{"guid": "ussr:ae3f2f6e-ccc9-42ff-a18b-90ca3f22d60d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.158.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 158/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 158/2020 z 15. 4. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 158/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.158.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2020-04-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ae3f2f6e-ccc9-42ff-a18b-90ca3f22d60d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.158.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.158.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.158.2020.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 158/2020-22\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra\nMolnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n\n,\n\n,\nzastúpeného advokátom JUDr. Jiřím Martausom, 1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš,\nvo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, a to uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným\npod sp. zn. 2 Tdo 29/2018 z 30. júla 2019, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho\nvydaniu, a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra\n2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Jiřím Martausom, 1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš, ktorou namietal\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a to uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným pod sp. zn. 2 Tdo 29/2018 z 30. júla 2019\n(ďalej len „namietané rozhodnutie“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Liptovský\nMikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 11/2015 uznal\nsťažovateľa 10. júna 2016 za vinného zo spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného\nzločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,\nich držanie a obchodovanie s nimi podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. c) a písm. d)\na ods. 2 písm. a) a písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný zákon“), a to na skutkovom základe uvedenom v predmetnom\nrozhodnutí, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov so zaradením\nna jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia\na zároveň ochranný dohľad vo výmere 1 roka (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“).\nProti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Krajský súd v Žiline\n(ďalej len „krajský súd“) 31. augusta 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 80/2016\npodľa ustanovenia § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ako nedôvodné zamietol (ďalej len „rozhodnutie\nkrajského súdu“). Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ z dôvodu podľa\nustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie, o ktorom rozhodol\n\n2\n\nnajvyšší súd namietaným rozhodnutím tak, že ho podľa ustanovenia § 382 písm. c)\nTrestného poriadku odmietol. Základná námietka sťažovateľa spočíva v tej skutočnosti, že\n„V dovolaní a počas celého trestného konania sťažovateľ namietal, že bol stíhaný\na odsúdený pre drogovú trestnú činnosť, ktorá bola vyprovokovaná, iniciovaná orgánmi\nčinným v trestnom konaní, ktoré zároveň rozširovali jej rozsah, pretože tajní policajní\nagenti neboli použití v súlade s ustanovením § 117 ods. l Trestného poriadku a zároveň títo\nagenti konali nad rámec ich oprávnení uvedených v § 117 ods. 2 Trestného poriadku.“.\nSťažovateľ v celom rozsahu nesúhlasí s právnymi názormi najvyššieho súdu vyslovenými\nv namietanom rozhodnutí, a tvrdí, že práve ním a postupom, ktoré jeho vydaniu\npredchádzalo, bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho právo na spravodlivé súdne\nkonanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základné právo sťažovateľa na stíhanie len zo zákonných\ndôvodov a zákonným spôsobom vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 ústavy.\n3. Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nvzhliada sťažovateľ v tom, že bol odsúdený pre drogovú trestnú činnosť, ktorá bola\nvyprovokovaná, resp. iniciovaná orgánmi činným v trestnom konaní, čo je podľa jeho\nnázoru v rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, pričom v ústavnej\nsťažnosti poukazuje aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\naj „ESĽP“), ktoré podľa názoru sťažovateľa svedčia v jeho prospech. Sťažovateľ\nv konkrétnom namieta, že v preskúmavanom prípade agenti prekročili minimálne aktívne\nkonanie dovolené pri tzv. agentoch kontrolóroch a boli iniciátormi celého nelegálneho\nobchodu, ktorý by sa bez ich aktívneho konania vôbec neuskutočnil. Pred spáchaním\nskutkov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený, tento „nevyhľadával kupcov drogy a v tomto\nsmere z jeho strany nebol voči agentom pred ich provokáciou produkovaný najmenší\nnáznak ochoty ponúknuť im nelegálny tovar. Iniciatíva išla zo strany agentov, ktorí\nsťažovateľovi ponúkali kúpu drogy, ktorú tento predtým nikomu neponúkal, určovali aj druh\nomamnej látky, jej množstvo a tiež sami, ako aj prostredníctvom s nimi spolupracujúcej\nosoby\n\n, ktorej procesné postavenie v zmysle Trestného poriadku doteraz\n\nnebolo vysvetlené, určovali aj miesto kúpy. Skutočnosť, že drogu si objednávali agenti, ktorí\nzároveň určovali aj jej druh, množstvo a miesto odovzdania, je okrem iných dôkazov\n\n3\n\ndokázaná aj prepisom sms-správy na č. 1. 237 spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš\nsp. zn. 3 T/11/2015, podľa ktorej si agenti u sťažovateľa objednali štvornásobné množstvo\nrovnakej drogy ako im obžalovaný odovzdal pri ich ostatnom stretnutí, pričom ako miesto\nodovzdania určili\n\npri\n\n.“. Tieto tvrdenia\n\nsťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti zdôrazňuje tým, že sa sedem rokov pred údajnou\niniciatívnou činnosťou agentov nedopúšťal žiadnej trestnej činnosti, čo bolo podľa jeho\nnázoru v trestnom konaní preukázané upovedomením Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky,\n\nPrezídia\n\nPolicajného\n\nzboru,\n\nnárodnej\n\nkriminálnej\n\nagentúry,\n\nnárodnej\n\nprotizločineckej jednotky, expozitúry Stred, Banská Bystrica, o zničení záznamu\nz 27. januára 2015, z ktorého vyplýva, že v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-357/NKAPZ-ST-2012 bol sudcom Okresného súdu Žilina pod č. OSŽA-V-80-1/2013 sp. zn.\nNtt-47/2013 z 10. apríla 2013 vydaný príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej\nprevádzky na dobu od 10. apríla 2013 do 4. júla 2013 a pod č. OSŽA-V-130- 1/2013 sp. zn.\nNtt-84/2013 z 27. júna 2013 vydaný príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej\nprevádzky, a to na dobu od 27. júna 2013 do 21. septembra 2013, pričom prostredníctvom\nuvedených informačno-technických prostriedkov sa nezistili žiadne skutočnosti dôležité\npre trestné konanie, a preto boli získané záznamy predpísaným spôsobom bez meškania\nzničené.\n4. Sťažovateľ je presvedčený, že celé konanie orgánov činných v trestnom konaní,\nktoré predchádzalo páchaniu skutkov, pre ktoré bol odsúdený, bolo motivované výlučne\ntým, aby tieto orgány „zobudili spiaceho páchateľa“ spôsobom, aby opätovne začal\nzadovažovať a prechovávať omamné a psychotropné látky vo väčšom množstve na účel\nuspokojenia objednávok agentov. K omamným a psychotropným látkam zaisteným v obydlí\nsťažovateľa pri domovej prehliadke vykonávanej 17. septembra 2019 tento v ústavnej\nsťažnosti uviedol, že „nebyť iniciatívy agentov, tak by sa po jeho zadržaní v rodinnom dome\nnič nelegálne nenachádzalo“. Vo vzťahu\nku skutkom predchádzajúcim domovej prehliadke v obydlí sťažovateľa tento argumentuje,\nže v trestnom konaní, v ktorom došlo k jeho odsúdeniu, nebola vykonaným dokazovaním\nobjektivizovaná skutočnosť, že si ešte pred iniciatívnym konaním agentov osvojil úmysel\nspáchať trestný čin a preukázateľne uskutočnil kroky k jeho spáchaniu. V uvedenom smere\n\n4\n\nsťažovateľ uzatvára, že „pokiaľ orgán činný v trestnom konaní iniciatívne a vlastnou\naktivitou vytvorí podmienky a navodí situáciu so snahou, aby bol trestný čin spáchaný,\nrozšírený jeho rozsah, resp. aby bol dokonaný, ide o exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa\ntrestné konanie realizuje. V dôsledku toho sú dôkazy takýmto spôsobom získané od počiatku\nnezákonné a v trestnom konaní nepoužiteľné. Nepoužiteľné sú potom aj ďalšie dôkazy, ktoré\nboli získané následne v dôsledku nezákonne vykonaného prvotného dôkazu, lebo z nepráva\nnemôže vzniknúť právo.“. Z hľadiska posúdenia veci ústavným súdom sa ako kľúčová javí\ntaktiež námietka sťažovateľa, že orgány činné v trestnom konaní, resp. agenti použili na\niniciovanie jeho trestnej činnosti súkromnú osobu\n\n, ktorý síce agentom\n\nnebol, avšak aj napriek tomu bola podľa jeho názoru celá akcia v skutočnosti organizovaná\na monitorovaná políciou.\n5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že jeho právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základné právo na stíhanie len zo zákonných dôvodov\na zákonným spôsobom vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 ústavy uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 29/2018 z 30. júla 2019 porušené boli. Sťažovateľ\nv petite ústavnej sťažnosti ďalej navrhuje, aby ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Tdo 29/2018 z 30. júla 2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nII.\nVýchodiskové ústavnoprávne normy\n6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n5\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na\nďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na\npredbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie\nkonania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný\nnavrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti\nnavrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti\nustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou\nosobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom a jeho závery\n10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv\na slobôd, a taktiež ľudských práv a základných slobôd bližšie vymedzených v bode 5\nodôvodnenia tohto rozhodnutia, ku ktorému malo podľa jeho tvrdení dôjsť postupom\nnajvyššieho súdu a jeho namietaným rozhodnutím, ktorým bolo jeho dovolanie podľa\nustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.\n\n6\n\nK namietanému postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\npod sp. zn. 2 Tdo 29/2018 z 30. júla 2019\n11. Podľa judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno\npovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať\npo jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).\n12. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných\nslobôd, vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy, je rozdelená medzi všeobecné\nsúdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,\npodľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako\naj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný\nsúd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).\n13. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia\nnajvyššieho súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,\no ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade\nobmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou\nsťažovateľa\n\n(prezentovanou\n\nv\n\nuplatnenom\n\n7\n\ndovolaní)\n\nvysporiadal\n\nadekvátne\n\na preskúmateľne,\n\na\n\ntaktiež\n\nči\n\nje\n\nodôvodnenie\n\njeho\n\nrozhodnutia\n\nústavnoprávne\n\nakceptovateľné.\n14. Ústavný súd sa pred svojím rozhodnutím oboznámil nielen s obsahom dôvodov\nuvedených v ústavnej sťažnosti sťažovateľa a obsahom namietaného rozhodnutia, ale taktiež\ns obsahom odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku\nsúdu prvého stupňa (právny názor zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž\nzahŕňa požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli\nvydané v priebehu príslušného súdneho konania, pozri napr. sp. zn. IV. ÚS 350/09) a zistil,\nže okresný súd a krajský súd svoje závery o vine sťažovateľa v nadväznosti na dôvody jeho\nústavnej sťažnosti odôvodnili nasledujúcimi skutkovými okolnosťami a z nich plynúcimi\nprávnymi závermi.\n15. Z rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý nebol ústavnou sťažnosťou napadnutý,\navšak tvorí prílohu ústavnej sťažnosti, vyplýva, že podľa výpovede sťažovateľa na hlavnom\npojednávaní sa na neho mala nakontaktovať osoba\n\ns prosbou\n\no zabezpečenie omamných a psychotropných látok. S uskutočnením obchodu s omamnými\na psychotropnými látkami mal následne sťažovateľ súhlasiť aj preto, že nechcel vyzerať ako\n„bojko“ a zároveň z dôvodu svojej minulosti mal prístup k takýmto látkam (s. 4 rozsudku\nsúdu prvého stupňa). Z rozsudku súdu prvého stupňa taktiež vyplýva, že agent č. 1\nna hlavnom pojednávaní uviedol, že so sťažovateľom sa stretol spolu trikrát na základe\npokynov, a bol to práve sťažovateľ, ktorý mu pri prvom stretnutí uviedol predajnú cenu\ndrogy, pričom sťažovateľ zároveň uviedol, že v prípade opakovaných obchodov môže\nbyť stanovená cena nižšia. Rovnako pri prvom stretnutí sťažovateľ uviedol agentovi č. 1, že\nv prípade uskutočnenia ďalších obchodov mu má dať svoje požiadavky vedieť tri až štyri\ndni vopred. Agent č. 1 aj agent č. 2 pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní zhodne\nuviedli, že sa na základe pokynov mali nakontaktovať na osobu sťažovateľa a v prípade, že\nz jeho strany dôjde k ponuke na predaj drog, majú zrealizovať ich nákup. Z odôvodnenia\nrozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že výpoveď sťažovateľa týkajúcu sa neprípustnej\npolicajnej provokácie agentov prostredníctvom\n\nna hlavnom pojednávaní\n\nsúd vyhodnotil ako účelovú a krajnú možnosť jeho obrany. Podľa názoru súdu prvého\n\n8\n\nstupňa neboli na hlavnom pojednávaní vykonané žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že\nby ustanovení agenti naviedli sťažovateľa na spáchanie trestného činu, pričom súd prvého\nstupňa v uvedenom kontexte posúdil preukázaný skutkový stav aj v intenciách príslušnej\njudikatúry ESĽP.\n16. Sťažovateľ rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním. Aj napriek\nskutočnosti, že ani rozhodnutie krajského súdu nie je predmetom prieskumu ústavným\nsúdom, je potrebné zdôrazniť určité časti jeho odôvodnenia. Podľa názoru krajského súdu\nneobstojí v prípade sťažovateľa pomenovanie „spiaci páchateľ“, keďže k spáchaniu\nskutkov, pre ktoré bol sťažovateľ odsúdený, došlo len dva až päť mesiacov po tom, čo bol\npre drogovú trestnú činnosť odsúdený Okresným súdom Ružomberok na trest odňatia\nslobody s podmienečným odkladom jeho výkonu. Krajský súd poukázal tiež na skutočnosť,\nže agenti so sťažovateľom pred uskutočnením obchodu s drogami priamo nerokovali, ale\nmedzičlánkom bol\n\n, ktorý v procesnom postavení svedka na hlavnom\n\npojednávaní využil svoje zákonné právo a výpoveď odoprel. Krajský súd v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia k tomu ďalej uviedol, že «K vyprovokovaniu obžalovaného treba\npovedať, že stačil len bežný podnet od svedka\n\nPodľa výpovede samotného\n\nobžalovaného stačilo sa opýtať, či by nevedel zohnať drogu. Keďže nechcel vyzerať ako\nbojko a mal prístup k takýmto látkam, s vidinou zisku a bez ohľadu na nedávno uložený\npodmienečný trest za rovnakú trestnú činnosť, s ponukou súhlasil. Oproti drogám, ktoré\nobžalovaný agentom dodal, pri domovej prehliadke bolo nájdené množstvo ďalších drog,\nako sú uvedené v bode 4/. Išlo približne o 2880 bežných dávok rôznych drog v hodnote\npribližne 16.700,- Eur. O tieto drogy ho nik nežiadal a odôvodnenie ich držby dobrou kúpou\npre budúcnosť nasvedčuje na cielené konanie obžalovaného, nikým nevyprovokované. Aj\ntáto skutočnosť vyvracia obranu o „spiacom páchateľovi“.».\n17. Vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie\nsťažovateľa podľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté, je\nv prvom rade potrebné uviesť, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa v konaní\npred ústavným súdom sa v zásade zhoduje s argumentáciou, odôvodňujúcou podané\ndovolanie z dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. S touto\n\n9\n\nargumentáciou týkajúcou sa predovšetkým sťažovateľom tvrdenej neprípustnosti policajnej\nprovokácie sa najvyšší súd vysporiadal spôsobom, že táto v zásade zodpovedá uplatnenému\ndovolaciemu dôvodu, avšak v prejednávanom prípade o neprípustnú policajnú provokáciu\nnešlo (s. 11 namietaného rozhodnutia). Najvyšší súd k tomu uviedol, že s prezentovanou\nobhajobou sa súdy oboch stupňov dostatočným spôsobom vysporiadali, pričom poukázal\nnajmä na veľmi podrobné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa.\nK posudzovaniu činnosti agenta najvyšší súd dodal, že «Jeho použitie pritom ani podľa\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) samo o sebe nemusí viesť\nk porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„Dohovor“) za predpokladu, že je sprevádzané jasnými zárukami a obmedzeniami.\nK zásahu do práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 6 Dohovoru dôjde iba\nv prípade tzv. policajnej provokácie, ktorou sa rozumie situácia, keď agent ako člen\nbezpečnostných zložiek alebo osoba jednajúca na základe ich pokynov, sa neobmedzí na\nčisto pasívne vyšetrovanie trestnej činnosti, ale za účelom obstarania dôkazov potrebných\nk zahájeniu trestného stíhania vyvinie taký vplyv, že dotyčnú osobu podnieti k spáchaniu\ntrestného činu, ku ktorému by inak nebolo došlo (pozri napr. rozsudok veľkého senátu ESĽP\nvo veci Ramanauskas proti Litve z 5. februára 2008. č. 74420/01, bod 55). Pri posudzovaní\nči konanie polície počas vyšetrovania prekročilo hranicu činnosti agenta, a teda či by došlo\nk spáchaniu trestného činu aj bez zásahu polície je rozhodujúca existencia objektívneho\npodozrenia, že sa konkrétna osoba podieľa na páchaní trestnej činnosti alebo je náchylná\nspáchať trestný čin (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Bannikova proti Rusku, zo\n4. novembra 2010, č. 18757/06, ods. 38). Podľa judikatúry ESĽP existenciu\npredchádzajúcej protiprávnej činnosti alebo úmyslu ju spáchať môže preukázať skutočnosť,\nže: (i) podozrivému je známa aktuálna cena drogy, (ii) podozrivý je schopný zabezpečiť\ndrogy alebo falšované peniaze v krátkom čase (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Orba\nproti Chorvátsku, z 23. novembra 2017, č. 47074/12, ods. 108). (iii) podozrivý má\nz uzavretého obchodu peňažný zisk (pozri napr. vyššie citovaný rozsudok ESĽP vo veci\nBannikova proti Rusku, odsek 42), (v) kontraband sa nachádzal u podozrivého priamo\ndoma, (vi) podozrivý mal pri sebe väčšie množstvo drog alebo falšovaných peňazí, než ktoré\nsi policajt objednal (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci V. proti Fínsku, z 24. apríla 2007,\nč. 40412/98, odsek 70), (vii) podozrivý predal drogy alebo falšované peniaze aj iným\n\n10\n\nkupcom a pod.». V kontexte uvádzaných východísk vyplývajúcich z konštantnej judikatúry\nESĽP najvyšší súd nevyhodnotil činnosť ustanovených agentov voči sťažovateľovi ako\nneprípustnú policajnú provokáciu, čo v namietanom rozhodnutí odôvodnil nasledovným\nspôsobom. V prvom rade najvyšší súd poukázal na osobu sťažovateľa, ktorý už v minulosti\nbol za drogovú trestnú činnosť odsúdený. K nasadeniu agentov v trestnom konaní došlo\npodľa názoru najvyššieho súdu až po tom, čo polícia od osôb konajúcich v prospech\npolicajného zboru zistila, že sťažovateľ má opätovne páchať trestnú činnosť tým, že\nv regiónoch\n\na\n\nprostredníctvom svojich dílerov distribuuje omamné\n\na psychotropné látky, a to najmä metamfetamín. Najvyšší súd mal taktiež za preukázané, že\nsťažovateľ pri prvom stretnutí s agentmi stanovil cenu drogy, ako aj možnú tendenciu jej\nznižovania v prípade, že dôjde k uskutočneniu viacerých obchodov, resp. odoberaniu\nväčšieho množstva drog. Napokon, najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia\nza významnú skutočnosť považoval taktiež to, že pri domovej prehliadke, vykonávanej\nv obydlí sťažovateľa 17. septembra 2014 bolo zaistených ďalších približne 200 gramov\npervitínu a 15 gramov marihuany, a to všetko nad rámec objednávky agentov týkajúcej sa\nuvedeného dňa. Ústavný súd k uvedenému považuje za nevyhnutné uviesť najmä to, že\nargumentácia dovolacieho súdu, týkajúca sa posúdenia činnosti agentov v prejednávanej\nveci, je v zásade zhodná s argumentáciou, ktorú na odôvodnenie svojho rozsudku použil už\nsúd prvého stupňa, pričom s jeho závermi sa v uvedenom smere následne v celom rozsahu\nstotožnil taktiež krajský súd.\n18. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta rozhodnutie najvyššieho súdu\npre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako\naj základného práva na stíhanie len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom,\nvyplývajúceho z čl. 17 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo podľa jeho názoru dôjsť\nneprípustnou policajnou provokáciou, s ktorou sa najvyšší súd vysporiadal spôsobom\nuvedeným v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia. Ústavný súd v prvom\nrade zdôrazňuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci trestného\nkonania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí,\na preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, keď je to odôvodnené závažnosťou pochybenia\n\n11\n\nnapadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Z tohto hľadiska ústavný súd vo svojej\njudikatúre dlhodobo v plnom rozsahu akceptuje, že najvyšší súd ako súd dovolací nie je už\nz dôvodu zákonného vymedzenia dovolacích dôvodov predurčený na úplný prieskum\nrozsudkov súdov nižších inštancií v rámci trestného konania. Už samotné chápanie\ndovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku preto ospravedlňuje reštriktívny prístup\nnajvyššieho súdu k dovolacím dôvodom (IV. ÚS 294/2010). V posudzovanej veci najvyšší\nsúd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu (a jemu predchádzajúci rozsudok\nsúdu prvej inštancie), a to v rozsahu sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu podľa\nustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku a dospel k záveru, že označený\ndovolací dôvod v okolnostiach posudzovanej veci nebol naplnený. Záver o nenaplnení\nuplatneného dovolacieho dôvodu najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne\nkonformným spôsobom odôvodnil a primeraným spôsobom reagoval na všetky zásadné\nnámietky sťažovateľa, uplatnené v jeho dovolaní. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení\npomerne vyčerpávajúco vyjadril aj k námietkam sťažovateľa, ktoré tento formuloval aj\npred súdmi nižších inštancií vrátane jeho základnej námietky týkajúcej sa ním tvrdenej\nneprípustnej policajnej provokácie. Argumentácia najvyššieho súdu v uvedenom smere\nv žiadnom prípade nepredstavuje popretie významu a účelu aplikovaných právnych noriem,\na to nielen z hľadiska zákonnosti, ale najmä z hľadiska ústavnosti. O svojvôli pri výklade\nalebo aplikácii zákona všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo\nmožné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012).\nÚstavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa\nktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným\nsúdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).\n19. Nad rámec ústavne konformnej argumentácie najvyššieho súdu ústavný súd\npovažuje za podstatné zvýrazniť najmä nasledujúce skutočnosti. Podľa namietaného čl. 6\nods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre\n\n12\n\nviackrát konštatoval, že policajné navádzanie k trestnému činu predstavuje zásah do práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a primárnou otázkou, ktorú je potrebné\nzodpovedať ostáva, či by došlo k spáchaniu trestného činu aj bez zásahu vyšetrujúcich\norgánov, a taktiež či orgány verejnej moci mali dostatočné dôvody na podozrenie určitej\nosoby z predchádzajúceho zapojenia do trestnej činnosti, pričom dôležitým determinantom\nje v akom štádiu páchania trestnej činnosti bola tajná policajná operácia uskutočnená. Podľa\nustálenej judikatúry ESĽP týkajúcej sa metód vyšetrovania drogovej a korupčnej trestnej\nčinnosti je síce všeobecne možné pripustiť použitie policajných agentov, avšak iba\nza predpokladu, že je doprevádzané jasnými obmedzeniami a zárukami, pričom verejný\nzáujem nemôže ospravedlniť použitie dôkazov získaných v dôsledku policajnej provokácie\n(Rozhodnutie ESĽP Teixeira de Castro proti Portugalsku č. 25829/94 z 9. 6. 1998). Jedným\nz argumentov, ktoré prispeli k formovaniu judikatúry ESĽP v uvedenom smere, bol ten, že\npolicajti sa v posudzovanom prípade neobmedzili na skúmanie trestnej činnosti iba\npasívnym spôsobom, ale ovplyvnili jeho konanie tak, že ho v zásade naviedli na spáchanie\ntrestného činu, pričom nič nenasvedčovalo tomu, že by takáto trestná činnosť bola\nsťažovateľom spáchaná aj v prípade, ak by ho na ňu policajti nenaviedli.\n20. V predchádzajúcom bode tohto rozhodnutia uvedená judikatúra ESĽP má svoje\nvyjadrenie aj v judikatúre ústavného súdu, ktorý v niektorých svojich rozhodnutiach taktiež\nexplicitne poukazuje na ústavnú konformitu ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, týkajúcej\nsa limitov policajnej provokácie a striktného rozlišovania medzi policajnou provokáciou\na tzv. skrytou reakciou polície, ktorá bola publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47/2012 (III. ÚS 61/2016). Podľa uvedenej\njudikatúry najvyššieho súdu pod policajnou provokáciou treba rozumieť zámerné, aktívne\npodnecovanie alebo navádzanie, či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti vedené\nsnahou, aby osoba, ktorá by inak protiprávne nekonala, spáchala trestný čin. Skrytou\naktivitou polície je činnosť zameraná na zistenie skutočností dôležitých pre trestné konanie,\nodhalenie páchateľa trestného činu, zabezpečenie dôkazov o jeho trestno-právne\npostihnuteľnom konaní, zabránenie mu v jeho pokračovaní a na minimalizáciu spôsobených\nškôd. Kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie charakterizuje\nskutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. neovplyvňuje u osoby vôľu spáchať trestný čin, ale\n\n13\n\ntakýmto zámerom vytvára u nej podmienky na dokonanie trestného činu, ktoré však nesmú\nbyť výnimočné, ale objektívne možné, v danej situácii obvyklé a musia nastať až s časovým\nodstupom potom, čo sa páchateľ rozhodol spáchať trestný čin a preukázateľne urobil kroky\nk jeho spáchaniu. Aj keď najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia explicitne\nnepoukazuje na svoju konštantnú judikatúru, týkajúcu odlišnosti skrytej aktivity polície\nod policajnej provokácie, z tých častí jeho právnych úvah, na ktoré ústavný súd poukazuje\nv bode 17 odôvodnenia tohto rozhodnutia, jednoznačne vyplýva, že dovolanie sťažovateľa\nposúdil v jej naznačených intenciách.\n21. Ústavný súd sa z hľadiska vysporiadania so sťažnostnou argumentáciou\nsťažovateľa v kontexte čl. 6 ods. 1 dohovoru osobitne zaoberal taktiež činnosťou osoby\nv rámci páchania skutkov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený. Z ústavnej\nsťažnosti, resp. jej príloh vyplýva, že sťažovateľ prišiel na prvé stretnutie s agentmi\nza prítomnosti tejto osoby, ktorej, ako uvádza sťažovateľ, procesné postavenie nebolo\nv trestnom konaní bližšie ozrejmené. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti formuloval\nnámietku, že orgány činné v trestnom konaní, resp. agenti použili na iniciovanie jeho\ntrestnej činnosti súkromnú osobu\n\n, ktorý síce agentom nebol, avšak aj\n\nnapriek tomu bola podľa jeho názoru celá akcia v skutočnosti organizovaná a monitorovaná\npolíciou. Podľa názoru ústavného súdu však z ústavnej sťažnosti ani jej príloh nevyplýva,\na teda v konaní pred ústavným súdom neboli preukázané skutočnosti, že by osoba\nneprípustným spôsobom iniciovala trestnú činnosť sťažovateľa. Súkromnú\nprovokáciu, ku ktorej nedochádza na pokyn orgánov verejnej moci, nemožno označiť\nza porušenie práva na spravodlivý proces vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(Rozhodnutie ESĽP Shannon proti Spojenému kráľovstvu č. 67537/01 zo 6. 4. 2004).\nZ príloh k ústavnej sťažnosti vyplýva, že agenti sa mali nakontaktovať na osobu sťažovateľa\na v prípade, že z jeho strany dôjde k ponuke na predaj drog, mali podľa pokynov zrealizovať\nich nákup. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh však nevyplýva žiadna skutočnosť, že činnosť\nosoby\n\n(ktorá predchádzala spáchaniu prvého skutku, pre ktorý bol\n\nsťažovateľ odsúdený) bola vo vzťahu ku konaniu sťažovateľa v príčinnej súvislosti\ns pokynmi, resp. organizáciou prostredníctvom ustanovených agentov. Uvedené podľa\nnázoru ústavného súdu vyplýva iba z procesnej obhajoby sťažovateľa, ktorá je tvorená\n\n14\n\nvýlučne a izolovane jeho výpoveďou na hlavnom pojednávaní, a ktorá bola prostredníctvom\nvšeobecných súdov vyhodnotená ako účelová. V uvedených súvislostiach je nutné\npripomenúť, že sťažovateľ mal na preukázanie opaku možnosť kontradiktórnym spôsobom\nna hlavnom pojednávaní vypočuť oboch agentov, a taktiež\n\nv procesnom\n\npostavení svedka, ktorý však na hlavnom pojednávaní využil svoje právo podľa ustanovenia\n§ 130 Trestného poriadku a odoprel vypovedať. Napokon, porušenie práva na obhajobu\nsťažovateľ v rámci dovolania pred najvyšším súdom vôbec nenamietal.\n22. K sťažovateľom namietanej neprípustnosti rozširovania rozsahu stíhaného\ntrestného činu zo strany orgánov činných v trestnom konaní ústavný súd považuje\nza potrebné uviesť nasledujúce. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že to bol práve\nsťažovateľ, ktorý pri prvom stretnutí s agentmi stanovil cenu predávaných drog a zároveň\nubezpečoval agentov, že v prípade ďalších obchodov, resp. odberu väčšieho množstva môže\ndôjsť k znižovaniu predajnej ceny. Zároveň to bol práve sťažovateľ, ktorý si pri prvom\nstretnutí s agentmi dohadoval formu a spôsob ďalšej komunikácie s agentmi tak, aby to bolo\npodľa jeho predstáv. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že agenti v podstate iba\nkontrolovali trestnú činnosť, pre ktorej spáchanie sa sťažovateľ rozhodol vopred sám\na preukázateľne urobil kroky k jeho spáchaniu. Okrem uvedeného je nutné poznamenať, že\npočetnosť\n\nskutkov,\n\nresp.\n\npredstieraných\n\nprevodov\n\nzo\n\nstrany\n\nagentov\n\nnebola\n\nv prejednávanom prípade právne relevantná, keďže všetky skutky, ktorých kontrola bola\nzabezpečovaná zo strany agentov, boli v rámci väčšieho rozsahu, kvalifikujúceho stíhaný\ntrestný čin tak, ako bol za neho sťažovateľ odsúdený. V uvedených súvislostiach je potrebné\nuviesť, že aj tie omamné a psychotropné látky, ktoré boli zaistené pri výkone domovej\nprehliadky v obydlí sťažovateľa (bez činnosti ustanovených agentov), boli izolovane\nspôsobilé právne kvalifikovať trestný čin rovnakým spôsobom, ako tomu bolo aj zahrňujúc\nskutky, na ktorých dokumentovaní sa agenti priamo podieľali. Napokon, predchádzajúce\nprávoplatné odsúdenie sťažovateľa Okresným súdom Ružomberok zakladalo kvalifikáciu\nstíhaného trestného činu v prípade jeho recidívy úplne bez ohľadu na jeho rozsah.\n23. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti súbežne namieta porušenie jeho\npráva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, a taktiež základného\n\n15\n\npráva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd\npri svojej rozhodovacej činnosti pri interpretácii obsahu a rozsahu základných práv a slobôd\nzohľadňuje judikatúru ESĽP, týkajúcu sa jednotlivých ľudských práv a základných slobôd\ngarantovaných dohovorom. Základnému právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy zodpovedá v štruktúre práv garantovaných dohovorom právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd\nv súlade so svojou ustálenou judikatúrou tiež poukazuje na skutočnosť, že obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie\nsťažovateľ namieta popri práve na spravodlivé súdne konanie, nie je záruka, že rozhodnutie\nsúdu bude spĺňať očakávania a predstavy strany trestného konania. Podstatou je, aby postup\nsúdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby jeho rozhodnutie bolo\nmožné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. Ak to tak je,\nústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak\nvyslovovať porušenia základných práv (m. m. napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n24. Naostatok ústavný súd dodáva, že namietanému základnému právu na stíhanie\nlen zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom podľa ustanovenia čl. 17 ods. 2 ústavy\nsvojím zmyslom a obsahom zodpovedá základná zásada trestného konania, legislatívne\nvymedzená v ustanovení § 2 ods. 1 Trestného poriadku. Zásada stíhania len zo zákonných\ndôvodov a zákonným spôsobom vylučuje bezdôvodné trestné stíhanie jednotlivcov\na zároveň garantuje, že dôvodne stíhané osoby budú stíhané výlučne zákonným spôsobom.\nPod zákonný spôsob je pritom pre účely trestného konania nutné subsumovať také konanie\norgánov činných v trestnom konaní a súdov, ktoré je v nielen v súlade s jednotlivými\nustanoveniami Trestného poriadku, ale taktiež s ústavou a medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná.\n25. Na základe všetkého dosiaľ uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nústavnej sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že medzi namietaným rozhodnutím\nnajvyššieho súdu a obsahom základných práv a práv, ktorých vyslovenia porušenia sa\nsťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom\nprijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.\n\n16\n\nZ uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného\nprerokovania podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\n26. S ohľadom na všetky uvedené závery ústavného súdu bolo o ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. apríla 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-dovolacie konanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "dokazovanie-ústavnosť vykonania dôkazov", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trestné konanie-zásady trestného konania", "trestné konanie-vec dôležitá pre trestné konanie", "orgán činný v trestnom konaní-policajný orgán", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e5d1ff41-589f-4a0c-8f29-4ffb46f47eb2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.61.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 61/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 61/2016 z 2. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.61.2016.1"}, {"guid": "ussr:54dbf19e-0872-4dc0-b044-b89fba46e9bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 581/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 581/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 260, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1"}, {"guid": "ussr:23c50b27-e4f3-4bf2-befc-6098d1ab5ef3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 226/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 226/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:23c50b27-e4f3-4bf2-befc-6098d1ab5ef3"}, {"guid": "ussr:b80a5cf0-396b-4e42-81ab-ac63fb11ba69", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 294/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 294/2010 z 31. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-31", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b80a5cf0-396b-4e42-81ab-ac63fb11ba69"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 173/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 173/07 z 4. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-04", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 242, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "27ea9f26-77e7-443a-abb5-3f81a061e81f:2f874ec8-0183-45ef-8481-b41a2e4cbb53", "ecli": null, "spisova_znacka": "3To/80/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/80/2016 z 22. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-09-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/27ea9f26-77e7-443a-abb5-3f81a061e81f:2f874ec8-0183-45ef-8481-b41a2e4cbb53"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:000e0279-c88a-4924-88ed-78580a02f7d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.226.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 226/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 226/2022 z 3. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-03", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.226.2022.1"}]}