{"guid": "ussr:c8b506b3-2f2e-4999-87ab-22c675333440", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.412.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 412/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 412/2018 z 4. 8. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 4. augusta 2020, sp. zn. I. ÚS 412/2018, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.412.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-08-04", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c8b506b3-2f2e-4999-87ab-22c675333440", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.412.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.412.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.412.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 412/2018-50\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku\n(sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti Rímskokatolíckej cirkvi,\n,\n\n, konajúcej prostredníctvom farského administrátora\n, zastúpenej advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o.,\n\nDunajská 15/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Viliam Karas, PhD., vo veci\nnamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku\npodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 184/2017\nz 23. mája 2018 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo Rímskokatolíckej cirkvi,\n\nna súdnu ochranu\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 184/2017 z 23. mája 2018\nporušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 184/2017\nz 23. mája 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Rímskokatolíckej\ncirkvi,\n\ntrovy právneho zastúpenia v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat\n\neur a päťdesiat centov) na účet advokátskej kancelárie MAPLE & FISH s. r. o.,\nDunajská 15/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti Rímskokatolíckej cirkvi,\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n23. augusta 2018 doručená ústavná sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi,\n,\n\n,\n\n, konajúcej prostredníctvom farského administrátora\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“),\n\npráva\n\nna\n\nspravodlivé\n\nsúdne\n\nkonanie\n\nzaručeného\n\nv\n\nčl.\n\n6\n\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),\nako aj namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\na práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského\nsúdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 266/2016 z 19. apríla 2017\n2\n\n(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 184/2017 z 23. mája 2018 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie“).\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu bolo rozhodnuté o odvolaní\nžalovaného (Slovenského pozemkového fondu; ďalej aj „žalovaný“) proti rozsudku\nOkresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 C 79/2011 z 3. apríla 2012\nv spojení s opravnými uzneseniami z 19. apríla 2012 a 25. mája 2012 (ďalej len „rozsudok\nokresného súdu“). Okresný súd (rozsudkom okresného súdu) v celom rozsahu vyhovel\nžalobe sťažovateľky (v texte preto aj „žalobca“), ktorou sa domáhala reštitučného nároku\nna vydanie tam uvedených nehnuteľností v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení\nvlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode\nvlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“). Krajský súd\npotvrdil rozsudok okresného súdu v časti ukladajúcej žalovanému vrátiť sťažovateľke ornú\npôdu (v rozsudku označenú ako parcela\n\n), avšak v časti ukladajúcej žalovanému\n\nvrátiť sťažovateľke zastavanú plochu a nádvorie (v rozsudku označenú ako parcela\nkrajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky v tejto časti\nzamietol s odôvodnením, že ide o parcelu, u ktorej nebolo preukázané, že bezprostredne\nslúži poľnohospodárskej výrobe (ďalej len „sporná parcela“). Dovolanie sťažovateľky\nproti zamietajúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu bolo napadnutým uznesením\nodmietnuté.\n3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že rozsudok\nkrajského súdu je v rozpore s vykonaným dokazovaním, pretože z dokazovania vykonaného\nfotografickým materiálom týkajúcim sa spornej parcely malo vyplynúť, že na tejto parcele\nsa nachádzajú nebytové budovy slúžiace ako sušiareň tabaku. Tento účel ich využitia mal\npotvrdiť aj samotný žalovaný, teda podľa sťažovateľky bol účel využitia spornej parcely\nna účely poľnohospodárskej výroby nesporný aj napriek tomu, že predmetná parcela\nje v katastri nehnuteľností fakticky evidovaná ako „zastavané plochy a nádvoria“.\nPodľa sťažovateľky mal súd brať na zreteľ nielen druh pozemku, v akom je sporná parcela\nevidovaná\n\nv katastri\n\nnehnuteľností,\n\nale\n3\n\naj\n\njej\n\nskutočný\n\n(reálny)\n\nstav,\n\nna ktorý je nehnuteľnosť využívaná. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd\nbezdôvodne odmietol jej návrh na vykonanie dokazovania ohliadkou spornej parcely\nna preukázanie účelu jej využitia pre potreby poľnohospodárskej výroby, takže jeho závery\no neunesení dôkazného bremena sťažovateľkou, ktorá podľa názoru krajského súdu\nnepreukázala účel jej využitia pre poľnohospodárku výrobu, považuje za ústavne\nneudržateľné. Sťažovateľka v tejto súvislosti tiež uviedla, že v danom prípade mala byť\nvzatá na zreteľ aj skutočnosť, že v čase odňatia spornej parcely jej pôvodným vlastníkom\nbola táto v pozemkovo knižnom stave evidovaná ako orná pôda, pričom sporná parcela\ns aktuálnym parcelným číslom mala byť vytvorená až „... na základe geometrického plánu\nč. 42/2007, vyhotoveného dňa 5.12.2007...“. Z uvedeného má však tiež vyplývať, že sporná\nparcela je síce druhovo evidovaná ako „zastavaná plocha a nádvorie“, avšak je označená\nkódom\n\nktorý v zmysle vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej\n\nrepubliky č. 79/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky\no katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny\nzákon) v znení neskorších predpisov (zrušená 1. decembra 2009, pozn.), predstavuje\npozemok, na ktorom je dvor. Podľa sťažovateľky krajský súd nezohľadnil, že skupinu druhu\npozemkov označených ako zastavené plochy a nádvoria tak nemusia tvoriť len zastavené\npozemky, ale aj pozemky, ktoré v skutočnosti nie sú zastavané, ale ktoré môžu slúžiť\naj pre poľnohospodárske účely „... (napr. zabezpečenie prístupu k pozemku, ochrannú\nfunkciu, uskladnenie strojov, náradia, ale aj úrody...). Z tohto dôvodu nie je možné\nbez ďalšieho uzavrieť, že pozemok evidovaný ako zastavané plochy a nádvoria nie je možné\nvydať. Ak je takýto pozemok súčasťou poľnohospodárskej usadlosti, čo vyplýva z pozemnoknižného stavu i predloženej fotografie terénu a má hospodársky význam, čo potvrdila\naj výpoveď Žalovaného, a to že súvisí najmä so sušiarňou tabaku, tak ide o predmet\nspôsobilý na vydanie podľa ust. § 2 ods. 1 písm. b), príp. a) Reštitučného zákona.“.\n4. Sťažovateľka teda uzavrela, že reštitučný zákon bráni iba vydaniu pozemkov,\nktoré boli po ich prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zastavané stavbami,\na to aj tak len stavbami, ktoré nemajú alebo neslúžia poľnohospodárskemu účelu,\npretože tie vydané byť môžu, takže reštitučný zákon nebráni vydaniu pozemku len preto,\nže je evidovaný ako zastavaná plocha a nádvorie. Podľa sťažovateľky „Krajský súd\n4\n\ni napriek tomu, že bolo jednoznačne preukázané, že parcela\n\nnie je zastavaná,\n\npôvodne bola podľa pozemno-knižného stavu evidovaná ako orná pôda, a súčasne\nje evidovaná ako pozemok, na ktorom je dvor, pričom z dôkazov a tvrdení Žalovaného\nvyplynulo, že slúži na sušenie tabaku, čo bezpochyby je poľnohospodárska činnosť, túto\nnapokon nevydal z dôvodu, že Sťažovateľ údajne nepreukázal charakter nehnuteľnosti\nv zmysle § 2 Reštitučného zákona...\nZároveň z vykonaných dôkazov vyplýva, že ide o pozemok obkolesený inými\npoľnohospodárskymi pozemkami, čo rovnako svedčí o jeho poľnohospodárskom\ncharaktere.“. V uvedených súvislostiach sťažovateľka na podporu svojej argumentácie\npoukázala na rozhodnutia v obdobných veciach, a to jednako na rozhodnutia ústavného\nsúdu, ako aj na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré pri posúdení charakteru\nreštituovaného pozemku v interakcii s tým, ako bol vedený v evidencii nehnuteľností,\nako aj v interakcii s jeho faktickým využitím, v porovnaní s napádaným rozhodnutím\nkrajského súdu odlišne aplikovali príslušné ustanovenia reštitučného zákona.\n5. Nesprávnym právnym posúdením veci v dôsledku nesprávnej aplikácie\nreštitučného zákonodarstva na daný prípad (reštriktívnym výkladom v rozpore s účelom\nreštitučného zákonodarstva) sťažovateľka odôvodnila aj svoje dovolanie proti rozhodnutiu\nkrajského súdu, ktoré však najvyšší súd podľa sťažovateľky ústavne nekonformným\nspôsobom odmietol, pretože ho posudzoval „... príliš reštriktívne, formalisticky, bez snahy\nzachovať účel Reštitučného zákona, právo na súdnu ochranu a princíp spravodlivosti“.\nPodľa sťažovateľky najvyšší súd, tak ako pred ním aj krajský súd, „... nesprávne právne\nposúdil otázku spôsobilosti vydania pri parcele\n\na nesprávne uzavrel, že musí ísť\n\no pozemok bezprostredne slúžiaci poľnohospodárskej výrobe. Namietame správnosť\ntohto záveru, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, právna úprava v Reštitučnom zákone\nnevyžaduje, aby išlo o pozemok, ktorý skutočne slúži poľnohospodárskej výrobe, ale aby išlo\no pozemok, pri ktorom je splnená možnosť potenciálneho produkčného využitia pôdy\nalebo pozemok zabezpečujúci využívanie poľnohospodárskej pôdy na daný účel. Odhliadnuc\nod uvedeného, z vykonaných dôkazov (geometrický plán, označenie druhu pozemku kódom\nspôsobu využitia, fotodokumentácie predloženej Žalovaným a najmä ním potvrdeným\nspôsobom využitia – sušiareň tabaku) je nepochybné, že parcela\n5\n\naj v súčasnosti\n\nje reálne využívaná na poľnohospodársku činnosť. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť,\nže to vyplynulo z dôkazov a tvrdení Žalovaného, nakoľko Sťažovateľ tieto nerozporoval.\nNavyše Sťažovateľ v súčasnosti nevyužíva tento pozemok, a teda je pochopiteľné, že nemá\ninformácie o tom, na aký účel tento pozemok slúži.“.\n6. Sťažovateľka uviedla, že „... výklad ustanovení Reštitučného zákona a CSP,\nktorý podal Krajský súd a Dovolací súd a ktorý je uvedený v tejto sťažnosti,\nje neakceptovateľný a postupom súdov došlo k odopretiu spravodlivosti a vylúčeniu\nSťažovateľa z práva na súdnu ochranu“.\n7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí\njej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave\nzo dňa 19.04.2017 sp. zn. 11 Co/266/2016-867 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 23.05.2018 sp. zn. 4 Cdo/184/2017 boli porušené základné ľudské práva\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa článku 1\nProtokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nÚstavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa\n19.04.2017 sp. zn. 11 Co/266/2016-867 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.05.2018\nsp. zn. 4 Cdo/184/2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na nové konanie.\nPorušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy\nkonania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“\n8. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 412/2018-23 z 28. novembra 2018\n(ďalej len „prijatie veci na ďalšie konanie“) prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie\nv celom spektre namietaného porušenia označených práv, ale iba vo vzťahu k uzneseniu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 184/2017 z 23. mája 2018 (napadnuté uznesenie). V ostatnej\nčasti ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.\n\n6\n\n9. V čase napadnutia na ústavný súd bola vec sťažovateľky podľa Rozvrhu práce\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019\npridelená sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, toho času členovi prvého senátu\nústavného súdu v zložení Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), sudca Peter Brňák\na sudca Milan Ľalík. Všetkým členom prvého senátu ústavného súdu, ktorému vec pôvodne\nnapadla, uplynulo 16. februára 2019 funkčné obdobie.\n10. V období od 17. februára 2019 spadala vec sťažovateľky podľa čl. II bodov 7 a 8\nDodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie\nod 1. marca 2018 do 28. februára 2019 a podľa čl. X bodu 2 písm. c) Rozvrhu práce\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019\ndo kategórie vecí, ktoré mali byť prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného\nsúdu. Po vymenovaní ostatných šiestich sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) bola vec\nsťažovateľky podľa čl. X bodu 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku\nč. 1 schváleného 16. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi.\nPodľa čl. II bodov 3 a 5 predmetného rozvrhu práce bol na konanie vo veci príslušný tretí\nsenát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka\na Martin Vernarský.\n11. Po vzdaní sa Mojmíra Mamojku funkcie sudcu ústavného súdu v zmysle Rozvrhu\npráce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020\ndo 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 účinného od 1. júna 2020 (ďalej len „rozvrh\npráce“) veci, na prerokovanie ktorých sú príslušné prvý a tretí senát ústavného súdu\nv zloženiach platných v obdobiach od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019,\nod 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019 a od 17. októbra 2019 do 31. mája 2020,\nak bol ich členom sudca Mojmír Mamojka, prerokuje ten senát ústavného súdu,\nktorého členom je sudca spravodajca v danej veci podľa súčasného rozvrhu práce. Tretí\nsenát ústavného súdu pracuje v novom zložení: Martin Vernarský (predseda senátu), sudca\nIvan Fiačan a Peter Straka (sudca spravodajca). Z uvedeného dôvodu rozhodol o merite\nústavnej sťažnosti tretí senát ústavného súdu v práve uvedenom zložení.\n7\n\nII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, replika sťažovateľky, vyjadrenie zúčastnenej osoby\n12. Ústavný súd 27. decembra 2018 podľa § 29 ods. 3 a § 30 ods. 1 a 2 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (toho času platný a účinný predpis upravujúci vedenie konania pred ústavným\nsúdom, pozn.) zaslal prijatú ústavnú sťažnosť najvyššiemu súdu na vyjadrenie\nsa k jej obsahu a k vhodnosti konania ústneho pojednávania v prijatej veci a sťažovateľke\nvýzvu na vyjadrenie sa k vhodnosti konania ústneho pojednávania.\n13. Sťažovateľka v podaní ústavnému súdu doručenom 16. januára 2019 oznámila,\nže s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.\n14. Najvyšší súd prípisom sp. zn. KP 3/2019-3, Cpj 2/2019 z 10. mája 2019\n(ďalej len „vyjadrenie najvyššieho súdu“) ústavnému súdu oznámil, že s upustením\nod ústneho pojednávania súhlasí. K obsahu ústavnej sťažnosti uviedol, že napadnutý\nrozsudok krajského súdu je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu\na že dôvodom zamietnutia žaloby nebola skutočnosť, že sporná parcela je v katastri\nnehnuteľností označená ako zastavané plochy a nádvoria, ale neunesenie dôkazného\nbremena zo strany žalobcu na preukázanie toho, akému účelu využitia sporná parcela slúži.\n15. Ústavný súd 11. februára 2020 upovedomil podľa § 126 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o podanej ústavnej sťažnosti\nzúčastnenú osobu (Slovenský pozemkový fond). Zúčastnená osoba právo vyjadriť\nsa k ústavnej sťažnosti v určenej 10-dňovej lehote nevyužila.\n\n8\n\n16. Ústavný súd je z dôvodu opakovania sa argumentácie predostretej účastníkmi\nkonania názoru, že od ústneho pojednávania pojednávania nemožno očakávať\nďalšie objasnenie veci, a preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde od ústneho pojednávania v prejednávanej veci upustil.\n17. Ústavnému súdu ostáva v závere tejto časti pre prehľadnosť vlastného procesného\npostupu vysvetliť opomenutie zaslať vyjadrenie najvyššieho súdu na repliku sťažovateľke.\nObrana najvyššieho súdu je totožná so závermi v napadnutom uznesení. Obrana najvyššieho\nsúdu teda bola detailne spochybnená\n\nv podanej ústavnej\n\nsťažnosti.\n\nVzhľadom\n\nna to, že týmto rozhodnutím je vyslovený zásah do základného práva sťažovateľky na súdnu\nochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, prejednávané rozhodnutie je v sťažovateľkin\nprospech, čím ústavný súd považuje zmienený nedostatok za zhojený. Vzhľadom na dĺžku\nprocesu pred ústavným súdom zapríčinenú viacnásobnými zmenami členov tretieho senátu\nústavného súdu (podrobne popísanú v bodoch 9 až 11 tohto rozhodnutia) ústavný súd\nnepovažoval za bezvýnimočne nevyhnutné zmienený procesný nedostatok naprávať\nďalším procesným postupom, ktorý by prejednávanú vec ani len potenciálne nedoviedol\nk inému výsledku, vyslovenie nálezu vo veci by však ešte viac oddialil.\nIII.\nRelevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu\n18. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n19. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n9\n\n20. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n23. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuž judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n24. Ústavný súd skôr, než pristúpi k samotnému právnemu posúdeniu veci, považuje\nza vhodné ustáliť jej podstatu.\n25. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie tak, že sťažovateľka neuniesla dôkazné\nbremeno preukázať, že sporná parcela bezprostredne slúži poľnohospodárskej výrobe,\nčo považoval za nevyhnutné pre úspech v spore. Podľa krajského súdu „bolo na žalobkyni,\naby na skutočnosť, či predmetná nehnuteľnosť bezprostredne slúži poľnohospodárskej\nvýrobe, resp. je pre ňu nepostrádateľná, označila dôkazy, pretože ak tieto tvrdenia dokázané\nnebudú, nemôže mať návrh úspech.“(bod 11 rozsudku krajského súdu). Tento záver krajský\nsúd odôvodnil zmyslom prejednacej zásady sporového konania (bod 10 rozsudku krajského\nsúdu).\n10\n\n26. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie podľa § 421\nods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok v znení neskorších predpisov). Prípustnosť dovolania tvrdila tým, že rozsudok\nkrajského súdu mal závisieť od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa krajský súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Odklon argumentovala nesprávnym\nprávnym posúdením sporu, okrajovo aj nesprávnym zistením skutkového stavu.\n27. Dovolanie sťažovateľky proti zamietajúcemu výroku rozsudku krajského súdu\nbolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa ustanovenia § 447 písm. f)\nCivilného sporového poriadku, a teda pretože nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi, resp. dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435\nCivilného sporového poriadku.\n28. Najvyšší súd odôvodnil napadnuté uznesenie tak, že poukázal na to, že „odvolací\nsúd ďalej vyvodil záver, že vydať a navrátiť vlastníctvo aj k nehnuteľnostiam druhovo\noznačeným v katastri nehnuteľností ako zastavaná plocha a nádvoria, ostatné plochy\na vodné plochy, je možné len v tom prípade, ak žalobkyňa, na ktorej je dôkazné bremeno\npreukáže,\n\nže\n\nslúžia\n\nbezprostredne\n\npoľnohospodárskej\n\nvýrobe\n\nalebo\n\nsú\n\npre ňu nepostrádateľné, pričom vychádzal z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/ zákona\na poukázal na poznámku k tomuto ustanoveniu, v ktorej je odkaz na zákon č. 220/2004 Z. z.\na č. 245/2003 Z. z., v zmysle ktorých poľnohospodárskou pôdou sa rozumejú pozemky,\nktoré sú ako poľnohospodárska pôda využívané na poľnohospodársku výrobu. Zároveň\nkonštatoval, že žalobkyňa sa nevedela vyjadriť za akým konkrétnym účelom sa sporná\nparcela využíva. Dôvodom zamietnutia žaloby v tejto časti teda nebola skutočnosť,\nže predmetná parcela je v katastri nehnuteľností označená druhovo ako zastavané plochy\na nádvoria, ale neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne na preukázanie toho,\nakému účelu predmetná parcela slúži.“ (bod 20 napadnutého uznesenia).\n\n11\n\n29. Najvyšší súd z textu podaného dovolania nezistil danosť odklonu od svojej\njudikatúry odôvodnenú nesprávnym právnym posúdením veci, a preto dovolanie odmietol\nprejednať. Poukázal na to, že neúspech sťažovateľky bol daný niečím iným, než odklonom\nod stabilnej judikatúry ‒ neunesením dôkazného bremena v spore.\n30. V tomto momente sporu sa argumentácia účastníkov začína cyklicky opakovať.\nSťažovateľka z konkrétnych (skutkových aj právnych) dôvodov tvrdí, že spor je evidentne\nnesprávne rozhodnutý, najvyšší súd na to argumentuje, že podaným dovolaním „netrafila“\ndo správneho dovolacieho dôvodu. Ústavný súd z uvedeného dôvodu vidí matériu sporu\nv posúdení zásahu do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Výsledok sporu bol totiž závislý\nna ústavno-konformnom výklade pripustenia dovolacieho prieskumu a otázka odňatia\nnamietaného hmotného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy alebo čl. 1 dodatkového protokolu\nje otázkou podružnou výsledku správnej aplikácie procesu. Z uvedeného dôvodu ústavný\nsúd vo výsledku nevyhovel námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa\nčl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu\n(bod 4 tohto nálezu).\n31. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že identifikuje v tvrdeniach sťažovateľky\na najvyššieho súdu medzeru. Sťažovateľka aj napriek tomu, že nesúhlasí s postupom\nkrajského súdu pri zisťovaní skutkového stavu, na základe ktorého súd podľa jej názoru\nsvojvoľne posúdil otázku účelu využitia spornej parcely (na túto skutočnosť poukazuje\nnapr. na strane 4 a 7 podaného dovolania), svoju argumentáciu v dovolaní zameriava\nna nesprávne právne posúdenie sporu, pokiaľ ide o nekoherentnosť judikatúry.\n32. Na vysvetlenie taktiky vedenia sporu sťažovateľka uvádza, že v čase podania\ndovolania vychádzala «z právneho názoru v rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho\nkolégia dovolacieho súdu sp. zn. 1VCdo 2/2017 z 19.04.2017, podľa ktorého kumulácia\ndôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je neprípustná.\nPodotýkame, že následne došlo k zmene právneho názoru a uznesením veľkého senátu\nobčianskoprávneho kolégia dovolacieho súdu sp. zn. 1VCdo 1/2018 z 21.03.2018 bolo\n12\n\nrozhodnuté, že: „Kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p.\nje prípustná.“ Je však zrejmé, že zmena judikatúry nemôže byť na ťarchu Sťažovateľa\na rovnako nemôže niesť zodpovednosť za to, že v čase podania dovolania nemohol\nkumulovať dovolacie dôvody, pričom trváme na tom, že ním zvolený dovolací dôvod\nje správny, dôvodný a riadne odôvodnený.».\n33. Na základe uvedeného ústavný súd musí konštatovať, že pokiaľ sťažovateľka\nv dovolaní\n\nnamietala\n\nsvojvôľu\n\nkrajského súdu\n\npri zisťovaní skutkového stavu\n\na jeho následnom právnom posúdení, z pohľadu voľby konkrétneho dovolacieho dôvodu\nsa v súčasných právnych reáliách javí ako zavádzajúce odvolávať sa na neprípustnosť\nkumulácie dôvodov dovolania.\n34. Pri vývoji právnej úvahy do nej vstupuje okolnosť, keď ústavný súd vlastným\nprocesným rozhodnutím (prijatím veci na ďalšie konanie) zablokoval prístup k vecnému\nprieskumu rozsudku krajského súdu odklonom od dosiaľ uplatňovanej rozhodovacej praxe,\npokiaľ ide o posúdene právomoci ústavného súdu sa rozsudkom krajského súdu vecne\nzaoberať. Prax ústavného súdu bola v prípade ústavných sťažností napádajúcich rozhodnutia\nkrajských súdov a na nich nadväzujúce procesné odmietnutia dovolaní taká, že ústavný súd\nsi zachovával možnosť vecného prieskumu rozhodnutí krajských súdov aj rozhodnutí\nnajvyššieho súdu, a to aj z dôvodu, že vady vytýkané v ústavnej sťažnosti konaniam\npred krajskými súdmi, resp. napadnutým rozhodnutiam krajských súdov, nemuseli byť\nspôsobilé stať sa predmetom dovolacieho prieskumu (z dôvodu taxatívne veľmi úzko\nvymedzeného rozsahu vecného záberu dovolacieho prieskumu v § 419 a nasl. Civilného\nsporového poriadku), ale zároveň mohli byť spôsobilé založiť dôvod na vyslovenie\nporušenia základného práva v prieskume týkajúcom sa namietaného porušenia označených\nzákladných práv ústavným súdom (pre širší vecný záber ústavnej sťažnosti) [k tomu\nporovnaj napr. uznesenie o prijatí veci na ďalšie konanie sp. zn. III. ÚS 60/2018\nzo 7. februára 2018 a naň nadväzujúci nález vo veci z 22. mája 2018, uznesenie o prijatí\nveci na ďalšie konanie sp. zn. II. ÚS 59/2018 z 25. januára 2018 a naň nadväzujúci nález\nzo 6. februára 2019, uznesenie o prijatí veci na ďalšie konanie sp. zn. IV. ÚS 491/2018\nz 13. septembra 2018 a naň nadväzujúci nález z 31. januára 2019]. S veľkou mierou\n13\n\nabstrakcie od konkrétnych prípadov a veľmi zjednodušene povedané aj pre tento dôvod\nústavný súd v zásade zachovával lehotu na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu\nk prieskumu rozhodnutí krajských súdov po podaní dovolania, ktoré bolo najvyšším súdom\nnapokon ex post hodnotené ako procesne neprípustné (porovnaj rozsudok Európskeho súdu\npre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,\nsťažnosť č. 46129/99, body 51 a nasl. a naň nadväzujúca judikatúra napr. III. ÚS 127/2019\nbod 30). Z tohto uhla pohľadu bol záver ústavného súdu o nedostatku právomoci ústavného\nk prieskumu rozsudku krajského súdu pri prijatí veci na ďalšie konanie prekvapivý.\n35. Pre komplexné posúdenie veci ústavný súd, samozrejme, zaujíma materiálny\ndôvod najvyššieho súdu, na ktorom založil odôvodnenie napadnutého uznesenia. Najvyšší\nsúd v napadnutom uznesení dogmaticky vychádza z názoru, že „[d]ovolací súd\nje dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná\nv dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky,\nktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p.,\nje (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej\nviazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil\nv dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\nŽalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 421\nods. 1 písm. a/ C.s.p. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/\nC.s.p., by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť,\nako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť),\nv čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné\npolemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie\nsprávnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu\nprávnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.\nPokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú\nsúdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil,\ndovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom,\n14\n\nktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli.\nV prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých\nprocesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací\nsúd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce) rozhodnutia\ndovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil\ndovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy\ndovolania a dovolacieho konania zvolenej v C.s.p., ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému\nustanovením § 421 ods. 1 C.s.p. (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S.,\nBajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H.\nBECK,\n\nstr.1382\n\na\n\nrozhodnutia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp.\n\nzn.\n\n3\n\nCdo\n\n6/2017,\n\nsp. zn. 3 Cdo 28/2017).“ (body 13 až 14.1 napadnutého uznesenia).\n36. Vyjadrenie najvyššieho súdu teda predostiera na prvý pohľad rozumne silný\nargument, že sťažovateľkou podané dovolanie nebolo najvyšším súdom pripustené\nk dovolaciemu prieskumu, 1) pretože sťažovateľka predmet dovolacieho prieskumu\nnesprávne vymedzila, 2) pretože dovolací prieskum tak, ako je legislatívne ukotvený,\nexplicitne neponúka možnosť korekcie právoplatných súdnych rozhodnutí z akéhokoľvek\ndôvodu (§ 420 Civilného sporového poriadku taxatívne vypočítava dôvody zmätočnosti\na § 421 Civilného sporového poriadku svojím predmetom rieši otázku zjednocovania\njudikatúry), a pretože 3) najvyšší súd bol sťažovateľkou vymedzeným dôvodom dovolania\nviazaný (§ 440 Civilného sporového poriadku).\n37. Zároveň je potrebné konštatovať, že sťažovateľka, pokiaľ dovolanie chcela podať\n(pričom jeho nepodanie mohlo byť ústavným súdom posúdené ako nevyčerpanie účinných\nprostriedkov nápravy, čo ústavný súd v zásade v judikatúre vyžaduje napr. III. ÚS 127/2019\nbod 27), chtiac-nechtiac musela svoje výhrady podľa toho času aplikovanej súdnej praxe\nnejako vtesnať do jediného dovolacieho dôvodu. Preto je zaťažko sťažovateľke pričítať\nna škodu dôsledky vyplývajúce z nie úplne ľahkej (a ústavným súdom ex post) hodnotenej\nkvality voľby dovolacieho dôvodu. Ústavný súd sa vysporiadava s „nešťastnou“ voľbou\ndovolacieho dôvodu v prospech sťažovateľky nielen z práve uvedených dôvodov,\nale aj z dôvodov nasledujúcich. K veci sa totiž pridáva ďalšia okolnosť.\n15\n\n38. Krajský súd na odvolacom pojednávaní zamietol návrh sťažovateľky\nna vykonanie miestnej ohliadky zameranej na preukázanie účelu využívania spornej parcely.\nZ fotografie spornej parcely, ktorú mu predložil Slovenský pozemkový fond (žalovaný),\nusúdil, že ju tvorí „trávnatá plocha pri nejakých budovách, o ktorých žalovaný tvrdil, že ide\no nebytové budovy – sušiareň tabaku“ (bod 11 rozsudku krajského súdu). Krajský súd\nbol toho názoru, že miestnou ohliadkou by nebolo možné zistiť účel využívania spornej\nparcely (rozumej lepšie než z fotografie). Krajský súd teda zhrnul, že sťažovateľka\nnepreukázala účel využívania spornej parcely a dôkaznú núdzu pričítal na jej ťarchu.\nKrajskému súdu teda pri rozhodnutí sporu vôbec neprekážalo, že sťažovateľku (žalobcu)\nzaviazal preukazovať účel využitia nehnuteľnosti, ktorú nevlastní (navrhuje jej reštitúciu),\nba čo viac, sporná parcela je priamo vo vlastníctve žalovaného. Sťažovateľke tým bolo\nv spore vzhľadom na jej možnosti uložené bez rozumného dôvodu uniesť neprimerané\ndôkazné bremeno. Nezohľadnenie tejto skutočnosti, pretože priamo na nej bolo založené\nrozhodnutie sporu, považuje ústavný súd za svojvoľné (k povinnosti jasne a zrozumiteľne\nuviesť odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany porovnaj napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04 a mnoho ďalších).\n39. Ako už bolo uvedené v bode 31 tohto nálezu, sťažovateľka v podanom dovolaní\nargumentovala svojvôľou krajského súdu pri zisťovaní skutkového stavu a pri následnom\nprávnom posúdení sporu. Formálne z dôvodu uvedeného v bode 32 tohto nálezu\nako dovolací dôvod označila iba § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku.\nVo svojej dovolacej argumentácii však krajský súd kritizovala (hoci okrajovo)\naj za jeho skutkový záver o neunesení dôkazného bremena v situácii, keď nevyhovel\njej návrhu na vykonanie dôkazu miestnou ohliadkou (strana 7 dovolania sťažovateľky).\nMateriálny základ sťažovateľkinej dovolacej námietky teda primárne spočíval v odoprení\nprocesných práv pri dokazovaní opodstatnenosti jej tvrdení, ktoré podľa jej názoru mali\nnásledne viesť krajský súd k opačnému meritórnemu právnemu posúdeniu veci. Označenie\nnámietky nič však nemení na jej materiálnom základe – svojvôli pri zisťovaní skutkového\nstavu, ktorého ustálená podoba mala až následne podľa mienky sťažovateľky viesť\nk odlišnému právnemu posúdeniu jej kauzy. Hodnotenie obsahovej stránky (podstaty)\ndovolacích námietok preto podľa názoru ústavného súdu mohlo najvyšší súd viesť\n16\n\naj k úvahe o prípustnosti sťažovateľkinho dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného\nsporového poriadku. Hodno tu pripomenúť, že dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420\npísm. f) Civilného sporového poriadku je aj relevantným dovolacím dôvodom. Ústavný súd\npritom neopomína, že dovolací súd je prísne viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 Civilného\nsporového poriadku), pričom dovolateľ je povinný dovolanie odôvodniť tak, ako to od neho\nvyžaduje § 431 a § 432 Civilného sporového poriadku. Napriek tomu však\nobjektivita a spravodlivosť\n\nrozhodovacieho\n\nprocesu\n\nako\n\ndeterminanty\n\nrešpektu\n\nk základnému právu na súdnu ochranu (napr. I. ÚS 211/2012, III. ÚS 90/2015) vyžadovali\npodľa názoru ústavného súdu v predmetnej veci od najvyššieho súdu upustiť od striktne\nformalistického prístupu k hodnoteniu dovolania sťažovateľky. K tomuto záveru vedú\nústavný súd aj okolnosti sťažovateľkinej kauzy popísané v citácii jej sťažnostných dôvodov\nv bode 32 odôvodnenia tohto nálezu a zasadené do časových relácií konania o jej dovolaní.\n40. Sťažovateľkino dovolanie je z 26. marca 2017, keď ako ustálenú bolo možné\nhodnotiť rozhodovaciu prax o zákaze kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania (uznesenie\nveľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017\nz 19. apríla 2017). Avšak najvyšší súd rozhodol o podanom dovolaní napadnutým\nuznesením z 23. mája 2018, teda s vedomím zásadnej zmeny judikatúrneho prístupu\nv otázke kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania tak, ako ho zaviedlo uznesenie veľkého\nsenátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 1/2018\nzo 7. mája 2018, a súčasne s vedomím, že sťažovateľka v čase podávania dovolania\nnemohla narábať s neistým predpokladom budúceho obratu v judikatúre.\n41. Na dôvažok ústavný súd poukazuje aj na odôvodnenie zjednocujúceho stanoviska\nPLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018, v ktorom uviedol, že medzi jednotlivými dovolacími\ndôvodmi neexistujú podmieňujúce, resp. vylučujúce súvislosti (body 16 a 17). Právne\nposúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad\nje úlohou (dovolacieho) súdu. Uvedený postoj ústavného súdu je okrem iného založený\nna myšlienke, podľa ktorej prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu\nje také správanie súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej\nosobe bez právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom,\n17\n\nv medziach platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva\n(Drgonec, J., Ústava Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855, cit. v PLz.\nÚS 1/2018). Zo zjednocujúceho stanoviska ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd\nnemôže pri námietke viacerých dovolacích dôvodov niektoré z nich vylúčiť z rozsahu\nposúdenia prípustnosti dovolacieho prieskumu.\n42. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil názor, podľa ktorého\nprílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania\na nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,\nktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam\npre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu\n(IV. ÚS 1/02).\n43. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva\nna spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. III. ÚS 875/2016 a rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu\nz 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36]. Právo na prístup k súdu však nemá\nabsolútny charakter a môže podliehať obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení\nobmedzení požíva štát určitú mieru voľnej úvahy. Právo na prístup k súdu nemožno\nobmedziť takým spôsobom alebo do takej miery, že to naruší samotnú podstatu daného\npráva. Obmedzenie práva na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi\nz čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade, že nesleduje legitímny cieľ, a ani v prípade, že medzi\npoužitými prostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality\n(Grécko-katolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok\nz 29. 11. 2016, § 89).\n44. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva,\nže právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná\n18\n\niba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd\nsa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané\nchrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna\na nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).\nPorušovanie základných práv nemôže pred najvyšším súdom obstáť bez povšimnutia.\nK rovnakému doktrinálnemu záveru sa prikláňa aj zahraničná prax [porovnaj napr. nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 128/05 z 10. mája 2005, cit.:\n«V demokratickém právním státě jsou všechny orgány veřejné moci povinny respektovat\nzákladní práva a svobody, úkolem soudů je poskytovat jim ochranu, resp. svébytnou\na specifickou formu ochrany, jde-li o Ústavní soud. Je-li ochrana základních práv a svobod\nstředobodem fungování demokratického právního státu, je třeba při jejich aplikaci dbát\ni na uplatnění zásady přímosti a bezprostřednosti. Shledá-li již sám obecný soud porušení\nzákladního práva či svobody, je povinen učinit všechna opatření k tomu, aby\nk dalšímu porušování\n\nnedocházelo\n\na\n\njiž\n\nexistující\n\nporušení\n\nodčinit\n\nprostředky,\n\nkterými disponuje v rámci své pravomoci. To se ostatně odráží v komplementární zásadě\nsubsidiarity, která se uplatňuje v řízeních před orgány, jež jsou nadány poskytovat\njednotlivci specifickou ochranu základních práv a svobod (Ústavní soud, Evropský soud\npro lidská práva) teprve tehdy, selhávají-li mechanismy ochrany před jinými orgány veřejné\nmoci [nález sp. zn. I. ÚS 55/04 (Sbírka nálezů a usnesení Ústavního soudu, svazek 34, nález\nč. 114, str. 187)], nález sp. zn. I. ÚS 4/04 (Sbírka nálezů a usnesení Ústavního soudu, svazek\n32, nález č. 42, str. 405), nález sp. zn. I. ÚS 554/04 (Sbírka nálezů a usnesení Ústavního\nsoudu, svazek 36, nález č. 67, str. 707) a nález sp. zn. IV. ÚS 343/04 (Sbírka nálezů\na usnesení Ústavního soudu, svazek 36, nález č. 55, str. 581)].\nV posledně uvedeném rozhodnutí pak Ústavní soud navíc konstatoval, že podle jeho\nnázoru Evropský soud pro lidská práva (dále též \"ESLP\") opakovaně potvrzuje, že čl. 6\nÚmluvy sice nenutí smluvní státy k vytváření odvolacích nebo kasačních soudů, avšak pokud\ntyto jurisdikce existují, garance čl. 6 Úmluvy musí být respektovány, zejména tam,\nkde zajišťují účastníkům řízení účinné právo na přístup k soudům za účelem projednání\njejich práv (za všechna srov. v oficiální databázi ESLP HUDOC na http://www.echr.coe.int/\nnapř. rozhodnutí senátu ze dne 19. 12. 1997 Brualla Gómez de la Torre proti Španělsku\nč. 26737/95, § 33 in fine). Způsob, jímž se čl. 6 odst. 1 aplikuje, závisí na konkrétních\n19\n\nokolnostech případu. Je přitom nutno vzít v úvahu celé řízení na vnitrostátní úrovni a roli,\njakou v něm hrála kasační jurisdikce, přičemž podmínky pro přípustnost opravného\nprostředku k apelačním či kasačním soudům (\"courts of appeal or of cassation\") mohou být\npřísnější než pro odvolání (\"ordinary appeal\" - srov. in Brualla Gómez de la Torre, § 37).\nESLP zdůrazňuje, že omezení přístupu k soudu nebo tribunálu nebude slučitelné s článkem 6\nodst. 1, nebude-li sledovat legitimní účel a nebude-li zde existovat přiměřený vztah\nproporcionality mezi použitými prostředky a legitimním účelem, jehož má být dosaženo\n(srov. rozhodnutí senátu ze dne 19. 6. 2001 ve věci Kreuz proti Polsku č. 28249/95, § 55,\nnebo Sbírka rozhodnutí ESLP č. 97/2001; k aplikaci principu vyjádřeného v případu\nBrualla Gómez de la Torre na trestněprávní ustanovení čl. 6 odst. 1 Úmluvy srov.\nrozhodnutí první sekce ze dne 9. 1. 2003 v případu Šiškov proti Bulharsku č. 38822/97,\n§ 84, nebo rozhodnutí druhé sekce ze dne 9. 11. 2004 ve věci Marpa Zeeland B.V. and Metal\nWelding B.V. proti Nizozemí č. 46300/99, § 48). Ústavní soud v citovaném nálezu uzavřel,\nže Evropský soud pro lidská práva se zřetelně vyslovil k aplikovatelnosti článku 6\nodst. 1 Úmluvy při posuzování rozhodování soudních těles s obdobným postavením, jaké\nmá Nejvyšší soud při rozhodování o trestních a civilních dovoláních.\nZe shora uvedeného je tedy nepochybné, že samotná existence dovolání jako\nmimořádného opravného prostředku nepožívá ústavněprávní ochrany, jinými slovy není\npovinností státu, aby takový prostředek ochrany práv do svého právního řádu\nzakomponoval. To však nezbavuje soud povinnosti interpretovat a aplikovat podmínky\npřipuštění tohoto prostředku, pokud jej stát ve svém zákonodárství vytvořil, tak, aby dodržel\nmaximy práva na spravedlivý proces. Existují-li v zákoně omezení práva na přístup k soudu\nv rámci řízení o mimořádném opravném prostředku, je třeba sledovat, zda tato omezení jsou\nproporcionální ochraně základního práva, a to nikoliv pouze v rovině normativní,\nale též při posuzování konkrétního případu v rovině výkladu a aplikace takových omezení.»\n45. Na tomto mieste je vhodné doplniť aj skoršiu judikatúru Európskeho súdu\npre ľudské práva, ktorá predurčuje už uvedený prístup najvyšších súdnych autorít\nna ochranu základných práv. Podľa nej pri interpretácii a aplikácii práv zaručených\ndohovorom je potrebné „usilovať o jeho najvhodnejšiu interpretáciu, aby sa dosiahol cieľ\na realizoval predmet tejto zmluvy” (Wemhoff proti Nemecku z 27. 6. 1968, sťažnosť\n20\n\nč. 2122/64, bod A.8), teda aby boli zaručené „nie teoretické a iluzórne práva, ale práva\nkonkrétne a účinné” (Airey proti Írsku, z 9. 10. 1979, sťažnosť č. 6289/73, bod II. 24).\n46. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie\nprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska\nich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie\nopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska\nvšeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,\nI. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).\n47. Najvyšší súd preto nemohol v prospech procesného odmietnutia dovolania\nproti svojvôli krajského súdu efektívne argumentovať podľa jeho názoru nesprávne\noznačeným\n\ndovolacím\n\ndôvodom\n\n(formalizmom),\n\npretože\n\nsťažovateľke\n\ntým\n\ncez zablokovanie prístupu k súdu zároveň odoprel prístup k spravodlivosti. Sťažovateľka\npodala dovolanie v čase uplatňovania právneho názoru dovolacieho súdu o neprípustnosti\nkumulácie dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 Civilného sporového\nporiadku. Preto v záujme jeho meritórneho prejednania svoje dovolanie v explicitnej rovine\nkoncipovala ako podané podľa § 421 Civilného sporového poriadku. Najvyšší súd však\no jej dovolaní rozhodoval už v čase, keď existovalo „nové“ uznesenie veľkého senátu\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré razilo úplne opačný rozhodovací postoj\nku kumulácii dôvodov prípustnosti dovolania. V popísaných okolnostiach ústavný súd\nhodnotí argument najvyššieho súdu ako nekorektný v prvom rade z pohľadu proporcionality\nprávno-aplikačného vyváženia hodnôt, ktoré boli pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky\nv hre. Povedané inak, je chybný hodnotovo, pretože najvyšší súd uprednostnil jednoduchý\nformalizmus pred koncepciou materiálneho právneho štátu a ochranou základných práv,\na to v skutkových (časových) okolnostiach vyznačujúcich sa tým, že v dôsledku\nneústavného skoršieho názoru veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nnebolo spravodlivé požadovať od dovolateľky spracovanie jej dovolania v podobe,\nktorej absenciu jej najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vytkol, hoci mu už v čase\nrozhodovania neudržateľnosť zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bola\nznáma. Argumentácia, podľa ktorej sťažovateľka nesprávne označila dovolací dôvod,\n21\n\nje potom nesprávna aj formálne, pretože napadnutá svojvôľa krajského súdu musela byť\nv okolnostiach sťažovateľkinej kauzy hodnotená ako dôvod prípustnosti dovolania\na zároveň dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.\n48. Z uvedených dôvodov ústavný súd neakceptuje ani argument najvyššieho súdu,\npodľa ktorého bol dovolacími dôvodmi viazaný. Dovolanie sťažovateľky, dovolacie\nkonanie a rozhodovanie o jej dovolaní si podľa názoru ústavného súdu vyžadovalo\nuprednostnenie neformálnosti posudzovania obsahu podaného dovolania (čl. 11 Civilného\nsporového poriadku) pred striktným uplatnením formálnej viazanosti dovolacieho súdu\ndôvodmi dovolania, ktorej preferencia by za „bežných“ okolností bezpochyby bola ústavne\nudržateľná, keďže ju dovolateľovi aj najvyššiemu súdu predpisuje zákonodarca (čl. 46\nods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).\n49. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru,\nže napadnutým uznesením najvyššieho súdu súdu došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 2 výroku tohto nálezu).\nV.\nZrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie\n50. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n51. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n22\n\n52. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,\nrozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu\npodľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné\ndoručením.\n53. Úlohou najvyššieho súdu bude meritórne prejednať sťažovateľkou podané\ndovolanie, rešpektujúc právny názor ústavného súdu vyslovený v tomto rozhodnutí.\nVI.\nTrovy konania\n54. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n55. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej\nmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2017,\nktorá bola 921 €, keďže úkony právnej služby, za ktoré ústavný súd náhradu trov konania\npriznáva, boli právnym zástupcom sťažovateľky vykonané v roku 2018.\n56. Ústavný súd náhradu trov priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie,\nprípravu zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a\nods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004\nZ. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Náhrada za dva úkony právnej služby\nvykonané v roku 2018 (2 x 153,50 €) predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 9,21 €)\nsumu 325,42 €. Právny zástupca sťažovateľky je daňovým subjektom registrovaným\npre daň z pridanej hodnoty, preto bola uvedená suma zvýšená o daň z pridanej hodnoty\nvo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani\nz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia boli\npreto priznané v celkovej sume 390,50 € (bod 3 výroku tohto nálezu).ň\n23\n\n57. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť\nna účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263\nods. 1 Civilného sporového poriadku; bod 3 výroku tohto rozhodnutia).\n58. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku\ntohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. augusta 2020\n\nMartin Vernarský\npredseda senátu\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "reštitúcia-reštitučné zákonodárstvo", "reštitúcia-vydanie veci pri reštitúcii", "pozemok, pozemkové právo-zastavaný", "reštitúcia-podmienky", "reštitúcia-podmienky", "reštitúcia-reštitučné zákonodárstvo", "pozemok, pozemkové právo-zastavaný", "reštitúcia-vydanie veci pri reštitúcii"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cdo/184/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:65dcdd2f-0d18-448f-ad3f-7f6fb71bb43f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.127.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 127/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.127.2019.1"}, {"guid": "ussr:7ae4005f-3b73-44a9-8ed0-c5158674c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 59/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2018 z 6. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-06", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1"}, {"guid": "ussr:349dcefa-b775-4420-b64d-d6faefce8ab1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.491.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 491/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 491/2018 z 31. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-31", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.491.2018.1"}, {"guid": "ussr:7babbaba-2064-4096-a335-779a7d5977f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.60.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 60/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/2018 z 22. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-22", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.60.2018.2"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:ea48d9c0-f748-4f82-b743-cc6872127be6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 90/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1"}, {"guid": "ussr:804b7a08-b819-4f47-b5fd-e1debfb81878", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 211/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 211/2012 z 11. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-11", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:804b7a08-b819-4f47-b5fd-e1debfb81878"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:d1ba2995-b304-41a9-b7f0-b904d857e15b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/05 z 4. 7. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-07-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1ba2995-b304-41a9-b7f0-b904d857e15b"}, {"guid": "ussr:719b4258-6e44-400e-8dda-347861c4c153", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 343/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 343/04 z 4. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-04", "citacie_n": 345, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:719b4258-6e44-400e-8dda-347861c4c153"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:34816441-b2af-455a-aa7b-615bb1c28a0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/04 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34816441-b2af-455a-aa7b-615bb1c28a0d"}, {"guid": "ussr:9183d5a2-a80a-491d-9974-03baf5c5b569", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 55/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 55/04 z 10. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-10", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9183d5a2-a80a-491d-9974-03baf5c5b569"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "f42940d0-8234-4f0a-9dbd-eefed1313fb4:a736e4da-2fb5-46f2-b052-ce393fffcfdb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 20. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2"}, {"guid": "9de9bd3c-80a1-4985-a287-cea01b92b70b:287d89da-fcc0-48f6-afc2-ec22e5d3908e", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2311206972.2", "spisova_znacka": "11Co/266/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/266/2016 z 18. 4. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-04-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2311206972.2"}], "citovane_v": []}