{"guid": "ussr:41e77871-d2ec-4fd2-ac5f-e6d04b295464", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.255.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 255/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 255/2020 z 26. 5. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. mája 2020, sp. zn. I. ÚS 255/2020, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.255.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-05-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/41e77871-d2ec-4fd2-ac5f-e6d04b295464", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.255.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.255.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.255.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 255/2020-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov\nRastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavné sťažnosti sťažovateľky\nobchodnej spoločnosti AL Agroservis, s. r. o., Vydrany 1093, IČO 36 280 208, zastúpenej\nadvokátom JUDr. Tiborom Szakálom, Svätého Juraja 1386/36, Dunajská Streda,\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14 S 17/2017 z 28. júna 2018\na sp. zn. 14 S 10/2017 zo 17. mája 2018 a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Sžfk 23/2018 zo 17. apríla 2019 a sp. zn. 5 Sžfk 57/2018\nz 12. decembra 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavné sťažnosti obchodnej spoločnosti AL Agroservis, s. r. o., o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2019\ndoručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti AL Agroservis, s. r. o., Vydrany 1093,\nIČO 36 280 208 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 S 17/2017\nz 28. júna 2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 3 Sžfk 23/2018 zo 17. apríla 2019.\n1.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka\n(žalobkyňa) sa žalobou v správnom súdnictve domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia\nrozhodnutia\n\nFinančného\n\nriaditeľstva\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„finančné\n\nriaditeľstvo“) č. 100304845/2017 z 15. februára 2017, ktorým potvrdilo rozhodnutie\nDaňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 1670600/2016 z 3. novembra 2016,\nktorým sťažovateľke vo vyrubovacom konaní podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z.\no správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty\n(ďalej aj „DPH“) v sume 37 162,06 € za zdaňovacie obdobie október 2011, keďže vykonané\nrozsiahle dokazovanie nepreukázalo, že „že daňový subjekt BELIEF, s. r. o. – deklarovaný\ndodávateľ daňového subjektu (žalobcu) vlastnil tovar – repku olejnú uvedený na faktúrach\nč. FP1110006, FP1110007, FP1110008, FP1110009, FP1110010, FP1110011 a následne\nho daňovému subjektu aj dodal, a preto žalobcovi nebolo uznané právo odpočítať si daň\nna základe týchto predložených dokladov“. Zásadnou spornou otázkou medzi účastníkmi\nkonania bolo posúdenie miery zaťaženia sťažovateľky dôkazným bremenom vyplývajúcim\nz § 24 ods. 1 daňového poriadku, konkrétne, či nedošlo k neprimeranému prenosu\ndôkazného bremena na sťažovateľku, ako aj to, či skutkový stav zistený správcom dane bol,\n2\n\nresp. nebol dostatočný na riadne posúdenie veci a následné rozhodnutie. Správca dane\npri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že v prípade, že zdaniteľný obchod podľa\nfaktúry, na základe ktorej si platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane, nie je uskutočnený\ndodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia dokladov nie je dôkazom,\nže tovar bol skutočne nadobudnutý od deklarovaného dodávateľa. Daňový subjekt musí byť\nschopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve od osoby\na pre osobu uvedenú na faktúre.\n1.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol ako\nnedôvodnú, pričom konštatoval, že „odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky\natribúty zákonnosti, žalovaný sa podrobne vysporiadal s odvolacími námietkami,\nrozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav\nzodpovedá aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k podstatnému\nporušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia“.\n1.3 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol,\npričom konštatoval, že odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane,\nktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti\nz daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, na ktorej uplatnenie v danom prípade\nneexistoval žiaden dôvod.\n2. Dňa 6. apríla 2020 bola ústavnému súdu doručená ďalšia ústavná\nsťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 S 10/2017\nzo 17. mája\n\n2018\n\na\n\nrozsudkom\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp.\n\nzn.\n\n5\n\nSžfk\n\n57/2018\n\nz 12. decembra 2019.\n2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka\nsa žalobou v správnom súdnictve domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia\nfinančného riaditeľstva č. 100203865/2017 z 2. februára 2017, ktorým potvrdilo\n3\n\nrozhodnutie správcu dane č. 104040946/2016 z 5. októbra 2016, ktorým sťažovateľke\nvo vyrubovacom konaní podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil rozdiel na DPH v sume\n126 035,12 € za zdaňovacie obdobie máj 2012, keďže vykonané rozsiahle dokazovanie\nnepreukázalo, že „že daňový subjekt BELIEF, s. r. o. – deklarovaný dodávateľ daňového\nsubjektu (žalobcu) vlastnil tovar – repku olejnú uvedený na faktúrach č. FP1200050,\nPP1200051, FP1200052, FP1200053, FP120004, FP1200055, FP1200056, FP1200057,\nFP1200058, FP1200059, FP1200060, FP1200061 a následne ho daňovému subjektu\naj dodal, a preto žalobcovi nebolo uznané právo odpočítať si daň na základe týchto\npredložených dokladov“. Zásadná sporná otázka medzi účastníkmi konania bola identická\nako v predchádzajúcom vyrubovacom konaní.\n2.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol ako\nnedôvodnú, pričom konštatoval, že „odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky\natribúty zákonnosti, žalovaný sa podrobne vysporiadal s odvolacími námietkami,\nrozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav\nzodpovedá aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k podstatnému\nporušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia“.\n2.3 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Sžfk 23/2018 zo 17. apríla 2019 kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol.\n3. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. 23/2020-9 z 13. mája 2020 rozhodol o spojení\nústavných sťažností sťažovateľky na spoločné konanie.\n4. Sťažovateľka so závermi krajského súdu a najvyššieho súdu nesúhlasí a opakujúc\nargumenty, ktoré vzniesla v konaniach pred týmito súdmi, v ústavnej sťažnosti namieta,\nže dožadovať\n\nsa\n\nod\n\nsťažovateľky\n\nako\n\ndaňového\n\nsubjektu\n\núplnej\n\nidentifikácie\n\npredchádzajúceho vlastníka tovaru pred dodávateľom nemá oporu v zákone. Nositeľom\noprávnení, t. j. sledovania a kontrolovania výrobných a obstarávacích procesov u iných\ndaňových subjektov, predchádzajúcich dodávateľov predchádzajúcich vlastníkov –\n4\n\nobchodných partnerov, nie je kontrolovaný daňový subjekt. Správca dane si musí pri vedení\ndokazovania, pri hodnotení dôkazov uvedomiť rozsah reálnych zákonných práv a oprávnení\nkontrolovaného daňového subjektu voči iným daňovým subjektom pri vstupovaní\ndo obchodných kontraktov a ich realizácii. Sťažovateľka nepopiera názor a tézu opakovane\nvyslovenú v odôvodnení rozsudkov všeobecných súdov, že dokazovanie zo strany správcu\ndane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým\nsubjektom, čo vlastne daňový subjekt splnil, ale predkladať dôkazy nad tento rámec nie je\nv reálnej moci sťažovateľky, lebo daňový subjekt nad tento rámec už právne prostriedky\nna zabezpečenie dôkazov nemá. V okolnostiach daných vecí problém vlastníctva tovaru\nobchodnej spoločnosti BELIEF s. r. o. v plnej miere znáša a zaťažuje správcu dane, ktorý\nnepotvrdil, že by zo strany sťažovateľky došlo ku konaniu, ktoré má byť súčasťou daňového\npodvodu. Krajský súd a najvyšší súd tým, že bez zdôvodnene uvážlivých dôvodov odmietli\nargumentáciu sťažovateľky, porušili jej právo na presvedčivé súdne rozhodnutie.\nNajvyššiemu súdu sťažovateľka navyše vytýka, že nenáležitým spôsobom posúdil skutkovú\na právnu stránku rozhodnutí a postupu správnych orgánov v otázke komunikácie s daňovým\nsubjektom.\n5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavných sťažností navrhuje, aby\nústavný súd po prijatí vecí na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkami krajského súdu sp. zn. 14 S 17/2017 z 28. júna 2018 a sp. zn. 14 S 10/2017\nzo 17. mája 2018 a rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžfk 23/2018 zo 17. apríla 2019\na sp. zn. 5 Sžfk 57/2018 z 12. decembra 2019, aby napadnuté rozsudky krajského súdu\na napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie\na aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania. Sťažovateľka zároveň navrhuje,\naby ústavný\n\nsúd\n\nodložil\n\nvykonateľnosť\n\na napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu.\n\n5\n\nnapadnutých\n\nrozsudkov\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou\nod 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/22019 Z. z. (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“).\n9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom\nbez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa\no ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené\nzákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n6\n\n11. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je\nzaložená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných\npráv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade,\nak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto\nprávomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné\nsúdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,\nktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní\nprávomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného\nsúdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale\nchrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).\nIII.\nPosúdenie vecí ústavným súdom\n12. Predmetnom ústavných sťažností je námietka porušenia základných práv\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami\nkrajského súdu sp. zn. 14 S 17/2017 z 28. júna 2018 a sp. zn. 14 S 10/2017\nzo 17. mája 2018 a rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžfk 23/2018 zo 17. apríla 2019\na sp. zn. 5 Sžfk 57/2018 z 12. decembra 2019.\n\n7\n\n13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n14. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť\nvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo\nzáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nIII. 1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy napadnutými rozsudkami krajského súdu\n16. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv\na slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný\nsúd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej\nprerokovanie.\n17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie\nnapadnutých rozsudkov krajského súdu bol príslušný najvyšší súd, ktorého právomoc\npredchádzala právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu označeným právam\nsťažovateľky, preto ústavné sťažnosti sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutými rozsudkami\nkrajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu\nnedostatku právomoci na jej prerokovanie.\n\n8\n\nIII.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu\n18. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických\nosôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím\norgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,\nak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie\nrozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade\nznamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie\norgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov\nfyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej\nsprávy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)\npredstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu\nustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka\nsúdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci\nviazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.\nObsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo\nna určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého\nsúdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom\nprípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,\nktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia\nna dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam\nprerokúvanej veci (m. m. III. ÚS 305/08). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali\n\ndo\n\nvšetkých\n\ndetailov\n\nsporu\n\nuvádzaných\n\núčastníkmi\n\nkonania.\n\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\n\n9\n\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\n19. Najvyšší súd napadnutými rozsudkami rozhodoval o kasačných sťažnostiach\nsťažovateľky proti rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 S 17/2017 z 28. júna 2018\na sp. zn. 14 S 10/2017 zo 17. mája 2018 vydaným v konaniach o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutí orgánu verejnej správy (body 1.1 až 1.3 a 2.1 až 2.3). Podstatným pritom bolo\nposúdenie, či skutkový stav zistený správcom dane v daňovom konaní bol, resp. nebol\ndostatočný na riadne posúdenie veci a následné rozhodnutie podľa § 68 ods. 6 daňového\nporiadku, ako aj to, či v daňovom konaní nedošlo k neprimeranému prenosu dôkazného\nbremena na sťažovateľku.\n20. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta\nvýkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom\nposkytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými\nslovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti\nvo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti\nna subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava\nnezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.\nSprávny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne\notázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,\nIV. ÚS 596/2012).\n21. „V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov\na správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia\nuvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal\nsprávca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym\nkonaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné\nidentifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porovnaj Vernarský, M.\nProcesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,\n10\n\n2009. s. 11, 24 ‒ 25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy,\navšak je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná,\nakým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť\nzávery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým\ns prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal\nv rámci správy daní a v priebehu konania. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom\nsprávnom konaní, ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty\núčastníka konania v tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými\nargumentmi a tvrdeniami účastníka vysporiadal.“ (I. ÚS 480/2017).\n22. Vyrubovacie konanie je osobitným druhom daňového konania. Za účel\nvyrubovacieho konania možno považovať zistenie, resp. určenie a následné vyrubenie dane.\nK vyrubovaciemu konaniu sa môže pristúpiť v dôsledku ukončenia daňovej kontroly (§ 44 a\nnasl.) alebo ukončenia určovania dane podľa pomôcok (§ 48 a nasl.). Výsledkom\nvyrubovacieho konania je rozhodnutie, ktorým správca dane vyrubuje daň alebo rozdiel\ndane oproti vyrubenej dani. Na vyrubovacie konanie sa podporne použijú všeobecné\nustanovenia daňového konania (§ 58 až 66).\n23. Podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom\nvo vyrubovacom konaní určí sumu alebo rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa\nosobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.\n24. K výsledkom vyrubovacieho konania správca dane dôjde správnou úvahou,\nv rámci ktorej sa musí vysporiadať i s tvrdeniami a dôkaznými návrhmi vznesenými\ndaňovým subjektom v priebehu daňovej kontroly i vo vyjadrení k protokolu...\nAž hodnotenie dôkazov, ich konfrontácia s vyjadreniami a dôkazmi daňového subjektu proti\nprotokolu umožňuje správcovi dane v štádiu vyrubovacieho konania vysloviť záver\no vyrubenej dani. Námietkami a vyjadreniami účastníka konania sa musí zaoberať\nuž správca dane... Pokiaľ tak neurobil, jeho rozhodnutie je arbitrárne, vydané jednostranne\nna základe zistení správcu dane. Z hľadiska právnej praxe nie je možné tieto nedostatky\n\n11\n\nponechať na odstraňovanie až v štádiu odvolacieho konania vlastnou činnosťou žalovaného\n(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 47/2007 z 21. novembra 2007).\n25. Ústavný súd už v uznesení sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011\nkonštatoval, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte – žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona\nč. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť\ndôkazné bremeno na strane daňového subjektu – žalobcu, ktorý disponuje svojím právom\nuplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane\nz pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento\nnárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene\na za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži\naž na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.\nAk daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,\nnemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“.\n26. Pre porovnanie možno poukázať na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012, v ktorom uviedol, že „... daňové řízení\nje postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň přiznat, nese tedy\nbřemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese i břemeno důkazní.\nDaňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty skutečnosti, které sám\ntvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. Pl. ÚS 38/95, všechna rozhodnutí\ntohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení prokazuje především svým\núčetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky Nejvyššího\nsprávního soudu ze dne 30. 1. 2008, čj. 2 Afs 24/2007-119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne\n22. 10. 2008, čj. 9 Afs 30/2008-86, ze dne 16. 7. 2009, čj. 1 Afs 57/2009-83, či ze dne\n8. 7. 2010, čj. 1 Afs 39/2010 – 124, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná\nna www.nssoud.cz).\nExistence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně\nbezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich\npředmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,\nčj. 7 Afs 132/2004-99, ze dne 31. 12. 2008, čj. 8 Afs 54/2008-68). Správce daně proto může\n12\n\nvyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví\na jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)\ndaňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho\npochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou\nv účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen\nprokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce\ndaně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti\no věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné\nrozsudky čj. 2 Afs 24/2007-119, čj. 9 Afs 30/2008-86, čj. 1 Afs 39/2010-124, nález\nÚstavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. II. ÚS 232/02).\nPokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným\nskutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení\na průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu\npřípadu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje\nzpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“.\n27. Zároveň netreba opomínať, že Súdny dvor Európskej únie vo svojich\nrozhodnutiach opakovane judikuje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným\nzneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112/ES, preto sa osoby\npodliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom\ndovolávať noriem práva Únie; prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť\npriznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto\nprávo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. V tejto súvislosti Súdny dvor\nEurópskej únie napr. v rozsudku z 13. februára 2014 vo veci C 18/13 (Maks Pen EOOD\nproti Direktor na Direkcija „Obžalvane i danăčno osiguritelna praktika“ Sofija) vyslovil:\n„1. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane\nz pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby si zdaniteľná osoba\nodpočítala daň z pridanej hodnoty, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom\nv prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané\nani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo\nnedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady\n13\n\nna poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré\npodpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, pod dvojitou\npodmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže,\nže vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba\nvedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo\nsúčasťou tohto podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť.\n2. V prípade, ak vnútroštátne súdy majú povinnosť alebo možnosť ex offo vzniesť\nprávne dôvody založené na záväznom pravidle vnútroštátneho práva, musia to robiť\nvo vzťahu k záväznému pravidlu práva Únie, akým je aj pravidlo, ktoré požaduje,\naby vnútroštátne orgány a vnútroštátne súdy zamietli právo na odpočet dane z pridanej\nhodnoty, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že sa toto právo nárokuje\npodvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Týmto vnútroštátnym súdom prináleží\npri posúdení podvodného alebo zneužívajúceho charakteru tohto nároku na odpočet dane\nvykladať vnútroštátne právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel smernice 2006/112\ns cieľom dosiahnuť ňou sledovaný výsledok, čo vyžaduje, aby urobili všetko, čo je v ich\nprávomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním\nuznané.\n3. Smernica 2006/112, ktorá podľa svojho článku 242 požaduje najmä, aby každá\nzdaniteľná osoba viedla na účely uplatnenia dane z pridanej hodnoty a jej kontroly daňovým\núradom dostatočne podrobné účtovníctvo, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu,\naby dotknutý členský štát požadoval v medziach ustanovení článku 273 tej istej smernice\nod všetkých zdaniteľných osôb, aby v tejto súvislosti dodržiavali všetky vnútroštátne právne\nnormy v oblasti účtovníctva, ktoré sú v súlade s medzinárodnými účtovnými štandardmi,\npod podmienkou, že opatrenia prijaté v tomto zmysle nejdú nad rámec toho, čo je potrebné\nna dosiahnutie cieľov spočívajúcich v zabezpečení riadneho výberu dane a predchádzaniu\npodvodom.“\n28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s obsahom\nnapadnutých rozsudkov najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd postupoval v medziach\nsvojej právomoci, pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej\nprávnej úpravy (ani príslušnej právnej úpravy Európskej únie v oblasti spoločného systému\n14\n\ndane z pridanej hodnoty), ktorými by poprel ich účel a význam. Napadnuté rozsudky\nnajvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery nimi\nformulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne\nneudržateľné alebo že by napadnuté rozsudky nereflektovali ťažiskové skutočnosti dôležité\npre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačných sťažnostiach sťažovateľky alebo\nnezohľadnili jej tvrdenia o nevysporiadaní sa s jej námietkami. Aj podľa názoru ústavného\nsúdu je potrebné právne úkony správcu dane vnímať v celkovom kontexte uskutočnenej\ndaňovej kontroly, preto pokiaľ najvyšší súd (resp. krajský súd) poukazom na skutkové\nzistenia správcu dane dospel k záveru, že sťažovateľka v daňovom konaní nepreukázala\noprávnenosť odpočítania DPH z predložených faktúr, nemožno konštatovať, že napadnuté\nrozsudky odôvodnil nedostatočne.\n29. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutých rozsudkov najvyššieho súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).\n30. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavné sťažnosti sťažovateľky v časti\ntýkajúcej sa namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\nnapadnutými rozsudkami najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.\nIII.3 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutými rozsudkami krajského súdu a napadnutými rozsudkami najvyššieho\nsúdu\n31. Ako bolo uvedené, článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces\npri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti\n,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“) pojem občianske práva a záväzky treba vykladať autonómne, pričom sem\nnepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva a záväzky. Pod tento pojem\nmožno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného\n15\n\npráva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania kvalifikované\nvnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do pôsobnosti čl. 6\ndohovoru v jeho občianskoprávnej (resp. civilnej) časti, ak je ich výsledok rozhodujúci\npre práva a povinnosti súkromného charakteru. V okolnostiach daného prípadu nemožno\nopomenúť judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá vylučuje jeho\naplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core\nof public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej\nkomory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok\nVeľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31). Výnimku ESĽP nachádza v daňových\nprípadoch tam, kde daňové konanie považuje za konanie trestné. Európsky súd pre ľudské\npráva vo veci Ferrazzini proti Taliansku konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1\ndohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným dôsledkom, ktoré nevyhnutne majú\nna platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP pripomenul, že dohovor „je živý\nnástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov a Súdu prináleží\nzrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na právnu ochranu, ktorá má byť\nzaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej moci, nemala byť pôsobnosť\nčlánku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory medzi občanmi a orgánmi verejnej\nmoci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov“.\n32. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, že aj dohovor ako každodenne\nrealizovaný a aplikovaný právny predpis má byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou\norgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace sa\nspoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto potrebné zohľadniť spoločenské pomery,\nktoré podmieňovali podobu dohovoru v období jeho vzniku, pričom vývoj judikatúry ESĽP\npostupne speje k novoformulovaným kritériám na posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods.\n1 dohovoru na spory o zákonnosť administratívnych rozhodnutí medzi správnymi orgánmi\na fyzickými osobami a právnickými osobami (I. ÚS 314/2015).\n33. Vzhľadom na obsah ústavných sťažností a predmet rozhodovania všeobecných\nsúdov vymedzený v I. časti tohto uznesenia ústavný súd konštatuje, že samotný čl. 6 ods. 1\ndohovoru na prípad sťažovateľky ratione materiae nemožno aplikovať, keďže zo strany\n16\n\nsprávcu dane nedošlo k uloženiu daňovej sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho\ncharakteru, a teda nie je naplnená požiadavka druhého kritéria z troch v zmysle\ntzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne\nkonanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(k tomu porovnaj Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72,\n5370/72, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82, ako aj judikatúru ústavného súdu\nvo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 241/07, II. ÚS 205/2015, II. ÚS 175/2016,\nII. ÚS 506/2016, II. ÚS 906/2016, I. ÚS 480/2017).\n34. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavné sťažnosti sťažovateľky v časti\ntýkajúcej sa namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými\nrozsudkami krajského súdu a napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu odmietol\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.\n35. Vzhľadom na odmietnutie ústavných sťažností ako celku sa ústavný súd ďalšími\npožiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. mája 2020\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-odpočet dane", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:da800ab8-9ca5-4d4e-be22-591e3534e0b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.480.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.480.2017.1"}, {"guid": "ussr:ca6b7bd1-bd8b-46d4-9c5b-9e5b3f447765", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.906.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 906/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 906/2016 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.906.2016.1"}, {"guid": "ussr:8b793b5f-6687-40b3-96d5-e9963c070d46", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.506.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2016 z 23. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-23", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.506.2016.1"}, {"guid": "ussr:2cc0092d-6454-41e5-9549-54d1c74e7dba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.175.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 175/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 175/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.175.2016.1"}, {"guid": "ussr:39b83c54-d1c8-4ba3-aa32-b86120061a74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 314/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2015.1"}, {"guid": "ussr:631d20d8-04b7-4db1-ab83-fc61efdffd5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 502/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 502/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1"}, {"guid": "ussr:0c81b92e-461d-4048-bad8-bc0c31518058", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.205.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 205/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 205/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.205.2015.1"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 232/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 232/02 z 4. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-04", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": []}