{"guid": "ussr:20e74194-a0bf-4f27-b7eb-87d13e99dbf6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.445.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 445/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 445/2020 z 6. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. októbra 2020, sp. zn. I. ÚS 445/2020, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.445.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2020-10-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 47", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 2", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 47", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 2", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 47", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 2", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/20e74194-a0bf-4f27-b7eb-87d13e99dbf6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.445.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.445.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.445.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 445/2020-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2020 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša\nMaďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa\n,\n\n,\n\ntoho času v Ústave na výkon\n\ntrestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby\n\n, zastúpeného advokátom\n\nJUDr. Mgr. Mariánom Kropajom, PhD., Mudroňova 7356/51, Piešťany, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 47 a čl. 48 ods. 2 Charty\nzákladných práv Európskej únie rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 2 T 174/2015\nz 1. februára 2017, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 29/2017 z 1. júna\n2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Tdo 80/2018 a jeho uznesením sp. zn. 5 Tdo 80/2018 z 15. júla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\n\nI.\nVymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n15. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\ntoho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave\nna výkon väzby\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\n\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), základného práva na verejné prejednanie veci bez zbytočných prieťahov\nvo svojej prítomnosti, vrátane práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva podľa čl. 47 a čl. 48\nods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Okresného\nsúdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 174/2015 z 1. februára 2017 (ďalej aj\n„napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 2 To 29/2017 z 1. júna 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského\nsúdu“; spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu aj „napadnuté rozsudky“)\na postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Tdo 80/2018 (ďalej len „namietané konanie“) a jeho uznesením\nsp. zn. 5 Tdo 80/2018 z 15. júla 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\nDňa 30. januára 2020 sťažovateľ doručil ústavnému súdu podanie označené ako „Oprava\npreklepov v Sťažnosti a doplnenie“ (ďalej len „doplnenie“).\n2. Z ústavnej sťažnosti, jej doplnenia a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ\nbol napadnutým rozsudkom okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 1. júna 2017, uznaný za vinného\nzo spáchania pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)\nv časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20\nTrestného zákona, za čo bol podľa § 221 ods. 3, § 42 ods. l, § 41 ods. 2, § 38 ods. 5 a § 37\n2\n\npísm. h) a m) Trestného zákona odsúdený k súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní\n6 rokov a 8 mesiacov. Okresný súd podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil\nsťažovateľa pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.\nZároveň okresný súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste, ktorý\nbol sťažovateľovi uložený skôr rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 T 47/2013\nz 12. júna 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. júna 2013, ako i všetky ďalšie\nrozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej\ndošlo zrušením, stratili svoj podklad.\n3. Otec\n\nsťažovateľa\n\npodal\n\nprostredníctvom zvoleného obhajcu dovolanie\n\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu v zmysle § 374 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodov\npodľa § 371 ods. 1 písm. a), c), g), h) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd podľa § 382\npísm. c) Trestného poriadku napadnutým uznesením dovolanie otca sťažovateľa odmietol,\npretože neboli splnené zákonné podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), g), h)\na i) Trestného poriadku.\n4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, okrem iného, že napadnutý rozsudok\nokresného súdu, ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu majú vady, ktorými bolo\nporušené jeho právo ako obvineného v trestnom konaní na spravodlivý proces. Sťažovateľ\nnesúhlasí s právnou a skutkovou kvalifikáciou skutkov, za ktoré bol právoplatne odsúdený.\nPodľa jeho názoru všetky konajúce súdy selektívne vychádzali účelovo len zo skutočností,\nktoré im vyhovovali na prijatie rozhodnutia v jeho neprospech, pričom nedbali na porušenie\njeho základných ľudských práv.\n5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po predbežnom\nprerokovaní ústavnej sťažnosti túto prijal na ďalšie konanie, vyhovel jej a vydal nález,\nv ktorom vysloví:\n„1. Základné práva\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky, právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných\nprieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom\n3\n\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo obvineného, aby mu bol poskytnutý\nčas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces\npodľa čl. 6 ods. 1 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(dojednaný v Ríme dňa 4. 11. 1950), práva podľa čl. 47 a čl. 48 ods. 2 Charty základných\npráv Európskej únie postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Tdo 80/2018\nzo dňa 15. júla 2019, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 2To/29/2017 zo dňa\n1. júna 2017, rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn. 2T/174/2015 zo dňa\n1. februára 2017 porušené boli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 2To/29/2017 zo dňa 1. júna 2017,\nv časti výroku ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn.\n2T/174/2015 zo dňa 1. februára 2017, sa zrušuje.\n3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Tdo 80/2018 zo dňa 15. júla 2019, ktorým\nbolo podané dovolanie sťažovateľom odmietnuté, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu\nv Trenčíne na ďalšie konanie.\n4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva\n\nfinančné\n\nzadosťučinenie vo výške 3 000 EUR, ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch\nmesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n5.\n\npriznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 346,26\n\neur, ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť advokátovi JUDr. Mgr. Mariánovi Kropajovi,\nAK Mudroňova 7356/51, 921 01 Piešťany na jeho účet.“\n6. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ v 1. bode petitu jeho ústavnej\nsťažnosti neprecizuje, ktoré konkrétne základné právo bolo porušené postupom ktorého\nkonkrétneho súdu, resp. ktoré konkrétne základné právo bolo porušené ktorým konkrétnym\nnapadnutým rozhodnutím súdu. Vyplýva to nepriamo z jednotlivých argumentov\nprezentovaných v posudzovanej ústavnej sťažnosti, ktoré ústavný súd použil ako bázu\nreferenčnej\n\nústavnoprávnej\n\nargumentácie\n\nsťažovateľa,\n\nrešpektujúc\n\npritom\n\nmedze\n\nvyplývajúce z § 45 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej aj „zákon\no ústavnom súde“).\n4\n\n7. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu\npráce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra\n2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických a programových\nprostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi\na v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky\nna obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020\na dodatku č. 2 z 1. októbra 2020 prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení\nuvedenom v záhlaví tohto uznesenia.\nII.\nRelevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom\nje s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n11.1 Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n5\n\n11.2 Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu.\n12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n12.1 Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto\nminimálne práva:\na) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou\na dôvodom obvinenia proti nemu;\nb) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;\nc) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\npokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy\nspravodlivosti vyžadujú;\nd) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie\na výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;\ne) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom\nalebo týmto jazykom nehovorí.\n13. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie\nsú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok\nnápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne\na v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.\nKaždý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc\nsa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc\npotrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.\n13.1 Podľa čl. 48 ods. 2 charty každý, kto je obvinený, má zaručené právo\nna obhajobu.\n\n6\n\n14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nje založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach\nzákladných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len\nv prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky\nvýkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný\nsúd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je\nalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré\nho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť\nobčana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi\ndo jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné\n(I. ÚS 17/01).\n15. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie\nprávneho štátu, ktoré spočíva, okrem iného, na interpretácii právnych predpisov z hľadiska\nich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie\nopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska\nvšeobecne ponímanej spravodlivosti (mutatis mutandis IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08,\nI. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je\ndoslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí\nod neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel\n7\n\nzákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov\na obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).\nSamozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju\ninterpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (mutatis mutandis\nIII. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia\nprávneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného\nustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad\ne ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych\norgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú\nnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.\nUstanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,\nale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný\norgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania\na zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci\nakceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj\nmedzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná.\n16. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom\nmá za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna\naplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,\nprípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia\nústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie\njednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd\nurobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu\nochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom\na v právnom\n\nmyslení\n\nkonsenzuálne\n\nakceptovanom\n\nvýzname\n\nči\n\nbez\n\nbližších\n\nnerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel\nich účel a význam (III. ÚS 264/05).\n8\n\n17. Úlohou ústavného súdu je teda dohliadať iba na zlučiteľnosť účinkov výkonu\nprávomoci všeobecných súdov so základnými právami garantovanými prostredníctvom\nústavy a medzinárodných zmlúv. Ak je postup všeobecného súdu v konkrétnej veci ústavne\nkonformný a v súlade so zákonom a jeho rozhodnutie je preskúmateľné a bez znakov\nsvojvôle (arbitrárnosti), ústavný súd nemá dôvod zasahovať do výkonu jeho právomoci\na vyslovovať porušenie základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania:\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd\nnevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n20. Právomoc ústavného súdu je subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (mutatis mutandis IV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme\nochrany základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,\nktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré\nsa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 zákona o ústavnom\nsúde. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov\n9\n\nústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní\no sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).\n21. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu\nje dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj absencia\npriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane\na namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane\ndruhej. Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle judikatúry\n(napr. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 211/08, II. ÚS 640/2016) považovať aj konkrétne okolnosti\nprípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní\ndotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska\npožiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia, či tieto\npochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu\nna jeho ústavou zaručených právach.\n22. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,\nak namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného\nsúdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú,\npri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 71/2018).\n\n10\n\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n23. Ústavný súd na úvod pripomína, že odôvodnenie ústavnej sťažnosti musí spĺňať\nústavno-právne požiadavky. V odôvodnení ústavnej sťažnosti nepostačuje argumentovať\nrovnakým metodologickým a obsahovým spôsobom, ako v konaní pred všeobecnými\nsúdmi. Kritika právnych záverov všeobecných súdov pri poskytovaní ochrany „zákonným“\nsubjektívnym právam účastníkov konania musí mať v ústavnej sťažnosti nevyhnutné\nprepojenie na základné práva a slobody sťažovateľa, a to nielen na úrovni návrhu\nna rozhodnutie vo veci samej, ale aj v rovine odôvodnenia ústavnej sťažnosti (m.m.\nIII. ÚS 352/2017).\n\nNedostatok\n\nústavnoprávne\n\nrelevantného\n\nodôvodnenia\n\nsťažnosti\n\nmá vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-ktorého základného práva alebo slobody\nvýznamné procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom ani ďalšou\ninštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej podmienky\naninemôže o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite rozhodovať (m. m. IV. ÚS 279/07,\nIII. ÚS 206/2010, III. ÚS 131/2012, III. ÚS 583/2015, III. ÚS 26/2016). Ústavný súd musel\nv prejednávanom prípade vynaložiť nadštandardné úsilie, aby z doručenej ústavnej sťažnosti\ndokázal uchopiť základy ústavnoprávnej argumentácie sťažovateľa, ktorej dôvody\nboli neprimerane plytké. S ohľadom na materiálny prístup k ochrane základných práv\na slobôd sa však ústavný súd rozhodol vec prejednať a sťažovateľovi poskytnúť odpovede\nna ním nastolené otázky.\n24. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení jeho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné\nprejednanie veci bez zbytočných prieťahov vo svojej prítomnosti vrátane práva vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva\nna obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6\nods. 1 a 3 dohovoru a základného práva podľa čl. 47 a čl. 48 ods. 2 charty napadnutým\nrozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom\nnajvyššieho súdu v namietanom konaní, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nK porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že:\n11\n\n- v jeho trestnej veci rozhodoval nepríslušný súd,\n- napadnuté rozsudky majú vady, ktorými bolo porušené právo na spravodlivý\nproces, a sú založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom,\n- všeobecné súdy nesprávne právne a skutkovo kvalifikovali skutky, za ktoré\nbol sťažovateľ právoplatne odsúdený,\n- konajúce súdy selektívne vychádzali účelovo len zo skutočností, ktoré im\nvyhovovali na prijatie rozhodnutia v neprospech sťažovateľa,\n- v konaní došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu tým, že nebolo vyhovené\nnávrhom sťažovateľa na doplnenie dokazovania a ani to nebolo riadne zdôvodnené,\n- trestné konanie trvalo neprimerane dlho.\n25. Sťažovateľ sa prostredníctvom posudzovanej ústavnej sťažnosti domáha\nvyslovenia porušenia jeho už uvedených práv a následného zrušenia napadnutého rozsudku\nkrajského súdu v časti výroku, ktorým bol potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu;\ntaktiež sa domáha zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie\nproti rozsudku krajského súdu odmietnuté a následného vrátenia veci krajskému súdu\nna ďalšie konanie.\nIII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa\ndohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 174/2015 z 1. februára 2017\n26. Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že na rozhodnutie\no tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie označených práv sťažovateľa\nsmeruje proti rozsudku okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.\n27. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a vyplývajúcich\nz ústavy či zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na princípe subsidiarity, ktorý\nurčuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam\na slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo vzťahu k právomoci\nvšeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy\nsú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných\n12\n\npráv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4\nústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,\nale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy,\nak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).\n28. Z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv\na slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení\nsťažovateľových\n\npráv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými sťažnosťami,\n\nak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany\nsvojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré\nmu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv\nalebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich\n(II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, I. ÚS 311/08).\n29. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je\na ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých\norgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto\nsúvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\n30. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút odvolania (§ 306 a nasl.) proti rozsudku\nposkytuje priestor na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho\nprvostupňového všeobecného súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv\na slobôd. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.\n31. Sťažovateľ mal v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku právo\ndomáhať sa ochrany svojich práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým rozsudkom\nokresného súdu, podaním odvolania. Ochranu jeho právam bol teda oprávnený a zároveň\npovinný poskytnúť druhostupňový súd. Je potrebné tiež dodať, že sťažovateľ túto možnosť\n13\n\naj využil a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,\nústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, pretože ten\npreskúmal krajský súd, ktorý v rámci odvolacieho konania rozhodol aj o odvolaní\nsťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 To 29/2017 z 1. júna 2017.\n32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nokresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu ústavnej\nsťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu. Vzhľadom na to ústavný súd\nrozhodol o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení\ns § 132\n\nods.\n\n1\n\nzákona\n\no\n\nústavnom\n\nsúde\n\npre\n\nnedostatok\n\nsvojej\n\nprávomoci\n\nna jej prerokovanie.\nIII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa\ndohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 To 29/2017 z 1. júna 2017\n33. Sťažovateľ celkom zjavne odvíja lehotu na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu\nk napadnutému rozsudku krajského súdu od doručenia napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu, ktoré prevzal 20. augusta 2019. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na poslednú\nvetu § 124 zákona o ústavnom súde, podľa ktorej ak bol vo veci podaný mimoriadny\nopravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,\nktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia\nrozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Vzhľadom na uvedené ústavný súd\npovažuje lehotu na podanie ústavnej sťažnosti za zachovanú aj vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku krajského súdu.\n34. Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd odvolanie\nsťažovateľa (v rámci spoločného rozhodovania o odvolaniach sťažovateľa, ďalšieho\nobžalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza (ďalej len „prokurátor“)\nproti napadnutému rozsudku okresného súdu v bode II zamietol podľa § 319 Trestného\nporiadku, pretože nebolo dôvodné. Krajský súd nepovažoval odvolacie námietky\n\n14\n\nsťažovateľa za opodstatnené a nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku okresného\nsúdu vo výrokoch o vine a treste v jeho prospech.\n35. Sťažovateľ v písomnom odôvodnení svojho odvolania namietal správnosť\nnapadnutého rozsudku vo vzťahu k jeho osobe v celom rozsahu, keďže ho považoval\nza nesprávny. Argumentoval, že sa cíti byť nevinný, pretože skutku, ktorý mu bol kladený\nza vinu, sa nedopustil, ako aj z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, ktorý je uvedený\nv rozsudku. So závermi prvostupňového súdu sa nestotožnil, nesúhlasil so spôsobom,\nakým sa okresný súd vysporiadal s dôkazmi vykonanými v rámci hlavného pojednávania,\nale aj s otázkou skutkového stavu ako takého. Za zmätočné a nejasné považoval\naj odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu. Naproti argumentom sťažovateľa prokurátor\nnenamietal správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o samotného\nsťažovateľa. Namietal správnosť napadnutého rozsudku len vo\n\nvzťahu k iným\n\nobžalovaným, a to čo sa týka výrokov o vine a treste v neprospech obidvoch obžalovaných\ns poukazom na nesprávnu právnu kvalifikáciu pokračovacej trestnej činnosti, ako aj\npochybenie v súvislosti s ukladaním spoločného trestu.\n36. Krajský súd ako súd odvolací na verejnom zasadnutí na podklade podaných\nodvolaní preskúmal podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť\nnapadnutých výrokov rozsudku o vine, treste a spôsobe jeho výkonu, ako aj správnosť\npostupu konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že dôvodné je len\nodvolanie prokurátora podané v neprospech iných obžalovaných. Krajský súd pritom\nnezistil chyby, ktoré neboli v rámci odvolacieho konania vytýkané a ktoré by odôvodňovali\npodanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\n37. Sťažovateľ v posudzovanej ústavnej sťažnosti nesúhlasí s hodnotením\nskutkových okolností, ako aj právnou kvalifikáciou skutkov, za ktoré bol odsúdený.\nRovnako uvádza, že oba napadnuté rozsudky majú vady, ktorými bolo porušené jeho právo\nako obvineného na spravodlivý proces, ktoré je v podmienkach právneho poriadku\nSlovenskej republiky zaručené čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 dohovoru. Sťažovateľ\nargumentuje, že povinnosťou súdov je riadne odôvodniť rozhodnutie, pretože ide o právo\n15\n\nobvineného. Namieta, že sa mu uprelo právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia,\na tak sa mu uprela možnosť ako obvineného náležite skutkovo a právne argumentovať proti\nrozhodnutiam súdov aj v rámci argumentácie pri opravných prostriedkoch.\n38. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku na s. 13 a 14 poskytol\nkonkrétne vyjadrenie k podstate dôležitých odvolacích námietok, kde poukázal na zásadné\nargumenty, z ktorých vyplýva, že vo vzťahu k sťažovateľovi odobruje skutkové zistenia\nsúdu prvého stupňa ako vecne správne, ich racionálnosť a dôkaznú nadväznosť hodnotí\nako presvedčivo a podrobne odôvodnenú, právne závery za zákonne súladné, pričom\nsa venuje aj explikácii podmienok pre uloženie samotného trestu okresným súdom\nv odvolaním napadnutom rozsudku.\n39. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky sťažovateľa boli v podstate zhodné\ns jeho obhajobnými prejavmi v štádiu konania pred súdom prvého stupňa a okresný súd\nsa s nimi vysporiadal už v odôvodnení svojho rozsudku, krajský súd preto v podrobnostiach\npoukázal na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu. Dôvodil\npritom, že súd musí dať odpovede iba argumenty, ktoré majú zásadný význam\npre rozhodnutie, a nie na každú námietku alebo argument, ktoré sú uvedené v opravnom\nprostriedku.\n40. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutým záverom krajského súdu pripomenul svoju\nustálenú judikatúru, v ktorej opakovane predniesol, že odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04,\nIV. ÚS 41/08). V tejto súvislosti ústavný súd tiež judikoval, že odôvodnenia rozhodnutí\nprvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05),\npretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok\n(III. ÚS 264/08).\n\n16\n\n41. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo\nna spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať\npodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (napr. rozsudok vo veci Georgidias proti Grécku z 29. 5.\n1997, Recueil III/1997).\n42. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ vo vzťahu k ním prednesenej obhajobnej\nargumentácie dostal v odôvodneniach rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu\nadekvátnu odpoveď, ktorú je možné v okolnostiach prejednávanej veci odobriť ako ústavne\nakceptovateľnú. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu\nnesignalizuje možnosť zistenia porušenia základných práv sťažovateľa vyplývajúcich\nz ústavy a práv podľa dohovoru, keďže právne závery konajúcich súdov (okresného súdu\na krajského súdu) nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné.\n43. Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom\nkrajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o porušení jeho\nzákladných práv napadnutým rozsudkom. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu\n(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo\nna súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd\nnemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov\na námietok.\n44. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet\nžiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením\nzákladných práv sťažovateľa vyplývajúcich z ústavy a dohovoru, preto ústavnú sťažnosť\nv tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú\nneopodstatnenosť.\n\n17\n\nIII.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa\ndohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 80/2018\na jeho uznesením sp. zn. 5 Tdo 80/2018 z 15. júla 2019\n45. Dňa 13. septembra 2018 otec sťažovateľa podal prostredníctvom obhajcu\nokresnému súdu dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a to z dôvodov\npodľa § 371 ods. 1 písm. a), c), g), h) a i) Trestného poriadku. Dňa 19. decembra 2018\nokresný súd predložil dovolanie najvyššiemu súdu.\n45.1 V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku\nobhajca namietal, že v danej trestnej veci rozhodoval nepríslušný súd v zmysle ustanovenia\n§ 17 ods. 1 Trestného poriadku, pretože nie je zrejmé, na základe akých dôvodov bola\nustanovená miesta príslušnosť okresnému súdu. Podľa obhajcu bol na prejednanie trestnej\nveci príslušný Okresný súd Nitra.\n45.2 V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\nobhajca namietal, že súdy „zamietli“ jeho návrhy na doplnenie dokazovania, pričom\nvyšetrovateľ neumožnil účasť obhajcu na výsluchoch svedkov\n\na\n\n. Obhajca ďalej namietal, že trestné konanie trvalo neprimerane dlho vzhľadom\nna porovnateľné prípady, pričom daná okolnosť mohla zdôvodniť použitie zmierňovacieho\nustanovenia v zmysle § 40 ods. 1 Trestného zákona.\n45.3 V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku\nobhajca namietal spôsob hodnotenia dôkazov súdmi, pričom nebola preukázaná vina\ns poukázaním na rozhodnutia R 38/2003 a R 38/1970.\n45.4 V rámci dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i) Trestného\nporiadku obhajca namietal, že sťažovateľovi ako obvinenému nebola preukázaná\nsubjektívna stránka. Taktiež namietal, že sťažovateľovo konanie opísané v skutkovej vete\nvýroku rozsudku okresného súdu pod bodom 3 a 4 nemôže byť právne posúdené\nako spolupáchateľstvo na zločine podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného\nzákona, ale maximálne len ako niektorá z foriem účastníctva podľa § 21 Trestného zákona.\nObhajca spochybňoval jednak výpoveď svedka Baroša, ako aj postup súdov pri hodnotení\njednotlivých dôkazov a právnu kvalifikáciu jeho konania.\n\n18\n\n45.5\n\nVzhľadom\n\nna\n\nuvedené\n\nobhajca\n\nprostredníctvom\n\ndovolania\n\nnavrhol,\n\naby dovolací súd postupom podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku rozsudkom vyslovil\nporušenie zákona a postupom podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku napadnuté rozhodnutie\nzrušil z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), g), h) a i) Trestného poriadku. Počas\ndovolacieho konania sa k dovolaniu vyjadril aj samotný sťažovateľ (podaním doručeným\nokresnému súdu 14. marca 2019). Uviedol, že súhlasí s celým dovolaním, ktoré podal\njeho otec prostredníctvom obhajcu v jeho trestnej veci vedenej na okresnom súde\npod sp. zn. 2 T 174/2015. Uviedol taktiež, že k dovolaniu nemá žiadne pripomienky.\n46. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd prerokoval\ndovolanie otca sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu a podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku dovolanie odmietol. Najvyšší súd uviedol, že v posudzovanej veci neboli splnené\nzákonné podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), g), h) a i) Trestného\nporiadku.\n46.1 Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 20. augusta\n2019. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť 15. októbra 2019, vzhľadom na to ústavný súd\nvyhodnotil zákonom o ústavnom súde (§ 124) stanovenú dvojmesačnú lehotu na podanie\nústavnej sťažnosti za dodržanú.\n47. Ústavný súd v rámci preskúmania ústavnej sťažnosti zistil, že na niektoré\nnámietky sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti vecne reagoval už najvyšší súd\nv napadnutom uznesení. Preto sa ústavný súd zameral na ústavnú udržateľnosť jeho\nzáverov.\n48. Najvyšší súd vo vzťahu k námietke miestnej nepríslušnosti okresného súdu\nna s. 12 jeho rozhodnutia referuje vyjadrenie prokurátora, kde tento vysvetľuje,\nže vzhľadom na skutočnosť, že ide o tzv. dištančný delikt, navyše pokračovací trestný čin,\nbol miestne príslušným na prejednanie a rozhodnutie veci aj okresný súd, kde sa prokurátor\nrozhodol podať obžalobu.\n\n19\n\n49. Najvyšší súd výhrady sťažovateľa k takto nastolenej otázke neponechal\nbez odozvy, ale sa nimi zaoberal. K tejto námietke poskytol sťažovateľovi odpoveď na s. 16\nnapadnutého uznesenia, kde v prvom rade uviedol, že v zmysle § 371 ods. 4 Trestného\nporiadku platí, že dôvody podľa ods. 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť\nbola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní, a nenamietal ju najneskôr\nv konaní pred odvolacím súdom. Taktiež uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva,\nže sťažovateľ uvedený dôvod nenamietal najneskôr v odvolacom konaní, a preto jeho\nuplatnenie v dovolacom konaní je v danom prípade neprípustné. Nad rámec toho najvyšší\nsúd uviedol, že aj napriek tomu nedošlo k naplneniu uvedeného dovolacieho dôvodu,\npretože v prípade sťažovateľa ide o dištančný delikt. Obžaloba bola podaná na okresnom\nsúde, pretože jedným z miest spáchania predmetného zločinu bolo mesto Prievidza.\n50. Ďalej vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa o porušení práva na obhajobu\nz dôvodu znemožnenia účasti obhajcovi na vyšetrovacích úkonoch (výsluchoch svedka\na\n\n) je v napadnutom uznesení najvyššieho súdu na s. 13\n\nuvedené vyjadrenie prokurátora, v ktorom tento dôvodí, že obhajkyňa mala príležitosť\nvyužiť niektorú z možností substitučného zastúpenia v trestnom konaní, tak ako\njej to umožňujú referenčné zákonné predpisy, pričom zo samotnej plnej moci vyplýva\nsúhlas sťažovateľa s touto formou zastúpenia.\n51. Aj k tejto námietke najvyšší súd poskytol sťažovateľovi adresnú odpoveď.\nNa s. 16 a 17 napadnutého uznesenia uviedol, že vymedzenie predmetného dovolacieho\ndôvodu sťažovateľom predpokladá, že v konaní došlo k porušeniu práva na povinnú\nobhajobu v zmysle § 37 Trestného poriadku. Predovšetkým malo ísť o prípady, keď súd\nvykonával úkony trestného konania bez obhajcu obvineného napriek tomu, že ho obvinený\nmusel mať. V posudzovanej veci bolo sťažovateľovi ako obvinenému vyšetrovateľom\nvznesené obvinenie pre skutok právne posúdený ako pokus prečinu podvodu\nv spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona k § 14 Trestného zákona § 221 ods. 1\na ods. 3 písm. a) Trestného zákona, pričom išlo o prípad povinnej obhajoby v zmysle § 37\nods. 1 písm. a) Trestného poriadku, a preto mu bol ustanovený aj obhajca\n. Ten sa zúčastňoval so sťažovateľom ako obvineným aj jeho výsluchov. Neskôr\n20\n\nsi sťažovateľ zvolil za obhajcu\n\n. Ten ho následne zastupoval\n\na zúčastňoval sa úkonov trestného konania, pričom opatrením okresného súdu z 28. marca\n2014 mu bolo zrušené zastupovanie prostredníctvom\n\n,\n\na to v dôsledku pominutia dôvodov povinnej obhajoby v zmysle § 40 ods. 1 Trestného\nporiadku. Následne si sťažovateľ zvolil na zastupovanie v jeho trestnej veci,\na to až do právoplatného skončenia súdneho konania,\n\n, ktorá\n\nsťažovateľa ako obvineného ďalej zastupovala. Najvyšší súd konštatoval, že k žiadnemu\nzásadnému porušeniu práva na obhajobu spôsobom, ako to vymedzil sťažovateľ, nedošlo.\n52. Najvyšší súd taktiež uviedol, že v rámci predmetného dovolacieho dôvodu\nnemožno úspešne uplatňovať ani námietky, že súdy nevykonali obvineným, resp. obhajobou\nnavrhované dôkazy. Zo spisového materiálu vyplýva, že obhajoba obvineného bola po celý\nčas trestného stíhania riadne zabezpečená, a preto námietky dovolateľa nie sú spôsobilé\nnaplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V tejto súvislosti\nnajvyšší súd na s. 17 napadnutého uznesenia súd pripomenul, že v trestnom konaní platia\nzákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie\ndôkazov. Najvyšší súd poukázal na ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 a § 168 ods. 1 Trestného\nporiadku a zdôraznil, že práve podľa nich bolo potrebné zisťovať skutkový stav veci\nv rozsahu, ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie. Najvyšší súd pripomenul zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov, podľa ktorej zákon nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru\ndôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti ani váhu jednotlivých dôkazov.\nV ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol, že za zásadné\nporušenie práva na obhajobu v zmysle uplatňovaného dovolacieho dôvodu nemožno\npovažovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov,\na rovnako tak ani hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám\nsťažovateľa. Podľa názoru najvyššieho súdu „ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu\nobvineného, aby boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) hodnotené v jeho prospech“.\nNapokon najvyšší súd uzavrel, že skutočnosť, že súdy neakceptovali obranu sťažovateľa,\nnemožno považovať za zásadné porušenie jeho práva na obhajobu.\n\n21\n\n53. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v ďalšej argumentačnej línii poukazuje\nna skutočnosť, že napadnuté rozsudky sú založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom\nvykonané zákonným spôsobom. Uvádza, že z odôvodnení predmetných rozhodnutí súdu\nprvého stupňa a odvolacieho súdu nevyplýva, prečo nebolo vyhovené jeho návrhom\nna vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi a skutkovými úvahami sa súdy spravovali\npri vyhodnocovaní vykonaných dôkazov. Ústavný súd konštatuje, že táto argumentácia\nkorešponduje s dovolacími dôvodmi v podanom dovolaní, o ktorom bolo rozhodnuté\nv napadnutom uznesení najvyššieho súdu, konkrétne v rámci dovolacieho dôvodu podľa\n§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.\n54. Aj k tejto námietke najvyšší súd zaujal stanovisko. Na s. 18 napadnutého\nuznesenia uviedol, že dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku\nsa vzťahuje predovšetkým k tretej etape dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom.\nSúčasne pripomenul, že uplatnený dovolací dôvod možno využiť v prípade, ak dôjde\nk porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných\nprostriedkov, pričom by sa napadnuté rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy. Nemožno\nvšak ním úspešne napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp. spôsob jeho vyhodnotenia\nsúdom.\n55. Ďalej sťažovateľ v posudzovanej ústavnej sťažnosti uvádza, že napadnutý\nrozsudok okresného súdu (ktorý je potrebné posudzovať v spojení s napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu, pozn.) je založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.\nÚstavný súd opäť zistil, že tieto dôvody ústavnej sťažnosti korešpondujú s argumentmi\nv dovolaní, o ktorom bolo rozhodnuté v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, konkrétne\nv rámci dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i) Trestného poriadku.\n56. K tejto námietke najvyšší súd poskytol sťažovateľovi odpoveď na s. 21\nnapadnutého uznesenia, kde uviedol, že vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu dovolateľ\nuplatnil výlučne námietky, ktorými zjavne vybočil z deklarovaného dovolacieho dôvodu.\nJeho námietky smerovali proti spôsobu hodnotenia dôkazov a správnosti skutkových zistení\nsúdmi nižšieho stupňa. V podstate spochybňoval súdmi ustálený skutkový stav a následne\n22\n\npredostrel vlastnú verziu skutku založenú na inom, pre neho priaznivom hodnotení dôkazov.\nSkôr ako o právnu námietku ide o skrytú snahu vyhodnotiť vykonané dôkazy a skutkový\nstav v prospech obvineného. Naproti tomu najvyšší súd nemal pochybnosti o vierohodnosti\nvykonaných dôkazov, pričom sa stotožnil s názorom tak okresného súdu, ako aj krajského\nsúdu.\n57. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania sťažovateľa ako obvineného,\nposúdeného ako pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného\nzákona v časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona v spolupáchateľstve\npodľa § 20 Trestného zákona, podľa najvyššieho súdu táto kvalifikácia zodpovedá priebehu\nskutkového deja uvedeného vo výroku napadnutého rozsudku krajského súdu po objektívnej\ni subjektívnej stránke a je správna, pričom zmena právnej kvalifikácie nie je prípustná.\n58. V rámci preskúmavania napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako celku\nústavný súd poukazuje na jeho ústavne udržateľnú argumentáciu na s. 15 a 16 napadnutého\nuznesenia, kde najvyšší súd vysvetľuje, že dovolanie predstavuje výnimočný prielom\ndo inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej\nistoty. Možnosti dovolania vrátane dovolacích dôvodov sú striktne obmedzené,\naby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia\nriadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako “ďalšie” odvolanie.“\nPosudzovaná ústavná sťažnosť sa javí ako „ďalší“ opravný prostriedok proti napadnutému\nuzneseniu najvyššieho súdu, pokiaľ ide o už posudzované otázky.\n59. Navyše, sťažovateľ v posudzovanej ústavnej sťažnosti uvádza, že zo strany oboch\nsúdov nebola rešpektovaná zásada in dubio pro reo, a to s poukazom na výpovede ďalších\nosôb v predmetnom konaní a vykonané dokazovanie. Aj na túto otázku sťažovateľovi\nbola poskytnutá odpoveď v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, konkrétne na s. 21,\npričom ústavný súd nenachádza ústavnoprávny dôvod s takouto interpretáciou všeobecnými\nsúdmi zápasiť.\n\n23\n\n60. Okrem toho, sťažovateľ v posudzovanej ústavnej sťažnosti uvádza, že nie\nnepodstatným prvkom z hľadiska posúdenia porušenia práv obhajoby je aj neprimeraná\ndĺžka trestného konania s prihliadnutím na obtiažnosť veci. Pokiaľ ide o možnosť porušenia\nzákladného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48\nods. 2 ústavy postupom okresného súdu, postupom krajského súdu a postupom najvyššieho\nsúdu v jeho trestnej veci, ústavný súd, vychádzajúc z uvedených okolností prípadu\nkonštatuje, že už v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu bolo konanie\nprávoplatne skončené. V danom prípade tak už ústavná sťažnosť vo svojej podstate\nnesmeruje proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu do označeného práva sťažovateľa.\n60.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje\nv konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie\ntohto práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte\nmohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označeného práva\nzohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho\nveci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o jeho porušení (IV. ÚS 226/04,\nIV. ÚS 202/2010). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza\nk porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne\nako zjavne neopodstatnenú, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo\ntoto porušovanie (II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).\n61. Ponad všetko už uvedené k postupu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,\nako aj k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd dodáva, že vyjadrenie\nprokurátora ku všetkým dovolacím dôvodom bolo zaslané na vyjadrenie sťažovateľovi\naj jeho obhajcovi. Obhajca využil túto možnosť, t. j. možnosť vyjadriť sa. Opakovane\nuviedol tie isté dôvody ako v podanom dovolaní. Nad rámec dovolania uviedol, že okresný\nani krajský súd v rozpore so súdnou praxou nevysvetlili, na základe akých dôkazov vylúčili\npravdivosť jeho obrany a z ktorého dôvodu je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný\nv zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Obhajca taktiež spochybňoval vybrané\nargumenty prokurátora. Obhajca trval na podanom dovolaní a žiadal najvyšší súd\nako dovolací súd, aby postupom podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku rozsudkom vyslovil\n24\n\nporušenie zákona a postupom podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku napadnuté rozhodnutie\nzrušil z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), g), h) a i) Trestného poriadku.\n62. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti podrobil argumenty\nnajvyššieho súdu ústavnoprávnemu prieskumu, pričom nezistil žiadne také skutočnosti,\nna základe ktorých by mohol po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť\nporušenie sťažovateľom označených práv. Navyše, z podaného dovolania je zrejmé,\nže sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti len opakuje námietky, ktoré už uplatnil\nvo svojom dovolaní.\n63. Ústavnú sťažnosť tak v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nPodľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu sa javí v danej veci\nako dostatočná a presvedčivá, nenesie známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.\nÚstavný súd uzatvára, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení jasne,\nzrozumiteľne a logicky vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie otca sťažovateľa odmietol.\nSkutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe neznamená porušenie ním\noznačených práv.\n64. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet\nžiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením\nzákladných práv sťažovateľa vyplývajúcich z ústavy a práv podľa dohovoru, a preto ústavnú\nsťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\npre jej zjavnú neopodstatnenosť.\nIII.4 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47\na čl. 48 ods. 2 charty napadnutými rozsudkami a postupom najvyššieho súdu\nv namietanom konaní a jeho uznesením sp. zn. 5 Tdo 80/2018 z 15. júla 2019\n65. Podľa čl. 51 ods. 1 charty (rozsah pôsobnosti) ustanovenia tejto charty\nsú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie,\na tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho\n25\n\nrešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi\npríslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu\nprenesené zmluvami.\n66. V súvislosti s námietkou porušenia základného práva podľa čl. 47 a čl. 48 ods. 2\ncharty ústavný súd uvádza, že tento článok je potrebné interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1\ncharty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.\nUstanovenie čl. 47 charty normuje základné právo na spravodlivý proces a čl. 48 ods. 2\nnormuje základné právo na obhajobu, no aplikovateľnosť charty je podmienená\nvykonávaním práva Európskej únie (porov. III. ÚS 141/2011, IV. ÚS 398/2013).\nPodľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenia charty, je aplikácia\ncharty v posudzovanej veci vylúčená. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej\nrepubliky, je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie.\n67. Ústavný súd preto odmietol túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa § 56\nods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n68. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími\nnávrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže\nrozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody\npodľa ústavy, alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej\nmedzinárodnej zmluvy, k čomu v tomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. októbra 2020\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trest-ukladanie trestov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:001db3bc-18a0-4dae-aa14-64373c38dde9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.71.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 71/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 71/2018 z 13. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-13", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.71.2018.1"}, {"guid": "ussr:33718066-0fa1-4714-a983-d59c8b1cbebd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.352.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 352/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 352/2017 z 30. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.352.2017.1"}, {"guid": "ussr:105dea71-2ec3-4056-b056-f92eaccc14b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2"}, {"guid": "ussr:8e6bffd2-f384-470b-a511-c1cffe93127f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.640.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 640/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 640/2016 z 11. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-11", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.640.2016.1"}, {"guid": "ussr:29b6f8c3-c617-4964-9b2f-da8b5967e8e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.26.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 26/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/2016 z 19. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-19", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.26.2016.1"}, {"guid": "ussr:2893d1f9-bbab-4906-ab0a-8504d2abec73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.583.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 583/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 583/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.583.2015.1"}, {"guid": "ussr:2efb1d8c-0130-4f60-b70e-45f4e62bd0b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 398/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 398/2013 z 26. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-26", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2efb1d8c-0130-4f60-b70e-45f4e62bd0b8"}, {"guid": "ussr:bd4fb047-5e00-482c-8311-9e112a7fcb19", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 131/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 131/2012 z 28. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-28", "citacie_n": 127, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd4fb047-5e00-482c-8311-9e112a7fcb19"}, {"guid": "ussr:d499a1dd-84d1-4ef1-8046-78bf36fe373d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 141/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 141/2011 z 5. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-05", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d499a1dd-84d1-4ef1-8046-78bf36fe373d"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:6968288f-5d3e-415e-bef5-93bd948f56c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 202/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 202/2010 z 20. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-20", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6968288f-5d3e-415e-bef5-93bd948f56c2"}, {"guid": "ussr:fe684aaa-bdf7-49c0-90db-9d96fb5600f5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/2010 z 18. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-18", "citacie_n": 1015, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe684aaa-bdf7-49c0-90db-9d96fb5600f5"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:c05f9374-62f9-45a5-86d0-9c66c86f9998", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 311/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 311/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c05f9374-62f9-45a5-86d0-9c66c86f9998"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:3347a163-dc1f-48e3-8e2c-e0f585b8d899", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 211/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 211/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3347a163-dc1f-48e3-8e2c-e0f585b8d899"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:a3f3a510-1695-4aca-9262-a3b62622aaff", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 41/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 41/08 z 7. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-07", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a3f3a510-1695-4aca-9262-a3b62622aaff"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:645dce09-be53-48f9-a4a8-87234afa4350", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 279/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 279/07 z 7. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-07", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:645dce09-be53-48f9-a4a8-87234afa4350"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:8ffd5799-fb89-47c0-9cb1-0fb3bed33d82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 103/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 103/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8ffd5799-fb89-47c0-9cb1-0fb3bed33d82"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}], "citovane_v": []}