{"guid": "ussr:8acdce87-ef72-45b1-bf39-0068e6f3d609", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.164.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 164/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 164/2017 z 7. 7. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. júla 2020, sp. zn. II. ÚS 164/2017, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.164.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2020-07-07", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "nazov": "čl. 30 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-30", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8acdce87-ef72-45b1-bf39-0068e6f3d609", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.164.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.164.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.164.2017.1/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 164/2017-45\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša\nMaďara (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky\n,\n\n,\n\n, zastúpenej\n\nadvokátskou kanceláriou AK H. I. F., spol. s. r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, v mene ktorej\nkoná advokát a konateľ JUDr. Peter Filip, vo veci namietaného porušenia jej základného\npráva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 84 ZN z 24. októbra 2016 a takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nVymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n24. novembra 2016 doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci\n\nnamietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej\nlen „súdna rada“) sp. zn. 84 ZN z 24. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n1.1 Ústavný súd prijal uznesením č. k. II. ÚS 164/2017-9 z 2. marca 2017 ústavnú\nsťažnosť na ďalšie konanie.\n1.2 Vec sťažovateľky napadla ústavnému súdu 24. novembra 2016 a bola pôvodne\npridelená sudcovi spravodajcovi Lajoszovi Meszárosovi, ktorému 16. februára 2019\nuplynulo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 (ďalej len „rozvrh\npráce“) bola táto vec v zmysle rozvrhu práce prerozdelená a náhodným výberom pomocou\ntechnických\n\na programových\n\nprostriedkov\n\npridelená\n\n17.\n\noktóbra\n\n2019\n\nsudcovi\n\nspravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá\nv senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Rastislava Kaššák\na Miloš Maďar.\n2. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka\nbola rozhodnutím výberovej komisie Spr. č. 355/2015 zo 4. mája 2016 vyhlásená za jednu\nz úspešných uchádzačiek na obsadenie troch voľných miest sudcov pre Okresný súd\nBratislava I. Súdna rada napadnutým uznesením na základe podkladov Národného\nbezpečnostného úradu v tajnom hlasovaní rozhodla, že sťažovateľka nespĺňa predpoklady\nsudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne.\n2.1 Napadnuté uznesenie súdnej rady vo svojom celom znení znie:\n„Súdna rada Slovenskej republiky na základe podkladov Národného bezpečnostného\núradu\n\npre\n\nrozhodovanie\n\no\n\npredpokladoch\n\nsudcovskej\n\nspôsobilosti\n\nkandidáta\n\nna vymenovanie za sudcu podľa čl. 141a ods. 5 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky\na § 27ga ods. 4 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 195/2014 Z. z., v tajnom hlasovaní\nrozhodla, že kandidátka na vymenovanie za sudcu: Meno a priezvisko:\n; nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu\nsudcu bude vykonávať riadne.“\n\n2\n\n2.2 Sťažovateľka ústavný súd primáme požiadala, aby preskúmal dôvody, ktoré\nviedli súdnu radu k vydaniu napadnutého uznesenia tak, ako to v tom čase predpokladalo\nustanovenie § 74da ods. 2 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993\nZ. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov, ktorého účinnosť bola v čase podania\njej sťažnosti pozastavená.\n2.3 Vo svojej argumentácii sťažovateľka poukázala na § 5 ods. 1 písm. e) zákona\nč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), podľa ktorého za sudcu môže byť\nvymenovaný občan, ktorý spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku,\nže funkciu sudcu bude vykonávať riadne (ďalej len „predpoklady sudcovskej spôsobilosti“).\n2.4 Podľa sťažovateľky súdna rada pri rozhodovaní o splnení predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti vychádzala z komplexného posúdenia uchádzača o funkciu sudcu,\nako aj z podkladov Národného bezpečnostného úradu, ktorými sa zisťovalo, či sudca alebo\nuchádzač o funkciu sudcu nie je pod preukázateľným nátlakom v dôsledku finančnej\nsituácie, nie je preukázateľne závislý od konzumácie alkoholických nápojov alebo od iných\nnávykových látok, neprijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo nezneužíva\npostavenie a funkciu na získavanie neoprávnených pôžitkov, nedisponuje s majetkom,\nktorého hodnota je neprimeraná priznaným príjmom a ktorého legálnosť pôvodu\nnie je schopný alebo ochotný preukázať, nemá obchodné, majetkové alebo finančné\nvzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu, alebo nespráva sa korupčne.\n2.5 Z uvedených ustanovení podľa sťažovateľky vyplýva, že predpoklady sudcovskej\nspôsobilosti boli založené na zákonom taxatívne vymedzených kritériách, ktoré súdna rada\nposudzovala na základe podkladov Národného bezpečnostného úradu. V sťažovateľkinom\nprípade Národný bezpečnostný úrad, ako ani súdna rada podľa nej nevymedzili jediný\nrelevantný argument, ktorý by napĺňal už uvedené kritéria sudcovskej nespôsobilosti.\nSťažovateľka v sťažnosti vyhlásila, že nie je pod nátlakom v dôsledku finančnej situácie,\nnie je závislá od konzumácie alkoholických nápojov alebo od iných návykových látok,\nneprijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody, nezneužíva postavenie a funkciu\nna získavanie neoprávnených pôžitkov, nedisponuje s majetkom, ktorého hodnota\nje neprimeraná priznaným príjmom a ktorého legálnosť pôvodu by nebola schopná alebo\n3\n\nochotná preukázať, nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami\nz prostredia organizovaného zločinu a ani sa nespráva korupčne.\n2.6 Napadnuté uznesenie považuje sťažovateľka za nedôvodné, keďže súdna rada\nneuviedla jediný dôvod spôsobilý naplniť niektorú zo skutočností taxatívne uvedených\nv ustanovení § 5 ods. 7 zákona o sudcoch. Dôvody, pre ktoré súdna rada rozhodne\no nesplnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti, nemôžu byť podľa sťažovateľky\nsvojvoľné a ani zástupné. Keďže z podkladov Národného bezpečnostného úradu,\nako ani zo žiadnej sťažovateľke položenej otázky na neverejnom zasadnutí súdnej rady\nnevyplývalo také jej konanie alebo dôkaz o jej sudcovskej nespôsobilosti, ktorý\nby bol spôsobilý naplniť ustanovenie § 5 ods. 7 zákona o sudcoch, je podľa\nnej jednoznačné, že takéto dôvody vo vzťahu k nej neexistovali a ani neexistujú.\nZ uvedených dôvodov sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nedôvodné.\n2.7 Podľa sťažovateľky súdna rada fakticky stotožňuje právo na prístup k verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok a právo uchádzať sa o funkcie za rovnakých podmienok.\nPodmienky vzťahujúce sa na práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy majú byť podľa mienky\nsťažovateľky založené na rozumných a objektívnych kritériách, ktoré sú v danom prípade\nvymedzené o. i. ustanovením § 5 zákona o sudcoch. Podľa slov sťažovateľky princíp\ntransparentnosti\n\nprocesov\n\nv\n\nprístupe\n\nk\n\nverejnej\n\nfunkcii\n\nzahŕňa\n\npožiadavku\n\nobjektivizovateľnosti, rozumnosti, zistiteľnosti a preskúmateľnosti podmienok v prístupe\nk funkcii. Podľa presvedčenia sťažovateľky súdna rada neuviedla dôvod, pre ktorý nesplnila\npodmienku na prístup k funkcii sudcu, čím podľa jej názoru porušila jej základné právo\npodľa čl. 30 ods. 4 ústavy.\n3. Sťažovateľka následne rozdelila svoje výhrady proti napadnutému uzneseniu\ndo 3 celkov.\n3.1 V prvom argumentačnom celku sťažovateľka namietala nepreskúmateľnosť\na nezrozumiteľnosť napadnutého uznesenia, ktoré podľa nej z obsahového hľadiska\nneobsahuje podstatné materiálne znaky rozhodnutia. Podľa sťažovateľky v napadnutom\nuznesení absentujú skutkové dôvody, o ktoré sú opreté rozhodovacie dôvody, ako i právne\nzávery, ktoré by mali byť z nich vyvodené. Sťažovateľka poukázala taktiež na to,\nže odôvodnenie napadnutého uznesenia neobsahuje opis priebehu konania pred Národným\n4\n\nbezpečnostným úradom a súdnou radou, ktorý bol podľa nej podstatný a dôležitý\npre rozhodnutie\n\nzáveru\n\nv jej\n\nveci.\n\nNapadnuté\n\nuznesenie\n\npovažuje\n\nsťažovateľka\n\nza nepreskúmateľné pre nedostatok jeho dôvodov, v dôsledku čoho v konaní nemohla\nv rámci svojej obrany predložiť relevantné námietky, či správne zamerať prípadné\nopravné prostriedky. Podľa sťažovateľky súčasná judikatúra kladie prísne požiadavky\nna presvedčivé a zrozumiteľné odôvodňovanie súdnych rozhodnutí a táto povinnosť\nby o to naliehavejšie podľa nej mala platiť aj pre rozhodnutia prijaté súdnou radou. V týchto\nsúvislostiach poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa požiadaviek kladených\nna odôvodnenie rozhodnutí orgánov verejnej moci napr. PL. ÚS 14/06, II. ÚS 5/03,\nPL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05, II. ÚS 29/2011). Vzhľadom\nna uvedené sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nezákonné a nesúladné\ns ústavou.\n3.2 V druhom argumentačnom celku sťažovateľka poukázala na spôsob hlasovania\nsúdnej rady. Najprv poukázala na znenie čl. 141a ods. 6 ústavy, § 3 ods. 1 a § 6 ods. 6\nzákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“),\nz obsahu ktorých vyplýva, že súdna rada je schopná sa uznášať, ak sú na zasadnutí prítomní\naspoň 10 jej členovia, pričom na prijatie jej uznesenia je potrebný súhlas aspoň 10\njej členov.\n3.2.1 Sťažovateľke na neverejnom zasadnutí súdnej rady ústne oznámili výsledok\ntajného hlasovania v jej veci, ako aj pomer hlasov, podľa ktorého 8 členov súdnej rady\nbolo za vyslovenie záveru, že požiadavky sudcovskej spôsobilosti spĺňa, 1 člen proti tomuto\nzáveru a 3 členovia sa zdržali hlasovania. Z uvedeného vyplýva, že pri hlasovaní\nv sťažovateľkinej veci bolo prítomných 12 z 18-tich členov súdnej rady a rozhodnutie tohto\nkolektívneho orgánu tak fakticky záviselo od hlasovania troch z nich, pretože sa nehlasuje\n„väčšinovým“ spôsobom. Sťažovateľka konštatovala, že hoci za prijatie záveru, že spĺňa\npredpoklady tzv. sudcovskej spôsobilosti, hlasovala väčšina prítomných členov súdnej rady,\nkeďže táto väčšina nepredstavovala aj väčšinu všetkých členov súdnej rady, automaticky\nbol v súlade s čl. 141a ods. 6 ústavy schválený záver o prijatí uznesenia v neprospech\nsťažovateľky.\n\n5\n\n3.2.2 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka konštatovala, že postup, ktorý predchádzal\nvydaniu napadnutého uznesenia, je síce v súlade so zákonom, avšak podľa nej je v rozpore\ns princípom legitimity, pretože v danom prípade rozhodnutie súdnej rady závisí nielen\nod vôle väčšiny hlasujúcich členov súdnej rady, ale aj počtu aktuálne prítomných členov\nsúdnej rady.\n3.3 V treťom argumentačnom celku sťažovateľka argumentovala neústavnosťou\npostupu súdnej rady pri rozhodovaní o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti,\nktorým podľa nej došlo k výraznému zásahu výkonnej moci do moci súdnej. Sťažovateľka\nďalej poukázala na podstatu princípu teórie deľby moci, ako aj ústavné princípy nezávislosti\nsúdnictva a sudcovskej nezávislosti vyplývajúce z čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy,\nktoré sú ako zdôraznila základnými princípmi právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.\nNásledne taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu zaoberajúcu sa uvedenými\nprincípmi (napr. PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 52/99, III. ÚS 16/00, PL. ÚS 17/08), ktorých závery\ntýkajúce sa narušenia ústavného princípu deľby moci spôsobom odporujúcim zásadám\nimplikovaným v koncepcii demokratického štátu, sú podľa sťažovateľky aplikovateľné\naj v jej prípade. Právna úprava umožňujúca preverovanie kandidáta na funkciu sudcu\nNárodným bezpečnostným úradom podľa názoru sťažovateľky dovoľuje také zásahy\nvýkonnej moci do postavenia sudcov všeobecných súdov, ktoré ústavný súd v náleze\nsp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 nielen kritizoval, ale označil ich za nesúladné\ns princípom materiálneho právneho štátu a princípom trojdelenia štátnej moci.\n3.3.1\n\nNeústavnosť\n\ntakéhoto\n\npostupu\n\nsťažovateľka\n\nvidí\n\nv tom,\n\nže\n\npodľa\n\nnej na skúmanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti, nemá súdna rada „de facto takmer\nžiadny vplyv“, hoci rozhodovanie o tejto otázke patrí do jej právomoci. Súdna rada síce\npodklady z Národného bezpečnostného úradu vyhodnocuje samostatne, ale podľa\nsťažovateľky „bez právnej úpravy a reálnej možnosti, prípadne zákonných mechanizmov\noverenia pravdivosti, relevantnosti a spôsobilosti zdroja poskytnúť pravdivé informácie“.\nTento stav je podľa sťažovateľky v rozpore so zásadou rovnosti, keďže uchádzač o funkciu\nsudcu síce má možnosť vyjadriť sa k vybraným tvrdeniam, resp. informáciám,\navšak bez možnosti konfrontácie so zdrojom týchto informácií či bez možnosti preukázania\nopaku akéhokoľvek tvrdenia, v dôsledku čoho podľa nej de facto o predpokladoch\nspôsobilosti sudcu rozhoduje orgán výkonnej moci – Národný bezpečnostný úrad.\n6\n\nUvedeným postupom sú podľa sťažovateľky odborné schopnosti a vedomosti uchádzača\no funkciu\n\nsudcu\n\n„znegované\n\nnekontrolovateľným\n\na\n\nzákonne\n\nnepreskúmateľným\n\nrozhodnutím orgánu štátnej správy“, v dôsledku čoho dochádza „k priamemu, hrubému\na protiústavnému zásahu výkonnej moci do moci súdnej“.\n4. Sťažovateľka na základe prezentovaných námietok navrhla, aby ústavný súd vydal\nnasledujúci nález:\n„Súdna rada svojím uznesením z 24.10.2016, sp. zn 84 NZ, porušila základné právo\nna prístup k voleným a iným verejným funkciám zaručené v čl. 30\nods. 4 Ústavy SR.\nUznesenie Súdnej rady sa zrušuje.\nÚstavný súd SR vyslovuje, že\n\nspĺňa predpoklady sudcovskej\n\nspôsobilosti.“\nII.\nVyjadrenie súdnej rady a replika sťažovateľky\n5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyjadrila\nsúdna rada podaním č. SR 154/2017 z 29. mája 2017.\n5.1 Vo svojom podaní súdna rada ponajprv poukázala na znenie čl. 141a ods. 5\npísm. b), čl. 141a ods. 6, čl. 141a ods. 9 ústavy, § 6 ods. 1 a 6, 27 ga ods. 2, 3, 4, 5 a 6\nzákona o súdnej rade, § 69a ods. 1, 2, 3, 6, § 69b ods. 1 a § 69b ods. 2 zákona č. 215/2004\nZ. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“), § 5 ods. 1\npísm. e) a ods. 7 zákona o sudcoch týkajúce sa postavenia súdnej rady a spôsobu\njej rozhodovania, resp. postupov pri rozhodovaní o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti\nkandidáta na sudcu a povinností kandidáta na sudcu v rámci tohto procesu.\n5.2\n\nSúdna rada nerozporovala tvrdenia sťažovateľky týkajúce sa\n\nhlasovania\n\nna neverejnom zasadnutí v jej veci (t. j. prítomných 12 členov súdnej rady, ktorá\nbola uznášania schopná, z nich 8 hlasovalo za, 1 proti, 3 sa zdržali). Následne súdna rada\npoukázala na to, že rozhodovanie súdnej rady ako kolektívneho orgánu sa realizuje\nprostredníctvom štandardných pravidiel prijímania rozhodnutí v súlade s čl. 141a ods. 5\n7\n\nústavy a § 6 ods. 1 zákona o súdnej rade, pričom z výsledkov tajného hlasovania vyplynulo,\nže sťažovateľka nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti na vymenovanie za sudcu.\nSúdna rada poukázala na ustanovenie ústavy, ktoré určuje kvórum potrebné na prijatie\nprávne záväzného rozhodnutia súdnej rady a zdôraznila, že žiadny iný ústavný príkaz\nani ústavné právo vo vzťahu k hlasovaniu súdnej rady zo znenia procesnej normy\nnevyplýva. Z uvedeného podľa súdnej rady možno vyvodiť, že vo veci sťažovateľky\npostupovala a rozhodla rovnako ako u všetkých kandidátov na sudcu legálnym spôsobom\nv súlade s ústavou a príslušnými zákonmi a svoje uznesenie sťažovateľke doručila\ndo vlastných rúk v zákonom stanovenej lehote na svojom neverejnom zasadnutí 24. októbra\n2016.\n5.3 Následne súdna rada predložila svoje argumenty vo vzťahu k druhej\nargumentačnej\n\nlínii\n\npredloženej\n\nsťažovateľkou\n\ntýkajúcej\n\nsa\n\nnepreskúmateľnosti\n\nnapadnutého uznesenia z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Súdna rada závery\nuvedené v rozhodnutí ústavného súdu vo veci PL.\n\nÚS 14/06, v ktorom sa ústavný\n\nsúd zaoberal výkladom kompetencií prezidenta v prípade sťažovateľky, označila\nza neaplikovateľné. V argumentácii poukázala súdna rada na rozhodnutie ústavného súdu\nvo veci II. ÚS 29/2011, v ktorom sa ústavný súd zaoberal samotným obsahom rozhodnutia\nsúdnej rady a tiež postupom, ktorý mu predchádzal, pričom v nadväznosti na rozhodovanie\nsúdnej rady v ňom vyjadril, že „ide o osobitný druh právneho konania, preto nie je možné\nrozhodnutia súdov porovnávať s rozhodnutiami súdnej rady“. Vo vzťahu k personálnemu\nkreovaniu a obsadeniu súdnej rady ústavný súd v tejto veci vyslovil názor, že „spôsob,\nakým ústavodarca nakonfiguroval zloženie súdnej rady vniesol do povahy súdnej rady prvok\nvôľový aj prvok rozumový, ba možno povedať, že súdna rada stojí na priesečníku týchto\nprincípov“, pričom ústavným súdom zvolený postup pri rozhodovaní v uvedenej veci\nje „opretý o princíp minimalizácie zásahov do právomocí iných orgánov verejnej moci\na vnímajúc vyvíjajúcu sa tradíciu súdnej rady“. V súvislosti s námietkami sťažovateľky\npoukázala súdna rada na závery rozhodnutí ústavného súdu vo veciach sp. zn. III. ÚS 79/04\na PL. ÚS 10/05, z ktorých vyplýva že súdna rada bola zriadená ako ústavný orgán súdnej\nmoci, zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu,\nv rámci svojich kompetencií sa má právo vyjadrovať k zásadným otázkam v oblasti\nsúdnictva, avšak nemožno ju prirovnávať k postaveniu všeobecných súdov a ich súdnym\n8\n\nrozhodnutiam. Súdna rada následne poukázala na to, že pri riešení otázky transparentnosti\njej rozhodovania v personálnej oblasti už ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou\nnamietanú právnu úpravu považuje za minimálny akceptovateľný štandard nearbitrámosti\n(II. ÚS 29/2011). Z uvedeného je podľa súdnej rady zrejmé, že dôsledné dodržanie postupu\nustanoveného v zákone o súdnej rade vylučuje arbitrárnosť (svojvôľu) rozhodovania\nústavného orgánu súdnej moci. Vzhľadom na uvedené súdna rada uviedla, že svoje\nrozhodnutie považuje za súladné s ústavou.\n5.4 V tretej argumentačnej línii sťažovateľka namietala zásah výkonnej moci do moci\nsúdnej v postupe predchádzajúcom vydaniu rozhodnutia súdnej rady, odvolávajúc sa pritom\nna čl. 1 ods. 1 ústavy, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, a zároveň poukazujúc\nna rozhodnutie ústavného súdu vo veci PL. ÚS 16/95, v ktorom sa ústavný súd okrem iného\nvyjadril i k deľbe moci v štáte pri zachovaní nezávislého súdnictva a sudcovskej\nnezávislosti. Súdna rada v tejto súvislosti poukázala na znenie čl. 141 ods. 1 ústavy, ktorý\nupravuje inštitucionálnu nezávislosť súdov (t. z. nie súdnej rady) v spojení s individuálnou\nnezávislosťou sudcov, ktorá má smerovať k nestrannému rozhodovaniu v súdnom konaní\na čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý súvisí s nezávislosťou sudcu pri výkone jeho funkcie, následne\nsúdna rada poukázala na to, že predložená argumentácia sťažovateľky týkajúca sa zásahu\nvýkonnej moci do moci súdnej nekorešponduje s uvedenými článkami, na ktoré poukázala.\n5.4.1 Sťažovateľka taktiež v tejto súvislosti poukázala v rámci svojej argumentácie\nna nález vo veci sp. zn. PL. ÚS 17/2008 zaoberajúci sa inštitútom bezpečnostnej previerky\npre sudcov, ktorí mali pôsobiť na Špeciálnom súde alebo na Najvyššom súde Slovenskej\nrepubliky (sudcovia v senáte rozhodujúci o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nŠpeciálneho súdu). V predmetnej veci, ale v súlade s platnou právnou úpravou v tom čase\nprevierku pre týchto sudcov vykonával Národný bezpečnostný úrad, čo bolo dôvodom\nvyslovenia nesúladu tohto postupu s ústavou v dôsledku narušenia princípu deľby moci.\nKeďže podľa platnej právnej úpravy vo veci sťažovateľky Národný bezpečnostný úrad\nnemá rozhodovaciu právomoc, nemožno túto argumentáciu považovať za relevantnú.\n5.4.2 Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej súdna rada neuvedením\ndôvodu, pre ktorý podmienku na prístup k funkcii nesplnila, porušila sťažovateľkino\nzákladné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, súdna rada okrem iného poukázala\naj na rozhodnutie ústavného súdu vo veci III. ÚS 79/04 a v súlade s jeho závermi\n9\n\nargumentovala, že obsahom základného práva podľa čl. čl. 30 ods. 4 ústavy nie je právny\nnárok na získanie uvedenej funkcie, lebo tento vzniká až vtedy, keď uchádzač splnil\nv procese prístupu všetky predpísané podmienky v časovom slede (výberové konanie,\nrozhodovanie o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti, prerokovanie návrhu\nkandidáta na jeho predloženie prezidentovi, menovanie kandidáta prezidentom do funkcie\nsudcu bez časového obmedzenia, zloženie a podpísanie sľubu), pričom kandidát, ktorý\nnesplní podmienky predchádzajúceho štádia, nemôže ísť do štádia ďalšieho.\n5.4.3 Súdna rada ďalej poukázala na to, že rozhodovanie o splnení predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti sťažovateľky bolo prerokované na zasadnutí súdnej rady\nza rovnakých podmienok ako u ostatných kandidátov a samotné neodôvodnenie\nnapadnutého uznesenia súdnej rady, ktoré je pre sťažovateľku nepriaznivé, nemožno podľa\nnej brať ako porušenie rovnakých podmienok v procese prístupu k funkcii sudcu. V danom\nprípade súdna rada poukázala na to, že pri výkone svojej právomoci v tomto prípade rokuje\nneverejne, hlasuje tajne, ale dáva možnosť, aby sa kandidát osobne k zisteným podkladom\nvyjadril ešte pred rozhodnutím, a až následne prostredníctvom tajného hlasovania sama\nrozhodne, výsledkom čoho je vydanie uznesenia. Vzhľadom na uvedené podľa súdnej rady\nnapadnuté uznesenie je v súlade s kritériami stanovenými ústavou a i príslušnou zákonnou\núpravou, čo vylučuje tvrdenie o tom, že jej postupom došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy.\n5.4.4 V závere súdna rada uviedla, že\n\njej postup bol podľa nej „v súlade\n\ns jej ústavným a zákonným vymedzením, a preto súdna rada navrhuje, aby ústavný súd\nrozhodol, že práva sťažovateľky podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v súvislosti s napadnutým\nuznesením súdnej rady porušené neboli“.\n6. Ústavný súd zaslal podanie súdnej rady č. SR 154/2017 z 29. mája 2017 právnemu\nzástupcovi sťažovateľky, ktorému poskytol možnosť vyjadriť sa k nemu v lehote 14 dní\nodo dňa jeho doručenia. Uvedenú možnosť právny zástupca sťažovateľky nevyužil.\n7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil\n\n10\n\nv danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno\nočakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v jeho judikatúre\n8. Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup\nk voleným a iným verejným funkciám.\n9. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti definoval verejné funkcie, na ktoré sa\nvzťahuje ochrana čl. 30 ods. 4 ústavy. Patrí sem aj funkcia sudcu, tak ústavného súdu\ni všeobecného súdu (pozri napr. sp. zn. III. ÚS 79/04, taktiež Drgonec, J. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. 616 s.)\n10. Ústavný súd s ohľadom na procesnú čistotu ozrejmuje, že v priebehu konania\no ústavnej sťažnosti sťažovateľky pred ústavným súdom nadobudol 1. marca 2019 účinnosť\nzákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.\n10.1 V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije\naj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní\nnastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n11. Podľa predchádzajúcich záverov činnosti ústavného súdu sa za prístup k voleným\na iným verejným funkciám považuje aj právo prístupu k funkcii sudcu, teda k verejnej\nfunkcii, a preto je čl. 30 ods. 4 na tento prípad aplikovateľný (III. ÚS 75/01).\n12. Článok 30 ods. 4 ústavy zaručuje každému občanovi právo na prístup k verejnej\nfunkcii za rovnakých podmienok. Funkcia sudcu je podľa stálej judikatúry ústavného súdu\ntakou verejnou funkciou, keďže ide priamo podľa ústavy o vykonávateľa jednej zo zložiek\nštátnej moci – moci súdnej (porov. napr. II. ÚS 258/03, III. ÚS 79/04).\n\n11\n\n13. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 30 ods. 4\nústavy ústavný súd podčiarkol jeho zásadný význam, keď uviedol, že toto základné právo\nje kľúčovým politickým právom, ktoré súvisí s charakterom Slovenskej republiky\nako demokratického a právneho štátu [čl. 1 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 92/2012)].\n14. Vo vzťahu k obsahu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ústavný súd\nuviedol, že jeho obsahom je prístup k volenej a inej verejnej funkcii a možnosť\nnediskriminačného uchádzania sa o takú funkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy nezaručuje právo\nverejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa o verejnú\nfunkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači (m. m.\nIV. ÚS 299/2011).\n15. Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd v spojitosti s čl. 30 ods. 4 ústavy\ntiež uviedol, že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám porušia\nčl. 30 ods. 4 ústavy aj tým, že „sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu“\n(m. m. III. ÚS 75/01), resp. vtedy, ak nezabezpečia „objektivitu konania“ (m. m.\nII. ÚS 9/00). V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd tiež uviedol (sp. zn.\nII. ÚS 5/03), že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci postupoval\npri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho\nk ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu\nsamotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej\nslobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci\nalebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého\nzákladného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci\nzabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka\nsa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane\nsúvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody.“. Vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 35/03 ústavný súd uviedol, že „subjektom tohto práva je každý občan Slovenskej\nrepubliky, ktorý sa o volenú funkciu uchádza“ (k tomu pozri aj I. ÚS 76/2011).\n16. Porušenia základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám\npodľa čl. 30 ods. 4 ústavy sa možno účinne domáhať vtedy, ak dôjde v súvislosti s ním\n12\n\naj k porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) v označenom\nustanovení ústavy vyjadrenej dikciou „... za rovnakých podmienok“. V nadväznosti na túto\npožiadavku možno poukázať na právny názor vyslovený vo veci sp. zn. II. ÚS 161/03,\npodľa ktorého „k možnému porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania\n(nediskriminácie) môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej\na/alebo faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza odlišne bez rozumného\na racionálneho dôvodu“. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03 uviedol, že „tento\nzákladný princíp (rovnosti, pozn.) je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov\nnoriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú\nrozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie“\n(k tomu pozri aj I. ÚS 76/2011).\n17. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd sumarizujúc konštatuje, že podstatou\nzákladného práva vyplývajúceho z čl. 30 ods. 4 ústavy je prístup k verejnej funkcii\nza rovnakých podmienok, teda bez možnosti diskriminačného správania zo strany orgánu\nverejnej moci pri výkone jeho kreačnej právomoci. Zaistenie rovnakých podmienok\nprístupu k verejnej funkcii si pritom vyžaduje, aby ustanovené (uplatňované) kritériá\nprístupu k verejnej funkcii boli objektívne a primerané. K možnému porušeniu ústavnej\nzásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) v súvislosti so základným právom\nna prístup k verejnej funkcii môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej\nprávnej a (alebo) faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza odlišne\nbez rozumného a racionálneho dôvodu.\n18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť, že k diskriminačnému\nprístupu vo vzťahu k určitému uchádzačovi o verejnú funkciu dôjde vtedy, ak tento bude\n(bol) „znevýhodnený oproti iným občanom nachádzajúcim sa v rovnakej právnej a/alebo\nfaktickej situácii“ (I. ÚS 76/2011, m. m. tiež II. ÚS 48/97, III. ÚS 75/01).\n\n13\n\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej súdna rada\nnepostupovala pri vydávaní napadnutého uznesenia ústavne konformným spôsobom\na napadnutým uznesením zasiahla do jej základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.\n20. Podstatou aktuálnej sťažnosti je tak fakticky nutnosť zistenia toho, čo je obsahom\npráva kandidáta na vymenovanie za sudcu na rovný prístup k verejným funkciám\nvoči súdnej rade. Ústavný súd tu rozhoduje, či súdna rada porušila právo kandidáta\nna vymenovanie za sudcu na rovný prístup k verejným funkciám.\n21. Judikatúra ústavného súdu Súdnu radu Slovenskej republiky ústavnoprávne\ncharakterizovala ako osobitný sui generis samosprávny ústavný orgán (I. ÚS 62/06, s. 8;\nI. ÚS 162/09, s. 14; II. ÚS 29/2011, s. 11; PL. ÚS 102/2011, s. 121) súdnej moci\n(PL. ÚS 10/05, s. 86), ktorý je najvyšším orgánom súdnej moci (PL. ÚS 102/2001, s. 134;\nm. m. IV. ÚS 46/2011, s. 12; m. m. I. ÚS 454/2012, s. 18), pričom jedným z jeho\nzákladných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť (IV. ÚS 46/2011, s. 12), predovšetkým:\n- zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu\n(III. ÚS 79/04, s. 8; III. ÚS 238/05, s. 9; III. ÚS 128/09, s. 13), resp. jej pôsobnosť slúži\nna vytvorenie mechanizmu zaručujúceho nezávislosť súdnej moci od moci výkonnej\n(PL. ÚS 17/08, s. 100), resp. je „garantom“ nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia\nod ostatných orgánov štátu (PL. ÚS 10/05, s. 89),\n- zodpovedá za chod súdnictva (PL. ÚS 102/2011, s. 121),\n- zabezpečuje sudcovskú legitimitu (PL. ÚS 102/2011, s. 134),\n- vykonáva správu súdnej moci, t. j. rozhoduje alebo spolurozhoduje alebo sa vyjadruje\nk otázkam ekonomického, finančného, organizačného a personálneho zabezpečenia výkonu\nsúdnej moci a sčasti aj jeho kontroly (PL. ÚS 10/05, s. 56; PL. ÚS 102/2011, s. 145),\n- pôsobí pri správe súdnictva v súčinnosti s ministerstvom spravodlivosti alebo ministrom\nspravodlivosti (PL. ÚS 10/05, s. 56),\n- zodpovedá za transparentnosť súdnictva (PL. ÚS 102/2011, s. 134).\n14\n\n22. Vychádzajúc zo svojej dovtedajšej judikatúry, ústavný súd napokon v rámci\nrozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 18. novembra 2015 pristúpil aj ku komplexnému\nvymedzeniu postavenia súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom\nústavnoprávne zadefinoval súdnu radu takto:\n«Pri zohľadnení všetkých uvedených skutočností možno pristúpiť aj k vymedzeniu\npostavenia súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom jej základné\ncharakteristiky nasvedčujú tomu, že ide o súdnu radu hybridného typu. Vyplýva to už\nzo samotného ústavného zakotvenia jej postavenia (siedma hlava II. oddiel čl. 141a\na nasledujúce ústavy) a tiež aj z rozdelenia právomoci orgánov verejnej moci pri ustanovení\njej členov, keď deviatich členov volia a odvolávajú sudcovia, troch členov volí a odvoláva\nnárodná rada, troch členov menuje a odvoláva prezident republiky a troch členov vláda\n(čl. 141a ods. 1 ústavy). Súdna rada v pomeroch Slovenskej republiky však priamo v texte\nústavy nemá obmedzenia týkajúce sa vyváženosti členov súdnej rady z hľadiska pomeru\nsudcov a zástupcov iných profesií, pričom podmienkami pre členstvo v súdnej rade (okrem\nsudcov) je bezúhonnosť, vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej\npraxe (čl. 141a ods. 2 ústavy). Uvedená skutočnosť (vyváženosť členstva v súdnej rade)\nmôže byť za určitých okolností problematická, a to v prípade, ak okrem sudcov aj ostatné\nštátne orgány do súdnej rady menujú či volia sudcov. Pri prevahe sudcov v súdnej rade totiž\nsúdna rada môže (ale nemusí) podliehať nebezpečenstvu „súdneho korporativizmu“\n(corporatism within the judiciary, Benátska komisia, stanovisko, bod 27). Na tomto mieste\nsa však vytvára priestor pre všetky dotknuté orgány na zavedenie takej vhodnej ústavnej\npraxe pri ustanovovaní členov súdnej rady, ktorá zabráni justičnému korporativizmu\na izolácii a rovnako zachová princíp deľby moci a zodpovednosti.\nO postavení súdnej rady... najviac vypovedajú jej ústavou upravené kompetencie,\nkeď na prvom mieste, ako to už bolo uvedené, je „verejná kontrola súdnej moci“ [čl. 141a\nods. 5 písm. a) ústavy], čomu zodpovedajú aj kompetencie súdnej rady v oblasti\ndisciplinárneho konania sudcov [čl. 141a ods. 5 písm. g) ústavy] a odvolávania sudcov\n[čl. 141a ods. 5 písm. c), e) a i) a čl. 141a ods. 10 ústavy]. Úloha súdnej rady ako garanta\nnezávislosti súdnej moci nie je v ústave výslovne uvedená, jednoznačne však vyplýva\nzo základnej charakteristiky súdnej moci, ktorou je jej nezávislosť (čl. 141 ústavy), pričom\n15\n\nje zrejmé, že túto nezávislosť musí dodržiavať a chrániť aj súdna rada, ktorá má okrem\nuž uvedených kontrolných právomocí aj významné legitimizačné postavenie v oblasti\nmenovania sudcov [čl. 141 ods. 5 písm. b), c), e) a f) ústavy], ako aj pri pridelení\na preložení sudcov [čl. 141 ods. 5 písm. d) ústavy]. Okrem toho súdna rada spolupracuje\ns orgánmi sudcovskej samosprávy v etických otázkach výkonu funkcie sudcu [čl. 141a ods. 5\npísm. j) ústavy], a pokiaľ ide o jej právomoci v oblasti správy súdov, ústava súdnej rade\npriznáva len poradný hlas (vyjadruje sa, predkladá stanovisko v oblasti návrhu rozpočtu\nsúdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu). V súlade\nso všeobecnou charakteristikou tak ani Súdna rada Slovenskej republiky nemá priamo\nv ústave zakotvené významnejšie právomoci v oblasti správy súdov, tieto však môže\nvykonávať v rámci ďalších právomocí, ktoré jej prizná zákon [čl. 141a ods. 5 písm. k)\nústavy].\nSúdna rada Slovenskej republiky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci\ngarantujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu,\nzodpovedajúci za chod súdnictva, správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť\nsúdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej.»\nV rámci odôvodnenia citovaného nálezu pritom ústavný súd venoval osobitnú\npozornosť aj požiadavke nezávislosti súdnej rady, pričom okrem iného konštatoval,\nže „základný zámer zriadenia súdnej rady spočíval v posilnení inštitucionálnej nezávislosti\nsúdnej moci od výkonnej moci, ako aj od moci zákonodarnej. Je pritom zrejmé, že táto\nzáruka nezávislosti sa vzťahuje aj na jej jednotlivých členov, ktorými je tvorená, keďže\nnie je objektívne možné zabezpečiť nezávislé postavenie súdnej rady ako celku bez toho,\naby aj jej jednotlivým členom bolo taktiež zabezpečené nezávislé postavenie.“.\n23. V zmysle už uvedeného tak možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať,\nže Súdna rada Slovenskej republiky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci\ngarantujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu,\nzodpovedajúci za chod súdnictva, správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť\nsúdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej\n(PL. ÚS 2/2012).\n\n16\n\n24. Zároveň pritom možno konštatovať, že v rámci snahy o zlepšovanie efektívnosti\na kvality výkonu súdnictva v Slovenskej republike dochádza od vzniku Súdnej rady\nSlovenskej republiky pred vyše 15 rokmi ku kontinuálnemu zvyšovaniu jej významu\nv ústavnom poriadku Slovenskej republiky, čo sa prejavuje predovšetkým v postupnom\nrozširovaní pôsobnosti samotnej súdnej rady, ako aj v rozširovaní kompetencií jej predsedu\n[napr. s účinnosťou od 15. novembra 2018 bola pôsobnosť predsedu súdnej rady rozšírená\n(zákonom o ústavnom súde) o oprávnenie podávať Národnej rade Slovenskej republiky\nnávrhy na voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu].\n25. S ohľadom na rozhodovanie súdnej rady ústavný súd dáva do pozornosti\nskutočnosť, že otázkou kvality procesu posudzovania kandidátov na vymenovanie\nza sudcov pred súdnou radou a ústavnými podmienkami kladenými na kvalitu aktu súdnej\nrady o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti kandidátom na vymenovanie za sudcu\nsa ústavný súd podrobne a vyčerpávajúco zaoberal v náleze sp. zn. II. ÚS 29/2011\nz 13. decembra 2012. Tam uvedené východiská a právne závery sú plne aplikovateľné\naj na vec sťažovateľky a ústavný súd bude preto aj z týchto pri posudzovaní ústavnej\nsťažnosti sťažovateľky vychádzať.\n26. Moderný konštitucionalizmus neustále hľadá odpovede na otázky diskrécie\nústavných orgánov pri prijímaní ústavných aktov, zvlášť pri menovacích právomociach\n(porov. menovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky prezidentom Slovenskej\nrepubliky sp. zn. PL. ÚS 4/2012, menovanie viceguvernéra Národnej banky Slovenska\nsp. zn. PL. ÚS 14/06, rozsudok českého Nejvyššího správního soudu sp. zn. 4 Aps 3/2005,\nrozhodnutie poľského ústavného tribunálu SK 37/08, rozhodnutie maďarského ústavného\nsúdu č. 48/1991 a č. 36/1992). Hľadá odpovede o ústavnoprávnej povahe aktov, či ide\no tzv. vládne akty (III. ÚS 200/05), či ide o akty súdne preskúmateľné alebo nie, či ústavný\norgán má povinnosť daný akt prijať, či má byť akt odôvodnený alebo nie, a aká je\nústavnoprávna zodpovednosť pri (ne)vydaní takýchto aktov. Relatívne často počuť,\nže ústava zabudla na to či ono, tamto by malo byť v ústave upravené. Je si však potrebné\nuvedomiť, že vývoj spoločnosti a ústavného života je taký pestrý, že uvedený proces\nformovania našej ústavnosti sa nikdy neskončí.\n\n17\n\n26.1 V tomto rámci je nutné vnímať aj proces navrhovania kandidátov\nna vymenovanie za sudcov súdnou radou. Súdna rada, tak ako je zakotvená v ústave\na konkretizovaná v zákonnej úprave, nebola, čo sa týka jej povahy a postavenia a z nich\nvyplývajúcich charakteristík, teoreticky precizovaná alebo dogmaticky „ukotvená“, a preto\nnie je ľahké priradiť jej exaktnú ústavnoprávnu charakteristiku – už v minulosti ju ústavný\nsúd označil za orgán sui generis (I. ÚS 62/06).\n26.2 Samotná okolnosť, že určitý orgán hlasuje, a to dokonca tajne, nemôže\nbez ďalšieho určovať, či jeho rozhodnutia majú alebo nemajú byť odôvodnené, a podobne\nsama osebe nemôže určovať rozsah dôvodov, na ktorých môže tento orgán prípadne založiť\nsvoje rozhodnutie. Ústavné a zákonné medze oprávnení ustanovujúceho orgánu a jeho\npostavenie sú určovateľom spôsobu jeho rozhodovania (porov. I. ÚS 5/03).\n26.3 V existencii jednotlivých ústavných orgánoch sa prelína komponent vôle\na komponent racionálnosti. Telesom, kde je vôľový prvok najsilnejšie zastúpený,\nje parlament. Na druhej strane stojí súdnictvo, ktoré čerpá svoju legitimitu z expertnosti,\nz poznania práva. Súdy operujú v normatívnom priestore práva, právneho štátu\na vo faktickom priestore demokracie (porov. Soeharno, J. The Integrity of the Judge.\nA Philosophical Inquiry, Ashgate, 2009, s. 20 a nasl.).\n27. Ak zostaneme na moment a vo všeobecnej rovine pri súdoch a otázke\nneodôvodňovania rozhodnutí pojednávajúcich o právach a povinnostiach subjektov práva,\nústavný súd v minulosti posudzoval aj prípady týkajúce sa neodôvodňovania rozhodnutí\norgánov verejnej moci o právach a povinnostiach subjektov práva, pričom takúto možnosť\n(neodôvodňovať rozhodnutia) upravovali v tom čase samotné zákony (napr. v tom čase\nplatný a účinný § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 52 ods. 2 zákona\nč. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov). Ide napríklad o rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 480/2014, IV. ÚS 308/2011,\nmutatis mutandis II. ÚS 143/2017.\n27.1 Ústavný súd v takýchto prípadoch konštatoval, že je povinnosťou konajúcich\nsúdov preskúmavajúcich zákonnosť takýchto rozhodnutí využiť možnosť oboznámiť\nsa s ťažiskovými informáciami zo spisu, nezatvárať pred nimi oči. Súdy sa nesmú\n18\n\niniciatívne vyhýbať oboznámeniu sa s rozhodujúcimi skutočnosťami a majú povinnosť\nposkytnúť\n\nvertikálnu\n\nochranu\n\naj\n\nv\n\nprípadoch,\n\nže\n\npreskúmavané\n\nrozhodnutia\n\nsa neodôvodňujú. Realizujú túto ochranu síce bez možnosti dotknutého subjektu oponovať,\nale\n\nzákon\n\nmožnosťou\n\nneodôvodňovať\n\nrozhodnutia\n\noponovanie\n\nneumožňoval.\n\nAk zákonodarca v zložitosti súčasného sveta explicitne uprednostní len jednoduché\nkonštatovanie pred odôvodnením, sú to potom všeobecné súdy, ktoré chránia práva\ndotknutých subjektov preverením formálnejších, avšak relevantných stránok procesu,\na taktiež sa oboznamujú s dôvodmi takého rozhodnutia, či nie sú neudržateľné.\n27.2 Ústavný súd však pri tom jedným dychom dodáva, že tieto citované rozhodnutia\nnie sú v prerokovávanej veci sťažovateľky vzhľadom na ich odlišný skutkový a právny\nzáklad (za všetky sa pýta uviesť aspoň ten, že v citovaných veciach nešlo o prístup\nk verejnej funkcii za rovnakých podmienok) podkladom pre tento nález a ústavný súd\nich uvádza len ako ďalší z hlasov do diskusie o neodôvodňovaní rozhodnutí orgánov\nverejnej moci.\n28. Spôsob, akým ústavodarca nakonfiguroval personálne kreovanie a obsadenie\nsúdnej rady, vniesol do povahy súdnej rady prvok vôľový aj prvok rozumový, ba možno\npovedať, že súdna rada stojí na priesečníku týchto princípov [„Niekoľko členských štátov\nEurópskej únie – s cieľom zabezpečiť nezávislosť súdnictva alebo z dôvodov zefektívnenia\nsúdneho manažmentu a súdnej administrácie – založili nezávislé sprostredkujúce\nči prechodné (org. intermediary, pozn.) inštitúcie umiestnené medzi súdnictvom a politicky\nzodpovednými administrátormi v samotnej vláde, či parlamente.“ In: Voermans, W., Albers,\nP. Councils for the Judiciary in EU Countries. CEPEJ, Rada Európy 2003].\n29. Ústavný súd už v minulosti smerom k rozhodovacej činnosti súdnej rady vyslovil,\nže absencia úpravy postupu, resp. spôsobu výkonu jej právomoci neznamená, že neexistuje\nimplicitná\n\npožiadavka\n\nobjektívnosti\n\n(z\n\nnej\n\nvyplýva\n\naj\n\npožiadavka\n\nprimeranej\n\ntransparentnosti) postupu orgánov verejnej moci (II. ÚS 5/03; porov. Kühn, Z. Aplikace\npráva v složitých případech – k úloze právních principů v judikatuře. Praha: Karolinum,\n2002, s. 202 a nasl. – Přenesení normotvorní kompetence na nižší složku právního řádu:\nmezera v zákoně sui generis).\n19\n\n29.1 Ústavný súd už taktiež konštantne judikoval, že zákaz svojvôle, ktorý\nje s požiadavkou objektivity spojený ako jeho negácia, je jedným zo samozrejmých znakov\nmateriálneho právneho štátu (porov. PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04,\nPL. ÚS 12/05). To, že súdna rada pri výkone právomoci napr. hlasuje tajne, neznamená,\nže nie je možné vyhovieť istým implicitným požiadavkám objektívnosti, a to napríklad\nvypočutím kandidáta na vymenovanie za sudcu, zverejnením zápisnice z rokovania súdnej\nrady, verejnosťou zasadnutia, zverejnením záznamu zo zasadnutia či (inou) justifikáciou.\nNavyše, zo zodpovednosti, presnejšie „spočítateľnosti“ (accountability) súdnej rady\nz hľadiska objektívneho ústavného práva vyplýva (ako implikácia) subjektívne právo\nkandidáta na vymenovanie za sudcu uchádzať sa za rovných podmienok o funkciu sudcu\n(porov. Káčer, M. Múdrejší proti väčšine. In: Procházka, R., Káčer, M. Exemploducti. Pocta\nk životnému jubileu Jozefa Prusáka. Trnava : Právnická fakulta Trnavskej univerzity, 2012.\ns. 74 a nasl.).\n30. Na druhej strane konfigurácia súdnej rady sa zreteľne prejavuje v neustálom\nhľadaní podoby (ne)odôvodňovania rozhodnutí súdnej rady. Ústavný súd v náleze vo veci\nsp. zn. III. ÚS 79/04 uviedol, že uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu\nverejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného\nprezidentovi. Nejde o individuálny právny akt (ako výsledok činnosti príslušného orgánu,\nktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia\na povinnosti subjektov), ale o osobitný druh právneho konania. Výsledok hlasovania\ntýkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov (nielen rozhodnutie súdnej rady\no predložení návrhu kandidáta na vymenovanie za sudcu prezidentovi) sa neodôvodňuje,\npričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná\núprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu.\nÚstavný súd aj v ďalších obdobných veciach používal tieto východiská (porov.\nIII. ÚS 128/09; porov. tiež Bobek. M. Volba soudce mezinárodního soudu jako právní\nskutečnost? In: Jiné právo, 13. september 2009).\n31. Na závery a interpretáciu ústavného súdu uvedené v judikatúre ústavného súdu\na citované už v tomto náleze svojho času reagoval zákonodarca novelizáciou § 6 zákona\n20\n\no súdnej rade, ktorý vo svojich relevantných častiach v čase rozhodovania súdnej rady\no sťažovateľkinej veci znel:\n„(6) Súdna rada rozhoduje vždy uznesením. Na prijatie uznesenia súdnej rady\nje potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov.\n(8) Hlasovanie súdnej rady je verejné; to neplatí\na) ak súdna rada rozhoduje o návrhu na\n1. vymenovanie a odvolanie sudcu,\n2. vymenovanie a odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\n3. vymenovanie a odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\n4. vymenovanie a odvolanie predsedu alebo podpredsedu súdnej rady,\n5. voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku\nv medzinárodnom súdnom orgáne,\n6. voľbu a odvolanie členov a predsedov disciplinárnych senátov,\nb) v ďalších prípadoch ustanovených zákonom.\n(10) Z každého zasadnutia súdnej rady sa vyhotovuje zvukový záznam a zápisnica,\nz ktorej musí byť okrem účasti, programu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých\nuznesení zrejmý aj obsah, priebeh rokovania a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch\nprogramu zasadnutia súdnej rady.\n(11) Predseda súdnej rady zabezpečí zverejnenie informácií o činnosti súdnej rady\nna webovom sídle súdnej rady. Na webovom sídle súdnej rady sa zverejňuje termín\nzasadnutia súdnej rady, návrh programu zasadnutia súdnej rady a materiály, o ktorých\nmá podľa návrhu programu zasadnutia súdna rada rokovať, a to najmenej 15 dní\npred termínom zasadnutia súdnej rady; materiály doplnené na rokovaní súdnej rady podľa\n§ 6 ods. 2 sa zverejňujú v rovnakej lehote ako prijaté uznesenie súdnej rady. Na webovom\nsídle súdnej rady sa ďalej uverejní prijaté uznesenie súdnej rady, zápisnica z hlasovania,\nzápisnica zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej rady. Prijaté\nuznesenie súdnej rady sa uverejní do 24 hodín od jeho prijatia súdnou radou. Zápisnica\nz hlasovania, zápisnica zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej\nrady sa uverejnia zároveň s prijatými uzneseniami súdnej rady.“\n\n21\n\n32. Citované právne normy týkajúce sa postupu súdnej rady v konkrétnom konaní\nv minulosti rozšíril zákonodarca pri rozhodovaní súdnej rady o predpokladoch sudcovskej\nspôsobilosti v § 27ga, ktorého relevantné časti v čase rozhodovania súdnej rady\no sťažovateľkinej veci zneli:\n„(4) Súdna rada rozhoduje o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti\nkandidáta na vymenovanie za sudcu na neverejnom zasadnutí, na ktorom sa môžu zúčastniť\nlen členovia súdnej rady a kandidát na vymenovanie za sudcu; ďalšie osoby sa ho môžu\nzúčastniť len so súhlasom súdnej rady. Hlasovanie súdnej rady je tajné.\n(5) Súdna rada je povinná pred rozhodnutím o splnení predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti umožniť kandidátovi na vymenovanie za sudcu vyjadriť sa k zisteniam\nvyplývajúcim z podkladov podľa odseku 3, a to tak, aby nedošlo k zásahu do práv tretích\nosôb a nebol ohrozený zdroj informácií. Predseda súdnej rady je povinný umožniť členom\nsúdnej rady oboznámiť sa s podkladmi podľa odseku 3 aspoň 15 dní pred zasadnutím súdnej\nrady, na ktorom rozhoduje podľa týchto podkladov. Ak o to súdna rada požiada, Národný\nbezpečnostný úrad je povinný umožniť súdnej rade nahliadnutie do materiálov, z ktorých\nsa podklady pre rozhodovanie o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti poskytli.“\n33. Zákonodarca tak našiel v tom čase rovnováhu medzi takpovediac nezávislosťou\nči autonómnosťou súdnej rady na jednej strane (čl. 141a ústavy) a jej zodpovednosťou\ni transparentnosťou na strane druhej. Ústavný súd v danom momente nemá dôvod\nspochybňovať túto rovnováhu nastavenú zákonodarcom (porov. tiež II. ÚS 269/09)\na vyslovuje, že pre naplnenie princípu transparentnosti uznesenia súdnej rady nemusia\nzahŕňať komponent tradičného odôvodnenia, avšak súdna rada je povinná o to poctivejšie\ndodržiavať požiadavky transparentného konania o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti\nv zmysle citovaných ustanovení zákona o súdnej rade. Inak povedané, zo samotného\npriebehu zasadnutia súdnej rady, otázok kladených uchádzačovi v rámci jeho verejného\nvypočutia, prípadných reakcií členov súdnej rady či z predložených materiálov musí\nbyť možné vnímať a zistiť, čo bolo konkrétnym dôvodom, pre ktorý napr. nebol uchádzač\nsúdnou radou zvolený, prípadne ktoré informácie zistené o uchádzačovi boli zo strany\nsúdnej rady vnímané ako problematické pre jeho prípadný výkon funkcie sudcu.\n\n22\n\n34. Ústavný súd, zaštiťujúc sa prezentovaným penzom východísk, in concreto\nobdobne ako vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 396/2016 hodnotí,\nže sťažovateľka ako kandidát na vymenovanie za sudcu bola účastná konania\n(rozhodovania) pred súdnou radou o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti, dostalo\nsa jej príležitosti vyjadriť sa k zisteniam vyplývajúcim z podkladov zabezpečených\nNárodným bezpečnostným úradom a samotnou súdnou radou, odpovedať na položené\notázky, byť účastná rozpravy, pričom zo znenia vyhotovenej zápisnice je okrem účasti,\nprogramu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých uznesení zrejmý aj obsah, priebeh\nrokovania a výsledok hlasovania o tomto bode programu zasadnutia súdnej rady.\nPo oboznámení sa s konaním 10. neverejného zasadnutia Súdnej rady Slovenskej republiky,\nktoré sa konalo 24. októbra 2016, ústavný súd uzatvára, že z priebehu a obsahu zasadnutia\nsúdnej rady nemožno mať rozumné pochybnosti o spôsobilosti kandidáta rozpoznať\n(aplikujúc kritériá prednesené v bode 33 tohto nálezu) skutočnosti, ktoré súdna rada mohla\nvnímať ako problematické pre výkon funkcie sudcu.\n34.1 Ústavný súd na tomto mieste súčasne pripomína, že sťažovateľka rozsah\nprieskumu ústavného súdu obmedzila svojou ústavnou sťažnosťou, v ktorej namieta nesúlad\nnamietaného postupu a rozhodnutia súdnej rady výlučne s čl. 30 ods. 4 ústavy. Účelom\npredmetného ustanovenia o rovnosti prístupu k voleným a iným verejným funkciám\nje v stanovení takých podmienok, ktoré budú garantovať, že právnymi predpismi\nakejkoľvek právnej sily, ako aj praxou orgánov verejnej moci nemožno v rovnakom\nokamžiku a v rovnakej situácii preferovať niektoré skupiny pre inými, prípadne ich vystaviť\nnerovnosti v podobnej právnej situácii. Porušenie tohto ústavného príkazu je dôvodné\nvysloviť iba za situácie zistenia diskriminácie osôb v rovnakej faktickej alebo právnej\nsituácii, a to bez rozumného a racionálneho dôvodu (mutatis mutandis II. ÚS 161/03,\nII. ÚS 48/97).\n34.2 Sťažovateľka však vo vzťahu k označenému článku ústavy predniesla vo svojej\nústavnej sťažnosti (a jej doplnení) iba lakonickú ústavnoprávnu argumentáciu, v ktorej\nchýba adresný ústavný rozmer namietaných okolností a podmienok porušenia čl. 30 ods. 4\nústavy zo strany postupu a rozhodnutia súdnej rady. Ústavný súd po preskúmaní veci\nv namietanom rozsahu tak uzatvára, že podľa jeho mienky nemohlo dôjsť postupom\na napadnutým rozhodnutím súdnej rady k porušeniu práva sťažovateľky na prístup\n23\n\nk verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, a to ani vtedy,\nak napadnuté uznesenie je stručné a nie je bližšie odôvodnené.\n35. K legitimite napadnutého rozhodnutia pre počet hlasujúcich – 12 členov súdnej\nrady, kde v rámci ústneho oznámenia o výsledku tajného hlasovania bol na neverejnom\nzasadnutí súdnej rady oznámený výsledok hlasovania s pomerom hlasov 8 členov\nza sudcovskú spôsobilosť sťažovateľky, 1 člen proti, 3 členovia sa zdržali ‒ ústavný súd\nďalej uvádza, že legitimita napadnutého rozhodnutia sa nemeria počtom hlasujúcich členov\n(za predpokladu splnenia kvóra pre uznášaniaschopnosť) v konkrétnej veci, ale legitimita\nje v tomto prípade vecou dôveryhodnosti (transparentnosti) samotnej súdnej rady\na jej rozhodovacej činnosti (resp. vecou poznania a správnej aplikácie práva). Vo veci\nsťažovateľky bola súdna rada uznášaniaschopná a hlasovanie prebehlo v súlade so zákonom\no súdnej rade. Ani v tomto prípade nedošlo k porušeniu čl. 30 ods. 4.\n36. Napokon ústavný súd vyslovuje, vnímajúc princíp minimalizácie zásahov\ndo právomocí iných orgánov verejnej moci a rešpektujúc vyvíjajúcu sa tradíciu súdnej rady.\nNa základe predložených konklúzií tak ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky\nnevyhovel (výrok nálezu).\n37. Ústavný súd pri rozhodovaní vzal do úvahy aj nález sp. zn. PL. ÚS 21/2014\nz 30. januára 2019 (publikovaný pod č. 40/2019 Z. z.), ktorým ústavný súd okrem iného\nrozhodol, že ustanovenie čl. 141a ods. 9 v časti slov „plniaceho úlohy ochrany utajovaných\nskutočností“ ústavy v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1\nústavy, ako aj že ustanovenia § 27ga, § 27h ods. 1 druhej vety a § 31 zákona o súdnej rade\nnie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.\n37.1 Článok 141a ods. 9 ústavy, aplikovaný vo veci sťažovateľky, v čase\nrozhodovania súdnej rady v sťažovateľkinej veci vo vtedy platnom a účinnom znení znel:\n„Súdna rada Slovenskej republiky prijíma stanovisko podľa odseku 5 písm. b) (prijímať\nstanovisko, či kandidát na vymenovanie za sudcu spĺňa predpoklady sudcovskej\nspôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne, pozn.)\nna základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných\n24\n\nskutočností a vyjadrenia kandidáta na vymenovanie za sudcu; podrobnosti ustanoví zákon.“\nUstanovenia § 27ga zákona o súdnej rade platné a účinné v čase rozhodovania súdnej rady\no veci sťažovateľky ústavný súd už citoval v bode 9.13 tohto nálezu.\n37.2 Ústavný súd však hic et nunc konštatuje, že nález ústavného súdu\nsp. zn. PL. ÚS 21/2014\n\nz\n\n30.\n\njanuára\n\n2019\n\nnemá\n\nna\n\nústavnoprávne\n\nposúdenie\n\nsťažovateľkinej veci senátom ústavného súdu vplyv, keďže na napadnuté rozhodnutie\nsúdnej rady v sťažovateľkinej veci bolo potrebné nahliadať prizmou v tom čase platného\na účinného znenia ústavy a zákona o súdnej rade, pre ktoré platila prezumpcia ústavnosti\nprávnych predpisov.\n38. Ústavný súd tak, rešpektujúc doterajšiu judikatúru ústavného súdu, nález sp. zn.\nPL. ÚS 21/2014 z 30. januára 2019, prihliadajúc pritom aj na argumentačné východiská\nnálezu sp. zn. I. ÚS 396/2016 z 21. novembra 2019 bol oprávnený rozhodnúť a rozhodol\no ústavnej sťažnosti sťažovateľky spôsobom už uvedeným.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. júla 2020\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "Súdna rada Slovenskej republiky", "rozhodnutie-odôvodnenie", "sudca", "kandidát", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "sudca-nespôsobilosť vykonávať funkciu", "rozhodnutie-odôvodnenie", "práva a slobody – politické-právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám", "Súdna rada Slovenskej republiky"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6e582424-1cbb-4b73-923c-624f33f0bebe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.396.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 396/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 396/2016 z 21. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-21", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.396.2016.1"}, {"guid": "ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456"}, {"guid": "ussr:e19893b1-e1e8-4219-bcd7-349a6b737d77", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.143.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 143/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/2017 z 7. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-07", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.143.2017.1"}, {"guid": "ussr:aefba63e-6175-4dba-be50-136d8728217a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 480/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 480/2014 z 12. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-12", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1"}, {"guid": "ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 102/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 102/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1"}, {"guid": "ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 29/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 29/2011 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf"}, {"guid": "ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-10", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b"}, {"guid": "ussr:4e6398fd-75b8-4e60-8c29-a41ecfdf01aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 7. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-07", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e6398fd-75b8-4e60-8c29-a41ecfdf01aa"}, {"guid": "ussr:7859f22b-ff32-4986-b2d3-902ac960ba33", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 308/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 308/2011 z 25. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-25", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7859f22b-ff32-4986-b2d3-902ac960ba33"}, {"guid": "ussr:bbd623b2-e8a5-4abe-9b10-7441bd8d409e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/2011 z 27. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-27", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd623b2-e8a5-4abe-9b10-7441bd8d409e"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 46/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 46/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3"}, {"guid": "ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/05 z 21. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-21", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8"}, {"guid": "ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac"}, {"guid": "ussr:bb92e598-2f70-4b28-ab51-cd8b9a51cb43", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 269/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 269/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 247, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb92e598-2f70-4b28-ab51-cd8b9a51cb43"}, {"guid": "ussr:3e1c7909-49c1-4a12-aee3-7430b71f7c4d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 162/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 162/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e1c7909-49c1-4a12-aee3-7430b71f7c4d"}, {"guid": "ussr:e7c10c2f-472d-48f9-ab47-d4643dec613e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 128/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 128/09 z 14. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-14", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7c10c2f-472d-48f9-ab47-d4643dec613e"}, {"guid": "ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 21. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-21", "citacie_n": 158, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4"}, {"guid": "ussr:2414e325-3dd4-4adb-898f-c415af370d54", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 62/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 62/06 z 1. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-01", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2414e325-3dd4-4adb-898f-c415af370d54"}, {"guid": "ussr:8b9021cb-c1a1-45c6-a5f5-1c7b87deef31", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 200/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 200/05 z 14. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-14", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b9021cb-c1a1-45c6-a5f5-1c7b87deef31"}, {"guid": "ussr:1c856e1f-9742-4473-84ce-d1db6c2d2ddc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 238/05 z 24. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-24", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c856e1f-9742-4473-84ce-d1db6c2d2ddc"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:019e3935-0eec-4a5d-bdb2-fe77778f14d4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 35/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 35/03 z 3. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-03", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:019e3935-0eec-4a5d-bdb2-fe77778f14d4"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/04 z 21. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-21", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c"}, {"guid": "ussr:1fee63eb-9b83-444c-84f0-518404654416", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 258/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 258/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1fee63eb-9b83-444c-84f0-518404654416"}, {"guid": "ussr:91c41337-849b-4952-8cff-12903e13c02c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 161/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 161/03 z 3. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-03", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91c41337-849b-4952-8cff-12903e13c02c"}, {"guid": "ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 5/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/03 z 19. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-19", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d"}, {"guid": "ussr:1349a953-e21d-4191-a98a-86bf5acabc48", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 5/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/03 z 15. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1349a953-e21d-4191-a98a-86bf5acabc48"}, {"guid": "ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/01 z 22. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-22", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1556c8f6-ddbc-45a8-8a3f-998c84912af8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.153.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 153/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2025 z 11. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.153.2025.1"}, {"guid": "ussr:ac508049-1790-4af0-9add-67f5c311cb05", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.642.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 642/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 642/2024 z 21. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.642.2024.1"}, {"guid": "ussr:ae1f8664-324f-4342-a1b9-a45bde442869", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.458.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 458/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 458/2022 z 20. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.458.2022.1"}, {"guid": "ussr:c4a23520-3c9e-4185-ad23-5ddd974a4618", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.446.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 446/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 446/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.446.2021.1"}, {"guid": "ussr:8581de1d-3da8-4969-b75f-749b6d5e70d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.306.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2022 z 24. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.306.2022.1"}, {"guid": "ussr:cd9ce290-7dc0-4655-b7cc-84cbf8705ff4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 224/2020", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 224/2020 z 6. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd9ce290-7dc0-4655-b7cc-84cbf8705ff4"}, {"guid": "ussr:f2c24b0b-14f0-4fcb-8db8-811688cf47e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.293.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 293/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 293/2017 z 22. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.293.2017.1"}, {"guid": "a0911a25-ddf0-44d7-8ea8-8c990f297017:baaa7e89-f944-4455-a6fb-816dcc6aa1df", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2021:6119376991.1", "spisova_znacka": "8Cob/12/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/12/2021 z 22. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2021:6119376991.1"}]}