{"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-06-09", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2/text", "citacie_n": 510, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 51/2020-50\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca\nspravodajca) a Miloša Maďara prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa\n,\n\n,\n\nzastúpeného Advokátskou\n\nkanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát\na konateľ JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 163/2018 z 22. mája 2019\na takto\nrozhodol:\n\n1. Základné právo sťažovateľa\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 163/2018 z 22. mája 2019 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 163/2018\nz 22. mája 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\nna ďalšie konanie.\n\np o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi\n\ntrovy konania v sume 640,64 € (slovom šesťstoštyridsať eur\na šesťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu, Advokátska kancelária\nJUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto rozhodnutia.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia a priebeh konania po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nI. ÚS 51/2020-20 zo 4. februára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 8 Cdo 163/2018 z 22. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. marca 2016\nna Okresnom súde Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhal\nuloženia povinnosti žalovanému – spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,\nBratislava, IČO 35 807 598 (ďalej aj „žalovaná“), zaplatiť sumu vo výške 4 362,23 € spolu\ns príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu malo\ndôjsť tým, že zmluvy o úvere uzavreté medzi sťažovateľom a žalovanou spoločnosťou\nPOHOTOVOSŤ, s. r. o., trpeli niekoľkými vadami, pre ktoré táto spoločnosť nemala\n2\n\nakýkoľvek nárok na žiadne plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov.\nKeďže spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., prijala od sťažovateľa na základe týchto zmlúv\naj plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov (aj napriek tomu, že na dané\núverové zmluvy by sa mala uplatniť fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti), došlo na jej\nstrane k bezdôvodnému obohateniu, vydania ktorého sa sťažovateľ podanou žalobou\ndomáhal. O uvedenej žalobe sťažovateľa okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.\n7 C 231/2016 svojím rozsudkom z 30. januára 2017 rozhodol tak, že jej v plnom rozsahu\nvyhovel. Okresný súd v bode 34 uvádza: „Podľa názoru súdu objektívna premlčacia doba\nje v danom prípade 10-ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného sa považuje za\númyselné. Žalovaný použil nekalú obchodnú praktiku a neumožnil prostredníctvom RPMN\nporovnávať žalobcovi výhodnosť úveru na trhu oproti iným produktom, žalovaný použil\nneprijateľné podmienky, o ktorých Európska komisia tvrdí, že by sotva uverila, keby ich\nniekto bol schopný považovať za platné, ak odporujú zákonu, tak musia byť neprijateľné.\nOpísané praktiky a konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi si ťažko možno\npredstaviť len v rovine nedbanlivosti... Žalovaný pri vznesení námietky premlčania\nuplatneného nároku nepreukázal, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného\nobohatenia na strane žalovaného. Žalobca sa o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane\nžalovaného dozvedel v roku 2014 - počas plynutia premlčacej doby a dňa 7.3.2016 doručil\nsúdu žalobu.“\n3. Proti uvedenému rozsudku sa žalovaná spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o.,\nv celom rozsahu odvolala a podané odvolanie odôvodnila tým, že má ísť o nárok premlčaný\nv dvojročnej subjektívnej dobe. Závery o premlčaní nároku spoločnosť POHOTOVOSŤ,\ns. r. o., odôvodňovala tým, že sťažovateľ už v čase uzavretia úverových zmlúv mal mať\nvedomosť o rozpore uzavretých zmlúv so zákonom, a teda už v čase vzniku bezdôvodného\nobohatenia musel vedieť, že k takémuto bezdôvodnému obohateniu dochádza a kto sa na\njeho úkor bezdôvodne obohacuje, čím už v tomto momente začala plynúť subjektívna\npremlčacia doba.\n4. O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací\nrozsudkom z 24. apríla 2018 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 433/2017 tak,\n3\n\nže napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil a podanú žalobu sťažovateľa v celom\nrozsahu zamietol, a to z dôvodu premlčania uplatneného nároku v dvojročnej subjektívnej\ndobe. Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia\njednak uviedol, že na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutne\npotrebné nadobudnutie skutočnej (nielen predpokladanej) vedomosti oprávneného subjektu\no podstatných skutkových okolnostiach, avšak zároveň v tom istom texte odôvodnil svoje\nrozhodnutie v rozpore s uvedeným argumentom, a to len na základe predpokladanej\nvedomosti oprávneného subjektu o podstatných skutkových okolnostiach bezdôvodného\nobohatenia. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uvádza: „14. Pre začiatok plynutia\nsubjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo\nk bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa\ndozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď\nskutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu\no vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu\nbezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto\nskutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy oprávnený získal informácie o právnej\nstránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (napr. o tom, ako možno\nprávne kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia\nsubjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Rozhodujúce pritom je to, že zák.č.258/01\nZ. z. priamo ustanovuje, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. I keď je\nv danom prípade žalobcom spotrebiteľ práva neznalý, bolo by neprimeranou ochranou jeho\npráva, pokiaľ by bol začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý na deň, kedy\nsa od svojho zástupcu dozvedel, že žalovaná sa na jeho úkor obohatila. To, kedy sa\noprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových\nokolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia\nsubjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Tzn., že oprávnený sa dozvie, že došlo\nk bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 O. z.), keď získa\nznalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné\nobohatenie. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto\nho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu, teda nie posúdenie jeho právnej\nkvalifikácie (Rozsudok NS SR 1Cdo 67/2011 z 1.5.2013, uverejnený v Zo súdnej praxe\n4\n\nč.3/2013 pod publikačným č.22/2013, Rozsudok NS SR 5Cdo 121/2009 z 23.2.2011 - ASPI,\nUznesenie NS SR 3Cdo 169/2017 z 10.1.2018 - web stránka NS SR). 15. Subjektívna 2 ročná\npremlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula v danom prípade tak, ako\ntvrdí žalovaná, t. j. 14.6.2009 a 6.2.2011, teda dávno pred podaním žaloby a súd bol preto\npovinný prihliadnuť na námietku premlčania ňou dôvodne vznesenú, v dôsledku ktorej\nnemohol žalobcovi priznať premlčané právo. Žalovaná vzniesla hmotnoprávnu námietku\npremlčania, na ktorú súd musel vziať zreteľ, lebo ak druhá strana účinne vzniesla námietku\npremlčania, nemožno ani v prípade spotrebiteľa pripustiť odlišnú interpretáciu ust. O. z.\no plynutí subjektívnej premlčacej doby, v ktorej sa môže domáhať vydania bezdôvodného\nobohatenia. 16. Zák.č.258/01 Z. z. bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho\nuverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto\nvychádzať z toho, že žalobca v čase uzavretia zmluvy vedel, že ak v zmluvách chýba údaj\no RPMN, úver je bezúročný a bez poplatkov. 17. Tvrdenie žalobcu, že o bezdôvodnom\nobohatení sa (subjektívne) dozvedel až po porade so svojim zástupcom 9.9.2014 treba\npovažovať za zjavne účelové, lebo sa reálne dozvedel, že na jeho úkor došlo\nk bezdôvodnému obohateniu už dňom, v ktorom zaplatil sumy prevyšujúce istinu, ktoré\nnebol povinný zaplatiť.“\n5. Dňa 2. júla 2018 podal sťažovateľ proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie,\nv ktorom poukazoval na nesprávny výklad začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty\nv predmetnej veci a ktorého prípustnosť odvodzoval z § 421 ods. 1 písm. c) Civilného\nsporového poriadku (ďalej len „CSP“), teda z toho, že rozhodnutie dovolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nrozhodovaná rozdielne, a zároveň poukázal na jednotlivé rozhodnutia dovolacieho súdu\na na základné znaky, v ktorých sú tieto rozhodnutia vzájomne rozporné.\n6. Sťažovateľ poukázal jednak na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 169/2017\nz 10. januára 2018, v ktorom sa najvyšší súd priklonil k právnemu záveru odvolacieho súdu.\nSťažovateľ poukázal na to, že v uvedenom prípade išlo o nemeritórne uznesenie najvyššieho\nsúdu o odmietnutí dovolania z dôvodu, že táto otázka už v praxi dovolacieho súdu bola\nriešená,\n\na to\n\nv rozhodnutí\n\nsp. zn. 1 Cdo\n\n67/2011,\n5\n\nako\n\naj\n\nv rozhodnutí\n\nsp.\n\nzn.\n\n5 Cdo 121/2009, a preto dovolanie nie je prípustné. Sťažovateľ sa v dovolaní vyjadril aj\nk rozhodnutiu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, ktoré považuje za skutkovo odlišné a podľa jeho\nnázoru ho nemožno použiť na skutkový stav v tomto spore.\n7. Sťažovateľ poukázal aj na opačný názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Cdo 121/2009; v spojení s ním aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nsocialistickej republiky vo veci sp. zn. 2 Cz 35/77 zo 17. decembra 1978 v spojení\ns uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 413/2013.\n8. Ďalej sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky, ktoré konštantne podporujú jeho právny názor, a to sp. zn. 33 Odo 306/2005,\n25 Cdo 2581/98, 33 Odo 766/2002 a sp. zn. 33 Cdo 3003/99. Z uvedených rozhodnutí\npodľa sťažovateľa vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa\nvyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť. Sťažovateľ v dovolaní\nďalej poukazuje na rozhodnutia krajských súdov, ktoré jeho právny názor tiež potvrdzujú,\nnapr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 107/2017 zo 7. decembra 2017,\nrozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 1455/2014, rozhodnutie\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 1008/2014 z 24. februára 2016 alebo\nKrajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 325/2016 z 23. februára 2017. Pri poslednom\nrozhodnutí cituje: „Okresný súd správne a v súlade s ustálenou judikatúrou uzavrel,\nže pri hodnotení počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby bolo nevyhnutné vychádzať\nz reálneho momentu, kedy sa mala žalobkyňa dozvedieť o tom, že sa žalovaný na jej úkor\nobohatil. Tento moment aj relatívne konkrétne stanovil, v nadväznosti na čo uzavrel,\nže nárok bol uplatnený pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty. K otázke začatia jej\nplynutia už zaujali stanovisko slovenské súdy vo viacerých rozhodnutiach a od tohto\nstanoviska nebol dôvod sa akokoľvek odchýliť (napr. Najvyšší súd SR v rozhodnutí\nsp. zn. 5Cdo/121/2009, či Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 413/2013).“ Ústavný\nsúd dopĺňa, že išlo o rozhodnutie, v ktorom okresný súd aj krajský súd za začiatok plynutia\nsubjektívnej premlčacej lehoty považovali moment, keď sa o tejto skutočnosti žalobkyňa\ndozvedela od občianskeho združenia na ochranu spotrebiteľov, ktoré ju následne\nnakontaktovalo na jej právneho zástupcu.\n6\n\n9. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že tvrdenie odvolacieho súdu, že „neznalosť práva\nneospravedlňuje“, je alibistické a nemôže sa rovnať preukázanej skutočnosti, ktorou je\nmoment existencie vedomosti oprávneného subjektu o vzniku bezdôvodného obohatenia\na o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Tiež poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 MCdo 9/2012 zo 16. januára 2013, z ktorého cituje: «... kým rešpektovanie\nprincípu\n\n„ignorantia\n\niuris\n\nnon\n\nexcusat“\n\n(neznalosť\n\nzákona\n\nneospravedlňuje)\n\nv spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa)\ntreba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude\nprichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu.\nAj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane\nspotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc\nz povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému\nrozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov\n(akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť\nspotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť\nna ujmu.»\n10. Sťažovateľ ďalej uviedol (s poukazom na judikatúru), že námietka premlčania\nžalovaného nebola uplatnená kvalifikovane. Sťažovateľ v závere poukázal na princíp\nprávnej istoty s odkazom na čl. 2 CSP a na citované rozhodnutia najvyššieho súdu\na ústavného súdu.\n11. O dovolaní sťažovateľa rozhodol dovolací súd uznesením sp. zn. 8 Cdo 163/2018\nz 22. mája 2019 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné podľa § 447\npísm. c) CSP. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľom (sťažovateľom) vymedzená\nprávna otázka nie je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a teda dovolanie nie je\nprípustné. Podľa dovolacieho súdu ide o otázku, ktorá už bola v praxi dovolacieho súdu\nvyriešená. Najvyšší súd v bode 14 uvádza: «Pri posúdení právnej otázky začiatku plynutia\nsubjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení najvyšší súd poukazuje na\nrozhodnutie vedené pod sp. zn. 3 Cdo/169/2017, ktoré uvádza aj žalobca. Podľa tohto\nrozhodnutia takáto právna otázka bola už dovolacím súdom vyriešená, a to v rozhodnutí\n7\n\nvedenom pod sp. zn. 1 Cdo/67/2011, kde sa uvádza, že právo na vydanie plnenia\nz bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,\nže došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1\nObčianskeho zákonníka). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného\nobohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať\nrokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Oprávnený sa\ndozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď\nskutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu\no vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu\nbezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto\nskutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí\nvedenom pod sp. zn. 3 Cdo/169/2017 osobitne poukázal na tú časť odôvodnenia rozhodnutia\nsp. zn. 1 Cdo/67/2017, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel\nk záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne\nkvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby\nvôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému\nobohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď získa\nznalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné\nobohatenie“. Pokiaľ žalobca poukazuje na opačný právny záver, ktorý by mal byť uvedený\nv rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. 5 Cdo/121/2009,\ndovolací súd uvádza (ako už uviedol v rozhodnutí pod sp. zn. 3Cdo/169/2017), že v tomto\ndospel najvyšší súd k obdobným právnym záverom, a to, že pre začiatok behu dvojročnej\nsubjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade\nskutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho\nzískal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho\nzískal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu: teda\nnie posúdenie jeho právnej kvalifikácie). Na uvádzaných právnych záveroch o začiatku\nplynutia subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení založil svoje rozhodnutie\naj odvolací súd, konkrétne ako vyplýva z bodu 14. jeho odôvodnenia. Žalobcom uvádzané\nrozhodnutie pod sp. zn. 6 MCdo/9/2012 nie je možné použiť pri riešení danej otázky,\n8\n\nnakoľko predmetom rozhodovania bola procesná otázka oprávnenia exekučného súdu\nskúmať právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok.»\n12. Sťažovateľ zastáva názor, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu\nochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).\nSťažovateľ je toho názoru, že dovolací súd sa nevysporiadal s jeho právne relevantnou\nargumentáciou, rozhodnutie dovolacieho súdu považuje za neúplné, zmätočné a navzájom\nrozporné a arbitrárne. Zastáva názor, že dovolací súd nesprávne zvolil právny základ svojho\nrozhodnutia, a to tým, že založil svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania celkom\nnepochopiteľne odkazom na iné rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré však riešili\ndiametrálne odlišné skutkové a právne okolnosti, a teda s odlišným právnym základom.\nPritom sa dovolací súd v podstate vôbec nezaoberal rozdielnosťami uvedených rozhodnutí,\nna ktoré odkázal, a otázkou, ktorú mal posúdiť v rámci tejto veci.\n13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje aby senát ústavného súdu prijal\nústavnú sťažnosť na ďalšie konanie, vo veci rozhodol a vydal tento nález: „Základné právo\nsťažovateľa,\n\n,\nštátneho občana Slovenskej republiky, na súdnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nUznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.05.2019 vydaným v konaní\nvedenom pod sp. zn.: 8Cdo/163/2018 porušené bolo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.05.2019, vydané\nv konaní vedenom pod sp. zn.: 8Cdo/163/2018 sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia\nvo výške 409,94 EUR s DPH na účet právneho zástupcu sťažovateľa, Advokátska kancelária\nJUDr. Peter Rybár, s.r.o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\n\n9\n\nI.1 Vyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľa\n14. K prijatej sťažnosti sa vyjadril aj najvyšší súd podaním č. k. KP 3/2020-119,\nCpj 48/2020 z 5. marca 2020, pričom uviedol, že v ústavnej sťažnosťou napadnutej veci\ndovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom nastolená právna otázka je riešená rovnako.\n14.1 Najvyšší súd uzavrel, že rozhodnutie o ústavnej sťažnosti ponecháva na úvahe\nústavného súdu a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.\n15. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 12. mája 2020 k vyjadreniu najvyššieho súdu\nzotrval na dôvodnosti svojej sťažnosti a uviedol, že otázka začiatku plynutia subjektívnej\npremlčacej doby nebola dosiaľ v judikatúre dovolacieho súdu vyriešená. Najvyšším súdom\noznačované rozhodnutia riešia diametrálne odlišný skutkový stav. Určenie začiatku plynutia\ndvojročnej, subjektívnej, premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné\nanalyzovať v každom prípade individuálne, keďže uvedené posúdenie v každom prípade\nzáleží od posúdenia konkrétnych skutkových okolností, a to tých, kedy oprávnený subjekt\nnadobudne skutočnú vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa\nbezdôvodne obohatil (teda v prejednávanom prípade je potrebné skúmať to, kedy sa\nsťažovateľ reálne dozvedel, že nemal veriteľovi platiť splátky nad rámec istiny\nposkytnutého úveru, bez ohľadu na to, či vedel alebo nevedel presné právne posúdenie, pre\nktoré k bezdôvodnému obohateniu dochádza).\n16. Z uvedených dôvodov navrhol, aby ústavný súd rozhodol v prejednávanej veci\nv zmysle podanej ústavnej sťažnosti a priznal mu plný nárok na náhradu trov konania.\nSťažovateľ zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.\n17. Ústavný súd listom z 21. februára 2020 upovedomil podľa § 126 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) obchodnú\nspoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., ako zúčastnenú osobu, že má právo sa vo veci vyjadriť\na na vyjadrenie jej určil desaťdňovú lehotu od doručenia upovedomenia. Zúčastnená osoba\n\n10\n\nupovedomenie prevzala 24. februára 2020, ku dňu rozhodnutia ústavného súdu sa však\nnevyjadrila.\n18. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa\ns ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci.\nII.\nRelevantná právna úprava\n19. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.\n22. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\n11\n\n24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n25. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,\nna základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom\noznačeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\n26. Podľa § 62 zákona o ústavnom súde ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej\nčasti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným\nsúdom podľa povahy veci primerane CSP.\n27. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti\nvyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia\nústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.\n28. Podľa § 133 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší\nrozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.\n29. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n30. Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná\nrozdielne.\n12\n\nIII.\nPrávne posúdenie veci ústavným súdom\n31. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám\nnemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho\nobsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.\n32. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.\nSlovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok\naktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom\nneboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto\npráva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry\nústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných\nprostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie\nochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.\nII. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).\n33. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva\nna spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok (III. ÚS 875/2016 a rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2.\n1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 a 36).\n34. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať\nobmedzeniam zo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj § 420 a § 421 CSP, ktoré\nvymedzujú prípady, kedy je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako\nmimoriadny opravný prostriedok.\n35. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd, vychádzajúc\nzo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,\nže vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani\n13\n\nmimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n36. Ústavný súd po posúdení veci dospel k záveru, že v napadnutom uznesení došlo\nk (i) arbitrárnemu posúdeniu prípustnosti dovolania najvyšším súdom, ako aj (ii)\nk nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia, čo sa týka niektorých podstatných\nargumentov sťažovateľa ako dovolateľa.\nIII. 1 K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia\n37. O arbitrárne rozhodnutie ide vtedy, ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať\nv súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť o extrémny nesúlad právnych záverov\ns vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu\nv medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať\nv takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného\nracionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté\nskutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je\nspravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne.\nO svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,\nI. ÚS 382/06). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne\n14\n\ntie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne\nnelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu\nochranu a práva na spravodlivý súdny proces.\n38. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa (neúspešného\nspotrebiteľa) podané s poukazom na § 477 písm. c) CSP odmietol ako neprípustné, keď\nkonštatoval, že sťažovateľom nastolená právna otázka už bola dovolacím súdom\nzodpovedaná v jeho skorších rozhodnutiach.\n39. Predmetom konania vedeného na okresnom súde je nárok sťažovateľa na vydanie\nbezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej spoločnosti. Sťažovateľ s ňou uzatvoril\nzmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktoré však neobsahovali všetky zákonom č. 258/2001\nZ. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len\n,,zákon o spotrebiteľských úveroch“) vyžadované náležitosti, a preto sa považujú za\nbezúročné a bez poplatkov. V dôsledku toho sťažovateľ žalovanej vrátil viac ako len\npožičanú istinu, čím sa žalovaná bezdôvodne obohatila, keď od sťažovateľa prijala plnenie,\nna ktoré nárok nemala. Okresný súd nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia priznal,\npričom za moment začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty považoval moment, keď\nsa sťažovateľ od svojho právneho zástupcu na porade dozvedel, že došlo k „preplateniu“\núveru, a teda k bezdôvodnému obohateniu žalovanej.\n40. Krajský súd, naopak, v odôvodnení svojho rozsudku vychádzal zo skutočnosti,\nže zákon o spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\na dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka.\nTreba preto vychádzať z toho, že sťažovateľ v čase uzavretia zmluvy vedel, že ak\nv zmluvách chýba údaj o RPMN, úver je bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedeného\nkrajský súd zastával názor, že už momentom preplatenia sumy istiny nadobudol sťažovateľ\nvedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej – veriteľa, preto jeho\n\n15\n\nnárok v čase jeho uplatnenia na súde bol premlčaný v dvojročnej subjektívnej premlčacej\ndobe.\n41. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol s tým, že nie sú splnené podmienky\nprípustnosti dovolania podľa § 421 CSP. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa,\nže otázka, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu riešená rozdielne. Sťažovateľ pritom poukazoval na rozhodnutie\nsp. zn. 3 Cdo 169/2017 (v ktorom najvyšší súd odkazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 67/2011) a voči nemu podľa sťažovateľa opačné sp. zn. 5 Cdo 121/2009.\nNajvyšší súd je toho názoru, že ide o otázku vyriešenú. Najvyšší súd poukazuje na dve\nrozhodnutia, v ktorých mala byť táto otázka jednotne vyriešená, a to na rozhodnutie sp. zn.\n3 Cdo 169/2017, ktoré odkazuje na rozhodnutie sp. zn. 1 Cdo 67/2011, a na rozhodnutie\nsp. zn. 5 Cdo 121/2009.\n42. Pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje na rozhodnutie sp. zn.\n3 Cdo 169/2017, ústavný súd uvádza, že ide o uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol\ndovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP. V konaní sp. zn. 3 Cdo 169/2017 išlo\no obdobnú situáciu, ako bola prejednávaná všeobecnými súdmi v posudzovanom konaní,\na právnou otázkou bola rovnaká otázka, a síce ktorý moment je rozhodujúci pre začatie\nplynutia subjektívnej premlčacej lehoty v prípade, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je\nbezúročná a bez poplatkov. Dovolací súd dovolanie odmietol z dôvodu, že táto právna\notázka už bola v praxi dovolacieho súdu riešená, a to v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011.\nNajvyšší súd dodal, že obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí\nsp. zn. 5 Cdo 121/2009. Najvyšší súd teda poukazuje na tieto dve súdne rozhodnutia, ktoré\nmali túto otázku meritórne vyriešiť. Ústavný súd podotýka, že najvyšší súd sa v tomto\nrozhodnutí sám vecne nezaoberal spornou právnou otázkou, len poukázal na jej riešenie\nv dvoch skorších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Ústavný súd dopĺňa, že ani jedno z nich\nnebolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky (príp. aj v staršej zbierke, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n6 Cdo 29/2017 z 24. januára 2018 ). Pre úplnosť uvádza, že rozhodnutie sp. zn.\n\n16\n\n1 Cdo 67/2011 bolo publikované v časopise Zo súdnej praxe, čo je však komerčný časopis\nsúkromného vydavateľa, kde rozhodnutia vyberá autorský kolektív tohto časopisu.\n43. V rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011 išlo o žalobu o zaplatenie sumy vo výške\n70 000 Sk z titulu vrátenia pôžičky. Žalobca poukazoval na to, že žalovanej poukázal sumu\n100 000 Sk a táto aj začala sumu splácať v splátkach po 10 000 Sk. Žalobcom tvrdená\nexistencia zmluvy o pôžičke však v konaní preukázaná nebola a preukázaný nebol ani iný\ndôvod plnenia, preto bol nárok posúdený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia\n(plnenie bez právneho dôvodu). Najvyšší súd konštatoval, že pre začiatok plynutia\nsubjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený skutočne\npreukázateľne dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor\nbezdôvodne obohatil. Oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa\nna jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné\nzodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Žalobca poukázal čiastku žalovanej\n28. augusta 2006 a podľa názoru najvyššieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť\ni dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\nŽalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia plnenia, teda od počiatku išlo\no plnenie bez právneho dôvodu, a teda už v tomto okamihu boli žalobcovi známe všetky\nskutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia.\nÚstavný súd však v tomto kontexte poukazuje na to, že najvyšší súd v tomto rozhodnutí\nodkazuje na Zborník IV. býv. najvyššieho súdu, Praha 1986, s. 649 (ide o rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Cz 35/77 zo 17. februára 1978,), kde paradoxne posúdil obdobnú\nsituáciu odlišne. V konaní sp. zn. 2 Cz 35/77 išlo o žalobcu (Československý štát – Mestský\nnárodný výbor v N.), ktorý sa žalobou proti žalovanej (fyzickej osobe) domáhal zaplatenia\nsumy 11 050 Kčs. Právny základ tohto plnenia vychádzal z toho, že žalobca vykúpil od\nžalovanej rodinný dom za 11 050 Kčs a túto cenu žalovanej aj uhradil. Na základe vyhlášky\nžalobca nehnuteľnosť precenil na 17 014,12 Kčs, takže žalobca mal žalovanej doplatiť ešte\n5 974,12 Kčs. Nedopatrením však žalobca poukázal žalovanej celú sumu 17 014,12 Kčs,\nčím žalovaná získala neoprávnený majetkový prospech 11 050 Kčs. Žalovaná žiadala\nžalobu zamietnuť kvôli premlčaniu podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okresný\nsúd zaviazal žalovanú zaplatiť sumu vo výške 11 050 Kčs a krajský súd rozsudok potvrdil,\n17\n\nkeďže námietku premlčania nepovažovali za dôvodnú. Odvolací súd uviedol, že žalobca sa\no preplatku na kúpnej cene nemohol dozvedieť ihneď pri jej vyplatení, keďže uzavretie\nkúpnej zmluvy a vyplatenie kúpnej ceny nespadá do agendy jedného pracovníka. Proti\ntomuto rozsudku podal generálny prokurátor SSR sťažnosť pre porušenie zákona, kde\nuviedol, že začiatok plynutia premlčacej doby nemôže byť závislý od rôznych neistých\nudalostí, napr. od toho, kedy orgán vykoná revíziu a pod. Treba vychádzať zo skutkových\nokolností, pri existencii ktorých žalobca vedel, musel vedieť alebo pri potrebnej\nstarostlivosti si musel uvedomiť, že poskytuje plnenie, na ktoré žalovaná nemá nárok.\nNajvyšší súd sťažnosť pre porušenie zákona zamietol. V priebehu konania nebolo\npreukázané, že sa o chybnom plnení dozvedel už skôr, ani to, že by jeho pracovníci konali\nvedome, teda s úmyslom poskytnúť žalovanej neoprávnený prospech. Najvyšší súd uvádza,\nže „z hľadiska posúdenia začiatku premlčacej lehoty v danom prípade nie je podstatná\nokolnosť, že žalobca vedel, akú sumu žalovanej na kúpnu cenu za vykúpený rodinný domček\nešte doplatiť, ale to, či mal vedomosť aj o tom, akú sumu žalovanej skutočne vyplatil, a teda\nvedomosť o tom, že mu vzniklo právo na vydanie neoprávneného majetkového prospechu.\nZ ustanovenia § 107 ods. 1 OZ vyplýva, že pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na\nuplatnenie práva na vydanie neoprávneného majetkového prospechu je rozhodujúci\nsubjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre\nuplatnenie jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový\nprospech a o tom, kto ho získal, musí byť teda skutočná, pretože len ak oprávnený vie o tom,\nže na jeho úkor sa niekto neoprávnene obohatil, môže uplatniť svoje právo, t. j. požadovať\nvydanie takto neoprávnene získaného majetkového prospechu. Nie je ani rozhodujúce to, či\nsa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom\npráve dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Nemožno sa\nstotožňovať s názorom, že pri posudzovaní vedomosti žalobcu treba vychádzať zo\nskutkových okolností, za existencie ktorých žalobca musel vedieť alebo pri potrebnej\nstarostlivosti si musel uvedomiť, že poskytuje plnenie, na ktoré žalovaná nemá právny\nnárok.“.\n44. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 121/2009 išlo o situáciu, keď bolo\npredmetom konania vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania nehnuteľností\n18\n\nžalovanou bez právneho dôvodu za obdobie od 21. apríla 2001 do 30. júna 2007. Najvyšší\nsúd konštatoval, že pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je\nrozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na\njeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia, a kto ho získal. Rozhodujúce je zistenie\nskutkového stavu. V konaní bolo ustálené, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že žalovaná\nnehnuteľnosti užíva bez právneho dôvodu, najneskôr právoplatnosťou rozsudku súdu,\nktorým bola kúpna zmluva týkajúca sa žalovanou užívaných nehnuteľností vyhlásená za\nneplatnú, a to dňom 21. apríla 2001. Ak žalobu podala 14. júna 2005, nemohol jej súd\npriznať bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľnosti za obdobie pred 14. júnom 2003.\n45. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa nejaví ako presvedčivé. Poukazuje na\nskoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorých právne závery mali dávať odpoveď na právnu\notázku určenia počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného\nobohatenia obsiahnutej v dovolaní sťažovateľa. Ústavný súd však dospel k záveru, že\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 169/2017 (a v ňom odkazované rozhodnutie\nsp. zn. 1 Cdo 67/2011) a sp. zn. 5 Cdo 121/2009 síce riešia problematiku posúdenia začiatku\nplynutia subjektívnej premlčacej doby pre vydanie bezdôvodného obohatenia, ale nedávajú\nodpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku. Najvyšším súdom uvádzané rozhodnutia\nvychádzajú z odlišného skutkového a právneho základu, ako to je v prejednávanej veci,\nnezohľadňujúc jej podstatu ani podstatné osobitosti významné pre rozhodnutie o tejto\notázke.\n46. V konaní sp. zn. 1 Cdo 67/2011 nebola preukázaná existencia akejkoľvek zmluvy\na medzi stranami sporu nešlo o spotrebiteľský spor. V konaní sp. zn. 5 Cdo 121/2009 taktiež\nnešlo o spotrebiteľský spor, k uzavretiu zmluvy medzi stranami sporu síce došlo, súdom\nvšak bola konštatovaná jej neplatnosť a pri posúdení začiatku subjektívnej premlčacej doby\nsúd vychádzal z toho, že táto začala plynúť najneskôr momentom právoplatnosti\nrozhodnutia súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy, v konaní teda nebolo riešené, či žalovaná už\nv čase uzavretia zmluvy mala alebo mohla mať vedomosť o jej neplatnosti. Preto nemožno\nuzavrieť,\n\nže\n\npredmetné\n\nrozhodnutia\n\nriešia\n\nsťažovateľovho dovolania.\n19\n\nprávnu\n\notázku,\n\nktorá je\n\npredmetom\n\n47. Záver, že rozhodujúcim okamihom pre určenie začiatku plynutia subjektívnej\npremlčacej doby pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je nadobudnutie\nskutočnej vedomosti oprávneného subjektu o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom,\nkto sa bezdôvodne obohatil, je správny. Tento záver nerozporuje ani sám sťažovateľ, ani\nokresný súd a krajský súd a napokon ani najvyšší súd. Všetky súdy tak v podstate\nvychádzajú z rovnakej premisy, avšak ju na konkrétny skutkový stav rozdielne aplikujú.\n48. Posúdenie skutočnej vedomosti o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, sa\nposudzuje vždy podľa konkrétnych skutkových okolností. Ústavný súd je toho názoru, že\nv tomto ohľade iste existujú určité typové situácie (typové skutkové okolnosti), pre\nposúdenie ktorých možno používať skoršiu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Skutkové\nokolnosti sťažovateľovho prípadu však nie sú typovo obdobné ako skutkové okolnosti\nrozhodnutí, na ktoré poukazuje najvyšší súd.\n49. Predmetom rozhodnutí, na ktoré poukazuje najvyšší súd, nebol spotrebiteľský\nspor, základom právneho vzťahu medzi stranami sporu ani v jednom prípade nebola zmluva\no spotrebiteľskom úvere, nešlo o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva\nv dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných strán, upravenej\npriamo v zákone. Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako\nex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere má\nv prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane\nprijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku\nbezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu\nkontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej\nzmluvy ako takej. Ide teda o ďalší typ skutkových okolností, ktoré treba vzhľadom na už\nuvedené špecifiká posúdiť najvyšším súdom nanovo.\n50. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011\na sp. zn. 5 Cdo 121/2009 nedávajú odpoveď na otázku, či je namieste plynutie začiatku\nsubjektívnej premlčacej doby odvíjať od znalosti spotrebiteľa o právnej úprave zakotvujúcej\nbezúročnosť\n\na\n\nbezpoplatkovosť\n\núveru\n20\n\n(uplatnenie\n\nzásady\n\n„neznalosť\n\nzákona\n\nneospravedlňuje“), ani na otázku, či za takéhoto stavu je moment, kedy reálne dôjde\nk plneniu spotrebiteľa nad rámec istiny, rozhodujúcim z pohľadu záveru o nadobudnutí\nskutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia. V tomto kontexte\nje potrebné sa vysporiadať s otázkou súvisiacou s bežnou životnou skúsenosťou, a síce, či\nje pravdepodobné, aby dlžník platil veriteľovi plnenie, ak by vedel, že mu toto plnenie\nnepatrí. Otázkou je, či potom možno za moment, kedy sa dlžník dozvedel o vzniku\nbezdôvodného obohatenia, a o tom, kto sa bezdôvodne obohatil, považovať uzatvorenie\nkonkrétnej spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.\n51. Najvyšší súd teda nesprávne vyhodnotil analógiu\n\nv skutkovom stave. Toto\n\nposúdenie malo za následok odmietnutie dovolania, a teda odopretie vecného prejednania\nveci pred najvyšším súdom. Ústavný súd uvádza, že zmyslom dovolania je okrem\neliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420 v spojení s § 431 CSP) vytvárať jednotnú\nrozhodovaciu prax týkajúcu sa zásadných právnych otázok (§ 421 v spojení s § 432 CSP).\nDovolatelia, ako aj širšia právnická obec očakáva odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho\nsúdu sa preto pri posudzovaní prípustnosti dovolania podaného podľa § 421 CSP oprávnene\nočakáva citlivý a dôsledný prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen\nz formálneho hľadiska, ale aj reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu\notázku zásadného významu. Len tak je možné naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie\notázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry, čo sú podstatné prvky\nnapĺňania princípu právnej istoty. Naplnením tejto funkcie plní dovolanie aj\ncelospoločenskú úlohu (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,\nBajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H.\nBeck, 2016, s. 1346).\n52. Ústavný súd v tejto súvislosti na okraj ako obiter dictum uvádza svoj názor na\nvýklad pojmu „vyriešená právna otázka“. Pojem „vyriešená právna otázka“ nemožno\nvnímať ako „už raz riešená otázka“, ale ako „otázka vyriešená ustálene“, teda že ohľadom\nprávnej otázky existuje ustálená prax dovolacieho súdu. Inak by bol prístup na dovolací súd\noklieštený a dovolanie by nebolo prípustné ani v prípade, ak by sa dovolací súd určitou\nprávnou otázkou už raz (jediný raz) zaoberal. Dovolací súd by potom nemohol rozvíjať\n21\n\na zjednocovať judikatúru všeobecných súdov, a tak napĺňať poslanie dovolania ani plniť\nsvoju úlohu najvyššej súdnej autority. Na pojem „vyriešená“ treba potom aplikovať výklad\nnajvyššieho súdu o ustálenej praxi dovolacieho súdu. Podľa najvyššieho súdu „ustálená\nrozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo\nrozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno\nzaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,\npokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory\nobsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne\nna ne nadviazali“ (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo\n158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017, 6 Cdo 129/2017, 8 Cdo\n33/2017). Inak povedané, pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné sú aj staršie zbierky,\npozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24. januára 2018), tak možno za\nustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady,\na to (i) buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných\nrozhodnutiach, alebo (ii) názor je vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí,\nale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr\nvydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru vo viacerých ďalších\nrozhodnutiach najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ najvyšší súd\nodkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by ísť o „viacero“ takýchto rozhodnutí.\nV predmetnej veci najvyšší súd odkazoval len na dve nepublikované rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ktoré sa právnou otázkou meritórne mali zaoberať, a to rozhodnutia\nsp. zn. 1 Cdo 67/2011 a sp. zn. 5 Cdo 121/2009, ako aj na ďalšie rozhodnutie sp. zn.\n3 Cdo 169/2017, ktoré malo na ne vecne nadviazať.\n53. Ústavný súd sa nemieni zaoberať vecnou stránkou zadefinovania pojmu ustálená\nrozhodovacia prax dovolacieho súdu najvyšším súdom, ide o kompetenciu najvyššieho\nsúdu. Napokon, tento pojem sa môže v judikatúre najvyššieho súdu ďalej vyvíjať. Ústavný\nsúd sa však nestotožňuje s názorom, že dve nepublikované rozhodnutia môžu predstavovať\n22\n\notázku vyriešenú, teda otázku, ohľadom ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax.\nUvedený výklad zároveň vytvára najvyššiemu súdu priestor v týchto prípadoch (ak existujú\ndve rozhodnutia najvyššieho súdu) dovolanie vecne prejednať a prípadne sa od doterajšej\npraxe dovolacieho súdu odchýliť a vysloviť vlastný názor. Pokiaľ by však dve\nnepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu predstavovali ustálenú prax, dovolaciemu\nsúdu by neostávalo nič iné, iba dovolanie pre neprípustnosť odmietnuť [pokiaľ nie je daná\nprípustnosť podľa § 421 písm. a) alebo c)], a to aj v prípade, ak má na právnu otázku\nkonajúci senát odlišný názor. Inak povedané, ak by aj rozhodnutia, na ktoré v tejto veci\nodkazoval najvyšší súd, riešili predmetnú právnu otázku (čo však v tomto prípade nebolo\nnaplnené, pozri body 44 až 50 tohto nálezu), nemohol by najvyšší súd ustáliť, že ide\no právnu otázku vyriešenú. Ak aj najvyšší súd mieni pod pojem ustálená rozhodovacia prax\ndovolacieho súdu začleniť aj v príslušnej zbierke nepublikované rozhodnutia, musí byť\nrozhodovacia činnosť senátov najvyššieho súdu skutočne opakujúca sa. Len tak sa naplní\nzáver, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú. Tomu, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú\n(a teda opakujúcu sa), by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikované rozhodnutia sú\nverejne dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej\nlustrácii medzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je\nopakujúce sa množstvo. Ak by však takéto nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu\nneboli takto verejne dostupné a dohľadateľné, nemožno ich považovať za ustálenú prax\ndovolacieho súdu. Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší\nsúd), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak teda najvyšší súd považuje určitý právny\nnázor za ustálený, mohlo by to byť pre najvyšší súd impulzom na jeho publikáciu v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Tým sa zároveň\nodstráni neistota týkajúca sa toho, či ide o právnu otázku v praxi dovolacieho súdu\nvyriešenú alebo nie.\n54. Ústavný súd ďalej na okraj, ako obiter dictum, uvádza aj svoj názor k viazanosti\nnajvyššieho súdu vymedzením prípustnosti dovolania dovolateľom. Najvyšší súd správne\nuvádza vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, že „dovolací súd je teda viazaný iba\nvymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré\npovažuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti\n23\n\nriešenia (§ 421) táto otázka spadá. Takéto určenie významovo nespadá pod vymedzenie\ndovolacieho dôvodu. Skúmanie prípustnosti dovolania je tak vecou dovolacieho súdu, ktorý\nale nie je viazaný jeho vymedzením (§ 419 CSP - ak to zákon pripúšťa).“. Povinnosť\ndovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP treba vnímať\nako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania,\na tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je\nvymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým,\no ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania\ndovolateľ. Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť.\nNapríklad ak dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená\na medzičasom k jej vyriešeniu došlo. V tomto prípade sa prípustnosť dovolania zmení počas\nkonania. Dokonca treba pripustiť aj to, že dovolateľ vymedzí prípustnosť eventuálne, pokiaľ\nmá pochybnosť o tom, ako interpretovať pojem „ustálená rozhodovacia prax“. Dovolanie\ntak bude prípustné aj vtedy, ak napríklad dovolateľ prípustnosť odôvodnil odklonom od\nustálenej praxe najvyššieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. c) CSP], no najvyšší súd zistí, že\nv skutočnosti nejde o odklon, ale o nejednotnosť takejto praxe [§ 421 ods. 1 písm. c) CSP].\nTiež nemožno akceptovať taký výklad, že najvyšší súd by nemohol pri posúdení\nprípustnosti dovolania zohľadňovať tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľ\nneoznačil. Rozhodnutia najvyššieho súdu jednak nie sú systematicky nikde usporiadané\na publikované, a preto ich znalosť je často len otázkou náhody. Situácia je o to náročnejšia,\nak najvyšší súd vo svojej judikatúre (sp. zn. 3 Cdo 6/2017) pripúšťa, aby sa za ustálenú\nrozhodovaciu prax považovali aj nepublikované rozhodnutia, alebo dokonca aj jednotlivé,\ndosiaľ nepublikované rozhodnutia, pokiaľ neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia\nnajvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich\nakceptovali [pozri Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n3 Cdo 158/2017 (Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka\nzásadného právneho významu), Súkromné právo 4/2018, s. 172].\n55. Ústavný súd ďalej uvádza, že sťažovateľ v dovolaní právnu otázku, od ktorej\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, vymedzil dostatočne určito. Sťažovateľ zároveň\nvymedzil tri podotázky, ktoré súvisia so zodpovedaním spornej právnej otázky, a to (i) čo\n24\n\nv tomto prípade predstavuje podstatnú skutkovú okolnosť, ktorú by sa mal spotrebiteľ\ndozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, (ii) ktorý moment možno\npovažovať za moment nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o uvedenej\npodstatnej skutkovej okolnosti, a napokon (iii) o akú skutkovú podstatu bezdôvodného\nobohatenia v tomto prípade ide, keďže to nie je zrejmé ani zo samotného rozhodnutia\nodvolacieho a ani z predchádzajúceho rozhodnutia prvostupňového súdu. Ku každej\npodotázke uvádza dovolateľ vlastnú argumentáciu a je namieste, aby najvyšší súd dal na\ntieto otázky odpovede.\nIII.2 K nedostatočnému odôvodnenia napadnutého uznesenia\n56. Podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď\nna každú poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však\nnevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné\nargumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú odpoveď na riešenie konkrétneho\nprávneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/00, III. ÚS 200/09). Ak ide\no argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na\ntento argument. (II. ÚS 410/06, Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\n57. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ sťažovateľ ako dovolateľ\nodvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 písm. c) CSP a poukazuje na dve rozhodnutie,\nktoré majú túto otázku riešiť práve opačne, je povinnosťou najvyššieho súdu sa s touto\nargumentáciou vysporiadať, obzvlášť ak najvyšší súd považuje tieto rozhodnutia za také,\nktoré riešia predmetnú otázku zhodne a vytvárajú podľa najvyššieho súdu ustálenú prax\ndovolacieho súdu. Názor, že ide o rozhodnutia, ktoré riešia túto otázku opačne, pritom\nnie je ojedinelý (pozri uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 325/2016 z 23. 2.\n2017, bod 13).\n58. Najvyšší súd sa tiež nevyjadril dostatočne k tomu, prečo nie je možné použiť\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, na ktoré poukazoval v dovolaní\n25\n\nsťažovateľ. Najvyšší súd sa obmedzil len na konštatovanie, že ho „nie je možné použiť pri\nriešení danej otázky, nakoľko predmetom rozhodovania bola procesná otázka oprávnenia\nexekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok“. Je\nzrejmé, že právnym titulom vzniku záväzkového vzťahu existujúceho medzi oprávneným\na povinným v exekučnom konaní, v rámci ktorého bolo vydané uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 M Cdo 9/2012, bola spotrebiteľská zmluva. Predmetom konania o mimoriadnom\ndovolaní vo veci sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 bolo posúdenie otázky, či je exekučný súd\noprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky/zmluvy, ako aj otázka samotného\nposúdenia platnosti rozhodcovskej doložky exekučným súdom. Najvyšší súd v rozhodnutí\nsp. zn. 6 M Cdo 9/2012 vo vzťahu k oprávneniu exekučného súdu skúmať platnosť\nrozhodcovskej zmluvy konštatoval, že aj pokiaľ spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní\nplatnosť rozhodcovskej doložky nespochybní, exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj\npovinný skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, poukazujúc pri tom na princíp ochrany\nspotrebiteľa, ktorému v takomto prípade ustupuje princíp „vigilantibus iura scripta sunt“.\nZ odôvodnenia predmetného rozhodnutia je tak zrejmé, že najvyšší súd uprednostnil princíp\nochrany spotrebiteľa nielen pri procesnoprávnej otázke (oprávnenie exekučného súdu\nskúmať\n\nplatnosť\n\nrozhodcovskej\n\ndoložky),\n\nale aj pri hmotnoprávnom aspekte\n\nveci\n\n(posúdenie platnosti samotnej rozhodcovskej doložky), keď dospel k záveru, že „realite\npraktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka podrobnej\n(až detailnej) znalosti právnych predpisov... zo strany spotrebiteľa“. V danom prípade išlo\no zákon o bankách a otázku znalosti tohto zákona na strane spotrebiteľa v kontraktačnej\nfáze, pri uzatváraní rozhodcovskej doložky. S týmto aspektom rozhodnutia sp. zn.\n6 M Cdo 9/2012 týkajúcim sa posúdenia hmotnoprávnej otázky sa najvyšší súd\nv napadnutom uznesení nijako nevyrovnal, pričom nároky kladené v zmluvnom vzťahu na\nspotrebiteľa nepochybne majú relevanciu pre posúdenie aspektov podstatných pre\nrozhodnutie v merite veci. Preto odôvodnenie napadnutého uznesenia nemožno označiť\nza dostatočné a presvedčivé, najmä ak sa komplexnosť odôvodnenia rozhodnutia a jeho\npresvedčivosť od najvyššieho súdu ako najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva\npredpokladá.\n\n26\n\n59. V neposlednom rade sa najvyšší súd dostatočne nevysporiadal s argumentom\ndovolateľa, že námietka premlčania nebola kvalifikovane uplatnená, keď žalovaný\nneuviedol žiadne konkrétne skutočnosti a dôkazy, z ktorých by bolo zrejmé, na základe\nčoho je možné dospieť k záveru, že žalobca mal vedomosť o bezdôvodnom obohatení\nv čase zaplatenia poslednej splátky.\n60. Ústavný súd po zohľadnení okolností predmetnej veci, odôvodnenia napadnutého\nuznesenia a povahy uznesení, na ktoré najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje,\ndospel k záveru, že napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného\nrozhodnutia súdu, keďže sa opiera o svoju skoršiu judikatúru, ktorú nie je možné považovať\nza riešiacu právnu otázku predostretú sťažovateľom. V dôsledku toho neposkytuje dostatok\nrelevantných dôvodov pre najvyšším súdom prijatý záver o neprípustnosti dovolania\nsťažovateľky. Najvyšší súd sa tiež nedostatočne vyrovnal s podstatnými argumentmi\nsťažovateľa, ktoré uvádzal v dovolaní.\n61. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho právo na\nspravodlivé súdne konanie. Nedostatky napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dosahujú\nintenzitu odôvodňujúcu vysloviť porušenie sťažovateľovho základného práva zaručeného\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V dôsledku odmietavého\nvýroku napadnutého uznesenia totiž najvyšší súd nedal odpoveď na právnu otázku nastolenú\nv dovolaní, a tým tvoriacu materiálny predmet samotného dovolacieho konania, ktorého\niniciovaním sa sťažovateľ domáhal svojho základného práva na súdnu ochranu v medziach\nzákona vykonávajúceho toto základné právo (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ústavný súd\npreto rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa\nna súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy i jeho právo na spravodlivé súdne konanie\nzaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\n62. Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde, vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný súd uznesenie najvyššieho\nsúdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).\n27\n\n63. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané\ndovolanie proti rozsudku krajského súdu znova prerokovať, v okolnostiach prípadu sa\ndôsledne vyrovnať s jeho obsahom a, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu\nvyslovenými v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde), opätovne rozhodnúť\no dovolaní, rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom\nzistené.\nIV.\nTrovy konania\n64. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu\nvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.\n65. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n66. Ústavný súd pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11\nods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“).\nÚstavný súd konštatuje, že v zmysle už uvedených ustanovení vyhlášky sťažovateľovi patrí\nnáhrada trov konania v sume 640,64 eur, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku\n2019 spolu vo výške 415,50 eur (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)\nv hodnote po 163,33 eur vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 eur, zvýšené\no 20 % DPH (34,62 eur) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 vo výške\n225,14 eur (vyjadrenie sťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu na základe výzvu\nústavného súdu) v hodnote po 177 eur vrátane režijného paušálu v hodnote 10,62 eur,\nzvýšené o 20 % DPH (37,52 eur).\n\n28\n\n67. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť\nna účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263\nods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n68. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. júna 2020\n\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n29", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "dovolanie", "dovolanie-prípustnosť", "analógia", "skutkový stav veci", "lehota-plynutie", "lehota-subjektívna", "bezdôvodné obohatenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "8Cdo/163/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:bc4b1868-176d-466b-984e-be1f8805b07b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 413/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc4b1868-176d-466b-984e-be1f8805b07b"}, {"guid": "ussr:76145b94-91a7-4087-954c-03bf4b616b16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 200/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 200/2012 z 9. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-09", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:76145b94-91a7-4087-954c-03bf4b616b16"}, {"guid": "ussr:da8ffbb7-44db-4a2f-ac22-7c82e51c56ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 200/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da8ffbb7-44db-4a2f-ac22-7c82e51c56ad"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1", "spisova_znacka": "3Cdo/6/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 z 6. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-06", "citacie_n": 1133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1"}, {"guid": "857acd96-7e9d-4cc4-b588-52beac613c69:1fe39a5d-50c0-44db-aab7-b524a12922ee", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:6810204732.1", "spisova_znacka": "6MCdo/9/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2012 z 15. 1. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-01-15", "citacie_n": 2250, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6810204732.1"}, {"guid": "e14b3e2e-ac8e-4af2-a86b-aa09e3daa611:d6917d35-1e90-4408-ac6c-976d5967db5d", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/433/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/433/2017 z 24. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-04-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e14b3e2e-ac8e-4af2-a86b-aa09e3daa611:d6917d35-1e90-4408-ac6c-976d5967db5d"}, {"guid": "71381881-c2f3-4603-8190-dfac32842dbb:d789516c-3039-4c1b-855c-1859bb88f614", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8816204568.2", "spisova_znacka": "5Co/107/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/107/2017 z 12. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-02-12", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8816204568.2"}, {"guid": "0b37d594-8e6a-4a9c-8867-4d966da608b5:16702109-00e1-4c3b-bf54-bc4bf6304c2d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5416201085.1", "spisova_znacka": "10Co/325/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/325/2016 z 22. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-02-22", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5416201085.1"}, {"guid": "d1888b44-a8d9-4f3c-b781-2cb83c3b99b8:6352858f-ce06-4ada-bd47-158c8680c019", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6414201474.1", "spisova_znacka": "17Co/1008/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/1008/2014 z 23. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-02-23", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6414201474.1"}, {"guid": "a0dceaaf-887f-46ba-a3d7-b1c9ff1049d3:63d6e4e2-0f73-473f-a8d3-d58ab6a0f490", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6414208481.1", "spisova_znacka": "14Co/1455/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/1455/2014 z 14. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-12-14", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6414208481.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:af584691-788c-4f4c-9eae-8c0d1e54a960", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.366.2026.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 366/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 366/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.366.2026.2"}, {"guid": "ussr:1a487844-7596-40a2-8197-060d8fda2b9d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.479.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 479/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 479/2025 z 26. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.479.2025.1"}, {"guid": "ussr:7620ada4-7f86-4152-8a24-aa90458fae34", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.61.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 61/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 61/2026 z 28. 1. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.61.2026.1"}, {"guid": "ussr:79111efd-3074-4e09-b167-c7b46908e8ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.647.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 647/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 647/2025 z 5. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.647.2025.1"}, {"guid": "ussr:8f08639e-94b3-485e-ac7f-1680acd5422a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.528.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 528/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 528/2025 z 11. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.528.2025.1"}, {"guid": "ussr:4c052589-91be-4f35-ab79-0d9cd24fdb2a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.428.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 428/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 428/2025 z 6. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.428.2025.1"}, {"guid": "ussr:fc7209b3-b34a-4470-8239-00a37ef47c5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.306.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 306/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 306/2025 z 29. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.306.2025.1"}, {"guid": "ussr:7ea9d565-52a5-4102-aa6e-f19dd0a63a83", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.257.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/2025 z 27. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.257.2025.1"}, {"guid": "ussr:4bdef3c8-138d-474e-887f-9609102f5ce4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.273.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 273/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 273/2025 z 14. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.273.2025.1"}, {"guid": "ussr:9515472d-b70f-4d11-965f-5d46311dd267", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.259.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 259/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 259/2025 z 13. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.259.2025.1"}, {"guid": "ussr:93228620-733b-47b9-be81-d2e97021ed58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.170.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 170/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 170/2025 z 26. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.170.2025.1"}, {"guid": "ussr:0c4d2666-ee3a-426b-9ef3-2e67f2b549a9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.148.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 148/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 148/2025 z 11. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.148.2025.1"}, {"guid": "ussr:f8c6f634-67a9-4ca9-96a5-c9302d375a4d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.583.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 583/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 583/2024 z 26. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.583.2024.1"}, {"guid": "ussr:c97a483b-a1bb-47fc-8cc8-c1db29dfefb8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.76.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 76/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 76/2025 z 6. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.76.2025.1"}, {"guid": "ussr:6773ac52-780a-4a70-9159-abc1166a7292", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.42.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 42/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/2025 z 5. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.42.2025.1"}, {"guid": "ussr:ac35af07-fa93-43b7-b4a2-43da18e2413c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.384.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 384/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 384/2024 z 27. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.384.2024.2"}, {"guid": "ussr:fa5180a6-6bc8-4477-80c5-7a03d02c1b2c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.387.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 387/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 387/2024 z 21. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.387.2024.2"}, {"guid": "ussr:69954027-904d-4675-bc3d-ce178daacd7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.212.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 212/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 212/2024 z 22. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.212.2024.2"}, {"guid": "ussr:cbb364f1-d3d8-4b21-9b2f-8c3547fd5880", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.574.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 574/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 574/2024 z 8. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.574.2024.1"}, {"guid": "ussr:86a956ef-da85-4a44-ad70-69cf775bb655", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.533.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 533/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 533/2024 z 2. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.533.2024.1"}, {"guid": "ussr:1a94e872-984f-4179-806d-7144a294ae56", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.253.2024.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 253/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 253/2024 z 24. 9. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-09-24", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.253.2024.2"}, {"guid": "ussr:165afa2c-7634-44df-8c7e-e25715c23a9b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.386.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 386/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 386/2024 z 27. 8. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-08-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.386.2024.1"}, {"guid": "ussr:5dd13ed6-ede8-4a77-90f9-b9f44d1ee181", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.308.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 308/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 308/2024 z 22. 8. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-08-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.308.2024.2"}, {"guid": "ussr:ec9ad599-10d0-444a-bb3e-3d39f7a8e2f9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.390.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 390/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 390/2024 z 22. 8. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-08-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.390.2024.1"}, {"guid": "ussr:1f8abc48-f241-4cde-b4b9-fb39a97d4153", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.373.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 373/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 373/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.373.2024.1"}, {"guid": "ussr:e58b3300-c1d9-4b39-9fce-5d6eb63f1d9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.305.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 305/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 305/2024 z 28. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.305.2024.1"}, {"guid": "ussr:738c447a-eff3-4eb8-97b3-883ca9355f69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.249.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 249/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 249/2024 z 23. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.249.2024.1"}, {"guid": "ussr:247239c9-834f-4b00-b74a-7a65b6d33d77", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.39.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 39/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 39/2024 z 16. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.39.2024.2"}, {"guid": "ussr:a2418a98-d6fa-4818-8ba1-a8a2393114ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.181.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 181/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 181/2024 z 28. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.181.2024.1"}, {"guid": "ussr:b78cb3f9-065d-4c8d-9d6c-25acfe35c618", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.138.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 138/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 138/2024 z 13. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.138.2024.1"}]}