{"guid": "ussr:32d884da-8477-4cb3-83c8-99c0aa48c37b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.268.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 268/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 268/2020 z 18. 11. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 18. novembra 2020, sp. zn. I. ÚS 268/2020, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.268.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-11-18", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/32d884da-8477-4cb3-83c8-99c0aa48c37b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.268.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.268.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.268.2020.2/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 268/2020-37\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020\nv senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Ivana Fiačana a Miloša\nMaďara (sudca spravodajca) o prijatej ústavnej sťažnosti sťažovateľky obchodnej\nspoločnosti\nkonajúcej na území Slovenskej republiky prostredníctvom\n, pobočky zahraničnej banky,\n\n,\n\n, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Nagyová Tenkač, s. r. o., Ružinovská\n42, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Viktória Nagyová Tenkač,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nzákladného práva na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 4 Cdo 78/2019 zo 16. mája 2019 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa\n\nčl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 78/2019 zo 16. mája 2019 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. sp. zn. 4 Cdo 78/2019\nzo 16. mája 2019 z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\nspoločnosti\n\npovinný\n\nnahradiť obchodnej\n\ntrovy konania v sume 415,51 €\n\n(slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet právneho zástupcu\nAdvokátskej kancelárie Nagyová Tenkač, s. r. o., Ružinovská 42, Bratislava, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2019\ndoručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti\nkonajúcej na území Slovenskej republiky\nprostredníctvom\n\n, pobočky zahraničnej banky,\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť\nv konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n4 Cdo 78/2019 zo 16. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\n\n2\n\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Svidník\n(ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 Csp 91/2017-45 z 26. januára 2018 (ďalej len „rozsudok\nokresného súdu“) bola sťažovateľke ako žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni\nsumu 1 936,79 €, náhradu trov konania v rozsahu 100 % a súdny poplatok v sume 116 €.\n3. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol\nKrajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 Co 73/2018-70\nz 26. novembra 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného\nsúdu potvrdil a stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Vo vzťahu\nk rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd uviedol, že nárok žalobkyne ako spotrebiteľky\nna poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007\nZ. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov bol riadne preukázaný, preto ho podľa § 387\nods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) ako vecne správny potvrdil.\n4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, prípustnosť ktorého\nvyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, teda z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená. Podľa názoru sťažovateľky rozsudok odvolacieho súdu spočíval\nv nesprávnom právnom posúdení veci, a preto v dovolaní navrhla, aby najvyšší súd\nrozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie.\n5. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté\npodľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné, pretože v danej veci dovolaním napadnutý výrok\nodvolacieho súdu rozhodol o peňažnom plnení v sume 1 936,79 €, pričom desaťnásobok\nminimálnej mzdy ku dňu podania žaloby na súde prvej inštancie (t. j. 29. júna 2017)\nbol 4 350 €. To znamená, že na sťažovateľku, ktorá vystupovala v predmetnom spore\nv postavení žalovanej, sa na prípustnosť jej dovolania podľa najvyššieho súdu vzťahoval\n§ 422 ods. 1 písm. a) CSP (podmienka peňažného plnenia prevyšujúca desaťnásobok\nminimálnej mzdy). Na základe uvedeného najvyšší súd uzavrel, keďže výška predmetu\n3\n\ndovolacieho konania neprevyšovala zákonom stanovenú hranicu majetkového cenzu\nobmedzujúceho prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP pri peňažnom plnení (ratione\nvaloris), že bola vylúčená prípustnosť dovolania sťažovateľky. Najvyšší súd poukázal tiež\nna svoje predošlé rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 263/2018, 4 Cdo 186/2018, 5 Cdo 158/2018,\n6 Cdo 42/2018, 7 Cdo 256/2018, v ktorých ako dovolací súd zaujal na vec obdobný právny\nnázor.\n6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala, že napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu boli porušené jej v bode 1 označené práva tým, že najvyšší súd nesprávne\nuplatňuje nižší majetkový cenzus len v prípade, ak podáva dovolanie slabšia strana (t. j.\nv tomto prípade spotrebiteľ). Okrem toho, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je podľa\nnázoru sťažovateľky veľmi strohé a minimalistické, považuje sťažovateľka výklad\nnajvyššieho súdu, na základe ktorého najvyšší súd v sporoch s ochranou slabšej strany\npodľa § 422 ods. 1 písm. b) CSP viaže nižšiu hranicu majetkového cenzu, ktorého\ndosiahnutie je v tejto veci splnené, na osobu dovolateľa (na subjekt), a nie na druh sporu,\nresp. predmet konania, za „arbitrárny, smerujúci nielen proti slovám zákona, ale priamo\nproti samotnému zákonu“.\n7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti prezentovala argument, že ak zákonodarca\npripustil právo podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, najvyšší súd nemôže\ntoto právo obmedzovať selektívnym prístupom, ktorý bráni určitým subjektom (na základe\nich statusu) v prístupe k poskytnutiu ochrany ich subjektívnych práv pred dovolacím súdom.\nSťažovateľka považuje takýto výklad najvyššieho súdu za protichodný vo vzťahu k účelu\ndovolania, pretože najvyšší súd „môže skôr spotrebiteľov poškodiť ako im pomôcť“\nvzhľadom na to, že počet spotrebiteľských sporov riešených pred dovolacím súdom\nsa obmedzí a môže tak vznikať nejednotná prax súdov.\n8. Sťažovateľka je presvedčená, že znížený majetkový cenzus je viazaný na predmet\nkonania, nie na konkrétnu sporovú stranu, a podľa jej názoru opačný výklad najvyššieho\nsúdu znamená odmietnutie poskytnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae) a znemožnenie\nprístupu k súdu v dovolacom konaní.\n4\n\n9. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby\nústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej v bode 1 označených práv napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu, žiadala zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec\nvrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľka domáhala\naj priznania náhrady trov právneho zastúpenia.\nII.\nProcesný postup ústavného súdu, vyjadrenie odporcu, vyjadrenie zúčastnenej osoby\na replika sťažovateľky\n10. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením\nč. k. I. ÚS 268/2020-15 z 9. júna 2020 ju podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 413/2019 Z. z (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie\nv celom rozsahu. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší\nsúd, aby sa vyjadril k prijatej ústavnej sťažnosti a zároveň oznámil ústavnému súdu, či trvá\nna tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\n11. Na základe výzvy ústavného súdu z 25. júna 2020 sa k veci listom č. KP 3/2020315, Cpj 123/2020 z 29. júla 2020 vyjadril predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu, zastupujúci predsedu najvyššieho súdu.\n12. Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 6. augusta 2020 predseda\ntrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, zastupujúci predsedu najvyššieho súdu, poukázal\nna vysvetlenie použitia majetkového cenzu, ktoré najvyšší súd uviedol vo svojom\nrozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. 29/2019. Z uvedeného vyplýva, že znížený majetkový cenzus\n[§ 422 ods. 1 písm. b) CSP] sa v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom\nje neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie\nprípustnosti dovolania platí majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy.\nPodľa prezentovaného právneho názoru najvyššieho súdu táto interpretácia zákona\n5\n\nneodporuje princípu rovnosti zbraní, pretože rovnosť subjektov je v určitých sporoch\n(vzhľadom na postavenie strán) len fikciou, na ktorú zákonodarca v Civilnom sporovom\nporiadku reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov\ns ochranou slabšej strany. Ako ďalej najvyšší súd uviedol, za takéto spory sa považujú\nspotrebiteľské spory, antidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory (§ 290\naž § 323 CSP), pričom slabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný.\nOchrana slabšej strany podľa najvyššieho súdu spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv\nna účel docielenia rovného postavenia s druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia\nprincípu rovnosti zbraní. Najvyšší súd zdôraznil, že zákon preferuje ochranu určitého\nsubjektu, teda spotrebiteľa, pričom predmet sporu, teda nárok uplatnený v žalobe,\nnie je určujúci. Uvedené najvyšší súd vyvodil aj zo samotnej marginálnej rubriky – spory\ns ochranou slabšej strany, ktoré sú zaradené do tretej časti Civilného sporového poriadku\nmedzi osobitné procesné postupy.\n13. Ústavný súd podľa § 126 zákona o ústavnom súde o podanej ústavnej sťažnosti\nlistom z 25. júna 2020 zaslaným doporučene do vlastných rúk upovedomil zúčastnenú\nosobu s tým, že má právo vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia.\nZúčastnená osoba si poštovú zásielku prevzala 29. júna 2020, ale k ústavnej sťažnosti\nsa v stanovenej lehote nevyjadrila.\n14. Sťažovateľka reagovala na vyjadrenie predsedu trestnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu, zastupujúceho predsedu najvyššieho súdu, podaním, ktoré bolo\nústavnému súdu elektronicky doručené 25. augusta 2020. Sťažovateľka v tomto podaní\nuviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a vyslovila názor, že v podanej\nústavnej sťažnosti sa už podrobne vyjadrila, pričom dostatočne objasnila, v čom podľa nej\nspočíva porušenie namietaných práv, ako aj princípu právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1\nústavy. Zároveň poukázala na nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 382/2019 z 28. januára\n2020 a IV. ÚS 57/2020 z 9. júna 2020, v ktorých už ústavný súd v obdobných veciach\nkonštatoval porušenie princípu rovnosti zbraní.\n\n6\n\n15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,\nže od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia\npráv uvedených v bode 1.\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\na Európskeho súdu pre ľudské práva\n16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nje založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach\nzákladných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len\nv prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky\nvýkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný\nsúd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je\nalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nPri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv konaní\n\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\n7\n\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný\nsúd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,\nktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie.\nLen výnimočne za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný\nsúd hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci,\navšak výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej\nsťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.\n19. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi\nvšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).\n20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie\nprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska\nich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie\nopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska\nvšeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,\nI. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy\nv materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu\na identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem\nna konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej\nnormy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický\npostup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom\njednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému\na racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd\n8\n\npri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný\nabsolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť\nv prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou\nsúladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152\nods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)\na svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.\nIII. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia\nprávneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného\nustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad\ne ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych\norgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú\nnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.\nUstanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,\nale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný\norgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu k všetkým účastníkom konania\na zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci\nakceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj\nmedzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná.\n21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom\nmá za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna\naplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,\nprípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia\nústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie\njednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd\nurobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu\nochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom\na v právnom\n\nmyslení\n\nkonsenzuálne\n\nakceptovanom\n\nvýzname\n\nči\n\nbez\n\nbližších\n\nnerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\n9\n\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel\nich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).\n22. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 ods. 3\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\n23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n24. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n25. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach\nalebo záväzkoch.\n27. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.\nSlovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok\naktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom\nneboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto\npráva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry\nústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných\nprostriedkoch.\n\nAk\n\núčastník\n\nkonania\n\nsplní\n\npredpoklady\n\nvyžadované\n\nzákonom\n\npre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí\nposkytnúť (m. m. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).\n10\n\n28. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva\nna spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [III. ÚS 875/2016 a rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému\nkráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].\n29. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať\nobmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej\núvahy. Právo na prístup k súdu nemožno obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery,\nže to naruší samotnú podstatu daného práva. Európsky súd pre ľudské práva považuje\nobmedzenie v prístupe k opravným prostriedkom orgánu najvyššej súdnej moci spočívajúce\nv zákonnom stanovení hranice majetkového cenzu (ratione valoris) za legitímnu\na odôvodnenú procesnú požiadavku rešpektujúcu postavenie a úlohy, ktoré plní orgán\nnajvyššej súdnej moci riešiaci (len) veci požadovanej dôležitosti (Brualla Gómez de la Torre\nproti Španielsku, sťažnosť č. 155/1996/774/975, rozsudok z 19. 12. 1997, § 36; Kozlica\nproti Chorvátsku, sťažnosť č. 29182/03, rozsudok z 2. 11. 2006, § 33). Avšak obmedzenie\npráva na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1\ndohovoru v prípade, že nesleduje legitímny cieľ, a ani v prípade, že medzi použitými\nprostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality (Gréckokatolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok z 29. 11.\n2016, § 89).\n30. Pri preskúmavaní aplikácie zákonného obmedzenia v prístupe k súdu z dôvodu\nmajetkového cenzu (ratione valoris) ESĽP berie do úvahy aj ďalšie faktory a medzi nimi\n(s prihliadnutím na okolnosti tu prejednávanej veci) je to predovšetkým predvídateľnosť\na nadmerný formalizmus obmedzenia (Garzičić proti Čiernej Hore, sťažnosť č. 17931/07,\nrozsudok z 21. 9. 2010, § 30 – § 32; Hasan Tunç a iní proti Turecku, sťažnosť č. 19074/05,\nrozsudok z 31. 1. 2017, § 30 – § 34). Okolnosť predvídateľnosti obmedzenia v prístupe\nk súdu je splnená, ak je vnútroštátna súdna prax jednotná a aplikácia takejto praxe\nkonzistentná (Levages Prestations Services proti Francúzsku, sťažnosť č. 21920/93,\nrozsudok z 23. 10. 1996, § 42).\n\n11\n\n31. Pri posúdení toho, či rozhodovanie vnútroštátnych súdov je zaťažené prílišným\nči nadmerným formalizmom, bude nevyhnutné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho\nprípadu, pričom k porušeniu práva na prístup k súdu dôjde v prípade, že stanovené pravidlo\nprestane slúžiť cieľu právnej istoty a riadnemu výkonu spravodlivosti a stane sa z neho\nbariéra znemožňujúca strane sporu prejednať jej spor meritórne pred príslušným súdom\n(Kart proti Turecku, sťažnosť č. 8917/05, rozsudok Veľkej komory z 3. 12. 2009,\n§ 79 in fine).\n32. Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) tvorí základný definičný\nprvok práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj nevyhnutnú súčasť každého\nprávneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom čl. 1 ods. 1 ústavy.\nRovnosť účastníkov konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností\nna uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva\nv tom, že všetci účastníci civilného konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,\nktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo\ndiskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo\nprocesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom\na ktorý z účastníkov je žalovaný (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05,\nIV. ÚS 126/09). Citované ustanovenie ústavy teda zaručuje len procedurálnu rovnosť\nv určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku\npre každého účastníka takéhoto konania.\n33. Rovnosť strán v civilnom konaní je v judikatúre ESĽP vyjadriteľná princípom\nrovnosti zbraní, ktorý tvorí prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie preto v kontexte princípu rovnosti zbraní\nzabezpečuje, aby každá strana sporu mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom\nza podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. De Haes\na Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, § 53 alebo Ankerl\nproti Švajčiarsku, rozsudok z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, § 38).\n\n12\n\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n34. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky, že najvyšší súd\nústavne nesúladným výkladom § 422 ods. 1 CSP, keď dovolanie sťažovateľky\nproti rozsudku krajského súdu bez meritórneho prejednania podľa § 447 písm. c) CSP\nodmietol, porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení\ns čl. 1 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3\nústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n35. Podľa § 424 CSP dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo\nrozhodnutie vydané.\n36. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n37. Podľa § 422 ods. 1 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou\nslabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška\npríslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n38. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť\niba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\n13\n\n39. Charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepriamo\ndeterminuje aj postavenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý nemôže byť\nvnímaný ako tretia inštancia s právomocou preskúmavať akékoľvek rozhodnutie\nodvolacieho súdu (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 165/2017,\n3 Cdo 14/2017 a 4 Cdo 157/2017). Stanovenie majetkového cenzu obmedzujúceho\nprípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie na výšku sumy, ktorá má byť\npredmetom dovolacieho konania, je pritom tak, ako to už bolo zdôraznené aj s prihliadnutím\nna judikatúru ESĽP, v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje s postavením\na úlohami, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní.\n40. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je v prípade, že ním\ndovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (ako to je aj\nv prípade sťažovateľky), riešenie zásadných právnych otázok, ktoré neboli vyriešené\ndovolacím súdom v jeho rozhodovacej praxi [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], prípadne\nzjednocovanie judikatúry [§ 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP]. Aj z týchto dôvodov\npreto prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje hranice\nrozhodnutia inter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah pre aplikačnú prax\nvšeobecných súdov a v konečnom dôsledku aj pre správanie oboch strán v spotrebiteľskom\nvzťahu ako takom.\n41. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania\nprocesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.\nV záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia\nslabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne\na v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj Števček, M. a kol. Civilný sporový\nporiadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 45 až 46.).\n42. Úprava konkrétnych odchýlok od všeobecnej úpravy sporových pravidiel\nje na účel zaistenia de facto rovnosti, resp. rovnosti šancí (o ktoré v prípade pozitívnej\ndiskriminácie, na ktorú najvyšší súd v konkrétnych okolnostiach veci poukazuje, ide)\npri uplatňovaní nároku na súde alebo bránení sa proti nárokom druhej strany\n14\n\npri spotrebiteľských sporoch predmetom predovšetkým ustanovení prvého dielu druhej\nhlavy tretej časti Civilného sporového poriadku. V § 290 až § 300 CSP zahŕňa vo svojej\npodstate pravidlá protežujúce zvýšenú ochranu spotrebiteľa v procesnom štádiu po začatí\nkonania (zastúpenie spotrebiteľa, poučovacia povinnosť, spojenie vecí, zmena žaloby,\ndokazovanie, nariadenie pojednávania, osobitné ustanovenia o rozhodnutiach). Ustanovenia\n§ 301 až § 306 CSP pojednávajú o osobitnom konaní o abstraktnej kontrole\nv spotrebiteľských veciach, ktoré v súlade s § 302 CSP možno začať len na podnet\nšpecificky legitimovaných subjektov (v súlade s § 302 CSP žalobu podľa § 301 môže proti\ndodávateľovi podať iba právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa\na orgán dohľadu podľa osobitného predpisu).\n43. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného\npráva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné\ninterpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana\nje už súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú\nexpanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického\nvýkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou,\nale to neznamená, že je priamo ústavným princípom (PL. ÚS 11/2016, pozri aj rozsudok\nSúdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia,\na. s., proti Kláre Bíróovej).\n44. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil,\nže najvyšším súdom prezentovaný právny názor týkajúci sa interpretácie § 422 ods. 1 CSP,\nktorý viedol k odmietnutiu dovolania sťažovateľky pre jeho neprípustnosť, už najvyšší súd\nzaujal v rozhodnutiach sp. zn. 1 Cdo 263/2018, 4 Cdo 186/2018, 5 Cdo 158/2018,\n6 Cdo 42/2018, 7 Cdo 256/2018.\n45.\n\nNapadnuté\n\nuznesenie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nto\n\nsíce\n\nvýslovne\n\nneuvádza,\n\nale z uvedených rozhodnutí, na ktoré najvyšší súd odkazuje, je zrejmé, že základom takejto\ninterpretácie je znenie časti dôvodovej správy, ktorá vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu\nuvádza: „Predkladateľ zavádza jednotné kritérium hodnoty sporu bez rozdeľovania\n15\n\nna občianskoprávne a obchodné spory, ktoré z povahy veci stratilo zmysel. Tzv. bagateľný\ncenzus je v sporoch s ochranou slabšej strany stanovený nižšie ako všeobecné kritérium\nz dôvodu zvýšenej procesnej ochrany slabšej strany.“ Okrem toho, že výklad práva podľa\ndôvodovej správy (tzv. autentický výklad) je iba jedným z možných spôsobov interpretácie\nprávnej normy, citovaná časť dôvodovej správy ani konkrétne nerieši prípustnosť, resp.\nneprípustnosť dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie, ak rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\npri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\nalebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n46. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód\nvýkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť\nk zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy\na jej účelu... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad\nmá spoločný menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu\na uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte\nje metóda doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno\njednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom\nprávnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy\nodstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (Drgonec, J. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 131 a 133).\n47. Účel § 421 ods. 1 písm. a) a b) v spojení s § 432 ods. 1 CSP, ako aj účel § 422\nods. 1 CSP je primárne potrebné hľadať v súlade s ich znením, čo však najvyšší súd\npri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu neurobil. Výlučné\na izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia jazykového\nvýkladu relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter dovolacieho konania a jeho\núčel pri súčasnej absencii bližšej konkretizácie nerovného postavenia spotrebiteľa\na dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by zvýšenú procesnú ochranu\n(uplatnenie majetkového cenzu vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy) legitímne\nodôvodnilo, spôsobuje, že výklad relevantného ustanovenia § 422 ods. 1 písm. a) a b) CSP\n16\n\nnie je ústavne konformný. Z uvedeného dôvodu má preferovanie zvýšenej procesnej\nochrany spotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu povahu neodôvodneného a paušálneho\nuplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany, ktoré porušuje princíp rovnosti zbraní,\nresp. rovnosti strán v spore, keďže neodôvodnene stavia sťažovateľku ako dovolateľku\ndo podstatne nevýhodnejšej pozície oproti druhej strane. Interpretácia § 422 ods. 1 CSP\nprezentovaná najvyšším súdom v dostatočnej miere nezohľadňuje charakter dovolacieho\nkonania a jeho účel, postavenie najvyššieho súdu v systéme všeobecného súdnictva\na v konečnom dôsledku spôsobuje uplatnenie rozdielnych podmienok v prístupe\nk dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zároveň nezohľadňuje naviazanie\nmajetkového cenzu na spor, resp. jeho predmet. Uvedený záver bol konštatovaný\naj v skorších nálezoch ústavného súdu (napr. I. ÚS 382/2019, I. ÚS 332/2019,\nIV. ÚS 57/2020).\n48. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd\nv napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv\na slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky proti\nrozsudku krajského súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu\nzákladných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na zaručeného čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n49. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah.\n50. V súlade s § 133 ods. 2 prvou vetou zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší\nrozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.\n51. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n\n17\n\n52. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n53. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,\nrozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa\n§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.\n54. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základných práv\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\npreto ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu\nzodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku tohto nálezu).\n55. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní\nsťažovateľky, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1\ndohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také\nriešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel\na účel príslušných zákonných ustanovení.\n56. Aj z čl. 2 ods. 1 a 2 CSP vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv\na právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp\nprávnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor\nbude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;\nak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne\nočakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.\n57. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. a) v nadväznosti na čl. II bod 3 Rozvrhu\npráce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra\n2020 v znení dodatku č. 2 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej\n18\n\nrepubliky 1. októbra 2020 z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Rastislava Kaššáka\nprejednaná a rozhodnutá prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová –\npredsedníčka senátu, Ivan Fiačan a Miloš Maďar (sudca spravodajca) – členovia senátu.\nV.\nTrovy konania\n58. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov\nkonania.\n59. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n60. Pri výpočte trov konania ústavný súd vychádzal z ustanovení vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„vyhláška“).\n61. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon\nprávnej služby vykonaný v roku 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa\n§ 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva\nSlovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola vo výške 980 €). Sadzba za náhradu\nhotových výdavkov (režijný paušál) za každý priznaný úkon právnej služby vykonaný\nv roku 2019 je v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).\n62. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia\npred ústavným súdom v celkovej sume 415,51 € vrátane dane z pridanej hodnoty [ďalej len\n„DPH“ (ústavný súd považuje za preukázané, že právny zástupca sťažovateľky je platcom\nDPH)], a to za 2 úkony právnej pomoci vykonané v roku 2019 zvýšené o 20 % DPH, t. j.\nprevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom [§ 13a ods. 1 písm. a)\n19\n\nvyhlášky] a písomné podanie ústavnej sťažnosti [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky],\na dve paušálne náhrady hotových výdavkov v roku 2019 zvýšené o 20 % DPH.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3\nvýroku tohto nálezu.\n63. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť\nna účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263\nods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n64. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. novembra 2020\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie konanie", "dovolanie-prípustnosť", "spor-spotrebiteľský", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-prípustnosť", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "spor-spotrebiteľský", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cdo/78/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:17dc0ed5-f77e-4b02-836a-dd1081120bd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.57.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 57/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 57/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.57.2020.2"}, {"guid": "ussr:79e0fc8b-76a3-4c1c-9b96-42d1b70b9aaa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.332.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 332/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 332/2019 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.332.2019.1"}, {"guid": "ussr:abcd77df-fd42-46e5-832d-a65d50f67b01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.382.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 382/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/2019 z 28. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.382.2019.1"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:105dea71-2ec3-4056-b056-f92eaccc14b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:f3ebf17b-3ad6-47a3-9284-54df7cc4af3b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 126/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 126/09 z 9. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-09", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3ebf17b-3ad6-47a3-9284-54df7cc4af3b"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:496f6877-04b8-4828-876b-2e2a47a5a557", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 135/05 z 2. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-02", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:496f6877-04b8-4828-876b-2e2a47a5a557"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6a779e2a-cd69-4c7e-b485-c9951e68a844", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 121/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 121/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a779e2a-cd69-4c7e-b485-c9951e68a844"}, {"guid": "ussr:e3c32321-c51b-477f-bde4-7853abddf5b7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 35/02 z 11. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-11", "citacie_n": 383, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e3c32321-c51b-477f-bde4-7853abddf5b7"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "fe843a56-1472-46ab-8bf2-a065f613edf5:f22964de-8dec-402f-9181-9bd93b194a6d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1321201138.1", "spisova_znacka": "14CoCsp/18/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14CoCsp/18/2024 z 6. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-05-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1321201138.1"}]}