnutnou podmienkou takéhoto doručovania.\nPokiaľ sťažovateľ vymedzuje dôvod prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420\npísm. f) Civilného sporového poriadku aj vadou v právnom posúdení veci, robí tak\nnedôvodne. Realizácia procesných oprávnení sa totiž strane neznemožňuje právnym\nposúdením. Inými slovami, nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti\nv zmysle ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.\nIII.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné\nposúdenie veci ústavným súdom\n22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n23. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n24. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\n\n24\n\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII.A\nK namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu a čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom okresného súdu\n25. Na prerokovanie tých častí ústavnej sťažnosti, ktoré pre namietané porušenie\nčl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujú proti postupu\nkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 19/2018 a jeho rozsudku\nz 22. februára 2018, resp. pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru smerujú proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 C 261/2011 a jeho rozsudku z 10. júla 2017, nie je daná právomoc ústavného súdu.\n26. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv\na slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný\nsúd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej\nprerokovanie.\n27. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný\nprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa\nústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto\nrozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.\n28. Obdobne, proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako\nmimoriadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu\noznačeným právam sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru mal najvyšší súd v rámci\ndovolacieho konania, čo rovnako vylučuje v danom rozsahu právomoc ústavného súdu.\n\n25\n\n29. Napokon treba poznamenať, že sťažovateľ tak právo podať odvolanie proti\nrozsudku okresného súdu, ako aj právo podať dovolanie proti rozsudku krajského súdu\naj využil.\nIII.B\nK namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1\ndohovoru a čl. 13 dohovoru postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n30. Odlišná je situácia vo vzťahu k tým častiam ústavnej sťažnosti, ktoré\npre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nsmerujú proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 128/2018\na jeho uzneseniu zo 16. júla 2019, resp. ktoré pre namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujú proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 C 261/2011. Tieto časti ústavnej sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnené.\n31. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n32. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\n\n26\n\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n33. Najvyšší súd vo svojom dovolacom uznesení reagoval najprv na dovolaciu\nnámietku sťažovateľa týkajúcu sa nevykonania ním navrhnutých dôkazov (výsluchu\nsvedkov) a dospel k názoru, že nevykonanie dôkazov nebolo možné považovať ani za vadu\nv zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ale ani za vadu\npodľa súčasného ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Právom\na povinnosťou strán konania bolo označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak\no tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, rozhodoval súd podľa vlastnej úvahy.\n34. Všetky reakcie sťažovateľa na dovolaciu argumentáciu najvyššieho súdu\nsú zhrnuté v časti C podanej ústavnej sťažnosti. Doslovné znenie tejto časti ústavnej\nsťažnosti je citované v bode 16. Vyplýva z neho, že sťažovateľ za nesprávny procesný\npostup znemožňujúci mu uskutočňovať jemu patriace procesné práva považuje najmä\nokolnosť, že v dôsledku značných prieťahov v konaní okresného súdu zavinených\nsamotným súdom (najmä nezákonným zastavením konania pre nezaplatenie súdneho\npoplatku, hoci sťažovateľ bol od platenia súdneho poplatku oslobodený ex lege) nebolo\nmožné vypočuť svedka\nsvedok\n\nvýsluch ktorého sťažovateľ navrhol ešte v roku 2011, avšak\n\nv roku 2014 zomrel, a preto v roku 2017, keď sa okresný súd pokúšal\n\npredvolať ho a vypočuť, nebol už takýto výsluch možný. Na argumentáciu najvyššieho súdu\nopierajúcu sa o dlhoročnú judikovanú prax, podľa ktorej strana konania má iba právo\ndôkazy navrhovať, nemá však právo na to, aby jeho dôkazné návrhy boli súdom obligatórne\nakceptované, sťažovateľ nijako nereaguje a túto argumentáciu nespochybňuje.\n35. Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že i keby sa prisvedčilo\nsťažovateľovi, tvrdiacemu, že výsluch svedka\n\n27\n\nznemožnil okresný súd svojím\n\npomalým postupom vykazujúcim známky zbytočných prieťahov v konaní v zmysle čl. 48\nods. 2 ústavy, bolo by potrebné zároveň zaoberať sa otázkou, či bol alebo nebol výsluch\ntohto svedka z hľadiska zisťovania rozhodujúcich skutočností potrebný. V tejto súvislosti\nkrajský súd vo svojom rozsudku č. k. 10 Co 19/2018-282 z 22. februára 2018 konštatoval,\nže skutočnosť fyzického napadnutia sťažovateľa zo strany žalovaného nebola vo veci\nsporná, a preto túto skutočnosť nebolo vôbec potrebné dokazovať. Práve preto výsluch\nsvedka\n\nktorý podľa tvrdenia sťažovateľa mal byť pri incidente osobne prítomný,\n\nnebol nevyhnutne potrebný. Podľa názoru ústavného súdu sa uvedená argumentácia javí\nako dostatočne presvedčivá.\n36. Nevypočutie svedka\n\na ďalších navrhovaných svedkov považuje sťažovateľ\n\nza procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku\naj z iného pohľadu. Tvrdí totiž, že dňom účinnosti Civilného sporového poriadku (teda\nod 1. júla 2016) bola daná povinnosť okresného súdu stranami navrhnuté dôkazy vykonať.\nOpiera sa pritom o ustanovenia § 149 až § 154, ako aj § 185 až § 211 Civilného sporového\nporiadku.\n37. Ústavný súd konštatuje, že zo zákonných ustanovení, na ktoré sťažovateľ\nodkazuje, povinnosť súdu stranami konania navrhnuté dôkazy vykonať nevyplýva.\nPráve naopak, podľa § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd rozhodne, ktoré\nz navrhnutých dôkazov vykoná. Celkom nepochybne teda možno konštatovať, že ani\npo 30. júni 2016 nevzniklo stranám konania právo na to, aby nimi navrhnuté dôkazy boli\nsúdom vykonané, pretože i naďalej platí, že je vecou úvahy súdu, ktoré dôkazy vykoná,\nresp. ktoré nevykoná.\n38. Ďalej najvyšší súd v dovolacom uznesení konštatoval, že rozsudok krajského\nsúdu je odôvodnený v súlade so zákonom a odkázal pritom na konštantnú judikatúru, podľa\nktorej iba keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje žiadne dôvody, resp. zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie, môže ísť o skutočnosť zakladajúcu\nprípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového\nporiadku, čo však v danom prípade neobstojí.\n\n28\n\n39. Možno konštatovať, že sťažovateľ túto argumentáciu najvyššieho súdu nijako\nnevyvracia, ale ani nespochybňuje, pretože iba vo všeobecnej rovine tvrdí, že uznesenie\nnajvyššieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.\n40. Ďalej najvyšší súd v dovolacom uznesení obhajuje správnosť postupu krajského\nsúdu v súvislosti s verejným vyhlásením jeho rozsudku a uvádza konkrétne fakty, z ktorých\ntento záver vyvodil.\n41. Sťažovateľ na túto časť argumentácie najvyššieho súdu v relevantnej časti „C“\nústavnej sťažnosti (citovanej v bode 16) nijako nereaguje. Za tohto stavu ústavný súd nemá\nžiaden podklad v podobe protiargumentácie zo strany sťažovateľa, na základe ktorej by\nmohol zaujať stanovisko k správnosti, resp. nesprávnosti použitej právnej argumentácie,\na to najmä v súvislosti s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého nestačí, že strana\nkonania oznámila svoju elektronickú adresu, pretože bol potrebný aj jej prejav o tom, že\nžiada o doručovanie písomností elektronicky, čo splnené nebolo.\n42. Napokon najvyšší súd v súvislosti s namietaným právnym posúdením veci\npoukazuje na to, že v rámci dovolania prípustného podľa ustanovenia § 420 písm. f)\nCivilného sporového poriadku nemožno namietať nesprávne právne posúdenie veci\nodvolacím súdom, keďže realizácia procesných oprávnení sa strane konania neznemožňuje\nprávnym posúdením, čo inými slovami znamená, že nesprávne právne posúdenie veci\nnezakladá vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového\nporiadku.\n43. Treba konštatovať, že sťažovateľ v relevantnej časti ústavnej sťažnosti ani s touto\nargumentáciou najvyššieho súdu nijako nepolemizuje. Ani sa nepokúša argumentovať tým\nspôsobom, že pri posudzovaní podaného dovolania z obsahového hľadiska by bolo možné\nvyvodiť, že dovolaním sa napáda aj správnosť právneho posúdenia veci zo strany krajského\nsúdu, teda že prípustnosť dovolania sa vyvodzuje nielen z ustanovenia § 420 písm. f),\nale aj z ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku.\n44. Napriek uvedenej procesnej pasivite sťažovateľa poukazuje ústavný súd na to,\nže podľa ustanovenia § 432 Civilného sporového poriadku dovolanie prípustné podľa § 421\n29\n\nmožno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci,\npričom dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré\npokladá za nesprávne, a uvedie aj, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.\nNavyše, v prípadoch tvrdenej prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1\npísm. a) a c) Civilného sporového poriadku by mal dovolateľ uviesť, pri vyriešení akej\nprávnej otázky sa odvolací súd odklonil od konkrétne uvedenej ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, resp. aká právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná\nrozdielne od rozhodnutia odvolacieho súdu (s konkrétnym uvedením príslušných rozhodnutí\ndovolacieho súdu). Okrem toho v prípade tvrdenej prípustnosti dovolania podľa ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku by mal dovolateľ výslovne tvrdiť,\nže rozhodnutie\n\nodvolacieho súdu\n\nzáviselo od vyriešenia\n\nprávnej otázky, ktorá\n\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Uvedené zásadné podmienky\ntýkajúce sa dovolania opierajúceho svoju prípustnosť o ustanovenie § 421 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku však v podanom dovolaní splnené vôbec neboli. Znamená to vo svojich\ndôsledkoch, že i keby najvyšší súd posúdil podané dovolanie z obsahovej stránky tak, že sa\nopiera aj o ustanovenie § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku, musel by dovolanie\nodmietnuť pre nesplnenie zákonných podmienok.\n45. Hoci sťažovateľ v podanom dovolaní namietal nesplnenie poučovacej povinnosti\nsúdu podľa ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd sa touto\ndovolacou námietkou vôbec nezaoberal, ba dokonca ju neuviedol ani v zhrnutí obsahu\npodaného dovolania. Námietka smerovala k tomu, že okresný súd žalobu sťažovateľa v časti\ntýkajúcej sa bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zamietol pre neunesenie\ndôkazného bremena, keďže sťažovateľ nepredložil odborné (znalecké) bodové ohodnotenie\ntýchto nárokov, hoci bez takýchto listinných dôkazov uvedené nároky úspešne uplatňovať\nv súdnom konaní nemožno. Podľa názoru sťažovateľa vzhľadom na ustanovenie § 43 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku mal okresný súd sťažovateľa poučiť o tom, že má takéto\ndôkazy predložiť. Tým, že sa tak nestalo, sťažovateľovi bolo znemožnené uskutočnenie\njeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n46. V relevantnej časti podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ v tejto súvislosti\nzdôrazňuje, že neuplatnenie osobitnej poučovacej povinnosti predstavovalo taký závadný\n30\n\nprocesný postup, ktorým sa sťažovateľovi znemožnila realizácia jeho procesných práv.\nPreto odmietnutie dovolania treba z tohto pohľadu považovať za denegatio iustitiae.\n47. Podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudca alebo poverený\nzamestnanec\n\nsúdu\n\nuznesením\n\nvyzve\n\núčastníka,\n\naby\n\nnesprávne,\n\nneúplné\n\nalebo\n\nnezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, a ktorá nemôže byť\nkratšia ako 10 dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.\n48. Podľa názoru ústavného súdu nepredloženie listinných dôkazov preukazujúcich\nnárok na bolestné a na sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno považovať\nza nesprávnosť, neúplnosť alebo nezrozumiteľnosť podania (žaloby). Žaloba podaná\nsťažovateľom bola vo všetkých ohľadoch v súlade so zákonnými požiadavkami, a preto\npoučovať sťažovateľa v zmysle § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ako to vytýka\nsťažovateľ) nebolo potrebné.\n49. Možno uzavrieť, že hoci najvyšší súd sa uvedenou dovolacou námietkou\nnezaoberal, z materiálneho hľadiska vzaté, označené práva sťažovateľa tým neporušil.\n50. Napokon sťažovateľ v podanom dovolaní vytýkal, že hoci namietol zaujatosť\nsudkyne\n\n, nebolo o tejto jeho námietke nikdy rozhodnuté a nebol ani\n\npoučený o prípadnej potrebe námietku doplniť, resp. upresniť.\n51. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nevzal túto dovolaciu námietku\nsťažovateľa vôbec na vedomie, keďže ju neuviedol v zhrnutí obsahu podaného dovolania\na nijako sa s ňou ani v odôvodnení dovolacieho uznesenia nevysporiadal.\n52. Sťažovateľ v relevantnej časti ústavnej sťažnosti vôbec nenamieta skutočnosť,\nže týmto jeho dovolacím argumentom sa najvyšší súd nijako nezaoberal. Inými slovami,\nz pohľadu ústavného súdu absentuje akákoľvek relevantná protiargumentácia zo strany\nsťažovateľa, v ktorej by sa tvrdilo, že išlo o závažnú dovolaciu námietku a že preto bolo\npovinnosťou najvyššieho súdu sa ňou zaoberať.\n\n31\n\n53. Napriek uvedenému považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že z prípisu\nsťažovateľa z 18. januára 2017 doručeného predsedovi okresného súdu elektronicky\na potom 27. marca 2017 aj osobne do podateľne, označeného ako „Opakovaná sťažnosť\nna prieťahy vo veci č. k. 5 C 261/2011“ (ktorého podstatný obsah je uvedený v odseku 6),\nnevyplýva, že by sťažovateľ namietal zaujatosť\n\n. Jeho námietka smeruje\n\ntotiž voči prideleniu jeho veci tejto sudkyni s tým, aby predseda okresného súdu prešetril\nzákonnosť pridelenia veci sudkyni\n\n. Inštitút prideľovania vecí konkrétnym\n\nsudcom nie je totožný s inštitútom námietky zaujatosti, i keď oba inštitúty vo svojej\npodstate vyvierajú zo základného práva na zákonného sudcu. Keďže sťažovateľ dostatočne\nkonkrétnym a zrozumiteľným spôsobom sformuloval, čoho sa od predsedu okresného súdu\ndomáha, nebol dôvod poučovať ho o zákonných náležitostiach námietky zaujatosti\na ani o námietke zaujatosti rozhodovať. Predseda okresného súdu by o námietke zaujatosti\nuplatnenej stranou konania sám rozhodovať ani nemohol a sudkyňa\no prípise sťažovateľa evidentne vôbec nevedela, keďže prípis nebol adresovaný\ndo sporového spisu, ale priamo predsedovi okresného súdu ako orgánu verejnej správy.\nPredseda okresného súdu námietku nesprávneho pridelenia veci konkrétnemu sudcovi\nnemal dôvod postúpiť sudkyni\n\ndo sporového spisu práve preto,\n\nže o námietku zaujatosti nešlo.\n54. Možno uzavrieť, že hoci sa najvyšší súd uvedenou námietkou nezaoberal,\nv konečnom dôsledku, z materiálneho hľadiska vzaté, k porušeniu označených práv\nsťažovateľa nedošlo.\n55. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti zároveň namietal porušenie základných\npráv podľa čl. 13 dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy). V sťažnosti však\nabsentuje odôvodnenie toho, v čom malo spočívať porušenie označeného základného práva\npodľa dohovoru vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti pripomína, že v zmysle § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde\nmusí ústavná sťažnosť okrem iného obsahovať konkrétne skutkové a právne dôvody,\npre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.\n\n32\n\n56. Ústavný súd preto v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2\npísm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.\nIII.C\nK namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým postupom okresného súdu\n57. Argumentácia sťažovateľa týkajúca sa prieťahov v konaní je zhrnutá v časti „D“\nústavnej sťažnosti a je doslovne citovaná v bode 17.\n58. Predmetom námietok v tejto časti sú prieťahy v rozhodovaní okresného\nsúdu týkajúcom sa trov konania, a to vo fáze po rozsudku krajského súdu\nč. k. 10 Co 19/2018-282 z 22. februára 2018, ktorý bol sťažovateľovi doručený 23. marca\n2018. Podľa vedomostí sťažovateľa okresný súd od 24. marca 2018 o trovách konania\nnerozhodol, a preto možno konštatovať jeho zjavnú nečinnosť, ale aj neefektívnosť.\nSťažovateľ pritom v priebehu konania podal viaceré sťažnosti proti prieťahom\n(23. septembra 2015 predsedovi okresného súdu a 24. septembra 2015 predsedníčke\nnajvyššieho súdu), ale obrátil sa okrem toho 30. marca 2017 aj na ústavný súd, ktorý jeho\nsťažnosti na porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na konanie v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnálezom č. k. III. ÚS 266/2017-25 zo 4. júla 2017 aj vyhovel.\n59. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil\nústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba\ndomáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Základné právo\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány\nna také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom\nprocesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné\nefektívne a vecne správne využívať.\n\n33\n\n60. Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé\nnamietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom\nna konkrétne okolnosti prípadu, pričom ústavný súd akcentuje tri základné kritériá\nv súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní pred všeobecnými súdmi: zložitosť veci,\nsprávanie účastníkov konania a postup súdu (porov. napr. I. ÚS 3/00 alebo I. ÚS 7/02).\nMedzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet\nsporu v posudzovanom konaní a význam sporu pre sťažovateľa (porov. napr. II. ÚS 32/02\nalebo I. ÚS 19/00). Napokon ústavný súd taktiež prihliada v konkrétnom prípade na čas\ntrvania konania (porov. napr. I. ÚS 92/97), resp. na celkovú dĺžku konania (porov. napr.\nIII. ÚS 123/02).\n61. Obdobne i Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k právu\nna prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma primeranosť\nlehoty (reasonable time) konania v rámci konkrétnych okolností prípadu, aplikujúc pritom\nštyri základné kritériá pre posúdenie primeranosti danej lehoty: zložitosť veci, správanie\nsťažovateľa, postup štátnych orgánov a význam sporu pre sťažovateľa (pozri napr. Sürmeli\nv. Nemecko, č. 75529/01, rozhodnutie ESĽP z 8. 6. 2006, bod 128; Frydlender\nv. Francúzsko, č. 30979/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 6. 2000, bod 43).\n62. Ústavný súd však poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých\nopakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama\nosebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. III. ÚS 91/04 alebo\nII. ÚS 129/06) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok\nporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48\nods. 2 ústavy (pozri napr. I. ÚS 46/01, III. ÚS 92/03 alebo I. ÚS 149/02,\npríp. III. ÚS 372/09). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd\nspravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom\novplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež\nnapr. v III. ÚS 199/02 alebo I. ÚS 57/01).\n\n34\n\n63. Vzhľadom na predmet rozhodovania okresného súdu, ktorým je výška náhrady\ntrov konania, a vzhľadom na časový úsek medzi 23. marcom 2018 (keď rozsudok krajského\nsúdu týkajúci sa aj práva na náhradu trov konania bol doručený) a 21. novembrom 2019\n(deň podania ústavnej sťažnosti), nemožno hovoriť o porušení sťažovateľom označených\npráv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právna neistota sťažovateľa týkajúca\nsa meritórneho výsledku konania bola rozsudkom krajského súdu odstránená. Kolaterálne\nrozhodovanie okresného súdu o trovách konania nemá ku dňu podania ústavnej sťažnosti\npotenciál zasiahnuť do označených práva sťažovateľa.\n64. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. januára 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n35", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "prieťahy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "ochrana osobnosti", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d8ef7214-10d4-49b2-80fa-bc07358266ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.711.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 711/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 711/2017 z 13. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-13", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.711.2017.1"}, {"guid": "ussr:dd9c65fd-b4ee-40af-b127-dfb549f664d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.266.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 266/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 266/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.266.2017.2"}, {"guid": "ussr:9f9d18f3-42bc-445a-be96-a2f016793041", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.675.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 675/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 675/2016 z 12. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-12", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.675.2016.1"}, {"guid": "ussr:bc1cc9d1-fd45-4e38-98ff-016b8be96229", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.540.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 540/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 540/2015 z 9. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.540.2015.1"}, {"guid": "ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 413, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239"}, {"guid": "ussr:d4270dee-a0a1-48b0-ba78-e31d2a2ecb30", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 372/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 372/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4270dee-a0a1-48b0-ba78-e31d2a2ecb30"}, {"guid": "ussr:bffeb16a-e7a2-426f-996d-191228d9655c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/08 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 1071, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bffeb16a-e7a2-426f-996d-191228d9655c"}, {"guid": "ussr:baae17b0-3c20-4ca1-8dee-7481197a7071", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 154/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 154/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:baae17b0-3c20-4ca1-8dee-7481197a7071"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:f052da65-024d-4e97-8b1b-8884ba37181c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 129/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 129/06 z 27. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-27", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f052da65-024d-4e97-8b1b-8884ba37181c"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:e5d5dc7c-4de2-44e6-87c5-99a3f812a1a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 1131, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5d5dc7c-4de2-44e6-87c5-99a3f812a1a3"}, {"guid": "ussr:2820c182-78fd-44d7-9eec-2cf20a5696d7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 91/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 91/04 z 10. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-10", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2820c182-78fd-44d7-9eec-2cf20a5696d7"}, {"guid": "ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 43/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 43/04 z 25. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-25", "citacie_n": 502, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc"}, {"guid": "ussr:2cf3cd1c-f2f0-45d6-a93f-4753cf667ec3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/03 z 12. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-12", "citacie_n": 1201, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cf3cd1c-f2f0-45d6-a93f-4753cf667ec3"}, {"guid": "ussr:7e25b98d-3ae4-4b8a-b90f-709a71207d37", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 92/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 92/03 z 25. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-25", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7e25b98d-3ae4-4b8a-b90f-709a71207d37"}, {"guid": "ussr:6a00dafa-8727-4ad0-94ca-cd665a268586", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 123/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 123/02 z 6. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-06", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a00dafa-8727-4ad0-94ca-cd665a268586"}, {"guid": "ussr:0971de39-d8aa-4f55-ba40-6d11abfc8cc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 149/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 149/02 z 26. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-26", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0971de39-d8aa-4f55-ba40-6d11abfc8cc1"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:c0eb1697-12c9-400c-9259-11b45e0a2314", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 20/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 20/03 z 29. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-29", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0eb1697-12c9-400c-9259-11b45e0a2314"}, {"guid": "ussr:39ee6f06-0479-4238-828c-c7abe225c397", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/02 z 17. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-17", "citacie_n": 682, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39ee6f06-0479-4238-828c-c7abe225c397"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 3990, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96"}, {"guid": "ussr:90f31052-4de9-4962-8acd-71d96ab238b6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 7/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 7/02 z 21. 5. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-05-21", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90f31052-4de9-4962-8acd-71d96ab238b6"}, {"guid": "ussr:47be49a2-3663-4a01-94d1-a9cf75ba356f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/01 z 22. 11. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-11-22", "citacie_n": 943, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47be49a2-3663-4a01-94d1-a9cf75ba356f"}, {"guid": "ussr:adfea628-0617-41d3-88b4-0c03325341b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/01 z 12. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-12", "citacie_n": 1543, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:adfea628-0617-41d3-88b4-0c03325341b4"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:0ad657ff-4121-454d-b6bd-ff91080680e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 19/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/00 z 23. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-23", "citacie_n": 3954, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1"}], "citovane_v": []}