{"guid": "ussr:93ddf0f3-1876-4e9e-b6b8-485f285a31e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.409.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 409/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 409/2019 z 28. 1. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 28. januára 2020, sp. zn. I. ÚS 409/2019, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.409.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Mojmír Mamojka", "sudca_id": 1074, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mojmir-mamojka-1074", "datum_vydania": "2020-01-28", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "nazov": "čl. 3 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "nazov": "čl. 3 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-14", "nazov": "čl. 14 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-14", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 14", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 14", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 14", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-14", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/93ddf0f3-1876-4e9e-b6b8-485f285a31e8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.409.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.409.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.409.2019.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 409/2019-80\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2020 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra\nMamojku (sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti\n,\n\nmaloletého\n,\n\n– matkou\n\n,\n\n, zastúpeného zákonnými zástupcami\na otcom\n\n,\n\n,\n\n, a\n\n,\n\n, všetci právne zastúpení\n\nadvokátom JUDr. Štefanom Kseňákom, PhD., Park Angelinum 4, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach\ndieťaťa uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 273/2018 z 29. marca 2019\na takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti\na\n\nnevyhovuje.\n\n, maloletého\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nI. ÚS 409/2019-42 z 15. októbra 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“),\n\nmaloletého\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného zákonnými zástupcami – matkou\n\na otcom\n\n(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), a\n,\n\n,\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“)\n\n(spolu ďalej „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa\nčl. 14, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením\nKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 273/2018 z 29. marca\n2019 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Sťažovateľka v 1. rade a sťažovateľ v 3. rade sú rodičmi sťažovateľa v 2. rade\na súčasne vystupujú v procesnom postavení žalovaných v súdnom konaní vedenom\nOkresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“), v ktorom sa žalobca domáha určenia,\nže súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve urobené sťažovateľkou v 1. rade a sťažovateľom\nv 3. rade je neplatné, ako aj určenia otcovstva k sťažovateľovi v 2. rade.\n3. Uznesením krajského súdu bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn.\n24 C 3/2018 z 12. júna 2018, ktorým okresný súd žalobu zamietol. Krajský súd\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca má naliehavý právny záujem\nna určení neplatnosti vyhlásenia rodičov o otcovstve, lebo len v prípade vyhovenia tejto\n2\n\nžalobe sa stane aktívne legitimovaným na podanie žaloby o určenie otcovstva\nk sťažovateľovi v 2. rade, čím môže dôjsť k náprave nežiaduceho stavu, ktorým je konflikt\nmedzi právnym a biologickým otcovstvom. V ďalšej časti sa krajský súd venoval otázkam\ndokazovania, ktoré je potrebné vykonať, hodnoteniu dôkazov a tiež uviedol,\nže nespochybňuje právny názor, že požiadavka domnelého otca na určení „biologickej\npravdy“ ustupuje „právu dieťaťa na rodinu“ a požiadavke výchovy dieťaťa v úplnej rodine\na v určitých prípadoch nemusí mať biologická realita prednosť pred právnou domnienkou.\n4. Sťažovatelia ďalej uviedli, že vydaniu uznesenia krajského súdu predchádzalo\ndovolacie konanie, v rámci ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) uznesením sp. zn. 6 Cdo 224/2016 zrušil predchádzajúci rozsudok krajského súdu\nsp. zn. 8 CoP 453/2015 z 27. mája 2016 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 25 C 117/2013\nzo 17. decembra 2013, ktorými bola žaloba žalobcu zamietnutá, a vyslovil právny názor:\n«Predovšetkým treba uviesť, že odvolací súd nedal v dôvodoch rozsudku žiadnu odpoveď\nna právnu argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní, týkajúcu sa neplatnosti právneho\núkonu podľa § 37 OZ a neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 OZ, hoci táto mala\nrozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, a len konštatoval, že súd prvej inštancie\nsa vyporiadal s námietkami žalobcu uplatnenými v odvolaní, čo však vôbec nezodpovedá\nobsahu jeho rozhodnutia. Odvolací súd nedal v dôvodoch rozsudku odpoveď ani na\nnámietku žalobcu, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy všetky ním uvádzané skutočnosti\n(ich pravdivosť žalovaná 1/ a žalovaný 2/ v konaní nepopreli), hoci mali dokázať, vedomosť\nžalovanej 1/ a žalovaného 2/ o tom, že žalovaný 2/ nie je biologickým otcom maloletého...\na že súhlasné vyhlásenie otcovstva sledovalo vylúčenie žalobcu z otcovstva k maloletému\ndieťaťu, čo bolo v konaní podstatné. Odvolací súd náležíte neodôvodnil ani to, prečo\nnevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz o otcovstve metódou DNA, hoci vykonanie tohto\ndôkazu sám nariadil prostredníctvom súdu prvej inštancie. Okrem toho dôvody rozsudku\nodvolacieho súdu sú aj vzájomne protirečivé (rozporné), keď odvolací súd na jednej strane\nuvádza, že súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav veci, no zároveň na inom mieste\nkonštatuje\n\npochybnosť\n\nohľadom\n\nskutočného\n\notcovstva\n\nžalovaného\n\n2,\n\nvzhľadom\n\nna preukázanie prítomnosti žalobcu pri pôrode maloletého dieťaťa a následnej komunikácie\nmedzi ním a matkou maloletého ohľadne jeho otcovstva k maloletému, čo zisteniam súdu\n3\n\nprvej inštancie nekorešponduje. Rovnako tomu je aj v súvislosti s konštatovaním\nodvolacieho súdu, že súd prvej inštancie vec po právnej stránke správne posúdil a následne\npoukazuje na to, že o súhlasnom vyhlásení rodičov o otcovstve k maloletému dieťaťu, nie je\nmožné riadne a zákonne rozhodnúť v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa\nObčianskeho súdneho poriadku, lebo platnosť tohto právneho úkonu je predmetom konania\no zapretie otcovstva podľa ustanovení Zákona o rodine. Rozsudok odvolacieho súdu je\npreto pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný a nepresvedčivý.\nK ostatne uvedenej argumentácii odvolacieho súdu treba uviesť, že tak právna teória\nako aj súdna prax nevylučujú možnosť domáhať sa v civilnom konaní určenia neplatnosti\nsúhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve, pokiaľ by neboli náležitosti vyhlásenia\nprávneho úkonu v zmysle § 37 a nasl. OZ splnené, resp. ak obaja vyhlasujúci rodičia vedeli,\nže muž, ktorý takéto vyhlásenie učinil, nie je jeho biologickým otcom (pozri Zákon o rodine,\nKomentár, Doc. JUDr. Bronislava Pavelková, PhD., 2. vydanie 2013, C-H-BECK, str. 543,\nresp. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/492/2015). V danej veci\nžalobca neplatnosť súhlasného vyhlásenia žalovanej 1/ a žalovaného 2/ o otcovstve\nodôvodňuje práve nedostatkom náležitostí vyplývajúcich z § 37 ods. 1 a § 39 OZ, resp. tým,\nže žalovaná 1/ a žalovaný 2/ v čase urobenia právneho úkonu mali vedomosť o tom,\nže žalovaný 2/ nie je biologickým otcom maloletého... Žalobca v právnom postavení\ndomnelého otca nemá podľa Zákona o rodine priamu možnosť zaprieť otcovstvo právneho\notca, t. j. žalovaného 2/. V prípade konfliktu medzi právnym a biologickým otcom by ale\nnemala absentovať v právnej úprave možnosť nápravy takéhoto nežiadúceho stavu. Treba\npreto pripustiť na strane žalobcu možnosť domáhať sa na súde ochrany svojho práva\n(práva na súkromný a rodinný život) žalobou o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu.\nAk odvolací súd v danej situácii vyslovil, že v tomto konaní nie je možné riadne a zákonne\no takejto žalobe rozhodnúť, odmietol žalobcovi možnosť domáhať sa zákonom stanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, čo je v rozpore s Čl. 6 ods. 1\nDohovoru a Čl. 46 ods. 1 Ústavy. Zároveň týmto postupom odvolacieho súdu došlo\naj k porušeniu práva žalobcu na relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Okrem toho, uvedený záver krajského súdu, a to aj\nv kontexte jeho podpornej argumentácie, treba považovať za svojvoľný a neudržateľný.\nZákon o rodine ako hmotnoprávny predpis totiž nie je špeciálnou právnou úpravou\n4\n\nk Občianskemu súdnemu poriadku, ktorý je procesným predpisom. Vzťah týchto právnych\npredpisov nie je vzťahom špeciálnej právnej úpravy a všeobecnej právnej úpravy a preto\nzáver krajského súdu, že „v opačnom prípade by dochádzalo k obchádzaniu špeciálnej\nprávnej úpravy postupom podľa všeobecnej právnej úpravy“, nemá racionálny základ\nv interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov. Zákon o rodine v ustanovení\n§ 110 umožňuje podporné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sa použijú\nvtedy, ak Zákon o rodine určitú otázku neupravuje alebo ju upravuje neúplne. Keďže Zákon\no rodine otázku platnosti právnych úkonov, akým je aj súhlasné vyhlásenie rodičov\no otcovstve, neupravuje, treba potom použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka,\nt. j. možno primerane použiť tiež ustanovenia § 3 7 ods. 1, § 38 a § 39 OZ.»\n5. Sťažovatelia zastávajú názor, že napriek tomu, že ústavnou sťažnosťou napádajú\nzrušujúce rozhodnutie krajského súdu, po ktorom bude nasledovať konanie na súde prvej\ninštancie, ako aj odvolacie konanie, je daná právomoc ústavného súdu preskúmať ho,\npretože jeho dôsledky na právnu istotu sťažovateľov sú závažné.\n6. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľov, že krajský súd svojou\ninterpretáciou ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) a Občianskeho\nzákonníka uprednostnil možnosť žalobcu ako domnelého biologického otca domáhať\nsa preskúmavania otcovstva zapísaného otca cez určenie neplatnosti právneho úkonu –\nsúhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve pred právnou istotou a právom na rodinný\na súkromný život sťažovateľov, čo má zásadný dopad najmä na sťažovateľa v 2. rade,\nčím porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu, právo na ochranu súkromného\na rodinného života a právo vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa\na v konečnom dôsledku napadnutým uznesením aj právo podľa čl. 14 ústavy, lebo\ns dieťaťom sa má konať predovšetkým ako so subjektom, nie ako s objektom, na ktorý\nsa viažu práva iných osôb.\n7. Sťažovatelia tiež namietali, že žalobca sa okrem žiadaného určenia neplatnosti\nprávneho úkonu domáha aj určenia otcovstva k sťažovateľovi v 2. rade. Podľa názoru\n5\n\nsťažovateľov pre posúdenie veci je nutné vnímať teoretický rozdiel medzi deklaratívnymi\na konštitutívnymi rozhodnutiami, keďže právny názor vyslovený krajským súdom\nv napadnutom rozhodnutí by mal viesť k rozhodnutiu o určení otcovstva žalobcu, ktoré je\nprávotvorným rozhodnutím. Požadovaným konštitutívnym rozhodnutím súdu by došlo\nk určeniu otcovstva žalobcu k sťažovateľovi v 2. rade, čím by bola narušená predovšetkým\nprávna istota, v ktorej sťažovateľ v 2. rade od svojho narodenia žije. V statusových veciach,\nmedzi ktoré nepochybne patrí aj určenie otcovstva, je nevyhnutné dať prednosť právnej\nistote pred zásadou materiálnej pravdy. Princíp právnej istoty v statusových veciach\nje obsiahnutý aj v ustanoveniach zákona o rodine (§ 84 ‒ § 96). Základným predpokladom,\nktorý reflektuje prioritu právnej istoty pred prípadnou materiálnou (biologickou) pravdou,\nje fakt, že určiť otcovstvo je možné len k dieťaťu, ktoré je právne voľné.\n8. V právnej veci sťažovateľov stojí oproti sebe právna istota plynúca\npre sťažovateľov zo súhlasného vyhlásenia o určení otcovstva, ktoré vytvorilo právny stav\nexistencie otcovstva sťažovateľa v 3. rade a z pohľadu sťažovateľa v 2. rade právny stav,\nže jeho otcom je sťažovateľ v 3. rade, a na druhej strane princíp individuálnej\nspravodlivosti, t. j. otázka ochrany základných práv, ktoré mohli byť v konaní, v ktorom\nsa žalobca domáha určenia otcovstva k sťažovateľovi v 2. rade, porušené. Právne\nstabilizovaný osobný stav sťažovateľa v 2. rade je v tomto prípade jeho prvoradým\nzáujmom chráneným Dohovorom o právach dieťaťa. Sťažovatelia preto zastávajú názor,\nže princíp právnej istoty musí mať v statusových veciach prednosť a prioritu pred\nzákladným právom na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Nemožno predsa zaujať\nnázor, že prvoradým je záujem osoby, ktorá tvrdí, že je biologickým otcom dieťaťa.\n9. Napadnutým rozhodnutím krajský súd podľa sťažovateľov zvýraznil právo\nna prístup k súdu osoby, ktorá tvrdí, že je biologickým otcom, ale naliehavosť tejto osoby\nnepomeruje s naliehavosťou práv „právneho otca“, matky dieťaťa a predovšetkým dieťaťa\nsamotného, čím vytvoril predpoklad, aby sa sťažovateľ v 2. rade v budúcnosti dozvedel,\nže má prípadného biologického otca odlišného od „právneho“ otca, pričom tento biologický\notec mu ani nechýba, a vlastne s rizikom, aby žilo s vedomím, že je niekoľko osôb, ktoré\n\n6\n\nsú jeho otcami. Toto je veľmi výrazný zásah do integrity dieťaťa, obzvlášť vo veku 7 rokov,\nčo je v priamom rozpore s Dohovorom o právach dieťaťa.\n10. Z napadnutého uznesenia tak jednoznačne vyplýva nadradenie záujmu žalobcu\nv tejto veci. Sťažovateľ v 2. rade ani len nie je uvedený medzi stranami sporu, v úvodnej\nčasti uznesenia krajského súdu je len spomenuté, že k maloletému\nsa určuje otcovstvo. Teda spomína sa tam v takom kontexte, že je objektom určenia\notcovstva. Podľa čl. 14 ústavy však každý ma spôsobilosť na práva. Keďže každým je podľa\nústavy každá fyzická osoba a tam, kde to povaha práva pripúšťa, tak aj právnická osoba,\ntak má sťažovateľ v 2. rade spôsobilosť na práva, a teda k nemu treba pristupovať\nako k subjektu. Následne aj úvahy súdu musia vychádzať z toho, že je subjekt a v spojení\ns čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa aj privilegovaným subjektom, ktorého práva\ntreba pri pomerovaní a vyvažovaní s právami ostatných účastníkov konania nadraďovať,\nlebo aj v konaní na krajskom súde mal byť v tejto veci prvoradým záujem dieťaťa,\nčo sa malo premietnuť aj do záverov krajského súdu. Toto sa ale podľa názoru sťažovateľov\nneudialo a z namietaného uznesenia to ani nevyplýva.\n11. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľky v 1. rade\nv 2. rade maloletého\n\n, sťažovateľa\n\na sťažovateľa v 3. rade\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ľudské právo na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn.: 8CoP/273/2018 zo dňa 29. marca 2019 (číslo konania:\n8CoP/273/2018-611) porušené bolo.\n2. Základné právo sťažovateľky v 1. rade\nv 2. rade maloletého\n\n, sťažovateľa\n\na sťažovateľa v 3. rade\n\nna rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a ľudské právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8\nods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn.: 8CoP/273/2018 zo dňa 29. marca 2019 (číslo konania:\n8CoP/273/2018-611) porušené bolo.\n7\n\n3. Základné právo sťažovateľa v 2. rade maloletého\n\nna to,\n\nže záujem dieťaťa je prvoradý podľa čl. 3 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa\na základné právo na spôsobilosť na práva podľa čl. 14 Ústavy Slovenskej republiky\nuznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 8CoP/273/2018 zo dňa 29. marca 2019\n(číslo konania: 8CoP/273/2018-611) porušené bolo.\n4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn.: 8CoP/273/2018 zo dňa 29. marca 2019 (číslo konania: 8CoP/273/2018-611) a vec\nmu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“\nII.\nVyjadrenia krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľov\n12. Zúčastnená osoba\n\n(žalobca v tangovanom konaní),\n\nzastúpený advokátom\n\n, v podaní doručenom ústavnému\n\n12. novembra 2019 k ústavnej sťažnosti uviedol, že meritom právnej veci je obrana žalobcu\nproti konaniu sťažovateľky v 1. rade, ktorá sa protiprávnym spôsobom snaží žalobcu\nvylúčiť z výkonu rodičovských práv k maloletému sťažovateľovi, ktorý je spoločným\ndieťaťom žalobcu a sťažovateľky v1. rade. Na ten účel sťažovateľka v 1. rade urobila\nso sťažovateľom v 3. rade, ktorý je zamestnancom otca sťažovateľky v 1. rade, neplatný\nprávny úkon ‒ súhlasné vyhlásenie údajného otcovstva sťažovateľa v 3. rade\nk sťažovateľovi v 2. rade.\nZ dôvodu nedostatočne precíznej právnej úpravy musel žalobca najprv žalovať\nurčenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia o otcovstve a následne žiadať určenie jeho\notcovstva. Prípustnosť takejto žaloby jednoznačne potvrdil najvyšší súd v uznesení sp. zn.\n6 Cdo 224/2016, v ktorom jasne dôvodil, že žalobca je k podaniu takého žalobného návrhu\noprávnený v zmysle právnej praxe a teórie a že opačný záver by predstavoval odmietnutie\nspravodlivosti žalobcovi.\nZúčastnená osoba v ďalšom uviedla, že «vo veci prebiehalo konanie na okresnom\nsúde pod sp. zn.: 24 C 3/2018, v ktorom okresný súd konal až škandalózne nezákonne,\nkeďže „nevykonal žiadne dôkazy navrhnuté žalobcom, neprihliadol na fakty, že\nsťažovateľka 1/ dlhodobo žila a študovala v Bratislave, kde partnersky a intímne žila so\n8\n\nžalobcom, sťažovateľ 3/ žil naproti tomu v Košiciach, žalobcu sťažovateľku sprevádzal do\npôrodnice pri pôrode sťažovateľa 2/, sťažovateľka 1/ po pôrode žalobcovi oznámila že má\nsyna a žalobcu uviedla ako otca sťažovateľa 2/, naproti tomu sa sťažovateľka 1/ a\nsťažovateľ 3/ v čase splodenia sťažovateľa 2/ nepoznali, neudržiavali žiadny intímny\nkontakt, sťažovateľ 3/ má vlastnú rodinu, sťažovateľka 1/ a sťažovateľ 3/ rodičovstvo k\nsťažovateľovi 2/ súhlasne vyhlásili až po roku od jeho narodenia, sťažovateľa 2/\nnevychovávajú spolu v spoločnej domácnosti, sťažovateľ 3/ žije so svojou vlastnou rodinou,\nsťažovateľ 3/ je zamestnancom otca sťažovateľky 1/, vyhlásením otcovstva k sťažovateľovi\n2/ iba urobil službu svojmu zamestnávateľovi a pod.\nSúd prvej inštancie odmietol vykonať aj dokazovanie formou analýzy DNA, ktorá\nby jednoznačne zodpovedala otázku otcovstva k sťažovateľovi 2/.\nSúd prvej inštancie na jednej strane nevykonal žiadne dokazovanie, no na strane\ndruhej konštatoval, že „nebola preukázaná neexistencia intímneho vzťahu v čase splodenia\nmaloletého medzi sťažovateľkou 1/ a sťažovateľom 3/\", pričom negatívnu dôkaznú teóriu\nprávna prax a teória nepripúšťa.\nSťažovateľka 1/ a sťažovateľ 3/ odmietli v konaní vypovedať a v písomnom vyjadrení\n(pripravenom ich PZ) iba vágne uviedli, že súhlasné vyhlásenie o otcovstve k sťažovateľovi\n2/ urobili „slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne s vedomím o právnych účinkoch\".\nSúd prvej inštancie teda odmietol vykonať dôkazy navrhnutého žalobcom, od žalobcu\nžiadal preukázanie negatívnej skutkovej okolnosti (neexistencie intímneho vzťahu\nsťažovateľky 1/ a sťažovateľa 3/ v rozhodnom období pre splodenie sťažovateľa 2/)\na unesenie dôkazného bremena vyhodnocoval iba vo vzťahu k žalobcovi, a to neprimerane\nprísne a mimoriadne kriticky, kdežto od sťažovateľov 1/ a 3/ mu stačilo iba vágne písomné\nvyjadrenie a odmietnutie vypovedať.\nPrvoinštančný súd svojím postupom závažným spôsobom pochybil pri vedení\ndokazovania s ohľadom na prejednací princíp, princíp kontradiktórnosti konania a s tým\nsúvisiacej povinnosť uniesť dôkazné bremeno vo vzťahu k formálnej pravde.».\nRozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá, napadol žalobca\nodvolaním, ktorému krajský súd vyhovel.\nPodľa názoru zúčastnenej osoby vec ešte nebola riadnym spôsobom meritórne\nprejednaná, a preto považuje ústavnú sťažnosť za predčasnú. Okresný súd začne až v tomto\n9\n\nštádiu vo veci konať zákonným spôsobom a dostane sa k vykonaniu nejakého relevantného\ndokazovania.\nV druhom rade je podľa zúčastnenej osoby ústavná sťažnosť, v ktorej sťažovatelia\npolemizujú o konkurencii rodičovských práv biologického otca a právneho otca a práv\ndieťaťa na stabilné rodinné prostredie, absolútne nedôvodná. Zúčastnená osoba vyjadrila\nsúhlas s tým, že za istých podmienok majú stabilita rodinného prostredia dieťaťa a práva\nprávneho rodiča prednosť pred realizáciou rodičovských práv biologickým rodičom, avšak\nskutkový stav v danej právnej veci je absolútne odlišným od prezentovaného.\n„Sťažovateľka 1/ žije dlhodobo v Bratislave, kde vychováva maloletého sťažovateľa\n2/. Sťažovateľ 3/ žije na východnom Slovensku s vlastnou rodinou. Súhlasným vyhlásením\no otcovstve k sťažovateľovi 2/ urobil sťažovateľ 3/ iba službu svojmu zamestnávateľovi,\nktorý je otcom sťažovateľky 1/. Sťažovateľ 3/ so sťažovateľkou 1/ nikdy netvorili pár, nikdy\nnežili v spoločnej domácnosti a nikdy spoločne nevychovávali sťažovateľa 2/. Jediným\núčelom súhlasného vyhlásenia o otcovstve k sťažovateľovi 2/ zo strany sťažovateľky 1/\na sťažovateľa 3/ bolo „zablokovanie\" žalobcu pri výkone jeho rodičovských práv\nk sťažovateľovi 2/.\n... Sťažovatelia neboli v konaní pred súdom prvej inštancie schopný produkovať ani\njeden jediný dôkaz o tom, že by sa vôbec poznali, nehovoriac o vzájomnom intímnom styku\nči nebodaj spolužití v spoločnej domácnosti. Obaja odmietli vypovedať a okrem vágneho\npísomného vyhlásenia o platnosti súhlasného vyhlásenia o otcovstve k sťažovateľovi 2/\nnepredložili absolútne žiadne dôkazy - žiadne spoločné fotografie, žiadnu elektronickú\nkomunikáciu, nenavrhli vypočuť absolútne žiadnych svedkov (spoloční známi, priatelia)\na pod..\nV nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti si žalobca dovoľuje Ústavný súd\nupozorniť na bezprecedentné zavádzanie zo strany sťažovateľov vo veci skutkového stavu,\nnakoľko sťažovatelia nikdy netvorili spoločnú domácnosť, čo by odôvodňovalo\nrozhodovanie súdu o konkurencii práv a záujmov medzi biologickým rodičom a právnym\nrodičom, ktorý dieťa skutočne vychováva, resp. konkurencie rodičovských práv\nbiologického rodiča vs. práva dieťaťa na stabilné rodinné prostredie.“\n\n10\n\n13. Predseda krajského súdu sa k obsahu ústavnej sťažnosti vyjadril podaním sp. zn.\n1 SprV 850/2019 z 18. novembra 2019, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 20. novembra\n2019, v ktorom v relevantnej časti uviedol: «Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú,\nže Krajský súd v Košiciach svojou interpretáciou ustanovení Zákona o rodine uprednostnil\nmožnosť žalobcu ako domnelého biologického otca domáhať sa preskúmania otcovstva\nzapísaného otca cez určenie neplatnosti právneho úkonu pred právnou istotou a právom\nna súkromný a rodinný život sťažovateľov, čím porušil právo sťažovateľov na súdnu\nochranu, právo na ochranu súkromného a rodinného života a práva vyplývajúce\nz Dohovoru o právach dieťaťa, lebo s dieťaťom sa má konať predovšetkým ako\nso subjektom, nie ako objektom, ku ktorému sa viažu práva iných osôb. Vytýkajú teda\nnadradenie záujmu žalobcu v tejto veci, pričom maloletý sťažovateľ ani len nie je uvedený\nmedzi stranami sporu, lebo v úvodnej časti uznesenia krajského súdu je len spomenuté,\nže k maloletému\n\nsa určí otcovstvo. Je teda iba objektom\n\nurčenia otcovstva.\nS týmito námietkami sťažovateľov si dovolím nesúhlasiť a zdôrazňujem, že Krajský\nsúd v Košiciach bol v tejto veci viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR,\nvyjadreným v uznesení z 31. 10. 2017 sp. zn. 6Cdo 224/2016, ktoré bolo uverejnené pod č.\n68 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky z roku\n2018 (R 68/2018).\nPrávna veta vyššie uvedeného rozhodnutia znie: „Právny poriadok Slovenskej\nrepubliky nevylučuje možnosť, aby sa ten, kto o sebe tvrdí, že je biologickým otcom mal.\ndieťaťa, domáhal určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov podľa § 91 ods. 1\nZákona o rodine. V konaní má kľúčový význam najlepší záujem maloletého dieťaťa.“\nVychádzajú z vyššie vysloveného záväzného názoru NS SR v tejto prejednávanej veci\nKrajský súd v Košiciach vychádzal z prípustnosti žaloby o určenie neplatnosti právneho\núkonu – súhlasného vyhlásenia rodičov a prejednal navrhovateľom podané odvolanie,\nsúc viazaný jeho rozsahom a dôvodmi.\nTúto viazanosť právnym názorom dovolacieho súdu nemožno interpretovať tak,\nže krajský súd uprednostnil žalobcu ako domnelého biologického otca, resp. jeho práva\npred právnou istotou a právami maloletého dieťaťa, ako aj právami ostatných sťažovateľov\na že by teda nadradil záujem žalobcu nad záujmy maloletého dieťaťa.\n11\n\nPokiaľ Krajský súd v Košiciach v predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci zo dňa\n27. 05. 2016 sp. zn. 8CoP 453/2015 vychádzal z iného záveru, konkrétne zo záveru,\nže právoplatne určené otcovstvo k dieťaťu môžu zaprieť len zákonom taxatívne vymenované\naktívne legitimované osoby a o právnom úkone, ktorým je súhlasné vyhlásenie rodičov\no otcovstve k maloletému dieťaťu, nie je možné riadne a zákonne rozhodnúť, tento jeho\nzáver nebol správny, čo konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom\nrozhodnutí sp. zn. 6Cdo/224/2016.\nV zmysle ust. § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym\nnázorom dovolacieho súdu.\nS poukazom na vyššie citované ustanovenie, Krajský súd v Košiciach (ako aj súd\nprvej inštancie) bol viazaný právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej\nrepubliky.\nZ rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 224/2016 z 31. 10. 2017 pritom vyplýva,\nže žalobca v právnom postavení domnelého otca nemá podľa Zákona o rodine priamu\nmožnosť zaprieť otcovstvo právneho otca, t.j. odporcu v 2. rade. V prípade konfliktu medzi\nprávnym a biologickým otcom by ale nemala absentovať v právnej úprave možnosť nápravy\ntakého nežiaduceho stavu. Treba preto pripustiť na strane žalobcu možnosť domáhať sa na\nsúde ochrany svojho práva na súkromný a rodinný život žalobou o určenie neplatnosti\nprávneho úkonu.\nAj vyššie uvedené závery nasvedčujú tomu, že postup krajského súdu nesmeroval\nk uprednostneniu práv žalobcu ako domnelého biologického otca pred právami dieťaťa\na jeho rodičov (biologickej matky a právneho otca), ale smeroval k zabezpečeniu prístupu\ndomnelého biologického otca k súdu a k možnosti domáhať sa svojich práv ako biologický\notec na nezávislom a nestrannom súde.\nMaloleté dieťa bolo v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom, s ktorým krajský súd\nkonal a ktorého uviedol v záhlaví napadnutého uznesenia, tento bol maloletému dieťaťu\nustanovený v zmysle § 31 Zákona o rodine a chránil jeho práva a právom chránené záujmy,\npreto sa nemožno stotožniť s námietkou, že maloletý bol iba „objektom určenia otcovstva“.\nĎalšia námietka sťažovateľov smeruje k tomu, že právny názor vyslovený krajským\nsúdom v napadnutom rozhodnutí by mal viesť k rozhodnutiu o určení otcovstva žalobcu,\n12\n\npričom týmto rozhodnutím by došlo k určeniu otcovstva žalobcu k maloletému\nsťažovateľovi, a tým by bola narušená právna istota, v ktorej maloletý sťažovateľ od svojho\nnarodenia žije. Zdôraznil pritom princíp právnej istoty v statusových veciach pred zásadou\nmateriálnej pravdy.\nK tejto námietke sťažovateľov Krajský súd v Košiciach uvádza, že prípadným\nurčením neplatnosti súhlasného vyhlásenia o otcovstve k maloletému dieťaťu nedochádza\nautomaticky k určeniu otcovstva navrhovateľa. Ide o dva samostatné nároky a určenie\nneplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov k maloletému dieťaťu je iba predpokladom preto,\naby bolo možné pokračovať v konaní o určenie otcovstva. Samotné určenie neplatnosti\nsúhlasného vyhlásenia rodičov však bez ďalšieho neznamená určenie otcovstva\nnavrhovateľa. Konanie o určenie otcovstva bude prebiehať až následne a v tomto konaní\no určenie otcovstva bude potrebné vykonať aj ďalšie dôkazy pre záver, či navrhovateľ\nje biologickým otcom dieťaťa.\nPokiaľ ide o princíp právnej istoty v statusových veciach, Krajský súd v Košiciach\npoukazuje na tú skutočnosť, že žalobca sa domáha určenia otcovstva už od 27. 06. 2013\na k tejto žalobe pristúpil bezprostredne potom, čo došlo súhlasným vyhlásením matky\nmaloletého dieťaťa a odporcu v 2. rade k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením (26. 02.\n2013). Dieťa sa pritom narodilo 12. 02. 2012 a od jeho narodenia navrhovateľ prejavoval\no dieťa záujem. Krajský súd preto už vo svojom rozsudku zo dňa 27. 05. 2016, č. k. 8CoP\n453/2015 – 330 (ktorý bo následne zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky 31. 10. 2017 sp. zn. 6 Cdo 224/2016) konštatoval, že vzhľadom na vykonané\ndokazovanie je možné predpokladať pochybnosti ohľadom skutočného otcovstva otca.\nJe v záujme maloletého, aby bolo jednoznačne preukázané, kto je jeho biologickým otcom\ns prihliadnutím aj na to, že od súhlasného vyhlásenia otcovstva k nemu neuplynula taká\ndlhá doba, ktorá by odôvodnila konštatovanie, že uplynutím času a vznikom silných\ncitových väzieb medzi maloletým a právnym otcom je v jeho záujme, aby právne otcovstvo\nmalo prednosť pred biologickým otcovstvom, čo však nebolo možné v prebiehajúcom konaní\npreukázať. Dospel teda k záveru, že vzhľadom na okolnosti danej veci nemôže mať určenie\nbiologického otcovstva za následok zásah do statusu a právnej istoty maloletého dieťaťa.\nVyššie uvedené platí aj ohľadne námietky sťažovateľov, že došlo k porušeniu\nich právnej istoty plynúcej zo súhlasného vyhlásenia o určení otcovstva.\n13\n\nK námietke sťažovateľov, že právne stabilizovaný osobný stav maloletého\nsťažovateľa je v tomto prípade jeho prvoradým záujmom chráneným Dohovorom o právach\ndieťaťa a nemožno za prvoradý považovať záujem osoby, ktorá tvrdí, že je biologickým\notcom dieťaťa, krajský súd zdôrazňuje, že v odôvodnení sťažovateľmi napadnutého\nuznesenia nezaujal stanovisko, že by prvoradým bol záujem osoby, ktorá tvrdí, že je\nbiologickým otcom, nad záujmom maloletého dieťaťa a venoval náležitú pozornosť otázke\nposúdenia najlepšieho záujmu maloletého v bode 28. sťažovateľmi napadnutého uznesenia.\nDovolíme si preto nesúhlasiť s tvrdením sťažovateľov, že krajský súd zvýraznil právo\nna prístup k súdu osoby, ktorá tvrdí, že je biologickým otcom a nepomeroval naliehavosť\ntejto osoby s naliehavosťou práv právneho otca, matky dieťaťa a dieťaťa samotného\na vytvoril predpoklad, aby sa maloletý sťažovateľ v budúcnosti dozvedel, že má prípadného\nbiologického otca odlišného od právneho, čo je výrazný zásah do integrity dieťaťa, obzvlášť\nvo veku sedem rokov.\nOhľadne tejto námietky Krajský súd v Košiciach poukazuje na bod 28. odôvodnenia\nuznesenia zo dňa 29. 03. 2019, č. k 8 CoP/273/2018 – 611, v ktorom vyslovil záver,\nže požiadavka domnelého otca na určení biologickej pravdy ustupuje právu dieťaťa\nna rodinu a požiadavke výchovy dieťaťa v rodine a v určitých prípadoch nemusí mať\nbiologická realita prednosť pred právnou domnienkou, avšak zároveň poukázal na záver\nvyplývajúci z dovtedy vykonaného dokazovania, že súlad právnej reality so sociálnou\nrealitou v súdenej veci nevyplýva, z obsahu spisu nerezultujú žiadne sociálne väzby medzi\nodporcom v 2. rade a maloletým dieťaťom a z tohto dôvodu odvolací súd nevidí v súdenej\nveci súlad medzi právnym otcovstvom odporcu v 2. rade a rodičovstvom sociálnym,\nkde rodič vykonáva osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, predovšetkým o jeho telesný,\ncitový, rozumový a mravný vývoj. Za tejto situácie je vylúčené tvrdenie o zásahu do statusu\na integrity dieťaťa a krajský súd uzavrel, že v záujme maloletého dieťaťa je nepochybne\nsúlad medzi biologickým, právnym a sociálnym rodičovstvom. Práve rozhodnutie súdu prvej\ninštancie v rozpore s najlepším záujmom maloletého dieťaťa bolo dôvodom zrušenia\nnapadnutého uznesenia a vrátenia veci na ďalšie dokazovanie.\nVzhľadom na vyššie uvedené dovolíme si nesúhlasiť s ústavnou sťažnosťou\nsťažovateľov, a túto považujeme za neopodstatnenú.\nSúhlasíme s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.»\n14\n\n14. Sťažovatelia podaním doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2019 vyhlásili,\nže súhlasia s upustením od ústneho pojednávania a k stanovisku zúčastnenej osoby uviedli,\nže «toto vyjadrenie je bez osobitej relevancie k ústavnoprávnej rovine veci prejednávanej\nna pôde ochrancu ústavnosti. Zúčastnená osoba považuje argumentáciu sťažovateľov\npoukazujúcu na stabilné rodinné prostredie a práva tzv. právneho rodiča za právne\nteoretizovanie.\nAvšak sťažovatelia považujú za potrebné poukázať na niektoré charakteristiky\nvyjadrenia zúčastnenej osoby, ktoré vo svojej podstate potvrdzujú správnosť postupu\nsťažovateľov.\nOdhliadnuc od toho, že vyjadrenie zúčastnenej osoby javí prvky istej, až nadmernej,\naktivity pri formulovaní hodnotiacich úsudkov (podľa zúčastnenej osoby súd prvej inštancie\nv konaní postupoval až škandalózne nezákonne, ústavná sťažnosť je absolútne nedôvodnou,\nskutkový stav je absolútne, ale absolútne odlišným od prezentovaného atď.), však\nzúčastnená osoba uvádza aj nepravdivé tvrdenia, ktorých nepravdivosti si musí byť\naj vedomá.\nTieto nepravdy sú prezentované tak, že nielenže poškodzujú sťažovateľov,\nale vytvárajú aj akýsi fiktívny príbeh.\nZúčastnená osoba, ktorá upozorňuje ústavný súd na „bezprecedentné zavádzanie\nzo strany sťažovateľov“, uvádza tvrdenia (ktoré označuje ako „fakty“) ako napr.,\nže sťažovateľ 3/je zamestnancom otca sťažovateľky 1/ a že vyhlásením otcovstva\nk sťažovateľovi 2/ iba urobil službu svojmu zamestnávateľovi.\nSťažovateľ 3/ nie je a ani nikdy nehol zamestnancom otca sťažovateľky 1/.\nSťažovateľku do nemocnice odviezol jej otec, nesprevádzala ju tam zúčastnená\nosoba.\nZúčastnená osoba ďalej uvádza, že sťažovateľka 1/ sa v čase splodenia sťažovateľa\n2/ so sťažovateľom 3/ nepoznala, neudržiavala s ním žiadny intímny kontakt. Tieto tvrdenia\nsa nezakladajú na pravde, lebo sa o.i. poznajú už od strednej školy. Navyše stavajú\nsťažovateľku 1/, sťažovateľa 3/ a tiež aj otca sťažovateľky 1/ do značne nedôstojného\na z istého pohľadu aj ponižujúceho postavenia - ako má dokázať otec sťažovateľky 1/,\nže nikdy nezamestnával (a ani nezamestnáva) sťažovateľa 3/? A kde berie zúčastnená osoba\noprávnenie uvádzať tvrdenia napr. o intímnom živote?\n15\n\nZúčastnená\n\nosoba\n\njednoducho\n\nprezentuje\n\ncelú\n\nzáležitosť\n\ntak,\n\nako\n\nkeby\n\nnajdôležitejším bolo zistiť, kto je biologickým otcom. Ako keby nemožnosť vykonať\ndokazovanie za účelom zistenia biologického otcovstva bolo automaticky odopretím\nprístupu k súdu. Tomuto by tak bolo podľa názoru sťažovateľov (ďalej aj v množnom čísle\nako „náš názor“) jedine - a výlučne - v prípade, ak by otcom dieťaťa mohol byť len\nbiologický otec a súčasne, ak by žalobca mal bez ďalšieho právo na potvrdenie alebo\nvyvrátenie svojho biologického otcovstva. Tak tomu ale nie je. Náš právny poriadok\nnepodmieňuje otcovstvo biologickým otcovstvom.».\nK vyjadreniu predsedu krajského súdu sťažovatelia zaujali stanovisko, že «určenie\notcovstva ktoroukoľvek zo zákonom stanovených domnienok má materiálny účinok, nejde\nteda len o formálne určenie, ktoré by svedčilo formálne určenému otcovi do tej doby, kým\nsa nepreukáže opak. Zákon tiež počíta s možnosťou, aby bolo otcovstvo zapreté a stanovuje\naj podmienky pre zapretie otcovstva. Zákon nerieši situáciu, keď by sa určenia otcovstva\ndomáhalo viacero osôb, pričom by mal byť uprednostnený biologický otec.\nKrajský súd cituje na str. 4 svojho Vyjadrenia právnu vetu uznesenia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 224/2016 zo dňa 31.10.2017 „Právny poriadok\nSlovenskej republiky nevylučuje možnosť, aby sa ten, kto o sebe tvrdí, že nie je biologickým\notcom mal dieťaťa, domáhal určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov podľa §91\nods. 1 Zákona o rodine. V konaní má kľúčový význam najlepší záujem maloletého dieťaťa. \"\nCitovaná právna veta ale nie je aplikovateľná na tento prípad. Domáhať\nsa neplatnosti takéhoto súhlasného vyhlásenia predsa môže len ten, kto bol súhlasným\nvyhlásením za otca určený. Je celkom zjavné, čo má predmetné ustanovenie Zákona\no rodine regulovať. Pôjde o prípady keď ten, kto vyhlásil, že je otcom dieťaťa, lebo bol\npresvedčený, že je tzv. biologickým otcom, zistí, že biologickým otcom nie je a vychádza\nz toho, že keby bol vedel, že nie je tzv. biologickým otcom, tak by vyhlásenie nebol nikdy\nurobil. Navyše aj v takomto prípade by sa musel domáhať neplatnosti súhlasného\nvyhlásenia v zákonom stanovenej lehote. A ešte aj v takejto situácii by sa skúmal ako\nkľúčový záujem dieťaťa.\nNič ale nebráni, aby súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve učinil aj muž, ktorý- má\nmožnú pochybnosť, či je biologickým otcom. Zákon o rodine totiž nepodmieňuje súhlasné\n\n16\n\nvyhlásenie rodičov tzv. biologickým otcovstvom. Z otcovstva totiž vyplývajú pre otca aj isté\npovinnosti a muž ich týmto vyhlásením vlastne aj preberá.\nInterpretácia citovanej právnej vety Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajským\nsúdom by v konečnom dôsledku viedla k tomu, že ustanovenie zákona, ktoré má chrániť\npráva muža, ktorý uznal otcovstvo súhlasným vyhlásením rodičov, by ho práve naopak\noslabovalo. Je predsa otcom dieťaťa a len za istých okolností môže byť toto otcovstvo\nzapreté (a aj \\1edy je kľúčovým záujem dieťaťa). Ide o zjavne nesprávnu interpretáciu.\nA budú súdy podobne postupovať aj pri otcovstve manžela matky? Jednoducho súdy\nzačnú zvyšovať ochranu práv mužov, ktorí budú tvrdiť, že sú tzv. biologickými otcami? Teda\nuž tradične zvýraznený sociálny aspekt otcovstva začne ustupovať prípadnému\nbiologickému aspektu otcovstva? Pozrime sa ako je to pri matke. Matkou dieťaťa je žena,\nktorá dieťa porodila. Dnes už ani matka nemusí byť v plnom rozsahu aj tzv. biologickou\nmatkou.\nNapadnuté uznesenie krajského súdu prináša niektoré prvky, ktoré sú v rozpore\nso zákonnou konštrukciou a ponímaním rozmeru otcovstva.\na) V tejto veci dochádza k zvýrazneniu práva domnelého biologického otca na\nprístup k súdu. Ak by v tejto veci boli sťažovateľka 1/ a sťažovateľ 3/ manželmi, zaiste (?) by\nsa domnelý biologický otec nemohol domáhať svojho otcovstva žalobou v súdnom konaní.\nA to bez ohľadu na to, že by manželia žili oddelene a manželstvo by neplnilo svoj účel,\ndokonca ani v prípade, ak by napr. manžel opustil rodinu a ani neplnil voči dieťaťu svoju\nvyživovaciu povinnosť. Či aj v takom prípade by súd mal konať zohľadniac právo žalobcu,\nktorým by bol domnelý biologický otec, na prístup k súdu?\nb) V prípade určenia otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov (nejedná sa len\no vyhlásenie otca) predsa rodičia - a teda aj „právny otec“ - vyhlasujú, že muž je rodičom.\nZákon to nijako nepodmieňuje biologickým rozmerom otcovstva a ani tým, že by takto\n„určený“ otec mal v nejakom čase vstúpiť do manželstva s matkou, alebo s matkou\na dieťaťom žiť v spoločnej domácnosti.\nc) Ak by sa vychádzalo z predpokladu, že domnelý biologický’ otec má právo\nsa takouto žalobou domáhať svojich práv a navyše by to viedlo aj k takému dokazovaniu,\nako je analýza DNA dieťaťa, tak potom by sa dokázalo to, či je dieťa biologicky\n„spriaznené“ s domnelým biologickými otcom alebo s ním biologicky „spriaznené“ nie je.\n17\n\nDomnelý biologický otec by tým získal akurát istotu (na úrovni vedy lege artis), či je alebo\nnie je domnelým biologickým otcom. Samozrejme nakoľko dieťa nemôže mať dvoch otcov,\ntak by potom mal otec určený súhlasným vyhlásením rodičov stratiť postavenie otca.\nAle ak je otcovstvo podľa všetkých domnienok určenia otcovstva rovné (teda rovnocenné),\ntak požíva rovnakú stabilitu, či ide o otca, ktorý je manželom matky alebo otca, ktorý je\nurčený súhlasným vyhlásením rodičov. Teda, ak sa môže domnelý biologický otec domáhať\nsvojho otcovstva aj proti otcovi určenému súhlasným vyhlásením rodičov, tak potom\nsa môže domáhať aj proti otcovi - manželovi matky? Na tieto otázky nedáva rozhodnutie\nkrajského súdu žiadne odpovede. Jednoducho z rozhodnutia krajského súdu vyplýva\npredpoklad, že otec určený súhlasným vyhlásením matky nie je rovnocenný otcovi manželovi matky. Tento predpoklad nie je samozrejme explicitne formulovaný,\nale implicitne je badateľný.\nd) Nepochybne je treba vychádzať z predpokladu, že ako otec - manžel matky, tak aj\notec určený súhlasným vyhlásením rodičov, sú v otcovstve rovnocenní. Ak tomu tak je\nv prípade manžela, ktorý' nežije s rodinou, alebo dokonca, ktorý žije v inom vzťahu\n(v ktorom môže mať aj ďalšie deti), tak potom tomu musí byť rovnako aj v prípade otca\nurčeného súhlasným vyhlásením rodičov, ktorý nežije s matkou dieťaťa.\ne) Otcovstvo, rovnako ako manželstvo, je primárne sociálnym konštruktom.\nNapadnuté rozhodnutie krajského súdu poukazuje na to, že domnelý biologický otec\nnemôže byť zbavený práva na prístup k súdu. Ale neformuluje žiadne kritériá, za akých sa\ntak môže udiať. Len okolnosť, že právny otec nežije s matkou a dieťaťom v jednej\ndomácnosti, ho k tomu predsa nelegitimuje (opäť poukazujeme na to, že ani manžel matky\nnemusí žiť v domácnosti s matkou a dieťaťom).\nMatka dieťaťa sa môže slobodne stýkať s viacerými mužmi. Nie je ani povinná ich\no tom informovať. To, že si jeden muž myslí, že splodil dieťa, ešte neznamená, že sa matka\nintímne nestýkala s mužom, ktorý sa stal otcom dieťaťa súhlasným vyhlásením rodičov.\nAk súd mieni klásť dôraz na právo na prístup k súdu domnelého biologického otca,\ntak potom by mal stanoviť kritériá aj pre prípad, ak bude domnelých biologických otcov\nviac.\nPrávo na prístup k súdu nie je absolútnym právom. Muž, ktorý sa intímne stýka\nso ženou, ktorej nie je manželom, asi ťažko počíta s tým, že ak by aj splodil dieťa, tak\n18\n\ndocieli právnou cestou svoje otcovstvo, a to či už proti manželovi ženy alebo proti otcovi\nurčenému súhlasným vyhlásením rodičov.\nIste si možno predstaviť situácie, kde by bolo výslovne aj žiaduce, aby domnelý\nbiologický otec získal rodičovské práva k dieťaťu, a to či už proti manželovi matky alebo\notcovi určenému súhlasným vyhlásením rodičov. Išlo by tak nepochybne o situácie, kedy\nby sa dieťa nachádzalo v zlej sociálnej situácii a táto by bola riešiteľná zo strany\ndomnelého biologického otca. Toto ale nie je tento prípad. Sťažovateľ 2/ žije vo veľmi\ndobrých\n\npodmienkach.\n\nSťažovateľ\n\n2/\n\nmá\n\nzabezpečený\n\n-\n\ndovolíme\n\nsi\n\ntvrdiť,\n\nže v nadštandardnej miere - prístup k vzdelaniu, prístup k zdravotnej starostlivosti,\nk voľnočasovým aktvitám a pod.\nAk súd vychádza z možnej úvahy, že zúčastnená osoba dá sťažovateľovi 2/ aj vzťah\notca a dieťaťa, tak to nie je isté. Matka dieťaťa nemieni so zúčastnenou osobou uzavrieť\nmanželstvo a ani spolu žiť. Ak aj otec dieťaťa nežije s matkou a dieťaťom v spoločnej\ndomácnosti, tak rovnako nebude žiť v spoločnej domácnosti s matkou a dieťaťom ani\nzúčastnená osoba. Inými slovami sa len nahradí „právny otec“ domnelým „biologickým\notcom“ (ak sa vôbec preukáže, že domnelý biologický otec splodil sťažovateľa 2/) a potlačí\nsa tak sociálny základ otcovstva v prospech biologického rozmeru otcovstva. Dosah\nna sťažovateľa 2/ sa pritom neberie do úvahy.\nSťažovateľ 2/ žije v presvedčení, že jeho otcom je sťažovateľ 3/. Vysvetliť dieťaťu\nvo veku napr. 15 r, že jeho mama mala niekoľko intímnych partnerov je iste jednoduchšie\nako to vysvetliť dieťaťu vo veku sťažovateľa 2/.\nNapadnuté rozhodnutie krajského súdu rešpektuje predovšetkým právo na prístup\nk súdu domnelého biologického otca. Slobodné a vážne vyhlásenie sťažovateľky 1/\na sťažovateľa 3/ má zrejme ustúpiť dokazovaniu súvisiacemu s právami biologického\notcovstva. Tak potom ale musí krajský súd uviesť kritériá, akými sa majú pomerovať práva\na oprávnené záujmy všetkých zúčastnených (žalobcu aj žalovaných), ako je to\nso zabezpečením prvoradosti záujmov maloletého dieťaťa (ktoré nie je v zanedbanom\nprostredí), kedy sociálny základ otcovstva ustupuje prípadnému biologickému základu\notcovstva.\nPokiaľ toto (ústavnú sťažnosť) vníma zúčastnená osoba ako teoretizovanie, tak my\npoukazujeme na to, že samotný pohľad zúčastnenej osoby je prezentovaný len z pohľadu\n19\n\nžalobcu, z pozície jeho práv. Súd ale musí v tomto prípade zohľadniť celý rozmer danej\nveci, a stanoviť jasné kritériá, ako postupovať v takejto veci. Tu sa predsa nejedná len o\notázku zistiť, kto je vlastne biologickým otcom a vec uzavrieť tak, že ten, kto nie je\nbiologickým otcom nemohol slobodne a vážne vyhlásiť, že je otcom dieťaťa. Opačný záver\nby predsa viedol k tomu, že muž, ktorý je napr. neplodný, by nemohol takéto vyhlásenie\nučiniť vôbec, a to je absurdný záver.\nV konaní pred všeobecným súdom by malo byť predovšetkým preukázané, či je\npotrebné meniť sociálnu realitu dieťaťa, a ak áno, tak za akých podmienok. Takisto je treba\nvziať do úvahy otázku, do akej miery možno aplikovať postupy bežné pre civilné sporové\nkonanie. Totiž ak by sa napokon nevykonanie testov DNA vykladalo na ťarchu sťažovateľov\na za otca by bol určený žalobca, tak v prípade, ak by sa po čase vykonali testy DNA\nz aktivity sťažovateľa 2/ a preukázalo by sa, že biologickým otcom dieťaťa nie je žalobca,\ntak ako by sa riešila takáto situácia?\nSťažovatelia namietajú napadnuté uznesenie krajského súdu preto, lebo nestanovuje\njasné kritériá, ako sa majú vo veci spravodlivo zohľadňovať práva strán sporu. Napadnuté\nuznesenie vychádza z nesprávnej interpretácie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky a nezohľadňuje sociálny rozmer otcovstva. Z uvedeného dôvodu preto\nsťažovatelia trvajú na sťažnosti, ktorú podali.».\n15. Zo súdneho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 24 C 3/2018 ústavný súd\nzistil, že sťažovateľ v 2. rade, právne zastúpený advokátkou\n\n,\n\npodal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, v ktorom žiada napadnuté rozhodnutie\nzrušiť. Dopytom na okresnom súde ústavný súd zistil, že súdny spis bol 17. decembra 2019\npredložený najvyššiemu súdu z dôvodu rozhodnutia o podanom dovolaní.\n16. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení\nsa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel\nk názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\n20\n\n17. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 16. októbra 2019 bol schválený Dodatok č. 1\nk Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019\ndo 31. decembra 2019 (ďalej len ,,rozvrh práce“), ktorý nadobudol účinnosť 17. októbra\n2019. V zmysle tohto rozvrhu práve je Mojmír Mamojka (sudca spravodajca) členom\ntretieho senátu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 7 rozvrhu práce veci, na ktorých\nprerokovanie boli od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019 príslušné prvý senát ústavného\nsúdu alebo druhý senát ústavného súdu v zložení platnom v období od 26. apríla 2019\ndo 16. októbra 2019 a v ktorých bolo v tomto období vydané rozhodnutie o prijatí návrhu na\nďalšie konanie, prerokujú tieto senáty v pôvodnom zložení (platnom v období od 26. apríla\n2019 do 16. októbra 2019). Prvý senát ústavného súdu v rozhodnom období pracoval\nv zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka.\nVzhľadom na uvedené rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn.\nI. ÚS 409/2019 prvý senát ústavného súdu v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto\nnálezu.\nIII.\nRelevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu\n18. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n19. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n20. Podľa čl. 14 ústavy každý má spôsobilosť na práva.\nPodľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\n\n21\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa ods. 2 tohto článku štátny orgán\nnemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade\nso zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,\nverejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo\nzločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.\nPodľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým\nhľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými\nalebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo\nzákonodarnými orgánmi.\nPodľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou\nDohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná\npre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov\nalebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné\nzákonodarné a správne opatrenia.\nIV.\nPrávne posúdenie ústavnej sťažnosti\n21. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených práv\nsťažovateľov uznesením krajského súdu, ktorým bol v konaní o určenie neplatnosti\nsúhlasného vyhlásenia rodičov o určení otcovstva a určenie, že žalobca je otcom\nsťažovateľa v 2. rade, zrušený rozsudok okresného súdu a vec vrátená na ďalšie konanie.\nPorušenie označených práv vidia sťažovatelia v namietanej nesprávnosti právnych záverov\n22\n\nkrajského súdu, ktorý nesprávnou interpretáciou príslušných ustanovení zákona o rodine\na Občianskeho zákonníka uprednostnil právo žalobcu ako domnelého otca sťažovateľa\nv 2. rade pred právom na súkromný a rodinný život sťažovateľov a najmä rozhodol\nv rozpore s princípom právnej istoty a najlepším záujmom maloletého sťažovateľa v 2. rade.\n22. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Z princípu\nsubsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam\na slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné\nsúdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá\nvšeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je\npreto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.\nIV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany základných práv a slobôd predstavuje\nultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti\nvšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.\nOpačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu\npodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,\nI. ÚS 480/2013, II. ÚS 544/2017). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp\nminimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých\nrozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).\n23. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v 2. rade , ktorý je v konaní pred ústavným\nsúdom kvalifikovane právne zastúpený advokátom, ústavnou sťažnosťou napáda uznesenie\nkrajského súdu, ktoré následne navrhol preskúmať aj mimoriadnym opravným prostriedkom\n‒ dovolaním, v ktorom rovnako ako v ústavnej sťažnosti žiada zrušiť napadnuté\nrozhodnutie. Sťažovateľ v 2. rade teda využil jemu dostupný a účinný prostriedok nápravy\npred (dovolacím) najvyšším súdom (mutatis mutandis I. ÚS 104/02), a preto situácia,\nna ktorú sa sťažovateľ v 2. rade sťažoval (arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského\nsúdu, porušenie práva na spravodlivý súdny proces), tkvie v rozhodnutí najvyššieho súdu,\n23\n\nktorého právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutie krajského súdu momentálne vylučuje\nprávomoc ústavného súdu v tejto veci.\n24. Ústavný súd uzatvára, že meritórnym rozhodnutím o ústavnej sťažnosti by došlo\nk vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali\nparalelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (m. m. II. ÚS 1/08,\nII. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte\nneaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci,\nčo by malo negatívne (a len veľmi ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá\ntvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu (m. m. II. ÚS 294/2018).\n25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd ústavnou sťažnosťou meritórne\nnezaoberal, ale rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\n26. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 28. januára 2020\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právny úkon-neplatnosť relatívna", "maloletý-záujem dieťaťa", "maloletý-práva dieťaťa", "otcovstvo-určenie otcovstva (domnienky otcovstva)", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dovolanie-dovolacie konanie", "konanie-sporové", "otcovstvo-určenie otcovstva (domnienky otcovstva)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fd2fe6f9-a640-4663-9657-9bda1929e406", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.294.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 294/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 294/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.294.2018.1"}, {"guid": "ussr:5eb313a5-98aa-4690-945c-2b5c21e2be3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.544.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 544/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 544/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.544.2017.1"}, {"guid": "ussr:28f83a48-1864-4b22-b3b3-5da92bd56aff", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 632/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 632/2014 z 21. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-21", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:28f83a48-1864-4b22-b3b3-5da92bd56aff"}, {"guid": "ussr:3fb9c5fa-75f8-40f5-8ca2-48a7352476f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 393/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 393/2014 z 23. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-23", "citacie_n": 105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fb9c5fa-75f8-40f5-8ca2-48a7352476f2"}, {"guid": "ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 429, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198"}, {"guid": "ussr:6af9926f-16a4-4ec7-bf18-8138f4b99d10", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/08 z 22. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-22", "citacie_n": 118, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6af9926f-16a4-4ec7-bf18-8138f4b99d10"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:77db126d-5e24-4e40-a6f3-4e83ad714e6a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 104/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 104/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:77db126d-5e24-4e40-a6f3-4e83ad714e6a"}, {"guid": "847b5663-0ca7-419a-8222-eb1385f66251:f5faf764-5dbb-4673-81cd-14594b370066", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1213233496.1", "spisova_znacka": "5Cdo/492/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/492/2015 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1213233496.1"}, {"guid": "960d16aa-f0d2-410a-9aa2-3eca469a508c:913881d1-0497-49af-b4e6-330a8e0a2b86", "ecli": null, "spisova_znacka": "8CoP/273/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/273/2018 z 29. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-03-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/960d16aa-f0d2-410a-9aa2-3eca469a508c:913881d1-0497-49af-b4e6-330a8e0a2b86"}, {"guid": "81dcc977-9d22-4136-a8be-d81fc8326575:77892f00-f747-444e-b5f5-04dd6fc4c55f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7213214299.3", "spisova_znacka": "8CoP/453/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/453/2015 z 26. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-05-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7213214299.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0d747377-cda5-4b3c-8d2b-6bad00283702", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.528.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 528/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 528/2020 z 22. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-22", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.528.2020.1"}, {"guid": "84c04189-866d-4af3-809a-604cec1fb086:2c37d2b5-ba4c-4c09-914d-73aa62da671a", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2024:1421201039.3", "spisova_znacka": "13CoP/67/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 13CoP/67/2023 z 21. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2024-05-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2024:1421201039.3"}]}