{"guid": "ussr:f6fbf032-3533-4b85-a2d9-382dee9514fd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.104.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 104/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 104/2020 z 11. 3. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. marca 2020, sp. zn. II. ÚS 104/2020, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.104.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2020-03-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f6fbf032-3533-4b85-a2d9-382dee9514fd", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.104.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.104.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.104.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 104/2020-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu\nPetra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti\n,\n\n,\n\n,\n\nzastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Marek Doktor, s. r. o., Legionárska 7735/31B,\nTrenčín, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marek Doktor, vo veci namietaného\nporušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžfk 13/2018\nz 30. apríla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti\nako zjavne neopodstatnenú.\n\n, odmieta\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1.\n\nÚstavnému\n\nbola 5. septembra 2019\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\ndoručená\n\nrepubliky\n\nústavná\n\n(ďalej\n\nsťažnosť\n\nlen\n\n„ústavný\n\nobchodnej\n\n,\n\nsúd“)\n\nspoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou\nJUDr. Marek Doktor, s. r. o., Legionárska 7735/31B, Trenčín, v mene ktorej koná konateľ\na advokát JUDr. Marek Doktor, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 10 Sžfk 13/2018 z 30. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Prešov\n(ďalej len „daňový\n\núrad“)\n\nrozhodnutím\n\nč.\n\n752758/2016\n\nz 11.\n\nmája\n\n2016\n\nurčil\n\nsťažovateľke rozdiel dane v sume 118 060,72 €, a to nepriznaním nadmerného odpočtu\nv sume 51 537,64 € a vyrubením dane v sume 66 523,08 € za zdaňovacie obdobie\napríl 2012. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodlo\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) rozhodnutím\nč. 1668858/2016 z 3. novembra 2016 tak, že zmenilo odvolaním napadnuté rozhodnutie\ndaňového úradu v časti námietok súvisiacich s odpočítaním dane z faktúr od spoločnosti\n,\n\nktorým odvolací orgán vyhovel v plnom rozsahu. Ostatné\n\nnámietky považovalo za neopodstatnené a určilo za zdaňovacie obdobie apríl 2012 rozdiel\ndane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 116 976,11 €, teda nepriznalo nadmerný\nodpočet v sume 51 537,64 € a vyrubilo daň v sume 65 438,47 € ˗ deň oznámenia\nbol 10. november 2016.\n\n2\n\n3. Sťažovateľka podala 28. decembra 2016 na Krajskom súde v Prešove\n(ďalej len „krajský súd“) správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného\nriaditeľstva\n\nč.\n\n1668858/2016\n\nz 3.\n\nnovembra\n\n2016.\n\nKrajský\n\nsúd\n\nrozsudkom\n\nsp. zn. 2 S 46/2016 z 13. októbra 2017 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka\npodala kasačnú sťažnosť, v ktorej žiadala, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského\nsúdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú\nsťažnosť zamietol.\n4. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za zjavne\nneodôvodnený, keďže podľa jej názoru „Súd (ani kasačný) nemôže postupovať\ntak, že si len osvojí právny názor správneho orgánu, nemôže len reprodukovať závery\nsprávcu dane, resp. správneho orgánu či súdu nižšej inštancie a bez ďalšieho k nemu\npriradiť svoj právny záver tak, že nie je zrejmé, akou cestou, akými úvahami a argumentmi\nk nemu dospel, či použil.“.\n5. Arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu odvodzuje od skutočnosti,\nže „najvyšší súd SR nevyčerpal obsah kasačnej sťažnosti ani sa nevysporiadal so všetkými\nnámietkami sťažovateľa v nej uvedenými, čím porušil svoje povinnosti a právomoc,\nktoré mu vyplývajú\n\nz\n\nustanovení\n\nSprávneho\n\nsúdneho\n\nporiadku\n\na\n\ntým\n\nspôsobil\n\naj to, že jeho sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je ústavne nekonformné...“.\n6. Sťažovateľka predovšetkým namieta dĺžku daňovej kontroly, ktorej lehota 1 rok\nbola podľa jej názoru prekročená a protokol o daňovej kontrole nadobudol povahu\nnezákonne získaného dôkazu, pričom najvyšší súd sa touto námietkou nezaoberal, a taktiež\nargumentuje, že najvyšší súd si zamieňa, resp. súčasne uplatňuje pojmy „podvod na dani“\na „zneužitie práva“, ktoré vo svojom dôsledku vyžadujú odlišné zameranie dokazovania\nsprávcom dane, ako aj odôvodnenie rozhodnutí.\n7. Podľa názoru sťažovateľky došlo aj k porušeniu jej práva „v zmysle ustanovenia\nčlánku 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého všetci účastníci sú si v konaní\npodľa odseku 2 rovní“, keďže „daňové orgány sa dopustili hrubého porušenia zákona\nv rámci dokazovania chrániac prednostne fiškálne záujmy štátu pred právom chránenými\n\n3\n\nzáujmami sťažovateľa tým, že preniesli úplne dôkaznú povinnosť na sťažovateľa... Kasačný\nsúd tieto nezákonnosti vo svojom rozhodnutí nenapravil ani sa nimi nijako nevysporiadal,\nkonštatujúc, že dokazovanie bolo rozsiahle, hoci úplne absentuje splnenie dôkaznej\npovinnosti v predmetnom prípade zo strany správcu dane.“.\n8. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,\naby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSR a základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47\nods. 3 Ústavy SR a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane rozsudkom Najvyššieho súdu SR so spis. zn. 10 Sžfk 13/2018\nzo dňa 30. 4. 2019 porušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR so spis. zn. 10 Sžfk 13/2018 zo dňa 30. 4. 2019\nsa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v rozsahu 100 %\nna bankový účet právnej zástupkyne sťažovateľa, a to do 2 mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.“\nII.\nRelevantná právna úprava\n9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n4\n\n12. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie\nbyť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n13. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 46 ods. 2 ústavy upravuje právo\nna prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Ide skôr o kompetenčné\nustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia verejnej správy,\nako o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je v skutočnosti priznané už v čl. 46\nods. 1 ústavy. Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z obsahu sťažnosti, ústavný súd postupujúc\npodľa § 39 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“), podľa ktorého sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu a § 45 zákona\no ústavnom súde, ktoré upravuje viazanosť rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania\nv záujme poskytovania materiálnej ochrany práv, pristúpil k preskúmaniu napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n14. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n\n5\n\n17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci\nústavným súdom\n18. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,\npodľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou\nani mimoriadnou\n\nopravnou\n\ninštitúciou\n\n(m.\n\nm.\n\nII.\n\nÚS\n\n1/95,\n\nII.\n\nÚS\n\n21/96).\n\nPreto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav\na aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,\na zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n\n6\n\n19. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny\nprístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať\na rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné\ngarancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť\npredovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať\no podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).\n20. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\nOdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),\nktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý\nproces (III. ÚS 209/04).\n21. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom\npre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\nna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy\nústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\ntreba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti\no súdnej\n\nochrane\n\nustanoví\n\nzákon,\n\nresp.\n\nčl.\n\n51\n\nods.\n\n1\n\nústavy,\n\npodľa\n\nktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach\nzákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\n\n7\n\n22. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nZásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa prejavuje vytváraním\nrovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov,\no ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95,\nII. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania\nmajú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok\nbez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán (III. ÚS 108/2013).\n23. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej označených základných práv\npodľa ústavy, ako aj práva podľa dohovoru malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa náležite\nnevysporiadal s jej námietkami uplatnenými v kasačnej sťažnosti a napadnutý rozsudok\nnie je riadne odôvodnený.\n24. Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd zasiahol do jej základného práva\npodľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keď preniesol dôkaznú povinnosť na sťažovateľku,\nuprednostňujúc fiškálne záujmy štátu pred jej chránenými záujmami.\n25. Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd poukazuje na relevantnú časť\nodôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom uvádza:\n„35. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne\ndaňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou\nje zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný\npostup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých\nskutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri\ndokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav\nveci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,\nže je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec\ndokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní\nu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle\ntýchto zásad sú príslušne správne organy povinné postupovať.\n36. Podľa rozsudku Najvyššieho sudu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf/30/2014\nzo dňa 17. 02. 2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane\n\n8\n\nprávo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly\nalebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca\ndane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti\na pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie\nzistených skutkových okolnosti musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej\naplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca\ndaňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie\ndovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu\nohľadne nim v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,\nnakoľko daňovo konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane\nvykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie\ndoplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce\nz realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím\nna skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu\nkonania k dispozícii.\n37. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho sudu vo veci\nsp. zn. 2 Sžf/4/2009 zo dňa 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR\nsp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. 02. 2011; z odôvodnenia ktorého vyplýva,\nže „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992\nZb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutne uniesť\ndôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom\nuplatnil si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane\nz pridanej hodnoty je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento\nnárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene\nza zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži\naž na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.\nAk daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,\nnemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“\nZ uvedených dôvodov považoval kasačný súd námietku sťažovateľky týkajúcej sa posúdenia\nmiery zaťaženia sťažovateľky dôkazným bremenom za nedôvodnú.\n\n9\n\nĎalej\n\nkasačný\n\nsúd\n\npoukazuje\n\naj\n\nna\n\nrozsudok\n\nNajvyššieho\n\nsudu\n\nSR\n\nsp. zn. 8 Sžf/19/2015 zo dňa 23. 02. 2017, podľa ktorého „... Najvyšší súd SR zdôrazňuje,\nže dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt – žalobcu.\nPreukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra\nje relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce\nskutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu\na je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový\nsubjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.“\n26. Najvyšší súd formuloval svoje právne závery vo vzťahu k vykonanému\ndokazovaniu takto:\n«38. Kasačný súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri výkone\ndaňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené\nskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli\nna všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom\npreveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť\nskutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady\na dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral\nsa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach...\nKasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania\nsprávca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd\npo vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného,\ndospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, že odberatelia ktorí boli deklarovaní\nna predložených faktúrach, resp. dokladoch MRI, ako aj CMR, ktoré predložila\nsťažovateľka v rámci daňovej kontroly neboli preukázateľnými skutočnými odberateľmi\ntak, ako to poukazovala sťažovateľka. Jednotlivé spoločnosti na základe predložených\nlistinných dôkazov, faktúr, ako aj CMR dokladov neboli skutočnými odberateľmi,\nďalej nebola preukázaná prepravu tovaru medzi týmito spoločnosťami, pričom viaceré\nspoločnosti vystupovali ako fiktívne spoločnosti, aj keď medzi týmito spoločnosťami\na sťažovateľkou existovali určite odberné doklady, ktoré však v rámci vykonaného\ndokazovania správcom dane nepreukazovali dodanie deklarovaného tovaru. V danej\n\n10\n\nsúvislosti kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf/19/2015\nzo dňa 23. 02. 2017, podľa ktorého „... Súd poukázal na to, že pokiaľ daňový subjekt\npožadoval od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, bolo jeho základnou povinnosťou\npreukázať, že má na vrátenie dane právny nárok a ak daňové orgány spochybnili\ndeklarované zdaniteľné obchody, bolo na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil\n(vyvrátil), inak nebolo možné priznať mu nárok na vrátenie dane...“»\n27. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd podrobne a jasne opísal proces\ndokazovania v daňovom konaní, zdôrazňujúc jeho zásady a princípy. Následne v súlade\ns relevantnou právnou úpravou, ako i aplikačnou praxou, na ktorú poukázal na viacerých\nmiestach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vyhodnotil dokazovanie v právnej veci\nsťažovateľky a formuloval závery, ku ktorým dospel a ktoré ústavný súd nepovažuje\nza arbitrárne či zjavne neodôvodnené.\n28. V ďalšej časti napadnutého rozsudku sa kasačný súd vyjadril k námietke\nsťažovateľky súvisiacej s „nepreukázaním zneužitia práva“ žalovaným, keď uviedol,\nže ju nepovažuje za dôvodnú, a zdôraznil, že záver o naplnení skutkovej podstaty zneužitia\npráva, ktorý učiní ktorýkoľvek orgán verejnej moci v individuálnej rozhodovanej veci,\nje výsledkom právneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu. V tejto súvislosti\npoukazuje na «uznesenie Ústavného sudu SR č. k III. ÚS 357/2016-16 dňa 07. 06. 2016,\nv ktorom je uvedené, že „... Zneužitie práva je rýdzo právna kategória, pričom\nuž jej samotné pojmové znaky preukazujú, že záver o ich naplnení nemôže byť výlučne\nvýsledkom objasňovania skutkovej stránky prejednávanej veci, ale je výsledkom právneho\nposúdenia ustáleného skutkového stavu. Preto zneužitie práva, ktorému orgán verejnej moci\npri realizácii rozhodovacej právomoci venuje pozornosť, nemôže byť predmetom\ndokazovania ako právny inštitút. Skutkový stav, ktorý je výsledkom dokazovania až následne\npo svojom ustálení môže byť právne vyhodnotený tak, že skutková podstata zneužitia práva\nbola naplnená.“ Preto ak sťažovateľka kriticky naznačuje, že zneužitie práva v jej daňovej\nkauze nebolo objektom dôkazných aktivít orgánov daňovej správy, nemožno tomuto aspektu\njej kritiky priznať dôvodnosť. K záveru o zneužití práva zo strany sťažovateľky tak došlo\npo rozsiahlom dokazovaní zo strany správcu dane, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom uviedol\naj krajsky súd vo svojom odôvodnení, na ktoré kasačný súd odkazuje. Plnenia,\n11\n\nresp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok,\nu ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania\nvýhod upravených zákonom, možno považovať len za zneužitie objektívneho daňového\npráva.\n42. K zneužitiu daňového práva sa ťažiskovo vyslovil aj Súdny dvor (v tom čase\nEurópsky súdny dvor) v známom rozsudku z 21. 02. 2006 vo veci Halifax plc\na ďalší proti Commisioners of Customs & Exeese (C-255/02). Uviedol, že pre záver\no zneužití práva je nevyhnutné, aby výsledkom dotknutých plnení napriek formálnemu\npoužitiu podmienok stanovených relevantnými ustanoveniami bolo získanie daňového\nzvýhodnenia, ktorého poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito\nustanoveniami. Okrem toho, zo všetkých objektívnych okolností musí vyplývať, že hlavným\núčelom dotknutých plnení je získanie daňového zvýhodnenia (bod 86).».\n29. Z už citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky\nsúvisiacou s namietaným nepreukázaním zneužitia práva v jej daňovej kauze vysporiadal\na vysvetlil, ako dospel k záveru o jej nedôvodnosti, pričom jasne a zrozumiteľne\ndefinoval pojem zneužitia práva, citujúc rozhodnutie ústavného súdu (III. ÚS 357/2016\nzo 7. júna 2016), i s poukazom na postoj Súdneho dvora Európskej únie k tejto otázke.\n30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že pri skúmaní\nopodstatnenosti námietky sťažovateľky týkajúcej sa nedodržania lehoty jedného roka\nna vykonanie daňovej kontroly vychádzal kasačný súd z administratívneho spisu, pričom\nuviedol, že „... správca dane oznámil rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly,\nktorá sa začala dňa 03. 07. 2012 prerušenie konania, a to odo dňa 02. 07. 2013\ndo obdržania výsledkov zaslaných v žiadosti o MVI, pričom konkrétne uviedol, že poslednú\nodpoveď obdržal dňa 01. 04. 2014, pričom s touto skutočnosťou oboznámil písomne\nsťažovateľku a o doručení tejto informácie svedčí mail zo dňa 01. 04. 2014 ohľadom\nžiadosti na spoločnosť\n\nSprávca dane ďalej poukázal na presné\n\ndátumy doručeniu odpovedí na žiadosti o MVI týkajúcich sa odberateľov\n, ktorá bola doručená dňa 25. 10. 2013, odberateľa\n, ktorá bola doručená dňa 13. 11. 2013 a odpoveď týkajúca sa odberateľa\n, ktorá bola doručená dňa 01. 04. 2014. Na základe uvedených\n12\n\nskutočnosti je zrejmé, že rozhodnutím zo dňa 03. 04. 2014 bol znovu prerušený výkon\ndaňovej kontroly, a to dňom 03. 04. 2014 podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku\nz dôvodu zaslania žiadosti o MVI z 24. 05. 2013 týkajúcej sa odberateľa\nDeň prerušeniu daňovej kontroly správca dane opätovne určil v súlade s § 61\nods. 3 Daňového poriadku a žiadosť o MVI zo dňa 24. 05. 2013 na preverenie skutočnosti\nu daňového subjektu\n\n, nebola súčasťou predchádzajúceho\n\nrozhodnutia o prerušení daňovej kontroly, a preto správca dane odpoveď na túto žiadosť\nneobdržal do 03. 04. 2014, a preto daňovú kontrolu opätovne prerušil. Presný dátum\ndoručenia odpovede na žiadosť zo dňa 24. 05. 2013 vo veci daňového subjektu\nje 23. 04. 2014, ktorým dňom pominuli dôvody, pre ktoré bola\ndaňová kontrola prerušená, čo správca dane sťažovateľke písomne oznámi listom\nzo dňa 30. 04. 2014. Správca dane uviedol aj správny výpočet dní výkonu predmetnej\ndaňovej kontroly, ktorá sa začala 23. 07. 2012, prerušenie daňovej kontroly\nzo dňa 02. 07. 2013, pokračovanie daňovej kontroly 01. 04. 2014 a následne prerušenie\ndaňovej kontroly 03. 04. 2014, pričom ďalšie pokračovanie daňovej kontroly nasledovalo\n23. 04. 2014. Rozsah vykonanej daňovej kontroly tak predstavoval 362 dní, čo je v súlade\ns ustanovením § 46 ods. 10 Daňového poriadku, a teda lehota na vykonanie daňovej\nkontroly, ktorá je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, bola dodržaná. Naviac kasačný súd\nk veci dodáva, že sťažovateľka si mylne zamieňa dátum doručenia odpovede s dátumom\nodoslania odpovede tykajúcich sa MVI.“.\n31. Z už citovaného vyplýva, že kasačný súd pri posudzovaní námietky sťažovateľky,\nže daňová kontrola u nej trvala viac ako jeden rok, vychádzal z administratívneho spisu,\npričom podrobne uviedol, kedy daňová kontrola začala, odôvodnil periódy jej prerušenia,\nako i jej rozsah. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je skúmať,\nči v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.\n\n13\n\n32. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,\nak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.\nPo preskúmaní napadnutého rozsudku kasačného súdu ako celku, s prihliadnutím\nna citované časti jeho odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd zrozumiteľným\na jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol.\nPodľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd náležite vysporiadal s argumentáciou\nsťažovateľky uvedenou v kasačnej sťažnosti, citoval zákonné ustanovenia, ktoré adekvátne\naplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie napadnutého rozsudku\nnemožno považovať za nedostatočné či arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nza neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce za následok porušenie niektorého základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n33. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\na označenými\n\nzákladnými\n\nprávami\n\npodľa\n\nústavy\n\na\n\nprávom\n\npodľa\n\ndohovoru,\n\nktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe\nktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne\nmohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní\nodmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n34. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo\nuž bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. marca 2020\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-daňová kontrola", "správne súdnictvo-rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-z pridanej hodnoty"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ab009c14-b5cf-4156-a03e-7777e4f286b2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.357.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2016 z 7. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-07", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.357.2016.1"}, {"guid": "ussr:526ae364-708c-46a5-ae6c-a33efa932f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 108/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 108/2013 z 12. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-12", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:526ae364-708c-46a5-ae6c-a33efa932f2b"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:91011c52-b996-41ed-974f-1d55bebc9b3f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 216/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 216/06 z 7. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-07", "citacie_n": 123, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91011c52-b996-41ed-974f-1d55bebc9b3f"}, {"guid": "ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 362/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 362/04 z 8. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-08", "citacie_n": 215, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6a779e2a-cd69-4c7e-b485-c9951e68a844", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 121/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 121/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a779e2a-cd69-4c7e-b485-c9951e68a844"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:e3c32321-c51b-477f-bde4-7853abddf5b7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 35/02 z 11. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-11", "citacie_n": 383, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e3c32321-c51b-477f-bde4-7853abddf5b7"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}], "citovane_v": []}