{"guid": "ussr:3255649b-600a-4d1c-bd71-074edb57f8b1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.52.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 52/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/2020 z 16. 4. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. apríla 2020, sp. zn. I. ÚS 52/2020, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.52.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-04-16", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "priznáva primerané finančné zadosťučinenie", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3255649b-600a-4d1c-bd71-074edb57f8b1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.52.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.52.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.52.2020.2/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 52/2020-51\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca\nspravodajca) a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky spoločnosti\n,\n\n, zastúpenej\n\nadvokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny\nzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 71/2019-467 z 26. júla 2019 takto\nrozhodol:\n\n1. Základné právo spoločnosti\n\n,\n\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\n\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k.\n5 Co 71/2019-467 z 26. júla 2019 b o l o p o r u š e n é .\n\n1\n\n2. Základné práva spoločnosti\n\n, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu\nv Žiline č. k. 5 Co 71/2019-467 z 26. júla 2019 b o l i p o r u š e n é .\n\n3. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 71/2019-467 z 26. júla 2019\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.\n\n4.\n\n, priznáva\n\n1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré jej\n\nfinančné zadosťučinenie v sume\n\nj e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť\n\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n\n5. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti\n\n, trovy\n\nkonania v sume 533,88 € (slovom päťstotridsaťtri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej\nprávnej zástupkyne Mgr. Eleny Szabóovej, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n\n6. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. novembra\n2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia\n\nzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných\n2\n\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd\n(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 2 ods. 2\nústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 71/2019-467\nz 26. júla 2019 (ďalej aj „namietané uznesenie“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh ústavný súd zistil, že\nsťažovateľka sa žalobou na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) domáhala\nvypratania nehnuteľnosti (budovy), ktorej je vlastníkom. V predmetnom nebytovom\npriestore je umiestnená trafostanica patriaca žalovanému ‒ spoločnosti Stredoslovenská\ndistribučná, a. s. (ďalej aj „žalovaný“), ktorý tento nebytový priestor podľa tvrdení\nsťažovateľky užíva bez právneho dôvodu, a preto sa sťažovateľka domáhala ochrany svojho\nvlastníckeho práva. O žalobe sťažovateľky rozhodol okresný súd prvým meritórnym\nrozsudkom č. k. 9 C 18/2012-78 zo 7. novembra 2012 (ďalej aj „prvý meritórny rozsudok“),\na to tak, že žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala\na krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 13/2013 z 28. mája 2013 (ďalej aj „prvé rozhodnutie\no odvolaní“) rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie\ns odôvodnením, že závery prijaté okresným súdom sú predčasné, vychádzajúce z neúplne\nzisteného skutkového stavu veci.\n3. Následne okresný súd vo veci meritórne rozhodol v poradí druhým rozsudkom\nč. k. 9 C 18/2012-315 z 18. decembra 2015 (ďalej aj „druhý meritórny rozsudok“), ktorým\nžalobu sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol. Okresný súd dospel k záveru, že žalovaný\nnezasahuje do vlastníckeho práva sťažovateľky (žalobcu) neoprávnene, a preto žalobe\no vypratanie nehnuteľnosti nevyhovel.\n4. Na odvolanie sťažovateľky proti druhému meritórnemu rozsudku okresného súdu\nkrajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 74/2016 z 31. mája 2016 (ďalej aj „druhé rozhodnutie\no odvolaní“) rozsudok okresného súdu potvrdil a s jeho odôvodnením sa stotožnil. Proti\ntomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.\n\n3\n\n6 Cdo 98/2017\n\nz 31. januára 2019 (ďalej aj „uznesenie o dovolaní“), ktorým rozsudok krajského súdu\nsp. zn. 5 Co 74/2016 z 31. mája 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd\ndospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky je podľa § 420 písm. f) Civilného sporového\nporiadku prípustné a tiež dôvodné. Rozsudok krajského súdu nemožno podľa najvyššieho\nsúdu považovať za presvedčivý, keďže odvolací súd v dôvodoch svojho rozsudku\nnereagoval na viacero argumentov sťažovateľky. Najvyšší súd vyslovil vo veci záväzný\nprávny názor a uviedol, podľa ktorého právneho predpisu bolo potrebné posúdiť vznik,\nurčenie obsahu a rozsahu oprávnení žalovaného užívať trafostanicu postavenú v cudzej\nnehnuteľnosti.\n5. Po vrátení veci krajský súd rozhodol namietaným uznesením č. k. 5 Co 71/2019467 z 26. júla 2019 (ďalej aj „tretie rozhodnutie o odvolaní“), ktorým zrušil rozsudok\nokresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolávajúc sa na\nustanovenie § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku. Sťažovateľka v sťažnosti\nuvádza, že prevažná časť odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu je založená\nna právnom názore dovolacieho súdu a súdu prvej inštancie neukladá vykonať nové dôkazy,\nale nanovo posúdiť právnu stránku veci – posúdiť nároky strán sporu podľa\nhmotnoprávnych ustanovení na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy.\n\n6. Namietané porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov a namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidí\nsťažovateľka v tom, že krajský súd ako súd odvolací nerozhodol podľa § 390 Civilného\nsporového poriadku sám. Hoci krajský súd už raz rozhodnutie okresného súdu zrušil,\npo rozhodnutí najvyššieho súdu konal o odvolaní proti novému rozhodnutiu okresného\nsúdu, no napriek tomu opätovne zrušil rozhodnutie okresného súdu (nové v poradí druhé\nmeritórne rozhodnutie, pozn.) a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V dôsledku\nopísaného postupu došlo podľa sťažovateľky aj k porušeniu základného práva na zákonného\nsudcu, keďže namiesto senátu odvolacieho súdu, ktorý mal v zmysle ustanovenia § 390\nCivilného sporového poriadku vo veci meritórne rozhodnúť, bude vec rozhodovaná\nsamosudcom okresného súdu. Týmto podľa sťažovateľky došlo aj k porušeniu čl. 2 ods. 2\nústavy, ktorý limituje konanie štátnych orgánov v medziach zákona.\n4\n\n7. Za obdobie zbytočných prieťahov sťažovateľka označila najmä obdobie\nod druhého rozhodnutia krajského súdu o odvolaní, ktoré bolo zrušené najvyšším súdom\nv dovolacom konaní, a to až po súčasnosť, keďže išlo o rozhodnutie bez právneho dôvodu,\nktoré porušuje práva sťažovateľky a namietané rozhodnutie krajského súdu, t. j. v poradí\ntretie rozhodnutie o odvolaní, má potenciál vytvoriť ďalšie prieťahy v konaní.\nZa neprimerane dlhé však sťažovateľka považuje celé trvanie sporu, ktoré trvá 7 rokov, za\nktoré požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 7 000 eur.\n8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto nálezom\nrozhodol:\n„I. Krajský súd Žilina rozhodnutím sp. zn. 5Co/71/2019-467 zo dňa 26. júla 2019\no (v poradí druhom) odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin v konaní\n9C/18/2012, p o r u š i l základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle jeho\ndodatkových protokolov, článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na verejné\nprejednanie veci v primeranej lehote v jeho prítomnosti a čl. 38 ods. 2 Listiny základných\npráv a slobôd na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, a právo sťažovateľa podľa\nčl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na zákonného sudcu, rozhodnutím v rozpore s čl. 2\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nII. Ústavný súd SR z r u š u j e rozhodnutie - uznesenie Krajského súdu Žilina sp .zn.\n5Co/71/2019-467 z 26. júla 2019 a prikazuje tomuto súdu, aby konal bez zbytočných\nprieťahov, s rešpektovaním základných práv sťažovateľa a spôsobom súladným s čl. 2 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky.\nIII. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7000\n(sedemtisíc) eur, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nIV. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej\nsťažnosti, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť k rukám právnej zástupkyne\nsťažovateľa do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\n\n5\n\nSťažovateľka sa taktiež domáhala, aby ústavný súd rozhodol podľa § 130 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o dočasnom opatrení, aby sa krajský súd, ale\naj okresný súd zdržali výkonu napadnutého rozhodnutia krajského súdu do rozhodnutia\nústavného súdu o tejto ústavnej sťažnosti.\n9. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 52/2020-22 zo 4. februára 2020 po predbežnom\nprerokovaní prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie a návrhu na vydanie dočasného\nopatrenia nevyhovel.\nII.\nVyjadrenie krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\n10. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k prijatej\nsťažnosti a aby uviedol, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.\n11. Krajský súd vo vyjadrení, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 12. marca 2020,\nvyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil\nod ústneho pojednávania, a pripojil vyjadrenie sudcu spravodajcu, ktoré má ústavný súd\npovažovať za vyjadrenie krajského súdu. Sudca spravodajca vo vzťahu k sťažovateľkou\nnamietaným prieťahom konaní uviedol, že krajský súd vo všetkých troch odvolacích\nkonaniach v tejto veci rozhodol v lehote kratšej než šesť mesiacov, v poslednom odvolacom\nkonaní dokonca v lehote kratšej ako štyri mesiace, a preto je toho názoru, že krajský súd\nnespôsobil žiadne prieťahy v konaní. Vo vzťahu k tomu, že krajský súd neaplikoval\nustanovenie § 390 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“), sudca spravodajca\nvyjadril presvedčenie, že ustanovenie § 390 CSP neobišiel, pretože predtým rozsudok súdu\nprvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. Upozornil na skutočnosť, že „nie dokonalé“\nustanovenie § 390 CSP nepočíta s prípadmi, kedy odvolací súd nemôže rozhodnúť sám\npo predchádzajúcom zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie, a absentujú v ňom výnimky\nz jeho aplikácie. Úmyslom odvolacieho súdu totiž nebolo spôsobiť prieťahy v konaní, ale\n\n6\n\nnaopak, dodržať zásadu rovnosti zbraní oboch strán sporu a právo na spravodlivý proces,\naby v súvislosti s novým právnym výkladom, ktorý produkoval dovolací súd, mali strany\nmožnosť na tento právny názor reagovať pri dodržaní zásady dvojinštančnosti konania.\n12. Ústavný súd v súlade s § 126 zákona o ústavnom súde o prijatí ústavnej sťažnosti\nna ďalšie konanie upovedomil aj zúčastnenú osobu, ktorou v tomto prípade bola spoločnosť\nStredoslovenská distribučná, a. s. (žalovaný), ktorá svoje stanovisko doručila ústavnému\nsúdu 6. marca 2020. Zúčastnená osoba vo svojom stanovisku prezentovala svoje\npresvedčenie, že ústavná sťažnosť sťažovateľka je zjavne neopodstatnená a je potrebné\nju odmietnuť. Po zhrnutí skutkových okolností súdneho sporu zúčastnenej osoby\nso sťažovateľkou uviedla, že podľa nej neboli splnené podmienky § 390 CSP na to, aby\nkrajský súd vec sám meritórne rozhodol, keďže „nekonal a nerozhodoval o odvolaní proti\nrozhodnutiu súdu prvej inštancie, ako predpokladá ustanovenie § 390 CSP. Odvolací súd\nkonal v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR.“. Zároveň tvrdí, že nie je dodržaný\nprincíp subsidiarity, keďže sťažovateľka mala k dispozícii možnosť podať podnet\ngenerálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny prokurátor“)\nna podanie dovolania, pričom tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužila,\nčo znamená, že ústavný súd nemá právomoc v tejto veci konať. Podstatnou skutočnosťou\npodľa nej je aj to, že v danom prípade nedošlo ku konečnému a právoplatnému rozhodnutiu\nv celej veci a vec sa bude prejednávať znova.\n13. K stanovisku odporcu a zúčastnenej osoby sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila\nsťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 26. marca 2020. Vo vzťahu k vyjadreniu\nodporcu sťažovateľka uvádza, že obe podmienky ustanovenia § 390 CSP boli v jej prípade\nkumulatívne splnené. Nie je podľa nej pochybnosť o tom, že zrušením v poradní druhého\nrozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom nastal stav, že odvolací súd znova\nrozhodoval o odvolaní proti (v poradí druhému) rozhodnutiu súdu prvej inštancie potom,\nkeď prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolacom konaní krajský súd zrušil a vrátil\nsúdu prvej inštancii na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vzhľadom na zrušujúce rozhodnutie\ndovolacieho súdu (sp. zn. 6 Cdo/98/2017 z 31. januára 2019) je podľa sťažovateľky v tejto\nsúvislosti bezpredmetné, či (zrušeným) rozhodnutím odvolací súd v poradí druhé\n\n7\n\nrozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil alebo zmenil, keďže podmienka „už raz zrušenia“\nbola splnená v poradí prvým rozhodnutím odvolacieho súdu (č. k. 5 C o13/2013-105\nz 28. mája 2013). Odvolací súd bol preto podľa sťažovateľky plne a bez výnimiek viazaný\nustanovením § 390 CSP, a preto v danej situácii nemožno vidieť žiadnu zákonnú ani\naplikačnú nejasnosť.\n13.1 V súvislosti s prieťahmi v konaní sťažovateľka opätovne zdôraznila, že konanie\nsa začalo podaním žaloby ešte 24. januára 2012 a po ôsmich rokoch sa má podľa\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu vrátiť po tretíkrát pred súd prvého stupňa.\nK prieťahom v konaní malo podľa sťažovateľky prispieť hlavne v poradní druhé\nrozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený a ktoré\nna základe zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu možno považovať za prejav\nnesústredenej alebo nesprávnej činnosti krajského súdu, a v prípade, že by krajský súd\npostupoval podľa § 390 CSP, akceptujúc výhrady najvyššieho súdu, nedochádzalo by\nk ďalším prieťahom.\n13.2 Sťažovateľka súhlasila s tvrdením zúčastnenej osoby, že napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí a práve to je dôvod jej ústavnej\nsťažnosti, pretože pri aplikácii § 390 CSP by takýmto rozhodnutím bolo. Keďže dovolanie\nproti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu nie je procesne prípustné, ústavná sťažnosť\nje jediným možným spôsobom obrany sťažovateľky. Opakovane argumentovala, že\npodmienky pre aplikáciu ustanovenia § 390 CSP boli splnené, vyjadrila sa aj k tomu, že\ndovolanie generálneho prokurátora nemožno stotožňovať s dovolaním, keďže tento\nmimoriadny opravný prostriedok nemá k dispozícii priamo sťažovateľka, vyjadrila\npresvedčenie, že podanie ústavnej sťažnosti bolo uskutočnené z jej strany v štádiu, v ktorom\nje zásah ústavného súdu potrebný, dôvodný a opodstatnený.\n13.3 V závere svojho vyjadrenia sťažovateľka uviedla, že trvá na svojom návrhu\nna vydanie dočasného opatrenia, keďže okresný súd síce po vrátení veci v konaní vedenom\npod sp. zn. 24 C 68/2019 uznesením z 19. decembra 2019 prerušil konanie do rozhodnutia\nústavného súdu o tejto ústavnej sťažnosti, no toto rozhodnutie okresného súdu nenadobudlo\nprávoplatnosť pre včas podané odvolanie žalovaného (t. j. zúčastnenej osoby), a uviedla, že\nsúhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.\n\n8\n\n14. So súhlasom sťažovateľky a odporcu preto ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil, keďže od tohto pojednávania nemožno\nočakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nRelevantné ustanovenia právnych predpisov\n15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n18. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže\nústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno\nočakávať ďalšie objasnenie veci.\n19. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n20. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti\nvyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia\nústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.\n\n9\n\n21. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n22. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n23. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n24. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná\nverejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.\n25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený\nverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,\nvzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspoločnosti.\n26. Podľa § 389 CSP ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len\nak\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak\ntento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom,\n\n10\n\nc) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal\nnavrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo\nd) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo\nak také dôvody neexistovali.\n26.1 Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak\na) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola\nvrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a\nb) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej\ninštancie.\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n27. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že došlo k porušeniu jej základného\npráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy,\na to namietaným uznesením krajského súdu, ktorý napriek ustanoveniu § 390 CSP\nuž druhýkrát zrušil meritórny rozsudok okresného súdu v merite veci a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie a nové rozhodnutie, hoci mal vo veci sťažovateľky rozhodnúť sám.\n\nIII.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru\n28. Ústavný súd zdôrazňuje svoju všeobecne známu a ustálenú judikatúru, podľa\nktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne\nkonanie, pozn.) patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa\nrelevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej\nrepubliky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala\na boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby\n\n11\n\nsa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva,\nže k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci\npoužije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (IV. ÚS 77/2002).\n29. Ustanovenie § 390 CSP bolo zaradené do civilného procesného práva s cieľom\nzvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a v nadväznosti na základné zásady\ncivilného sporového konania. Jednou z nich je i zásada vyjadrená v čl. 17 CSP, podľa\nktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,\npredchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného\nzaťažovania strán sporu a iných osôb. Účelom § 390 CSP je zrýchlenie konania\nrozhodnutím v merite veci a skrátenie celkovej dĺžky súdneho konania.\n30. Ustanovenie § 390 CSP ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol\nvo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie\nbolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu\nprvej inštancie.\n31. Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 71/2019-467 z 26. júla 2019,\nktorým krajský súd rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin\nč. k. 9 C 18/2012-315 z 18. decembra 2015, teda proti v poradí druhému rozsudku v merite\nveci, je zrejmé, že krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie. Svoje rozhodnutie odôvodnil zrušujúcim rozhodnutím\ndovolacieho súdu, keď uviedol, že odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie sú viazané\nprávnym názorom dovolacieho súdu, ktorý vyslovil „jednoznačne iný právny názor\nna právne posúdenie veci, než pôvodne vyslovil súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd,\nktorý rozsudok súdu prvej inštancie pôvodným rozsudkom odvolacieho súdu potvrdil“,\na preto musel odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s ustanovením\n§ 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa ustanovenia § 389\nods. 1 písm. c) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. V ďalšom krajský\nsúd len doslovne prevzal právne závery najvyššieho súdu z rozhodnutia o dovolaní.\n\n12\n\n32. Ako už je bližšie uvedené v opise skutkových okolností prípadu, krajský súd\nrozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie celkom trikrát. Po prvýkrát\nrozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nTu možno konštatovať splnenie prvej z dvoch kumulatívnych podmienok ustanovenia § 390\nCSP, a to podmienky podľa písm. a), t. j. rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz\nodvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nPo ďalšom (v poradí druhom) rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd na základe\nodvolania najprv rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v poradí druhým rozhodnutím\no odvolaní. Jeho rozhodnutie však bolo zrušené rozhodnutím dovolacieho súdu a vec mu\nbola vrátená na ďalšie konanie. Podstatnou v tomto prípade pre posúdenie veci ústavným\nsúdom je otázka, či v okolnostiach tejto veci bola splnená druhá kumulatívna podmienka pre\naplikáciu § 390 CSP, t. j. že napadnutým rozhodnutím o odvolaní (v poradí tretím) krajský\nsúd konal a rozhodoval o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.\n33. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou odporcu v jeho vyjadrení ani\ns argumentáciou zúčastnenej osoby, že v okolnostiach tohto prípadu sťažovateľky nebolo\nmožné uvažovať o aplikácii § 390 CSP práve z toho dôvodu, že do procesu rozhodovania\nodvolacieho súdu vstúpil najvyšší súd svojím rozhodnutím o dovolaní. Je pravda, že\nodvolací súd svojím v poradí druhým rozhodnutím rozsudok súdu prvej inštancie najprv\npotvrdil, avšak následne bolo jeho rozhodnutie zrušené dovolacím súdom ako\nnepresvedčivé, ktorým došlo k porušeniu práva žalobcu (t. j. sťažovateľky) na spravodlivý\nproces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu sa\nteda súdny spor vrátil naspäť na súd odvolací do momentu, v ktorom bol odvolací súd\npovinný rozhodnúť o odvolaní žalobcu (t. j. sťažovateľky) proti novému (v poradí druhému)\nrozhodnutiu súdu prvej inštancie. Uvedené celkom jednoznačne vyplýva aj zo samotného\ntextu napadnutého rozhodnutia, ako aj z logiky samotného procesu, pretože o ničom inom\nby odvolací súd ani nemal možnosť rozhodovať. V tejto situácii teda možno konštatovať, že\nbola splnená aj druhá podmienka pre aplikáciu § 390 CSP podľa písm. b), t. j. že odvolací\nsúd konal a rozhodoval o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.\nSkutočnosť, že bol odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, nemá sama\nosebe vplyv na jeho zákonnú povinnosť aplikovať ustanovenie § 390 CSP a vec sám\n\n13\n\nrozhodnúť. Úmyslom zákonodarcu bolo novou úpravou § 390 CSP urýchliť konanie pred\nvšeobecnými súdmi, a preto by práve výklad odporcu a zúčastnenej osoby popieral jeho\nzmysel a praktický význam.\n34. V tejto súvislosti zároveň ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom\nuznesení možnou aplikáciou § 390 CSP ani nezaoberal. Napriek úvahám krajského súdu,\nktoré uviedol vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľky a v ktorých označil\nustanovenie § 390 za nedokonalé ustanovenie, ktoré neobsahuje podľa neho nevyhnutné\nvýnimky z jeho aplikácie, odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu tieto\núvahy neobsahuje. V odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia sa krajský súd obmedzil\nlen na konštatovanie svojej viazanosti rozhodnutím dovolacieho súdu a jeho právneho\nnázoru, ktorý v odôvodnení citoval, a na odkaz na § 389 ods. 1 písm. c) CSP, podľa ktorého\nrozhodnutie súdu prvej inštancie opätovne zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové\nkonanie. Ako dôvod svojho postupu krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že uvedený\npostup bol potrebný v záujme zachovania princípu rovnosti zbraní. V tejto súvislosti\nústavný súd uvádza, že princíp rovnosti zbraní ako jeden zo základných princípov\nspravodlivého procesu je potrebné zachovávať aj v odvolacom konaní, a skutočnosť, že by\nv súlade s § 390 CSP vec meritórne rozhodol krajský súd, sama osebe nevylučuje povinnosť\ndodržania tohto ústavného princípu krajským súdom.\n35. Krajský súd v svojom vyjadrení argumentoval aj potrebou dodržania\ndvojinštančnosti súdneho konania, a to v súvislosti s „novým právnym výkladom, ktorý\nprodukoval dovolací súd“. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia uznesenia\nnajvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 98/2017 z 31. januára 2019. Predmetom súdneho konania bola\nžaloba, v ktorej sa žalobca žalobným petitom domáhal vypratania nehnuteľnosti v jeho\nvlastníctve, v ktorej sa nachádzala stavba trafostanice vo vlastníctve žalovaného. Podstatnou\nprávnou otázkou, ktorou sa v tomto súdnom spore všeobecné súdy zaoberali, bol vznik,\nresp. existencia vecného bremena vlastníka trafost anice, t. j. žalovaného, túto trafostanicu\nprevádzkovať a na ten účel vstupovať do nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu a v tomto\nrozsahu stavbu užívať. Najvyšší súd upozornil na rozporuplnosť a vzájomne protirečivé\ndôvody rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol predmetom dovolania, podrobne vysvetlil,\n\n14\n\nprečo doterajšie rozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci neobstoja. V závere najvyšší\nsúd vyslovil na vec právny názor, že v doterajšom konaní bolo nepochybne preukázané,\nkedy nastal moment prechodu vlastníctva nehnuteľnosti z vlastníctva štátu do vlastníctva\nfyzickej osoby (štát previedol vlastníctvo k stavbe na fyzickú osobu v rámci privatizácie\nnárodného majetku vo verejnej dražbe, ktorá sa konala 15. augusta 1991), a teda týmto\nmomentom nastal stav, kedy sa trafostanica nachádzala v cudzej nehnuteľnosti a týmto\nmomentom došlo k naplneniu zákonnej požiadavky, ktorá je predpokladom vzniku\noprávnení prislúchajúcich žalovanému v podobe vecného bremena viaznuceho na dotknutej\nnehnuteľnosti. Určenie obsahu a rozsahu oprávnení žalovaného bolo potrebné posúdiť\npodľa zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon),\nktorý bol účinný do 1. júla 1998 (t. j. podľa právnych predpisov ku dňu vzniku vecného\nbremena), a nie podľa zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov. Najvyšší súd teda vyslovil, akú právnu normu je potrebné aplikovať na\nskutkový stav, ako je potrebné pri výklade práv a povinností vyplývajúcich z vecných\nbremien postupovať, a prečo nebolo správne na zistený skutkový stav aplikovať právnu\nnormu tak, ako to predtým urobili okresný súd a krajský súd. Tento záväzný právny názor,\nktorý dovolací súd vyslovil, zaväzuje nielen súd prvej inštancie, ale aj súd odvolací.\nZ odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo\no potrebe ďalšieho rozsiahleho dokazovania alebo inom dôvode, prečo by o veci už tretíkrát\nmal rozhodnúť súd prvej inštancie. V okolnostiach tohto prípadu sa súd prvej inštancie ani\nsúd odvolací nemôžu odkloniť od záväzného právneho názoru najvyššieho súdu (resp. je to\nnanajvýš nepravdepodobné), a preto je sila argumentu o nedodržaní zásady dvojinštančnosti\nkonania v súvislosti s novým právnym názorom dovolacieho súdu, ku ktorému sa strany\npredtým nemali možnosť vyjadriť, značne oslabená.\n36. Ústavný súd zároveň pripomína, že z objektívnych dôvodov nie je možné\nbezvýhradné uplatňovanie zásady dvojinštančnosti, ktorá ani v Civilnom sporovom\nporiadku nie je formulovaná ako zásada aplikovaná bez ohľadu na všetky okolnosti veci.\nNavyše, z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné\ns výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako je už uvedené, ani čl. 6\n\n15\n\ndohovoru samotné právo na odvolanie na súde vyššej inštancie negarantuje dvojinštančnosť,\nako to vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Le Compte, Van\nLeuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982,\nFeldbrugge proti Holandsku z 29. 5. 1986), nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho\nkonania (I. ÚS 50/2020).\n37. Ústavný súd už judikoval, že z dikcie § 390 CSP vyplýva, že toto ustanovenie je\nformulované kategoricky a v ňom uloženú povinnosť ukladá odvolaciemu súdu splniť vždy,\nak sú naplnené predpoklady obsiahnuté v tomto rozhodnutí. Aj odvolací súd je povinný\nkonať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nZ hľadiska systematiky Civilného sporového poriadku ide o ustanovenie špeciálne\nvo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o podanom odvolaní\n(vrátane ustanovenia § 389 CSP). Ako aj zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu\nvyplýva, pri splnení predpokladov na aplikáciu § 390 CSP je daná zákonná povinnosť\nodvolacieho súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek\núvah od tohto ustanovenia sa odkloniť (I. ÚS 227/2018, II. ÚS 531/2018).\n37. 1 Ústavný súd už taktiež vyslovil, že opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390\nCSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto\nopomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu zrušujúcim\nuznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým dochádza k porušeniu\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 570/2017).\n38. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom\npredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\ns právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v obsahu týchto práv\nnemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že\nnapadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým odvolací súd opomenul aplikovať\nustanovenie § 390 CSP bez akéhokoľvek zdôvodnenia, došlo k porušeniu práva\nsťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku\nnálezu).\n\n16\n\n39. Ústavný súd považoval za potrebné sa vyjadriť aj k tvrdeniu zúčastnenej osoby,\nže sťažovateľka mala k dispozícii iný účinný prostriedok nápravy, ktorým mal byť\nv okolnostiach veci podnet na podanie dovolania generálnym prokurátorom, a preto nebola\ndaná právomoc ústavného súdu. Zákonné predpoklady na podanie dovolania generálneho\nprokurátora sú upravené v § 458 a nasl. CSP. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že\nide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí\nvýlučne generálnemu prokurátorovi.\n39.1 Ústavný súd zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej sa za účinný\nprostriedok nápravy, ktorý je nevyhnutné vyčerpať pred podaním ústavnej sťažnosti,\nnepovažuje mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, pretože nejde o taký\nmimoriadny opravný prostriedok, ktorý by mala sporová strana vo svojej priamej dispozícii\npre účely ochrany svojich práv (II. ÚS 145/2019).\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny\n40. Sťažovateľka v súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorý\nneaplikoval ustanovenie § 390 CSP a vec meritórne sám nerozhodol, namieta aj porušenie\nsvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2\nústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.\n41. V odôvodnení svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka argumentovala najmä\nskutočnosťou, že konanie nie je meritórne ukončené ani po takmer 8 rokoch od jeho začatia\nv roku 2012. V petite svojej ústavnej sťažnosti však ako porušovateľa svojich práv označila\nlen krajský súd, ktorý rozhodoval vo veci ako súd odvolací a vydal napadnuté rozhodnutie,\nktorým v poradí druhý meritórny rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil\nna opätovné konanie. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania\npreto ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov posudzoval len postup krajského súdu\nv odvolacom konaní.\n\n17\n\n42. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného\npráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti\nprípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania\na spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97).\n43. Predmetom súdneho sporu bola žaloba sťažovateľky o vypratanie nehnuteľnosti\nv jej vlastníctve, v ktorej sa nachádza technologické zariadenie (trafostanica) vo vlastníctve\nžalovaného. V tomto súdnom spore bolo zásadné vyriešenie otázky vzniku, prípadne\nsamotnej existencie zákonného vecného bremena v prospech žalovaného. Ako vyplýva\nz právneho názoru dovolacieho súdu, kľúčovým bolo v konaní na zistený skutkový stav\naplikovať správnu, v čase sa meniacu právnu úpravu, v čom sa názory všeobecných súdov\nznačne odlišovali, a preto možno považovať súdny spor za právne náročnejší. Ústavný súd\nnezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli také zásadné, aby ich v súvislosti s dĺžkou konania\nbolo potrebné pripísať na ťarchu správania sťažovateľky.\n44. Ústavný súd napokon posudzoval postup samotného krajského súdu. Odporca\nvo svojom vyjadrení uviedol, že vo všetkých troch odvolacích konaniach v právnej veci\nsťažovateľky rozhodol v lehote kratšej ako 6 mesiacov a v poslednom odvolacom konaní\ndokonca rozhodol v lehote kratšej ako tri mesiace, keďže vec napadla na odvolací súd\n29. marca 2019 a odvolací súd rozhodol 26. júla 2019. Ústavný súd súhlasí s tým, že tieto\nlehoty pri rozhodovaní krajského súdu v okolnostiach tejto veci nemožno považovať\nza neprimerané. Avšak ústavný súd musí konštatovať, že napadnuté rozhodnutie krajského\nsúdu z 26. júla 2019 vo významnej miere ovplyvnilo celkovú dĺžku konania. Krajský súd\nustanovenie § 390 CSP bez uvedenia dôvodov ignoroval a napriek jeho výslovnému zneniu,\nktoré nepripúšťa vo veci inú možnosť ako povinnosť krajského súdu, aby sám vo veci\nrozhodol, napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu opätovne zrušil a vec vrátil\nokresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku\nuvedeného postupu krajského súdu nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým\nje zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak, priebeh konania pri\nrozhodovaní vo veci samej sa opätovne spomalil. Vec bola predložená krajskému súdu na\nodvolacie konanie 29. marca 2019, preto v prípade, ak by krajský súd postupoval v súlade\n\n18\n\ns účinnou právnou normou, konanie by bolo už 26. júla 2019, keď vo veci rozhodol,\nprávoplatne skončené.\n45. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením\nkrajského súdu č. k. 5 Co 71/2019-467 z 26. júla 2019 došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na podľa čl. 38 ods. 2 listiny (bod 2 výroku nálezu).\nIII.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\n46. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentovala, že na základe nezákonného\nrozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý vo veci v rozpore s ustanovením § 390 CSP\nnerozhodol sám, ale vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie okresnému súdu, došlo aj\nk porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu, ktorý zakotvuje povinnosť konať iba\nna základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dôvodom\nbola skutočnosť, že namiesto trojčlenného senátu odvolacieho súdu, ktorý mal vo veci\nvydať meritórne rozhodnutie, bude vo veci rozhodovať samosudca okresného súdu.\n47. Ako aj zo samotnej argumentácie sťažovateľky vyplýva, sťažovateľka namietala\nporušenie svojho základného práva v príčinnej súvislosti s tým, kto bude jej vec rozhodovať\nv budúcnosti. K tomuto zásahu do základného práva sťažovateľky však zatiaľ nedošlo,\na z tohto hľadiska preto považuje ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti\nza predčasnú. Navyše, ústavný súd dospel k záveru o porušení práva sťažovateľky\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku ktorého zároveň\nrozhodol aj o zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu\nna ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu), a preto v rozsahu namietaného porušenia\nzákladného práva na zákonného sudcu ústavnej sťažnosti v časti nevyhovel (bod 5 výroku\nnálezu).\n\n19\n\nIII.4 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy\n48. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd,\nodvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 383/08), uvádza, že\nčl. 2 ods. 2 ústavy má charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné\nrešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Označený\nčlánok ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho\nrozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127\nods. 1 ústavy, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné vysloviť porušenie tohto článku\nústavy vo výrokovej časti tohto nálezu (IV. ÚS 303/2010, IV. ÚS 308/2011,\nIV. ÚS 150/2018; podobne aj II. ÚS 541/2011, II. ÚS 382/2018).\nIV.\nZrušenie napadnutého rozhodnutia\n49. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej\nosoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.\nÚstavný súd preto zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie\nkonanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze\n[§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].\nV.\nRozhodnutie o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia\n50. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka\nv sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €. Podľa názoru\nústavného súdu v danom prípade prichádzalo do úvahy aj priznanie finančného\n\n20\n\nzadosťučinenia, pri určení ktorého vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných\nEurópskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa\nčl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, význam veci pre\nsťažovateľa a dĺžku konania. Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania\na vzhľadom na to, že ústavný súd posudzoval len postup krajského súdu, ktorého ako\njediného odporcu sťažovateľka v ústavnej sťažnosti označila, a neposudzoval konanie ako\ncelok, priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.\nVI.\nTrovy konania\n51. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde\no úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním\na náhradu ktorých si sťažovateľka uplatnila v sťažnosti. Pri stanovení výšky priznanej\nnáhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky vychádzal ústavný súd z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej\nzákladná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2019 je 163,33 €\na hodnota režijného paušálu je 9,80 €. Za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2020\nje to 177,00 €, hodnota režijného paušálu je 10,62 €. S poukazom na výsledok konania\nvznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku\n2019 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 346,26 €\nvrátane režijného paušálu (2 x 163,33 € + 2 x 9,80 €) a za jeden úkon právnej služby v roku\n2020 (vyjadrenie) v sume 187,62 € vrátane režijného paušálu (177,00 € + 10,62 €), t. j.\nspolu 533,88 €. Keďže právny zástupca nepredložil ústavnému súdu osvedčenie o tom, že je\nplatiteľom DPH, odmena za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom\npredstavuje celkovú sumu 533,88 €. Priznanú úhradu trov konania je povinný zaplatiť\nsťažovateľke krajský súd na účet jej právneho zástupcu (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde v spojení s § 263 CSP).\n\n21\n\n52. Bolo už bez právneho významu zaoberať sa požiadavkou sťažovateľky, že trvá na\nvydaní dočasného opatrenia.\n53. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. apríla 2020\n\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "prieťahy", "opatrenie", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "odvolanie-odvolací súd", "prieťahy v konaní-neefektívny postup"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/71/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d1f1a9c1-3437-4054-9e0d-fea77ce2b1c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.50.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 50/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2020 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.50.2020.1"}, {"guid": "ussr:7c187bad-8a7a-4200-9ee9-690738e21283", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.145.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 145/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 145/2019 z 30. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-30", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.145.2019.1"}, {"guid": "ussr:6e52fccf-a773-4958-be0d-255acff3c32e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.531.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 531/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 531/2018 z 6. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-06", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.531.2018.2"}, {"guid": "ussr:008e6650-daa5-46f5-9757-e9eec4a22b54", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.570.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 570/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 570/2017 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.570.2017.1"}, {"guid": "ussr:baeede29-c975-4f90-aac8-34338a94d394", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.382.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 382/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 382/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.382.2018.2"}, {"guid": "ussr:babcf7bf-c2a0-4abb-8e95-32d5b25696e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.227.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 227/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 227/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.227.2018.2"}, {"guid": "ussr:fd03c33d-23a2-46cb-a9f5-5493d787dd6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 541/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 541/2011 z 25. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-25", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd03c33d-23a2-46cb-a9f5-5493d787dd6e"}, {"guid": "ussr:7859f22b-ff32-4986-b2d3-902ac960ba33", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 308/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 308/2011 z 25. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-25", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7859f22b-ff32-4986-b2d3-902ac960ba33"}, {"guid": "ussr:51b0b592-5f63-4409-a256-b5426067d36e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/2010 z 25. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-25", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51b0b592-5f63-4409-a256-b5426067d36e"}, {"guid": "ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/08 z 7. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-07", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:4224e6b1-8c2d-449d-ab3d-3c1ee97d630c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.74.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 74/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 74/97 z 7. 7. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-07-07", "citacie_n": 599, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.74.1997.1"}, {"guid": "9edf137a-a903-4e09-8a81-85b5fcefa9c5:e9d1ba12-6a8b-45d5-9b6c-74c6f0084d8d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8118215358.2", "spisova_znacka": "5Co/71/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/71/2019 z 29. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8118215358.2"}, {"guid": "1608f116-6173-468f-a12e-408887a20976:88fb5bcc-de70-48ad-96b2-be01e9197b8f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7815210721.1", "spisova_znacka": "5Co/74/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/74/2016 z 14. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-03-14", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7815210721.1"}, {"guid": "fcd88509-b803-4452-b749-e5f799d2cdc2:10db05da-c667-4b23-ba76-5183a5adcca0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1510212442.1", "spisova_znacka": "5Co/13/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/13/2013 z 18. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-11-18", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1510212442.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b189c691-c800-4e74-8d66-5969e64b3c81", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.41.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 41/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 41/2024 z 25. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.41.2024.1"}, {"guid": "ussr:209a56d5-0d71-4b31-91e6-b420cb6b64a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.495.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 495/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 495/2023 z 24. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.495.2023.1"}, {"guid": "ussr:7970a01b-5648-4d0d-884a-96d8d2346fb4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.546.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 546/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 546/2023 z 24. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.546.2023.1"}, {"guid": "ussr:579d879c-b19d-4186-ba01-1fcf2a1d1978", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.451.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 451/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 451/2022 z 24. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-24", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.451.2022.1"}, {"guid": "ussr:7439ba5e-eb4f-461e-b0ad-cd6f23e799ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.198.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 198/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.198.2020.1"}, {"guid": "fcbcf60e-8bcd-4f2d-98c2-c8f68bc3531c:9124abf9-e488-448a-aa02-468de2147f0b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1724201600.2", "spisova_znacka": "4Co/11/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/11/2025 z 28. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1724201600.2"}, {"guid": "ad872ca5-adc4-4a2b-b93f-e88b7a8879de:d945147a-dd12-4421-9d0e-86753162390a", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5719204014.3", "spisova_znacka": "5Co/81/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/81/2020 z 28. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-09-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5719204014.3"}, {"guid": "ad872ca5-adc4-4a2b-b93f-e88b7a8879de:88d43027-edc6-4cf1-9437-44204b5380fe", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5719204014.3", "spisova_znacka": "5Co/81/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/81/2020 z 28. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-09-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5719204014.3"}]}