{"guid": "ussr:f046e723-0c4d-48a0-ae2b-c344ae1f6a10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.162.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 162/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 162/2020 z 15. 4. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 162/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.162.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-04-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f046e723-0c4d-48a0-ae2b-c344ae1f6a10", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.162.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.162.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.162.2020.1/text", "citacie_n": 13, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 162/2020-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne\nJany Laššákovej\n\na sudcu\n\nPetra\n\nMolnára predbežne\n\nprerokoval\n\n,\n\n,\n\nústavnú\n\nsťažnosť\n,\n\nzastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária, Malacká\ncesta 5680/2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 11/2019 a jeho uznesením\nz 25. septembra 2019, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 Co 124/2017 a jeho rozsudkom zo 14. júna 2017 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 246/2004 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nArgumentácia ústavnej sťažnosti\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n31. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného\n\nporušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 Cdo 11/2019 a jeho uznesením z 25. septembra 2019, čl. 46 ods. 1 ústavy,\nčl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 124/2017 a jeho rozsudkom\nzo 14. júna 2017 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného\nsúdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 246/2004.\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že v konaní vo veci ochrany osobnosti vedenom\nokresným súdom pod sp. zn. 22 C 246/2004 od 8. marca 2004 (pôvodne vedenom\nOkresným súdom Pezinok) bol sťažovateľ v postavení žalobcu.\n3. Rozsudkom okresného súdu č. k. 22 C 246/2004-276 z 12. decembra 2016 bola\nžaloba sťažovateľa o ochranu osobnosti proti žalovanému\n(ďalej len „žalovaný“) zamietnutá, pričom žalovanému náhrada trov konania nebola\npriznaná.\n4. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 124/2017300 zo 14. júna 2017 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.\n\n2\n\n5. Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 11/2019 z 25. septembra 2019\nbolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté.\n6. Sťažovateľ v podanom odvolaní zo 14. februára 2017 namietal, že mu postupom\na rozhodnutím okresného súdu bola zásadným spôsobom odňatá možnosť riadne konať pred\nsúdom a zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie.\nPreto bolo povinnosťou krajského súdu ex offo vykonať ústavne konformný prieskum\nprvostupňového konania a spoľahlivo ustáliť otázku prípustnosti (správne má byť zrejme\ndôvodnosti, pozn.) odvolania. Okresný súd (ale ani predtým Okresný súd Pezinok) nevyzval\nsťažovateľa na odstránenie vady žaloby v zmysle § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku (teraz § 129 Civilného sporového poriadku). Z obsahu žaloby bolo spoľahlivo\npreukázané, že vzhľadom na okolnosti prípadu žalovaný subjekt mal byť správne označený\nako Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, resp. Slovenská republika,\nv zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Inými slovami, žaloba\npodľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. podľa zákona č. 514/2003\nZ. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“),\na to pre nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1, nemohla smerovať voči osobe\nžalovaného ako sudcu Okresného súdu Pezinok. Poučovacia povinnosť bola daná o to viac,\nže sťažovateľ nebol zastúpený advokátom, a mal byť preto v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku vyzvaný v primeranej lehote vady žaloby odstrániť.\n7. Nesplnenie poučovacej povinnosti malo za následok, že sťažovateľovi bola odňatá\nmožnosť riadne konať pred súdom, čo znamená porušenie jeho označených práv podľa\nústavy, listiny a dohovoru. S uvedeným pochybením okresného súdu sa dôsledne\nnevysporiadal ani krajský súd, ale ani najvyšší súd.\n8. Ak okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej\nlegitimácie žalovaného bez toho, aby sťažovateľa predtým ústavne konformne poučil podľa\n§ 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a bez toho, aby ho vyzval na odstránenie vady\nžaloby, potom jeho rozsudok spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci,\n\n3\n\na sťažovateľ preto opodstatnene uplatnil v dovolaní jeho prípustnosť nielen podľa § 420\npísm. f), ale aj podľa § 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku.\n9. Náležitosti žaloby v čase začatia konania upravovalo ustanovenie § 42 a § 79\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zo žaloby muselo byť zjavné, ktorému súdu\nje určená, kto ju podáva, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musela byť podpísaná a datovaná.\nMusela tiež obsahovať presné označenie účastníkov konania, a pokiaľ ním bol štát, žalobca\nbol povinný označiť ho uvedením jeho názvu a názvu príslušného štátneho orgánu, ktorý\nza štát mal konať. Samotný procesný predpis ale nestanovil presnú štruktúru žaloby\na nedával základ pre jej prísne formalistické poňatie. Práve naopak, zdôrazňoval, že každé\npodanie (vrátane žaloby) je súd povinný posudzovať podľa jeho obsahu, čo znamená,\nže označenie účastníkov konania nemuselo byť zreteľne oddelené od ďalších častí žaloby\na nemuselo mať ani určitú predpísanú formu (formálnu úpravu). Iba zo žaloby ako celku\nmuselo byť zjavné, kto ju podáva a proti komu smeruje. V prípade, že toto označenie\núčastníkov dostatočne zrejmé (jasné, zrozumiteľné) nebolo alebo bolo neúplné a žalobca\ntúto vadu sám neodstránil, súd mal v rámci poučovacej povinnosti postupom podľa § 43\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyzvať žalobcu (v danom prípade sťažovateľa)\nna odstránenie vady žaloby spočívajúcej v nezrozumiteľnosti s tým, že zároveň uvedie,\nako treba opravu, resp. doplnenie vykonať.\n10. V rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 193/2009, sp. zn. 4 Cdo 64/2011,\nsp. zn. 6 Cdo 149/2011 a sp. zn. 2 Cdo 48/2017 sa najvyšší súd priklonil k názoru, že pokiaľ\nz odôvodnenia žaloby vyplýva, že žalobca vyvodzuje uplatnený nárok zo zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého\nvyplýva, že zodpovedným subjektom je štát, ale ako žalovaného označí štátny orgán\noprávnený v mene štátu konať, v takomto prípade ide o zjavný logický rozpor žaloby, ktorý\nmá za následok jej nezrozumiteľnosť, čím vzniká súdu povinnosť žalobcu poučiť a vyzvať\nho na odstránenie tejto vady jeho žaloby.\n11. Ďalej sťažovateľ namieta, že sa nevykonalo dokazovanie v zmysle jeho návrhu\nz 26. októbra 2015. V uvedenom podaní sťažovateľ navrhol vypočutie 6 menovite\n\n4\n\noznačených svedkov s tým, že ich adresy sa dajú zistiť z trestného spisu Okresného súdu\nPezinok sp. zn. 1 T 56/03, ktorý navrhol na ten účel pripojiť. Sťažovateľ tvrdil, že zo strany\nžalovaného nešlo o „poučovanie“ v pravom slova zmysle, ale o vyhrážanie sa\nsťažovateľovi, prejudikovanie rozhodnutia tvrdeniami, že sťažovateľ je vinný, že žalovaný\nbude rozdávať palety a že sťažovateľa odsúdi na viac ako 5 rokov odňatia slobody.\nŽalovaný v skutočnosti konal podľa názoru sťažovateľa praktikami neprípustného excesu.\nTrestný poriadok takéto „vyhrážky“ a prejudikovanie rozhodnutia nedefinuje ako\npoučovaciu povinnosť.\n12. Okrem toho sťažovateľ namieta, že konanie vedené všeobecnými súdmi\ntrvalo ako celok (nie vinou sťažovateľa) extrémne dlho, a to od 8. marca 2004\naž do 30. októbra 2019 (deň doručenia dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu), teda viac\nako 15 rokov a 7 mesiacov, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné. Vo veci\ndvakrát zasahoval v prospech sťažovateľa ústavný súd (nálezom č. k. IV. ÚS 161/2013-27\nz 20. júna 2013 a nálezom č. k. III. ÚS 689/2016-30 z 28. februára 2017), a preto táto vec\nnepotrebuje ďalší komentár. Navyše, prvý rozsudok okresného súdu č. k. 22 C 246/2004196 zo 7. mája 2014 bol vynesený bez zabezpečenia osobnej účasti sťažovateľa\nv dôsledku jeho nezákonného pobytu vo väzbe a bol zrušený uznesením krajského súdu\nč. k. 7 Co 71/2015-220 z 28. mája 2015, čím došlo k predĺženiu stavu právnej neistoty\nsťažovateľa, stavu utrpenia, psychického strádania a bezmocnosti voči svojvôli okresného\nsúdu.\n13. Sťažovateľ tiež namieta, že so spisom okresného súdu sp. zn. 22 C 246/2004\nnakladal „závadový“ sudca\nokresného\n\nsúdu),\n\nz 27. novembra 2019\n\nktorý\n\n(bývalý policajt – podpredseda\npodľa\n\nspáchal\n\nstanoviska\n\ndisciplinárne\n\nSúdnej\nprevinenie\n\ns organizovaným zločinom (pozri aktuálny case mafiána\n\nrady\n\nSlovenskej\n\nspočívajúce\n\nrepubliky\nv spolupráci\n\n).\n\n14. Na podklade nahliadnutia do spisu sp. zn. 22 C 246/2004 dňa 13. decembra 2019\nexistuje dôvodné podozrenie, že zákonná sudkyňa\nvyjadrenie k sťažnosti sp. zn. Spr 3787/2016 adresované\n\n5\n\nvypracovala\n\nskôr ako 12. decembra 2016 rozhodla rozsudkom a predstierala, že vyjadrenie vypracovala\na podpísala až 16. decembra 2016. Toto vyjadrenie doručila osobne do podateľne okresného\nsúdu 12. decembra 2016 pred pojednávaním a rozhodnutím vo veci samej. Vedela teda pred\npojednávaním 12. decembra 2016, že návrhy na doplnenie dokazovania zamietne, ako aj to,\nako rozhodne. Z pojednávania sa takto stala nedôstojná fraška na úkor spravodlivosti,\nhoci z obsahu spisu sudkyňa mala a musela vedieť, že postupom okresného súdu bola\nsťažovateľovi odňatá možnosť riadne konať pred súdom. „Prekvapivo“ odrazu zmenila\n„podmienky a pravidlá hry“, keď po niekoľkých dožiadaniach Okresnému súdu\nBratislava III odmietla vykonať dôkaz pripojením spisu sp. zn. 1 T 56/03 dokumentujúceho\nkonanie žalovaného voči sťažovateľovi formou neprípustného excesu (vrátane osobnej\nprehliadky kufríka sťažovateľa a v ňom obsiahnutých jeho písomností bez súdneho príkazu,\nteda zneužitím práva formou excesu).\n15. Sťažovateľ potom namieta, že sa najvyšší súd nevysporiadal dôsledne\ns dovolacou námietkou, podľa ktorej bol odňatý zákonnému sudcovi, keďže na okresnom\nsúde konali a rozhodovali sudcovia\na\n\nbez\n\nsplnenia\n\nzákonných\n\npodmienok,\n\nteda bez osvedčenia v spise o dôvode zmeny zákonného sudcu rozhodnutím predsedu\nokresného súdu, resp. zmenou rozvrhu práce, bez vykonania náhodného výberu počítačom.\n16. Napokon sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal dôsledne s jeho\ntvrdením, že nebol krajským súdom v primeranej lehote 5 dní vopred elektronicky\nupovedomený na mailovú adresu\n\no mieste a čase verejného vyhlásenia\n\nrozsudku krajského súdu 14. júna 2017, hoci uplatnil výhradu na doručovanie písomností\nsúdom elektronicky ešte za účinnosti ustanovenia § 45 ods. 4 Občianskeho súdneho\nporiadku. Poukazuje pritom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 26/2017\nz 31. mája 2018 v obdobnej veci.\n17. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu a inú právnu ochranu\n\na na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny\n\n6\n\nzákladných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný opravný prostriedok pred\nvnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vydaním uznesenia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č.k. 1Cdo/112019 z 25.09.2019 porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Cdo/11/2019 z 25.09.2019\nzrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3.\n\npriznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 326,66\n\nEur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho právneho\nzástupcu JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Základné právo\n\nna súdnu ochranu a inú právnu ochranu\n\na na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním potvrdzujúceho rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave č.k. 6Co/124/2017-300 z 14.06.2017 porušené boli.\n5. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/124/2017-300 z 14.06.2017\nzrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n6.\n\npriznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume\n\n326,66 Eur, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jeho právneho\nzástupcu JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n7. Základné právo\n\nna prerokovanie veci bez zbytočných\n\nprieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie\njeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní č.k. 22C 246/2004\nporušené boli.\n10.\n\nOkresnému\n\nsúdu\n\nBratislava\n\nI prikazuje,\n\naby\n\nv konaní\n\nvedenom\n\npod č.k. 22C 246/2004 konal bez zbytočných prieťahov .\n11.\n\npriznáva finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- Eur,\n\nktoré je Okresný súd Bratislava I povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti\nnálezu.\n\n7\n\n12.\n\npriznáva náhradu trov konania v sume 326,66 Eur,\n\nktorú je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. Emília\nKorčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“\nII.\nSkutkový stav veci\n18. Z rozsudku okresného súdu č. k. 22 C 246/2004-276 z 12. decembra 2016\n(z jeho prvej a poslednej strany, keďže iba tieto predložil sťažovateľ ústavnému súdu,\npozn.) vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti žalovanému o ochranu\nosobnosti. Rozsudok bol sťažovateľovi podľa rukou písanej poznámky doručený\n6. februára 2017.\n19. Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 124/2017-300 zo 14. júna 2017 vyplýva, že\nním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 22 C 246/2004-276 z 12. decembra 2016.\nPodľa konštatovania krajského súdu okresný súd žalobu sťažovateľa požadujúcu,\naby sa žalovaný vo vymenovaných denníkoch verejne ospravedlnil sťažovateľovi\nza neetické vyhrážky na jeho adresu z 11. februára 2004, zamietol s tým, že žalovaný nie je\nv spore vecne pasívne legitimovaný, keďže k tvrdenému zásahu do osobnostných práv\nsťažovateľa malo dôjsť v rámci postupu žalovaného ako sudcu pri výkone súdnej moci.\nPodľa ďalšieho konštatovania krajského súdu sťažovateľ v podanom odvolaní\n(požadujúcom zrušenie rozsudku okresného súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie)\nnamietol porušenie jeho procesných práv, keďže nebol oboznámený s obsahom výsluchu\nžalovaného, nemohol sa k nemu vyjadriť, navrhnúť jeho prípadný dodatočný výsluch\ns možnosťou klásť mu otázky vo vzťahu k excesu žalovaného spočívajúceho v ponižujúcom\nsprávaní voči sťažovateľovi. Nedošlo ani k pripojeniu spisu Okresného súdu Pezinok\nsp. zn. 1 T 56/03 a k výsluchu ním navrhovaných svedkov. Vytkol tiež, že zákonná sudkyňa\nsa 12. decembra 2016 netajila potrebou urýchlene rozhodnúť ešte predtým, ako ústavný súd\nrozhodne o ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľom.\nPodľa názoru krajského súdu tvrdeného neoprávneného zásahu do osobnostných práv\nsťažovateľa sa mal žalovaný dopustiť ako zákonný sudca v trestnej veci vedenej proti\n\n8\n\nsťažovateľovi ako obžalovanému Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 1 T 56/03.\nDňa 11. februára 2004 za prítomnosti obhajcu a svedkov obžaloby mal žalovaný\nprezentovať svoje názory o vine sťažovateľa v tom zmysle, že „ak sa nedostaví\nna nadchádzajúce hlavné pojednávanie, tak na neho vydá zatykač, resp. ak bude PN\na nedostaví sa na pojednávanie 25.03.2004, tak zariadi eskortu žalobcu do Vojenskej\nnemocnice v Trenčíne na jeho náklady“. Okresný súd na základe uvedeného dospel\nk záveru, že žaloba nie je vo vzťahu k žalovanému podaná dôvodne, keďže žalovaný\nnevystupoval v trestnom konaní vo vzťahu k sťažovateľovi v postavení fyzickej osoby,\nale v postavení sudcu, ktorý je v osobitnom vzťahu k štátu. Krajský súd sa s týmto názorom\nokresného súdu stotožňuje a dodáva, že konanie žalovaného ako predstaviteľa súdnej moci\nvo vzťahu k sťažovateľovi bolo konaním orgánu verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach\na povinnostiach (resp. o tom, či došlo k spáchaniu trestného činu, ako aj o tom, kto ho\nspáchal), pričom jeho rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné. Je preto zrejmé, že medzi\nsťažovateľom a žalovaným nedošlo k vzniku občianskoprávneho vzťahu založeného\nna normách súkromného práva, ale išlo tu o verejnoprávny vzťah medzi sťažovateľom\nako procesnou stranou trestného konania a orgánom činným v trestnom konaní, za ktorý\nv zmysle Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 bolo treba považovať\naj všeobecný súd.\nVo vzťahu k tvrdenému zásahu do osobnostných práv sťažovateľa treba uviesť,\nže z obsahu namietaných výrokov žalovaného (o ktorých sa sťažovateľ mal dozvedieť\nprostredníctvom tretích osôb) je zrejmé, že nešlo o protiprávny zásah. Pôvodca zásahu\n(orgán činný v trestnom konaní) len využil svoje zákonné oprávnenie. Zásah ani objektívne\nnebol spôsobilý vyvolať negatívne následky týkajúce sa osobnosti sťažovateľa. V tomto\nsmere totiž nie sú rozhodujúce subjektívne pocity sťažovateľa ako dotknutej osoby\n(vyvolanie dojmu o vine, ohrozenie osobnej slobody), ale objektívne hľadisko.\nPreto ani neboli naplnené zákonné predpoklady úspešného uplatnenia práva na ochranu\nosobnosti. Nebolo totiž preukázané, že by zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému\nzásahu do osobnostných práv sťažovateľa, a nebola preukázaná ani spôsobilosť žalovaného\nobjektívne privodiť sťažovateľovi ujmu na právach chránených ustanovením § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka.\n\n9\n\nV ďalšom sa krajský súd zaoberá takými odvolacími námietkami sťažovateľa\ntýkajúcimi sa odňatia možnosti konať pred okresným súdom, ktoré nie sú predmetom\npodanej ústavnej sťažnosti.\nV súvislosti s odvolacou námietkou, podľa ktorej nebol zadovážený spis Okresného\nsúdu Pezinok sp. zn. 1 T 56/03, treba prisvedčiť záveru okresného súdu, podľa ktorého\nsťažovateľ ako procesná strana v trestnom konaní má právo nazerať do trestného spisu,\nrobiť si z neho výpisy, poznámky a kópie a bolo vecou sťažovateľa, či pre účely splnenia\ndôkaznej povinnosti (uvedenia adries svedkov, výsluch ktorých navrhol) využije vlastné\nprocesné právo do trestného spisu nahliadnuť. Platí tiež, že vzhľadom na právny záver\no nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného bol výsluch navrhovaných svedkov\nnadbytočný (v rozpore so zásadou procesnej ekonomiky). Platí tiež, že ak strana navrhne\nvýsluch svedka, je povinná zabezpečiť jeho prítomnosť na pojednávaní, pričom o tejto\nskutočnosti vopred upovedomí súd, ale aj protistranu. Predvolanie svedka súdom je možné\nlen vtedy, ak strana nevie jeho prítomnosť sama zabezpečiť, pričom návrh na výsluch musí\nobsahovať nielen meno a priezvisko svedka, ale aj adresu, z ktorej ho možno predvolať.\nSťažovateľ taký návrh na výsluch svedkov nepodal.\n20. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 11/2019 z 25. septembra 2019\nvyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 6 Co 124/2017 zo 14. júna 2017.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ vyvodzoval prípustnosť podaného\ndovolania jednak z ustanovenia § 420 písm. e) a f), ale tiež z ustanovenia § 421 ods. 1\npísm. a), b) a c) Civilného sporového poriadku. Podľa názoru sťažovateľa bolo zásadným\nspôsobom porušené jeho právo na nestranný súd, keďže vo veci sa počas konania vedeného\nokresným súdom vystriedalo viacero sudcov (\n) bez splnenia zákonných podmienok\na bez toho, aby boli vybratí počítačom náhodným spôsobom, pričom sťažovateľ sa nemohol\nk nim riadne a včas vyjadriť. Okrem toho mu bolo nesprávnym procesným postupom\nznemožnené uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že tým došlo\nk porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie, a to tým, že si okresný súd nesplnil\nvoči nemu poučovaciu povinnosť podľa § 160 Civilného sporového poriadku. Flagrantnému\n\n10\n\nporušeniu práva na súd a na súdnu ochranu sa nevyhol ani krajský súd, lebo súdne\npísomnosti sťažovateľovi neboli doručované elektronicky na ním uvedenú mailovú adresu,\nv dôsledku čoho sa (inter alia) nemohol zúčastniť na verejnom vyhlásení rozsudku\nkrajského súdu. Napokon tak okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne právne\nposúdili, ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné a nie sú racionálne, ale ani konzistentne\nodôvodnené.\nPodľa názoru najvyššieho súdu k tej časti dovolacej argumentácie, v ktorej je vada\nv zmysle ustanovenia § 420 písm. e) Civilného sporového poriadku vyvodzovaná z toho,\nže v konaní rozhodoval nesprávne obsadený okresný súd, treba uviesť, že úpravu o tom,\nkoho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu,\nobsahuje ustanovenie § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého zákonným sudcom\nje sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade\nso zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Zmenu\nv osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.\nZ obsahu spisu vyplýva, že žaloba bola podaná 8. marca 2004 Okresnému súdu Pezinok.\nUznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC 20/2004 z 27. mája 2004 podľa ustanovenia § 12\nods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku sa rozhodlo o prikázaní veci okresnému súdu.\nPodľa potvrdenia elektronickej podateľne okresného súdu z 20. júla 2004 bola vec pridelená\nna rozhodnutie sudkyni\n\n. Po jej preložení na obchodnoprávne grémium\n\ntohto súdu na základe rozvrhu práce na rok 2006 vec prevzala\n\n.\n\nPo jej odchode z okresného súdu všetky ňou neskončené spisy (v súlade s rozvrhom práce\nna rok 2008) prevzala ako zákonná sudkyňa\n\n. Na základe opatrenia\n\npredsedníčky okresného súdu tvoriaceho prílohu k rozvrhu práce na rok 2010 ako dodatok\nč. 9 boli viaceré spisy v nevybavených veciach súdneho oddelenia 22 C (medzi nimi aj spis\nsp. zn. 22 C 246/2004) náhodným výberom pridelené zákonnej sudkyni\n\n.\n\nNapokon dodatkom č. 19 k rozvrhu práce na rok 2010 boli veci senátu 22 C pridelené\nnáhodným výberom\n\n, teda zákonnej sudkyni, ktorá napokon vec\n\naj prejednala a rozhodla. Keďže niet pochýb o tom, že veci senátu 22 C boli pridelené\nnáhodným výberom, sťažovateľ neodôvodnene namieta, že rozhodoval\nnesprávne obsadený súd. Najvyšší súd preto považuje námietku, podľa ktorej malo dôjsť\n\n11\n\nk procesnej vade uvedenej v ustanovení § 420 písm. e) Civilného sporového poriadku,\nza neopodstatnenú.\nPokiaľ sťažovateľ namieta, že mu nesprávnym procesným postupom bolo\nznemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces, treba uviesť v súvislosti s námietkou neposkytnutia poučenia\npodľa § 160 Civilného sporového poriadku, že tento zákon pristupuje k rozsahu\nmanudukčnej povinnosti súdu reštriktívne, t. j. rozsah poučovacej povinnosti minimalizuje\na limituje ho len na tie procesné práva a povinnosti, pri ktorých to zákon výslovne upravuje.\nÚčelu poučovacej povinnosti v žiadnom prípade nezodpovedá paušálna poučovacia\npovinnosť o všetkých procesných právach a povinnostiach bez prihliadnutia na to,\nči ich použitie v konkrétnej situácii prichádza vôbec do úvahy. Podľa ustanovenia § 160\nods. 3 Civilného sporového poriadku manudukčná povinnosť súdu sa nevyžaduje, ak je a)\nstranou štát, štátny orgán alebo právnická osoba a osoba, ktorá za ňu koná alebo jej\nzamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa alebo fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)\nstrana zastúpená advokátom, právnickou osobou založenou alebo zriadenou na ochranu\nspotrebiteľa, odborovou organizáciou alebo fyzickou osobou, ktorá má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza len všeobecne\nnesplnenie poučovacej povinnosti podľa ustanovenia § 160 Civilného sporového poriadku.\nPodľa zistenia najvyššieho súdu poučenie o procesných právach a povinnostiach strán je\nsúčasťou spisu, pričom zo spisu nevyplýva, že by jeho nedoručenie sťažovateľ namietal.\nNavyše, sťažovateľ tie procesné práva a povinnosti, ktorých realizácia alebo rešpektovanie\nmá základný význam pre kvalitu zabezpečenia a realizáciu základného práva, nijak ani\nnepomenoval. Navyše, najvyššiemu súdu je známe, že sťažovateľ má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa, z ktorého dôvodu poučovaciu povinnosť podľa § 160\nods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku súd nemá. Preto nedošlo postupom súdu\nk vylúčeniu sťažovateľa z realizácie žiadneho práva priznaného Civilným sporovým\nporiadkom.\nZa neopodstatnenú treba považovať námietku sťažovateľa týkajúcu sa postupu\nkrajského súdu v súvislosti s verejným vyhlásením jeho rozsudku. Z obsahu spisu je zrejmé,\nže predseda senátu krajského súdu dal 6. júna 2017 písomný pokyn oznámiť na úradnej\n\n12\n\ntabuli vyhlásenie rozhodnutia na 14. jún 2017 o 13.05 h v budove krajského súdu č. dverí\n62, pričom toho istého dňa sa vyhotovilo oznámenie o termíne verejného vyhlásenia\nrozhodnutia a toho istého dňa bolo toto oznámenie aj vyvesené na úradnej tabuli krajského\nsúdu. V zápisnici o verejnom vyhlásení rozsudku zo 14. júna 2017 sa výslovne konštatovalo\nsplnenie podmienok pre verejné vyhlásenie rozsudku. Postup krajského súdu bol preto\nv súlade s ustanovením § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku. Faktická možnosť\nstrany dozvedieť sa o termíne verejného vyhlásenia rozsudku z hľadiska zákonom\npredpísaného postupu nebola právne významná. Krajský súd nepochybil, keď o tomto\ntermíne neupovedomil sťažovateľa elektronickými prostriedkami, pretože sťažovateľ síce\nelektronickú adresu uviedol, ale v spise sa nenachádza jeho žiadosť o jeho doručovanie\npísomností elektronicky, čo je nevyhnutnou podmienkou takéhoto doručovania.\nK tvrdeniu sťažovateľa, že rozsudok krajského súdu nie je dostatočne odôvodnený\na je arbitrárny, treba predovšetkým pripomenúť, že z práva na spravodlivé súdne konanie\nvyplýva povinnosť zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán\ns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí\nodpovedať na každú námietku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam.\nLen výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje žiadne dôvody alebo\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť zakladajúcu prípustnosť a súčasne aj dôvodnosť dovolania podľa § 420\npísm. f) Civilného sporového poriadku. Najvyšší súd nezistil, že by v danej veci išlo\no takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 Civilného sporového\nporiadku.\nPokiaľ sťažovateľ naznačuje aj výhrady k právnym záverom krajského súdu, treba\nuviesť, že aj v prípade, ak by uvedením ustanovenia § 421 v dovolaní bola bez ďalšieho\nsplnená náležitosť dovolania v zmysle § 428 Civilného sporového poriadku, aj tak by bol\ndaný dôvod na odmietnutie dovolania, a to pre nesplnenie požiadavky vyplývajúcej\nz ustanovenia § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého sa dovolací dôvod\nvymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\nale aj to, v čom nesprávnosť tohto právneho posúdenia spočíva. Nevymedzenie dovolacieho\ndôvodu spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku\n\n13\n\nje dôvodom na odmietnutie dovolania podľa ustanovenia § 447 písm. f) Civilného\nsporového poriadku.\nIII.\nRelevantná právna úprava a judikatúra\n21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n22. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n23. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n14\n\nIV.\nPredbežné prerokovanie sťažnosti\nK postupu a rozsudku krajského súdu\n24. Na prerokovanie tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 46 ods. 1\nústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 124/2017 a jeho rozsudku zo 14. júna 2017, nie je daná\nprávomoc ústavného súdu.\n25. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv\na slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný\nsúd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej\nprerokovanie.\n26. Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný\nprostriedok, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa\npodľa ústavy, listiny a dohovoru mal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania,\nčím je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že\nsťažovateľ možnosť podania dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku aj využil.\nK postupu a uzneseniu najvyššieho súdu\n27. Tú časť ústavnej sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1\nlistiny, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 Cdo 11/2019 a jeho uzneseniu z 25. septembra 2019,\ntreba považovať sčasti za zjavne neopodstatnenú a sčasti za neprípustnú.\n28. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\n\n15\n\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n29. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani\n\nprávne\n\nnázory\n\nvšeobecného\n\nsúdu,\n\nani\n\njeho\n\nposúdenie\n\nskutkovej\n\notázky.\n\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n30. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,\nak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákona na ochranu jeho\nzákladných práv a slobôd.\n31. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie\nústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne\nprostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov\nhodných osobitného zreteľa.\n\n16\n\n32. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že v rozpore s ustanovením § 43 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku ho okresný súd nevyzval na odstránenie vady žaloby,\nktorá mala spočívať v nesprávnom označení žalovaného subjektu, keďže žaloba o ochranu\nosobnosti, v ktorej sa namietal nesprávny úradný postup zákonného sudcu, nemala správne\nsmerovať proti zákonnému sudcovi ako fyzickej osobe, keďže tento vykonával v daných\nsúvislostiach sudcovskú moc, a nebol preto vecne pasívne legitimovaný (pozri bod 6 až 10).\n33. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ túto námietku neuplatnil ani v odvolaní\nzo 14. februára 2017 podanom proti rozsudku okresného súdu, ale ani v dovolaní\nz 9. septembra 2017 podanom proti rozsudku krajského súdu. Kým v odvolaní sa porušením\npoučovacej povinnosti zo strany okresného súdu vôbec nezaoberal, zatiaľ v dovolaní síce\nvytýkal porušovanie poučovacej povinnosti, avšak iba vo vzťahu k ustanoveniu § 160\nCivilného sporového poriadku vo všeobecnej rovine, nie teda v súvislosti s tou konkrétnou\nskutočnosťou, ktorú teraz namieta v ústavnej sťažnosti.\n34. Za uvedeného stavu vzhľadom na už citované ustanovenie § 132 ods. 2 zákona\no ústavnom súde treba túto námietku považovať za neprípustnú. Sťažovateľ síce odvolanie,\nako aj dovolanie podal, ale uvedenú námietku v týchto opravných prostriedkoch neuplatnil.\nPreto možno konštatovať, že hoci po formálnej stránke vyčerpal právne prostriedky\npriznané mu zákonom na ochranu jeho označených práv, v skutočnosti (z materiálneho\nhľadiska vzaté) tak neurobil. Treba ešte poznamenať, že sťažovateľ ani len netvrdil\n(tým menej preukazoval), že námietku v odvolacom a dovolacom konaní neuplatnil\nz dôvodov hodných osobitného zreteľa. V dôsledku tejto skutočnosti neprichádzal preto\ndo úvahy ani prípadný postup ústavného súdu v zmysle ustanovenia § 132 ods. 3 zákona\no ústavnom súde.\n35. Ďalej sťažovateľ namieta, že sa nevykonalo dokazovanie v zmysle jeho\ndôkazného návrhu z 26. októbra 2015. Požadoval vypočutie menovite označených svedkov\ns tým, že ich adresy vyplývajú z trestného spisu Okresného súdu Pezinok, ktorý na ten účel\nnavrhol pripojiť. Výsluchom svedkov chcel preukázať, že zo strany žalovaného\n\n17\n\nnešlo o zákonom predpokladané poučovanie, ale o konanie majúce charakter excesu\n(pozri bod 11).\n36. Ústavný súd konštatuje, že s uvedenou námietkou sa najvyšší súd vo svojom\nuznesení veľmi podrobne zaoberal a presvedčivým spôsobom vysvetlil, že sťažovateľovi\nnič nebránilo, aby sám do spisu Okresného súdu Pezinok nahliadol (ako strana trestného\nkonania), získal odtiaľ potrebné údaje o adresách navrhovaných svedkov a tieto okresnému\nsúdu uviedol tak, aby jeho dôkazný návrh bol úplný a realizovateľný. Okrem toho označil\nnajvyšší súd výsluch týchto svedkov aj za bezpredmetný vzhľadom na konštatovaný\nnedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného. Táto skutočnosť aj bez ďalšieho sama\nosebe postačovala na zamietnutie žaloby.\n37. Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že sťažovateľ v podanej ústavnej\nsťažnosti s podrobnou argumentáciou najvyššieho súdu nijako konkrétne nepolemizuje,\npretože iba opakovane konštatuje, že jeho dôkazné návrhy neboli realizované, čím malo\ndôjsť k porušeniu jeho práv. Za takéhoto stavu ústavný súd nemá relevantné podklady\n(argumenty) zo strany sťažovateľa, vo svetle ktorých by mohol preskúmať správnosť\nzáverov najvyššieho súdu, ktoré sa inak v žiadnom prípade nejavia ako arbitrárne či zjavne\nneodôvodnené. Preto v konečnom dôsledku považuje ústavný súd túto námietku\nsťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.\n38. Potom sťažovateľ namieta, že zákonná sudkyňa\nvypracovala\n\nvyjadrenie\n\nk\n\nsťažnosti\n\nadresované\n\npodpredsedovi\n\nokresného\n\nsúdu\n\nskôr, než 12. decembra 2016 rozhodla rozsudkom, pričom\npredstierala, že vyjadrenie vypracovala a podpísala až 16. decembra 2016, i keď ho osobne\ndoručila do podateľne okresného súdu 12. decembra 2016 pred pojednávaním, na ktorom\nrozhodla vo veci samej. Preto už pred pojednávaním 12. decembra 2016 vedela, že návrhy\nna doplnenie dokazovania zamietne, ale aj to, ako rozhodne. V dôsledku tejto skutočnosti sa\npodľa názoru sťažovateľa z pojednávania stala nedôstojná fraška na úkor spravodlivosti.\nO týchto skutočnostiach sa sťažovateľ dozvedel nahliadnutím do spisu sp. zn.\n22 C 246/2004 dňa 13. decembra 2019. Sťažovateľ ešte dodáva, že so spisom\n\n18\n\nokresného súdu sp. zn. 22 C 246/2004 nakladal podpredseda okresného súdu, ktorého\nsťažovateľ považuje za „závadového“ sudcu, ktorý sa podľa stanoviska Súdnej rady\nSlovenskej republiky dopustil disciplinárneho previnenia spočívajúceho v spolupráci\ns organizovaným zločinom (pozri bod 13 a 14).\n39. V súvislosti s uvedenou námietkou poukazuje ústavný súd na to, že sťažovateľ\nju v priebehu prvostupňového, odvolacieho, ale ani dovolacieho konania neuplatňoval.\nSťažovateľ sám uvádza, že namietané skutočnosti zistil nahliadnutím do spisu\n13. decembra 2019, teda po úplnom skončení konania vedeného v tejto veci všeobecnými\nsúdmi. Pritom ide o také skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistiteľné už v čase\nprvostupňového konania, resp. celkom určite v čase podávania odvolania proti rozsudku\nokresného súdu. Vychádzajúc zo zásady vigilantibus iura scripta sunt, bolo v prirodzenom\nzáujme sťažovateľa starať sa o ochranu svojich práv v primeranom čase, nie teda začať\nvyvíjať aktivity v tomto smere potom, keď už bolo súdne konanie na všetkých inštanciách\nprávoplatne ukončené.\n40 Aj túto námietku treba na základe už uvedeného považovať za neprípustnú a ani\ns ohľadom na ňu neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu podľa ustanovenia § 132\nods. 3 zákona o ústavnom súde.\n41. V ďalšom sťažovateľ namieta, že bol odňatý zákonnému sudcovi,\nkeďže na okresnom súde konali a rozhodovali piati menovite označení sudcovia\nbez splnenia zákonných podmienok, teda bez osvedčenia v spise o dôvode zmeny\nzákonného sudcu rozhodnutím predsedu okresného súdu, resp. zmenou rozvrhu práce\na bez vykonania náhodného výberu počítačom (pozri bod 15).\n42. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ túto námietku v odvolaní\nz 12. decembra 2016 smerujúcom proti rozsudku okresného súdu vôbec neuplatňoval.\nV dovolaní z 9. septembra 2017 smerujúcom proti rozsudku krajského súdu namietal,\nže vo veci konali (resp. sa vystriedali) bez splnenia zákonných podmienok až piati sudcovia,\npričom neboli vybratí počítačom náhodným spôsobom, k ich osobám sa sťažovateľ nemohol\n\n19\n\nriadne a včas vyjadriť, namietať ich, a teda nemohol dôsledne realizovať základné právo\nna zákonného sudcu. Námietku, podľa ktorej v spise nebol osvedčený dôvod zmeny\nzákonného sudcu rozhodnutím predsedu okresného súdu, resp. zmenou rozvrhu práce,\nsťažovateľ neuplatnil ani v dovolaní a prvýkrát na ňu poukázal až v ústavnej sťažnosti.\n43. Vzhľadom na uvedený stav sa námietka, podľa ktorej v spise nebol osvedčený\ndôvod zmeny zákonného sudcu rozhodnutím predsedu okresného súdu, resp. zmenou\nrozvrhu práce, javí ako neprípustná v zmysle zásad vyplývajúcich z už citovaného\nustanovenia § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom ani v tomto prípade neboli\nsplnené podmienky na postup ústavného súdu podľa ustanovenia § 132 ods. 3 zákona\no ústavnom súde.\n44. Naproti tomu námietku, podľa ktorej vo veci konali na okresnom súde piati\nzákonní sudcovia bez splnenia zákonných podmienok a bez náhodného počítačového\nvýberu, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\n45. Najvyšší súd veľmi prehľadne a podrobne uviedol dôvody, ktoré viedli k zmenám\nv osobe zákonného sudcu, ako aj právne postupy, na základe ktorých boli tieto zmeny\nrealizované.\n46. Sťažovateľ bez toho, aby s príslušnými závermi najvyššieho súdu akokoľvek\nv konkrétnej rovine vecne polemizoval, iba opakovane trvá na námietke, podľa ktorej došlo\nk porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu. Inými slovami, sťažovateľ\nneposkytol ústavnému súdu nijaké konkrétne protiargumenty, ktorými by sa aspoň pokúšal\nvyvrátiť závery najvyššieho súdu. Tieto sa z pohľadu ústavného súdu javia ako dostatočné\na presvedčivé, nenesú znaky arbitrárnosti a nie sú ani zjavne neodôvodnené.\n47. Sťažovateľ napokon namieta, že nebol krajským súdom v lehote najmenej 5 dní\nvopred elektronicky upovedomený na mailovú adresu o mieste a čase verejného vyhlásenia\nrozsudku krajského súdu 14. júna 2017, hoci uplatnil výhradu na doručovanie písomností\nsúdom elektronicky podľa ustanovenia § 45 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.\n\n20\n\nPoukazuje pritom na právny názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.\n4 Obdo 26/2017 z 31. mája 2018 v obdobnej veci (pozri odsek 16). Ústavný súd k tomu\npoznamenáva, že tento právny názor je v rozpore s právnym názorom, ktorý zaujal najvyšší\nsúd v jeho danej veci.\n48. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné na úvod pripomenúť, že ústavný súd\ndisponuje bohatou a konštantnou judikatúrou k otázke verejného vyhlasovania rozsudkov\nvšeobecných súdov a k otázke upovedomenia verejnosti a sporových strán o mieste a čase\nverejného vyhlásenia rozsudku.\n49. V náleze sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. apríla 2002 uviedol, že „hoci z verejnosti\nsúdneho konania (ako jednej z ústavných a procesných záruk práva na súdnu a inú právnu\nochranu) existujú určité výnimky, tieto sa vzťahujú len na súdne pojednávanie,\nale nie na verejné vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je\nbezvýnimočná, ako to vyplýva z doslovného znenia čl. 142 ods. 3 ústavy.“.\nĎalej v náleze sp. zn. I. ÚS 121/09 zo 14. júla 2009 (publikovanom v Zbierke\nnálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 54/2009) bolo\nkonštatované, že „verejné vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným princípom právneho štátu.\nKonštatovanie, že rozsudok bol vyhlásený verejne, predpokladá aktívny postup súdu,\nt. j. súd musí dať verejnosti najavo, že rozsudok vyhlási.“.\nV náleze sp. zn. IV. ÚS 110/03 z 10. septembra 2003 (publikovanom v Zbierke\nnálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 188/2003) bolo vyslovené,\nže „aj v prípade, že sa v konaní... podľa zákonnej procesnej úpravy nenariaďuje ústne\npojednávania a koná sa v neprítomnosti účastníkov konania..., rozsudok sa vyhlasuje vždy\nverejne. To predpokladá aj povinnosť všeobecného súdu upovedomiť o takomto konaní\núčastníkov konania. V zmysle platnej právnej úpravy je prítomnosť účastníka na vyhlásení\nrozsudku ponímaná ako právo, nie aj ako povinnosť. Je potom iba na účastníkovi,\naby sa sám rozhodol, či sa na vyhlásení rozsudku zúčastní alebo nezúčastní.“.\nPodľa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 76/97 z 22. apríla 1998 (publikovaného\nv Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 25/98) „možnosť\nsúdu rozhodnúť o žalobe bez nariadenia pojednávania daná ustanovením § 250f\n\n21\n\nObčianskeho súdneho poriadku neznamená, že súd nemusí o vyhlásení rozsudku\nupovedomiť účastníkov konania. Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení\nrozsudku a len on sa môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní.“.\nPodľa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 85/02 z 12. marca 2003 (publikovaného\nv Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 10/2003)\n„konštatovanie, že rozsudok bol vyhlásený verejne, predpokladá, aby súd dal najavo,\nže rozsudok vyhlási. Minimálny štandard takéhoto oznámenia predpokladá osobitný postup\nsúdu (aj najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu), ktorý smeruje k verejnosti (informovanie\no čase a mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom v takomto prípade obvyklým\nnapr. na oznamovacej tabuli súdu, na internetovej stránke súdu) bez ohľadu na to,\nči pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využije alebo nie.\nÚstavná požiadavka verejnosti vyhlásenia rozsudku teda nie je splnená už tým, že samotné\nvyhlásenie rozsudku prebieha v pojednávacej miestnosti, ktorá je prístupná verejnosti,\nak súd pred týmto vyhlásením neurobil úkon navonok smerujúci k oboznámeniu verejnosti\ns takýmto vyhlásením.“.\nNapokon podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. marca 2006\n(publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky\npod č. 17/2006) „V dovolacom konaní, v ktorom sa namieta, že jeden z účastníkov nebol\npredvolaný na vyhlásenie rozsudku súdu prvého stupňa, dochádza spravidla ku kolízii\ndvoch základných práv, resp. ústavných princípov. Na jednej strane ide o právo na súdnu\nochranu v súvislosti so zásadou, podľa ktorej sa rozsudky vyhlasujú verejne (čl. 46 ods. 1\na čl. 142 ods. 3 ústavy), na druhej strane ide o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho\nštátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Právo na verejné vyhlásenie rozsudku by bolo iba iluzórne\na nemalo by reálny základ, keby všeobecný súd nebol povinný predpísaným spôsobom\numožniť účastníkovi konania zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku. Princíp právnej\nistoty je v procesnom práve vyjadrený inštitútom právoplatnosti rozsudku, ktorý vo svojej\npodstate znamená, že sporná otázka je právoplatným rozsudkom vyriešená s konečnom\nplatnosťou a so záväznými účinkami. Je povinnosťou dovolacieho súdu zachovať\nústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi základným právom na súdnu ochranu\nv súvislosti s verejným vyhlásením rozsudku súdu prvého stupňa a princípom právnej istoty\nvyjadreným právoplatným rozsudkom odvolacieho súdu.“.\n\n22\n\n50. Vychádzajúc z citovanej konštantnej judikatúry ústavného súdu je potrebné\npredovšetkým uviesť, že sťažovateľ nenamieta, že by k verejnému vyhláseniu rozsudku\nkrajského súdu nedošlo. Nenamieta ani, že by verejnosť a strany konania neboli vôbec\ninformované o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu vhodnými\nprostriedkami (napr. na oznamovacej úradnej tabuli súdu, na jeho internetovej stránke).\nNamieta naproti tomu, že nebol upovedomený o mieste a čase verejného vyhlásenia\nrozsudku krajského súdu aj špecifickým spôsobom, teda v zmysle ustanovenia § 219 ods. 3\nCivilného sporového poriadku aj elektronickými prostriedkami.\n51. Mnohorakosť spôsobov, ktorými súdy musia a môžu upovedomovať verejnosť\na sporové strany o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, je odrazom technickej\ndoby, v ktorej žijeme a má priniesť okrem iného čo najväčšiu efektívnosť a hospodárnosť\nkonania. S tým súvisí aj zavedenie súdneho oznamovania miesta a času verejného\nvyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.\n52. Treba pripomenúť, že do 31. decembra 2011 Občiansky súdny poriadok poznal\nvo veciach, v ktorých odvolací súd rozhodoval rozsudkom bez nariadenia ústneho\npojednávania, oznamovanie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku iba na úradnej\ntabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.\n53. Pre naplnenie dikcie princípov spravodlivého konania podľa čl. 46 ods. 1\nv spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy musí byť nepochybné, že došlo k verejnému vyhláseniu\nrozsudku a že o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku boli verejnosť a strany sporu\nriadne upovedomené. Riadnym upovedomením sa tu má na mysli preukázanie,\nže do dispozičnej sféry a vedomia verejnosti a strán sporu sa dostalo oznámenie súdu\no mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, a to prinajmenšom spôsobom zákonným,\nna takéto oznámenie obvyklým a legitímne očakávaným. Naplneniu týchto predpokladov\npre ústavne súladný postup súdov pri verejnom vyhlasovaní rozsudkov konvenuje napríklad\noznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku stranám sporu a verejnosti jeho\nzverejnenie na úradnej tabuli súdu či internetovej stránke súdu.\n\n23\n\n54. Pokiaľ strana sporu bola o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku\noboznámená zverejnením oznámenia na úradnej tabuli súdu či jeho internetovej stránke,\navšak nie aj prostredníctvom elektronických prostriedkov, a to napriek tomu, že strana sporu\no to požiadala, ide o zjavne nezákonný postup súdu a dochádza tým k odňatiu možnosti\nstrany sporu konať pred súdom a naplneniu prípustnosti dovolania z tohto dôvodu.\n55. Takýto nezákonný postup súdu (síce zakladajúci prípustnosť dovolania)\nvšak nemusí dosahovať intenzitu porušenia ústavných strán tejto strany sporu.\nRozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie ústavnosti takéhoto (zjavne nezákonného)\npostupu súdu pri oboznamovaní s miestom a časom verejného vyhlásenia rozsudku teda je,\nči sa do dispozičnej sféry a vedomia strany sporu dostalo v dostatočnom časovom predstihu\n(v lehote najmenej päť dní) riadne upovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia\nrozsudku. Inými slovami, rozhodujúce je, či strane sporu vôbec boli oznámené miesto a čas\nverejného vyhlásenia rozsudku, aj keď nie elektronickými prostriedkami (II. ÚS 169/2019).\n56. Z ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by krajský súd vôbec neoznámil miesto\na čas verejného vyhlásenia rozsudku, t. j. neoznámil ho ani na úradnej tabuli súdu\nči na internetovej stránke súdu.\n57. Nad rámec uvedeného (oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku\nna úradnej tabuli súdu a na jeho webovej stránke), súd na požiadavku strany oznámi miesto\na čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami (§ 219 ods. 3 posledná\nveta Civilného sporového poriadku). V napadnutom uznesení sa najvyšší súd vysporiadava\ni s touto námietkou sťažovateľa tak, že zistil, že „žalobca síce uviedol elektronickú adresu\nale v spise sa nenachádza žiadosť o doručovanie písomnosti elektronicky, čo je\nnevyhnutnou podmienkou takéhoto doručovania“ (pozri bod 20 poslednú vetu napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu). Z toho najvyšší súd usúdil, že odvolací súd nepochybil,\nkeď o tomto termíne neupovedomil žalobcu elektronickými prostriedkami.\n\n24\n\n58. S týmto právnym názorom najvyššieho súdu sťažovateľ polemizuje, ústavný súd\nvšak usúdil, že sťažovateľom namietaný nezákonný postup krajského súdu (neoznámenie\nmiesta a času verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami) ešte nemusí\nznamenať porušenie ústavných práv sťažovateľa, a to vzhľadom na intenzitu zásahu do jeho\nústavných práv oslabenú tým, že krajský súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia\nrozsudku sťažovateľovi a verejnosti na úradnej tabuli, resp. na internetovej stránke súdu.\n59. Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba túto námietku považovať za zjavne\nneopodstatnenú.\nK postupu okresného súdu\n60. Ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 246/2004\ntreba považovať za zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že v čase podania ústavnej sťažnosti\nuž nedochádza k namietanému porušeniu označovaného práva.\n61. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že konanie vedené všeobecnými súdmi\ntrvalo ako celok nie jeho vinou extrémne dlho (viac ako 15 rokov a 7 mesiacov),\nčo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, pričom až dvoma nálezmi ústavného súdu\nbolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľa na súdne konanie bez zbytočných\nprieťahov (pozri bod 12).\n62. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnuté v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny,\nktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. Ústavný súd si pri výklade\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo\nna prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).\n\n25\n\n63. Ústavný súd konštatuje, že hoci sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v rámci\nsúdneho konania ako celku (na všetkých inštanciách), napriek tomu táto časť ústavnej\nsťažnosti smeruje proti postupu okresného súdu. Jedným dychom treba k tomu dodať i to,\nže nepochybne v čase podania ústavnej sťažnosti (31. december 2019) predmetné konanie\nbolo právoplatne skončené.\n64. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.\nÚstavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola\nna ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo\n(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému\nsúdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť\nodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu\nna to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).\n65. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku nie je opodstatnená\nani požiadavka\n\nsťažovateľa\n\nna\n\npriznanie\n\nprimeraného finančného\n\nzadosťučinenia\n\nv sume 15 000 €.\n66. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. apríla 2020\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "prieťahy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "legitimácia-pasívna", "ochrana osobnosti", "rozsudok-verejné vyhlásenie rozsudku"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:42160166-fe84-460c-8f6e-f8dc552578c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.169.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 169/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 169/2019 z 27. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-27", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.169.2019.1"}, {"guid": "ussr:82d41d39-15d5-4ea6-aa61-cfd5b82d7a83", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.689.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 689/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 689/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.689.2016.1"}, {"guid": "ussr:61bce2fc-0914-4dec-9588-7cfd3a6bb67c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2013 z 20. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-20", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:61bce2fc-0914-4dec-9588-7cfd3a6bb67c"}, {"guid": "ussr:42ee0eb9-9edb-4163-9829-4b38fd95f2df", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 121/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 121/09 z 14. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-14", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42ee0eb9-9edb-4163-9829-4b38fd95f2df"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 252/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-22", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/03 z 10. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-10", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6"}, {"guid": "ussr:31e5ce72-dc25-49ec-ad5c-82652a71af45", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 85/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/02 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:31e5ce72-dc25-49ec-ad5c-82652a71af45"}, {"guid": "ussr:dc5cfd76-05a0-43c5-aca6-120386ec940d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 116/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 116/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 846, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dc5cfd76-05a0-43c5-aca6-120386ec940d"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:c70b2119-c03a-4e19-b6a1-b41adf57b9c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 139/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 139/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 344, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c70b2119-c03a-4e19-b6a1-b41adf57b9c3"}, {"guid": "ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 775, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e"}, {"guid": "ussr:aa73e40f-ef0c-4179-89c4-14fdb345c4ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 77/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 77/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aa73e40f-ef0c-4179-89c4-14fdb345c4ad"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:f6b36d29-f41f-490b-b167-3784300c6c01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.76.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 76/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/97 z 22. 4. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-04-22", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.76.1997.1"}, {"guid": "39032e89-2263-49e1-89e9-33bf76f214ce:aae7f4ed-ae23-47a4-8978-17634e06bf65", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8215205994.1", "spisova_znacka": "6Co/124/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/124/2017 z 11. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-07-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8215205994.1"}, {"guid": "e6484d4b-46a2-4a04-b4c5-95569e0d2186:2f6255e8-faff-4820-8ae9-0d0b109f5730", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1104129417.1", "spisova_znacka": "7Co/71/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/71/2015 z 27. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1104129417.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f2cad362-6448-439a-afd9-18cf9ada37a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.206.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 206/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 206/2026 z 25. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.206.2026.1"}, {"guid": "ussr:e6bfd7c2-06e1-4f65-a42f-133765c4a201", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.649.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 649/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 649/2025 z 5. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.649.2025.1"}, {"guid": "ussr:c459cfeb-6634-4f3a-a146-ef997c221d67", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.494.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 494/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.494.2022.1"}, {"guid": "ussr:ebe376f3-01d9-4cf9-b089-fb1828f7c8d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.17.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 17/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 17/2021 z 19. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.17.2021.1"}, {"guid": "ussr:fa83cac3-582c-4de7-9267-b6c864c5e227", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.577.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 577/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 577/2020 z 15. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.577.2020.1"}, {"guid": "ussr:8e3359fb-8e6e-43c3-94cb-de2a539b5484", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.485.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 485/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 485/2020 z 22. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.485.2020.1"}, {"guid": "ussr:0a68a426-7535-4306-a964-0d60a1304c98", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.355.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 355/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 355/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.355.2020.1"}, {"guid": "c07ab693-8d9b-4085-81dc-efa522e838f3:a5e4228c-2161-4c6a-907f-1b52a19e5a98", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1017202021.1", "spisova_znacka": "1Sžik/5/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/5/2019 z 7. 12. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-12-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017202021.1"}, {"guid": "c07ab693-8d9b-4085-81dc-efa522e838f3:cedf4a38-3a73-423a-b411-71fa4bb2cfb0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1017202021.1", "spisova_znacka": "1Sžik/5/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/5/2019 z 7. 12. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-12-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017202021.1"}, {"guid": "c07ab693-8d9b-4085-81dc-efa522e838f3:3442cec6-66d5-4d01-8126-d586e36d7511", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1017202021.1", "spisova_znacka": "1Sžik/5/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/5/2019 z 7. 12. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-12-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017202021.1"}, {"guid": "c07ab693-8d9b-4085-81dc-efa522e838f3:f062d360-ec3f-49ce-91e7-f04e60684808", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1017202021.1", "spisova_znacka": "1Sžik/5/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/5/2019 z 7. 12. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-12-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017202021.1"}, {"guid": "bcb70885-6d42-4af7-aece-aa575399637c:ea68e20e-738d-43a9-85b3-9c89676fe65d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:6020200018.1", "spisova_znacka": "4Sfk/40/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/40/2021 z 24. 5. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:6020200018.1"}, {"guid": "56a1d90f-a846-4432-a164-6d268dd347ad:8aa19321-016c-4c58-90fb-d4e2067d4ea5", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:6019200485.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/58/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/58/2020 z 24. 5. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:6019200485.1"}]}