{"guid": "ussr:cb73cb54-acc7-48ed-ae9a-4bbdf997c713", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.519.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 519/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 519/2019 z 2. 4. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 2. apríla 2020, sp. zn. I. ÚS 519/2019, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.519.2019.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2020-04-02", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "nazov": "čl. 49 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7", "nazov": "čl. 7 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-49", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-7", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cb73cb54-acc7-48ed-ae9a-4bbdf997c713", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.519.2019.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.519.2019.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.519.2019.2/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 519/2019-72\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nIvana Fiačana a Rastislava Kaššáka o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n\n,\n\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou\n\nMandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ\nJUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených\nv čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1\na 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 22/2016 a jeho uznesením\nz 8. novembra 2017 a porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) a čl. 7\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 49\nÚstavy Slovenskej\n\nrepubliky\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1\n\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019 v súvislosti s odôvodnením\npoužitia ustanovenia § 371 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení\nneskorších predpisov p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 56/2018\nz 27. marca 2019 z r u š u j e\n\na vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\n\nna ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť\ntrovy konania v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet\nAdvokátskej kancelárie Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti\n\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. I. ÚS 519/2019-41 zo 17. decembra 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\nKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n4 To 22/2016 a jeho uznesením z 8. novembra 2017 a porušenie základných práv\n2\n\nzaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c)\na d) a čl. 7 dohovoru, ako aj porušenie čl. 49 ústavy uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nOkresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 66/2012\nz 26. októbra 2015 uznaný v bode 1 a 5 obžaloby vinným zo spáchania pokračovacieho\nzločinu krádeže sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 212 ods. 1 a ods. 4\npísm. a), b) a e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v relevantnom – časovej pôsobnosti\nzodpovedajúcom – znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v spojení s § 138\npísm. i) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím prečinom poškodzovania\ncudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, zločinom poškodzovania\na ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a)\na ods. 2 písm. a) Trestného zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194\nods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, za ktoré bol podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona\ns použitím § 38 ods. 2 a 4 Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 41 ods. 1,\n§ 42 ods. 1 a § 46 Trestného zákona odsúdený na úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody\nv trvaní 7 rokov so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom\nstráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Zároveň okresný súd podľa § 287\nods. 1 Trestného poriadku uložil sťažovateľovi a ďalším obžalovaným povinnosť spoločne\na nerozdielne nahradiť škodu poškodeným.\n3. Spod bodu 2, 3 a 4 obžaloby Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky\nsp. zn. XIV Gv 16/11 z 21. júna 2012 bol sťažovateľ podľa § 285 písm. c) Trestného\nporiadku oslobodený.\n4. Proti rozsudku okresného súdu podal okrem iných odvolanie aj sťažovateľ,\no ktorom krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 22/2016 z 8. novembra 2017 rozhodol tak,\nže ho podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.\n\n3\n\n5. Dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 8. novembra 2017 podané\nz dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) Trestného poriadku najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\nodmietol.\n6. Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd, ako aj najvyšší súd „zlyhali v oblasti\nochrany subjektívnych práv sťažovateľa... a to vydaním rozhodnutí a postupmi, ktoré\nvykazujú znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemajú legitímny základ,\na súčasne nimi boli porušené aj základné práva sťažovateľa“.\n7. Pokiaľ ide o postup a rozhodnutie v dovolacom konaní, podľa sťažovateľa\nz uznesenia najvyššieho súdu jednoznačne a jasne vyplýva, že bol všeobecnými súdmi\nnižšieho stupňa nesprávne uznaný vinným zo spáchania zločinu krádeže aj podľa § 212\nods. 4 písm. e) Trestného zákona a takéto porušenie zákona predstavuje naplnenie\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Čo však sťažovateľ\nrozhodnutiu dovolacieho súdu vytýka, je názor, podľa ktorého vzhľadom na správnosť\nprávnej kvalifikácie konania sťažovateľa podľa § 212 ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona\nnebolo možné použiť označený dovolací dôvod [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku],\nkeďže zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie sťažovateľa, a teda bol\nnaplnený predpoklad použitia ustanovenia § 371 ods. 5 Trestného poriadku.\n8. Tento názor podľa sťažovateľa nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.\n9. Podľa sťažovateľa «sporné je to, či prípadné „vypustenie“ právnej kvalifikácie\npodľa § 212 ods. 4 písm. e/ Trestného zákona pri ponechaní právnej kvalifikácie podľa\n§ 212 ods. 4 písm. a/ a b/ Trestného zákona, zásadne ovplyvní postavenie obvineného alebo\nnie. Všeobecný súd „zrejme“ s poukazom na to, že sa jedná o tú istú trestnú sadzbu,\nmá za to, že k zásadnému ovplyvneniu postavenia obvineného nedochádza. V tomto smere je\npotrebné vytknúť všeobecnému súdu i to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je\nv tomto smere lakonické a ani náznakovo z neho nie je možné zistiť, na základe akých\ndôvodov všeobecný súd dospel k názoru, že zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnili\n4\n\npostavenie obvineného. V tomto smere preto namietame i nedostatočné odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia v takej intenzite, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru\nv spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.».\n10. To, či zistené porušenie zákona zásadne ovplyvní alebo neovplyvní postavenie\nobvineného, nie je, ako pripomína sťažovateľ, definované zákonom a posúdenie tejto\nskutočnosti preto v prvom rade prináleží dovolaciemu súdu. Uvedené však podľa\nsťažovateľa neznamená, že výklad dovolacieho súdu môže byť svojvoľný, resp. arbitrárny\nalebo založený na ústavne neakceptovateľných úvahách. Aj keď sťažovateľ iba dedukuje, že\nlen nezmenená trestná sadzba viedla dovolací súd k záveru, že vypustením právnej\nkvalifikácie podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného zákona sa postavenie sťažovateľa\npri zostávajúcej právnej kvalifikácií podľa § 212 ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona\nzásadne nemení, tak takýto názor podľa neho nie je možné akceptovať, lebo zásadnú zmenu\npostavenia obvineného nie je možné zredukovať len na prípadnú zmenu trestnej sadzby\n(z čoho zrejme podľa sťažovateľa nesprávne vychádza dovolací súd).\n11. Sťažovateľ pokračuje, že vypustenie právnej kvalifikácie mohlo s poukazom\nna ustanovenie § 371 ods. 5 Trestného poriadku zásadným spôsobom ovplyvniť najmä\nvýšku trestnej sankcie i pri nezmenenej trestnej sadzbe. Všeobecné súdy, ako je o tom\nsťažovateľ presvedčený, pri výmere trestu nepochybne prihliadli na to, že naplnil tri znaky\nkvalifikovanej skutkovej podstaty, a to podľa § 212 ods. 4 písm. a), písm. b) a písm. e)\nTrestného zákona. Zastáva názor, že inú výmeru trestu by všeobecné súdy zvolili v prípade,\nak by naplnil len jeden znak kvalifikovanej skutkovej podstaty [napr. podľa § 212 ods. 4\npísm. a) Trestného zákona], a inú v prípade naplnenia všetkých znakov kvalifikovanej\nskutkovej podstaty [t. j. § 212 ods. 4 písm. a), b), c), d) a e) Trestného zákona].\nTieto okolnosti preto podľa neho nepochybne zohrali úlohu pri výmere trestnej sankcie,\nčo vyplýva i z (strohého) odôvodnenia súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľovi.\nZa právne relevantné sťažovateľ považuje to, že mal byť vypustený znak kvalifikovanej\nskutkovej podstaty uvedenej v § 212 ods. 4 písm. e), ktorý možno hodnotiť ako\n„najnebezpečnejší“, resp. z hľadiska spôsobu spáchania trestného činu za najzávažnejší.\n\n5\n\n12. Organizátorstvo ako najzávažnejšia forma trestnej súčinnosti sa osobitne\nprejavuje i pri určovaní druhu trestu a výmere trestu podľa § 34 ods. 5 písm. b) Trestného\nzákona, podľa ktorého „Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne b)\nu organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti\nna spáchanom trestnom čine.“. Podľa sťažovateľa je teda nepochybné, že prípadné\nvypustenie právnej kvalifikácie podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného zákona zásadne\novplyvnilo jeho postavenie, lebo súd pri výmere trestu zohľadnil i s ohľadom na § 34 ods. 5\npísm. b) Trestného zákona, že sťažovateľ mal trestný čin zorganizovať. Úvahy všeobecného\nsúdu preto nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.\n13. Osobitne sťažovateľ poukázal na to, že len samotné uznanie viny predstavuje istý\ndruh trestu prejavujúci sa verejným vyhlásením rozsudku (určitá forma morálneho\nodsúdenia) a zápisom do registra trestov. Preto bol toho názoru, že samotné nesprávne\nuznanie viny za ďalší znak kvalifikovanej skutkovej podstaty (a to dokonca z hľadiska\nzávažnosti za najťažší) vždy zásadným spôsobom ovplyvní postavenie obvineného.\n14. Podobne dovolací súd vyhodnotil aj ďalšiu námietku sťažovateľa o nesprávnej\nprávnej kvalifikácii skutku posúdeného ako porušovanie domovej slobody podľa § 194 ods.\n1 a 2 písm. a) Trestného zákona, spočívajúcej v tom, že okresný súd v právnej vete\nrozsudku uviedol obe v ustanovení § 194 ods. 1 Trestného zákona uvedené alternatívy\nkonania (neoprávnene vnikol do obydlia a neoprávnene tam zotrval), a zároveň\nz rozhodnutia súdu prvého stupňa nebolo zrejmé, v čom spočíval závažnejší spôsob konania\nsťažovateľa [§ 194 ods. 2 písm. a) Trestného zákona].\n15. Dovolací súd podľa sťažovateľa mu sčasti prisvedčil, pokiaľ išlo o nedostatok\n„právnej vety“, avšak vyhodnotil ju ako nerelevantnú, opätovne použijúc ustanovenie § 371\nods. 5 Trestného poriadku. Sťažovateľ tvrdí, že „Súčasť tzv. právnej vety je však súčasťou\nvýrokovej časti rozsudku o uznaní viny, a preto táto zmätočná veta (vzájomne odporujúce si\nalternatívy skutkovej podstaty) má zásadný vplyv na postavenie obvineného podľa § 371\nods. 5 Trestného poriadku. Za oveľa závažnejšie však považujeme to, že všeobecný súd\nvôbec nezareagoval na námietku súvisiacu s nenaplnením kvalifikovanej skutkovej\n6\n\npodstaty... Uvedená námietka by však nepochybne mala zásadný vplyv na postavenie\nobvineného, lebo by došlo k vypusteniu kvalifikovanej skutkovej podstaty... Keďže na túto\nrelevantnú námietku Najvyšší súd SR vôbec nereagoval, tak došlo i k porušeniu čl. 6 ods. 1\nDohovoru a čl. 46 ods. 1 Dohovoru.“.\n16. V dovolaní sťažovateľ napokon namietal aj tú skutočnosť, že „skutková veta\nneobsahuje žiadne také skutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné... ustáliť,\nže skutok bol spáchaný organizovanou skupinou“. Zo skutkových zistení podľa jeho názoru\nnevyplývala\n\nexistencia\n\nurčitej\n\ndeľby\n\núloh\n\nmedzi\n\nobvinenými\n\nani\n\nplánovitosť\n\na koordinovanosť činnosti skupiny, ktoré by zvyšovali pravdepodobnosť úspešného\nspáchania trestného činu. Na uvedenú argumentáciu mal najvyšší súd reagovať\nodôvodnením, že „dvaja obvinení predstavovali tzv. stojky a ostatní spoluobvinení sa\npodieľali na spáchaní skutku“, neuviedol však, v čom konkrétne spočívali normatívne\nznaky činu spáchaného organizovanou skupinou podľa § 129 ods. 2 Trestného zákona.\n17. Sťažovateľ zastáva názor, že v prípade stíhaného skutku mohlo ísť len\no spolupáchateľstvo, a nie o spáchanie skutku závažnejším spôsobom konania [podľa § 138\npísm. i) Trestného zákona] organizovanou skupinou podľa § 129 ods. 2 Trestného zákona.\n18. Najvyššiemu súdu sťažovateľ vytkol takisto nedostatočné vysporiadanie sa\ns námietkou nevykonania znaleckého dokazovania na účel posúdenia dôveryhodnosti\nsvedkov, avšak neuviedol, ktoré relevantné úvahy ho viedli k odôvodneniu takéhoto\npostupu. V tom sťažovateľ videl porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50\nods. 3 ústavy v spojení s ustanovením čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru. Dovolací súd mal\nlen konštatovať, že nie je povinnosťou súdu vyhovieť každému dôkaznému návrhu,\navšak neuviedol, z akého dôvodu považoval tento návrh za nerelevantný.\n19. Za neodôvodnený sťažovateľ považoval postup najvyššieho súdu, ktorý sa\nnevysporiadal s namietanou nezákonnosťou množstva dôkazov s odôvodnením opretým\no ustanovenie § 371 ods. 4 (prvú vetu) Trestného poriadku, t. j. že nezákonnosť dôkazov\n7\n\nnebola namietaná v konaní pred súdom prvého stupňa, ako i odvolacieho súdu. Najvyšší súd\nsa však nevysporiadal s ustanovením § 317 ods. 1 (druhou vetou) Trestného poriadku,\npodľa ktorého na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy,\nak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Najvyšší súd sa nevysporiadal\ns tým, či sťažovateľom namietané nedostatky boli relevantné a či táto relevantnosť\ndosahovala intenzitu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\nAk by tomu tak bolo, tak bolo povinnosťou najvyššieho súdu zaoberať sa tým, či práve\nnesplnenie povinnosti krajským súdom podľa § 317 ods. 1 (druhej vety) Trestného poriadku\nneodôvodňuje to, že bolo povinnosťou dovolacieho súdu zaoberať sa relevanciou týchto\nnámietok i napriek tomu, že neboli uplatnené najneskôr v odvolacom konaní.\n20. Vo vzťahu k napadnutému postupu a rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ\nnamieta, že všeobecné súdy (odvolací súd) odmietli vykonať obhajobou navrhované\nznalecké dokazovanie „k dôveryhodnosti výpovede svedkov z kriminálneho prostredia\n(tzv. kajúcnikov)“, ktoré „by sťažovateľ s obhajobou neboli schopní zabezpečiť\nbez súčinnosti súdu“, a to napriek tomu, že šlo o dôkaz kľúčového významu.\nSťažovateľ zastáva názor, že odvolací súd mohol (a mal) znalecké skúmanie vierohodnosti\nvýpovedí týchto svedkov umožniť a súdneho znalca k tejto otázke vypočuť. Prihliadnuc\nna tieto skutočnosti, odvolací súd podľa sťažovateľa porušil čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d)\ndohovoru, ako aj jeho právo na obhajobu.\n21. Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd postupoval aj v rozpore s ustanovením\n§ 317 Trestného poriadku, keď napriek tomu, že ho „zaťažovala ústavná povinnosť\npreskúmať vady zakladajúce dôvody dovolania, si túto povinnosť nesplnil (hoci sa to\nod neho legitímne očakávalo), a tým prispel k tomu, že tieto vady nemohli byť v dovolacom\nkonaní prejednávané. Konkrétne... vady týkajúceho sa nezákonného zabezpečenia dôkazov,\nktorými sa dovolací súd nezaoberal len preto, lebo boli uplatnené až v dovolacom konaní.“.\n22. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n\n8\n\n„1/ Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo\n\nna obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR ako i právo na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c/ a d/ Dohovoru, čl. 49 Ústavy SR a čl. 7 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nsp. zn. 2 Tdo/56/2018 zo dňa 27. 03. 2019, porušené bolo.\n2/ Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 a právo\n\nna obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR ako i právo na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nUznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 4 To/22/2016 zo dňa 08. 11. 2017\na konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.\n3/ Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tdo/56/2018\nzo dňa 27. 03. 2019.\n4/ Zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 4 To/22/2016\nzo dňa 08. 11. 2017 a vec vracia mu na ďalšie konanie.\n5/ Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní\nuhradiť sťažovateľovi\n\ndo 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy\n\nkonania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol. s r. o.“\nII.\nVyjadrenia krajského súdu, najvyššieho súdu a replika sťažovateľa\n23. Na základe výzvy ústavného súdu sa prípisom sp. zn. Spr 30/20\nzo 6. februára 2020 k vecnej stránke prijatej ústavnej sťažnosti vyjadril podpredseda\nkrajského súdu, ktorý uviedol, že z vyjadrenia predsedu v tejto trestnej veci konajúceho\nsenátu krajského súdu, ako aj z na vec sa vzťahujúceho zberného spisu sp. zn. 4 To 22/2016\na najmä uznesenia odvolacieho súdu z 8. novembra 2017, ale aj rozsudku okresného súdu\nč. k. 4 T 66/2011-3677 z 26. októbra 2015 je možné zistiť, že s námietkami sťažovateľa sa\nkrajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne procesným spôsobom vysporiadal.\nOdvolací súd veľmi podrobne a explicitne rozviedol svoje úvahy a závery týkajúce sa\npravdivosti a vierohodnosti výpovede svedkov\nako aj obvineného\n\na\n\n,\n\n. Poukázal na ďalšie zabezpečené nepriame dôkazy,\n9\n\nktoré v kontexte výpovedí týchto svedkov a obvineného preukazujú dôvodnosť záveru,\nže ich výpovede sú pravdivé a vierohodné. V písomných dôvodoch svojho rozhodnutia\nkrajský súd poukázal aj na hrozbu možného postihu týchto osôb za trestný čin krivého\nobvinenia. Všetko to sú konkrétne skutočnosti, ktoré potvrdzujú naopak účelovosť\ndôkazného návrhu obhajoby sťažovateľa v trestnom konaní spočívajúcej vo vznesení\npochybností u priamych dôkazov, ktoré sťažovateľa usvedčovali zo závažnej trestnej\nčinnosti.\n24. Krajský súd podľa jeho podpredsedu v napadnutom rozhodnutí rozviedol závery,\nprečo\n\nnevyhovel\n\nnávrhom\n\nsťažovateľa\n\nna\n\nvykonanie\n\nznaleckého\n\ndokazovania\n\nk vierohodnosti výpovedí uvedených svedkov a obvineného, preto označené základné práva\nsťažovateľa nepovažoval zo strany odvolacieho súdu za porušené.\n25. Podpredseda krajského súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho\npojednávania v predmetnej veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).\n26. Súčasťou vyjadrenia podpredsedu krajského súdu bolo aj vyjadrenie predsedu\nkonajúceho senátu, ktorý uviedol, že nemá „dôvod meniť právny názor v predmetnej veci\nvo vzťahu k odsúdenému\n\n, nakoľko dôkazná situácia sa v predmetnej veci\n\nnezmenila, len vo vzťahu k právnemu posúdeniu predmetnej trestnej činnosti možno\npristúpiť na názor Najvyššieho súdu SR v uvedenej veci v rámci dovolacieho konania“.\n27. Na výzvu ústavného súdu na vyjadrenie sa k prijatej ústavnej sťažnosti\npodpredsedníčka najvyššieho súdu prípisom č. k. KP 3/2020-14 z 13. februára 2020\npredložila vyjadrenie predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 5/2020\nz 13. februára 2020, v ktorom okrem iného v podstatnom uviedol, že najvyšší súd\nv odôvodnení ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia poskytol sťažovateľovi jasnú\na zrozumiteľnú odpoveď na všetky podstatné otázky, ktoré v dovolacom konaní nastolil.\n28. Ku skutočnosti, že vo veci dovolania sťažovateľa nebolo možné použiť ním\noznačený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, keďže zistené\n10\n\nporušenie zákona spočívajúce v posúdení skutku aj podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného\nzákona zásadne neovplyvnilo jeho postavenie, predseda trestnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu zdôraznil, že sťažovateľ v dovolaní vo vzťahu k tejto okolnosti\nv odôvodnení podaného dovolania neuplatnil žiadne konkrétne argumenty podporujúce\nzáver, že ním tvrdené porušenie zákona zásadným spôsobom ovplyvnilo jeho postavenie,\nna ktoré mal dovolací súd reagovať, ale urobil tak až v ústavnej sťažnosti. Za potrebné však\npredseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu považoval dodať, že v prípade\nsťažovateľa „vypustenie“ právnej kvalifikácie podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného zákona\nby nemalo žiadny vplyv na kategóriu trestného činu (prečin – zločin – obzvlášť závažný\nzločin), za ktorý bol sťažovateľ odsúdený (naďalej by najprísnejšie trestným bol predmetný\nzločin), teda ani na možnosti jeho prípadného podmienečného prepustenia (§ 66 Trestného\nzákona), ale nemalo by žiadny vplyv ani na druh a výmeru trestu, ktorý mu bol uložený.\nV pôvodnom konaní bol sťažovateľovi ukladaný trest podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona,\n§ 38 ods. 2 a 4 Trestného zákona a § 41 ods. 1 a § 42 ods. 1 Trestného zákona v rámci\ntrestnej sadzby vo výmere piatich rokov a štyroch mesiacov až desiatich rokov, pričom trest\nodňatia slobody mu bol uložený v dolnej polovici takto určenej trestnej sadzby vo výmere\nsiedmich rokov. Už len so zreteľom na spôsobenú škodu, ktorá viac ako dvojnásobne\nprekračuje hranicu značnej škody, ale i spôsob spáchania činu, ako je popísaný v skutkovej\nvete rozsudku okresného súdu (dva čiastkové útoky, po predchádzajúcom naplánovaní\npri súčasnej deľbe úloh medzi jednotlivými páchateľmi), podľa predsedu trestnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu nebolo (a nie je) možné dôvodne (rozumne) očakávať uloženie\nmiernejšieho trestu. Ak sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 34 ods. 5\npísm. b) Trestného zákona, treba uviesť, že toto sa týka určovania druhu a výmery trestu\nu účastníka na trestnom čine (§ 21 Trestného zákona). Sťažovateľ však bol odsúdený ako\npáchateľ trestného činu – člen organizovanej skupiny, a teda ani z tohto pohľadu nemohlo\npodľa predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu mať nesprávne právne posúdenie\nskutku aj podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného zákon žiadny (a už vôbec nie zásadný)\nvplyv na jeho postavenie. Táto chyba nemá napokon žiaden reálny (materiálny) dopad\nna právne postavenie sťažovateľa, ani pokiaľ ide o verejné vyhlásenie odsudzujúceho\nrozsudku a zápis do registra trestov.\n\n11\n\n29. Podľa predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uvedené platí v zásade,\naj pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávnej právnej kvalifikácie skutku\ni ako prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného\nzákona. Zo znenia skutkovej vety rozsudku okresného súdu je napriek namietanej\nnepresnosti právnej vety celkom zjavné, že sťažovateľ naplnil znaky skutkovej podstaty\nprečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona\ntým, že neoprávnene vnikol do obydlia iného a taký čin spáchal organizovanou skupinou,\nteda závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. i) Trestného zákona. Pre úplnosť\npredseda\n\ntrestnoprávneho\n\nkolégia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nv\n\ntejto\n\nsúvislosti\n\nuviedol,\n\nže „preskočenie brány rodinného domu“ napĺňa aj znak vlámania podľa § 122 ods. 4\nTrestného zákona, ktorý tiež predstavuje závažnejší spôsobom konania podľa § 138 písm. e)\nTrestného zákona a dodal, že najvyšší súd už indikoval, že dovolanie nemožno považovať\nza dôvodné, ak by ním namietané a dovolacím súdom zistené porušenie zákona nemohlo\nviesť ku zmene napadnutého rozhodnutia, pretože v takom prípade by dovolanie\nv konečnom dôsledku nemohlo byť úspešné a splniť ním sledovaný účel nápravy, ani ak by\nmu dovolací súd vyhovel, čím by stratilo procesnú povahu opravného prostriedku.\nPreto dovolací súd také dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku alebo\nzamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku (rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 52/2013).\n30. Pokiaľ išlo o námietku sťažovateľa, že skutková veta neobsahuje žiadne také\nskutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné ustáliť, že skutok bol spáchaný\norganizovanou skupinou, predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uvádza,\nže z popisu skutku, na ktorý dovolací súd výslovne odkázal, je zjavné, že nešlo o živelne\npáchanú trestnú činnosť viacerými osobami bez významnejšieho plánovania a koordinácie,\nale šlo o plánovité a koordinované konanie, keď si páchatelia vopred zadovážili nástroje\nna spáchanie vopred naplánovanej trestnej činnosti, rozdelili si úlohy tak, že časť z nich\nrobila tzv. stojky a ostatní (vrátane sťažovateľa) synchronizovane pri prvom čiastkovom\nútoku najprv odcudzili rebrík, pomocou ktorého odstránili sirénu alarmu, zastriekali\nobjektív bezpečnostnej kamery, poškodili obecné osvetlenie v blízkosti objektu,\n12\n\nmechanicky prerušili telekomunikačné vedenie, vypáčili vchodové dvere budovy,\nktorými sa dostali ku zadnej strane bankomatu, na ktorom rozpílili jeho zadnú časť,\na pri druhom čiastkovom útoku montážnou penou zastriekali poplašné zariadenie, vylomili\nvchodové dvere, poškodili skrinky poplašnej signalizácie a pokúsili sa vypáčiť bankomat.\n31. Vyčerpávajúcim spôsobom sa podľa predsedu trestnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu najvyšší súd vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa\nnevykonania znaleckého dokazovania na účel posúdenia dôveryhodnosti svedkov a napokon\naj s námietkou, že pri uplatnení ustanovenia § 371 ods. 4 prvej vety Trestného poriadku sa\nnajvyšší súd nevysporiadal s ustanovením § 317 ods. 1 druhou vetou Trestného poriadku,\npodľa ktorého odvolací súd na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len\nvtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku,\nv súvislosti s ktorou poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia zverejnené v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod č. 11/2016 a dodal, že ak dovolateľ prvýkrát až v podanom dovolaní namieta okolnosť\n(objektívne) skôr zistiteľnú z obsahu spisového materiálu, nemožno splnenie podmienky,\nktorá je v ustanovení § 371 ods. 4 prvej vete Trestného poriadku výslovne stanovená\npre dovolateľa (okrem ministra spravodlivosti), „obchádzať“ s poukazom na to,\nže podľa § 317 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku mal na v dovolaní prvýkrát vytýkanú\nchybu ex offo prihliadnuť už odvolací súd.\n32. Vzhľadom na uvedené predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nnavrhol, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.\n33. Podpredsedníčka najvyššieho súdu podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde\ntakisto súhlasila s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.\n34. K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ zaujal stanovisko\nlistom z 21. februára 2020, v ktorom vo vzťahu k vyjadreniu krajského súdu uviedol,\nže toto nereagovalo na námietku konania v rozpore s § 317 Trestného poriadku a v prípade\nďalšej námietky týkajúcej sa nevypočutia súdneho znalca na účel posúdenia dôveryhodnosti\n13\n\nkľúčových svedkov a spoluobžalovaného odvolací súd neuviedol ani jeden relevantný\nargument, ktorým by tento svoj postup odôvodnil. Intenzita porušenia tohto práva je\npodľa sťažovateľa daná i tým, že bez súčinnosti súdu sťažovateľ takéto znalecké\ndokazovanie nemohol sám vykonať, a teda ani sám nemal vedomosť o prípadných\nvýsledkoch tohto znaleckého skúmania. Odvolací súd ďalej konštatoval, že ide o osoby\nspolupracujúce s orgánmi činnými v trestnom konaní, avšak sa nezaoberal ich výhodami,\nktoré im orgány činné v trestnom konaní poskytli, a to najmä z hľadiska ich prípadnej\nzákonnosti a formy. Takýto postup je nevyhovujúci i z pohľadu judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva [(ďalej aj „ESĽP“); napr. rozhodnutie ESĽP, Adamčo proti Slovensku,\nspis. č. 45084/14 z 12. 11. 2019, body 63 až 71)].\n35. K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že aj napriek presvedčeniu\ndovolacieho súdu, že prípadné vypustenie právnej kvalifikácie by nemalo zásadný vplyv\nna výšku a druh uloženého trestu, považuje za potrebné uviesť, že dovolací súd nie je\nsúdom, ktorý by bol oprávnený preskúmavať konkrétnu výšku uloženého trestu\n(resp. preskúmavať okolnosti, ktoré viedli súdy nižších inštancií ku konkrétnej výške\nuloženého trestu).\n36. Sťažovateľ zopakoval, že v prípade vypustenia časti právnej kvalifikácie je\nz pohľadu dovolacieho súdu vždy namieste kasačné rozhodnutie, pretože len súdom nižších\ninštancií prináleží určiť, či by i v takom prípade naďalej „zotrvávali“ na výške uloženého\ntrestu alebo nie, a zvýraznil, že vypustenie časti právnej kvalifikácie je preto nepochybne\ntakou okolnosťou, ktorá môže mať vplyv i na výšku uloženého trestu. Keďže dovolací súd\nkonkrétnu výšku trestu nemôže sám stanovovať (resp. preskúmavať), je potrebné toto\n„umožniť“ súdom nižších stupňov práve vydaním kasačného rozhodnutia. V prípade\nvypustenia časti právnej kvalifikácie teda nepochybne ide o okolnosť predpokladanú\nustanovením § 371 ods. 5 Trestného poriadku (t. j. okolnosť, ktorá má vždy zásadný vplyv\nna postavenie obvineného).\n37. Sťažovateľ nesúhlasil ani s tým, že by jeho prípadná pasivita v konaní\npred odvolacím súdom mala mať vplyv na ústavnú povinnosť odvolacieho súdu\n14\n\npreskúmavať „vady“ síce nenamietané, ale inak odôvodňujúce podanie dovolania podľa\n§ 371 ods. 1 Trestného poriadku. Nemožno podľa sťažovateľa pripustiť, aby „pasivita“\nobžalovaného bola „sankcionovaná“ porušením ústavnej povinnosti súdu. Navyše,\ndovolací súd v napadnutom uznesení neuviedol ani to, či sťažovateľom namietané „vady“\n(uplatnené až v odvolacom konaní) by boli relevantné z hľadiska naplnenia dovolacieho\ndôvodu alebo nie.\n38. Vo svojom stanovisku sťažovateľ vyčíslil sumu uplatňovanej náhrady trov\nkonania vo výške 415,51 € za dva úkony právnej služby.\n39. Takisto sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská\nv judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva\n40. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n41. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n42. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 49 ústavy, základného\npráva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) dohovoru a práva na uloženie trestu výlučne\nna základe zákona zaručeného v čl. 7 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom\n\n15\n\npod sp. zn. 4 To 22/2016 a jeho uznesením z 8. novembra 2017 a uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019.\n43. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n44. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom\na aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\n45. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu.\n46. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n47. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto\nminimálne práva:...\nc) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\npokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy\nspravodlivosti vyžadujú;\nd) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie\na výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;...\n48. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo\nopomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo\nmedzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší,\nnež aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.\n16\n\n49. Podľa čl. 7 ods. 2 dohovoru tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby\nza konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa\nvšeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.\n50. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je\nzaložená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných\npráv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je\nvylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto\nprávomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné\nsúdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,\nktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní\nprávomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného\nsúdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,\nale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).\n51. Ústavný súd, rešpektujúc judikatúru ESĽP, vo svojej ustálenej judikatúre neustále\npripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich\ngarantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj právo na náležité súdne\nodôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie\n17\n\nsúdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje\nrozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05,\nIII. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom\nzáujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný\na že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).\n52. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je\nnajčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu\n(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu\nvyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných\nna prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru\nústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených\nv čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva\núčastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade,\nak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore\ns požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov (napr. III. ÚS 541/2014).\n53. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom\nmá za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna\naplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,\nprípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia\nústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie\njednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd\nurobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu\nochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom\na v právnom\n\nmyslení\n\nkonsenzuálne\n\nakceptovanom\n18\n\nvýzname\n\nči\n\nbez\n\nbližších\n\nnerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich\núčel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).\n54. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa\nna interpretáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že toto ustanovenie dohovoru zaväzuje\nsúd uviesť dôvody svojho rozhodnutia, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť\nv závislosti od povahy rozhodnutia. Vzhľadom na nevyhnutnosť prihliadať inter alia\nna rôznorodosť vyjadrení účastníkov konania a procesnoprávne predpisy platné v tomktorom štáte, môže byť otázka posúdenia porušenia povinnosti všeobecného súdu uviesť\nv rozhodnutí dôvody vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru posúdená len s prihliadnutím\nna okolnosti prípadu (Rozsudok ESĽP vo veci Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,\nč. 303-B, ods. 29).\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 56/2018\nz 27. marca 2019 v súvislosti s odôvodnením použitia ustanovenia § 371 ods. 5\nTrestného poriadku\n55. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta nesprávnu interpretáciu\na následnú aplikáciu ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa dovolania, ako aj s tým\nspojené nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, pokiaľ išlo\no jeho právny názor o nemožnosti použitia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku v spojení s ustanovením § 371 ods. 5 Trestného poriadku v súvislosti\ns „vypustením“ právnej kvalifikácie skutku kladeného sťažovateľovi za vinu podľa § 212\nods. 4 písm. e) Trestného zákona.\n19\n\n56. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného\nskutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\n57. Podľa § 371 ods. 5 Trestného poriadku dôvody podľa odseku 1 písm. i) a podľa\nodseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie\nobvineného.\n58. Podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej\nzmocní a spôsobí tak malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.\n59. Podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného zákona odňatím slobody na tri roky\naž desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 tým,\nže taký čin zorganizuje.\n60. Najvyšší súd sa so sťažovateľom namietanou nesprávnou právnou kvalifikáciou\nskutku kladeného mu za vinu aj podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného zákona,\nktorú (námietku) subsumoval pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku, v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019\nvysporiadal tak, že túto vyhodnotil ako dôvodnú, keďže v popise skutkov, za ktoré bol\nsťažovateľ odsúdený, nebolo žiadnym spôsobom vyjadrené, že by ich spáchanie mal\nzorganizovať práve on. Najvyšší súd však dodal, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. i) Trestného poriadku, pod ktorý namietané nesprávne právne posúdenie skutku\nobsahovo spadá, nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo\npostavenie obvineného – sťažovateľa (§ 371 ods. 5 Trestného poriadku). Z tohto pohľadu\nbolo podľa dovolacieho súdu v predmetnej veci podstatné, že ani prípadné vypustenie\nprávnej kvalifikácie konania sťažovateľa podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného zákona by\nzásadným spôsobom neovplyvnilo jeho postavenie, keďže jeho konanie by bolo aj naďalej\n\n20\n\nprávne posudzované podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty § 212 ods. 4 písm. a) a b)\nTrestného zákona.\n61. Konštatovaním uvedeného najvyšší súd svoju argumentáciu vo vzťahu k tejto\notázke ukončil.\n62. V súvislosti so sťažovateľom požadovanou ústavnoprávnou ochranou základného\npráva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie bolo v danej veci úlohou\nústavného súdu v prvom rade preskúmať, či najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil svoje\nmyšlienkové pochody, interpretáciu príslušnej právnej normy, skutkové zistenia a vyvodené\nprávne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný,\nzrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ nemusel hľadať odpoveď\nna nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné\nstotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov\nskutkových, z ktorých právne závery vychádzajú.\n63. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené\na presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných\nv priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania\nspravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (pozri napr.\nIII. ÚS 311/07).\n64. Ústavný súd poukazuje na to, že v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o ústavnej\nsťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie základného práva nie je jeho úlohou posúdiť\na rozhodnúť (vysloviť), či vypustenie právnej kvalifikácie skutku kladeného sťažovateľovi\nza vinu podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného zákona zásadným spôsobom ovplyvnilo alebo\nneovplyvnilo jeho postavenie v trestnom konaní, ale jeho úloha (úloha ústavného súdu)\nv okolnostiach danej veci spočíva v skúmaní, či odôvodnenie najvyššieho súdu o potrebe\nrozhodnutia v intenciách dovolacím súdom prijatého záveru v tejto otázke je dostatočne\npresvedčivé, jasné a zreteľné.\n\n21\n\n65. Po oboznámení sa s relevantnou časťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho\nsúdu ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľ sa z odôvodnenia uznesenia dovolacieho\nsúdu dostatočne jasne a zreteľne nedozvedel, prečo vo vzťahu k jeho osobe v predmetnej\ntrestnej veci nebolo možné použiť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku, keďže v argumentácii najvyššieho súdu absentuje adekvátne odôvodnenie\nprijatého záveru o splnení zákonných predpokladov upravených v § 371 ods. 5 Trestného\nporiadku vylučujúcich aplikáciu už označeného dovolacieho dôvodu [podľa ustanovenia\n§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] na vec sťažovateľa. Dovolací súd na jednej strane\nuznal nesprávnosť kvalifikácie skutku okrem iných aj ako trestného činu podľa § 212 ods. 4\npísm. e) Trestného zákona, avšak to, prečo podľa jeho názoru takto zistené porušenie\nzákona zásadne neovplyvnilo postavenie sťažovateľa, už z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé\nnie je.\n66. Najvyšší súd žiadnym spôsobom nerozvinul svoju úvahu o tom, prečo by\nprípadné vypustenie právnej kvalifikácie konania sťažovateľa podľa § 212 ods. 4 písm. e)\nTrestného zákona zásadným spôsobom neovplyvnilo jeho postavenie. Sťažovateľovi pritom\nnemožno vyčítať jeho presvedčenie o opaku a ani uprieť mu legitímne očakávanie uvedenia\nregulárnych dôvodov s tým súvisiacich, zvlášť ak sa jeho argumentácia nejaví ako\niracionálna. Napokon sťažovateľom uplatnené dôvody diskvalifikácie použitia § 371 ods. 5\nTrestného poriadku v jeho prípade spočívajúce v možných dopadoch nielen na prípadnú\nvýšku jemu uloženého trestu pri nezmenenej trestnej sadzbe, ale aj v okolnostiach\ndotýkajúcich sa jeho osobnosti (verejné vyhlásenie rozsudku a zápis do registra trestov),\nktoré ho viedli aj k podaniu ústavnej sťažnosti, majú oporu v judikatúre súdnych orgánov\nrozhodujúcich na základe veľmi podobnej právnej úpravy (rozhodnutia Ústavného súdu\nČeskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky) a tieto jednoznačne vyznievajú\nv prospech jeho názoru.\n67. Konkrétne sťažovateľ poukázal na odôvodnenia nálezov Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. I. ÚS 407/13 zo 7. októbra 2013 a sp. zn. II. ÚS 3758/2013\nz 25. marca\n\n2014,\n\nako\n\naj\n\nna\n\nuznesenie\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nČeskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 4 Tdo 385/2014 zo 17. apríla 2014, z ktorých vyplýva, že posúdenie, či môže byť\n22\n\nzásadne ovplyvnené postavenie obvineného (v aktuálnom prípade v zmysle ustanovenia\n§ 371 ods. 5 Trestného poriadku), nemožno zúžiť s ohľadom na význam samotného výroku\no tom, že spáchal určitý trestný čin, iba na problematiku jemu stanoveného trestu.\nTrestné právo určuje, ktoré zo spoločensky škodlivých činov sú trestné, a stanovuje tresty\nza ich spáchanie. V prípade konkrétne odsudzovanej osoby to potom znamená, že výrokom\no tom, že spáchala určitý trestný čin, štát deklaruje, že sa dopustila konania tomu\nzodpovedajúcej vysokej škodlivosti, teda v podstate, že je „zločincom, kriminálnikom“.\nAj bez následného výroku o treste je samotný výrok o tom, že určitá osoba naplnila\nskutkovú podstatu určitého trestného činu, v širokom chápaní vlastne (aj keď nie oficiálne)\nuž určitým trestom v podobe formálneho odsúdenia konania páchateľa. Tento záver\ndokazuje aj to, že odsúdenie je vyhlásené verejne a je možné, že sa takto o jeho obsahu\ndozvie okolie odsúdeného a v tomto smere ho odsúdený bude aj bez ohľadu na uložený trest\nvo svojej sfére reálne pociťovať. Bez významu tiež nie je, že odsúdenie pre určitý trestný\nčin bez ohľadu na určený trest bude evidované v evidencii registra trestov, keď napríklad\nodpis z neho by bol bezpochyby vykonaný ako dôkaz v prípadných ďalších trestných\nkonaniach, ktoré by v budúcnosti mohli byť proti obvinenému vedené. Z týchto dôvodov má\nzáver o spáchaní určitého trestného činu pro obvineného význam už sám osebe, a nielen\naž v nadväznosti na výrok o treste.\n68. Ďalšia argumentácia, ktorú sťažovateľ z už uvedených rozhodnutí súdnych\norgánov Českej republiky zvýraznil, spočívala v názore, že ak obsahuje určitá kvalifikovaná\nskutková podstata viac znakov, potom je potrebné zvážiť, či obvinený svojím konaním\nnaplnil iba jeden znak alebo viac takýchto znakov, prípadne všetky. Aj keď zistenie tejto\nskutočnosti nemá vplyv na samotné rozpätie trestnej sadzby, môže bezpochyby mať svoj\nvýznam pri ukladaní nielen výšky trestu, ale aj jeho druhu, ak ich zákon pripúšťa viacero.\nNaplnenie všetkých alebo iba jediného z viacerých znakov takejto kvalifikovanej skutkovej\npodstaty tu má svoje implikácie v tom smere, že naplnenie viacerých či všetkých týchto\nznakov môže súd viesť k úvahe o uložení vyššej trestnej sadzby v rámci zákonom\ndovoleného jej rozpätia a naopak (prirodzene s prihliadnutím na ďalšie faktory majúce\nvplyv na rozhodovanie o druhu a výške trestu). Naplnenie všetkých alebo len jediného\n\n23\n\nz viacerých znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty sa v úvahe súdu môže premietnuť\nna druhu a predovšetkým potom na výške ukladanej trestnej sankcie.\n69. Ústavný súd nezistil žiaden dôvod spochybňovať uvedenú argumentáciu,\navšak v danej veci nepovažoval za nevyhnutné, resp. potrebné sa ňou bližšie zaoberať\na skúmať jej prípadnú primeranú použiteľnosť na vec sťažovateľa, keďže v napadnutom\nrozhodnutí dovolacieho súdu chýba odôvodnenie, s ktorým by potenciálne bolo reálne\nmožné vôbec vstúpiť do polemiky. Ústavný súd sa preto v tomto prípade obmedzuje iba na\nkonštatovanie, že odôvodneniu najvyššieho súdu chýba presvedčivosť vyúsťujúca do jeho\nnepreskúmateľnosti. Práve dostatočné objasnenie verdiktu dovolacieho súdu o potrebe\nzvolenia postupu podľa § 371 ods. 5 Trestného poriadku, zvlášť v prípade jednoznačného\nzistenia pochybenia súdov nižších stupňov vo vzťahu k uplatnenej právnej kvalifikácii\nskutku kladeného sťažovateľovi za vinu, sa javilo ako nevyhnutná súčasť odôvodnenia\nrozhodnutia o dovolaní, ak toto malo spĺňať kritéria jeho ústavnej konformity.\n70. Iba adekvátnym odôvodnením spôsobu interpretácie aplikovanej právnej normy,\nv danom prípade § 371 ods. 5 Trestného poriadku, mohol najvyšší súd rozptýliť akúkoľvek\npochybnosť o nearbitrárnosti ním prijatého právneho názoru.\n71. V konečnom dôsledku najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 13. februára 2020\nk prijatej ústavnej sťažnosti uviedol niektoré okolnosti, pre ktoré považoval svoj záver\nza správny, ktoré ale ústavný súd vzhľadom na bod 64 odôvodnenia tohto rozhodnutia\nnemôže preskúmavať a vyhodnocovať, avšak rozhodne to nemožno považovať za zhojenie\nnedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa.\n72. Podľa názoru ústavného súdu v aktuálnej veci nemožno vylúčiť, že v súvislosti\ns elimináciou aplikácie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku,\nvzhľadom na dovolacím súdom uplatnený postup podľa § 371 ods. 5 Trestného poriadku,\nišlo o otázku, ktorá mohla mať pre sťažovateľa zásadný význam a v takom prípade nemôže\nzostať interpretácia použitej právnej normy nejasná, v rovine dohadov, ale s prihliadnutím\nna všetky okolnosti prípadu musí dať v zásadných veciach konkrétnu a nespochybniteľnú\n24\n\nodpoveď. Podcenenie tejto povinnosti najvyššieho súdu vytvoriť presvedčivé rozhodnutie,\nktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, zreteľne vyvolalo účinky arbitrárnosti\na porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n73. Obdobný záver platí aj vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenému porušeniu týchto\npráv nedostatočným odôvodnením dovolacieho rozhodnutia v súvislosti s namietanou\nnesprávnou právnou kvalifikáciou skutku aj ako prečinu porušovania domovej slobody\npodľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, keď v právnej vete rozsudku okresný súd\nnevyselektoval relevantnú časť znenia príslušného zákonného ustanovenia, ale uviedol obe\nalternatívy možného konania podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona (neoprávnene vnikol\na neoprávnene zotrval) a zároveň prvostupňový súd neuviedol, v čom spočíval závažnejší\nspôsob konania sťažovateľa, ak použil ustanovenie § 194 ods. 2 písm. a) Trestného zákona.\n74. Najvyšší súd k dovolacej argumentácii sťažovateľa uviedol, že je pravdivé\ntvrdenie obvineného – sťažovateľa o tom, že právna veta musí obsahovať len tú časť citácie\ndotknutého ustanovenia, ktorá zodpovedá súdom zistenému skutku, „avšak na strane\ndruhej, aj zo samotného rozsudku najvyššieho súdu z 22. októbra 2013, sp. zn.\n2 Tdo 49/2013, na ktorý obvinený v podanom dovolaní v tejto súvislosti poukazuje,\nje zrejmé, že táto okolnosť sama osebe nie je dôvodom na zrušenie napadnutého\nrozhodnutia, a to v dôsledku aplikácie § 371 ods. 5 Tr. por., keďže zistené porušenie zákona\npri právnej kvalifikácii skutku zásadne neovplyvnilo jeho postavenie“. Vo vzťahu k výčitke\nsťažovateľa o absencii uvedenia dôvodu aplikácie ustanovenia § 194 ods. 2 písm. a)\nTrestného zákona (t. j. ktorou z foriem závažnejšieho konania sa mal sťažovateľ skutku\ndopustiť) sa dovolací súd v napadnutom rozhodnutí nevyjadril vôbec.\n75. Vzhľadom na závery uvedené už vo vzťahu k predošlej námietke (pozri body 62\naž 72 odôvodnenia tohto nálezu) ústavný súd nemohol považovať rozhodnutie dovolacieho\nsúdu ani v tejto časti, najmä z hľadiska dostatočnosti jeho odôvodnenia, za ústavne\nudržateľné.\n\n25\n\n76. Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že najvyšší súd v tomto ohľade\nuznesením z 27. marca 2019 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 56/2018 porušil základné\nprávo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n77. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 133 ods. 2 a 3 písm. b)\nzákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli\nporušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť\nna ďalšie konanie.\n78. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, bolo pre dovŕšenie\nochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy,\nresp. podľa § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019 a vrátil mu\nvec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).\n79. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu\nvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež\nviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením\n(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019\nv súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením skutku ako spáchaného\norganizovanou skupinou\n80.\n\nĎalšia\n\nvýhrada\n\nsťažovateľa\n\nuvedená\n\nv ústavnej\n\nsťažnosti\n\nspočívala\n\nv nedostatočnej reakcii najvyššieho súdu na dovolaciu argumentáciu, že skutková veta\n26\n\nodsudzujúceho rozsudku neobsahuje žiadne také okolnosti, na základe ktorých by bolo\nmožné\n\nustáliť\n\nspáchanie\n\nskutku\n\norganizovanou\n\nskupinou.\n\nSťažovateľ\n\ntvrdil,\n\nže zo skutkových zistení nevyplývala existencia určitej deľby úloh medzi obvinenými ani\nplánovitosť a koordinovanosť činnosti skupiny, ktoré by zvyšovali pravdepodobnosť\núspešného spáchania trestného činu. Podľa sťažovateľa ani dovolací súd neuviedol,\nv čom konkrétne spočívali normatívne znaky činu spáchaného organizovanou skupinou\npodľa § 129 ods. 2 Trestného zákona.\n81. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd k tejto otázke uviedol,\nže v skutkovej vete rozsudku prvostupňového súdu je okrem použitia pojmu „spáchaný\norganizovanou skupinou“ opísané aj konanie organizovanej skupiny vrátane rozdelenia úloh\njednotlivým členom skupiny. Konkrétne\na\na\n\na\n\nboli tzv. „stojky“ a obvinení\n\na obvinení\n,\n\n,\n\nv skutku popísaným plánovitým a koordinovaným konaním vykonali\n\nsamotnú krádež, resp. sa o ňu pokúsili. Podľa najvyššieho súdu takáto deľba úloh\nnepochybne zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu (§ 129 ods. 2\nTrestného zákona). Preto ani túto dovolaciu námietku sťažovateľa nepovažoval za dôvodnú,\nktorá by mohla zakladať naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku.\n82. Podľa názoru ústavného súdu možno odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu\nv tejto časti považovať za síce strohé, ale ústavne akceptovateľné. Napriek jeho stručnosti\nmu nemožno uprieť jasnosť, určitosť, zreteľnosť a tým aj presvedčivosť. Poukazom na opis\nskutku skutočne možno dôjsť k záveru, ktorý vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti\nuviedol aj predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, a to, že je z neho (popisu\nskutku) zjavné, že nešlo o živelne páchanú trestnú činnosť viacerými osobami\nbez významnejšieho plánovania a koordinácie, ale šlo o plánovité a koordinované konanie,\nkeď si páchatelia vopred zadovážili nástroje na spáchanie vopred naplánovanej trestnej\nčinnosti, rozdelili si úlohy tak, že časť z nich robila tzv. stojky a ostatní (vrátane\nsťažovateľa) synchronizovane pri prvom čiastkovom útoku najprv odcudzili rebrík,\npomocou ktorého odstránili sirénu alarmu, zastriekali objektív bezpečnostnej kamery,\n27\n\npoškodili obecné osvetlenie v blízkosti objektu, mechanicky prerušili telekomunikačné\nvedenie, vypáčili vchodové dvere budovy, ktorými sa dostali ku zadnej strane bankomatu,\nna ktorom rozpílili jeho zadnú časť, a pri druhom čiastkovom útoku montážnou penou\nzastriekali poplašné zariadenie, vylomili vchodové dvere, poškodili skrinky poplašnej\nsignalizácie a pokúsili sa vypáčiť bankomat.\n83.\n\nS prihliadnutím\n\nna\n\nuvedené\n\nústavný\n\nsúd\n\ndospel\n\nk presvedčeniu,\n\nže\n\nz rekapitulovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú zrejmé\ndôvody, na základe ktorých dospel k záveru o tom, že skutok, pre ktorý bol sťažovateľ\ntrestne stíhaný a odsúdený, bol spáchaný organizovanou skupinou podľa § 129 ods. 2\nTrestného zákona, pritom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky\nalebo ich označiť v inom smere za excesívne.\n84. Ústavný súd teda nezistil, že by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v tejto\nčasti signalizovalo príčinnú súvislosť s možným porušením základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. že by najvyšší súd rozhodol o tejto otázke v rozpore\ns príslušnou platnou a účinnou právnou úpravou, teda aplikoval procesný predpis v rozpore\ns jeho ústavne súladnou interpretáciou. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nv tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019\nv súvislosti s namietanou nezákonnosťou použitých dôkazov\n85. Za neodôvodnený, a teda porušujúci základné právo na súdnu ochranu (čl. 46\nods. 1 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sťažovateľ\npovažoval aj postup najvyššieho súdu, ktorý sa týkal rozhodnutia o námietke nezákonnosti\nmnožstva dôkazov v danej trestnej veci, a o ktorej dovolací súd rozhodol, že ju nebolo\nmožné ako dovolací dôvod použiť s prihliadnutím na znenie ustanovenia § 371 ods. 4\n28\n\n(prvá veta) Trestného poriadku, t. j. že nezákonnosť dôkazov bola sťažovateľovi známa\nuž v pôvodnom konaní a nenamietal ju pred súdom prvého stupňa ani odvolacím súdom.\nPodľa sťažovateľa sa však najvyšší súd nevysporiadal s ustanovením § 317 ods. 1\n(druhou vetou) Trestného poriadku, v zmysle ktorého krajský súd mal na chyby, ktoré\nneboli odvolaním vytýkané, prihliadnuť, ak tieto odôvodňovali podanie dovolania\npodľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd sa však podľa sťažovateľa nezaoberal\ntým, či namietané nedostatky boli relevantné a či táto relevantnosť dosahovala intenzitu\ndovolacieho dôvodu. Ak by to tak bolo, potom sa najvyšší súd mal podľa názoru\nsťažovateľa zaoberať tým, či práve nesplnenie zákonnej povinnosti krajského súdu\npodľa § 317 ods. 1 (druhej vety) Trestného poriadku neodôvodňuje to, aby sa dovolací súd\nzaoberal relevanciou týchto námietok i napriek tomu, že neboli uplatnené najneskôr\nv odvolacom konaní.\n86. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nepopiera a tak nie je sporným, že najvyšší súd\nsprávne vyhodnotil okolnosť neuplatnenia jeho námietky o nezákonnosti vykonania\ndôkazov najneskôr pred odvolacím súdom (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku). Namieta\nale nedostatočné vysporiadanie sa dovolacieho súdu s ustanovením druhej vety § 317 ods. 1\nTrestného poriadku.\n87. Je zrejmé, že sťažovateľ vzájomne spája dve rôzne trestnoprocesné úpravy.\nPodľa § 317 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku odvolací súd má povinnosť v konaní\no riadnom opravnom prostriedku prihliadať na chyby, ktoré síce neboli odvolaním\nvytýkané, ale tieto odôvodňujú podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku,\navšak právna úprava konania o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní - jasne\nupravuje, ktoré dôvody sú dovolacími dôvodmi (§ 371ods. 1 Trestného poriadku)\na za akých podmienok tieto dovolacie dôvody možno, prípadne nemožno použiť (§ 371\nods. 4 a 5 Trestného poriadku).\n88. Podľa § 371 ods. 4 prvej vety Trestného poriadku dôvody podľa odseku 1\npísm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie,\n\n29\n\nznáma už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom;\nto neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.\n89. Sťažovateľom v tejto súvislosti uplatnený dovolací dôvod spočíval v tom,\nže rozhodnutie v jeho trestnej veci bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom\nvykonané zákonným spôsobom, teda dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného\nporiadku.\n90. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd postupoval plne v súlade so znením,\núčelom, ale aj zmyslom aplikovaného ustanovenia § 371 ods. 4 Trestného poriadku.\nV tomto zmysle nemožno dovolaciemu súdu nič vytknúť.\n91.\n\nNavyše,\n\nústavný\n\nsúd\n\nnemal\n\nžiaden\n\ndôvod\n\nv tejto\n\nsúvislosti\n\nneakceptovať stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 8. decembra 2015\n(sp. zn. Tpj 74/2015) na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 371 ods. 4 Trestného\nporiadku vo vzťahu k ustanoveniu § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, uverejneného\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 11/2016, podľa ktorého:\nI. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy limituje uplatnenie ohrozených alebo porušených\nsubjektívnych práv v konaní pred štátnymi orgánmi postupom týchto orgánov ustanoveným\nzákonom, z čoho vyplývajú aj obmedzenia ustanovené zákonom (lehota alebo iná\npodmienka na uplatnenie práva). Nezáleží na tom, či ide o právo vyplývajúce aj priamo\nz ústavy alebo „len“ zo zákona.\nII. Ak Trestný poriadok ustanovuje pre uplatnenie dôvodu dovolania podľa § 371\nods. 1 písm. a) až g) Trestného poriadku podmienku námietky dovolateľovi známej\nokolnosti, ktorá uplatnený dovolací dôvod zakladá, už v predchádzajúcom (najneskôr\nodvolacom) konaní (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku) nie je možné bez takého postupu\ndotknutý dôvod dovolania úspešne použiť a dovolací súd v takom prípade dovolanie vždy\nodmietne ako zrejme nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.\n\n30\n\n92. Sťažovateľom prezentovaná konštrukcia nemá oporu v zákone, ktorým sa trestné\nkonanie riadilo. Ak sa najvyšší súd ako súd dovolací riadil platnou a účinnou právnou\núpravou a v súlade s ňou dal sťažovateľovi odpoveď na ním uplatnené otázky, nemohol\nneprípustne zasiahnuť do jeho základného práva na súdnu ochranu ani práva na spravodlivé\nsúdne konanie.\n93. V zmysle judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu\nochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci\nv súlade s procesnoprávnymi predpismi, vťahujúcimi sa na\n\nkonkrétne konanie\n\n(napr. II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky\n(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody\n(II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).\n94. Za týchto okolností sa aktuálna ústavná sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti\nuzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019 javí ako\nneopodstatnená, preto jej ústavný súd nemohol vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).\nK namietanému porušeniu na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy\na práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019\n95. Za porušenie základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy\na v čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru rozhodnutím dovolacieho súdu sťažovateľ považoval\nnevysporiadanie sa najvyššieho súdu s námietkou odmietnutia vykonania znaleckého\ndokazovania na účel posúdenia dôveryhodnosti svedkov.\n96. K namietanému porušeniu základného práva obvineného na obhajobu\npodľa čl. 50 ods. 3 je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto\nčlánkom ústavy zaručuje všetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu\nobhajoby, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť\npredniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho\n31\n\nobhajcu. Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu\nzo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach,\nktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech strany trestného konania.\nObsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí korešpondovať možnosť\njeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99).\nPodstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby boli\nv konaní objasnené všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne\nv konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená\na páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Uplatnenie práva na obhajobu však\nnezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje\npomocou obhajoby.\n97. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn.\n2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019 v súvislosti s dovolacou námietkou sťažovateľa týkajúcou\nsa zásadného porušenia jeho práva na obhajobu z dôvodu nevyhovenia návrhu na znalecké\nskúmanie duševného stavu svedka na účel posúdenia jeho vierohodnosti prvostupňovým\nsúdom poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu 2 Tdo 45/2009 z 15. decembra 2009\nuverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. 7/2011, podľa ktorého „za porušenie práva na obhajobu podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu\nčinného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení\npovinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by záver\norgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom,\nže určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími\ndôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.,\nodporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v mysle § 371 ods. 1\npísm. i) Tr. por., ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie\nprávnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.“.\nDovolací súd dodal, že ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov,\nzodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým\ndôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď\n32\n\nvyhovieť alebo ho odmietnuť podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku, alebo rozhodnúť, že\nsa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú – § 274 ods. 1 Trestného poriadku. Poukázal pritom\nna uznesenie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116/2014.\n98. Ako najvyšší súd v ďalšom uviedol, návrh na doplnenie dokazovania spočívajúci\nv pribratí súdneho znalca do konania na účel posúdenia vierohodnosti svedkov predniesol\nobhajca sťažovateľa na hlavnom pojednávaní 21. októbra 2015. Tento návrh na doplnenie\ndokazovania bol prvostupňovým súdom podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku na tomto\nhlavnom pojednávaní odmietnutý s riadnym odôvodnením, „čo je zrejmé zo zvukového\nzáznamu z tohto hlavného pojednávania“. Otázkou hodnovernosti jedného zo svedkov sa\npodľa najvyššieho súdu prvostupňový súd podrobne zaoberal aj v odôvodnení svojho\nrozsudku a s touto otázkou sa vysporiadal aj odvolací súd.\n99. Uvedené viedlo najvyšší súd ku konštatovaniu, že s návrhom na doplnenie\ndokazovania sa prvostupňový súd a v nadväznosti na jeho rozhodnutie aj odvolací súd\nnáležite vysporiadali.\n100. Zároveň dovolací súd poznamenal, že len samotné odmietnutie dôkazného\nnávrhu strany nemôže zakladať naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku, a zdôraznil, že ani súčasťou práva na obhajobu, ale ani práva\nna spravodlivé súdne konanie nie je právo obvineného na rozhodnutie v súlade s jeho\nnávrhom, predstavami alebo očakávaniami.\n101. Ústavný súd sa vo vzťahu k tejto otázke oboznámil aj s relevantnými časťami\nodôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov prvého a druhého stupňa konajúcich v danej\ntrestnej veci.\n102. Krajský súd k otázke návrhu sťažovateľa na vykonanie znaleckého dokazovania\nvo vzťahu k vierohodnosti svedkov v uznesení sp. zn. 4 To 22/2016 z 8. novembra 2017\nuviedol, že v tomto štádiu dokazovania by už zjavne nešlo o znaleckú činnosť z odboru\n33\n\npsychológie alebo psychiatrie k týmto otázkam, ale išlo by o nahrádzanie (pri dostatku\ndôkazov) hodnotenia dôkaznej situácie takým orgánom, ktorý nie je oprávnený v rámci\ntrestného konania dôkazy v tomto smere hodnotiť. Postup okresného súdu odvolací súd\nhodnotil ako možný, spočívajúci v citlivom vyhodnotení dôkazov jednotlivo aj v ich súhrne,\na podľa tohto sa bolo možné prikloniť k vierohodnosti a použiteľnosti tej-ktorej výpovede\nako dôkazu. Podstatnú časť výpovedí „spolupracujúcich páchateľov“ považoval krajský\nsúd za náležite vyhodnotenú. Výpovede svedkov, obžalovaných, ktorí usvedčovali\nostatných obžalovaných zo spáchania trestnej činnosti, nekvalifikoval ako nevierohodné iba\nz tohto dôvodu, že sa v nich vyskytli zmeny, pretože tieto bolo možné ospravedlniť\nuplynutím času šiestich až siedmich rokov od spáchania skutkov do vykonania výsluchov.\nZa podozrivú by krajský súd naopak považoval skôr jednoznačnú namemorovanú presnosť\nvýpovedí usvedčujúcich svedkov, čo by skôr zodpovedalo tvrdeniam ostatných\nobžalovaných, že sa svoje výpovede naučili na podnet orgánov činných v prípravnom\nkonaní. Rozpory boli podľa krajského súdu na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého\nstupňa odstraňované priebežne a ich výsledky zapracované do hodnotenia dôkazov v zmysle\ndôvodovej časti prvostupňového rozsudku.\n103. Okresný súd v rozsudku sp. zn. 4 T 66/2012 z 26. októbra 2015 k uvedenej\notázke uviedol, že samotná obžaloba pripustila fakt, že tak svedok\nsvedok\n\n, ako aj\n\nsú osoby už trestané a boli tiež „súčasťou organizovanej skupiny,\n\nktorá mala páchať žalovanú trestnú činnosť“, považoval ale za logické, že vedomosti\no skutku môže mať len ten, kto sa na tomto skutku zúčastnil a že bezúhonný človek\no priebehu trestnej činnosti vedomosť mať nemôže. S poukazom na Trestný poriadok, ktorý\n„poskytuje určité dobrodenie páchateľovi, ktorý významnou mierou prispeje k odhaleniu\nčinnosti organizovanej skupiny, bolo potvrdené, že táto možnosť dobrodenia orgánmi\nčinnými v trestnom konaní, bola využitá v prospech oboch svedkov, ktorí uviedli také\nokolnosti, ktoré mohol vedieť len ten, kto pri skutku prítomný bol a pred ich výpoveďou tieto\nokolnosti nevedela ani polícia“.\n104. Okresný súd konštatoval, že\n\nbol vypočutý ako svedok opakovane\n\na usvedčoval obžalovaných (teda aj sťažovateľa) zo spáchania skutkov, popisoval ich\n34\n\npriebeh, použitie nástrojov a konkrétnu účasť jednotlivých obžalovaných. V niektorých\nokolnostiach svoju výpoveď menil, resp. dopĺňal, dôvodiac, že sa zúčastnil na viacerých\nskutkoch, aj na takých, ktoré nie sú predmetom tejto obžaloby, preto si niektoré okolnosti\nnepamätal, resp. si ich musel „dodatočne vybaviť“. Podľa okresného súdu však bolo\ndôležité, že v podstatných okolnostiach, a teda o zásadných otázkach, svedok vypovedal\nrovnako.\nVýpovede „spolupracujúcich svedkov“ podľa prvostupňového súdu potvrdzovali\naj ďalšie vykonané dôkazy, a to predovšetkým:\n„- previerky výpovedí oboch svedkov, pri ktorých na miestach, ktoré svedkovia určili,\nboli nájdené veci zahodené páchateľmi po jednotlivých skutkoch,\n- protokoly o vykonaní domových prehliadok, pri ktorých boli nájdené veci aké\npoužívali páchatelia, najmä kukly, rezačky, vysielačky, rušičky signálu, vestu dokonca aj\ns balíčkom čierneho korenia vo vrecku, zoznam bankomatov a iné\n- pri skutku v\n\npoužili obžalovaní rebrík, ktorý zobrali z jedného dvora\n\na nechali ho na mieste skutku, rebrík sa tam naozaj našiel, čo vyplýva aj z výpovede svedka\n, navyše výpoveď svedka\nv podstate aj obžalovaný....\n\npri tomto skutku potvrdzuje svojou výpoveďou\n.\n\nNavyše boli zistené zhody vo výpovediach svedkov\n\na\n\n, ktorí zhodne\n\nvypovedali, že :\n- pri skutkoch sa využívali vysielačky, rezačky, rušičky signálu, kukly, pasjre\n(červené, lebo sú vraj najsilnejšie),\n- policajtov volali pri vzájomnej komunikácii na stojkách rumburaci, skupine jednu\nrušičku pri kontrole zhabala colná správa,\n-\n\nmal konflikt v skupine kvôli peniazom,\n\n- pri jednej z krádeží zobrali platňu, aby doma vyskúšali rezanie,\nvidel u\n\ntu platňu\n\n),\n- obidvaja svedkovia boli prítomní aj pri iných skutkoch, ktoré ale nie sú predmetom\n\ntohto konania.\nĎalšie usvedčujúce dôkazy vyplývajú aj zo zápisníc o ohliadkach miesta činu:\n- svedok\n\nvo svojej výpovedi uviedol, že pri krádeži v obci\n\nukradli z nejakého dvora rebrík, ktorý pri krádeži použili. Svedok\n35\n\npáchatelia\n... k veci\n\nuviedol, že on má kľúče od domu pána\n\na keď došlo k vlámaniu v\n\nna mieste činu našiel rebrík, ktorý patril pánu\n\n,\n\n, navyše výpoveď svedka\n\npri tomto skutku potvrdzuje svojou výpoveďou v podstate aj obžalovaný 5/\nsvedok\n\nvo svojej výpovedi uviedol, že pri bankomate v\n\nnechali predlžovačku. Z protokolu o ohliadke miesta činu v\n\n.\npáchatelia\n\nvyplýva, že tam\n\nbola nájdená predlžovacia šnúra, ako to vyplýva zo zápisnice na čl. 1494, stopa č. A\n- výpoveď svedka\n\nohľadom skutku v\na\n\nbola potvrdená svedkom\n.“\n\n105. Zo skutočností uvedených v odôvodneniach všetkých troch rozhodnutí\n(okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu) vyplýva, že všetky všeobecné súdy\npodieľajúce sa na rozhodovaní v danej veci sa návrhom na vykonanie znaleckého\ndokazovania k vierohodnosti výpovedí svedkov usvedčujúcich obžalovaných, a teda aj\nsťažovateľa zo stíhanej trestnej činnosti adekvátne stavu konania (stupňu rozhodovania)\nzaoberali, a svoj názor dostatočne presvedčivo odôvodnili či už konkrétnymi faktami\nvyplývajúcimi priamo z trestného spisu a v ňom uvedenými zistenými skutkovými\nokolnosťami, alebo poukazom na príslušnú zákonnú úpravu, jej interpretáciu a následnú,\ntomu zodpovedajúcu aplikáciu.\n106. Najvyšší súd, vyložiac právnu úpravu týkajúcu sa dovolania a konania o ňom,\nza súčasného opretia sa o svoju judikatúru sťažovateľovi ozrejmil spôsob, akým je potrebné\nnazerať na prípadné splnenie (naplnenie podmienok) dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku v súvislosti s nevyhovením návrhu strán trestného\nkonania na vykonanie ďalšieho dokazovania súdmi nižších stupňov. Prízvukoval,\nže sťažovateľom\n\nnamietanú\n\nskutočnosť\n\nspočívajúcu\n\nv\n\nnevyhovení\n\njeho\n\nnávrhu\n\nna vykonanie znaleckého dokazovania nemožno subsumovať pod ním označený dovolací\ndôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a čo je z hľadiska požadovanej\nústavnoprávnej ochrany dôležité, uviedol zrozumiteľné dôvody, prečo je to tak (ústavný súd\nna tomto mieste nepovažuje za nevyhnutné znovu opakovať už prezentované dôvody\nnajvyššieho súdu).\n\n36\n\n107. Stručnosť odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu v tomto smere je\nnamieste a žiadnym spôsobom neuberá na jeho kvalite požadovanej ústavnoprávnymi\nprincípmi.\n108. Pokiaľ ide o postup a rozhodnutia všeobecných súdov prvého a druhého stupňa,\ntieto jasne a zreteľne uviedli, že okolnosti vyplývajúce z výpovedí svedkov, ktorých\nvierohodnosť výpovedí sťažovateľ spochybnil, boli umocnené, resp. podporené ďalšími\ndôkaznými prostriedkami a z nich vyplývajúcimi dôkazmi, ktoré do zistenia skutkového\nstavu „zapadajú“, a teda ak konajúce súdy vyhodnotili svedecké výpovede dotknutých\nsvedkov za vierohodné, neurobili tak na základe svojvôle. Svedčí o tom argumentácia oboch\nsúdov uvedená v odôvodneniach rozhodnutí. Pritom ich závery nemožno hodnotiť ako\nnelogické alebo nekompatibilné, skôr naopak sú homogénne, založené na racionálnej úvahe.\n109. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019 (v spojení aj s rozhodnutiami okresného súdu\na krajského súdu) vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na obhajobu podľa čl. 50\nods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru je potrebné považovať za ústavne\nkonformné, teda také, ktoré do základného práva sťažovateľa na obhajobu nezasahuje\nv rozsahu nad rámec akceptovaný ústavou alebo dohovorom. Tento záver je dôvodom\npre nevyhovenie ústavnej sťažnosti sťažovateľa (bod 4 výroku nálezu).\nK namietanému porušeniu čl. 49 ústavy a práva zaručeného v čl. 7 ods. 1\ndohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019\n110. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 49 ústavy, jeho ustanovenie vyjadruje\njeden z princípov právneho štátu, požiadavku zákonnosti v trestnom práve a vymedzuje\npodmienky trestnej zodpovednosti a požiadavku presného zákonného vymedzenia druhu\na intenzity trestných sankcií. Podľa ustanovenia tohto článku len Národná rada Slovenskej\nrepubliky môže zákonom ustanoviť, čo je trestný čin, aké sú podmienky trestnej\nzodpovednosti a aký trest a za akých podmienok je možné za spáchanie trestného činu\nuložiť. Trestný zákon musí obsahovať uzavretý katalóg trestných činov a uzavretý katalóg\n37\n\ntrestov a súčasne zákaz analógie v neprospech páchateľa, čím štát stanovuje zákonné limity\npre obmedzenie základných práv a slobôd občanov (I. ÚS 313/06, II. ÚS 241/06).\n111. Článok 49 ústavy neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva alebo\nslobody, ale je ústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil,\nktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku\nmožno uložiť za jeho spáchanie. Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby,\naby mohla byť trestne postihnutá spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie,\nktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca (napr. III. ÚS 61/01, III. ÚS 107/08).\nObdobne vo vzťahu k právu podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru je potrebné uviesť, že je zárukou\ntoho, aby osoba bola odsúdená len za taký skutok, ktorý je v súlade s vnútroštátnym právom\nči medzinárodnými normami považovaný za trestný čin, pričom za spáchanie skutku\nnemožno takejto osobe uložiť trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase jeho\nspáchania (III. ÚS 324/2010).\n112. Sťažovateľ vidí porušenie tohto ustanovenia v tom, že bol nesprávne uznaný\nvinným zo spáchania zločinu krádeže podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného zákona.\nPodľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nesprávne interpretuje čl. 49 ústavy. Prípadná\nnesprávna právna kvalifikácia skutku nepredstavuje porušenie označeného článku ústavy\n(resp. čl. 7 ods. 1 dohovoru). Porušením tohto ustanovenia by bolo, keby skutok tak, ako je\nopísaný v právoplatnom rozsudku, nezodpovedal žiadnej zo skutkových podstát uvedených\nv Trestnom zákone, teda by išlo o takú interpretáciu, ktorá by svojvoľne za trestné\npovažovala také určité typové konania, ktoré v Trestnom zákone nie sú vôbec uvedené\n(popísané) [pozri napr. Varela Geis proti Španielsku, rozhodnutie, 20. 9. 2011, č. 61005/09,\n§ 32; Jobe proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutí, 14. 6. 2011, č. 48278/09]. V opačných\nprípadoch ide skôr o porušenie niektorého z ďalších článkov druhej hlavy siedmeho oddielu\nústavy.\n113. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade neboli\nzistené (a v zásade ani sťažovateľom tvrdené) žiadne také porušenia zákona, ktoré by mohli\nznamenať porušenie čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru zo strany najvyššieho súdu.\n38\n\n114. Z tohto dôvodu ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti namietaného\nporušenia čl. 49 ústavy a práva zaručeného v čl. 7 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2 Tdo 56/2018 z 27. marca 2019 nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru\npostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 22/2016 a jeho\nuznesením z 8. novembra 2017\n115. Porušenie označených práv sťažovateľ videl v tom, že všeobecné súdy (teda aj\nodvolací súd) odmietli vykonať sťažovateľom navrhované znalecké dokazovanie zamerané\nna zistenie vierohodnosti výpovede svedkov (tzv. kajúcnikov) a vypočuť k tomu súdneho\nznalca, ako aj v tom, že krajský súd v rozpore s ustanovením § 317 ods. 1 Trestného\nporiadku neprihliadol na chyby, ktoré síce neboli odvolaním vytýkané, ale odôvodňovali\npodanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\n116. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6\nods. 1 dohovoru sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza: „Porušenie práva na spravodlivé\nsúdne konanie teda vidíme v tom, že odvolací súd, ktorého zaťažovala ústavná povinnosť\npreskúmať vady zakladajúce dôvody dovolania, si túto povinnosť nesplnil (hoci sa to neho\nlegitímne očakávalo), a tým prispel k tomu, že tieto vady nemohli byť v dovolacom konaní\nprejednávané. Konkrétne mierime na vady týkajúce sa nezákonného zabezpečenia dôkazov,\nktorými sa dovolací súd nezaoberal len preto, lebo boli uplatnené až v dovolacom konaní.“\n117. Ako už bolo uvedené, z ustanovenia § 317 ods. 1 druhej vety Trestného\nporiadku vyplýva, že odvolací súd na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne\nlen vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\n\n39\n\n118. Pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený, že krajský súd opomenul v konaní\no odvolaní sťažovateľa prihliadnuť na chyby prvostupňového konania, ktoré predstavovali\npodľa jeho názoru naplnenie ním označených dovolacích dôvodov [v tejto súvislosti\nnamietal práve dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku], potom\nmal, ak s tým spája aj porušenie jeho základných práv zaručených v ústave alebo práv\nzaručených dohovorom, domáhať sa ich ochrany pred ústavným súdom prostredníctvom\nústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože súc zastúpený kvalifikovaným\nobhajcom si musel byť vedomý následného zákonom upraveného postupu dovolacieho súdu\nvyplývajúceho z ustanovenia § 371 ods. 4 prvej vety Trestného poriadku, a teda, že najvyšší\nsúd v tomto smere ochranu základným právam sťažovateľa nebude môcť poskytnúť.\n119. Za týchto okolností sa tak aktuálna ústavná sťažnosť v tejto časti smerujúcej\nproti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 To 22/2016 z 8. novembra 2017 javí ako podaná\noneskorene.\n120. Podľa § 124 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať\ndo dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo\nupovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,\nkeď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie\nnadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov\nzároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto\npísomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,\nzačína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto\nzástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie\nústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným\nprostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom\nopravnom prostriedku.\n121. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť\n(napr. IV. ÚS 14/03).\n\n40\n\n122. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil názor (zdôrazňujúc pritom\nzávery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský\na Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53 a 54), podľa\nktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1\nústavy, v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľovi\nlehota na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú\naj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému rozsudku)\nodvolacieho súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010, II. ÚS 60/2019).\n123. Uvedená zásada sa premietla aj do právnej úpravy zákona o ústavnom súde,\nkonkrétne poslednej vety citovaného § 124 zákona o ústavnom súde.\n124.\n\nPrincíp\n\nzachovania\n\nlehoty\n\npo\n\npodaní\n\ndovolania\n\naj\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj zákonná úprava\npočítajúca plynutie lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom\nopravnom prostriedku však v každom prípade predpokladajú riadne využitie mimoriadneho\nopravného prostriedku. O riadnom využití mimoriadneho opravného prostriedku pritom\nnemožno hovoriť v prípade, ak ho samotná príslušná právna úprava jasne a zreteľne\nneumožňuje akceptovať (v tomto prípade § 371 ods. 4 Trestného poriadku). V opačnom\nprípade by bola pripustená možnosť špekulatívneho predlžovania lehoty na podanie\nústavnej sťažnosti.\n125. O tento prípad ide aj vo veci sťažovateľa, ktorý sa snažil dovolaním vytknúť\npochybenia krajského súdu v trestnom konaní predstavujúce naplnenie dovolacích dôvodov,\nktoré ale za splnenia určitých okolností, zjavne daných aj v tomto prípade, trestno-procesný\npredpis, ktorým sa konanie riadilo, neumožňoval použiť.\n126. Preto ak sťažovateľ v postupe a rozhodnutí krajského súdu badal pochybenie\ntakej kvality, ktoré zasahovalo aj do jeho základných práv zaručených ústavou alebo\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach alebo slobodách, ktorých ochranu nemohol\noprávnene uplatniť v ďalšom konaní pred všeobecným súdom pre predvídateľný postup\n41\n\nv zmysle platnej a účinnej právnej úpravy, mohol a mal sa ich ochrany domáhať\npred ústavným súdom v lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti odvolacieho\nrozhodnutia, resp. od jeho doručenia sťažovateľovi (21. marca 2018), k čomu však zjavne\nnedošlo. Ústavnému súdu preto neostávalo iné, iba ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto\nčasti nevyhovieť (bod 4 výroku nálezu).\n127. Pokiaľ ide o námietku nevykonania navrhovaného znaleckého dokazovania,\ntúto sťažovateľ predniesol v dovolacom konaní a spájal ju s porušením svojho práva\nna obhajobu [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].\n128. Ak teda sťažovateľ uplatnil ochranu svojich základných práv zaručených\nv čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru\nv dovolacom konaní v rámci existujúceho dovolacieho dôvodu upraveného Trestným\nporiadkom reálne spadajúceho do jurisdikcie najvyššieho súdu, potom vo vzťahu\nk rozhodnutiu krajského súdu nemôže byť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci\nz čl. 127 ods. 1 in fine ústavy daná právomoc ústavného súdu, ktorá je v takom prípade\nuplatniteľná až na rozhodnutie dovolacieho súdu.\n129. Ako to vyplýva z odôvodnenia tohto nálezu, najvyšší súd sa touto námietkou\nsťažovateľa zaoberal a rozhodol o nej ústavne konformným spôsobom, teda bez toho,\naby bolo možné konštatovať zásah do označených základných práv sťažovateľa zo strany\ndovolacieho súdu, preto neprichádzalo do úvahy vyhovieť ústavnej sťažnosti ani vo vzťahu\nk postupu a rozhodnutiu krajského súdu.\n130. Za takejto situácie ústavný súd hodnotí ústavnú sťažnosť v tejto časti ako takú,\nna ktorej prerokovanie nemá právomoc, preto jej nebolo možné vyhovieť (bod 4 výroku\nnálezu).\n\n42\n\nV.\nTrovy konania\n131. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n132. Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli\nv dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca\nsťažovateľa si uplatnil trovy konania v sume 415,51 € za dva úkony právnej služby.\n133. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej\nmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá\nbola 980 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2019. Úhradu priznal\nsťažovateľovi za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie\npísomnej ústavnej sťažnosti ústavnému súdu; za stanovisko k vyjadreniu krajského súdu\na najvyššieho súdu si právny zástupca sťažovateľa trovy neuplatnil) podľa § 13a ods. 1\npísm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 163,33 € [1/6 výpočtového základu\n(§ 11 ods. 3 vyhlášky)], čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov\n(režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume po 9,80 € [1/100 výpočtového\nzákladu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)] predstavuje sumu 415,51 € s DPH.\n134. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť\nna účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263\nods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).\n\n43\n\n135. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. apríla 2020\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n44", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-dovolacie konanie", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-dovolacie konanie", "dovolanie-dovolacie konanie", "trestné konanie", "arbitrárnosť", "výklad (interpretácia)-právnej normy"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Tdo/56/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0ae5ad95-5e73-4a5d-9f3f-639d005d2f2c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.60.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 60/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 60/2019 z 30. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.60.2019.1"}, {"guid": "ussr:105dea71-2ec3-4056-b056-f92eaccc14b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2"}, {"guid": "ussr:7677dc41-1040-4e85-bc34-4f33bb3cd457", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 541/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 541/2014 z 9. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-09", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7677dc41-1040-4e85-bc34-4f33bb3cd457"}, {"guid": "ussr:804e033f-25c7-4912-af58-cb17469cebbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 324/2010 z 21. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-21", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:804e033f-25c7-4912-af58-cb17469cebbb"}, {"guid": "ussr:72ac7b03-8563-44d6-b977-b709b2bc2733", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/2010 z 28. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-28", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:72ac7b03-8563-44d6-b977-b709b2bc2733"}, {"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c"}, {"guid": "ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 311/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 311/07 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641"}, {"guid": "ussr:65a88ec7-73fa-44f9-ab3c-a12b35d49a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:65a88ec7-73fa-44f9-ab3c-a12b35d49a12"}, {"guid": "ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 34/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-26", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a"}, {"guid": "ussr:8d9d816c-e55a-476a-abca-40b8f09d4c99", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 313/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 313/06 z 17. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9d816c-e55a-476a-abca-40b8f09d4c99"}, {"guid": "ussr:6123f00f-b2a8-4537-bba1-4152890e1053", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 241/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 241/06 z 13. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-13", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6123f00f-b2a8-4537-bba1-4152890e1053"}, {"guid": "ussr:f9820bfd-62ae-4f1d-a907-d437eefae353", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 181/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 181/06 z 31. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-31", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9820bfd-62ae-4f1d-a907-d437eefae353"}, {"guid": "ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:1d43be04-76c7-41c5-a0c1-43f0e1cdd97a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 63/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/03 z 28. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-28", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1d43be04-76c7-41c5-a0c1-43f0e1cdd97a"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/03 z 22. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-22", "citacie_n": 1463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:3705e857-b442-4520-be73-b0b939bbd6b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 61/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 61/01 z 11. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-11", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3705e857-b442-4520-be73-b0b939bbd6b5"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:e9e602ec-81fb-4b4a-ac19-6e1f1c087f86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 17/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/99 z 22. 9. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-09-22", "citacie_n": 992, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b789e5e1-71d0-481f-b686-a96223f9a891", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.325.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 325/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 325/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.325.2024.1"}, {"guid": "ussr:1e05a075-3446-461a-8e52-01bf897b37ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.369.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 369/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 369/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.369.2024.1"}, {"guid": "ussr:f5a7bfdb-ec7e-4e03-b3be-3b3790593511", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.683.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 683/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 683/2023 z 12. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.683.2023.2"}, {"guid": "ussr:4b568e01-b1b1-4a79-8482-199038494530", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.73.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 73/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 73/2024 z 20. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.73.2024.1"}, {"guid": "ussr:148a3af2-b54c-4d7a-9b1e-264d907a4bcb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.452.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 452/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 452/2023 z 6. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-06", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.452.2023.1"}, {"guid": "ussr:b4b40af1-78d3-430f-b5ae-c082f66e2095", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.99.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 99/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 99/2023 z 2. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.99.2023.1"}, {"guid": "ussr:19268114-762f-4493-adf3-bea7f97d0c9d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.361.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 361/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 361/2022 z 6. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.361.2022.1"}]}